—

O. A. Alarape a O. A. Tijani, v zastúpení: Z. Jafferji, barrister,

—

AIRE Centre, v zastúpení: A. Weiss, legal director, a A. Berry, barrister,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: H. Walker, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci F. Saheed a B. Kennelly, barristers,

—

dánska vláda, v zastúpení: C. Vang, splnomocnený zástupca,

—

Európska komisia, v zastúpení: C. Tufvesson a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 12 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15), zmeneného a doplneného smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 (Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46, ďalej len „nariadenie č. 1612/68“) a článku 16 ods. 2, článku 17 ods. 3 a 4, ako aj článku 18 uvedenej smernice 2004/38.

2

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi pani Alarape a jej synom pánom Tijani na jednej strane a Secretary of State for the Home Department (ďalej len „Secretary of State“) na strane druhej, ktorý sa týkal zamietnutia ich žiadosti na získanie práva na trvalý pobyt v Spojenom kráľovstve na základe smernice 2004/38.

3

Článok 12 nariadenia č. 1612/68, ktorý nepatrí medzi ustanoveniami nariadenia zrušené smernicou 2004/38, stanovuje:

„Deti štátneho príslušníka členského štátu, ktorý je alebo bol zamestnaný na území iného členského štátu, sa prijímajú na všeobecnovzdelávacie, učňovské a odborné štúdium v tomto štáte za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu, ak tieto deti majú bydlisko na jeho území.

Členské štáty podporia všetky snahy, aby týmto deťom umožnili navštevovať uvedené štúdium za čo najlepších podmienok.“

4

Článok 2 smernice 2004/38 s názvom „Vymedzenie pojmov“ uvádza:

„Na účely tejto smernice:

5

Kapitola III uvedenej smernice s názvom „Právo pobytu“ obsahuje články 6 až 15. Článok 6 sa zameriava na „právo pobytu do troch mesiacov“.

6

Článok 7 smernice 2004/38 s názvom „Právo pobytu na viac ako tri mesiace“ znie takto:

„1.   Všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:

2.   Právo pobytu stanovené v odseku 1 sa rozširuje na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie v hostiteľskom členskom štáte, ak takýto občan Únie spĺňa podmienky uvedené v odseku 1a), b) alebo c).

3.   Na účely odseku 1a) občan Únie, ktorý už nie je pracovníkom ani samostatne zárobkovo činnou osobou, si zachová štatút pracovníka alebo samostatne zárobkovo činnej osoby za nasledujúcich okolností:

4.   Ako výnimka z odsekov 1d) a 2 vyššie, iba manželský partner, registrovaný partner stanovený v článku 2(2)b) a nezaopatrené deti majú právo pobytu ako rodinní príslušníci občana Únie, ktorý spĺňa požiadavky podľa bodu 1c) vyššie. Článok 3(2) sa uplatňuje na jeho závislých priamych príbuzných po vzostupných líniách a na také isté osoby manželského partnera alebo registrovaného partnera.“

7

Článok 12 smernice 2004/38 s názvom „Zachovanie práva pobytu rodinných príslušníkov v prípade úmrtia alebo odchodu občana Únie“ stanovuje:

„1.   Bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek úmrtie občana Únie alebo jeho odchod z hostiteľského členského štátu neovplyvňuje právo pobytu jeho rodinných príslušníkov, ktorí sú štátmi príslušníkmi členského štátu.

Pred získaním práva trvalého pobytu musia dané osoby splniť podmienky stanovené v bodoch a), b), c) alebo d) článku 7 ods. 1.

2.   Bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek, úmrtie občana Únie nevedie k strate práva pobytu jeho rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátni príslušníci členského štátu a ktorí sa zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte ako rodinní príslušníci najmenej jeden rok pred úmrtím občana Únie.

Pred získaním práva trvalého pobytu, právo pobytu daných osôb naďalej podlieha požiadavke, že dané osoby musia byť schopné dokázať, že sú pracovníkmi alebo samostatne zárobkovo činnými osobami, alebo že majú dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a že majú komplexné krytie nemocenského poistenia v hostiteľskom členskom štáte, alebo že sú príslušníkmi rodiny, už založenej v hostiteľskom členskom štáte, osoby spĺňajúcej tieto požiadavky. Dostatočné zdroje sú definované v článku 8 ods. 4.

Takíto rodinní príslušníci si zachovajú svoje právo pobytu výlučne na osobnom základe.

3.   Odchod občana Únie z hostiteľského členského štátu alebo jeho úmrtia nevedie k strate práva pobytu jeho detí ani rodiča, ktorý v skutočnosti má deti v starostlivosti, bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ak sa deti zdržiavajú v hostiteľskom členskom štáte a sú tam zapísané vo vzdelávacej inštitúcii s cieľom štúdia, až do ukončenia ich štúdií.“

8

Článok 13 smernice 2004/38 s názvom „Zachovanie práva pobytu rodinných príslušníkov v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva“ uvádza:

„1.   Bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek, rozvod, anulovanie manželstva občana Únie alebo ukončenie jeho registrovaného partnerstva, ako je uvedené v bode 2 písm. b) článku 2, neovplyvňuje právo pobytu jeho rodinných príslušníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu.

Pred získaním práva trvalého pobytu musia dané osoby splniť podmienky stanovené v bodoch a), b), c) alebo d) článku 7 ods. 1.

2.   Bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek, rozvod, anulovanie manželstva alebo ukončenie jeho registrovaného partnerstva, ako je uvedené v bode 2b článku 2, nevedie k strate práva pobytu rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, ak:

Pred získaním práva trvalého pobytu právo pobytu daných osôb naďalej podlieha požiadavke, že musia byť schopné dokázať, že sú pracovníkmi alebo samostatne zárobkovo činnými osobami, alebo že majú dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a že majú komplexné krytie nemocenského poistenia v hostiteľskom členskom štáte, alebo že sú príslušníkmi rodiny, už založenej v hostiteľskom členskom štáte, osoby spĺňajúcej tieto požiadavky. Dostatočné zdroje sú definované v článku 8 ods. 4.

Takíto rodinní príslušníci si zachovajú svoje právo pobytu výlučne na osobnom základe.“

9

Článok 16 smernice 2004/38 nazvaný „Všeobecné pravidlo pre občanov Únie a ich rodinných príslušníkov“ nachádzajúci sa kapitole IV uvedenej smernice s názvom „Právo trvalého pobytu“ znie:

„1.   Občania Únie, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, majú právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte. Toto právo nepodlieha podmienkami uvedeným v kapitole III.

2.   Odsek 1 sa uplatňuje tiež na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a legálne sa zdržiavali s občanom Únie v hostiteľskom členskom štáte počas nepretržitého obdobia piatich rokov.

3.   Nepretržitosť pobytu nie je ovplyvnená dočasnou neprítomnosťou nepresahujúcou spolu šesť mesiacov ročne, ani neprítomnosťou dlhšieho trvania v dôsledku povinnej vojenskej služby, ani neprítomnosťou trvajúcou maximálne dvanásť za sebou nasledujúcich mesiacov v dôsledku vážnych dôvodov, ako sú napríklad tehotenstvo a pôrod, vážna choroba, štúdium alebo odborné vzdelávanie alebo vyslanie do iného členského štátu alebo tretej krajiny.

4.   Právo trvalého pobytu po jeho získaní sa môže odobrať iba v prípade neprítomnosti v hostiteľskej krajine počas obdobia dlhšieho ako dva za sebou idúce roky.“

10

Článok 17 uvedenej smernice s názvom „Výnimky pre osoby, ktoré už viac nepracujú v hostiteľskom členskom štáte, a ich rodinných príslušníkov“ stanovuje za určitých podmienok pre týchto pracovníkov a ich rodinných príslušníkov priznanie práva trvalého pobytu v hostiteľskom členskom štáte pred uplynutím nepretržitého obdobia piatich rokov pobytu.

11

Článok 18 smernice 2004/38 s názvom „Získanie práva trvalého pobytu niektorých rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátni príslušníci členského štátu“ nachádzajúci sa v rovnakej kapitole IV uvádza:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 17, rodinní príslušníci občana Únie podliehajúceho článkom 12 ods. 2 a 13 ods. 2, ktorí spĺňajú podmienky stanovené v týchto článkoch, získajú právo trvalého pobytu potom čo sa legálne zdržiavali počas obdobia piatich za sebou idúcich rokov v hostiteľskom členskom štáte.“

12

Nariadenie z roku 2006 o prisťahovalectve (Európsky hospodársky priestor) [Immigration (European Economic Area) Regulations 2006, ďalej len „nariadenie z roku 2006“] nadobudlo účinnosť 30. apríla 2006 a jeho cieľom je zabezpečiť prebratie ustanovení smernice 2004/38 do právneho poriadku Spojeného kráľovstva.

13

Článok 10 nariadenia z roku 2006 stanovuje:

„1.   Na účely tohto nariadenia a v súlade s odsekom 8 je ‚rodinným príslušníkom, ktorý si zachoval právo pobytu‘ osoba, ktorá splnila požiadavky upravené v odsekoch 2, 3, 4 alebo 5.

…

5.   Osoba splnila podmienky tohto odseku, ak:

6.   Požiadavka upravená v tomto odseku vyžaduje, aby osoba

…“

14

Článok 15 nariadenia z roku 2006 nazvaný „Právo trvalého pobytu“ uvádza:

„1.   Získať právo trvalého pobytu v Spojenom kráľovstve môžu tieto osoby:

2.   Raz nadobudnuté právo trvalého pobytu podľa tohto nariadenia zaniká iba neprítomnosťou v Spojenom kráľovstve po dobu dvoch za sebou idúcich rokov.

…“

15

Pani Alarape, narodená 9. júla 1970, a jej syn pán Tijani, narodený 28. februára 1988, sú obidvaja nigérijskej štátnej príslušnosti. Po tom, čo sa usadili v Spojenom kráľovstve, získali obaja v júli 2004 a auguste 2005 povolenie na pobyt z titulu manželského partnera štátneho príslušníka členského štátu, ktorý je zamestnaný na území iného členského štátu, a potomka mladšieho ako 21 rokov alebo nezaopatreného potomka, pričom tieto povolenia na pobyt platili do 17. februára 2009.

16

Pani Alarape vykonávala počas svojho pobytu v Spojenom kráľovstve samostatnú zárobkovú činnosť na čiastočný úväzok, ktorá jej zabezpečovala mesačný príjem okolo 1600 GBP. Z príjmu platila dane a odvody na poistné.

17

Od svojho príchodu do Spojeného kráľovstva študoval pán Tijani dennou formou, najskôr na základnej škole, neskôr na London Metropolitan University a nakoniec na London South Bank University. V čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor bol oficiálne prijatý na doktorandské štúdium na univerzite v Edinburghu (Spojené kráľovstvo). V zásade plánoval počas tohto štúdia žiť v Edinburghu. V priebehu rokov 2006 až 2008 pracoval na čiastočný úväzok.

18

Rozhodnutím z 29. januára 2010 zamietol Secretary of State žiadosti žalobcov vo veci samej o získanie práva na trvalý pobyt v Spojenom kráľovstve podľa smernice 2004/38. Dňa 16. februára toho istého roku sa pani Alarape rozviedla.

19

First-tier Tribunal (Immigration and Asylum Chamber) zamietol žalobu podanú žalobcami vo veci samej proti uvedenému rozhodnutiu Secretary of State z dôvodu, že žalobcovia podľa neho nepreukázali, že člen ich rodiny, ktorý je občanom Únie, vykonával počas dotknutého obdobia v Spojenom kráľovstve práva vyplývajúce zo Zmluvy o ES, keďže v tejto súvislosti predložené dôkazy preukazovali podmienku závislého zamestnania dotknutej osoby len počas obdobia od apríla 2004 do apríla 2006. Tento súd zamietol tiež tvrdenie žalobcov vo veci samej, podľa ktorého bolo aj po rozvode zachované právo pani Alarape na pobyt, a zamietajúce rozhodnutie porušilo základné práva žalobcov na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

20

V rámci odvolacieho konania pred vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, proti uvedenému rozhodnutiu First-tier Tribunal (Immigration and Asylum Chamber) žalobcovia vo veci samej po prvýkrát uviedli tvrdenie založené na článku 12 nariadenia č. 1612/68.

21

Vnútroštátny súd zastáva názor, že First-tier Tribunal (Immigration and Asylum Chamber) vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď vo veci samej neskúmal možný vplyv článku 12 nariadenia č. 1612/68. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že takýto vplyv mal byť skúmaný ex offo, a preto skutočnosť, že žalobcovia vo veci samej sa na súde prvého stupňa na uvedený článok neodvolali, nemá vplyv na samotné konanie.

22

V tomto kontexte Upper Tribunal (Immigration and Asylum Chamber), London, rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Svojimi prvými štyrmi otázkami, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, aké sú podmienky, ktoré musí splniť rodič dieťaťa staršieho ako 21 rokov, ktoré vykonáva právo na prístup k vzdelaniu na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68, aby mohol byť naďalej držiteľom odvodeného práva na pobyt podľa tohto istého článku.

24

V prvom rade je potrebné uviesť, že dosiahnutie plnoletosti nemá priamy dopad na práva, ktoré dieťaťu priznáva článok 12 nariadenia č. 1612/68, ako ho vykladá Súdny dvor, keďže právo na prístup k vzdelaniu, stanovené v tomto článku, rovnako ako súvisiace právo dieťaťa na pobyt totiž vzhľadom na svoj predmet a účel zostávajú zachované až do času, keď dieťa skončí svoje vzdelávanie (rozsudok z 23. februára 2010, Teixeira, C-480/08, Zb. s. I-1107, body 78 a 79).

25

Keďže však podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pôsobnosť článku 12 nariadenia č. 1612/68 zahŕňa aj vyššie stupne vzdelania, deň, keď dieťa skončí svoje vzdelávanie, môže nastať až po dosiahnutí plnoletosti (pozri rozsudok Teixeira, už citovaný, bod 80 a citovanú judikatúru).

26

V druhom rade, pokiaľ ide o odvodené právo na pobyt rodiča, je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že keď deti požívajú podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68 právo pokračovať vo svojom vzdelávaní v hostiteľskom členskom štáte, hoci ich rodičom, ktorí ich majú v starostlivosti, hrozí strata ich práva na pobyt, je jasné, že ak sa takýmto rodičom odmietne právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte počas trvania vzdelávania detí, mohli by tým tieto deti byť zbavené práva, ktoré im priznal normotvorca Únie (pozri rozsudok z 23. februára 2010, Ibrahim a Secretary of State for the Home Department, C-310/08, Zb. s. I-1065, bod 30).

27

Rovnako Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že rodičia dotknutých detí sa medzičasom rozviedli a že iba jeden rodič je občanom Únie a tento rodič prestal byť migrujúcim pracovníkom v hostiteľskom členskom štáte, nemajú v tejto súvislosti žiadny význam (pozri rozsudky zo 17. septembra 2002, Baumbast a R, C-413/99, Zb. s. I-7091, bod 63, ako aj Ibrahim a Secretary of State for the Home Department, už citovaný, bod 29).

28

Okrem toho, pokiaľ ide o odvodené právo na pobyt pre rodiča, ktorý má v starostlivosti dieťa, ktoré dosiahlo plnoletosť a ktoré vykonáva svoje právo pokračovať vo svojom vzdelávaní v hostiteľskom členskom štáte, Súdny dvor už rozhodol, že hoci toto dieťa je v zásade schopné zabezpečiť si vlastné potreby, právo na pobyt uvedeného rodiča môže v každom prípade trvať aj po dosiahnutí tohto veku, ak dieťa aj naďalej potrebuje jeho prítomnosť a starostlivosť, aby mohlo pokračovať vo svojom vzdelávaní a dokončiť ho. Či je to tak vo veci samej, musí posúdiť vnútroštátny súd (pozri v tomto zmysle rozsudok Teixeira, už citovaný, bod 86).

29

Naopak, ak držiteľ oprávnenia na pobyt podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68 prestane potrebovať prítomnosť a starostlivosť rodiča, ktorý ho mal v opatere, aby mohol pokračovať vo svojom vzdelávaní a dokončiť ho v hostiteľskom členskom štáte, odvodené právo na pobyt tohto rodiča sa skončí dosiahnutím plnoletosti uvedeného držiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok Teixeira, už citovaný, bod 87).

30

Ako uviedol generálny advokát v bodoch 35 až 37 svojich návrhov, otázka, či plnoleté dieťa naďalej potrebuje alebo nepotrebuje prítomnosť a starostlivosť svojho rodiča na účely štúdia a dokončenia tohto štúdia je skutkovou otázkou, ktorú posúdi jedine vnútroštátny súd. V tejto súvislosti môže vnútroštátny súd zohľadniť okolnosti a indície vlastné sporu vo veci samej, ktoré sa zdajú byť skutočne nevyhnutné, ako najmä vek dieťaťa, trvalý pobyt v spoločnej domácnosti alebo potreba finančnej alebo citovej podpory zo strany rodiča dieťaťa pri pokračovaní alebo ukončení štúdia.

31

Z toho vyplýva, že na prvé štyri otázky je potrebné odpovedať, že rodič dieťaťa, ktoré dosiahlo plnoletosť a ktoré vykonáva svoje právo na prístup k vzdelaniu na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68, môže naďalej pokračovať v požívaní odvodeného práva na pobyt podľa tohto istého článku, ak je jeho prítomnosť a starostlivosť naďalej pre dieťa potrebná z dôvodu pokračovania v štúdiu alebo ukončenia štúdia, pričom posúdenie všetkých okolností danej veci prislúcha vnútroštátneho súdu.

32

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či môže byť na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt podľa smernice 2004/38 pre rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, zohľadnený aj pobyt v hostiteľskom členskom štáte priznaný týmto rodinným príslušníkom jedine na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68 a bez splnenia podmienok na získanie práva na pobyt v zmysle tejto smernice.

33

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že smernica 2004/38 upravuje dve odlišné situácie, v ktorých rodinní príslušníci občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, môžu nadobudnúť právo na trvalý pobyt v zmysle tejto smernice. Na jednej strane podľa článku 16 ods. 2 uvedenej smernice prináleží právo na trvalý pobyt upravené v odseku 1 tohto článku tiež uvedeným rodinným príslušníkom, ak sa počas nepretržitého obdobia piatich rokov legálne zdržiavali s občanom Únie v hostiteľskom členskom štáte. Článok 17 rovnakej smernice upravuje za určitých podmienok výnimky pre osoby, ktoré už viac nepracujú v hostiteľskom členskom štáte, a ich rodinných príslušníkov. Na druhej strane, podľa článku 18 smernice 2004/38 rodinní príslušníci občana Únie, ktorých sa týka článok 12 ods. 2 a článok 13 ods. 2, ktorí spĺňajú podmienky stanovené v týchto článkoch, získajú právo trvalého pobytu po tom, čo sa legálne zdržiavali počas obdobia piatich za sebou idúcich rokov v hostiteľskom členskom štáte.

34

Na uplatnenie článku 16 ods. 2 smernice 2004/38 je potrebné konštatovať, že nadobudnutie práva na trvalý pobyt rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, v každom prípade závisí od skutočnosti, či jednak samotný občan splnil podmienky stanovené v článku 16 ods. 1 tejto smernice a či jednak uvedení rodinní príslušníci mali počas dotknutého obdobia s ním spoločný pobyt.

35

Pokiaľ ide o podmienky, ktoré musí splniť občan Únie, je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o článok 16 ods. 1 smernice 2004/38, Súdny dvor po tom, čo podrobil ciele, ako aj globálny a osobitný kontext tejto smernice analýze, už rozhodol, že pod pojmom legálny pobyt, ktorý je obsiahnutý vo výraze „ktorí sa legálne zdržiavali“ nachádzajúcom sa v tomto ustanovení, sa musí rozumieť pobyt v súlade s podmienkami stanovenými v tejto smernici, najmä tými, ktoré sú uvedené v jej článku 7 ods. 1, a že pobyt, ktorý je v súlade s právom členského štátu, ale nespĺňa podmienky uvedené v tomto článku 7 ods. 1, preto nemožno považovať za „legálny“ pobyt v zmysle uvedeného článku 16 ods. 1 (rozsudok z 21. decembra 2011, Ziolkowski a Szeja, C-424/10 a C-425/10, Zb. s. I-14035, body 46 a 47).

36

Pokiaľ ide o nadobudnutie práva na trvalý pobyt rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, povinnosť pripomenutá v bode 34 tohto rozsudku mať s týmto občanom Únie počas dotknutého obdobia spoločný pobyt v hostiteľskom členskom štáte zahŕňa nevyhnutnú a súbežnú existenciu ich práva na pobyt podľa článku 7 ods. 2 smernice 2004 ako rodinných príslušníkov, ktorí tohto občana sprevádzajú alebo sa k nemu pripájajú.

37

Z toho vyplýva, že na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, podľa článku 16 ods. 2 smernice 2004/38, sa môžu zohľadniť len také obdobia pobytu týchto príslušníkov, ktoré spĺňajú podmienku uvedenú v jej článku 7 ods. 2.

38

Rovnako odvolaním sa na článok 12 ods. 2 a článok 13 ods. 2 smernice 2004/38 jej článok 18 ohraničil právo na trvalý pobyt v rozsahu, v akom jednak takéto právo na pobyt je priznané rodinným príslušníkom občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a ktorých právo na pobyt je zachované v prípade úmrtia občana, rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva, a jednak uvedené právo na pobyt je podriadené podmienke, že všetky dotknuté osoby mohli pred nadobudnutím práva na trvalý pobyt preukázať, že spĺňajú tie isté podmienky uvedené v článku 7 ods. 1 písm. a) a b) smernice 2004/38.

39

Z toho vyplýva, že na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, v zmysle smernice 2004/38 sa môžu zohľadniť jedine obdobia pobytu spĺňajúce podmienky upravené v tejto smernici.

40

Skutočnosť, že rodinný príslušník občana Únie, ktorý nie je štátnym príslušníkom členského štátu, mal v členskom štáte pobyt len na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68, nemôže mať preto žiadny vplyv na nadobudnutie práva na trvalý pobyt v zmysle smernice 2004/38.

41

Takýto záver nemôže byť spochybnený konštatovaním uvedeným v rozsudku zo 7. októbra 2010, Lassal (C-162/09, Zb. s. I-9217), podľa ktorého obdobia nepretržitého päťročného pobytu ukončené pred dátumom prebratia smernice 2004/38 do dotknutého členského štátu podľa skorších právnych predpisov Únie sa majú zohľadniť na účely získania práva trvalého pobytu podľa článku 16 ods. 1 tejto smernice.

42

V prvom rade, ako totiž vyplýva z bodov 33 až 39 tohto rozsudku, na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, v zmysle smernice 2004/38 sa môžu zohľadniť jedine obdobia pobytu spĺňajúce podmienky upravené v tejto smernici.

43

V druhom rade je potrebné uviesť, že vo veci, ktorá viedla k prijatiu už citovaného rozsudku Lassal, nie je postavenie dotknutej osoby ako „pracovníka“ podľa práva Únie a skutočnosť, že tento spĺňa požiadavky upravené v článku 7 ods. 1 písm. a) smernice 2004/38, predmetom diskusie.

44

Je pravda, že v rozsahu, v akom väčšia časť obdobia pobytu dotknutých osôb v dotknutom členskom štáte predchádzala prebratiu smernice 2004/38, uvedené obdobie muselo byť v súlade len „so skoršími právnymi predpismi Únie“. Takýto výklad už citovaného rozsudku Lassal však treba chápať v rámci otázok položených vnútroštátnym súdom, ktoré sa netýkali hmotnoprávnych podmienok legálneho pobytu podľa článku 16 ods. 1 smernice 2004/38, ale posúdenia obdobia pobytu, ktoré spĺňalo tieto požiadavky pred dátumom prebratia uvedenej smernice v členskom štát.

45

Naopak, pojem legálny pobyt, ktorý je obsiahnutý vo výraze „ktorí sa legálne zdržiavali“ nachádzajúcom sa v článku 16 ods. 1 smernice 2004/38, sa po prvýkrát analyzoval v už citovanom rozsudku Ziolkowski a Szeja.

46

Navyše je potrebné pripomenúť, že na jednej strane je cieľom smernice 2004/38 zmeniť sektorový a roztrieštený prístup práva na voľný pohyb a pobyt na účely uľahčenia výkonu tohto práva, a to tak, že sa vypracuje jediný legislatívny akt, ktorý bude kodifikovať a revidovať nástroje práva Únie z obdobia pred prijatím tejto smernice, a na strane druhej v nej bol stanovený stupňovitý systém v súvislosti s právom na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, ktorý tým, že v podstate preberá etapy a podmienky stanovené v rôznych nástrojoch práva Únie a v judikatúre z obdobia pred prijatím tejto smernice, smeruje k právu na trvalý pobyt (pozri rozsudok Ziolkowski a Szeja, už citovaný, body 37 a 38).

47

Pojem „skoršie právne predpisy Únie“ uvedený v smernici 2004/38, ktorým sa zaoberá bod 40 už citovaného rozsudku Lassal, tak treba vykladať v tom zmysle, že sa odvoláva na predpisy, ktoré boli touto smernicou kodifikované, revidované a zrušené, a nie na predpisy, akým je článok 12 nariadenia č. 1612/68, ktoré na smernicu nemali vplyv.

48

Vzhľadom na vyššie uvedené je na piatu otázku potrebné odpovedať, že na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt podľa smernice 2004/38 pre rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, nemôže byť zohľadnený pobyt v hostiteľskom členskom štáte priznaný týmto rodinným príslušníkom jedine na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68 a bez splnenia podmienok na získanie práva na pobyt v zmysle tejto smernice.

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: