—

Comune di Casoria, v zastúpení: M. Spagna, avvocato,

—

talianska vláda, v zastúpení: I. Bruni, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci M. Russo, avvocatessa dello Stato,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: D. Recchia a J.-B. Laignelot, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 15 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/12/ES z 5. apríla 2006 o odpadoch (Ú. v. EÚ L 114, s. 9) a najmä zásady nazývanej „znečisťovateľ platí“.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi hotelovými spoločnosťami Futura Immobiliare srl Hotel Futura, Meeting Hotel, Hotel Blanc, Hotel Clyton a Business srl (ďalej spoločne len „Futura Immobiliare a i.“) na jednej strane a Comune di Casoria na druhej strane vo veci stanovenia sadzby dane za zneškodnenie pevného vnútorného komunálneho odpadu (ďalej len „daň z odpadu“), ktorú sú tieto spoločnosti povinné zaplatiť za roky 2006 a 2007.

3

Odôvodnenia č. 1, 6 a 14 smernice 2006/12 znejú:

…

…

4

Článok 1 ods. 1 písm. c) smernice 2006/12 uvádza:

„Na účely tejto smernice:

…

5

Článok 8 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty vykonajú nevyhnutné opatrenia, aby bolo zaistené, že každý držiteľ odpadov:

6

Článok 15 tej istej smernice znie:

„V súlade so zásadou ‚znečisťovateľ platí‘ náklady za zneškodňovanie znáša:

7

Podľa článku 20 smernice 2006/12:

„Smernica 75/442/EHS sa týmto zrušuje bez toho, aby boli dotknuté povinnosti členských štátov týkajúce sa lehôt na transpozíciu tých smerníc do vnútroštátneho práva, ktoré sú uvedené v prílohe III časti B. Odkazy na zrušenú smernicu sa považujú za odkazy na túto smernicu a znejú v súlade s tabuľkou zhody uvedenou v prílohe IV.“

8

Príloha III časť B smernice 2006/12 uvádza ako lehotu na prebratie smernice 75/442 17. júl 1977.

9

Legislatívny dekrét č. 507 z 15. novembra 1993, ktorým sa na základe článku 4 zákona č. 421 z o reorganizácii územných rozpočtov revidujú a harmonizujú miestne poplatky za reklamu, právo na verejné vyvesovanie plagátov, poplatky za použite verejných priestorov a priestranstiev obcí a regiónov, ako aj daň za zneškodňovanie pevného komunálneho odpadu (riadna príloha GURI č. 108 z , ďalej len „dekrét č. 507/1993“), zavádza vo svojej kapitole III daň z odpadu.

10

Článok 58 ods. 1 dekrétu č. 507/1993 v tomto ohľade uvádza:

„Obce musia službu zneškodňovania pevného vnútorného komunálneho odpadu poskytovanú monopolne v rámci aglomerácie, častí obcí, obytných zón a prípadne aj na samotách nachádzajúcich sa na obecnom území, podrobiť ročnej dani [z odpadu], ktorú upravia príslušným nariadením a ktorej výška bude stanovená na základe sadzieb za dodržanie požiadaviek a kritérií uvedených v nasledujúcich pravidlách.“

11

Článok 62 ods. 1 a 4 dekrétu č. 507/1993 nazvaný „Podmienky zdanenia [daňou z odpadu] a výnimky“ stanovuje:

„1.   Túto daň [z odpadu] sú povinní odvádzať používatelia alebo držitelia priestorov a priestranstiev bez ohľadu na spôsob ich využitia, s výnimkou priestranstiev priliehajúcich alebo patriacich k obytným priestorom, pokiaľ nejde o zeleň, pokiaľ sa tieto priestory alebo priestranstva nachádzajú na území obce, kde je táto služba zavedená alebo trvalo prevádzkovaná…

…

4.   Pokiaľ ide o obytné komplexy, v ktorých sa vykonáva hospodárska a profesijná činnosť, môže nariadenie stanoviť, že sa daň [z odpadu] určí na základe sadzby príslušnej pre konkrétnu dotknutú činnosť v závislosti od plochy, na ktorej sa táto činnosť vykonáva.“

12

Podľa článku 65 nariadenia č. 507/1993 nazvaného „Proporcionalita a sadzby“ môže byť daň z odpadu určená pomerne alebo vypočítaná na základe obvyklého priemerného (vzhľadom na jednotku plochy podliehajúcej dani) množstva a povahy pevného vnútorného komunálneho odpadu a podobného odpadu, ktorý je produkovaný v priestoroch a na priestranstvách s ohľadom na ich využitie a náklady na zneškodňovanie. Okrem toho podľa odseku 2 tohto článku sú obce povinné stanoviť sadzby pre každú homogénnu kategóriu či podkategóriu, v závislosti od miery pokrytia nákladov príjmami podľa zákona, ako súčin predpokladaných nákladov na zneškodňovanie na budúci rok pripadajúcich na jednotku plochy skutočne podliehajúcu zdaneniu a jedného alebo viacerých koeficientov zodpovedajúcich množstvu a povahe produkovaného odpadu.

13

Článok 68 dekrétu č. 507/1993 nazvaný „Právna úprava“ znie:

„1.   Na uplatňovanie dane [z odpadu] sú obce povinné prijať príslušné nariadenie, ktoré musí obsahovať:

…

2.   Na účely komparatívneho určenia sadzieb musia byť kategórie a prípadné podkategórie stanovené, pokiaľ je to možné, s ohľadom na nasledujúce skupiny činností alebo využití:

…

…“

14

Podľa článku 69 ods. 1 a 2 dekrétu č. 507/1993:

„1.   Obce najneskôr do 31. októbra na základe tried a progresívnych kritérií stanovených nariadením rozhodnú o sadzbách na jednotku plochy priestorov a priestranstiev spadajúcich do jednotlivých kategórií a podkategórií použiteľných na budúci rok. V prípade, že sa do tohto dňa o sadzbách nerozhodne, sadzby platné na daný rok sa budú považovať za použiteľné aj na nasledujúci rok.

2.   Na účely preskúmania zákonnosti musí rozhodnutie obsahovať dôvody vzťahov medzi jednotlivými sadzbami, súhrnné údaje a odhady týkajúce sa nákladov na služby rozdelené podľa ich hospodárskej klasifikácie, ako aj údaje a okolnosti, ktoré viedli k zvýšeniu minimálneho krytia nákladov…“

15

Legislatívny dekrét č. 22 z 5. februára 1997, ktorým sa preberajú smernica 91/156/EHS o odpadoch, smernica 91/689/EHS o nebezpečnom odpade a smernica 94/62/ES o obaloch a odpadoch z obalov (riadna príloha GURI č. 33 z , ďalej len „legislatívny dekrét č. 22/1997“) upravuje zrušenie dane z odpadu a zavedenie systému tarifných poplatkov.

16

Podľa toho, čo uvádza vnútroštátny súd, sa tento poplatok skladá z pevnej zložky určenej na pokrytie základných nákladov za službu správy odpadov, ktorá je stanovená na základe plochy používaných alebo držaných nehnuteľností. Druhou zložkou je premenlivá zložka vypočítaná na základe množstva odpadu skutočne odovzdaného na zneškodnenie.

17

Legislatívny dekrét č. 22/1997 bol zrušený článkom 264 legislatívneho dekrétu č. 152 z 3. apríla 2006 o právnej úprave v oblasti životného prostredia (riadna príloha GURI č. 96 zo ). Systém zavedený posledným uvedeným dekrétom je do značnej miery inšpirovaný systémom, ktorý bol stanovený v legislatívnom dekréte č. 22/1997.

18

Podľa vnútroštátneho súdu však nedošlo k úplnému zavedeniu systému tarifných poplatkov podľa legislatívneho dekrétu č. 152 z 3. apríla 2006, takže v rokoch 2006 a 2007 bola v Comune di Casoria stále platná daň stanovená dekrétom č. 507/1993.

19

Futura Immobiliare a i. sú hotelové spoločnosti, ktoré majú sídlo na území Comune de Casoria. Na základe toho musia odvádzať daň z odpadu. Pri jej uplatňovaní však prevádzkovatelia hotelov podliehajú zdaneniu vyššou sadzbou než súkromné osoby užívajúce priestory na bývanie.

20

Keďže sa Futura Immobiliare srl Hotel Futura domnievala, že toto rozdielne zaobchádzanie je protiprávne, podala žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia Commissione straordinaria z 25. mája 2006 o stanovení dane z odpadu na rok 2006 na jednej strane, a rozhodnutia Giunta municipale de Casoria (rada obce Casoria) z , ako aj iných aktov súvisiacich s týmito rozhodnutiami na druhej strane.

21

Futura Immobiliare a i. podali aj žalobu, ktorou sa domáhajú zrušenia ďalších dvoch rozhodnutí Commissione straordinaria zo 4. apríla 2007, ktoré sa týkajú prijatia nariadenia o uplatňovaní dane z odpadu a zavedenia sadzobníka nákladov a sadzieb dane na zdaňovacie obdobie 2007, ako aj ďalších aktov súvisiacich s týmito rozhodnutiami.

22

Tribunale administrativo regionale della Campania, ktorému boli uvedené žaloby predložené, rozhodol o spojení týchto vecí.

23

V rámci svojich žalôb smerujúcich proti uvedeným aktom a rozhodnutiam Futura Immobiliare a i. predovšetkým tvrdia, že sadzba dane z odpadu stanovená pre hotelové prevádzky je neúmerná v porovnaní so sadzbou stanovenou pre stavby určené na bývanie, a že v skutočnosti je táto sadzba založená skôr na ich schopnosti dosahovať zisk než na ich schopnosti produkovať odpady. Podľa týchto hotelových spoločností uvedená sadzba nezohľadňuje mieru obsadenosti izieb, ani to, či sa poskytujú reštauračné služby, ktoré môžu viesť k zvýšenému objemu odpadu, a ani sezónnosť hotelového podnikania a vplyv plôch využívaných na poskytovanie služieb, ktoré sú v dôsledku toho neobývané.

24

Hoci sa pritom sadzby pre hotely a súkromné obydlia vzhľadom na mieru produkcie odpadu považujú za porovnateľné, stanovujú napadnuté akty a rozhodnutia pre hotelové zariadenia osemkrát až deväťkrát vyššiu sadzbu. Z použitej sadzby okrem toho nijako nevyplýva uplatnená metóda, ani údaje o priemernom množstve a charaktere odpadu obvykle produkovaného jednotkou plochy v závislosti od využitia priestorov.

25

Keďže sa Tribunale amministrativo regionale della Campania domnieval, že uplatniteľné ustanovenia vnútroštátneho práva zrejme nie sú v súlade s právom Spoločenstva, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Sú ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy podľa článkov 58 a nasl. legislatívneho dekrétu [č. 507/1993] a prechodné ustanovenia, ktorými bola predĺžená ich účinnosť…, na základe ktorých sa na účely pokrytia výdavkov za služby likvidácie odpadu zachováva systém daňovej povahy, čím sa odsúva zavedenie poplatkového systému, podľa ktorého výdavky za službu znášajú subjekty, ktoré hromadia odpad a poskytujú ho na odvoz, zlučiteľné s už citovaným článkom 15 smernice [2006/12] a zásadou znečisťovateľ platí?“

26

Comune di Casoria v podstate tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný, keďže sa týka smernice 2006/12, ktorej lehota na prebratie ešte neuplynula a že ako smernica nie je tento akt Spoločenstva priamo použiteľný v talianskom právnom poriadku.

27

Aj talianska vláda sa domnieva, že uvedený návrh je neprípustný, keďže Súdny dvor by sa na účely odpovede na tento návrh musel vyjadriť k zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy s právom Spoločenstva. Táto vláda sa okrem toho domnieva, že vnútroštátny súd neuvádza dostatok skutkových a právnych okolností na to, aby mu Súdny dvor mohol poskytnúť užitočnú odpoveď.

28

Pokiaľ ide po prvé o argumentáciu talianskej vlády, treba pripomenúť, že Súdny dvor sa síce v rámci prejudiciálneho konania nemôže vysloviť o zlučiteľnosti vnútroštátneho opatrenia s právom Spoločenstva, má však právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky relevantné informácie o výklade práva Spoločenstva, ktoré mu pomôžu posúdiť túto zlučiteľnosť na účely rozhodnutia sporu, ktorý prejednáva (rozsudok z 22. mája 2008, citiworks, C-439/06, Zb. s. I-3913, bod 21 a citovanú judikatúru).

29

Okrem toho z ustálenej judikatúry zaiste vyplýva, že potreba dospieť k výkladu práva Spoločenstva, ktorý je užitočný pre vnútroštátny súd, vyžaduje, aby tento súd vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého sa začleňujú ním položené otázky, alebo prinajmenšom objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sa tieto otázky zakladajú (rozsudok z 10. marca 2009, Heinrich, C-345/06, Zb. s. I-1659, bod 30 a citovanú judikatúru).

30

V prejednávanej veci sa však Súdny dvor domnieva, že mu vnútroštátny súd dostatočne objasnil tak skutkové, ako aj právne okolnosti sporu vo veci samej.

31

Po druhé, pokiaľ ide o argumentáciu Comune di Casoria, treba uviesť, že ako vyplýva z odôvodnenia č. 1 smernice 2006/12, touto smernicou sa v záujme zrozumiteľnosti a prehľadnosti uskutočnila kodifikácia smernice 75/442, ktorej lehota na prebratie uplynula 17. júla 1977.

32

Ako pritom uvádza generálna advokátka v bode 22 svojich návrhov, z článku 20 smernice 2006/12 v spojení s jej prílohou III časťou B jasne vyplýva, že zrušením smernice 75/442 nebola ku dňu nadobudnutia účinnosti smernice 2006/12 dotknutá povinnosť členských štátov, pokiaľ ide o lehotu na prebratie takto zrušenej smernice do vnútroštátneho práva.

33

Preto vzhľadom na to, že článok 15 smernice 2006/12 má v podstate rovnaké znenie ako článok 11 smernice 75/442, nadobudnutie účinnosti smernice 2006/12 nespôsobilo, že členským štátom bola priznaná nová lehota na prebratie tohto článku 15.

34

Okrem toho na rozdiel od tvrdení Comune di Casoria má Súdny dvor podľa článku 234 ES právomoc rozhodovať v rámci prejudiciálneho konania o výklade aktov prijatých orgánmi Európskeho spoločenstva bez ohľadu na to, či sú priamo uplatniteľné (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. mája 1976, Mazzalai, 111/75, Zb. s. 657, bod 7, a z , Palmisani, C-261/95, Zb. s. I-4025, bod 21).

35

Za týchto podmienok treba na otázku, ktorú položil Tribunale amministrativo regionale della Campania, odpovedať.

36

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 15 písm. a) smernice 2006/12 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely financovania služby správy a zneškodňovania komunálneho odpadu stanovuje daň, ktorej výška sa určuje na základe odhadu objemu odpadu produkovaného užívateľmi tejto služby, a nie na základe množstva odpadu, ktoré skutočne vyprodukujú a odovzdajú na zneškodnenie.

37

Vnútroštátny súd sa predovšetkým pýta, či sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysel, že náklady znášané „držiteľom“ odpadu, ktorý ho odovzdáva na zneškodnenie, musia byť úmerné množstvu skutočne odovzdaného odpadu.

38

Comune di Casoria a talianska vláda sa domnievajú, že členské štáty disponujú, pokiaľ ide o uplatňovanie zásady znečisťovateľ platí, širokou mierou voľnej úvahy, a tom tým skôr, ak ide o prebratie ustanovenia smernice, v tomto prípade článku 15 smernice 2006/12. V tomto ohľade talianska vláda vyzýva Súdny dvor, aby priznal členským štátom rovnaký rozhodovací priestor, aký priznal orgánom Spoločenstva pri výklade článku 130r Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 174 ES) v rozsudku zo 14. júla 1998, Safety Hi-Tech (C-284/95, Zb. s. I-4301).

39

Uvedená vláda sa v každom prípade domnieva, že taliansky systém založený na dani je úplne v súlade so zásadou znečisťovateľ platí, lebo náklady na správu a zneškodňovania odpadu znášajú tie subjekty, ktoré môžu ovplyvňovať jeho produkciu. Okrem toho považuje kritériá použité na výpočet výšky uvedenej dane, akými sú schopnosť produkovať odpad u jednotlivých kategórií užívateľov alebo charakter produkovaného odpadu, za relevantné.

40

Komisia Európskych spoločenstiev zdôrazňuje, že smernica 2006/12 nedefinuje spôsoby, akými majú členské štáty organizovať svoj systém pripísania nákladov na zber a zneškodňovanie komunálneho odpadu, a že v tomto ohľade majú členské štáty právomoc určiť spôsob a prostriedky na dosiahnutie cieľa, ktorým je to, aby uvedené náklady znášali pôvodcovia odpadu.

41

Na základe oznámenia Komisie Rade o pripisovaní nákladov a opatreniach verejnej moci v oblasti životného prostredia — Zásady a spôsoby uplatňovania, ktoré je prílohou odporúčania Rady 75/436/Euratom, ESUO, EHS z 3. marca 1975 o pripisovaní nákladov a opatreniach verejnej moci v oblasti životného prostredia [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 194, s. 1), sa Komisia domnieva, že v právnych úpravách členských štátov musí byť stanovená najmä súvislosť medzi množstvom vyprodukovaného odpadu a sumou platenou za jeho zneškodňovanie.

42

Vnútroštátne právne úpravy môžu konkrétne stanoviť systém rozdeľujúci užívateľov, pôvodcov odpadu, na určité kategórie, a podrobiť ich dani vypočítanej na základe odhadu množstva odpadu vyprodukovaného týmito kategóriami. Článok 15 smernice 2006/12 teda nevyžaduje, aby sa výška uvedenej dane určovala na základe množstva odpadu skutočne vyprodukovaného každým užívateľom. Podľa názoru Komisie by však takéto vnútroštátne právne úpravy nemali viesť k tomu, že sa určité kategórie pôvodcov odpadu nebudú na financovaní podieľať.

43

Podľa článku 8 smernice 2006/12 je každý „držiteľ odpadov“ povinný buď prenechať manipuláciu s odpadom súkromnému alebo verejnému zariadeniu na zber odpadov alebo podniku, ktorý vykonáva činnosti uvedené v prílohe II A alebo II B tejto smernice, alebo v súlade s jej ustanoveniami odpad sám zhodnotiť alebo zneškodniť.

44

V takej situácii, o akú ide vo veci samej, keď držitelia odpadu prenechávajú manipuláciu s odpadom zariadeniu, ktoré odpad zbiera, preto článok 15 písm. a) smernice 2006/12 stanovuje, že v súlade so zásadou znečisťovateľ platí musia náklady na zneškodňovanie odpadu znášať títo držitelia.

45

Táto finančná povinnosť uvedeným držiteľom prislúcha z dôvodu ich podielu na vzniku uvedeného odpadu (pozri rozsudok z 24. júna 2008, Commune de Mesquer, C-188/07, Zb. s. I-4501, bod 77).

46

Pokiaľ ide o financovanie nákladov na správu a zneškodňovanie komunálneho odpadu, sú členské štáty vzhľadom na to, že ide o službu poskytovanú hromadne skupine „držiteľov“, povinné v súlade s článkom 15 písm. a) smernice 2006/12 zaistiť, aby v zásade všetci užívatelia tejto služby ako „držitelia“ v zmysle článku 1 tej istej smernice spoločne znášali celkové náklady na zneškodňovanie tohto odpadu.

47

Členské štáty, ktoré sú adresátmi smernice 2006/12, sú síce v súlade s článkom 249 ES viazané, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, teda finančné znášanie nákladov spojených so zneškodnením odpadu, majú však právomoc voľby formy a prostriedkov, ktoré sa použijú na dosiahnutie tohto výsledku (pozri rozsudok Commune de Mesquer, už citovaný, bod 80).

48

Ako správne uviedla Komisia, za súčasného stavu práva Spoločenstva neexistuje žiadna právna úprava prijatá na základe článku 175 ES, ktorá by členským štátom nariaďovala presnú metódu, pokiaľ ide o financovanie nákladov na zneškodňovanie komunálneho odpadu, takže toto financovanie môže byť v závislosti od voľby dotknutého členského štátu zabezpečené ľubovoľne prostredníctvom dane, poplatku alebo akýmkoľvek iným spôsobom.

49

Treba však zdôrazniť po prvé, že ako uviedla generálna advokátka v bode 40 svojich návrhov, je často ťažké a aj nákladné určiť presný objem odpadu odovzdaného na zneškodnenie každým „držiteľom“.

50

Za týchto podmienok môže použitie kritérií založených na jednej strane na schopnosti „držiteľov“ produkovať odpad, vypočítanej v závislosti od plochy nehnuteľností, ktoré užívajú, a od spôsobu ich využitia, a/alebo na druhej strane na charaktere produkovaného odpadu, umožniť výpočet nákladov na zneškodňovanie tohto odpadu a ich rozdelenie medzi jednotlivých „držiteľov“, keďže tieto dva parametre môžu priamo ovplyvniť výšku uvedených nákladov.

51

Z tohto pohľadu nemožno na vnútroštátnu právnu úprava, ktorá na financovanie správy a zneškodňovania komunálneho odpadu stanovuje daň, ktorej výška sa určuje na základe odhadu objemu produkovaného odpadu, a nie na základe množstva odpadu skutočne vyprodukovaného a odovzdaného na zneškodnenie, hľadieť za súčasného stavu práva Spoločenstva tak, že je v rozpore s článkom 15 písm. a) smernice 2006/12.

52

Po druhé nebráni zásada znečisťovateľ platí tomu, aby členské štáty v závislosti od kategórií užívateľov určených podľa ich schopnosti produkovať komunálny odpad prispôsobili príspevok každej z týchto kategórií k celkovým nákladom potrebným na financovanie systému správy a zneškodňovania komunálneho odpadu.

53

Vo veci samej sa zdá, že pokiaľ ide o výpočet dane z odpadu, hotelové zariadenia sú jednou z kategórií „držiteľov“ a že sa s nimi podľa Futura Immobiliare a i. zaobchádza menej priaznivo než so súkromnými osobami.

54

V tomto ohľade treba konštatovať, že daňová diferenciácia medzi kategóriami používateľov služby zberu a zneškodňovania komunálneho odpadu na účely stanovenia výšky dane za zneškodňovanie odpadu, ako je to v prípade diferenciácie medzi hotelovými spoločnosťami a súkromnými osobami uskutočnenej vnútroštátnou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, na základe takých objektívnych kritérií, ktoré priamo súvisia s nákladmi na túto službu, akými sú schopnosť produkovať odpad a charakter produkovaného odpadu, sa môže ukázať ako vhodná na dosiahnutie cieľa financovania uvedenej služby.

55

Takto uskutočnená daňová diferenciácia síce nesmie ísť na rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa financovania, treba však zdôrazniť, že v tejto oblasti a za súčasného stavu práva Spoločenstva majú príslušné vnútroštátne orgány širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o určenie spôsobov výpočtu takej dane.

56

Vnútroštátny súd teda musí na základe skutkových a právnych okolností, ktoré mu boli predložené, overiť, či daň z odpadu, o ktorú ide vo veci samej, nevedie k tomu, že niektorým „držiteľom“, v tomto prípade hotelovým zariadeniam, sa uložia zjavne neprimerané náklady v pomere k objemu alebo povahe odpadu, ktorý sú schopní vyprodukovať.

57

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položenú otázku odpovedať, že článok 15 písm. a) smernice 2006/12 sa má vykladať v tom zmysle, že za súčasného stavu práva Spoločenstva nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely financovania služby správy a zneškodňovania komunálneho odpadu stanovuje daň vypočítanú na základe odhadu objemu odpadu vyprodukovaného používateľmi tejto služby a nie na základe množstva odpadu, ktoré títo používatelia skutočne vyprodukovali a odovzdali na zneškodnenie. Vnútroštátny súd však musí na základe skutkových a právnych okolností, ktoré mu boli predložené, overiť, či daň z odpadu, o ktorú ide vo veci samej, nevedie k tomu, že niektorí „držitelia“, v tomto prípade hotelové zariadenia, sú nútení znášať náklady, ktoré sú zjavne neúmerné objemu alebo povahe odpadu, ktorý sú schopní vyprodukovať.

58

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 15 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/12/ES z 5. apríla 2006 o odpadoch sa má vykladať v tom zmysle, že za súčasného stavu práva Spoločenstva nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely financovania služby správy a zneškodňovania komunálneho odpadu stanovuje daň vypočítanú na základe odhadu objemu odpadu vyprodukovaného používateľmi tejto služby a nie na základe množstva odpadu, ktoré títo používatelia skutočne vyprodukovali a odovzdali na zneškodnenie.

Vnútroštátny súd však musí na základe skutkových a právnych okolností, ktoré mu boli predložené, overiť, či daň za zneškodňovanie pevného vnútorného komunálneho odpadu, o ktorú ide vo veci samej, nevedie k tomu, že niektorí „držitelia“, v tomto prípade hotelové zariadenia, sú nútení znášať náklady, ktoré sú zjavne neúmerné objemu alebo povahe odpadu, ktorý sú schopní vyprodukovať.