Vec C‑148/09 P

Belgické kráľovstvo

proti

Deutsche Post AG

a

DHL International

„Odvolanie – Žaloba o neplatnosť – Štátna pomoc – Článok 88 ods. 3 ES – Nariadenie (ES) č. 659/1999 – Rozhodnutie Komisie o nevznesení námietok – Pojem ‚pochybnosti‘ – Služby všeobecného hospodárskeho záujmu“

Abstrakt rozsudku

1.        Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Rozhodnutie Komisie konštatujúce zlučiteľnosť štátnej pomoci so spoločným trhom bez začatia konania vo veci formálneho zisťovania – Žaloba dotknutých osôb v zmysle článku 88 ods. 2 ES – Prípustnosť – Podmienky

[Článok 88 ods. 2 ES a článok 230 štvrtý odsek ES; nariadenie Rady č. 659/1999, článok 1 písm. h), článok 4 ods. 3 a článok 6 ods. 1]

2.        Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Rozhodnutie Komisie konštatujúce zlučiteľnosť štátnej pomoci so spoločným trhom bez začatia konania vo veci formálneho zisťovania – Žaloba dotknutých osôb v zmysle článku 88 ods. 2 ES – Určenie predmetu žaloby

[Článok 88 ods. 2 ES a článok 230 štvrtý odsek ES; nariadenie Rady č. 659/1999, článok 1 písm. h), článok 4 ods. 3 a článok 6 ods. 1]

3.        Pomoc poskytovaná štátmi – Plánovaná pomoc – Preskúmanie Komisiou – Fáza predbežného preskúmania a kontradiktórna fáza – Zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom – Ťažkosti s posúdením – Povinnosť Komisie začať kontradiktórne konanie – Pojem pochybnosti – Objektívna povaha

(Článok 88 ods. 2 ES; nariadenie Rady č. 659/1999, článok 4 ods. 3, 4 a 5 a článok 6 ods. 1)

1.        V oblasti štátnej pomoci závisí zákonnosť rozhodnutia Komisie o nevznesení námietok založeného na článku 4 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 88 ES od otázky, či existujú pochybnosti o zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom. Keďže takéto pochybnosti musia viesť k začatiu konania vo veci formálneho zisťovania, na ktorom sa môžu zúčastniť dotknuté osoby uvedené v článku 1 písm. h) uvedeného nariadenia, treba konštatovať, že akejkoľvek dotknutej osoby v zmysle tohto posledného ustanovenia sa takéto rozhodnutie priamo a osobne týka. Osoby, v ktorých prospech sa uplatňujú procesné záruky stanovené v článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, totiž môžu presadiť ich dodržanie len vtedy, keď majú možnosť napadnúť rozhodnutie o nevznesení námietok na súde Únie.

(pozri bod 54)

2.        Pokiaľ sa v oblasti štátnej pomoci žalobca domáha zrušenia rozhodnutia Komisie nezačať konanie vo veci formálneho zisťovania, môže uvádzať akékoľvek žalobné dôvody, ktoré môžu preukázať, že posúdenie informácií a skutočností, ktoré mala Komisia k dispozícii počas fázy predbežného preskúmania oznámeného opatrenia, museli vyvolať pochybnosti o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom. Použitie takýchto tvrdení preto nemôže mať za následok zmenu predmetu žaloby ani podmienok prípustnosti. Naopak, existencia pochybností o tejto zlučiteľnosti je práve dôkazom, ktorý sa musí predložiť na preukázanie toho, že Komisia bola povinná začať konanie vo veci formálneho zisťovania stanovené v článku 88 ods. 2 ES, ako aj v článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 88 ES.

Súdu Únie neprináleží, aby žalobu žalobcu spochybňujúcu výlučne dôvodnosť rozhodnutia o posúdení pomoci samého osebe vykladal tak, že v skutočnosti má za cieľ chrániť procesné práva, ktoré žalobcovi vyplývajú z článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, pokiaľ žalobca výslovne neuviedol žalobný dôvod sledujúci tento cieľ. V takom prípade by totiž výklad žalobného dôvodu viedol k rekvalifikácii predmetu žaloby.

(pozri body 55, 58)

3.        Z článku 4 ods. 4 nariadenia č. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 88 ES vyplýva, že ak Komisia po predbežnom preskúmaní konštatuje, že napadnuté opatrenie vyvoláva pochybnosti o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom, je povinná prijať rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania stanoveného v článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 1 uvedeného nariadenia.

Keďže pojem pochybnosti uvedený v článku 4 ods. 4 nariadenia č. 659/1999 má objektívnu povahu, ich existenciu treba hľadať nielen v okolnostiach, za ktorých bol napadnutý akt prijatý, ale aj na základe posúdení, o ktoré sa opierala Komisia.

Pokiaľ ide o dĺžku trvania a okolnosti predbežného preskúmania, hoci je nepopierateľné, že dĺžka presahujúca dvojmesačnú lehotu stanovenú v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 659/1999, ako ani množstvo žiadostí o poskytnutie informácií zaslaných dotknutému členskému štátu samy osebe neumožňujú dospieť k záveru, že Komisia mala začať konanie vo veci formálneho zisťovania, nič to nemení na tom, že tieto skutočnosti môžu byť dôkazmi, že Komisia mohla mať pochybnosti v súvislosti so zlučiteľnosťou dotknutej pomoci so spoločným trhom.

(pozri body 77, 79, 81)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 22. septembra 2011 (*)

„Odvolanie – Žaloba o neplatnosť – Štátna pomoc – Článok 88 ods. 3 ES – Nariadenie (ES) č. 659/1999 – Rozhodnutie Komisie o nevznesení námietok – Pojem ‚pochybnosti‘ – Služby všeobecného hospodárskeho záujmu“

Vo veci C‑148/09 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora, podané 24. apríla 2009,

Belgické kráľovstvo, v zastúpení: C. Pochet a T. Materne, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci J. Meyers, advocaat,

odvolateľ,

ďalší účastníci konania:

Deutsche Post AG, so sídlom v Bonne (Nemecko), v zastúpení: T. Lübbig a J. Sedemund, Rechtsanwälte,

DHL International, so sídlom v Diegeme (Belgicko), v zastúpení: T. Lübbig a J. Sedemund, Rechtsanwälte,

žalobkyne v prvostupňovom konaní,

Európska komisia, v zastúpení: B. Martenczuk a D. Grespan, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano, sudcovia J.‑J. Kasel, A. Borg Barthet, E. Levits (spravodajca) a M. Safjan,

generálny advokát: N. Jääskinen,

tajomník: B. Fülöp, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. septembra 2010,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 2. decembra 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Belgické kráľovstvo, ktoré podporuje Európska komisia, sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 10. februára 2009, Deutsche Post a DHL International/Komisia (T‑388/03, Zb. s. II‑199, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie Komisie z 23. júla 2003 o nevznesení námietok po fáze predbežného preskúmania podľa článku 88 ods. 3 ES proti viacerým opatreniam, ktoré prijali belgické orgány v prospech La Poste SA, belgického verejnoprávneho poštového podniku [K(2003) 2508 v konečnom znení, ďalej len „sporné rozhodnutie“].

 Právny rámec

2        Z odôvodnenia č. 2 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88] Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) vyplýva, že cieľom tohto nariadenia je kodifikovať a posilniť ustálený postup Komisie, ktorý vypracovala a zaviedla na uplatňovanie článku 88 ES v súlade s judikatúrou Súdneho dvora.

3        Článok 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

h)      ‚zainteresovaná strana‘ bude znamenať akýkoľvek členský štát a akúkoľvek osobu, podnikateľa alebo združenie podnikateľov, ktorých záujmy možno ovplyvniť poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúci si podnikatelia a obchodné združenia.“

4        Článok 4 toho istého nariadenia nazvaný „Predbežné preskúmanie oznámenia a rozhodnutí Komisie“ v odsekoch 2 až 4 stanovuje:

„2.      Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že úradne oznámené opatrenie nepredstavuje pomoc, zaznamená toto zistenie formou rozhodnutia.

3.      Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že nevznikli žiadne pochybnosti o zlučiteľnosti oznamovaného opatrenia so spoločným trhom, pokým spadá do rámca článku [87 ods. 1] zmluvy, rozhodne, že opatrenie je zlučiteľné so spoločným trhom (ďalej sa označuje len ako ‚rozhodnutie, ktoré nevyvolalo námietky‘). Rozhodnutie bude špecifikovať, ktorá výnimka zo zmluvy sa použila.

4.      Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že vznikli pochybnosti, čo sa týka zlučiteľnosti oznamovaného opatrenia so spoločným trhom, rozhodne o začatí konania podľa článku [88 ods. 2] zmluvy (ďalej sa označuje len ako ‚rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania‘).“

5        Podľa článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999:

„Rozhodnutie začať konať vo veci formálneho zisťovania zhrnie príslušné záležitosti faktov a práva, bude zahrnovať predbežné zhodnotenie Komisie, ktoré sa týka charakteru pomoci navrhovaného opatrenia a vysvetlí pochybnosti, čo sa týka jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom. Rozhodnutím sa vyzve daný členský štát a iné zainteresované strany, aby predložili pripomienky v rámci predpísaného obdobia, ktoré by za normálnej situácie nemalo presahovať jeden mesiac. V riadne odôvodnených prípadoch Komisia môže predĺžiť predpísané obdobie.“

 Okolnosti predchádzajúce sporu

6        La Poste SA (ďalej len „La Poste“) bola v roku 1992 zmenená na verejnoprávnu akciovú spoločnosť, ale naďalej zostala prevádzkovateľom všeobecnej poštovej služby v Belgicku a musela plniť osobitné povinnosti v rámci služieb všeobecného hospodárskeho záujmu (ďalej len „SVHZ“). Pravidlá kompenzácie dodatočných čistých nákladov na SVHZ sú stanovené v zmluve o výkone správy uzatvorenej s belgickým štátom.

7        Odvetvie expresných balíkov predstavuje 4 % obratu spoločnosti La Poste, čo zodpovedá 18 %-nému podielu na trhu v tomto odvetví. Deutsche Post AG (ďalej len „Deutsche Post“) a jej belgická dcérska spoločnosť DHL International majú podiel na tomto trhu vo výške 35 až 45 %.

8        Listom z 3. decembra 2002 belgické orgány oznámili Komisii plán zvýšenia základného imania spoločnosti La Poste o 297,5 milióna eur.

9        Dňa 22. júla 2003 žalobkyne požiadali Komisiu o informácie týkajúce sa stavu konania vo veci preskúmania oznámeného opatrenia s cieľom prípadne vstúpiť do tohto konania.

10      Dňa 23. júla 2003 Komisia po ukončení fázy predbežného preskúmania podľa článku 88 ods. 3 ES prijala sporné rozhodnutie, lebo dospela k záveru, že oznámené zvýšenie základného imania nepredstavuje štátnu pomoc.

 Konanie pred Komisiou a sporné rozhodnutie

11      V nadväznosti na tri pracovné stretnutia s belgickými orgánmi, ako aj na rozsiahlejšiu korešpondenciu Komisia konštatovala, že zvýšenie základného imania oznámené týmito orgánmi je zlúčiteľné so spoločným trhom.

12      V tejto súvislosti Komisia najprv preskúmala šesť neoznámených opatrení, ktoré La Poste využívala od jej premeny na nezávislý verejnoprávny podnik, pretože sa domnievala, že podmieňujú zákonnosť oznámeného zvýšenia základného imania.

13      Prvé opatrenie spočívalo v oslobodení od dane z príjmov právnických osôb. Keďže La Poste vykázala v rokoch 1992 až 2002 celkovú čistú stratu 238,4 milióna eur, Komisia sa domnievala, že toto oslobodenie neviedlo k nijakému prevodu štátnych prostriedkov.

14      Druhé opatrenie spočívalo v prevode nehnuteľností nevyhnutných na výkon služieb vo verejnom záujme v prospech La Poste, čo bolo protihodnotou za zmenu účelového určenia rezervy na dôchodky vo výške 100 miliónov eur vytvorenej spoločnosťou La Poste. Komisia konštatovala, že toto opatrenie pre La Poste nepredstavovalo nijakú výhodu.

15      Tretie opatrenie spočívalo vo využití štátnej záruky na dohodnuté úvery. Keďže Komisia konštatovala, že La Poste nikdy túto záruku nevyužila, domnievala sa, že nešlo o štátnu pomoc.

16      Štvrté opatrenie spočívalo v oslobodení od dane z nehnuteľností pre nehnuteľnosti slúžiace na výkon služieb vo verejnom záujme. Komisia sa domnievala, že toto opatrenie možno považovať za štátnu pomoc.

17      Piate opatrenie spočívalo v nadmernej kompenzácii finančných služieb všeobecného záujmu v období rokov 1992 až 1997. Komisia sa domnievala, že toto opatrenie možno považovať za štátnu pomoc.

18      Šieste opatrenie spočívalo v dvoch zvýšeniach základného imania v celkovej výške 62 miliónov eur, ku ktorým došlo v marci a decembri 1997 a ktoré boli určené na vyrovnanie nedostatočnej kompenzácie SVHZ. Komisia sa domnievala, že toto opatrenie možno považovať za štátnu pomoc.

19      Pokiaľ ide o štvrté, piate a šieste neoznámené opatrenie, ako aj oznámené opatrenie, Komisia dospela k záveru, že aj keby tieto opatrenia obsahovali prvky pomoci, sú v súlade so spoločným trhom podľa článku 86 ods. 2 ES, lebo neobsahujú nadmernú kompenzáciu čistých dodatočných nákladov SVHZ.

20      Komisia nakoniec uviedla, že oznámené opatrenie, ktoré spočíva vo zvýšení základného imania o 297,5 milióna eur, predstavuje nižšiu sumu než historická nadmerná kompenzácia čistých dodatočných nákladov činností SVHZ, takže nie je „štátnou pomocou“ v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

 Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok

21      Žalobkyne podali žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia, pričom na jej podporu uviedli sedem žalobných dôvodov. Komisia vzniesla námietku neprípustnosti, ktorú zakladala na nedostatku aktívnej legitimácie žalobkýň a nedostatku ich záujmu na konaní.

22      Uznesením Súdu prvého stupňa z 15. decembra 2004 bolo konanie o námietke neprípustnosti spojené s konaním vo veci samej.

23      Pokiaľ ide o prípustnosť, Súd prvého stupňa postupne preskúmal aktívnu legitimáciu a záujem žalobkýň na konaní.

24      Po prvé uviedol, že osoby, v ktorých prospech stanovuje článok 88 ods. 2 ES procesné záruky, môžu dosiahnuť ich dodržanie len vtedy, ak majú možnosť napadnúť na súde Únie rozhodnutie Komisie prijaté na základe odseku 3 tohto článku o vyhlásení pomoci za zlučiteľnú so spoločným trhom bez začatia konania vo veci formálneho zisťovania.

25      V bode 43 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa zdôraznil, že osobami, v ktorých prospech sa uplatňujú tieto záruky, sú dotknuté osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES, teda najmä podniky konkurujúce prijímateľom spornej pomoci.

26      Po tom, čo Súd prvého stupňa pripomenul, že aktívnu legitimáciu možno v tomto kontexte priznať, len ak sa dotknuté osoby svojimi žalobami domáhajú ochrany ich procesných záruk, a nie v prípade, že spochybňujú dôvodnosť rozhodnutia prijatého na základe článku 88 ods. 3 ES, vykonal analýzu žalobných dôvodov žalobkýň a konštatoval, že ide o dva druhy žalobných dôvodov.

27      Pokiaľ ide o žalobné dôvody, ktorými bola napadnutá dôvodnosť sporného rozhodnutia, Súd prvého stupňa v bode 49 napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyne nepreukázali, že pomoc, ktorá je predmetom sporného rozhodnutia, zásadným spôsobom narušila ich konkurenčné postavenie na trhu. Vzhľadom na to konštatoval, že žalobkyne nemajú aktívnu legitimáciu na to, aby spochybnili dôvodnosť sporného rozhodnutia.

28      Čo sa týka žalobných dôvodov, na základe ktorých sa dovolávali ochrany ich procesných záruk, Súd prvého stupňa v bode 52 napadnutého rozsudku rozhodol, že žalobkyne ako priame konkurenčné spoločnosti La Poste majú postavenie dotknutých osôb v zmysle článku 88 ods. 2 ES. V tejto súvislosti Súd prvého stupňa na jednej strane v bode 55 napadnutého rozsudku charakterizoval druhý žalobný dôvod ako žalobný dôvod, ktorým žalobkyne výslovne tvrdia, že prijatím napadnutého rozhodnutia boli porušené ich procesné práva. Na druhej strane v bode 56 uvedeného rozsudku konštatoval, že tretí, štvrtý, piaty a siedmy žalobný dôvod obsahujú skutočnosti na podporu druhého žalobného dôvodu. V dôsledku toho konštatoval aktívnu legitimáciu žalobkýň, ako aj prípustnosť druhého žalobného dôvodu a tvrdení uvedených na jeho podporu.

29      Po druhé Súd prvého stupňa v bode 62 napadnutého rozsudku rozhodol, že žalobkyne ako dotknuté osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES majú záujem na zrušení sporného rozhodnutia, lebo takéto zrušenie ukladá Komisii povinnosť začať konanie vo veci formálneho zisťovania.

30      Súd prvého stupňa preto zamietol námietku neprípustnosti podanú Komisiou.

31      Pokiaľ ide o vecnú stránku, Súd prvého stupňa po tom, čo pripomenul, že pojem vážne ťažkosti, za ktorých prítomnosti Komisia musí v rámci preskúmania opatrenia pomoci začať konanie vo veci formálneho zisťovania, je objektívnej povahy, v bodoch 96 až 107 napadnutého rozsudku poukázal na niekoľko indícií svedčiacich o takýchto vážnych ťažkostiach počas preskúmania opatrenia pomoci, a síce na dĺžku trvania a okolnosti preskúmania, nedostatočné a neúplné preskúmanie a na obsah sporného rozhodnutia.

32      Po prvé Súd prvého stupňa najprv skonštatoval, že medzi oznámením oznámenej pomoci a prijatím sporného rozhodnutia uplynulo sedem mesiacov, čiže oveľa dlhšia lehota, než je dvojmesačná lehota stanovená na vykonanie predbežného preskúmania v zmysle článku 4 ods. 5 nariadenia č. 659/1999.

33      Konanie ďalej zahŕňalo tri stretnutia belgických orgánov a Komisie, ako aj rôzne žiadosti o poskytnutie informácií, pri ktorých Komisia nezabudla zdôrazniť zložitosť spisu a široký rozsah šetrenia, ktorý musí zabezpečiť, pričom si uvedomovala, že zlučiteľnosť oznámeného opatrenia závisí od zlučiteľnosti šiestich opatrení, ktoré neboli oznámené.

34      Súd prvého stupňa nakoniec v bode 103 napadnutého rozsudku zdôraznil, že Komisia váhala v súvislosti s voľbou právneho základu na prijatie sporného rozhodnutia medzi prístupom založeným na článku 87 ES a prístupom založeným na článku 86 ods. 2 ES.

35      Súd prvého stupňa v bode 106 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že konanie vedené Komisiou jasne prekročilo to, čo bežne predstavuje prvé preskúmanie uskutočnené v rámci ustanovení článku 88 ods. 3 ES.

36      Po druhé Súd prvého stupňa overoval, či skutočnosti týkajúce sa obsahu sporného rozhodnutia môžu tiež byť dôkazmi svedčiacimi o tom, že Komisia sa pri skúmaní dotknutých opatrení stretla s vážnymi ťažkosťami.

37      Za týchto okolností Súd prvého stupňa skonštatoval, že Komisia druhé neoznámené opatrenie poskytnuté v prospech spoločnosti La Poste, čiže zmenu účelového určenia rezervy na dôchodky, nedostatočne preskúmala, lebo nemala k dispozícii podklady potrebné na posúdenie výhody vyplývajúcej z bezplatného poskytnutia nehnuteľností zo strany Belgicka.

38      Súd prvého stupňa navyše po tom, čo pripomenul, že podľa bodu 93 rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, Zb. s. I‑7747), ktorý bol vyhlásený po prijatí sporného rozhodnutia, Komisia mala skúmať, či náklady na SVHZ kompenzované štátom sú rovnaké, alebo nižšie než náklady priemerného dobre riadeného podniku (kritérium „benchmarking“), skonštatoval, že k takémuto overeniu v prejednávanej veci nedošlo. Preto dospel k záveru, že preskúmanie oznámeného opatrenia bolo neúplné.

39      V dôsledku toho Súd prvého stupňa zrušil sporné rozhodnutie.

 Konanie pred Súdnym dvorom

40      Belgické kráľovstvo, ktoré podporuje Komisia, navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok a

–        zaviazal Deutsche Post a DHL International na náhradu trov konania.

41      Deutsche Post a DHL International navrhujú, aby Súdny dvor:

–        zamietol odvolanie a

–        zaviazal Belgické kráľovstvo, ako aj Komisiu na náhradu trov konania.

 O odvolaní

42      Belgické kráľovstvo na podporu svojho odvolania uvádza tri odvolacie dôvody založené po prvé na nesprávnej kvalifikácii okolností v prejednávanej veci, po druhé na skutočnosti, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, a po tretie na porušení zásady právnej istoty. Komisia, ktorá podporuje Belgické kráľovstvo v jeho návrhoch, okrem toho uvádza samostatný odvolací dôvod, v ktorom tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil článok 230 štvrtý odsek ES.

43      V prvom rade treba preskúmať odvolacie dôvody, na základe ktorých Belgické kráľovstvo a Komisia spochybňujú posúdenie prípustnosti žaloby, ktorá bola podaná v prvostupňovom konaní, Súdom prvého stupňa, ako aj niektorých žalobných dôvodov, ktoré prijal.

 O druhom odvolacom dôvode a samostatnom odvolacom dôvode Komisie

 Tvrdenia účastníkov konania

44      Belgická vláda tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v prvostupňovom konaní vyhlásil štvrtý a siedmy žalobný dôvod za prípustné, hoci žalobkyne týmito žalobnými dôvodmi spochybnili dôvodnosť sporného rozhodnutia.

45      Podľa Komisie Súd prvého stupňa tým, že vyhlásil žalobu žalobkýň za prípustnú, pretože sa dovolávali ochrany procesných záruk, ktoré vyvodzujú z článku 88 ods. 2 ES, porušil článok 230 štvrtý odsek ES. Tento návrh totiž nie je obsiahnutý ani v jednom zo žalobných dôvodov žalobkýň, takže Súdnemu dvoru na základe toho prináleží zrušiť napadnutý rozsudok aj bez návrhu.

46      Navyše Súd prvého stupňa takto prejudikoval otázku zákonnosti spornej pomoci.

47      Deutsche Post a DHL International v prvom rade poukazujú na neprípustnosť samostatného odvolacieho dôvodu Komisie.

48      Pokiaľ ide o vecnú stránku, žalobkyne uvádzajú, že Súd prvého stupňa iba zohľadnil všetky skutočnosti relevantné pre posúdenie prípadnej existencie vážnych ťažkostí. Okrem toho sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že žalobný dôvod týkajúci sa ochrany procesných práv nebol uplatnený v prvostupňovom konaní. Žalobkyne v tejto súvislosti uvádzajú rôzne časti svojej žaloby, ktoré poukazujú na túto otázku.

 Posúdenie Súdnym dvorom

–       Prípustnosť samostatného odvolacieho dôvodu Komisie

49      Súdny dvor musí v prvom rade preskúmať prípustnosť samostatného odvolacieho dôvodu Komisie založeného na porušení článku 230 štvrtého odseku ES Súdom prvého stupňa.

50      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 56 ods. 2 Štatútu Súdneho dvora môže odvolanie na Súdny dvor podať ktorýkoľvek účastník konania, ktorý v konaní na Všeobecnom súde bol vo svojich návrhoch len čiastočne úspešný alebo nebol vôbec úspešný. Keďže Komisia bola v konaní na Súde prvého stupňa žalovanou, môže podľa článku 115 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora podať vyjadrenie k odvolaniu v lehote dvoch mesiacov od doručenia odvolania v súlade s požiadavkami odseku 2 tohto článku, ako aj článku 16 tohto poriadku.

51      Z toho vyplýva, že samostatný odvolací dôvod Komisie treba vyhlásiť za prípustný.

–       O veci samej

52      Pokiaľ ide o vecnú stránku, Komisia tvrdí, že došlo k porušeniu článku 230 štvrtého odseku ES, pretože Súd prvého stupňa tým, že na základe tvrdení uvedených v žalobe umelo vytvoril žalobný dôvod založený na porušení procesných práv, prekvalifikoval žalobu v prvostupňovom konaní, ktorou bola spochybnená dôvodnosť sporného rozhodnutia. Belgické kráľovstvo tiež uvádza, že žalobkyne vo svojom štvrtom a siedmom žalobnom dôvode spochybnili len dôvodnosť uvedeného rozhodnutia, takže Súd prvého stupňa nesprávne vyhlásil tieto žalobné dôvody za prípustné.

53      V prvom rade, pokiaľ ide o žalobný dôvod založený na porušení podmienok článku 230 štvrtého odseku ES, treba najprv pripomenúť, že článok 4 nariadenia č. 659/1999 stanovuje fázu predbežného preskúmania oznámenej pomoci, ktorej cieľom je umožniť Komisii utvoriť si prvotný názor na zlučiteľnosť dotknutej pomoci so spoločným trhom. Na záver tejto fázy Komisia konštatuje, že toto opatrenie buď nepredstavuje pomoc, alebo patrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES. V tomto poslednom prípade opatrenie buď nevyvoláva pochybnosti o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom, alebo ich naopak vyvoláva (rozsudok z 24. mája 2011, Komisia/Kronoply a Kronotex, C‑83/09 P, Zb. s. I‑4441, bod 43).

54      V prejednávanej veci je sporným rozhodnutím rozhodnutie o nevznesení námietok zakladajúce sa na článku 4 ods. 3 nariadenia č. 659/1999, ktorého zákonnosť závisí od otázky, či existujú pochybnosti o zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom. Keďže takéto pochybnosti musia viesť k začatiu konania vo veci formálneho zisťovania, na ktorom sa môžu zúčastniť dotknuté osoby uvedené v článku 1 písm. h) nariadenia č. 659/1999, treba konštatovať, že akejkoľvek dotknutej osoby v zmysle tohto posledného ustanovenia sa takéto rozhodnutie priamo a osobne týka. Osoby, v ktorých prospech sa uplatňujú procesné záruky stanovené v článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, totiž môžu presadiť ich dodržanie len vtedy, keď majú možnosť napadnúť rozhodnutie o nevznesení námietok na súde Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný, bod 47 a citovanú judikatúru).

55      Pokiaľ sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia o nevznesení námietok, v podstate napáda skutočnosť, že rozhodnutie vydané Komisiou v súvislosti so spornou pomocou bolo prijaté bez toho, aby táto inštitúcia začala konanie vo veci formálneho zisťovania, čím porušila jeho procesné práva. Na to, aby žalobca uspel so svojím návrhom na zrušenie, môže uvádzať akékoľvek žalobné dôvody, ktoré môžu preukázať, že posúdenie informácií a skutočností, ktoré mala Komisia k dispozícii počas fázy predbežného preskúmania oznámeného opatrenia, museli vyvolať pochybnosti o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom. Použitie takýchto tvrdení preto nemôže mať za následok zmenu predmetu žaloby ani podmienok prípustnosti. Naopak, existencia pochybností o tejto zlučiteľnosti je práve dôkazom, ktorý sa musí predložiť na preukázanie toho, že Komisia bola povinná začať konanie vo veci formálneho zisťovania stanovené v článku 88 ods. 2 ES, ako aj v článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 (pozri rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný, bod 59).

56      Vzhľadom na tieto zásady treba preskúmať posúdenie Súdom prvého stupňa v prípade prípustnosti žalobných dôvodov žaloby o neplatnosť.

57      V prejednávanej veci Súd prvého stupňa v bode 45 napadnutého rozsudku konštatoval, že druhý žalobný dôvod sa zakladá na porušení ustanovení článku 88 ods. 3 ES, pretože Komisia sa rozhodla nezačať konanie stanovené v článku 88 ods. 2 ES, hoci mala vážne ťažkosti pri posúdení zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom.

58      Súd prvého stupňa teda z právneho hľadiska správne v bode 54 napadnutého rozsudku uviedol, že súdu Únie neprináleží, aby žalobu žalobcu spochybňujúcu výlučne dôvodnosť rozhodnutia o posúdení pomoci samého osebe vykladal tak, že v skutočnosti má za cieľ chrániť procesné práva, ktoré žalobcovi vyplývajú z článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, pokiaľ žalobca výslovne neuviedol žalobný dôvod sledujúci tento cieľ. V takom prípade by totiž výklad žalobného dôvodu viedol k rekvalifikácii predmetu žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. novembra 2007, Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia, C‑176/06 P, bod 25, ako aj Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný, bod 55).

59      Za týchto podmienok Súd prvého stupňa v bode 55 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalobkyne vo svojom druhom žalobnom dôvode výslovne tvrdili, že prijatím sporného rozhodnutia boli porušené ich procesné práva, ktoré im vyplývajú z článku 88 ods. 2 ES.

60      Súd prvého stupňa sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.

61      Na jednej strane totiž nie je spochybnené, že predmet žaloby žalobkýň v prvostupňovom konaní skutočne sleduje zrušenie rozhodnutia Komisie o nezačatí konania vo veci formálneho zisťovania stanoveného v článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.

62      Na druhej strane, hoci žaloba v prvostupňovom konaní neuvádza zvlášť jasným spôsobom žalobné dôvody žalobkýň, a to konkrétne žalobný dôvod jednoznačne identifikovateľný ako sledujúci ochranu procesných práv, ktoré im vyplývajú z článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, nič to nemení na skutočnosti, že podľa toho istého znenia tejto žaloby žalobkyne tvrdia, že nezačatím konania vo veci formálneho zisťovania im bolo zabránené uplatniť procesné záruky, ktoré im tieto ustanovenia priznávajú, a tiež uvádzajú argumenty smerujúce k preukázaniu, že Komisia mala začať konanie, ktoré je v nich upravené.

63      Za týchto okolností Súd prvého stupňa mohol bez toho, aby porušil článok 230 štvrtý odsek ES, správne konštatovať, že žaloba obsahovala žalobný dôvod, na základe ktorého sa žalobkyne dovolávali ochrany procesných práv vyplývajúcich z článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.

64      V druhom rade Súdu prvého stupňa nemožno vytýkať, že pri druhom žalobnom dôvode zohľadnil skutočnosti uvedené v žalobe v prvostupňovom konaní, na základe ktorých sa žalobkyne snažili preukázať, že Komisia mala pri posudzovaní zlučiteľnosti napadnutých opatrení so spoločným trhom určité pochybnosti.

65      Súd prvého stupňa v tejto súvislosti v bode 45 napadnutého rozsudku zdôraznil, že žalobkyne vo štvrtom a siedmom žalobnom dôvode tvrdili, že preskúmanie opatrení, ktoré predstavovali napadnuté opatrenia, zo strany Komisie bolo nedostatočné a neúplné. Po tom, čo Súd prvého stupňa v bode 52 napadnutého rozsudku rozhodol, že žalobkyne ako priame konkurenčné spoločnosti La Poste na trhu s doručovaním expresných balíkov mali len aktívnu legitimáciu konať ako dotknuté osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES a článku 1 písm. h) nariadenia č. 659/1999, z právneho hľadiska správne v bode 69 napadnutého rozsudku konštatoval, že najmä štvrtý a siedmy žalobný dôvod mohol preskúmať len v rozsahu, v akom sa snažia preukázať, že Komisia mala začať konanie vo veci formálneho zisťovania.

66      Za týchto okolností nemožno Súdu prvého stupňa tiež vytýkať, že vyhlásil za prípustné žalobné dôvody, na základe ktorých žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila neprávneho posúdenia, keď konštatovala, že skúmané opatrenia nepredstavujú štátnu pomoc. Súd prvého stupňa práve naopak tieto žalobné dôvody výslovne v bode 67 napadnutého rozsudku vyhlásil za neprípustné.

67      Druhý odvolací dôvod Belgického kráľovstva, ako aj samostatný odvolací dôvod Komisie, teda treba zamietnuť ako nedôvodné.

 O prvom a treťom odvolacom dôvode

 Tvrdenia účastníkov konania

68      Belgické kráľovstvo svojím prvým odvolacím dôvodom tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne kvalifikoval okolnosti tohto prípadu.

69      Pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých sa uskutočnilo konanie o preskúmaní, referenčná dvojmesačná lehota, z ktorej vychádzal Súd prvého stupňa, je iba orientačná, takže jej presiahnutie nemôže automaticky znamenať, že Komisia sa stretla s vážnymi ťažkosťami. Komisia dodáva, že za daných okolností tohto prípadu dĺžka predbežného preskúmania nebola neprimeraná.

70      Okrem toho podľa Belgického kráľovstva Súd prvého stupňa nezisťoval vzťah medzi širokým rozsahom šetrenia, ktoré si vyžadovalo skúmanie napadnutých opatrení, ani jeho zjavnú zložitosť a existenciu vážnych ťažkostí. Podľa Komisie ťažkosti spočívajúce v skutkových okolnostiach nevyhnutne nevyvolávajú vážne ťažkosti.

71      Belgické kráľovstvo nakoniec zdôrazňuje, že nerozhodnosť, pokiaľ ide o právny základ, svedčí skôr o možnostiach voľby Komisie pri ukončení konania vo veci než o vážnych ťažkostiach. Komisia fakticky tvrdí, že konečné rozhodnutie by bolo rovnaké bez ohľadu na právny základ.

72      Pokiaľ ide o obsah sporného rozhodnutia, Belgické kráľovstvo zastáva názor, že Súd prvého stupňa analýzou dostatočného preskúmania napadnutých opatrení dospel z vecnej stránky k inému záveru ako Komisia. Z takéhoto rozdielu však nemožno vyvodzovať existenciu vážnych ťažkostí. V každom prípade takáto okolnosť nemôže viesť ku konštatovaniu, že preskúmanie vykonané Komisiou bolo neúplné.

73      Belgické kráľovstvo a Komisia okrem toho v treťom odvolacom dôvode tvrdia, že Súd prvého stupňa porušil zásadu právnej istoty tým, že štvrté kritérium stanovené v už citovanom rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg uplatnil so spätným účinkom.

74      Okrem toho Komisia v tejto súvislosti dodáva, že skúmanie kritéria nazývaného „benchmarking“ vyplývajúceho z už citovaného rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg nie je v rámci skúmania ochrany procesných práv stanovených v článku 88 ods. 2 ES relevantné.

75      Deutsche Post a DHL International sa vo všeobecnosti domnievajú, že konania o preskúmaní, ktoré Komisia uskutočňuje v súvislosti s privatizáciou štátnych poštových podnikov, majú spravidla podobu konania vo veci formálneho zisťovania. Tieto opatrenia sa totiž vyznačujú zložitými skutkovými okolnosťami, ktoré nevyhnutne spôsobujú vážne ťažkosti.

76      Žalobkyne v prvom rade najmä pripomínajú, že počas konania o preskúmaní Komisia sama zdôraznila zložitosť veci, ktorá jej bola predložená. Belgické kráľovstvo navyše neodpovedalo na konštatovania Súdu prvého stupňa, podľa ktorých Komisia nedisponovala všetkými informáciami o skutkových okolnostiach potrebnými na preskúmanie prevodu nehnuteľností a zmeny účelového určenia rezervy na dôchodky. Žalobkyne napokon pripomínajú, že „benchmarking“ v prípade nákladov na SVHZ v zmysle štvrtého kritéria stanoveného už citovaným rozsudkom Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg zodpovedal v tom čase očakávaniu najmä zo strany Komisie.

 Posúdenie Súdnym dvorom

77      V prvom rade treba pripomenúť, že z článku 4 ods. 4 nariadenia č. 659/1999 vyplýva, že ak Komisia po predbežnom preskúmaní konštatuje, že napadnuté opatrenie vyvoláva pochybnosti o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom, je povinná prijať rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania stanoveného v článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 1 uvedeného nariadenia (pozri rozsudok Komisia/Kronoply a Kronotex, už citovaný, bod 46).

78      V prejednávanej veci je sporným rozhodnutím rozhodnutie o nevznesení námietok zakladajúce sa na článku 4 ods. 3 nariadenia č. 659/1999, ktorého zákonnosť závisí od otázky, či existujú pochybnosti o zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom.

79      Keďže pojem „pochybnosti“ uvedený v článku 4 ods. 4 nariadenia č. 659/1999 má objektívnu povahu, ich existenciu treba hľadať nielen v okolnostiach, za ktorých bol napadnutý akt prijatý, ale aj na základe posúdení, o ktoré sa opierala Komisia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 2009, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, C‑431/07 P, Zb. s. I‑2665, point 63).

80      V prejednávanej veci Súd prvého stupňa najprv v bodoch 96 až 107 napadnutého rozsudku preskúmal dĺžku trvania a okolnosti predbežného preskúmania. V rámci skúmania skutočností týkajúcich sa obsahu sporného rozhodnutia Súd prvého stupňa jednak v bodoch 108 až 110 uvedeného rozsudku ďalej konštatoval nedostatočné preskúmanie zmeny účelového určenia rezervy na dôchodky a jednak v bodoch 111 až 117 toho istého rozsudku neúplnosť skúmania nákladov na SVHZ. Súd prvého stupňa nakoniec v bode 118 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že všetky tieto skutočnosti sú objektívnymi a zhodnými dôkazmi, ktoré potvrdzujú, že Komisia mala začať konanie vo veci formálneho zisťovania.

81      Pokiaľ ide po prvé o dĺžku trvania a okolnosti predbežného preskúmania, hoci je nepopierateľné, že dĺžka presahujúca dvojmesačnú lehotu stanovenú v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 659/1999, ako ani množstvo žiadostí o poskytnutie informácií zaslaných belgickým orgánom samy osebe neumožňujú dospieť k záveru, že Komisia mala začať konanie vo veci formálneho zisťovania, nič to nemení na tom, ako zdôraznil Súd prvého stupňa v bode 106 napadnutého rozsudku, že tieto skutočnosti môžu byť dôkazmi, že Komisia mohla mať pochybnosti v súvislosti so zlučiteľnosťou dotknutej pomoci so spoločným trhom.

82      V tejto súvislosti treba najmä uviesť, že Komisia mala na účely vyhlásenia zlučiteľnosti oznámeného opatrenia so spoločným trhom preskúmať zlučiteľnosť šiestich neoznámených opatrení prijatých v rokoch 1992 až 1997.

83      Po druhé, pokiaľ ide o obsah sporného rozhodnutia, Súd prvého stupňa najmä tvrdí, že je dôkazom nedostatočného preskúmania napadnutých opatrení.

84      Súd prvého stupňa teda v bode 109 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia prijala sporné rozhodnutie bez toho, aby disponovala podkladmi, ktoré by jej umožnili posúdiť výhodu získanú bezplatným poskytnutím budov za zmenu účelového určenia rezervy na dôchodky.

85      V tejto súvislosti zo sporného rozhodnutia vyplýva, že La Poste na účely krytia dôchodkových dávok zamestnancov pri svojej transformácii na samostatný podnik v roku 1992 vytvorila rezervu vo výške 100 miliónov eur, ktorá bola zrušená v roku 1997. Protihodnota za túto rezervu spočívala v prevedení nehnuteľností nevyhnutných na výkon služieb vo verejnom záujme.

86      Za týchto okolností Súd prvého stupňa mohol z právneho hľadiska správne konštatovať, že Komisia mala belgické orgány požiadať o spresnenia, najmä pokiaľ ide o hodnotu nehnuteľností, ktoré Belgický štát bezplatne poskytol spoločnosti La Poste.

87      Súdu prvého stupňa totiž nemožno vytýkať, že konštatoval, že takáto okolnosť môže byť dôkazom toho, že Komisia mohla mať pochybnosti v súvislosti so zlučiteľnosťou napadnutého opatrenia so spoločným trhom. Nie je preto vylúčené, že v závislosti od hodnoty poskytnutých nehnuteľností La Poste z tohto prevodu získala podstatnú ekonomickú výhodu, ktorá predstavuje štátnu pomoc. Na to, aby bolo možné s určitosťou preukázať opak, Komisia mala mať prinajmenšom k dispozícii ohodnotenie finančnej výhody, ktorú pre La Poste toto poskytnutie nehnuteľností predstavuje.

88      Pokiaľ ide o tretí odvolací dôvod založený na vytýkanom porušení zásady právnej istoty, treba uviesť, ako vyplýva aj z bodov 81 a 87 tohto rozsudku, že analýza okolností prijatia, ako aj obsahu sporného rozhodnutia, ktorú Súd prvého stupňa vykonal, ukázala pochybnosti, ktoré Komisia mohla mať v súvislosti so zlučiteľnosťou oznámeného opatrenia so spoločným trhom, pričom ide o pochybnosti, ktoré postačujú na potvrdenie záveru, že Komisia mala začať konanie vo veci formálneho zisťovania stanovené v článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.

89      Za týchto okolností nie je potrebné tento odvolací dôvod preskúmať.

90      Z uvedených úvah vyplýva, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný a tretí odvolací dôvod ako neúčinný.

91      Odvolanie treba preto zamietnuť v celom rozsahu.

 O trovách

92      Podľa článku 69 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Belgické kráľovstvo a Komisia nemali úspech vo svojich dôvodoch, je namieste zaviazať ich na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil:

1.      Odvolanie sa zamieta.

2.      Belgické kráľovstvo, ako aj Európska komisia sú povinné nahradiť trovy konania.

Podpisy

---

* Jazyk konania: nemčina.