I – Úvod

II – Okolnosti právneho sporu

III – Konanie pred Súdnym dvorom

IV – Posúdenie odvolania

A – O zásadách deľby právomocí, právneho štátu a priamosti dokazovania (prvý a druhý odvolací dôvod)

1. O ukladaní pokút v oblasti kartelového práva Komisiou (prvý odvolací dôvod)

a) Predbežné poznámky

b) Neexistencia výhrad v oblasti ochrany základných práv proti ukladaniu pokút Komisiou

c) O vyvrátení niektorých ďalších argumentov odvolateliek

2. O požiadavkách týkajúcich sa dokazovania Všeobecným súdom pri preskúmaní rozhodnutí Komisie o uložení pokút (druhý odvolací dôvod)

a) Prípustnosť

b) Dôvodnosť

3. Predbežný záver

B – O zodpovednosti podniku za porušenie kartelového práva, ku ktorému došlo v oblasti jeho zodpovednosti

1. O spoluzodpovednosti holdingovej spoločnosti (siedmy odvolací dôvod)

a) O zásadnej kritike skupiny Schindler týkajúcej sa 100 % domnienky (prvá časť siedmeho odvolacieho dôvodu)

i) O zásade oddelenej zodpovednosti zakotvenej v práve obchodných spoločností

ii) O údajnom zásahu do právomocí členských štátov

iii) O údajnom porušení podmienky podstatnosti

iv) Predbežný záver

b) O kritike skupiny Schindler týkajúcej sa konkrétneho uplatnenia 100 % domnienky (druhá časť siedmeho odvolacieho dôvodu)

i) O význame „Compliance-Programme“ spoločnosti Schindler Holding

ii) O požiadavke „objasnenia vzťahov v rámci koncernu“

iii) O pojme „obchodná politika“ v rámci 100 % domnienky

2. O zásade zavinenia (šiesty a čiastočne siedmy odvolací dôvod)

a) O námietke, že 100 % domnienka vedie k objektívnej zodpovednosti

b) O námietke, že nestačí, ak zákaz kartelov porušili nejakí spolupracovníci

3. Predbežný záver

C – O niektorých ďalších právnych otázkach týkajúcich sa ukladania a výpočtu pokút za porušenie kartelového práva

1. Platnosť článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 vzhľadom na zásadu zákonnosti (tretí odvolací dôvod)

a) O údajnej nepresnosti pojmu podnik (prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu)

b) O údajnej nepresnosti rámca pokút (druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu)

c) Predbežný záver

2. Zákonnosť usmernení z roku 1998 (štvrtý a piaty odvolací dôvod)

a) Právomoc Komisie na prijatie usmernení (štvrtý odvolací dôvod)

b) Zákaz retroaktivity a legitímna dôvera (piaty odvolací dôvod)

3. Základná suma pokuty a údajné dôvody zníženia pokuty (desiaty, jedenásty a dvanásty odvolací dôvod)

a) O klasifikácii protisúťažných konaní ako „mimoriadne závažných“ (desiaty odvolací dôvod)

b) O poľahčujúcich okolnostiach (jedenásty odvolací dôvod)

c) O znížení pokút za spoluprácu s Komisiou (druhý odvolací dôvod)

i) O spolupráci v rámci oznámenia z roku 2002 (prvá časť dvanásteho odvolacieho dôvodu)

ii) O spolupráci mimo oznámenia z roku 2002 (druhá časť dvanásteho odvolacieho dôvodu)

iii) Zhrnutie

4. 10 % horná hranica výšky pokuty (ôsmy odvolací dôvod)

5. Vlastnícke právo (deviaty odvolací dôvod)

a) Predbežná poznámka

b) O údajnom porušení vlastníckeho práva ako základného práva Únie

6. Zásada proporcionality (trinásty odvolací dôvod)

D – Zhrnutie

V – O trovách

VI – Návrh

1.

V prejednávanej veci sa kladie veľa zásadných právnych otázok týkajúcich sa sankcionovania kartelových deliktov. Spoločnosť Schindler Holding Ltd a viacero jej dcérskych spoločností (ďalej aj spoločne len „Schindler“) spochybňujú zásady systému uplatňovania kartelového práva, ktorý existuje v Únii, vrátane inštitucionálnej úlohy Európskej komisie ako orgánu na ochranu hospodárskej súťaže.

2.

Schindler má pochybnosti najmä o zákonnosti článku 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 a usmernení Komisie z roku 1998 ( 2 ) ako základov pre uloženie pokút. Okrem toho Schindler neakceptuje zásady spoločnej zodpovednosti materských a dcérskych spoločností za spáchané kartelové delikty, za ktoré nesú zodpovednosť.

3.

Uvedené právne problémy sa vynárajú v súvislosti s „kartelom výťahov“, existujúcim vo viacerých členských štátoch Európskej únie, ktorý Komisia odhalila pred niekoľkými rokmi a 21. februára 2007 zaň vymerala svojím rozhodnutím pokuty (ďalej len „sporné rozhodnutie“) ( 3 ). Komisia obvinila z účasti na kartely výťahov okrem štyroch iných podnikov viacero spoločností patriacich do skupiny Schindler, vrátane holdingovej spoločnosti nachádzajúcej sa na vrchole koncernu, a uložila im pokuty vypočítané na základe obratu koncernu.

4.

V prvostupňovom konaní neboli námietky skupiny Schindler proti spornému rozhodnutiu úspešné; jej žalobu o neplatnosť Všeobecný súd rozsudkom z 13. júla 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok Všeobecného súdu“) zamietol. ( 4 ) Teraz skupina Schindler naďalej uplatňuje svoje právo na právnu ochranu v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom a odvoláva sa pritom okrem iného na svoje základné práva, ako aj na zásady právneho štátu, ako je deľba právomocí, zásada zákonnosti, zákaz retroaktivity, zásada legitímnej dôvery a zásada zodpovednosti za zavinenie.

5.

Skupina Schindler je jedným z popredných svetových koncernov dodávajúcich výťahy a eskalátory. Jej materskou spoločnosťou je Schindler Holding Ltd (ďalej len „Schindler Holding“) so sídlom vo Švajčiarsku. Schindler vykonáva svoju činnosť v oblasti výťahov a eskalátorov prostredníctvom vnútroštátnych dcérskych spoločností. ( 5 )

6.

V lete v roku 2003 boli Komisii poskytnuté informácie o možnej existencii kartelu medzi štyrmi najväčšími európskymi výrobcami výťahov a eskalátorov, ktorí vykonávajú obchodnú činnosť v Únii, konkrétne medzi podnikmi Kone, Otis, Schindler a ThyssenKrupp. ( 6 )

7.

Rozsiahle vyšetrovanie Komisie viedlo nakoniec k záveru, že uvedení výrobcovia výťahov a eskalátorov „sa podieľali na štyroch jednotlivých, komplexných a nepretržitých porušeniach článku 81 ods. 1 ES v štyroch členských štátoch, pričom si rozdelili trhy dohodami alebo zosúladením svojho postupu pri zadávaní zákaziek vo verejných obchodných súťažiach a zmlúv súvisiacich s predajom, montážou, údržbou a modernizáciou výťahov a eskalátorov“. ( 7 ) Konkrétne ide o belgický, nemecký, luxemburský a holandský kartel týkajúci sa výťahov. Dĺžka účasti skupiny Schindler na týchto karteloch bola v každom členskom štáte iná, v každom prípade však trvala viac rokov. ( 8 )

8.

V spornom rozhodnutí Komisia uložila príslušným podnikom zúčastneným na karteli za každý zo štyroch kartelových deliktov pokuty, pri ktorých výpočte sa riadila svojimi usmerneniami z roku 1998.

9.

V prípade skupiny Schindler zodpovedala Schindler Holding vždy spoločne a nerozdielne s jej vnútroštátnymi dcérskymi spoločnosťami. ( 9 ) Spolu dosahovala výška pokút takto uložených skupine Schindler za všetky štyri porušenia približne 143 miliónov eur.

10.

Viacerí adresáti sporného rozhodnutia sa prostredníctvom žalôb o neplatnosť tohto rozhodnutia domáhali v prvom stupni právnej ochrany na Všeobecnom súde. ( 10 )

11.

Čo sa týka skupiny Schindler, v prvom stupni podali 4. mája 2007 spoločne žalobu na Všeobecný súd Schindler Holding, Schindler Management AG, Schindler SA (Belgicko), Schindler Deutschland Holding GmbH (Nemecko), Schindler Sàrl (Luxembursko) a Schindler Liften BV (Holandsko).

12.

Vo svojom rozsudku z 13. júla 2011 Všeobecný súd vyhlásil, že o žalobe nie je potrebné rozhodnúť v rozsahu, v akom bola podaná spoločnosťou Schindler Management AG. ( 11 ) V zostávajúcej časti žalobu zamietol a zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

13.

Proti rozsudku Všeobecného súdu podali Schindler Holding a ďalšie jej spolužalobkyne z prvého stupňa (ďalej len „odvolateľky“) 27. septembra 2011 spoločne odvolanie, ktoré je predmetom tohto konania. Navrhujú:

14.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor

15.

Nakoniec Rada, ktorá sa zúčastnila prvostupňového konania ako vedľajšia účastníčka konania na podporu návrhov Komisie, navrhuje, aby Súdny dvor

16.

Pred Súdnym dvorom sa odvolanie prerokovalo písomne a ústne na pojednávaní, ktoré sa konalo 17. januára 2013. Rada sa pritom vyjadrila len k otázkam týkajúcim sa platnosti nariadenia č. 1/20013, ktoré Schindler položila najmä v prvom a treťom odvolacom dôvode.

17.

Odvolateľky uvádzajú spolu 13 odvolacích dôvodov, ktorými čiastočne kladú veľmi zásadné právne otázky týkajúce sa ukladania pokút za kartelové delikty Európskou komisiou. Je vhodné tieto odvolacie dôvody tematicky zoskupiť a na základe toho preskúmať v mierne zmenenom poradí.

18.

Prvým a druhým odvolacím dôvodom spochybňuje Schindler v zásade zlučiteľnosť systému sankcionovania kartelových deliktov, ktorý existuje v Únii, so základnými zásadami právneho štátu.

19.

Po prvé sa Schindler domnieva, že pokuty v oblasti kartelového práva nesmie ukladať Komisia ako správny orgán, ale nezávislý súd (prvý odvolací dôvod, pozri v tejto súvislosti odsek 1 nižšie). Po druhé Schindler kritizuje spôsob zistenia skutkového stavu Komisiou a Všeobecným súdom, ktorý podľa jej názoru porušuje zásadu priamosti dokazovania (druhý odvolací dôvod, pozri v tejto súvislosti odsek 2 nižšie).

20.

Po prvé, podľa názoru skupiny Schindler skutočnosť, že pokuty v oblasti kartelového práva v rámci Únie ukladá Komisia ako orgán na ochranu hospodárskej súťaže európskeho vnútorného trhu a nie nezávislý súd, porušuje zásady deľby právomocí a právneho štátu.

21.

Hoci sa Schindler všeobecne odvoláva na zásady deľby právomocí a právneho štátu, jej písomné a ústne vyjadrenia tykajúce sa prvého odvolacieho dôvodu ukazujú, že v podstate Súdu vytýka porušenie článku 6 EDĽP ( 12 ), teda porušenie práva na spravodlivé súdne konanie pred nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

22.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že článok 6 EDĽP, na rozdiel od odlišného tvrdenia skupiny Schindler – nemá v Únii až do splnenia podmienky uvedenej v ďalšej vete priamu platnosť. Únia totiž doteraz nepristúpila k EDĽP, ale článok 6 ods. 1 ZEÚ sa ešte musí vykonať. ( 13 )

23.

Napriek tomu majú základné práva zakotvené v článku 6 EDĽP už dnes v Únii podstatný praktický význam. Jednak sú v nich vyjadrené všeobecné právne zásady, ktoré uznáva aj právo Únie (článok 6 ods. 3 ZEÚ) ( 14 ), jednak sa podľa nich vykladajú tie ustanovenia Charty základných práv Európskej únie, ktoré sú s nimi obsahovo totožné (článok 6 ods. 1 tretí pododsek ZEÚ v spojení s článkom 52 ods. 3 prvou vetou Charty). ( 15 )

24.

Na základe toho má článok 6 EDĽP a s ním súvisiaca judikatúra ESĽP ( 16 ) pri preskúmaní námietok podaných skupinou Schindler význam, ktorý nemožno podceňovať, a preto im budem v ďalšej časti venovať hlavnú pozornosť. Ale z formálneho hľadiska treba preskúmanie porušení zásad deľby právomocí a právneho štátu, ktoré napáda Schindler, preskúmať nielen na základe článku 6 EDĽP, ale aj článku 47 Charty základných práv, najmä jeho odseku 2, ako aj všeobecných právnych zásad práva Únie v zmysle článku 6 ods. 3 ZEÚ. ( 17 )

25.

Právo ochrany hospodárskej súťaže má síce nepochybne povahu podobnú trestnému právu, ( 18 ) nepatrí však do kľúčovej oblasti trestného práva. ( 19 )

26.

Trestnoprávne záruky uvedené v článku 6 EDĽP sa podľa judikatúry ESĽP mimo „tvrdého jadra“ trestného práva nemusia nevyhnutne uplatňovať v celom rozsahu. ( 20 )

27.

Pre právo hospodárskej súťaže to znamená, že pokuty na sankcionovanie kartelových deliktov nemusia byť nevyhnutne ukladané nezávislým súdom, naopak táto právomoc môže byť v zásade prenesená na iný správny orgán. Pritom sú požiadavky článku 6 ESĽP splnené, pokiaľ dotknutý podnik môže predložiť akékoľvek rozhodnutie o uložení pokuty v oblasti kartelového práva, ktoré bolo voči nemu vydané, súdnemu orgánu s neobmedzenou právomocou (francúzsky: „pleine juridiction“, anglicky: „full jurisdiction“). ( 21 )

28.

Súd, ktorý má preskúmať rozhodnutie o uložení pokuty v oblasti kartelového práva, musí mať podľa judikatúry ESĽP ( 22 ) právomoc „zmeniť“ vydané rozhodnutie správneho orgánu vo všetkých skutkových aj právnych otázkach. ( 23 ) Na rozdiel od prvého dojmu to nevyhnutne neznamená, že súd musí mať právomoc sám obsahovo zmeniť rozhodnutie o uložení pokuty vo všetkých bodoch (francúzsky: „réformer“). Naopak stačí, ak má súd právomoc preskúmať všetky skutkové a právne otázky relevantné pre spor, o ktorom rozhoduje, ( 24 ) a napadnuté rozhodnutie zrušiť z akýchkoľvek dôvodov (anglicky: „to quash“) ( 25 ).

29.

Systém právnej ochrany zriadený v Únii, v rámci ktorého môžu dotknuté podniky napadnúť rozhodnutia Komisie o uložení pokuty vo veciach hospodárskej súťaže, tieto podmienky spĺňa. Na základe ustálenej judikatúry Súdneho dvora majú totiž súdy Únie v súvislosti s týmito rozhodnutiami dve právomoci: ( 26 )

30.

Preto majú súdy Únie v súvislosti s rozhodnutiami o uložení pokút v oblasti kartelového práva tak zo skutkového, ako aj z právneho hľadiska „neobmedzenú právomoc“ (francúzsky: „pleine juridiction“, anglicky: „full jurisdiction“) v širšom zmysle, tak ako to vyžaduje článok 47 ods. 2 Charty základných práv vykladaný a uplatnený v zmysle článku 6 EDĽP a judikatúry ESĽP. ( 29 )

31.

Námietka skupiny Schindler, že „podľa vtedajšej praxe“ rozhodnutia Komisie v kartelových konaniach nepodliehali neobmedzenému súdnemu preskúmaniu, je len tvrdením, ktoré sa v žiadnom prípade nevzťahuje na prejednávaný prípad. ( 30 ) V skutočnosti sa Všeobecný súd zaoberal všetkými skutkovými otázkami, ktoré skupina Schindler uviedla v prvostupňovom konaní, a podrobne ich preskúmal.

32.

Na základe vyššie uvedeného je preto námietka založená na článku 6 ESĽP, ktorá sa týka porušenia zásad deľby právomocí a právneho štátu z dôvodu ukladania pokút v oblasti kartelového práva Komisiou, nedôvodná.

33.

Odvolateľky tvrdia, že vzhľadom na výšku pokút z oblasti kartelového práva ukladaných na úrovni Únie Komisia preniká do „tvrdého jadra“ trestného práva, pričom ukladanie sankcií je podľa článku 6 EDĽP vyhradené nezávislým súdom.

34.

Tento argument nie je presvedčivý. To, či určité rozhodnutie patrí do „tvrdého jadra“ trestného práva v zmysle článku 6 EDĽP, nemožno posudzovať len podľa výšky uložených sankcií, a fortiori, ak sa pritom neberie do úvahy veľkosť a výkonnosť dotknutých podnikov a rozbor sa týka len nominálnych peňažných súm.

35.

Nezáleží len na kvantitatívnom posúdení, ale v rozhodujúcej miere aj na kvalitatívnom posúdení uložených sankcií. Schindler takisto prehliada, že sankcie v oblasti kartelového práva uložené Úniou sa bez ohľadu na ich nominálnu hodnotu vždy týkajú podnikov. Nariadenie č. 1/2003 nepozná trestnoprávne alebo podobné sankcie voči fyzickým osobám, a fortiori sankcie odňatia slobody. Toto všetko predstavuje podstatný kvalitatívny rozdiel v porovnaní s „tvrdým jadrom“ trestného práva, na ktoré sa podľa všetkého odvoláva ESĽP vo svojej judikatúre. ( 31 )

36.

Ďalej sa odvolateľky domnievajú, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že mimo oblasti „malých deliktov“ a „kolektívnych konaní“ nie je prenesenie oprávnenia ukladať pokuty na správny orgán v súlade s podmienkami článku 6 EDĽP. ( 32 )

37.

V tejto súvislosti stačí poukázať na skutočnosť, že podľa najnovšej judikatúry ESĽP uloženie pokuty v oblasti kartelového práva v podstatnej výške orgánom ochrany hospodárskej súťaže nie je porušením článku 6 EDĽP. ( 33 ) To museli uznať aj právny zástupcovia skupiny Schindler na pojednávaní pred Súdnym dvorom.

38.

V tejto súvislosti dodávam, že v kontinentálnej Európe ukladanie pokút za kartelové delikty orgánmi ochrany hospodárskej súťaže v každom prípade zodpovedá tradícii rozšírenej v celej tejto oblasti.

39.

Nakoniec sa odvolateľky domnievajú, že Lisabonská zmluva vyvoláva potrebu nového posúdenia otázky, či Komisia ako orgán ochrany hospodárskej súťaže môže ukladať pokuty v oblasti kartelového práva.

40.

Ani tento argument nemožno prijať. Po prvé zákonnosť sporného rozhodnutia, ktoré bolo vydané pred účinnosťou Lisabonskej zmluvy, je potrebné posudzovať podľa vtedy platného právneho stavu. Po druhé nadobudnutím účinnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009 sa v požiadavkách týkajúcich sa základných práv, ktoré sú podstatné v prejednávanej veci, nič podstatné nezmenilo. Táto zmluva síce povýšila a zaradila Chartu základných práv do záväzného primárneho práva Únie, na základe čoho má Charta rovnakú právnu silu ako Zmluvy (článok 6 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ). Obsah základného práva na účinný prostriedok nápravy a nestranný súd, ktoré je uznané na úrovni Únie, je však silne ovplyvnený článkom 6 ods. 1 EDĽP, ako aj judikatúrou ESĽP a súdov Únie týkajúcou sa tejto problematiky. Lisabonskou zmluvou nebol obsah tohto základného práva podstatne zmenený. ( 34 )

41.

Je pravda, že článok 52 ods. 3 druhá veta Charty základných práv pripúšťa, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany ako ustanovenia EDĽP. Tvorca Zmluvy však objasnil, že ustanovenia Charty žiadnym spôsobom nemenia právomoci a úlohy Únie vymedzené v Zmluvách (článok 6 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 51 ods. 2 Charty). Na základe toho nemôžu základné práva zakotvené v Charte, konkrétne právo na účinný prostriedok nápravy a nestranný súd podľa článku 47 Charty, slúžiť ako základ pre zásadnú zmenu rozdelenia právomocí medzi Európskou komisiou ako orgánom na ochranu hospodárskej súťaže európskeho vnútorného trhu a Súdnym dvorom Európskej únie ako súdnym preskúmavacím orgánom.

42.

Okrem zásadnej kritiky inštitucionálnej úlohy Komisie pri ukladaní pokút za kartelové delikty namietajú odvolateľky porušenie zásady priamosti dokazovania. Ani Komisia, ani Všeobecný súd nezistili v prejednávanej veci skutkový stav „priamym dokazovaním“. Komisia sa oprela najmä o písomné dôkazy, nie však o svedecké výpovede fyzických osôb. Okrem toho sa korunní svedkovia nevypočúvali pod prísahou pravdivosti a v prítomnosti všetkých účastníkov konania. Tým bol porušený článok 6 ods. 1 a článok 6 ods. 3 písm. d) EDĽP. ( 35 ) Všeobecný súd má v rámci zásad právneho štátu povinnosť vykonať v takých prípadoch, ako je prejednávaná vec, vlastné zisťovanie skutkového stavu.

43.

Komisia spochybňuje prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu. Táto námietka si vyžaduje samostatné preskúmanie.

44.

V rozsahu, v akom Schindler Komisii vytýka, že dokazovanie založila na inak neoverených písomných tvrdeniach korunných svedkov, je jej námietka neprípustná. Ako totiž správne poznamenáva Komisia, ide o nový dôvod, ktorý v tejto forme nebol predložený Všeobecnému súdu. Schindler síce v prvostupňovom konaní uviedla iné právne aspekty týkajúce sa výpovedí korunných svedkov, ( 36 ) nie však argument o neoverení tvrdení korunných svedkov, na ktorý sa teraz sústreďuje vo svojej námietke. Tým Schindler neprípustným spôsobom rozširuje predmet prejednávaného právneho sporu v porovnaní s prvostupňovým konaním. ( 37 )

45.

Inak je to v prípade dodatočnej námietky skupiny Schindler, že aj Všeobecný súd pri preskúmaní sporného rozhodnutia porušil zásadu priamosti dokazovania. Touto námietkou Schindler kritizuje konkrétne napadnutý rozsudok, čo môže samozrejme urobiť až v štádiu odvolacieho konania. V rozsahu, v akom sa teda v otázkach dokazovania zaoberá postupom Všeobecného súdu, je druhý odvolací dôvod prípustný.

46.

Tvrdenia skupiny Schindler však z vecného hľadiska nie sú presvedčivé.

47.

V konaní o priamej žalobe pred súdmi Únie totiž platí dispozičná zásada a zásada predkladania dôkazov účastníkmi konania. Na základe toho možno od žalobcu vyžadovať, aby označil sporné časti napadnutého rozhodnutia, uviedol v tomto ohľade svoje výhrady a predložil dôkazy alebo aspoň vážne indície preukazujúce, že jeho výhrady sú dôvodné. ( 38 )

48.

Ako museli uznať odvolateľky na pojednávaní pre Súdnym dvorom, Schindler počas prvostupňového konania nikdy nespochybnila správnosť skutkového stavu zisteného Komisiou a ani nepodala návrhy na predvolanie svedkov, hoci na to bolo pred Všeobecným súdom nepochybne dostatok príležitostí. Naopak Schindler podľa doteraz nesporných konštatovaní Všeobecného súdu výslovne uznala skutkový stav uvedený v oznámení o výhradách. ( 39 )

49.

Za týchto okolností môže Schindler teraz, v štádiu odvolacieho konania, len s ťažkosťami vzniesť námietku, že Všeobecný súd zanedbal svoje povinnosti týkajúce sa objasnenia skutkového stavu.

50.

Bez ohľadu na to podľa ustálenej judikatúry Všeobecný súd sám rozhoduje o prípadnej potrebe doplniť informácie, ktorými disponuje. ( 40 ) To v neposlednom rade závisí od toho, či Všeobecný súd vôbec považuje objasnenie určitých aspektov skutkového stavu za potrebné.

51.

Je veľmi málo pravdepodobné, že by bolo možné zúžiť širokú mieru voľnej úvahy Všeobecného súdu týkajúcu sa posúdenia, aké dôkazné prostriedky sú vhodné alebo potrebné na preukázanie určitej skutočnosti, len na povinnosť predkladať z vlastnej iniciatívy ďalšie dôkazy, a to aj vtedy, keď to žiaden z účastníkov konania nežiada. To platí tým skôr, keď sú účastníci konania, tak ako v tomto prípade, veľké podniky skúsené v otázkach práva hospodárskej súťaže a keď ich zastupujú špecializovaní advokáti.

52.

Samotná okolnosť, že sa Komisia v rozhodnutí o uložení pokuty v oblasti kartelového práva v rozhodujúcej miere oprela o stanovisko korunného svedka, v žiadnom prípade nemôže viesť k tomu, že Všeobecný súd bude povinný vykonať z vlastnej iniciatívy ďalšie dokazovanie.

53.

V tejto súvislosti dodávam, že písomným pripomienkam podnikov v kartelových konaniach nemožno vopred prisudzovať menšiu dôkaznú hodnotu ako ústnym výpovediam fyzických osôb. Naopak, vzhľadom na zložitosť mnohých kartelových konaní je skoro nevyhnutné, v každom prípade ale mimoriadne účelné, keď na účely objasnenia a zistenia skutkového stavu možno použiť písomné podklady, vrátane takých, ktoré podniky zúčastnené na kartely dobrovoľne predložili.

54.

Samozrejme v každom konkrétnom prípade je potrebné starostlivo preskúmať, či sa stanovisko podniku, najmä podniku zúčastneného na kartely, ktorý je zároveň korunným svedkom, náhodou nevyznačuje jednostranným, neúplným alebo nesprávnym opisom diania alebo zaujatosťou voči iným účastníkom kartelu. Nie je však možné vopred paušálne spochybňovať pravdivosť a dôkaznú hodnotu písomných stanovísk korunných svedkov v kartelových konaniach alebo im všeobecne prisudzovať nižšiu hodnotu ako iným dôkazným prostriedkom.

55.

To platí o to viac, že iní účastníci kartelu už v správnom konaní majú príležitosť oboznámiť sa s dôkazmi, o ktoré sa opiera Komisia, ako aj predložiť Komisii prípadne iné posúdenie skutkového stavu (článok 27 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003), a tak v prípade potreby odporovať skutkovým zisteniam založeným na stanovisku korunného svedka alebo ich v každom prípade aspoň podať z iného hľadiska.

56.

Ak ale nijaký z účastníkov konania neodporoval skutkovým zisteniam Komisie vychádzajúcim zo stanoviska korunného svedka a ak neexistujú ani iné dôkazy o ich jednostrannosti, nesprávnosti alebo neúplnosti, tak Všeobecný súd nemá žiaden dôvod, aby vykonal dodatočné preskúmanie alebo aby z vlastnej iniciatívy vykonal ďalšie dôkazy.

57.

Vo všeobecnosti nemôže byť Všeobecný súd povinný vykonať dokazovanie v súvislosti so všetkými možnými detailnými okrajovými otázkami skutkového stavu zisteného Komisiou, ktorého podstata nie je sporná, napríklad v súvislosti s detailmi uvedenými skupinou Schindler v jej replike v odvolacom konaní, ( 41 ) ak tieto otázky, tak ako v tomto prípade, nemajú pre rozhodnutie právneho sporu žiaden význam alebo ak majú len marginálny význam. Napríklad, ak v súvislosti s určením závažnosti porušenia nie je z právneho hľadiska rozhodujúce, či mal kartel podstatné alebo len malé účinky na trh, potom sa v súvislosti s týmito účinkami nemusí vykonať dokazovanie. ( 42 )

58.

Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že námietky skupiny Schindler týkajúce sa porušenia základných zásad právneho štátu nie sú dôvodné. Z týchto dôvodov treba prvý a druhý odvolací dôvod zamietnuť.

59.

Šiesty a siedmy odvolací dôvod sa týkajú zásad práva Únie uznaných v ustálenej judikatúre o zodpovednosti podniku za kartelové delikty spáchané v oblasti jeho zodpovednosti. Odvolateľky po prvé namietajú, že Všeobecný súd nesprávne vychádzal zo spoluzodpovednosti spoločnosti Schindler Holding za kartelové delikty jej štyroch dcérskych spoločností (siedmy odvolací dôvod, pozri v tejto súvislosti odsek 1 nižšie). Po druhé vo všeobecnosti namietajú porušenie zásady zodpovednosti za zavinenie (šiesty a čiastočne aj siedmy odvolací dôvod, pozri v tejto súvislosti odsek 2 nižšie).

60.

Predmetom siedmeho odvolacieho dôvodu sú zásady, podľa ktorých podľa práva Únie materské spoločnosti spoluzodpovedajú za kartelové delikty ich 100 % dcérskych spoločností. Stredobodom záujmu je pritom takzvaná „100 % domnienka“. Podľa nej, v prípade 100 % (alebo skoro 100 %) účasti materskej spoločnosti na jej dcérskej spoločnosti, platí vyvrátiteľná právna domnienka, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na trhové správanie dcérskej spoločnosti. To platí aj v prípade, keď materská spoločnosť kontroluje svoju dcérsku spoločnosť nepriamo prostredníctvom spoločnosti, ktorá sa nachádza medzi nimi, pričom materská spoločnosť vlastní 100 % (alebo skoro 100 %) podielov prostrednej spoločnosti a prostredná spoločnosť 100 % (alebo skoro 100 %) podielov dcérskej spoločnosti. 100 % alebo skoro 100 % účasť podľa judikatúry postačuje na to, aby sa materská spoločnosť a dcérska spoločnosť považovali za jeden podnik a v dôsledku toho sa vyvodzovala solidárna zodpovednosť voči materskej spoločnosti za protisúťažné správanie jej relevantnej dcérskej spoločnosti.

61.

Táto 100 % domnienka sa bez akýchkoľvek námietok uplatňuje v ustálenej judikatúre súdov Únie, takzvanej judikatúre Akzo Nobel ( 43 ), a nedávno bola dokonca dvakrát potvrdená v rozsudkoch veľkej komory Súdneho dvora. ( 44 )

62.

Napriek tomu odvolateľky zastávajú názor, že Všeobecný súd na základe 100 % domnienky nesprávne vychádzal zo spoluzodpovednosti spoločnosti Schindler Holding ako materskej spoločnosti skupiny Schindler za kartelové delikty spáchané jej štyrmi vnútroštátnymi dcérskymi spoločnosťami v Nemecku, Belgicku, Holandsku a Luxembursku v rámci kartelu týkajúceho sa výťahov. Jednak spochybňujú zákonnosť 100 % domnienky ako takej [pozri v tejto súvislosti nasledujúce písmeno a)] a jednak kritizujú konkrétne uplatnenie tejto 100 % domnienky Všeobecným súdom v prejednávanej veci [pozri v tejto súvislosti písmeno b) nižšie].

63.

V prvej časti siedmeho odvolacieho dôvodu skupina Schindler zásadne kritizuje 100 % domnienku ako takú. Táto kritika sa v zásade opiera o tri argumenty, ktorými sa budem v ďalšej časti postupne zaoberať.

64.

Schindler najprv tvrdí, tak ako v prvostupňovom konaní, že 100 % domnienka porušuje zásadu oddelenia zakotvenú v práve obchodných spoločností, podľa ktorej sú právnické osoby v zásade samostatné a zodpovedajú oddelene, pričom zohľadnenie toho, kto vlastní ich podiely, nie je prípustné. Možné porušenie tejto „zásady oddelenej zodpovednosti“ prichádza do úvahy len výnimočne a za prísnych podmienok, konkrétne, ak materská spoločnosť vedome prevzala zodpovednosť za dlhy svojej dcérskej spoločnosti alebo sa jej má pripísať zodpovednosť za jej vlastné chybné správanie.

65.

Treba uznať, že zásada oddelenia je široko rozšírenou zásadou v práve obchodných spoločností členských štátov, ktorá má veľký praktický význam najmä v súvislosti s otázkami občianskoprávnej zodpovednosti obchodných spoločností, napríklad spoločností s ručením obmedzeným alebo akciových spoločností.

66.

Pri posudzovaní zodpovednosti v oblasti kartelového práva zo strany podniku však nemôže byť rozhodujúce, či medzi materskou a dcérskou spoločnosťou existuje „corporate veil“. Naopak, rozhodujúcou je hospodárska realita, pretože právo hospodárskej súťaže sa neriadi formalitami, ale skutočným správaním podnikov ( 45 ) na trhu. Pri posudzovaní trhového správania podniku vzhľadom na ochranu hospodárskej súťaže v rámci kartelového práva nezohráva žiadnu úlohu, aké právne konštrukcie si fyzické alebo právnické osoby vlastniace tento podnik zvolili v danom prípade na riadenie ich právnych vzťahov.

67.

To, či materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť/dcérske spoločnosti vystupujú na trhu ako jeden podnik, nemožno teda posúdiť na základe čisto formálno-právneho pozorovania. Takisto sa nedá posúdiť iba podľa kritérií relevantnej právnej úpravy obchodných spoločností, či môže dcérska spoločnosť určovať svoje trhové správanie sama, alebo je vystavená rozhodujúcemu vplyvu svojej materskej spoločnosti. V opačnom prípade by pre dotknuté materské spoločnosti bolo jednoduché zbaviť sa zodpovednosti za protisúťažné správanie svojich 100 % dcérskych spoločností v oblasti kartelového práva tak, že sa odvolajú na situácie výlučne z oblasti práva obchodných spoločností. ( 46 )

68.

Na základe vyššie uvedeného Všeobecný súd správne zamietol námietku skupiny Schindler založenú na práve obchodných spoločností proti 100 % domnienke a, všeobecnejšie, proti zásadám spoluzodpovednosti materských spoločností za kartelové delikty ich dcérskych spoločností zakotveným v práve Únie ( 47 ).

69.

Ďalej skupina Schindler uvádza, že judikatúra súdov Únie týkajúca sa spoluzodpovednosti materských spoločností za kartelové delikty ich dcérskych spoločností zasahuje do právomocí členských štátov. Podľa názoru skupiny Schindler spadá totiž úprava toho, kedy inak platná zásada oddelenej zodpovednosti materskej spoločnosti a jej dcérskej spoločnosti neplatí, výlučne do oblasti právomoci členských štátov.

70.

Ako Komisia správne uvádza, ide pri tejto námietke o nový dôvod, ktorý bol prvýkrát uplatnený až v štádiu odvolacieho konania. Táto časť siedmeho odvolacieho dôvodu je už na základe toho neprípustná. ( 48 )

71.

Ani vecne nie je toto tvrdenie skupiny Schindler presvedčivé.

72.

Je pravda, že podľa zásady prenesenia právomocí Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v Zmluvách na dosiahnutie v nich vymedzených cieľov (článok 5 ods. 2 prvá veta ZEÚ v spojení s článkom 5 ods. 1 prvou vetou ZEÚ, predtým článok 5 ods. 1 ES). Každá inštitúcia koná okrem toho v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené Zmluvami (článok 13 ods. 2 prvá veta ZEÚ), a právomoci, ktoré na Úniu neboli Zmluvami prenesené, zostávajú právomocami členských štátov (článok 4 ods. 1 ZEÚ a článok 5 ods. 2 druhá veta ZEÚ).

73.

Napriek tomu nie je tvrdenie, že Únia nemá právomoc za spáchané kartelové delikty brať spoločne na zodpovednosť materské spoločnosti a ich 100 % dcérske spoločnosti, ničím podložené.

74.

Podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 nie je totiž sankčná právomoc Komisie obmedzená na opatrenia voči špecifickým právnickým osobám, napríklad tým spoločnostiam v rámci koncernu, ktoré sú priamo zapojené do kartelu, ale Komisia umožňuje uloženie pokút voči tomu podniku, ktorý spáchal kartelový delikt. Táto sankčná právomoc je v rámci primárneho práva Únie výslovne zakotvená v článku 83 ods. 1 ES v spojení s článkom 83 ods. 2 písm. a) ES [teraz článok 103 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 103 ods. 2 písm. a) ZFEÚ].

75.

Pojem podnik ako taký je tiež zakotvený v primárnom práve Únie, v právnom poriadku Únie má teda ústavnú povahu (pozri najmä články 81 ES, 82 ES, 86 ES a 87 ES, teraz články 101 ZFEÚ, 102 ZFEÚ, 106 ZFEÚ a 107 ZFEÚ). Vymedzenie jeho obsahu a rozsahu je jednou z podstatných úloh Súdneho dvora Európskej únie, ktorému prináleží zabezpečiť dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv (článok 19 ods. 1 druhá veta ZEÚ).

76.

Pojem podnik musí byť ako kľúčový prvok pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie vnútorného trhu, vykladaný a uplatňovaný v celej Únii jednotne a nesmie byť závislý od osobitostí vnútroštátneho práva obchodných spoločností členských štátov. Inak by sa pre podniky činné na vnútornom trhu nemohol zabezpečiť jednotný právny rámec („level playing field“).

77.

Hoci pri súčasnom stave právomoc na úpravu práva obchodných spoločností vo veľkej miere zostala v právomoci členských štátov, musia členské štáty pri výkone týchto právomocí, ( 49 ) tak ako v iných oblastiach ( 50 ), dodržiavať relevantné ustanovenia práva Únie, ako aj jej právomoci.

78.

Celkovo teda treba argumentáciu odvolateliek založenú na nedostatku právomoci Únie zamietnuť ako neprípustnú, v každom prípade však ako nedôvodnú.

79.

Nakoniec Schindler tvrdí, že stanovenie zásad spoluzodpovednosti materskej spoločnosti za kartelové delikty jej dcérskej spoločnosti nemožno prenechať na prax Komisie a súdov Únie, ale spadá to do výlučnej právomoci normotvorcu Únie. To vyplýva z podmienky podstatnosti, ktorá je od nadobudnutia účinnosti Lisabonskej zmluvy zakotvená v článku 290 ods. 1 ZFEÚ.

80.

Aj táto námietka predstavuje v porovnaní s prvostupňovým konaním nový dôvod a je preto neprípustná z toho istého dôvodu ako vyššie uvedená námietka zásahu do právomocí členských štátov. ( 51 )

81.

Z obsahového hľadiska je potrebné poznamenať, že samotný článok 290 ods. 1 ZFEÚ nie je pre otázky, ktoré sú v tomto prípade podstatné, vôbec relevantný, pretože sa týka len prípadu delegovanej právomoci prijímať nelegislatívne akty Komisiou, ktorými sa dopĺňajú alebo menia legislatívne akty inštitúcií Únie. Na rozdiel od toho spadá prenasledovanie kartelových deliktov na úrovni Únie do originálnych právomocí Komisie ako orgánu na ochranu hospodárskej súťaže, ktoré na ňu neboli prenesené zo strany Európskeho parlamentu alebo Rady Európskej únie, ale ktoré jej patria aj nezávisle od nariadenia č. 1/2003, na základe primárneho práva (článok 105 ZFEÚ, predtým článok 85 ES).

82.

Ale aj za predpokladu, že Schindler odkazuje na článok 290 ods. 1 ZFEÚ len v tej súvislosti, že je v ňom vyjadrená všeobecná ústavnú zásada, podľa ktorej podstatné úpravy určitej oblasti musí prijímať legislatíva a nie je možné ich delegovať na exekutívu, nie je jej argumentácia účelná.

83.

Základom spoluzodpovednosti materskej spoločnosti za kartelové delikty jej 100 % alebo skoro 100 % dcérskych spoločností je, ako už bolo uvedené, pojem podnik zakotvený v práve hospodárskej súťaže, ktorý je odlišný od právnickej osoby. Podnik je účastníkom kartelu a podniku sa uloží pokuta bez ohľadu na to, či tento podnik tvorí jedna alebo viacero právnických osôb.

84.

Na rozdiel od tvrdenia skupiny Schindler nespočíva osobitosť pojmu podnik len na praxi Komisie ako orgánu exekutívy alebo Súdneho dvora ako súdneho orgánu, ale je zakotvená aj v samotných Zmluvách. Už primárne právo Únie starostlivo rozlišuje medzi pojmom právnická osoba (pozri napríklad článok 15 ods. 3 ZFEÚ, článok 54 ods. 2 ZFEÚ, článok 75 ods. 1 ZFEÚ, článok 263 ods. 4 ZFEÚ a článok 265 ods. 3 ZFEÚ), pojmom spoločnosť [pozri článok 50 ods. 2 písm. g) ZFEÚ a článok 54 ods. 2 ZFEÚ] a pojmom podnik vyskytujúcim sa najmä v práve hospodárskej súťaže (pozri napríklad články 101 ZFEÚ, 102 ZFEÚ, 106 ZFEÚ a 107 ZFEÚ).

85.

Inými slovami, argument, že za kartelový delikt sa nemusí nevyhnutne pripisovať zodpovednosť len voči jednej samostatnej právnickej osobe alebo obchodnej spoločnosti, ale aj voči ekonomickému celku sui generis, konkrétne voči podniku zúčastnenému na kartely, možno vyvodiť z originálnej právnej úpravy normotvorcu Únie, ktorý vytvoril Zmluvy.

86.

Na základe toho nie je argumentácia skupiny Schindler založená na podmienke podstatnosti dôvodná.

87.

Na tom nič nemení ani okolnosť, že normotvorca Únie prijal v článku 23 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 špecifickú úpravu, podľa ktorej pokuty uložené združeniam podnikov môžu byť za určitých okolností požadované aj od ich členov. Toto ustanovenie sa totiž vôbec nezaoberá zodpovednosťou podnikov za kartelové delikty, ktoré spáchali, ale len zodpovednosťou podnikov za kartelové delikty väčšieho celku, ktorý nemá postavenie podniku, ale len pozostáva z viacerých podnikov. Ak sa teda z článku 23 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 vôbec dá vyvodiť nejaký záver v súvislosti s podmienkou podstatnosti, potom len ten, že osobitná právna úprava je potrebná len v prípadoch, v ktorých sa okruh osôb zodpovedných za kartelový delikt rozširuje za hranice pojmu podnik.

88.

Celkovo však treba výhradu skupiny Schindler týkajúcu sa podmienky podstatnosti zamietnuť ako neprípustnú, v každom prípade však ako nedôvodnú.

89.

Z uvedených úvah preto vyplýva, že prvú časť siedmeho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.

90.

V druhej časti siedmeho odvolacieho dôvodu Schindler kritizuje konkrétne uplatnenie 100 % domnienky Všeobecným súdom, najmä pokiaľ ide o podmienky vyvrátenia tejto domnienky. Odvolateľky sa domnievajú, že Všeobecný súd v tomto prípade nesprávne vychádzal zo spoluzodpovednosti spoločnosti Schindler Holding ako materskej spoločnosti ( 52 ) za kartelové delikty, ktoré spáchali jej štyri vnútroštátne dcérske spoločnosti v Nemecku, Belgicku, Holandsku a Luxembursku.

91.

Pri povrchnom posúdení by bolo možné domnievať sa, že sa touto námietkou spochybňuje len posúdenie skutkových okolností a dôkazov Všeobecným súdom a že sa od Súdneho dvora požaduje, aby nahradil posúdenie Všeobecného súdu vlastným posúdením. To by bolo v odvolacom konaní neprípustné. ( 53 ) V skutočnosti však v tomto prípade ide o otázku, či bolo posúdenie skutkového stavu a dôkazov Všeobecným súdom vykonané v súlade s príslušnými kritériami a zásadami. Ide o právnu otázku, ktorá podlieha preskúmaniu Súdneho dvora v odvolacom konaní. ( 54 )

92.

Najmä treba objasniť, či len existencia „Compliance-Programme“ (nazývaneho aj „program dodržiavania pravidiel“) ( 55 ) postačuje na oslobodenie materskej spoločnosti od spoluzodpovednosti. Okrem toho je medzi účastníkmi konania sporné aj to, do akej miery je potrebné ozrejmiť „vzťahy v rámci koncernu“ medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskymi spoločnosťami, aby sa vyvrátila 100 % domnienka.

93.

Schindler sa hlavne domnieva, že materskú spoločnosť treba oslobodiť od spoluzodpovednosti za kartelové delikty spáchané jej 100 % dcérskymi spoločnosťami, keď si splnila svoje povinnosti náležitej starostlivosti a hlavne keď spustila „Compliance-Programme“. Skupina Schindler sa domnieva, že od materskej spoločnosti nemožno požadovať viac ako preukázanie „funkčného“ compliance programu.

94.

Táto argumentácia nie je správna. Zjavne spočíva na mylnej predstave, že spoluzodpovednosť materskej spoločnosti za kartelové delikty jej 100 % dcérskej spoločnosti/100 % dcérskych spoločností spočíva na obvinení z akéhosi organizačného zavinenia, teda na porušení určitých povinností náležitej starostlivosti, ktoré má materská spoločnosť. Tak to nie je.

95.

Zodpovednosť materskej spoločnosti sa nezakladá na nedostatočnej organizácii alebo kontrole pracovných postupov v rámci koncernu, ale naopak výlučne na okolnosti, že materská spoločnosť v čase kartelového deliktu uplatňovala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku svojej dcérskej spoločnosti. Takýto rozhodujúci vplyv, a nie napríklad akési organizačné zavinenie, sa predpokladá, ak 100 % alebo skoro 100 % podielov relevantnej dcérskej spoločnosti patrí jej materskej spoločnosti (100 % domnienka).

96.

V súlade s tým je pre vyvrátenie 100 % domnienky takisto nepodstatné, či materská spoločnosť disponuje compliance programom. Takýto program síce môže umožniť, aby sa vysvetlilo určité vnútropodnikové úsilie týkajúce sa prevencie kartelových deliktov (a všeobecnejšie: právnych porušení) – úsilie, ktorého užitočnosť je nesporná. Compliance program však nijako nemôže dokázať neexistenciu rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti alebo skutočnosť, že matka a 100 % dcéra, na rozdiel od prvého dojmu, netvoria žiaden spoločný podnik v zmysle práva hospodárskej súťaže.

97.

Aj keby sa v rozpore s vyššie uvedeným predpokladalo, že spoluzodpovednosť materskej spoločnosti za kartelové delikty jej 100 % dcérskej spoločnosti sa zakladá na obvinení z organizačného zavinenia, nedalo by sa toto obvinenie vyvrátiť len strohým odkazom na „funkčný compliance program“, ako sa o to pokúša Schindler v tomto prípade.

98.

Existenciu „funkčného“ compliance programu totiž nemožno vôbec predpokladať, ak sa jedna alebo viacero 100 % dcérskych spoločností dopustili počas obdobia viacerých rokov takých závažných porušení pravidiel hospodárskej súťaže európskeho vnútorného trhu, ako sa konštatovalo v prípade účasti skupiny Schindler na kartely týkajúcom sa výťahov v Nemecku, Belgicku, Holandsku a Luxembursku.

99.

Compliance program samozrejme nemusí zabrániť každému právnemu porušeniu, najmä keď ide o malé právne porušenia. Ale compliance program, ktorý je „funkčný“, musí byť schopný účinne zastaviť závažné a dlhotrvajúce kartelové delikty, ako aj odhaliť prípadné zákonné porušenia a tieto ihneď zastaviť. Na základe konštatovaní Všeobecného súdu týkajúcich sa dĺžky a závažnosti účasti skupiny Schindler na kartely výťahov, ktoré sú v zásade nesporné, existenciu takéhoto programu nemožno predpokladať, a to ani pri takomto benevolentnom posúdení. Preto jednoducho nemožno vychádzať z toho, že Schindler „urobila všetko, čo bolo v jej silách“, aby zabránila predmetným kartelovým deliktom, a ani Všeobecný súd toto nekonštatoval v nijakom bode napadnutého rozsudku, na rozdiel od opakovaných tvrdení skupiny Schindler. ( 56 )

100.

Na základe toho treba tvrdenie skupiny Schindler, ktoré sa zakladá na „funkčnom compliance programe“, zamietnuť.

101.

Okrem toho odvolateľky kritizujú časť rozsudku ( 57 ), v ktorej Všeobecný súd označil iné tvrdenia skupiny Schindler týkajúce sa vyvrátenia 100 % domnienky za nedostatočné.

102.

Odvolateľky kritizujú najmä bod 90 napadnutého rozsudku, v ktorom sa Všeobecný súd zaoberá kvalitou tvrdenia skupiny Schindler týkajúceho sa jej internej správnej štruktúry a oznamovacími povinnosťami („reporting lines“ a „reporting obligations“) jednotlivých spolupracovníkov vo vnútroštátnych dcérskych spoločnostiach. Všeobecný súd v tomto bode konštatuje, že tvrdenie skupiny Schindler nepostačuje na vyvrátenie 100 % domnienky, pretože sa bližšie neobjasňujú vnútorné vzťahy medzi spoločnosťou Schindler Holding a jej dcérskymi spoločnosťami pôsobiacimi v predmetných krajinách. ( 58 )

103.

Schindler namieta, že na preukázanie neexistencie rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na jej 100 % dcérske spoločnosti nemožno „v žiadnom prípade požadovať, aby sa objasnili vzťahy v rámci koncernu“.

104.

Tento názor je mylný. Samozrejme, že od materskej spoločnosti, ktorá chce vyvrátiť 100 % domnienku, možno požadovať, aby poskytla komplexné vysvetlenie týkajúce sa jej vzťahov k dcérskym spoločnostiam, napriek tomu, že všetky tieto informácie pochádzajú z vnútropodnikovej sféry materskej a dcérskej spoločnosti.

105.

Len sporadické odkazy na rozsah oznamovacích povinností jednotlivých spolupracovníkov nemôžu podať o týchto vnútropodnikových vzťahoch komplexný, jasný obraz. Bolo by potrebné, aby dotknutý podnik objasnil všetky relevantné okolnosti súvisiace s hospodárskymi, organizačnými a právnymi väzbami, ktoré spájajú danú dcérsku spoločnosť s materskou spoločnosťou. ( 59 ) Najmä sa musí pomocou indícií vyplývajúcich z bežného chodu spoločnosti vysvetliť, či a do akej miery dcérska spoločnosť určovala svoju obchodnú politiku a svoje vystupovanie na trhu sama, a teda sa správala autonómne, to znamená nezávisle od svojej materskej spoločnosti. Len odkaz na rozsah oznamovacích povinností spolupracovníkov zjavne nemôže presvedčivo vysvetliť neexistenciu rozhodujúceho vplyvu na obchodnú politiku dcérskych spoločností.

106.

Kritika skupiny Schindler týkajúca sa bodu 90 napadnutého rozsudku je preto nedôvodná.

107.

Nakoniec odvolateľky namietajú, najmä s ohľadom na bod 86 napadnutého rozsudku, že Všeobecný súd vychádzal z príliš širokého výkladu „obchodnej politiky“ dcérskych spoločností, pri ktorých sa predpokladá rozhodujúci vplyv zo strany materskej spoločnosti, ak táto vlastní 100 % ich podielov.

108.

Tento argument treba tiež zamietnuť.

109.

Skutočnosť, či trhové správanie dcérskej spoločnosti je pod rozhodujúcim vplyvom materskej spoločnosti, nezávisí len od toho, kto určuje jej obchodnú politiku v užšom zmysle, teda napríklad cenovú politiku, výrobné a distribučné činnosti, predajné ciele, hrubé ziskové marže, predajné náklady, cash flow, zásoby a marketing. Trhové správanie dcérskej spoločnosti môže byť totiž v konečnom dôsledku ovplyvnené aj všetkými relevantnými okolnosťami súvisiacimi s jej hospodárskymi, organizačnými a právnymi väzbami s materskou spoločnosťou. Na základe toho Súdny dvor uznal, že pokiaľ ide o vyvrátenie 100 % domnienky, sú relevantné všetky tieto okolnosti, a preto je rozhodujúci dôkaz neexistujúceho vplyvu na obchodnú politiku v širšom zmysle. ( 60 ) Všeobecný súd túto judikatúru správne uplatnil v prejednávanej veci.

110.

Bez ohľadu na spory týkajúce sa rozsahu pojmu obchodná politika je potrebné poukázať na to, že Všeobecný súd sa v bodoch 84 až 90 napadnutého rozsudku podrobne zaoberal všetkými argumentmi skupiny Schindler týkajúcimi sa vyvrátenia 100 % domnienky a kritizoval, že tieto argumenty sa zakladajú najmä na tvrdeniach, ktoré neboli bližšie podložené. ( 61 ) Všeobecný súd považoval takéto nepodložené tvrdenia za nedostatočné na vyvrátenie 100 % domnienky. ( 62 )

111.

V šiestom a čiastočne v siedmom odvolacom dôvode odvolateľky okrem toho namietajú, že zásady zodpovednosti podniku za spáchané kartelové delikty, ktoré spadajú do oblasti jeho zodpovednosti, zakotvené v práve Únie porušujú zásadu zavinenia.

112.

Námietka porušenia zásady zavinenia spočíva pri bližšom pozorovaní na dvoch oddelených dôvodoch: Po prvé Schindler kritizuje, že Všeobecný súd uplatnil 100 % domnienku v neprospech spoločnosti Schindler Holding takým spôsobom, že to viedlo k objektívnej zodpovednosti ( 63 ) [pozri v tejto súvislosti nasledujúce písmeno a)]. Po druhé Schindler kritizuje, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku „nesplnil základné zásady pripísania zodpovednosti“, pretože mu na vyvodenie zodpovednosti v oblasti kartelového práva stačilo, že „akýkoľvek pracovník dcérskych spoločností konal v rozpore s kartelovým právom“ ( 64 ) [pozri v tejto súvislosti písmeno b) nižšie].

113.

Okolnosť, že Všeobecný súd nepovažoval compliance program skupiny Schindler za postačujúci na vyvrátenie 100 % domnienky, vedie odvolateľky k námietke, že 100 % domnienka spôsobuje objektívnu zodpovednosť spoločnosti Schindler Holding ako materskej spoločnosti.

114.

K všeobecným právnym zásadám, ktoré sa musia rešpektovať v kartelovom konaní v rámci Únie, jednoznačne patrí zásada nulla poena sine culpa (žiadna sankcia bez viny), ktorá vychádza zo zásady právneho štátu a zo zásady zavinenia. Ako som prednedávnom vysvetlila v inej veci, ide o zásadu s povahou základného práva, ktorá pochádza zo spoločných ústavných tradícií členských štátov ( 65 ).

115.

V Charte základných práv Európskej únie a v EDĽP sa táto zásada síce výslovne neuvádza, ale predstavuje nevyhnutnú podmienku prezumpcie neviny. Možno preto vychádzať z toho, že zásada nulla poena sine culpa je implicitne obsahom tak článku 48 ods. 1 Charty, ako aj článku 6 ods. 2 EDĽP, ktoré sa nesporne zohľadňujú v konaniach vo veci kartelov ( 66 ). V konečnom dôsledku možno obe tieto ustanovenia Charty a EDĽP považovať za procesnoprávne vyjadrenie zásady nulla poena sine culpa ( 67 ).

116.

V súvislosti so sankciami v oblasti kartelového práva, ktoré má ukladať Komisia, je zásada nulla poena sine culpa vyjadrená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003: podľa tohto ustanovenia možno kartelové pokuty uložiť len za úmyselné porušenia alebo porušenia z nedbanlivosti.

117.

Odvolateľky v tomto prípade správne poukázali na platnosť zásady nulla poena sine culpa, ktorú označujú pojmom „zásada zavinenia“. Nesprávny je však ich názor, že 100 % domnienka vedie k objektívnej zodpovednosti materskej spoločnosti a je v rozpore so zásadou nulla poena sine culpa len preto, že sa materskej spoločnosti neumožnilo zbaviť sa zodpovednosti poukázaním na jej interný program compliance.

118.

Odvolateľky podľa môjho názoru nechápu obsah 100 % domnienky. Táto domnienka nehovorí nič o tom, či podnik zavinene (t. j. úmyselne alebo z nedbanlivosti) spáchal kartelový delikt. Nejde o domnienku zavinenia. Naopak 100 % domnienka len poskytuje odpoveď na otázku, z akých častí sa skladá podnik, ktorý sa, preukázateľne úmyselne alebo z nedbanlivosti, zúčastnil kartelu. Samotné konštatovanie týkajúce sa zloženia podniku ešte neobsahuje výčitku zavinenia v súvislosti s protiprávnym konaním kartelu.

119.

Podľa 100 % domnienky možno vychádzať z toho, že materská spoločnosť a jej 100 % dcérska spoločnosť/100 % dcérske spoločnosti sú za normálnych okolností súčasťou jedného a toho istého podniku. Pretože pri takýchto vlastníckych vzťahoch svedčí prvý dojem o tom, že materská spoločnosť má rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku jej dcérskej spoločností/dcérskych spoločností.

120.

Materská spoločnosť má možnosť vyvrátiť túto domnienku tým, že predloží presvedčivé dôkazy o tom, že relevantná dcérska spoločnosť na rozdiel od prvého dojmu určuje svoju obchodnú politiku autonómne, takže sa jej situácia odlišuje od bežného prípadu 100 % alebo skoro 100 % dcérskej spoločnosti. Takýto dôkaz však, ako už bolo uvedené ( 68 ), nemožno vykonať len jednoduchým poukázaním na program compliance. Pretože takýto program nemôže preukázať neexistenciu rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti.

121.

Ak materská spoločnosť, tak ako v tomto prípade, nemôže vyvrátiť domnienku, že mala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku jej dcérskej spoločnosti alebo dcérskych spoločností, tak je jedným z právnych subjektov podniku, ktorý sa zúčastnil sporného kartelu. Je, spolu s jej dcérskou spoločnosťou alebo dcérskymi spoločnosťami, právnym stelesnením podniku, ktorému sa pripisuje zodpovednosť za kartelový delikt ( 69 ).

122.

Skutočnosť, či tento podnik nepriamo cez svojich pracovníkov spáchal relevantný kartelový delikt zavinene, je inou otázkou. V prípade pochybností sa musí zavinenie podniku v súvislosti s jeho účasťou na protisúťažnom konaní kartelu jednoznačne zistiť samostatne v súlade so zásadou nulla poena sine culpa ( 70 ). 100 % domnienka však s touto otázkou zavinenia nemá nič spoločné.

123.

Námietku, že 100 % domnienka porušuje zásadu zodpovednosti za zavinenie, na základe toho treba zamietnuť.

124.

Ak by odvolateľky chceli spochybniť, že ich podnik sa zúčastnil na protiprávnych konaniach kartelu týkajúceho sa výťahov zavinene, museli by uplatniť zodpovedajúce námietky. Námietka proti 100 % domnienke uplatnená v tomto prípade je na tento účel nespôsobilá.

125.

Okrem toho odvolateľky v napadnutom rozsudku kritizujú neexistenciu konkrétnych tvrdení týkajúcich sa otázky, ktorí z ich pracovníkov sa zúčastnili na protiprávnych konaniach kartelu týkajúceho sa výťahov. Preto podľa skupiny Schindler Všeobecný súd „nesplnil základné zásady pripísania zodpovednosti“.

126.

Ako správne zdôrazňuje Komisia, skupina Schindler neuviedla podobnú námietku v prvostupňovom konaní. Na základe toho ide o nový dôvod, ktorého prvé uplatňovanie v štádiu odvolacieho konania je neprípustné ( 71 ).

127.

Ani obsahovo nie je táto námietka dôvodná.

128.

Odvolateľky v žiadnom bode konania nespochybnili, že u osôb, ktoré sa zúčastnili protisúťažného konania kartelu týkajúceho sa výťahov na strane skupiny Schindler, išlo o pracovníkov skupiny Schindler. Preto napadnutý rozsudok nemusel obsahovať bližšie úvahy o tom, kto presne boli tieto osoby ( 72 ) a či je Schindler zodpovedná za ich správanie.

129.

Pokiaľ odvolateľky chcú svojou námietkou okrem toho naznačiť, že spoločnosti Schindler Holding a štyrom vnútroštátnym dcérskym spoločnostiam je možné pripísať zodpovednosť len za protiprávne správanie ich prípadných zákonných zástupcov alebo špeciálne splnomocnených pracovníkov, nemožno s ich tvrdeniami takisto súhlasiť. Podľa ustálenej judikatúry totiž predpokladom uplatnenia zákazu kartelov, ktorý je upravený v práve Únie, nie je konanie ani vedomosť spoločníkov alebo hlavných vedúcich pracovníkov dotknutého podniku. Naopak stačí konanie osoby, ktorá je oprávnená konať v mene podniku ( 73 ).

130.

Ak by sa podniku v kartelovom konaní pripisovala zodpovednosť len za konanie takých pracovníkov, ktorých protisúťažné konanie by preukázateľne spočívalo na konkrétnom pokyne alebo splnomocnení vedenia podniku alebo by ním bolo aspoň vedome trpené, tak by zákaz kartelov upravený v práve Únie stratil všetok potrebný účinok. Pre podniky by v takom prípade bolo jednoduchšie zbaviť sa zodpovednosti za kartelové delikty z čisto formálnych dôvodov.

131.

Správne musí podnik za normálnych okolností niesť zodpovednosť za všetky protiprávne konania, vrátane takých, ku ktorým došlo bez vedomia a bez výslovného súhlasu podnikového vedenia, pokiaľ sa tieto protiprávne konania uskutočnili v oblasti zodpovednosti podniku. Táto podmienka je spravidla splnená, keď sporné konania urobia vlastní pracovníci v súvislosti s ich činnosťou pre podnik.

132.

Samotná okolnosť, že pracovníci podniku sa v rámci programu compliance pravidelne nabádajú k zákonnému správaniu, nemôže postačovať na to, aby bol podnik zbavený svojej zodpovednosti podľa kartelového práva. Ak totiž napriek takémuto programu došlo počas niekoľkých rokov k závažným kartelovým deliktom, možno predpokladať, že vnútropodnikové snahy o dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže neboli dostatočné ( 74 ) a že sa hlavne nevytvorili vhodné podnety pre pracovníkov podniku na to, aby sa zdržali protiprávneho konania.

133.

Na základe uvedeného teda tvrdenie skupiny Schindler týkajúce sa spoluzodpovednosti spoločnosti Schindler Holding ako materskej spoločnosti a zásady zavinenia nie je dôvodné. Šiesty a siedmy odvolací dôvod sa preto musia zamietnuť.

134.

V ďalších odvolacích dôvodoch skupina Schindler otvára množstvo právnych otázok v súvislosti s ukladaním a výpočtom pokút za porušenie kartelového práva.

135.

V rámci tretieho odvolacieho dôvodu Schindler spochybňuje platnosť článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 ako právneho základu na ukladanie pokút v oblasti kartelového práva Komisiou. Podľa názoru skupiny Schindler je toto ustanovenie v rozpore s trestnoprávnou zásadou zákonnosti.

136.

Trestnoprávna zásada zákonnosti, ktorej platnosť Súdny dvor uznal aj v súvislosti so sankciami v oblasti kartelového práva ( 75 ), vychádza zo zásady zákonnosti trestných činov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege). Táto zásada tvorí súčasť všeobecných zásad práva, ktoré sú základom ústavných tradícií spoločných členským štátom ( 76 ), a má medzičasom podľa článku 49 Charty základných práv postavenie základného práva Únie. Podľa zásady homogenity (článok 52 ods. 3 prvá veta Charty) sa pri výklade článku 49 Charty musí v neposlednom rade zohľadňovať článok 7 EDĽP a judikatúra ESĽP týkajúca sa tohto článku.

137.

Z trestnoprávnej zásady zákonnosti vyplýva, že zákon musí jasne vymedzovať porušenia a tresty za ne ( 77 ) (nullum crimen, nulla poena sine lege certa).

138.

Skupina Schindler tvrdí, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 je nepresne sformulovaný, a to jednak pokiaľ ide o pojem podnik, ktorý sa v ňom používa [pozri v tejto súvislosti nasledujúci odsek a)], jednak pokiaľ ide o rámec pokút, ktorý sa v ňom stanovuje (pozri v tejto súvislosti odsek b) nižšie).

139.

Pokiaľ ide o údajnú nepresnosť pojmu podnik v rámci článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, treba poznamenať, že skupina Schindler v prvostupňovom konaní neuviedla žiadnu zodpovedajúcu námietku. Preto ide o nový dôvod, ktorý sa v odvolacom konaní už nemôže uplatňovať, pretože by sa neprípustným spôsobom rozšíril predmet konania ( 78 ).

140.

Ani obsahovo nie je táto námietka dôvodná.

141.

Pojem podnik síce nie je presne definovaný ani v primárnom ani v sekundárnom práve. Používanie nepresných právnych pojmov v právnych predpisoch, dokonca aj ako základov pre trestnosť v predpisoch, ktoré patria ku klasickému trestnému právu, však nie je nič nezvyčajné ( 79 ).

142.

Zásade nullum crimen, nulla poena sine lege certa sa vyhovie, pokiaľ osoba podliehajúca súdnej právomoci môže zo znenia relevantného ustanovenia a v prípade potreby za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú súdne orgány, zistiť, aké konania alebo opomenutia zakladajú jej trestnú zodpovednosť ( 80 ).

143.

Pokiaľ ide o pojem podnik z oblasti kartelového práva, ako sa používa v rámci zákazu kartelov v práve Únie (článok 101 ZFEÚ, predtým článok 81 ES) a v príslušnom ustanovení stanovujúcom sankcie (článok 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003), je vyššie uvedená podmienka splnená. Po desaťročia sa tento pojem vykladá súdmi Únie rovnako („každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od svojho právneho statusu a spôsobu financovania“) ( 81 ).

144.

Okrem toho, ako som už vysvetlila ( 82 ), sa už na úrovni primárneho práva jasne rozlišuje medzi pojmami právnická osoba, spoločnosť a podnik. Fakt, že za kartelový delikt nemusí nevyhnutne zodpovedať len jediná právnická osoba alebo obchodná spoločnosť ale ekonomický celok sui generis, a to podnik zúčastnený na kartely, sa teda zakladá na originálnom stanovení normotvorcu Únie, ktorý vytvoril zmluvy. Na úrovni sekundárneho práva rozlišovanie medzi pojmom právnická osoba a pojmom podnik pokračuje, ako v neposlednom rade vyplýva z porovnania článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a článku 23 tohto nariadenia.

145.

Súdy Únie okrem toho v ustálenej judikatúre uznali, že podnik zúčastnený na karteli sa môže skladať z viacerých právnických osôb, najmä z materskej spoločnosti a jej dcérskej spoločnosti/dcérskych spoločností ( 83 ). Judikatúra takisto vytvorila jasné kritéria, v neposlednom rade 100 % domnienku ( 84 ), podľa ktorých sa prípadne voči týmto spoločnostiam môže vyvodiť solidárna zodpovednosť.

146.

Žiaden právny subjekt za týchto okolností nemôže racionálne zastávať názor, že pojem podnik ako základ pre uloženie sankcií v oblasti kartelového práva je málo konkrétny alebo že za podnik v zmysle článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 možno považovať vždy len takú právnickú osobu, ktorá sa priamo zúčastňovala protiprávnych konaní kartelu.

147.

Následne treba prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu zamietnuť.

148.

Okrem toho odvolateľky kritizujú, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 splnomocňuje Komisiu na ukladanie pokút, pričom však nestanovuje dostatočne presný právny rámec.

149.

Súdy Únie sa už viackrát zaoberali porovnateľnými námietkami proti rámcu na ukladanie pokút za kartelové delikty, ktorý je platný v práve Únie, a tieto námietky stále zamietli ( 85 ). Doterajšia judikatúra sa síce väčšinou ešte týkala článku 15 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 17 ( 86 ), je však automaticky uplatniteľná aj na nasledujúcu právnu úpravu uvedenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktorá je s ňou v podstate obsahovo totožná.

150.

Všeobecný súd túto ustálenú judikatúru v napadnutom rozsudku správne a obšírne zreprodukoval a uplatnil ( 87 ), takže sa jej vysvetlenia v ďalšej časti zdržím. Po preskúmaní všetkých písomných a ústnych argumentov skupiny Schindler nevidím žiaden dôvod na to, aby sa Súdnemu dvoru navrhol odklon od tejto judikatúry.

151.

Najmä nadobudnutie účinnosti Lisabonskej zmluvy, ku ktorému medzičasom došlo, nevyvoláva potrebu zásadne nového posúdenia tejto problematiky. Obsah trestnoprávnej zásady zákonnosti, ktorá je uznaná na úrovni Únie, je totiž silne ovplyvnený článkom 7 ods. 1 EDĽP, ako aj judikatúrou ESĽP a súdov Únie týkajúcou sa tejto problematiky. Lisabonskou zmluvou nebol obsah tohto základného práva podstatne zmenený ( 88 ). Takisto podľa všetkého nie je prikázané, práve v takej oblasti ako je kartelové právo, ktoré nepatrí do kľúčovej oblasti trestného práva ( 89 ), prekročiť na základe článku 52 ods. 3 druhej vety Charty základných práv štandard EDĽP. To platí tým skôr, že v samotnom klasickom trestnom práve sú zákonom stanovené sankčné rámce spravidla koncipované veľmi široko a ponechávajú trestnoprávnym orgánom širokú mieru voľnej úvahy v súvislosti so stanovením konkrétnej výšky sankcie v každom jednotlivom prípade.

152.

Samotná okolnosť, že pokuty za kartelové delikty uložené Komisiou počas viacerých rokov z nominálneho hľadiska výrazne stúpli, nepripúšťa, na rozdiel od názoru skupiny Schindler, záver o nepresnom právnom rámci. Je v súlade s ustálenou judikatúrou, že Komisia je v rámci hraníc stanovených nariadením č. 1/2003 (predtým nariadenie č. 17) oprávnená zvýšiť úroveň pokút v oblasti kartelového práva, ak je to potrebné na zabezpečenie uplatňovania politiky Únie týkajúcej sa ochrany hospodárskej súťaže ( 90 ).

153.

Ani zásada nulla poena sine lege certa nevylučuje, aby sa uplatňovanie platného trestného ustanovenia prispôsobilo zmeneným okolnostiam, najmä častosti, komplexnosti a závažnosti protiprávnych konaní ( 91 ). Tým skôr to musí platiť pre ustanovenia podobné trestným ustanoveniam ako je článok 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 ( 92 ), na ktoré sa, ako už bolo uvedené, záruky z oblasti základných práv platné v rámci tvrdého jadra trestného práva nemusia nevyhnutne uplatňovať v celom rozsahu ( 93 ).

154.

Rovnako nedôvodná je kritika skupiny Schindler týkajúca sa hornej hranice pokút vo výške 10 % celkového obratu podniku, ktorá je stanovená v článku 23 ods. 2 druhom pododseku nariadenia č. 1/2003. Je pravda, že táto horná hranica má variabilný výšku, keďže sa nezakladá na konečnej maximálnej nominálnej hodnote, ale na percente z obratu. To však neznamená, že toto ustanovenie nie je presné. Každý podnik pozná svoj obrat a môže preto bez problémov odhadnúť, akú maximálnu sumu by mohla mať prípadná pokuta za kartelový delikt. Takáto predvídateľnosť možnej sankcie spĺňa požiadavky zásady nulla poena sine lege certa ( 94 ).

155.

Napriek tomu, ako som prednedávnom objasnila v inej veci ( 95 ), nie je výpočet pokút v oblasti kartelového práva, mechanický proces, pri ktorom sa vopred dá pre každý kartel presne matematicky stanoviť, akú výšku bude mať uložená sankcia. Takáto predvídateľnosť sankcie, až na posledné desatinné miesto by navyše nebola ani primeraná, pretože by členom kartelu príliš zjednodušila spôsob, ako vopred vypočítať „cenu“ svojho protiprávneho konania, a kalkuláciu, či je pre nich výhodnejšie protiprávne alebo legálne obchodovanie. Tým by sa vážne ohrozila jedna zo základných funkcií systému sankcií v oblasti kartelového práva, a to odstrašujúci účinok.

156.

Zo všetkých uvedených dôvodov treba zamietnuť námietku odvolateliek, podľa ktorej je rámec pokút stanovený v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 nezlučiteľný s nadradeným právom.

157.

V konečnom dôsledku nič iné nevyplýva ani z výhrady podstatnosti, na ktorú skupina Schindler dodatočne poukazuje. Ako som už uviedla v inej súvislosti ( 96 ), táto ústavná zásada stanovuje, že podstatné úpravy určitej oblasti musí prijímať legislatíva a nie je možné ich delegovať na exekutívu. Tieto podmienky boli v prípade článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 splnené, pretože, ako som práve vysvetlila, normotvorca Únie sám, dostatočne presne stanovil rámec na ukladanie pokút za kartelové delikty.

158.

Na základe vyššie uvedeného je preto treba tretí odvolací dôvod v plnom rozsahu zamietnuť.

159.

Odvolateľky ďalej napádajú usmernenia z roku 1998, o ktorých zákonnosti pochybujú, pretože Komisia na ich prijatie nemala právomoc (pozri odsek a) nižšie) a tieto usmernenia v tomto prípade mali spätnú účinnosť (pozri odsek b) nižšie).

160.

Štvrtým odvolacím dôvodom skupina Schindler namieta „neúčinnosť usmernení o ukladaní pokút z roku 1998 z dôvodu nedostatku právomoci na strane Komisie na ich prijatie“.

161.

Mám vážne pochybnosti o prípustnosti tohto dôvodu, pretože konkrétne neuvádza, proti akej časti sporného rozsudku smeruje ( 97 ).

162.

Aj za predpokladu, že skupina Schindler kritizuje bod 133 napadnutého rozsudku, jej tvrdenie sa obsahovo zjavne zakladá na mylnej predstave, že pri usmerneniach z roku 1998 ide o legislatívny akt alebo prinajmenšom o záväznú právnu normu, ktorou sa určuje „trestnosť“ kartelových deliktov alebo sankcie za ne.

163.

Tak to však nie je ( 98 ). Právnym základom ukladania pokút v oblasti kartelového práva Komisiou je len článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktorý, ako už bolo uvedené ( 99 ), v celom rozsahu spĺňa podmienky podstatnosti a zásady nullum crimen, nulla poena sine lege certa. Na základe toho úlohou prijatých usmernení Komisie týkajúcich sa stanovenia pokút, konkrétne usmernení z roku 1998, nie je od samého začiatku vyplniť akékoľvek medzery v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

164.

Naopak v usmerneniach z roku 1998 sa nachádza jednak vysvetlenie vlastnej správnej praxe Komisie ( 100 ). Komisia ako orgán na ochranu hospodárskej súťaže Európskej únie podáva prostredníctvom usmernení, v rámci prenesenej zodpovednosti za zachovanie a rozvoj systému nenarušenej hospodárskej súťaže na európskom vnútornom trhu, takisto všeobecné stanovisko v oblasti politiky hospodárskej súťaže ( 101 ). V zmysle článku 85 ES v spojení s článkom 211 druhou zarážkou ES (teraz článok 105 ZFEÚ v spojení s článkom 292 štvrtou vetou ZFEÚ) je na to oprávnená.

165.

V dôsledku toho sa štvrtý odvolací dôvod musí zamietnuť.

166.

V piatom odvolacom dôvode, ktorý smeruje proti bodom 117 až 130 napadnutého rozsudku, skupina Schindler tvrdí, že uplatnenie usmernení z roku 1998 porušuje zákaz retroaktivity zakotvený v článku 7 ods. 1 EDĽP ako ak zásadu ochrany legitímnej dôvery. Tento dôvod sa mohol zakladať na skutočnosti, že kartel týkajúci sa výťahov, na ktorom sa zúčastnila skupina Schindler, existoval už pred rokom 1998.

167.

Ako som už uviedla v inej súvislosti ( 102 ), tento dôvod nemožno posudzovať priamo podľa EDĽP, ale podľa Charty základných práv, v tomto prípade podľa článku 49 Charty, ktorá sa však musí vykladať a uplatňovať v súlade s článkom 7 ods. 1 EDĽP (článok 6 ods. 1 tretí pododsek ZEÚ v spojení s článkom 52 ods. 3 prvou vetou Charty).

168.

Vecne nie je tvrdenie skupiny Schindler dôvodné.

169.

Súdy Únie sa už viackrát zaoberali porovnateľnými námietkami týkajúcimi sa praxe Komisie pri ukladaní pokút za kartelové delikty a tieto námietky stále zamietli. Popreli porušenie zákazu retroaktivity, ako aj porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery ( 103 ), keď Komisia zmenila ňou vytvorenú metódu výpočtu pokút a túto uplatnila na kartely, ktoré sa začali skôr.

170.

Všeobecný súd túto ustálenú judikatúru v napadnutom rozsudku správne a obšírne zreprodukoval a uplatnil ( 104 ), takže sa jej vysvetlenia v ďalšej časti zdržím. Po preskúmaní všetkých písomných a ústnych argumentov skupiny Schindler nevidím žiaden dôvod na to, aby sa Súdnemu dvoru navrhol odklon od tejto judikatúry.

171.

Od nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 17 v roku 1962 môže Komisia uložiť za kartelové delikty pokuty vo výške do 10 % celkového obratu podniku.

172.

Skupina Schindler sa nemohla spoliehať na to, že počas existencie kartelu výťahov dôjde k akýmkoľvek zmenám pôvodne uplatňovanej metódy Komisie na výpočet pokút a pôvodne známych maximálnych výšok pokút uložených Komisiou. Už vtedy sa totiž dobre vedelo, že Komisia je v rámci hraníc stanovených nariadením č. 1/2003 (predtým nariadenie č. 17) oprávnená zvýšiť úroveň pokút v oblasti kartelového práva, ak je to potrebné na zabezpečenie uplatňovania politiky Únie týkajúcej sa ochrany hospodárskej súťaže ( 105 ).

173.

Ani vo všeobecnom trestnom práve sa okrem toho nikto nemôže spoliehať na to, že sa platné trestné ustanovenie bude vždy uplatňovať tým istým spôsobom a hlavne vždy rovnako mierne alebo rovnako prísne. Žiaden subjekt práva nemôže racionálne predpokladať, že sa prax trestnoprávnych orgánov týkajúca sa stanovenia výšky sankcií za konkrétne protiprávne konanie nebude v rámci ich existujúceho, zákonom stanoveného priestoru voľnej úvahy nikdy vyvíjať. Naopak sú prípustné prispôsobenia tejto praxe zmeneným okolnostiam, ako je častosť, komplexnosť a závažnosť protiprávnych konaní ( 106 ).

174.

Existenciu legitímnej dôvery, ktorá je predmetom ochrany, možno v tomto prípade na strane skupiny Schinder predpokladať o to menej, že protisúťažné konania v rámci kartelu výťahov, ktoré sa jej kladú za vinu, sa zväčša odohrali po zverejnení usmernení z roku 1998. Na to správne poukázala Komisia.

175.

Na základe vyššie uvedeného sa preto aj piaty odvolací dôvod musí zamietnuť.

176.

Predmetom desiateho, jedenásteho a dvanásteho odvolacieho dôvodu sú detaily výpočtu pokút uložených skupine Schindler.

177.

Desiatym odvolacím dôvodom Schindler kritizuje klasifikáciu jej protisúťažných konaní v rámci kartelu výťahov ako „mimoriadne závažných“. Schindler sa domnieva, že účinky týchto protisúťažných konaní na trh boli veľmi malé a že Všeobecný súd to pokiaľ ide o základné sumy ukladaných pokút nedostatočne zohľadnil.

178.

V tejto súvislosti stačí poukázať na to, že podľa ustálenej judikatúry účinok protisúťažného postupu nie je určujúcim kritériom pri posudzovaní primeranej výšky pokuty. Skutočnosti týkajúce sa úmyslu konania môžu byť dôležitejšie ako tie, ktoré sa týkajú jeho účinkov, najmä ak, rovnako ako v tomto prípade, ide o porušenia, ktoré sú skutočne závažné, napríklad rozdeľovanie trhov ( 107 ).

179.

Predmetom kartelu výťahov boli práve takéto závažne obmedzenia, ktorých účelom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže. Cieľom účastníkov kartelu v štyroch dotknutých členských štátov bolo rozdelenie zákaziek a trhov. Je správne posúdiť takéto protisúťažné konania bez ohľadu na ich konkrétne účinky na dianie na trhu v súvislosti so stanovením základných súm pokút ako mimoriadne závažné.

180.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy nemožno desiatemu odvolaciemu dôvodu vyhovieť.

181.

Pokiaľ skupina Schindler v rámci desiateho odvolacieho dôvodu Všeobecnému súdu vytýka, že nevykonal žiadne vlastné dokazovanie, platí okrem toho to, čo som už konštatovala vyššie v súvislosti s druhým odvolacím dôvodom ( 108 ). Bez ohľadu na to Všeobecný súd spravidla nie je povinný ex offo preskúmať váhu skutočností zohľadnených Komisiou na účely stanovenia pokuty ( 109 ).

182.

V jedenástom odvolacom dôvode odvolateľky konštatujú, že Všeobecný súd mal zohľadniť jednak dobrovoľné ukončenie protiprávnych konaní v Nemecku skupinou Schindler v roku 2000 a jednak, ako poľahčujúcu okolnosť, vnútropodnikový program compliance skupiny Schindler.

183.

Takýto právny nárok na zníženie pokuty však nemožno akceptovať ani z jedného ani z druhého hľadiska konštatovaného skupinou Schindler.

184.

Po prvé, pokiaľ ide o „dobrovoľné ukončenie porušenia“ v Nemecku, Všeobecný súd za to správne nepriznal zníženie pokuty. Dobrovoľné ukončenie porušenia nemôže automaticky viesť k zníženiu pokuty za kartelový delikt, naopak v tejto súvislosti záleží na okolnostiach konkrétneho prípadu. V tomto prípade Všeobecný súd okrem iného konštatoval, že „ako vyplýva zo spisu, Schindler opustila kartel iba z dôvodu nezhôd s ostatnými účastníkmi“ ( 110 ). Za takýchto okolností mohol Všeobecný súd bez toho, aby sa dopustil právnej chyby, vychádzať z toho, že v žiadnom prípade nejde, tak ako tvrdila Schindler, o „návrat k zákonnosti“, za ktorý si podnik mohol zaslúžiť zníženie pokuty.

185.

Po druhé, pokiaľ ide o prípadné programy compliance podnikov, už som uviedla, že tieto programy možno zohľadniť v kartelových konaniach len vtedy, keď sú schopné účinne zastaviť závažné a dlho trvajúce kartelové delikty, ako aj odhaliť pravdepodobné zákonné porušenia a tieto ihneď zastaviť ( 111 ). Takýto pozitívny účinok program compliance skupiny Schindler v tomto prípade zjavne nemal, naopak podľa vlastných tvrdení Schindler dokonca sťažil odhalenie porušení ( 112 ). Bolo by nezmyselné, aby sa podnik za takýto, zjavne nedostatočný, program compliance ešte odmenil nižšou pokutou.

186.

Jedenásty žalobný dôvod sa preto musí tiež zamietnuť.

187.

Dvanásty odvolací dôvod sa týka zníženia pokút uložených podniku Schindler za jeho účasť na kartely v Belgicku, Nemecku a Luxembursku pre spolupráci podniku s Komisiou v správnom konaní. Schindler sa domnieva, že Všeobecný súd jej príspevky k spolupráci v tomto prípade nedostatočne zohľadnil.

188.

V prvej časti dvanásteho odvolacieho dôvodu skupina Schindler tvrdí, že Všeobecný súd neprávom priznal Komisii v rámci oznámenia z roku 2002 (takzvané „oznámenie o zhovievavosti“) ( 113 ) širokú mieru voľnej úvahy a sám sa obmedzil len na kontrolu zjavných chýb.

189.

V skutočnosti Všeobecný súd vysvetlil, že Komisia disponuje „širokou mierou voľnej úvahy“, keď posudzuje, či majú dôkazy predložené podnikom v rámci oznámenia o spolupráci z roku 2002 „značnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 uvedeného oznámenia“, a „Všeobecný súd [jej] môže vytknúť iba zjavné prekročenie tejto miery voľnej úvahy“ ( 114 ).

190.

Tento právny názor Všeobecného súdu nie je správny. Posudzovanie hodnoty dôkazov, ktoré podniky predkladajú v rámci oznámenia z roku 2002 v správnom konaní na účely spolupráce s Komisiou, sa uskutočňuje v súvislosti s výpočtom výšky pokuty. Preto spadá do pôsobnosti neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu (článok 261 ZFEÚ v spojení s článkom 31 nariadenia č. 1/2003), v rámci ktorej je Všeobecný súd oprávnený nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti nahradiť posúdenie Komisie svojím posúdením ( 115 ). Ak Všeobecný súd v tejto súvislosti napriek tomu poukazuje na „širokú mieru voľnej úvahy“ Komisie, tak z právneho hľadiska predstavuje rozsah svojich vlastných oprávnení nesprávne.

191.

Napriek tomu takáto právna chyba nemusí nevyhnutne viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku ( 116 ). Naopak záleží na tom, aké kritéria stanovil Všeobecný súd pri konkrétnom posúdení pridanej hodnoty spolupráce dotknutého podniku s Komisiou.

192.

V prejednávanej veci sa Všeobecný súd v žiadnom prípade nevzdal svojho vlastného posúdenia, ale podrobne sa zaoberal argumentmi skupiny Schindler týkajúcimi sa pridanej hodnoty jej spolupráce s Komisiou v správnom konaní ( 117 ). Takto nakoniec, napriek svojej úvodnej poznámke, ktorá nebola právne správna, vyhovel právnym požiadavkám.

193.

V tejto súvislosti treba zamietnuť najmä argument, že dôkazy predložené účastníkmi kartelu v správnom konaní majú vždy pridanú hodnotu a musia viesť k zníženiu pokuty. Hodnota dôkazov sa nemeria podľa ich množstva („iudex non calculat“), ani podľa toho, ako často sa Komisia na ne odvolala v spornom rozhodnutí ( 118 ).

194.

Okrem toho nie je úlohou Súdneho dvora v odvolacom konaní, aby teraz nahradil posúdenie Komisie a Všeobecného súdu svojím vlastným posúdením pridanej hodnoty údajov skupiny Schindler ( 119 ). Na základe toho je v tomto bode postačujúce opätovné preskúmanie, či údaje skupiny Schindler poskytnuté Komisii mali tú istú hodnotu ako údaje podnikov ThyssenKrupp, Otis a Kone alebo či pre dokazovanie Komisie nepriniesli vôbec žiadnu značnú pridanú hodnotu.

195.

V druhej časti dvanásteho odvolacieho dôvodu skupina Schindler kritizuje body 350 až 361 napadnutého rozsudku a sťažuje sa na to, že sa jej za jej spoluprácu mimo oznámenia z roku 2002 poskytlo príliš nízke zníženie pokuty, konkrétne len 1 % za nepopretie skutkového stavu. S odkazom na bod 3 šiestu zarážku usmernení z roku 1998 sa skupina Schindler domnieva, že má nárok na väčšie zníženie jej pokuty.

196.

Toto tvrdenie je nedôvodné.

197.

Ako správne vysvetľuje Komisia, ustanovenie v bode 3 šiestej zarážke usmernení z roku 1998 neslúži na to, „aby sa odmenili aj nedostatočné výpovede korunných svedkov“. Za takú spoluprácu ako bola spolupráca zo strany skupiny Schindler, ktorá síce spadá do pôsobnosti „úpravy o korunných svedkoch“ (t. j. oznámenia z roku 2002), ale nespĺňa všetky jej požiadavky, najmä požiadavku „značnej pridanej hodnoty“, neexistuje nárok na zníženie pokuty, najmä nie na základe bodu 3 šiestej zarážky usmernení z roku 1998.

198.

V dôsledku toho sa dvanásty odvolací dôvod musí zamietnuť v celom rozsahu.

199.

V ôsmom odvolacom dôvode skupina Schindler tvrdí, že pri uplatnení 10 % hornej hranice pokút podľa článku 23 ods. 2 pododseku 2 nariadenia sú relevantné len obraty daných vnútroštátnych dcérskych spoločností skupiny Schindler, nie však obrat spoločnosti Schindler Holding.

200.

Toto tvrdenie je neopodstatnené. Pojem podnik v článku 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ) na jednej strane a v článku 23 nariadenia č. 1/2003 na druhej strane je totožný. Obe ustanovenia sa musia uplatňovať koherentne. 10 % hranica sa preto zakladá na obrate podniku, ktorého spoločnými právnymi zástupcami sú materská spoločnosť, v tomto prípade spoločnosť Schindler Holding, a jej 100 % dcérske spoločnosti, v tomto prípade vnútroštátne dcérske spoločnosti v Nemecku, Belgicku, Holandsku a Luxembursku.

201.

Ôsmy odvolací dôvod by mohol byť dôvodný len vtedy, keby boli, v rozpore s vyššie uvedeným ( 120 ), dôvodné námietky skupiny Schindler týkajúce sa uplatnenia 100 % domnienky v prejednávanej veci. Keďže to tak nie je, tento odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

202.

Predmetom deviateho odvolacieho dôvodu je vlastnícke právo. Schindler sa domnieva, že uloženie pokút spoločnosti Schindler Holding a jej dcérskym spoločnostiam v Belgicku, Holandsku a Luxembursku ( 121 ) porušuje „pre ich neprimeranej výške“„voči spoločnosti Schindler ako švajčiarskemu podniku základné, medzinárodne právne zakotvené záruky EÚ týkajúce sa ochrany investícií a vlastníctva“. Schindler v tejto súvislosti Všeobecnému súdu najmä vytýka, že nerešpektoval relevantnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa vlastníckeho práva.

203.

Vlastnícke právo je základným právom, ktoré je na úrovni Únie predmetom ochrany na základe článku 17 Charty základných práv, ako aj v rámci všeobecných právnych zásad práva Únie ( 122 ) (článok 6 ods. 3 ZEÚ). Môžu sa ho dovolávať aj súkromné osoby, ktoré nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu Únie ( 123 ).

204.

Keďže Únia nie je členom EDĽP, nie je možné použiť článok 1 dodatkového protokolu č. 1 k EDĽP ( 124 ), na rozdiel od názoru skupiny Schindler, priamo ako základ vlastníckeho práva ( 125 ); toto ustanovenie má však význam, spolu s príslušnou judikatúrou ESĽP, ako základ výkladu a uplatnenia článku 17 Charty základných práv (článok 6 ods. 1 tretí pododsek ZEÚ v spojení s článkom 52 ods. 3 prvou vetou Charty) ( 126 ).

205.

V rozsahu v akom sa Schindler okrem toho vo svojom odvolaní odvoláva na neurčité medzinárodnoprávne záruky, nie je jeho tvrdenie v tomto odvolacom konaní dostatočne konkrétne na to, aby ho Súdny dvor mohol preskúmať, a preto je neprípustné ( 127 ).

206.

Pokiaľ ide o námietku skupiny Schindler týkajúcu sa porušenia základného práva, treba poznamenať, že podľa všetkého vôbec nie je nevyhnutné považovať uloženie pokuty za kartelový delikt za zásah do vlastníckeho práva. Inštitúcie Únie totiž dotknutému podniku neodnímajú žiadne vlastníctvo, ale ukladajú mu len všeobecnú povinnosť na zaplatenie pokuty z jeho majetku. V tomto zmysle aj Všeobecný súd v napadnutom rozsudku zdôraznil, že sporné rozhodnutie nemá vplyv na vlastnícku štruktúru skupiny Schindler ( 128 ).

207.

Podľa judikatúry ESĽP týkajúcej sa článku 1 dodatkového protokolu č. 1 k EDĽP je však potrebné považovať pokuty za zásahy do vlastníckeho práva, pretože odoberajú dotknutej osobe časť jej vlastníctva, a to peňažnú sumu, ktorú má zaplatiť ( 129 ). Zásada homogenity požaduje, aby sa článok 17 Charty základných práv vykladal v tom zmysle, aby vlastnícke právo na úrovni Únie malo ten istý zmysel a rozsah, aký mu priznáva EDĽP (článok 52 ods. 3 prvá veta Charty).

208.

Podľa ustálenej judikatúry sa však vlastnícke právo nezaručuje absolútne alebo bezhranične, ale musí sa zohľadňovať so zreteľom na jeho spoločenskú funkciu ( 130 ).

209.

Ďalej článok 52 ods. 1 Charty základných práv pripúšťa, že výkon práv zakotvených v Charte môže byť obmedzený, ak je také obmedzenie stanovené zákonom, rešpektuje podstatu týchto práv a slobôd, je dodržaná zásada proporcionality, je nevyhnutné a skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných ( 131 ).

210.

Tým, že je ukladanie pokút v oblasti kartelového práva upravené v článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003, spočíva na právnom základe ( 132 ). Sleduje sa ním cieľ verejného záujmu: tieto pokuty slúžia na zachovanie účinnej hospodárskej súťaže na európskom vnútornom trhu ( 133 ), najmä tým, že odstrašujú od páchania kartelových deliktov a posilňujú dôveru všetkých trhových subjektov v účinnú silu pravidiel európskeho vnútorného trhu ( 134 ).

211.

Fakt, že ukladanie finančných sankcií je v zásade legitímne, je okrem toho výslovne uznané aj v článku 1 druhom odseku dodatkového protokolu č. 1 k EDĽP. Podľa neho zostáva nedotknuté právo štátu na uplatnenie zákonov, ktoré považuje za nevyhnutné okrem iného na zabezpečenie platenia pokút, pričom podľa judikatúry ESĽP má v tejto veci diskrečnú právomoc ( 135 ).

212.

Porušenie vlastníckeho práva môže byť v konečnom dôsledku spojené s pokutami len vtedy, keď dotknutú osobu príliš zaťažujú alebo zásadne negatívne ovplyvňujú jej finančnú situáciu; pokuty teda inými slovami nesmú byť neprimerané ( 136 ). Podľa judikatúry ESĽP pokuty nie sú primerané vtedy, keď ide o extrémne vysoké sumy, ktoré spôsobujú také prehnané zaťaženie, že majú fakticky vyvlastňovací charakter ( 137 ).

213.

Všeobecný súd v prejednávanej veci postupoval v plnom rozsahu v súlade s týmto pravidlom, keď skúmal, či uložené pokuty predstavujú neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty základného práva na ochranu vlastníctva ( 138 ).

214.

Skutočnosť, či s pokutou je spojené takéto neprimerané zaťaženie, nemožno posudzovať len na základe jej nominálnej hodnoty, ale závisí v rozhodujúcej miere od výkonnosti jej adresáta. Zo samého faktu, že ESĽP považoval pokuty za rôzne colné delikty v celkovej výške 8 miliónov eur v prípade právnickej osoby za porušenie jej vlastníckeho práva ( 139 ), nemožno vyvodiť žiadne závery v prejednávanej veci, v ktorej ide o závažné a dlhodobé kartelové delikty veľkého, medzinárodne pôsobiaceho podniku s dcérskymi spoločnosťami vo viacerých členských štátoch.

215.

Samozrejme, že pokuty uložené Komisiou podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 môžu byť bolestivé aj pre také veľké podniky ako Schindler. To je však v súlade s ich funkciou a najmä pri takých závažných a zároveň dlhodobých kartelových deliktoch ako v tomto prípade to za žiadnych okolností nie je nespravodlivé. Vzhľadom na zákonnú hornú hranicu 10 % ročného celkového obratu nemožno okrem toho za normálnych okolností dospieť k neprimeranému zaťaženiu podnikov s fakticky vyvlastňovacím charakterom ( 140 ).

216.

Námietka vyvlastnenia vznesená odvolateľkami sa totiž len v malej miere zakladá na zaťažení skupiny Schindler ako podniku alebo spoločnosti Schindler Holding ako právnickej osoby, ako skôr na individualizovanom pozorovaní zaťažení, ktoré údajne vyplývali z uložených pokút pre tri vnútroštátne dcérske spoločnosti skupiny Schindler v Belgicku, Holandsku a Luxembursku. Takéto individualizované pozorovanie situácie jednotlivých právnických osôb je však absolútne neprípustné, keď ide o uloženie pokút podnikom, ktoré predstavujú hospodársku jednotku a len formálne za ne spoločne zodpovedajú viaceré právnické osoby ( 141 ).

217.

Ani tvrdenie skupiny Schindler o znehodnotení investícií v jej troch vnútroštátnych dcérskych spoločnostiach nie je v tejto súvislosti presvedčivým argumentom. V rámci vnútorných vzťahov len spoločnosť Schindler Holding rozhoduje o tom, či sa pokuty uložené podniku zaplatia z majetku daných dcérskych spoločností alebo na to ako materská spoločnosť použije svoj vlastný majetok. Ako správne objasnil Všeobecný súd, stanovenie jednotlivých podielov spoločností patriacich do tej istej skupiny, ktoré sú spoločne a nerozdielne povinné zaplatiť tú istú pokutu, patrí do právomoci týchto spoločností ( 142 ).

218.

Nakoniec je potrebné upozorniť na to, že materská spoločnosť koncernu, ktorá vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku jej dcérskych spoločností a preto vo vnútri tohto koncernu „ťahá za motúzky“, sa nemôže zbaviť osobnej zodpovednosti za kartelové delikty, hoci navonok ako účastníci koncernu vystupovali len dcérske spoločnosti ( 143 ). Pri výpočte pokút a pri posudzovaní solventnosti podniku sa preto musí zohľadňovať aj finančná výkonnosť materskej spoločnosti.

219.

Účinnosť pokút v oblasti kartelového práva voči podnikom by bola podstatne oslabená, ak by sa pri výpočte daných sankcií zohľadňovala vnútorná organizácia koncernov a ak by sa umožnilo, aby finančne silná materská spoločnosť v postavení holdingovej spoločnosti tvrdila stratu hodnoty jej investícií, ale v skutočnosti by „sa zbavovala zodpovednosti“ a snažila by sa preniesť zodpovednosť za prípadné kartelové delikty na jej menej finančne silné dcérske spoločnosti, hoci by na ich obchodnú politiku vyvíjala rozhodujúci vplyv.

220.

Na základe vyššie uvedeného Všeobecný súd teda pri posúdení vlastníckeho práva uplatnil správne právne kritéria a na základe toho správne poprel porušenie vlastníctva skupiny Schindler ( 144 ). Preto sa musí deviaty odvolací dôvod zamietnuť.

221.

Nakoniec sa Schindler v trinástom odvolacom dôvode zaoberá zásadou proporcionality. Podľa názoru skupiny Schindler Všeobecný súd tejto zásade nevenoval v bodoch 365 až 372 napadnutého rozsudku potrebnú pozornosť.

222.

Podľa ustálenej judikatúry je potrebné zásadu proporcionality pri ukladaní pokút za kartelové delikty potrebné rešpektovať ( 145 ). Podľa článku 49 ods. 3 Charty základných práv má táto zásada, ktorá hovorí, že prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu, teraz postavenie základného práva.

223.

V štádiu odvolania však Súdny dvor pokiaľ ide o otázku primeranosti pokuty nenahrádza z dôvodu spravodlivého zaobchádzania posúdenie Všeobecným súdom svojím posúdením, ale obmedzuje sa len na preskúmanie, či sa Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci dopustil zjavných chýb, napríklad tým, že nezohľadnil všetky relevantné aspekty ( 146 ). V odvolacom konaní možno len výnimočne konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu neprimeranej výšky pokuty, a to v prípade, že „výška sankcie je nielen neprimeraná, ale aj prehnaná, ba dokonca disproporčná“ ( 147 ).

224.

K takémuto nesprávnemu právnemu posúdeniu v tomto prípade podľa všetkého nedošlo.

225.

Po prvé je nedôvodná námietka skupiny Schindler, že Všeobecný súd sa bez konkrétneho preskúmania uspokojil s tvrdením, že 10 % limit pre pokuty podľa článku 23 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 1/2003 nie je prekročený. V skutočnosti sa Všeobecný súd mimoriadne detailne zaoberal primeranosťou pokút uložených podniku Schindler Komisiou, pričom sa okrem iného zaoberal aspektmi ako mimoriadna závažnosť porušení, nevyhnutnosť odstrašujúceho účinku sankcií, ako aj veľkosť a hospodárska sila hospodárskej jednotky, ktorú predstavuje podnik Schindler ( 148 ).

226.

Rovnako nepresvedčivá je po druhé námietka podniku Schindler, že pri posúdení veľkosti a hospodárskej sily podniku sa nemala zohľadňovať spoločnosť Schindler Holding. Naopak zohľadnenie výkonnosti celého podniku Schindler vrátane spoločnosti Schindler Holding ako materskej spoločnosti, bolo, ako som už uviedla ( 149 ), právnou povinnosťou.

227.

V súvislosti s tým, že Schindler sa nakoniec snaží spochybniť primeranosť pokút vzhľadom na ich čistú nominálnu výšku a pritom sa odvoláva na judikatúru ESĽP ( 150 ), musí sa jeho argumentácia zamietnuť z tých istých dôvodov, ktoré som už vysvetlila v súvislosti s vlastníckym právom ( 151 ).

228.

Na základe vyššie uvedeného sa preto musí zamietnuť aj trinásty odvolací dôvod.

229.

Keďže žiaden z odvolacích dôvodov uvedených odvolateľkami nie je dôvodný, toto odvolanie sa musí v celom rozsahu zamietnuť.

230.

Ak sa odvolanie, tak ako to v prejednávanej veci navrhujem, zamietne, Súdny dvor rozhodne podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku o trovách konania, pričom podrobnosti vyplývajú z článkov 137 až 146 v spojení s článkom 184 ods. 1 rokovacieho poriadku ( 152 ).

231.

Podľa článku 138 ods. 1 a 2 v spojení s článkom 184 ods. 1 rokovacieho poriadku je účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté; ak je viac účastníkov konania, ktorí vo veci nemali úspech, Súdny dvor medzi nich rozdelí náhradu trov konania. Keďže Komisia navrhla zaviazať odvolateľky na náhradu trov konania a odvolateľky nemali úspech vo svojich dôvodoch, musia byť zaviazané na náhradu trov konania. Keďže podali odvolanie spoločne, musia tieto trovy konania znášať spoločne a nerozdielne ( 153 ).

232.

Podľa článku 184 ods. 4 druhej vety rokovacieho poriadku by síce bolo možné rozhodnúť tak, že Rada ako vedľajší účastník konania na strane Komisie v prvostupňovom konaní, ktorý sa zúčastnil aj odvolacieho konania, bude znášať vlastné trovy konania ( 154 ). Ale ako vyplýva už zo znenia tohto ustanovenia („môže“), nie je to nevyhnutné. V tomto prípade podľa môjho názoru neexistujú žiadne závažné dôvody na to, aby Rada znášala vlastné trovy konania. Aj za predpokladu, že Rada má dôležitý inštitucionálny záujem na obrane platnosti nariadenia č. 1/2003, je nevyhnutné zohľadniť, že odvolateľky svojimi výhradami voči tomuto nariadeniu nepoložili žiadne nové, doteraz nezodpovedané právne otázky ( 155 ). Naopak odvolateľky sa v tejto súvislosti len pokúsili primäť Súdny dvor k zmene doterajšej judikatúry. Je správne, aby za to znášali riziko trov konania. Súdny dvor by ich mal preto zaviazať nielen na znášanie vlastných trov konania, ale aj na náhradu trov konania Rady, rovnako ako keď v iných prípadoch zaviazal neúspešného odvolateľa na náhradu trov konania vedľajšieho účastníka konania na strane odporcu z prvostupňového konania, ak mal tento vedľajší účastník, tak ako v tomto prípade Rada, úspech v odvolacom konaní ( 156 ).

233.

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: