1. 

Ak sa zistí, že obchodná praktika klame spotrebiteľov, má význam, či obchodník urobil všetko, čo mohol, aby tomu zabránil? Túto otázku položil Súdnemu dvoru Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) (Rakúsko).

2.

Článok 5 smernice 2005/29/ES (ďalej len „smernica“) ( 2 ) znie:

„1.   Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

2.   Obchodná praktika je nekalá, ak:

…

4.   Za nekalé obchodné praktiky sa považujú najmä tie, ktoré:

5.   Príloha I obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. Ten istý jediný výpočet sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou tejto smernice.“

3.

Články 6 a 7 smernice upravujú klamlivé obchodné praktiky, zatiaľ čo články 8 a 9 sa týkajú agresívnych obchodných praktík. Článok 6 stanovuje:

„1.   Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia, uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj keď je táto informácia vecne správna vo vzťahu k jednému alebo viacerým nasledujúcim prvkom, pričom v obidvoch prípadoch zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil:

…

4.

Konanie pred vnútroštátnym súdom sa týka dvoch rakúskych cestovných kancelárií – CHS Tour Services GmbH (ďalej len „CHS“) a Team4 Travel GmbH (ďalej len „Team4 Travel“). Tak CHS, ako aj Team4 Travel organizujú a poskytujú lyžiarske kurzy a zimné dovolenky v Rakúsku pre skupiny žiakov zo Spojeného kráľovstva.

5.

V reklamnom katalógu spoločnosti Team4 Travel v anglickom jazyku, ktorý bol zverejnený v polovici septembra 2010, boli niektoré ubytovacie zariadenia označené symbolom „exkluzívne“. Podľa katalógu sa má pojem „exkluzívne“ chápať tak, že označuje „ubytovacie zariadenie, ktoré majú počas jarných prázdnin alebo počas jarných a veľkonočných prázdnin alebo počas celej zimnej sezóny k dispozícii výhradne klienti [spoločnosti Team4 Travel]“. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že použitie tohto výrazu znamenalo, že ubytovacie zariadenie malo so spoločnosťou Team4 Travel stály zmluvný vzťah a že iné cestovné kancelárie v uvedených termínoch nemohli poskytnúť ubytovanie v tomto zariadení. Podľa pripomienok, ktoré predložila CHS, sa v cenníku spoločnosti Team4 Travel tiež uvádzalo, že „všetky zvýraznené ceny… znamenajú, že [Team4 Travel] má v tomto termíne rezervovanú celú ubytovaciu kapacitu“.

6.

Na termíny, ktoré v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie sú uvedené, v určitých obdobiach roka 2012 Team4 Travel uzavrela zmluvy o rezervácii ubytovacej kapacity s viacerými poskytovateľmi ubytovania. Tieto zmluvy – ktorých ustanovenia nie sú v samotnom návrhu na začatie prejudiciálneho konania citované – obsahovali podmienku, podľa ktorej uvedená ubytovacia kapacita bude bez obmedzenia k dispozícii spoločnosti Team4 Travel a poskytovateľ ubytovania nemôže od tejto podmienky odstúpiť bez písomného súhlasu spoločnosti Team4 Travel. Záväzná rezervácia sa mala uskutočniť 28 dní pred príslušným príchodom. Vnútroštátny súd uvádza, že na zabezpečenie exkluzivity si Team4 Travel s poskytovateľmi ubytovania dohodla právo odstúpiť od zmluvy, ako aj zmluvnú pokutu.

7.

Zo spisu predloženému Súdnemu dvoru však vyplýva, že napriek uvedeným zmluvám si CHS v prekrývajúcich sa rezervačných termínoch zarezervovala ubytovaciu kapacitu v tých istých ubytovacích zariadeniach ako Team4 Travel. Vnútroštátny súd navyše uvádza, že tieto rezervácie boli uskutočnené po tom, čo Team4 Travel uzavrela výhradné zmluvy. Poskytovatelia ubytovania teda porušili svoje zmluvné záväzky voči spoločnosti Team4 Travel.

8.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa – bez uvedenia konkrétneho dátumu, keď k tomu došlo – uvádza, že poskytovatelia ubytovania informovali spoločnosť Team4 Travel, že iné cestovné kancelárie ešte neuskutočnili nijaké rezervácie. Ďalej sa v ňom uvádza, že konateľka spoločnosti Team4 Travel dbala o to, aby v hoteloch z dôvodu nedostatočnej ubytovacej kapacity nemohli rezervovať ubytovanie iné cestovné kancelárie. Až do začatia súdneho konania nevedela o existencii iných rezervácií.

9.

Keďže sa však spoločnosti CHS tiež podarilo rezervovať celú dostupnú ubytovaciu kapacitu alebo jej časť na február alebo veľkonočné prázdniny 2012, CHS sa domnievala, že tieto vyhlásenia o exkluzivite sú nepravdivé a predstavujú nekalú obchodnú praktiku. CHS preto podala na Landesgericht Innsbruck (Krajinský súd v Innsbrucku) (Rakúsko) návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala, aby súd zakázal spoločnosti Team4 Travel uvádzať, že výhradne ponúka konkrétne ubytovanie na konkrétny dátum príchodu.

10.

Uznesením z 30. novembra 2010 Landesgericht Innsbruck zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia s odôvodnením, že tvrdenie o exkluzivite je pravdivé vzhľadom na nevypovedateľné zmluvy o rezervácii, ktoré predtým Team4 Travel uzavrela.

11.

Dňa 13. novembra 2011 Oberlandesgericht Innsbruck (Vyšší krajinský súd v Innsbrucku) (Rakúsko) potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni s odôvodnením, že Team4 Travel dodržala požiadavky odbornej starostlivosti a mohla oprávnene očakávať, že jej zmluvní partneri dodržia svoje zmluvné záväzky.

12.

CHS následne podala opravný prostriedok „Revision“ na Oberster Gerichtshof.

13.

Vnútroštátny súd zastáva názor, že výsledok konania závisí od správneho výkladu článku 5 ods. 2 smernice. Zdôrazňuje, že opravnému prostriedku nemožno vyhovieť, ak Team4 Travel môže namietať, že nekonala v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti. Na základe toho Oberster Gerichtshof predkladá Súdnemu dvoru na posúdenie dva rôzne spôsoby výkladu.

14.

Podľa prvého spôsobu výkladu odkaz na klamlivé alebo agresívne praktiky v zmysle článkov 6 až 9 uvedený v článku 5 ods. 4 smernice znamená, že takéto praktiky sú samy osebe nezlučiteľné s povinnosťou odbornej starostlivosti podľa článku 5 ods. 2. V tejto súvislosti vnútroštátny súd poznamenáva, že v článkoch 6 až 9 nie je spomenutá povinnosť odbornej starostlivosti podľa článku 5 ods. 2 písm. a).

15.

Z druhého spôsobu výkladu vyplýva, že ak by sa odkaz na narušenie ekonomického správania spotrebiteľa uvedený v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice chápal tak, že je konkretizovaný podrobnejšími ustanoveniami uvedenými v článkoch 6 až 9, článok 5 ods. 2 písm. a) by bol naďalej uplatniteľný. V dôsledku toho by si klamlivá praktika podľa článku 6 navyše vyžadovala porušenie povinnosti odbornej starostlivosti podľa článku 5 ods. 2 písm. a). Vnútroštátny súd sa domnieva, že túto argumentáciu potvrdzuje celková systematika smernice.

16.

Keďže Oberster Gerichtshof mal vzhľadom na tieto úvahy pochybnosti o výklade článku 5 ods. 2 smernice, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto otázku:

„Má sa článok 5 [smernice] vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o klamlivé obchodné praktiky v zmysle článku 5 ods. 4 tejto smernice, nie je prípustné samostatne posúdiť kritériá uvedené v článku 5 ods. 2 písm. a) smernice?“

17.

Písomné pripomienky predložili CHS, Team4 Travel, rakúska, nemecká, talianska, maďarská, poľská a švédska vláda, vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia. Vo veci sa nekonalo pojednávanie.

18.

V nasledujúcich bodoch posúdim štruktúru, znenie, historický kontext a cieľ smernice, a najmä predmetných ustanovení.

19.

Pokiaľ ide o štruktúru smernice, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pojem „nekalé obchodné praktiky“, ktoré sú zakázané podľa článku 5 ods. 1, možno rozdeliť do troch kategórií: a) praktiky, ktoré spĺňajú dve kumulatívne požiadavky stanovené v článku 5 ods. 2, b) klamlivé alebo agresívne praktiky v zmysle článkov 6 až 9 uvedené v článku 5 ods. 4 a c) praktiky uvedené v prílohe I smernice (ďalej len „čierny zoznam“) na základe článku 5 ods. 5. ( 3 ) Na rozdiel od prvých dvoch kategórií sa však obchodné praktiky uvedené v čiernom zozname majú automaticky považovať za nekalé bez toho, aby bolo potrebné individuálne posúdiť všetky relevantné okolnosti. ( 4 )

20.

Článok 5 ods. 4 smernice vzhľadom na jeho samotné znenie rozpracováva a konkretizuje túto štruktúru. Podľa tohto ustanovenia sa za nekalé obchodné praktiky sa považujú „najmä“ tie, ktoré sú klamlivé (články 6 a 7) alebo agresívne (články 8 a 9). Slovo „najmä“ svedčí nielen o tom, že klamlivé a agresívne praktiky sú osobitnými druhmi (tzv. presne definovanými kategóriami) nekalých obchodných praktík ( 5 ), ale – čo je ešte dôležitejšie – že tiež samy osebe predstavujú nekalé obchodné praktiky. ( 6 )

21.

Na základe systematickej, ako aj doslovnej analýzy teda nesúhlasím s názorom, že články 6 a 7 (alebo články 8 a 9) smernice poskytujú len konkrétne príklady narušenia ekonomického správania spotrebiteľa uvedeného v článku 5 ods. 2 písm. b), v dôsledku čoho sa naďalej uplatní článok 5 ods. 2 písm. a), ako to vyplýva z druhého spôsobu výkladu uvedeného vnútroštátnym súdom.

22.

Okrem toho z preskúmania historického kontextu a cieľa smernice vyplýva, že vyššie uvedená analýza jej štruktúry a znenia má navyše pevnú oporu v legislatívnom procese, ktorý viedol k jej prijatiu. Poznámky obsiahnuté v návrhu Komisie ( 7 ) týkajúce sa klamlivých a agresívnych obchodných praktík totiž jednoznačne stanovujú, že kritérium týkajúce sa odbornej starostlivosti podľa článku 5 ods. 2 písm. a) smernice nemá samostatnú funkciu. To priamo odporuje záverom, ktoré poľská vláda podľa všetkého vyvodzuje z toho istého dokumentu. ( 8 )

23.

Vo všeobecnej rovine by však požiadavka splnenia dodatočných kritérií na to, aby sa uplatnil článok 6, bola v rozpore so samotným znením tohto ustanovenia. Zdá sa totiž, že článok 6 – aspoň za určitých okolností – stanovuje zásadu objektívnej zodpovednosti obchodníka. ( 9 ) Bolo by v rozpore s touto zásadou, ak by v prípade neexistencie akéhokoľvek odkazu na článok 5 ods. 2 písm. a) obchodníci boli oprávnení namietať, že konali v súlade so svojou povinnosťou odbornej starostlivosti. ( 10 ) Ako sa uvádza v prípravných dokumentoch, porušenie článku 6 samo osebe predstavuje porušenie povinnosti odbornej starostlivosti.

24.

Ak by sa pripustilo zohľadnenie ďalších požiadaviek podľa článku 6, bolo by navyše ťažké zlúčiť to so zmyslom a cieľom samotnej smernice. Viedlo by to totiž skôr k zníženiu ako zvýšeniu vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa, ktorej dosiahnutie je cieľom smernice, ( 11 ) pričom treba pripomenúť, že táto úroveň podlieha úplnej harmonizácii v celej Európskej únii. ( 12 )

25.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy skutočnosť, že obchodník si možno splnil povinnosť odbornej starostlivosti podľa článku 5 ods. 2 písm. a) smernice, nemá v prípade existencie klamlivých (alebo agresívnych) obchodných praktík nijaký význam. Tento názor zastáva CHS a rakúska, nemecká, maďarská a švédska vláda, vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia a tento názor je navyše tiež v súlade s prvým spôsobom výkladu, ktorý navrhuje vnútroštátny súd. ( 13 )

26.

Vzhľadom na to, že všetky výkladové faktory nasvedčujú rovnakému záveru, je do určitej miery prekvapujúce, že vnútroštátny súd mal ťažkosti s uplatnením článkov 5 a 6 smernice na skutkový stav. Je však pravdepodobné, že v praxi žiaľ došlo k nesprávnemu výkladu judikatúry Súdneho dvora. Je zrejmé, že tak Team4 Travel, ako aj poľská vláda odôvodňujú protichodné názory judikatúrou Súdneho dvora.

27.

Team4 Travel tvrdí, že Súdny dvor konštatoval, že ak určitá obchodná praktika patriaca do pôsobnosti smernice nie je uvedená v čiernom zozname, „možno ju považovať za nekalú, a preto za zakázanú, len po presnej analýze… najmä vo svetle kritérií uvedených v článkoch 5 až 9 smernice“. ( 14 ) Domnievam sa však, že táto pasáž nie je relevantná pre prejednávanú vec. Týka sa požiadavky individuálneho posúdenia spornej obchodnej praktiky podľa smernice, čo je požiadavka, ktorá sa na článok 6 bezpochyby vzťahuje. Naopak, Súdny dvor v uvedenom bode neobjasnil vzájomný vzťah medzi článkom 5 smernice na jednej strane a článkami 6 až 9 na druhej strane, čo je otázka, ktorá je predmetom tohto konania. Z toho istého dôvodu na rozdiel od názoru poľskej vlády a spoločnosti Team4 Travel nemá pre prejednávaný prípad nijaký význam skutočnosť, že Súdny dvor v minulosti konštatoval, že „treba rovnako overiť, či dotknutá praktika je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti v zmysle písmena a) článku 5 ods. 2 smernice“. ( 15 ) Toto konštatovanie sa totiž týka vzťahu medzi písmenami a) a b) článku 5 ods. 2 a nie vzťahu medzi článkom 5 a článkami 6 až 9.

28.

Okrem toho prístup, ktorý navrhuje poľská vláda, podľa ktorého v prípade klamlivých praktík „je možné“ samostatne posúdiť kritérium uvedené v článku 5 ods. 2 písm. a) smernice, je neudržateľný. Takáto možnosť by totiž bola v rozpore s cieľom smernice, ktorým je dosiahnuť rovnakú vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa vo všetkých členských štátoch, ako bolo spomenuté vyššie.

29.

Skutočnosť, že smernica neumožňuje podmieniť uplatnenie článku 6 splnením ďalších kritérií, však neznamená, že neposkytuje nijaký priestor na individuálne posúdenie. Ako uvádza švédska vláda, smernica nebráni vnútroštátnemu súdu v tom, aby v každom jednotlivom prípade najprv určil, či spornú obchodnú praktiku treba považovať za „klamlivú“ alebo „agresívnu“ podľa článkov 6 až 9 smernice, a ak nie, aby následne určil, či sú splnené všeobecné podmienky podľa článku 5 ods. 2. Smernica totiž podľa všetkého uprednostňuje prístup „zhora nadol“, teda posúdenie, ktoré sa začína čiernym zoznamom, pokračuje ustanoveniami o klamlivých alebo agresívnych praktikách a končí sa všeobecnou klauzulou. Ak sa pri jednom z prvých krokov zistí existencia nekalej obchodnej praktiky, nebude potrebné pristúpiť k ďalšiemu kroku, keďže sporná praktika by sa v každom prípade musela považovať za nekalú.

30.

Na záver uvádzam, že si uvedomujem, že na jednej strane dva rakúske súdy nižšieho stupňa, ktoré prejednávali vec, rozhodli v prospech spoločnosti Team4 Travel ( 16 ), a na druhej strane podľa vnútroštátneho súdu nemecký súd tiež „skúmal kritérium chýbajúcej odbornej starostlivosti napriek tomu, že konštatoval, že hrozí klamanie spotrebiteľov“. ( 17 ) Na základe vyššie uvedených úvah som však pevne presvedčený o tom, ktorý prístup treba uplatniť v prejednávanej veci.

31.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Oberster Gerichtshof (Rakúsko), takto:

Článok 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004, sa má vykladať v tom zmysle, že ak obchodná praktika patrí do pôsobnosti článku 5 ods. 4 tejto smernice, je irelevantné, či sú splnené aj kritériá uvedené v článku 5 ods. 2 písm. a) a/alebo b).