1

Žalobkyňa, spoločnosť Alisei, je talianske neziskové združenie založené listinou z 20. januára 1998 na základe zlúčenia talianskych neziskových združení Cidis a Nuova Frontiera. Žalobkyňa v období od 27. mája 1998 do 21. júla 2004 uzatvorila s Komisiou Európskych spoločenstiev 22 zmlúv o poskytnutí dotácie v zmysle šiestej hlavy („Granty“) prvej časti, ako aj štvrtej hlavy („Vonkajšie opatrenia“) druhej časti nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 248, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74, ďalej len „rozpočtové pravidlá“).

2

Všeobecné podmienky upravujúce 17 [ALI 08, ALI 41, ALI 44, ALI 46, ALI 03, ALI 04, ALI 06, ALI 07, ALI 17, ALI 18, ALI 19, ALI 25, ALI 39, ALI 42, ALI 45, AI 47 a ALI 48] z týchto 22 zmlúv obsahujú ustanovenie, podľa ktorého „všetky spory medzi Komisiou a [žalobkyňou], ktoré by sa mohli vyskytnúť pri vykonávaní […] zmluvy a ktoré by nebolo možné medzi zmluvnými stranami mimosúdne urovnať, budú podliehať bruselským súdom“.

3

Všeobecné podmienky upravujúce 5 z týchto 22 zmlúv určujú bruselské súdy za príslušné v prípade rozhodovania o sporoch, ktoré by mohli vzniknúť pri ich vykonávaní za predpokladu, že zmluvné strany neboli schopné svoj spor urovnať na základe mimosúdneho urovnania alebo zmierovacieho konania.

4

Všeobecné podmienky upravujúce 22 vyššie uvedených zmlúv okrem toho uvádzajú možnosť, aby príslušné oddelenia Komisie mohli najmä overovať a kontrolovať využitie prideleného grantu.

5

Európsky rozvojový fond (ERF) bol vytvorený na účely financovania spolupráce Európskeho spoločenstva s africkými, karibskými a tichomorskými štátmi (AKT) najskôr prostredníctvom prílohy k Zmluve EHS a následne prostredníctvom vnútorných dohôd členských štátov združených v Rade. K dnešnému dňu postupne existovalo desať ERF a vnútorné dohody týkajúce sa týchto ERF boli uzatvorené na obdobie zodpovedajúce dobe platnosti rôznych dohôd a zmlúv, ktorými Európske spoločenstvo spolu so svojimi členskými štátmi založili toto osobitné partnerstvo so štátmi AKT. Čiastky pridelené jednotlivým ERF neboli uvedené v rozpočte Európskych spoločenstiev, čo vysvetľuje, že ich správa je upravená špecifickými rozpočtovými pravidlami pre každý ERF.

6

Pokiaľ ide o šiesty, siedmy, ôsmy a deviaty ERF, ich vytvorenie bolo postupne uvedené v treťom dohovore AKT — EHS, podpísanom v Lomé 8. decembra 1984 (Ú. v. ES L 86, 1986, s. 3, ďalej len „dohovor z Lomé III“), vo štvrtom dohovore AKT — EHS, podpísanom v Lomé 15. decembra 1989 (Ú. v. ES L 229, 1991, s. 3, ďalej len „dohovor z Lomé IV“), v dohode, ktorou sa mení dohovor z Lomé IV, podpísanej na Mauríciu 4. novembra 1995 (Ú. v. ES L 156, 1998, s. 3, ďalej len „dohoda z Maurícia“), a v Dohode o partnerstve medzi členmi skupiny AKT na jednej strane a Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na strane druhej, podpísanej v Cotonou 23. júna 2000 (Ú. v. ES L 317, s. 3; Mim. vyd. 11/035, s. 3, ďalej len „dohoda z Cotonou“).

7

Podľa týchto dohôd a dohovorov, ak nie je uvedené inak, pre akýkoľvek projekt alebo program financovaný grantom z fondu sa vyhotovuje finančná dohoda medzi Komisiou a dotknutým štátom alebo štátmi AKT. Táto dohoda detailne upravuje najmä finančný záväzok zo strany ERF, ako aj spôsoby a podmienky financovania (pozri článok 222 ods. 1 dohovoru z Lomé III, článok 291 ods. 1 a 2 dohovoru z Lomé IV predtým, ako bol zmenený a doplnený dohodou z Maurícia, a článok 17 ods. 1 a 2 prílohy IV dohody z Cotonou s názvom „Vykonávanie a riadiace postupy“).

8

Tieto dohody a dohovory okrem toho zriaďujú funkciu vedúceho povoľovacieho úradníka ERF. Tohto úradníka určuje Komisia. On zodpovedá za riadenie zdrojov ERF (pozri článok 226 ods. 1 dohovoru z Lomé III, článok 311 ods. 1 dohovoru z Lomé IV predtým, ako bol zmenený a doplnený dohodou z Maurícia, a článok 34 ods. 1 prílohy IV dohody z Cotonou).

9

Financovanie štyroch vyššie uvedených ERF bolo predmetom štyroch vnútorných dohôd medzi členskými štátmi združenými v Rade, konkrétne vnútornej dohody č. 86/126/EHS o financovaní a správe pomoci Spoločenstva [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 86, s. 210), rozhodnutia Rady z 25. júla 1991 o pridružení zámorských krajín a území k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 263, s. 1), vnútornej dohody medzi zástupcami vlád členských štátov zasadajúcich v Rade o financovaní a správe pomoci Spoločenstva podľa druhého finančného protokolu k štvrtému dohovoru AKT — ES (Ú. v. ES L 156, 1998, s. 108; Mim. vyd. 11/028, s. 267) a vnútornej dohody č. 2000/770/ES medzi zástupcami členských štátov zasadajúcich v Rade o financovaní a správe pomoci spoločenstva podľa finančného protokolu k Dohode o partnerstve medzi členmi skupiny afrických, karibských a tichomorských štátov a Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi, podpísanej v Cotonou (Benin) 23. júna 2000, a rozdelení finančnej pomoci pre zámorské krajiny a teritóriá, na ktoré sa vzťahuje časť štyri Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 317, s. 355; Mim. vyd. 11/035, s. 380).

10

Ustanovenia týkajúce sa uplatňovania týchto štyroch vnútorných dohôd sú predmetom finančného nariadenia č. 86/548/EHS z 11. novembra 1986, vzťahujúceho sa na šiesty ERF (Ú. v. ES L 325, s. 42), finančného nariadenia č. 91/491/EHS z 29. júla 1991, vzťahujúceho sa na spoluprácu pri financovaní rozvoja podľa dohovoru z Lomé IV (Ú. v. ES L 266, s. 1), finančného nariadenia č. 98/430/ES zo 16. júna 1998, vzťahujúceho sa na spoluprácu pri financovaní rozvoja podľa štvrtého dohovoru AKT — ES (Ú. v. ES L 191, s. 53; Mim. vyd. 01/001, s. 448), a nakoniec finančného nariadenia z 27. marca 2003, uplatňovaného na 9. európsky fond rozvoja (Ú. v. EÚ L 83, s. 1; Mim. vyd. 11/046, s. 131).

11

Tieto štyri nariadenia uvádzajú, že Komisia zabezpečuje správu ERF na vlastnú zodpovednosť a vymenúva napríklad vedúceho povoľovacieho úradníka ERF, ako aj jeho vedúceho účtovníka (pozri článok 10 ods. 1 a články 11 a 13 finančného nariadenia č. 86/548, článok 9 ods. 1 a články 11 a 13 finančného nariadenia č. 94/491, článok 13 ods. 1 a článok 15 ods. 1 hlavy II finančného nariadenia č. 98/430, nazvanej „Finančná správa inkasovaných čiastok vo fonde EDF Komisiou“, ako aj článok 1 ods. 2 a články 18 a 27 finančného nariadenia z. 27. marca 2003, uplatňovaného na 9. európsky fond rozvoja). Prvé tri finančné nariadenia, ktoré sú uvedené v bode 10 vyššie, okrem toho zriaďujú funkciu finančného kontrolóra. Naopak, článok 133 ods. 2 finančného nariadenia z 27. marca 2003, uplatňovaného na 9. európsky fond rozvoja, uvádza, že záväzky súvisiace s predchádzajúcimi ERF prijaté pred nadobudnutím účinnosti dohody z Cotonou 1. apríla 2003 sa naďalej implementujú v súlade s pravidlami uplatňovanými na tieto ERF, s výnimkou napríklad funkcie finančného kontrolóra, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia tohto nariadenia. Toto nariadenie neuvádza funkciu finančného kontrolóra.

12

Finančné nariadenia č. 86/548, č. 91/491 a č. 98/430, ktoré sa postupne vzťahujú na šiesty, siedmy a ôsmy ERF, v zásade uvádzajú, že vedúci povoľovací úradník spíše v súvislosti s každým vzniknutým, likvidným a splatným dlhom voči ERF a v kontexte so zavádzaním čiastok inkasovaných do ERF príkaz na splatenie. Vedúci povoľovací úradník sa však môže vzdať práva na splatenie pohľadávky. Účtovník príkaz na splatenie zaznamená a vykoná všetko v rámci svojej právomoci, aby sa zabezpečilo splatenie pohľadávky uvedenej v príkaze na splatenie ku dňu splatnosti. Účtovník informuje vedúceho povoľovacieho úradníka o všetkých pohľadávkach nesplatených v stanovenej lehote a v prípade potreby iniciuje postup vymáhania (pozri články 15 a 16 finančného nariadenia č. 86/548, článok 15 ods. 2 a článok 16 finančného nariadenia č. 91/491, článok 18 ods. 2 a článok 19 finančného nariadenia č. 98/430).

13

Finančné nariadenie z 27. marca 2003, uplatňované na 9. európsky fond rozvoja, obsahuje vo svojich článkoch 45 až 47 obdobné ustanovenia. Čo sa však týka splácania, boli doplnené spresňujúce ustanovenia. Po prvé článok 45 prvý odsek uvedeného nariadenia uvádza, že po príkaze na splatenie „nasleduje ťarchopis odoslaný dlžníkovi“, ktorý takisto vystaví vedúci povoľovací úradník ERF. Po druhé článok 46 ods. 2 toho istého nariadenia uvádza, že ak sa splatenie pohľadávky fakticky neuskutočnilo, účtovník ERF „bezodkladne iniciuje proces efektívneho vymáhania všetkými prostriedkami, ktoré umožňuje zákon, v prípade potreby vrátane kompenzácie. Ak to nie je možné, vedúci účtovník presadí rozhodnutie o vymáhaní buď v súlade s článkom 44 odsekom 2, alebo súdnou žalobou“. Po tretie článok 44 ods. 2 tohto nariadenia uvádza, že „Komisia môže formálne označiť čiastku za pohľadávku od osoby inej ako tieto štáty, a to rozhodnutím, ktoré je vymáhateľné za rovnakých podmienok, aké sú uvedené v článku 256 Zmluvy [ES]“.

14

Žalobkyňa v období od 24. apríla 2002 do 13. apríla 2005 uzatvorila desať zmlúv o poskytovaní služieb, ktoré boli financované z ERF. S Komisiou uzatvorila šesť zmlúv, v ktorých konala namiesto Konžskej demokratickej republiky a ktoré boli financované zo šiesteho ERF. Jednu zmluvu, ktorá bola financovaná zo siedmeho ERF, uzatvorila s Angolskou republikou. Jednu zmluvu, ktorá bola financovaná z ôsmeho ERF, uzatvorila s Republikou Rovníkovej Guiney. Dve zmluvy, ktoré boli financované z deviateho ERF, uzatvorila jednak s Gabonskou republikou a jednak s Demokratickou republikou Svätého Tomáša a Princovho ostrova.

15

Pre všetky tieto zmluvy platia ustanovenia o súťažných podkladoch, ktoré sa týkajú zákaziek na poskytovanie služieb financovaných z ERF a ktoré sa nachádzajú v prílohe IV rozhodnutia Rady ministrov AKT — EHS č. 3/90 z 29. marca 1990 o prijatí všeobecných predpisov, všeobecných podmienok a procedurálnych pravidiel zmierovacieho a arbitrážneho konania týkajúcich sa zákaziek na poskytnutie prác, na dodávky tovarov a služieb financovaných ERF a o ich uplatňovaní [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 382, s. 1) v znení zmluvných doplnkov a zmien.

16

Čo stýka sporov súvisiacich so zmluvou, článok 45 ods. 2 vyššie uvedených všeobecných podmienok s názvom „Riešenie sporov“ uvádza stanovenie postupu, ktorý má byť dodržaný pri neformálnom riešení nezhôd. V prípade neúspechu tohto postupu článok 45 ods. 3 všeobecných podmienok uvádza, že strany sa môžu dohodnúť, že sa budú snažiť spor vyriešiť zmierom v špecifickej lehote prostredníctvom tretej strany. Článok 45 ods. 5 všeobecných podmienok dodáva, že „v prípade neúspechu neformálneho riešenia alebo zmieru v maximálnej lehote spor sa bude…, ak ide o medzinárodnú zákazku, riešiť…, ak sa na tom zhodnú obe zmluvné strany zákazky, buď podľa vnútroštátneho právneho poriadku štátu zhotoviteľa alebo podľa jeho zavedených medzinárodných praktík…, alebo arbitrážnym konaním podľa procesných pravidiel prijatých podľa dohody“ [neoficiálny preklad].

17

Ustanovenie článku 45 ods. 5 nebolo v predmetných desiatich zmluvách doplnené ani zmenené. Navyše v žiadnej zmluve nie je dojednané riešenie sporov podľa právnych predpisov alebo zaužívaných praktík daného štátu, takže spory medzi zmluvnými stranami týchto zmlúv sa musia riešiť arbitrážnym konaním. Pravidlá arbitrážneho konania, na ktoré sa odvoláva článok 45 ods. 5, sú tie, ktoré sú uvedené v prílohe V rozhodnutia č. 3/90.

18

Žalobkyňa ďalej uzatvorila dve zmluvy, jednak s Konžskou demokratickou republikou a jednak s Republikou Pobrežia Slonoviny, ktoré boli financované z ôsmeho a deviateho ERF. Článok 13 všeobecných podmienok platných pre každú z uvedených zmlúv uvádza postup neformálneho riešenia sporov medzi zmluvnými stranami týchto zmlúv, ako aj možnosť predložiť spor na základe spoločného súhlasu Komisii. Podľa toho istého článku v prípade neúspechu vyššie uvedených postupov môže každá zmluvná strana predložiť spor súdom štátu, v ktorom sídli kontraktačný orgán.

19

Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) začal 27. augusta 2004 vyšetrovanie voči žalobkyni, o čom bola žalobkyňa informovaná 3. júna 2005. V rámci tohto vyšetrovania OLAF uskutočnil v období od 6. do 10. júna 2005 niekoľko prehliadok v priestoroch žalobkyne v Miláne. V tomto období prehliadku v priestoroch žalobkyne uskutočnili aj zamestnanci externej audítorskej spoločnosti.

20

OLAF listom zo 6. marca 2006 zaslal žalobkyni na pripomienkovanie svoju správu z kontroly a overovania, ktorá bola vyhotovená na základe prehliadok uskutočnených v období od 6. do 10. júna 2005, ako aj návrh správy vyššie uvedenej externej audítorskej spoločnosti. OLAF zaslal kópiu predmetného listu aj Úradu Komisie pre spoluprácu (Europaid). Žalobkyňa svoje pripomienky k uvedenej správe predložila 7. apríla 2006.

21

Europaid žalobkyňu listom z 3. mája 2006 informoval, že zistenia, ktoré uvádzajú vyššie uvedené správy, spochybňujú oprávnenosť výdavkov, ktorých preplatenie žalobkyňa žiadala v rámci rôznych projektov. V dôsledku toho mal Europaid v úmysle nariadiť audit a do jeho dokončenia pozastaviť všetky platby určené žalobkyni, ktoré sa týkali práve vykonávaných zmlúv a pracovných programov spadajúcich do jeho právomoci.

22

Europaid po stretnutí zástupcov Komisie a žalobkyne, ktoré sa konalo 16. mája 2006, žalobkyni potvrdil svoj úmysel nariadiť audit na účely overenia oprávnenosti výdavkov, ktoré žalobkyňa preukázala. Listom zo 7. júla 2006 Europaid žalobkyni oznámil totožnosť externého audítora, ktorému bol audit zverený, a tiež projekty, ktorých sa mal tento audit týkať.

23

Audit sa začal prípravnou fázou, ktorá sa uskutočnila v priestoroch žalobkyne v období od 12. do 16. júla 2006. Cieľom tejto prípravnej fázy bolo identifikovať a určiť, kde sa nachádza dokumentácia potrebná na prešetrenie. Od 20. septembra 2006 boli uskutočnené kontroly na mieste. Dňa 7. decembra 2006 bolo zorganizované predbežné uzatváracie stretnutie medzi externými audítorom a žalobkyňou za prítomnosti zástupcov Komisie. Dňa 2. marca 2007 sa uskutočnilo ďalšie stretnutie medzi externým audítorom a žalobkyňou taktiež za prítomnosti zástupcov Komisie. Týmto stretnutím boli ukončené kontroly na mieste.

24

Žalobkyňa v listoch z 18. januára, 28. februára, 23. apríla a 13. júna 2007 uviedla niekoľko kritík týkajúcich sa externého audítora, ktorému bol audit zverený, ako aj spôsobu, akým sa tento audit uskutočnil. Europaid na prvé tri listy žalobkyne odpovedal listami z 2. februára, 22. marca a 15. mája 2007.

25

Komisia listom z 20. júla 2007 poslala žalobkyni na pripomienkovanie konsolidovanú verziu návrhu správy z auditu, ku ktorej pripojila aj svoje vlastné pripomienky. Takisto žiadala od žalobkyne vyjadrenie vo veci splatenia čiastky vo výške 6433424,80 eura a informovala ju o svojom zámere začať sporové konanie z dôvodu vážneho profesijného pochybenia a vážneho nedostatku pri výkone zmluvných záväzkov podľa článkov 93, 94 a 114 rozpočtových pravidiel, a o svojom úmysle zakázať jej účasť na verejných súťažiach a na grantoch financovaných Spoločenstvom v trvaní dva roky. Žalobkyni poskytla lehotu jedného mesiaca na zostavenie pripomienok k tejto veci.

26

Po tomto liste Komisie nasledovala výmena korešpondencie medzi stranami, obsahujúca päť listov, ktoré adresovala žalobkyňa úradu Europaid, s dátumami 20. a 28. septembra 2007, 22. októbra 2007, 4. apríla a 13. augusta 2008, ako aj tri listy, ktoré adresoval úrad Europaid žalobkyni, s dátumami 22. septembra a 9. októbra 2007 a 5. marca 2008.

27

Komisia listom z 19. augusta 2008 zaslala žalobkyni záverečnú správu z auditu, ktorú jej externý audítor poskytol 28. júla 2008. Žalobkyni tiež odpovedala na listy zo 4. apríla a z 13. augusta 2008 a informovala ju o začatí konania na splatenie čiastky v celkovej výške 4750211 eur, ktorá sa týka čiastok prijatých neoprávnene v rámci 34 sporných zmlúv, a to v termíne, ktorý jej neskôr oznámi príslušný povoľovací úradník.

28

Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 5. novembra 2008 podala žalobu, v ktorej navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

29

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Súdu 19. januára 2009 Komisia vzniesla podľa článku 114 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu námietku neprípustnosti. Navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

30

Dňa 4. marca 2009 žalobkyňa podala svoje pripomienky k námietke neprípustnosti. V pripomienkach navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

31

Súd prvého stupňa v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyzval Komisiu, aby predložila určité dokumenty. Komisia tejto žiadosti vyhovela v stanovenej lehote.

32

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 2. júla 2009 žalobkyňa žiadala prijatie „opatrení na zabezpečenie priebehu konania“, čím navrhovala na jednej strane, aby Súd prvého stupňa nariadil Komisii predložiť zmluvu, ktorú Komisia uzatvorila s externým audítorom povereným vykonať uvedený audit, a to v celom rozsahu (pozri body 21 a 22 vyššie), a na druhej strane, aby Súd prvého stupňa ako svedkov vypočul generálneho riaditeľa úradu Europaid a jedného zo spolupracovníkov externého audítora, ktorému bol audit zverený.

33

Komisia 17. júla 2009 predložila svoje pripomienky k tejto žiadosti. Uviedla, že žiadosť žalobkyne je v skutočnosti návrhom na vykonanie dokazovania a musí byť zamietnutá ako neprípustná alebo subsidiárne ako nedôvodná.

34

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 30. septembra 2009 žalobkyňa žiadala prijatie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania smerujúceho k tomu, aby bola Komisia vyzvaná k spresneniu, či sa externý audítor pri vykonávaní auditu riadil „medzinárodnými účtovnými štandardmi“ alebo či sa pridŕžal „dohodnutého postupu“, riadiac sa „medzinárodnými normami o súvisiacich službách 4400 — Úlohy preverovania finančných informácií na základe dohodnutých postupov“, čo by vybočovalo z rámca dojednaného v zmluve uzatvorenej medzi týmto audítorom a Komisiou.

35

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 1. decembra 2009 žalobkyňa predložila zmluvu uzatvorenú medzi Komisiou a externým audítorom a uviedla dva nové dôvody v prospech svojej žaloby.

36

Podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania o to požiada, môže Všeobecný súd rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej. V súlade s odsekom 3 toho istého článku sa námietka neprípustnosti ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania, pokiaľ Všeobecný súd nerozhodne inak. Okrem toho podľa článku 111 rokovacieho poriadku, ak návrhu zjavne chýba akýkoľvek právny základ, Všeobecný súd môže bez ďalšieho konania vo veci rozhodnúť odôvodneným uznesením.

37

V danom prípade Všeobecný súd zastáva názor, že je dostatočne informovaný na základe predložených spisových materiálov a že nie je dôvod otvoriť ústnu časť konania.

38

Komisia tvrdí, že list z 19. augusta 2008 spadá výlučne do zmluvného rámca upraveného ustanoveniami jednotlivých zmlúv, ktoré sú predmetom tohto listu. Zmluvné podmienky uplatňované na zmluvy uzatvorené medzi žalobkyňou a Komisiou však neobsahujú nijakú arbitrážnu doložku, ktorá by stanovovala, že na rozhodnutie tohto sporu je príslušný Všeobecný súd, ale naopak uvádzajú, že príslušnými súdmi pri každom spore vo vzťahu k týmto zmluvám sú bruselské súdy. Ostatné zmluvy spomínané v tomto liste, ktoré boli uzatvorené medzi žalobkyňou a niekoľkými tretími krajinami a boli financované z ERF, sa riadia zmluvnými podmienkami, podľa ktorých sa spory týkajúce sa týchto zmlúv majú riešiť „podľa vnútroštátneho právneho poriadku zhotoviteľského štátu“. Všeobecný súd by teda v nijakom prípade nebol príslušný na riešenie sporov vyplývajúcich z týchto zmlúv. Okrem toho so zreteľom na zmluvný rámec, do ktorého spadá list z 19. augusta 2008, tento list nepredstavuje dokument, ktorý by mohol byť predmetom žaloby o neplatnosť na Všeobecnom súde.

39

Komisia dodáva, že v každom prípade list z 19. augusta 2008 nemôže byť vzhľadom na jeho predmet považovaný za dokument vytvárajúci záväzné právne účinky, ale môže byť maximálne prípravným aktom, ktorý nemožno napadnúť formou žaloby o neplatnosť.

40

Žalobkyňa pripúšťa, že Všeobecný súd nie je príslušný na riešenie sporov týkajúcich sa 34 predmetných zmlúv, na ktoré sa vzťahuje list z 19. augusta 2008. Napriek tomu uvádza, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého tento list spadá do výlučne zmluvného rámca a v dôsledku toho nie je dokumentom, ktorý by mohol byť predmetom žaloby o neplatnosť na Všeobecnom súde, sa zakladá na chybnom a neúplnom čítaní tohto listu, ako aj na neznalosti predmetu a obsahu návrhu na zrušenie.

41

Podľa žalobkyne Komisia vo svojom liste z 19. augusta 2008 nielen odpovedala na jej tvrdenia týkajúce sa pozastavenia platieb a údajných chýb auditu a oznámila začatie konania na splatenie, ale takisto jej odovzdala záverečnú správu z auditu a informovala ju, že túto správu považuje za dôveryhodný a legitímny technický základ na prijímanie záverov v tejto veci. Inými slovami, Komisia vo svojom liste z 19. augusta 2008 prijatím záverečnej správy potvrdila závery externého audítora.

42

Presne z tohto špecifického aspektu listu z 19. augusta 2008 vychádza návrh na zrušenie, ktorým žalobkyňa spochybňuje rozhodnutie Komisie prijaté v rámci jej administratívnych právomocí, ktorým Komisia považuje audit zadaný externému audítorovi za uzavretý a vyriešený a potvrdzuje jeho závery prijatím záverečnej správy z neho.

43

Okrem toho porušenia niektorých jej práv a niektorých všeobecných právnych zásad, na ktoré sa žaloba odvoláva, sa podľa žalobkyne týkajú prijatia a schválenia predmetnej správy ako aktu prináležiaceho vôli a právomociam určitej inštitúcie v rámci výkonu jej právomocí ako orgánu verejnej moci, a nie prípadných zmluvných vzťahov medzi ňou a Komisiou. Ide teda o výhrady, ktoré sa nezakladajú na porušení konkrétnych zmluvných dojednaní, ale na porušení všeobecných právnych zásad.

44

Judikatúra týkajúca sa neprípustnosti žaloby o neplatnosť podanej voči aktu spadajúcemu do zmluvného rámca je v danom prípade irelevantná. Na jednej strane list z 19. augusta 2008 nepredstavuje ani príkaz na splatenie, ani oznámenie o dlhu, ako to napokon uznala i Komisia. Na druhej strane v tom istom liste Komisia považovala audit, zverený externému audítorovi, za ukončený a riadne vykonaný a potvrdila jeho závery. Tento list teda možno oddeliť od zmluvného rámca, do ktorého spadá, a to tým viac, že sa týka aj zmlúv, ktoré boli uzatvorené s určitými tretími krajinami a boli financované výhradne z ERF.

45

Žalobkyňa takisto tvrdí, že keďže Komisia v liste z 19. augusta 2008 definitívne uzatvorila audit zverený externému audítorovi, považovala tento audit za riadne vykonaný a prijatím záverečnej správy potvrdila závery externého audítora, čo zmenilo jej právny stav. Žalobkyňa vlastne prešla z pozície „veriteľa vo vzťahu k určitému počtu platieb, ktoré mali byť ešte prijaté“ do pozície „aspoň potenciálneho dlžníka súm, ktoré už boli vyplatené a v súčasnosti sú predmetom účtovných sporov“. Okrem toho ju pri uplatnení zásad opatrnosti platných v účtovníctve predmetný list nútil zmazať zo svojej bilancie pohľadávok čiastku prevyšujúcu 2 milióny eur a na ich miesto zapísať neplánovaný dlh vo výške 4,7 milióna eur.

46

Žalobkyňa tvrdí, že napriek tomu, že list z 19. augusta 2008 mohol byť čiastočne považovaný za prípravný akt, keďže Komisia odpovedala na jej výhrady a predvídala začatie konania na splatenie, časť tohto listu týkajúca sa ukončenia auditu a prijatia záverečnej správy nadobudla konečný charakter a bola oddeliteľná od zmluvného rámca v zmysle rozsudku Súdneho dvora z 22. apríla 1997, Geotronics/Komisia (C-395/95 P, Zb. s. I-2271, body 12 až 15), ktorého riešenie je v danom prípade analogicky uplatniteľné tak, že tento list môže byť predmetom žaloby o neplatnosť. Tento výklad je takisto potvrdený pripomienkami predloženými Komisiou Úradu európskeho ombudsmana ako odpoveď na sťažnosť podanú žalobkyňou.

47

Súd v rámci žaloby o neplatnosť preskúmava zákonnosť aktov prijatých inštitúciami, ktoré sú určené na to, aby voči tretím osobám vyvolávali záväzné právne účinky, meniac pri tom významným spôsobom ich právne postavenie (uznesenie Súdu prvého stupňa z 10. apríla 2008, Imelios/Komisia, T-97/07, neuverejnené v Zbierke, bod 21; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9, a z 12. septembra 2006, Reynolds Tobacco a i./Komisia, C-131/03 P, Zb. s. I-7795, bod 54).

48

Pokiaľ ide o akty alebo rozhodnutia, ktoré sa vyhotovujú vo viacerých fázach, najmä na konci interného konania, napadnuteľnými aktmi sú v zásade len opatrenia, ktoré vyjadrujú konečné stanovisko inštitúcie na konci tohto konania, s výnimkou predbežných opatrení, ktorých cieľom je pripraviť konečné rozhodnutie (rozsudok IBM/Komisia, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 10, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. marca 2002, Satellimages TV5/Komisia, T-95/99, Zb. s. II-1425, bod 32).

49

Inak je to len v prípade, ak akty alebo rozhodnutia prijaté v rámci prípravného konania s konečnou platnosťou uzatvárajú osobitné konanie, odlišné od konania, ktoré má umožniť inštitúcii rozhodnutie vo veci samej (rozsudok IBM/Komisia, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 11, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 9. júna 2004, Camós Grau/Komisia, T-96/03, Zb. VS s. I-A-157 a II-707, bod 30).

50

Okrem toho akty orgánov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou čisto zmluvného rámca, nepatria na základe svojej povahy medzi akty, ktorých zrušenie možno navrhnúť na Všeobecnom súde (uznesenia Súdu prvého stupňa z 10. mája 2004, Musée Grévin/Komisia, T-314/03 a T-378/03, Zb. s. II-1421, bod 64, a Imelios/Komisia, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 22).

51

V predmetnej veci je vhodné preskúmať, či list z 19. augusta 2008 predstavuje akt, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť na Všeobecnom súde. Žalobkyňa tvrdí, že áno, pretože tento list jednak obsahuje rozhodnutie, ktorým sa ukončuje správne konanie auditu zvereného Komisiou externému audítorovi, jednak schvaľuje záverečnú správu daného auditu vyhotovenú týmto audítorom.

52

Po prvé, čo sa týka 22 zmlúv uvedených v bode 1 vyššie, je vhodné zdôrazniť, že Komisia na účely ochrany svojich práv vyplývajúcich z týchto zmlúv a zabezpečenia správneho vykonania povinností, ktoré na základe týchto zmlúv prislúchajú žalobkyni, môže vykonať kontroly a overenia, ktoré považuje za potrebné a vhodné. Takéto kontroly a overenia sú okrem toho podľa znenia týchto zmlúv výslovne povolené (pozri bod 4 vyššie).

53

Komisia môže v tejto súvislosti poveriť externého audítora, aby vykonal na jej účet audit a formou správy jej oznámil závery tohto auditu. Ak sa jej závery tejto správy zdajú presné a odôvodnené, môže z nich vychádzať pri uplatňovaní svojich práv, o ktorých sa domnieva, že jej podľa predmetných zmlúv prislúchajú, pred príslušnými inštitúciami.

54

Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o predmetných 22 zmlúv, audit vykonaný externým audítorom vybraným Komisiou vyplýva z výkonu jej práv, ktoré jej prináležia z týchto zmlúv, a teda spadá do zmluvného rámca stanoveného týmito zmluvami.

55

Preto hoci list z 19. augusta 2008 by mal byť chápaný v tom zmysle, že ukončuje vykonávanie auditu týkajúceho sa 22 vyššie uvedených zmlúv a že potvrdzuje závery externého audítora prijatím záverečnej správy, nemožno ho, v rozpore s tvrdením žalobkyne, oddeliť od zmluvného rámca tvoreného týmito zmluvami a nebolo by možné ho kvalifikovať ako akt, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť na Všeobecnom súde. Návrh na zrušenie rozhodnutia údajne obsiahnutého v tomto liste, pokiaľ ide o predmetných 22 zmlúv, je teda neprípustný.

56

Okrem toho tento návrh nemožno prekvalifikovať ani tak, že by uvádzal porušenie povinností vyplývajúcich z 22 vyššie uvedených zmlúv zo strany Komisie, a bol by teda podaný podľa arbitrážnej doložky určujúcej Všeobecný súd ako príslušný na rozhodovanie. Je to totiž žalobca, a nie súd Spoločenstva, komu prináleží vykonať výber právneho odôvodnenia svojej žaloby, zvoliac najvhodnejší právny základ (rozsudok Súdneho dvora z 15. marca 2005, Španielsko/Eurojust, C-160/03, Zb. s. I-2077, bod 35; uznesenia Súdu prvého stupňa z 26. februára 2007, Evropaïki Dynamiki/Komisia, T-205/05, bod 38, a Imelios/Komisia, už citované v bode 47 vyššie, bod 19).

57

V každom prípade, aj keby návrh na zrušenie týkajúci sa tej časti listu z 19. augusta 2008, ktorá sa vzťahuje na predmetných 22 zmlúv, mohol byť takto prekvalifikovaný, bol by neprípustný, lebo Všeobecný súd zjavne nie je príslušný na to, aby o tom rozhodol.

58

V skutočnosti má Všeobecný súd právomoc v prvom stupni rozhodovať iba o sporoch v zmluvnej oblasti, ktoré mu predložia fyzické alebo právnické osoby na základe arbitrážnej doložky. Inak by sa jeho súdna právomoc rozšírila aj nad rámec tých sporov, ktorých rozhodovanie mu je taxatívne vyhradené (uznesenie Súdu prvého stupňa z 3. októbra 1997, Mutual Aid Administration Services/Komisia, T-186/96, Zb. s. II-1633, bod 47).

59

Lenže v danom prípade 22 zmlúv uvedených v bode 1 vyššie neobsahuje nijakú arbitrážnu doložku, ktorá by určovala, že o tomto spore by mal rozhodovať Všeobecný súd; tieto zmluvy naopak určujú, že spory, ktoré sa na ne vzťahujú, podliehajú právomoci bruselských súdov.

60

Po druhé, keďže list z 19. augusta 2008 sa vzťahuje na 12 zmlúv uvedených v bodoch 14 a 18 vyššie, uzatvorených medzi žalobkyňou a niektorými štátmi AKT a financovaných z ERF, je vhodné podotknúť, že podľa ustálenej judikatúry v oblasti zmlúv v rámci verejného obstarávania, na základe ktorých je poberaná finančná pomoc z ERF, zásahy zástupcov Komisie, či už ide o schválenie alebo odmietnutie schválenia, potvrdenie alebo zamietnutie potvrdenia, smerujú výlučne k tomu, aby konštatovali, že podmienky financovania sú alebo nie sú splnené, a nie je ich zámerom ani by nemalo byť ich následkom porušenie zásady, podľa ktorej predmetné zmluvy verejného obstarávania zostávajú zmluvami na vnútroštátnej úrovni, pričom za ich prípravu, vyjednávanie a uzatváranie sú zodpovedné iba prijímajúce štáty (rozsudky Súdneho dvora z 10. júla 1984, STS/Komisia, 126/83, Zb. s. 2759, bod 16, a z 10. júla 1985, CMC a i./Komisia, 118/83, Zb. s. 2325, bod 28).

61

Subdodávateľské spoločnosti a spoločnosti prijímajúce predmetné zákazky totiž v skutočnosti majú právny vzťah iba s prijímajúcim štátom, ktorý zodpovedá za danú zmluvu verejného obstarávania, a akty zástupcov Komisie nemôžu vo vzťahu k týmto spoločnostiam nahradiť rozhodnutie štátu AKT rozhodnutím Komisie, keďže iba štát AKT je oprávnený uzatvárať a podpisovať túto zmluvu (rozsudky Súdneho dvora STS/Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 18; zo 14. januára 1993, Italsolar/Komisia, C-257/90, Zb. s. I-9, bod 22, a z 29. apríla 1993, Forafrique Burkinabe/Komisia, C-182/91, Zb. s. I-2161, bod 23).

62

Tieto dôvody, platné pre zmluvy o poskytovaní služieb uvedené v bode 14 vyššie, uzatvorené na základe vnútroštátneho výberového konania organizovaného daným štátom AKT, sú na základe analógie platné aj pre zmluvy o poskytnutí dotácie uzatvorené štátom AKT, ktoré sú uvedené v bode 18 vyššie.

63

Tieto dôvody však samy nepostačujú na rozhodnutie o neprípustnosti žaloby o neplatnosť proti aktu prijatému Komisiou v rámci výkonu jej vlastných právomocí podanej súkromnou osobou, na ktorú sa tento akt vzťahuje a ktorej je formálne určený, aj keby tento akt spadal do rámca konania zmluvného charakteru (v tomto zmysle pozri rozsudok Geotronics/Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, body 13 a 14).

64

Na účely vyjadrenia sa k prípustnosti žaloby o neplatnosť, pokiaľ ide o 12 zmlúv uzatvorených medzi žalobkyňou na jednej strane a rôznymi štátmi AKT na druhej strane, je teda vhodné určiť, či tento list, formálne adresovaný žalobkyni, skutočne obsahuje rozhodnutie Komisie prijaté v rámci výkonu jej vlastných právomocí, ktoré by mohlo byť predmetom žaloby o neplatnosť na Všeobecnom súde.

65

Žalobkyňa sama pripúšťa, že hoci jej v liste z 19. augusta 2008 Komisia oznamuje, že jej bude v blízkom čase odoslané oznámenie o dlhu, tento list nepredstavuje akt spôsobujúci voči nej záväzné právne účinky. Tvrdí však, že v tomto liste sa Komisia neobmedzuje iba na to, aby odpovedala na jej výhrady týkajúce sa auditu vykonaného externým audítorom na žiadosť Komisie, ale prijíma formálne rozhodnutie o ukončení správneho konania auditu a potvrdzuje závery externého audítora prijatím záverečnej správy. Toto rozhodnutie podľa nej môže byť predmetom žaloby o neplatnosť na Všeobecnom súde.

66

V tejto súvislosti je vhodné zdôrazniť, že audit vykonaný v rámci zmlúv financovaných z ERF má nutne za cieľ overiť zákonnosť finančných operácií realizovaných v rámci výkonu týchto zmlúv. V tejto súvislosti môžu byť zistené chyby, ktoré vytvárajú povinnosť vrátenia určitých čiastok ERF.

67

Pohľadávky voči ERF, ktoré by boli zistené na základe auditu vykonaného Komisiou alebo na základe jej žiadosti, však nemajú svoj pôvod v samotnom audite, ale v porušení zmluvných povinností jednou zo strán zmluvy financovanej ERF. Správa z auditu v skutočnosti len konštatuje možné už existujúce nezrovnalosti, ako aj pohľadávky, ktoré z nich vyplývajú. Nemení teda nič na právnom postavení dlžníka týchto pohľadávok. Ten má okrem toho možnosť spochybniť zistenia a závery správy z auditu pred príslušným súdom v rámci sporu týkajúceho sa predmetných pohľadávok.

68

Tvrdenie žalobkyne založené na tom, že prijatie záverečnej správy auditu ju donútilo zmeniť svoju súvahu tým, že vymazala položku v aktívach a namiesto nej zapísala neplánovaný dlh, nemôže viesť k opačnému záveru, keďže, ako už bolo uvedené, správa z auditu nemôže zahŕňať povinnosť žalobkyne zmeniť svoje vlastné účtovníctvo, ktoré spadá pod jej vlastnú zodpovednosť.

69

Takisto je vhodné pripomenúť, že Komisia je na základe zmlúv a dohovorov zakladajúcich jednotlivé ERF, ako aj prostredníctvom zodpovedajúcich finančných nariadení, poverená zabezpečovať správu týchto ERF. V tejto súvislosti má nielen právo, ale aj povinnosť sa pred každým vyplatením prostriedkov Spoločenstva ubezpečiť, že podmienky týchto úhrad sú skutočne splnené, a na tieto účely musí najmä vyhľadávať informácie potrebné na zabezpečenie hospodárneho riadenia prostriedkov z ERF (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 1996, International Procurement Services/Komisia, T-175/94, Zb. s. II-729, bod 45; v tomto zmysle pozri tiež rozsudok CMC a i./Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, body 44 a 47).

70

Ako bolo zdôraznené v bodoch 12 a 13 vyššie, vedúci povoľovací úradník ERF, ktorý bol vymenovaný Komisiou, je povinný vystaviť príkaz na splatenie v súvislosti s každou istou, likvidnou a splatnou pohľadávkou ERF. Tento príkaz je odoslaný vedúcemu účtovníkovi, ktorý bol takisto vymenovaný Komisiou. Vedúci účtovník vykonáva všetko v rámci svojej právomoci, aby sa zabezpečilo vrátenie prostriedkov do ERF, a ak v dobe splatnosti uvedenej na príkaze na splatenie k samotnému splateniu nedošlo, informuje o tom vedúceho povoľovacieho úradníka ERF a iniciuje proces vymáhania. Finančné nariadenie z 27. marca 2003 uplatňované na 9. európsky fond rozvoja dodáva, že po príkaze na splatenie nasleduje oznámenie o dlhu adresované dlžníkovi.

71

Konštatovanie dlhu voči ERF v správe z auditu týkajúceho sa zmlúv financovaných ERF môže teda vyvolať vystavenie príslušného príkazu na splatenie, prípadne aj oznámenia o dlhu adresovaného dlžníkovi.

72

Ako však už bolo konštatované, oznámenie o dlhu predstavuje jednoduchú informáciu poskytnutú dlžníkovi záväzku vyplývajúceho zo zmluvy financovanej z deviateho ERF, v ktorej Komisia nie je zmluvnou stranou. V prípade, že dlžník neuhradí požadovanú čiastku, Komisia sa buď môže vzdať splatenia svojej pohľadávky, alebo môže pristúpiť k vyrovnaniu či k nútenému výkonu, ktorý môže nastať exekučným rozhodnutím alebo na základe exekučného titulu prostredníctvom sporu. Oznámenie o dlhu preto nemá vykonateľný charakter, ide len o jednoduchý prípravný akt predchádzajúci prijatiu rozhodnutia zo strany Komisie o pokračovaní alebo nepokračovaní konania na splatenie, a to buď začatím sporového konania, alebo prijatím rozhodnutia, ktoré predstavuje exekučný titul. Oznámenie o dlhu teda nepredstavuje opatrenie, ktoré s konečnou platnosťou stanovuje pozíciu Komisie, nemá záväzné právne účinky takej povahy, aby zasahovali do záujmov dlžníka, a teda nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť (v tomto zmysle pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. apríla 2008, Cestas/Komisia, T-260/04, Zb. s. II-701, body 75 a 76).

73

Tento záver platí aj v prípade príkazu na splatenie uvedeného vo všetkých finančných nariadeniach upravujúcich štyri predmetné ERF, ktoré sa týkajú tejto veci. Okrem toho, že tento príkaz nie je adresovaný dlžníkovi, ale má len interný charakter, keďže je adresovaný iba účtovníkovi, pre účtovníka znamená len povinnosť, aby v prípade nesplatenia danej pohľadávky začal konanie na jej splatenie rôznymi prostriedkami uvedenými vyššie.

74

Vôbec teda nie je isté, že správa z auditu, ktorou boli zistené dlhy voči ERF, povedie k aktu, ktorý vyvolá záväzné právne účinky takej povahy, že by zasahovali do záujmov dlžníka. Zjavne sa tak nestane, ak sa Komisia rozhodne vzdať sa splatenia svojej pohľadávky. Nestane sa tak ani v prípade, ak sa Komisia rozhodne začať konanie na splatenie prostredníctvom sporu, keď bude na príslušné súdy podaná priamo žaloba. V poslednom uvedenom prípade, ako už bolo zdôraznené, bude mať dlžník možnosť spochybniť závery auditu v rámci tohto konania.

75

Aj za predpokladu, že by správa z auditu týkajúceho sa zmlúv financovaných z ERF viedla k neskoršiemu aktu, ktorý by vyvolal záväzné právne účinky voči jednej zo zmluvných strán, daná správa by predstavovala iba prípravný akt neskoršieho aktu, ktorý by jediný poškodzoval dotknutú stranu. Rozhodnutie Komisie týkajúce sa ukončenia auditu a potvrdzujúce závery externého audítora prijatím záverečnej správy by podľa judikatúry uvedenej v bodoch 47 a 48 vyššie nemalo byť predmetom žaloby o neplatnosť pred Všeobecným súdom.

76

V tomto smere sa žalobkyňa nesprávne odvoláva na údajné správne konanie, v rámci ktorého sa uskutočnil audit. Žiadne z finančných nariadení uvedených v bode 11 vyššie neobsahuje ustanovenia týkajúce sa auditov zmlúv financovaných z ERF. Neznamená to ani, že je zakázané, aby Komisia sama vykonala audit alebo požiadala externého audítora o vykonanie auditu na jej účet, pričom za tohto predpokladu by nešlo o zvláštny a samostatný audit, údajne ukončený rozhodnutím o schválení správy z auditu. Judikatúra uvedená v bode 49 vyššie teda nie je v tomto prípade relevantná.

77

Z predchádzajúcich dôvodov vyplýva, že návrh na zrušenie rozhodnutia údajne obsiahnutého v liste z 19. augusta 2008 je takisto neprípustný v rozsahu, v akom sa tento list týka 12 zmlúv uzatvorených medzi žalobkyňou a rôznymi štátmi AKT a financovanými ERF, a teda musí byť zamietnutý v celom rozsahu.

78

Po tretie záver, podľa ktorého návrh na zrušenie rozhodnutia údajne obsiahnutého v liste z 19. augusta 2008 je neprípustný, tak pokiaľ ide o 22 zmlúv uvedených v bode 1 vyššie, ako aj o 12 zmlúv uvedených v bodoch 14 a 18 vyššie, nie je spochybnený ani argumentáciou, ktorú žalobkyňa uviedla vo svojom vyjadrení predloženom 1. decembra 2009 (pozri bod 35 vyššie).

79

Žalobkyňa v podstate tvrdí, že hoci zmluva uzatvorená medzi Komisiou a externým audítorom, obsiahnutá v prílohe tohto vyjadrenia, uvádzala, že daný audítor uskutoční „audit“ v súlade s „medzinárodnými účtovnými štandardmi“, Komisia následne bez výslovnej zmeny zmluvy prijala, aby audítor uskutočnil iba overenie podľa „dohodnutého postupu“. Žalobkyňa tvrdí, že tento fakt potvrdzuje dôvodný charakter dôvodov uvedených v žalobe, a odvoláva sa na dva nové dôvody založené jednak na porušení „povinnosti nestrannosti správneho konania“, jednak na prekročení alebo zneužití právomoci.

80

Aj keby tieto tvrdenia boli prípustné a dôvodné, nijakým spôsobom nedokazujú, že list z 19. augusta 2008 obsahuje rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom žaloby o neplatnosť pred Všeobecným súdom. Nanajvýš smerujú k preukázaniu uskutočnenia nesprávneho auditu externým audítorom na žiadosť Komisie. Lenže ako už bolo zdôraznené, tento audit neoddeliteľne spadá do zmluvného rámca.

81

Komisia tvrdí, že údajné konanie spôsobujúce škodu, ktoré jej vytýka žalobkyňa v rámci svojho návrhu na náhradu škody, sa týka faktu, že vykonala nesprávne alebo vôbec nevykonala povinnosti, ktoré jej vyplývajú z rôznych zmlúv o financovaní, ktoré uzatvorila, tým, že pozastavila určité platby. Text tých častí žaloby, ktoré sa týkajú údajne protiprávneho konania Komisie, existencie príčinného vzťahu medzi týmto správaním a škodou, ktorú žalobkyňa údajne utrpela, ako aj rozsahu tejto škody podľa nej potvrdzuje tento záver.

82

Podľa Komisie overenie údajne nezákonnej povahy jej konania, ktoré jej vytýka žalobkyňa, teda predpokladá preskúmanie práv a povinností, ktoré jej prináležia na základe sporných zmlúv. Lenže v prípade, ak v predmetných zmluvách neexistuje arbitrážna doložka, ktorá by určovala Všeobecný súd ako súd príslušný na rozhodovanie o tomto spore, takéto preskúmanie prekračuje právomoc Všeobecného súdu. Komisia sa preto domnieva, že žalobkyňa sa svojím návrhom na náhradu škody snaží dosiahnuť výsledok, ktorý môže dosiahnuť iba podaním žaloby o určenie zmluvnej zodpovednosti na príslušnom súde. Návrh na náhradu škody je teda zjavne neprípustný.

83

V žalobe sa žalobkyňa na podporu svojej žiadosti o náhradu škody odvoláva na to, že Komisia jej neoznámila v čo najkratšom čase svoje rozhodnutie prijaté v novembri 2005, ktoré sa týkalo pozastavenia všetkých platieb v jej prospech, ako aj na odmietnutie Komisie poskytnúť žalobkyni vysvetlenia v tejto veci a stretnúť sa s jej zástupcami. Uvedené konanie údajne trvalo niekoľko mesiacov až do chvíle, keď ju Komisia v máji 2006 listom informovala o predmetnom rozhodnutí. Podľa žalobkyne je toto konanie Komisie protiprávne z rovnakých dôvodov, aké boli uvedené na podporu návrhu na zrušenie, a tiež porušuje zásady riadnej správy a transparentnosti zo strany Komisie.

84

Čo sa týka príčinného vzťahu medzi konaním vytýkaným Komisii a škodou, ktorú žalobkyňa údajne utrpela, ako aj jej rozsahu, žalobkyňa tvrdí, že keďže nevedela o rozhodnutí Komisie pozastaviť platby v jej prospech, pokračovala v realizácii viacerých projektov bez zmeny svojej prevádzkovej štruktúry a programov výdavkov, čím na seba prevzala nové „dlhy“ tak z dôvodu realizácie ďalších projektov, na ktorých sa podieľala, ako aj z dôvodu svojej účasti na viacerých sporových konaniach. Takisto utrpela „veľmi vážnu“ morálnu ujmu. Žalobkyňa sa okrem toho odvoláva na mimozmluvnú objektívnu zodpovednosť Spoločenstva za jej správanie.

85

Žalobkyňa vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti tvrdí, že argumentácia Komisie týkajúca sa neprípustnosti návrhu na náhradu škody je založená na skreslení obsahu jej návrhu. Z prečítania celej časti tohto návrhu venovanej návrhu na náhradu škody vyplýva, že žalobkyňa žiada náhradu škody, ktorá jej údajne vznikla z dôvodu, že Komisia zanedbala povinnosť informovať ju v primeranej lehote o rozhodnutí pozastaviť všetky platby v jej prospech. Návrh na náhradu škody je teda založený na porušení zásad transparentnosti a riadnej správy zo strany Komisie, ako aj na ďalších dôvodoch protiprávnosti, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva na podporu svojho návrhu na zrušenie.

86

Skutočnosť, že žalobkyňa na náhradu svojej materiálnej škody žiada čiastky jednoznačne odlišné od platieb, na ktoré by mala nárok z dôvodu predmetných zmlúv, a okrem toho sa naďalej usiluje o nápravu morálnej ujmy, potvrdzuje mimozmluvný charakter návrhu na náhradu škody a tým jeho prípustnosť.

87

Po prvé treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa vznik mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva v zmysle článku 288 druhého odseku ES z dôvodu protiprávneho konania jeho orgánov viaže na splnenie všetkých podmienok, ktorými sú protiprávnosť konania vytýkaného orgánom, skutočná existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi údajným konaním a uvádzanou škodou (rozsudok Súdneho dvora z 29. septembra 1982, Oleifici Mediterranei/EHS, 26/81, Zb. s. 3057, bod 16; rozsudky Súdu prvého stupňa International Procurement Services/Komisia, už citovaný v bode 69 vyššie, bod 44, a zo 16. júla 1997, Oleifici Italiani/Komisia, T-267/94, Zb. s. II-1239, bod 20).

88

Po druhé, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, vznik mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva sa viaže na zákonný akt iba vtedy, ak sú naraz splnené tri podmienky, ktorými sú skutočná existencia údajne utrpenej škody, príčinná súvislosť medzi touto škodu a konaním vytýkaným orgánom Spoločenstva, ako aj abnormálna a zvláštna povaha údajného konania (rozsudok Súdneho dvora z 15. júna 2000, Dorsch Consult/Rada a Komisia, C-237/98 P, Zb. s. I-4549, body 19 a 53, a uznesenie Súdneho dvora z 20. marca 2007, Galileo International Technology a i./Komisia, C-325/06 P, neuverejnené v Zbierke, bod 76).

89

Po tretie a napokon podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa podľa svojho článku 53 prvého odseku a článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku uplatňuje na konanie na Všeobecnom súde, musí každá žaloba obsahovať uvedenie predmetu konania, návrhy a zhrnutie dôvodov. Tieto náležitosti musia byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnili žalovanému pripraviť svoju obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, prípadne bez ďalších informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je pre prípustnosť žaloby nevyhnutné, aby zo samotného textu žaloby vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, a to aspoň stručne, ale zároveň súvislým a pochopiteľným spôsobom (uznesenia Súdu prvého stupňa z 28. apríla 1993, De Hoe/Komisia, T-85/92, Zb. s. II-523, bod 20; z 21. mája 1999, Asia Motor France a i./Komisia, T-154/98, Zb. s. II-1703, bod 49, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 1999, Ismeri Europa/Dvor audítorov, T-277/97, Zb. s. II-1825, body 28 a 29).

90

Čo sa týka návrhu na náhradu škody smerujúceho k náprave škody údajne vzniknutej z dôvodu, že Komisia pozastavila všetky platby v prospech žalobkyne, žalobkyňa musí na účely splnenia povinností uvedených vyššie spresniť vo svojom návrhu skutkové a právne okolnosti, na základe ktorých údajne vznikla povinnosť Komisie uskutočniť platby v prospech žalobkyne alebo prinajmenšom ju informovať vo vhodnej lehote o svojom rozhodnutí pozastaviť tieto platby.

91

Takéto spresnenia sú dôležité v prvom rade preto, aby Všeobecnému súdu umožnili overiť, či sa žaloba skutočne vzťahuje na mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva, či už z dôvodu nezákonného alebo zákonného aktu, alebo sa vzťahuje na zmluvnú zodpovednosť, v prípade ktorej, ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 58 vyššie, by bol Všeobecný súd príslušný na rozhodovanie o tejto žalobe iba za predpokladu, že by predmetné zmluvy obsahovali arbitrážnu doložku, ktorá ho ustanovuje na rozhodovanie v sporoch vzťahujúcich sa k výkonu týchto zmlúv.

92

Je však nutné konštatovať, že hoci žalobkyňa vo svojej žalobe uvádza údajné pozastavenie všetkých platieb v jej prospech zo strany Komisie už v novembri 2005, vôbec nespresňuje, aké by boli platby, na ktoré by bola mala nárok pri neexistencii tohto pozastavenia, ani či by tieto platby boli odôvodnené zmluvami uzatvorenými medzi ňou a Komisiou, alebo či by priamo vyplývali z uplatniteľných ustanovení inak necitovaných v žalobe. Z uvedeného vyplýva, že čo sa týka návrhu na náhradu škody, žaloba nespĺňa minimálne požiadavky článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku.

93

Okolnosť, že žalobkyňa sa v návrhu odvoláva iba na mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva, ako aj na údajné porušenie zásad riadnej správy a transparentnosti zo strany Komisie, nemôže spochybniť tieto závery.

94

Pokiaľ totiž ide o spor zmluvnej povahy, samotné uvedenie právnych predpisov, ktoré nevyplývajú zo zmluvy, ale sú pre strany záväzné, by nemohlo mať za následok zmenu zmluvnej povahy sporu a následne možnosť, aby strana, ktorá sa na tieto predpisy odvoláva, vylúčila príslušný súd. V opačnom prípade by sa povaha sporu a následne príslušný súd mohli svojvoľne meniť podľa predpisov, na ktoré sa strany odvolávajú, čo by bolo v rozpore s pravidlami vecnej príslušnosti rôznych súdov (rozsudok Súdneho dvora z 20. mája 2009, Guigard/Komisia, C-214/08 P, neuverejnený v Zbierke, bod 43).

95

Okrem toho inštitúcie Spoločenstva sú povinné plniť povinnosti vychádzajúce zo všeobecnej zásady riadnej správy vecí verejných voči spravovaným subjektom výlučne v rámci výkonu svojej správnej právomoci. Naopak, ak je vzťah medzi Komisiou a žalujúcou stranou jasne zmluvného charakteru, žalujúca strana by Komisii mala vytýkať iba porušenia zmluvných ustanovení alebo porušenia práva uplatňovaného na zmluvu (v tomto zmysle pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. júna 2009, Komisia, Burie Onderzoek en advies, T-179/06, neuverejnený v Zbierke, bod 118).

96

Z týchto úvah vyplýva, že žalobkyňa sa v žalobe nemohla uspokojiť s uvedením mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva, ako aj údajného porušenia zásad riadnej správy vecí verejných a transparentnosti zo strany Komisie, ale musela spresniť pôvod záväzkov Komisie, či už zmluvných alebo mimozmluvných, ktoré Komisia údajne porušila, keď sa rozhodla pozastaviť žalobkyni všetky platby a keď počas dlhého obdobia opomenula o tomto pozastavení žalobkyňu informovať.

97

Z vyššie uvedeného vyplýva, že návrh na náhradu škody je neprípustný, a teda musí byť zamietnutý.

98

Tento záver nie je spochybnený argumentáciou, ktorú žalobkyňa uviedla vo svojom vyhlásení predloženom 1. decembra 2009 (pozri bod 35 vyššie). Táto argumentácia je z pohľadu návrhu na náhradu škody irelevantná, keďže sa týka auditu uskutočneného externým audítorom na žiadosť Komisie a vzťahuje sa teda na neskoršie obdobie, ako je to, ktorého sa týka návrh na náhradu škody. Podľa vlastných tvrdení žalobkyne sa údajné poškodzujúce konanie Komisie totiž skončilo odoslaním listu úradu Europaid z 3. mája 2006, v ktorom bola žalobkyňa informovaná o pozastavení všetkých platieb v jej prospech. Audit sa však začal až 12. júla 2006 (pozri body 21 a 23 vyššie).

99

V každom prípade, aj keby mala byť žaloba chápaná v tom zmysle, že platby vzťahujúce sa na pozastavenie, o ktorom bolo údajne rozhodnuté v novembri 2005, vychádzali z 34 vyššie uvedených zmlúv, ktorých sa týkal audit nariadený Komisiou, je vhodné poznamenať, že čo sa týka 22 zmlúv uzatvorených medzi Komisiou a žalobkyňou, uvedených v bode 1 vyššie, údajné porušenie záväzkov Komisie, ktoré vyplývajú z týchto zmlúv, by zakladalo zmluvnú zodpovednosť Komisie a bolo by podnetom na spor zmluvnej povahy, ktorý nie je v právomoci Všeobecného súdu, pokiaľ neexistuje arbitrážna doložka, na základe ktorej by bol oprávnený v tomto spore rozhodovať.

100

Ďalej, čo sa týka 12 zmlúv uvedených v bodoch 14 a 18 vyššie, ktoré boli uzatvorené medzi žalobkyňou a niektorými štátmi AKT a financované ERF, je pravda, že úvahy uvedené v bodoch 60 a 62 vyššie nemôžu mať vplyv na opravné prostriedky, ktorými každá dotknutá osoba disponuje voči Komisii v rámci konaní, ktoré umožňuje článok 235 a článok 288 druhý odsek ES (rozsudok Súdneho dvora z 19. septembra 1985, Murri/Komisia, 33/82, Zb. s. 2759, bod 35).

101

V každom prípade už bolo rozhodnuté, že ak by sa zmluvný spor medzi štátom AKT a jeho spolukontrahentom v rámci zmluvy financovanej z ERF nevyriešil najprv neformálne alebo prostredníctvom postupov upravených v zmluve, ako je arbitrážne konanie, druhá zmluvná strana nie je schopná určiť, že správanie Komisie voči tomuto sporu jej spôsobilo škodu odlišnú od škody, o ktorej náhradu jej prináleží sa usilovať voči predmetnému štátu AKT podľa vhodných postupov. Za takéhoto predpokladu návrh na náhradu škody podaný touto istou zmluvnou stranou proti Komisii podľa článku 235 ES a článku 288 druhého odseku ES musí byť zamietnutý preto, lebo žalujúca strana nedokázala existenciu príčinného vzťahu medzi správaním vytýkaným Komisii a údajnou škodou (v tomto zmysle pozri rozsudky Murri/Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, body 36 až 39, a International Procurement Services/Komisia, už citovaný v bode 69 vyššie, body 58 až 61).

102

To je presne tento prípad, pokiaľ ide o 12 vyššie uvedených zmlúv uzatvorených medzi žalobkyňou a rôznymi štátmi AKT. V skutočnosti podľa tvrdení samotnej žalobkyne škoda, na ktorú sa vzťahuje jej návrh na náhradu škody, vychádza z pozastavenia platieb v jej prospech, ktoré sa štáty AKT uzatvorením týchto zmlúv zaviazali uskutočniť za predpokladu, že boli splnené všetky podmienky kladené v tejto súvislosti.

103

Žalobkyni však prináleží, a ak sa domnieva, že jej nárok je odôvodnený, môže tak ďalej urobiť, aby sa vhodnými právnymi postupmi domáhala voči dotknutým štátom AKT náhrady prípadnej škody vyplývajúcej z údajného porušenia záväzkov týchto štátov vzťahujúcich sa na predmetné zmluvy. Preto za predpokladu, že návrh na náhradu škody by bolo možné vnímať ako smerujúci k náprave škody údajne spôsobenej žalobkyni z dôvodu pozastavenia platieb upravených v 12 predmetných zmluvách, tento návrh musí byť zamietnutý z dôvodu zjavnej neexistencie jeho právneho základu.

104

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že musí byť zamietnutý aj návrh na náhradu škody a tým aj žaloba v celom rozsahu. Za týchto podmienok nie je potrebné nariadiť opatrenia žiadané žalobkyňou v jej návrhoch z 2. júla a 30. septembra 2009 (body 32 a 34 vyššie), a to bez ohľadu na ich presnú právnu kvalifikáciu, či už ide o návrh na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, alebo o návrh na nariadenie vykonania dokazovania. Cieľom týchto opatrení je totiž podľa žalobkyne presnejšie rozpoznať povahu inštrukcií, ktoré dala Komisia externému audítorovi poverenému vykonaním auditu, teda otázka, ktorá je pre vyriešenie sporu úplne irelevantná.

105

Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

nariadil: