Opinion of the Advocate-General

Opinion of the Advocate-General

1. Táto vec sa týka výkladu článku 6 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1896/2006(2), ktorý stanovuje, že na účely uplatňovania tohto nariadenia sa právomoc súdu určuje v súlade s príslušnými pravidlami práva Spoločenstva, najmä v súlade s nariadením (ES) č. 44/2001(3) .

2. Konkrétnejšie ide v tejto veci o otázku, či odpor podaný proti európskemu platobnému rozkazu vedie k vzniku účasti na konaní v zmysle článku 24 nariadenia č. 44/2001, a teda znamená uznanie právomoci súdu, na ktorom prebieha riadne občianske súdne konanie, ktoré nasleduje po konaní upravenom v nariadení č. 1896/2006.

3. V týchto návrhoch vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že článok 6 ods. 1 nariadenia č. 1896/2006 sa má vykladať v tom zmysle, že podanie odporu proti návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu nevedie k účasti v zmysle článku 24 nariadenia č. 44/2001 na riadnom občianskom súdnom konaní, ktoré nasleduje po európskom konaní o platobnom rozkaze.

4. Takisto uvediem, prečo podľa mňa skutočnosť, že osoba, ktorá podala odpor proti tomuto návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu, predložila argumenty týkajúce sa merita veci v rámci tohto odporu, nemá v tejto súvislosti nijaký vplyv.

I – Právny rámec

A – Právo Únie

1. Nariadenie č. 1896/2006

5. Nariadenie č. 1896/2006 zaviedlo európske konanie o platobnom rozkaze. Článok 1 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia uvádza, že „účelom tohto nariadenia je… zjednodušiť a urýchliť súdne konanie a znížiť náklady na takéto konanie v cezhraničných sporoch, ktoré sa týkajú nepopretých peňažných pohľadávok, zavedením európskeho konania o platobnom rozkaze“.

6. Podľa článku 6 ods. 1 tohto nariadenia:

„Na účely uplatňovania tohto nariadenia sa právomoc súdu určuje v súlade s príslušnými pravidlami práva Spoločenstva, najmä s nariadením (ES) č. 44/2001.“

7. Článok 16 nariadenia č. 1896/2006 znie:

„1. Odporca môže na súd pôvodu podať odpor proti európskemu platobnému rozkazu prostredníctvom vzorového tlačiva F, ako je uvedené v prílohe VI, ktoré sa mu zašle spolu s európskym platobným rozkazom.

2. Odpor sa musí zaslať do 30 dní od doručenia rozkazu odporcovi.

3. Odporca v odpore uvedie, že pohľadávku popiera, pričom nemusí uviesť dôvody.

…“

8. Článok 17 tohto nariadenia stanovuje:

„1. Ak sa odpor podá v lehote ustanovenej v článku 16 ods. 2, konanie pokračuje na príslušnom súde členského štátu pôvodu v súlade s pravidlami riadneho občianskeho súdneho konania, pokiaľ navrhovateľ vyslovene nepožiadal o ukončenie konania v takomto prípade.

Ak si navrhovateľ uplatňoval svoju pohľadávku prostredníctvom európskeho platobného rozkazu, nič vo vnútroštátnom práve nesmie mať vplyv na jeho postavenie v nasledujúcom riadnom občianskom súdnom konaní.

2. Pokračovanie konania ako riadneho občianskeho súdneho konania v zmysle odseku 1 sa riadi právom členského štátu pôvodu.

3. Navrhovateľ je oboznámený so skutočnosťou, či odporca podal odpor a o akomkoľvek pokračovaní konania ako riadneho občianskeho súdneho konania.“

2. Nariadenie č. 44/2001

9. Nariadenie č. 44/2001 sa týka súdnej právomoci a uznávania a výkonu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Článok 5 bod 1 tohto nariadenia uvádza:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte

1. a) v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;

b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby:

– …

– pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť,

…“

10. Článok 24 tohto nariadenia znie:

„Okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto pravidlo sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 22.“

B – Rakúske právo

11. § 252 Občianskeho súdneho poriadku (Zivilprozessordnung), ktorý sa týka európskeho konania o platobnom rozkaze, stanovuje, že ak nariadenie č. 1896/2006 nestanovuje niečo iné, použijú sa procesné predpisy uplatniteľné na predmet konania, o ktorý ide. Tento paragraf uvádza, že uskutočnenie európskeho konania o platobnom rozkaze patrí do výlučnej právomoci Bezirksgericht für Handelssachen Wien (Rakúsko). Okrem toho na základe toho istého ustanovenia je súd po podaní odporu v stanovenej lehote povinný doručiť ho navrhovateľovi so žiadosťou, aby v rámci lehoty 30 dní určil súd, ktorý má právomoc uskutočniť riadne konanie. Žalovaný musí podať námietku nedostatku právomoci súdu predtým, ako sa zúčastní na konaní vo veci samej.

II – Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

12. Goldbet Sportwetten GmbH (ďalej len „žalobkyňa“) je podnik so sídlom v Rakúsku, ktorý prevádzkuje športové stávky. Pán Sperindeo (ďalej len „žalovaný“) má bydlisko v Taliansku. Pán Sperindeo sa zaviazal zmluvou na poskytovanie služieb, že zorganizuje a postará sa o rozšírenie činností žalobkyne v Taliansku. Mal najmä zinkasovať stávky z miestnych predajných miest a po odpočítaní vyplatených výhier poukázať peniaze žalobkyni.

13. Keďže žalobkyňa dospela k záveru, že žalovaný si zmluvné povinnosti nesplnil, podala 29. decembra 2009 návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu, pričom 17. februára 2010 Bezirksgericht für Handelssachen Wien, čo je súd príslušný pre európske konanie o platobnom rozkaze, vydal európsky platobný rozkaz na zaplatenie sumy 16 406 eur, zvýšenej o úroky a trovy konania, z titulu náhrady škody.

14. Dňa 19. apríla 2010 žalovaný podal v stanovenej lehote odpor proti tomuto európskemu platobnému rozkazu, a to prostredníctvom svojho advokáta. Tento odpor odôvodnil tým, že nárok žalobkyne je nedôvodný a nevymáhateľný.

15. Uznesením z 2. júla 2010 Bezirksgericht für Handelssachen Wien postúpil vec Landesgericht Innsbruck (Rakúsko), keďže sa domnieval, že tento súd je príslušným súdom podľa článku 17 ods. 1 nariadenia č. 1896/2006.

16. Na Landesgericht Innsbruck žalovaný prvýkrát vzniesol námietku nedostatku právomoci tohto súdu z dôvodu, že má bydlisko v Taliansku. Požiadal teda, aby sa tento súd vyhlásil za miestne nepríslušný a odmietol žalobu. Podľa názoru žalobkyne je Landesgericht Innsbruck podľa článku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia (ES) č. 44/2001 príslušným súdom ako súd miesta vykonania povinnosti zaplatiť určitú peňažnú sumu. Tento súd má v každom prípade podľa žalobkyne právomoc podľa článku 24 tohto nariadenia vzhľadom na to, že žalovaný sa zúčastnil na konaní, lebo v odpore proti európskemu platobnému rozkazu už predložil dôvody týkajúce sa merita veci bez toho, aby vzniesol námietku nedostatku právomoci v danom okamihu.

17. Uznesením Landesgericht Innsbruck vyhovel žiadosti žalovaného, vyhlásil, že nemá právomoc, a odmietol žalobu. Žalobkyňa podala proti tomuto uzneseniu odvolanie na Oberlandesgericht Innsbruck (Rakúsko). Odvolanie bolo zamietnuté z dôvodu, že v zásade nie je daná právomoc rakúskych súdov, pretože žalobkyňa uplatňuje nároky zo zmluvy o poskytnutí služieb a dohodnuté miesto plnenia v zmysle článku 5 ods. 1 písm. b) nariadenia (ES) č. 44/2001 sa nachádza v Taliansku. Odvolací súd dodal, že z dôvodu účasti na konaní podľa článku 24 nariadenia č. 1896/2006 nedošlo k náprave nedostatku právomoci súdu, na ktorom prebiehalo konanie.

18. Žalobkyňa podala proti rozhodnutiu Oberlandesgericht Innsbruck opravný prostriedok „Revision“ na Oberster Gerichtshof (Rakúsko), ktorým sa domáha zrušenia skorších rozhodnutí a pokračovania v konaní na Landesgericht Innsbruck.

19. Keďže Oberster Gerichtshof mal pochybnosti o výklade práva Únie, rozhodol sa prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Má sa článok 6 nariadenia… č. 1896/2006… vykladať v tom zmysle, že v európskom konaní o platobnom rozkaze má byť použitý aj článok 24 nariadenia… č. 44/2001... na určenie právomoci súdu na základe zúčastnenia sa žalovaného na konaní?

2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:

Má sa článok 17 nariadenia č. 1896/2006 v spojení s článkom 24 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že už podanie odporu proti európskemu platobnému rozkazu znamená zúčastnenie sa na konaní, pokiaľ sa v ňom neuplatní námietka nedostatku právomoci súdu pôvodu?

3. V prípade zápornej odpovede na druhú otázku:

Má sa článok 17 nariadenia č. 1896/2006 v spojení s článkom 24 nariadenia č. 44/2001 vykladať tak, že podanie odporu je dôvodom založenia právomoci na základe zúčastnenia sa na konaní nanajvýš v prípade, ak sa v ňom uvádzajú dôvody týkajúce sa merita veci, ale nie je namietaný nedostatok právomoci?“

III – Posúdenie

20. Vnútroštátny súd sa svojimi prejudiciálnymi otázkami v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 nariadenia č. 1896/2006 vykladať v tom zmysle, že samotné podanie odporu proti návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu vedie k zúčastneniu sa v zmysle článku 24 nariadenia č. 44/2001 na riadnom občianskom súdnom konaní, ktoré nasleduje po európskom konaní o platobnom rozkaze, a či skutočnosť, že osoba, ktorá podala odpor proti tomuto návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu, predložila tvrdenia týkajúce merita veci v rámci tohto odporu, má v tejto súvislosti nejaký vplyv.

21. Pripomínam, že podľa článku 6 ods. 1 nariadenia č. 1896/2006 sa právomoc na účely uplatňovania tohto nariadenia určí podľa pravidiel práva Spoločenstva uplatniteľných v danej oblasti, najmä podľa nariadenia č. 44/2001. Článok 24 nariadenia č. 44/2001 zakotvuje implicitnú voľbu právomoci v prospech súdu, na ktorom prebieha konanie, v prípadoch, keď sa žalovaný zúčastní na konaní na tomto súde bez toho, aby napadol jeho právomoc.

22. Tak ako rakúska a nemecká vláda a Európska komisia zastávam názor, že podanie odporu proti európskemu platobnému rozkazu neznamená zúčastnenie sa na konaní v zmysle tohto ustanovenia. Skutočnosť, že osoba, ktorá podala odpor, v ňom uviedla dôvody, podľa mňa v tejto súvislosti nemá nijaký vplyv.

23. Prvú časť odpovede poskytuje znenie odôvodnení nariadenia č. 1896/2006.

24. Tieto odôvodnenia veľmi jasne stanovujú, že európske konanie o platobnom rozkaze, ktoré zavádza toto nariadenie, je konaním predstavujúcim zriadenie rýchleho a jednotného mechanizmu na vymáhanie nepopieraných peňažných pohľadávok v celej Európskej únii.(4)

25. Nariadenie č. 1896/2006 preto zodpovedá programu opatrení prijatých Radou Európskej únie v roku 2000, ktorý stanovuje možnosť zriadiť v Európskom spoločenstve „ jednotn[ý] alebo harmonizovan[ý] [program] s cieľom získať súdne rozhodnutie “(5), pričom tento program bol potvrdený v roku 2004 Haagskym programom prijatým Európskou radou 5. novembra 2004(6) .

26. Túto špecifickosť okrem toho pripomenul Súdny dvor v bode 30 rozsudku z 13. decembra 2012, Szyrocka(7), ktorý uvádza: „Napokon treba pripomenúť, ako vyplýva z článku 1 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1896/2006, že jeho účelom je najmä zjednodušiť, urýchliť a znížiť náklady na konania v cezhraničných sporoch, ktoré sa týkajú nepopretých peňažných pohľadávok. Ako sa uvádza aj v odôvodneniach 8, 10 a 29 predmetného nariadenia, hoci toto nenahrádza, ani nezosúlaďuje existujúce vnútroštátne mechanizmy vymáhania nepopretých pohľadávok, na účely dosiahnutia tohto cieľa zavádza jednotný mechanizmus na vymáhanie peňažných pohľadávok, pričom zaručuje rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov v celej Únii.“

27. Vyjadrený cieľ bez pochybností evokuje právny nástroj určený na to, aby sa predišlo akémukoľvek spochybňovaniu týkajúcemu sa merita veci a oneskoreniam všeobecne vznikajúcim klasickými súdnymi konaniami. Ak si to členské štáty želajú, toto konanie môže prebiehať dokonca na správnom orgáne.

28. Zdá sa totiž, že na to, aby sa dosiahol sledovaný cieľ, článok 5 ods. 3 tohto nariadenia samostatne definuje pojem „súd“ ako „akýkoľvek orgán v členskom štáte s právomocou vo vzťahu k európskym platobným rozkazom alebo akejkoľvek inej súvisiacej záležitosti“(8) . To jasne vylučuje, aby bolo konanie vyhradené súdnym orgánom alebo správnym orgánom, v prípade členských štátov, v ktorých posledné uvedené orgány existujú.

29. Z tohto hľadiska systém zriadený uvedeným nariadením vykazuje nasledujúce charakteristické znaky.

30. V prvom rade nejde o kontradiktórne konanie. Vydanie európskeho platobného rozkazu alebo zamietnutie návrhu na jeho vydanie totiž robí príslušný vnútroštátny orgán bez toho, aby na ňom prebehla diskusia(9), tento orgán však môže žiadať vysvetlenia alebo odôvodnenia od navrhovateľa, čo možno vysvetliť len potrebou overiť, či uplatňovaná pohľadávka zrejme zodpovedá kvalifikácii „nepopretej pohľadávky“. V tomto štádiu vôbec nedochádza k vypočutiu dlžníka a dlžník nemôže uplatniť žiadne argumenty.

31. Ďalej dlžník „vstúpi na scénu“ až v štádiu výkonu európskeho platobného rozkazu po tom, ako je vydaný. O uznesení týkajúcom sa európskeho platobného rozkazu sa dlžník v skutočnosti dozvie, až keď mu ho oznámia, pričom mu je poskytnutá lehota 30 dní na podanie odporu proti tomuto uzneseniu.(10) Odpor sa podáva prostredníctvom vzorového tlačiva, ktoré musí byť pripojené k oznamovanému uzneseniu, alebo aj bez toho, aby mal odpor špecifickú formu.(11) Tento odpor sám osebe spôsobuje ukončenie európskeho konania o platobnom rozkaze.(12) Príslušný orgán v zmysle článku 5 ods. 3 tohto nariadenia už v tomto konaní nebude pokračovať. Konanie teda môže pokračovať len podľa pravidiel pre riadne občianske súdne konanie, ktoré je už potom jediné, ktoré možno uplatniť.(13)

32. Tieto zásady fungovania postačujú samy osebe na odôvodnenie toho, aby sa na riadnom súde pre občianskoprávne spory začalo úplne nové konanie, kde sa musí všetko vykonať znovu od začiatku, a to aj v prípade, že orgán príslušný pre európsky platobný rozkaz je tiež orgánom príslušným vo veci samej.

33. Nakoniec podotýkam, že o tento prípad nejde vo veci samej, pretože príslušným orgánom podľa článku 5 ods. 3 nariadenia č. 1896/2006 je Bezirksgericht für Handelssachen Wien a orgán ním určený ako príslušný vo veci samej je Landesgericht Innsbruck.

34. Bez ohľadu nato ostáva otvorená otázka, či podanie odporu proti európskemu platobnému rozkazu nie vo forme vzorového tlačiva, ale podrobného dokumentu, znamená voľbu právomoci súdu, ktorý má riešiť spor vo veci samej, pričom uvedené podanie odporu by teda predstavovalo zúčastnenie sa na konaní v zmysle článku 24 nariadenia č. 44/2001.

35. Proti predloženým tvrdeniam v prospech kladnej odpovede na túto otázku môžem uviesť určitý počet argumentov.

36. Kladná odpoveď by znamenala uznať, že európske konanie o platobnom rozkaze a riadne občianske súdne konanie predstavujú v skutočnosti jedno a to isté konanie a že toto jediné konanie sa v skutočnosti začalo na orgáne príslušnom pre európsky platobný rozkaz. Takéto chápanie je možné len v prípade, keby sa formulácia „konanie pokračuje na“ uvedená v článku 17 ods. 1 nariadenia č. 1896/2006 vykladala tak, že znamená, že konanie po podaní odporu proti európskemu platobnému rozkazu je to isté ako konanie, ktoré sa začalo na orgáne, na ktorý sa navrhovateľ prvýkrát obrátil, lebo procesné skutočnosti, ktoré nastali v tomto štádiu, následne viažu súd, ktorý rieši spor vo veci samej.

37. Je však potrebné konštatovať, že žalovaný, v tomto prípade dlžník, nemal žiadnu možnosť vzniesť námietku nedostatku právomoci súdu, pretože nebol na začiatku sporu vôbec prítomný, ako som uviedol v bodoch 30 a 31 týchto návrhov.

38. Túto nevýhodu by bolo možné napraviť domnienkou, že pre dlžníka sa konanie začína, keď mu je oznámené uznesenie týkajúce sa európskeho platobného rozkazu. V takomto prípade by však išlo o rozdielne zaobchádzanie, ktoré by podľa mňa uvedený výklad úplne odsúdilo na neúspech.

39. Odpor podaný prostredníctvom vzorového formulára by totiž ponechal nedotknutú otázku námietky nedostatku právomoci, o ktorej by rozhodoval až súd vo veci samej. Na druhej strane podanie odporu adresované písomne voľnou formou, spolu s určitými tvrdeniami, ba dokonca s argumentáciou v plnom rozsahu, by viedlo k zúčastneniu sa na konaní, a teda k implicitnému uznaniu právomoci, hoci nariadenie, ktoré pripúšťa takúto voľnú formu, pre ňu stanovuje len jedinú podmienku platnosti: odpor vyjadrený zrozumiteľne.

40. Dlžník by sa tak ocitol bez opravného prostriedku voči nesprávnemu posúdeniu týkajúcemu sa právomoci orgánu rozhodujúceho o európskom platobnom rozkaze, čo je prípad, o ktorý ide podľa vnútroštátneho súdu v tejto veci. V takom prípade by dlžníkovi zostávala len možnosť spoliehať sa na právomoc vnútroštátneho súdu dospieť aj bez návrhu ku konštatovaniu nedostatku svojej právomoci v rámci riadneho občianskeho súdneho konania.

41. Ako odôvodniť, že takýto dôsledok mohol byť výsledkom európskeho konania o platobnom rozkaze, v rámci ktorého nemožno podať nijaký opravný prostriedok? V tejto súvislosti žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že napriek implicitnému uznaniu právomoci vyplývajúcemu zo samotného podania odporu proti európskemu platobnému rozkazu je ešte stále možné namietať nedostatok právomoci riadneho občianskeho súdu pred týmto súdom. Pokiaľ by sa mala táto hypotéza prijať, nie je zrejmé, prečo je potrebné považovať odpor za zúčastnenie sa na konaní so všetkými príslušnými právnymi dôsledkami.

42. Od akej úrovne presnosti argumentácie je potrebné uznať, že odpor podaný takouto formou znamená zúčastnenie sa na konaní? Neviedlo by to k nepresnosti zdroju právnej neistoty, čo by bolo v rozpore s cieľom sledovaným európskym normotvorcom, ktorým je, pripomínam, práve zjednodušiť európske konanie o platobnom rozkaze?

43. Podľa ustálenej judikatúry zásada právnej istoty vyžaduje, aby právna úprava Únie bola určitá a aby jej uplatňovanie bolo pre dotknuté osoby predvídateľné. Preto táto zásada predpokladá, že akt práva Únie – a v tejto veci relevantné ustanovenia nariadení č. 1896/2006 a č. 44/2001 –, ktorý má právne účinky na dotknuté osoby, musí byť jasný a presný, aby tieto dotknuté osoby mohli s istotou určiť moment, keď začína vyvolávať tieto dôsledky.

44. Pripustiť, že podanie odporu proti návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu by mohlo znamenať zúčastnenie sa na konaní v zmysle článku 24 nariadenia č. 44/2001 podľa toho, či bolo, alebo nebolo uvedené odôvodnenie týkajúce sa merita veci, by znamenalo práve vytvorenie právnej neistoty, keďže by bolo potrebné zakaždým posúdiť, či je odôvodnenie rozsiahle, alebo nie, a či túto rozsiahlosť možno explicitne alebo implicitne považovať za zaujatie stanoviska, pokiaľ ide o právomoc súdu, na ktorom má prebehnúť riadne občianske súdne konanie, ktoré sa však, pripomínam, ešte na takomto súde v tejto fáze ani nezačalo.

45. Výsledkom toho by bolo vnesenie komplexnosti tam, kde nariadenie č. 1896/2006 chcelo práve zjednodušiť európske konanie o platobnom rozkaze.

46. Ako pripustiť jednotnosť konania medzi európskym konaním o platobnom rozkaze a riadnym občianskym súdnym konaním, napríklad keď orgánom príslušným na vydanie európskeho platobného rozkazu je správny súd a orgánom príslušným vo vec samej je bežný súd? Alebo ak dokonca tento orgán ani nemá súdnu povahu? Ako teda odôvodniť, že úkony, ku ktorým došlo pred takýmto orgánom, by následne mohli mať takéto dôsledky? Pripomínam len to, aký význam majú pravidlá týkajúce sa právomoci v rámci súdneho konania.

47. Napokon znenie článku 16 nariadenia č. 1896/2006 v spojení s odôvodnením 23 tohto nariadenia sa javí dostatočné na to, aby mohlo byť prijaté rozhodnutie. Článok 16 ods. 1 tohto nariadenia totiž v skutočnosti nepredpisuje žiadnu osobitnú formu odporu. Uvádza, že „odporca môže… podať odpor… prostredníctvom vzorového tlačiva“. Odsek 3 tohto ustanovenia ho dopĺňa tak, že špecifikuje, že odporca nie je povinný uviesť dôvody podania odporu.

48. Nie je teda zakázané, aby odporca vyjadril dôvody podania odporu, ale v žiadnom prípade to nemôže voči nemu privodiť osobitné a znevýhodňujúce právne dôsledky, ktoré nie sú výslovne vyjadrené uvedeným nariadením, lebo v tomto štádiu je potrebné len zistiť, či je pohľadávka popieraná. Na dôvode vôbec nezáleží. V tomto prípade je dôležité len to, či pohľadávka je popieraná.

49. Znenie odôvodnenia 23 nariadenia č. 1896/2006 to potvrdzuje, keď stanovuje, že „odporca môže podať svoj odpor prostredníctvom vzorového tlačiva stanoveného v tomto nariadení. Súdy by však mali zohľadňovať každú inú písomnú formu odporu, pokiaľ je vyjadrený zrozumiteľne“. Odpor obsahujúci argumenty je odporom v jasne vyjadrenej písomnej forme. Je teda platný a má tie isté dôsledky ako odpor vyjadrený na vzorovom tlačive, teda zrušiť európsky platobný rozkaz. Doplnenie iných dôsledkov by znamenalo ísť nie nad rámec vôle normotvorcu, ale proti jeho vôli.

50. Zo všetkých týchto dôvodov sa domnievam, že článok 6 ods. 1 nariadenia č. 1896/2006 sa má vykladať v tom zmysle, že podanie odporu proti návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu nevedie k zúčastneniu sa v zmysle článku 24 nariadenia č. 44/2001 na riadnom občianskom súdnom konaní, ktoré nasleduje po európskom konaní o platobnom rozkaze. Skutočnosť, že osoba podávajúca odpor proti tomuto európskemu platobnému rozkazu predložila argumenty týkajúce sa merita veci v rámci podania tohto odporu, nemá v tejto súvislosti nijaký vplyv.

IV – Návrh

51. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberster Gerichtshof, odpovedal takto:

Článok 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze, zmeneného a doplneného nariadením Komisie (EÚ) č. 936/2012 zo 4. októbra 2012, sa má vykladať v tom zmysle, že podanie odporu proti návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu neznamená zúčastnenie sa v zmysle článku 24 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach na riadnom občianskom súdnom konaní, ktoré nasleduje po európskom konaní o platobnom rozkaze. Skutočnosť, že osoba podávajúca odpor proti tomuto európskemu platobnému rozkazu predložila tvrdenia týkajúce sa merita veci v rámci tohto odporu, nemá v tejto súvislosti nijaký vplyv.

(1) .

(2)  – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2006 ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze (Ú. v. EÚ L 399, s. 1), zmenené a doplnené nariadením Komisie (EÚ) č. 936/2012 zo 4. októbra 2012 (Ú. v. EÚ L 283, s. 1, ďalej len „nariadenie č. 1896/2006“).

(3)  – Nariadenie Rady z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

(4)  – Pozri najmä odôvodnenia 4, 9 a 29 uvedeného nariadenia.

(5)  – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

(6)  – Pozri odôvodnenie 4 tohto nariadenia.

(7)  – C-215/11.

(8)  – Pozri tiež odôvodnenie 16 uvedeného nariadenia, ktoré uvádza, že preskúmanie návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu nemusí nevyhnutne uskutočniť sudca.

(9)  – Podľa článku 5 ods. 3, článku 7 ods. 3 a článkov 8 až 12 nariadenia č. 1896/2006 návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu totiž podáva navrhovateľ, ktorý podá návrh na príslušný vnútroštátny orgán. Tento orgán skúma návrh iba na základe informácií poskytnutých navrhovateľom a buď ho zamietne, alebo vydá platobný rozkaz.

(10)  – Pozri článok 16 ods. 2 tohto nariadenia.

(11)  – Pozri článok 7 uvedeného nariadenia, ako aj odôvodnenie 23 tohto nariadenia.

(12)  – Pozri odôvodnenie 24 nariadenia č. 1896/2006.

(13)  – Pozri článok 17 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia, ako aj odôvodnenie 24 tohto nariadenia.