1. 

V rámci súdneho konania, ktorého predmetom sú podmienky uložené chovateľovi ošípaných na to, aby mohol predávať močovku vyprodukovanú na svojej farme ako hnojivo, Supreme Court kladie Súdnemu dvoru viaceré otázky týkajúce sa pojmu „odpad“ v zmysle smernice 75/442 ( 2 ). Okrem toho, že prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania má význam najmä z dôvodu, že umožňuje Súdnemu dvoru, aby spresnil svoju judikatúru týkajúcu sa podmienok, za ktorých sa „odpad“ môže zmeniť na „vedľajší produkt“, v tomto konaní vzniká aj otázka, ktorá prekračuje samotný rámec smernice 75/442, a ako bude uvedené ďalej, prechádza do oblasti všeobecných zásad práva Únie a konkrétnejšie do oblasti záruky základných práv.

2. 

Problém, ktorý vzniká v konaní vo veci samej, totiž v konečnom dôsledku súvisí so zodpovednosťou, ktorú možno vyžadovať od toho, kto predá močovku, za to, že jej nadobúdateľ ju prípadne nevhodne použije. Táto otázka je doplnená o otázku, do akej miery sú členské štáty na základe svojej slobody regulovať obchodovanie s odpadom oprávnené uložiť podmienky, ktoré buď môžu byť rovnocenné zákazu tohto obchodovania, alebo ho môžu neprimerane či svojvoľne obmedzovať. Tieto otázky navyše vznikli za okolností, keď neprebratie smernice 91/676 ( 3 ) zabránilo uplatneniu právnej úpravy, ktorá môže upraviť používanie močovky ako hnojiva.

3.

Článok 1 písm. a) smernice 75/442 v znení platnom v čase skutkových okolností konania vo veci samej ( 4 ) stanovoval:

„Na účely tejto smernice:

4.

Podľa článku 2 ods. 1 písm. b) tej istej smernice sa táto smernica nevzťahovala na „odpady, na ktoré sa už vzťahuje iná právna úprava“:

„…

…“

5.

Podľa článku 8 uvedenej smernice:

„Členské štáty vykonajú nevyhnutné opatrenia, aby bolo zaistené, že každý držiteľ odpadu:

6.

Články 9 a 10 smernice stanovovali, že zariadenia a podniky, ktoré vykonávajú činnosti zneškodňovania alebo zhodnocovania odpadu vymenované v prílohách II A a II B uvedenej smernice, sú povinné získať povolenie.

7.

Článok 15 smernice 75/442 stanovoval:

„V súlade so zásadou ‚znečisťovateľ platí‘ musí náklady na zneškodňovanie hradiť:

8.

Podľa článku 1 smernice 91/676 je jej cieľom „zníženie znečistenia vôd zapríčinené alebo vyvolané [zapríčineného alebo vyvolaného – neoficiálny preklad] dusičnanmi z poľnohospodárskych zdrojov“ a „zabránenie ďalšiemu znečisťovaniu tohto druhu“.

9.

Článok 3 smernice 91/676 v prvých dvoch odsekoch stanovuje:

„1.   Vody zasiahnuté znečistením a vody, ktoré by mohli byť zasiahnuté znečistením v prípade, že by sa nerealizovali opatrenia podľa článku 5, členské štáty identifikujú v súlade s kritériami stanovenými v prílohe 1 [v prílohe I – neoficiálny preklad].

2.   V priebehu dvoch rokov po oznámení tejto smernice označia členské štáty ako ohrozené pásma všetky známe pôdne pásma na svojich územiach, ktorých vody zodpovedajú identifikácii [ktorých vody sa vlievajú do vôd vymedzených – neoficiálny preklad] podľa odseku 1 a ktoré sa podieľajú na znečisťovaní. Členské štáty budú o tomto počiatočnom označení informovať Komisiu v priebehu šiestich mesiacov.“

10.

Podľa článku 4 tej istej smernice:

„1.   S cieľom poskytnutia všeobecnej úrovne ochrany všetkých vôd pred znečistením uskutočnia členské štáty v priebehu dvoch rokov od oznámenia tejto smernice nasledujúce kroky:

2.   Členské štáty predložia Komisii podrobnosti týkajúce sa svojich kódexov vhodných postupov v poľnohospodárstve a Komisia tieto informácie zahrnie do správy uvedenej v článku 11. Na základe poskytnutých informácií môže Komisia podľa svojho uváženia predložiť príslušné návrhy Rade.“

11.

Článok 5 tej istej smernice ukladá členským štátom povinnosť vypracovať akčné programy vo vzťahu k ohrozeným pásmam. Uvedené programy musia obsahovať záväzné opatrenia, stanovené v kódexe alebo kódexoch vhodných poľnohospodárskych postupov a uvedené v prílohe III tej istej smernice, ktoré sa týkajú období, keď je zakázaná aplikácia určitých typov hnojív, kapacity zásobníkov na skladovanie maštaľného hnoja, spôsobov aplikácie hnojív a maximálneho množstva maštaľného hnoja aplikovateľného v závislosti od jeho obsahu dusíka.

12.

Smernica 96/61 bola kodifikovaná a zrušená smernicou 2008/1 ( 7 ), ktorá bola zasa zrušená a nahradená smernicou 2010/75 ( 8 ). Účelom smernice 96/61 bolo podľa jej článku 1 „dosiahnuť integrovanú prevenciu a kontrolu znečisťovania životného prostredia pochádzajúceho z činností uvedených v prílohe I. Stanovuje opatrenia zamerané na prevenciu, alebo ak to nie je možné, na zníženie emisií do ovzdušia, vody a pôdy vyplývajúcich z vyššie spomenutých činností, vrátane opatrení týkajúcich sa odpadov, s cieľom dosiahnutia vysokej úrovne ochrany životného prostredia ako celku, bez toho, aby bola dotknutá smernica 85/337/EHS a ostatné príslušné ustanovenia spoločenstva“.

13.

V bode 6.6 prílohy I smernice 96/61 boli konkrétne uvedené zariadenia na intenzívny chov ošípaných s viac ako 750 miestami pre prasnice.

14.

Podľa článku 3 písm. c) tejto smernice „členské štáty prijmú potrebné opatrenia na to, aby príslušné orgány zabezpečili, že zariadenia budú prevádzkované tak, aby:… c) sa predišlo produkcii odpadov v súlade so smernicou 75/442/EHS…; keďže ak odpad vznikne, zhodnotí sa [ak odpad vznikne, aby sa zhodnotil – neoficiálny preklad], alebo ak to nie je z technických alebo z hospodárskych dôvodov možné, zneškodní sa [aby sa zneškodnil – neoficiálny preklad], pričom treba znížiť alebo zamedziť jeho vplyv na životné prostredie“.

15.

V súlade s článkom 9 ods. 3 smernice 96/61, „ak je to potrebné, povolenie musí obsahovať príslušné podmienky zabezpečujúce ochranu pôdy a podzemnej vody a opatrenia týkajúce sa nakladania s odpadmi produkovanými v zariadeniach“.

16.

Cieľom tohto nariadenia bolo zabezpečiť, aby členské štáty zaviedli systémy, ktoré zaručia, aby sa určité kategórie živočíšnych vedľajších produktov mohli až do okamihu ich zneškodnenia alebo využitia pohybovať len v určených povolených reťazcoch, a osobitne umožnia, aby do potravinového reťazca mohli vstúpiť len živočíšne vedľajšie produkty, ktoré nie sú nebezpečné pre zdravie zvierat a zdravie ľudí. Toto nariadenie bolo zrušené a nahradené nariadením č. 1069/2009 ( 10 ).

17.

Na základe Environmental Protection Act 1992 (zákon o ochrane životného prostredia z roku 1992, ďalej len „zákon z roku 1992“) bola zriadená Environmental Protection Agency (Agentúra na ochranu životného prostredia, ďalej len „EPA“), do ktorej právomoci patrí aj „vydávanie povolení, riadenie a kontrola činností v oblasti ochrany životného prostredia“ [článok 52 ods. 1 písm. a)].

18.

Waste Management Act 1996 (zákon o odpadovom hospodárstve z roku 1996, ďalej len „zákon z roku 1996“) bol prijatý okrem iného s cieľom prebrať smernicu 75/442 v znení zmenenom a doplnenom smernicou 91/156. Tento zákon v článku 4 stanovuje:

„1.   V tomto zákone ‚odpad‘ znamená akúkoľvek látku alebo akýkoľvek predmet patriaci do jednej z kategórií odpadov uvedených v prílohe I alebo v danom čase zaradený do európskeho zoznamu odpadov, ktorý držiteľ odpadu odstraňuje alebo má v úmysle či musí odstrániť, a čokoľvek, čo je odstránené alebo s čím sa iným spôsobom zaobchádza ako s odpadom, sa považuje za odpad, kým sa nepreukáže opak.

…

3.   V tomto zákone ‚zneškodňovanie‘ vo vzťahu k odpadu zahŕňa každú činnosť uvedenú v prílohe III a ‚zneškodňovanie odpadu‘ sa vykladá podobne.

4.   V tomto zákone ‚zhodnocovanie‘ vo vzťahu k odpadu znamená akúkoľvek činnosť vykonávanú na účely úplného alebo čiastočného obnovenia, recyklácie alebo opätovného použitia odpadu a všetky činnosti súvisiace s takýmto obnovením, s recykláciou alebo s opätovným použitím vrátane všetkých činností uvedených v prílohe IV a ‚zhodnocovanie odpadu‘ sa vykladá podobne.“

19.

Podľa článku 51 ods. 2 písm. a) zákona z roku 1996:

„Bez toho, aby bolo dotknuté písmeno b), sa povolenie v oblasti odpadov… nevyžaduje na zhodnocovanie… fekálií zvierat alebo hydiny v podobe hnoja či močovky…“

20.

Zákonom z roku 1992 bol zavedený systém udeľovania povolení v rámci integrovanej kontroly znečisťovania životného prostredia, ktorý je v podstate porovnateľný so systémom zavedeným smernicou 96/61. Írsko prispôsobilo svoj vnútroštátny právny poriadok smernici 96/61 prostredníctvom Protection of the Environment Act 2003 (zákon o ochrane životného prostredia z roku 2003, ďalej len „zákon z roku 2003“). Preto v prejednávanom prípade povolenie nebolo udelené v súlade s vnútroštátnymi opatreniami prijatými na vykonanie smernice 96/61.

21.

Odvolateľ v konaní vo veci samej prevádzkuje v Írsku farmu na chov ošípaných. Hoci jeho hlavnou činnosťou je chov ošípaných, tiež predáva močovku, ktorá je vedľajším produktom farmy, iným poľnohospodárom a tí ju používajú ako hnojivo.

22.

Keďže vypúšťanie močovky ako hnojiva na pozemky, kde sa pestujú plodiny, je sezónnou činnosťou, močovka sa musí skladovať na farme odvolateľa až do jej dodania iným poľnohospodárom. V roku 1999 EPA udelila odvolateľovi povolenie na rozšírenie jeho zariadení a na predaj močovky. Podľa uvedeného povolenia je odvolateľ osobitne povinný zabezpečiť, aby poľnohospodári používali močovku v prísnom súlade s určenými podmienkami.

23.

Medzi uvedenými podmienkami sa nachádza podmienka nazvaná „Nakladanie s odpadom“. Z tejto podmienky odvolateľovi vyplývajú – v rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec – tieto povinnosti:

…

…

24.

High Court na základe žaloby podanej proti povoleniu, ktoré vydala EPA, rozhodol v neprospech pána Bradyho a ten následne podal odvolanie na Supreme Court, ktorý podal prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania.

25.

Podľa Supreme Court sú medzi účastníkmi konania vo veci samej sporné tieto otázky:

26.

Prejudiciálne otázky znejú takto:

„V prípade neexistencie definitívneho výkladu pojmu ‚odpad‘ na účely práva Únie je členský štát oprávnený podľa vnútroštátneho práva uložiť producentovi močovky ošípaných povinnosť preukázať, že táto močovka nie je odpadom, alebo je odpadom, ktorý sa má definovať na základe takých objektívnych kritérií, aké sú uvedené v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie:

27.

Supreme Court sa domnieva, že kritériá stanovené v judikatúre Súdneho dvora týkajúce sa pojmu odpad sa majú uplatniť na močovku ošípaných v čase jej výroby a skladovania, a nie v neskoršom okamihu jej možného opätovného použitia, v tomto prípade inými poľnohospodármi.

28.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že prístup, ktorý vyžaduje, aby sa močovka za každých okolností považovala za odpad, sa nezdá byť jednoznačne v súlade so zásadami stanovenými v judikatúre Súdneho dvora. Supreme Court však nesúhlasí ani s tým, že podľa rozhodnutí Súdneho dvora vo veciach Komisia/Španielsko ( 11 ) sa má tento pojem vykladať tak široko, ako tvrdí odvolateľ.

29.

Supreme Court zastáva názor, že ak je močovka ošípaných vždy odpadom alebo je s ňou potrebné zaobchádzať, odstrániť ju alebo iným spôsobom ju zneškodniť ako odpad, vzniká otázka, či má byť v celkovom systéme kontroly znečisťujúcich látok odpad, ktorý je určený na použitie bez spracovania na pozemkoch tretích osôb, kontrolovaný používateľom, teda vlastníkom týchto pozemkov, alebo či má byť kontrolovaný na pozemkoch používateľa jeho pôvodcom.

30.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný do kancelárie Súdneho dvora 1. marca 2012.

31.

Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, francúzska vláda a Komisia.

32.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 27. februára 2013, sa zúčastnili a ústne pripomienky predniesli účastníci konania vo veci samej a Komisia.

33.

Komisia v súvislosti s úvodnou otázkou uvádza, že vzhľadom na to, že írsky právny poriadok neobsahuje nijaké ustanovenie uplatniteľné na močovku, ak sa močovka nepovažuje za „odpad“ podľa zákona z roku 1996, ktorého definícia sa zhoduje s definíciou podľa smernice 75/442, je potrebné určiť, a) či je močovka „odpad“; b) či nemá byť vylúčená z pôsobnosti citovanej smernice na základe článku 2 a c) či môže viesť k uloženiu sporných podmienok.

34.

Pán Brady, francúzska vláda a samotná Komisia navyše tvrdia, že vzhľadom na to, že smernica neodkazuje na vnútroštátne právo, je potrebné uplatniť autonómnu a jednotnú definíciu pojmu „odpad“ stanovenú v súlade s kritériami, ktoré už sú zakotvené v článku 5 smernice 2008/98 a ktoré vnútroštátne orgány musia uplatniť. Napokon EPA tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka jednak povahy kritérií, ktoré umožňujú klasifikovať určitú látku ako „odpad“ (čo je oblasť, v ktorej podľa jej názoru neexistuje systematická súdržnosť terminológie používanej v sekundárnom práve), a jednak dôkazného bremena (ktoré sú členské štáty oprávnené uložiť producentom močovky).

35.

Pokiaľ ide o prvú prejudiciálnu otázku, pán Brady tvrdí, že za okolností prejednávaného prípadu je podľa judikatúry splnená požiadavka istoty, pričom nie je relevantné, či močovku používajú iné osoby alebo či ju tieto osoby používajú nevhodne. Francúzska vláda sa domnieva, že močovka sa nemá považovať za „odpad“, ak k jej použitiu ako hnojiva dochádza v rámci zákonného postupu a ak je jej skladovanie obmedzené na potreby činností týkajúcich sa uvedeného použitia, čo musí posúdiť vnútroštátny súd.

36.

Komisia spochybňuje správnosť judikatúry, podľa ktorej použitie močovky nad rámec poľnohospodárskych potrieb nebráni jej klasifikácii ako vedľajšieho produktu, keďže takéto tvrdenie by nebolo zlučiteľné s potrebou vykladať pojem „odpad“ z hľadiska článku 191 ZFEÚ. Podmienka istoty je podľa názoru Komisie splnená len vtedy, ak je možné v čase uskladnenia močovky preukázať, že močovku môže použiť producent na vlastných pozemkoch v množstvách, ktoré neprekračujú skutočné poľnohospodárske potreby jeho farmy, alebo ak má kladnú hospodársku hodnotu potvrdenú producentom a je určená na použitie na pozemkoch iných producentov na základe zmluvy alebo ponuky v množstvách, ktoré neprekračujú množstvá, ktoré možno za tých istých podmienok použiť na týchto pozemkoch. EPA tvrdí, že by bolo zavádzajúce vychádzať zo skutočnosti, že jej právomoci sú vymedzené na základe pojmu „odpad“ v zmysle smernice 75/442, s cieľom zmariť ciele integrovanej kontroly znečisťovania životného prostredia sledované v rámci zákona z roku 1992. Podľa jej názoru možno vyžadovať takú mieru istoty, ktorá vylúči akúkoľvek dôvodnú pochybnosť príslušného orgánu o tom, že producent sa nezbaví močovky a že močovka sa skutočne použije ako hnojivo za náležitých podmienok, čo môže potvrdiť len samotný producent, ktorý to musí preukázať, pričom inak platí domnienka, že močovka predstavuje „odpad“, ktorého sa producent prípadne musí podľa vnútroštátneho práva zbaviť v súlade s pravidlami, ktoré sú v prípade Írska stanovené v zákone z roku 1992, aj keď sú v ňom látky, ktoré nie sú podľa smernice 75/442 odpadom, klasifikované ako „odpad“.

37.

Pokiaľ ide o druhú prejudiciálnu otázku, pán Brady uvádza, že na ňu treba odpovedať záporne, keďže aj v prípade, ak by sa močovka klasifikovala ako „odpad“, bola by vylúčená z pôsobnosti smernice 75/442 na základe článku 2 ods. 1 písm. b) bodu iii) tej istej smernice ako látka, na ktorú sa už vzťahuje smernica 91/676. Okrem toho sporné podmienky podľa jeho názoru nerešpektujú zásady právnej istoty a proporcionality.

38.

Komisia zastáva názor, že ak je močovka „odpadom“ a nie je vylúčená z pôsobnosti smernice 75/442, jej používanie treba považovať za „zhodnocovanie“ alebo „zneškodňovanie“ v zmysle článkov 8 a 15 tej istej smernice, pričom členské štáty môžu na základe svojej diskrečnej právomoci, ktorú im priznáva článok 288 ZFEÚ, uložiť chovateľovi ošípaných podmienky s cieľom zaručiť, že použitie močovky nebude predstavovať riziko pre životné prostredie. Ak by sa na močovku nevzťahovala smernica 75/442, vzhľadom na článok 4 ods. 2 a článok 193 ZFEÚ by nič nebránilo tomu, aby členské štáty stanovili pravidlá, ktoré zaručia používanie močovky bezpečné pre životné prostredie. Francúzska vláda tvrdí, že právo Únie nebráni tomu, aby členské štáty stanovili, že ak je močovka „odpadom“, možno vyvodiť zodpovednosť jej producenta za jej použitie inými producentmi. V tom istom zmysle EPA uvádza, že nikdy netvrdila, že producent má byť priamo zodpovedný za konanie poľnohospodárov, ktorí používajú močovku ako hnojivo, ale že od držiteľa povolenia sa vždy nanajvýš vyžaduje, aby zabezpečil, aby tretia osoba konala správne, a v opačnom prípade jej prestal močovku dodávať.

39.

Napokon v súvislosti s treťou prejudiciálnou otázkou pán Brady tvrdí, že na túto otázku treba odpovedať kladne, keďže Írsko sa nemôže odvolávať na nesplnenie svojich povinností s cieľom dosiahnuť neuplatniteľnosť platných ustanovení práva Únie, pričom jednotlivec má právo odvolávať sa vo vzťahu k EPA na vylúčenie močovky z pôsobnosti smernice 75/442. EPA zastáva názor, že ak smernica 91/676 nebola prebratá, nemohla vyvolávať právne účinky, a ak by bola prebratá, vzťahovala by sa iba na použitie močovky ako hnojiva, ale nie na zaobchádzanie producenta s močovkou, keďže v smernici 96/61 sú stanovené ciele prevencie a zhodnocovania odpadu. Komisia sa domnieva, že nemožno vychádzať z toho, že na určitú látku sa vzťahuje iná právna úprava, ak členský štát neprijal túto právnu úpravu, a preto nezabezpečuje úroveň ochrany rovnocennú úrovni ochrany sledovanej smernicou 75/442. Komisia ďalej tvrdí, že aj keby smernica 91/676 bola prebratá, nebolo by isté, že sa možno domnievať, že zabezpečuje túto rovnocennú úroveň ochrany, keďže ohrozené pásma, na ktoré sa vzťahujú jej ustanovenia, sa nemusia vzťahovať na celé územie členského štátu.

40.

Supreme Court kladie tri otázky, ktorým predchádza otázka, v istom zmysle úvodná, v ktorej je všeobecne vymedzená otázka, ktorú majú konkretizovať tri nasledujúce otázky.

41.

Uvedená úvodná otázka si podľa môjho názoru vyžaduje určité spresnenie. Vnútroštátny súd pri jej formulovaní vychádzal z predpokladu neexistencie „definitívneho výkladu pojmu ‚odpad‘ na účely práva Únie“, z čoho vyplývajú tieto dve otázky: a) či členský štát môže uložiť producentovi povinnosť preukázať, že močovka nie je odpadom, alebo b) či klasifikácia močovky ako odpadu musí byť založená na takých objektívnych kritériách, aké sú uvedené v judikatúre Súdneho dvora.

42.

V prvom rade treba poznamenať, že predpoklad, z ktorého vychádza Supreme Court, nemôže znamenať, že existuje pochybnosť o tom, že pojem „odpad“ je autonómnym pojmom práva Únie. Ako uvádza EPA, Supreme Court skôr poukazuje na to, že je údajne zložité zosúladiť niektoré rozhodnutia Súdneho dvora v tejto oblasti. ( 12 )

43.

Prvým cieľom týchto návrhov bude teda vymedziť pojem „odpad“ v zmysle práva Spoločenstva. Na tento účel bude potrebné – ako uvediem ďalej – posúdiť kritérium istoty, ktorú možno vyžadovať v súvislosti so zámerom hospodársky využívať látky, ktoré v zásade možno považovať za „odpad“, keďže toto prípadné využívanie je rozhodujúce pre konečnú klasifikáciu predmetnej látky. Preto odpoveď na úvodnú otázku musí byť spojená s odpoveďou na prvú otázku, ktorú položil Supreme Court, teda na otázku, „aká miera istoty opätovného použitia sa vyžaduje, pokiaľ ide o močovku ošípaných, ktorú držiteľ povolenia zhromažďuje a skladuje alebo môže skladovať dlhšie ako 12 mesiacov až do jej dodania používateľom“.

44.

Po vyriešení tejto prvej otázky bude potrebné preskúmať alternatívnu otázku, ktorú položil Supreme Court a v súvislosti s ňou už teraz uvádzam, že podľa môjho názoru predstavuje nesprávnu alternatívnu otázku. Skutočnosť, že členský štát môže, alebo nemôže uložiť producentovi dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie, že močovka nie je „odpadom“, totiž neznamená, že klasifikácia močovky ako „odpadu“ nemá byť založená na objektívnych kritériách uvedených v judikatúre Súdneho dvora. Naopak, ako uviedla EPA, táto otázka má zmysel len vtedy, ak sa vykladá tak, že treba určiť, kto má preukázať, že močovka je podľa kritérií stanovených Súdnym dvorom „odpadom“.

45.

Komisia a EPA sa domnievajú, že po vyriešení úvodnej otázky a prvej otázky bude potrebné odpovedať na tretiu otázku položenú vnútroštátnym súdom. Zastávajú názor, že keďže tretia otázka sa týka toho, či existuje „iná právna úprava“, ktorá by spôsobovala neuplatniteľnosť smernice 75/442, je potrebné vyriešiť ju pred preskúmaním druhej otázky, ktorá sa týka toho, či je prípustný taký režim zodpovednosti, aký je stanovený v Írsku v súvislosti s dodržiavaním právnych predpisov Únie v oblasti odpadu alebo hnojív.

46.

Stotožňujem sa s prístupom Komisie a EPA, keďže pred preskúmaním sporného režimu zodpovednosti bude potrebné určiť, ktorá konkrétna právna úprava Únie v čase skutkových okolností upravovala zaobchádzanie s močovkou a ktorej nedodržanie prípadne mohlo viesť k zodpovednosti producenta za podmienok stanovených írskou právnou úpravou.

47.

Predmetom konania, v ktorom bol predložený prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, sú podmienky uložené v povolení na predaj močovky ako hnojiva, ktoré EPA vydala 22. októbra 1999.

48.

V tom čase Írsko už prebralo smernicu 75/442 prostredníctvom zákona z roku 1996, ktorého článok 4 obsahuje definíciu pojmu „odpad“ zodpovedajúcu definícii uvedenej v tejto smernici. To znamená, že odpoveď Súdneho dvora bude pre Supreme Court užitočná len vtedy, ak sa bude týkať tohto právneho rámca, a teda ak Súdny dvor odpovie na otázky, ktoré položil Supreme Court, z hľadiska smernice 75/442 v znení smernice 91/156.

49.

V dôsledku toho v tomto konaní netreba vychádzať z predpisov prijatých po referenčnom dátume. Týka sa to najmä predpisov, ktoré – tak ako smernica 2008/98 ( 13 ) – zmenili alebo podstatne doplnili obsah smernice 75/442. To však neznamená, že neprichádza do úvahy nijaký odkaz na túto neskoršiu právnu úpravu, keďže jej obsah do veľkej miery zodpovedá vôli normotvorcu formálne vyjadriť niektoré z kritérií stanovených Súdnym dvorom v jeho judikatúre týkajúcej sa smernice 75/442. Týka sa to napríklad článku 5 citovanej smernice 2008/98, ktorý pri stanovovaní podmienok, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné považovať určitú látku alebo vec za „vedľajší produkt“, a nie za „odpad“, vychádza z kritérií, ktoré Súdny dvor stanovil vo svojej judikatúre týkajúcej sa definície pojmu „odpad“ v rámci smernice 75/442. V každom prípade teda ide o podmienky, ktoré určite možno uplatniť pri rozhodovaní o tom, či sa podľa práva Únie uplatniteľného v Írsku v roku 1999 močovka vyprodukovaná na farme pána Bradyho mala, alebo nemala kvalifikovať ako „odpad“ vzhľadom na vôľu pána Bradyho predávať ju a tým ju zmeniť na „vedľajší produkt“.

50.

Pokiaľ ide o určenie, či močovka predstavuje „odpad“ v zmysle smernice 75/442, na úvod musím uviesť, že sa nestotožňujem s konštatovaním Supreme Court o „neexistencii definitívneho výkladu pojmu ‚odpad‘ na účely práva Únie“. Tiež si nemyslím, že v relevantnej judikatúre Súdneho dvora vznikli rozpory alebo že táto judikatúra je v istom zmysle nejasná. Problém spočíva skôr v tom, že pojem „odpad“ stanovený v smernici 75/442 je sám osebe otvorený alebo, inak povedané, „funkčný“ či „podmienený“, keďže je v zásade založený na kritériu určenia predmetov, látok alebo výrobkov, ktoré treba z dôvodu, že sú zbytočné, nebezpečné alebo zakázané, v zásade zneškodniť, a to za podmienok, ktoré nepoškodzujú životné prostredie.

51.

Pojem „odpad“ má preto objektívny rozmer, ktorý nie je problematický a je vyjadrený vo vzťahu k výrobkom, predmetom a látkam, ktoré sú v prílohe I smernice 75/442 vymenované ako „kategórie odpadu“, a rozmer, ktorý na prvý pohľad možno nazvať „vôľový“, ktorý sa zameriava na vôľu používať tieto výrobky, predmety a látky tým, že sa za určitých podmienok uvedú do obchodného styku, a preto sa na ne nebude vzťahovať povinnosť zneškodniť ich, ktorá by sa na ne inak nevyhnutne vzťahovala.

52.

Objektívny rozmer tohto pojmu sám osebe postačuje na klasifikáciu akýchkoľvek predmetov, látok a výrobkov zahrnutých do citovanej prílohy I smernice 75/442 ako „odpadu“. „Vôľa“ – potvrdená súborom skutkových a právnych okolností – používať ich v obchodnom styku však znamená, že ich nemožno klasifikovať ako „odpad“. Tento „vôľový“ rozmer uvedeného pojmu je v konečnom dôsledku rozhodujúci na získanie postavenia „vedľajšieho produktu“. Inak povedané, účel, na ktorý sa močovka – ktorá je z objektívneho hľadiska „odpadom“ – používa, môže za určitých podmienok spôsobiť, že sa z funkčného a právneho hľadiska zmení na „vedľajší produkt“ a nebude sa spravovať smernicou.

53.

Kazuistický charakter rozhodnutí Súdneho dvora v tejto oblasti vysvetľuje rozdiely, ktoré možno badať v už citovaných rozsudkoch Komisia/Španielsko na jednej strane a Komisia/Taliansko na druhej strane. Vo všetkých týchto rozsudkoch sa konštatuje, že pojem „odpad“ závisí od významu pojmu „zbaviť sa“ ( 14 ) a od existencie vôle využiť alebo speňažiť určitú látku, materiál alebo surovinu, ktorú v zásade možno klasifikovať ako „odpad“. ( 15 ) Vo všetkých týchto rozsudkoch Súdny dvor rovnako dospel k záveru, že táto vôľa musí byť preukázaná s istotou. ( 16 ) Rozdiel spočíva v tom, že Súdny dvor po uplatnení týchto kritérií na každý z posudzovaných prípadov dospel v každom prípade k odlišnému záveru týkajúcemu sa preukázanej istoty.

54.

Dôvod tohto rozdielu jednoznačne spočíva v tom, že predmet každého z týchto rozsudkov bol veľmi odlišný. V rozsudku Komisia/Španielsko mal totiž Súdny dvor rozhodnúť o močovke vyprodukovanej konkrétnou poľnohospodárskou farmou, zatiaľ čo predmetom rozsudku Komisia/Taliansko bolo preskúmanie vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa životného prostredia.

55.

V dôsledku toho Súdny dvor v rozsudku Komisia/Španielsko konštatoval, že „z dokumentov v spise vyplýva, že táto močovka sa používa ako poľnohospodárske hnojivo[,] šíri sa na tento účel na riadne identifikovaných pozemkoch [a] skladuje sa v skladovacej jame až do času, keď sa aplikuje na pôdu“ ( 17 ), takže „osoba riadiaca predmetnú prevádzku sa jej teda nechce zbaviť, a preto táto močovka nepredstavuje odpad v zmysle smernice 75/442“ ( 18 ). Jednoznačne ide o rozhodnutie o konkrétnej situácii preukázanej v spise, na ktorú Súdny dvor mohol priamo uplatniť kritériá stanovené vo svojej judikatúre týkajúce sa podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby sa močovka mohla považovať za vedľajší produkt, a nie za odpad.

56.

Naopak, rozsudok Komisia/Taliansko treba považovať za abstraktné rozhodnutie o ustanoveniach všeobecnej povahy, o ktorých Súdny dvor rozhodol, že stanovujú neprípustnú domnienku, že výkopová zemina a horniny v určitých prípadoch nepredstavujú odpad, ale z dôvodu svojho možného hospodárskeho využitia predstavujú vedľajší produkt.

57.

Podľa môjho názoru si tieto rozsudky vôbec neodporujú. V obidvoch rozsudkoch Súdny dvor zohľadnil svoju judikatúru týkajúcu sa istoty, ktorá sa vyžaduje v súvislosti s vôľou za určitých podmienok hospodársky využívať materiál, ktorého by sa jeho držiteľ v opačnom prípade mohol alebo musel zbaviť, pričom pokiaľ je táto vôľa preukázaná, z uvedeného materiálu sa stane vedľajší produkt. Rozdiel spočíva v tom, že v rozsudku Komisia/Španielsko sa podarilo preukázať, že v tomto konkrétnom prípade neexistovala vôľa „zbaviť sa“ močovky, ale používať ju ako hnojivo, zatiaľ čo v rozsudku Komisia/Taliansko sa konštatovalo, že posudzovaná vnútroštátna právna úprava stanovuje všeobecnú domnienku, ktorá bráni práve konkrétnemu preukázaniu skutočnej vôle speňažiť materiál, ktorý by sa v zásade mal považovať za odpad, ako vedľajší produkt.

58.

Za týchto okolností, keď sú vylúčené prípadné pochybnosti o jednotnosti a koherentnosti relevantnej judikatúry Súdneho dvora, treba uplatniť túto judikatúru na prejednávaný prípad.

59.

V prejednávanom prípade sa možno vyhnúť akýmkoľvek problémom súvisiacim s otázkou, či močovka objektívne „je“, alebo nie je odpadom, keďže je zjavné, že ním je. Článok 1 písm. a) smernice 75/442 totiž vymedzuje „odpad“ ako „akúkoľvek látku alebo predmet v kategórii ustanovenej v prílohe I, ktorej sa jej držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť alebo je povinný sa jej zbaviť“. Pokiaľ však ide konkrétne o močovku, nie je potrebné overiť, či je uvedená v citovanej prílohe, lebo samotná smernica 75/442 jej výslovne priznáva postavenie „odpadu“, keďže jej článok 2 ods. 1 písm. b) stanovuje, že táto smernica sa nevzťahuje na „odpady, na ktoré sa už vzťahuje iná právna úprava… iii)… [tento] poľnohospodársky odpad: fekálie…“. Je zrejmé, že ak normotvorca považoval za potrebné výslovne vylúčiť fekálie z pôsobnosti smernice 75/442, urobil to preto, lebo ak by to neurobil, z dôvodu obsahu a systematiky samotnej smernice by ich začlenenie do tejto oblasti bolo nevyhnutné, keďže ide o materiál, ktorý predstavuje „odpad“.

60.

V tomto zmysle niektoré aspekty úvodnej otázky, ktorú položil Supreme Court, strácajú svoj význam, pretože netreba skúmať, či močovka „je odpadom, ktorý sa má definovať na základe takých objektívnych kritérií, aké sú uvedené v judikatúre Súdneho dvora“ (úvodná otázka). Močovka je objektívne odpadom, lebo to stanovuje samotná smernica 75/442.

61.

Nie je teda sporné, či je močovka „odpadom“, ale či, akým spôsobom a za akých podmienok z hľadiska účelu môže prestať byť odpadom. Inak povedané, treba posúdiť, či sa močovka z hľadiska účelu môže stať „vedľajším produktom“.

62.

Aby to bolo možné, je podľa judikatúry Súdneho dvora potrebné, aby sa preukázala vôľa „využiť alebo speňažiť [ju] – vrátane využitia alebo speňaženia pre potreby iných hospodárskych subjektov, ako je [jej] výrobca – za výhodnejších podmienok pre [jej držiteľa] v neskoršom procese… pod podmienkou, že toto opätovné použitie je skutočné, nevyžaduje predchádzajúce spracovanie a je súčasťou procesu výroby alebo použitia“ ( 19 ).

63.

Zatiaľ čo rozhodujúcim kritériom na klasifikáciu látky ako „odpadu“, ako bolo uvedené, je vôľa alebo potreba „zbaviť sa“ jej, základným kritériom na to, aby sa „odpad“ zmenil na „vedľajší produkt“, je vôľa „opätovne ho použiť“ prostredníctvom jeho využitia alebo speňaženia.

64.

Táto iná vôľa, ktorá je v prejednávanej veci relevantná, sa musí jednoznačne týkať správneho a vhodného používania, čiže používania, ktoré zodpovedá podmienkam stanoveným právnou úpravou uplatniteľnou v každom prípade na využívanie vecí, ktoré môžu byť predmetom obchodného styku. Ako sa uvádza v bode rozsudku Komisia/Taliansko, ktorý som práve citoval, musí ísť osobitne o skutočné používanie.

65.

Dostávame sa tak k ústrednému bodu tejto prvej otázky: Kto a s akou mierou istoty musí preukázať vôľu opätovne použiť odpad na to, aby ho bolo možné považovať za vedľajší produkt?

66.

Podľa môjho názoru túto vôľu musí preukázať držiteľ odpadu, a to s istotou dostatočnou na to, aby bolo možné vylúčiť akúkoľvek dôvodnú pochybnosť o možnosti nevhodného alebo nedovoleného zaobchádzania s odpadom.

67.

Pokiaľ ide o prvý aspekt, považujem za jasné, že len držiteľ odpadu môže preukázať, že ho chce opätovne použiť. Dôvod je zrejmý, keďže ide o preukázanie vôle, ktorá môže byť len jeho. Dôkaz o tomto zámere však nemôže spočívať iba na posúdení vôle. Držiteľ močovky preukáže, že sa nechce zbaviť odpadu, ale predávať vedľajší produkt, ak dodrží podmienky stanovené štátom na používanie močovky ako hnojiva.

68.

Preto je úlohou členského štátu určiť podmienky vhodného používania odpadu ako vedľajšieho produktu. Okrem toho mu tiež prináleží určiť dôkazné prostriedky potrebné na to, aby dotknutá osoba mohla preukázať svoju vôľu. V tomto zmysle možno určite uplatniť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa dôkazu o vôli zbaviť sa odpadu. Je to tak preto, lebo „smernica [75/442] nestanovuje žiadne rozhodujúce kritérium na zistenie vôle držiteľa zbaviť sa danej látky či predmetu“ ( 20 ) ani nestanovuje také kritérium v súvislosti s vôľou opätovne použiť odpad, takže aj v tomto smere treba uznať, že „členské štáty, pokiaľ neexistujú ustanovenia Spoločenstva, majú voľnosť vo výbere spôsobov preukázania rôznych skutočností, ktoré sú stanovené v smerniciach preberaných členskými štátmi, pokiaľ takýto spôsob preukázania nepredstavuje zásah do účinnosti práva Spoločenstva“ ( 21 ). Toto riešenie je navyše zakotvené v článku 6 ods. 4 smernice 2008/98 pre prípad neexistencie kritéria vymedzeného na úrovni Spoločenstva na určenie, či odpad prestal byť odpadom. ( 22 )

69.

Pokiaľ ide o mieru istoty, ktorú možno vyžadovať v súvislosti s vôľou, domnievam sa, že cieľom – ako som už uviedol – musí byť vylúčiť akúkoľvek dôvodnú pochybnosť o možnosti, že z dôvodu nevhodného zaobchádzania sa s materiálom, ktorý sa má využívať ako vedľajší produkt, napokon bude zaobchádzať ako s odpadom, ktorého sa jeho držiteľ zbaví nevhodným spôsobom.

70.

Dôkaz o skutočnej vôli si nevyhnutne vyžaduje záruku, že držiteľ odpadu bude dôsledne dodržiavať podmienky stanovené na jeho používanie ako vedľajšieho produktu. Inak povedané, vôľa držiteľa využívať odpad v obchodnom styku bude dostatočne preukázaná, ak držiteľ preukáže, že je schopný využívať ho v súlade s právnymi predpismi prijatými na tento účel.

71.

Uvedené podmienky musia umožniť, aby v prípade ich dodržiavania bola vylúčená akákoľvek dôvodná pochybnosť o spôsobilosti držiteľa dostatočne bezpečne nakladať s odpadom, kým sa nepoužije na zamýšľané obchodné účely (teda kým je ešte odpadom), a o dodržaní povinností súvisiacich s týmto používaním.

72.

Predmetnými podmienkami musia byť konkrétne podmienky, ktoré, ako som už uviedol, boli neskôr stanovené v článku 5 smernice 2008/98 ako formálne vyjadrenie relevantnej judikatúry Súdneho dvora, teda že „ďalšie používanie látky alebo veci je isté;… látka alebo vec sa môže použiť priamo bez ďalšieho spracovania iného ako bežný priemyselný postup;… látka alebo vec sa vyrába ako neoddeliteľná súčasť výrobného procesu; a… ďalšie použitie je zákonné, t. j. látka alebo vec spĺňa všetky relevantné požiadavky pre konkrétne použitie z hľadiska výrobku, ochrany životného prostredia a zdravia a nepovedie k celkovým nepriaznivým vplyvom na životné prostredie alebo zdravie ľudí“.

73.

Ako prvý predbežný záver uvádzam, že prináleží producentovi močovky, ktorý chce, aby močovka prestala byť odpadom v zmysle smernice, aby preukázal svoju „vôľu“ predávať ju ako hnojivo, a že to musí urobiť s istotou dostatočnou na vylúčenie akejkoľvek dôvodnej pochybnosti o riziku jej nevhodného používania. Táto „vôľa“ sa s požadovanou istotou konkrétne preukáže prostredníctvom splnenia podmienok stanovených právnymi predpismi, ktoré upravujú využívanie močovky ako hnojiva, pričom vnútroštátnemu súdu prináleží určiť, či tieto podmienky postačujú na zaručenie – s vylúčením akejkoľvek dôvodnej pochybnosti – takého používania hnojív, teda že nepôjde o zbavovanie sa odpadu.

74.

Tým sa dostávam k preskúmaniu druhej otázky, ktorú položil Supreme Court, čiže k problematike konkrétnych uložených podmienok a osobitne k problematike zodpovednosti za nedodržanie právnych predpisov o zaobchádzaní s odpadom a kontrole odpadu, teda právnych predpisov, od ktorých dodržania v konečnom dôsledku závisí, či močovka prestane byť odpadom a stane sa vedľajším produktom.

75.

Ako som však uviedol v bode 46 týchto návrhov, najprv je potrebné určiť, porušenie ktorej konkrétnej právnej úpravy vedie k režimu zodpovednosti, na ktorý sa pýta vnútroštátny súd.

76.

Tretia otázka podľa môjho názoru nevyvoláva závažné ťažkosti.

77.

Podľa článku 2 ods. 1 písm. b) smernice 75/442 sa táto smernica okrem iných materiálov a látok nevzťahuje na fekálie, „na ktoré sa už vzťahuje iná právna úprava“.

78.

Treba teda určiť, či v prejednávanom prípade existuje táto „iná právna úprava“. V roku 1999 v Írsku nebola prijatá právna úprava Spoločenstva, ktorá by prípadne mohla splniť túto úlohu, konkrétne smernica 91/676 o dusičnanoch, ktorá stanovuje samostatný režim nakladania s odpadom, ani ešte nebolo prijaté nariadenie č. 1774/2002 o zdravotných predpisoch týkajúcich sa živočíšnych vedľajších produktov. Ako uvádza Supreme Court, nijaký vnútroštátny predpis nemohol slúžiť ako táto „iná právna úprava“.

79.

V dôsledku toho je potrebné spor vo veci samej rozhodnúť na základe smernice 75/442.

80.

Ako uviedol pán Brady, skutočnosť, že Írsko neprebralo smernicu 91/676, určite nemôže umožniť tomuto členskému štátu odvolávať sa na nesplnenie svojej povinnosti prebrať túto smernicu s cieľom odôvodniť jej neuplatnenie v prospech jednotlivcov. Tiež je isté, že článok 2 ods. 1 písm. b) smernice 75/442 odkazuje na materiály, „na ktoré sa už vzťahuje iná právna úprava“, pričom význam výrazu „sa… vzťahuje“ musí zodpovedať pôsobnosti uvedenej smernice tak z hľadiska jej rozsahu a dosahu, ako aj z hľadiska zaručenej úrovne ochrany. Smernica 91/676 podľa môjho názoru nezodpovedá náležite smernici 75/442, pokiaľ ide o rozsah jej pôsobnosti, keďže – ako poznamenala Komisia – zatiaľ čo smernica 75/442 sa vzťahuje na celé územie členských štátov, smernica 91/676 je obmedzená na určité „ohrozené pásma“, v ktorých sa nachádzajú alebo cez ktoré pretekajú určité vody. Tým nie sú dotknuté nasledujúce úvahy uvedené v rámci odpovede na druhú z otázok, ktoré položil Supreme Court.

81.

Preto ako predbežný záver uvádzam, že za okolností prejednávaného prípadu močovka nie je ab initio vylúčená z pôsobnosti smernice 75/442, ako to tvrdí odvolateľ v konaní vo veci samej, lebo neexistuje iná právna úprava, ktorá by sa na ňu vzťahovala.

82.

Vnútroštátny súd sa pýta, či členské štáty môžu vyvodiť zodpovednosť producenta močovky za jej používanie tretími osobami, ktorým ju dodal na to, aby ju používali ako hnojivo. To je v skutočnosti základná otázka v tomto konaní a tým skôr v konaní vo veci samej.

83.

Hoci účastníci konania zhodne uvádzajú, že členské štáty môžu zaviesť systémy, ktoré zaručia zaobchádzanie s močovkou bezpečné pre životné prostredie, problém spočíva v otázke, či to môžu urobiť za podmienok stanovených v írskej právnej úprave. EPA sa usiluje relativizovať tieto podmienky, keďže tvrdí, že nejde o vyvodenie zodpovednosti producenta za konanie tretích osôb, ale skôr o upozornenie producenta, aby zabezpečil správne používanie močovky a nedodával ju osobám, ktoré ju používajú nevhodne.

84.

Ak by sa zodpovednosť producenta chápala ako povinnosť zdržať sa dodávania močovky ako hnojiva osobám nespĺňajúcim objektívne podmienky, ktorých splnenie je producent povinný zabezpečiť, týkala by sa jeho vlastného konania, a preto by neprichádzali do úvahy námietky, ktoré môže vyvolať požiadavka objektívnej zodpovednosti za konanie iného.

85.

V záujme jednoznačnosti výkladu je potrebné opäť uviesť požiadavky EPA, ktoré sú predmetom konania vo veci samej:

…

…

86.

Podľa môjho názoru tieto podmienky znamenajú viac než len povinnosť nepredávať močovku osobám, ktoré nie sú schopné používať ju ako hnojivo. Niektoré z nich – podmienky uvedené v písmenách c) a f) – ukladajú producentovi močovky povinnosť dohliadať na správanie tretích osôb, kým ďalšie – podmienky uvedené v písmenách g) a h) – vyžadujú, aby producent močovky overoval fyzické znaky prostredia, v ktorom sa močovka používa, čo ani zďaleka nie je primeraná požiadavka.

87.

Domnievam sa, že od producenta močovky určite možno vyžadovať, aby predával močovku len osobám, ktoré spĺňajú určité objektívne podmienky potrebné na zaručenie jej vhodného používania, ale len za predpokladu, že splnenie týchto podmienok, hoci aj prísnych, môže prípadný kupujúci preukázať prostredníctvom príslušného povolenia vydaného príslušným orgánom na tento účel. V opačnom prípade požiadavka, aby producent overoval informácie a správanie mimo jeho dosahu, znamená znemožniť obchodovanie s močovkou ako hnojivom, prípadne umožniť obchodovanie s močovkou iba na základe (či už občianskoprávnej, administratívnej alebo trestnoprávnej) zodpovednosti predávajúceho za budúce konanie iného.

88.

Prvá možnosť by nebola celkom v súlade so zmyslom samotnej smernice 75/442, ktorej cieľom je podľa judikatúry skôr zabezpečiť, aby obchodovanie s močovkou bolo upravené tak, aby bola (v každom prípade rozumne a primerane) zaručená ochrana životného prostredia, ako stanoviť absolútny zákaz obchodovania s močovkou. Druhá možnosť by s veľkou istotou spôsobila narušenie základných zásad Únie a porušenie niektorých práv zaručených Úniou.

89.

K týmto zásadám patrí zásada právnej istoty a zásada zákazu svojvoľného konania orgánov verejnej moci, ktoré sú vlastné právnemu štátu, na ktorého dodržiavaní je Únia založená (článok 2 ZEÚ), keďže udelenie povolenia potrebného na predaj výrobku v konečnom dôsledku podlieha podmienkam, ktoré sú neprimerané, a preto sú rovnocenné zákazu, a tak nespĺňajú minimálnu mieru jednoznačnosti, ktorá sa vyžaduje pri vymedzení toho, čo je zakázané, vo vzťahu k tomu, čo je upravené.

90.

Pokiaľ ide o práva, patria k nim v prvom rade všetky práva, z ktorých vyplývajú zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov uznané článkom 49 Charty základných práv Európskej únie, keďže všetky tieto práva sú založené na práve zodpovedať len za vlastné konanie alebo za konanie toho, za koho daná osoba podľa zákona zodpovedá, čo vylučuje, aby sa mohli, tak ako v prejednávanom prípade, stanoviť podmienky, ktorých splnenie je možné len s rizikom vzniku zodpovednosti za konanie tretej osoby, s ktorou má daná osoba iba obchodnoprávny vzťah. Je pravda, že judikatúra pripúšťa existenciu zodpovednosti za konanie iného v prípade zamestnávateľa, ak sa protiprávneho konania dopustia jeho zamestnanci alebo podriadení, ( 23 ) ale v prejednávanom prípade chýba práve vzťah podriadenosti, na ktorom je táto judikatúra založená, keďže medzi producentom močovky a osobou, ktorá kupuje močovku na to, aby ju používala ako hnojivo, existuje len vzťah založený kúpnou zmluvou.

91.

Okrem toho treba spomenúť aj samotné právo vlastniť majetok, keďže írska právna úprava stanovuje určité podmienky predaja močovky, ktoré stavajú producenta pred neprípustné rozhodnutie: buď močovku zneškodní a uhradí s tým súvisiace náklady, alebo ju predá a vezme na seba nie bezvýznamné riziko zodpovednosti za konanie iného, ktoré môže byť predmetom poistenia, a teda opäť spôsobuje logicky nie malé náklady. V oboch prípadoch je zrejmé, že dochádza k porušeniu práva producenta vlastniť majetok tým, že sa mu ukladajú hospodárske náklady na úkor jeho majetku, čo znamená, že ide o prípad „neprimeraného a neprípustného zásahu“, ktorý narúša základné právo, ( 24 ) hoci stanovenie primeranejších podmienok by umožnilo producentovi speňažiť močovku a naložiť s ňou tak, aby mu v každom prípade nevznikli náklady, ale za určitých podmienok by dosiahol zisk.

92.

Írska právna úprava v konečnom dôsledku ukladá producentovi močovky určité neprimerané podmienky opätovného použitia močovky ako hnojiva. Je totiž neprimerané, ak sa od neho vyžaduje, aby overoval určité informácie týkajúce sa konania iného, ktoré v skutočnosti môžu byť dostupné len orgánom verejnej moci, a ak v opačnom prípade musí prevziať osobnú zodpovednosť za uvedené konanie.

93.

V tejto súvislosti musím poukázať na tvrdenie EPA v tom zmysle, že cieľom vnútroštátnej právnej úpravy posudzovanej v prejednávanej veci nie je vyvodenie priamej zodpovednosti producenta za konanie iného, ale skôr upozornenie producenta, aby predával močovku len osobám, ktoré ju správne používajú ako hnojivo. Hoci – ako vyplýva z úvah, ktoré uviedol High Court v bodoch 38 a 43 svojho rozsudku napadnutého odvolaním – to je možno zmysel uplatňovania uvedenej právnej úpravy v praxi, faktom zostáva, že vzhľadom na jej znenie je celkom možné, že sa bude uplatňovať odlišným spôsobom, ktorý viac zodpovedá zámeru skutočnej požiadavky osobnej zodpovednosti za konanie iného. Keďže Súdny dvor musí vychádzať skôr zo znenia vnútroštátneho predpisu ako z možných spôsobov jeho uplatňovania, domnievam sa, že musí zohľadniť výklad, ktorý priamo zodpovedá zneniu vnútroštátnej právnej úpravy, a to tým skôr, že v prejednávanom prípade zmysel predmetnej právnej úpravy bezprostredne navodzuje myšlienku objektívnej osobnej zodpovednosti za konanie iného.

94.

Je pravda, že nemožno poprieť, že je tým z absolútneho hľadiska objektívne zaručená ochrana životného prostredia. Tento konečný výsledok však nemôže vyplynúť z právnej úpravy, ktorá formálne stanovuje, že obchodovanie s močovkou nie je zakázanou, ale len regulovanou činnosťou.

95.

To platí navyše bez ohľadu na to, že právo Únie neukladá zákaz používania močovky ako hnojiva, ale naopak – ako vyplýva zo smernice 91/676 – upravuje toto používanie ako regulovanú činnosť. Ako som uviedol v bode 80 týchto návrhov, smernica 91/676 sa na rozdiel od smernice 75/442 nevzťahuje na celé územie členských štátov, ale je obmedzená na určité „ohrozené pásma“. V každom prípade nemožno vylúčiť, že farma pána Bradyho sa nachádza v jednom z týchto „ohrozených pásiem“, a preto sa na ňu vzťahuje smernica 91/676 a podmienky používania hnojív, ktoré táto smernica stanovuje. Preto je právny stav, ktorý existoval v Írsku v čase skutkových okolností konania vo veci samej, dôsledkom neprebratia smernice, ktorá by sa v prípade, ak by bola riadne prebratá, mohla vzťahovať na činnosť pána Bradyho a stanoviť primeranejšie a rozumnejšie podmienky tejto činnosti, ako sú tie, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho práva.

96.

V každom prípade, aj keby smernica 91/676 nebola priamo uplatniteľná na prípad pána Bradyho, jej prebratie do írskeho práva by umožnilo vnútroštátnym súdom vychádzať z právnej úpravy týkajúcej sa hnojív, ktorú by na základe extenzívneho výkladu bolo možné uplatniť na okolnosti, ktoré sú z vecného hľadiska porovnateľné s okolnosťami uvedenými v citovanej smernici.

97.

V dôsledku toho ako posledný predbežný záver uvádzam, že nie je zlučiteľné s právom Únie, ak členský štát vyžaduje, aby producent, ktorý predá močovku ako hnojivo tretej osobe, osobne zodpovedal za to, že táto tretia osoba dodrží právnu úpravu Únie týkajúcu sa kontroly odpadu alebo hnojív.

98.

Na základe uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto: