1. 

V tomto odvolaní spoločnosti Guardian Industries Corp. a Guardian Europe Sàrl (ďalej spoločne len „Guardian“ alebo „odvolateľky“) navrhujú zrušenie rozsudku Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia ( 2 ), ktorým Všeobecný súd Európskej únie zamietol ich žalobu. Táto žaloba smerovala k zrušeniu rozhodnutia z 28. novembra 2007, ktorým im Európska komisia uložila pokutu vo výške 148 miliónov eur za ich účasť na karteli na trhu s plochým sklom v období od apríla 2004 do februára 2005. ( 3 )

2. 

Komisia pri výpočte pokuty, ktorá je jadrom základnej otázky položenej v tejto žalobe, nezohľadnila „viazané predaje“, t. j. interné predaje vertikálne integrovaným podnikom. Guardian, ktorá vykonávala len predaje nezávislým tretím osobám, sa domnieva, že na základe zásady zákazu diskriminácie jej má byť priznané zníženie uloženej pokuty v pomere rovnajúcom sa podielu interných predajov na celkovom objeme trhu. Ďalšou významnou otázkou položenou v tejto veci je otázka primeranej dĺžky konania pred Všeobecným súdom, najmä vzhľadom na to, že od ukončenia písomnej časti konania do rozhodnutia začať ústnu časť konania uplynuli až tri roky a päť mesiacov, a to bez akýchkoľvek iných procesných úkonov a bez akéhokoľvek zrejmého dôvodu.

3.

Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie sú v bodoch 1 až 10 napadnutého rozsudku opísané takto:

4.

Návrhom z 12. februára 2008 Guardian napadla sporné rozhodnutie pred Všeobecným súdom.

5.

Na podporu svojich návrhov smerujúcich k čiastočnému zrušeniu sporného rozhodnutia Guardian uviedla jediný žalobný dôvod založený na skutkových pochybeniach týkajúcich sa trvania jej účasti na karteli a jeho geografického rozsahu. Návrhy smerujúce k zníženiu pokuty boli založené na troch žalobných dôvodoch. Prvý žalobný dôvod smeroval k vyvodeniu dôsledkov zo žalobného dôvodu týkajúceho sa čiastočného zrušenia. Druhým žalobným dôvodom Guardian uvádzala porušenie zásady zákazu diskriminácie a povinnosti odôvodnenia. Pokiaľ ide o tretí žalobný dôvod, ten bol založený na nesprávnom posúdení úlohy, ktorú Guardian zohrala v rámci kartelu. Všeobecný súd zamietol žalobu v celom jej rozsahu.

6.

Na úvod Všeobecný súd rozhodol o prípustnosti listu, ktorý Komisia predložila 10. februára 2012, takto:

7.

Návrhy na zrušenie boli zamietnuté z dôvodov uvedených v bodoch 28 až 93 napadnutého rozsudku.

8.

Pokiaľ ide o návrhy na zníženie pokuty, body 98 až 107 napadnutého rozsudku znejú takto:

9.

Guardian a Komisia sa zúčastnili na písomnej časti konania pred Súdnym dvorom, ako aj na pojednávaní, ktoré sa konalo 12. decembra 2013.

10.

Pred tým, ako sa budem zaoberať tromi odvolacími dôvodmi, ktoré uvádza Guardian, treba sa vrátiť k prekážke konania, ku ktorej došlo v tejto veci (po prvej výmene vyjadrení). Guardian v súvislosti so svojím prvým žalobným dôvodom v podstate tvrdila, že Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe po prvýkrát predložila dôkaz o účinkoch kartelu na interné predaje. Tento dôkaz spočíval vo vyhlásení spoločnosti Saint‑Gobain uskutočnenom počas správneho konania a spomenutom v bode 37 odpovede Komisie. Toto vyhlásenie má za cieľ preukázať, že ceny predajov vnútri skupiny boli zosúladené s cenami stanovenými kartelom, čím vyvracia názor doposiaľ obhajovaný Komisiou a prevzatý Všeobecným súdom, že neexistuje dôkaz o takomto zosúladení.

11.

Žiadosť spoločnosti Guardian o povolenie podať repliku k tomuto bodu bola zamietnutá. Guardian teda podala na Súdny dvor návrh s cieľom zmeniť svoje odvolanie so zreteľom na skutočnosť, ktorú považuje za novú. Tento návrh bol taktiež zamietnutý.

12.

Podľa môjho názoru stačí konštatovať, že tu nejde o novú skutočnosť, keďže Guardian samozrejme vedela (alebo v každom prípade mohla vedieť) o dokumente spoločnosti Saint‑Gobain, ktorý obsahuje toto vyhlásenie, už od štádia správneho konania.

13.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode Guardian uvádza, že Všeobecný súd porušil zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že zachoval nezohľadnenie viazaných predajov vo výpočte pokút uložených spoločnostiam Asahi/Glaverbel, Pilkington a Saint‑Gobain tak, ako to bolo v spornom rozhodnutí. Vo svojom druhom odvolacom dôvode Guardian tvrdí, že Všeobecný súd porušil svoj rokovací poriadok, ako aj zásady týkajúce sa práva na obhajobu a „rovnosti zbraní“ tým, že vyhlásil list Komisie, ktorý mu adresovala 10. februára 2012 (ďalej len „list z 10. februára 2012“), za prípustný. Vo svojom treťom odvolacom dôvode Guardian uvádza, že dĺžka konania pred Všeobecným súdom bola neprimeraná, čo predstavuje porušenie jej základného práva na spravodlivý proces v primeranej lehote. Prvými dvomi odvolacími dôvodmi sa budem zaoberať spoločne.

14.

Prvý odvolací dôvod je založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania. Smeruje proti bodom 104 až 106 napadnutého rozsudku.

15.

Guardian v podstate tvrdí, že podľa ustálenej judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa na účely výpočtu pokuty interné predaje považovali za porovnateľné s predajmi tretím nezávislým osobám. ( 4 ) Guardian však zdôrazňuje, že nespochybňuje zákonnosť vylúčenia interných predajov pri vertikálne integrovaných podnikoch, ale zákonnosť ekvivalentného nezníženia pokuty, ktorá jej bola uložená.

16.

Komisia odpovedá, že Všeobecný súd v bode 105 napadnutého rozsudku vykonal len konštatovanie skutkového stavu, keď uviedol – čo Guardian nespochybnila ( 5 ) – že nikto nevie, či a v akom rozsahu mali vertikálne integrovaní výrobcovia plochého skla konkurenčnú výhodu na trhu na výstupe. Okrem toho Guardian v prvostupňovom konaní ani v tomto odvolaní (čo by bolo v každom prípade oneskorené) nijako nepreukázala existenciu takejto výhody.

17.

Nie som presvedčený o správnosti toho, ako Komisia vykladá bod 105 napadnutého rozsudku, ktorého znenie zopakujem: „Okrem toho, ako uviedla Komisia, nebolo preukázané, že vertikálne integrovaní členovia kartelu, ktorí dodávali príslušné výrobky oddeleniam toho istého podniku alebo spoločnostiam, ktoré patrili do tej istej skupiny podnikov, mali nepriamy zisk z dohodnutého zvýšenia cien, ani že zvýšenie cien na trhu na vstupe viedlo ku konkurenčnej výhode na trhu transformovaného plochého skla na výstupe“.

18.

Zdôrazňujem, že tento bod, ktorý začína slovami „okrem toho“, formuláciou „nebolo preukázané“ neuvádza, že vertikálne integrovaní členovia kartelu mali nepriamy zisk z kartelu.

19.

Komisia teda z tohto bodu 105 napadnutého rozsudku nesprávne vyvodzuje záver, že Guardian mala preukázať takýto prípadný nepriamy zisk.

20.

Dodávam, že aj v bode 104 napadnutého rozsudku Všeobecný súd použil trpný rod, keď uviedol, že „existencia protisúťažného správania bola preukázaná, len pokiaľ ide o predaj nezávislým zákazníkom“, pričom podľa spoločnosti Guardian je toto tvrdenie v rozpore s bodom 377 sporného rozhodnutia, podľa ktorého „kartelové dohody sa týkajú cien, ktoré sa majú uplatňovať na nezávislých zákazníkov“, avšak bez výslovného vylúčenia interných predajov.

21.

Podľa môjho názoru, hoci podľa judikatúry Súdneho dvora sa porušenie článku 81 ods. 1 ES nemôže vzťahovať na vzťahy v rámci hospodárskej jednotky tvorenej skupinou spoločností ( 6 ), judikatúra Súdneho dvora ( 7 ) tiež vyžaduje, aby sa s viazanými alebo internými predajmi zaobchádzalo rovnako ako s externými predajmi na účely zamedzenia akejkoľvek diskriminácie medzi vertikálne integrovanými podnikmi a podnikmi, ktoré nie sú vertikálne integrované.

22.

Dodržiavanie tohto pravidla vychádza tak z usmernení z roku 1998 ( 8 ), ako aj z usmernení z roku 2006.

23.

Pokiaľ ide o pojem „hodnota predaja“, usmernenia z roku 2006 v bodoch 5 a 6 časti „Úvod“ vysvetľujú, že „v snahe dosiahnuť [tu uvedený] cieľ by mala Komisia pri stanovení pokút vychádzať z hodnoty predaja tovaru alebo služieb spojených s porušením“ a „kombinácia hodnoty predaja v súvislosti s porušením a trvaním sa považuje za vhodnú hodnotu na vyhodnotenie ekonomického významu porušenia, ako aj relatívneho podielu každého podniku na porušení. Referencia na tieto ukazovatele je vhodnou informáciou o rádovej výške pokuty a nemala by slúžiť ako základ na automatický alebo aritmetický výpočet“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

24.

Ďalej v časti „Metóda na určenie výšky pokuty“ – „1. Základná výška pokuty“ a „A. Stanovenie hodnoty predaja“ – sa v bode 13 uvádza, že „pri stanovení základnej výšky uloženej pokuty bude Komisia vychádzať z hodnoty predaja tovaru alebo služieb podniku, s ktorými porušenie priamo alebo nepriamo [ ( 9 )] súvisí v príslušnej geografickej oblasti v rámci EHP. Komisia obvykle použije na výpočet hodnotu predaja podniku počas posledného celého roku, v ktorom sa podnik podieľal na porušení (ďalej len ‚hodnota predaja‘)“ ( 10 ) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

25.

V tejto súvislosti však konštatovanie uvedené v bode 104 napadnutého rozsudku, že sa Komisia domnievala, že predmetné protisúťažné dohody sa týkali predajov plochého skla nezávislým zákazníkom, neberie do úvahy skutočnosť, že zohľadnenie interných predajov na účely výpočtu pokuty je nezávislé od toho, či sa kartel týka výslovne nezávislých klientov, alebo či sa všeobecnejšie vzťahuje aj na transferové ceny vnútri skupín, ktoré sa zúčastnili na karteli.

26.

Tu treba najskôr pripomenúť, že aj pred prijatím usmernení z roku 1998 Komisia vychádzala z celkového obratu dosiahnutého z dotknutého výrobku počas posledného roku kartelu. ( 11 )

27.

Po tom, čo sa začali uplatňovať usmernenia z roku 1998, Súdny dvor potvrdil, že Komisia môže takto konať, keď rozhodol ( 12 ), že „aj keď usmernenia [z roku 1998] nestanovujú, že výška pokút bude vypočítaná v závislosti od celkového obratu alebo relevantného obratu, nebránia tomu, aby tieto obraty boli vzaté do úvahy pri určení výšky pokuty s cieľom dodržať všeobecné zásady práva [Únie] a ak to vyžadujú okolnosti“.

28.

Vo veciach, ktorých preskúmaniu sa budem venovať v ďalšej časti, konštatujem, že prax Komisie spočívajúca v zahrnutí viazaných predajov do obratu, ktorý slúži ako základ na výpočet pokuty, bola pred Súdom prvého stupňa alebo Súdnym dvorom vždy napadnutá vertikálne integrovaným účastníkom kartelu.

29.

Spoločným menovateľom rozsudkov Europa Carton/Komisia (EU:T:1998:89), KNP BT/Komisia (EU:C:2000:625), KNP BT/Komisia (EU:T:1998:91) (všetky tri týkajúce sa kartelu „Kartón“), Lögstör Rör/Komisia (EU:T:2002:72) (kartel „Mestské vykurovacie potrubie“), ako aj Tokai Carbon a i./Komisia (EU:T:2005:220) (kartel „Špeciálne grafity“) je, že i) žalobca bol vertikálne integrovaný; ii) Komisia zohľadnila viazané predaje a iii) žalobca sa domnieval, že viazané predaje majú byť vylúčené.

30.

Aká bola odpoveď Súdu prvého stupňa alebo Súdneho dvora v každej z týchto vecí?

31.

Vo veci Europa Carton/Komisia (EU:T:1998:89) Súd prvého stupňa rozhodol, že zohľadnenie hodnoty viazaných dodávok spoločnosti na účely výpočtu výšky pokuty nie je zakázané nijakým výslovným ustanovením. V tejto veci bol zaujatý prístup spočívajúci v preskúmaní ziskov z kartelu. Žalobca však na svoje interné predaje neuplatnil cenu uplatňovanú na základe kartelu (body 123 a 128).

32.

V bode 62 rozsudku KNP BT/Komisia (EU:C:2000:625) Súdny dvor ( 13 ) odkázal na bod 128 rozsudku Súdu prvého stupňa a pripustil, že „nezohľadnenie hodnoty interných dodávok kartónu spoločnosti Europa Carton by nevyhnutne znamenalo neodôvodnené zvýhodnenie vertikálne integrovaných spoločností. V takej situácii by zisk z kartelu nemusel byť zohľadnený a dotknutý podnik by unikol sankcii primeranej jeho významu na trhu s výrobkami, ktoré sú predmetom porušenia“.

33.

Vo veci KNP BT/Komisia (EU:T:1998:91) Súd prvého stupňa konštatoval, že „žalobkyňa nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval“, že Komisia nemala zohľadniť viazané predaje (bod 112).

34.

V rozsudku Lögstör Rör/Komisia (EU:T:2002:72, v bode 360) a v rozsudku Tokai Carbon a i./Komisia (EU:T:2005:220, v bode 260) Súd prvého stupňa odkázal na rozsudky KNP BT/Komisia (EU:C:2000:625) a Europa Carton/Komisia (EU:T:1998:89).

35.

Ako Súdny dvor pripomenul vo svojom rozsudku KME Germany a i./Komisia ( 14 ), tentoraz v súvislosti s usmerneniami z roku 2006, „na účely transparentnosti Komisia prijala usmernenia, v ktorých uviedla, z akých dôvodov zohľadní takú či onakú okolnosť porušenia a dôsledky, ktoré z toho môžu byť vyvodené pre výšku pokuty“. Navyše Súd prvého stupňa rozhodol ( 15 ), že „aj keď metóda výpočtu výšky pokút uvedená v usmerneniach isto nie je jedinou mysliteľnou metódou, zabezpečuje koherentnú rozhodovaciu prax v oblasti ukladania pokút, ktorá umožňuje zabezpečiť rovnosť zaobchádzania medzi podnikmi, ktoré sú sankcionované za porušenia právnych pravidiel hospodárskej súťaže“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

36.

To, že v tejto veci vznikol problém zahrnutia, resp. nezahrnutia interných predajov do obratu, ktorý slúži ako základ na výpočet pokuty (a prípadnej diskriminácie medzi podnikmi podľa toho, či sú vertikálne integrované alebo nie), bezpochyby súvisí s tým, že Komisia neustálene uplatňuje svoje usmernenia z roku 2006 a konkrétne pojem „hodnota predaja“ vo svojej politike pokút ( 16 ) (ktorá osciluje medzi vylúčením a zahrnutím interných predajov do uvedeného pojmu a hrozí tak riziko jej nepredvídateľnosti).

37.

Táto politika má svoje výkyvy, pretože na rozdiel od vecí, ktoré budem citovať nižšie, Komisia tvrdí, že existuje mnoho iných vecí ako táto, v ktorých Komisia nezohľadnila interné predaje vo výpočte pokút. ( 17 ) Bez ohľadu na skutočnosť, že tieto rozhodnutia vôbec neuvádzajú, že interné predaje neboli zahrnuté do hodnoty predaja vertikálne integrovaných výrobcov ( 18 ), však boli vydané po spornom rozhodnutí. Inými slovami, prax Komisie bola vždy taká, že interné predaje boli zahrnuté do obratu, ktorý slúžil na výpočet pokuty, až do vydania sporného rozhodnutia, kde Komisia bez odôvodnenia (dokonca bez zmienky ( 19 )) radikálne zmenila svoj prístup.

38.

Judikatúra ( 20 ) však vyžaduje jediný výklad usmernení, s výnimkou, že Komisia v konkrétnom prípade uvedie všetky dôvody, ktoré ju vedú k odchýleniu sa od usmernení. Navyše, pred „inováciou“ sporného rozhodnutia bola prax Komisie v súlade s judikatúrou aj s usmerneniami.

39.

Komisia vo svojom rozhodnutí „Medzinárodné sťahovacie služby“ ( 21 ) zdôrazňuje „po prvé, že použitie výrazu ,tovaru alebo služieb…, s ktorými porušenie… súvisí‘ namiesto výrazu ‚dotknutého tovaru alebo služieb‘ naznačuje, že tento bod usmernení… neodkazuje na predaj tovaru alebo služieb, u ktorých existuje priamy dôkaz, že sú dotknuté porušením. Takýto výklad uvedeného bodu by navyše vyžadoval, aby Komisia na účely stanovenia základnej výšky pokuty v kartelových veciach vždy preukázala, ktoré individuálne predaje boli kartelom ovplyvnené, zatiaľ čo judikatúra vylučuje, aby sa na účely uplatňovania článku 81 [ES] zohľadňovali konkrétne účinky dohody, pokiaľ sa zdá, že cieľom tejto dohody je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu“.

40.

Uvedené rozhodnutie ďalej uvádza, že „po druhé, Komisia sa domnieva, že pojem ‚súvisí‘ uvedený v bode 13 usmernení… neodkazuje na pojem ‚predaj‘, ale skôr na pojmy ‚tovar a služby‘ uvedené v tom istom bode. Inými slovami, tento bod treba vykladať v tom zmysle, že po tom, ako Komisia preukázala, ktorý tovar a služby priamo alebo nepriamo súvisia s porušením, zohľadní sa hodnota predaja všetkých týchto tovarov alebo služieb na účely stanovenia základnej výšky pokuty“.

41.

Doktrína vykladá usmernenia z roku 2006 rovnako. Ako uvádza D. Geradin ( 22 ), v praxi to znamená, že Komisia nemusí preukázať, ako porušenie ovplyvnilo každý jeden individuálny predaj, ak sa preukáže, že sa porušenie dotklo celej kategórie výrobkov alebo služieb. Dôvodom je, že výraz ‚súvisí s porušením‘ odkazuje na ‚tovar alebo služby‘ a nie na ‚predaj‘“.

42.

V tomto karteli na trhu s medzinárodnými sťahovacími službami sa protiprávne praktiky dohodnuté účastníkmi kartelu neuplatňovali na všetky zmluvy, ktoré uzavreli na relevantnom trhu.

43.

V konaní o žalobe podanej proti tomuto rozhodnutiu ( 23 ) Všeobecný súd zamietol tvrdenie, podľa ktorého možno v zmysle bodu 13 usmernení z roku 2006 zohľadniť na výpočet relevantnej hodnoty predaja spoločnosti Team Relocations len hodnotu predaja sťahovacích služieb, ktoré boli skutočne ovplyvnené protiprávnymi praktikami a nie celkový obrat, ktorý Team Relocations dosiahla na belgickom trhu s medzinárodnými sťahovacími službami.

44.

„Znenie [bodu] 13 usmernení z roku 2006 odkazuje teda na ‚preda[j]…, s ktorý[m] porušenie priamo alebo nepriamo súvisí‘, a nie na ‚predaj ovplyvnený porušením‘. Formulácia bodu 13 sa teda týka predaja dosiahnutého na relevantnom trhu. To okrem iného veľmi jasne vyplýva z nemeckého znenia bodu 6 usmernení z roku 2006, ktorý sa zmieňuje o ‚Umsatz auf den vom Verstoß betroffenen Märkten‘ (predaj dosiahnutý na trhoch dotknutých porušením). Bod 13 usmernení z roku 2006 sa a fortiori netýka výlučne prípadov, v ktorých má Komisia k dispozícii listinné dôkazy o porušení“ (bod 63 tohto rozsudku).

45.

Podľa bodu 64 toho istého rozsudku „tento výklad potvrdzuje cieľ pravidiel [Únie v oblasti hospodárskej súťaže]. Výklad navrhovaný spoločnosťou Team Relocations by totiž znamenal, že Komisia by pri určovaní základnej výšky pokút, ktoré sa majú uložiť v prípadoch kartelových dohôd, bola povinná v každom prípade preukazovať, ktoré jednotlivé predaje boli ovplyvnené kartelom. Takúto povinnosť súdy Únie nikdy neuložili a nič nenasvedčuje tomu, že Komisia mala v usmerneniach z roku 2006 úmysel stanoviť si takúto povinnosť“.

46.

Okrem toho „v prípadoch týkajúcich sa kartelových dohôd, ktoré sú vo svojej podstate tajné, sa nedá vyhnúť tomu, že niektoré dôkazy potvrdzujúce každý prejav protisúťažných praktík nebudú odhalené…“ (bod 65).

47.

Napokon podľa bodu 66 uvedeného rozsudku „z ustálenej judikatúry vyplýva, že časť obratu pochádzajúca z tovaru, na ktorý sa porušenie vzťahuje, je spôsobilá správne naznačiť rozsah porušenia na relevantnom trhu[ ( 24 )]. Konkrétne obrat dosiahnutý z tovaru, na ktorý sa vzťahuje obmedzujúci postup, predstavuje objektívny prvok, ktorý poskytuje správnu predstavu o škodlivosti tohto postupu pre riadnu hospodársku súťaž[ ( 25 )]. Usmernenia z roku 2006 prevzali túto zásadu“.

48.

Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Súdneho dvora ( 26 ), ktorého bod 76 jasne hovorí, že pojem „hodnota predaja“ sa neobmedzuje len na „obrat dosiahnutý len z predajov, u ktorých je preukázané, že boli skutočne ovplyvnené [kartelom]“ ( 27 ). Takéto obmedzenie by podľa Súdneho dvora (bod 77) malo „okrem iného za následok umelé minimalizovanie ekonomického významu porušenia, ktorého sa dopustil daný podnik, pokiaľ by samotná skutočnosť, že bol získaný obmedzený počet priamych dôkazov o predajoch skutočne ovplyvnených kartelom, viedla v konečnom dôsledku k uloženiu pokuty bez skutočnej súvislosti s rozsahom pôsobnosti predmetného kartelu. Takáto odmena za utajenie by tiež porušovala cieľ stíhania a účinného sankcionovania porušení článku 81 ES a preto ju nemožno pripustiť“. Preto (podľa jeho bodu 78) „Všeobecný súd… v bode 62 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že ‚z [tohto bodu 13 usmernení z roku 2006] nevyplýva, že hodnotu predaja sťahovacích služieb, ktoré boli skutočne ovplyvnené protiprávnymi praktikami, možno zohľadniť na účely výpočtu hodnoty relevantného predaja‘. V tejto súvislosti sa Všeobecný súd mohol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, opierať v bode 64 tohto rozsudku o cieľ pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, v bode 65 uvedeného rozsudku o potrebu zohľadniť tajný charakter kartelov, ktorý v predmetnej veci ‚skutočne znemožňuje nájsť dôkazy týkajúce sa každého ovplyvneného sťahovania‘, a v bode 66 tohto rozsudku o judikatúru vyplývajúcu z už citovaného rozsudku Musique Diffusion française a i./Komisia“. ( 28 )

49.

V bode 28 rozsudku SGL Carbon/Komisia (C‑564/08 P, EU:C:2009:703), týkajúceho sa rozhodnutia 2004/420/ES ( 29 ), Súdny dvor uvádza, že „navyše vyplýva zo… sporného rozhodnutia, že dotknuté podniky poskytli Komisii rozdielne sumy obratov a percentuálnych trhových podielov, zahŕňajúce vlastnú spotrebu“.

50.

Súdny dvor v bode 29 tohto rozsudku uvádza, že „vzhľadom na všetky tieto skutočnosti Komisia v bodoch 291 až 295 sporného rozhodnutia vysvetlila zahrnutie vlastnej spotreby do vykonaných výpočtov. V bode 292 uvedeného rozhodnutia tak Komisia uviedla, že zohľadnenie hodnoty vlastnej spotreby vo výpočte obratov a trhových podielov je nevyhnutné, lebo nezohľadnenie tejto hodnoty by nutne viedlo k priznaniu neoprávnenej výhody vertikálne integrovaným podnikom. Pri nezohľadnení uvedenej hodnoty by sa totiž nezohľadnil skutočný zisk takéhoto podniku z kartelu, takže tento podnik by unikol pokute primeranej jeho významu na trhu s výrobkami, ktorých sa porušenie týka“.

51.

Bod 30 uvedeného rozsudku pripomína „v tejto súvislosti, že relevantnosť zohľadnenia vlastnej spotreby vo vyčíslení obratov a trhových podielov v kontexte, aký je v prejednávanej veci, uznal Súdny dvor vo svojom rozsudku [KNP BT/Komisia, EU:C:2000:625, bod 62], z ktorého vyplýva, že nezohľadnenie hodnoty interných dodávok by nevyhnutne viedlo k neodôvodnenému zvýhodneniu vertikálne integrovaných spoločností, pokiaľ ide o vyčíslenie zisku takýchto spoločností z kartelu“.

52.

Z toho vyplýva, že Komisia zahrnula interné predaje bez toho, aby preukázala, že všetky predaje mali zisk z porušenia.

53.

Ďalším príkladom tejto praxe Komisie je rozhodnutie Liquid Crystal Displays (ďalej len „LCD“) z 8. decembra 2010 ( 30 ), ktoré pripomenulo, že zohľadnenie viazaných predajov pri výpočte „ovplyvnených predajov“ je podľa usmernení z roku 2006 potrebné pre zabezpečenie „zamedzenia akejkoľvek diskriminácie medzi vertikálne integrovanými podnikmi a spoločnosťami, ktoré nie sú vertikálne integrované“ ( 31 ). Komisia sa totiž domnievala, že s účastníkmi kartelu, ktorí sú vertikálne integrovanými podnikmi, sa nemá zaobchádzať priaznivejšie ako s ostatnými účastníkmi.

54.

Po podaní žaloby proti tomuto rozhodnutiu Všeobecný súd ( 32 ) zamietol inter alia prvý žalobný dôvod založený na skutočnosti, že Komisia nesprávne zahrnula predaje žalobkýň do výpočtu pokuty. Podľa Všeobecného súdu z bodu 13 usmernení z roku 2006 nevyplýva, že na výpočet hodnoty predaja relevantnej na stanovenie pokuty možno zohľadniť len hodnoty predaja transakcií, ktoré boli skutočne ovplyvnené protiprávnymi praktikami (bod 65). ( 33 ) Formulácia tohto ustanovenia sa totiž týka predajov uskutočnených na relevantnom trhu, t. j. na trhu dotknutom porušením. Uvedený bod sa a fortiori nezaoberá len prípadmi, v ktorých má Komisia k dispozícii listinné dôkazy o porušení (bod 66).

55.

Všeobecný súd ďalej uvádza, že „tento výklad je podporený cieľom pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Výklad navrhovaný žalobkyňami by totiž znamenal, že Komisia by bola pri určovaní základnej výšky pokút, ktoré sa majú uložiť v prípadoch kartelových dohôd, povinná v každom prípade preukazovať, ktoré jednotlivé predaje boli ovplyvnené kartelom. Takúto povinnosť súdy Únie nikdy neuložili a nič nenasvedčuje tomu, že by Komisia usmerneniami z roku 2006 zamýšľala stanoviť si takúto povinnosť“ (bod 67). „Ak sa výrobok, ktorý je predmetom kartelu, predáva na vnútornom trhu, hospodárska súťaž na tomto trhu je narušená a Komisia to musí zohľadniť vo výpočte výšky pokuty, ktorú ukladá podniku, ktorý mal zisk z tohto predaja. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že článok 81 ES má za cieľ chrániť nielen záujmy konkurentov alebo spotrebiteľov, ale aj štruktúru trhu a tým aj hospodársku súťaž ako takú“ (bod 70). ( 34 ) Preto „nie je dôležité, či LGE a Philips skutočne platili žalobkyniam zvýšené ceny z dôvodu kartelu a či sa toto prípadné zvýšenie odrazilo v cenách hotových výrobkov žalobkýň zahŕňajúcich LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel, ktoré predávali európskym spotrebiteľom“ (bod 71).

56.

Všeobecný súd len subsidiárne konštatuje, že vyplýva aj „zo spisu, že predaje LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel, zákazníkom prepojeným s účastníkmi kartelu, boli predmetom diskusií v rámci tohto kartelu“ (body 73 až 89). Všeobecný súd navyše rozhodol, že nie je rozhodujúce, či boli dotknuté predaje uskutočňované za ceny ovplyvnené kartelom, ale že tieto predaje boli uskutočňované na trhu, ktorý bol ovplyvnený existenciou kartelu, na ktorom sa žalobkyne zúčastňovali (bod 97).

57.

V rozhodnutí týkajúcom sa kartelu na trhu s kúpeľňovými doplnkami a príslušenstvom ( 35 ) sa uvádzalo tvrdenie, že na niektoré špeciálne výrobky sa kartel nevzťahoval a treba ich vylúčiť z hodnoty predaja. Komisia toto tvrdenie zamietla: aj za predpokladu, že špeciálny cenník („special price list“) nebol nikdy priamo alebo nepriamo predmetom diskusií o cenách na stretnutiach účastníkov kartelu, predaje spojené s týmto cenníkom boli ovplyvnené porušením, lebo tieto „špeciálne“ ceny boli veľmi pravdepodobne stanovené s prihliadnutím na „štandardné“ ceny. ( 36 )

58.

V konaní o žalobe podanej proti uvedenému rozhodnutiu (T‑373/10, T‑374/10, T‑382/10 a T‑402/10 ( 37 )) Všeobecný súd zamietol piaty žalobný dôvod založený na zahrnutí predajov, ktoré neboli ovplyvnené porušením, do výpočtu výšky pokuty ako nedôvodný. Všeobecný súd sa domnieval, že „je v súlade s [bodom] 13 usmernení z roku 2006, že Komisia zohľadnila predaje výrobkov veľkoobchodníkom ako celok, keďže všetky uvedené predaje boli priamo alebo nepriamo ovplyvnené dotknutým porušením. Tvrdenie predložené žalobkyňami, podľa ktorého Komisia nedisponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o obrat, ktorý sa má zohľadniť, sa musí zamietnuť, keďže Komisia sa v tejto súvislosti nedopustila nesprávneho posúdenia“.

59.

Je tiež zaujímavé pripomenúť, ako rozhodol Súd prvého stupňa v rámci konania o karteli na trhu s medenými priemyselnými rúrami vo veci T‑127/04 ( 38 ), pričom tento rozsudok potvrdil Súdny dvor v rozsudku C‑272/09 P ( 39 ). Súd prvého stupňa overoval, či Komisia pochybila, keď pri vyhodnotení veľkosti dotknutého trhu zohľadnila cenu medi. Žalobkyne v tomto ohľade tvrdili, že výrobcovia priemyselných rúr nemajú vplyv na cenu medi, pretože tá sa stanovuje podľa LME ( 40 ) a že o tom, za akú cenu sa kov nakúpi, rozhodujú tí, ktorí nakupujú priemyselné rúry. Žalobkyne tiež zdôraznili, že výkyvy cien kovu nemajú nijaký vplyv na ich zisk. Podľa Súdu prvého stupňa „treba však konštatovať, že neexistuje nijaký platný dôvod, pre ktorý by sa obrat na relevantnom trhu mal počítať bez zahrnutia určitých výrobných nákladov. Ako už Komisia správne uviedla, vo všetkých priemyselných odvetviach totiž existujú náklady spojené s konečným výrobkom, na ktoré výrobca nemá vplyv, ale ktoré aj napriek tomu tvoria podstatnú časť celej jeho činnosti, a preto nemôžu byť pri stanovovaní východiskovej sumy pokuty z jeho obratu vylúčené[ ( 41 )]. Skutočnosť, že cena medi tvorí významnú časť konečnej ceny priemyselných rúr alebo že riziko výkyvov cien medi je dosť vyššie než pri iných surovinách, nemôže tento záver vyvrátiť“. Dodávam, že aj keby bola v tejto veci uložená pokuta podľa usmernení z roku 1998, postup Súdu prvého stupňa zostáva relevantný so zreteľom na usmernenia z roku 2006 v rozsahu, v akom sa pokuta zakladá na celkovej hodnote relevantného trhu.

60.

V rozhodnutí COMP/39.125 „Carglass“ ( 42 ) Komisia na účely výpočtu pokuty zohľadnila ako relevantné predaje len predaje dodávateľov skla výrobcom automobilov, u ktorých existovali priame dôkazy o karteli. Na túto skutočnosť upozornila aj Team Relocations v už citovanom rozsudku Team Relocations a i./Komisia (EU:T:2011:286). Všeobecný súd však uviedol, že v odôvodnení 663 rozhodnutia „Carglass“ Komisia vychádza zo zásady, že skutočnosť, že nie pre všetky rokovania týkajúce sa „účtov vozidiel“ sú k dispozícii konkrétne dôkazy, neobmedzuje určenie hodnoty predaja iba na účty, pri ktorých sú k dispozícii priame dôkazy, keďže kartelové dohody sú svojou povahou tajnými dohodami a že dôkazy zostanú vo väčšine prípadov, ak nie vo všetkých prípadoch, neúplné ( 43 ). Hoci Komisia následne v odôvodneniach č. 664 až 667 tohto rozhodnutia túto zásadu relativizovala, je potrebné konštatovať, že tak urobila iba vo vzťahu k dvom výnimočným obdobiam na začiatku a na konci obdobia porušovania, keďže predpokladala, že dodávatelia automobilového skla počas týchto období menili svoje ponuky iba voči vybraným veľkým účtom. Podľa Všeobecný súdu postup Komisie v uvedenom rozhodnutí preto nie je v rozpore s postupom uplatneným v rozhodnutí „medzinárodné sťahovacie služby“.

61.

Nemohla mať preto Komisia dobré dôvody na to, aby sa v tejto veci odchýlila od svojich usmernení?

62.

Treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol ( 44 )„v rámci rozhodovania vo veci interných opatrení prijatých administratívou, že ak aj tieto opatrenia nemôžu byť kvalifikované ako právne pravidlá, ktoré by bola administratíva povinná v každej situácii dodržiavať, vyjadrujú konvenčné pravidlá postupu, ktorých sa administratíva musí vo svojej praxi pridŕžať a od ktorých sa nemôže v individuálnom prípade odkloniť bez udania dôvodov, ktoré by boli v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania. Tieto opatrenia následne zakladajú akt všeobecnej povahy, ktorého nezákonnosť môžu namietať dotknutí úradníci a zamestnanci na podporu žaloby podanej proti individuálnym rozhodnutiam, ktoré boli prijaté na ich základe“.

63.

Súdny dvor dodal, že „táto judikatúra sa o to viac uplatňuje na pravidlá postupu, ktoré majú vonkajšie účinky, ako je to v prípade usmernení týkajúcich sa hospodárskych subjektov“. Navyše „predmetná inštitúcia sa prijatím takých pravidiel postupu a zverejnením, že ich odteraz bude uplatňovať na príslušné prípady, sama obmedzuje pri výkone svojej voľnej úvahy a nemôže sa od nich odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery. Nie je preto vylúčené, že také pravidlá postupu, ktoré majú všeobecnú platnosť, môžu za určitých podmienok a v závislosti od svojho obsahu vykazovať právne účinky“. ( 45 )

64.

Navyše ako už Súd prvého stupňa potvrdil ( 46 ), „aj keď Komisia disponuje pri stanovení výšky každej pokuty voľnou úvahou bez toho, aby bola povinná použiť presný matematický vzorec[ ( 47 )], nemôže sa odchýliť od pravidiel, ktoré si sama stanovila[ ( 48 )]. Keďže usmernenia predstavujú nástroj, ktorý má pri rešpektovaní právnych pravidiel vyššej právnej sily špecifikovať kritériá, ktoré Komisia zamýšľa uplatňovať pri výkone svojej voľnej úvahy pri stanovovaní pokút, musí Komisia pri stanovení výšky pokút naozaj zohľadniť znenie usmernení, osobitne tie časti, ktoré sú v nich upravené záväzne[ ( 49 )]“.

65.

V tejto veci sa Komisia nielen neodôvodnene odchýlila od svojich usmernení a od výkladu, ktorý im sama poskytla, ale napríklad vo vzťahu k veci Europa Carton/Komisia (EU:T:1998:89) dokonca úplne obrátila svoju argumentáciu!

66.

V tejto veci totiž Komisia nikdy neuviedla ani nepredpokladala, že všeobecné zvýšenie cien dohodnuté členmi kartelu sa skutočne uplatňovalo na viazané predaje v rámci ich vlastných štruktúr. Naopak, Komisia pred Súdom prvého stupňa uviedla, že „žalobkyňa uvádzala na trh skladacie škatule vyrábané z výrobkov, ktorých sa týka rozhodnutie. Mala tak neoprávnenú konkurenčnú výhodu, keďže nemohla vážne tvrdiť, že interné transakcie v rámci skupiny účtovala za nadmerné ceny účtované v rámci kartelu. Mala preto zisk, v tej či onej forme, z predaja výrobkov, ktoré boli predmetom kartelových dohôd. Nebolo by preto odôvodnené nezohľadniť tzv. ‚interné‘ obraty. Pripustenie stanoviska žalobkyne by viedlo k poskytnutiu neodôvodneného preferenčného zaobchádzania integrovaným výrobcom“. Okrem toho bolo by „nepresné tvrdiť, že z predmetných kartónových výrobkov nebol dosiahnutý nijaký zisk, keďže tieto výrobky sa používali na výrobu skladacích škatúľ predaných na trhu“ (body 117 a 118 uvedeného rozsudku).

67.

Súd prvého stupňa rozhodol, že „továrne žalobkyne na výrobu skladacích škatúľ, t. j. žalobkyňa samotná, mali zisk z kartelu tým, že používali kartón vlastnej výroby ako surovinu. Žalobkyňa totiž na rozdiel od konkurenčných spracovateľov nemusela znášať zvyšovanie nákladov v dôsledku dohodnutých zvýšení cien“ (bod 127 tohto rozsudku; kurzívou zvýraznil generálny advokát).

68.

Podľa môjho názoru tento postup zodpovedá hospodárskej skutočnosti, z ktorej vychádza už citovaný rozsudok Súdneho dvora vo veci KNP BT/Komisia (EU:C:2000:625, bod 62), lebo ako v ňom Súdny dvor v podstate uznal, vertikálne integrované spoločnosti môžu mať na vstupe zisk z kartelových cien uplatňovaných na výstupe.

69.

Na záver treba povedať, že Komisia úplne zmenila postup. Hoci mala v zásade zahrnúť interné alebo viazané predaje do obratu, ktorý slúži ako základ na výpočet pokuty, s výnimkou preukázania existencie výnimočných alebo osobitných okolností odôvodňujúcich ich nezahrnutie, vylúčila ich z dôvodu, že nebolo preukázané alebo že ona sama (alebo Guardian?) nepreukázala, že tieto interné predaje prispeli ku konkurenčnej výhode vytvorenej kartelom.

70.

Inými slovami, napriek vyššie uvedenej judikatúre Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa, ako aj rozhodovacej praxi Komisie (hoci myšlienkou usmernení z roku 2006 bolo práve zamerať analýzu na relevantný trh), Komisia vylúčila interné predaje bez toho, aby uviedla akékoľvek odôvodnenie tohto vylúčenia. ( 50 )

71.

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď potvrdil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom toto rozhodnutie vylúčilo interné predaje z obratu bez akéhokoľvek odôvodnenia.

72.

Komisii nič nebráni v tom, aby uplatnila koeficient zníženia pokuty, ak to považuje za odôvodnené na účely dodržania zásady proporcionality.

73.

Komisia tým však nemôže porušiť ďalšie všeobecné zásady, a to v tejto veci zásadu rovnosti zaobchádzania, podľa ktorej s porovnateľnými situáciami nemožno zaobchádzať rozdielne a rozdielnymi situáciami nemožno zaobchádzať rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. ( 51 ) Keď však Komisia v tejto veci tvrdí, že so všetkými účastníkmi kartelu zaobchádzala rovnako (keď vylúčila viazané predaje), zabúda na skutočnosť, že Guardian ako jediná z účastníkov nebola vertikálne integrovaná.

74.

Zníženie sankcie, ktoré Komisia vykonala tým, že vylúčila viazané predaje z obratu, ktorý slúži ako základ na výpočet pokuty, má teda za následok „neodôvodnené zvýhodnenie vertikálne integrovaných spoločností“. ( 52 ) Tieto spoločnosti tak môžu „[uniknúť] sankcii primeranej [ich] významu na trhu s výrobkami, ktoré sú predmetom porušenia“. ( 53 ) Vertikálne integrované spoločnosti tak totiž dostanú pokutu, ktorej relatívna hodnota neodráža ich schopnosť narúšať hospodársku súťaž a mať tak prospech z tohto porušenia.

75.

Takýmto konaním teda dochádza k diskriminácii v neprospech podnikov, ktoré nie sú vertikálne integrované, v prejednávanej veci spoločnosti Guardian.

76.

Ako poznámku uvádzam, že zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že spoločnosti Guardian bola uložená najvyššia sankcia, hoci je najmenšou zo štyroch výrobcov v zóne EHP. Jej podiel na európskom trhu s plochým sklom predstavuje len 13 %, čím značne zaostáva za spoločnosťami Saint‑Gobain (25 %), Pilkington (24 %) a Glaverbel (20 %). ( 54 ) Svetový obrat dosiahnutý na úrovni skupiny Guardian dosiahol v roku 2004 sumu 3,878 miliárd eur, zatiaľ čo obrat skupiny Saint‑Gobain bol osemnásobne vyšší (32,02 miliardy eur), obrat skupiny Asahi/Glaverbel takmer trojnásobne vyšší a obrat skupiny Pilkington bolo porovnateľný s obratom skupiny Guardian pred jej neskorším nadobudnutím spoločnosťou Nippon Sheet Glass. ( 55 )

77.

Poznamenávam tiež, že vylúčenie interných predajov viedlo k zníženiu celkovej veľkosti relevantného trhu z 2,7 na 1,7 miliardy eur, čo viedlo na úrovni hodnoty predaja k veľmi podstatnej zmene relatívneho podielu každého dotknutého podniku na karteli, ktorý je kritériom zavedeným usmerneniami z roku 2006.

78.

Nechápem, ako sa vertikálne integrované skupiny môžu nachádzať v objektívne rozdielnej situácii ako neintegrované podniky, ako sa uvádza v bode 106 napadnutého rozsudku, keďže kartel sa týkal len cien uplatňovaných voči nezávislým klientom. Aký význam má rozdiel v štruktúre podnikov v kontexte výpočtu pokuty? Aby mala sankcia primeraný a odstrašujúci charakter, jedinými relevantnými faktormi sú v skutočnosti faktory týkajúce sa odzrkadlenia závažnosti a dĺžky trvania porušenia (čo potvrdzuje znenie nariadenia č. 1/2003 ( 56 )) a relatívneho podielu účastníkov kartelu na relevantnom trhu.

79.

V tejto súvislosti sa Komisia na pojednávaní sťažovala, že jej povinnosť zohľadniť vždy pri výpočte pokuty viazané predaje vedie k výraznému zvýšeniu pokút uložených vertikálne integrovaným skupinám, ktoré sa zúčastnili na karteli. Stačí poznamenať, že účinok zvýšenia pokút pre vertikálne integrované skupiny vyplýva z rozhodnutia normotvorcu Únie použiť pri výpočte pokút skôr pojem obrat ako pojmy prevádzkový hospodársky výsledok alebo zisk. ( 57 )

80.

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že neuznal porušenie rovnosti zaobchádzania s osobami, ktorým je sporné rozhodnutie určené. Napadnutý rozsudok treba preto zrušiť.

81.

Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu. Domnievam sa, že stav konania dovoľuje, aby v tomto spor rozhodol Súdny dvor.

82.

Guardian je jediným neintegrovaným výrobcom, ktorého sa týka sporné rozhodnutie, a teda jediným podnikom, ktorému nebolo priznané zníženie pokút vyplývajúce z vylúčenia viazaných predajov, ktoré bolo priznané ostatným osobám, ktorým je toto rozhodnutie určené.

83.

Je zjavné, že už nie je možné zahrnúť viazané predaje ostatných osôb, ktorým je sporné rozhodnutie určené, a zvýšiť ich pokuty, keďže tieto osoby nepodali odvolanie proti spornému rozhodnutiu, ktoré tak voči nim nadobudlo právoplatnosť. ( 58 )

84.

Zostáva teda rozhodnúť, či je možné odstrániť diskrimináciu znížením pokuty uloženej spoločnosti Guardian spôsobom, ktorý odráža celkové zníženie pokút uložených ostatným podnikom prostredníctvom vylúčenia ich viazaných predajov.

85.

Na pojednávaní pred Súdnym dvorom Komisia namietala proti tejto možnosti z dvoch dôvodov, a to že pokuty by neboli pre všetkých účastníkov vypočítané rovnakým spôsobom a že pokuta spoločnosti Guardian by nemala dostatočne odstrašujúci charakter vzhľadom na závažnosť jej správania.

86.

S názorom Komisie nesúhlasím. Naopak, súhlasím s riešením, ktoré použil Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku JFE Engineering/Komisia ( 59 ).

87.

Namiesto toho, aby zvýšil pokuty uložené európskym výrobcom, znížil pokuty uložené japonským výrobcom, hoci uviedol, že Komisia podcenila rozsah účasti európskych výrobcov na porušení. Súd prvého stupňa upustil od riešenia (v prejednávanej veci logickejšieho) spočívajúceho vo zvýšení pokuty neoprávnene zvýhodnenej kategórie, lebo Komisia spomenula možnosť takéhoto zvýšenia až na pojednávaní a dotknuté osoby neboli vyzvané k tomu, aby predložili svoje pripomienky v tejto súvislosti. Len takto to a fortiori môže byť v prejednávanej veci, kde je akákoľvek možnosť zmeniť pokutu uloženú ostatným účastníkom kartelu okrem spoločnosti Guardian vylúčená.

88.

Navyše skutočnosť, že už nie je možné odstrániť pôvodcu nerovnomerného zaobchádzania, neznamená, že práva obete nemožno chrániť.

89.

Napríklad ak v oblasti verejnej služby dôjde po odvolaní k zrušeniu jednej skúšky v rámci všeobecného výberového konania, práva poškodených uchádzačov musia byť obnovené bez toho, aby bolo potrebné spochybniť všetky výsledky výberového konania a porušiť legitímnu dôveru úspešných uchádzačov. ( 60 ) V takej situácii judikatúra v oblasti verejnej služby ukladá sudcovi povinnosť nájsť spravodlivé riešenie, pričom táto vec si vyžaduje podobnú odpoveď.

90.

Domnievam sa teda, že na účely nápravy diskriminácie prináleží Súdnemu dvoru kompenzovať vylúčenie viazaných predajov tým, že zníži výšku pokuty uloženej spoločnosti Guardian pomerne k interným predajom na relevantnom trhu. Toto riešenie je navyše v súlade s usmernenia z roku 2006, keďže umožňuje primeraným spôsobom odrážať relatívny podiel podniku na relevantnom trhu, a Súd prvého stupňa ho už prijal vo svojej judikatúre. ( 61 )

91.

Kým prejdem ďalej, musím ešte preskúmať druhý odvolací dôvod spoločnosti Guardian, ktorý sa (nepriamo) týka správnej percentuálnej sadzby, ktorá sa má uplatniť v kontexte tohto zníženia.

92.

Druhý odvolací dôvod smeruje proti bodom 21 a 22 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd vyhlásil list z 10. februára 2012 za prípustný.

93.

Guardian pripomína, že pred Všeobecným súdom sa Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe vôbec nevyjadrila k otázke, ako odstrániť nerovnosť zaobchádzania pri výpočte pokút. Všeobecný súd otázkami z 19. decembra 2011 a 10. januára 2012 vyzval Komisiu, aby sa vyjadrila k tejto otázke. Komisia sa vo svojej odpovedi z 23. januára 2012 obmedzila len na vyhlásenie, že pokuta znížená o takmer 40 % by nebola dostatočne odstrašujúca.

94.

Dňa 16. januára 2012 Guardian požiadala Všeobecný súd o povolenie predložiť určité dôkazy na podporu svojej argumentácie smerujúcej k zníženiu pokuty. Komisia listom z 31. januára 2012 vyjadrila svoj nesúhlas s touto žiadosťou z dôvodu, že oneskorené predloženie dôkazov by porušilo právo na obhajobu.

95.

Po schválení žiadosti Všeobecným súdom Guardian predložila nový dôkaz 8. februára 2012, t. j. v lehote, ktorá jej bola určená.

96.

Dňa 10. februára 2012, posledný pracovný deň pred pojednávaním, ktoré sa konalo 13. februára 2012, sa Komisia obrátila na Všeobecný súd listom, v ktorom spresnila svoj postoj k otázke prípadného zníženia pokuty. Podľa spoločnosti Guardian tento list obsahoval nové skutočnosti, ktoré sa nenachádzali v spise.

97.

Hoci bol tento list predložený po lehote, Všeobecný súd ho v bode 22 napadnutého rozsudku vyhlásil za prípustný jednak vzhľadom na „jeho obsah“, ako aj vzhľadom na „skutočnosť, že tento list bol postúpený žalobkyniam, ktoré tak mohli na pojednávaní predložiť svoje pripomienky k jeho obsahu“.

98.

Podľa Komisie je druhý odvolací dôvod nedôvodný, lebo Všeobecnému súdu nič nezakazuje prijať oneskorenú odpoveď v súlade s článkom 11 ods. 2 Pokynov pre tajomníka Všeobecného súdu. ( 62 ) Okrem toho Všeobecný súd mohol na základe svojej neobmedzenej právomoci zohľadniť skutkové okolnosti predložené oneskorene pod podmienkou dodržania zásady kontradiktórnosti. Táto zásada bola v prejednávanej dodržaná, keďže Guardian mohla na obsah listu z 10. februára 2012 reagovať na pojednávaní. To, že sa rozhodla neurobiť tak, na veci nič nemení.

99.

Komisia dodáva, že sa snažila čo najrýchlejšie písomne odpovedať na list spoločnosti Guardian z 8. februára 2012 tým, že spoločnosti Guardian a Všeobecnému súdu postúpila svoj list z 10. februára 2012 a mohla sa uspokojiť s tým, že svoje pripomienky predloží na pojednávaní.

100.

Podľa môjho názoru Všeobecný súd nemohol prijať predmetný list na tom základe, že podmienil prípustnosť dôkazu predloženého oneskorene povahou jeho obsahu. Dôvod je jednoduchý. Jeho rokovací poriadok a pokyny pre tajomníka (najmä článok 11) striktne vymedzujú podmienky, za akých možno predkladať dôkazy alebo návrhy na vykonanie dôkazov. Navyše, pokiaľ ide o obsah listu, o ktorom hovorí bod 22 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd neposkytuje nijaké odôvodnenie, ktoré by umožnilo pochopiť dôvody odôvodňujúce prípustnosť dôkazov predložených deň pred pojednávaním v rozpore s procesnými pravidlami.

101.

Hoci totiž Komisia pripomína, že predseda Všeobecného súdu môže výnimočne predĺžiť lehotu, stačí uviesť, že v tejto veci už bola Komisii predĺžená lehota ( 63 ) a Komisia nepožiadala o ďalšie predĺženie, aby tak mohla odôvodniť oneskorené predloženie predmetného dôkazu. ( 64 ) Podľa článku 11 ods. 3 druhého pododseku Pokynov pre tajomníka Všeobecného súdu musia byť žiadosti o predĺženie lehôt riadne odôvodnené, predložené v dostatočnom predstihu pred uplynutím stanovenej lehoty a lehotu možno predĺžiť len raz, s výnimkou výnimočných dôvodov. ( 65 ) Tvrdenie, že druhé predĺženie lehoty mohlo byť „implicitné“, preto nemožno prijať.

102.

Komisia mala vedieť, že nemôže predložiť do spisu: i) dokument obsahujúci skutočnosti a čísla v reakcii na tvrdenie, ktoré Guardian uvádzala od začiatku konania pred štyrmi rokmi; ii) v poslednej chvíli deň pred pojednávaním ( 66 ); iii) po lehote, a teda oneskorene; iv) bez konzultácie so Všeobecným súdom v otázke nezákonnosti tohto postupu, a teda bez jeho povolenia; v) a bez odôvodnenia oneskoreného doplnenia svojej odpovede z 23. januára 2012. Tvrdenie, že Komisia postúpila list spoločnosti Guardian po tom, čo ho poslala Všeobecnému súdu, na predchádzajúcich úvahách nič nemení.

103.

Domnievam sa preto, že list Komisie bol neprípustný a Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že ho prijal. Súdny dvor je preto povinný vyňať ho zo spisu a nezohľadniť jeho obsah.

104.

Ako uviedla Guardian, Komisia vylúčila z celkovej hodnoty trhu vo výške 2,7 miliardy eur miliardu eur viazaných predajov. Táto suma vyplýva z rozdielu medzi celkovou výškou predajov plochého skla uvedenou v spornom rozhodnutí, a to 1,7 miliardy eur (odôvodnenie 41 sporného rozhodnutia), a celkovou výškou uvedenou v oznámení o výhradách, a to 2,7 miliardy eur ( 67 ), a predstavuje teda 37 % z pôvodne uvedeného celkového objemu trhu.

105.

V dôsledku toho musí byť pokuta spoločnosti Guardian po znížení o 37 % stanovená na 93240000 eur namiesto 148000000 eur.

106.

Guardian v podstate tvrdí, že v prejednávanej veci dĺžka konania pred Všeobecným súdom predstavuje porušenie jej základného práva na spravodlivý proces v primeranej lehote, zavedeného článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

107.

Komisia po tom, čo sa domnievala, že tento odvolací dôvod je neprípustný, na pojednávaní stiahla svoje námietky neprípustnosti so zreteľom na rozsudky vydané vo veciach Gascogne a i. ( 68 ). Komisia vo veci samej spochybňuje argumentáciu spoločnosti Guardian. Spochybňuje, že by táto vec bola pre Guardian naliehavá, ako aj tvrdenie, že by jej oneskorenie zo strany Všeobecného súdu mohlo spôsobiť škodu, keďže jej žaloba bola zamietnutá. Komisia sa domnieva, že akékoľvek zníženie pokuty Súdnym dvorom musí byť v prejednávanej veci symbolické alebo mimoriadne obmedzené.

108.

Na úvod treba pripomenúť článok 47 druhý odsek Charty, ktorý stanovuje, že „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“. Ako Súdny dvor opakovane rozhodol, „tento článok sa týka zásady účinnej súdnej ochrany“. ( 69 ) Z tohto dôvodu je takéto právo, ktorého existencia bola potvrdená pred nadobudnutím účinnosti Charty ako všeobecná zásada práva Únie, uplatniteľné v rámci súdnej žaloby proti rozhodnutiu Komisie. ( 70 )

109.

Ako totiž pripomenul Európsky súd pre ľudské práva, „podľa článku 6 [odseku 1 EDĽP] veci musia byť prejednané ‚v primeranej lehote‘; Dohovor týmto zdôrazňuje význam toho, aby spravodlivosť nebola vykonaná s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť jej účinnosť a dôveryhodnosť“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). ( 71 )

110.

Podľa môjho názoru je z dôvodov hospodárnosti konania, ako aj s cieľom zabezpečiť okamžitý a účinný prostriedok nápravy, vhodným mechanizmom nápravy porušenia zásady primeranej lehoty Všeobecným súdom vo veci, akou je predmetná vec, skôr zníženie pokuty, ako ponechanie na účastníkoch konania, aby podali žalobu o náhradu škody na Všeobecnom súde, ktorý vychádzajúc z definície nedodržal uvedenú zásadu, keď nebol schopný rozhodnúť v primeranej lehote.

111.

Je totiž paradoxné, že nápravu neprimeranej dĺžky súdneho konania možno vykonať len tak, že sa musí podať ďalšia žaloba, ktorá bude nevyhnutne znamenať ďalšie náklady (tak pre účastníkov konania, ako aj pre spoločnosť) a dlhé lehoty.

112.

Navyše generálny advokát v bode 67 svojich návrhov vo veci Baustahlgewebe/Komisia ( 72 ) uviedol, že „opäť bez toho, aby sa prejudikovalo, či bola lehota, v ktorej Súd prvého stupňa vydal rozhodnutie, neprimeraná alebo aký je jeho podiel zodpovednosti v prejednávanej veci, nemožno súdnej inštancii zveriť úlohu rozhodovať o chybnosti alebo nezákonnosti jej vlastného správania. Niet pochýb, že by došlo k porušeniu zásady nestranného súdu, ako ju zavádza článok 6 ods. 1 Dohovoru. Zdá sa mi, že tomuto porušeniu sa dá len ťažko zabrániť tým, že sa vec postúpi inému rozhodovaciemu zloženiu, keďže ak prijmeme prístup Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, zmena rozhodovacieho zloženia určite nemôže stačiť na odstránenie dojmu zaujatosti, ktorý by vznikol z rozhodnutia vydaného samotným týmto súdom“.

113.

Takéto stanovisko zaujala aj generálna advokátka Kokott v návrhoch, ktoré predložila vo veciach Solvay/Komisia ( 73 ).

114.

Tento prístup zaujal aj Súdny dvor v rozsudku Baustahlgewebe/Komisia ( 74 ). Podľa generálnej advokátky Kokott takýto prístup spĺňa „požiadavku účinného uplatňovania práva hospodárskej súťaže…, keďže konštatovanie o porušení pravidiel hospodárskej súťaže a povinnosť dotknutého podniku upustiť od protiprávneho konania v takom prípade nie sú dotknuté…. Odstrašujúci účinok pokuty pôvodne stanovenej Komisiou alebo Všeobecným súdom vo vzťahu k ostatným hospodárskym subjektom zostáva zachovaný. Súdny dvor nespochybňuje primeranosť jej výšky vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré predstavujú porušenie [a] má za následok iba poskytnutie určitého zadosťučinenia vo forme zníženia pôvodnej pokuty o sumu považovanú za spravodlivé zadosťučinenie za neprimeranú dĺžku konania“ (bod 332).

115.

Dodala, že „z dôvodov hospodárnosti konania a s cieľom zabezpečiť dotknutému podniku okamžitú a účinnú nápravu by mal Súdny dvor v prípadoch, v ktorých je to možné, čiže vo veciach, v ktorých boli uložené pokuty, pokračovať v uplatňovaní prístupu, ktorý načrtol v rozsudku Baustahlgewebe/Komisia“ (bod 331).

116.

Okrem toho v niektorých vnútroštátnych právach konštatovanie súdu o neprimeranosti lehoty ( 75 ) v trestnej veci má priamy účinok na trest.

117.

V nedávnom rozsudku (Groupe Gascogne/Komisia, EU:C:2013:770), ktorý vydala veľká komora, sa Súdny dvor jasne vyjadril v prospech iného riešenia: vylúčil možnosť žiadať o sankciu za porušenie zásady primeranej lehoty v rámci odvolania (bod 84) a s odkazom na článok 47 Charty bez citovania článku 6 ods. 1 EDĽP rozhodol, že nápravu takéhoto porušenia tejto zásady súdom Únie možno vykonať len žalobou o náhradu škody podanou na Všeobecný súd (bod 83), ktorý je príslušný v žalobách proti Únii v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti.

118.

Súdny dvor už rozhodol rovnako v už citovanom rozsudku Der Grüne Punkt (EU:C:2009:456), ale v tomto spise, hoci Komisia konštatovala existenciu zneužitia dominantného postavenia, nebola uložená žiadna pokuta, čo nie je prípad vecí Gascogne a i.

119.

Myslím si, že sa treba domnievať, že Súdny dvor týmto rozsudkom Groupe Gascogne/Komisia (EU:C:2013:770), jasne upustil od prístupu, ktorý spočíva v znížení pokuty na účely vykonania nápravy porušenia zásady primeranej lehoty. Práve na tomto základe musím preto v tejto veci argumentovať s uvedením niektorých ďalších skutočností z rozsudku Groupe Gascogne/Komisia, ktorými sa bude riadiť aj moje odôvodnenie.

120.

Po prvé, Súdny dvor rozhodol, že pri neexistencii vplyvu neprimeranej dĺžky konania na rozhodnutie v spore nemôže nedodržanie primeranej lehoty na vydanie rozhodnutia viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku v rámci odvolania. Keďže dotknuté spoločnosti nepredložili Súdnemu dvoru nijaký dôkaz preukazujúci, že nedodržanie primeranej lehoty na vydanie rozhodnutia Všeobecným súdom mohlo mať vplyv na rozhodnutie v sporoch, v ktorých tento súd rozhodoval, Súdny dvor zamietol návrhy spoločností smerujúce k zrušeniu rozsudkov Všeobecného súdu.

121.

Po druhé, ako bolo uvedené vyššie, Súdny dvor určil Všeobecný súd ako jediný súd príslušný rozhodnúť o porušení zásady primeranej lehoty. Pravidlo je teda jednoznačné: „návrh na náhradu škody spôsobenej nedodržaním primeranej lehoty na rozhodnutie Všeobecným súdom nemožno podať priamo na Súdny dvor v rámci odvolania, ale treba ho podať na samotný Všeobecný súd“ (bod 84 rozsudku Groupe Gascogne/Komisia, EU:C:2013:770). Súdny dvor ďalej podrobne uviedol kritériá umožňujúce posúdiť, či Všeobecný súd dodržal zásadu primeranej lehoty (body 85 až 87), a v bode 88 dospel k záveru, že „Všeobecnému súdu tiež prináleží posúdiť tak vecnú správnosť uvedenej škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi touto škodou a neprimeranou dĺžkou sporného súdneho konania tak, že preskúma dôkazy poskytnuté na tento účel“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Použitie príslovky „tiež“ musí znamenať, že posúdenie kritérií vymenovaných v predchádzajúcich bodoch patrí do príslušnosti toho istého súdu, ktorý bol určený na začiatku a na konci odôvodnenia, teda Všeobecného súdu. Tento výklad rozsudku Groupe Gascogne/Komisia (EU:C:2013:770), by mal viesť k vyhláseniu tretieho odvolacieho dôvodu spoločnosti Guardian za neprípustný. Je však možný aj iný výklad rozsudku, pretože Súdny dvor v uvedenom rozsudku, iste trochu paradoxne, sám rozhodol o tom, či došlo k porušeniu uvedenej zásady alebo nie, pričom ju charakterizoval ako dostatočne závažné porušenie práva Únie. Súdny dvor dospel k tomuto záveru na základe názoru, že ani zložitosť sporu, ani správanie účastníkov konania, ani výskyt prekážok v konaní nemôže odôvodniť dĺžku konania pred Všeobecným súdom.

122.

Zdá sa teda, že úvahy Súdneho dvora týkajúce sa porušenia zásady primeranej lehoty v rozsudku Groupe Gascogne/Komisia (EU:C:2013:770), chápané vo svojej celosti, naznačujú, že z troch podmienok požadovaných pre preukázanie mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie, ktorými sú existencia právnej normy Únie, ktorej cieľom je ochrana jednotlivcov (čo je aj prípad zásady primeranej lehoty), dostatočné závažné porušenie tejto normy a existencia príčinnej súvislosti medzi týmto porušením a ujmou, musí Všeobecný súd preskúmať len poslednú z nich, a to vrátane posúdenia ujmy.

123.

Ak Súdny dvor vylúči prvý výklad rozsudku Groupe Gascogne/Komisia (EU:C:2013:770), ktorý by musel viesť k neprípustnosti tretieho odvolacieho dôvodu a prenesie na túto vec metodológiu uplatnenú vo veci Groupe Gascogne/Komisia, mal by rozhodnúť o existencii alebo neexistencii porušenia zásady primeranej lehoty.

124.

Na účely posúdenia tejto otázky v prejednávanej veci budem vychádzať z rozsudkov vo veciach Baustahlgewebe/Komisia (EU:C:1998:608) a Gascogne a i., v ktorých Súdny dvor rozhodol o porušení zásady primeranej lehoty.

125.

V rozsudku Baustahlgewebe/Komisia (EU:C:1998:608, bod 29) Súdny dvor uviedol kritériá, podľa ktorých treba posudzovať celkovú dĺžku konania a osobitne nevysvetlených období nečinnosti, t. j. „skutočný význam“ pre žalobcu, zložitosť veci a správanie žalobcu, ktoré mohlo prispieť k oneskoreniu.

126.

V uvedenej veci bola celková dĺžka konania na Všeobecnom súde 5 rokov a 6 mesiacov. Súdny dvor uviedol nevysvetlenú a podľa neho neodôvodnenú dĺžku dvoch období nečinnosti, a to obdobie 2 rokov a 8 mesiacov medzi ukončením písomnej časti konania a začatím ústnej časti konania a obdobie 22 mesiacov medzi ukončením tejto ústnej časti konania a vyhlásením rozsudku Všeobecného súdu (body 45 a 46).

127.

Vo veciach Gascogne a i. bola celková dĺžka konania pred Všeobecným súdom 5 rokov a 9 mesiacov, pričom Súdny dvor rozhodol, že túto dĺžku „nemožno odôvodniť žiadnou z okolností veci“ (bod 91).

128.

Podľa Súdneho dvora „či už ide o zložitosť veci, správanie účastníkov konania alebo výskyt prekážok v konaní“ (bod 92), nič neodôvodňuje skutočnosť, že medzi skončením písomnej časti konania a začatím ústnej časti konania uplynulo obdobie 3 rokov a 10 mesiacov.

129.

Ak na prejednávanú vec uplatním tieto kritériá, môžem dospieť len k rovnakému záveru, a to na základe týchto konštatovaní.

130.

Predovšetkým, z takmer 4 rokov a 7 mesiacov celkovej dĺžky konania uplynuli viac ako 3 roky a 5 mesiacov ( 76 ) medzi ukončením písomnej časti konania a rozhodnutím Všeobecného súdu začať ústnu časť konania, a to bez akýchkoľvek iných procesných úkonov a bez akéhokoľvek zrejmého dôvodu. ( 77 ) Dĺžku tohto obdobia nemožno vysvetliť okolnosťami veci, či už ide o zložitosť veci, správanie spoločnosti Guardian alebo výskyt prekážok v konaní.

131.

Túto vec nemožno kvalifikovať ako zložitú, keďže tvrdenia spoločnosti Guardian boli založené na poznámkach týkajúcich sa niekoľkých kontaktov medzi účastníkmi kartelu, ktorý trval o niečo dlhšie ako jeden rok a jeden mesiac. ( 78 ) Všetky tieto dokumenty boli napísané v angličtine, teda v jazyku konania. ( 79 )

132.

V rozsudku Baustahlgewebe/Komisia (EU:C:1998:608), konštatovanie, že konanie „vyžadovalo podrobné preskúmanie relatívne rozsiahlych dokumentov“, nestačilo Súdnemu dvoru na to, aby vec považoval za dostatočne zložitú na odôvodnenie dĺžky konania.

133.

Vo veciach Gascogne a i. bolo rozhodnutie Komisie určené až 25 osobám (pričom počet zapojených spoločností bol takmer rovnaký), z ktorých 15 podalo žalobu o neplatnosť na Všeobecnom súde. V tejto veci bolo sporné rozhodnutie určené len deviatim osobám (a štyrom zapojeným spoločnostiam, a to spoločnostiam Guardian, Asahi/Glaverbel, Pilkington a Saint‑Gobain), z ktorých Guardian ako jediná podala žalobu na Všeobecnom súde. ( 80 )

134.

Vec Baustahlgewebe/Komisia sa týkala rozhodnutia určeného až 14 výrobcom (z ktorých 11 podalo žalobu v troch rôznych jazykoch), ktoré viedlo k dvom úplným etapám výmeny vyjadrení. ( 81 ) A napriek tomu v danej veci Všeobecný súd zorganizoval pojednávanie o deväť mesiacov skôr ako v tejto veci!

135.

Okrem toho, žalobné dôvody uvedené spoločnosťou Guardian nepredstavovali obzvlášť vysoký stupeň obtiažnosti. Na podporu svojich návrhov smerujúcich k čiastočnému zrušeniu sporného rozhodnutia Guardian uvádza jediný žalobný dôvod založený na skutkových pochybeniach týkajúcich sa trvania jej účasti na karteli a geografického rozsahu kartelu. Návrhy smerujúce k zníženiu pokuty boli založené len na troch žalobných dôvodoch. Prvý žalobný dôvod sa týkal vyvodenia dôsledkov zo žalobného dôvodu týkajúceho sa čiastočného zrušenia. Druhým žalobným dôvodom Guardian uvádzala porušenie zásady zákazu diskriminácie a povinnosti odôvodnenia. Pokiaľ ide o tretí žalobný dôvod, ten bol založený na nesprávnom posúdení úlohy, ktorú Guardian zohrala na karteli.

136.

Rovnako ako vo veciach Gascogne a i. nebolo konanie v tejto veci prerušené ani predĺžené prijatím akéhokoľvek opatrenia na zabezpečenie priebehu tohto konania Všeobecným súdom.

137.

Táto vec mala pre Guardian značný význam. Výška jej pokuty v sume 148 miliónov eur (v porovnaní s 9,9 miliónmi eur vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Groupe Gascogne/Komisia, EU:C:2013:770) totiž predstavovala 4 % jej celkového obratu. Navyše Guardian nijako nebránila ani neodďaľovala výkon spravodlivosti. Jej návrh na začatie konania mal len 49 strán a Guardian sa vzdala možnosti druhej výmeny písomností (čo je vo veciach v oblasti práva hospodárskej súťaže zriedkavé). ( 82 )

138.

Okrem toho Guardian trikrát vyvinula iniciatívu a pripomenula Všeobecnému súdu, že ešte nestanovil dátum pojednávania, pričom zakaždým zdôraznila značne dlhé obdobie, ktoré uplynulo od skončenia písomnej časti konania, ( 83 ) a napísala mu, že ústna časť konania zostáva zvláštne otvorená aj štyri mesiace po pojednávaní, bez akýchkoľvek žiadostí Všeobecného súdu smerovaných účastníkom konania.

139.

Všeobecný súd napokon nezaslal účastníkom konania nijakú písomnú otázku, ktorá by mohla predĺžiť lehotu na začatie ústnej časti konania, pričom sa uspokojil s položením jednej otázky týkajúcej sa skutkových okolností na pojednávaní. Navyše sa zdá, že Všeobecný súd nevyvinul nijakú iniciatívu smerujúcu k urýchleniu konania počas obdobia zjavnej nečinnosti trvajúceho 3 roky a 5 mesiacov. Na základe uvedeného som dospel k záveru, že v tejto veci konanie pred Všeobecným súdom porušilo článok 47 druhý odsek Charty v rozsahu, v akom toto konanie nedodržalo náležitosti týkajúce sa dodržania primeranej lehoty na vydanie rozhodnutia, čo je dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom. ( 84 )

140.

Ako vyplýva z rozsudku Groupe Gascogne/Komisia (EU:C:2013:770), pokiaľ sa Guardian domnieva, že jej finančné problémy uvedené v odvolaní majú príčinnú súvislosť s tým, že Všeobecný súd nedodržal zásadu primeranej lehoty na vydanie rozhodnutia, ( 85 ) je oprávnená uplatniť si nápravu v rámci žaloby podanej pred Všeobecným súdom podľa článkov 235 ES a 288 druhého odseku ES (teraz články 268 ZFEÚ a 340 druhý odsek ZFEÚ). ( 86 )

141.

V tejto súvislosti z uvedenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „Všeobecnému súdu prináleží posúdiť tak vecnú správnosť uvedenej škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi touto škodou a neprimeranou dĺžkou sporného súdneho konania tak, že preskúma dôkazy poskytnuté na tento účel“ (bod 88 tohto rozsudku).

142.

V tejto súvislosti „v prípade žaloby o náhradu škody založenej na porušení článku 47 druhého odseku Charty Všeobecným súdom, ktorý porušil požiadavky súvisiace s dodržaním lehoty na rozhodnutie veci v primeranej lehote, Všeobecnému súdu prináleží v súlade s článkom 340 druhým odsekom ZFEÚ zohľadniť zásady spoločné pre právne poriadky členských štátov, pokiaľ ide o rozhodovanie o žalobách založených na podobných porušeniach. V tomto kontexte musí Všeobecný súd najmä zistiť, či možno identifikovať okrem majetkovej ujmy aj nemajetkovú ujmu, ktorú dotknutý účastník konania utrpel prekročením lehoty, a ktorá by mala prípadne byť predmetom primeranej náhrady“ (bod 89 uvedeného rozsudku).

143.

„Všeobecnému súdu, ktorý je príslušný podľa článku 256 ods. 1 ZFEÚ rozhodovať o takýchto žalobách o náhradu škody, prináleží rozhodovať v inom rozhodovacom zložení, než v ktorom rozhodoval spor, ktorý viedol ku konaniu, ktorého dĺžka je kritizovaná, a uplatniť kritériá uvedené v bodoch 85 až 89 [rozsudku Groupe Gascogne/Komisia]“ (bod 90).

144.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania. Článok 138 tohto poriadku, ktorý sa uplatní na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 toho istého poriadku, vo svojom odseku 3 stanovuje, že ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.

145.

Pokiaľ ide o toto odvolanie, vzhľadom na skutočnosť, že Komisia nemala úspech v konaní, treba ju zaviazať na náhradu trov konania spoločnosti Guardian. Na druhej strane, keďže Guardian a Komisia mali v rámci prvostupňového konania úspech len v časti svojich návrhov, treba rozhodnúť tak, že každá z nich znáša vlastné trovy konania, ktoré vznikli na tomto stupni.

146.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: