Vec C‑519/09

Dieter May

proti

AOK Rheinland/Hamburg – Die Gesundheitskasse

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Arbeitsgericht Wuppertal)

„Článok 104 ods. 3 prvý pododsek rokovacieho poriadku – Sociálna politika – Organizácia pracovného času – Smernica 2003/88/ES – Osobná pôsobnosť – Dovolenka za kalendárny rok, ktorá sa prekrýva s nemocenskou dovolenkou – Kompenzačná platba v prípade choroby – Pojem pracovník – Zamestnanci podliehajúci právnej úprave týkajúcej sa dovolenky úradníkov za kalendárny rok (‚Dienstordnungsangestellte‘)“

Abstrakt uznesenia

Sociálna politika – Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov – Smernica 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času – Platená dovolenka za kalendárny rok – Pojem pracovník

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, článok 7 ods. 1 a 2)

Článok 7 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „pracovník“ zahŕňa zamestnanca verejnoprávneho subjektu v oblasti sociálneho zabezpečenia podliehajúceho, najmä pokiaľ ide o jeho právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, predpisom uplatniteľným na úradníkov.

(pozri bod 27 a výrok)

UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (piata komora)

zo 7. apríla 2011 (*)

„Článok 104 ods. 3 prvý pododsek rokovacieho poriadku – Sociálna politika – Organizácia pracovného času – Smernica 2003/88/ES – Osobná pôsobnosť – Dovolenka za kalendárny rok, ktorá sa prekrýva s nemocenskou dovolenkou – Kompenzačná platba v prípade choroby – Pojem pracovník – Zamestnanci podliehajúci právnej úprave týkajúcej sa dovolenky úradníkov za kalendárny rok (‚Dienstordnungsangestellte‘)“

Vo veci C‑519/09,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Arbeitsgericht Wuppertal (Nemecko) z 19. novembra 2009 a doručený Súdnemu dvoru 14. decembra 2009, ktorý súvisí s konaním:

Dieter May

proti

AOK Rheinland/Hamburg – Die Gesundheitskasse,

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predseda piatej komory J.‑J. Kasel, sudcovia E. Levits (spravodajca) a M. Safjan,

generálna advokátka: V. Trstenjak,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na to, že Súdny dvor má v súlade s článkom 104 ods. 3 prvým pododsekom svojho rokovacieho poriadku v úmysle rozhodnúť odôvodneným uznesením,

po vypočutí generálnej advokátky,

vydal toto

Uznesenie

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381).

2        Tento návrh bol predložený v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú Dieter May a jeho bývalý zamestnávateľ AOK Rheinland/Hamburg – Die Gesundheitskasse [Miestna pobočka Všeobecnej zdravotnej poisťovne Porýnie/Hamburg (ďalej len „AOK“)] vo veci zaplatenia finančnej náhrady za určité dni platenej dovolenky za kalendárny rok, ktoré si nemohol vyčerpať počas rokov 2006 a 2007.

 Právny rámec

 Právna úprava Únie

3        Článok 1 smernice 2003/88 stanovuje:

„Účel a rozsah pôsobnosti

1.      Táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

2.      Táto smernica sa vzťahuje na:

a)      minimálne doby… ročnej dovolenky…

…

3.      Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS [Rady z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (Ú. v. ES L 183, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 349)] bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

…“

4        Článok 7 tejto smernice znie takto:

„Ročná dovolenka

1.      Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutia takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

2.      Namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru.“

5        Článok 17 smernice 2003/88 stanovuje, že členské štáty sa môžu odchýliť od uplatňovania niektorých ustanovení tejto smernice. Žiadna odchýlka od článku 7 uvedenej smernice nie je prípustná.

6        Pôsobnosť smernice 89/391 je vymedzená jej článkom 2, na ktorý odkazuje článok 1 ods. 3 smernice 2003/88. Podľa uvedeného článku 2:

„1.      Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné, (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.).

2.      Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

…“

 Vnútroštátna právna úprava

7        Nariadenie týkajúce sa dovolenky za kalendárny rok uplaniteľnej na úradníkov a sudcov spolkovej krajiny Severné Porýnie‑Vestfálsko (Verordnung über den Erholungsurlaub der Beamtinnen und Beamten und Richterinnen und Richter im Lande Nordrhein Westfalen – Erholungsurlaubsverordnung) v znení zo 14. septembra 1993 (ďalej len „EUV“) vo svojom § 8 stanovuje:

„Dovolenka za kalendárny rok sa musí, pokiaľ je to možné, vyčerpať v priebehu referenčného roka. Na žiadosť dotknutej osoby sa dovolenka poskytuje po častiach; vo všeobecnosti však treba predísť rozloženiu dovolenky do viac než dvoch období.

Dovolenka nevyčerpaná do deviatich mesiacov od skončenia referenčného roka prepadá. [V prípade získania alebo zániku postavenia úradníka v priebehu referenčného roka]… dovolenka prepadá na konci nasledujúceho roka.“

8        Služobný poriadok zamestnancov AOK Rheinland (Dienstordnung für die Angestellten der AOK Rheinland) v znení z 1. januára 1999 vo svojom § 20 ods. 1 stanovuje:

„Pokiaľ osobitné ustanovenia stanovené v zákone alebo v tomto služobnom poriadku nestanovujú inak, ustanovenia týkajúce sa úradníkov spolkovej krajiny sa analogicky alebo mutatis mutandis uplatňujú na zamestnancov a osoby poberajúce starobný dôchodok v oblasti:

…

f)      dovolenky.“

 Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

9        Dieter May bol v AOK zamestnaný od 1. apríla 1966 do 31. marca 2009. Od 24. apríla 2006 až do skončenia svojho služobného pomeru bol z dôvodu choroby vo veľkej miere práceneschopný.

10      Pán May čerpal svoju platenú dovolenku za roky 2008 a 2009.

11      Vo svojej žalobe podanej na Arbeitsgericht Wuppertal (Pracovný súd vo Wuppertale) pán May požaduje finančnú náhradu za 11 dní dovolenky za rok 2006, ako aj za 28 dní dovolenky za rok 2007, ktoré nemohol čerpať.

12      AOK navrhuje, aby bola žaloba zamietnutá. Podľa AOK zamestnanec („Angestellter“) zdravotnej poisťovne spolkovej krajiny Severné Porýnie‑Vestfálsko podliehajúci služobnému poriadku („Dienstordnung“) je platený, a teda poberá náhrady ako úradník tejto spolkovej krajiny, ktorý nemá podľa vnútroštátnej právnej úpravy žiadne právo na finančnú náhradu za dovolenku za kalendárny rok pri ukončení svojho pracovného pomeru.

13      Vnútroštátny súd sa domnieva, že právo na takúto finančnú náhradu za dovolenku za kalendárny rok vyplýva z článku 7 ods. 1 a 2 smernice 2003/88, ak v ňom použitý pojem „pracovník“ zahŕňa aj zamestnanca podliehajúceho služobnému poriadku, akým je služobný poriadok uplatniteľný na žalobcu v konaní vo veci samej.

14      V tomto kontexte Arbeitsgericht Wuppertal rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Vzťahuje sa pojem pracovník v zmysle článku 7 ods. 1 a 2 smernice 2003/88/ES… aj na zamestnanca podliehajúceho služobnému poriadku verejnoprávneho subjektu, ktorého autonómne štatutárne predpisy upravujúce nároky tohto zamestnanca na dovolenku, vydané na základe splnomocnenia obsiahnutého v spolkovom zákone…, odkazujú na predpisy platné pre štátnych zamestnancov… [spolkovej krajiny Severné Porýnie‑Vestfálsko]?“

 O prejudiciálnej otázke

15      V súlade s článkom 104 ods. 3 prvým pododsekom Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak môže byť odpoveď na prejudiciálnu otázku jednoznačne vyvodená z judikatúry, Súdny dvor môže po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením, ktoré obsahuje odkaz na danú judikatúru.

16      V tejto veci je potrebné použiť uvedené ustanovenie.

17      Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či pojem „pracovník“ v zmysle článku 7 smernice 2003/88 zahŕňa zamestnanca verejnoprávneho subjektu v oblasti sociálneho zabezpečenia podliehajúceho, najmä pokiaľ ide o jeho právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, predpisom uplatniteľným na úradníka.

18      V tejto súvislosti treba najskôr pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 3 smernice 2003/88 v spojení s článkom 2 smernice 89/391, na ktorý odkazuje, sa tieto smernice uplatňujú na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné, s cieľom podporiť zlepšenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a upraviť niektoré aspekty organizácie ich pracovného času.

19      Súdny dvor už rozhodol, že pôsobnosť smernice 89/391 sa musí chápať v širokom zmysle, takže výnimky z jej pôsobnosti stanovené v jej článku 2 ods. 2 prvom pododseku sa musia vykladať reštriktívne (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 3. októbra 2000, Simap, C‑303/98, Zb. s. I‑7963, body 34 a 35, ako aj z 12. januára 2006, Komisia/Španielsko, C‑132/04, bod 22). Uvedené výnimky boli totiž prijaté iba na účely zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu (rozsudok z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, Zb. s. I‑8835, bod 55).

20      Keďže žiadna z týchto okolností nie je relevantná, pokiaľ ide o zamestnanca nachádzajúceho sa v situácii zamestnanca, akým je žalobca v konaní vo veci samej, činnosť takéhoto zamestnanca patrí do pôsobnosti smernice 2003/88.

21      Ďalej treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pojem „pracovník“ v zmysle článku 45 ZFEÚ má samostatný dosah a nemá sa vykladať reštriktívne. Za „pracovníka“ treba považovať každého, kto vykonáva skutočné a efektívne činnosti, s výnimkou činností, ktoré sú také obmedzené, že sa javia ako čisto okrajové a vedľajšie. Charakteristickou črtou pracovnoprávneho vzťahu podľa tejto judikatúry je okolnosť, že osoba vykonáva plnenia počas určitého času v prospech inej osoby a pod jej vedením, za čo dostáva odmenu (pozri najmä rozsudky z 3. júla 1986, Lawrie‑Blum, 66/85, Zb. s. 2121, body 16 a 17; z 23. marca 2004, Collins, C‑138/02, Zb. s. I‑2703, bod 26, a zo 7. septembra 2004, Trojani, C‑456/02, Zb. s. I‑7573, bod 15).

22      Toto spresnenie poskytnuté Súdnym dvorom v súvislosti s pojmom „pracovník“ v zmysle článku 45 ZFEÚ platí aj pre ten istý pojem používaný v legislatívnych aktoch uvedených v článku 288 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júla 2008, Raccanelli, C‑94/07, Zb. s. I‑5939, bod 27).

23      V tejto súvislosti treba konštatovať, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu neobsahuje nijaký údaj, ktorý by mohol nastoliť pochybnosti týkajúce sa skutočnosti, že pracovnoprávny vzťah medzi D. Mayom a jeho zamestnávateľom AOK vykazuje charakteristické črty pracovnoprávneho vzťahu uvedené v bode 21 tohto uznesenia.

24      Napokon, hoci z uvedeného vyplýva, že na prejudiciálnu otázku treba odpovedať kladne, je potrebné ešte spresniť, že Súdny dvor už rozhodol, že vzhľadom na to, že doložka o výnimke uvedená v článku 45 ods. 4 ZFEÚ týkajúca sa zamestnaní v štátnej službe alebo vo verejnej službe nestanovuje nijaké rozlíšenie, nie je rozhodujúce, či je pracovník zamestnaný ako robotník, zamestnanec alebo úradník, alebo či sa jeho pracovnoprávny vzťah spravuje verejným právom alebo súkromným právom. Tieto právne kategórie sa totiž môžu líšiť v závislosti od vnútroštátnych predpisov, a preto nemôžu predstavovať výkladové kritérium zodpovedajúce požiadavkám práva Únie (pozri rozsudok z 12. februára 1974, Sotgiu, 152/73, Zb. s. 153, bod 5).

25      Kvôli úplnosti treba pripomenúť, že Súdny dvor výslovne konštatoval, že profesor nemeckej univerzity je bez ohľadu na postavenie úradníka, ktoré mu priznáva vnútroštátne právo, pracovníkom v zmysle článku 45 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle uznesenie z 10. marca 2005, Marhold, C‑178/04, bod 19).

26      So zreteľom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že zamestnanec verejnoprávneho subjektu, akým je žalobca v konaní vo veci samej, je „pracovník“ v zmysle článku 7 smernice 2003/88.

27      Na prejudiciálnu otázku treba preto odpovedať tak, že článok 7 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „pracovník“ zahŕňa zamestnanca verejnoprávneho subjektu v oblasti sociálneho zabezpečenia podliehajúceho, najmä pokiaľ ide o jeho právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, predpisom uplatniteľným na úradníkov.

 O trovách

28      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 7 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „pracovník“ zahŕňa zamestnanca verejnoprávneho subjektu v oblasti sociálneho zabezpečenia podliehajúceho, najmä pokiaľ ide o jeho právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, predpisom uplatniteľným na úradníkov.

Podpisy

---

* Jazyk konania: nemčina.