Účastníci konania
Odôvodnenie
Výrok

Účastníci konania

Vo veci T‑543/08,

RWE AG, so sídlom v Essene (Nemecko),

RWE Dea AG, so sídlom v Hamburgu (Nemecko),

v zastúpení: C. Stadler, M. Röhrig a S. Budde, advokáti,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: A. Antoniadis a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je v prvom rade návrh na zrušenie článkov 1 a 2 rozhodnutia Komisie K(2008) 5476 v konečnom znení z 1. októbra 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.181 – Sviečkové vosky) v rozsahu, v akom sa týka žalobkýň, ako aj subsidiárne návrh na zníženie pokuty uloženej žalobkyniam,

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),

v zložení: predseda komory O. Czúcz (spravodajca), sudcovia I. Labucka a D. Gratsias,

tajomník: K Andová, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. marca 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

Odôvodnenie

Okolnosti predchádzajúce sporu a napadnuté rozhodnutie

1. Správne konanie a prijatie napadnutého rozhodnutia

1. Rozhodnutím K(2008) 5476 v konečnom znení z 1. októbra 2008 týkajúcim sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.181 – Sviečkové vosky) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia Európskych spoločenstiev konštatovala, že žalobkyne, RWE AG a RWE Dea AG (ďalej spoločne len „RWE“) spolu s ďalšími podnikmi porušili článok 81 ods. 1 ES a článok 53 ods. 1 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) tým, že sa zúčastnili na karteli na trhu s parafínovými voskami v rámci EHP a na nemeckom trhu s parafínovým gáčom.

2. Okrem žalobkýň bolo napadnuté rozhodnutie určené aj týmto spoločnostiam: ENI SpA, Esso Deutschland GmbH, Esso Société anonyme française, ExxonMobil Petroleum and Chemical BVBA a Exxon Mobil Corp. (ďalej spoločne len „ExxonMobil“), H & R ChemPharm GmbH, H & R Wax Company Vertrieb GmbH a Hansen & Rosenthal KG (ďalej spoločne len „H & R“), Tudapetrol Mineralölerzeugnisse Nils Hansen KG, MOL Nyrt., Repsol YPF Lubricantes y Especialidades SA, Repsol Petróleo SA a Repsol YPF SA (ďalej spoločne len „Repsol“), Sasol Wax GmbH, Sasol Wax. International AG, Sasol Holding in Germany GmbH a Sasol Ltd (ďalej spoločne len „Sasol“), Shell Deutschland Oil GmbH, Shell Deutschland Schmierstoff GmbH, Deutsche Shell GmbH, Shell International Petroleum Company Ltd, The Shell Petroleum Company Ltd, Shell Petroleum NV a The Shell Transport and Trading Company Ltd (ďalej spoločne len „Shell“), ako aj Total SA a Total France SA (ďalej spoločne len „Total“) (odôvodnenie 1 napadnutého rozhodnutia).

3. Parafínové vosky sa vyrábajú v rafinérii zo surovej ropy. Používajú sa na výrobu rôznych výrobkov, akými sú napríklad sviečky, chemikálie, pneumatiky a automobilové výrobky, ako aj v odvetví výroby kaučuku, obalov, lepidiel a žuvačiek (odôvodnenie 4 napadnutého rozhodnutia).

4. Parafínový gáč je surovina potrebná na výrobu parafínových voskov. Vyrába sa v rafinériách ako vedľajší produkt pri výrobe základových olejov zo surovej ropy. Predáva sa tiež konečným zákazníkom, napríklad výrobcom trieskových dosák (odôvodnenie 5 napadnutého rozhodnutia).

5. Komisia začala vyšetrovanie po tom, čo ju spoločnosť Shell Deutschland Schmierstoff v liste zo 17. marca 2005 informovala o existencii kartelu, a zároveň jej predložila žiadosť o oslobodenie od pokuty na základe oznámenia o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“) (odôvodnenie 72 napadnutého rozhodnutia).

6. Komisia vykonala 28. a 29. apríla 2005 na základe článku 20 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) šetrenia na mieste v priestoroch spoločností „H & R/Tudapetrol“, ENI, MOL, ako aj v priestoroch patriacich spoločnostiam zo skupín Sasol, ExxonMobil, Repsol a Total (odôvodnenie 75 napadnutého rozhodnutia). V priestoroch patriacich žalobkyniam neboli vykonané nijaké šetrenia.

7. Dňa 25. mája 2007 zaslala Komisia spoločnostiam uvedeným v bode 2 tohto rozsudku vrátane žalobkýň oznámenie o výhradách (odôvodnenie 85 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyne odpovedali na oznámenie o výhradách listom z 13. augusta 2007.

8. Komisia uskutočnila 10. a 11. decembra 2007 vypočúvanie, ktorého sa zúčastnili žalobkyne (odôvodnenie 91 napadnutého rozhodnutia).

9. Komisia vzhľadom na dôkazy, ktoré mala k dispozícii, v napadnutom rozhodnutí usúdila, že subjekty, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie a ktoré predstavujú väčšinu výrobcov parafínových voskov a parafínového gáča v rámci EHP, sa dopustili jediného, komplexného a pokračujúceho porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP, ktoré sa vzťahovalo na územie EHP. Toto porušenie spočívalo v dohodách alebo zosúladených postupoch týkajúcich sa určovania cien, ako aj výmeny a sprístupňovania citlivých obchodných informácií dotýkajúcich sa parafínových voskov. Pokiaľ ide o RWE (neskôr Shell), ExxonMobil, MOL, Repsol, Sasol a Total, porušenie dotýkajúce sa parafínových voskov súviselo tiež s rozdelením zákazníkov alebo trhov. Okrem toho porušenie, ktorého sa dopustili RWE, ExxonMobil, Sasol a Total sa týkalo tiež parafínového gáča predávaného konečným zákazníkom na nemeckom trhu (odôvodnenia 2, 95, 328 a článok 1 napadnutého rozhodnutia).

10. K protiprávnym postupom dochádzalo na protisúťažných stretnutiach nazývaných „technické stretnutia“ alebo niekedy aj stretnutia „Blauer Salon“, ktoré organizovali účastníci kartelu, a na „stretnutiach týkajúcich sa parafínového gáča“, ktoré boli zamerané osobitne na otázky súvisiace s parafínovým gáčom.

11. Pokuty, ktoré boli v tomto prípade uložené, boli stanovené na základe usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“), ktoré boli platné v čase doručenia oznámenia o výhradách spoločnostiam uvedeným v bode 1 tohto rozsudku.

12. Napadnuté rozhodnutie obsahuje najmä tieto ustanovenia:

„Článok 1

Podnikmi, ktoré porušili článok 81 ods. 1 [ES] a v období od 1. januára 1994 článok 53 Dohody o EHP tým, že sa počas uvedených období podieľali na pokračujúcej dohode a/alebo zosúladenom postupe v odvetví parafínových voskov v rámci spoločného trhu a od 1. januára 1994 v rámci EHP, sú:

…

RWE‑Dea AG: od 3. septembra 1992 do 30. júna 2002,

RWE AG: od 3. septembra 1992 do 30. júna 2002,

…

Pokiaľ ide o nasledujúce podniky, porušenie sa za uvedené obdobia týka tiež parafínového gáča predávaného konečným zákazníkom na nemeckom trhu:

…

RWE‑Dea AG: od 30. októbra 1997 do 30. júna 2002,

RWE AG: od 30. októbra 1997 do 30. júna 2002,

…

Článok 2

Za porušenie uvedené v článku 1 sa ukladajú tieto pokuty:

ENI SpA: 29 120 000 eur,

Esso Société anonyme française: 83 588 400 eur,

z čoho spoločne a nerozdielne s

ExxonMobil Petroleum and Chemical BVBA a Exxon Mobi1 Corporation v sume 34 670 400 eur, z čoho spoločne a nerozdielne s Esso Deutschland GmbH v sume 27 081 600 eur,

Tudapetrol Mineralölerzeugnisse Nils Hansen KG: 12 000 000 eur,

Hansen & Rosenthal KG spoločne a nerozdielne s H & R Wax Company Vertrieb GmbH: 24 000 000 eur,

z čoho spoločne a nerozdielne s

H & R ChemPharm GmbH v sume 22 000 000 eur,

MOL Nyrt.: 23 700 000 eur,

Repsol YPF Lubricantes y Especialidades SA spoločne a nerozdielne s Repsol Petróleo SA a Repsol YPF SA: 19 800 000 eur,

Sasol Wax GmbH: 318 200 000 eur,

z čoho spoločne a nerozdielne so

Sasol Wax International AG, Sasol Holding in Germany GmbH a Sasol Limited v sume 250 700 000 eur,

Shell Deutschland Oil GmbH, Shell Deutschland Schmierstoff GmbH, Deutsche Shell GmbH, Shell International Petroleum Company Limited, The Shell Petroleum Company Limited, Shell Petroleum NV a The Shell Transport and Trading Company Limited: 0 eur,

RWE‑Dea AG spoločne a nerozdielne s RWE AG: 37 440 000 eur,

Total France SA spoločne a nerozdielne s Total SA: 128 163 000 eur.“

2. Štruktúra skupiny RWE a spoločného podniku Shell & Dea Oil

13. Žalobkyne sú zodpovedné z dôvodu správania zamestnancov spoločnosti Dea Mineraloel AG, teraz spoločnosti Dea Mineraloel GmbH (ďalej len „Dea Mineraloel“).

14. Od 3. septembra 1992 do 2. januára 2002 bola Dea Mineraloel dcérskou spoločnosťou v 100 % vlastníctve spoločnosti RWE‑Dea Aktiengesellschaft für Mineraloel und Chemie, neskôr premenovanej na RWE Dea. RWE Dea bola dcérskou spoločnosťou v 99,4 % vlastníctve spoločnosti RWE AG.

15. Dňa 2. januára 2002 Deutsche Shell získala kontrolu nad spoločnosťou Dea Mineraloel tým, že v nej nadobudla 50 % obchodného podielu, pričom túto kontrolu vykonávala spoločne so spoločnosťou RWE Dea. Koncentrácia bola povolená rozhodnutím Komisie K(2001) 4526 v konečnom znení z 20. decembra 2001, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlučiteľnú so spoločným trhom a so Zmluvou o EHP (vec COMP/M.2389 – Shell/Dea) (ďalej len „rozhodnutie o povolení koncentrácie“). Dea Mineraloel sa tak stala spoločným podnikom, ktorý bol premenovaný na Shell & Dea Oil v 50 % vlastníctve spoločnosti Deutsche Shell a 50 % vlastníctve spoločnosti RWE Dea, pričom tak boli skombinované činnosti týchto spoločností v ropnom a petrochemickom odvetví.

16. Dňa 1. júla 2002 Shell nadobudla zostávajúci 50 % podiel v spoločnom podniku Shell & Dea Oil. Shell & Dea Oil bola premenovaná na Shell Deutschland Oil v roku 2003. Od 1. apríla 2004 bola činnosť spoločnosti Shell Deutschland Oil týkajúca sa „vosku“ prevedená na jej dcérsku spoločnosť, ktorej je 100 % vlastníkom, a to na Shell Deutschland Schmierstoff.

Konanie a návrhy účastníkov konania

17. Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 15. decembra 2008 podali žalobkyne žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

18. Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (tretia komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania. V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 jeho rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na určité písomné otázky a predložili určité dokumenty. Účastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovenej lehote.

19. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 20. marca 2012.

20. Vzhľadom na skutkové väzby s vecami T‑540/08, Esso a i./Komisia, T‑541/08, Sasol a i./Komisia, T‑544/08, Hansen & Rosenthal a H & R Wax Company Vertrieb/Komisia, T‑548/08, Total/Komisia, T‑550/08, Tudapetrol/Komisia, T‑551/08, H & R ChemPharm/Komisia, T‑558/08, ENI/Komisia, T‑562/08, Repsol YPF Lubricantes y especialidades a i./Komisia a T‑566/08, Total Raffinage a Marketing/Komisia, a vzhľadom na blízkosť uvedených právnych otázok Všeobecný súd rozhodol, že v prejednávanej veci vyhlási rozsudok až po pojednávaniach v uvedených súvisiacich veciach, z ktorých posledné sa konalo 3. júla 2013.

21. Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

– zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že žalobkyne porušili článok 81 ods. 1 ES a článok 53 Dohody o EHP,

– zrušil článok 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom im ukladá pokutu vo výške 37 440 000 eur,

– subsidiárne znížil pokutu, ktorá im bola uložená,

– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

22. Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

– zamietol žalobu,

– zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.

Právny stav

23. Na podporu svojej žaloby žalobkyne uvádzajú tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod sa zakladá na porušení článku 81 ods. 1 ES a článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 z dôvodu údajne nesprávneho konštatovania existencie hospodárskej jednoty medzi na jednej strane žalobkyňami a na druhej strane spoločnosťou Dea Mineraloel alebo Shell & Dea Oil. Druhý žalobný dôvod uvedený subsidiárne sa zakladá na porušení zásady rovnosti zaobchádzania z dôvodu nesprávneho uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002, a najmä z dôvodu nerozšírenia uplatnenia žiadosti spoločnosti Shell o spoluprácu na žalobkyne. Tretí žalobný dôvod uvedený subsidiárne sa zakladá na porušení článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 z dôvodu údajného nedodržania zásad upravujúcich stanovenie sumy pokuty.

1. O prvom žalobnom dôvode založenom na údajne nesprávnom konštatovaní existencie hospodárskej jednoty medzi žalobkyňami a spoločnosťou Dea Mineraloel alebo Shell & Dea Oil

24. Žalobkyne tvrdia, že Komisia tým, že im pripísala zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila Dea Mineraloel v období od 3. septembra 1992 do 2. januára 2002, a za porušenie, ktorého sa dopustila Shell & Dea Oil v období od 2. januára do 30. júna 2002 (ďalej len „obdobie spoločného podniku“), porušila článok 81 ods. 1 ES a článok 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003, pretože nesprávne vyložila pojem podnik v zmysle článku 81 ES.

Úvodné pripomienky

25. Pokiaľ ide o solidárnu zodpovednosť materskej spoločnosti za správanie jej dcérskej spoločnosti alebo spoločného podniku v jej vlastníctve, je potrebné pripomenúť, že skutočnosť, že dcérska spoločnosť alebo spoločný podnik majú samostatnú právnu subjektivitu, nestačí na vylúčenie možnosti pripísať ich správanie materskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia, 48/69, Zb. s. 619, bod 132).

26. Právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa totiž týka činností podnikov a pojem podnik zahŕňa akýkoľvek subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť, bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania (rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, bod 54, a rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2011, General Technic‑Otis a i./Komisia, T‑141/07, T‑142/07, T‑145/07 a T‑146/07, Zb. s. II‑4977, bod 53).

27. Súd Únie rovnako spresnil, že pod pojmom podnik treba v tomto kontexte rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri rozsudky Súdneho dvora z 12. júla 1984, Hydrotherm Gerätebau, 170/83, Zb. s. 2999, bod 11, a Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, bod 55 a tam citovanú judikatúru; rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 2000, DSG/Komisia, T‑234/95, Zb. s. II‑2603, bod 124). Tiež zdôraznili, že na účely uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže nie je rozhodujúce formálne oddelenie dvoch spoločností vyplývajúce z ich odlišnej právnej subjektivity, ale skôr to, či sa na trhu správajú jednotne. Môže byť preto nevyhnutné zistiť, či dve alebo viaceré spoločnosti, z ktorých každá má vlastnú právnu subjektivitu, vytvárajú alebo patria k jednému a tomu istému podniku alebo hospodárskej jednotke s jednotným správaním sa na trhu (rozsudok Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovaný v bode 25 vyššie, bod 140; rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 2005, DaimlerChrysler/Komisia, T‑325/01, Zb. s. II‑3319, bod 85, a rozsudok Všeobecného súdu General Technic‑Otis a i./Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, bod 54).

28. Ak takáto hospodárska jednotka poruší pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti zodpovedá za toto porušenie (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, bod 56, a rozsudok General Technic‑Otis a i./Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, bod 55).

29. Správanie dcérskej spoločnosti možno pripísať materskej spoločnosti z dôvodu ich príslušnosti k tomu istému podniku vtedy, keď táto dcérska spoločnosť neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, pretože v tejto súvislosti podlieha rozhodujúcemu vplyvu materskej spoločnosti, a to vzhľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi (pozri v tomto zmysle rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, bod 58, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 527).

30. Na správanie dcérskej spoločnosti na trhu má rozhodujúci vplyv materská spoločnosť najmä v prípade, keď dcérska spoločnosť v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej v danej súvislosti dala materská spoločnosť (rozsudky Cour Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovaný v bode 25 vyššie, body 133, 137 a 138, a zo 16. novembra 2000, Metsä‑Serla a i./Komisia, C‑294/98 P, Zb. s. I‑10065, bod 27).

31. Na správanie dcérskej spoločnosti na trhu má v zásade rozhodujúci vplyv materská spoločnosť aj vtedy, keď táto materská spoločnosť má iba oprávnenie vymedzovať alebo schvaľovať určité strategické obchodné rozhodnutia v prípade potreby prostredníctvom svojich zástupcov v orgánoch dcérskej spoločnosti, zatiaľ čo oprávnenie určovať stricto sensu obchodnú politiku dcérskej spoločnosti je delegované na vedúcich zamestnancov poverených jej prevádzkovým riadením, ktorých si materská spoločnosť vybrala a ktorí zastupujú a presadzujú jej obchodné záujmy (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 9. septembra 2011, Alliance One International/Komisia, T‑25/06, Zb. s. II‑5741, body 138 a 139).

32. Podľa judikatúry uvedenej v bode 27 vyššie v prípade, že je zabezpečená jednota správania dcérskej a materskej spoločnosti na trhu, a to najmä v prípadoch opísaných v bodoch 30 a 31 vyššie alebo prostredníctvom ďalších hospodárskych, organizačných a právnych väzieb spájajúcich spoločnosti, potom sú tieto spoločnosti súčasťou tej istej hospodárskej jednotky a tvoria teda jeden podnik. Skutočnosť, že materská a dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, tak Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie o uložení pokuty materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (pozri v tomto zmysle rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, bod 59).

33. Judikatúra uvedená v bodoch 25 až 32 vyššie sa môže uplatniť tiež na pripísanie zodpovednosti jednej alebo viacerým materským spoločnostiam za porušenie, ktorého sa dopustil spoločný podnik (rozsudok General Technic‑Otis a i./Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, body 52 až 56).

34. Na základe týchto pravidiel treba preskúmať tvrdenia žalobkýň a presnosť zistení uvedených v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ide o pripísanie zodpovednosti žalobkyniam za konania Dea Mineraloel, ktorá bola v 100 % vlastníctve žalobkýň (prvá časť), a konania Shell & Dea Oil, ktorá bola v ich 50 % vlastníctve (druhá časť).

O prvej časti týkajúcej sa pripísania zodpovednosti žalobkyniam za porušenie, ktorého sa dopustila Dea Mineraloel (obdobie pred 2. januárom 2002)

O napadnutom rozhodnutí

35. Komisia v napadnutom rozhodnutí prijala tento záver:

„…

(545) Uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti si nevyžaduje každodenné prevádzkové riadenie dcérskej spoločnosti. Riadenie dcérskej spoločnosti môže byť zverené samotnej dcérskej spoločnosti, čo však nevylučuje, že materská spoločnosť stanoví ciele a politiky, ktoré sa dotýkajú výkonnosti skupiny, ako aj jej koherentnosti, a sankcionuje akékoľvek správanie, ktoré je v rozpore s uvedenými cieľmi a politikami. RWE preto pripúšťa, že RWE AG sa venovala takým všeobecným oblastiam, akými sú stratégia, plánovanie, kontrola a financovanie na účet skupiny RWE, a dostávala technické správy. RWE tiež vyhlasuje, že hoci ani [predstavenstvo], ani dozorná rada [RWE Dea] nevykonávali vplyv na činnosti spoločnosti Dea Mineraloel, zaujímali sa o činnosti Dea Mineraloel… ktoré zahrnovali kapitál, vývoj prirážok/zisku, riziká atď., a že vychádzali zo správ, ktoré dostávali a na základe ktorých, keďže sa zdali byť presné, nebolo potrebné vykonávať aktívny dohľad nad týmito činnosťami… Tieto vyhlásenia skutočne preukazujú, že [žalobkyne] mali záujem a schopnosť vykonávať aspoň kontrolu strategických a finančných aspektov svojich dcérskych spoločností a že skutočne vykonávali (určitú) kontrolu nad niektorými strategickými aspektmi, ako aj prostredníctvom systému správ.

(546) Tvrdenia, podľa ktorých mal parafínový gáč pre RWE iba veľmi obmedzený význam a že prijaté správy sa zdali byť presné a že v dôsledku toho RWE AG alebo [RWE Dea] aktívne nekontrolovali činnosti spoločnosti Dea Mineraloel, nie sú dostatočným dôkazom, pokiaľ ide o skutočnú samostatnosť dcérskej spoločnosti. Skutočnosť, že sama materská spoločnosť sa nepodieľala na rôznych činnostiach, nie je rozhodujúca, pokiaľ ide o otázku, či treba prijať záver, že spolu so svojimi prevádzkovými jednotkami v rámci skupiny tvorí jeden hospodársky subjekt. Rozdelenie úloh je v rámci skupiny spoločností obvyklým javom. Hospodárska jednotka podľa definície vykonáva súbor hlavných funkcií hospodárskeho subjektu v rámci právnických osôb, ktoré túto jednotku tvoria. …

(553) Komisia prijala záver, že RWE AG a [RWE Dea] uplatňovali rozhodujúci vplyv a skutočnú kontrolu nad [spoločnosťou Dea Mineraloel] od 3. septembra 1992 do 1. januára 2002, [takže] sú súčasťou podniku, ktorý sa dopustil porušenia.“

O domnienke existencie hospodárskej jednoty medzi dcérskou spoločnosťou a jej jedinou materskou spoločnosťou

36. Treba pripomenúť, že v osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že uvedená materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti. Na existenciu domnienky, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, za týchto podmienok stačí, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní celé základné imanie dcérskej spoločnosti. V dôsledku toho môže Komisia voči materskej spoločnosti vyvodiť solidárnu zodpovednosť za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená jej dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že sa jej dcérska spoločnosť správa na trhu nezávisle (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, body 60 a 61 a tam citovanú judikatúru).

37. Okrem toho podľa judikatúry domnienka zodpovednosti založená na tom, že jedna spoločnosť vlastní celé základné imanie inej spoločnosti, sa uplatňuje nielen v prípade, ak existuje priamy vzťah medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou, ale aj v prípade, ako v prejednávanej veci, keď je tento vzťah nepriamy vzhľadom na existenciu prostrednej spoločnosti (rozsudok Súdneho dvora z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia, C‑90/09 P, Zb. s. I‑1, bod 90).

38. Materská spoločnosť, ktorá vlastní takmer celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, sa v zásade nachádza v rovnakej situácii, ako je situácia výlučného vlastníka, pokiaľ ide o jej právomoc uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti so zreteľom na hospodárske, organizačné a právne väzby, ktoré ju s uvedenou dcérskou spoločnosťou spájajú. Komisia je preto oprávnená uplatniť na túto situáciu rovnaký dôkazný režim, a to uplatniť domnienku, že uvedená materská spoločnosť skutočne využíva svoju právomoc uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti. Zaiste, nie je vylúčené, že v určitých prípadoch môžu menšinoví spoločníci disponovať vo vzťahu k dcérskej spoločnosti právami umožňujúcimi spochybniť vyššie uvedenú analógiu. Okrem skutočnosti, že takéto práva sa vo všeobecnosti nevzťahujú na úplne zanedbateľné podiely, akými sú podiely dotknuté v prejednávanej veci, však žalobkyne v prejednávanej veci neuviedli nijaký dôkaz takejto povahy (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu zo 7. júna 2011, Arkema France a i./Komisia, T‑217/06, Zb. s. II‑2593, bod 53).

39. Pokiaľ nie je domnienka vyvrátená, Komisia môže preukázať, že dcérska spoločnosť, ako aj priame a nepriame materské spoločnosti sú súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, v dôsledku čoho tvoria jeden podnik v zmysle judikatúry spomínanej v bode 27 vyššie. Skutočnosť, že materské spoločnosti a dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, Komisii umožňuje určiť rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materským spoločnostiam bez toho, aby bolo potrebné preukázať ich osobnú účasť na porušení (pozri judikatúru citovanú v bode 32 vyššie).

40. Podľa judikatúry na účely vyvrátenia domnienky opísanej v bode 36 vyššie žalobkyniam prináležalo predložiť akýkoľvek dôkaz týkajúci sa organizačných, hospodárskych a právnych väzieb medzi nimi a spoločnosťou Dea Mineraloel, ktorý by považovali za spôsobilý preukázať, že spolu netvorili jednu hospodársku jednotku. Všeobecný súd musí totiž pri svojom posúdení zohľadniť všetky predložené dôkazy, ktorých povaha a význam sa môžu líšiť v závislosti od charakteristík každej veci (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, T‑112/05, Zb. s. II‑5049, bod 65).

41. Predmetná domnienka sa zakladá na konštatovaniach, podľa ktorých jednak spoločnosť, ktorá vlastní celé základné imanie dcérskej spoločnosti, môže okrem výnimočných okolností a len vzhľadom na tento podiel na základnom imaní uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti, a jednak neexistenciu skutočného uplatňovania tohto vplyvu možno za bežných okolností najúčinnejšie zistiť v prípade subjektov, voči ktorým bola táto domnienka uplatnená (rozsudok Súdneho dvora z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, Zb. s. I‑8947, bod 60).

42. Navyše uplatnenie takej výnimky je odôvodnené skutočnosťou, že ak je materská spoločnosť jediným akcionárom dcérskej spoločnosti, má k dispozícii všetky nástroje, ktoré prichádzajú do úvahy, na zabezpečenie zosúladenia obchodného správania dcérskej spoločnosti so svojím obchodným správaním. Konkrétne práve jediný akcionár v zásade určuje rozsah nezávislosti dcérskej spoločnosti vypracovaním stanov dcérskej spoločnosti, vyberá jej vedúcich zamestnancov, prípadne prostredníctvom účasti svojich zástupcov v orgánoch dcérskej spoločnosti prijíma alebo schvaľuje strategické obchodné rozhodnutia dcérskej spoločnosti. Hospodárska jednota medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou je zvyčajne chránená povinnosťami vyplývajúcimi z práva obchodných spoločností členských štátov, akými sú napríklad vedenie konsolidovaného účtovníctva a povinnosť dcérskej spoločnosti pravidelne informovať materskú spoločnosť o svojich činnostiach, ako aj schvaľovaním ročnej účtovnej závierky dcérskej spoločnosti valným zhromaždením, ktoré tvorí jediná materská spoločnosť, čo nevyhnutne znamená, že materská spoločnosť sleduje – aspoň všeobecne – obchodné činnosti dcérskej spoločnosti.

43. Uplatnenie domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na obchodné správanie jej dcérskej spoločnosti je teda odôvodnené, pokiaľ sa vzťahuje na typické situácie týkajúce sa vzťahov medzi dcérskou spoločnosťou a jej jedinou materskou spoločnosťou, pričom je stanovené, že skutočnosť, že jediná materská spoločnosť vlastní celé alebo takmer celé základné imanie dcérskej spoločnosti, v zásade znamená, že tieto spoločnosti sa na trhu správajú jednotne.

44. Nič to nemení na tom, že dotknuté spoločnosti môžu v nadväznosti na oznámenie o výhradách bez obmedzení preukázať, že mechanizmy opísané v bode 42 vyššie, ktoré zvyčajne vedú k zosúladeniu obchodného správania dcérskej spoločnosti s obchodným správaním jej materskej spoločnosti, nefungovali obvyklým spôsobom, takže hospodárska jednota skupiny bola narušená.

O tvrdeniach žalobkýň týkajúcich sa vyvrátenia domnienky

45. Žalobkyne v prejednávanom prípade nespochybňujú, že na základe toho, že RWE Dea vlastní celé základné imanie spoločnosti Dea Mineraloel a RWE AG vlastní 99,4 % základného imania spoločnosti RWE Dea, sa Komisia mohla domnievať, že v prípade nepreukázania opaku tieto spoločnosti skutočne uplatňovali rozhodujúci vplyv na obchodné správanie spoločnosti Dea Mineraloel.

46. Domnievajú sa však, že v odpovedi na oznámenie o výhradách predložili dostatočné dôkazy na vyvrátenie domnienky.

– O prevádzkovej nezávislosti spoločnosti Dea Mineraloel

47. Žalobkyne tvrdia, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nesprávne usúdila, že na uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na obchodné správanie dcérskej spoločnosti bolo potrebné „prevziať“ správu obvyklých záležitostí dcérskej spoločnosti. Ich tvrdenia predložené v odpovediach na oznámenie o výhradách tak boli dostatočné na vyvrátenie domnienky.

48. V prvom rade žalobkyne spresňujú, že RWE AG ako hlavná spoločnosť skupiny sa zameriava na úlohy riadenia skupiny, akými sú stratégia, plánovanie, kontrola a financovanie. RWE AG neuplatňovala nijaký vplyv na prevádzkovú časť činnosti spoločností RWE Dea alebo Dea Mineraloel.

49. Všeobecný súd už v tejto súvislosti rozhodol, že skutočnosť, že určitá dcérska spoločnosť má svoje vlastné miestne vedenie a vlastný majetok, sama osebe nepreukazuje, že svoje správanie na trhu určuje nezávisle od svojej materskej spoločnosti. Rozdelenie úloh medzi dcérske spoločnosti a ich materské spoločnosti a osobitne zverenie prevádzkového riadenia miestnemu vedeniu stopercentnej dcérskej spoločnosti je bežnou praxou veľkých podnikov, ktoré sa skladajú z mnohých dcérskych spoločností, ktoré v konečnom dôsledku vlastní tá istá hlavná materská spoločnosť. Preto v prípade, ak materská spoločnosť vlastní celé alebo takmer celé základné imanie dcérskej spoločnosti, ktorá sa priamo podieľa na porušení, dôkazy predložené v tejto súvislosti nie sú spôsobilé vyvrátiť domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou a hlavnou materskou spoločnosťou na správanie dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Alliance One International/Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, body 130 a 131).

50. Tento prístup je odôvodnený tiež skutočnosťou, že v prípade dcérskej spoločnosti, ktorej základné imanie je v 100 % alebo takmer 100 % vlastníctve jedinej materskej spoločnosti, v zásade existuje len jeden obchodný záujem a členov orgánov dcérskej spoločnosti ustanovuje a vymenúva jediný akcionár, ktorý im môže dávať prinajmenšom neformálne pokyny a určovať im kritériá výkonnosti. Preto v takom prípade nevyhnutne existuje vzťah dôvery medzi vedúcimi zamestnancami dcérskej spoločnosti a vedúcimi zamestnancami materskej spoločnosti, pričom vedúci zamestnanci dcérskej spoločnosti nevyhnutne konajú tak, že zastupujú a podporujú jediný existujúci obchodný záujem, a to obchodný záujem materskej spoločnosti (pozri tiež bod 31 vyššie). Jednota sprá vania materskej spoločnosti a jej dcérskej spoločnosti na trhu je teda zaručená napriek akejkoľvek nezávislosti priznanej vedúcim zamestnancom dcérskej spoločnosti, pokiaľ ide o prevádzkové riadenie dcérskej spoločnosti, ktoré spadá pod určovanie obchodnej politiky dcérskej spoločnosti stricto sensu . Okrem toho spravidla práve jediný akcionár sám a podľa svojich vlastných záujmov určuje pravidlá rozhodovania dcérskej spoločnosti a rozhoduje o rozsahu prevádzkovej nezávislosti tejto spoločnosti, čo môže podľa vlastnej vôle zmeniť tým, že zmení pravidlá fungovania dcérskej spoločnosti, alebo v rámci reštrukturalizácie, či dokonca vytvorením neformálnych rozhodovacích mechanizmov. Vedúci zamestnanci dcérskej spoločnosti preto v zásade pri výkone svojich samostatných právomocí zabezpečujú súlad obchodného správania dcérskej spoločnosti s obchodným správaním zvyšku skupiny.

51. V druhom rade treba doplniť, že skutočnosti, na ktoré poukázali žalobkyne, patria do koncepcie decentralizovaného riadenia, ktoré je typické pre veľké podniky, ktoré sa zaoberajú rôznymi činnosťami, a nevyplývajú z nijakej výnimočnej okolnosti. Naproti tomu žalobkyne pripúšťajú, že RWE AG sa na účet skupiny zameriavala na také oblasti, akými sú stratégia, plánovanie, kontrola a financovanie, a od spoločnosti Dea Mineraloel prijímala technické správy, zatiaľ čo RWE Dea sa zaujímala o činnosti spoločnosti Dea Mineraloel, ktoré zahrnovali kapitál, o zvyšovanie prirážok alebo ziskov a o riziká.

52. V treťom rade podľa žalobkýň Komisia zvolila prístup, ktorý nie je v súlade s napadnutým rozhodnutím, pretože preskúmala prevádzkové riadenie v kontexte pripísania zodpovednosti týmto materským spoločnostiam za konania spoločného podniku spoločností BP a Mobil (odôvodnenie 374 napadnutého rozhodnutia). Komisia však odmietla zohľadniť prevádzkovú nezávislosť spoločnosti Dea Mineraloel.

53. V tejto súvislosti treba zdôrazniť (pozri tiež analýzu druhej časti tohto žalobného dôvodu), že príslušné právomoci jednotlivých materských spoločností predstavujú relevantný prvok pri posudzovaní pripísateľnosti zodpovednosti materským spoločnostiam za porušenie, ktorého sa dopustil spoločný podnik, keďže spoločné vedenie spoločného podniku svedčí o hospodárskej jednote medzi spoločným podnikom a materskými spoločnosťami vykonávajúcimi uvedené spoločné vedenie. V prípade spoločnosti Dea Mineraloel však nejde o spoločný podnik, ale o dcérsku spoločnosť v 100 % vlastníctve spoločnosti RWE Dea, na ktorú sa uplatňuje odlišné pravidlá dokazovania z dôvodu existencie jediného akcionára, jediného obchodného záujmu a skutočnosti, že všetci vedúci zamestnanci boli priamo alebo nepriamo ustanovení a vymenovaní jedinou materskou spoločnosťou (pozri body 42 a 50 vyššie).

54. V dôsledku toho je tvrdenie založené na pripísaní zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustil spoločný podnik založený spoločnosťami BP a Mobil, irelevantné.

55. Z toho vyplýva, že tvrdenia žalobkýň založené na prevádzkovej nezávislosti spoločnosti Dea Mineraloel, ktoré nemôžu preukázať, že hospodárska jednota medzi touto spoločnosťou a žalobkyňami bola narušená, treba zamietnuť.

– O neexistencii vplyvu na činnosti týkajúce sa parafínových voskov a malý percentuálny podiel predaja týchto výrobkov na obrate spoločnosti Dea Mineraloel

56. Žalobkyne tvrdia, že RWE AG nedala spoločnosti Dea Mineraloel nijaký pokyn v súvislosti so správou bežných záležitostí. Získanie súhlasu predstavenstva a dozornej rady spoločnosti RWE AG bolo potrebné iba na účely realizácie veľkých projektov, ktoré mali pre celú skupinu veľký význam. Keďže však činnosť v oblasti „parafínových voskov“ nemala pre skupinu ako celok nikdy význam, uvedeným orgánom spoločnosti RWE AG neboli nikdy adresované otázky týkajúce sa riadenia tejto oblasti.

57. Žalobkyne tiež uvádzajú, že ani predstavenstvo, ani dozorná rada spoločnosti RWE Dea neuplatňovali vplyv na činnosť spoločnosti Dea Mineraloel v oblasti „parafínových voskov“, ani nedávali tejto spoločnosti pokyny týkajúce sa tejto činnosti. Okrem toho, pokiaľ ide o výrobu parafínových voskov, predstavenstvo spoločnosti RWE Dea vedelo iba o týždennom predkladaní správ obsahujúcich súhrn výsledkov činnosti Mineralölwerk Grasbrook. Toto týždenné predkladanie správ v podstate zodpovedalo mesačnému výsledku, ktorý poskytovalo účtovné oddelenie. Z pohľadu predstavenstva spoločnosti RWE Dea preto nebolo potrebné aktívne sprevádzať činnosť v oblasti „parafínových voskov“.

58. Podľa žalobkýň činnosť dotknutá kartelom predstavovala iba 0,1 až 0,2 % obratu spoločnosti Dea Mineraloel, čo je „silným znakom“ neexistencie rozhodujúceho vplyvu vedúcich zamestnancov skupiny.

59. Po prvé podľa judikatúry skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby rozhodnutie ukladajúce pokuty adresovala materskej spoločnosti skupiny spoločností, nie je ani podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a už vôbec nie účasť materskej spoločnosti na tomto porušení, ale to, že tvoria jediný podnik v zmysle článku 81 ES. Pripísanie protiprávneho správania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti tak nevyžaduje preukázanie toho, že materská spoločnosť ovplyvňuje politiku dcérskej spoločnosti v konkrétnej oblasti, v ktorej dochádzalo k porušovaniu. Z toho vyplýva, že skutočnosť, že vedúci zamestnanci materskej spoločnosti nevedia o porušení a nevydávajú pokyny, pokiaľ ide o výrobu alebo predaj výrobkov, ktorých sa týka kartel, je z hľadiska vyvrátenia domnienky irelevantná (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, body 58 a 83, a rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2011, Shell Petroleum a i./Komisia, T‑38/07, Zb. s. II‑4383, body 69 a 70).

60. Rovnako z totožných dôvodov skutočnosť, že oblasť alebo činnosť, ktorej sa týka porušenie, predstavuje len malý percentuálny podiel na všetkých činnostiach skupiny alebo materskej spoločnosti, nie je spôsobilá preukázať nezávislosť uvedenej dcérskej spoločnosti od jej materskej spoločnosti, a preto nemá vplyv na uplatnenie domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na obchodné správanie dcérskej spoločnosti na trhu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Arkema/Komisia, T‑168/05, neuverejnený v Zbierke, bod 79; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia, T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02, T‑126/02, T‑128/02, T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, Zb. s. II‑947, bod 144).

61. Okrem toho malý podiel predaja výrobkov, ktorých sa týkal kartel, na obrate skupiny nemení skutočnosť, že výsledky dosiahnuté v tejto oblasti vo všeobecnosti patria do konsolidovaných výsledkov materských spoločností. Výnosnosť týchto činností predstavuje pre materské spoločnosti a celú skupinu záujem.

62. Navyše treba pripomenúť, že prítomnosť formálnych pokynov zo strany materskej spoločnosti určených pre jej dcérsku spoločnosť sa nevyhnutne nevyžaduje, aby bola medzi uvedenými spoločnosťami preukázaná hospodárska jednota (pozri bod 31 vyššie). Hospodárska jednota medzi nimi je totiž zaručená, pokiaľ je oprávnenie určovať stricto sensu obchodnú politiku dcérskej spoločnosti delegované na vedúcich zamestnancov poverených jej prevádzkovým riadením, ktorých si materská spoločnosť vybrala, drží ich na ich pozíciách a ktorí zastupujú a presadzujú jediný existujúci obchodný záujem, t. j. obchodný záujem materskej spoločnosti, ktorá je jediným vlastníkom. Uvedení vedúci zamestnanci tak zabezpečujú súlad obchodného správania dcérskej spoločnosti s obchodným správaním materskej spoločnosti v rámci výkonu ich samostatných právomocí (pozri bod 50 vyššie). Zásah materskej spoločnosti môže byť teda vyhradený pre situácie, keď výsledky dcérskej spoločnosti nie sú v súlade s očakávaniami materskej spoločnosti, zatiaľ čo v prípade obvyklej výkonnosti sa môže materská spoločnosť obmedziť na sledovanie činností dcérskej spoločnosti prostredníctvom správ, ktoré táto dcérska spoločnosť vyhotovuje, a schvaľovania prípadných strategických rozhodnutí.

63. Tvrdenia žalobkýň založené na neexistencii vplyvu, ktorý uplatňovali v oblasti parafínových voskov, tak musia byť zamietnuté.

64. V dôsledku toho treba potvrdiť zistenie Komisie, podľa ktorého boli žalobkyne a Dea Mineraloel súčasťou podniku, ktorý sa dopustil porušenia v období od 3. septembra 1992 do 1. januára 2002. Komisia sa preto nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď im pripísala zodpovednosť za porušenie.

O údajnej objektívnej zodpovednosti žalobkýň

65. Žalobkyne sa domnievajú, že prístup, ktorý Komisia v prejednávanom prípade zvolila, zahrnuje zodpovednosť, ktorá „prakticky nemá prvok zavinenia“, čo je v rozpore so zásadou osobnej zodpovednosti. Zamietnutie tvrdení žalobkýň uvedených na účely vyvrátenia domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu by viedlo k zmene uvedenej domnienky na nevyvrátiteľnú domnienku existencie hospodárskej jednotky za predpokladu dcérskych spoločností v 100 % vlastníctve materskej spoločnosti.

66. Treba pripomenúť, že uplatnenie domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na obchodné správanie jej dcérskej spoločnosti je odôvodnené v rozsahu, v akom sa týka typických situácií, pokiaľ ide o vzťahy medzi dcérskou spoločnosťou a jedinou materskou spoločnosťou, a že uvedená domnienka nie je nevyvrátiteľná (pozri body 41 až 44 vyššie).

67. Vyvrátenie domnienky však nie je otázkou množstva a podrobnosti dôkazov v prípade, keď tieto dôkazy preukazujú bežnú organizáciu v rámci veľkého nadnárodného podniku, v ktorom sú právomoci prevádzkového riadenia delegované na vedúcich zamestnancov jeho miestnych pobočiek. Na vyvrátenie domnienky treba uviesť výnimočné okolnosti, ktoré preukazujú, že napriek tomu, že materské spoločnosti vlastnia celé základné imanie svojich dcérskych spoločností skupiny, bola hospodárska jednota skupiny narušená, pretože mechanizmy zaručujúce zosúladenie obchodného správania dcérskych spoločností a materských spoločností riadne nefungovali.

68. Okrem toho podľa zásady individualizácie trestov a sankcií, ktorá sa uplatňuje v každom správnom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií podľa pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, podnik možno sankcionovať len za skutky, ktoré sa mu individuálne vytýkajú (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, T‑45/98 a T‑47/98, Zb. s. II‑3757, bod 63).

69. Táto zásada sa však musí zosúladiť s pojmom podnik a judikatúrou, podľa ktorej skutočnosť, že materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materskej spoločnosti skupiny spoločností. Treba teda konštatovať, že žalobkyne boli osobne sankcionované za porušenie, o ktorom sa predpokladá, že sa ho dopustili samy, z dôvodu svojich úzkych hospodárskych, organizačných a právnych väzieb so spoločnosťou Dea Mineraloel, ktoré vyplývali z toho, že žalobkyne vlastnili celé jej základné imanie (pozri v tomto zmysle rozsudok Metsä‑Serla a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, bod 34).

70. Z uvedeného vyplýva, že Komisia mohla na základe predmetnej domnienky, ktorá v prejednávanej veci nebola vyvrátená, konštatovať, že žalobkyne boli súčasťou „podniku“, ktorý porušil článok 81 ES. Zásady osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov a sankcií boli preto dodržané.

71. Z toho vyplýva, že táto výhrada musí byť odmietnutá.

72. Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba prijať záver, že Komisia neporušila článok 81 ES a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, keď žalobkyniam pripísala zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila Dea Mineraloel.

73. V dôsledku toho treba zamietnuť prvú časť prvého žalobného dôvodu.

O druhej časti týkajúcej sa pripísania zodpovednosti žalobkyniam za porušenie, ktorého sa dopustila Shell & Dea Oil (obdobie od 2. januára do 30. júna 2002)

74. Žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila pochybenia, keď im pripísala zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila Shell & Dea Oil, spoločný podnik vo vlastníctve spoločností RWE Dea a Shell, z ktorých každá vlastní 50 % podiel, v období existencie spoločného podniku od 2. januára do 30. júna 2002. Tvrdia, že Shell od vytvorenia spoločného podniku prebrala nad týmto podnikom prevádzkovú kontrolu. Komisia preto nemôže žalobkyniam uložiť pokutu za porušenie, ktorého sa dopustil tento subjekt.

75. Komisia v napadnutom rozhodnutí považovala Shell a RWE za solidárne zodpovedné za protisúťažné konania spoločnosti Shell & Dea Oil (odôvodnenie 552 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyniam pripísala zodpovednosť za také konania na základe týchto úvah:

„…

(510) Keď Shell a [RWE Dea] v januári 2002 vytvorili svoj spoločný podnik, existujúca spoločnosť, Dea Mineraloel… slúžila ako prostredník spoločného podniku, ktorý bol 2. januára 2002 premenovaný na Shell & Dea Oil GmbH a zároveň sa stal dcérskou spoločnosťou pod spoločnou kontrolou spoločností Deutsche Shell GmbH (50 %) a [RWE Dea] (50 %). Účelom spoločného podniku bolo, že po prechodnom období, ktoré začalo vytvorením spoločného podniku a skončilo sa najneskôr 1. júla 2004, Shell nadobudne výlučnú kontrolu nad pridruženými činnosťami. Počas prechodného obdobia mal každý akcionár ustanoviť člena správnej rady, ktorí boli poverený správou bežných záležitostí spoločného podniku, pričom predseda správnej rady disponoval rozhodujúcim hlasom a bol ustanovený spoločnosťou Shell. Okrem toho každá zo strán disponovala určitým právom veta, ktorého účelom bolo chrániť ich rozhodujúci vplyv v spoločnom podniku, pričom Shell a RWE preto počas prechodného obdobia vykonávali spoločnú kontrolu nad spoločným podnikom [poznámka pod čiarou č. 666 napadnutého rozhodnutia, ktorá v tejto súvislosti odkazuje na rozhodnutie o povolení koncentrácie].

…

(549) [Z judikatúry a najmä z rozsudku Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085] vyplýva, že riadiaca právomoc, ktorú má jedna spoločnosť v druhej spoločnosti, môže predstavovať skutkový dôkaz o uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu na iný podnik. V prejednávanom prípade právomoc spoločností Shell a RWE vykonávať v rámci správnej rady spoločné riadenie spoločného podniku bola preukázaná (pozri odôvodnenie 510) na základe dohody o spoločnom podniku. Členovia správnej rady poverení bežnými činnosťami spoločného podniku museli byť tiež ustanovení každým [spoločníkom]. Rozhodnutia zhromaždenia [spoločníkov] sa museli prijímať jednoduchou väčšinou (keďže každá strana vlastnila 50 % hlasovacích práv, mohli byť rozhodnutia zablokované ktoroukoľvek zo strán). Počas dotknutého obdobia sa museli niektoré rozhodnutia prijímať výborom spoločného podniku zloženého zo šiestich členov, z ktorých polovicu ustanovil každý [spoločník], pričom rozhodnutia vyžadovali jednomyseľnosť. Výbor spoločného podniku mal voľnosť a oprávnenie v prípade určitého počtu takých strategických rozhodnutí, akými sú podnikový plán, ročný prevádzkový rozpočet, organizačné zmeny v rámci spoločného podniku, investície presahujúce určitú hranicu a menovanie členov správnej rady (‚právo veta‘ spomenuté v odôvodnení 510). V dôsledku toho na základe tohto práva veta chrániaceho rozhodujúci vplyv každej zo strán v spoločnom podniku Komisia dospela k záveru, že počas obdobia existencie spoločného podniku Shell a RWE vykonávali spoločnú kontrolu nad spoločným podnikom [pozri poznámku pod čiarou č. 680 napadnutého rozhodnutia a rozhodnutie o povolení koncentrácie].

(550) Za týchto okolností skutočnosť, že predseda správnej rady, ktorého ustanovila spoločnosť Shell, disponoval rozhodujúcim hlasom, nemožno považovať za významný ani rozhodujúci faktor, ktorý by mohol spochybniť spoločnú zodpovednosť spoločností Shell a RWE…, pretože tento systém nemá vplyv na právo veta. Vzhľadom na štruktúru riadenia spoločného podniku, tvrdenie, ktoré uviedla RWE, podľa ktorého obchodná a tarifná politika spoločného podniku vyplýva z rozhodnutí a kontroly samotnej spoločnosti Shell a riadenie spoločného podniku bolo zahrnuté do štruktúry spoločnosti Shell, nemožno pripustiť. Rovnako skutočnosť, ktorá sa predpokladala od vytvorenia spoločného podniku, že Shell prevezme celkovú kontrolu činnosti po prechodnom období, nemení nič na tom, že počas prechodného obdobia zostal spoločný podnik z dôvodov uvedených v odôvodneniach 510 a 549 pod spoločnou kontrolou spoločností Shell a RWE.

(551) V dôsledku toho vzhľadom na právomoc spoločného vedenia (a najmä výboru spoločného podniku) a skutočnosť, že Shell a RWE spoločne kontrolovali 100 % základného imania spoločného podniku (každá vlastnila 50 %), sú závery týkajúce sa zodpovednosti každej z materských spoločností v prejednávanej veci v súlade s rozsudkom [Avebe/Komisia].

(553) … RWE AG a RWE‑Dea AG uplatňovali rozhodujúci vplyv a skutočnú kontrolu nad [spoločným podnikom] od 2. januára 2002 do 30. júna 2002 (spoločne so skupinou Shell). V dôsledku toho musia byť RWE AG a RWE‑Dea AG považované za spoločne a nerozdielne zodpovedné spolu so skupinou Shell za správanie… spoločnosti Shell & Dea Oil v období od 2. januára 2002 do 30. júna 2002. Čo sa týka oboch období, RWE AG a RWE‑Dea AG sú súčasťou podniku, ktorý sa dopustil porušenia.“

76. Po prvé žalobkyne tvrdia, že na rozdiel od toho, čo tvrdila Komisia v napadnutom rozhodnutí, rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia (T‑314/01, Zb. s. II‑3085), nezakladá všeobecnú domnienku, pokiaľ ide o uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu na obchodné správanie určitého spoločného podniku, ktorého rovnocennými spoluvlastníkmi sú dve materské spoločnosti.

77. Po druhé žalobkyne sa domnievajú, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nepreukázala „spoločné riadenie“ spoločného podniku spoločnosťami Shell a RWE. Zdôrazňujú, že spoločné riadenie bolo preukázané v rozsudku Avebe/Komisia, už citovanom v bode 76 vyššie, na základe nepriamych dôkazov, ktoré v prejednávanej veci chýbajú.

78. Konkrétne vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Avebe/Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, materské spoločnosti boli „spoločne zodpovedné“ za politiku podniku a boli rovnocenne zastúpené vo všetkých orgánoch, vrátane riadiacich orgánov (riaditelia). Naproti tomu v prejednávanom prípade, aj keď bolo riadenie zabezpečené paritným spôsobom, predseda správnej rady, ktorého ustanovila spoločnosť Shell, disponoval v prípade rovnosti hlasov rozhodujúcim hlasom.

79. Okrem toho vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Avebe/Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, spoločný podnik mal pravidelne predkladať osobám, ktoré poverili obe materské spoločnosti, správy. V prejednávanom prípade bolo riadenie od počiatku zahrnuté do rozhodovacích a organizačných štruktúr skupiny Shell.

80. Po t retie žalobkyne sa domnievajú, že vlastnosti riadenia spoločnosti Shell & Dea Oil vyplývajúce z jeho prechodnej povahy vylučovali spoločné riadenie.

81. V tejto súvislosti tvrdia, že podľa ustanovení dohody o spoločnom podniku mala Shell získať väčšinu podielov v spoločnom podniku s účinnosťou po uplynutí určitej lehoty, zatiaľ čo RWE získala právo ponúknuť spoločnosti Shell svoje podiely v spoločnom podniku. V konaní, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia o povolení koncentrácie (o ktoré sa Komisia oprela v odôvodneniach 510, 530 a 549 napadnutého rozhodnutia), Komisia preskúmala a preukázala priamo získanie výlučnej kontroly spoločnosťou Shell a nie získanie spoločnej kontroly.

82. Zahrnutie riadenia spoločnosti Shell & Dea Oil do rozhodovacích a organizačných štruktúr spoločnosti Shell vyplývalo najmä z procesných pravidiel vyhotovených pre jej riaditeľstvo. V súlade s bodom 1.1 uvedených pravidiel mala byť správna rada spoločnosti Shell & Dea Oil integrovaná do spoločnosti Shell Europe Oil Products Ltd. V súlade s bodom 1.2 tých istých pravidiel predseda správnej rady spoločnosti Shell & Dea Oil bol zodpovedný za organizovanie správnej rady podľa medzinárodných noriem spoločnosti Shell. Podľa bodu 3 uvedených pravidiel bol každý člen správnej rady súčasťou rozhodovacích a organizačných štruktúr spoločnosti Shell. Podľa bodu 4 tých istých pravidiel mal predseda správnej rady povinnosť spolupracovať s predsedom spoločnosti Shell Europe Oil Products.

83. Tieto rozhodovacie a organizačné štruktúry boli zavedené a uplatňované od vytvorenia spoločného podniku. Napríklad pán S., ktorý bol po vytvorení spoločného podniku poverený riadením predaja parafínových voskov, nepredložil správnej rade spoločného podniku správu. Svoju správu predložil priamo pánovi G., ktorý bol v Európe správcom zodpovedným za parafínové vosky skupiny Shell v rámci spoločnosti Shell UK Oil Products Ltd. Pokiaľ ide o distribučnú politiku a prevádzkovú činnosť spoločnosti Shell & Dea Oil v oblasti parafínových voskov, orgánu nebol daný nijaký pokyn, prostredníctvom ktorého by RWE Dea mohla uplatňovať vplyv na základe svojej menovacej právomoci vyplývajúcej z jej postavenia spoločníka. Od vytvorenia spoločného podniku riadila distribučnú politiku a prevádzkovú činnosť prakticky výlučne spoločnosť Shell.

84. Integrácia spoločného podniku do štruktúry spoločnosti Shell sa prejavila tiež v iných významných oblastiach podniku. Takisto bol vytvorený projekt s názvom „Získanie finančnej kontroly“, ktorého cieľom bolo uplatňovať aj na spoločnosť Shell & Dea Oil systémy predkladania správ spoločnosti Shell a pripraviť uplatňovanie týchto systémov na účtovníctvo bývalej Dea Mineraloel. V tejto súvislosti Shell & Dea Oil – ako vyplýva z dokumentu s názvom „Kurzinformationen zum FCP‑Projekt“ (Stručný oznam týkajúci sa projektu FCP) – sa už považovala za súčasť európskej organizácie spoločnosti Shell. Podľa uvedeného dokumentu „princíp dohody o spoločnom podniku zahrn[oval], že spoločný podnik mal ako súčasť európskej organizácie spoločnosti Shell prijať normy, systémy, postupy a kultúru spoločnosti Shell“, čo bol „dôvod, prečo v rámci zriadenia spoločného podniku, Shell [ & ] Dea Oil, mali byť prevádzkové postupy spoločností Shell a Dea zjednotené“, pričom bolo spresnené, že „prevádzkové postupy spoločnosti Shell predstav[ovali] normu, ktorú bolo potrebné dosiahnuť“.

85. Žalobkyne ďalej uvádzajú, že počas existencie spoločného podniku zamestnanci účtovného oddelenia spoločnosti RWE Dea nemali prístup k účtom spoločnosti Shell & Dea Oil.

86. Podľa žalobkýň preto skutočnosti, ktoré uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí, nepreukazujú existenciu „spoločného riadenia“ v zmysle rozsudku Avebe/Komisia, už citovaného v bode 76 vyššie, ale nanajvýš spoločnú kontrolu v zmysle článku 3 ods. 1 a článku 4 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. EÚ L 24, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40). Preukázanie spoločného riadenia by z kvalitatívneho hľadiska išlo ďalej než preukázanie týkajúce sa spoločnej kontroly a jeho predpokladom by bolo, že materské spoločnosti skutočne a aktívne spoločne riadia záležitosti.

87. Vzhľadom na to, že Komisia v prejednávanom prípade nepredložila dôkaz o spoločnom riadení, malo by byť napadnuté rozhodnutie zrušené v rozsahu, v akom Komisia žalobkyniam pripisuje zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Shell & Dea Oil.

88. Po prvé sa Komisia domnieva, že existuje domnienka skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu oboma materskými spoločnosťami na obchodné správanie spoločného podniku, pokiaľ sa preukáže nielen spoločná kontrola (takmer) 100 % obchodného podielu, ale tiež právomoc oboch materských spoločností vykonávať spoločné riadenie obchodnej politiky spoločného podniku.

89. Po druhé sa Komisia domnieva, že preukázala existenciu právomoci vykonávať spoločné riadenie, pričom sa odvolala na ustanovenia dohody o spoločnom podniku. Žalobkyne nespochybnili, že okolnosti, ktoré uviedla Komisia, preukazujú existenciu rozhodujúceho vplyvu oboch materských spoločností na strategické rozhodnutia spoločnosti Shell & Dea Oil. Vzhľadom na to, že materské spoločnosti mali lepšiu pozíciu na posúdenie konkrétneho usporiadania kontrolných vzťahov, majú povinnosť predložiť dôkaz o opaku, pokiaľ Komisia na základe okolností, ktoré uviedla, preukáže existenciu právomoci vykonávať spoločnú kontrolu obchodnej politiky spoločného podniku, čím založí domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu oboma materskými spoločnosťami.

90. Žalobkyne namietajú iba to, že neuplatňovali nijaký vplyv na distribučnú a cenovú politiku, t. j. na prevádzkové riadenie spoločnosti Shell & Dea Oil. Tvrdia, že každodenné riadenie spoločného podniku bolo integrované do „rozhodovacích a organizačných štruktúr“ skupiny Shell. Podľa Komisie však na účely preukázania existencie hospodárskeho subjektu stačí, aby sa rozhodujúci vplyv uplatňovaný materskými spoločnosťami týkal obchodnej politiky dcérskej spoločnosti v širšom zmysle, a to najmä strategických rozhodnutí. V dôsledku toho tvrdenie založené na uprednostňovanej možnosti, že skupina Shell uplatňuje vplyv na distribučnú a cenovú politiku Shell & Dea Oil, však nestačí na preukázanie, že obe materské spoločnosti spoločne neuplatňovali vplyv.

91. Okrem toho z ustanovení dohody o spoločnom podniku vyplýva, že obe materské spoločnosti riadili spoločný podnik spoločne. RWE Dea a Deutsche Shell boli v zhromaždení spoločníkov zastúpené paritne, pretože vlastnili rovnaké podiely na základnom imaní spoločného podniku. Rovnako zloženie výboru spoločného podniku a správnej rady bolo paritné. Obe materské spoločnosti mali tiež rovnaký počet zástupcov v dozornej rade.

92. Zatiaľ čo RWE vymenovala predsedu výboru spoločného podniku a predsedu dozornej rady, spoločnosť Shell so súhlasom spoločnosti RWE ustanovila predsedu predstavenstva. V prípade rovnosti hlasov mal predseda rozhodujúce právo veta, pričom členovia správnej rady mali povinnosť vynaložiť maximálne úsilie, ktoré je primerane možné na účely dosiahnutia dohody v rámci prijímania rozhodnutia. Navyše časť členov predstavenstva žalobkýň bola vymenovaná za členov dozornej rady spoločného podniku.

93. Pokiaľ ide o rozdelenie právomoci, správna rada bola jediná zodpovedná za prevádzkové riadenie spoločného podniku, avšak podliehala kontrole a riadiacej právomoci výboru spoločného podniku a zhromaždenia spoločníkov. Toto usporiadanie bolo doplnené povinnosťou poskytovať informácie a predkladať správy, ako aj právom materských spoločností na audit. Žalobkyne preto na rozdiel od toho, čo tvrdia, získali informácie, ktoré sa ich týkali, a samy mohli vykonať kontroly.

94. Podľa Komisie boli strategické otázky vyhradené výboru spoločného podniku a v poslednom stupni zhromaždeniu spoločníkov, v rámci ktorého sa rozhodnutia prijímali jednoduchou väčšinou. V rámci zhromaždenia spoločníkov a výboru spoločného podniku sa obe materské spoločnosti mali snažiť „zamedziť rovnosti hlasov“, pričom v prípade neúspechu mali riešenie nájsť vlastné materské spoločnosti každej skupiny.

95. Podľa Komisie spoločný podnik nepodliehal nezávislému riadeniu oboma materskými spoločnosťami a obe materské spoločnosti sa mali dohodnúť na spoločnom postupe v prípade akýchkoľvek otázok. Navyše obe materské spoločnosti boli rovnako informované o činnostiach spoločného podniku a na základe správ, ktoré im boli predkladané, mohli uplatňovať svoj vplyv v orgánoch spoločného podniku. Táto skutková situácia je základom pre domnienku, že obe materské spoločnosti skutočne uplatňovali rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku Shell & Dea Oil.

96. Žalobkyne na to reagovali tak, že riadenie Shell & Dea Oil bolo od začiatku „celkom integrované do rozhodovacích a hierarchických štruktúr skupiny Shell“. Pokiaľ ide o procesné pravidlá na účely prevádzkového riadenia, vyplýva z nich, že so zreteľom na prípadné neskoršie získanie výlučnej kontroly spoločnosťou Shell bolo od počiatku stanovené zosúladenie činností spoločného podniku s činnosťami skupiny Shell. Podľa Komisie však nešlo o predpokladanú organizačnú integráciu do skupiny Shell bez toho, aby bolo spochybnené spoločné riadenie spoločného podniku. Shell mala ako spolupracovník a poradca podporiť spoločný podnik. Procesné pravidlá však spresňujú, že táto úloha nemala vplyv na riadiacu právomoc spoločnosti RWE.

97. Okrem toho Komisia poukazuje na to, že tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého riaditeľ predaja spoločného podniku nepredkladal správy vedúcim zamestnancom tohto podniku, ale výlučne riaditeľovi spoločnosti Shell zodpovednému za vosky pre Európu, nie je podporené nijakým dôkazom. Tvrdenie žalobkýň sa v každom prípade týkalo výlučne štruktúry organizačných činností, ktoré boli pravdepodobne organizované tak, že údaje o predaji boli zbierané a spracované v spoločnosti Shell, ktorá sa naďalej zaoberala činnosťami súvisiacimi výlučne s „voskami“, zatiaľ čo bývalé činnosti spoločnosti RWE súvisiace s „voskami“ sa sústredili v spoločnom podniku. V každom prípade riaditeľ predaja bol členom správnej rady alebo v každom prípade mal v rámci svojho postavenia „vedúceho zamestnanca prvej úrovne“ povinnosť spolupracovať so správnou radou a poskytovať jej informácie. Podľa Komisie tak bola správna rada priamo informovaná konateľom alebo prostredníctvom správ spoločnosti Shell, čo bolo okrem iného nevyhnutné, keďže podľa bodu 13.4 dohody o spoločnom podniku sa konateľ zodpovedá výboru spoločného podniku.

98. Komisia ďalej uvádza, že prispôsobenie účtovných systémov vôbec nepovoľuje predpokladať existenciu výlučnej riadiacej právomoci skupiny Shell. RWE Dea mala prístup k účtovným údajom spoločnosti Shell & Dea Oil. Dokument s názvom „Stručný oznam týkajúci sa projektu FCP“ navyše potvrdzuje, že išlo o jednotnú organizáciu spoločného podniku prispôsobenú „obchodným postupom spoločnosti Shell“ a nie o prenesenie rozhodovacích právomocí na spoločnosť Shell. Na rozdiel od tvrdení žalobkýň uvedený dokument naznačoval, že bolo potrebné „zodpovedať sa obom spoločníkom“.

O spoločnej kontrole a spoločnom uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu na obchodné správanie spoločného podniku

99. Žalobkyne spochybňujú, že dôkaz týkajúci sa spoločnej kontroly bol dostatočný na preukázanie spoločného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu oboma materskými spoločnosťami na obchodné správanie spoločného podniku. Komisia trvá na tom, že uplatňovanie takého vplyvu možno predpokladať v prípade, keď obe materské spoločnosti vlastnia 100 % základného imania spoločného podniku, pričom ich podiely sú rovnaké, a keď existuje spoločná riadiaca právomoc. Okrem toho sa Komisia domnieva, že spoločnú riadiacu právomoc možno preukázať na základe skutočností obsiahnutých v dohode o spoločnom podniku.

100. Po prvé treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 „kontrola pozostáva z práv, zmlúv alebo akýchkoľvek iných prostriedkov, ktoré samostatne alebo spoločne a vzhľadom na príslušné skutočnosti alebo právne predpisy dávajú možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv nad podnikom“.

101. Podľa judikatúry Komisia nemôže na účely pripísania protisúťažného správania jednej spoločnosti inej spoločnosti na základe článku 81 ES vychádzať iba zo schopnosti uplatňovať rozhodujúci vplyv, ako to je v prípade uplatnenia nariadenia č. 139/2004 pri preukazovaní kontroly, bez toho, aby bolo potrebné overiť, či skutočne došlo k uplatneniu tohto vplyvu (rozsudok General Technic‑Otis a i./Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, bod 69).

102. Naopak Komisii v zásade prináleží, aby preukázala takýto rozhodujúci vplyv na základe súboru skutkových okolností (pozri rozsudok Avebe/Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 136 a tam citovanú judikatúru). Medzi tieto okolnosti patria kumulácia funkcií tými istými fyzickými osobami v rámci vedenia materskej spoločnosti a vedenia jej dcérskej spoločnosti alebo spoločného podniku (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Fuji Electric/Komisia, T‑132/07, Zb. s. II‑4091, bod 184; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, body 119 a 120) alebo skutočnosť, že uvedené spoločnosti mali povinnosť dodržiavať usmernenia zo strany ich jediného vedenia bez toho, aby sa na trhu správali nezávisle (pozri v tomto zmysle rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 29 vyššie, bod 527).

103. V prejednávanej veci Komisia nevychádzala z takého priameho preukázania uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spoločnosťami RWE a Shell na obchodné správanie spoločnosti Shell & Dea Oil.

104. Konštatovanie v odôvodnení 510 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého „Shell a RWE vykonávali počas prechodného obdobia spoločnú kontrolu nad spoločným podnikom“ totiž vychádzalo z rozhodnutia o povolení koncentrácie, ako to vyplýva z poznámky pod čiarou č. 666 napadnutého rozhodnutia. Následne Komisia v odôvodnení 549 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že „v prejednávanom prípade [bola] právomoc spoločností Shell a RWE vykonávať v rámci správnej rady spoločné riadenie spoločného podniku… preukázaná (pozri odôvodnenie 510) na základe dohody o spoločnom podniku“. Rovnako v odôvodnení 549 napadnutého rozhodnutia Komisia preskúmala podmienky prijímania rozhodnutia v rámci iných orgánov spoločného podniku abstraktným spôsobom, t. j. výlučne na základe dohody o spoločnom podniku. Na základe toho Komisia v poslednej časti uvedeného odôvodnenia prijala záver, že počas obdobia spoločného podniku Shell a RWE vykonávali spoločnú kontrolu nad spoločným podnikom a výslovne v poznámke pod čiarou č. 680 napadnutého rozhodnutia odkázala na rozhodnutie o povolení koncentrácie.

105. Z toho vyplýva, že Komisia v prejednávanom prípade prijala záver o spoločnom uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu spoločnosťami Shell a RWE na obchodné správanie Shell & Dea Oil výlučne na základe abstraktnej analýzy dohody o spoločnom podniku podpísanej pred začatím fungovania spoločnosti Shell & Dea Oil podobne ako v prípade analýzy vykonanej podľa pravidiel upravujúcich povolenie koncentrácií.

106. Po druhé Všeobecný súd bol požiadaný o preskúmanie toho, v akom rozsahu môže taká abstraktná a výhľadová analýza vykonaná v oblasti koncentrácií, kde prijatie rozhodnutia o povolení predchádza začiatku fungovania spoločného podniku, slúžiť aj na preukázanie skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na obchodné správanie spoločného podniku v rozhodnutí, v ktorom sa materským spoločnostiam pripisuje zodpovednosť za porušenie článku 81 ES, ktorého sa v minulosti dopustil uvedený spoločný podnik.

107. V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že hoci právomoc alebo možnosť určovať obchodné rozhodnutia spoločného podniku samy osebe vyplývajú iba zo samotnej schopnosti uplatňovať rozhodujúci vplyv na jeho obchodné správanie, a teda z pojmu „kontrola“ v zmysle nariadenia č. 139/2004, Komisia a súd Únie môžu predpokladať, že právne predpisy a ustanovenia dohôd týkajúcich sa fungovania uvedeného podniku, a to najmä ustanovenia zmluvy o založení spoločného podniku a dohody akcionárov upravujúcej hlasovanie, boli vykonané a dodržané. V takom rozsahu môže preskúmanie skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na obchodné správanie spoločného podniku spočívať v abstraktnej analýze dokumentov podpísaných pred začiatkom jeho fungovania podobne ako v prípade analýzy týkajúcej sa kontroly. Konkrétne, pokiaľ uvedené predpisy a ustanovenia stanovujú, že na prijatie rozhodnutia v rámci orgánu spoločného podniku sú potrebné hlasy každej materskej spoločnosti, Komisia a súd Únie môžu v prípade neexistencie dôkazu o opaku prijať záver, že materské spoločnosti uvedené rozhodnutia prijali spoločne (pozri v tomto zmysle rozsudky Avebe/Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, body 137 až 139; Fuji Electric/Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, body 186 až 193, a General Technic‑Otis/Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, body 112 a 113).

108. Keďže však preskúmanie týkajúce sa skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu je retrospektívne a môže sa teda opierať o konkrétne skutočnosti, Komisia, ako aj dotknutí účastníci konania môžu predložiť dôkaz, že obchodné rozhodnutia spoločného podniku boli prijímané na základe postupov, ktoré sú odlišné od postupov, ktoré vyplývali zo samotného abstraktného preskúmania dohôd týkajúcich sa fungovania spoločného podniku (pozri v tomto zmysle rozsudky Fuji Electric/Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, body 194 a 195, a General Technic‑Otis a i./Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, body 115 až 117). Konkrétne Komisia alebo dotknutí účastníci konania môžu predložiť dôkaz, že bez ohľadu na právomoc jedinej materskej spoločnosti prijímať predmetné rozhodnutia prostredníctvom svojich zástupcov v orgánoch spoločného podniku boli tieto rozhodnutia v skutočnosti prijímané viacerými alebo všetkými materskými spoločnosťami jednomyseľne.

O dôvodnosti konštatovania Komisie týkajúceho sa pripísania zodpovednosti spoločnostiam RWE a Shell za porušenie, ktorého sa dopustila Shell & Dea Oil

109. Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 99 až 108 vyššie treba preto preskúmať, či Komisia v napadnutom rozhodnutí dostatočne preukázala skutočnosti, na základe ktorých bolo možné žalobkyniam pripísať zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila Shell & Dea Oil.

110. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia založila svoje zistenie týkajúce sa solidárnej zodpovednosti žalobkýň a skupiny Shell za porušenie, ktorého sa dopustila Shell & Dea Oil, na dvoch skutočnostiach: po prvé na existencii spoločnej riadiacej právomoci, ktorú preukázala na základe preskúmania dohody o spoločnom podniku s odvolaním sa na rozhodnutie o povolení koncentrácie, v rámci ktorej Shell a RWE najskôr získali spoločnú kontrolu nad spoločnosťou Shell & Dea Oil a následne po uplynutí prechodného obdobia Shell získala výlučnú kontrolu nad spoločným podnikom; po druhé na skutočnosti, že obe materské spoločnosti spoločne a v rovnakých podieloch vlastnili celé základné imanie spoločného podniku.

111. V prvom rade, pokiaľ ide o pripomienku žalobkýň, podľa ktorej „spoločná rozhodovacia právomoc“ vyplýva skôr zo samotnej možnosti uplatňovať rozhodujúci vplyv, t. j. kontrolu v zmysle článku 2 nariadenia č. 139/2004, než zo skutočného vykonávania uvedenej kontroly, stačí pripomenúť, že v prípade neexistencie dôkazu o opaku možno spoločné riadenie v rámci týchto skutkových okolností vyvodiť z takej spoločnej riadiacej právomoci, aká vyplýva z dohôd upravujúcich fungovanie spoločného podniku (pozri body 107 a 108 vyššie).

112. V druhom rade, pokiaľ ide o povahu spoločného riadenia, Všeobecný súd v rozsudku Avebe/Komisia, už citovanom v bode 76 vyššie (body 136 až 138), považoval za relevantné údaje preukazujúce, že členovia orgánov spoločného podniku, ktorých vymenovala každá z materských spoločností a ktorí zastupovali ich obchodné záujmy, mali pri určovaní a vykonávaní obchodnej politiky spoločného podniku úzko spolupracovať a že rozhodnutia, ktoré prijali, mali nevyhnutne odrážať zhodu vôlí materských spoločností, ktorým Komisia pripísala zodpovednosť. Okrem toho Všeobecný súd uviedol dôkazy preukazujúce pravidelné kontakty medzi materskými spoločnosťami a členmi orgánov spoločného podniku, ktorých ustanovila každá z materských spoločností, týkajúce sa obchodnej politiky spoločného podniku. Všeobecný súd preskúmal nielen prijímanie strategických rozhodnutí v rámci spoločného podniku, ale aj riadenie bežných záležitostí, a uviedol, že obaja riadi telia, ktorých vymenovali obe materské spoločnosti, mali v tomto ohľade úzko spolupracovať (rozsudok Avebe/Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, body 136 až 138).

113. Okrem toho Všeobecný súd v rozsudku General Technic‑Otis a i./Komisia, už citovanom v bode 26 vyššie (body 112 a 118) zdôraznil, že 75 % spoločného podniku vlastnila Otis Belgique a zvyšných 25 % vlastnila General Technic a že podľa stanov spoločného podniku bol každý spoločník zastúpený v správnej rade spoločnosti pomerne podľa svojho podielu na základnom imaní. Keďže rozhodnutia správnej rady sa museli prijímať 80 % väčšinou hlasov, Otis nevyhnutne prostredníctvom svojich zástupcov v správnej rade počas celého obdobia porušenia vyjadrovala svoj súhlas so všetkými uvedenými rozhodnutiami.

114. V treťom rade, hoci je v prejednávanej veci nesporné, že RWE disponovala právom veta vo výbore spoločného podniku a v zhromaždení spoločníkov, nevzťahovalo sa to na rozhodnutia týkajúce sa riadenia spoločného podniku. Naproti tomu rozhodujúci hlas predsedu správnej rady vymenovaného spoločnosťou Shell znamená, že členovia, ktorých táto spoločnosť vymenovala, mohli prijímať rozhodnutia v rámci správnej rady napriek prípadnej námietke členov, ktorých vymenovala spoločnosť RWE. Preto nebolo možné na základe samotných ustanovení dohody o spoločnom podniku uvedených v napadnutom rozhodnutí preukázať, že obe materské spoločnosti pri riadení spoločného podniku úzko spolupracovali a že prijímanie rozhodnutí správnej rady spoločného podniku nevyhnutne odrážalo vôľu každej z materských spoločností, ktorým bola pripísaná zodpovednosť.

115. Napokon treba uviesť, že Komisia nepredložila nijaký konkrétny skutkový dôkaz, akým sú najmä zápisnice zo zasadnutí správnej rady, aby preukázala, že obe materské spoločnosti úzko spolupracovali pri riadení spoločného podniku a že rozhodnutia prijaté v uvedenej rade odrážali vôľu každej z materských spoločností, ktorým bola pripísaná zodpovednosť.

116. Preto dôkazy, na základe ktorých Všeobecný súd v rozsudkoch Avebe/Komisia, už citovanom v bode 76 vyššie, a General Technic‑Otis a i./Komisia, už citovanom v bode 26 vyššie, dospel k záveru o spoločnom riadení, v tomto prípade chýbajú.

117. V štvrtom rade však Komisia tvrdí, že na účely preukázania existencie jedného hospodárskeho subjektu stačí, aby sa rozhodujúci vplyv uplatňovaný materskými spoločnosťami týkal obchodnej politiky dcérskej spoločnosti v širšom zmysle, a to najmä strategických rozhodnutí.

118. Po prvé v tejto súvislosti treba zdôrazniť, že správna rada mala významnú úlohu pri určovaní obchodnej politiky spoločnosti Shell & Dea Oil. Podľa bodu 13.2 dohody o spoločnom podniku bola uvedená rada ako jediná zodpovedná za riadenie činností spoločného podniku a disponovala právomocou a autoritou na vykonávanie cieľov spoločného podniku bez toho, aby tým boli dotknuté strategické právomoci vyhradené výboru spoločného podniku. Podľa bodu 12.5 uvedenej dohody sa tieto vyhradené právomoci v podstate obmedzovali na prijímanie rozpočtu a obchodného plánu, rozhodnutia týkajúce sa investícií a zmlúv s tretími osobami presahujúcich určitú hodnotu, vymenovávanie členov správnej rady, ako aj reštrukturalizáciu.

119. Po druhé z ustálenej judikatúry citovanej v bodoch 112 a 113 vyššie vyplýva, že vplyv materských spoločností na prevádzkové riadenie spoločného podniku uplatňovaný prostredníctvom členov správnej rady tohto podniku, ktorých vymenovali tieto materské spoločnosti, je celkom relevantný na účely posúdenia existencie hospodárskej jednoty medzi materskými spoločnosťami a uvedeným spoločným podnikom.

120. Po tretie je pravda, že otázka prevádzkového riadenia nemusí byť relevantná v rozsahu, v akom ide o dcérsku spoločnosť v 100 % vlastníctve jedinej materskej spoločnosti, keďže samotným preukázaním prevádzkovej samostatnosti dcérskej spoločnosti nemožno vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu (pozri judikatúru citovanú v bode 49 vyššie).

121. V prípade jediného akcionára sú však akékoľvek rozhodnutia – vrátane rozhodnutí týkajúcich sa prevádzkového riadenia dcérskej spoločnosti – prijímané členmi štatutárneho orgánu, ktorí sú ustanovení a vymenovaní buď priamo alebo nepriamo (prostredníctvom orgánov, ktorých členovia boli ustanovení materskou spoločnosťou) jedinou materskou spoločnosťou. Rovnako v prípade neexistencie ďalšieho akcionára sú jedinými obchodnými záujmami, ktoré sa prejavujú v rámci dcérskej spoločnosti, v zásade obchodné záujmy jediného akcionára. Komisia tak môže predpokladať skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu aj v prípade, keď členovia štatutárneho orgánu dcérskej spoločnosti vykonávajú prevádzkové riadenie nezávisle.

122. V prípade spoločného podniku existuje pluralita akcionárov a rozhodnutia orgánov spoločného podniku sú prijímané členmi zastupujúcimi obchodné záujmy rôznych materských spoločností, ktoré sa môžu zhodovať, ale takisto rozchádzať. Preto je relevantná otázka, či materská spoločnosť uplatňovala skutočný vplyv na prevádzkové riadenie spoločného podniku, a to najmä prostredníctvom vedúcich zamestnancov, ktorých ustanovila.

123. Po štvrté treba pripomenúť, že žalobkyne vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách už predložili relevantné dôkazy, pokiaľ ide o posúdenie existencie spoločného riadenia. Tvrdili, že obchodná a tarifná politika spoločného podniku, t. j. v podstate prevádzkové riadenie, vyplývala z rozhodnutí a kontroly samotnej spoločnosti Shell a že riadenie spoločného podniku bolo zahrnuté do štruktúry spoločnosti Shell. Samotné tvrdenia, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí na účely vyvrátenia týchto skutočností, sa však zakladali na práve veta, ktorým RWE disponovala vo výbore spoločného podniku a v zhromaždení spoločníkov. Ako však vyplýva najmä z bodu 118 vyššie, prevádzkové riadenie spoločného podniku nepatrilo do právomoci týchto orgánov. Naproti tomu prijímanie rozhodnutí, ktoré sú relevantné z hľadiska posúdenia spoločného riadenia, patrilo hlavne do právomoci správnej rady.

124. Komisia preto v napadnutom rozhodnutí nepreukázala spoločné riadenie spoločného podniku.

125. Navyše treba konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí okrem spoločného riadenia neuviedla nijaký dôkaz založený na hospodárskych, organizačných a právnych väzbách, ktorý by preukazoval skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu spoločnosťou RWE na obchodné správanie spoločného podniku.

126. Skutočnosť, že RWE a Shell vlastnili 100 % základného imania spoločnosti Shell & Dea Oil nemôže viesť k tomu, že skutkové okolnosti v prejednávanej veci sú podobné skutkovým okolnostiam vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Avebe/Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, keďže v uvedenom rozsudku Všeobecný súd prijal záver o spoločnom riadení spoločného podniku a svoj záver o skutočnom uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu oprel o iné relevantné nepriame dôkazy, ktoré v prejednávanom prípade chýbajú.

127. Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe predložila zoznam týkajúci sa kumulácie funkcií v rámci spoločností Dea Mineraloel a Shell & Dea Oil, ako aj žalobkýň, preukazujúci, že traja členovia predstavenstva spoločnosti RWE Dea boli v období od 2. januára do 30. júna 2002 zároveň členmi dozornej rady spoločnosti Shell & Dea Oil. V tejto súvislosti treba uviesť, že predtým, ako sa stali členmi dozornej rady spoločnosti Shell & Dea Oil, boli tie isté osoby členmi predstavenstva spoločnosti Dea Mineraloel. V období spoločného podniku však nemohlo dôjsť k nijakému prekrývaniu funkcií medzi členmi správnej rady alebo výboru spoločného podniku na jednej strane a členmi orgánov žalobkýň na druhej strane.

128. Aj za predpokladu, že by kumulácia funkcií, na ktorú poukázala Komisia v prejednávanej veci, mohla ovplyvniť posúdenie skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, touto skutočnosťou nemožno podporiť záver, ktorý bol v tejto súvislosti prijatý v napadnutom rozhodnutí. Odôvodnenie sa totiž v zásade musí dotknutej osobe oznámiť súčasne s rozhodnutím, ktoré jej spôsobuje ujmu. Absencia odôvodnenia nemôže byť napravená tým, že dotknutá osoba sa dozvie dôvody rozhodnutia v konaní pred súdmi Únie (rozsudky Súdneho dvora z 26. novembra 1981, Michel/Parlament, 195/80, Zb. s. 2861, bod 22, a Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 149).

129. Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba prijať záver, že dôkazy, ktoré Komisia zhrnula v napadnutom rozhodnutí, nestačia na preukázanie toho, že žalobkyne a Shell spoločne určovali správanie spoločnosti Shell & Dea Oil na trhu, takže Komisia nemohla platne prijať záver o existencii hospodárskej jednoty medzi žalobkyňami a spoločnosťou Shell & Dea Oil. V dôsledku toho Komisia porušila článok 81 ES, keď výlučne na základe skutočností uvedených v napadnutom rozhodnutí konštatovala solidárnu zodpovednosť žalobkýň za porušenie, ktorého sa dopustila Shell & Dea Oil.

130. Je preto potrebné vyhovieť druhej časti prvého žalobného dôvodu a zrušiť napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom Komisia konštatovala účasť žalobkýň na karteli v období od 2. januára do 30. júna 2002. Dôsledky konštatovanej nezákonnosti na sumu pokuty sú preskúmané v bode 260 a nasl.

2. O druhom žalobnom dôvode založenom na neuplatnení oznámenia o spolupráci z roku 2002 vo vzťahu k žalobkyniam

131. Žalobkyne subsidiárne tvrdia, že Komisia nesprávne uplatnila oznámenie o spolupráci z roku 2002 a porušila zásadu rovnosti zaobchádzania v rozsahu, v akom žalobkyne neoslobodila od uloženej pokuty a neznížila jej sumu, pričom zohľadnila žiadosť o spoluprácu podanú spoločnosťou Shell Deutschland Schmierstoff najmä v mene spoločnosti Shell Deutschland Oil. Pokuta uložená žalobkyniam by mala byť teda „zrušená alebo aspoň významným spôsobom znížená“ v súlade s uvedeným oznámením a úmyslom spoločnosti Shell, ktorý vyjadrila vo svojej žiadosti o spoluprácu.

O prvej časti založenej na nerozšírení uplatnenia žiadosti spoločnosti Shell o spoluprácu na žalobkyne

O napadnutom rozhodnutí

132. V napadnutom rozhodnutí Komisia konštatovala:

„…

(732) Shell bola prvým podnikom, ktorý poskytol dôkazy o porušení, ktoré je predmetom tohto rozhodnutia. Na základe poskytnutých dôkazov mohla Komisia prijať rozhodnutie, ktorým sa nariaďujú vyšetrovania v súvislosti s údajným porušením v tomto sektore…

(736) Shell má preto nárok na oslobodenie od pokút v súlade s bodom 8 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Z toho vyplýva, že pokuta uložená spoločnosti Shell sa znižuje v rozsahu 100 %. Toto zníženie sa uplatní tiež na spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť spoločnosti Shell, pokiaľ ide o správanie spoločnosti Shell Deutschland Oil GmbH/Shell & Dea Oil. RWE je preto jediná zodpovedná za časť pokuty, ktorá vyplýva z jej správania.“

133. Pokiaľ ide o neuplatniteľnosť žiadosti spoločnosti Shell Deutschland Schmierstoff o spoluprácu na žalobkyne, Komisia v napadnutom rozhodnutí usúdila:

„…

(524) Shell tvrdí, že v období, počas ktorého bola Dea Mineraloel súčasťou podniku RWE (t. j. od začiatku porušenia, 3. septembra 1992, do 30. júna 2002), musí mať RWE tiež nárok na podmienečné oslobodenie priznané spoločnosti Shell.

(525) Shell okrem toho vyhlasuje, že jej nemôže byť spolu so spoločnosťou RWE pripísaná spoločná a nerozdielna zodpovednosť za obdobie od 2. januára do 30. júna 2002, ak Komisia rozhodne o uložení pokuty spoločnosti RWE. V takom prípade by mali byť zodpovednosti Shell a RWE posudzované odlišne…

(527) Komisia nemôže prijať všeobecné vyhlásenie ako dôvod zahrnutia spoločnosti RWE medzi subjekty s nárokom na podmienečné oslobodenie priznané spoločnosti Shell. Článok 81 [ES] sa týka protisúťažného správania na trhu počas daného obdobia, zatiaľ čo oznámenie o spolupráci z roku 2002 sa týka žiadostí o spoluprácu počas správneho konania. Čo sa týka žiadostí o spoluprácu, Komisia musí posúdiť, ktorému podniku patril žiadateľ v čase podania žiadosti. V čase žiadosti spoločnosti Shell o oslobodenie, ani Shell, ani RWE nepatrili tomu istému podniku. Shell je preto jediným podnikom, ktorý spĺňa požiadavky oznámenia o spolupráci z roku 2002 a môže preto využiť oslobodenie od pokuty.“

O prvej výhrade založenej na nerozšírení oslobodenia od pokuty priznaného spoločnosti Shell, pokiaľ ide o porušenie, ktorého sa dopustila Dea Mineraloel

134. Žalobkyne tvrdia, že Komisia nerozšírila účinok žiadosti o spoluprácu podanej spoločnosťou Shell, pokiaľ ide o porušenie, ktorého sa dopustila Dea Mineraloel v období od roku 1992 do 2. januára 2002, keď bola táto spoločnosť v 100 % vlastníctve žalobkýň. Žalobkyne zdôrazňujú, že Dea Mineraloel je spoločnosťou, ktorej nástupcom bola spoločnosť Shell Deutschland Oil po tom, čo ju nadobudla spoločnosť Shell. Navyše spoločnosť, ktorá podala žiadosť o spoluprácu, Shell Deutschland Schmierstoff, je dcérskou spoločnosťou Shell Deutschland Oil.

135. Žalobkyne sa domnievajú, že pri uplatnení oznámenia o spolupráci z roku 2002 podnik, ktorému sa priznáva oslobodenie od pokuty, by mal byť zohľadnený tak, ako existoval v čase spáchania porušenia, takže Komisia porušila uvedené oznámenie, keď odmietla rozšíriť uplatnenie žiadosti o spoluprácu podanú spoločnosťou Shell Deutschland Schmierstoff na žalobkyne. Vyplýva to najmä z článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého pri stanovení sumy pokuty uloženej podnikom za porušenie článku 81 ES sa zohľadní závažnosť a dĺžka trvania tohto porušenia. Podľa žalobkýň, keďže závažnosť a dĺžka trvania porušenia odkazujú na taký stav podniku, aký existoval v čase účasti na porušení, treba pri uplatnení oznámenia o spolupráci z roku 2002 použiť tú istú definíciu podniku.

136. Po prvé treba uviesť, že podľa judikatúry možnosť sankcionovať materskú spoločnosť za správanie dcérskej spoločnosti teda nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia určeného iba dcérskej spoločnosti, ktorá sa zúčastnila na porušení. Komisia má preto možnosť voľby sankcionovať buď dcérsku spoločnosť, ktorá sa zúčastnila na porušení, alebo materskú spoločnosť, ktorá ju počas obdobia uvádzaného v rozhodnutí ovládala. Túto voľbu má Komisia aj v prípade hospodárskeho nástupníctva v ovládaní dcérskej spoločnosti, takže môže pripísať správanie dcérskej spoločnosti bývalej materskej spoločnosti za obdobie predchádzajúce postúpeniu a novej materskej spoločnosti za zvyšok (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, body 331 a 332 a tam citovanú judikatúru).

137. Z tejto judikatúry vyplýva, že Komisia je oprávnená preskúmať a oddelene určiť zodpovednosť bývalej a novej materskej spoločnosti dcérskej spoločnosti, ktorá sa priamo podieľala na porušení.

138. V prejednávanej veci sa preto Komisia nedopustila nesprávneho posúdenia, keď oddelene určila zodpovednosť spoločnosti RWE za porušenie, ktorého sa dopustila Dea Mineraloel (v období od roku 1992 do 2. januára 2002), a zodpovednosť spoločnosti Shell za porušenie, ktorého sa dopustila nástupnícka spoločnosť spoločnosti Dea Mineraloel, t. j. Shell Deutschland Oil a jej dcérska spoločnosť, Shell Deutschland Schmierstoff (od 30. júna 2002).

139. Po druhé treba preskúmať cieľ programu zhovievavosti Komisie.

140. V tejto súvislosti už bolo rozhodnuté, že základom na zníženie pokút v prípade spolupráce podnikov podieľajúcich sa na porušeniach práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže je domnienka, podľa ktorej takáto spolupráca uľahčuje úlohu Komisie, ktorej cieľom je zistenie existencie porušenia, prípadne dosiahnutie jeho ukončenia (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 399, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 225).

141. Okrem toho treba pripomenúť, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 v bodoch 3 a 4 stanovuje:

„Komisia je informovaná, že určité podniky zapojené do tohto typu nezákonných dohôd chcú skoncovať s touto svojou účasťou a informovať ju o existencii takýchto dohôd, ale sú odradené, aby tak vykonali, vysokými pokutami, ktoré by im boli prípadne uložené. … Komisia sa domnievala, že je v záujme [Únie] zabezpečiť priaznivé zaobchádzanie spoločnostiam, ktoré s ňou spolupracujú. Záujmy spotrebiteľov a občanov o zabezpečenie, aby sa odhalili a potrestali tajné kartely, prevažujú [nad záujmom na uložení] pokuty tým podnikom, ktoré umožnia Komisii odhaliť a potrestať takéto praktiky.“

142. Z oznámenia o spolupráci z roku 2002 teda vyplýva, že vina a zodpovednosť podnikov za porušenie sa uplatnením uvedeného oznámenia nespochybňujú a že na účely podnietenia odhaliť tajné kartely sa zrušia alebo znížia finančné dôsledky uvedenej zodpovednosti.

143. Z toho vyplýva, že jediným cieľom programu zhovievavosti je uľahčiť v záujme spotrebiteľov a európskych občanov zisťovanie takých praktík podnecovaním účastníkov kartelov, aby ich odhalili. Výhody, ktoré môžu získať podniky podieľajúce sa na takých praktikách, preto nemôžu presiahnuť úroveň, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie úplnej účinnosti programu zhovievavosti.

144. Po tretie podľa bodu 8 oznámenia o spolupráci z roku 2002 Komisia udelí podniku oslobodenie od akejkoľvek pokuty, ktorá by bola inak uložená, na jednej strane ak je podnik prvý, ktorý predkladá dôkaz, ktorý Komisii umožní prijať rozhodnutie na vykonanie vyšetrovania týkajúceho sa údajného kartelu, alebo na druhej strane ak je podnik prvý, ktorý predloží dôkaz, ktorý Komisii umožní zistiť porušovanie článku 81 ES v rámci údajného kartelu.

145. Preto na rozdiel od článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003, ktorý odkazuje na dĺžku trvania porušenia a tým na rôzne zloženia podniku zahrnujúceho priamo zodpovednú spoločnosť alebo činnosť dotknutú počas celej dĺžky trvania porušenia, sa oznámenie o spolupráci z roku 2002 zameriava na čas podania žiadosti o spoluprácu, takže pojem „podnik“ v zásade označuje taký hospodársky subjekt, aký existoval v čase podania uvedenej žia dosti.

146. Tento výklad je navyše v súlade s cieľom oznámenia o spolupráci z roku 2002, ktorým je uľahčiť zisťovanie takých praktík podnecovaním účastníkov kartelov, aby ich odhalili. Vzhľadom na možnosť pripísať zodpovednosť spoločnosti, ktorá sa priamo podieľala na karteli, iným spoločnostiam, s ktorými tvorí jeden hospodársky subjekt, treba totiž na účely zachovania podnecovania odhaľovať informácie zahrnujúce tiež zodpovednosť uvedenej spoločnosti umožniť, aby akákoľvek spoločnosť patriaca podniku v čase podania žiadosti o spoluprácu bola oslobodená od sankcií, ktoré by boli uložené v prípade absencie takej žiadosti.

147. Naproti tomu rozšírenie uplatnenia žiadosti o spoluprácu na podniky, ktorým patrila spoločnosť, ktorá sa priamo podieľala na karteli, alebo ktorým prináležala dotknutá činnosť, nemá za obvyklých okolností v čase podania žiadosti vplyv na právne postavenie spoločností, ktoré tvoria jeden podnik so spoločnosťou, ktorá podala žiadosť. Také rozšírenie preto nemôže v zásade slúžiť ako jediný cieľ oznámenia o spolupráci z roku 2002, ktorým je podnecovanie podnikov, aby v záujme spotrebiteľov Únie odhaľovali tajné kartely.

148. Z toho vyplýva, že Komisia neporušila oznámenie o spolupráci z roku 2002, keď v odôvodnení 527 napadnutého rozhodnutia usúdila, že rozsah podniku, ktorému bolo potrebné priznať oslobodenie od pokuty, mal byť vymedzený na základe takých skutočnosti, aké existovali v čase podania žiadosti o spoluprácu.

149. Po štvrté treba uviesť, že v rámci tejto časti žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia iba to, že by mali mať nárok na oslobodenie od pokuty, ktoré bolo priznané spoločnosti Shell z dôvodu informácií, ktoré Shell Deutschland Schmierstoff, spoločnosť patriaca skupine Shell v čase podania žiadosti o spoluprácu, predložila Komisii.

150. Treba usúdiť, že pokiaľ ide o obdobie pred 2. januárom 2002, rozšírenie uplatnenia oslobodenia od pokuty na žalobkyne nemohlo zvýšiť účinnosť uplatnenia programu zhovievavosti Komisie a tým viesť k výhode pre európskych spotrebiteľov. Zodpovednosť žalobkýň bola totiž určená oddelene od zodpovednosti spoločnosti Shell. Pokuta, ktorá im bola uložená, preto nemohla viesť k nijakému finančnému znevýhodneniu spoločnosti Shell a odradiť ju tým od predloženia všetkých informácií, ktoré chcela poskytnúť Komisii na účely získania oslobodenia od pokuty podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002.

151. Okrem toho, ako Komisia správne uvádza, nie je nespravodlivé odmeniť novú materskú spoločnosť dcérskej spoločnosti, ktorá prostredníctvom vnútorných kontrol zistí porušenie a následne sa rozhodne spolupracovať s Komisiou, priznaním oslobodenia od pokuty a neuplatniť toto opatrenie v prípade bývalého vlastníka podniku, ktorý nevynaložil toto úsilie a neprispel k objasneniu porušenia.

152. Komisia preto v prejednávanom prípade uplatnila oznámenie o spolupráci z roku 2002 v súlade s jeho cieľom.

153. Po piate napokon treba pripomenúť, že podľa judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania, ktorá vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, ak takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie zakotvenú v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., C‑550/07 P, Zb. s. I‑8301, body 54 a 55).

154. V prejednávanej veci existuje značný rozdiel medzi situáciou žalobkýň a situáciou spoločností patriacich do skupiny Shell, ktoré mali nárok na oslobodenie od pokuty priznané v nadväznosti na žiadosť spoločnosti Shell Deutschland Schmierstoff o spoluprácu, a to konkrétne že v čase podania uvedenej žiadosti tieto spoločnosti na rozdiel od žalobkýň tvorili so spoločnosťou Shell Deutschland Schmierstoff jeden podnik v zmysle článku 81 ES. Tento rozdiel je relevantný z hľadiska rozšírenia uplatnenia oslobodenia od pokuty, ako to vyplýva z analýzy, ktorá sa nachádza v bodoch 145 až 148 vyššie.

155. Komisia preto posudzovala rozdielne situácie rozdielne, takže neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

156. Z uvedeného vyplýva, že treba potvrdiť zistenie Komisie, podľa ktorého nemohli žalobkyne využiť oslobodenie od pokuty priznané spoločnosti Shell, pokiaľ ide o porušenie, ktorého sa dopustila Dea Mineraloel.

O druhej výhrade založenej na nerozšírení oslobodenia od pokuty priznaného skupine Shell, pokiaľ ide o porušenie, ktorého sa dopustila Shell & Dea Oil

157. Svojou druhou výhradou žalobkyne kritizujú nerozšírenie oslobodenia od pokuty priznaného skupine Shell, pokiaľ ide o porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Shell & Dea Oil, spoločný podnik v spoluvlastníctve spoločností Shell a RWE v období od 2. januára do 30. júna 2002.

158. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že v nadväznosti na analýzu druhej časti prvého žalobného dôvodu Všeobecný súd prijal záver o zrušení napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia sankcionovala žalobkyne za porušenie, ktorého sa dopustila Shell & Dea Oil. Preto netreba ďalej skúmať túto výhradu.

159. Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba zamietnuť výhradu založenú na nerozšírení oslobodenia od pokuty priznaného spoločnosti Shell v prípade porušenia, ktorého sa dopustila Dea Mineraloel, a netreba sa ani vyjadrovať k nerozšíreniu oslobodenia od pokuty priznaného spoločnosti Shell v prípade porušenia, ktorého sa dopustila Shell & Dea Oil.

O druhej časti založenej na práve žalobkýň na úplné oslobodenie od pokuty alebo podstatné zníženie sumy pokuty na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002

160. Žalobkyne tvrdia, že im malo byť priznané oslobodenie od pokuty alebo podstatné zníženie sumy tejto pokuty na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002. Informácie, ktoré poskytla Shell, totiž pochádzali od bývalých zamestnancov spoločnosti Dea Mineraloel a Shell & Dea Oil, ktorá sa neskôr premenovala na Shell Deutschland Oil, ktorá je materskou spoločnosťou spoločnosti Shell Deutschland Schmierstoff.

161. V každom prípade žalobkyne v rámci správneho konania tiež predložili významné dôkazy a jediným dôvodom, prečo ich nemohli predložiť skôr, bolo, že Komisia ich oneskorene informovala o tom, že bolo voči nim vedené vyšetrovanie.

162. Na úvod treba pripomenúť, že podľa judikatúry Komisia disponuje voľnou úvahou na posúdenie toho, či jej informácie alebo dokumenty dobrovoľne poskytnuté podnikmi uľahčili úlohu a či je opodstatnené priznať podnikom oslobodenie od pokuty alebo zníženie sumy pokuty v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 2002 (pozri v tomto zmysle rozsudky Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 394, a z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 248). Nič to nemení na tom, že Všeobecný súd sa nemôže o uvedenú voľnú úvahu oprieť, aby odmietol vykonať podrobné preskúmanie tak právneho, ako aj skutkového posúdenia, ktoré v tejto súvislosti vykonala Komisia (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, Zb. s. I‑13085, bod 62).

163. Následne podľa judikatúry citovanej v bode 140 vyššie je totiž základom pre zníženie pokút v prípade spolupráce podnikov podieľajúcich sa na porušeniach práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže úvaha, podľa ktorej takáto spolupráca uľahčuje úlohu Komisie spočívajúcu v zistení existencie porušenia a v jeho prípadnom ukončení.

164. Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 143 vyššie, jediným cieľom programu zhovievavosti je uľahčiť v záujme spotrebiteľov a európskych občanov zisťovanie takých kartelov podnecovaním účastníkov kartelov, aby ich odhalili. Výhody, ktoré môžu získať podniky podieľajúce sa na takých praktikách preto nemôžu presiahnuť úroveň, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie úplnej účinnosti programu zhovievavosti.

165. Napokon treba pripomenúť, že na rozdiel od článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003, ktorý odkazuje na dĺžku trvania porušenia a tým na rôzne zloženia podniku zahrnujúceho priamo zodpovednú spoločnosť alebo činnosť dotknutú počas celej dĺžky trvania porušenia, sa oznámenie o spolupráci z roku 2002 zameriava na čas podania žiadosti o spoluprácu, takže použitý pojem „podnik“ v zásade označuje taký hospodársky subjekt, aký existoval v čase podania uvedenej žiadosti.

166. Z týchto úvah vyplýva, že skutočnosť, že informácie umožňujúce spoločnosti Shell využiť program zhovievavosti poskytli zamestnanci, ktorí boli pred nadobudnutím spoločnosti Dea Mineraloel spoločnosťou Shell zamestnaní skupinou RWE, nie je pri posudzovaní oprávnenosti žalobkýň na priznanie oslobodenia alebo zníženia sumy pokuty relevantná.

167. Žalobkyne totiž neuvádzajú nijaký právny predpis, ktorý by Komisii ukladal povinnosť oslobodiť žalobkyne od povinnosti zaplatiť pokutu z dôvodu, že zamestnanci, ktorí prispeli k zisteniu kartelu alebo kartelovej činnosti spoločnosti, ktorá podala žiadosť o spoluprácu, boli v minulosti súčasťou spoločnosti, ktorú vlastnili žalobkyne.

168. Naproti tomu z oznámenia o spolupráci z roku 2002, ktoré sa zameriava na čas podania žiadosti o spoluprácu, vyplýva, že odhalenia zamestnancov spoločnosti, ktorá podala žiadosť o spoluprácu, môžu slúžiť iba podniku, ktorému uvedená spoločnosť patrila v čase podania žiadosti o spoluprácu. Len taký výklad zabezpečí, že rozsah oslobodenia od pokuty alebo zníženia sumy pokuty priznaný na základe programu zhovievavosti nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa tohto programu, ktorým je podnecovať účastníkov tajných kartelov, aby ich odhaľovali.

169. V dôsledku toho treba prvú výhradu žalobkýň zamietnuť.

170. Po druhé žalobkyne tvrdia, že Komisia im mala priznať podstatné zníženie sumy pokuty z dôvodu dôkazov, ktoré poskytli počas správneho konania.

171. V tejto súvislosti stačí uviesť, že žalobkyne uvádzajú iba vyvrátenie tvrdenia spoločnosti MOL, ktoré sa nachádza v odôvodnení 222 napadnutého rozhodnutia a v prípade ktorého predložili dodatočné dôkazy. Ako však uvádza Komisia, účasť spoločnosti MOL na karteli bola konštatovaná na základe pádnych dôkazov. Okrem toho treba uviesť, že žalobkyne predložili tieto informácie v odpovedi na žiadosť Komisie o informácie v čase, keď už aspoň tri ďalšie podniky dobrovoľne predložili dôkazy a informácie týkajúce sa fungovania kartelu. Komisia sa preto nedopustila pochybenia alebo nezákonnosti, keď odmietla žalobkyniam priznať oslobodenie od pokuty alebo zníženie sumy tejto pokuty na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002.

172. V každom prípade Všeobecný súd pri výkone neobmedzenej právomoci usudzuje, že vzhľadom na skutkové a právne okolnosti prejednávanej veci dôkazy, ktoré predložili žalobkyne, neodôvodňujú také zníženie.

173. Vzhľadom na uvedené treba druhú časť druhého žalobného dôvodu zamietnuť.

O tretej časti založenej na porušení práva žalobkýň na obhajobu

174. V rámci tretej časti druhého žalobného dôvodu žalobkyne predovšetkým tvrdia, že ich možnosti podať žiadosť o spoluprácu boli od začiatku zúžené, keďže činnosť dotknutá porušením bola prevedená na Shell. Tým, že ich Komisia neinformovala o vyšetrovaní vedenom voči nim pred zaslaním oznámenia o výhradách, im bola odňatá možnosť podať včas žiadosť o spoluprácu. Komisia tak porušila ich právo na obhajobu.

175. Podľa ustálenej judikatúry dodržiavanie práva na obhajobu vyžaduje, aby dotknutý podnik mal možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti jednak skutkových okolností a okolností, ktorých sa dovoláva, ako aj dokumentov, o ktoré Komisia oprela svoje zistenie existencie porušenia Zmluvy (rozsudky Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 10, a zo 6. apríla 1995, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, C‑310/93 P, Zb. s. I‑865, bod 21).

176. Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 túto zásadu odráža, keďže stanovuje, že účastníkom konania sa zašle oznámenie o výhradách, ktoré musí jasne uviesť všetky podstatné okolnosti, z ktorých Komisia v tomto štádiu konania vychádza (rozsudok Súdneho dvora Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 67), aby mohli dotknuté osoby skutočne zistiť, aké konanie im Komisia vytýka, a uplatniť svoju obranu ešte predtým, ako Komisia prijme konečné rozhodnutie. Táto požiadavka je dodržaná vtedy, pokiaľ uvedené rozhodnutie nepripisuje dotknutým osobám iné porušenia, než sú porušenia uvedené v oznámení o výhradách, a obsahuje len skutočnosti, ku ktorým sa dotknuté osoby mali možnosť vyjadriť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T‑213/00, Zb. s. II‑913, bod 109 a tam citovanú judikatúru).

177. V prejednávanej veci žalobkyne netvrdia, že oznámenie o výhradách, ktoré im bolo určené, neobsahovalo všetky skutočnosti, ktoré boli vo vzťahu k nim uvedené v napadnutom rozhodnutí. Poukazujú iba na to, že tým, že ich Komisia neupozornila, pokiaľ ide o začatie správneho konania, boli v porovnaní s podnikmi, ktorých sa týkali kontroly Komisie, znevýhodnené.

178. Súdny dvor však už rozhodol, že pokiaľ je adresátovi oznámenia o výhradách umožnené, aby v priebehu kontradiktórneho správneho konania účinne vyjadril svoje stanovisko k reálnosti a relevantnosti Komisiou uvedených skutkových zistení a okolností, Komisia v zásade nie je povinná tomuto adresátovi pred zaslaním oznámenia o výhradách adresovať opatrenie týkajúce sa vyšetrovania (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 122).

179. Žalobkyne sa preto nemôžu účinne domáhať porušenia svojho práva na obhajobu.

180. Toto konštatovanie nemožno spochybniť tým, že sa žalobkyne odvolajú na rozhodnutie Komisie K(2004) 2826 z 3. septembra 2004 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E‑1/38.069 – Medené sanitárne rúry). Je potrebné pripomenúť, že rozhodnutia týkajúce sa iných vecí môžu mať iba orientačný charakter, pokiaľ okolnosti vecí nie sú rovnaké (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 21. septembra 2006, JCB Service/Komisia, C‑167/04 P, Zb. s. I‑8935, body 201 a 205, a zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, Zb. s. I‑4405, bod 60).

181. Žalobkyne sa nemôžu platne odvolávať ani na okolnosť, že prenesenie kartelovej činnosti na spoločnosť Shell im sťažilo spoluprácu s Komisiou.

182. Ako správne uviedla Komisia, žalobkyniam totiž nič nebránilo, aby podali žiadosť o spoluprácu v čase, keď spolu so spoločnosťou Dea Mineraloel tvorila jeden hospodársky subjekt.

183. Takisto treba pripomenúť, že cieľom programu zhovievavosti nie je pripraviť pre podniky podieľajúce sa na tajných karteloch, ktoré boli upozornené na začatie konania Komisie, možnosť uniknúť pred finančnými dôsledkami ich zodpovednosti, ale uľahčiť v záujme spotrebiteľov a európskych občanov zisťovanie takých praktík podnecovaním účastníkov kartelov, aby ich odhalili. Výhody, ktoré môžu získať podniky podieľajúce sa na takých praktikách preto nemôžu presiahnuť úroveň, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie úplnej účinnosti programu zhovievavosti.

184. Nijaký záujem európskych spotrebiteľov však nevyžaduje, aby Komisia priznala oslobodenie od pokuty alebo zníženie sumy tejto pokuty vyššiemu počtu podnikov, než je počet, ktorý je nevyhnutný na zabezpečenie úplnej účinnosti programu zhovievavosti, tým, že prizná také oslobodenie alebo zníženie iným podnikom, než sú tie, ktoré ako prvé poskytli dôkazy umožňujúce Komisii nariadiť kontroly alebo zistiť porušenie.

185. Tretiu časť druhého žalobného dôvodu preto treba zamietnuť a v dôsledku toho treba zamietnuť aj tento žalobný dôvod ako celok.

3. O treťom žalobnom dôvode týkajúcom sa určenia obratu zohľadneného na účely stanovenia sumy pokuty uloženej žalobkyniam

186. Podľa žalobkýň Komisia pri určovaní obratu, ktorý mal byť základom na výpočet sumy pokuty, porušila článok 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 z dôvodu nedodržania základných zásad upravujúcich stanovenie sumy pokuty, a to najmä zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality. V podstate tvrdia, že Komisia použila ako základ priemer obratov dosiahnutých na trhoch dotknutých kartelom počas rokov 1999 až 2001, ktorý vypočítala na základe údajov poskytnutých spoločnosťou Shell a nie na základe údajov, ktoré predložili žalobkyne. Žalobkyne napokon tvrdia, že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia v tejto súvislosti.

O prvej časti založenej na nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia v súvislosti so stanovením hodnoty predaja žalobkýň

187. Žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia v súvislosti so stanovením hodnoty ich predaja. Na jednej strane z napadnutého rozhodnutia nevyplýva dôvod, pre ktorý si za referenčné obdobie vybrala posledné tri roky účasti na porušení. Na druhej strane Komisia dostatočne neodôvodnila z ohľadnenie údajov poskytnutých spoločnosťou Shell, pokiaľ ide o hodnotu predaja, ktorú dosiahli žalobkyne.

188. Na úvod treba v tejto súvislosti pripomenúť, že odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES musí byť prispôsobené povahe predmetného aktu a musí z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvaha inštitúcie, ktorá ho vydala, aby dotknuté osoby mohli poznať dôvody prijatého opatrenia a príslušný súd mohol vykonať svoje preskúmanie (rozsudky Súdneho dvora z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C‑17/99, Zb. s. I‑2481, a Elf Aquitaine, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 146).

189. Povinnosť odôvodniť individuálne rozhodnutie má za cieľ, okrem snahy umožniť preskúmanie súdom, poskytnúť dotknutej osobe dostatok údajov, aby prípadne zistila, či rozhodnutie obsahuje vadu, na základe ktorej možno spochybniť jeho platnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, Zb. s. I‑11177, bod 145, a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 462).

190. Odôvodnenie teda v zásade musí byť oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako rozhodnutie, ktoré jej spôsobuje ujmu. Absencia odôvodnenia nemôže byť napravená tým, že dotknutá osoba sa dozvie dôvody rozhodnutia v konaní pred súdmi Únie (rozsudky Michel/Parlament, už citovaný v bode 128 vyššie, bod 22; Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 463, a Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 149).

191. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že požiadavka uvedenia dôvodov musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä od obsahu aktu, od povahy uvádzaných dôvodov a od záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky uvedeného článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (rozsudky Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63, a z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951, bod 166).

192. Pokiaľ sa rozhodnutie o uplatnení pravidiel Únie v oblasti práva hospodárskej súťaže, tak ako v prejednávanej veci, týka viacerých subjektov a súvisí s pripísateľnosťou porušenia, musí obsahovať dostatočné odôvodnenie vo vzťahu ku každému zo subjektov, ktorým je určené, najmä vo vzťahu k tým, ktoré podľa tohto rozhodnutia musia niesť zodpovednosť za toto porušenie. Také rozhodnutie teda musí vo vzťahu k materskej spoločnosti považovanej za zodpovednú za protiprávne správanie svojej dcérskej spoločnosti v podstate obsahovať podrobné uvedenie dôvodov, ktoré môžu odôvodniť pripísateľnosť porušenia, ktorého sa dopustila táto spoločnosť (pozri rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 152 a tam citovanú judikatúru).

O prvej výhrade založenej na nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o voľbu priemeru hodnoty predaja za posledné tri roky účasti na porušení

193. Po prvé žalobkyne pripomínajú, že podľa usmernení z roku 2006 referenčným obdobím na účely stanovenia príslušného obratu je posledný rok účasti na porušení. Podľa odôvodnení 629 a 631 napadnutého rozhodnutia tento rok zodpovedal v prípade skupiny RWE roku 2001. Napadnuté rozhodnutie im neumožnilo spoznať dôvody, pre ktoré Komisia zvolila za všeobecnú metódu zohľadnenie priemeru hodnoty predaja dosiahnutého za tri roky namiesto hodnoty predaja dosiahnutého za jediný rok.

194. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s bodom 13 usmernení z roku 2006 Komisia v odôvodnení 629 napadnutého rozhodnutia uviedla, že pri stanovení základnej sumy uloženej pokuty obvykle vychádza z hodnoty predaja dosiahnutého na trhu, na ktorom podnik vytvoril kartel počas posledného celého roku svojej účasti na porušení.

195. V odôvodnení 632 a 633 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla tvrdenia spoločností ExxonMobil a MOL založené na skutočnosti, že rozšírenia Únie, a to najmä v roku 2004, mali významný vplyv na hodnotu predaja viacerých účastníkov kartelu. Treba tiež doplniť, že aj žalobkyne vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách v tejto súvislosti uviedli, že sa domnievajú, že jedine hodnota predaja spoločnosti Dea Mineraloel dosiahnutá v pätnástich členských štátoch tvoriacich Úniu pred 1. májom 2004 mala byť zohľadnená. Komisia na tieto tvrdenia odpovedala v odôvodnení 634 napadnutého rozhodnutia:

„Komisia uznáva, že rok 2004 je – z dôvodu rozšírenia Európskej únie v máji – výnimočným rokom. Komisia sa domnieva, že nie je vhodné použiť hodnotu predaja dosiahnutého za rok 2004 ako jediný základ na výpočet pokuty, ale použiť hodnotu predaja za posledné tri hospodárske roky účasti subjektu na porušení.“

196. Dôvod, pre ktorý Komisia zohľadnila priemer hodnoty predaja dosiahnutého za posledné tri roky účasti na porušení namiesto hodnoty predaja dosiahnutého za posledný celý rok účasti, preto jasne vyplýva z napadnutého rozhodnutia.

197. Po druhé žalobkyne však tvrdia, že Komisia neodôvodnila svoje rozhodnutie zohľadniť hodnotu predaja, ktorý dosiahli za obdobie od roku 1999 do roku 2001, namiesto hodnoty predaja dosiahnutého za jediný rok 2001. Navyše Komisia odmietla tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého bol hospodársky rok 2001 – 2002 výnimočným rokom a podľa ktorého bolo naopak potrebné vychádzať z priemerného obratu, ktorý Dea Mineraloel dosiahla za celú dĺžku trvania porušenia, t. j. za roky 1992 – 1993 až 2000 – 2001 (odôvodnenie 639 napadnutého rozhodnutia). Komisia však vôbec nevysvetlila, prečo namiesto toho, aby zvolila toto referenčné obdobie, vychádzala z priemerného obratu za roky 1999 až 2001.

198. V tejto súvislosti treba pripomenúť judikatúru citovanú v bode 191 vyššie, podľa ktorej musí byť odôvodnenie posudzované v závislosti od okolností prípadu, najmä od obsahu aktu, od povahy uvádzaných dôvodov a od záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky uvedeného článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť.

199. Po prvé, okrem toho treba pripomenúť, že podľa judikatúry je Komisia povinná vymedziť obdobie, ktoré sa zohľadní, tak aby boli získané obraty čo najporovnateľnejšie (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Fiskeby Board/Komisia, T‑319/94, Zb. s. II‑1331, bod 42). Po druhé treba konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí systematicky používala hodnotu predaja dosiahnutého za posledné tri roky účasti na karteli v prípade každého dotknutého podniku v súlade s metódou, ktorú stanovila v odôvodnení 634 napadnutého rozhodnutia.

200. V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie, ako bolo vyložené v celom svojom rozsahu a v kontexte, so zreteľom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť umožnilo pochopiť dôvody, pre ktoré Komisia zvolila obdobie od roku 1999 do roku 2001 za referenčné obdobie, ktoré sa zohľadnilo v súvislosti so žalobkyňami, namiesto jediného roka 2001. Výhrada založená na nedostatočnom odôvodnení v tejto súvislosti tak musí byť zamietnutá.

O druhej výhrade založenej na nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide určenie hodnoty predaja

201. Žalobkyne tvrdia, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia im neumožnilo overiť presnosť, s akou Komisia určila hodnotu predaja za obdobie od roku 1999 do roku 2001.

202. Žalobkyne neboli na základe odôvodnenia napadnutého rozhodnutia schopné overiť, či Komisia správne určila priemerné obraty za obdobie od roku 1999 do roku 2001. Komisia zjavne vychádzala z údajov spoločnosti Shell z dôvodu jej stanoviska, podľa ktorého RWE nemohla poskytnúť obrat za rok 2001 rozdelený podľa parafínového vosku a parafínového gáča. Podľa odôvodnenia 628 napadnutého rozhodnutia údaje poskytnuté skupinou Shell zodpovedali údajom o celkovom predaji, ktoré uviedli žalobkyne. Žalobkyne však nemohli overiť toto tvrdenie, keďže obraty poskytnuté spoločnosťou Shell im neboli počas správneho konania sprístupnené. V každom prípade podľa ich údajov boli z činnosti bývalej spoločnosti Dea Mineraloel týkajúcej sa „parafínových voskov“ za hospodárske roky 1998 – 1999 až 2000 – 2001 dosiahnuté v priemere príjmy z predaja v výške približne 18,2 milióna eur. Toto číslo bolo nižšie približne o 280 000 eur, než sa domnievala Komisia.

203. Treba pripomenúť, že podľa odôvodnenia 59 napadnutého rozhodnutia:

„Priemerná ročná hodnota predaja [skupiny RWE], pokiaľ ide o parafínové vosky v rámci EHP, predstavovala podľa spoločnosti Shell 13 785 353 eur za obdobie [od] roku 1999 do roku 2001. Priemerná ročná hodnota predaja parafínového gáča v rámci EHP podľa spoločnosti Shell predstavovala 4 670 083 eur za obdobie [od] roku 1999 do roku 2001.“

204. Podľa odôvodnenia 628 napadnutého rozhodnutia:

„Komisia použila číselné údaje, ktoré poskytli podniky na konci výpočtu. Vzhľadom na to, že RWE nebola schopná predložiť hodnotu predaja podľa výrobkov za rok 2001, Komisia v tejto súvislosti použila informácie poskytnuté spoločnosťou Shell, ktoré sa zdajú byť v súlade s celkovými obratmi, ktoré mohla spoločnosť RWE poskytnúť.“

205. V tejto súvislosti už bolo rozhodnuté, že pokiaľ ide o stanovenie pokút z dôvodu porušenia práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, Komisia plní svoju povinnosť odôvodnenia, ak vo svojom rozhodnutí uvedie okolnosti posúdenia, ktoré jej umožnili vymedziť závažnosť a dĺžku trvania porušenia bez toho, aby bola povinná v ňom uviesť podrobnejší opis alebo údaje týkajúce sa spôsobu výpočtu sumy pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693, body 38 až 47; a rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 1532). Uvedenie údajov týkajúcich sa spôsobu výpočtu sumy pokút, nech už sú také údaje akokoľvek potrebné, nie je na dodržanie povinnosti odôvodnenia nevyhnutné (rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Salzgitter/Komisia, C‑182/99 P, Zb. s. I‑10761, bod 75, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, SGL Carbon/Komisia, T‑68/04, Zb. s. II‑2511, bod 31).

206. Okrem toho treba uviesť, že žalobkyne vo svojej odpovedi z 31. januára 2008 na žiadosť Komisie o informácie potvrdili, že nemohli predložiť údaje za hospodársky rok 2001 – 2002. Hodnota predaja za kalendárny rok 2001, ktorú systematicky zohľadnila Komisia v napadnutom rozhodnutí, však nemohla byť bez uvedených údajov určená. Žalobkyne v tej istej odpovedi tiež tvrdili, že nemohli za predchádzajúce hospodárske roky predložiť samostatné údaje týkajúce sa parafínových voskov a parafínového gáča. Také rozdelené údaje však boli potrebné na stanovenie sumy pokuty vzhľadom na skutočnosť, že koeficient použitý z dôvodu závažnosti porušenia bol, pokiaľ ide o tieto dve skupiny výrobkov, odlišný, a to 18 % v prípade parafínových voskov a 15 % v prípade parafínového gáča.

207. Napokon treba konštatovať, že žalobkyne vo svojej odpovedi z 5. marca 2008 na žiadosť Komisie o informácie uviedli, že kontaktovali spoločnosť Shell, aby sa u nej informovali o údajoch o predaji, ktoré mala k dispozícii, a že vedeli, že Shell Komisii už poskytla údaje o predaji za hospodársky rok 2001 – 2002. Žalobkyne odkázali na údaje spoločnosti Shell, ktoré boli vykázané za tento hospodársky rok, pričom priznali absenciu takých údajov, ktoré by boli v prípade skupiny RWE spoľahlivé a boli by k dispozícii.

208. Je preto potrebné uviesť, že počas komunikácie z obdobia po zaslaní odpovede na oznámenie o výhradách žalobkyne nespochybnili, že Komisia použila údaje týkajúce sa predaja, ktoré poskytla Shell, ale naopak, podporili Komisiu, aby ich použila, pokiaľ ide o hospodársky rok 2001 – 2002.

209. Vzhľadom na uvedené treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, ako bolo vyložené v celom svojom rozsahu a v kontexte, najmä vo svetle komunikácie medzi žalobkyňami a Komisiou a so zreteľom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť, umožnilo pochopiť dôvody, pre ktoré Komisia použila údaje poskytnuté spoločnosťou Shell.

210. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého im napadnuté rozhodnutie neumožnilo pochopiť metódu, ktorú spoločnosť Shell použila pri rozdeľovaní údajov o predaji medzi parafínové vosky a parafínový gáč, treba poznamenať, že Komisia splnila svoju povinnosť odôvodnenia, keď v napadnutom rozhodnutí uviedla okolnosti posúdenia, ktoré jej umožnili posúdiť závažnosť a dĺžku trvania porušenia bez toho, aby bola povinná v ňom uviesť podrobnejší opis alebo údaje týkajúce sa spôsobu výpočtu sumy pokuty (pozri judikatúru citovanú v bode 205 vyššie).

211. Navyše Komisia sa mohla na základe údajov, ktoré poskytli žalobkyne počas správneho konania, legitímne domnievať, že žalobkyne nespochybnili údaje poskytnuté spoločnosťou Shell vzhľadom na uvedenie kontaktov medzi oboma skupinami a skutočnosť, že žalobkyne tiež odkázali na údaje poskytnuté spoločnosťou Shell. Komisia však vzhľadom na neexistenciu všeobecnej povinnosti spresniť všetky relevantné skutkové a právne okolnosti a okolnosť, že rozsah povinnosti odôvodnenia závisí najmä od kontextu prijatia napadnutého aktu, mala dôvod nezahrnúť do napadnutého rozhodnutia podrobnú analýzu týkajúcu sa údajov poskytnutých spoločnosťou Shell, a to najmä vzhľadom na informácie poskytnuté žalobkyňami týkajúce sa toho, že spoločnosť Shell bola v tejto súvislosti kontaktovaná, ako aj vzhľadom na to, že odkázali na časť údajov, ktorými disponovala Shell.

212. Okrem toho žalobkyne v odpovedi na písomné otázky Všeobecného súdu potvrdili, že 25. januára 2008 im Shell skutočne sprístupnila údaje týkajúce sa obratu, ktoré pochádzali z tej istej databázy, akou bola databáza, z ktorej pochádzali údaje, ktoré Shell oznámila Komisii. Samotná skutočnosť, že údaje získané od spoločnosti Shell neodkazovali na kalendárne roky, ale na hospodárske roky začínajúce júlom a končiace júnom každého roka, nemohla pre žalobkyne predstavovať prekážku pochopenia metódy, ktorú Komisia použila na účely výpočtu, keďže v napadnutom rozhodnutí bolo spresnené, že hodnota predaja bola vypočítaná na základe údajov súvisiacich s kalendárnymi rokmi. Žalobkyne preto mohli na základe napadnutého rozhodnutia a kontextu jeho prijatia pochopiť, že Komisia prispôsobila údaje týkajúce sa hospodárskych rokov svojej metóde spočívajúcej v zohľadnení kalendárnych rokov.

213. Prvá časť tretieho žalobného dôvodu musí byť preto zamietnutá.

O druhej časti založenej na porušení zásady proporcionality a nariadenia č. 1/2003 pri stanovení sumy pokuty uloženej žalobkyniam

O voľbe referenčného obdobia (kalendárne roky 1999 až 2001)

214. Žalobkyne tvrdia, že suma pokuty, ktorá im bola uložená, je neprimeraná vo vzťahu k závažnosti porušenia, pretože hodnota ich predaja bola podstatne vyššia za referenčné obdobie, ktoré zvolila Komisia (1999 až 2001) než za predchádzajúce obdobie (1992 až 1998) a nasledujúce obdobie (2002 až 2004). Suma pokuty vypočítaná na základe takto stanovenej hodnoty predaja dosiahnutého za referenčné obdobie nebola reprezentatívna pre celú dĺžku trvania porušenia. Komisia preto porušila článok 23 nariadenia č. 1/2003 a zásadu proporcionality.

215. Podľa žalobkýň mala Komisia na účely lepšieho odzrkadlenia závažnosti porušenia zohľadniť priemer hodnoty predaja dosiahnutého na trhu dotknutom kartelom za obdobie ich účasti na porušení. Ak by Komisia vychádzala z obratu dosiahnutého v priemere za hospodárske roky 1992 – 1993 až 2000 – 2001, dospela by ceteris paribus k pokute v sume 30,95 milióna eur namiesto 37 440 000 eur, ktoré im uložila.

216. Podľa judikatúry zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií neprekračovali hranice toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom v situácii, keď existuje výber medzi viacerými primeranými opatreniami, treba zvoliť také opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a spôsobené nevýhody nesmú byť neprimerané sledovaným cieľom (rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Fedesa a i., C‑331/88, Zb. s. I‑4023, bod 13, a z 5. mája 1998, Spojené kráľovstvo/Komisia, C‑180/96, Zb. s. I‑2265, bod 96; rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, T‑30/05, neuverejnený v Zbierke, bod 223).

217. Uplatnenie tejto zásady v rámci konaní začatých Komisiou na potrestanie porušení pravidiel hospodárskej súťaže znamená, že pokuty nesmú byť neprimerané vzhľadom na sledované ciele, t. j. vzhľadom na dodržanie týchto pravidiel, a že suma pokuty uloženej podniku za porušenie v oblasti hospodárskej súťaže musí byť primeraná porušeniu posudzovanému v celkových súvislostiach a musí najmä prihliadať na jeho závažnosť a dĺžku jeho trvania (pozri v tomto zmysle rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 216 vyššie, body 223 a 224 a tam citovanú judikatúru). Konkrétne zásada proporcionality má za následok, že Komisia musí pokutu stanoviť proporcionálne k faktorom, ktoré zohľadnila pri posúdení závažnosti porušenia, a tieto faktory musí v tejto súvislosti uplatňovať koherentným a objektívne odôvodneným spôsobom (rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 226 až 228, a z 28. apríla 2010, Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, T‑446/05, Zb. s. II‑1255, bod 171).

218. Okrem toho, pokiaľ ide o voľbu referenčného obdobia, z judikatúry vyplýva, že Komisia je povinná zvoliť takú metódu výpočtu, ktorá jej umožní zohľadniť veľkosť a hospodársku silu každého z dotknutých podnikov, ako aj rozsah porušenia, ktorého sa dopustil každý z nich, v závislosti od ich hospodárskej situácie existujúcej v čase, keď došlo k porušeniu. Navyše obdobie, ktoré treba zohľadniť, sa musí vymedziť tak, aby bolo možné dosiahnuté obraty, alebo podiely na trhu čo možno najlepšie porovnať. Z toho vyplýva, že referenčné obdobie nemusí byť nevyhnutne posledný celý rok trvania porušenia (rozsudok Všeobecného súdu z 5. októbra 2011, Romana Tabacchi/Komisia, T‑11/06, Zb. s. II‑6681, bod 177; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 13. septembra 2010, Trioplast Wittenheim/Komisia, T‑26/06, neuverejnený v Zbierke, body 81 a 82 a tam citovanú judikatúru).

219. Z toho vyplýva, že daný podnik môže požadovať, aby sa Komisia v jeho prípade oprela o iné obdobie, než je všeobecne stanovené, iba vtedy, ak preukáže, že obrat, ktorý dosiahol počas tohto obdobia, nevyjadruje z dôvodov, ktoré sú pre neho špecifické, jeho skutočnú veľkosť a hospodársku silu ani rozsah porušenia, ktorého sa dopustil (rozsudky Súdu prvého stupňa Fiskeby Board/Komisia, už citovaný v bode 199 vyššie, bod 42, a z 30. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, T‑175/05, neuverejnený v Zbierke, bod 142).

220. Po prvé treba uviesť, že Komisia tým, že použila priemer posledných troch rokov účasti každého podniku podieľajúceho sa na porušen í, zvolila referenčné obdobie, ktoré vo všeobecnosti vyhovuje požiadavke stanovenej judikatúrou citovanou v bode 216 vyššie, a to konkrétne požiadavke vymedzenia obdobia, ktoré sa má zohľadniť, tak aby bolo možné dosiahnuté obraty čo najlepšie porovnať.

221. Po druhé žalobkyne nepreukázali, že obrat, ktorý dosiahli za toto posledné obdobie, nepredstavoval – z dôvodov, ktoré im boli vlastné – znak ich skutočnej veľkosti a hospodárskej sily alebo rozsahu porušenia, ktorého sa dopustili.

222. Hoci je totiž pravda, že priemer príslušnej hodnoty predaja za roky 1999 až 2001 bol vyšší než ročné údaje za predchádzajúce roky účasti, z bodu 130 žaloby vyplýva, že to bolo spôsobené hlavne okolnosťou, že obrat žalobkýň, ktorý dosahovali na trhu dotknutom kartelom, sa kontinuálne zvyšoval počas obdobia účasti na porušení. Také zvyšovanie však môže byť typickým dôsledkom kartelu, ktorého jedným z hlavných cieľov je zvýšiť ceny daných výrobkov. Také zvyšovanie môže tiež aspoň čiastočne vyplývať zo všeobecných skutočností, akými sú inflácia alebo skutočnosť, že ceny surovín na výrobu daných výrobkov mali na svetovom trhu vzostupnú tendenciu, čo bol prípad prejednávanej veci, keďže podľa údajov poskytnutých Komisiou cena surového oleja sa v období medzi rokmi 1992 a 2001 výrazne zvýšila.

223. Žalobkyne napokon neuvádzajú nijakú výnimočnú okolnosť, ktorá by spôsobila zvýšenie hodnoty ich predaja v období rokov 1992 až 2001. Okrem toho treba uviesť, že uvedené zvýšenie je tendenčné a preukazuje vysoký stupeň korelácie s cenou surovej ropy.

224. Žalobkyne tiež nemôžu oprávnene vychádzať zo skutočnosti, že ročný priemer ich hodnoty predaja dosiahnutého za referenčné obdobie bol vyšší než priemer hodnoty za obdobie od roku 2002 do roku 2004. Žalobkyne totiž počas tohto posledného uvedeného obdobia, okrem prvej polovice roku 2002, už nevlastnili spoločnosť, ktorá sa priamo podieľala na porušení. Zníženie hodnoty predaja spoločnosti Shell Deutschland Oil v porovnaní s hodnotou predaja spoločnosti Dea Mineraloel nemalo nijaký vzťah s obchodnou politikou žalobkýň, takže sa naň nemožno v ich prospech odvolať.

225. V dôsledku toho žalobkyne nepreukázali, že hodnota predaja, ktorý dosiahli za referenčné obdobie, nepredstavovala – z dôvodov, ktoré im boli vlastné – znak ich skutočnej veľkosti a hospodárskej sily alebo rozsahu porušenia, ktorého sa dopustili.

226. Vzhľadom na to, že voľba referenčného obdobia Komisiou vyhovovala požiadavkám stanoveným judikatúrou, tvrdenia žalobkýň týkajúce sa možnosti vykonať rekonštrukciu údajov za hospodársky rok 1993 – 1994 treba zamietnuť ako neúčinné.

227. Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba konštatovať, že Komisia neporušila ani článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, ani zásadu proporcionality tým, že ako základ na účely výpočtu použila ročnú hodnotu predaja, ktorý žalobkyne dosiahli za obdobie od roku 1999 do roku 2001.

228. V každom prípade Všeobecný súd pri výkone neobmedzenej právomoci usudzuje, že voľba referenčného obdobia vo vzťahu k žalobkyniam je odôvodnená súborom skutkových a právnych okolností prejednávanej veci.

O zohľadnení údajov poskytnutých spoločnosťou Shell

229. Svojou druhou výhradou žalobkyne tvrdenia, že Komisia vychádzala z údajov týkajúcich sa hodnoty predaja, ktoré poskytla spoločnosť Shell, a nie z údajov predložených žalobkyňami.

230. Na úvod treba pripomenúť, že podľa bodov 15 a 16 usmernení z roku 2006 s cieľom stanoviť hodnotu predaja podniku Komisia použije najvyššie údaje, ktoré sú pre tento podnik k dispozícii. Ak podnik poskytne neúplné alebo nespoľahlivé údaje, môže Komisia určiť hodnotu predaja tohto podniku na základe čiastkových údajov, ktoré získala a/alebo na základe akýchkoľvek iných informácií, ktoré považuje za dôležité alebo za vhodné.

231. V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že žalobkyne opakovane počas správneho konania tvrdili, že neboli schopné predložiť údaje za hospodársky rok 2001 – 2002. Prvá polovica tohto hospodárskeho roka sa však týkala kalendárneho roka 2001, ktorý bol súčasťou referenčného obdobia, ktorý zohľadnila Komisia (kalendárne roky 1999 až 2001).

232. Žalobkyne následne v odpovedi na žiadosti Komisie o informácie opakovane uviedli, že neboli schopné predložiť obraty rozdelené podľa skupín výrobkov. Keďže však koeficient závažnosti použitý Komisiou v prípade parafínových voskov a parafínového gáča bol odlišný, rozdelené údaje boli nevyhnutné na účely stanovenia sumy pokút (pozri bod 206 vyššie).

233. Údaje poskytnuté žalobkyňami boli preto neúplne, takže Komisia musela použiť iné údaje, aby mohla stanoviť sumu pokuty, ktorá sa im mala uložiť.

234. V druhom rade z odpovede spoločnosti Shell z 31. januára 2008 na žiadosť Komisie o informácie vyplýva, že údaje predložené spoločnosťou Shell boli koherentné a úplné, pričom samy osebe boli postačujúce na účely výpočtu Komisie.

235. V treťom rade treba pripomenúť (pozri body 207 a 208 vyššie), že žalobkyne vo svojej odpovedi z 5. marca 2008 na žiadosť Komisie o informácie uviedli, že kontaktovali spoločnosť Shell, aby sa u nej informovali o údajoch o predaji, ktoré mala k dispozícii, a že vedeli, že Shell Komisii už poskytla údaje o predaji za hospodársky rok 2001 – 2002. Žalobkyne odkázali na údaje spoločnosti Shell, ktoré boli dosiahnuté za tento hospodársky rok, pričom v prípade skupiny RWE priznali absenciu takých číselných údajov, ktoré by boli spoľahlivé a k dispozícii.

236. V štvrtom rade žalobkyne výslovne netvrdia, že hodnota predaja, ktorú použila Komisia v prípade kalendárnych rokov 1999 až 2001, pokiaľ ide o parafínové vosky a parafínový gáč, je nesprávna. Uvádzajú iba, že z činnosti bývalej spoločnosti Dea Mineraloel týkajúcej sa „parafínových voskov“ boli počas hospodárskych rokov 1998 – 1999 až 2000 – 2001 dosiahnuté v priemere príjmy z predaja v sume približne 18,2 milióna eur a že toto číslo bolo nižšie približne o 280 000 eur, než predpokladala Komisia. Toto tvrdenie však nemôže preukázať pochybenie, ktorého sa údajne dopustila Komisia, keďže údaje, ktoré poskytli žalobkyne, sa týkali hospodárskych rokov 1998 – 1999 až 2000 – 2001, a nie kalendárnych rokov, ktoré Komisia systematicky zohľadnila v napadnutom rozhodnutí. Okrem toho z údajov poskytnutých žalobkyňami v bode 130 žaloby vyplýva, že hodnota predaja v prípade parafínových voskov za hospodársky rok 1998 – 1999 predstavovala 16 304 000 eur, zatiaľ čo za hospodársky rok 1999 – 2000 tento údaj predstavoval 19 543 000 eur. Počas hospodárskeho roka 2000 – 2001 predstavovala hodnota predaja v prípade parafínových voskov 18 677 000 eur. Je teda pravdepodobné, že rozdiel 280 000 eur vznikol z dôvodu, že obdobie zvolené žalobkyňami zahrnovalo druhú polovicu roka 1998, keď bola hodnota predaja nižšia než hodnota predaja dosiahnutá počas druhej polovice roka 2001, ktorá však nebola zahrnutá do výpočtu žalobkýň.

237. V piatom rade žalobkyne nemohli právom vytýkať Komisii, že údaje poskytnuté spoločnosťou Shell nedoplnila ich čiastočnými údajmi a odhadmi. V prípad, že Komisia disponuje úplnými, koherentnými a spoľahlivými údajmi pochádzajúcimi zo zdroja, na ktorý, pokiaľ ide o časť údajov, odkazujú samotné žalobkyne, nemôže mať povinnosť kombinovať ich s údajmi z iného zdroja, ktoré boli vypočítané na základe odlišnej metodiky a ktorých kompatibilita je teda neistá.

238. V dôsledku toho treba výhradu žalobkýň založenú na zohľadnení údajov týkajúcich sa hodnoty predaja poskytnutej spoločnosťou Shell zamietnuť.

239. Je preto potrebné zamietnuť druhú časť tretieho žalobného dôvodu.

O tretej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a usmernení z roku 2006

240. Žalobkyne uvádzajú, že Komisia pri určovaní základnej sumy pokuty, ktorá im bola uložená, vychádzala z priemerného obratu za roky 1999 až 2001, zatiaľ čo v prípade spoločnosti Shell bol zohľadnený priemerný obrat za roky 2002 až 2004 (v prípade parafínových voskov) a roky 2001 až 2003 (v prípade parafínového gáča). V dôsledku tohto rozdielu pri výpočte došlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania z dvoch dôvodov.

241. Na jednej strane žalobkyne pripomínajú, že im bola pripísaná zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustili Dea Mineraloel a Shel & Dea Oil v období od 3. septembra 1992 do 30. júna 2002. Shell bola pripísaná zodpovednosť za uvedené porušenie v tom istom období a okrem toho aj zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustili nástupnícke spoločnosti spoločnosti Shell & Dea Oil za celkové obdobie od 3. septembra 1992 do 17. marca 2005. Z dôvodu odlišného referenčného obdobia však bola základná suma pokuty stanovená v prípade spoločnosti Shell nižšia než základná suma pokuty v prípade spoločnosti RWE, aj keď obdobie účasti na karteli bolo v prípade spoločnosti Shell dlhšie takmer o tri roky. Také stanovenie základnej sumy pokuty bolo „diskriminačné“.

242. Na druhej strane nerovnosť zaobchádzania v prípade žalobkýň a spoločnosti Shell počas obdobia ich spoločnej aktivity v rámci spoločnosti Shell & Dea Oil, t. j. počas obdobia od 2. januára do 30. júna 2002, bola tiež zrejmá. Základná suma pokuty, ktorá bola prorata temporis uplatnená v prípade žalobkýň za toto obdobie, predstavovala 1, 6 milióna eur. V prípade spoločnosti Shell to bolo o 1,2 milióna eur menej, hoci jej bola solidárne uložená pokuta z dôvodu toho istého porušenia, ktorého sa dopustila Shell & Dea Oil, tak ako to vyplýva z odôvodnenia 530 napadnutého rozhodnutia.

243. Podľa žalobkýň, ak by Komisia rovnako ako v prípade spoločnosti Shell určila základnú sumu pokuty vo vzťahu k nim na základe priemerného obratu za roky 2002 až 2004 v prípade parafínových voskov a priemerného obratu za roky 2001 až 2003 v prípade parafínového gáča, dospela by k sume približne 24,93 milióna eur a ceteris paribus k pokute v sume 29,92 milióna eur. Zodpovedalo by to približne sume pokuty vyplývajúcej z výpočtu uskutočneného na základe priemerného obratu za hospodárske roky 1992 – 1993 až 2000 – 2001. Samotné určenie príslušného obratu na základe priemerného obratu za prevádzkové roky 1992 – 1993 až 2000 – 2001 by preto bolo v súlade s usmerneniami z roku 2006 a so zásadou rovnosti zaobchádzania.

244. Po prvé, pokiaľ ide o všeobecnú výhradu žalobkýň založenú na uplatnení referenčného obdobia namiesto výpočtu základnej sumy na základe hodnôt predaja týkajúcich sa každého roku porušenia, treba odkázať na úvahy uvedené v bode 216 až 225 vyššie. Z toho vyplýva, že Komisia mala dôvod určiť hodnotu predaja na základe referenčného obdobia, v prípade ktorého sú údaje týkajúce sa všetkých dotknutých podnikov čo možno najporovnateľnejšie, ibaže by podnik preukázal, že hodnota predaja, ktorú dosiahol za referenčné obdobie, nepredstavuje z dôvodov, ktoré sú mu vlastné, údaj o jeho skutočnej veľkosti a hospodárskej sile alebo rozsahu porušenia, ktorého sa dopustil. Žalobkyne však nepreukázali, že v prejednávanej veci išlo o takýto prípad.

245. Po druhé netreba preskúmať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o obdobie existencie spoločného podniku Shell & Dea Oil, keďže Komisia v napadnutom rozhodnutí neuviedla dostatok dôkazov, aby mohla žalobkyniam pripísať zodpovednosť za konania tohto podniku (pozri bod 130 vyššie).

246. Po tretie treba preskúmať výhradu žalobkýň založenú na skutočnosti, že aj keby sa suma pokuty stanovená pre Shell zakladala na tom istom porušení, ktorého sa dopustila tá istá spoločnosť, ako v ich prípade, a aj keby dĺžka trvania účasti spoločnosti Shell na porušení presahovala dĺžku trvania účasti žalobkýň, základná suma pokuty vypočítaná v prípade spoločnosti Shell by bola nižšia (30 miliónov eur) než základná suma pokuty stanovená v prípade žalobkýň (31,2 milióna eur).

247. Treba pripomenúť, že skutočnosť, že základná suma pokuty stanovená pre žalobkyne bola vyššia než základná suma pokuty stanovená pre Shell, vyplýva zo samotnej okolnosti, že referenčné obdobie bolo odlišné. Priemerná ročná hodnota predaja spoločnosti Shell Deutschland Oil za obdobie od roku 2002 do roku 2004 v prípade parafínových voskov a za obdobie od roku 2001 do roku 2003 v prípade parafínového gáča bola nižšia než priemerná ročná hodnota predaja spoločnosti Dea Mineraloel za obdobie od roku 1999 do roku 2001.

248. Podľa ustálenej judikatúry Komisia musí pri stanovovaní sumy pokút dodržiavať zásadu rovnosti zaobchádzania, podľa ktorej je zakázané, ak sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza rozdielne, alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako, a také zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 219).

249. Je pravda, že Súdny dvor rozhodol jednak, že použitie spoločného referenčného roka pre všetky podniky, ktoré sa zúčastnili na tom istom porušení, dáva každému podniku záruku, že sa s ním zaobchádza rovnako ako s ostatnými, keďže sankcie sú stanovené jednotným spôsobom, a jednak, že výber referenčného roka, ktorý bol súčasťou obdobia porušenia, umožňuje posúdiť rozsah spáchaného porušenia v závislosti od ekonomickej situácie, aká sa javila počas tohto obdobia (rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, C‑196/99 P, Zb. s. I‑11005, bod 129).

250. Nevyplýva však z toho, že by voľba spoločného referenčného obdobia predstavovala jediný spôsob určenia sankcií v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania. Komisia môže najmä zákonne zohľadniť skutočnosť, že v prípade daného podniku sa referenčný rok nachádza mimo obdobia porušenia, ktoré bolo vo vzťahu k nemu konštatované, a nie je teda vhodným ukazovateľom jeho individuálnej váhy počas porušenia, a z tohto dôvodu môže zohľadniť jeho obrat týkajúci sa iného roka, než je spoločný referenčný rok, pod podmienkou, že stanovenie základnej sumy pokuty vo vzťahu k jednotlivým členom kartelu zostane koherentné a objektívne odôvodnené.

251. V prejednávanej veci však Komisia tým, že zohľadnila ročný priemer hodnoty predaja za posledné tri roky účasti na porušení, uplatnila objektívnym spôsobom jednotné kritérium na všetkých členov kartelu, a to s cieľom dodržať rovnosť zaobchádzania so všetkými účastníkmi kartelu.

252. Okrem toho treba konštatovať, že k zníženiu hodnoty predaja, ktoré viedlo k tomu, že základná suma pokuty stanovená v prípade spoločnosti Shell bola nižšia než základná suma pokuty v prípade spoločnosti RWE, došlo v období od roku 2002 do roku 2004. Pokiaľ ide o prvých šesť mesiacov tohto obdobia, skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu spoločnosťou RWE na spoločnosť Shell & Dea Oil nebolo preukázané. V prípade zostávajúcich dvoch rokov a deviatich mesiacov je nesporné, že Shell Deutschland Oil a Shell Deutschland Schmierstoff fungovali úplne nezávisle vo vzťahu k spoločnosti RWE. Komisia sa preto správne domnievala, že žalobkyne nemali mať prospech zo skutočnosti, že podiel spoločnosti Shell na karteli stratil svoju hospodársku dôležitosť v záverečnej fáze, keď sa na ňom žalobkyne už nepodieľali, a to najmä vo svetle skutočnosti, že počas ich účasti na porušení mala hodnota predaja žalobkýň na trhoch dotknutých kartelom stúpajúcu tendenciu.

253. Preto treba prijať záver, že dôvodom toho, že základná suma pokuty stanovená v prípade žalobkýň je vyššia než základná suma pokuty stanovená v prípade skupiny Shell, je výlučne skutočnosť, že hodnota predaja dosiahnutého na trhoch dotknutých kartelom sa výrazne znížila po tom, čo Shell nadobudla spoločnosť Dea Mineraloel. Keďže žalobkyne sa v dôsledku toho nachádzali v odlišnej situácii, než bola situácia skupiny Shell, pokiaľ ide o aspekt relevantný z hľadiska stanovenia sumy pokuty, ich výhrada založená na nerovnosti zaobchádzania musí byť zamietnutá.

254. V každom prípade Všeobecný súd pri výkone neobmedzenej právomoci usudzuje, že vzhľadom na skutkové a právne okolnosti prejednávanej veci základná suma stanovená Komisiou správne odráža závažnosť a dĺžku trvania porušenia, ktorého sa dopustila spoločnosť Dea Mineraloel.

255. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba zamietnuť aj tretiu časť tretieho žalobného dôvodu a v dôsledku toho treba zamietnuť tento žalobný dôvod ako celok.

4. O výkone neobmedzenej právomoci a o určení konečnej sumy pokuty

256. Treba pripomenúť, že preskúmanie zákonnosti rozhodnutí prijatých Komisiou je doplnené neobmedzenou právomocou, ktorá bola priznaná súdu Únie článkom 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 229 ES. Táto právomoc oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchej kontroly zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále. Preskúmanie upravené Zmluvami teda predpokladá, že v súlade s požiadavkami zásady účinnej súdnej ochrany podľa článku 47 Charty základných práv súd Únie uskutoční tak právne, ako aj vecné preskúmanie a že má právomoc posúdiť dôkazy, zrušiť napadnuté rozhodnutie a zmeniť výšku pokút (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331, body 60 až 62, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. októbra 2003, General Motors Nederland a Opel Nederland/Komisia, T‑368/00, Zb. s. II‑4491, bod 181).

257. Všeobecnému súdu preto prináleží, aby v rámci svojej neobmedzenej právomoci ku dňu prijatia svojho rozhodnutia posúdil, či bola žalobkyniam uložená pokuta, ktorá správne odráža závažnosť predmetného porušenia, takže uvedené pokuty sú vo vzťahu ku kritériám stanoveným v článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 primerané (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Aristrain/Komisia, T‑156/94, Zb. s. II‑645, body 584 až 586, a z 9. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia, T‑220/00, Zb. s. II‑2473, bod 93).

258. Treba však zdôrazniť, že výkon neobmedzenej právomoci neznamená preskúmanie ex offo , a tiež pripomenúť, že konanie pred súdmi Únie je kontradiktórne (rozsudok Chalkor/Komisia, už citovaný v bode 162 vyššie, bod 64).

259. V prejednávanom prípade pri výpočte výšky pokuty uloženej žalobkyniam Komisia z dôvodu závažnosti porušenia zohľadnila 18 % ročnej hodnoty predaja parafínových voskov a 15 % ročnej hodnoty pred aja parafínového gáča. Takto získané sumy boli z dôvodu dĺžky trvania porušenia vynásobené koeficientom 10 v prípade parafínových voskov a koeficientom 5 v prípade parafínového gáča. Komisia celkovo, vrátane „vstupného poplatku“ uplatneného z dôvodu závažnosti porušenia, ktorého výška predstavovala rovnako 18 % hodnoty predaja parafínových voskov a 15 % hodnoty predaja parafínového gáča, použila násobný koeficient 11 pre parafínové vosky a násobný koeficient 6 pre parafínový gáč.

260. Treba pripomenúť, že účasť žalobkýň na porušení nebola preukázaná, pokiaľ ide o obdobie od 2. januára do 30. júna 2002, a že čo sa týka tohto obdobia treba v prípade žalobkýň zrušiť napadnuté rozhodnutie (pozri bod 130 vyššie). Po odpočítaní tohto obdobia od dĺžky trvania účasti žalobkýň na porušení treba znížiť násobné koeficienty použité Komisiou z 11 na 10,5 v prípade parafínových voskov a zo 6 na 5,5 v prípade parafínového gáča.

261. Takto stanovený koeficient nemá vplyv na výsledok novej analýzy, ktorú by Komisia vykonala v nadväznosti na tento rozsudok, čo sa týka pripísateľnosti porušenia, ktorého sa dopustila Shell & Dea Oil, žalobkyniam.

262. Napokon v prípade časti pokuty uloženej za obdobie od 3. septembra 1992 do 2. januára 2002 Všeobecný súd v rámci svojej neobmedzenej právomoci usudzuje, že takto stanovená suma pokuty uloženej žalobkyniam je primeraná vzhľadom na závažnosť a dĺžku trvania spáchaného porušenia.

263. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa suma pokuty stanovuje na 35 888 562 eur.

O trovách

264. Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania, môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z nich znáša svoje vlastné trovy.

265. V prejednávanom prípade Všeobecný súd vyhovel iba druhej časti prvého žalobného dôvodu žalobkýň. V dôsledku toho bola suma pokuty, ktorá im bola uložená, znížená o 4,1 %. Predmetné okolnosti prejednávanej veci sa preto správne posúdia, keď sa rozhodne, že žalobkyne znášajú štyri pätiny svojich vlastných trov konania a sú povinné nahradiť štyri pätiny trov konania vynaložených Komisiou. Komisia znáša jednu pätinu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť jednu pätinu trov konania vynaložených žalobkyňami.

Výrok

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil:

1. Článok 1 rozhodnutia Komisie K(2008) 5476 v konečnom znení z 1. októbra 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.181 – Sviečkové vosky) sa zrušuje v rozsahu, v akom v ňom Európska komisia konštatovala, že spoločnosti RWE AG a RWE Dea AG sa v období po 2. januári 2002 podieľali na porušení.

2. Suma pokuty uloženej spoločnostiam RWE a RWE Dea sa stanovuje na 35 888 562 eur.

3. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4. Komisia znáša jednu pätinu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť jednu pätinu trov konania, ktoré vynaložili spoločnosti RWE a RWE Dea. RWE a RWE Dea znášajú štyri pätiny svojich vlastných trov konania a sú povinné nahradiť štyri pätiny trov konania, ktoré vynaložila Komisia.