—

Vodafone Omnitel NV, v zastúpení: M. Libertini a V. Cerulli Irelli, avvocati,

—

Fastweb SpA, v zastúpení: G. Nava, F. Pacciani a V. Mosca, avvocati,

—

Wind Telecomunicazioni SpA, v zastúpení: G. M. Roberti, S. Fiorucci, B. Caravita Di Torito, I. Perego a M. Serpone, avvocati,

—

Telecom Italia SpA, v zastúpení: F. S. Cantella, F. Cardarelli a F. Lattanzi, avvocati,

—

Sky Italia srl, v zastúpení: O. Grandinetti a R. Mastroianni, avvocati,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci A. De Stefano, avvocato dello Stato,

—

belgická vláda, v zastúpení: J.-C. Halleux a T. Materne, splnomocnení zástupcovia,

—

holandská vláda, v zastúpení: M. Bulterman a C. Wissels, splnomocnené zástupkyne,

—

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci S. Gonçalves do Cabo, advogado,

—

Európska komisia, v zastúpení: E. Montaguti a L. Nicolae, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby (smernica o povolení) (Ú. v. ES L 108, s. 21; Mim. vyd. 13/029, s. 337).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci desiatich sporov medzi spoločnosťami Vodafone Omnitel NV, Fastweb SpA (ďalej len „Fastweb“), Wind Telecomunicazioni SpA, Telecom Italia SpA a Sky Italia srl a Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni (Úrad pre dozor nad komunikáciami, ďalej len„AGCOM“), Presidenza del Consiglio dei Ministri (predseda Rady ministrov), Commissione di Garanzia dell’Attuazione della Legge sullo Sciopero nei Servizi Pubblici Essenziali (Komisia pre dozor nad uplatňovaním zákona o štrajku v oblasti najdôležitejších verejných služieb) a Ministero dell’Economia e delle Finanze (Ministerstvo hospodárstva a financií), ktoré sa týkali zrušenia rozhodnutí, ktoré ukladajú prevádzkovateľom elektronických komunikačných sietí a služieb poplatok s cieľom pokryť všetky náklady národného regulačného orgánu (ďalej len „NRO“), ktoré nie sú kryté rozpočtom členského štátu.

3

Odôvodnenie 30 smernice o povolení stanovuje:

„Správne poplatky môžu byť uložené poskytovateľom elektronických komunikačných služieb na financovanie činností [NRO] pri riadení povoľovacieho systému a pre poskytovanie práv na používanie. Takéto poplatky by mali byť obmedzené tak, aby pokryli skutočné náklady na správu týchto činností. Na tento účel by sa mala vytvoriť transparentnosť v preukazovaní príjmov a výdavkov [NRO] prostredníctvom ročnej správy o celkovej sume vybraných poplatkov a vynaložených nákladov na správu. Toto umožní podnikom skontrolovať, či sú náklady na správu a poplatky v rovnováhe.“

4

Článok 12 tejto smernice s názvom „Správne poplatky“ znie takto:

„1.   Akékoľvek správne poplatky, ukladané podnikom poskytujúcim službu alebo sieť podľa všeobecného povolenia, alebo ktorým bolo poskytnuté právo používania, budú:

2.   V prípadoch, kde [NRO] ukladajú správne poplatky, zverejnia ročný prehľad svojich nákladov na správu a celkovej sumy vybraných poplatkov. Pri existencii rozdielu medzi celkovou sumou poplatkov a nákladov na správu sa urobí primeraná úprava.“

5

Článok 2 ods. 38 zákona č. 481, ktorým sa ustanovujú pravidlá hospodárskej súťaže a regulácia verejnoprospešných služieb – Zriadenie úradov pre reguláciu verejnoprospešných služieb (Legge n. 481 – Norme per la concorrenza e la regolazione dei servizi di pubblica utilità – Istituzione delle Autorità di regolazione dei servizi di pubblica utilità) zo 14. novembra 1995 (GURI č. 270 z 18. novembra 1995) stanovuje, že nezávislé orgány sú čiastočne financované sumou z osobitnej položky štátneho rozpočtu a v zostávajúcej časti z poplatku plateného prevádzkovateľmi takýchto služieb, ktorého výška nemôže presiahnuť jednu tisícinu prevádzkových príjmov dosiahnutých v poslednom účtovnom roku. Výšku tohto poplatku a spôsoby jeho platenia upravujú ministerské vyhlášky, ktoré sa na tento účel každoročne prijímajú.

6

Článok 6 ods. 2 zákona č. 249 o zriadení Úradu pre dozor nad komunikáciami a o predpisoch týkajúcich sa telekomunikačných systémov a rozhlasu a televízie (zákon č. 249 – Istituzione dell’Autorità per le garanzie nelle comunicazioni e norme sui sistemi delle telecomunicazioni e radiotelevisivo) z 31. júla 1997 (GURI č. 177 z 31. júla 1997) výslovne pripomenul systém poplatku už upravený vo vzťahu k iným úradom a navyše stanovil možnosť použiť tento nástroj na zavedenie poplatku za služby poskytnuté AGCOM na základe tohto zákona vrátane vedenia registra prevádzkovateľov, a to v prípade, že to bude nevyhnutné, a na základe kritérií, ktoré budú zohľadňovať náklady na jeho činnosť.

7

Legislatívny dekrét č. 259 o kódexe elektronických komunikácií (decreto legislativo n. 259 – Codice delle comunicazioni elettroniche) z 1. augusta 2003 (GURI č. 214 z 15. septembra 2003) označil AGCOM ako NRO.

8

Článok 12 ods. 1 smernice o povolení bol prebratý do talianskeho práva článkom 34 ods. 1 kódexu elektronických komunikácií v tomto znení:

„Okrem poplatkov uvedených v článku 35 možno podnikom poskytujúcim sieť alebo službu podľa všeobecného povolenia alebo podnikom, ktorým bolo poskytnuté právo používania, uložiť správne poplatky, ktoré budú pokrývať len administratívne náklady, ktoré sú vynaložené pri riadení, kontrole a vymáhaní plánu všeobecného povolenia a práv na používanie a pri osobitných povinnostiach, ktoré sú spomenuté v článku 28 ods. 2, ktoré môžu zahŕňať náklady na medzinárodnú spoluprácu, harmonizáciu a normovanie, analýzu trhu, sledovanie zhody a inú kontrolu trhu, ako aj reguláciu práce, vyžadujúcu prípravu a uplatnenie sekundárnych právnych predpisov a správnych rozhodnutí, ako napríklad rozhodnutia o prístupe a prepojení. Správne poplatky sú ukladané jednotlivým podnikom objektívnym, transparentným a primeraným spôsobom, ktorý minimalizuje dodatočné náklady na správu a súvisiace poplatky.“

9

Talianske právo rozlišuje správne poplatky týkajúce sa výkonu rozhodovacích právomocí patriacich pod právomoc Ministero per lo Sviluppo Economico (Ministerstvo hospodárskeho rozvoja) a poplatok prevádzkovateľov určený na krytie nákladov regulačnej činnosti súvisiacej s režimom všeobecných povolení, ktorú v plnom rozsahu vykonáva AGCOM.

10

Právna úpravu týkajúca sa poplatku v prospech nezávislých orgánov (vrátane AGCOM) bola zmenená zákonom č. 266 o pravidlách pre tvorbu ročného alebo viacročného štátneho rozpočtu (zákon o štátnom rozpočte 2006) [legge n. 266 – Disposizioni per la formazione del bilancio annuale e pluriennale dello Stato (legge finanziaria 2006)] z 23. decembra 2005 (GURI č. 302 z 29. decembra 2005, ďalej len „zákon č. 266/2005“).

11

§ 1 ods. 65 zákona č. 266/2005 stanovuje:

„Od roku 2007 financovanie… tej časti prevádzkových nákladov… [AGCOM]…, ktorá nie je pokrytá z prostriedkov štátneho rozpočtu, zabezpečujú príslušné trhy spôsobmi stanovenými platnou právnou úpravou prostredníctvom poplatkov vyplácaných priamo jednotlivým úradom, ktorých výšku stanovia tieto úrady rozhodnutím v súlade so zákonom stanovenými maximálnymi stropmi“.

12

§ 1 ods. 66 zákona č. 266/2005 stanovuje:

„V roku 2006, ktorý je prvým rokom uplatňovania tohto zákona, sa výška poplatku, ktorý majú… platiť prevádzkovatelia v odvetví komunikácií, stanovuje na 1,5 promile z príjmov uvedených v poslednej účtovnej závierke schválenej pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Výška a spôsoby platenia poplatku môže byť v nasledujúcich rokoch prípadne zmenená rozhodnutím, ktoré prijme [AGCOM] podľa odseku 65, pričom výška poplatku nesmie prekročiť 2 promile z príjmov uvedených v poslednej účtovnej závierke schválenej pred prijatím predmetného rozhodnutia.“

13

Výška a spôsob úhrady poplatku stanoveného v článku 1 ods. 66 zákona č. 266/2005 boli každoročne stanovené týmito rozhodnutiami AGCOM, a síce rozhodnutím č. 110/06/CONS pre rok 2006, rozhodnutím č. 696/06/CONS pre rok 2007, rozhodnutím č. 604/07/CONS pre rok 2008, rozhodnutím č. 693/08/CONS pre rok 2009, rozhodnutím č. 722/09/CONS pre rok 2010, rozhodnutím č. 599/10/CONS pre rok 2011 a rozhodnutím č. 650/11/CONS pre rok 2012.

14

Právna úprava v tejto oblasti bola následne doplnená § 2 ods. 241 zákona č. 191 o pravidlách pre tvorbu ročného alebo viacročného štátneho rozpočtu (zákon o štátnom rozpočte 2010) [legge n. 191 – Disposizioni per la formazione del bilancio annuale e pluriennale dello Stato (legge finanziaria 2010)], z 23. decembra 2009 (GURI č. 302 z 30. decembra 2009), ktorý stanovil prevod časti súm vybraných AGCOM iným nezávislým vnútroštátnym správnym orgánom.

15

Od roku 1996 sú prevádzkovatelia poskytujúci verejnoprospešnú službu v Taliansku povinní platiť povinný poplatok na účely krytia prevádzkových nákladov úradov pre kontrolu týchto služieb. Prevádzkovatelia, ktorí poskytujú elektronické komunikačné služby alebo siete, taktiež patria do pôsobnosti tejto právnej úpravy.

16

Povinnosť prevádzkovateľov z oblasti elektronických komunikácií platiť poplatok na účely prevádzky úradov pre reguláciu verejnoprospešných služieb bola zavedená zákonom č. 481/1995 zo 14. novembra 1995. Po zmene tohto zákona účinnej od roku 2007 prevádzkové náklady takých kontrolných orgánov ako AGCOM, ktoré nie sú hradené zo štátneho rozpočtu, uhrádzajú prevádzkovatelia z odvetia patriaceho do právomoci týchto orgánov. Výška tohto poplatku je stanovená rozhodnutím dotknutého orgánu, pričom nesmie prekročiť zákonom stanovenú hranicu 2 promile obratu uvedených prevádzkovateľov. Poplatok sa uhrádza priamo AGCOM.

17

V tomto rámci má AGCOM právomoc stanoviť sumu a spôsob úhrady príspevku prostredníctvom normatívnych právnych aktov, ktoré musia byť schválené Radou ministrov.

18

Ďalšie ustanovenia boli následne doplnené zákonom č. 191 z 23. decembra 2009 o pravidlách pre tvorbu ročného alebo viacročného štátneho rozpočtu (zákon o štátnom rozpočte 2010), ktorý v prvom rade ešte znížil časť financovania prevádzkových nákladov AGCOM, ktoré znášal štát, a v druhom rade tiež upravil až do roku 2012 systém prechodu financovania určitých štátnych orgánov vrátane AGCOM na iné štátne orgány.

19

V tomto kontexte AGCOM pristúpil vo vzťahu k prevádzkovateľom elektronických komunikačných sietí a služieb k vyšetrovaniu s cieľom overiť dodržiavanie povinností úhrady poplatku upravených zákonom č. 266/2005.

20

Po tomto vyšetrovaní AGCOM jednotlivo oznámil spoločnostiam Vodafone Omnitel NV, Fastweb, Wind Telecomunicazioni SpA, Telecom Italia SpA a Sky Italia srl rozhodnutie, v ktorom každú z týchto spoločností informoval, že v období rokov 2006 až 2010 nezaplatili časť poplatkov dlžných z dôvodu jeho prevádzkových nákladov a vyzval ich, aby tieto dlžné poplatky zaplatili v lehote 30 dní. Títo prevádzkovatelia sa preto obrátili na vnútroštátny súd so žalobami na zrušenie týchto rozhodnutí. Podľa rozhodnutí vnútroštátneho súdu žalobcovia vo veci samej napádajú požadované sumy, pričom tvrdia, že poplatok pokrýva položky, ktoré priamo nesúvisia s prevádzkovými nákladmi tohto orgánu týkajúcimi sa regulácie trhu ex ante, ktorá sa prejavuje udelením povolení.

21

Vo svojich rozhodnutiach Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd Lazio), ktorý analyzoval článok 12 smernice o povolení a odôvodnenie 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2002/21/ES o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby, 2002/19/ES o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení a 2002/20/ES o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (Ú. v. EÚ L 337, s. 37), uvádza, že vnútroštátna právna úprava, ktorá je predmetom žalôb, ktoré mu boli predložené, upravuje krytie všetkých nákladov AGCOM, ktoré nie sú financované zo štátneho rozpočtu, vo forme poplatku uloženého súkromným prevádzkovateľom z regulovaného odvetvia pomocou mechanizmu založeného na príjmoch z predajov a zo služieb poskytovaných týmito prevádzkovateľmi, ktorý umožňuje prispôsobiť poplatok požadovaný od každého z nich hospodárskej schopnosti takéhoto prevádzkovateľa. Podľa vnútroštátneho súdu však z práva Únie vyplýva, že uloženie správnych poplatkov prevádzkovateľom sa zdá byť odôvodnené výlučne vzhľadom na skutočné náklady vynaložené NRO, nie však na vykonávanie činnosti akejkoľvek povahy, ale v súvislosti s vykonávaním činnosti regulácie trhu ex ante, ktorá sa prejavuje udeľovaním povolení. Preto sa mu zdá, že poplatky, ktoré vyberá AGCOM, by sa mali obmedzovať na sumu nákladov vynaložených na účely tejto regulácie.

22

Za týchto okolností Tribunale amministrativo regionale per il Lazio rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku, ktorá má vo veciach C-228/12 až C-232/12 a C-254/12 až C-258/12 rovnaké znenie:

„Majú sa ustanovenia práva Únie platné v danom odvetví a najmä ustanovenia smernice [o povolení] vykladať v tom zmysle, že bránia uvedenej vnútroštátnej právnej úprave, najmä zákonu [č. 266/2005], a to najmä vzhľadom na spôsob jej konkrétneho uplatňovania v regulačnej oblasti?“

23

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 15. júna 2012 boli veci C-228/12 až C-232/12 a C-254/12 až C-258/12 spojené na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj na účely vyhlásenia rozsudku.

24

Listom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 8. marca 2013 spoločnosť Fastweb navrhla začatie ústnej časti konania, pričom sa odvolávala na novú skutočnosť, ktorá by mohla mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora. Tento účastník konania uviedol, že 29. novembra 2012, po skončení písomnej časti konania v týchto veciach, AGCOM uverejnil oznámenie adresované talianskej vláde, v ktorom ju vyzval, aby nepristúpila k zrušeniu vnútroštátnej právnej úpravy upravujúcej systém financovania AGCOM z dôvodu jej nesúladu s právom Únie.

25

V tomto ohľade treba uviesť, že v súlade s článkom 76 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta Súdny dvor rozhodol, že nenariadi pojednávanie, keďže po tom, ako sa oboznámil s pripomienkami predloženými v priebehu písomnej časti konania, sa domnieva, že má dostatok informácií na to, aby rozhodol v týchto veciach.

26

Navyše treba pripomenúť, že na základe článku 83 tohto nariadenia Súdny dvor môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o začatí alebo opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uvedie po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora.

27

V prejednávanej veci sa Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta domnieva, že má k dispozícii všetky informácie potrebné na zodpovedanie otázky položenej vnútroštátnym súdom a že nová skutočnosť uvedená spoločnosťou Fastweb nemá takú povahu, aby mala rozhodujúci vplyv na prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora.

28

Za týchto podmienok nemožno prijať návrh spoločnosti Fastweb na začatie ústnej časti konania.

29

Talianska vláda vyjadruje pochybnosti o prípustnosti návrhov na začatie prejudiciálneho konania, pričom poukazuje na to, že rozhodnutia vnútroštátneho súdu dostatočne neobjasňujú skutkový rámec a taliansku právnu úpravu uplatniteľnú v sporoch vo veciach samých.

30

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora potreba dospieť k výkladu práva Spoločenstva, ktorý by bol užitočný pre vnútroštátny súd, vyžaduje, aby tento súd vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého patria otázky, ktoré predkladá, alebo aspoň aby vysvetlil skutkové domnienky, na ktorých sa zakladajú tieto otázky (rozsudky zo 17. februára 2005, Viacom Outdoor, C-134/03, Zb. s. I-1167, bod 22; zo 14. decembra 2006, Confederación Española de Empresarios de Estaciones de Servicio, C-217/05, Zb. s. I-11987, bod 26, a zo 17. júla 2008, Raccanelli, C-94/07, Zb. s. I-5939, bod 24).

31

Informácie uvedené vo vnútroštátnych rozhodnutiach musia Súdnemu dvoru nielenže umožniť odpovedať užitočne na prejudiciálne otázky, ale navyše musia umožniť vládam členských štátov a iným oprávneným subjektom predložiť ich pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (uznesenie z 2. marca 1999, Colonia Versicherung a i., C-422/98, Zb. s. I-1279, bod 5, ako aj rozsudky z 8. novembra 2007, Schwibbert, C-20/05, Zb. s. I-9447, bod 21, a Raccanelli, už citovaný, bod 25).

32

V tomto prípade v rámci vnútroštátnych rozhodnutí jednak opis skutkových okolností, ktoré viedli k sporom vo veciach samých, hoci aj stručný, a jednak opis uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy umožnili účastníkom konaní vo veciach samých a vládam členských štátov predložiť ich pripomienky k položenej otázke, ako to dokazujú písomné pripomienky podané Súdnemu dvoru uvedenými účastníkmi konaní vo veciach samých, ako aj talianskou, belgickou, holandskou a portugalskou vládou, ako aj Európskou komisiou. Vzhľadom na uvedené rozhodnutia má Súdny dvor k dispozícii dostatočné skutkové a právne podklady na poskytnutie výkladu dotknutých predpisov práva Únie a poskytnutie užitočnej odpovede na položenú otázku.

33

Za týchto okolností sa treba domnievať, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania sú prípustné.

34

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa právo Únie má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, na základe ktorej podniky poskytujúce elektronické komunikačné služby a siete sú povinné platiť poplatok určený na krytie všetkých nákladov NRO, ktoré nie sú financované štátom a ktorých výška sa stanovuje v závislosti od príjmov, ktoré tieto podniky dosahujú.

35

V tomto ohľade treba pripomenúť, že smernica o povolení stanovuje nielen pravidlá týkajúce sa postupov udelenia všeobecných povolení alebo práv na používanie rádiových frekvencií alebo čísel a ich obsahu, ale aj pravidlá týkajúce sa povahy, či dokonca rozsahu peňažných povinností súvisiacich s uvedenými postupmi, ktoré môžu členské štáty uložiť podnikom v oblasti elektronických komunikácií (pozri analogicky rozsudky z 18. septembra 2003, Albacom a Infostrada, C-292/01 a C-293/01, Zb. s. I-9449, body 35 a 36, z 21. júla 2011, Telefónica de España, C-284/10, Zb. s. I-6991, bod 18, ako aj z 27. júna 2013, Vodafone Malta a Mobisle Communications, C-71/12, bod 20).

36

Právny rámec zaručujúci slobodu poskytovania elektronických komunikačných sietí a služieb vytvorený smernicou o povolení by bol zbavený potrebného účinku, ak by členské štáty mohli voľne určovať daňové bremená, ktoré musia znášať podniky z tohto odvetvia (pozri analogicky rozsudky Albacom a Infostrada, už citovaný, bod 38, ako aj Telefónica de España, už citovaný, bod 19).

37

Pokiaľ ide o správne poplatky uložené podnikom poskytujúcim službu alebo sieť na účely financovania činností NRO v oblasti správy systému povolení a udeľovania práv používania, tieto poplatky upravuje článok 12 smernice o povolení, ktorý smernica 2009/140 spomenutá vnútroštátnym súdom nijako nezmenila.

38

Zo znenia článku 12 ods. 1 písm. a) smernice o povolení vyplýva, že členské štáty môžu uložiť podnikom poskytujúcim službu alebo sieť podľa všeobecného povolenia, alebo ktorým bolo poskytnuté právo používania rádiových frekvencií alebo čísel, len správne poplatky pokrývajúce administratívne náklady vynaložené pri riadení, kontrole a vymáhaní plánu všeobecného povolenia a práv na používanie a osobitných povinností, ktoré sú spomenuté v článku 6 ods. 2 tejto smernice, ktoré môžu zahŕňať náklady na medzinárodnú spoluprácu, harmonizáciu a normovanie, analýzu trhu, sledovanie zhody a inú kontrolu trhu, ako aj reguláciu práce, vyžadujúcu prípravu a uplatnenie sekundárnych právnych predpisov a správnych rozhodnutí, ako napríklad rozhodnutia o prístupe a prepojení.

39

Takéto poplatky môžu kryť len náklady týkajúce sa činností pripomenutých v predchádzajúcom bode, ktoré nesmú zahŕňať náklady týkajúce sa iných úloh (pozri analogicky rozsudky 19. septembra 2006, i-21 Germany a Arcor, C-392/04 a C-422/04, Zb. s. I-8559, body 29, 32, 34 a 35, ako aj Telefónica de España, už citovaný, bod 23).

40

V dôsledku toho, ako uvádza vnútroštátny súd, poplatky uložené na základe článku 12 smernice o povolení nie sú určené na krytie administratívnych nákladov akejkoľvek povahy, ktoré znáša NRO.

41

Navyše smernica o povolení neupravuje ani spôsob stanovenia sumy správnych poplatkov, ktoré možno uložiť na základe článku 12 tejto smernice, ani spôsoby výberu týchto poplatkov. Na jednej strane však z článku 12 ods. 2 uvedenej smernice vykladanej s prihliadnutím na jej odôvodnenie 30 vyplýva, že uvedené poplatky musia pokrývať skutočné administratívne náklady vyplývajúce z činností uvedených v bode 38 tohto rozsudku a dosiahnuť výšku týchto nákladov. Preto celkové príjmy dosiahnuté členskými štátmi z dotknutého poplatku nemôžu presahovať celkové náklady pripadajúce na tieto činnosti (pozri analogicky rozsudok Telefónica de España, už citovaný, bod 27). Na druhej strane článok 12 ods. 1 písm. b) smernice o povolení ukladá členským štátom, aby uvedené správne poplatky rozdelili medzi podniky objektívnym, transparentným a primeraným spôsobom.

42

Zo všetkých prechádzajúcich úvah vyplýva, že členské štáty môžu uložiť podnikom poskytujúcim elektronickú komunikačnú službu alebo sieť poplatok na účely financovania činností NRO, avšak pod podmienkou, že tento poplatok bode výlučne určený na pokrytie nákladov na činnosti uvedené v článku 12 ods. 1 písm. a) smernice o povolení, že celkové príjmy dosiahnuté na základe tohto poplatku nepresiahnu náklady na tieto činnosti a že tento poplatok sa rozdelí medzi podniky objektívnym, transparentným a primeraným spôsobom, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

43

Vzhľadom na všetky tieto úvahy je namieste odpovedať na predloženú prejudiciálnu otázku tak, že článok 12 smernice o povolení sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takej právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, na základe ktorej podniky poskytujúce elektronické komunikačné služby a siete sú povinné platiť poplatok určený na krytie všetkých nákladov NRO, ktoré nie sú financované štátom a ktorých výška sa stanovuje v závislosti od príjmov, ktoré tieto podniky dosahujú, avšak pod podmienkou, že tento poplatok bode výlučne určený na pokrytie nákladov na činnosti uvedené v odseku 1 písm. a) tohto ustanovenia, že celkové príjmy dosiahnuté na základe tohto poplatku nepresiahnu náklady na tieto činnosti a že tento poplatok sa rozdelí medzi podniky objektívnym, transparentným a primeraným spôsobom, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

44

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

Článok 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby (smernica o povolení) sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takej právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, na základe ktorej podniky poskytujúce elektronické komunikačné služby a siete sú povinné platiť poplatok určený na krytie všetkých nákladov NRO, ktoré nie sú financované štátom a ktorých výška sa stanovuje v závislosti od príjmov, ktoré tieto podniky dosahujú, avšak pod podmienkou, že tento poplatok bude výlučne určený na pokrytie nákladov na činnosti uvedené v odseku 1 písm. a) tohto ustanovenia, že celkové príjmy dosiahnuté na základe tohto poplatku nepresiahnu náklady na tieto činnosti a že tento poplatok sa rozdelí medzi podniky objektívnym, transparentným a primeraným spôsobom, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.