EUR-Lex Access to European Union law

Back to EUR-Lex homepage

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62009CC0307

Návrhy generálneho advokáta - Bot - 9. septembra 2010.
Vicoplus SC PUH (C-307/09), BAM Vermeer Contracting sp. zoo (C-308/09) a Olbek Industrial Services sp. zoo (C-309/09) proti Minister van Sociale Zaken en Werkgelegenheid.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania: Raad van State - Holandsko.
Slobodné poskytovanie služieb - Vysielanie pracovníkov - Akt o pristúpení z roku 2003 - Prechodné opatrenia - Prístup poľských štátnych príslušníkov na pracovný trh štátov, ktoré už v čase pristúpenia Poľskej republiky boli členmi Únie - Požiadavka pracovného povolenia na účely pridelenia pracovníkov - Smernica 96/71/ES - Článok 1 ods. 3.
Spojené veci C-307/09, C-308/09 a C-309/09.

ECLI identifier: ECLI:EU:C:2010:510

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

YVES BOT

prednesené 9. septembra 2010 1(1)

Spojené veci C‑307/09 až C‑309/09

Vicoplus SC PUH (C‑307/09),

BAM Vermeer Contracting sp. z o.o. (C‑308/09),

Olbek Industrial Services sp. z o.o. (C‑309/09)

proti

Minister van Sociale Zaken en Werkgelegenheid

[návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Raad van State (Holandsko)]

„Slobodné poskytovanie služieb – Vysielanie pracovníkov – Akt o pristúpení z roku 2003 – Prechodné opatrenia týkajúce sa prístupu poľských štátnych príslušníkov na pracovný trh členských štátov, ktoré už sú členmi Únie – Smernica 96/71/ES – Článok 1 – Požiadavka pracovného povolenia na účely pridelenia pracovníkov“





1.        Návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré predložila Súdnemu dvoru Raad van State (Holandsko), sa týkajú výkladu článkov 49 ES a 50 ES a článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71/ES Európskeho Parlamentu a Rady zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb(2).

2.        Tieto návrhy boli predložené v rámci sporov, v ktorých proti sebe stoja spoločnosti Vicoplus SC PUH (ďalej len „Vicoplus“), BAM Vermeer Contracting sp. z o.o. (ďalej len „BAM Vermeer“) a Olbek Industrial Services sp. z o.o. (ďalej len „Olbek“) na jednej strane a Minister van Sociale Zaken en Werkgelegenheid (ministerstvo sociálnych vecí a zamestnanosti) na strane druhej a ktoré sa týkajú pokút, ktoré im boli uložené za vyslanie poľských pracovníkov do Holandska bez toho, aby mali pracovné povolenia.(3)

3.        V týchto návrhoch odporúčam Súdnemu dvoru sústrediť sa na analýzu výkladu prechodného ustanovenia obsiahnutého v kapitole 2 ods. 2 prílohy XII Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia(4). Toto prechodné ustanovenie umožňovalo Holandskému kráľovstvu v období skutočností rozhodujúcich pre konania vo veci samej odchýliť sa vo vzťahu k Poľskej republike od článkov 1 až 6 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva(5).

4.        Zastávam stanovisko, že vzhľadom na jeho účel a s cieľom zachovania jeho potrebného účinku sa má prechodné ustanovenie vykladať tak, že do jeho pôsobnosti patrí aj pridelenie pracovníkov.

5.        Ďalej uvádzam kritériá, ktoré podľa môjho názoru umožňujú identifikovať pridelenie pracovníkov, na ktoré sa uplatňuje prechodné ustanovenie obsiahnuté v kapitole 2 ods. 2 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003. Vysvetlím tiež, že pridelenie pracovníkov sa vyznačuje, po prvé, zachovaním pracovnoprávneho vzťahu medzi podnikom prideľujúcim pracovníka a týmto pracovníkom, po druhé okolnosťou, že pracovník pridelený užívateľskému podniku vykonáva svoje úlohy pod dohľadom tohto podniku a pod jeho vedením, a po tretie skutočnosťou, že pridelenie pracovníkov je jediným predmetom poskytovaných služieb.

I –    Právny rámec

A –    Právo Únie

6.        Článok 24 aktu o pristúpení z roku 2003 uvádza, pokiaľ ide o Poľskú republiku, zoznam prechodných opatrení, ktoré sa nachádzajú v prílohe XII tohto aktu.

7.        Kapitola 2 tejto prílohy, nazvaná „Sloboda pohybu osôb“, stanovuje:

„…

1.      Článok 39 a prvý odsek článku 49 zmluvy o ES sa vo vzťahu k slobode pohybu pracovníkov a k slobode poskytovať služby vrátane dočasného pohybu pracovníkov v zmysle článku 1 smernice 96/71... budú medzi Poľskom na jednej strane a Belgickom, Českou republikou, Dánskom, Estónskom, Nemeckom, Gréckom, Španielskom, Francúzskom, Írskom, Talianskom, Lotyšskom, Litvou, Luxemburskom, Maďarskom, Holandskom, Rakúskom, Portugalskom, Slovinskom, Slovenskom, Fínskom, Švédskom a Spojeným kráľovstvom na druhej strane plne uplatňovať, pokiaľ v prechodných ustanoveniach v odsekoch 2 až 14 nie je uvedené inak.

2.      Bez ohľadu na ustanovenia článkov 1 až 6 nariadenia... č. 1612/68 budú súčasné členské štáty do uplynutia dvoch rokov odo dňa pristúpenia uplatňovať vnútroštátne opatrenia alebo opatrenia vyplývajúce z dvojstranných dohôd, ktorými sa spravuje prístup poľských štátnych príslušníkov na ich trh práce. Súčasné členské štáty sú oprávnené uplatňovať tieto opatrenia do uplynutia piatich rokov odo dňa pristúpenia.

13.      S cieľom čeliť závažnému narušeniu trhu práce členských štátov v určitých citlivých odvetviach služieb alebo jeho ohrozeniu, ktoré môže vzniknúť v niektorých regiónoch ako dôsledok nadnárodného poskytovania služieb v zmysle článku 1 smernice 96/71..., sú Nemecko a Rakúsko, pokiaľ na základe vyššie uvedených prechodných opatrení uplatňujú na voľný pohyb poľských pracovníkov vnútroštátne opatrenia alebo opatrenia vyplývajúce z dvojstranných dohôd, oprávnené po upovedomení Komisie sa odchýliť v oblasti poskytovania služieb obchodnými spoločnosťami usadenými v Poľsku od prvého odseku článku 49 zmluvy o ES na účely obmedzenia dočasného pohybu pracovníkov, ktorých právo prijať prácu v Nemecku alebo Rakúsku podlieha vnútroštátnym opatreniam.

…“

8.        Článok 1 smernice 96/71 nazvaný „Rozsah“ [„Pôsobnosť“ – neoficiálny preklad] v odseku 3 stanovuje:

„Táto smernica platí [sa uplatňuje – neoficiálny preklad] vtedy, ak podniky uvedené v odseku 1 prijmú niektoré z nasledujúcich nadnárodných opatrení:

a)      vysielanie pracovníkov na územie členského štátu v réžii [na účet – neoficiálny preklad] a pod vedením podniku na základe zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území daného členského štátu, pre ktorú sú služby určené, za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah, alebo

c)      prenájom [vyslanie – neoficiálny preklad] pracovníkov zo strany podniku, ktorý je dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľskou agentúrou, užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území členského štátu za predpokladu, že medzi takým dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah.“

B –    Vnútroštátne právo

9.        Podľa článku 2 ods. 1 zákona o zamestnávaní cudzincov (Wet arbeid vreemdelingen)(6) sa zamestnávateľovi zakazuje zamestnať v Holandsku cudzinca bez pracovného povolenia.

10.      Článok 1e ods. 1 nariadenia, ktorým sa vykonáva Wav (Besluit uitvoering Wav)(7) v znení zmien a doplnení vykonaných nariadením z 10. novembra 2005(8) stanovuje:

„Zákaz uvedený v článku 2 ods. 1 Wav sa neuplatní na cudzinca, ktorý v rámci nadnárodného poskytovania služieb dočasne vykonáva činnosť v Holandsku pre zamestnávateľa, ktorý má svoje sídlo v inom členskom štáte Európskej únie ako Holandsko, pokiaľ

a)      cudzinec môže byť v štáte, v ktorom má zamestnávateľ svoje sídlo, zamestnaný ako jeho zamestnanec,

b)      pred začatím činnosti v Holandsku ju zamestnávateľ písomne oznámil Centrale Organisatie voor werk en inkomen [ústredná organizácia práce a príjmov], a

c)      nejde o službu, ktorá spočíva v pridelení pracovníkov.“

II – Spory vo veci samej a prejudiciálne otázky

A –    Vec C‑307/09

11.      Počas kontroly inšpekcie práce bolo konštatované, že traja poľskí štátni príslušníci zamestnaní spoločnosťou Vicoplus pracovali v spoločnosti Maris, holandskej spoločnosti zaoberajúcej sa opravami čerpadiel pre iné podniky. Podľa zmluvy, ktorú uzavrela spoločnosť Maris s inou spoločnosťou, mali svoju prácu vykonávať od 15. augusta do 30. novembra 2005.

B –    Vec C‑308/09

12.      Podľa správy vypracovanej inšpekciou práce 31. júla 2006 dvaja poľskí štátni príslušníci pracovali od 10. januára 2006 ako montážni pracovníci v autodielni Flevoservice en Flevowash BV. Boli zamestnaní spoločnosťou BAM Vermeer, ktorá s uvedenou holandskou spoločnosťou uzavrela zmluvu o oprave a nastavení ťahačov a návesov.

C –    Vec C‑309/09

13.      Dňa 15. novembra 2005 uzavrel právny predchodca spoločnosti Olbek zmluvu s HTG Nederveen BV, ktorou sa zaviazal dodať tejto spoločnosti personál na výkon služieb spracovania odpadu počas obdobia niekoľkých mesiacov. Kontrola v kancelárskych priestoroch spoločnosti HTG Nederveen BV odhalila prítomnosť dvadsiatich poľských štátnych príslušníkov, ktorí vykonávali túto prácu. Podľa poľských registrov uvedený právny predchodca vykonával svoju činnosť tak v odvetví kovových stavieb, ako aj ako podnik pre dočasnú prácu.

14.      V dôsledku zistení prítomnosti uvedených poľských štátnych príslušníkov boli trom odvolateľom vo veci samej udelené pokuty za porušenie článku 2 ods. 1 Wav, keďže v Holandsku zamestnávali poľských štátnych príslušníkov bez toho, aby získali pracovné povolenia.

15.      Minister van Sociale Zaken en Werkgelegenheid [a vo veci C‑307/09 Staatsecretaris van Sociale Zaken en Werkgelegenheid (štátny tajomník ministerstva sociálnych vecí a zamestnanosti)] usúdil, že poskytovanie služieb, ktoré v jednotlivých prípadoch vykonávali spoločnosti Vicoplus, BAM Vermeer a Olbek, predstavuje pridelenie pracovníkov v zmysle článku 1e ods. 1 písm. c) vykonávacieho nariadenia a zamietol sťažnosti podané proti uvedeným pokutám. Pri prijímaní tohto záveru zvážil najmä okolnosti, že práca uvedených poľských štátnych príslušníkov bola vykonávaná pod dohľadom príslušnej holandskej spoločnosti a na jej zodpovednosť, s použitím jej prostriedkov a materiálov a nezodpovedala hlavnému predmetu činnosti uvedených poľských spoločností.

16.      Keďže Rechtbank’s‑Gravenhage zamietol žaloby spoločností podané proti uvedeným rozhodnutiam, odvolatelia vo veci samej podali odvolania na vnútroštátny súd.

17.      Tento usúdil, že z rozsudkov z 27. marca 1990, Rush Portuguesa(9); z 9. augusta 1994, Vander Elst(10); z 21. októbra 2004, Komisia/Luxembursko(11); z 19. januára 2006, Komisia/Nemecko(12) a z 21. septembra 2006, Komisia/Nemecko(13), vyplýva, že obmedzenie slobodného poskytovania služieb, ako v prípade sporov vo veci samej, môže byť odvodnené najmä vtedy, ak je cieľom všeobecný záujem spočívajúci v ochrane vnútroštátneho trhu práce v prípadoch, keď vyslanie smeruje k tomu, aby predmetnému pracovníkovi umožnilo prístup na trh práce prijímajúceho členského štátu nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dočasné vyslanie, alebo obchádza obmedzenia voľného pohybu pracovníkov. Vo všeobecnosti to tak nie je, ak je vyslaný pracovník zamestnancom poskytovateľa služby, vykonáva svoju hlavnú činnosť v členskom štáte pôvodu a po poskytnutí služby sa do tohto členského štátu vracia.

18.      Vnútroštátny súd však poznamenal, že Súdny dvor v uvedených neskorších rozsudkoch nepotvrdil bod 16 už citovaného rozsudku Rush Portuguesa. Preto sa pýta, či je v podmienkach, ako sú tie v prípadoch prejednávaných vo veci samej, v rozpore s právom Únie v jeho súčasnej podobe, ak je pridelenie pracovníkov podmienené získaním pracovného povolenia, pričom uvádza, že v uvedených neskorších rozsudkoch nebola špecifikovaná povaha poskytovaných služieb a nejde v nich o štátnych príslušníkov nových členských štátov počas prechodných období, ale o štátnych príslušníkov tretích štátov. Okrem toho nie je jasný rozsah pojmu „pridelenie“, ktorý sa vyskytuje v už citovanom rozsudku Rush Portuguesa.

19.      Vnútroštátny súd sa preto pýta, či je pracovné povolenie vyžadované podľa článku 2 ods. 1 nariadenia Wav pri poskytovaní služieb spočívajúcich v pridelení pracovníkov primeraným opatrením s ohľadom na články 49 ES a 50 ES na účely ochrany vnútroštátneho trhu práce, aj vzhľadom na výhradu uvedenú v kapitole 2 ods. 2 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003.

20.      Ak áno, vnútroštátny súd sa pýta na pôsobnosť pojmu pridelenie pracovníkov a najmä na dôležitosť, ktorá sa má pripisovať povahe hlavnej činnosti, ktorú vykonáva poskytovateľ predmetnej služby v štáte svojho sídla.

21.      Za týchto okolností sa Raad van State rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky, ktoré boli vo všetkých troch konaniach C‑307/09 až C‑309/09 formulované rovnako:

„1.      Majú sa články 49 [ES] a 50 ES vykladať v tom zmysle, že im odporuje vnútroštátna právna úprava, aká je obsiahnutá v článku 2 [Wav] a článku 1e ods. 1 písm. c) vykonávacieho nariadenia, podľa ktorej je na vyslanie pracovníkov v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71... potrebné [pracovné povolenie]?

2.      Na základe akých kritérií treba určiť, či ide o vyslanie pracovníkov v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71…?“

22.      Písomné vyjadrenia predložili spoločnosti Vicoplus, BAM Vermeer a Olbek, holandská, česká, nemecká, rakúska a poľská vláda, ako aj Komisia. Rovnakí vedľajší účastníci, okrem Vicoplus, ale navyše aj dánska vláda, predniesli svoje vyjadrenia ústne na pojednávaní, ktoré sa konalo 8. júla 2010.

III – Analýza

23.      V týchto prípadoch je hlavnou úlohou určiť, za akých podmienok by sa mohlo pridelenie pracovníkov, aj keby predstavovalo poskytovanie služieb v zmysle článkov 49 ES a 50 ES, v rámci prechodných ustanovení aktu o pristúpení z roku 2003 dotýkať tiež slobody pohybu pracovníkov.

24.      Osobitosť týchto prípadov spočíva v tom, že v čase skutočností rozhodujúcich pre konania vo veci samej sa uplatňovali prechodné ustanovenia aktu o pristúpení z roku 2003, ktoré vo vzťahu k poľským štátnym príslušníkom obsahovali výnimku zo slobody pohybu pracovníkov, ale pokiaľ ide o Holandské kráľovstvo, neobsahovali výnimku zo slobodného poskytovania služieb, ktoré zahŕňajú dočasný pohyb pracovníkov, ako je uvedený v článku 1 smernice 96/71.

25.      V tomto kontexte zastávam stanovisko, že prvá otázka, ktorú položil vnútroštátny súd, by mala byť preformulovaná, aby sa výklad sústredil na prechodné ustanovenia aktu o pristúpení z roku 2003. Preto sa domnievam, že Súdny dvor musí preskúmať, či pridelenie pracovníkov patrí do pôsobnosti výnimky, ktorá je stanovená v kapitole 2 ods. 2 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003. Iba v prípade zápornej odpovede by bolo namieste preskúmať, či opatrenia stanovené holandským právom predstavujú obmedzenie slobodného poskytovania služieb, ktoré môže byť odôvodnené.

26.      Aby bolo možné zodpovedať prvú otázku, ako som ju preformuloval, vysvetlím, že ak pridelenie pracovníkov predstavuje poskytovanie služieb v zmysle článkov 49 ES a 50 ES, osobitná povaha tohto poskytovania služieb nevyhnutne vedie k vzájomnému pôsobeniu s pravidlami upravujúcimi slobodu pohybu pracovníkov.

A –    Pridelenie pracovníkov, poskytovanie služieb v zmysle článkov 49 ES a 50 ES

27.      V zmysle prvého odseku článku 50 ES sa za služby považujú plnenia, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu, pokiaľ ich neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, kapitálu a osôb. Druhý odsek článku 50 ES uvádza príklady určitých činností, ktoré spadajú pod pojem služby.

28.      V tejto súvislosti Súdny dvor vo svojom rozsudku Webb(14) uviedol, že činnosť podniku spočívajúca v prideľovaní pracovníkov za odmenu, pričom títo pracovníci zostávajú v pracovnoprávnom vzťahu s uvedeným podnikom bez toho, aby bola uzatvorená akákoľvek pracovná zmluva s užívateľom, predstavuje podnikateľskú činnosť, ktorá zodpovedá podmienkam stanoveným v prvom odseku článku 50 ES. Musí sa preto považovať za službu v zmysle uvedeného ustanovenia.(15)

29.      To napríklad vysvetľuje, že vo vzťahu k pravidlám Zmluvy ES týkajúcim sa slobodného poskytovania služieb bolo rozhodnuté, že im odporuje ustanovenie nemeckého práva, ktoré ukladalo podnikom pre dočasné zamestnávanie so sídlom v iných členských štátoch písomne oznamovať príslušným nemeckým orgánom nielen začiatok a koniec pridelenia pracovníka užívateľskému podniku v Nemecku, ale tiež miesto výkonu práce tohto pracovníka a každú zmenu tohto miesta, zatiaľ čo podniky rovnakého druhu so sídlom v Nemecku takúto dodatočnú povinnosť, uloženú vždy užívateľským podnikom, nemali.(16)

30.      Preto Súdny dvor niekoľkokrát zdôraznil osobitnú povahu tohto typu poskytovania služieb.

B –    Pridelenie pracovníkov, poskytovanie služieb osobitnej povahy

31.      Zaznamenal som, že v už citovanom rozsudku Webb Súdny dvor zaradil pridelenie pracovníkov do pôsobnosti pravidiel Zmluvy týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb. V tom istom rozsudku však na dvoch miestach uznal osobitnú povahu tohto druhu poskytovania služieb.

32.      Po prvé, Súdny dvor pripustil, že na pracovníkov zamestnaných podnikom, ktorý sa zaoberá prideľovaním pracovníkov, sa môžu prípadne vzťahovať pravidlá Zmluvy týkajúce sa slobodného pohybu pracovníkov a predpisy prijaté na ich vykonanie.(17)

33.      Po druhé, pri skúmaní odôvodnenosti vnútroštátneho opatrenia, ktorým členský štát vyžaduje, aby mal podnik so sídlom v inom členskom štáte povolenie na pridelenie pracovníkov na jeho územie, Súdny dvor upresnil, že je namieste uznať, že pridelenie pracovníkov predstavuje mimoriadne citlivú oblasť z profesionálneho aj sociálneho hľadiska. Vysvetlil, že z dôvodu osobitnej povahy pracovnoprávnych vzťahov, ktoré sú vnútorne späté s týmto druhom činnosti, jej výkon priamo ovplyvňuje tak vzťahy na trhu práce, ako aj legitímne záujmy dotknutých pracovníkov.(18)

34.      Vo svojom už citovanom rozsudku Rush Portuguesa Súdny dvor rovnako zdôraznil osobitnú povahu pridelenia pracovníkov. V tomto prípade bola nastolená otázka vzťahu medzi slobodným poskytovaním služieb, ako je zaručené článkami 49 ES a 50 ES, a výnimkami zo slobodného pohybu pracovníkov stanovenými v článku 215 a nasl. aktu o podmienkach pristúpenia Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky a o úpravách zmlúv(19), týkajúca sa vyslania portugalských pracovníkov, ktoré bolo vykonané v rámci služieb, ktoré spoločnosť so sídlom v Portugalsku poskytovala vo Francúzsku pri vykonávaní prác na stavbe železničnej trate v západnom Francúzsku.

35.      Týmto rozsudkom Súdny dvor rozhodol, že ak členský štát zakazuje poskytovateľovi služieb so sídlom v inom členskom štáte, aby sa slobodne pohyboval na jeho území so všetkými zamestnancami, alebo tento členský štát podriaďuje vyslanie predmetných zamestnancov reštriktívnym podmienkam, ako je podmienka prijatia do práce na mieste výkonu alebo povinnosť získať pracovné povolenie, je to v rozpore s článkami 49 ES a 50 ES.

36.      Keďže článok 216 aktu o pristúpení z roku 1985 vylučoval uplatňovanie článkov 1 až 6 nariadenia č. 1612/68 do 1. januára 1993, Súdny dvor musel vysvetliť vplyv tohto prechodného ustanovenia na tento prípad. V tejto súvislosti uvádza, že článok 216 aktu o pristúpení z roku 1985 má za cieľ zamedziť tomu, aby bol po pristúpení Portugalskej republiky narušený trh práce tak v Portugalsku, ako aj v ostatných členských štátoch z dôvodu okamžitého a značného pohybu pracovníkov, a preto obsahuje výnimku zo zásady slobodného pohybu pracovníkov zakotvenej v článku 39 ES. Súdny dvor dodal, že táto výnimka sa musí vykladať v súlade s týmto účelom.(20)

37.      Súdny dvor upresňuje, že táto výnimka sa uplatňuje, ak ide o prístup portugalských pracovníkov na trh práce iných členských štátov a režim vstupu a pobytu portugalských pracovníkov žiadajúcich tento prístup a ich rodinných príslušníkov. Podľa Súdneho dvora je toto uplatňovanie odôvodnené, pokiaľ za daných okolností hrozí, že bude trh práce prijímajúceho členského štátu narušený.(21)

38.      Súdny dvor pokračuje úvahou, že inak je to v prípade, ak ide o dočasné pridelenie pracovníkov, ktorí sú vyslaní do iného členského štátu, aby tam vykonávali stavebné práce alebo verejné práce v rámci služieb, ktoré poskytuje ich zamestnávateľ. Upresňuje, že takýto zamestnanci sa po splnení svojich úloh vracajú do členského štátu svojho pôvodu bez toho, aby v ktoromkoľvek okamihu vstupovali na trh práce prijímajúceho členského štátu.(22)

39.      Práve v tejto časti svojho odôvodnenia Súdny dvor vyslovil výhradu z dôvodu osobitnej povahy činnosti prideľovania pracovníkov.

40.      Súdny dvor preto upresňuje, že vzhľadom na to, že pojem „poskytovanie služieb“, ako je definovaný v článku 50 ES, zahŕňa príliš rôznorodé činnosti, rovnaké závery neplatia pre všetky prípady. Podľa Súdneho dvora treba najmä zohľadniť, že podnik, ktorý sa zaoberá prideľovaním pracovníkov, hoci aj ako poskytovateľ služby v zmysle Zmluvy, vykonáva činnosti, ktorých cieľom je práve zabezpečiť pracovníkom prístup na trh práce prijímajúceho členského štátu. Podľa Súdneho dvora by v takom prípade pridelenie pracovníkov pochádzajúcich z Portugalska podnikom poskytujúcim služby bolo v rozpore s článkom 216 aktu o pristúpení z roku 1985.(23)

41.      Súdny dvor tak rozlišuje medzi vyslaním pracovníkov, ktoré predstavuje doplnok k poskytovanej službe a takým vyslaním, kde vlastným predmetom poskytovanej služby je zabezpečiť pracovníkom prístup na trh práce prijímajúceho členského štátu. Výlučne v tomto poslednom prípade sa možno dovolávať prechodného ustanovenia, ktoré odkladá uplatňovanie pravidiel týkajúcich sa slobody pohybu pracovníkov.

42.      Vo všeobecnosti a aj bez ohľadu na akékoľvek prechodné ustanovenie Súdny dvor pokračuje v špecifikovaní pridelenia pracovníkov vo vzťahu k ostatným poskytovaným službám. Pripúšťa, že pri dodržaní zásady proporcionality môže členský štát overiť, či podnik so sídlom v inom členskom štáte vysielajúci na jeho územie pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov, nevyužíva slobodné poskytovanie služieb na iný cieľ, ako vykonanie predmetného poskytnutia služieb, napríklad na zabezpečenie prístupu svojich zamestnancov na účely ich prijímania do zamestnania alebo pridelenia.(24)

43.      Tieto okolnosti vychádzajúce z judikatúry umožňujú záver, že prideľovanie pracovníkov predstavuje osobitný druh poskytovania služieb, keďže je charakteristický svojim predmetom, ktorým je zabezpečiť pracovníkom prístup na trh práce prijímajúceho členského štátu. Z tohto pohľadu nemôže byť prideľovanie pracovníkov, hoci predstavuje podnikateľskú činnosť, ktorá v prvom rade patrí do pôsobnosti pravidiel Zmluvy týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb, úplne oddelené od problematiky vzťahujúcej sa na slobodu pohybu pracovníkov v rámci Európskej únie.(25)

44.      V prejednávanej veci je z dôvodu jej osobitnej povahy a analogicky k výhrade Súdneho dvora vyjadrenej v bode 16 už citovaného rozsudku Rush Portuguesa namieste overiť, či pridelenie pracovníkov patrí do pôsobnosti kapitoly 2 ods. 2 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003.

45.      Podľa môjho názoru zohľadnenie účelu tohto prechodného ustanovenia a potreba zachovať jeho potrebný účinok vyžadujú kladnú odpoveď na túto otázku.

C –    Zohľadnenie účelu prechodného ustanovenia týkajúceho sa slobody pohybu pracovníkov a potreba zachovať jeho potrebný účinok

46.      Pokiaľ ide o odklad okamžitého a úplného uplatňovania ustanovení práva Únie na nové členské štáty, z ustálenej judikatúry vyplýva, že prechodné ustanovenie sa musí vykladať doslovne a s prihliadnutím na čo najľahšiu realizáciu cieľov Zmluvy a jednotné uplatňovanie jej pravidiel.(26)

47.      Pri existencii prechodného ustanovenia, ktoré na dobu určitú odkladá uplatňovanie článkov 1 až 6 nariadenia č. 1612/68 a ktoré dočasne oprávňuje členské štáty upraviť prístup poľských štátnych príslušníkov na ich trhy práce, sa mi však na určenie pôsobnosti tohto prechodného ustanovenia zdá nevyhnutné preskúmať jeho účel.

48.      V tejto súvislosti z už citovaného rozsudku Rush Portuguesa vyplýva, že prechodné ustanovenie, ktoré odkladá uplatňovanie pravidiel práva Únie týkajúcich sa slobody pohybu pracovníkov, má za cieľ zamedziť tomu, aby bol po pristúpení nového členského štátu narušený trh práce tak v tomto novom členskom štáte, ako aj v ostatných členských štátoch, z dôvodu okamžitého a značného pohybu pracovníkov.

49.      Podľa Súdneho dvora sa táto výnimka musí vykladať v súlade s týmto účelom.(27)

50.      Keďže, ako uvádza Súdny dvor, pridelenie pracovníkov smeruje k zabezpečeniu prístupu pracovníkov na trh práce prijímajúceho členského štátu, konečný výklad kapitoly 2 ods. 2 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003 vedie nevyhnutne k zahrnutiu tejto činnosti do pôsobnosti uvedeného prechodného ustanovenia.

51.      Vzhľadom na účel tohto prechodného ustanovenia je podľa mňa neprirodzené rozlišovať medzi pracovníkom, ktorý priamo a samostatne vstupuje na trh práce prijímajúceho členského štátu a pracovníkom, ktorý tam vstupuje prostredníctvom podniku, ktorého predmetom činnosti je prideľovanie pracovníkov. V obidvoch prípadoch ide v skutočnosti o pohyby pracovníkov, ktoré sú potenciálne značné a ktoré môžu narušiť trhy práce členských štátov po pristúpení nových členských štátov. Preto by podľa môjho názoru vylúčenie uplatňovania kapitoly 2 ods. 2 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003 na pridelenie pracovníkov bolo v rozpore s účelom, ktorý sleduje toto prechodné ustanovenie, a viedlo by k oslabeniu veľkej časti jeho potrebného účinku.

52.      Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby podal výklad kapitoly 2 ods. 2 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003, ktorý nielen zodpovedá jeho účelu, ale zachová i jeho potrebný účinok, a to tak, že rozhodne, že pôsobnosť tohto prechodného ustanovenia zahŕňa aj pridelenie pracovníkov.

53.      Nezdieľam pochybnosti vyjadrené vnútroštátnym súdom, pokiaľ ide o otázku, či odôvodnenie Súdneho dvora v bode 16 už citovaného rozsudku Rush Portuguesa bolo potvrdené v neskorších už citovaných rozsudkoch Komisia/Luxembursko, z 19. januára 2006, Komisia/Nemecko, a Komisia/Rakúsko, pretože skutočnosť, že predmetná otázka nebola výslovne položená, vyplýva z osobitných okolností týchto žalôb o nesplnení povinnosti, keďže v týchto prípadoch išlo o štátnych príslušníkov tretích štátov a nešlo o nijaké prechodné opatrenie týkajúce sa slobody pohybu pracovníkov. Nič tak nenasvedčuje tomu, že Súdny dvor nepotvrdil svoju judikatúru, podľa ktorej činnosť, ktorú vykonáva podnik prideľujúci pracovníkov, smeruje k zabezpečeniu prístupu pracovníkov na trh práce prijímajúceho členského štátu.

54.      Okrem toho si nemyslím, že pri prijímaní smernice 96/71, najmä jej článku 1, zamýšľal zákonodarca Spoločenstva znemožniť skorším členským štátom Únie kontrolovať alebo obmedzovať prístup pracovníkov z nových členských štátov na ich trhy práce, aby zabránili ich narušeniu z dôvodu okamžitých a značných pohybov pracovníkov.

55.      Je pravda, že smernica 96/71, ktorá bola prijatá po už citovanom rozsudku Rush Portuguesa a ktorej právnym základom sú ustanovenia Zmluvy týkajúce sa slobodného poskytovania služieb, vo svojom článku 1 ods. 3 písm. c) zrejme smeruje k osobitnej forme vyslania, akou je pridelenie pracovníkov. Zdá sa mi však, že je v súlade s jedným z účelov sledovaných touto smernicou, t. j. ochranou zamestnancov, keď si zákonodarca Spoločenstva želal zahrnúť do jej pôsobnosti čo najširší okruh situácií charakteristických pre vyslanie pracovníkov v rámci poskytovania služieb, aby čo najväčší počet pracovníkov mal prospech z pravidiel stanovených smernicou 96/71. Zahrnutie pridelenia pracovníkov do pôsobnosti tohto ustanovenia podľa môjho názoru nie je v rozpore s tým, aby bol tento druh činnosti rovnako obsiahnutý aj v prechodnom ustanovení stanovenom v kapitole 2 ods. 2 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003, keďže každý z týchto dvoch aktov má iný účel.

56.      Viacerí vedľajší účastníci konania rovnako uviedli, že príloha XII k aktu o pristúpení z roku 2003 odkazuje na článok 1 smernice 96/71 a s výnimkou Spolkovej republiky Nemecko a Rakúskej republiky neobsahuje výslovnú výnimku, pokiaľ ide o poskytovanie tam uvedených služieb. Podľa nich z toho možno vyvodiť, že ak je v kapitole 2 ods. 13 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003, teda v ustanovení, ktoré sa týka len Spolkovej republiky Nemecko a Rakúskej republiky, uvedený celý článok 1 tejto smernice, znamená to, že pridelenie pracovníkov v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) tejto smernice nemôže patriť do pôsobnosti kapitoly 2 ods. 2 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003, ktorá sa týka slobody pohybu pracovníkov.

57.      S takouto analýzou nesúhlasím. Podľa môjho názoru je účelom odkazu na článok 1 smernice 96/71 nachádzajúceho v prechodnom ustanovení, ktoré je obsiahnuté v kapitole 2 ods. 13 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003, zdôrazniť, že Spolková republika Nemecko a Rakúska republika si vyjednali odklad uplatňovania nielen pravidiel týkajúcich sa slobody pohybu pracovníkov, ale aj tých, ktoré sa týkajú slobodného poskytovania služieb v určitých citlivých oblastiach pre všetky druhy poskytovania služieb, ktoré zahŕňajú pohyb pracovníkov. Okrem výnimky výslovne uvedenej v kapitole 2 ods. 2 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003 nie je podľa môjho názoru účelom takéhoto odkazu vylúčiť, aby mali členské štáty počas prechodného obdobia možnosť podmieňovať pridelenie pracovníkov na svoje územie získaním povolenia.

58.      Keďže sa domnievam, že pridelenie pracovníkov patrí do pôsobnosti prechodného ustanovenia, ktoré je obsiahnuté v kapitole 2 ods. 2 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003, je súčasne namieste určiť hlavné kritériá, ktoré umožnia identifikovať tento osobitný druh poskytovania služieb, aby mal vnútroštátny súd užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť pred ním prebiehajúce spory.

D –    Hlavné kritériá umožňujúce identifikovať pridelenie pracovníkov

59.      Sekundárne právo mi poskytlo indície na určenie, čo je to pridelenie pracovníkov.

60.      Už som uviedol odkaz na článok 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71, ktorý uvádza príklad, keď sa podniky rozhodnú uskutočniť „prenájom [vyslanie – neoficiálny preklad] pracovníkov zo strany podniku, ktorý je dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľskou agentúrou, užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území členského štátu za predpokladu, že medzi takým dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah“.

61.      Z tejto definície vyplýva prvé kritérium, ktorým je zachovanie pracovnoprávneho vzťahu medzi podnikom, ktorý prideľuje pracovníka, a týmto pracovníkom počas jeho pridelenia. Inak povedané, pridelenie pracovníka užívateľskému podniku nevedie k vzniku pracovnej zmluvy medzi týmto podnikom a prideleným pracovníkom.

62.      Neexistencia formulácie, aká je v článku 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71, podľa ktorého sa vyslanie pracovníka uskutočňuje na účet a pod vedením podniku, ktorý ho vysiela, však vedie k záveru, že spôsob, akým pracovník vykonáva úlohy, ktoré mu boli zverené, nie je v moci podniku, ktorý pracovníka pridelil.

63.      Ide tu o druhé kritérium umožňujúce určiť, že ide o pridelenie pracovníkov, konkrétne o existenciu faktickej podriadenosti pracovníka voči užívateľskému podniku, pokiaľ ide o organizáciu a výkon práce a pracovné podmienky. Inak povedané, podľa môjho názoru je pre pridelenie pracovníkov príznačná situácia, keď zamestnávateľ uzatvára s užívateľským podnikom zmluvu, ktorou mu zveruje oprávnenia, ktoré má ako zamestnávateľ vo vzťahu k úlohám zvereným pracovníkovi.

64.      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/104/ES z 19. novembra 2008 o dočasnej agentúrnej práci(28) potvrdzuje túto analýzu. Z článku 1 ods. 1 tejto smernice totiž vyplýva, že sa vzťahuje „na pracovníkov s pracovnou zmluvou alebo zamestnaneckým vzťahom s agentúrou dočasného zamestnávania, ktorí sú pridelení do užívateľského podniku na dočasný výkon práce pod ich dohľadom a vedením“.(29) Táto posledná vlastnosť umožňuje odlíšiť pridelenie pracovníkov od subdodávateľského vzťahu. V subdodávateľských vzťahoch si obidva podniky ponechávajú kontrolu nad svojimi zamestnancami, nedochádza tam k prevodu oprávnení týkajúcich sa výkonu úloh, ktorými boli pracovníci poverení.

65.      Tretie kritérium spočíva v predmete poskytovaných služieb. Aby bolo možné určiť, či ide o pridelenie pracovníkov, je dôležité preveriť, či predmetom poskytovania služieb je výlučne pridelenie pracovníkov užívateľskému podniku, alebo či vyslanie pracovníkov predstavuje len doplnok k službám, ktoré sa spoločnosť zo štátu A zaväzuje poskytnúť spoločnosti so sídlom v štáte B. Podľa môjho názoru napríklad situácia, v ktorej sa spoločnosť špecializujúca sa na inštaláciu počítačových programov zmluvne zaviaže vyslať svojich inžinierov do iného podniku, aby mu vyvinuli informačný systém, nepredstavuje jednoduché pridelenie pracovníkov. Hlavným prvkom tu je poskytovanie služieb v informatike vykonané pracovníkmi spoločnosti, ktorá je v oblasti informatiky špecializovaná, pričom uvedení pracovníci vykonávajú svoje služby pod dohľadom tejto spoločnosti. V tomto prípade je vyslanie pracovníkov len nevyhnutným následkom užívania know‑how, ktoré vychádza z vlastnej špecializácie podniku poskytujúceho služby.

66.      Z uvedených znakov preto vyvodzujem, že na účely uplatnenia prechodného ustanovenia obsiahnutého v kapitole 2 ods. 2 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003 sa pridelenie pracovníkov vyznačuje, po prvé zachovaním pracovnoprávneho vzťahu medzi podnikom, ktorý prideľuje pracovníka, a týmto pracovníkom, po druhé okolnosťou, že pracovník pridelený užívateľskému podniku vykonáva svoje úlohy pod dohľadom a vedením tohto podniku, a po tretie skutočnosťou, že vyslanie pracovníkov je jediným predmetom poskytovaných služieb. Vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či sú tieto kritériá splnené v každom zo sporov, ktoré mu boli predložené.

67.      Ostatné znaky naopak podľa mňa nepredstavujú spoľahlivé kritériá na určenie, či ide o pridelenie pracovníkov.

68.      Preto pokiaľ ide o dôležitosť, ktorá sa má prisudzovať povahe hlavnej činnosti poskytovateľa služieb v štáte jeho sídla, usudzujem, že táto je len indíciou na posúdenie, či bolo splnené tretie kritérium, t. j. či predmetom poskytovania služieb je výlučne pridelenie pracovníkov užívateľskému podniku, alebo či vyslanie pracovníkov predstavuje len doplnok k poskytovaným službám inej povahy, ktoré napríklad zodpovedajú oblasti, v ktorej vykonáva činnosť podnik vysielajúci pracovníkov.

69.      Okrem iného sa domnievam, že skutočnosť, že sa pracovníci po splnení svojich úloh vracajú do členského štátu svojho pôvodu, nie je podstatná pre určenie, či ide o pridelenie pracovníkov. Podľa môjho názoru je dôležité to, že boli pridelení, hoci aj dočasne, na pracovné miesta skutočne ponúkané podnikom nachádzajúcim sa v prijímajúcom členskom štáte, a tým počas určitého obdobia vstupovali na trh práce tohto štátu.

70.      Na pojednávaní Komisia uviedla, že podľa jej názoru pridelený pracovník nevstupuje na trh práce prijímajúceho členského štátu, pretože medzi týmto pracovníkom a užívateľským podnikom sa neuzatvára nijaká pracovná zmluva. S týmto odôvodnením sa nemôžem stotožniť, pretože nezohľadňuje osobitnú povahu pridelenia pracovníkov ani následky, ktoré môže mať na trhu práce prijímajúceho členského štátu.

71.      Pridelenie pracovníkov vyvoláva zdvojenie pracovnoprávneho vzťahu. Ako som už uviedol, pracovník zostáva vo vzťahu k svojmu pôvodnému zamestnávateľovi, súčasne je mu však skutočná práca prideľovaná zamestnávateľom nachádzajúcim sa v prijímajúcom členskom štáte, pre potreby jeho vlastného podniku, a pod jeho dohľadom a vedením ju aj vykonáva. Pridelený pracovník je prijatý do zamestnania, ako keby bol miestnym pracovníkom, a v dôsledku toho priamo konkuruje miestnym pracovníkom na trhu práce prijímajúceho členského štátu, ktorý tým nevyhnutne ovplyvňuje. Mohutný príliv pridelených zamestnancov, ktorý môže byť vyvolaný pristúpením nového členského štátu môže preto vyvolať hrozbu destabilizácie trhu práce prijímajúceho členského štátu a cieľom prechodných ustanovení, ako je to, o ktoré ide v prejednávaných prípadoch, je práve zabrániť takejto situácii.

IV – Návrh

72.      S ohľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené Raad van State takto:

1.      Kapitola 2 ods. 2 prílohy XII Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia, sa má vykladať v tom zmysle, že do pôsobnosti tohto prechodného ustanovenie patrí aj pridelenie pracovníkov.

2.      Na účely uplatnenia tohto prechodného ustanovenia sa pridelenie pracovníkov vyznačuje, po prvé zachovaním pracovnoprávneho vzťahu medzi podnikom, ktorý prideľuje pracovníka, a týmto pracovníkom, po druhé okolnosťou, že pracovník pridelený užívateľskému podniku vykonáva svoje úlohy pod dohľadom a vedením tohto podniku, a po tretie skutočnosťou, že vyslanie pracovníkov je jediným predmetom poskytovaných služieb.

Vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či sú tieto kritériá splnené v každom zo sporov, ktoré mu boli predložené.


1 –      Jazyk prednesu: francúzština.


2 –      Ú. v. ES L 18, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/002, s. 431.


3 –      Je namieste uviesť, že v súčasnosti prebiehajú pred Súdnym dvorom ďalšie dve konania, ktoré boli prerušené, kým nebude vynesený rozsudok v prejednávaných prípadoch, ide konkrétne o veci Johan van Leendert Holding (C‑158/10) a Jung a Hellweger (C‑241/10).


4 –      Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 987, ďalej len „akt o pristúpení z roku 2003“.


5 –      Ú. v. EÚ L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15.


6 –      Stb. 1994, č. 959, ďalej len „Wav“.


7 –      Stb. 1995, č. 406.


8 –      Stb. 2005, č. 577, ďalej len „vykonávacie nariadenie“.


9 –      C‑113/89, Zb. s. I‑1417.


10 –      C‑43/93, Zb. s. I‑3803.


11 –      C‑445/03, Zb. s. I‑10191.


12 –      C‑244/04, Zb. s. I‑885.


13 –      C‑168/04, Zb. s. I‑9041.


14 –      Rozsudok zo 17. decembra 1981, 279/80, Zb. s. 3305.


15 –      Pozri, pokiaľ ide o činnosť sprostredkovania pracovníkov, rovnako rozsudky z 18. januára 1979, van Wesemael a. i., 110/78 a 111/78, Zb. s. 35, bod 7, a z 11. januára 2007, ITC, C‑208/05, Zb. s. I‑181, bod 54.


16 –      Rozsudok z 18. júla 2007, Komisia/Nemecko, C‑490/04, Zb. s. I‑6095, body 83 až 89.


17 –      Rozsudok Webb, už citovaný, bod 10.


18 –      Tamže, bod 18.


19 –      Ú. v. ES L 302, s. 23, ďalej len „akt o pristúpení z roku 1985“.


20 –      Rozsudok Rush Portuguesa, už citovaný, bod 13 a citovaná judikatúra.


21 –      Tamže, bod 14.


22 –      Tamže, bod 15.


23 –      Tamže, bod 16.


24 –      Pozri najmä rozsudok Komisia/Rakúsko, už citovaný, bod 56 a citovanú judikatúru.


25 –      Pre iný príklad vzťahu medzi slobodným poskytovaním služieb a slobodným pohybom pracovníkov pozri rozsudok ITC, už citovaný, v ktorom Súdny dvor skúma súlad vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa prijímania pracovníkov do zamestnania s ohľadom na uvedené dve slobody.


26 –      Pozri najmä rozsudok z 3. decembra 1998, KappAhl, C‑233/97, Zb. s. I‑8069, bod 18 a citovanú judikatúru.


27 –      Rozsudok Rush Portuguesa, už citovaný, bod 13 a citovaná judikatúra.


28 –      Ú. v. EÚ L 327, s. 9.


29 –      Rovnako môžem citovať smernicu Rady 91/383/EHS z 25. júna 1991 doplňujúcu opatrenia na podporu zlepšení v ochrane bezpečnosti a zdravia pri práci pracovníkov s pracovným pomerom na dobu určitú alebo s dočasným pracovným pomerom (Ú. v. ES L 206, s. 19, Mim. vyd. 05/001, s. 418), zmenenú a doplnenú smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2007/30/ES z 20. júna 2007 (Ú. v. EÚ L 165, s. 21), ktorá vo svojom článku 1 ods. 2 stanovuje, že sa uplatňuje na „dočasné zamestnanecké pomery medzi dočasným zamestnávateľským podnikom, ktorý je zamestnávateľom, a pracovníkom, kde tento je pridelený na prácu pre a pod kontrolou podniku a/alebo organizácie, ktorá využíva jeho služby“.

Top