1. 

Žalobou, ktorá je predmetom tohto konania, Komisia navrhuje Súdnemu dvoru, aby zrušil rozhodnutie Rady 2010/10/ES z 20. novembra 2009 o poskytnutí štátnej pomoci orgánmi Poľskej republiky na nákup poľnohospodárskej pôdy medzi 1. januárom 2010 a 31. decembrom 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) ( 2 ).

2. 

Komisia podala súčasne ďalšie tri žaloby, ktorými napadla podobné rozhodnutia Rady týkajúce sa toho istého druhu štátnej pomoci poskytnutej Litovskou republikou (vec C‑111/10), Lotyšskou republikou (vec C‑118/10) a Maďarskou republikou (vec C‑121/10).

3. 

Všetky žaloby sa týkajú tej istej citlivej otázky: možno považovať návrh príslušných opatrení predložený Komisiou v rámci priebežného skúmania schém pomoci existujúcich v členských štátoch uskutočneného podľa článku 88 ods. 1 ES (alebo článku 108 ods. 1 ZFEÚ, pokiaľ ide o veci C‑111/10, C‑118/10 a C‑121/10) za konečné stanovisko tejto inštitúcie o zlučiteľnosti dotknutej schémy pomoci so spoločným trhom, ktoré môže znemožniť Rade výkon právomoci, ktorú jej priznáva článok 88 ods. 2 tretí pododsek ES (alebo článok 108 ods. 2 tretí pododsek ZFEÚ), ktorá spočíva v možnosti povoliť pomoc na základe výnimky z ustanovení článku 87 ES (alebo článku 107 ZFEÚ) a ďalších uplatniteľných ustanovení, ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti?

4.

Napadnuté rozhodnutie bolo uverejnené po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy, bolo však prijaté na základe ustanovení Zmluvy o ES. V týchto návrhoch je teda potrebné odvolávať sa na ustanovenia tejto poslednej uvedenej Zmluvy.

5.

Článok 88 odsek 1 stanovuje:

„Komisia v spolupráci s členskými štátmi priebežne skúma systémy pomoci poskytovanej v týchto štátoch. Navrhuje im príslušné opatrenia, ktoré sú potrebné z hľadiska postupného vývoja alebo fungovania spoločného trhu.“

6.

V treťom a štvrtom pododseku odseku 2 tohto článku sa stanovuje, že:

„Na žiadosť členského štátu môže Rada jednomyseľne rozhodnúť, že pomoc, ktorú štát poskytuje alebo zamýšľa poskytnúť, sa ako výnimka z ustanovení článku 87 alebo nariadení uvedených v článku 89 považuje za zlučiteľnú, a to za predpokladu, že takéto rozhodnutie odôvodňujú výnimočné okolnosti. Ak v súvislosti s touto pomocou Komisia už začala konať, ako je uvedené v prvom pododseku tohto odseku, podaním žiadosti Rade sa toto konanie zastavuje až do vyjadrenia Rady.

Ak sa Rada do troch mesiacov od podania tejto žiadosti nevyjadrí, o veci rozhodne Komisia.“

7.

V kapitole 4 prílohy IV Aktu o pristúpení Poľska k Európskej únii (ďalej len „akt o pristúpení z roku 2003“) ( 3 ), v časti týkajúcej sa podmienok uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže upravených v Zmluve o ES, sa stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté postupy týkajúce sa existujúcej pomoci ustanovenej v článku 88 Zmluvy o ES, systémy pomoci a individuálna pomoc poskytnutá na činnosti súvisiace s výrobou, spracovaním alebo uvádzaním výrobkov uvedených v prílohe I k Zmluve o ES na trh okrem výrobkov rybného hospodárstva a z nich odvodených výrobkov, ktoré boli v novom členskom štáte zavedené predo dňom pristúpenia a sú uplatňované aj po tomto dni, sa považujú za existujúcu pomoc v zmysle článku 88 ods. 1 Zmluvy o ES, ak sú splnené tieto podmienky:

Tieto opatrenia pomoci sa považujú za ‚existujúcu‘ pomoc v zmysle článku 88 ods. 1 Zmluvy o ES do konca tretieho roka odo dňa pristúpenia.

Nové členské štáty v prípade potreby zmenia a doplnia tieto opatrenia pomoci s cieľom dosiahnuť najneskôr do uplynutia tretieho roku odo dňa pristúpenia súlad s usmerneniami, ktoré uplatňuje Komisia. Po uplynutí tohto obdobia sa bude každá pomoc nezlučiteľná s týmito usmerneniami považovať za novú pomoc.“

8.

Článok 1 písm. b) a c) nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES ( 4 ) (teraz článok 88 ES), zmeneného a doplneného aktom o pristúpení z roku 2003, stanovuje, že na účely tohto nariadenia:

…“

9.

Články 17 až 19, ktoré sú súčasťou kapitoly V nariadenia č. 659/1999, stanovujú postup týkajúci sa existujúcich schém pomoci. Článok 17 s názvom „Spolupráca podľa článku [88 ods. 1 ES]“ v odseku 2 uvádza, že:

„Ak Komisia uvažuje, že schéma existujúcej pomoci nie je, alebo už nie je zlučiteľná so spoločným trhom, informuje daný členský štát o svojom predbežnom názore a poskytne danému členskému štátu príležitosť predložiť jeho pripomienky v období jedného mesiaca. …“

10.

V nasledujúcom článku 18 s názvom „Návrh príslušných opatrení“ sa uvádza, že:

„Ak Komisia na základe informácií predložených členským štátom podľa článku 17 dospeje k záveru, že existujúca schéma pomoci nie je, alebo už nie je ďalej zlučiteľná so spoločným trhom, vydá odporúčanie navrhujúce príslušné opatrenia pre daný členský štát. Odporúčanie môže navrhovať najmä:

11.

Nakoniec článok 19 nariadenia č. 659/1999 v odsekoch 1 a 2 stanovuje právne dôsledky návrhu príslušných opatrení takto:

„1.   Ak daný členský štát akceptuje navrhované opatrenia a informuje o nich Komisiu, Komisia zaznamená toto zistenie a informuje o ňom členský štát. Členský štát bude viazaný jeho prijatím, aby vykonal príslušné opatrenia.

2.   Ak daný členský štát neakceptuje navrhované opatrenia a Komisia po zvážení argumentov daného členského štátu naďalej považuje tieto opatrenia za potrebné, začne konanie podľa článku 4 (4)[ ( 5 )]. Články 6, 7 a 9 sa primerane uplatnia s nevyhnutnými zmenami v podrobnostiach.“

12.

V Usmerneniach Spoločenstva pre štátnu pomoc v poľnohospodárskom sektore (ďalej len „usmernenia pre poľnohospodárstvo z roku 2000“) ( 6 ), ktorých platnosť uplynula 31. decembra 2006, bol v bode 4.1.1.5 štvrtej zarážke zahrnutý medzi oprávnenými výdavkami na pomoc na investície do poľnohospodárskych podnikov aj nákup pôdy.

13.

V bode 29 Usmernení Spoločenstva o štátnej pomoci v sektore poľnohospodárstva a lesného hospodárstva na roky 2007 – 2013 (ďalej len „usmernenia pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013“) ( 7 ), ktoré s účinnosťou od 1. januára 2007 nahradili usmernenia pre poľnohospodárstvo z roku 2000 ( 8 ), sa uvádza:

„Pomoc na investície do poľnohospodárskych podnikov bude vyhlásená za zlučiteľnú s článkom 87 ods. 3 písm. c) zmluvy, ak spĺňa všetky podmienky článku 4 nariadenia (ES) č. 1857/2006[ ( 9 )].“

14.

V článku 4 ods. 1 a 8 nariadenia č. 1857/2006, na ktoré odkazuje vyššie citovaný bod 29 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013, sa stanovuje, že:

„1.   Pomoc na investovanie do poľnohospodárskych usadlostí v rámci Spoločenstva na prvotnú výrobu poľnohospodárskych výrobkov je zlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 písm. c) zmluvy a je oslobodená od oznamovacej povinnosti podľa článku 88 ods. 3 zmluvy za predpokladu, že spĺňa podmienky ustanovené v odsekoch 2 až 10 tohto článku.

…

8.   Pomoc sa môže udeliť na kúpu pozemku okrem pozemku na stavebné účely, ktorého cena je maximálne 10 % oprávnených nákladov investície.“

15.

V bode 195 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 začlenenom do kapitoly VIII.E., ktorá má názov „Existujúce opatrenia štátnej pomoci v súlade s aktom o pristúpení z roku 2003“, sa uvádza:

„Pokiaľ ide o hodnotenie schém pomoci a individuálnej pomoci, ktoré sa považujú za existujúcu pomoc v súlade s bodom 4 kapitola 4 prílohy IV k Aktu o pristúpení z roku 2003, usmernenia Spoločenstva o štátnej pomoci v sektore poľnohospodárstva platné do 31. decembra 2006 zostanú v platnosti až do 31. decembra 2007 bez toho, aby by bol dotknutý bod 196 za predpokladu, že takáto pomoc je v súlade s uvedenými usmerneniami najneskôr k 30. aprílu 2007.“

16.

Body 196 až 198 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 zahrnuté do kapitoly VIII.F s názvom „Návrhy vhodných opatrení“ znejú takto:

17.

Oznámením uverejneným v Úradnom vestníku Európskej únie z 15. marca 2008 ( 10 ) Komisia podľa článku 19 ods. 1 nariadenia (ES) č. 659/1999 zaznamenala „jasný a bezpodmienečný súhlas“ Poľskej republiky s navrhovanými príslušnými opatreniami uvedenými v bode 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013, oznámený poľskými orgánmi Komisii listom z 26. februára 2007.

18.

Poľsko v roku 2004 oznámilo Komisii v súlade s postupom upraveným v kapitole 4 prílohy IV aktu o pristúpení z roku 2003, citovaným v bode 7 vyššie, opatrenia štátnej pomoci, ktoré sa podľa tohto štátu majú považovať za existujúcu pomoc v zmysle článku 88 ods. 1 ES do konca tretieho roku odo dňa pristúpenia. Uvedená pomoc zahŕňala tieto opatrenia: „Dotácie úrokových platieb za pôžičky na investície do poľnohospodárskeho a potravinárskeho odvetvia“ a „Predaj pôdy vo vlastníctve štátneho fondu poľnohospodárskeho majetku na splátky s uplatnením zvýhodnenej úrokovej sadzby“. ( 11 )

19.

Listom z 30. mája 2005 Komisia vyzvala členské štáty, aby jej predložili návrhy na zjednodušenie pravidiel štátnej pomoci v odvetví poľnohospodárstva. Poľská vláda v liste z júna 2006, v ktorom sa vyjadrila k návrhu nových usmernení, ktorý jej poslala Komisia 19. mája 2006, požiadala Komisiu o zachovanie možnosti poskytovať pomoc na investície do nákupu poľnohospodárskej pôdy. V liste z 3. novembra 2006 požiadala poľská vláda Komisiu o zmenu návrhu nariadenia č. 1857/2006, pričom navrhla vypustiť článok 4 ods. 8 a nákup poľnohospodárskej pôdy zahrnúť medzi oprávnené výdavky na pomoc na investície uvedené v článku 4 ods. 4. Ten istý návrh predložilo Poľsko na stretnutí medzi Komisiou a členskými štátmi uskutočnenom 25. októbra 2006.

20.

Listom z 21. apríla 2009 poľské orgány požiadali Komisiu, aby zmenila bod 196 usmernení na roky 2007 – 2013. Komisia v odpovedi listom z 15. mája 2009 pripomenula, že možnosť zachovať existujúce schémy pomoci na investície do nákupu poľnohospodárskej pôdy zaviedla do usmernení ako výnimku, aby vyhovela požiadavke niektorých členských štátov vrátane Poľska a uviedla, že sa zdá, že platnosť takejto výnimky nemožno predĺžiť na ďalšie obdobie.

21.

Poľské orgány listom z 12. júna 2009 adresovaným predsedníctvu Európskej únie požiadali o schválenie pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy v Poľsku na obdobie od 1. januára 2010 do 31. decembra 2013 na základe výnimky podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES. Žiadosť v rovnakom znení poslali 28. septembra 2009 Rade „Poľnohospodárstvo a rybolov“. Komisia pri rôznych príležitostiach, a to jednak počas prípravných zasadnutí Osobitného výboru pre poľnohospodárstvo, ako aj na stretnutiach so zástupcami poľskej vlády, jasne vyjadrila svoj nesúhlas s navrhovaným opatrením a navrhla alternatívne riešenia.

22.

Rada 20. novembra 2009 jednomyseľne (so zdržaním sa hlasovania delegácií siedmich štátov) prijala napadnuté rozhodnutie. Článok 1 tohto rozhodnutia stanovuje:

„Mimoriadna pomoc poľských orgánov na pôžičky na nákup poľnohospodárskej pôdy maximálne vo výške 400 miliónov PLN, ktorá sa poskytne od 1. januára 2010 do 31. decembra 2013, sa považuje za zlučiteľnú so spoločným trhom.“

23.

Pomoc vyhlásená za zlučiteľnú je opísaná v odôvodneniach 9 a 10 napadnutého rozhodnutia takto:

24.

Komisia návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 3. marca 2010 podala žalobu, ktorá je predmetom tohto konania. Uznesením z 9. augusta 2010 bolo vyhovené návrhom Maďarskej republiky, Litovskej republiky a Poľskej republiky na ich vstup do konania ako vedľajších účastníkov konania na podporu návrhov Rady.

25.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnuté rozhodnutie a zaviazal Radu na náhradu trov konania. Rada navrhuje, aby Súdny dvor zamietol žalobu ako nedôvodnú a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. Maďarsko, Poľsko a Litva navrhujú, aby Súdny dvor zamietol žalobu ako nedôvodnú. Poľsko podporuje Radu aj pokiaľ ide o jej návrh zaviazať Komisiu na náhradu trov konania.

26.

Komisia na podporu svojej žaloby uvádza štyri žalobné dôvody, ktoré sú založené na tom, že Rada nebola oprávnená prijať napadnuté rozhodnutie, že zneužila svoju právomoc, že porušila zásadu lojálnej spolupráce uplatňovanej medzi inštitúciami a že sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Pred preskúmaním týchto dôvodov treba v krátkosti pripomenúť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa úlohy Komisie a Rady v konaní o preskúmaní štátnej pomoci.

27.

Súdny dvor sa po prvýkrát vyslovil k dosahu článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES v rozsudku týkajúcom sa konania vo veci žaloby o neplatnosť podanej Komisiou proti dvom rozhodnutiam Rady, ktorými schválila pomoc na destiláciu niektorých vín poskytovanú v Taliansku a vo Francúzsku. ( 12 ) Na rozsudok vyhlásený v uvedenej veci sa na účely tohto konania poukazuje v rozsahu, v akom Súdny dvor implicitne dospel k záveru, že okolnosť, že Komisia vyjadrila v rámci rozhodnutia o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES názor, že pomoc, ktorú neskôr Rada schválila, je nezlučiteľná, nebráni Rade vo výkone právomoci, ktorú je priznáva vyššie uvedené ustanovenie Zmluvy.

28.

Postoj Súdneho dvora týkajúci sa nesúladu medzi stanoviskom Komisie a stanoviskom Rady, pokiaľ ide o zlučiteľnosť dotknutej pomoci, spresňujú dva nasledujúce rozsudky.

29.

Vo veci týkajúcej sa prvého z týchto rozsudkov vydaného plénom Súdneho dvora 29. júna 2004 ( 13 ) Komisia vyhlásila po skončení konania podľa článku 88 ods. 2 ES za nezlučiteľné so spoločným trhom niektoré opatrenia štátnej pomoci zavedené Portugalskou republikou v odvetví chovu ošípaných a nariadila túto pomoc vrátiť. Neskôr Rada prijala na základe žiadosti Portugalska rozhodnutie podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES, ktorým vyhlásila pomoc poskytnutú portugalským chovateľom ošípaných, ktorí boli povinní vrátiť vyššie uvedenú pomoc, za zlučiteľnú so spoločným trhom. Komisia sa domnievala, že Rada nebola oprávnená prijať toto rozhodnutie, pretože podľa nej povoľovalo pôvodnú pomoc, ktorá bola Komisiou vyhlásená za nezlučiteľnú. Súdny dvor vo svojom rozsudku najmä zdôraznil, že článok 88 ES vyhradzuje Komisii ústrednú úlohu pri rozhodovaní o zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom, a to pokiaľ ide o posúdenie existujúcich systémov pomoci, ako aj o schválenie pomoci, ktorá má byť zavedená. Súdny dvor ďalej konštatoval, že zo samotného znenia článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES vyplýva, že „toto ustanovenie upravuje výnimočné a osobitné prípady“ ( 14 ) a že právomoc udelená Rade „má zjavne… povahu výnimky“. ( 15 ) Z toho podľa Súdneho dvora vyplýva, že „pokiaľ Komisia prijme rozhodnutie konštatujúce nezlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom, Rada nemôže paralyzovať jeho účinok tým, že vyhlási sama predmetnú pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES“. ( 16 ) Súdny dvor ďalej uviedol, že „Rada nemôže zmariť účinnosť takéhoto rozhodnutia tým, že na základe uvedeného ustanovenia vyhlási za zlučiteľnú so spoločným trhom pomoc, ktorej účelom je kompenzovať príjemcom… pomoc vyhlásenú rozhodnutím Komisie za nezlučiteľnú so spoločným trhom, ktorú sú povinní vrátiť podľa predmetného rozhodnutia“. Súdny dvor uviedol, že tento výklad je v súlade so zásadou právnej istoty, pretože „umožňuje predísť tomu, aby tá istá štátna pomoc bola predmetom postupne prijatých protichodných rozhodnutí Komisie a Rady“ a tiež tomu, aby bola spochybnená „konečná povaha rozhodnutia vydaného v správnom konaní, získaná po uplynutí primeraných lehôt pre podanie opravného prostriedku alebo vyčerpaním opravných prostriedkov“. ( 17 )

30.

Súdny dvor potvrdil tieto zásady v rozsudku z 22. júna 2006. ( 18 ) Táto vec sa týkala žaloby proti rozhodnutiu, ktorým Rada povolila Belgickému kráľovstvu poskytnúť koordinačným centrám určité daňové úľavy. Komisia prijala v súvislosti s daňovým režimom týchto centier viacero stanovísk, vrátane rozhodnutia o jeho nezlučiteľnosti, vydaného po ukončení konania podľa článku 88 ods. 2 ES vo februári 2003. Belgická vláda v apríli toho istého roku oznámila Komisii niektoré zmeny zákona, ktorým sa zriaďujú koordinačné centrá, na základe čoho bolo začaté nové konanie vo veci formálneho zisťovania. Belgicko sa zároveň obrátilo na Radu, ktorá 16. júla 2003 prijala rozhodnutie podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES, ktorým predĺžila s obmedzením na niektoré koordinačné centrá platnosť dotknutého daňového režimu. Súdny dvor s odkazom na vyššie uvedený rozsudok z 24. júna 2004 uviedol, že opatrenia schválené Radou a opatrenia, ktoré Komisia vyhlásila rozhodnutím z februára 2003 za nezlučiteľné so spoločným trhom, sú identické. Súdny dvor zamietol argumenty Rady, ktorá tvrdila, že uvedené opatrenia predstavovali novú pomoc vytvorenú novými právnymi normami a poskytovanú úzkemu počtu koordinačných centier, ktoré sú ľahko identifikovateľné, a zrušil rozhodnutie z dôvodu nedostatku právomoci.

31.

Z vyššie uvedených úvah na jednej strane vyplýva, že pravidlo delenia právomoci medzi Komisiou a Radou podľa článku 88 ods. 2 ES sa opiera o zásadu vylučovacieho účinku tak, „aby pokiaľ jedna inštitúcia rozhodne o zlučiteľnosti udeľovanej pomoci, druhá bola týmto vylúčená z prijímania rozhodnutí vo vzťahu k tejto pomoci“ ( 19 ), a na druhej strane, že za súčasného stavu judikatúry platí, že iba konečné stanovisko prijaté inštitúciou, ktorá konala ako prvá, sa považuje za spôsobilé vylúčiť právomoc druhej inštitúcie.

32.

Komisia v rámci svojho prvého žalobného dôvodu, ktorý je založený na nedostatku právomoci Rady, uvádza dve samostatné výhrady. Na jednej strane tvrdí, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté po lehote troch mesiacov stanovenej v článku 88 ods. 2 štvrtom pododseku ES. Na druhej strane tvrdí, že za okolností prejednávanej veci Rada nemala právomoc konať na základe článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES. Hoci sa táto druhá výhrada týka otázky, ktorá logicky predchádza otázke súvisiacej s prvou výhradou, preskúmam tieto výhrady z dôvodu prehľadnosti v poradí, v akom ich uviedla Komisia vo svojich písomných vyjadreniach.

33.

Komisia sa domnieva, že Rada je pri výkone právomoci, ktorú jej udeľuje článok 88 ods. 2 tretí pododsek ES, povinná rozhodnúť o žiadosti dotknutého členského štátu do troch mesiacov od jej podania. Toto časové obmedzenie, ktoré je odôvodnené výnimočnou povahou právomoci priznanej Rade, je výslovne stanovené v článku 88 ods. 2 štvrtom pododseku ES. Keďže bola žiadosť Poľska podaná listom z 12. júna 2006 a napadnuté rozhodnutie bolo prijaté 20. novembra 2009, v prejednávanej veci bolo toto rozhodnutie prijaté po tejto vyššie uvedenej lehote. Rada vo svojom vyjadrení k žalobe uvádza, že Komisia nesprávne vykladá článok 88 ods. 2 ES a že z výkladu tretieho pododseku v spojení so štvrtým pododsekom tohto ustanovenia vyplýva, že trojmesačná lehota sa uplatní len vtedy, ak členský štát podá žiadosť po tom, ako už Komisia začala konať podľa článku 88 ods. 2 druhého pododseku ES.

34.

Zastávam názor, že výklad článku 88 ods. 2 tretieho a štvrtého pododseku ES navrhnutý Radou je správny. Hoci je pravda, že stanovenie trojmesačnej lehoty v samostatnom pododseku tohto článku môže viesť k domnienke, že uvedené časové obmedzenie platí všeobecne, zdá sa mi však, že všetky skutočnosti, akými sú terminologická jednotnosť medzi druhou vetou tretieho pododseku a štvrtým pododsekom („… podaním žiadosti Rade sa toto konanie zastavuje až do vyjadrenia Rady“ a „ak sa Rada do troch mesiacov od podania tejto žiadosti nevyjadrí…“) ( 20 ) a znenie poslednej časti vety štvrtého pododseku („… o veci rozhodne Komisia“), ktoré vedie k predpokladu, že konanie už bolo začaté, svedčia v prospech výkladu navrhnutému Radou. ( 21 ) Podľa tohto výkladu je stanovenie časového obmedzenia pri výkone právomoci, ktorú udeľuje Rade článok 88 ods. 2 tretí pododsek ES, neoddeliteľnou súčasťou systému stanoveného Zmluvou s cieľom predísť možným navzájom si odporujúcim rozhodnutiam v prípade, ak členský štát podá žiadosť po začatí konania podľa článku 88 ods. 2 druhého pododseku ES. Z tohto pohľadu má stanovenie tejto pomerne krátkej lehoty za cieľ umožniť Komisii, ktorá je povinná zastaviť konanie, aby mohla v prípade nečinnosti Rady po krátkom čase v tomto konaní pokračovať.

35.

Navrhovaný výklad, ktorý navyše implicitne potvrdil aj sám Súdny dvor vo svojej judikatúre ( 22 ), ponecháva otvorenú otázku uplatnenia prípadných časových obmedzení pri výkone tejto právomoci Rady v iných prípadoch, než je práve preskúmaný prípad. V tejto súvislosti je namieste položiť si otázku, či sa dá analogicky uplatniť trojmesačná lehota stanovená článkom 88 ods. 2 štvrtým pododsekom ES v prípade, keď Komisia zamýšľa začať konanie podľa článku 88 ods. 2 druhého pododseku po podaní žiadosti členským štátom podľa nasledujúceho tretieho pododseku, keď Rada ešte o uvedenom opatrení pomoci rozhoduje. ( 23 ) Toto však zjavne nie je prípad prejednávanej veci.

36.

Rada je pri výkone svojej právomoci v každom prípade povinná dodržať primeranú lehotu v súlade so všeobecnými zásadami stanovenými právom Únie. Bez ohľadu na akékoľvek iné úvahy si však s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci a vzhľadom na výnimočnú povahu právomoci vykonávanej Radou nemyslím, že by bolo možné považovať lehotu v trvaní približne päť mesiacov za neprimeranú.

37.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že prvú výhradu Komisie treba zamietnuť.

38.

Pre prípad, že by sa Súdny dvor domnieval, že v prejednávanej veci je trojmesačná lehota stanovená článkom 88 ods. 2 štvrtým pododsekom ES záväzná, Rada subsidiárne uvádza, že túto lehotu dodržala. Podľa jej tvrdenia, ktoré podporuje aj poľská vláda, jej bola riadne predložená až žiadosť Poľska z 28. septembra 2009 podaná listom zaslaným toho istého dňa poľskými orgánmi Rade „Poľnohospodárstvo a rybolov“. Žiadosť adresovaná Rade obsiahnutá v tomto liste, aby rozhodla podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES, nahradila žiadosť v rovnakom znení podanú listom z 12. júna 2009, ktorá bola po výmene listov medzi Radou a poľskými orgánmi vzatá späť. Z tohto dôvodu Rada nemohla zaujať stanovisko k listu z 12. júna 2009, pretože tento list nebol predložený a ani zaradený do programu jej zasadnutia alebo zasadnutia niektorého z jej prípravných orgánov.

39.

V tejto súvislosti sa nezdá byť spochybnené a ani nemožno spochybniť, že list z 12. júna 2009 je vzhľadom na jeho názov, ako aj na jeho obsah skutočne žiadosťou podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES. Rada nepopiera, že tento list adresovaný predsedovi Rady „Poľnohospodárstvo a rybolov“ doručený spolu s oznámením ( 24 ) stálej misie Poľskej republiky pri Európskej únii dostala, no tvrdí, že jej nebol doručený jeho originál, ale len jeho kópia, čo však nepovažuje za podstatné. ( 25 ) Naopak ani Rada, ani poľská vláda nepredložili dôkaz na podporu tvrdenia, že poľské orgány stiahli žiadosť podanú týmto listom. Za týchto okolností sa domnievam, že ak by sa táto trojmesačná lehota stanovená v článku 88 ods. 2 štvrtom pododseku ES mala považovať v prejednávanej veci za uplatniteľnú, mala začať plynúť od podania žiadosti obsiahnutej v liste z 12. júna 2009 a z toho dôvodu by napadnuté rozhodnutie bolo prijaté po tejto lehote. Nakoniec, podľa môjho názoru treba zamietnuť aj argument Rady, ktorá vychádza z toho, že stanovený rozhodovací postup jej umožňoval „prejednať“ až žiadosť z 28. septembra 2009. Prípadná nečinnosť Rady alebo oneskorené začatie jej interného konania vo veci preskúmania žiadosti nemá totiž nijaký vplyv na deň začatia plynutia lehoty stanovenej v článku 88 ods. 2 štvrtom pododseku ES, ktorý je zhodný s dňom podania žiadosti.

40.

V rámci tejto výhrady Komisia v podstate tvrdí, že návrh príslušných opatrení v bode 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 sa spolu s akceptáciou tohto návrhu zo strany Poľska považuje za „rozhodnutie“, ktorým Komisia vyhlásila schému pomoci schválenú napadnutým rozhodnutím za nezlučiteľnú so spoločným trhom, pokiaľ ide o celé obdobie platnosti vyššie uvedených usmernení, a teda do 31. decembra 2013.

41.

Diskusia medzi účastníkmi konania pred Súdnym dvorom viedla k vzniku v podstate štyroch otázok. Prvá otázka sa týka kvalifikácie pomoci a spočíva v určení toho, či schéma pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy oznámená Poľskom v roku 2004 zostáva „existujúcou pomocou“ do 31. decembra 2009, ako to tvrdí Komisia a spochybňuje Rada a členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, a mohla byť teda predmetom návrhu príslušných opatrení uvedeného v bode 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 [pozri písm. a) nižšie]. Druhá otázka sa týka povahy schémy pomoci schválenej napadnutým rozhodnutím a v tejto súvislosti treba najmä posúdiť, či je táto schéma, ako tvrdí Komisia, totožná so schémou, ktorá je predmetom návrhu príslušných opatrení uvedeného v článku 196 vyššie uvedených usmernení, alebo či ide naopak, ako tvrdí Rada podporovaná členskými štátmi, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, o novú a odlišnú štátnu pomoc [pozri písm. b) nižšie]. Tretia otázka sa týka účinkov návrhu príslušných opatrení akceptovaného dotknutým členským štátom [pozri písm. c) nižšie]. Nakoniec v súvislosti so štvrtou otázkou treba vymedziť dosah návrhu príslušných opatrení uvedeného v článku 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 a jeho akceptácie zo strany Poľska [pozri písm. d) nižšie].

42.

Tvrdenie Komisie vychádza z predpokladu, že opatrenia pomoci na investície do nákupu poľnohospodárskej pôdy zavedené v Poľsku pred jeho pristúpením k Spoločenstvu sa nikdy, a teda odo dňa ich oznámenia Komisii v roku 2004 do 31. decembra 2009 neprestali považovať za existujúcu pomoc podľa článku 88 ods. 1 ES. Rada naopak tvrdí, že podľa bodu 4 kapitoly 4 prílohy IV aktu o pristúpení z roku 2003 mohli byť schémy pomoci oznámené Poľskom v roku 2004 považované za existujúcu pomoc len do konca tretieho roka odo dňa pristúpenia. Tvrdí, že Komisia nebola oprávnená predĺžiť v návrhu príslušných opatrení podľa článku 88 ods. 1 ES platnosť týchto schém pomoci, čo však urobila v bode 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013. Navyše nemôže prijať taký návrh, ktorý vedie k zmene ustanovení primárneho práva, ktorým je v prejednávanej veci pravidlo stanovené v prílohe IV aktu o pristúpení z roku 2003.

43.

Tvrdenia Rady nie sú podľa môjho názoru presvedčivé.

44.

Akt o pristúpení z roku 2003 v bode 4 kapitoly 4 prílohy IV stanovuje, že opatrenia na pomoc odvetviu poľnohospodárstva uplatňované v nových členských štátoch, ktoré boli oznámené Komisii, „sa považujú za ‚existujúcu‘ pomoc v zmysle článku 88 ods. 1 Zmluvy o ES do konca tretieho roka odo dňa pristúpenia“ a že po uplynutí tohto obdobia „sa bude každá pomoc nezlučiteľná s [usmerneniami uplatňovanými Komisiou] považovať za novú pomoc“. Naopak z tohto ustanovenia vyplýva, že opatrenia na pomoc, ktoré sú zlučiteľné s usmerneniami pre poľnohospodárstvo uplatniteľnými do konca stanoveného obdobia, to znamená do 30. apríla 2007, sa naďalej aj po tomto dátume považovali za existujúcu pomoc.

45.

Podľa bodu 194 usmernení Spoločenstva na roky 2007 – 2013 sa tieto usmernenia uplatňujú s účinnosťou od 1. januára 2007. Nasledujúci bod 195 však zaviedol osobitný režim pre pomoc považovanú za existujúcu pomoc podľa bodu 4 kapitoly 4 prílohy IV aktu o pristúpení z roku 2003 tak, že stanovil, že usmernenia v odvetví poľnohospodárstva platné do 31. decembra 2006, to znamená usmernenia pre poľnohospodárstvo z roku 2000, zostanú na účely posudzovania týchto schém pomoci v platnosti do 31. decembra 2007. Okrem toho Komisia v článku 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 poskytla všetkým členským štátom dvojročné prechodné obdobie do 31. decembra 2009, v rámci ktorého mohli postupne upravovať schémy pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy upravené v ich právnych poriadkoch tak, aby boli zosúladené s novými usmerneniami.

46.

Ako je uvedené v bode 12 týchto návrhov, v usmerneniach pre poľnohospodárstvo z roku 2000, ktoré sa uplatňovali na pomoc uvedenú v bode 195 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 do 31. decembra 2007, bol zahrnutý medzi oprávnenými výdavkami na pomoc na investície do poľnohospodárskych podnikov nákup poľnohospodárskej pôdy. Z toho vyplýva, že opatrenia pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy oznámené Poľskom v roku 2004 boli po uplynutí trojročnej lehoty stanovenej v bode 4 kapitoly 4 prílohy IV aktu o pristúpení z roku 2003, a teda k 30. aprílu 2007, v súlade s usmerneniami, ktoré sa na tieto opatrenia uplatňovali k tomuto dátumu, ( 26 ) a preto sa považovali za existujúcu pomoc do 31. decembra 2007, keď sa prestali posudzovať podľa usmernení pre poľnohospodárstvo z roku 2000. Podľa bodu 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 zostali teda uvedené opatrenia existujúcou pomocou aj po 31. decembri 2007.

47.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia nekonala v rozpore s postupom stanoveným v článku 88 ods. 1 a 2 ES a ani nezmenila ustanovenia primárneho práva, ako tvrdí Rada, keď predĺžila na obdobie po uplynutí lehoty stanovenej v bode 4 kapitoly 4 prílohy IV aktu o pristúpení z roku 2003 platnosť schém pomoci, ktoré sa po uplynutí tejto lehoty mali považovať z dôvodu ich nesúladu s platnými usmerneniami pre poľnohospodárstvo za novú pomoc. Totiž skutočnosť, že Komisia v bode 196 vyššie uvedených usmernení upravila časovú pôsobnosť, len pokiaľ ide o kritériá posudzovania týchto schém pomoci, umožnilo v skutočnosti považovať tieto schémy pomoci bez toho, aby tým bolo dotknuté citované ustanovenie prílohy IV aktu o pristúpení z roku 2003, naďalej za existujúcu pomoc.

48.

Preto treba vyvodiť záver, že schémy pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy oznámené Poľskom v roku 2004 sa tak, ako to tvrdí Komisia, považovali za existujúcu pomoc podľa bodu 4 kapitoly 4 prílohy IV aktu o pristúpení z roku 2003 až do 31. decembra 2009, a teda do dátumu, do ktorého mali byť podľa bodu 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 zosúladené s týmito usmerneniami. Z toho vyplýva, že uvedené schémy pomoci mohli byť v každom prípade predmetom príslušných opatrení podľa článku 88 ods. 1 ES a článku 18 nariadenia č. 659/1999.

49.

Rada podporená poľskou vládou tvrdí, že schéma pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy schválená napadnutým rozhodnutím sa musí v každom prípade považovať za „novú pomoc“, a to jednak z dôvodu, že sa viacerými prvkami líši od schémy pomoci, o ktorej rozhodla Komisia, a jednak preto, že sa od 1. januára 2010 z dôvodu, že Poľsko nezmenilo do 31. decembra 2009 svoju právnu úpravu, prestala považovať za existujúcu pomoc.

50.

V tejto súvislosti najskôr konštatujem, že samotná okolnosť, že sa pomoc, ktorej sa týka napadnuté rozhodnutie, musí považovať za „novú pomoc“ v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999, neumožňuje na rozdiel od toho, čo si zrejme myslí Rada, vyvodiť záver, že prijatím tohto rozhodnutia konala v medziach právomoci, ktorú jej priznáva článok 88 ods. 2 tretí pododsek ES. Podobné tvrdenie Rady zamietol totiž Súdny dvor vo vyššie uvedenom rozsudku z 29. júna 2004, Komisia/Rada ( 27 ), v ktorom opierajúc sa o prístup založený na posúdení účinkov dotknutých opatrení vysvetlil, že právomoc tejto inštitúcie podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES možno vylúčiť nielen vo vzťahu k opatreniu pomoci, ktoré už bolo Komisiou vyhlásené za nezlučiteľné so spoločným trhom, ale aj vo vzťahu k inému opatreniu považovanému za „novú pomoc“, pokiaľ sú tieto dve opatrenia natoľko spojené, že by sa rozlišovanie medzi nimi javilo ako účelové.

51.

V súvislosti s vyššie uvedeným zdôrazňujem, že účastníci konania sa zhodujú v tom, že ako schéma pomoci schválená Radou, tak aj schéma pomoci oznámená Poľskom v roku 2004, ktorá sa uplatňovala ako existujúca pomoc do 31. decembra 2009, spočívajú v dotáciách úrokových platieb za pôžičky na nákup poľnohospodárskej pôdy. Ďalej uvádzam, že poľské orgány v rôznych častiach listov z 12. júna a 28. septembra 2009 adresovaných Rade výslovne žiadajú o „rozšírenie“ alebo „zachovanie“ možnosti pre Poľsko poskytovať pomoc na nákup poľnohospodárskej pôdy do 31. decembra 2013, ( 28 ) alebo tiež o to, aby mohlo Poľsko „pokračovať v poskytovaní“ tejto pomoci v období od roku 2010 do roku 2013, ( 29 ) a túto požiadavku zdôraznili už počas konzultácií v súvislosti s prijatím usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 (pozri body 19 a 20 vyššie).

52.

V súvislosti s uvedeným sa Rada a poľská vláda obmedzujú len na konštatovanie, že schéma pomoci schválená Radou: i) má inú časovú pôsobnosť v porovnaní s časovou pôsobnosťou stanovenou v bode 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013; ii) týka sa iných subjektov, ktorým môže byť pomoc poskytnutá; iii) je upravená iným právnym rámcom a iv) jej posúdenie sa opieralo o iné okolnosti, než boli okolnosti existujúce v čase prijatia usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013.

53.

Pokiaľ ide o prvý z vyššie uvedených aspektov, konštatujem, že ani zo spisu, ani z tvrdení Rady alebo poľskej vlády nevyplýva, že by bol systém pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy oznámený Poľskom v roku 2004 zavedený na určené časové obdobie. Naopak, opakované snahy dosiahnuť, aby Komisia zahrnula do usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013, pokiaľ ide o tento druh pomoci, podobné ustanovenie, ako bolo ustanovenie obsiahnuté v predchádzajúcich usmerneniach, svedčia o jasnom zámere poľských orgánov ponechať v platnosti vyššie uvedenú schému pomoci počas celého obdobia platnosti nových usmernení, a teda aj po termíne 31. decembra 2009 stanovenom Komisiou. Preto je nesprávne tvrdiť, že schéma pomoci oznámená Poľskom v roku 2004 mala inú časovú pôsobnosť ako schéma pomoci, ktorá je predmetom napadnutého rozhodnutia. Okrem toho tiež pripomínam, že podľa bodu 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 sa schémy pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy poskytovanej v členských štátoch musia od 1. januára 2010 do 31. decembra 2013 uplatňovať v súlade s ustanoveniami uvedených usmernení. Bez ohľadu na účinky vyplývajúce z ustanovenia tohto bodu, ktoré preskúmam neskôr, je teda nesporné, že sa toto ustanovenie vzťahuje na schémy pomoci, ktoré sa mali uplatňovať v tom istom časovom rámci, aký sa uvádza v napadnutom rozhodnutí. V každom prípade, v už citovanom rozsudku Komisia/Rada z 22. júna 2006, Súdny dvor v bode 36 už konštatoval, že okolnosť, že schéma pomoci schválená Radou má inú časovú pôsobnosť ako schéma pomoci, ktorú Komisia vyhlásila za nezlučiteľnú, nemá nevyhnutne vplyv na zistenie, že rozhodnutie Rady je v rozpore s rozhodnutím Komisie.

54.

Relevantné nie je ani tvrdenie, že príjemcami pomoci v rámci schémy pomoci, ktorej sa týka napadnuté rozhodnutie, nie sú tie isté osoby, ktoré podali žiadosť o poskytnutie pomoci v rámci schémy pomoci oznámenej Poľskom v roku 2004. Okolnosť, že uvedená pomoc sa poskytuje iným konkrétnym osobám ako tým, ktorým už bola táto pomoc priznaná, alebo aj osobám, ktorým na začiatku nemohla byť pomoc poskytnutá, ale ktoré sa neskôr stali vďaka zmene ich faktickej a právnej situácie jej potenciálnymi príjemcami, treba totiž ako takú, ak neexistujú tvrdenia preukazujúce, že poskytnutie pomoci v rámci týchto schém pomoci je viazané na splnenie iných subjektívnych podmienok, považovať za bežný jav, ktorý je dôsledkom uplatňovania schémy pomoci ratione temporis. To isté platí, ak príslušný právny predpis výslovne stanovuje, že osoba, ktorej už bola pomoc poskytnutá, nemôže opätovne v rámci toho istého systému požiadať o poskytnutie pomoci. ( 30 )

55.

Pokiaľ ide o tvrdenie, že poskytovanie pomoci schválenej napadnutým rozhodnutím je upravené novým vnútroštátnym právnym rámcom, konštatujem, že na základe mojich zistení nariadenie vlády zo 6. januára 2010, o ktorom sa poľská vláda bližšie zmieňuje len vo svojich písomných vyjadreniach vedľajšieho účastníka konania, iba spresňuje určité ustanovenia nariadenia vlády z 22. januára 2009 o vymedzení niektorých úloh Agentúry pre reštrukturalizáciu a modernizáciu poľnohospodárstva, ktoré sa týkajú prípadov vylučujúcich možnosť poskytnúť uvedenú pomoc v prípadoch zmlúv na predaj pôdy uzavretých medzi osobami v príbuzenskom vzťahu alebo vo vzťahu nástupníctva. Toto nariadenie odkazuje okrem iného ako na relevantný právny rámec v oblasti štátnej pomoci v odvetví poľnohospodárstva, na nariadenie ministra poľnohospodárstva z 19. júna 2007 ( 31 ). Preto aj v prípade, že by akt citovaný poľskou vládou skutočne v roku 2010 zaviedol zmeny a doplnenia týkajúce sa pravidiel poskytovania pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy, tieto zmeny a doplnenia právnej úpravy sú zjavne tak minimálne, že nemôžu viesť k spochybneniu tvrdenia Komisie, že táto pomoc sa naďalej poskytuje na základe právneho rámca, ktorý sa oproti právnemu rámcu platnému k 31. decembru 2009 v podstate nezmenil.

56.

Zdá sa mi, že tvrdenie založené na konštatovaní, že prijatie napadnutého rozhodnutia vychádzalo z iných okolností, než boli okolnosti existujúce v čase prijatia usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 v rozsahu, v akom odkazuje na skutočnosti, o ktoré sa Komisia a Rada opierali pri svojom rozhodnutí, je zjavne irelevantné na preukázanie toho, že schéma pomoci, o ktorej rozhodla Komisia, a schéma pomoci, ktorá bola predmetom rozhodnutia Rady, sú odlišné.

57.

Nakoniec, pokiaľ ide o tvrdenie, že pomoc na investície do nákupu poľnohospodárskej pôdy poskytovaná v Poľsku predstavuje od 1. januára 2010„novú pomoc“, pretože uvedený členský štát nevykonal k 31. decembru 2009 príslušné opatrenia navrhnuté v usmerneniach pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013, zdôrazňujem, že takáto kvalifikácia jednak nemá vplyv na schému pomoci ako takú a jednak, ako je vysvetlené v bode 50 týchto návrhov, sama osebe nepostačuje na založenie právomoci Rady na prijatie napadnutého rozhodnutia, najmä v takom prípade, ako v prejednávanej veci, v ktorej sa rozhodnutia Rady a Komisie týkali v podstate totožných opatrení.

58.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že ani Rada, ani Poľsko nepredložili také argumenty, na základe ktorých by bolo možné spochybniť skutočnosť, že schéma pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy uplatňovaná v tomto členskom štáte, ktorá je predmetom návrhu príslušných opatrení uvedeného v bode 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013, je v podstate totožná so schémou pomoci schválenou napadnutým rozhodnutím, ako vyplýva z preskúmania spisového materiálu.

59.

Zostáva teda overiť, či stanovisko týkajúce sa zlučiteľnosti uvedenej schémy pomoci so spoločným trhom prijaté Komisiou je konečným stanoviskom, ktoré môže zabrániť Rade vo výkone právomoci, ktorú jej priznáva článok 88 ods. 2 tretí pododsek ES.

60.

Komisia sa domnieva, že bod 196 návrhov pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 spolu s akceptáciou príslušných opatrení zo strany členských štátov navrhnutých v tomto článku vyvoláva podobné účinky ako súbor individuálnych rozhodnutí, ktorými sa vyhlasujú za nezlučiteľné so spoločným trhom po 31. decembri 2009 schémy pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy, ktoré nie sú v súlade s uvedenými usmerneniami. Aj keď návrh opatrení akceptovaný členským štátom nie je individuálnym rozhodnutím, v nijakom prípade to nemení nič na tom, že predstavuje stanovisko o zlučiteľnosti týchto schém pomoci, ktoré Komisia vyjadrila takým spôsobom, že uplatnila svoju právomoc posúdiť tieto schémy pomoci prostredníctvom usmernení namiesto toho, aby v každom konkrétnom prípade prijala individuálne rozhodnutie. Rozhodnutie, ktoré bol v prejednávanej veci uplatniteľné na schémy pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy existujúce v Poľsku, zaväzovalo uvedený členský štát, aby tieto schémy zrušil do 31. decembra 2009 a aby ich po tomto dátume až do 31. decembra 2013 znovu nezaviedol. Z toho podľa Komisie vyplýva, že podľa zásad stanovených Súdnym dvorom v už citovaných rozsudkoch z 29. júna 2004 vo veci Komisia/Rada a z 22. júna 2006 vo veci Komisia/Rada (pozri body 29 a 30 vyššie), Rada nebola oprávnená prijať rozhodnutie, ktorým sa Poľsku znova povoľuje poskytovať vyššie uvedenú pomoc.

61.

Rada podporená poľskou vládou vo svojom vyjadrení k žalobe uvádza, že v prejednávanej veci Komisia na rozdiel od prípadov týkajúcich sa vyššie uvedených vecí neprijala v súvislosti s opatreniami pomoci schválenými napadnutým rozhodnutím nijaké rozhodnutie o ich nezlučiteľnosti. Navyše Súdny dvor v citovanom rozsudku z 29. februára 1996 vo veci Komisia/Rada (pozri bod 27 vyššie) jasne uviedol, že bežné stanovisko Komisie týkajúce sa zlučiteľnosti pomoci nemôže zabrániť Rade vo výkone právomoci podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES. Rada uvádza, že Komisia neprijala v súvislosti so schémami pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy, ktoré sa mali uplatňovať v Poľsku od 1. januára 2010 do 31. decembra 2013, nijaké rozhodnutie, ani bežné stanovisko týkajúce sa jeho zlučiteľnosti. Z výkladu ustanovenia bodu 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 v spojení s výkladom ustanovenia bodu 29 týchto usmernení vyplýva jedine to, že od 1. januára 2010 sa každá pomoc na nákup poľnohospodárskej pôdy musí považovať na novú pomoc, ktorej zlučiteľnosť musí byť posúdená podľa článkov 87 a 88 ES, okrem prípadov, na ktoré sa vzťahuje oslobodenie podľa nariadenia č. 1857/2006.

62.

Pripomínam, že tak článok 88 ES, ako aj súčasný článok 108 ZFEÚ priznáva Komisii všeobecnú právomoc rozhodovať o zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom, a to pokiaľ ide o posudzovanie existujúcich systémov pomoci, ako aj o schvaľovanie systémov pomoci, ktoré majú byť zavedené. Podľa odseku 1 tohto článku Komisia v rámci tejto právomoci priebežne skúma v spolupráci s členskými štátmi existujúce systémy pomoci.

63.

Pravidlá tohto posudzovania schém pomoci sú všeobecne vymedzené v článkoch 17 až 19 nariadenia č. 659/1999 takto: ak sa Komisia domnieva, že schéma existujúcej pomoci nie je, alebo už nie je zlučiteľná so spoločným trhom, navrhne dotknutému členskému štátu opatrenia potrebné na odstránenie zistených problémov, vrátane prípadného zrušenia schémy pomoci, a ak členský štát neakceptuje tieto opatrenia a Komisia ich naďalej považuje za potrebné, začne konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES.

64.

Priebežné posudzovanie existujúcich systémov pomoci, ako aj posudzovanie zámerov v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci podľa článku 88 ods. 3 ES sa teda vykonáva v dvoch fázach, pričom druhá z nich sa uskutočňuje iba v prípade potreby. Zatiaľ čo v prípade novej pomoci s výnimkou prípadu späťvzatia oznámenia zo strany dotknutého členského štátu je Komisia povinná, pokiaľ má vážne pochybnosti o zlučiteľnosti oznámenej pomoci s vnútorným trhom, alebo ak nadobudla presvedčenie o jej nezlučiteľnosti, začať konanie vo veci formálneho zisťovania, v prípade existujúcich systémov pomoci začne toto konanie len vtedy, ak dotknutý členský štát neakceptuje navrhnuté opatrenia. Akceptáciou návrhu vzniká totiž podľa článku 19 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 dotknutému členskému štátu povinnosť vykonať uvedené opatrenia bez toho, aby musela Komisia prijať rozhodnutie, ktoré by ho zaväzovalo splniť si túto povinnosť. V rámci posudzovania existujúcich schém pomoci má teda začatie konania vo veci formálneho zisťovania v zásade jediný cieľ, aby sa konštatovanie nezlučiteľnosti, na základe ktorého Komisia odporučila príslušné opatrenia, ktoré samo osebe nemá bez ich akceptácie zo strany dotknutého členského štátu záväzné právne účinky, stalo právne záväzným. ( 32 )

65.

Keďže v prejednávanej veci Poľsko akceptovalo návrh príslušných opatrení uvedený v bode 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013, Komisia nemusela začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES. Je však nesporné, že poľské orgány tieto opatrenia nevykonali a naopak požiadali Radu o prijatie rozhodnutia podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES. Za týchto okolností treba teda stanoviť, aké má následky prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej členským štátom z článku 19 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, vykonať opatrenia navrhnuté Komisiou, ktoré tieto členské štáty akceptovali. Treba najmä stanoviť, či za vyššie uvedených okolností bola Komisia povinná, ako to tvrdia Rada a poľská vláda, začať konanie vo veci formálneho zisťovania. V prípade kladnej odpovede je porušenie povinnosti podľa článku 19 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 podobné situácii, keď členský štát neakceptuje navrhnuté opatrenia a stanovisko Komisie nie je možné považovať za konečné. Návrh príslušných opatrení, ktorý členský štát na začiatku akceptoval, ale neskôr tieto opatrenia nevykonal, sa svojimi účinkami nelíši od návrhu pomoci, v prípade ktorého je z dôvodu, že navrhovaná pomoc sa na prvý pohľad považuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom, prijaté rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, ktoré podľa Súdneho dvora nemôže samo osebe vylučovať právomoc priznanú Rade článkom 88 ods. 2 tretím pododsekom ES. ( 33 ) Naopak v prípade zápornej odpovede má návrh príslušných opatrení akceptovaný členským štátom rovnaké alebo podobné účinky ako rozhodnutie o nezlučiteľnosti prijaté podľa článku 88 ods. 2 prvého pododseku ES ( 34 ) a na prejednávanú vec možno potom uplatniť judikatúru uvedenú v bodoch 29 a 30 týchto návrhov.

66.

Znenie článku 19 nariadenia č. 659/1999 nepodáva vysvetlenia, ktoré by umožnili vyvodiť záver v prospech jednej alebo druhej odpovede. Najmä odsek 2 tohto článku v rozsahu, v akom odkazuje všeobecne na prípady, keď členský štát „neakceptuje navrhované opatrenia [odporúčané Komisiou]“ neumožňuje v zásade vylúčiť možnosť jeho uplatnenia aj v prípadoch, keď členský štát nevykoná opatrenia, ktoré na začiatku akceptoval. Rozdelenie tohto článku na dva samostatné odseky, z ktorých každý upravuje osobitný prípad (akceptácia návrhu v odseku 1 a jeho neakceptovanie v odseku 2) svedčí však z hľadiska jeho systematického výkladu v prospech tvrdenia, že konanie vo veci formálneho zisťovania je potrebné začať len v prípade, keď členský štát a Komisia majú už od začiatku rozdielny názor, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré treba vykonať. Ďalšie skutočnosti svedčiace v prospech tohto tvrdenia možno nájsť v judikatúre Súdneho dvora. Súdny dvor v rozsudku IJssel‑Vliet ( 35 ), v ktorom odkázal na predchádzajúci rozsudok vyhlásený vo veci CIRFS a i./Komisia ( 36 ), uznal vo vzťahu k Holandsku právnu záväznosť pravidiel týkajúcich sa poskytovania pomoci v odvetví rybolovu uvedených v usmerneniach prijatých Komisiou podľa článku 93 ods. 1 Zmluvy o ES a vypracovaných v spolupráci s uvedeným členským štátom, ktoré tento výslovne akceptoval. Súdny dvor pri vyvodzovaní tohto záveru zdôraznil najmä „kontext spolupráce“ medzi Komisiou a holandskou vládou, z ktorej vznikli povinnosti, ktorých sa ani jedna zo strán nemohla jednostranne zbaviť. ( 37 )

67.

So zreteľom na túto judikatúru sa domnievam, že pre výklad celého systému kontroly súladu a posudzovania existujúcich systémov pomoci je rozhodujúci práve tento osobitný kontext spolupráce medzi Komisiou a členskými štátmi, ktorú požaduje a dokonca ukladá sama Zmluva. Najskôr totiž Súdny dvor a neskôr zákonodarca uznali v rámci tohto systému na základe tohto kontextu právnu záväznosť aktu, ktorý je výsledkom uvedenej spolupráce. Z toho istého kontextu vychádza podľa mňa aj oprávnenie Komisie podať proti členskému štátu, ktorý si nesplnil svoju povinnosť vykonať opatrenia navrhnuté Komisiou, ktorej sa dobrovoľne podriadil, žalobu o nesplnenie povinnosti. ( 38 ) Tvrdenie, že jediným nástrojom na nápravu, ktorý má Komisia v podobnom prípade k dispozícii, je začatie konania podľa článku 88 ods. 2 ES, navyše keď v tomto prípade môže dotknutý členský štát aj napriek záväzku, ktorý najskôr prijal, pokračovať v poskytovaní pomoci na základe existujúceho systému počas celého trvania tohto konania, vedie totiž k popretiu účinkov, ktoré sa priznávajú návrhu príslušných opatrení akceptovanému členským štátom, ktorému je určený.

68.

Okrem toho treba pripomenúť, že odporúčanie navrhujúce príslušné opatrenia vydáva Komisia po preskúmaní dotknutej schémy pomoci a podľa článku 18 nariadenia č. 659/1999 vydanie tohto odporúčania predpokladá predchádzajúce konštatovanie nezlučiteľnosti tejto schémy pomoci uplatňovanej dotknutým členským štátom so spoločným trhom. Opatrenia vyžadujúce zmenu alebo doplnenie niektorých aspektov uvedenej schémy pomoci považuje Komisia za mechanizmus nápravy, ktorý je nevyhnutný na účely udelenia povolenia členskému štátu ďalej poskytovať pomoc v rámci existujúcej schémy pomoci. Z toho vyplýva, že po akceptácii príslušných opatrení Komisia ukončí konanie o preskúmaní pomoci prijatím formálneho stanoviska týkajúceho sa dotknutej schémy pomoci. Toto stanovisko vyhlasuje uvedenú schému pomoci za zlučiteľnú so spoločným trhom, pokiaľ dotknutý členský štát vykoná navrhnuté opatrenia, a za nezlučiteľnú v prípade, že členský štát naopak tieto opatrenia nevykoná. ( 39 )

69.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody sa teda domnievam, že ak sa členský štát zaviaže vykonať príslušné opatrenia navrhnuté Komisiou, stanovisko tejto inštitúcie o zlučiteľnosti dotknutej schémy pomoci sa stáva konečné a v prípade, že si členský štát túto povinnosť nesplní, uvedenú schému pomoci treba považovať za nezlučiteľnú so spoločným trhom. ( 40 )

70.

V súvislosti s tvrdením, že návrh príslušných opatrení akceptovaný dotknutým členským štátom predstavuje konečné stanovisko Komisie o zlučiteľnosti dotknutej schémy pomoci, vzniká aj citlivá otázka týkajúca sa jeho napadnuteľnosti podľa článku 230 ES (teraz článok 263 ZFEÚ). Aj keď právo osôb dotknutých týmto stanoviskom požiadať o jeho zrušenie a dosiahnuť ho logicky vyplýva zrejme z povahy stanoviska ako právne záväzného aktu, nemožno však opomenúť zohľadniť skutočnosť, že tento akt vyvoláva účinky v dôsledku konania tretej osoby (akceptácia členským štátom), na ktorý nemá Komisia nijaký vplyv, pretože jediný akt, ktorý je priamo pripísateľný Komisii (návrh príslušných opatrení), predstavuje odporúčanie, ktoré samo osebe nie je právne záväzné. ( 41 )

71.

V súvislosti s vyššie uvedeným sa domnievam, že postup upravený v článkoch 18 a 19 nariadenia č. 659/1999 treba posudzovať v jeho celosti a so zreteľom na osobitný kontext spolupráce medzi Komisiou a členským štátom vyžadovanej Zmluvou, na ktorom je postavený, ako už bolo uvedené vyššie, celý systém kontroly existujúcich schém pomoci. Návrh príslušných opatrení, o ktorom Komisia informuje dotknutý členský štát v rámci tohto postupu, nie je voči nemu právne záväzný a tento členský štát sa sám rozhodne, či ho akceptuje, čím sa zaviaže vykonať tieto opatrenia, alebo či ho neakceptuje, čo má za následok začatie konania podľa článku 88 ods. 2 ES. Akceptácia návrhu členským štátom podľa článku 19 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 má však povahu aktu podliehajúcemu vzájomnej oznamovacej povinnosti, to znamená, že nevyvoláva nijaké účinky, ak členský štát neinformoval Komisiu o jeho akceptácii a Komisia neinformovala dotknutý členský štát o tom, že túto skutočnosť formálne zaznamenala. ( 42 ) Právna záväznosť návrhu príslušných opatrení vyplýva teda v konečnom dôsledku z úkonu uskutočneného Komisiou. ( 43 ) Inými slovami, po akceptácii návrhu príslušných opatrení dotknutým členským štátom a po zaznamenaní tejto akceptácie návrhu zo strany Komisie, ktorá následne informuje členský štát o tejto skutočnosti, prestáva byť návrh príslušných opatrení iba odporúčaním, ktoré je svojou povahou právne nezáväzné, ( 44 ) a teda nenapadnuteľné, ( 45 ) a začína vyvolávať účinky podobné účinkom rozhodnutia. ( 46 ) Osoby dotknuté týmto aktom (príjemcovia pomoci, ich konkurenti, územné samosprávy poskytujúce pomoc, atď.) musia mať preto možnosť podať na súd žalobu za podmienok uvedených v článku 230 štvrtom odseku ES. Zdá sa, že z tohto predpokladu vychádzal Súdny dvor v už citovanom rozsudku z 18. júna 2002, Nemecko/Komisia ( 47 ), zatiaľ čo výslovné potvrdenie napadnuteľnosti návrhu príslušných opatrení akceptovaného členským štátom podľa článku 230 štvrtého odseku ES priniesol až nedávny rozsudok Súdu prvého stupňa. ( 48 )

72.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy súhlasím s tvrdením Komisie, že návrh príslušných opatrení akceptovaný členským štátom, ktorého sa týka, predstavuje konečné stanovisko Komisie o zlučiteľnosti dotknutej schémy pomoci, ktoré vyvoláva záväzné právne účinky podobné účinkom rozhodnutia. Takýto akt môže teda podľa judikatúry Súdneho dvora uvedenej v bodoch 29 a 30 týchto návrhov brániť prijatiu rozhodnutia podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES, ktoré by bolo s týmto aktom v rozpore.

73.

Za týchto okolností treba vymedziť jednak dosah stanoviska o zlučiteľnosti štátnej pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy prijatého Komisiou v rámci návrhu príslušných opatrení v bode 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 a jednak dosah povinností prijatých Poľskom akceptáciou tohto návrhu. Prípadné konštatovanie nedostatku právomoci Rady na prijatie napadnutého rozhodnutia závisí totiž od výsledku preskúmania týchto dvoch skutočností.

74.

Usmernenia pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 stanovujú kritériá, ktorými má Komisia v úmysle riadiť sa pri posudzovaní schém pomoci v odvetví poľnohospodárstva v období od 31. decembra 2007 do 31. decembra 2013. Pokiaľ ide o pomoc na investície do poľnohospodárskych podnikov, bod 29 uvedených usmernení stanovuje, že táto pomoc bude vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom, ak spĺňa všetky podmienky článku 4 nariadenia č. 1857/2006, ktorý v odseku 8 stanovuje, že „pomoc sa môže udeliť na kúpu pozemku okrem pozemku na stavebné účely, ktorého cena je maximálne 10 % oprávnených nákladov investície“. Je teda pravda, ako tvrdí Komisia, že usmernenia pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 obsahujú stanovisko, že štátna pomoc na investície do nákupu poľnohospodárskej pôdy je v zásade nezlučiteľná, pokiaľ nie je v súlade s článkom 4 ods. 8 nariadenia č. 1857/2006. Toto stanovisko však nemožno samo osebe považovať za konečné, pretože podľa bodu 183 uvedených usmernení je Komisia vždy povinná konštatovať a vyhlásiť nezlučiteľnosť novej schémy pomoci a novej jednotlivej pomoci v rámci konania o preskúmaní podľa článku 88 ES. Preto je zrejme nesprávny záver, ku ktorému, ako sa zdá, dospela Komisia v niektorých častiach písomných vyjadrení predložených v konaní pred Súdnym dvorom, že vyššie uvedené usmernenia „vyhlasujú“ za nezlučiteľnú so spoločným trhom od 31. decembra 2007 do 31. decembra 2013každú pomoc na investície do nákupu poľnohospodárskej pôdy, ktorá nie je s nimi v súlade. V tomto smere treba súhlasiť s Radou, že prijatie takéhoto záveru by znamenalo, že by sa Komisii priznala normotvorná právomoc odchylne od postupu upraveného v článku 88 ES.

75.

Pokiaľ ide o schémy pomoci na nákup poľnohospodárskej pôdy existujúce ku dňu prijatia usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013, bod 196 uvedených usmernení navrhuje členským štátom, aby ich zosúladili s týmito usmerneniami do 31. decembra 2009. Tento návrh bol prijatý v súlade so stanoviskom uvedeným v bode 29 usmernení, podľa ktorého sú takého schémy pomoci nezlučiteľné so spoločným trhom, ak nespĺňajú podmienky stanovené v článku 4 ods. 8 nariadenia č. 1857/1999. Je nesporné, že v prejednávanej veci Poľsko oznámilo Komisii svoj súhlas s navrhovanými príslušnými opatreniami, ktorý Komisia spôsobom uvedeným v článku 26 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 uverejnila v tomto znení:

„Podľa bodu 196 usmernení [pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013] musia členské štáty zmeniť existujúce schémy pomoci, aby vyhoveli usmerneniam najneskôr do 31. decembra 2007, s výnimkou existujúcich schém pomoci… pre investície týkajúce sa nákupu pozemkov v poľnohospodárskych podnikoch, ktoré sa majú zmeniť a zosúladiť s usmerneniami najneskôr k 31. decembru 2009.

V bode 197 usmernení sa členské štáty vyzývajú, aby najneskôr do 28. februára 2007 písomne potvrdili, že tieto návrhy potrebných opatrení schvaľujú.

Komisia v liste z 29. januára 2007 pripomenula členským štátom nutnosť schváliť tieto potrebné opatrenia.

Tieto členské štáty písomne vyjadrili svoj jasný a bezpodmienečný súhlas s navrhovanými potrebnými opatreniami: …

Poľsko, 26. február 2007… .

Komisia podľa článku 19 ods. 1 nariadenia (ES) č. 659/1999 týmto berie na vedomie jasný a bezpodmienečný súhlas uvedených členských štátov s potrebnými opatreniami, ktoré navrhla.“

76.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, obsah a dosah povinnosti, ktorú Poľsko týmto spôsobom prijalo, jasne vyplýva z výkladu ustanovenia bodu 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 v spojení s ustanovením bodu 29 týchto usmernení a článku 4 ods. 8 nariadenia č. 1857/2006: uvedený členský štát bol povinný zmeniť existujúce schémy pomoci na investície do nákupu poľnohospodárskej pôdy tak, že mal zrušiť možnosť poskytovať dotácie na nákup poľnohospodárskej pôdy, ktorých výška presahuje strop uvedený v článku 4 ods. 8 nariadenia č. 1857/2006.

77.

Poľsko tým, že ponechalo v platnosti tieto schémy pomoci bez toho, aby ich zmenilo, porušilo túto povinnosť.

78.

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že Rada tým, že schválila opatrenia pomoci, ktoré sú v podstate totožné s opatreniami, ktoré sa Poľsko zaviazalo zrušiť, nielenže fakticky zbavila tento členský štát povinnosti prijatej voči Komisii a umožnila takto porušiť povinnosť vyplývajúcu zo spolupráce podľa článku 88 ods. 1 ES, ale navyše prijala rozhodnutie týkajúce sa zlučiteľnosti uvedených opatrení so spoločným trhom, ktoré je v priamom rozpore s konečným stanoviskom Komisie uvedeným v bode 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013.

79.

Za týchto okolností navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel druhej výhrade prvého žalobného dôvodu a aby v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 29 a 30 týchto návrhov vyhlásil, že Rada nebola oprávnená prijať napadnuté rozhodnutie. Domnievam sa, že žalobe podanej Komisiou treba teda vyhovieť a napadnuté rozhodnutie treba zrušiť. Pre prípad, že by Súdny dvor neprijal môj návrh, preskúmam ďalšie žalobné dôvody predložené Komisiou.

80.

Vo svojom druhom žalobnom dôvode Komisia v podstate tvrdí, že Rada tým, že schválila opatrenia pomoci vyhlásené v bode 196 usmernení v poľnohospodárstve na roky 2007 – 2013 za nezlučiteľné so spoločným trhom, využila právomoc, ktorú je priznáva článok 88 ods. 2 tretí pododsek ES, na iný účel, než na aký jej ju priznáva Zmluva. Toto ustanovenie totiž oprávňuje Radu, aby na základe výnimočných okolností vyhlásila pomoc, ktorú nemôže povoliť Komisia, za zlučiteľnú so spoločným trhom, ale nepriznáva jej oprávnenie neutralizovať rozhodnutie Komisie týkajúce sa zlučiteľnosti pomoci obsiahnuté v právne záväznom akte.

81.

K tomuto žalobnému dôvodu by som chcel len poznamenať, že vychádza z rovnakého predpokladu ako prvý žalobný dôvod, a síce, že bod 196 usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 spoločne s akceptáciou príslušných opatrení uvedených v tomto bode zo strany Poľska predstavuje konečné a záväzné stanovisko Komisie týkajúce sa zlučiteľnosti opatrení so spoločným trhom, ktoré sú v podstate totožné s opatreniami, ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia. Preto ak by Súdny dvor považoval tento môj predpoklad za správny, potom by bol žalobný dôvod založený na zneužití právomoci pohltený prvým žalobným dôvodom založeným na nedostatku právomoci Rady, kým v opačnom prípade by bolo potrebné tento žalobný dôvod vyhlásiť za nedôvodný na základe tých istých dôvodov, pre ktoré by sa zamietol prvý žalobný dôvod.

82.

Vo svojom treťom žalobnom dôvode Komisia uvádza, že Rada tým, že prijala napadnuté rozhodnutie, umožnila Poľsku neplniť povinnosť spolupráce, ktorú má v rámci priebežného prieskumu existujúcich schém pomoci podľa článku 88 ods. 1 ES, a záväzok, ktorý prijala akceptáciou príslušných opatrení odporúčaných Komisiou. Rada takto porušila inštitucionálnu rovnováhu zavedenú Zmluvou, pretože zasiahla do právomocí, ktoré Zmluva zveruje Komisii. Rada považuje tento žalobný dôvod za nedôvodný a vytýka Komisii, že naopak ona sama porušila povinnosť lojálnej spolupráce, pretože tento údajný nedostatok právomoci, ktorý jej vytýka, neuplatnila počas zasadnutí Rady „Poľnohospodárstvo a rybolov“, na ktorých sa prejednávala žiadosť Poľska, a pretože v liste z 15. mája 2009 navrhla Poľsku, aby sa obrátilo na Radu so žiadosťou podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES.

83.

Zdá sa mi, že tento žalobný dôvod možno vo vzťahu k prvému žalobnému dôvodu považovať za samostatný len v tom rozsahu, v akom sa tvrdenia Komisie vykladajú tak, že sa Rade vytýka porušenie zásady lojálnej spolupráce z dôvodu, že sa za okolností prejednávanej veci nezdržala prijatia aktu, ktorý spadá do právomoci, ktorú udeľuje Zmluva Komisii. Vychádzajúc z predbežného posúdenia sa však domnievam, že ani na základe povinnosti uplatňovania lojálnej spolupráce medzi inštitúciami, ( 49 ) ani na základe zásady inštitucionálnej rovnováhy, ktoré musia tvoriť základ pre dialóg medzi inštitúciami v rámci rozhodovacieho procesu Európskej únie, nie je možné bez prekročenia ich medzí vyžadovať od niektorej z inštitúcií, aby sa zdržala výkonu právomoci vykonávanej ako výnimka z pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť, ktorá jej prináleží, s cieľom umožniť výkon právomoci inštitúcii, ktorej sa v tejto oblasti priznáva všeobecná právomoc. Opačné tvrdenie by v prejednávanej veci znamenalo v podstate stanoviť nové obmedzenia právomoci Rady podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES vzhľadom na obmedzenia stanovené Zmluvou a spresnené Súdnym dvorom v jeho judikatúre.

84.

Na druhej strane súhlasím s Komisiou, že ani svojím konaním spočívajúcim v tom, že navrhla Poľsku, aby podalo žiadosť podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES, ani správaním sa jej úradníkov počas konania pred Radou, sa nedopustila porušenia povinnosti lojálnej spolupráce, a Rada sa teda v nijakom prípade nemôže dovolávať týchto okolností na účely odôvodnenia porušenia tejto povinnosti, ktoré jej Komisia vytýka.

85.

V rámci svojho štvrtého žalobného dôvodu Komisia uvádza v podstate dve výhrady. Po prvé uvádza, že napadnuté rozhodnutie obsahuje zjavne nesprávne posúdenie, pretože okolnosti uvedené na odôvodnenie schválenia opatrení pomoci nie sú výnimočnými okolnosťami. Po druhé tvrdí, že tieto opatrenia sú neprimerané vzhľadom na sledované ciele, najmä pokiaľ ide o dĺžku platnosti udeleného povolenia.

86.

Na úvod konštatujem, že podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku má Rada, ako uvádza sama Komisia s odkazom na už citovaný rozsudok z 29. februára 1996, Komisia/Rada, širokú mieru voľnej úvahy, ktorá odôvodňuje že súdne preskúmanie sa obmedzí len na overenie, či pri jej výkone nedošlo „k zjavnému pochybeniu, k zneužitiu právomoci alebo k zjavnému vybočeniu z medzí voľnej úvahy“. ( 50 ) Osobitne pokiaľ ide o súdne preskúmanie uskutočnené Súdnym dvorom týkajúce sa rešpektovania zásady proporcionality, domnievam sa, že vzhľadom na výnimočnú povahu dotknutej právomoci, ako aj na širokú mieru voľnej úvahy, ktorá sa priznáva inštitúciám Európskej únie v oblasti spoločnej poľnohospodárskej politiky, ( 51 ) najmä pokiaľ majú posúdiť otázky hospodárskej, politickej a sociálnej povahy a zladiť viaceré ciele tejto politiky stanovené Zmluvou, sa preskúmanie Súdnym dvorom v prejednávanej veci, ako to napokon vyplýva už aj z vyššie citovaného rozsudku z 29. februára 1996 ( 52 ), musí obmedziť na overenie toho, či schválené opatrenie nie je zjavne neprimerané vzhľadom na cieľ, ktorý mala Rada v úmysle sledovať.

87.

Pokiaľ ide o pojem „výnimočné okolnosti“ podľa tohto ustanovenia, domnievam sa, že jeho správny výklad poskytla Komisia, keď uviedla, že štrukturálny problém, ktorý nie je bežným problémom súvisiacim s nepriaznivou hospodárskou situáciou, nie je možné, minimálne v prípade, keď sa zohľadňuje samostatne, už pre jeho povahu považovať za takúto okolnosť. Podľa slov, ktoré použil generálny advokát Cosmas vo svojich návrhoch prednesených vo veci C‑122/94, pod pojmom výnimočné okolnosti „si treba predstaviť neobvyklú a neočakávanú situáciu, alebo prinajmenšom situáciu, ktorá nie je trvalá a ku ktorej nedochádza systematicky a ktorú v nijakom prípade nemožno považovať za bežnú“.

88.

V rámci tejto výhrady Komisia po prvé tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nesprávne uvádza ako výnimočné okolnosti niektoré štrukturálne problémy v odvetví poľnohospodárstva v Poľsku. V tomto smere súhlasím s Komisiou najmä v tom, že skutočnosti, na ktoré odkazuje Rada v odôvodnení 2 napadnutého rozhodnutia, ktorými sú „nepriaznivá štruktúra poľských poľnohospodárskych podnikov z hľadiska ich plochy“, „nízka úroveň priamych platieb, ktoré Poľsko dostáva na základe mechanizmu postupného zavádzania, ktorý je stanovený v akte o pristúpení z roku 2003“ a „nízk[e] príjm[y] v poľnohospodárstve“ ( 53 ) nepredstavujú samy osebe výnimočné okolnosti v zmysle článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES. Tieto skutočnosti totiž na jednej strane iba opisujú štruktúru poľského poľnohospodárstva (malá rozloha poľnohospodárskych podnikov, nízke príjmy), a na druhej strane sa týkajú uplatňovania nástrojov priamej podpory ( 54 ) upravených v aktoch prijatých pri pristúpení dotknutého členského štátu k Európskej únii. Keďže sa tieto skutočnosti netýkajú problémov súvisiacich s nepriaznivou hospodárskou situáciou, nemajú požadovanú výnimočnú povahu. ( 55 ) Nie som však presvedčený, že tento záver platí aj o poslednej zo skutočností uvedených v odôvodnení 2 napadnutého rozhodnutia, ktorou je „pokles hodnoty platieb poľnohospodárom po 10‑percentnom znížení výmenného kurzu eura“, čo viedlo k ďalšiemu zníženiu príjmov poľských poľnohospodárov v roku 2008. Zdá sa mi, že tvrdenie Komisie, že pohyby výmenného kurzu národných mien voči euru sú bežným javom, ktorý sa týka všetkých členských štátov, ktoré ešte neprijali euro, nie je samo osebe postačujúce na to, aby sa dalo vylúčiť, že takéto pohyby kurzu môžu spolu s ďalšími faktormi prispievať k vzniku mimoriadne nepriaznivej hospodárskej situácie v určitom odvetví. ( 56 ) Navyše nie je vylúčené, že by určitá situácia z dôvodu, že sa týka súčasne viacerých členských štátov, alebo že má prípadne dopad na viacero odvetví hospodárstva, nemohla predstavovať relevantnú okolnosť na účely uplatnenia článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES. ( 57 ) Rovnako si nemyslím, že je možné a priori vylúčiť, že by skutočnosť uvedená v odôvodnení 6 napadnutého rozhodnutia, a teda nárast nezamestnanosti na vidieku v roku 2009, nemohla byť výnimočnou okolnosťou, najmä ak sa vezme do úvahy, ako uvádza sama Komisia, že v predchádzajúcom období (v rokoch 2003 až 2007) bol zaznamenaný opačný trend. Okrem toho, ako zdôrazňuje Rada, zo štatistických údajov priložených k žalobe vyplýva, že medzi tretím štvrťrokom 2008 a tretím štvrťrokom 2009 došlo k mimoriadne výraznému nárastu (o 24,6 %) miery nezamestnanosti na vidieku. Tvrdenie, že nezamestnanosť na vidieku v Poľsku sa v porovnaní s priemerom v Únii nezdá byť obzvlášť vysoká, alebo tvrdenie, že tento jav má štrukturálnu povahu, sa mi nezdajú byť v tejto súvislosti rozhodujúce.

89.

Zložitejšie bude posúdiť význam faktora uvedeného v odôvodnení 7 napadnutého rozhodnutia, ktorým je výrazný neustály nárast cien poľnohospodárskej pôdy v Poľsku od roku 2007. Hoci údaje poskytnuté Komisiou svedčia o pretrvávajúcom trende nárastu cien poľnohospodárskej pôdy od roku 2003, zdá sa však, že tento trend sa zvýraznil v období uvedenom Radou (od roku 2007), aj keď síce nedosiahol takú úroveň, aby ho bolo možné považovať za výnimočnú okolnosť. Zdá sa mi, že tvrdenie Komisie, že tento nárast cien súvisí so štrukturálnym problémom spočívajúcim v nedostatku poľnohospodárskej pôdy, a teda v tom, že existujúca ponuka nedokáže pokryť dopyt, nemá rozhodujúcu dôležitosť, ak by sa skutočne preukázalo, že od roku 2007 sa zvýraznil trend nárastu cien.

90.

Po druhé Komisia v rámci tejto výhrady tvrdí, že Rada nesprávne uviedla ako výnimočnú okolnosť „meniace sa trhové podmienky“. Pokiaľ ide o túto výhradu, a najmä čo sa týka nárastu „cien poľnohospodárskych vstupov“ ( 58 )v roku 2009, na ktorý odkazuje odôvodnenie 4 napadnutého rozhodnutia, konštatujem, že Komisia v podstate len uvádza, že ceny týchto vstupov vzrástli vo všetkých členských štátoch. Toto tvrdenie, ako som už mal možnosť zdôrazniť, nestačí samo osebe na vylúčenie možnosti považovať určitú okolnosť, s prihliadnutím na jej možný konkrétny dopad v danom členskom štáte, za výnimočnú okolnosť. Pokiaľ ide o okolnosti uvedené v odôvodneniach 3 a 5 napadnutého rozhodnutia, ako je „recesia spôsobená celosvetovou krízou“ a „záplavy v 11 vojvodstvách (z celkových 16 vojvodstiev)“ ( 59 ), sama Komisia zdá sa uvádza, že tieto okolnosti môžu teoreticky predstavovať výnimočné okolnosti.

91.

Aj keby z doteraz vykonanej analýzy vyplynulo, že niektoré faktory uvádzané v napadnutom rozhodnutí zrejme sami osebe nemajú povahu výnimočných okolností, domnievam sa, že takéto závery nie sú dostačujúce na preukázanie zjavne nesprávneho posúdenia týkajúceho sa záveru o existencii výnimočných okolností odôvodňujúcej výkon právomoci priznanej Rade článkom 88 ods. 2 tretím pododsekom ES. Prístup navrhovaný Komisiou spočívajúci v individuálnom preskúmaní každého jednotlivého faktora sa mi nezdá správny. Z napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že niektoré faktory, najmä tie, ktoré Komisia označuje ako „štrukturálne“ problémy týkajúce sa poľského poľnohospodárstva, sú v tomto rozhodnutí uvedené na účely opísania osobitného prostredia, ktorého sú schválené opatrenia súčasťou, aby bolo možné posúdiť negatívne hospodárske a sociálne dopady hospodárskej krízy, ktorá je podľa napadnutého rozhodnutia hlavnou okolnosťou odôvodňujúcou prijatie týchto opatrení. Okrem toho z už citovaného rozsudku z 29. februára 1996, Komisia/Rada, jasne vyplýva, že Rada sa pri výkone právomoci podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES môže pri posudzovaní dopadu nepriaznivej hospodárskej situácie na určité odvetvie opierať o také skutočnosti, akými sú pretrvávanie alebo zhoršenie štrukturálnych problémov v tomto odvetví. ( 60 )

92.

So zreteľom na vyššie uvedené sa vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje Rada v tejto oblasti, prikláňam k názoru, že Komisia nepreukázala existenciu zjavne nesprávneho posúdenia týkajúceho sa existencie okolností umožňujúcich odôvodniť prijatie rozhodnutia podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES.

93.

Komisia sa domnieva, že opatrenia schválené Radou neumožňujú vyriešiť problémy uvedené v napadnutom rozhodnutí. Po prvé tvrdí, že tieto opatrenia nie sú vhodné na dosiahnutie cieľa, ktorým je rozšírenie poľnohospodárskych podnikov z hľadiska ich plochy, ktorá sa v priebehu rokov napriek tomu, že od roku 1996 sa v Poľsku uplatňujú podobné opatrenia, nijako výrazne nezmenila. To sa podľa Komisie vysvetľuje tým, že uplatňovanie dotknutej pomoci neviedlo k podpore reštrukturalizácie vlastníctva pôdy, ale iba k tomu, že došlo k zvýšeniu cien poľnohospodárskej pôdy. Z toho istého dôvodu sú opatrenia schválené Radou úplne nevhodné aj na riešenie situácie uvedenej v odôvodnení 7 napadnutého rozhodnutia, a teda výrazného a neustáleho rastu týchto cien od roku 2007. Komisia ďalej uvádza, že tieto opatrenia nie sú vhodné na dosiahnutie cieľa, ktorým je zníženie nezamestnanosti vo vidieckych oblastiach, keďže sú zamerané na konsolidáciu existujúcich poľnohospodárskych podnikov. Komisia nakoniec uvádza, že jej nie je jasné, ako môže schválená pomoc vyriešiť problém zvyšovania cien, a zdôrazňuje, že táto pomoc tým, že je spojená s poskytovaním pôžičiek, zostane v každom prípade nedostupná pre rodiny, ktorých životná úroveň sa v dôsledku zvýšenia cien poľnohospodárskych vstupov katastrofálne znížila.

94.

Zastávam názor, že tieto tvrdenia Komisie nepostačujú na preukázanie toho, že Rada zjavne prekročila hranice svojej voľnej úvahy, keď konštatovala, že dotknuté opatrenia, ktoré sú osobitne zamerané na podporu investícií na nákup poľnohospodárskej pôdy, sú vhodné na dosiahnutie cieľa konsolidovať štruktúru existujúcich poľnohospodárskych podnikov alebo uľahčiť nezamestnaným osobám začať s poľnohospodárskou výrobou (odôvodnenie 6 napadnutého rozhodnutia). Zdá sa, že nie je preukázané ani tvrdenie, že uvedené opatrenia sú dôvodom neustáleho rastu cien poľnohospodárskej pôdy.

95.

Po druhé Komisia uvádza, že v roku 2009 prijala s cieľom riešiť dôsledky krízy špecifické oznámenie ustanovujúce dočasný rámec Spoločenstva pre opatrenia štátnej pomoci na podporu prístupu k financovaniu v období súčasnej finančnej a hospodárskej krízy ( 61 ) (ďalej len „dočasný rámec“), na základe ktorého boli vďaka niektorým jeho neskorším zmenám a doplneniam ( 62 ) schvaľované rôzne formy pomoci poskytované členskými štátmi poľnohospodárskym podnikom, medzi ktoré patrila najmä dočasná finančná pomoc v maximálnej výške 15000 eur, ktorá mohla byť poskytovaná do konca roka 2010. Komisia sa domnieva, že Rada tým, že nezohľadnila túto pomoc, ktorá bola osobitne zameraná na riešenie týchto istých problémov spojených s krízou, a najmä tým, že nepreskúmala, či by uvedená pomoc umožnila tieto problémy vyriešiť, porušila zásadu proporcionality. Komisia ďalej uvádza, že Rada mala zohľadniť aj ďalšie nástroje prijaté Komisiou alebo samotnou Radou, ktoré sú zamerané na riešenie problémov uvedených v napadnutom rozhodnutí, čiže nástroje, ktoré mohlo Poľsko použiť na tieto účely.

96.

Tvrdenia Komisie si vyžadujú posúdiť, či a do akej miery je Rada povinná zohľadniť opatrenia, ktoré už boli prijaté na úrovni Únie s cieľom riešiť situácie uvádzané žiadajúcim členským štátom, ako výnimočné okolnosti. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právomoc vykonávaná Radou podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES má povahu výnimky z ustanovení článku 87 alebo nariadení uvedených v článku 89. Za týchto okolností preto nemožno tvrdiť, že Rada je viazaná opatreniami prijatými podľa ustanovení týchto článkov Komisiou alebo samotnou Radou, prirodzene s výnimkou rozhodnutí, ktorými môže Komisia zmariť výkon tejto právomoci. Opačné tvrdenie by bolo v priamom rozpore s jasným a jednoznačným znením článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES. Zároveň však nie je jasné, ako je možné pri posudzovaní, či existujú v konkrétnom prípade okolnosti, ktoré odôvodňujú prijatie rozhodnutia podľa tohto ustanovenia, úplne opomenúť zohľadniť právny rámec a právnu úpravu, ktorých súčasťou sú opatrenia, ktoré majú byť schválené, a to najmä v prípade, ak Rada pri vymedzovaní uvedených okolností odkazuje na štrukturálne problémy, a teda problémy dlhodobého charakteru v dotknutom odvetví. Preto sa domnievam, že Rada je pri svojom posudzovaní povinná zohľadniť aspoň predchádzajúce existujúce opatrenia, ktoré sú osobitne zamerané na riešenie situácií umožňujúcich odôvodniť schválenie dotknutej pomoci, ( 63 ) čo však neznamená, že musí skúmať alebo uvádzať vo svojom rozhodnutí všetky právne normy upravujúce predmetnú oblasť.

97.

Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by Rada v prejednávanej veci skúmala, či Poľsko využilo možnosti poskytnuté dočasným rámcom a aké účinky by spôsobovali prípadné zásahy uskutočnené na tomto základe. Na jednej strane treba zdôrazniť, že priama finančná pomoc poskytovaná v obmedzenej výške, na ktorú odkazuje Komisia, bola síce zameraná na zmiernenie negatívnych dopadov krízy na hospodárstvo, nebola však pomocou osobitne určenou na podporu investícií s cieľom zlepšiť štruktúru poľnohospodárskych podnikov, a na druhej strane, že táto pomoc mohla byť poskytnutá len do 31. decembra 2010. Za týchto okolností sa Rada podľa môjho názoru mohla oprávnene domnievať, že cielenejšia pomoc, ktorá má širšiu časovú pôsobnosť, jednak umožní prípadne aj spolu s ďalšími nástrojmi dosiahnuť cieľ, ktorým je zmierniť následky finančnej krízy a najmä ťažkosti spojené s prístupom poľnohospodárov k pôžičkám, a jednak môže vhodnejšie reagovať na štrukturálne problémy v odvetví poľského poľnohospodárstva. Takisto sa domnievam, že aj keby mala Rada zohľadniť v napadnutom rozhodnutí opatrenia na boj proti nezamestnanosti na vidieku stanovené v rámci politiky Spoločenstva v oblasti rozvoja vidieka v súlade s nariadením č. 1698/2005 ( 64 ), ako aj účinky opatrení pomoci poskytovanej Poľskom s cieľom kompenzovať straty poľnohospodárov spôsobené záplavami v roku 2009, ktorá by podľa tvrdenia žalobkyne umožňovala pokryť približne 80 % týchto strát, nezohľadnenie týchto okolností samo osebe nestačí na spochybnenie zákonnosti uvedeného rozhodnutia, ktoré zohľadňuje veľké množstvo dôvodov a vychádza z celkového posúdenia situácie v dotknutom odvetví v čase prebiehajúcej hospodárskej krízy. Nezdá sa mi však, že by Rada mala osobitnú povinnosť, ako uvádza Komisia, zohľadniť ďalšie nástroje pomoci, akým je nariadenie č. 1535/2007 ( 65 ), ktoré by mohlo podľa nej Poľsko použiť na kompenzáciu niektorých výdavkov zaťažujúcich poľnohospodárov. Tieto nástroje sa totiž týkajú dotácií, ktoré nie sú osobitne zamerané na dosiahnutie cieľov uvedených v napadnutom rozhodnutí. V každom prípade, ako to zdôrazňuje Rada v súvislosti s poslednými uvedenými nástrojmi, schéma schválená napadnutým rozhodnutím je zameraná na podporu investícií na nákup poľnohospodárskej pôdy, a teda sa uplatňuje na inej úrovni než uvedené nástroje.

98.

Nakoniec Komisia uvádza, že k neprimeranosti týchto opatrení vedú už samotné okolnosti, akými sú rozšírenie časovej pôsobnosti schválených opatrení, ako aj ich následné dlhodobé účinky (pretože ide o financovanie pôžičiek s dlhodobou platnosťou).

99.

Domnievam sa, že výnimka udelená podľa tohto ustanovenia musí byť vzhľadom na výnimočnú povahu právomoci Rady podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES časovo obmedzená a poskytnutá len na čas, ktorý je nevyhnutne potrebný na zvrátenie situácie uvedenej na podporu rozhodnutia. ( 66 ) To znamená, že pokiaľ sa rozhodnutie podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES týka systémov pomoci, ktoré sa majú tak, ako v prejednávanej veci, uplatňovať pomerne dlhú dobu, Rada musí uviesť dôvody, pre ktoré považovala toto rozhodnutie so zreteľom na okolnosti uvedené na podporu vyhlásenia zlučiteľnosti za nevyhnutné. Hoci je v prejednávanej veci nesporné, že listy poľskej vlády z 12. júna a z 28. septembra 2009 adresované Rade a napadnuté rozhodnutie uvádzajú len súhrnne dôvody, pre ktoré sa rozhodlo o nevyhnutnosti povoliť spornú schému na obdobie štyroch rokov, tieto dôvody možno vyvodiť z kontextu, do ktorého spadá napadnuté rozhodnutie, ako aj z povahy povolených opatrení, z problémov, ku ktorých riešeniu mali tieto opatrenia prispieť, a zo sledovaných cieľov. Rada navyše tieto dôvody doplnila vo svojich písomných podaniach.

100.

Pokiaľ ide o námietku vznesenú Komisiou, uvádzam, že táto námietka sa v podstate zakladá na tvrdení, že časová pôsobnosť výnimky priznanej napadnutým rozhodnutím a doba platnosti usmernení pre poľnohospodárstvo na roky 2007 – 2013 sú zhodné, čo podľa žalujúcej inštitúcie svedčí o tom, že Rada nemala v úmysle uplatniť výnimku v obmedzenom rozsahu nevyhnutnom na nápravu zistenej nerovnováhy, ale chcela skôr paralyzovať uplatnenie týchto usmernení. Napriek tomu, že som si vedomý tejto zhody, sa však domnievam, že s prihliadnutím na dlhodobé ciele, ktoré toto rozhodnutie sleduje, a na možné dlhodobé negatívne dopady hospodárskej a finančnej krízy uvedené ako výnimočné okolnosti na jeho podporu sa Komisii nepodarilo preukázať, že Rada tým, že schválila dotknutú schému pomoci na obdobie od 1. januára 2010 do 31. decembra 2013, zjavne prekročila mieru voľnej úvahy, ktorú má pri výkone právomoci podľa článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES.

101.

Z týchto dôvodov sa domnievam, že štvrtý žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

102.

Vzhľadom na dôvody uvedené v bodoch 40 až 79 vyššie navrhujem, aby Súdny dvor: