1

Európska komisia sa svojím odvolaním domáha zrušenia uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 13. apríla 2011, Planet/Komisia (T-320/09, Zb. s. II-1673, ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým zamietol námietku neprípustnosti vznesenú touto inštitúciou proti návrhu podanému spoločnosťou Planet AE (ďalej len „Planet“), ktorým sa domáhala zrušenia rozhodnutí Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) nariaďujúcich zápis Planet do systému včasného varovania (Early Warning System, ďalej len „EWS“) na základe aktivácie varovania W1a a neskôr varovania W1b.

2

Európska komisia s cieľom bojovať proti podvodom a všetkým ostatným protiprávnym činnostiam, ktoré ovplyvňujú finančné záujmy Európskych spoločenstiev, prijala 16. decembra 2008 rozhodnutie 2008/969/ES, Euratom o systéme včasného varovania na použitie povoľujúcimi úradníkmi Komisie a výkonnými agentúrami (Ú. v. EÚ L 344, s. 125).

3

V zmysle odôvodnenia 4 rozhodnutia 2008/969/ES je „účelom systému včasného varovania… zabezpečiť v rámci Komisie a jej výkonných agentúr šírenie dôverných informácií o tretích stranách, ktoré by mohli predstavovať hrozbu pre finančné záujmy a dobré meno spoločenstiev alebo pre akékoľvek iné finančné prostriedky spravované spoločenstvami“.

4

V súlade s odôvodneniami 5 až 7 uvedeného nariadenia je OLAF, ktorý má prístup k EWS v rámci výkonu svojej právomoci týkajúcej sa vedenia vyšetrovania a zhromažďovania informácií s cieľom predchádzať podvodom, spolu so zodpovednými povoľujúcimi úradníkmi a útvarmi pre vnútorný audit zodpovedný za podanie žiadosti o vloženie, úpravu alebo zrušenie varovaní EWS, ktorého správu zabezpečuje účtovník Komisie alebo jeho podriadení.

5

V tejto súvislosti článok 4 ods. 1 druhý pododsek rozhodnutia 2008/969 stanovuje, že „účtovník [Komisie alebo jeho podriadení] vklad[ajú], upravuj[ú] a zrušuj[ú] varovania v systéme EWS podľa žiadostí zodpovedného povoľujúceho úradníka, OLAF-u a Útvaru pre vnútorný audit“.

6

V zmysle článku 5 ods. 1 prvého pododseku tohto rozhodnutia „všetky žiadosti o registráciu varovaní, ich úpravu alebo zrušenie sa adresujú účtovníkovi“.

7

V súlade s článkom 6 ods. 2 tretím pododsekom uvedeného rozhodnutia „v prípade postupov verejného obstarávania alebo udeľovania grantov zodpovedný povoľujúci úradník alebo jeho podriaden[í] overujú, či sa v systéme EWS nachádza varovanie, najneskôr pred rozhodnutím o zadaní zákazky alebo o udelení grantu“.

8

Z článku 9 rozhodnutia 2008/969 vyplýva, že EWS je založený na varovaniach, na základe ktorých možno zistiť úroveň rizika spojeného so subjektom prostredníctvom kategórií od W1, ktorá zodpovedá najmenšiemu stupňu rizika, po W5, ktorá zodpovedá najvyššiemu stupňu rizika.

9

Článok 10 tohto rozhodnutia, nazvaný „Varovania W1“, vo svojom prvom a druhom odseku stanovuje:

„1.   OLAF požiada o aktiváciu varovania W1a, keď priebeh jeho vyšetrovania v počiatočnej fáze je dostatočným dôvodom domnievať sa, že sa pravdepodobne zistia závažné administratívne pochybenia alebo podvod v súvislosti s tretími stranami, najmä s tými, ktoré využívajú alebo využívali finančné prostriedky Spoločenstva. …

2.   OLAF [požiada] o aktiváciu varovania W1b, keď je priebeh [jeho] vyšetrovania dostatočným dôvodom domnievať sa, že sa pravdepodobne zistia závažné administratívne pochybenia alebo podvod v súvislosti s tretími stranami, najmä s tými, ktoré využívajú alebo využívali finančné prostriedky Spoločenstva. …“

10

Podľa článku 11 ods. 1 tohto rozhodnutia „OLAF [požiada] o aktiváciu varovania W2a, keď [jeho] vyšetrovanie vedie k zisteniu závažných administratívnych pochybení alebo podvodu v súvislosti s tretími stranami, najmä s tými, ktoré využívajú alebo využívali finančné prostriedky Spoločenstva“.

11

Článok 16 rozhodnutia 2008/969 spresňuje, že „varovanie W1 sa registruje len pre informáciu a nemôže mať žiadne iné dôsledky okrem opatrení na sprísnenie monitorovania“.

12

Okolnosti predchádzajúce sporu Všeobecný súd vymedzil v bodoch 8 až 13 napadnutého uznesenia takto:

13

Planet podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 14. augusta 2009 podala na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť rozhodnutí OLAF-u.

14

Samostatným podaním z 9. novembra 2009 vzniesla Komisia námietku neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Podľa nej je žaloba spoločnosti Planet neprípustná z dôvodu samotnej povahy sporných aktov, ktoré sú len obyčajnými vnútornými informačnými opatreniami v záujme obozretnosti a nemôžu byť predmetom kontroly zákonnosti podľa článku 230 ES.

15

Všeobecný súd najskôr v bodoch 21 až 27 napadnutého uznesenia v súvislosti s predmetom sporu spresnil, že aj keď bola žaloba o neplatnosť formálne namierená proti rozhodnutiam OLAF-u, ktorými sa požadovalo vloženie Planet do EWS, treba ju považovať za žalobu namierenú aj proti rozhodnutiam o aktivácii varovaní W1a a W1b (ďalej len „napadnuté akty“).

16

Všeobecný súd ďalej v bodoch 37 a 38 napadnutého uznesenia pripomenul ustálenú judikatúru, podľa ktorej žalobu o neplatnosť možno podať proti všetkým opatreniam prijatým inštitúciami, pričom nezáleží na ich povahe alebo forme, od okamihu, keď majú vyvolávať právne záväzné účinky. Naopak neprípustné sú žaloby smerujúce proti aktom, ktoré predstavujú len opatrenia vnútornej povahy pre administratívu a nevyvolávajú žiadny účinok mimo nej.

17

Všeobecný súd v bode 39 napadnutého uznesenia zdôraznil, že skutočnosť, že administratíva spracúva údaje iba na vnútorné účely, pritom vôbec nevylučuje, že takáto operácia by mohla narušovať záujmy subjektov. Všeobecný súd zastáva názor, že existencia takéhoto narušenia závisí od viacerých faktorov, medzi ktoré patria najmä dôsledky, ktoré toto spracúvanie môže vyvolať, ako aj súlad medzi účelom predmetného spracúvania na jednej strane a ustanoveniami týkajúcimi sa právomoci dotknutej administratívy na strane druhej.

18

Všeobecný súd sa v bode 40 napadnutého uznesenia zaoberal otázkou právneho základu na rozhodnutie 2008/969 a v bode 41 tohto uznesenia pripustil, že nepríslušnosť autora sporného aktu predstavuje otázku verejného poriadku, ktorá sa môže uplatniť ex offo, a následne pristúpil k preskúmaniu obsahu sporných aktov.

19

Najskôr Všeobecný súd preskúmal, či je varovanie o subjekte v EWS a predovšetkým v kategórii W1 operáciou, ktorá sa týka výlučne interných správ Komisie a ktorej účinky zaniknú v jej vnútornej sfére.

20

Po analyzovaní relevantných ustanovení rozhodnutia 2008/969 v bodoch 44 a 45 napadnutého uznesenia Všeobecný súd v bode 46 uvedeného uznesenia konštatoval, že v prejednávanom prípade sa sporné akty neobmedzovali len na interné správy Komisie, ale mali aj externé účinky, a to odloženie podpísania dohody a stanovenie dodatočnej podmienky pre Planet.

21

Ďalej Všeobecný súd v bodoch 47 až 50 napadnutého uznesenia analyzoval otázku, či účinky vyvolané spornými aktmi bolo možné považovať za právne záväzné účinky, ktoré ovplyvňujú záujmy Planet a podstatným spôsobom menia jej právne postavenie.

22

Všeobecný súd v bode 51 napadnutého uznesenia usúdil, že sporné akty postihli priestor spoločnosti Planet na vyjednávanie, organizáciu v rámci konzorcia, ktorého bola súčasťou, aj schopnosti Planet skutočne uzavrieť dotknutý projekt. Všeobecný súd dodal, že ak by sa Planet odoprela možnosť súdneho preskúmania, bolo by to v rozpore s úniou práva, čo ešte znásobuje fakt, že rozhodnutie 2008/969 nestanovuje pre právnické a fyzické osoby žiadne právo byť informované alebo vypočuté pred ich zapísaním do EWS aktiváciou varovaní W1 až W4 a W5b.

23

Napokon Všeobecný súd v bode 53 napadnutého uznesenia zdôraznil, že sporné akty nemôžu byť považované za nenapadnuteľné predbežné alebo prípravné akty, keďže napĺňajú nielen právne charakteristiky napadnuteľných aktov, ale predstavujú aj koniec osobitného konania, a to zápisu právnickej osoby do výstražného zoznamu.

24

Všeobecný súd preto námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, zamietol.

25

Komisia vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnuté uznesenie, vyhlásil žalobu za neprípustnú a uložil spoločnosti Planet povinnosť nahradiť trovy konania.

26

Planet Súdnemu dvoru navrhuje, aby zamietol odvolanie a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

27

Komisia na podporu svojho odvolania smerujúceho proti napadnutému uzneseniu uvádza osem odvolacích dôvodov. Sú založené po prvé na nesprávnom výklade rozhodnutia 2008/969, po druhé na skutočnosti, že v dôsledku dotknutých varovaní nedošlo k podstatnej zmene právneho postavenia spoločnosti Planet, po tretie na tom, že táto spoločnosť bola uvedenými varovaniami dotknutá len nepriamo, po štvrté na chýbajúcom odôvodnení Všeobecného súdu, po piate na zámene opravných prostriedkov, po šieste na porušení zmluvnej slobody a zásady konsenzu, po siedme na nesprávnej a neodôvodnenej kvalifikácii varovaní ako rozhodnutí a po ôsme na podmienení prípustnosti žaloby jej dôvodnosťou.

28

Keďže tri prvé odvolacie dôvody spolu úzko súvisia, treba ich preskúmať spoločne.

29

Vo svojom prvom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil rozhodnutie 2008/969, pretože porovnaním varovania W1 s varovaniami W2 až W5 chybne zovšeobecnil ustanovenia tohto rozhodnutia. V tomto ohľade sa Komisia domnieva, že si odôvodnenie Všeobecného súdu odporuje, pretože Všeobecný súd na jednej strane v bode 44 napadnutého uznesenia konštatuje, že každé varovanie v EWS sa nevyhnutne dotýka aj vzťahov medzi povoľujúcim úradníkom a dotknutým subjektom, a na druhej strane v bode 45 tohto uznesenia uvádza, že článok 16 rozhodnutia 2008/969, ktorý sa týka následkov varovania W1, nie je taký obmedzujúci ako články 15, 17 a 19 až 22 tohto rozhodnutia.

30

Podľa Komisie sa varovanie W1 jasne odlišuje od ostatných varovaní, pretože jeho aktivácia, ako vyplýva aj z článku 10 rozhodnutia 2008/969, vychádza už zo samotnej pravdepodobnosti pochybenia alebo nedostatku, nie z absolútnej istoty ako v prípade ostatných varovaní. Tento rozdiel potvrdzuje aj článok 16 rozhodnutia 2008/969, podľa ktorého sa varovanie W1 registruje len kvôli informácii a nemá žiadny iný dôsledok okrem opatrení na sprísnenie monitorovania. Komisia sa domnieva, že pokiaľ Všeobecný súd kvalifikoval obsah článku 16 rozhodnutia 2008/969 ako „nie taký obmedzujúci“, mal tiež konštatovať, že v takomto prípade bolo aj poskytnutie súdnej ochrany iba dočasné.

31

Svojím druhým odvolacím dôvodom Komisia Všeobecnému súdu vytýka, že v bode 44 napadnutého uznesenia nesprávne usúdil, že varovanie W1 sa nevyhnutne dotklo vzťahov medzi predmetným povoľovacím úradníkom a spoločnosťou Planet. Podľa Komisie povinnosť monitorovania určite zahŕňa aj obmedzujúcu stránku na úrovni oddelení dotknutej inštitúcie, ale opatrenia na sprísnenie monitorovania zodpovedajú nanajvýš zvýšenej pozornosti a voči uvedenému subjektu nevyvolávajú nijaké záväzné účinky.

32

Svojím tretím odvolacím dôvodom Komisia Všeobecnému vytýka, že v bode 48 napadnutého uznesenia konštatoval priamu príčinnú súvislosť medzi spornými aktmi a dodatočnými opatreniami, ktoré bola Planet povinná prijať pred podpísaním dohody, hoci takéto opatrenia nevyplývali z varovania W1, ale podliehali nezávislému posúdeniu zodpovedného povoľujúceho úradníka.

33

V každom prípade Všeobecný súd v bode 49 napadnutého uznesenia neurčil, ktoré opatrenia postavili Planet do nepriaznivej situácie, a navyše porušil procesnú zásadu zákazu diskriminácie pri preskúmaní tvrdení a dôkazov predložených účastníkmi konania tým, že nezohľadnil jednak časť korešpondencie medzi zmluvnými stranami a jednak rokovania, na ktorých sa zúčastnila Planet a jej banka.

34

Planet tvrdí, že prvé dva odvolacie dôvody uvedené Komisiou predstavujú skreslenie obsahu bodov 44 a 45 napadnutého uznesenia, pretože Všeobecný súd v týchto bodoch iba konštatoval, že povoľujúci úradníci boli povinní prijať špecifické opatrenia proti dotknutým subjektom bez ohľadu na predmetné varovanie, vrátane varovania W1, a pretože sa nevyjadril ku vzťahu medzi zmluvnými stranami a k prípadnému vplyvu sporných aktov na ich právne postavenie.

35

Planet sa domnieva, že tretí odvolací dôvod treba vyhlásiť za čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

36

Treba konštatovať, že Všeobecný súd na účely rozhodnutia o otázke prípustnosti žaloby o neplatnosť, ktorú podala Planet proti sporným aktom, najskôr v bodoch 44 až 46 napadnutého uznesenia preskúmal, či je varovanie o subjekte v EWS operáciou, ktorá sa týka výlučne interných správ dotknutej inštitúcie a ktorej účinky zaniknú vo vnútornej sfére uvedenej inštitúcie.

37

Všeobecný súd v tejto súvislosti po výklade mechanizmu EWS a cieľa vyplývajúceho z rozhodnutia 2008/969, konkrétne ochrany finančných záujmov Európskej únie v rámci uplatňovania rozpočtových opatrení, konštatoval, že články 15 až 17 a 19 až 22 rozhodnutia 2008/969 nielen oprávňujú, ale predovšetkým tiež ukladajú dotknutým povoľujúcim úradníkom povinnosti, aby prijali špecifické opatrenia proti tomuto subjektu alebo dotknutému projektu.

38

Všeobecný súd z toho v bode 44 napadnutého uznesenia vyvodil, že vplyv varovania o subjekte v EWS, a to aj v kategórii W1, sa nemôže obmedziť iba na vnútornú sféru dotknutej inštitúcie a že takéto varovanie sa nevyhnutne dotýka aj vzťahov medzi predmetným povoľujúcim úradníkom a týmto subjektom.

39

Všeobecný súd v bode 45 napadnutého uznesenia dodal, že tento záver nebol dotknutý článkom 16 rozhodnutia 2008/969, podľa ktorého sa varovanie W1 registruje len kvôli informácii a nemôže mať žiadne iné dôsledky okrem opatrení na sprísnenie monitorovania, keďže zistenie varovania W1 v skutočnosti vedie pod hrozbou straty akéhokoľvek účinku k povinnosti dotknutého povoľujúceho úradníka prijať opatrenia na sprísnenie monitorovania.

40

Všeobecný súd, ktorý vychádzal zo skutkových okolností prípadu v prejednávanej veci, najprv v bode 46 napadnutého uznesenia konštatoval, že sporné akty skutočne vyvolali účinky mimo vnútornej sféry dotknutej inštitúcie, a potom v bodoch 47 až 51 napadnutého uznesenia preskúmal, či bolo tieto účinky možné považovať za právne záväzné účinky, ktoré môžu zasiahnuť do záujmov uvedeného subjektu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie.

41

V prvom rade z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd neporovnával varovanie W1 a varovania W2 až W5, ale naopak zdôraznil osobitosť varovania W1 s ohľadom na nie až také obmedzujúce dôsledky, ktoré sú s ním spojené v súlade s článkom 16 rozhodnutia 2008/969.

42

Ďalej, na rozdiel od tvrdenia Komisie, odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 44 a 45 napadnutého uznesenia neobsahuje nijaký rozpor, pokiaľ ide o jeho konštatovanie, že aj keď dôsledky varovania W1 nie sú až také obmedzujúce, z uvedeného vôbec nevyplýva, že opatrenia na sprísnenie monitorovania, ktoré je dotknutý povoľujúci úradník povinný prijať voči uvedenému subjektu, nezaniknú v celom rozsahu vo vnútornej sfére inštitúcie, ale môžu mať vplyv na vzťahy medzi touto inštitúciou a uvedeným subjektom.

43

Na jednej strane totiž Komisia v rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu sama pripúšťa, že povinnosť monitorovania vyplývajúca z varovania W1 zahŕňa obmedzujúcu stránku na úrovni oddelení dotknutej inštitúcie.

44

Na druhej strane treba konštatovať, že Všeobecný súd v bode 44 napadnutého uznesenia nevyslovil záver, že akékoľvek varovanie, vrátane varovania W1, sa nevyhnutne dotýka právneho postavenia predmetnej osoby. Odôvodnenie Všeobecného súdu preto treba chápať tak, že hoci má varovanie o subjekte v EWS, a to aj v prípade varovania W1, nevyhnutne dosah na vzťahy medzi dotknutým povoľujúcim úradníkom a predmetným subjektom, to ešte neznamená, že tieto externé účinky môžu automaticky privodiť podstatnú zmenu právneho postavenia predmetného subjektu. Takáto zmena sa naopak musí v každom jednotlivom prípade preskúmať, tak ako to urobil Všeobecný súd v bodoch 47 až 51 napadnutého uznesenia.

45

Tvrdenie Komisie týkajúce sa článku 10 rozhodnutia 2008/969 treba takisto zamietnuť, pretože sa zakladá na nesprávnom výklade bodov 44 a 45 napadnutého uznesenia.

46

Okolnosť, že v súlade s článkom 10 rozhodnutia 2008/969 sa varovanie W1 aktivuje v počiatočnej fáze a vychádza iba z pravdepodobnosti pochybenia alebo nedostatku, na rozdiel od ostatných varovaní, ktoré sa aktivujú v prípade preukázanej istoty, totiž nemôže spochybniť úvahy Všeobecného súdu týkajúce sa dosahu, ktorý môžu mať varovania na vzťahy medzi dotknutým povoľovacím úradníkom a predmetným subjektom.

47

Napokon treba dodať, že tvrdenie založené na článku 16 rozhodnutia 2008/969, odôvodnené tým, že dôsledky varovania W1 nie sú až také obmedzujúce, nie je relevantné, pokiaľ ide o poskytnutie súdnej ochrany spoločnosti Planet, pretože táto ochrana sa poskytuje v okamihu konštatovania podstatnej zmeny právneho postavenia dotknutej osoby.

48

Všeobecný súd v tomto ohľade preskúmal vplyv sporných aktov na postavenie spoločnosti Planet a konštatoval, že bola jednak nútená vzdať sa správy rozdeľovania preddavkov medzi členov konzorcia, ktorého bola súčasťou, a jednak musela prijať dodatočné opatrenia, aby splnila nové podmienky, ktoré jej v súvislosti s podpísaním dohody uložila Komisia.

49

Všeobecný súd z uvedeného vyvodil, že sporné akty sa dotkli priestoru spoločnosti Planet na vyjednávanie, organizácie v rámci konzorcia, ktorého bola súčasťou, aj schopnosti tejto spoločnosti skutočne uzavrieť projekt AEGIS.

50

Čo sa týka konkrétnejšie príčinnej súvislosti, ktorá existuje medzi spornými aktmi a dodatočnými podmienkami, ktoré musela Planet splniť, aby Komisia podpísala dohodu, Všeobecný súd v bode 46 napadnutého uznesenia konštatoval, že z e-mailu zo 4. júna 2009 možno jasne vyvodiť, že odloženie podpísania dohody a stanovenie dodatočnej podmienky bolo spôsobené spornými aktmi. Okrem toho Všeobecný súd v bode 48 napadnutého uznesenia pripomenul, že subjekty, ktoré sa uchádzajú o záväzok finančných zdrojov Únie a ktorých sa týka varovanie v EWS, sú povinné prispôsobiť sa špecifickým zvýšeným podmienkam v záujme obozretnosti a opatreniam uloženým zodpovedným povoľujúcim úradníkom.

51

Za týchto podmienok treba konštatovať, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že zvýšené opatrenia v záujme obozretnosti, ktoré boli v prejednávanej veci uložené spoločnosti Planet, priamo vyplývajú zo sporných aktov.

52

Čo sa týka tvrdenia Komisie, že takéto dodatočné opatrenia nevyplývajú z varovania v EWS, ale z nezávislého posúdenia zodpovedného povoľujúceho úradníka, stačí konštatovať, že toto tvrdenie bolo nielen nepodložené akýmkoľvek dôkazom, ktorý by bol spôsobilý preukázať nesprávne právne posúdenie v odôvodnení Všeobecného súdu, ale je tiež v rozpore s tvrdením Komisie, ako už bolo zdôraznené v bode 43 tohto rozsudku, že oddelenia dotknutej inštitúcie sú povinné prijať zvýšené opatrenia v záujme obozretnosti vyplývajúce z varovania W1.

53

Čo sa týka tvrdenia Komisie, podľa ktorého Všeobecný súd nespresnil, na základe čoho sa Planet nachádzala v nepriaznivej situácii, treba pripomenúť, že Všeobecný súd v bode 48 napadnutého uznesenia dodal, že zvýšené opatrenia v záujme obozretnosti uložené v nadväznosti na varovanie W1 v EWS mali vo vzťahu k Planet dosah na vnútornú organizáciu konzorcia, ktorého bola táto spoločnosť súčasťou.

54

Všeobecný súd z uvedeného v bode 49 napadnutého uznesenia vyvodil, že Planet sa od prvého zápisu varovania do EWS nachádzala v inej situácii, než sa nachádzala v rámci konzorcia počas rokovaní, ktoré sa uskutočnili medzi zmluvnými stranami pred prijatím sporných aktov. V tejto súvislosti sa Všeobecný súd opieral o korešpondenciu medzi účastníkmi konania, z ktorej predovšetkým vyplýva, že Planet bola na to, aby mohla získať podpis Komisie na dohode, nútená vzdať sa správy rozdeľovania preddavkov medzi členov konzorcia, ktorého bola súčasťou. Okrem toho z bodov 50 a 51 napadnutého uznesenia vyplýva, že Všeobecný súd sa odvolal na rôzne opatrenia, ktoré musela Planet prijať, aby splnila nové podmienky uložené Komisiou v súvislosti s podpísaním uvedenej dohody, a že z toho vyvodil, že sporné akty sa dotkli nielen priestoru Planet na vyjednávanie, ale aj jej schopnosti skutočne uzavrieť predmetnú dohodu.

55

Za týchto podmienok preto Všeobecnému súdu nemožno vytýkať, že nespresnil, akým spôsobom bola Planet postavená do nepriaznivej situácie.

56

Čo sa týka tvrdenia uvedeného Komisiou, že Všeobecný súd nepreskúmal dôkazné prostriedky predložené účastníkmi konania, treba pripomenúť, že z článku 256 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že len Všeobecný súd má právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, keby vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav posúdiť. Pokiaľ Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 256 ZFEÚ právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho vyvodil (pozri najmä rozsudky zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C-551/03 P, Zb. s. I-3173, bod 51, ako aj z 18. decembra 2008, Coop de France bétail et viande a i./Komisia, C-101/07 P a C-110/07 P, Zb. s. I-10193, bod 58).

57

Súdny dvor teda nemá právomoc zisťovať skutkový stav a v zásade ani skúmať dôkazy, ktoré Všeobecný súd uznal na preukázanie tohto skutkového stavu. Pokiaľ totiž boli tieto dôkazy riadne získané a boli rešpektované všeobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazných prostriedkov, prislúcha samotnému Všeobecnému súdu posúdiť hodnotu, ktorú treba priznať dôkazom, ktoré mu boli predložené. Toto posúdenie teda – s výnimkou prípadu nesprávneho posúdenia týchto dôkazov – nepredstavuje právnu otázku, ktorá sama osebe podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (pozri rozsudky General Motors/Komisia, už citovaný, bod 52, ako aj Coop de France bétail et viande a i./Komisia, už citovaný, bod 59).

58

V prejednávanej veci z bodu 49 napadnutého uznesenia jasne vyplýva, že Všeobecný súd sa odvolal na e-mail zo 4. júna 2009 a na komunikáciu, ktorá nasledovala, a teda zohľadnil rôzne dôkazné prostriedky, konkrétne korešpondenciu medzi zmluvnými stranami, na ktorú sa odvoláva Komisia v rámci tohto odvolania.

59

Navyše posúdenie rôznych dôkazných prostriedkov, ktoré vykonal Všeobecný súd v bodoch 49 až 51 napadnutého uznesenia, nie je právnou otázkou, ktorá podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom, okrem prípadu nesprávneho posúdenia týchto dôkazov, ktoré však Komisia nenamietala.

60

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že prvé tri odvolacie dôvody uvedené Komisiou na podporu svojho odvolania treba zamietnuť ako čiastočne neprípustné a čiastočne nedôvodné.

61

Svojim štvrtým odvolacím dôvodom založeným na chýbajúcom odôvodnení Komisia Všeobecnému súdu vytýka, že v bode 49 napadnutého uznesenia zohľadnil iba skutočnosť, že Planet bola zbavená svojich správnych povinností v rámci konzorcia a povinnosti zabezpečiť rozdeľovanie odmeny jednotlivým členom, čo mohlo spôsobiť nepriaznivú zmenu právneho postavenia tejto spoločnosti. Komisia zdôrazňuje, že Planet nebola zbavená nijakej finančnej výhody.

62

Planet sa domnieva, že tento odvolací dôvod sa zakladá na nesprávnom výklade napadnutého uznesenia a že v skutočnosti je cieľom Komisie dosiahnuť nové preskúmanie skutkových okolností, na ktorých Všeobecný súd založil svoje rozhodnutie.

63

Treba uviesť, že otázka, či je odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu rozporuplné alebo nedostatočné, predstavuje právnu otázku, ktorej zodpovedania sa možno dovolávať v rámci odvolania (pozri najmä rozsudok z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, C-120/06 P a C-121/06 P, Zb. s. I-6513, bod 90).

64

Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že z odôvodnenia rozsudku musia byť jasne a nepochybne zrejmé úvahy Všeobecného súdu, aby to dotknutým osobám umožnilo zistiť dôvody prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru vykonať svoje súdne preskúmanie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. mája 1998, Rada/de Nil a Impens, C-259/96 P, Zb. s. I-2915, body 32 a 33, ako aj zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C-449/98 P, Zb. s. I-3875, bod 70).

65

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 49 a 50 napadnutého uznesenia uviedol, že Planet bola povinná vzdať sa správy rozdeľovania preddavkov medzi členov konzorcia, ktorého bola súčasťou, a vyhovieť dodatočným podmienkam vyžadovaným Komisiou na získanie jej podpisu na dohode. Všeobecný súd z toho vyvodil, že sporné akty ovplyvnili priestor Planet na vyjednávanie, ako aj jej schopnosti skutočne uzavrieť predmetnú dohodu.

66

Za týchto podmienok treba konštatovať, že odôvodnenie, ktoré poskytol Všeobecný súd v bodoch 49 až 51 napadnutého uznesenia, je samo osebe jasné a zrozumiteľné a je spôsobilé odôvodniť záver, ku ktorému dospel.

67

Tvrdenie Komisie, podľa ktorého Planet nebola zbavená finančnej výhody, je skutočnosťou faktickej povahy, ktorá z dôvodov uvedených v bodoch 57 a 58 tohto rozsudku nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolania.

68

Z vyššie uvedeného vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod sa musí zamietnuť ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

69

Vo svojom piatom odvolacom dôvode, založenom na zámene opravných prostriedkov, Komisia tvrdí, že od okamihu, keď sa stali podmienky týkajúce sa organizácie konzorcia riadnou súčasťou dohody, už nemožno akékoľvek spory, ktoré sa ich týkajú, napadnúť žalobou o neplatnosť, ale musia byť posúdené, tak ako ostatné pravidlá fungovania dohody a spôsoby platby, na základe článku 272 ZFEÚ.

70

Planet sa domnieva, že tvrdenie uvedené v rámci tohto dôvodu je novým tvrdením, a preto ho treba vyhlásiť za neprípustné.

71

Treba konštatovať, že napadnuté uznesenie sa zaoberalo len otázkou prípustnosti žaloby o neplatnosť varovaní W1, ktoré sa týkali Planet, a že Všeobecný súd sa nezaoberal ani otázkou dôvodnosti, ani otázkou zákonnosti zmeny zmluvných vzťahov, ku ktorým došlo v nadväznosti na sporné akty.

72

Výhrade Komisie založenej na zámene opravných prostriedkov teda nemožno vyhovieť a piaty odvolací dôvod treba považovať za nedôvodný.

73

Vo svojom šiestom odvolacom dôvode, založenom na porušení zmluvnej voľnosti a zásady konsenzu, Komisia Všeobecnému vytýka, že v bode 51 napadnutého uznesenia sa nesprávne domnieval, že nemožnosť súdneho preskúmania, pokiaľ ide o vecnú presnosť predložených dôkazov, nie je v súlade s úniou práva, pretože v prejednávanej veci nejde o jednostranné rozhodnutie, ktoré má negatívny vplyv na dotknuté osoby, ale o zmluvný vzťah, na ktorom sa Komisia a Planet podieľali v rámci uplatnenia svojej zmluvnej voľnosti.

74

Planet tvrdí, že Komisia si zamieňa zmluvné vzťahy a predmet žaloby o neplatnosť.

75

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Všeobecný súd v bodoch 49 a 51 napadnutého uznesenia spresnil, že z e-mailu zo 4. júna 2009 vyplýva, že v nadväznosti na varovanie W1 v EWS sa postavenie Planet v konzorciu, ktorého bola súčasťou, zmenilo, a teda že priestor žalobkyne na vyjednávanie bol dotknutý spornými aktmi.

76

Pokiaľ Komisia Všeobecnému súdu vytýka, že neuznal tvrdenie, v zmysle ktorého strany iba uplatňovali svoju zmluvnú voľnosť, však stačí konštatovať, že týmto spôsobom spochybňuje zistenie skutkovej povahy, ktoré patrí výhradne do právomoci Všeobecného súdu.

77

Z vyššie uvedeného vyplýva, že šiesty odvolací dôvod treba z rovnakých dôvodov, ako už boli uvedené v bodoch 57 a 58 tohto rozsudku, považovať za neprípustný.

78

Vo svojom siedmom odvolacom dôvode, založenom na nesprávnej a neodôvodnenej kvalifikácii varovaní ako rozhodnutí, Komisia v prvom rade tvrdí, že z formulácie bodu 51 napadnutého uznesenia vyplýva, že ujmu spoločnosti Planet nespôsobuje varovanie W1, ale vyšetrovanie OLAF-u, ktoré je právnym dôvodom tohto varovania. Komisia pripomína, že toto varovanie je len obyčajným vnútorným opatrením, ktoré je Komisia oprávnená prijať na základe organizačnej autonómie, ktorá jej prináleží, a nemá nijaké právne účinky a obmedzuje sa na vnútornú sféru Komisie.

79

Komisia sa ďalej domnieva, že odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bode 53 napadnutého uznesenia je nesprávne, pretože varovanie nepredstavuje osobitné konanie.

80

Napokon konštatovanie Všeobecného súdu v bode 52 napadnutého uznesenia, podľa ktorého rozhodnutie 2008/969 nestanovuje žiadne právo dotknutých osôb, aby boli informované, je nedôvodné, pretože Všeobecný súd tým, že uviedol všetky varovania a pritom neodkázal na výsluch stanovený v prípade varovania W5, opäť urobil zovšeobecnenie.

81

Planet odpovedá, že siedmy žalobný dôvod sa obmedzuje len na zopakovanie tvrdení, ktoré Komisia uviedla v prvostupňovom konaní, a preto ho treba vyhlásiť za neprípustný. V každom prípade sa Planet domnieva, že odôvodnenie Komisie skresľuje obsah bodu 52 napadnutého uznesenia.

82

Vo svojom prvom tvrdení v rámci siedmeho odvolacieho dôvodu Komisia v podstate len opakuje argumentáciu, ktorú už rozvinula pred Všeobecným súdom, pričom sa však nevyjadruje k odôvodneniu Všeobecného súdu k tejto otázke.

83

Všeobecný súd pritom v bode 26 napadnutého uznesenia uviedol, že napriek formálnym záverom spoločnosti Planet týkajúcim sa žiadostí OLAF-u o jej zápis do EWS Komisia vychádzala z nesprávneho predpokladu, že napadnuté a sporné boli len rozhodnutia o aktivácii varovaní W1a a W1b.

84

Všeobecný súd v bode 25 napadnutého uznesenia rozhodol, že z hľadiska subjektu zapísaného do tohto systému predstavovali žiadosť o aktiváciu varovania a skutočné varovanie akty tvoriace jeden celok. Z toho v bode 27 tohto uznesenia vyvodil, že žalobu spoločnosti Planet formálne smerujúcu proti rozhodnutiam OLAF-u bolo nutné považovať za žalobu tiež smerujúcu v rozsahu, v akom je to potrebné, proti sporným aktom.

85

Keďže však Komisia jednak nespochybnila argumentáciu Všeobecného súdu vo vzťahu k predmetu sporu uvedenú v bodoch 25 až 27 napadnutého uznesenia a jednak v rámci predchádzajúcich odvolacích dôvodov nepreukázala, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že sporné akty mohli ovplyvniť záujmy Planet tak, že podstatným spôsobom zmenili jej právne postavenie, treba toto tvrdenie zamietnuť ako nedôvodné.

86

Čo sa týka druhého tvrdenia v rámci siedmeho odvolacieho dôvodu, stačí uviesť, že sa zakladá na nesprávnom výklade bodu 52 napadnutého uznesenia, a teda je nutné ho zamietnuť. Tento bod totiž výslovne odkazuje na varovania W1 až W4 a W5b, a teda sa netýka varovania W5a, v rámci ktorého je v článku 8 ods. 2 písm. a) rozhodnutia 2008/969 osobitne stanovené právo na vypočutie.

87

Čo sa týka tretieho tvrdenia v rámci tohto odvolacieho dôvodu, namiereného proti bodu 53 napadnutého uznesenia, treba uviesť, že podľa Všeobecného súdu sporné akty nemožno považovať za nenapadnuteľné predbežné alebo prípravné akty jednak na základe skutočnosti, že v bodoch 44 až 48 napadnutého uznesenia bolo konštatované, že tieto akty napĺňajú nielen právne charakteristiky napadnuteľných aktov, ale aj preto, že okrem toho predstavujú koniec osobitného konania.

88

Ako totiž jasne vyplýva z formulácie uvedeného bodu 53 napadnutého uznesenia, Všeobecný súd len zopakoval záver, ku ktorému už dospel v rámci argumentácie uvedenej v bodoch 44 až 48 tohto uznesenia, pričom však dodal, že sporné akty predstavujú zavŕšenie konania o zápise subjektu do EWS.

89

Keďže Komisia tento posledný záver nespochybnila, tvrdenie namierené proti bodu 53 napadnutého uznesenia je nutné zamietnuť ako neúčinné.

90

Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že odvolacie dôvody namierené proti nadbytočnému dôvodu rozhodnutia Všeobecného súdu nemôžu viesť k jeho zrušeniu, a teda sú neúčinné (rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P až C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 148).

91

Z vyššie uvedeného vyplýva, že siedmy odvolací dôvod treba považovať za nedôvodný.

92

Vo svojom ôsmom odvolacom dôvode, založenom na podmienení prípustnosti žaloby jej dôvodnosťou, Komisia Všeobecnému súdu vytýka, že varovanie W1 posúdil len čiastočne z dôvodu pochybností, ktoré má v súvislosti s právomocou Komisie prijať rozhodnutie 2008/969.

93

Keďže je ôsmy odvolací dôvod namierený proti odôvodneniu rozsudku, ktorý nemá rozhodujúcu povahu pre záver, na ktorom je založený výrok, Planet zastáva názor, že tento dôvod treba vyhlásiť za neúčinný.

94

Ako vyplýva z bodu 37 napadnutého uznesenia, žalobu o neplatnosť možno v súlade s ustálenou judikatúrou podať proti všetkým aktom prijatým inštitúciami bez ohľadu na ich formu a povahu, ktorých účelom je mať záväzné právne účinky, ktoré môžu ovplyvniť žalobcu tým, že závažným spôsobom zmenia jeho právnu situáciu (pozri najmä rozsudky z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9; zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia, C-521/06 P, Zb. s. I-5829, bod 29, a z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C-362/08 P, Zb. s. I-669, bod 51).

95

Otázka prípustnosti žaloby o neplatnosť sa teda posudzuje na základe objektívnych kritérií týkajúcich sa samotnej podstaty napadnutých aktov.

96

Treba pritom konštatovať, že Komisia nepreukázala, z akého dôvodu Všeobecný súd nesprávne uplatnil judikatúru citovanú v bode 94 tohto rozsudku.

97

Pokiaľ totiž Všeobecný súd považoval za potrebné zaoberať sa v bodoch 40 až 42 napadnutého uznesenia otázkou právomoci Komisie ratione materiae a dodal, že „už z tohto dôvodu“ treba posúdiť obsah sporných aktov, z uvedeného vyplýva iba to, že obsah sporných aktov musí byť v každom prípade preskúmaný s ohľadom na posúdenie dôvodnosti námietky neprípustnosti vznesenej Komisiou.

98

Výhradu Komisie namierenú proti bodu 41 napadnutého uznesenia, ktorou Všeobecnému súdu vytýka čiastočné posúdenie sporných aktov, preto nemožno prijať.

99

Z vyššie uvedeného vyplýva, že ôsmy odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

100

Keďže ani jednému z ôsmich dôvodov uvedených Komisiou na podporu svojho odvolania nemožno vyhovieť, odvolanie treba zamietnuť v celom rozsahu.

101

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 a článku 190 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Planet navrhla zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia vo svojich dôvodoch nemala úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: