1

Svojím odvolaním sa Usha Martin Ltd domáha toho, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 9. septembra 2010, Usha Martin/Rada a Komisia (T-119/06, Zb. s. II-4335, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým sa zamietla jej žaloba o zrušenie jednak rozhodnutia Komisie 2006/38/ES z 22. decembra 2005, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie Komisie 1999/572/ES o prijatí záväzkov ponúknutých v súvislosti s antidumpingovým konaním týkajúcim sa dovozu oceľových lán a káblov s pôvodom inter alia v Indii (Ú. v. EÚ L 22, 2006, s. 54, ďalej len „sporné rozhodnutie“), a jednak nariadenia Rady (ES) č. 121/2006 z 23. januára 2006, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 1858/2005 o uložení konečného antidumpingového cla na dovozy oceľových lán a káblov s pôvodom okrem iného v Indii (Ú. v. EÚ L 22, s. 1, ďalej len „sporné nariadenie“).

2

Ustanovenia upravujúce uplatnenie antidumpingových opatrení Európskou úniou sa nachádzajú v nariadení Rady (ES) č. 384/96 z 22. decembra 1995 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 56, 1996, s. 1; Mim. vyd. 11/010, s. 45), zmenenom a doplnenom nariadením Rady (ES) č. 461/2004 z 8. marca 2004 (Ú. v. ES L 77, s. 12; Mim. vyd. 11/010, s. 150, ďalej len „základné nariadenie“).

3

Článok 8 základného nariadenia s názvom „Záväzky“ stanovuje vo svojich odsekoch 1, 7 a 9:

„1.   Pokiaľ sa predbežne potvrdzujúcim zistením určila existencia dumpingu a ujmy, Komisia môže prijať prijateľné dobrovoľné ponuky záväzkov, predložené ktorýmkoľvek vývozcom, na úpravu jeho cien alebo na ukončenie vývozov za dumpingové ceny, ak je po osobitnej konzultácií poradného výboru presvedčená, že škodlivý účinok dumpingu sa týmto odstráni. V takom prípade a za predpokladu, že takéto záväzky sú platné, sa dočasné clá uložené Komisiou v súlade s článkom 7 odsek 1 alebo konečné clá uložené Radou v súlade s článkom 9 odsek 4, podľa daného prípadu, nevzťahujú na príslušné dovozy daného výrobku vyrábaného spoločnosťami, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie Komisie, ktorým sa prijímajú záväzky, v znení jeho neskorších zmien a doplnení. Zvýšenie cien v zmysle takýchto záväzkov nie je vyššie, ako je potrebné na odstránenie dumpingového rozpätia, avšak malo by byť nižšie než dumpingové rozpätie, ak by takéto zvýšenie bolo dostatočné na odstránenie ujmy výrobnému odvetviu spoločenstva.

…

7.   Komisia vyžaduje od každého vývozcu, od ktorého bol akceptovaný záväzok, aby pravidelne poskytoval informácie, ktoré sa týkajú plnenia takéhoto záväzku a umožnil overenie príslušných údajov. Nevyhovenie takýmto požiadavkám sa interpretuje ako porušenie záväzku.

…

9.   V prípade porušenia alebo odvolania záväzkov akoukoľvek stranou záväzku, alebo v prípade odvolania prijatia záväzku Komisiou, prijatie záväzku sa po konzultácií odvolá rozhodnutím Komisie alebo nariadením Komisie, ak je to vhodné, a automaticky sa uplatňuje dočasné clo, ktoré Komisia uložila v súlade s článkom 7 alebo konečné clo, ktoré uložila Rada v súlade s článkom 9 odsek 4 za predpokladu, že daný výrobca mal možnosť vyjadriť svoje pripomienky, okrem prípadov, v ktorých záväzok stiahol samotný vývozca.

Akákoľvek zainteresovaná strana alebo akýkoľvek členský štát môžu predložiť informácie, ktoré poskytujú evidentný dôkaz o porušení záväzku. Následné hodnotenie, či porušenie záväzku nastalo alebo nie, sa spravidla ukončí do šiestich mesiacov, ale v žiadnom prípade nie neskôr ako deväť mesiacov po náležite odôvodnenej žiadosti. Komisia môže pri monitorovaní záväzkov požiadať o pomoc príslušné orgány členských štátov.“

4

Okolnosti predchádzajúce sporu sú opísané v bodoch 2 až 19 napadnutého rozsudku nasledujúcim spôsobom:

…

5

Žalobkyňa podala návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 19. apríla 2006 žalobu, ktorou sa domáha jednak zrušenia rozhodnutia, ako aj sporného nariadenia v rozsahu, v akom sa jej týkajú tieto akty práva Únie, a jednak zaviazania Rady a Komisie na náhradu trov konania.

6

Žalobkyňa na podporu svojej žaloby na prvom stupni uviedla dva žalobné dôvody, ktoré sa opierajú o porušenie zásady proporcionality, ako aj o nesprávne právne posúdenie, nedostatočné odôvodnenie a zneužitie právomoci v súvislosti s pôvodom dotknutých výrobkov.

7

V prvom žalobnom dôvode žalobkyňa tvrdila, že dve nezrovnalosti, na ktoré poukázala Komisia, teda nepredloženie správy o predajoch, na ktoré sa záväzok nevzťahuje, a používanie faktúr v súlade so záväzkom, neboli z hľadiska zásady proporcionality závažnými porušeniami tohto záväzku, ktoré by oprávňovalo Komisiu uložiť jej takú drastickú sankciu, akou je odvolanie prijatia záväzku.

8

Všeobecný súd zamietol tento prvý žalobný dôvod s tým, že v bodoch 53 až 55 napadnutého rozsudku v podstate rozhodol, že porušenie záväzku samo osebe postačuje na to, aby sa jeho prijatie zrušilo, a že sa zásada proporcionality neuplatní na otázku samotného uloženia antidumpingového cla, ku ktorému dôjde po tomto odvolaní. Takéto odvolanie prijatia záväzku vedie k uloženiu konečného antidumpingového cla z predmetných dovozov a zákonnosť odvolania prijatia záväzku nemôže byť na základe uvedenej zásady ako taká spochybnená.

9

Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, ktorého sa žalobkyňa dovolávala na podporu svojej žaloby, Všeobecný súd ho v bode 58 napadnutého rozsudku zamietol ako irelevantný, a teda žalobu zamietol v celom rozsahu.

10

Odvolateľka sa svojím odvolaním domáha, aby Súdny dvor:

11

Vo vyjadrení k odvolaniu Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

12

Vo svojom vyjadrení k žalobe Komisia navrhuje zamietnuť žalobu a zaviazať žalobkyňu na náhradu trov konania, ktoré vznikli tak v odvolacom konaní, ako aj v konaní na prvom stupni.

13

Svojím jediným odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd rozhodol nesprávne, že porušenie záväzku samo osebe postačuje na to, aby sa jeho prijatie odvolalo, a že takéto odvolanie sa rovná samotnému uloženiu antidumpingového cla, na ktoré sa tiež neuplatní zásada proporcionality, z čoho vyplýva, že zákonnosť odvolania prijatia záväzku sa nemôže ako taká spochybniť na základe tejto zásady.

14

Odvolateľka tiež tvrdí, že Všeobecný súd zrejme skreslil fakty tým, že v bode 48 napadnutého rozsudku rozhodol, že „je zjavné, že žalobkyňa nedodržala sporný záväzok“, keďže toto tvrdenie možno nesprávne chápať tak, že uznala porušenie záväzku v zmysle článku 8 základného nariadenia, k čomu však v prejednávanej veci nedošlo. Nikdy totiž nepripustila, že chyby alebo nesprávnosti, ktorých sa dopustila, boli dostatočne závažné na to, aby predstavovali porušenie záväzku v zmysle tohto článku 8 ods. 9. Všetky jej výrobky, na ktoré sa záväzok vzťahoval, boli okrem toho predané nad minimálnu cenu, zatiaľ čo na ostatné výrobky, na ktoré sa záväzok nevzťahoval, bolo skutočne uložené antidumpingové clo, a že postup preverovania fungoval účinným spôsobom s jej plnou spoluprácou.

15

Odvolateľka tvrdí, že rozhodnutie odvolať prijatie záväzku podľa článku 8 ods. 9 základného nariadenia predstavuje fázu, ktorá predchádza uloženiu antidumpingového cla, a že je rovnocenné aktu orgánov Únie podliehajúcemu súdnemu preskúmaniu v súvislosti so zásadou proporcionality. Domnieva sa, že každé rozhodnutie týkajúce sa záväzku prijaté podľa tohto článku 8, najmä prijatie záväzku, ním uložených podmienok a jeho dočasné odvolanie, môže podliehať súdnemu preskúmaniu vo vzťahu k tejto zásade. Podľa odvolateľky by iný prístup priznal orgánom Únie voľnú úvahu pri uplatňovaní toho istého článku 8. Okrem toho by neuplatnenie uvedenej zásady na realizáciu záväzku viedlo k zrušeniu nevyhnutnosti odôvodnenia rozhodnutí, ktorými Komisia odníma záväzky, a k nemožnosti podrobiť platnosť týchto aktov a ich odôvodnenie súdnemu preskúmaniu.

16

Pokiaľ ide o tvrdenia vychádzajúce z údajného skreslenia skutočností v bode 48 napadnutého rozsudku, Rada pripomína, že pri administratívnom vyšetrovaní a konaní pred Všeobecným súdom odvolateľka nikdy nenapadla záver Komisie, podľa ktorého odvolateľka jednak neuviedla v správach zaslaných Komisii predaje dotknutého výrobku, na ktoré sa záväzok nevzťahoval, a ani že vo faktúrach v súlade so záväzkom uvádzala predaje dotknutých výrobkov, na ktoré sa tento záväzok nevzťahoval, a že teda svoj záväzok nedodržala. Tvrdenie Všeobecného súdu nachádzajúce sa v uvedenom bode 48 je teda správne. Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého sa podľa druhej vety bodu 51 tohto rozsudku možno domnievať, že odvolateľka uznala dôležitosť porušenia záväzku, Rada si myslí, že tento bod sa obmedzuje na odkaz na rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2002, Arne Mathisen/Rada (T-340/99, Zb. s. II-2905), a na dve podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohla Komisia legálne odvolať prijatie záväzku a vymerať konečné antidumpingové clo.

17

Podľa Rady zo znenia článku 8 ods. 9 základného nariadenia jednoznačne vyplýva, že odvolanie prijatia záväzku je priamym dôsledkom porušenia tohto záväzku, rovnako ako to, že uloženie antidumpingového cla je priamym dôsledkom odvolania prijatia záväzku. Keď vývozca ponúkne záväzok a Komisia ho prijme, musí vývozca dodržať všetky podmienky tohto záväzku. Rada pripomína, že záväzky sa zakladajú na vzťahu dôvery medzi Komisiou a vývozcom, ktorý má prostredníctvom záväzku možnosť vyhnúť sa plateniu cla. Komisia je povinná vo vzťahu k výrobnému odvetviu Únie dbať na to, aby boli záväzky rovnako účinné ako uloženie antidumpingového cla.

18

Rada si myslí, že rozhodnutie odvolať prijatie záväzku v prípade jeho porušenia nepodlieha osobitnej kontrole proporcionality takéhoto rozhodnutia o odvolaní. Pripomína však, že Komisia môže prijatie záväzku odvolať iba v prípade, keď konštatuje, že došlo k porušeniu podmienok uvedených v záväzku. Takéto zistenie podlieha riadnemu súdnemu preskúmaniu.

19

Nakoniec Rada zdôraznila, že odvolateľka nikdy netvrdila, že článok 8 ods. 9 základného nariadenia predstavuje sám osebe zásah do zásady proporcionality tým, že stanovuje, že každé porušenie záväzku je spôsobilé povoliť Komisii odvolať prijatie záväzku.

20

Komisia sa stotožňuje s vyjadreniami Rady vo veci samej. Okrem toho Komisia pripomína, že článok 8 základného nariadenia nepriznáva odvolateľke žiadne právo profitovať zo záväzku a že tento orgán má širokú voľnú úvahu rozhodnúť, či prijme, alebo nie ponuku záväzku od podniku. V skutočnosti odvolací dôvod uvedený odvolateľkou znamená spochybnenie platnosti základného nariadenia ako takého vo vzťahu v zásade proporcionality, pretože zo znenia tohto nariadenia jasne vyplýva, že Komisia má právomoc ukladať antidumpingové clo, pokiaľ došlo k porušeniu záväzku. Tvrdí, že pokiaľ by sa pripustil výklad tohto článku 8 navrhovaný odvolateľkou, narušila by sa účinnosť záväzkov, ktoré majú mať rovnaký účinok ako antidumpingové clo, a to skončiť škodlivý účinok dumpingu.

21

Komisia tvrdí, že je povinná ukončiť škodlivý účinok dumpingu a že kontrola dodržiavania záväzku je v tomto smere dôležitá. Technické porušenia týkajúce sa povinnosti poskytnúť informácie sú z tohto dôvodu dôležité, pretože ich cieľom je umožniť Komisii splniť svoju povinnosť kontrolovať dodržiavanie záväzku. Článok 8 ods. 7 prvý pododsek základného nariadenia ponecháva Komisii v tomto ohľade malú mieru voľnej úvahy, pretože stanovuje, že nesplnenie týchto požiadaviek záväzku sa musí považovať za jeho porušenie.

22

Najprv je potrebné pripomenúť, že podľa článku 8 ods. 1 základného nariadenia v prípade, keď sa konštatuje existencia dumpingu a ujmy, Komisia môže prijať prijateľné dobrovoľné ponuky záväzkov, predložené ktorýmkoľvek vývozcom, na úpravu jeho cien, aby došlo k ukončeniu vývozu za dumpingové ceny, ak je po osobitnej konzultácií poradného výboru presvedčená, že škodlivý účinok dumpingu sa odstráni týmto záväzkom.

23

Z bodu 12 napadnutého rozsudku vyplýva, že Komisia rozhodla o prijatí záväzkov ponúknutých v súvislosti s antidumpingovým konaním týkajúcim sa dovozu oceľových káblov do Únie s cieľom zabezpečiť odstránenie škodlivých účinkov dumpingu.

24

Podľa účelu článku 8 základného nariadenia, na ktorého základe záväzok ponúkla, bola totiž odvolateľka nie len povinná zabezpečiť účinné dodržanie tohto záväzku, ale aj uskutočňovať účinný dozor nad realizáciou tohto záväzku v spolupráci s Komisiou v rámci vzťahu dôvery, na ktorom spočíva prijatie takéhoto záväzku Komisiou.

25

V bode 48 napadnutého rozsudku Všeobecný súd určil, že odvolateľka nedodržala svoj záväzok, a to po prvé porušením svojej povinnosti predložiť štvrťročné správy o predajoch dotknutého výrobku, na ktoré sa záväzok nevzťahuje, a po druhé porušením povinnosti nevystavovať faktúry v súlade so záväzkom pri výrobkoch, na ktoré sa tento záväzok nevzťahuje.

26

Druhou časťou svojho jediného odvolacieho dôvodu, ktorou sa treba najprv zaoberať, odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd zjavne skreslil skutočnosti tým, že uznal, že porušila svoj záväzok v zmysle článku 8 základného nariadenia, zatiaľ čo ona vždy tvrdila, že k závažnému porušeniu tohto záväzku nedošlo.

27

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise, čiže bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudok z 3. septembra 2009, Moser Baer India/Rada, C-535/06 P, Zb. s. I-7051, bod 33 a citovaná judikatúra).

28

Je potrebné uviesť, že z napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolateľka nikdy nespochybnila záver Komisie, podľa ktorého odvolateľka na jednej strane neuviedla v správach zaslaných tomuto orgánu predaje dotknutého výrobku, na ktoré sa tento záväzok nevzťahoval, a na druhej strane uviedla do faktúr v súlade so záväzkom predaje dotknutých výrobkov, na ktoré sa záväzok nevzťahoval. Všeobecný súd teda správne rozhodol, že odvolateľka nedodržala podmienky záväzku.

29

Keďže odvolateľka sa snaží napadnúť posúdenie skutočností vykonané Všeobecným súdom v zásade spochybnením skutočnosti, že Všeobecný súd usúdil, že podmienky záväzku neboli dodržané, je potrebné tento argument vyhlásiť za neprípustný, pretože sa usiluje o opätovné preskúmanie posúdenia skutkového stavu vykonaného Všeobecným súdom, pričom toto preskúmanie nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolacieho konania.

30

Pokiaľ ide o výhradu, podľa ktorej Všeobecný súd v bode 51 napadnutého rozsudku vyhlásil, že odvolateľka nespochybnila, že sa dopustila závažných chýb, treba ju zamietnuť, pretože vyplýva z nesprávneho výkladu uvedeného bodu. Tvrdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého „žalobkyňa nespochybňuje, že tieto podmienky boli vo veci samej splnené“, totiž neznamená, že sa Všeobecný súd domnieva, že táto naposledy uvedená sa dopustila závažných chýb. Naopak, odôvodnenie Všeobecného súdu, ktoré uviedol v bode 51, sa naopak sústreďuje na úvahu, že „každé porušenie“ automaticky vedie k odvolaniu prijatia záväzku, a to bez toho, aby bolo nutné kvalifikovať rozsah spáchaných porušení.

31

Pokiaľ ide o prvú časť jediného odvolacieho dôvodu, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že najmä v bode 51 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že [žalobkyňa] nespochybňuje existenciu závažného porušenia záväzku v zmysle článku 8 ods. 9 základného nariadenia, ktoré oprávňuje Komisiu k odvolaniu záväzku. Podľa odvolateľky rozhodnutie odvolať prijatie záväzku podľa tohto ustanovenia je fáza, ktorá predchádza uloženiu antidumpingového cla, a prináša so sebou voľnú úvahu Komisie podliehajúcej kontrole súdu Únie vo vzťahu k zásade proporcionality.

32

Z článku 8 ods. 9 základného nariadenia vyplýva, že v prípade odvolania prijatia záväzku zo strany Komisie dochádza automaticky k uloženiu antidumpingového cla. Komisia má naopak vyššie uvedenú voľnú úvahu na účely posúdenia povahy porušeného záväzku a v súlade so zásadou proporcionality na účely určenia, či je potrebné prijatie záväzku odvolať, alebo nie. Za týchto podmienok je to práve výkon voľnej úvahy, ktorý je – na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bodoch 51 a 55 napadnutého rozsudku, – predmetom preskúmania zo strany súdu Únie.

33

Článok 8 ods. 9 druhý pododsek základného nariadenia totiž stanovuje, že posúdenie, či k porušeniu záväzku skutočne došlo, alebo nie, sa musí spravidla ukončiť do šiestich mesiacov, v žiadnom prípade nie neskôr ako deväť mesiacov po náležite odôvodnenej žiadosti ktoroukoľvek zúčastnenou stranou alebo členským štátom na účely preskúmania existencie takéhoto porušenia.

34

V prejednávanej veci, ako sa pripomína v bode 28 tohto rozsudku, z bodu 48 napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolateľka nedodržala svoj záväzok, pretože jednak porušila svoju povinnosť poskytnúť štvrťročné správy a jednak porušila svoju povinnosť nevydávať faktúry v súlade so záväzkom pre výrobky, na ktoré sa záväzok nevzťahuje. Z odôvodnenia 26 sporného rozhodnutia v tomto smere vyplýva, že Komisia „nepovažuje povinnosť poskytovať presné správy o predaji alebo zaradení tovaru, ktorý nie je zahrnutý v podnikových faktúrach, za druhoradú ani menej dôležitú v porovnaní s ostatnými ustanoveniami záväzku“. Podľa tohto istého odôvodnenia si myslí, že „len ak má Komisia úplné informácie o predaji príslušného výrobku do Spoločenstva, môže efektívne monitorovať záväzok a určiť, či sa dodržuje a či bol poškodzujúci vplyv dumpingu odstránený. Ak sú správy o predaji neúplné alebo nepresné, spochybňuje to celé dodržiavanie záväzku spoločnosťou, [takže] dodržiavanie ohlasovacích formalít sa preto musí považovať za súčasť primárnych povinností príslušných spoločností, keďže tieto formality nie sú určené len na zjednodušenie administratívnych postupov, ale sú potrebné aj pre správne fungovanie celého systému záväzkov“.

35

Okrem toho je zjavné, že splnenie kontroly záväzkov zo strany Komisie závisí od dôveryhodnosti dokumentov, ktoré sú jej poskytnuté v rámci výkonu záväzku prijatého dotknutým vývozcom. Ak vývozca nedodrží povinnosť poskytnúť informácie vyplývajúcu zo záväzku, akým je ten, ktorý je predmetom prejednávanej veci, porušuje dôveru, ktorá je nevyhnutná pre vzťah spolupráce vytvorený týmto záväzkom. Takéto porušenie podmienok uvedeného záväzku tak ohrozuje tento záväzok tým, že ho môže zbaviť jeho užitočnosti. Za týchto podmienok sa musí povinnosť poskytnúť informácie považovať za zásadnú pre riadne fungovanie systému záväzkov umožňujúcich vyhnúť sa uloženiu antidumpingového cla.

36

Je potrebné pripomenúť, že cieľom článku 8 základného nariadenia, ktorým je zaručiť odstránenie škodlivých účinkov dumpingu pre výrobné odvetvie Únie, spočíva v zásade v povinnosti spolupráce vývozcu, ako aj dozoru nad správnou realizáciou záväzku prijatého týmto vývozcom.

37

Rovnako sa odvolateľke nepodarilo dokázať, že toto posúdenie Komisie, podľa ktorého odvolateľka nedodržala základnú povinnosť, je nesprávne.

38

Tvrdenia odvolateľky uvedené v bodoch 27 až 43 napadnutého rozsudku nemôžu vyvrátiť kvalifikáciu Komisie, ktorá sa týka povinností porušených odvolateľkou ako zásadných povinností.

39

Keďže je nesporné, že odvolateľka nedodržala svoj záväzok v súvislosti tak s povinnosťou poskytnúť štvrťročné správy o predajoch výrobku, na ktoré sa záväzok nevzťahuje, ako ani s povinnosťou nevystavovať faktúry v súlade so záväzkom za výrobky, na ktoré sa tento záväzok nevzťahuje, a teda že posúdenie existencie porušenia základnej povinnosti odvolateľky nie je možné posúdiť ako nesprávne, Komisia bola oprávnená odvolať prijatie záväzku, ku ktorému sa odvolateľka zaviazala, a neporušila tým zásadu proporcionality. Komisii teda okrem toho prináleží, aby odvolateľke v súlade s článkom 8 ods. 9 základného nariadenia uložila konečné antidumpingové clo.

40

Na základe vyššie uvedených úvah nie je možné jedinému odvolaciemu dôvodu, ktorý uvádza odvolateľka na podporu svojho odvolania, vyhovieť, a preto musí byť odvolanie zamietnuté.

41

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, pokiaľ odvolanie nie je dôvodné, rozhodne o trovách konania Súdny dvor. Podľa článku 138 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, ktorý je uplatniteľný na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže odvolateľka nemala úspech vo svojich dôvodoch a Rada, ako aj Komisia navrhli zaviazať ju na náhradu trov konania, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol a vyhlásil: