1

Prejednávaná vec sa týka určenia výšky trov konania vynaložených spoločnosťou Elf Aquitaine SA (ďalej len „Elf Aquitaine“) v rámci konania na prvom stupni, ktoré viedlo k odvolaciemu konaniu, v ktorom bol vydaný rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia (C-521/09 P, Zb. s. I-8947).

2

Týmto odvolaním sa spoločnosť Elf Aquitaine najmä domáhala, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 30. septembra 2009, Elf Aquitaine/Komisia, T‑174/05, ďalej len „rozsudok napadnutý v odvolacom konaní“).

3

Už citovaným rozsudkom z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, Súdny dvor zrušil rozsudok napadnutý v odvolacom konaní a rozhodol, že konanie dovoľuje vydať rozhodnutie vo veci samej, a zrušil rozhodnutie Komisie K(2004) 4876 v konečnom znení z 19. januára 2005 o konaní o uplatnení článku 81 [ES] a článku 53 Zmluvy o EHP (vec COMP/E‑1/37.773 – AMCA).

4

Keďže spoločnosť Elf Aquitaine, ako aj Európska komisia nemali čiastočne úspech v odvolacom konaní, Súdny dvor rozhodol, že znášajú svoje vlastné trovy konania, ktoré vznikli v tomto konaní.

5

Naopak, pokiaľ ide o trovy konania súvisiace s konaním na prvom stupni, Komisia nemala úspech, a teda bola povinná nahradiť trovy konania súvisiace s týmto konaním.

6

Vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k žiadnej dohode medzi spoločnosťou Elf Aquitaine a Komisiou o výške nahraditeľných trov súvisiacich s uvedeným konaním, spoločnosť Elf Aquitaine podala prejednávaný návrh.

7

Spoločnosť Elf Aquitaine žiada od Súdneho dvora, aby určil výšku jej trov súvisiacich s konaním na prvom stupni, ktoré jej má nahradiť Komisia, na sumu 255620,45 eura „bez dane“, teda 251097,99 eura ako odmenu advokáta a 4 522,46 eura ako výdavky a cestovné náklady. Táto spoločnosť v podstate tvrdí, že požadované sumy boli vyčíslené v súlade s kritériami vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora a Všeobecného súdu. V tejto súvislosti predovšetkým zdôrazňuje obťažnosť veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, jeho význam z hľadiska práva Únie, rozsah uskutočnenej práce a ekonomický záujem, ktorý pre ňu spor predstavoval.

8

Komisia sa domnieva, že návrh spoločnosti Elf Aquitaine týkajúci sa viac než 1000 pracovných hodín vykonaných 19 advokátmi výrazne presahuje to, čo možno považovať za nutné výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s konaním na prvom stupni. Komisia v tejto súvislosti popiera, že by uvedená vec bola mimoriadne obťažná a mala význam z hľadiska práva hospodárskej súťaže alebo ekonomický význam pre navrhovateľku. Pokiaľ ide o rozsah práce, za ktorú dostávajú odmenu, Komisia tvrdí, že dotknuté odmeny advokátov zahŕňajú plnenia, ktoré neboli v súvislosti s konaním na prvom stupni potrebné. Komisia považuje priemernú hodinovú sadzbu vyplývajúcu z návrhu spoločnosti Elf Aquitaine vo výške 244 eur za prijateľnú a domnieva sa, že by výška priznateľnej odmeny advokáta mala byť stanovená na 24400 eur, čo zodpovedá 100 hodinám práce. Pokiaľ ide o iné výdavky a cestovné náklady, než sú odmeny advokáta, Komisia domnieva sa, že ich priznateľná náhrada sa musí obmedziť na 2000 eur.

9

Najprv je potrebné pripomenúť, že podľa článku 137 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý sa na odvolacie konanie použije na základe článku 184 ods. 1 toho istého predpisu a článku 87 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, sa „o trovách konania rozhodne v rozsudku alebo uznesení, ktorým sa konanie končí“. Podľa článku 184 odseku 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora v prípade, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách.

10

Keďže napadnutý rozsudok bol zrušený v rámci odvolacieho konania a Súdny dvor rozhodol vo veci, je nutné konštatovať, že konečné rozhodnutie v konaní na prvom stupni bolo vydané už citovaným rozsudkom z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia. Keďže napadnutý rozsudok bol v rámci odvolacieho konania zrušený v celom rozsahu, neexistuje už okrem toho žiadne rozhodnutie Všeobecného súdu o trovách konania vynaložených v tomto konaní pred týmto súdom.

11

Súdny dvor si v porovnateľnej situácii myslí, že je príslušný rozhodnúť o návrhu na určenie výšky trov konania, najmä nákladov spojených s konaním pred Všeobecným súdom (pozri v tomto zmysle uznesenie z 3. septembra 2009, Industrias Químicas del Vallés/Komisia, C‑326/05 P‑DEP, body 9 a 37).

12

Za týchto podmienok na rozdiel od návrhov, ktoré viedli k vydaniu uznesení zo 17. novembra 2005, Matratzen Concord/ÚHVT (C‑3/03 P‑DEP, body 2 a 14), ako aj z 11. januára 2008, CEF a CEF Holdings/Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie (C‑105/04 P‑DEP a C‑113/04 P‑DEP, body 21 a 22), je Súdny dvor príslušný rozhodnúť o prejednávanom návrhu na určenie výšky trov konania napriek tomu, že ide o trovy konania na prvom stupni.

13

Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 144 písm. b) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý sa na odvolacie konanie použije na základe článku 184 ods. 1 tohto nariadenia a navyše aj na základe článku 91 písm. b) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, sa za nahraditeľné výdavky považujú „nutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom v súvislosti s konaním, najmä cestovné náklady a výdavky spojené s pobytom a odmena splnomocneného zástupcu, poradcu alebo advokáta“.

14

Z tohto článku 144 písm. b) vyplýva, že nahraditeľné trovy konania sú obmedzené na trovy, ktoré vznikli v súvislosti s konaním, a trovy, ktoré sú na tieto účely nevyhnutné (pozri v tomto zmysle uznesenie z 9. novembra 1995, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, C‑89/85 DEP, bod 14, ako aj z 28. februára 2013, Comunidad autónoma de La Rioja/Diputación Foral de Vizcaya a i., C‑465/09 P‑DEP, bod 22).

15

Podľa ustálenej judikatúry súd Únie nie je oprávnený určiť výšku odmien, ktoré majú uhradiť účastníci konania vlastným advokátom, ale je oprávnený určiť, do akej výšky môže tieto odmeny uhradiť účastník konania, ktorý je povinný nahradiť trovy konania (pozri najmä uznesenia z 26. novembra 1985, Leeuwarder Papierwarenfabriek/Komisia, 318/82, Zb. s. 3727, bod 2, a zo 7. júna 2012, France Télévisions/TF1, C‑451/10 P‑DEP, bod 19). Pri rozhodovaní o návrhu na určenie výšky trov konania tento súd nie je povinný zohľadniť vnútroštátny sadzobník, podľa ktorého sa stanovujú odmeny advokátov, ani prípadnú dohodu uzatvorenú v tejto veci medzi dotknutým účastníkom konania a jeho splnomocnenými zástupcami alebo poradcami (pozri najmä uznesenia Leeuwarder Papierwarenfabriek/Komisia, už citované, bod 2, a z 30. novembra 1994, British Aerospace/Komisia, C-294/90 DEP, Zb. s. I-5423, bod 10).

16

Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že právo Únie neupravuje žiadne predpisy, ktoré by mali povahu sadzobníka, alebo predpisy stanovujúce nevyhnutný rozsah práce, a preto musí súd Únie tiež podľa ustálenej judikatúry voľne posúdiť okolnosti konkrétneho prípadu s prihliadnutím na predmet a povahu sporu, jeho význam z hľadiska práva Únie, ako aj na ťažkosti vo veci, rozsah práce, ktorá vyplynula splnomocneným zástupcom alebo poradcom zo súdneho konania, a na hospodárske záujmy, ktoré spor pre účastníkov konania predstavoval (pozri najmä uznesenia z 1. júla 1981, DGV a i./EHS, 241/78, 242/78 a 246/78 až 249/78, Zb. s. 1731, bod 3, ako aj zo 16. mája 2013, Deoleo/Aceites del Sur‑Coosur, C‑498/07 P‑DEP, bod 20).

17

So zreteľom na tieto tvrdenia je potrebné určiť výšku nahraditeľných trov tohto konania.

18

Po prvé, pokiaľ ide o predmet a povahu sporu, je nevyhnutné pripomenúť, že v prejednávanom prípade nemá byť určená výška trov konania súvisiacich s odvolacím konaním pred Súdnym dvorom, ale výška trov konania na prvom stupni. V tomto smere sú nepodstatné tvrdenia spoločnosti Elf Aquitaine vychádzajúce z odvolacieho konania, v ktorom bol vydaný už citovaný rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia.

19

Napriek tomu, že ako pripomenula Komisia, skutkové okolnosti týkajúce sa protiprávneho konania, ktoré bolo základom rozhodnutia uvedeného v bode 3 tohto uznesenia, neboli v konaní pred Všeobecným súdom predmetom sporu, z bodov 40 a 129 až 176 rozsudku napadnutého v odvolacom konaní vyplýva, že konanie na prvom stupni zahŕňalo popri množstve právnych otázok aj otázku faktickej povahy, či súbor nepriamych dôkazov, ktorý predložila navrhovateľka v nadväznosti na oznámenie výhrad Komisie, svedčí o samostatnom postavení dcérskej spoločnosti navrhovateľky na trhu, predtým nazvanej Elf Atochem SA, neskôr spoločnosť Atofina SA a ku dňu podania odvolania, ktoré viedlo k vydaniu už citovaného rozsudku z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, Arkema SA.

20

Po druhé, pokiaľ ide o dôležitosť sporu z pohľadu práva Únie a jeho obťažnosť, z uvedeného rozsudku vyplýva, že s konaním na prvom stupni súvisí množstvo zložitých právnych otázok, ktoré boli nepochybne dôležité pre správne pochopenie a použitie práva Únie týkajúceho sa hospodárskej súťaže. V tomto smere je potrebné poukázať na skutočnosť, že na rozdiel od názoru Komisie neboli v čase, keď prebiehalo konanie pred Všeobecným súdom, teda predovšetkým pred vydaním rozsudku z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia (C-97/08 P, Zb. s. I-8237), jednoznačne vyjasnené niektoré otázky práva Únie, ktoré vznikli v súvislosti s vyvrátiteľnou domnienkou, že materská spoločnosť majúca 100 % podiel dcérskych spoločností má na ňu skutočne rozhodujúci vplyv.

21

Po tretie, pokiaľ ide o hospodárske záujmy, ktoré mali účastníci na začiatku konania, je potrebné na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, povedať, že sa tento spor týkal pokuty vo výške 45 miliónov eur, a preto má pre navrhovateľku nezanedbateľný ekonomický význam.

22

Po štvrté, pokiaľ ide o rozsah odvedenej práce, z ustálenej judikatúry vyplýva, že podľa podstatných znakov, ktoré charakterizujú každú jednotlivú vec, medzi ktoré na prvom mieste patrí jej zložitosť, sa na odmenu advokáta môže hľadieť tak, že patrí pod pojem „nutné výdavky“ v zmysle článku 144 písm. b) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora (pozri v tom zmysle najmä uznesenia z 15. marca 1994, ENU/Komisia, C‑107/91 DEP, bod 22 a Deoleo/Aceites del Sur‑Coosur, už citovaný, bod 27). Pri určení výšky nahraditeľných trov je potrebné zohľadniť najmä celkový počet hodín práce, ktoré sa môžu javiť ako objektívne nutné v súvislosti s konaním bez ohľadu na počet advokátov, medzi ktorých bolo možné poskytnuté plnenia rozdeliť (pozri v tomto zmysle najmä uznesenia CEF a CEF Holdings/Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie, už citované, bod 42; France Télévisions/TF1, už citované, bod 28, ako aj Deoleo/Aceites del Sur‑Coosur, už citované, bod 28).

23

V tejto súvislosti je pri zohľadnení najmä judikatúry uvedenej v bodoch 14 a 15 tohto uznesenia potrebné zdôrazniť, že časť z tisíc hodín práce vykonanej dotknutými 19 advokátmi zrejme nebola nutná v súvislosti s konaním v zmysle článku 144 písm. b) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Z faktúr, ktoré spoločnosť Elf Aquitaine pripojila k svojmu návrhu, totiž napríklad vyplýva, že tieto odmeny zodpovedajú okrem iného veľmi rozsiahlej rešerši v oblasti práva spoločností alebo práva životného prostredia, ktoré vzhľadom na pojem „podnik“, ktorý je v práve hospodárskej súťaže Únie ustálený, mali na účely konania obmedzený úžitok.

24

Napokon vzhľadom na to, že navrhovateľka vo svojom návrhu na určenie výšky trov konania určila odmeny svojich advokátov v sumách „bez dane“, je potrebné pripomenúť, že táto spoločnosť podlieha ako obchodný podnik dani z pridanej hodnoty, a preto má pri úhrade týchto odmien nárok na vrátenie častí uvedenej dane, takže tieto sumy nie je možné zohľadniť pri výpočte nahraditeľných trov konania (pozri najmä v tomto zmysle uznesenia zo 16. decembra 1999, Hüls/Komisia, C‑137/92 P‑DEP, bod 20; z 10. júla 2012, Norma Lebensmittelfilialbetrieb/Yorma’s, C‑191/11 P‑DEP, bod 24, a Deoleo/Aceites del Sur‑Coosur, už citovaný, bod 32).

25

Na základe vyššie uvedených úvah a po preskúmaní dokumentov predložených navrhovateľkou si Súdny dvor myslí, že je potrebné stanoviť sumy odmeny advokátov na základe článku 144 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora na 90000 eur.

26

Pokiaľ ide o výdavky a cestovné náklady, postačuje konštatovať, že vzhľadom na nedostatok bližších informácií v návrhu na určenie výšky trov konania nebola preukázaná nutnosť časti výdavkov a cestovných nákladov, ktoré boli predmetom tohto návrhu.

27

V dôsledku toho je potrebné sumu iných výdavkov a cestovných nákladov než odmien advokáta stanoviť na 3000 eur.

28

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že náhrada trov konania na prvom stupni, ktoré sa nahrádzajú, bude spravodlivo posúdená, pokiaľ bude určená vo výške 93000 eur.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) nariadil:

Celková výška trov konania, ktoré musí Európska komisia nahradiť spoločnosti Elf Aquitaine SA na základe rozsudku z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia (C‑521/09 P), sa stanovuje na 93000 eur.