NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PAOLO MENGOZZI

prednesené 29. októbra 2009 ¹(1)

Vec C‑419/08 P

Trubowest Handel GmbH

a

Viktor Makarov

proti

Rade Európskej únie

a

Komisii Európskych spoločenstiev

„Odvolanie – Dumping – Škoda údajne spôsobená prijatím nariadenia (ES) č. 2320/97, ktorým sa zavádzajú antidumpingové clá na dovoz určitých bezšvových rúr a rúrok – Podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva“

I –    Okolnosti predchádzajúce sporu, napadnutý rozsudok, konanie a návrhy účastníkov konania

1.        Trubowest Handel GmbH a pán Makarov sa týmto odvolaním domáhajú zrušenia rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia(2), ktorým tento súd zamietol ich návrh na náhradu škody založený na článku 288 druhom odseku ES s cieľom získania náhrady škody, ktorá im bola údajne spôsobená prijatím nariadenia Rady (ES) č. 2320/97 zo 17. novembra 1997, ktorým sa zavádzajú konečné antidampingové clá na dovoz určitých bezšvových rúr a rúrok zo železa alebo z nelegovanej ocele pôvodom z Maďarska, Poľska, Českej republiky, Rumunska a zo Slovenskej republiky a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (EHS) č. 1189/93 a zastavuje konanie v súvislosti s týmito dovozmi pôvodom z Chorvátskej republiky(3) (ďalej len „konečné nariadenie“). Toto nariadenie sa v súlade s nariadením Rady (ES) č. 1322/2004(4)od 21. júla 2004 neuplatňuje.

2.        Spoločnosť Trubowest Handel GmbH (ďalej len „Trubowest“), založená podľa nemeckého práva, doviezla v období od januára 1999 do októbra 1999 do Európskeho spoločenstva bezšvové rúry a rúrky pôvodom z Ruska. Táto spoločnosť, ktorej konateľom je pán Makarov, sa stala právnym nástupcom spoločnosti Truboimpex Handel GmbH (ďalej len „Truboimpex“), ktorej konateľom bol taktiež pán Makarov.

3.        Amtsgericht Kleve (Okresný súd v Kleve) (Nemecko) vydal v októbri 1999 zatykač proti pánovi Makarovovi z dôvodu, že bol dôvodne podozrivý z toho, že poskytol daňovým orgánom nepravdivé a neúplné údaje o dôležitých daňových skutočnostiach, čo mu v značnej miere umožnilo vyhnúť sa plateniu dovozných ciel. V zatykači bolo najmä uvedené, že rúry a rúrky pôvodom z Ruska, dovezené spoločnosťami Truboimpex a Trubowest, boli predmetom nepravdivých vyhlásení s cieľom obísť ustanovenia konečného nariadenia.

4.        Na základe tohto zatykača bol pán Makarov od 27. októbra do 12. novembra 1999 vzatý do väzby, potom od prepustenia podliehala jeho sloboda opatreniam obmedzujúcim pohyb.

5.        Na konci októbra 1999 nemecké colné orgány poslali spoločnosti Trubowest a pánovi Makarovovi dodatočné colné výmery požadujúce zaplatenie antidumpingových ciel z dovozov, ktoré uskutočnili spoločnosti Truboimpex a Trubowest počas obdobia od decembra 1997 do októbra 1999. Nemecké colné orgány sa v podstate domnievali, že v rozpore s pravidlami neboli dovozy odvolateľov zaradené pod položky kombinovanej nomenklatúry Spoločenstva zahrnujúce bezšvové rúry a rúrky, ktoré sú predmetom konečného nariadenia.

6.        Podľa nemeckých colných orgánov boli spoločnosti Truboimpex a Trubowest povinné zaplatiť nezaplatené antidumpingové clá vo výške 1 575 181,86 eura a 729 538,78 eura, čiže v celkovej výške 2 304 720,64 eura. Pritom bol pán Makarov ako konateľ spoločností Truboimpex a Trubowest uznaný za zodpovedného za uhradenie celkovej čiastky, ktorú tieto spoločnosti dlhovali.

7.        V novembri 2009 odvolatelia podľa článku 243 nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (ďalej len „CKS“),(5) a príslušného vnútroštátneho práva spochybnili dodatočné colné výmery antidumpingových ciel, ktoré boli proti nim vydané.

8.        Po tom, čo Finanzgericht Düsseldorf (Daňový súd v Düsseldorfe) zamietol ich návrh na odklad vykonateľnosti colných výmerov, podali odvolatelia na Hauptzollamt Duisburg (Hlavný colný úrad v Duisburgu) svoje návrhy, v ktorých v podstate tvrdili, že nemecké colné orgány sa nesprávne domnievali, že ich dovozy spadali do pôsobnosti konečného nariadenia.

9.        Dňa 14. novembra 2002 Landgericht Kleve (Krajinský súd v Kleve) prerušil trestné konanie proti pánovi Makarovovi dovtedy, než s ním bude ukončené daňové konanie.

10.      Dňa 16. júla 2004 Rada prijala nariadenie č. 1322/2004, ktoré stanovovalo, že konečné nariadenie sa nebude uplatňovať od 21. júla 2004.

11.      Dňa 15. decembra 2004 odvolatelia uzavreli s Hauptzollamt Duisburg zmier, ktorý ukončil spor medzi nimi a nemeckými colnými orgánmi.

12.      Podľa tohto zmieru po prvé colné výmery a vyhlásenia o prijatí zodpovednosti týkajúce sa antidumpingových ciel vo výške 2 304 734,45 eura boli uspokojené zaplatením celkovej čiastky 460 000 eur, po druhé podpis zmieru viedol k okamžitému ukončeniu všetkých exekučných opatrení začatých proti spoločnosti Trubowest a pánovi Makarovovi a po tretie poslední uvedení upustili od uplatňovania nových nárokov proti colnému úradu, napríklad s cieľom získať náhradu škody na základe skutočností opísaných v zmieri, a od podania iných opravných prostriedkov proti colnému úradu, okrem uplatnenia nárokov tejto povahy voči tretím osobám, najmä žalôb o náhradu škody proti Komisii Európskych spoločenstiev a Rade Európskej únie podľa článku 288 ES. Text zmieru v podstate tiež uvádzal, že spoločný opis skutkového stavu nevyriešil spor medzi stranami o otázke, na aké oceľové rúry sa vzťahuje alebo nevzťahuje konečné nariadenie.

13.      V máji 2005 bolo trestné konanie proti pánovi Makarovovi zastavené pod podmienkou, že zaplatí pokutu vo výške 18 000 eur.

14.      Odvolatelia vo svojich žalobách o náhradu škody podaných na Súde prvého stupňa žiadali, aby Spoločenstvo nahradilo škodu spôsobenú prijatím konečných antidampingových opatrení zavedených konečným nariadením tak, že zaplatí:

–        spoločnosti Trubowest sumu 118 058,46 eura ako náhradu škody zvýšenú o úroky z omeškania v ročnej výške 8 %; táto suma zodpovedá sume skutočne zaplatenej spoločnosťou Trubowest v dôsledku rôznych colných výmerov antidumpingových ciel prijatých nemeckými colnými orgánmi proti odvolateľom a predstavuje ušlý zisk spoločnosti Trubowest,

–        pánovi Makarovovi sumu 397 916,91 eura ako náhradu škody zvýšenú o úroky z omeškania v ročnej výške 8 %; pričom časť vo výške 277 939,37 eura zodpovedá celkovej sume, ktorú pán Makarov skutočne zaplatil v dôsledku niekoľkých colných výmerov, časť vo výške 63 448,54 eura zodpovedá ušlej mzde pána Makarova v spoločnosti Trubowest od 27. októbra 1999 a časť vo výške 56 529 eur zodpovedá nákladom na advokáta vynaloženým z dôvodu konaní vedených proti nemeckým colným orgánom,

–        spoločnosti Trubowest sumu 128 000 eur ako náhradu za ušlý zisk za obdobie od roku 2000 do roku 2004 zvýšenú o úroky z omeškania v ročnej výške 8 %, alebo subsidiárne sumu poskytnutú spoločnosti ako náhradu škody, ktorá má byť dohodnutá medzi účastníkmi konania po vydaní medzitýmneho rozsudku Súdom prvého stupňa,

–        pánovi Makarovovi sumu 150 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená, zvýšenú o úroky z omeškania v ročnej výške 8 %.

15.      Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku po prvé odmietol svoju právomoc rozhodovať o návrhoch odvolateľov o náhradu škody týkajúcich sa čiastok 118 058,46 eura a 277 939,37 eura požadovaných spoločnosťou Trubowest a pánom Makarovom z dôvodu vrátenia antidumpingových ciel, ako i čiastky 56 529 eur zodpovedajúcej nákladom na advokáta vynaloženým pánom Makarovom z dôvodu konaní vedených pred nemeckými colnými orgánmi. Pokiaľ ide o prvé dve čiastky, Súd prvého stupňa sa v zásade domnieval, že takého návrhy spadajú do výlučnej právomoci vnútroštátnych súdov v súlade s postupmi zavedenými CKS (body 42 a 74 napadnutého rozsudku). Pokiaľ ide o tretiu čiastku, Súd prvého stupňa rozhodol, že vrátenie nákladov na advokáta je vedľajším vo vzťahu k sporu vo veci samej medzi odvolateľmi a nemeckými colnými orgánmi, ktorý spadá do výlučnej právomoci vnútroštátnych súdov. Podľa Súdu prvého stupňa návrh týkajúci sa tejto čiastky takisto nepatrí do právomoci súdov Spoločenstva (body 77 až 81 napadnutého rozsudku). Preto Súd prvého stupňa vyhlásil všetky tieto návrhy za neprípustné (body 73, 74 a 82 napadnutého rozsudku).

16.      Po druhé Súd prvého stupňa sa v rámci preskúmania podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva týkajúcej sa existencie priamej príčinnej súvislosti medzi vytýkanou protiprávnosťou a údajne spôsobenou škodou domnieval, že pokiaľ ide o návrhy na náhradu škody z dôvodu ušlého zisku spoločnosti Trubowest oceneného na 128 000 eur a ušlej mzdy pána Makarova ocenenej na 63 448,54 eura, ako aj návrh na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel pán Makarov, ocenenej na 150 000 eur, uvedené ujmy nevyplývajú dostatočne priamo z vytýkanej protiprávnosti.

17.      Presnejšie, na jednej strane za predpokladu, že by sa konečné nariadenie nevzťahovalo na dovozy odvolateľov a tí by sa teda nedopustili pochybenia pri zaradení ich dovozov, Súd prvého stupňa sa domnieval, že v takom prípade by mimozmluvná zodpovednosť Spoločenstva nemohla vzniknúť, keďže uvedené ujmy sú pripísateľné výlučne nemeckým colným a trestným orgánom, a nie údajne protiprávnemu konaniu Rady a Komisie (body 108 až 115 napadnutého rozsudku).

18.      Na druhej strane za predpokladu, že by sa konečné nariadenie vzťahovalo na dovozy odvolateľov a tí by preto nesprávne zaradili ich dovozy, Súd prvého stupňa rozhodol, že v tomto prípade by bolo treba konštatovať, že rozhodujúcou príčinou uvedenej ujmy by bolo iba samotné konanie odvolateľov (body 116 až 121 napadnutého rozsudku). V každom prípade, aj za predpokladu, že by protiprávne konanie Rady a Komisie mohlo byť považované za konanie, ktoré prispelo k vzniku uvedených škôd, príčinná súvislosť by podľa Súdu prvého stupňa bola prerušená nedostatkom primeraného úsilia odvolateľov s cieľom vyhnúť sa vzniku uvedených škôd, keďže odvolatelia nepožiadali o záväznú tarifnú informáciu stanovenú v článku 12 CKS (body 122 až 133 napadnutého rozsudku).

19.      Súd prvého stupňa teda v zásade zamietol žalobu o náhradu škody ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú.

20.      Za týchto podmienok podali odvolatelia podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 23. septembra 2008 toto odvolanie, v ktorom navrhujú, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a aby vyhovel návrhom o náhradu škody vzneseným na prvom stupni, alebo subsidiárne, aby vrátil vec Súdu prvého stupňa a zaviazal Radu a Komisiu na náhradu trov tohto konania.

21.      Rada a Komisia vo svojich vyjadreniach k odvolaniu navrhujú, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal odvolateľov na náhradu trov konania.

22.      Odvolatelia, Rada a Komisia boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 16. septembra 2009.

II – Právne posúdenie

A –    Úvodné pripomienky

23.      Na podporu svojho odvolania uvádzajú odvolatelia dva odvolacie dôvody. Prvý dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Súd prvého stupňa pri výklade a uplatnení podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva. Druhý dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení Súdu prvého stupňa z dôvodu, že odmietol svoju právomoc rozhodovať o návrhoch na vrátenie antidumpingových ciel zaplatených odvolateľmi a o vedľajších návrhoch.

24.      Rovnako ako Rada a Komisia sa domnievam, že treba obrátiť poradie preskúmania dvoch vznesených odvolacích dôvodov. Druhý odvolací dôvod musí byť nevyhnutne v rozsahu, v akom sa týka právomoci Súdu prvého stupňa rozhodovať o niektorých návrhoch o náhradu škody, preskúmaný prednostne pred prvým, ktorý kritizuje meritórne posúdenia uskutočnené Súdom prvého stupňa. Okrem toho Súd prvého stupňa preskúmal podmienku týkajúcu sa priamej príčinnej súvislosti medzi vytýkanou protiprávnosťou a ujmou uvádzanou odvolateľmi len v rozsahu návrhov, ktoré vyhlásil za prípustné. Pokiaľ by mal byť druhý dôvod zamietnutý, ako to navrhujem v úvahách nižšie, preskúmanie prvého dôvodu by sa obmedzovalo iba na návrhy o náhradu škody, ktoré Súd prvého stupňa sám posúdil ako prípustné.

B –    O druhom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právomoc Súdu prvého stupňa rozhodovať o návrhoch na vrátenie antidumpingových ciel zaplatených odvolateľmi a o vedľajších návrhoch

1.      Tvrdenia účastníkov konania

25.      Po prvé odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že vyhlásil, že nemá právomoc rozhodovať o náhrade škody, ktorá trvá aj po zmieri uzavretom s nemeckými colnými orgánmi. Prístup Súdu prvého stupňa tak zbavil odvolateľov náhrady z dôvodu, že uzavreli zmier, ktorého možnosť je stanovená vo vnútroštátnom práve. Podobne ako v prípade, keď vnútroštátne právo neposkytuje žiadny opravný prostriedok, je možné podať žalobu o náhradu škody na súde Spoločenstva, má podľa odvolateľov tento súd v prípade, ak vnútroštátne opravné prostriedky boli podané a vyčerpané, aj právomoc rozhodovať o žalobách o náhradu škody, zahrnujúcich otázku zodpovednosti Spoločenstva. Odvolatelia nemôžu byť trestaní za výkon práva uzavrieť zmier a zbavení účinnej súdnej ochrany. Podľa odvolateľov vzhľadom na rozsudok Krohn Import-Export/Komisia(6), aj pokiaľ ide čisto o návrhy na vrátenie antidumpingového cla, sú žaloby na súdoch Spoločenstva prípustné, pokiaľ sú vyčerpané vnútroštátne opravné prostriedky a pokiaľ je protiprávne konanie pripísateľné inštitúciám Spoločenstva.

26.      Po druhé odvolatelia vytýkajú Súdu prvého stupňa, že skreslil skutkové okolnosti a dôkazy tým, že v bode 68 napadnutého rozsudku rozhodol, že odvolatelia neposkytli ani najmenší dôkaz na podoprenie ich tvrdení, podľa ktorých jednak Spoločenstvo a ruské orgány a jednak trestné stíhanie začaté proti pánovi Makarovovi zohrali významnú úlohu pri rozhodnutí o uzatvorení zmieru s nemeckými colnými orgánmi.

27.      Rada a Komisia navrhujú zamietnuť tento odvolací dôvod. Predovšetkým sa domnievajú, ako správne rozhodol Súd prvého stupňa, že keďže antidumpingové clá sú vyberané vnútroštátnymi colnými orgánmi, len vnútroštátne súdy majú právomoc nariadiť vrátenie protiprávne vybratých ciel na základe ustanovení predpisov Spoločenstva. Právomoc súdov Spoločenstva ako taká pokrýva iba prípadnú škodu, ktorá ide nad rámec vrátenia protiprávne vybratého cla. Ostatne podľa Komisie tvrdenie odvolateľov neodporuje posúdeniam Súdu prvého stupňa.

28.      Rada doplňuje, že zmier uzatvorený s nemeckými colnými orgánmi nemôže založiť právomoc súdu Spoločenstva pod zámienkou, že tento zmier neodstránil uvedenú ujmu, ktorá mala vzniknúť z dôvodu zaplatenia antidumpingových ciel a nákladov na advokáta. Zmier totiž nezmenil situáciu odvolateľov, pokiaľ ide o možnosť požadovať vrátenie zaplatených antidampingových ciel a vynaložených súdnych nákladov ako náhradu škody uvedenej v článku 288 ES. Odvolatelia ich nemohli požadovať pred zmierom a nemôžu tak urobiť ani po ňom. Podľa Rady bolo jediným (bežným) účinkom uzatvoreného zmieru ukončenie vnútroštátnych opravných prostriedkov, ktorými odvolatelia disponovali na účely získania zaplatených ciel.

29.      Ďalej Rada a Komisia odmietajú výklad už citovaného rozsudku Krohn Import-Export/Komisia, ktorý, ako sa zdá, zastávajú odvolatelia. Jednak podľa Rady tento rozsudok neodpovedá na otázku, čo je možné získať ako náhradu škody v prípade žaloby podanej podľa článku 288 ES, a jednak podľa Komisie nie je možné z tohto rozsudku vyvodiť, že na založenie právomoci súdu Spoločenstva by stačilo vyčerpať vnútroštátne opravné prostriedky.

30.      Pokiaľ ide o údajné skreslenie skutkových okolností a dôkazov, ktorého sa mal dopustiť Súd prvého stupňa, toto tvrdenie je buď neprípustné, najmä v rozsahu, v akom odvolanie neuvádza právny dosah tohto skreslenia, alebo neúčinné, lebo Súd prvého stupňa nemá právomoc, aby rozhodoval o návrhu týkajúcom sa zaplatených antidumpingových ciel. V každom prípade Rada a Komisia sa domnievajú, že uvedené skreslenie je nedôvodné, lebo písomnosti predložené odvolateľmi na Súde prvého stupňa nepreukazujú, že poslední uvedení boli donútení uzavrieť zmier s nemeckými colnými orgánmi alebo nemali inú možnosť, iba uzavrieť uvedený zmier.

2.      Posúdenie

31.      Na úvod treba zdôrazniť, že odvolatelia v odvolaní nespochybňujú jednak kvalifikáciu uvedenú v bodoch 47 a 80 napadnutého rozsudku, podľa ktorej ich návrhy na náhradu škody, ktoré Súd prvého stupňa považoval za neprípustné, boli posúdené ako návrhy na vrátenie antidumpingových ciel, ktoré odvolatelia zaplatili nemeckým colným orgánom, a jednak návrh na vrátenie nákladov na advokáta vynaložených na vnútroštátnej úrovni, ktoré sú vedľajšími nákladmi k vyššie uvedeným návrhom.

32.      Keďže v tejto súvislosti odvolatelia neuviedli nijaké tvrdenie, ktoré by mohlo vyvrátiť vedľajšiu povahu nákladov na advokáta vynaložených v rámci vnútroštátneho sporu týkajúceho sa vrátenia antidumpingových ciel, môže sa preskúmanie druhého odvolacieho dôvodu obmedziť na posúdenia Súdu prvého stupňa týkajúce sa neexistencie jeho právomoci rozhodovať o návrhu na vrátenie antidumpingových ciel, a teda podľa napadnutého rozsudku na neprípustnosť posledného uvedeného návrhu.

33.      Ďalej odvolatelia v prejednávanej veci nespochybňujú uplatniteľnosť ustanovení CKS na návrhy na vrátenie antidumpingových ciel, najmä tých, ktoré upravujú „vrátenie alebo odpustenie… cla“, ako aj „odvolanie“, ako bolo konštatované v bode 42 napadnutého rozsudku. Treba zdôrazniť, že uplatniteľnosť týchto ustanovení CKS, a to najmä článkov 236 a 243 CKS, na návrhy na vrátenie antidumpingového cla zaplateného dovozcom vyplýva už z rozsudku Ikea Wholesale(7).

34.      Ako správne zdôraznil Súd prvého stupňa v bode 43 napadnutého rozsudku, sekundárne právo Spoločenstva v prejednávanej veci CKS výslovne stanovuje právny prostriedok poskytnutý dlžníkovi dovozného cla, ktorý predpokladá, že colné orgány toto clo uložili neprávom, čo znamená, že tento prostriedok sa uplatňuje na vnútroštátnej úrovni v konaní o opravnom prostriedku zavedeným príslušným členským štátom v súlade so zásadami uvedenými v článkoch 243 až 246 CKS.

35.      Ako tiež vyplýva z judikatúry, pokiaľ návrh na náhradu škody splýva so žalobou o vrátenie čiastky neoprávnene zaplatenej vnútroštátnym orgánom v rámci výkonu práva Spoločenstva alebo na účet Spoločenstva, prislúcha dotknutej osobe obrátiť sa na príslušné vnútroštátne súdy, aby mohli rozhodnúť o dôvodnosti takejto žaloby.(8)

36.      V tomto kontexte v prípade, ak sa jednotlivec domnieva, že bol poškodený uplatnením normatívneho právneho aktu Spoločenstva, ktorý považuje za protiprávny, má pri príležitosti vykonania tohto aktu, pokiaľ sú ním poverené vnútroštátne orgány, možnosť napadnúť platnosť aktu na vnútroštátnom súde v rámci sporu proti vnútroštátnemu orgánu. Tento súd môže, ba dokonca musí za podmienok uvedených v článku 234 ES predložiť Súdnemu dvoru otázku o platnosti sporného aktu Spoločenstva.(9)

37.      Bez toho, aby spochybňovali dôvodnosť tejto judikatúry, ako bola v zásade pripomenutá Súdom prvého stupňa v bodoch 43, 44 a 57 napadnutého rozsudku, odvolatelia vytýkajú Súdu prvého stupňa najmä to, že odmietol právomoc rozhodovať o ich žalobe o náhradu škody týkajúcu sa zaplatenia antidumpingového cla, aj keď odvolatelia podali (a vyčerpali) vnútroštátne opravné prostriedky bez toho, aby získali úplnú náhradu škody, ktorá im bola spôsobená protiprávnym konaním Spoločenstva.

38.      Inými slovami, zdá sa, že odvolatelia tvrdia, že keďže po zmieri, ktorý uzatvorili s nemeckými colnými orgánmi a ktorý mal za následok vyčerpanie vnútroštátnych opravných prostriedkov, museli naďalej znášať časť ujmy údajne spôsobenej z dôvodu neoprávneného zaplatenia antidumpingového cla (vo výške približne 460 000 eur), majú právo požadovať vrátenie tejto čiastky vyplývajúcej z protiprávneho konania inštitúcií Spoločenstva na súdoch Spoločenstva preto, lebo tieto súdy by v takom prípade mali vykonať svoju subsidiárnu právomoc.

39.      Istotne je pravda, že v rozsudku Kampffmeyer a i./Komisia(10) Súdny dvor podmienil preskúmanie žaloby o náhradu škody, ktorá, ako sa zdalo, splývala so žalobou na vrátenie čiastok neoprávnene zaplatených vnútroštátnym orgánom povereným vykonávaním právnej úpravy Spoločenstva, predchádzajúcim vyčerpaním vnútroštátnych opravných prostriedkov, aby bolo možné overiť, či by uvedená škoda nemohla byť v prvom rade nahradená týmto vrátením.(11)

40.      Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku založil svoje odôvodnenie ani nie tak na vyčerpaní vnútroštátnych opravných prostriedkov predtým, než mu odvolatelia vec predložili, ako skôr na výlučnej právomoci vnútroštátnych súdov rozhodovať o návrhoch na vrátenie neoprávnene zaplateného antidumpingového cla, ako potvrdzujú najmä body 48 a 71 napadnutého rozsudku.

41.      Tento prístup je rovnako podporený judikatúrou Súdneho dvora, najmä v rozsudkoch Roquette frères/Komisia(12) a Vreugdenhil/Komisia(13), posledný uvedený rozsudok je inak v napadnutom rozsudku značne citovaný.

42.      Zatiaľ čo podmienka týkajúca sa vyčerpania vnútroštátnych právnych prostriedkov predstavuje podmienku na prípustnosť žaloby o náhradu škody na súde Spoločenstva, napadnutý rozsudok rozhodnejším spôsobom čiastočne zamietol žalobu o náhradu škody odvolateľov na základe odôvodnenia založenom na neexistencii právomoci Súdu prvého stupňa rozhodovať o žalobe o náhradu škody, ktorá splýva so žalobou o vrátenie neprávom zaplateného antidumpingového cla. Ako už bolo zdôraznené, Súd prvého stupňa na základe tohto odôvodnenia založeného na neexistencii svojej právomoci v bodoch 73, 74 a 82 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žaloba je „neprípustná“ v rozsahu, v akom navrhuje vrátenie neoprávnene zaplateného antidumpingového cla.

43.      Všeobecne by sa tento prístup mohol javiť ako neprimerane rigidný, lebo zahrnuje, ako to dokresľuje bod 71 napadnutého rozsudku, že Súd prvého stupňa smeroval k popretiu svojej právomoci rozhodovať o žalobe o náhradu škody, ktorá splýva s návrhom o vrátenie neoprávnene zaplateného antidumpingového cla, „aj keď je pochybenie uvedené odvolateľmi pripísateľné Spoločenstvu“.

44.      Zdá sa, že tento prístup tiež predpokladá, že Súd prvého stupňa by odmietol svoju právomoc vrátane prípadu, že by boli vnútroštátne opravné prostriedky vyčerpané a odvolateľ by z akéhokoľvek dôvodu nezískal na vnútroštátnych súdoch náhradu celej ujmy spôsobenej zaplatením cla, aj keby bola táto ujma údajne spôsobená protiprávnym konaním inštitúcií Spoločenstva. Odvolatelia zastávajú tento prístup, ktorý je do určitej miery relevantný, pokiaľ sa zoberie do úvahy, že v už citovanom rozsudku Vreugdenhil/Komisia Súdny dvor overil, či v uvedenej veci dotknutý podnik skutočne dosiahol na vnútroštátnych súdoch úplné vrátenie čiastok, ktoré boli vnútroštátnymi orgánmi neprávom vybraté,(14) čím naznačil, že Súdny dvor by mohol mať právomoc rozhodovať o návrhu na vrátenie v prípade, že by pánovi Vreugdenhilovi nebolo na vnútroštátnych súdoch úplne vyhovené.

45.      Aj keď niektoré časti odôvodnenia napadnutého rozsudku môžu vyvolať pochybnosť o dôsledkoch, ktoré Súd prvého stupňa z odôvodnenia vyvodil v prípade, ktorého okolnosti sú podobné okolnostiam opísaným v predchádzajúcom bode, v prejednávanej veci sa mi nezdá, že by tvrdenie odvolateľov mohlo byť úspešné, lebo Súd prvého stupňa môže iba konštatovať neprípustnosť ich návrhov na vrátenie neoprávnene zaplateného antidumpingového cla.

46.      Po prvé tvrdenie odvolateľov spočíva na kritike, v štádiu odvolania neprípustnej, ktorá sa týka posúdenia skutkového stavu Súdom prvého stupňa, podľa ktorého uzavretie zmieru medzi odvolateľmi a nemeckými colnými orgánmi ukončilo opravné prostriedky začaté na vnútroštátnej úrovni bez toho, aby odvolatelia v tejto súvislosti ešte uplatňovali skreslenie dôkazov Súdom prvého stupňa.(15)

47.      Po druhé podľa môjho názoru nemožno vytýkať Súdu prvého stupňa, že nekonštatoval, že predmetným zmierom odvolatelia vyčerpali vnútroštátne opravné prostriedky v zmysle judikatúry Súdneho dvora.

48.      V zmysle tejto judikatúry vyčerpanie vnútroštátnych opravných prostriedkov znamená vyčerpanie „tak správnych, ako aj súdnych prostriedkov patriacich do pôsobnosti platného vnútroštátneho práva“(16) na účely vrátenia neoprávnene zaplatených čiastok. Keďže Súd prvého stupňa v bode 56 napadnutého rozsudku zvrchovane posúdil, že predmetným zmierom sa odvolatelia vzdali toho, aby vnútroštátne súdy rozhodovali o ich návrhoch na vrátenie antidumpingového cla, ktoré zaplatili, nemôžu odvolatelia právom tvrdiť, že splnili podmienku vyčerpania všetkých správnych a súdnych prostriedkov podľa platného vnútroštátneho práva v zmysle judikatúry Súdneho dvora.

49.      Po tretie v rozpore s tým, čo uvádzajú odvolatelia, uzavretie zmieru s nemeckými colnými orgánmi nie je v nijakom prípade porovnateľné so situáciou, v ktorej vnútroštátne právo nestanovuje žiadny vnútroštátny opravný prostriedok, lebo tento zmier vznikol presne s cieľom ukončiť podania vnútroštátnych opravných prostriedkov stanovených v CKS, ktorých predmetom bolo vrátenie neoprávnene zaplateného antidumpingového cla.

50.      V tejto súvislosti sa odvolatelia nemôžu dovolávať už citovaného rozsudku Krohn Import-Export/Komisia, lebo so zreteľom na skutkové okolnosti, ktoré sú pôvodom tejto právnej veci, Súdny dvor vylúčil uplatnenie podmienky vyčerpania vnútroštátnych opravných prostriedkov, ktoré je podmienkou prípustnosti žaloby o náhradu škody na súde Spoločenstva z dôvodu, že takéto opravné prostriedky nemohli viesť k nahradeniu uvedenej ujmy.(17) V prejednávanej veci však Súd prvého stupňa bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, v bodoch 64 až 67 napadnutého rozsudku rozhodol, že vnútroštátne opravné prostriedky stanovené CKS boli vhodné na účinné zabezpečenie vrátenia antidumpingového cla požadovaného odvolateľmi.

51.      Po štvrté uvedené skreslenie skutkových okolností a dôkazov preskúmané v bode 68 napadnutého rozsudku musí byť podľa môjho názoru vylúčené.

52.      Pripomínam, že v bode 68 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa zamietol tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého tým, že uzavreli zmier s nemeckými colnými orgánmi, neukončili postupy na podanie vnútroštátnych opravných prostriedkov dobrovoľne, ale boli k tomu prinútené tlakom orgánov Spoločenstva a ruskými orgánmi, a to takto:

„V tejto súvislosti treba najprv konštatovať, že odvolatelia nepredkladajú nijaký dôkaz na podporu ich tvrdenia, že orgány Spoločenstva a ruské orgány ich prinútili uzavrieť zmier alebo že nátlak bol taký, že boli nútení uzavrieť zmier. Odvolatelia predkladajú na podporu svojich tvrdení iba korešpondeciu s ruskými orgánmi, s orgánmi Spoločenstva a nemeckými orgánmi, ktorá sa v zásade týka len otázok vzťahujúcich sa na zaradenie dovozov bezšvových rúr a rúrok bez toho, aby z nej vyplývalo, že by odvolatelia boli akýmkoľvek spôsobom nútení týmito orgánmi ukončiť začaté vnútroštátne konania. Ďalej treba zdôrazniť, že v každom prípade sa zdá, že odvolatelia si v tejto súvislosti protirečia, keď sa dovolávajú skutočnosti, že sa snažili uzavrieť zmier, aby minimalizovali svoje škody. Odvolatelia v tejto súvislosti uvádzajú najmä to, že ,spoločnosti [Trubowest] sa týmto zmierom nakoniec podarilo znížiť svoju stratu, pretože namiesto zaplatenia celých čiastok vyplývajúcich z colných výmerov vydaných po nezaplatení cla akceptovala zaplatenie nižšej, aj keď ešte stále dosť vysokej čiastky‘. Nakoniec treba konštatovať, že odvolatelia nepredkladajú nijaký dôkaz, že im trestné konanie vedené proti pánovi Makarovovi neponechalo inú možnosť, než uzavrieť zmier, alebo že toto trestné konanie bolo zjavne neprimerané.“

53.      Hoci z ustálenej judikatúry vyplýva, že skreslenie dôkazov predložených Súdu prvého stupňa spadá do preskúmania Súdnym dvorom rozhodujúcim o odvolaní, je opodstatnené pripomenúť, že takéto skreslenie skutkového stavu musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez potreby vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov(18) a že takéto skreslenie musí preukázať ten, kto sa ho dovoláva(19). Okrem toho z článku 225 ES, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a článku 112 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musia byť najmä uvedené právne argumenty, ktoré tento návrh osobitným spôsobom podporujú.(20)

54.      Odvolanie odvolateľov však podľa môjho názoru nespĺňa tieto podmienky. Obzvlášť odvolanie vôbec neuvádza, aké presne dôkazy predložené odvolateľmi na Súde prvého stupňa boli ním skreslené a mali podporiť ich tvrdenie. Okrem toho odvolatelia tým, že sa bez ďalšieho vysvetlenia obmedzujú iba na odkazovanie na prílohy ich repliky predloženej na Súde prvého stupňa, v skutočnosti navrhujú nové posúdenie obsahu týchto príloh Súdnym dvorom, čo nespadá do jeho právomoci v rámci odvolania.

55.      V každom prípade skutočnosť, že z obsahu týchto príloh vyplýva, že orgány Spoločenstva a ruské orgány boli informované o spore týkajúcom sa zaradenia dovozu rúr a rúrok medzi odvolateľmi a nemeckými colnými orgánmi, vôbec nedokazuje, že Súd prvého stupňa skreslil dôkazy tým, že rozhodol, že tieto dôkazy vôbec nedokazujú, že odvolatelia boli akýmkoľvek spôsobom prinútení ukončiť začaté vnútroštátne konania tým, že uzatvoria predmetný zmier.

56.      Pritom, ako správne uviedla Rada vo svojom vyjadrení k odvolaniu, musí byť takisto zamietnuté tvrdenie odvolateľov o údajnom skreslení dôkazov týkajúcich sa vplyvu, ktoré malo trestné stíhanie pána Makarova na uzavretie zmieru s nemeckými colnými orgánmi. Príloha 7 odvolania, ktorá obsahuje rozhodnutie o zastavení trestného stíhania prijatého Landgericht Kleve v novembri 2002, teda dva roky pred predmetným zmierom, nepreukazuje, že by Súd prvého stupňa skreslil dôkazy, keď dospel k záveru, že odvolatelia nepredložili nevyhnutné dôkazy preukazujúce, že trestné stíhanie neponechalo pánovi Makarovovi inú možnosť, ako uzavrieť tento zmier.

57.      Po uvedených úvahách navrhujem druhý odvolací dôvod zamietnuť.

C –    O prvom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri výklade a uplatnení podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva

58.      Tento odvolací dôvod sa člení na dve časti. Prvá časť je založená na nesprávnom výklade podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva. Druhá je založená na nesprávnom uplatnení podmienky týkajúcej sa existencie priamej príčinnej súvislosti medzi údajnou protiprávnosťou konečného nariadenia a tvrdenou ujmou.

1.      O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom uplatnení podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva

a)      Argumentácia účastníkov konania

59.      Odvolatelia vo svojom odvolaní tvrdia, že napadnutý rozsudok obsahuje nesprávne právne posúdenie, keďže Súd prvého stupňa neposúdil vytýkané protiprávne konanie pred preskúmaním príčinnej súvislosti. Na pojednávaní odvolatelia formulovali túto sťažnosť trochu inak, keď tvrdili, že pokiaľ súd Spoločenstva skúma existenciu alebo neexistenciu príčinnej súvislosti alebo prerušenie tejto súvislosti, nemôže upustiť od skúmania, v akom právnom kontexte sa nachádza táto súvislosť, najmä od skúmania protiprávneho konania, s ktorým súvisí.

60.      Rada a Komisia sa domnievajú, že v súlade s judikatúrou nebol Súd prvého stupňa povinný rozhodovať o všetkých podmienkach vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva, pokiaľ jedna z týchto podmienok nie je splnená. Neexistovala žiadna zásada zaväzujúca Súd prvého stupňa, aby rozhodol o vytýkanej protiprávnosti pred preskúmaním existencie príčinnej súvislosti medzi touto protiprávnosťou a tvrdenou ujmou.

b)      Posúdenie

61.      Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora nemožno tvrdenie odvolateľov na podporu prvej časti prvého odvolacieho dôvodu prijať.

62.      Treba pripomenúť, že vznik mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva predpokladá splnenie troch podmienok, a to podmienky protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám, podmienky spôsobenej škody a podmienky existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a uplatňovanou škodou.(21)

63.      Podľa ustálenej judikatúry musia byť tieto tri podmienky kumulatívne splnené, čo odôvodňuje, že pokiaľ jedna z nich nie je splnená, je žaloba o náhradu škody zamietnutá bez toho, aby bolo nutné preskúmať ostatné podmienky.(22)

64.      Okrem toho, ako pripúšťajú odvolatelia v bode 5 odvolania, neexistuje nijaká povinnosť súdu Spoločenstva preskúmať podmienky vzniku zodpovednosti inštitúcie v určitom poradí.(23)

65.      Toto posúdenie sa, samozrejme, vzťahuje na preskúmanie podmienky týkajúcej sa príčinnej súvislosti medzi údajne protiprávnym konaním a tvrdenou ujmou.

66.      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Súdny dvor už potvrdil prístup Súdu prvého stupňa, podľa ktorého nie je nevyhnutné, aby súd preskúmal prioritne existenciu pochybenia inštitúcie, ak sa Súd prvého stupňa domnieva, že jedna z ďalších dvoch podmienok nie je v prípade, ktorý prejednáva, splnená.(24)

67.      Keďže v prejednávanej veci sa Súd prvého stupňa domnieval, že podmienka príčinnej súvislosti medzi tvrdeným protiprávnym konaním a údajne spôsobenou škodou nebola splnená, nebol vôbec povinný rozhodovať o existencii pochybenia inštitúcií pri prijímaní konečného nariadenia alebo o skutočnej existencii ujmy údajne spôsobenej odvolateľom. Mohol sa teda oprávnene obmedziť, ako to vyplýva najmä z bodov 98, 107 a 121 napadnutého rozsudku, na posúdenie podmienky týkajúcej sa existencie príčinnej súvislosti za predpokladu, len na účely tohto posúdenia, že dve ďalšie podmienky boli splnené, ako tvrdili odvolatelia.

68.      Dodávam, že odvolatelia nevysvetlili, aký bol vplyv preskúmania vytýkaného protiprávneho konania Súdom prvého stupňa tak na posúdenie podmienky príčinnej súvislosti uskutočnenej v napadnutom rozsudku, ako aj na výrok tohto rozsudku.

69.      Samozrejme, keby Súdny dvor musel konštatovať, že napadnutý rozsudok musí byť zrušený, lebo dospel k záveru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a ujmou tvrdenou odvolateľmi, bolo by potrebné sa domnievať, že Súd prvého stupňa nesprávne nerozhodol aspoň o jednej z dvoch ďalších podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva. Z dôvodov uvedených v rámci preskúmania druhej časti prvého odvolacieho dôvodu si však nemyslím, že by Súdny dvor mohol dospieť k takémuto záveru.

70.      Preto podľa môjho názoru treba prvú časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť.

2.      O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom uplatnení podmienky týkajúcej sa existencie priamej príčinnej súvislosti medzi údajnou protiprávnosťou konečného nariadenia a tvrdenou ujmou

a)      Argumentácia účastníkov konania

71.      Odvolatelia najprv zdôrazňujú, že existencia priamej súvislosti príčiny a následku medzi vytýkanou protiprávnosťou a ujmou, ktorej náhrada je požadovaná, je vhodným kritériom na určenie, či podmienka príčinnej súvislosti je splnená. V tejto súvislosti sa domnievajú, že Súd prvého stupňa v bode 112 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že sa opierali o koncepciu príčinnej súvislosti, ktorá je odlišná od koncepcie prevažujúcej v práve Spoločenstva. Naopak, odvolatelia na Súde prvého stupňa tvrdili, že bez prijatia protiprávneho konečného nariadenia by im nebola spôsobená ujma, lebo protiprávne antidumpingové clo by nebolo zaplatené. Odvolatelia sa však domnievajú, že Súd prvého stupňa uplatnil prehnane striktné kritérium príčinnej súvislosti založené na výlučnej a priamej ujme, ktorá je v rozpore s jeho judikatúrou, v prejednávanej veci s bodom 81 rozsudku Súdu prvého stupňa FIAMM a FIAMM Technologies/Rada a Komisia(25).

72.      Ďalej, pokiaľ ide o konštatovanie Súdu prvého stupňa o neexistencii dostatočne priamej príčinnej súvislosti v prejednávanej veci, odvolatelia vytýkajú Súdu prvého stupňa, že vychádzal z dvoch nepodložených a irelevantných hypotéz, teda či sa konečné nariadenie vzťahovalo, alebo nevzťahovalo na výrobky dovezené odvolateľmi a či sa odvolatelia dopustili, alebo nedopustili pochybenia pri zaradení ich dovozov, než aby overil, či by bola spôsobená ujma bez protiprávneho konania Spoločenstva. V tejto súvislosti odvolatelia opakujú svoje tvrdenia, podľa ktorých Súd prvého stupňa nemohol nerozhodnúť o protiprávnom konaní inštitúcií Spoločenstva.

73.      Pokiaľ ide o prvú hypotézu preskúmanú Súdom prvého stupňa, podľa ktorej sa konečné nariadenie nevzťahovalo na dovozy a odvolatelia sa nedopustili pochybenia pri zaradení, odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa v podstate vyhlásil, že nemá právomoc, lebo ujma bola spôsobená nemeckými colnými orgánmi, čo odporuje uzneseniu Súdu prvého stupňa Sinara Handel/Rada a Komisia(26) vydaného vo vzťahu k tomu istému tvrdenému protiprávnemu konaniu. Pritom odvolatelia uvádzajú, že nepožadovali náhradu spôsobenej škody z dôvodu údajného pochybenia pri zaradení ich dovozov nemeckými colnými orgánmi, ale náhradu ujmy spôsobenej z dôvodu zavedenia protiprávneho antidumpingového cla konečným nariadením. Okrem toho Súd prvého stupňa skreslil argumentáciu odvolateľov, pokiaľ ide o mieru voľnej úvahy nemeckých orgánov, predtým, ako v bodoch 114 a 115 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že v podstate nemal právomoc rozhodovať o ujme spôsobenej vnútroštátnymi opatreniami.

74.      Pokiaľ ide o druhú hypotézu zvažovanú Súdom prvého stupňa, odvolatelia sa domnievajú, že Súd prvého stupňa nesprávne rozhodol, že príčinná súvislosť bola prerušená ich nedostatočnou starostlivosťou v tom, že nepožiadali o záväznú tarifnú informáciu, bez toho, aby predtým preukázal existenciu príčinnej súvislosti. Rovnako tvrdia, že v prípade, ak by sa konečné nariadenie vzťahovalo na ich dovozy, museli by odvolatelia pokračovať v platení protiprávne zavedeného antidumpingového cla a znášať škodu prinajmenšom vzhľadom na ušlý zisk spoločnosti Trubowest, na ušlú mzdu pána Makarova a exekučné opatrenia nemeckých colných orgánov na účely vymáhania dlžného cla podľa konečného nariadenia, ktoré boli colné orgány povinné vybrať. Aj za predpokladu, že by odvolatelia požiadali o záväznú tarifnú informáciu, tvrdia, že ujma by napriek tomu bola spôsobená, lebo clo by muselo byť vždy zaplatené.

75.      Nakoniec odvolatelia kritizujú Súd prvého stupňa, že si protirečí v tom, že v bode 121 napadnutého rozsudku rozhodol, že preukázali starostlivosť, zatiaľ čo v bode 133 tohto rozsudku im vytýka nedostatok náležitej starostlivosti.

76.      Zatiaľ čo sa Rada na úvod pýta, či so zreteľom najmä na neusporiadaný charakter argumentácie odvolateľov táto časť dostatočne jasne identifikuje nesprávne právne posúdenie, ktoré obsahuje odôvodnenie Súdu prvého stupňa, Komisia sa domnieva, že podstata sťažností formulovaných odvolateľmi spočíva v popieraní skutkového stavu, ako bol posúdený v prvom stupni, s výnimkou tvrdenia, podľa ktorého Súd prvého stupňa uplatnil prehnane striktné kritérium príčinnej súvislosti.

77.      Okrem toho Komisia dodáva, že aj keby existovalo nesprávne právne posúdenie v odôvodnení Súdu prvého stupňa, toto nesprávne posúdenie týkajúce sa hypotézy, podľa ktorej dovozy odvolateľov spadali do pôsobnosti konečného nariadenia, bolo uskutočnené v prospech odvolateľov. Podľa Komisie bolo úplne zbytočné, aby sa Súd prvého stupňa dostal až k zvažovaniu tejto hypotézy, ktorá znamenala pripustenie, že jedna z podmienok vzniku zodpovednosti podľa článku 288 ES mohla byť splnená, zatiaľ čo odvolatelia sa nijako nesnažili v konaní na prvom stupni preukázať, že ich dovozy spadali do pôsobnosti konečného nariadenia, ba práve naopak. Podľa názoru Komisie iba za tohto predpokladu mohla totiž vzniknúť zodpovednosť Spoločenstva podľa článku 288 ES v rozsahu, v akom by odvolatelia preukázali, že im bola spôsobená ujma v dôsledku nesprávneho uplatnenia konečného nariadenia nemeckými colnými orgánmi.

78.      V každom prípade Rada a Komisia sa domnievajú, že tvrdenia odvolateľov nie sú dôvodné.

79.      Najprv Komisia pripomína, že v rozpore s tým, čo navrhujú odvolatelia, Súd prvého stupňa nikdy neodmietol svoju právomoc rozhodovať o škodách v iných prípadoch, než je zaplatenie antidumpingového cla. V tejto súvislosti tak Rada, ako aj Komisia tvrdia, že dovolávanie sa už citovaného uznesenia Súdu prvého stupňa Sinara Handel/Rada a Komisia nie je namieste, pretože najmä tvrdené škody v tejto veci sa týkali práve platenia antidumpingového cla, a nie iných typov ujmy, ako sú ujmy skúmané v napadnutom rozsudku vo veci samej.

80.      Ďalej Rada vyvracia tézu odvolateľov, podľa ktorej dostatočná príčinná súvislosť je preukázaná, ak by odvolatelia neutrpeli ujmu v prípade neexistencie vytýkaného protiprávneho aktu. Takáto koncepcia príčinnej súvislosti je v rozpore s judikatúrou citovanou v napadnutom rozsudku. Okrem toho podľa Komisie Súd prvého stupňa vôbec neuplatnil prehnane striktné kritérium príčinnej súvislosti a jeho prístup je koherentný s prístupom, ktorý uplatnil vo svojom už citovanom rozsudku FIAMM a FIAMM Technologies/Rada a Komisia.

81.      Nakoniec Rada a Komisia sa domnievajú, že Súd prvého stupňa na účely vyhodnotenia príčinnej súvislosti správne analyzoval dve vyššie uvedené skutkové hypotézy so zreteľom na nejednoznačnosť, ktorú k tejto otázke zastávajú samotní odvolatelia. Podľa Rady a Komisie sa kritiky odvolateľov v tejto súvislosti obmedzujú na spochybňovanie posúdenia skutkového stavu a nepreukazujú, že posúdenie príčinnej súvislosti uskutočnené Súdom prvého stupňa je právne chybné.

82.      Pokiaľ ide o výhrady odvolateľov týkajúce sa preskúmania prvej hypotézy Súdom prvého stupňa, Rada a Komisia sa domnievajú, že odvolatelia svoje tvrdenia nijako nepodporili.

83.      Pokiaľ ide o kritiky proti posúdeniu, ktoré uskutočnil Súd prvého stupňa v rámci druhej hypotézy, Rada a Komisia pripomínajú, že v rozpore s tým, čo uvádzajú odvolatelia, preskúmanie Súdom prvého stupňa sa obmedzilo na iné škody, než sú škody týkajúce sa platenia antidumpingového cla. Pritom podľa Rady odvolatelia nepreukázali, že sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že skutočnosť, že odvolatelia nepostupovali s riadnou starostlivosťou, prerušila (prípadnú) príčinnú súvislosť medzi konečným nariadením a inými škodami, než je zaplatenie antidumpingového cla. V tejto súvislosti Rada dodáva, že neexistuje žiadny rozpor v odôvodnení medzi bodmi 121 a 133 napadnutého rozsudku, lebo prvý jednoducho nekonštatoval, že odvolatelia postupovali so zvláštnou starostlivosťou. Okrem toho podľa Komisie je jasné, že ak sa Súd prvého stupňa domnieval, že príčinná súvislosť bola prerušená nedostatočnou starostlivosťou odvolateľov, bolo to preto, lebo predtým predpokladal, že predmetné konanie prispelo k tvrdenej ujme. Podľa Komisie sa situácia odvolateľov vyvinula takto a ujma bola spôsobená v konečnom dôsledku preto, lebo odvolatelia nedostali na začiatku záväznú tarifnú informáciu, takže táto situácia a ujma nevyplývajú priamo z prijatia konečného nariadenia, ako to správne rozhodol Súd prvého stupňa v bode 116 napadnutého rozsudku.

b)      Posúdenie

i)      O prípustnosti

84.      V rozpore s tým, čo tvrdia Rada a Komisia, si nemyslím, že táto časť prvého odvolacieho dôvodu je úplne alebo z podstatnej časti neprípustná.

85.      V tejto súvislosti je nutné spresniť, že Súdny dvor už rozhodol, že v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva otázka existencie príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a škodou ako podmienky vzniku tejto zodpovednosti je otázkou právnou, čiže otázkou týkajúcou sa právnej kvalifikácie skutkového stavu súdom prvej inštancie, ktorá z tohto dôvodu podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania.(27)

86.      Neviem však, ako by sa takéto riešenie nevzťahovalo na opačnú situáciu, teda situáciu, v ktorej odvolatelia vo svojom odvolaní vytýkajú Súdu prvého stupňa, že vylúčil existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a tvrdenou ujmou vzhľadom na skutkový stav v prejednávanej veci, ktorej sa pred ním dovolávali. Táto operácia zostáva naďalej operáciou kvalifikácie skutkového stavu, a teda musí podliehať preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania.

87.      So zreteľom na nejasnosť, ktorú k tomuto bodu zastávajú samotní odvolatelia v ich odvolaní, ktorí niekoľkokrát uvádzajú ujmu, ktorú im spôsobilo zaplatenie údajne protiprávneho antidumpingového cla, však treba spresniť, že so zreteľom na odpoveď, ktorá bola podaná na druhý odvolací dôvod, nemôže byť preskúmanie tejto časti prvého odvolacieho dôvodu rozšírené na dva druhy ujmy, ktoré boli podľa mňa správne vyhlásené Súdom prvého stupňa za neprípustné.

88.      Podľa môjho názoru z toho vyplýva, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu je prípustná v rozsahu, v akom vytýka Súdu prvého stupňa, že vylúčil príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním vytýkaným inštitúciám Spoločenstva a jednak majetkovou ujmou spočívajúcou v ušlom zisku spoločnosti Trubowes a ušlou mzdou pána Makarova, a jednak nemajetkovou ujmou, ktorú utrpel posledný uvedený.

ii)    O veci samej

89.      Podľa judikatúry je príčinná súvislosť, ktorá sa vyžaduje na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva v zmysle článku 288 druhého odseku ES, založená vtedy, keď je ujma priamym následkom dotknutého protiprávneho aktu.(28)

90.      Súdu prvého stupňa teda prislúchalo, ako to skutočne urobil v napadnutom rozsudku a bez toho, aby to spochybnili odvolatelia, zistiť, či protiprávny akt uplatnený v prejednávanej veci bol priamo pôvodcom uplatňovanej ujmy na účely dokázania existencie priamej súvislosti príčiny a následku medzi konaním vytýkaným Spoločenstvu a tvrdenou škodou.(29)

91.      Súd prvého stupňa v bodoch 100 a 101 napadnutého rozsudku rovnako správne pripomenul, že pri preskúmaní príčinnej súvislosti, ktorá musí existovať medzi konaním vytýkaným Spoločenstvu a ujmou uplatňovanou poškodenou osobou, treba overiť, či táto osoba, vystavená riziku, že bude musieť sama znášať škodu, vyvinula náležitú starostlivosť, aby zabránila ujme alebo obmedzila jej rozsah,(30) čo predpokladá, že aj keď inkriminované konanie prispelo k realizácii uplatňovanej ujmy, príčinná súvislosť mohla byť prerušená nedbanlivosťou poškodenej osoby, ktorá tak môže predstavovať rozhodujúcu príčinu tejto ujmy.

92.      Odvolatelia bez toho, aby tieto predpoklady spochybňovali, najprv vytýkajú Súdu prvého stupňa, že vychádzal z dvoch irelevantných hypotéz na účely preskúmania dostatočne priamej povahy príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním a druhmi uvádzanej ujmy.

93.      V tejto súvislosti je pravda, že na účely preskúmania týkajúceho sa existencie dostatočne priamej príčinnej súvislosti Súd prvého stupňa jednak overil, či takáto príčinná súvislosť môže byť vyvodená v prípade, že by konečné nariadenie nepokrývalo ich dovozy, teda že by sa odvolatelia nedopustili pochybenia pri zaradení ich dovozov. V takom prípade Súd prvého stupňa v bodoch 108 až 115 napadnutého rozsudku vyvodil, že uvádzané ujmy boli pripísateľné výlučne nemeckým colným orgánom, keďže z týchto dovozov vyberali antidumpingové clo, zatiaľ čo tieto dovozy nespadali do pôsobnosti konečného nariadenia. Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že v takom prípade nemôže zodpovednosť Spoločenstva vzniknúť.

94.      Súd prvého stupňa v bodoch 116 až 133 napadnutého rozsudku preskúmal opačnú hypotézu, čiže hypotézu, že konečné nariadenie pokrýva dovozy odvolateľov, ale poslední uvedení nesprávne zaradili ich dovozy. Toto preskúmanie priviedlo Súd prvého stupňa k záveru, že ani v tomto prípade nemôže vzniknúť zodpovednosť Spoločenstva, keďže rozhodujúca príčina uvádzanej ujmy vyplývala z konania odvolateľov.

95.      Prístup Súdu prvého stupňa všeobecne spočívajúci v uprednostnení preskúmania dvoch skutkových hypotéz pred určením, ktorá z týchto hypotéz sa javí ako správna, sa mi nezdá byť vôbec chybný, zvlášť so zreteľom na okolnosti v prejednávanej veci.

96.      Istotne je vhodnejšie, aby Súd prvého stupňa ako súd rozhodujúci vo veci samej mohol sám uskutočniť skutkové zistenia, ktoré mu umožňujú rozhodnúť spor. Je tiež pravda, že ak je odôvodnenie založené na dvoch diametrálne odlišných hypotézach, ako je to v prejednávanej veci, jedna z nich je nevyhnutne chybná.

97.      Nemožno však vytýkať Súdu prvého stupňa, že sa opieral o takéto skutkové hypotézy, najmä ak tieto hypotézy pokrývajú všetky predstaviteľné prípady v danom prípade a ak preskúmanie každej z nich vedie k rovnakému riešeniu. Okrem toho prístup súdu vo veci samej spočívajúci v tom, že súd skôr vychádzal z hypotéz, než aby sám uskutočnil skutkové zistenia, sa zdá byť tiež jediným možným postupom, keďže ako v prejednávanej veci dotknutý skutkový stav, teda otázka, či dovozy odvolateľov boli správne zaradené, je predmetom sporov, ako to potvrdzujú body 105 a 106 napadnutého rozsudku – bez toho, aby tieto spory boli na pojednávaní Súdneho dvora vyjasnené –, a keďže táto otázka spadá v prvom rade do posúdenia vnútroštátnych colných orgánov v súlade s ustanoveniami CKS, ako boli pripomenuté v bode 124 napadnutého rozsudku. Okrem toho podľa môjho názoru prístup prijatý v napadnutom rozsudku poukazuje na riadny výkon spravodlivosti spočívajúci v čo najširšej odpovedi na tvrdenia uvedené odvolateľmi v prvom stupni.

98.      Z tohto dôvodu sa mi nezdá, že by mohlo byť prijaté tvrdenie odvolateľov o irelevantnosti skutkových hypotéz, na základe ktorých Súd prvého stupňa založil svoje posúdenia. Analýza týchto dvoch hypotéz umožnila presne posúdiť, či uvedená ujma bola priamo pripísateľná inštitúciám Spoločenstva údajne protiprávnym prijatím konečného nariadenia.

99.      Relevantnosť týchto hypotéz je podľa môjho názoru jasná, ak vezmeme do úvahy, že jedna z majetkových škôd uvedená odvolateľmi spočíva v ušlom zisku spoločnosti Trubowest vyplývajúcom z jej rozhodnutia prerušiť dovozy dotknutých tovarov do Spoločenstva od 27. októbra 1999 z dôvodu uloženia antidumpingového cla. Na overenie, či uloženie antidumpingového cla konečným nariadením bolo priamou príčinou ušlého zisku spoločnosti Trubowest v súlade s kritériom stanoveným judikatúrou, bolo správne, že Súd prvého stupňa namiesto zistenia a posúdenia skutkového stavu vychádzal tak zo skutkovej hypotézy, podľa ktorej vzhľadom na zaradenie spadali dovozy odvolateľov do pôsobnosti konečného nariadenia, ako aj z opačnej hypotézy.

100. V prvom rade, ak dovozy odvolateľov nespadali do pôsobnosti konečného nariadenia, bolo právne správne konštatovať, ako to Súd prvého stupňa mimochodom rozhodol v bodoch 108 až 110 napadnutého rozsudku, že odvolatelia nemohli pripísať tvrdený ušlý zisk údajne protiprávnemu prijatiu konečného nariadenia inštitúciami Spoločenstva, pretože prijatie tohto nariadenia nemohlo mať žiadny vplyv na tieto dovozy.

101. V tejto súvislosti, pokiaľ ide konkrétne o prvú hypotézu preskúmanú Súdom prvého stupňa, odvolatelia neopodstatnene vytýkajú, že vychádzal z „prehnane striktného kritéria príčinnej súvislosti, založeného na výlučnej a priamej ujme“. Naopak, Súd prvého stupňa najmä v bode 113 napadnutého rozsudku úplne správne pripomenul, že judikatúra Súdneho dvora vylučovala, že by zodpovednosť Spoločenstva mohla vzniknúť za škody, ktoré priamo vyplývajú z údajne protiprávneho konania tretej osoby, čiže v prejednávanej veci nemeckých colných orgánov.

102. Podľa môjho názoru dodatočné tvrdenia odvolateľov sú jasne neúčinné, lebo sa obmedzujú na kritiku posúdení, ktoré sú vedľajšie vo vzťahu k hlavnému záveru založenému na analýze prvej hypotézy predstavenej Súdom prvého stupňa, podľa ktorej odvolatelia nemohli pripísať tvrdené druhy ujmy údajnému protiprávnemu konaniu zo strany Spoločenstva. Dodávam, že toto posúdenie sa vzťahuje najmä na opakované odkazy účastníkov odvolacieho konania na už citované uznesenie Tribunal Sinara Handel/Rada a Komisia ako na kritérium preskúmania platnosti výroku napadnutého rozsudku, pričom Súdnemu dvoru bolo predložené iba odvolanie proti tomuto rozsudku a uvedeným uznesením nie je viazaný.

103. V druhom rade, ak by predmetné dovozy mali spadať do pôsobnosti konečného nariadenia, čo je hypotéza preskúmaná v bodoch 116 až 133 napadnutého rozsudku, mal Súd prvého stupňa overiť, či ušlý zisk spoločnosti Trubowest – ako aj ďalšie dva druhy ujmy –, ktorý môže vyplývať z prijatia údajne protiprávneho konečného nariadenia, nemohol mať z podstatnej časti inú príčinu.

104. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ako bola pripomenutá v bodoch 100 a 101 napadnutého rozsudku, takéto je práve preskúmanie Súdu prvého stupňa v rámci druhej analyzovanej hypotézy, ktorá viedlo k zisteniu, podľa ktorého tvrdené dva druhy majetkovej ujmy a nemajetková ujma boli v prevažnej časti spôsobené nedbanlivostným konaním alebo nedostatočnou starostlivosťou odvolateľov.

105. V tejto súvislosti sa domnievam, že odvolatelia nesprávne vytýkajú Súdu prvého stupňa, že zistil, najmä v bode 122 napadnutého rozsudku, prerušenie príčinnej súvislosti bez toho, aby predtým stanovil existenciu takejto súvislosti. Z tohto bodu napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že na účely posúdenia existencie príčinnej súvislosti Súd prvého stupňa preskúmal prípad možného protiprávneho konania Rady a Komisie, ktorá mohla prispieť k vzniku tvrdených škôd, aby z toho vyvodil záver, že v danom prípade odvolatelia nevyvinuli náležitú starostlivosť, aby sa vyhli ujme alebo obmedzili rozsah týchto škôd, čo je okolnosť, ktorá podľa judikatúry umožňuje vylúčiť existenciu dostatočne priamej príčinnej súvislosti medzi škodou a tvrdeným protiprávnym konaním Spoločenstva.

106. Z tohto dôvodu detailné preskúmanie Súdom prvého stupňa v bodoch 122 až 132 napadnutého rozsudku týkajúce sa prerušenia príčinnej súvislosti z dôvodu nedostatočnej starostlivosti odvolateľov v rozsahu, v akom odvolatelia nepostupovali v súlade so špecifickým konaním stanoveným v CKS, aby získali právnu istotu, pokiaľ ide o presnosť zaradenia ich dovozov, vychádzalo z predchádzajúceho predpokladu, že predmetné protiprávne konanie prispelo k tvrdeným druhom ujmy.

107. Okrem toho odvolatelia v rámci meritórnej kritiky posúdení Súdu prvého stupňa nesprávne odkazujú na údajne protiprávne platenie antidumpingového cla, pretože tieto posúdenia sa nevzťahujú na tento druh ujmy.

108. Nakoniec odvolatelia tým, že uplatňujú rozpor v odôvodnení medzi bodmi 121 a 133 napadnutého rozsudku, podľa môjho názoru nesprávne vykladajú tieto body. Zdá sa, že žiadna pasáž bodu 121 napadnutého rozsudku neuznáva zvláštnu starostlivosť odvolateľov. Ak tento bod uvádza, že i za predpokladu protiprávneho konania zo strany inštitúcií Spoločenstva toto konanie nemôže byť rozhodujúcou príčinou vzniku škôd tvrdených odvolateľmi „so zreteľom na starostlivosť, ktorú odvolatelia vynaložili“, Súd prvého stupňa podľa môjho názoru odkazuje na úroveň starostlivosti odvolateľov bez konkrétneho posúdenia presnej starostlivosti odvolateľov, ktorá bola posúdená v bode 122 napadnutého rozsudku, ktorého znenie je prebraté ako predbežný záver v bode 133 tohto rozsudku.

109. Na základe súhrnu týchto dôvodov sa domnievam, že druhú časť prvého odvolacieho dôvodu, a preto aj celý tento dôvod treba zamietnuť.

110. Podľa môjho názoru z toho vyplýva, že odvolanie musí byť zamietnuté.

III – O trovách

111. Podľa článku 122 prvého odseku rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 69 ods. 2 uvedeného rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada a Komisia navrhli zaviazať odvolateľov na náhradu trov konania a poslední uvedení podľa môjho názoru nemali úspech v ich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať odvolateľov na náhradu trov konania spojených s odvolaním.

IV – Návrh

112. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol a vyhlásil toto:

1.      Odvolanie sa zamieta.

2.      Trubowest Handel GmbH a Viktor Makarov sú povinní nahradiť trovy konania.

---

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

---

2 – Rozsudok z 9. júla 2008 (T‑429/04, ďalej len „napadnutý rozsudok“).

---

3 – Ú. v. ES L 322, s. 1; Mim. vyd. 11/026, s. 329.

---

4 – Nariadenie zo 16. júla 2004, ktorým sa mení a dopĺňa konečné nariadenie (Ú. v. EÚ L 246, s. 10).

---

5 – Ú. v. ES L 302, s. 1; Mim. vyd. 02/004, s. 307.

---

6 – Rozsudok z 26. februára 1986, 175/84, Zb. s. 753.

---

7 – Rozsudok z 27. septembra 2007, C‑351/04, Zb. s. I‑7723, body 66 a 67.

---

8 – Pozri v tomto zmysle, rozsudky z 21. mája 1976, Roquette frères/Komisia (26/74, Zb. s. 677, bod 11), z 30. mája 1989, Roquette frères/Komisia (20/88, Zb. s. 1553, bod 14), z 13. marca 1992, Vreugdenhil/Komisia (C‑282/90, Zb. s. I‑1937, bod 12), ako aj Ikea Wholesale, citovaný (bod 68). Pozri taktiež, pokiaľ ide o žalobu o náhradu škody, ktorá splýva s návrhom na vrátenie daní, rozsudok z 25. októbra 1972, Haegeman/Komisia (96/71, Zb. s. 1005, body 9 až 11).

---

9 – Pozri rozsudky z 5. decembra 1979, Amylum a Tunnel Refineries/Rada a Komisia, 116/77 a 124/77, Zb. s. 3497, bod 14, ako aj z 12. apríla 1984, Unifrex/Komisia a Rada, 281/82, Zb. s. 1969, bod 11. Pozri tiež rozsudok z 26. novembra 1975, Société des grands moulins des Antilles/Komisia, 99/74, Zb. s. 1531, bod 23, ako aj rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1995, Nölle/Rada a Komisia, T‑167/94, Zb. s. II‑2589, bod 35.

---

10 – Rozsudok zo 14. júla 1967, 5/66, 7/66 a 13/66 až 24/66, Zb. s. 317.

---

11 – Rozsudok Kampffmeyer a i./Komisia, už citovaný, s. 341.

---

12 – Rozsudok z 30. mája 1989, už citovaný, bod 14.

---

13 – Rozsudok, už citovaný, bod 14.

---

14 – Tamže.

---

15 – Podľa ustálenej judikatúry v štádiu odvolania nepredstavuje posúdenie skutkového stavu, s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených Súdu prvého stupňa, právnu otázku, ktorá by podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom. Pozri v tejto súvislosti najmä rozsudok z 23. apríla 2009, AEPI/Komisia, C‑425/07 P, Zb. s. I‑3205, bod 44 a citovanú judikatúru.

---

16 – Rozsudok Kampffmeyer/Komisia, už citovaný, s. 341.

---

17 – Rozsudok Krohn Import-Export/Komisia, už citovaný, body 28 a 29.

---

18 – Pozri najmä rozsudky z 21. septembra 2006, JCB Service/Komisia, C‑167/04 P, Zb. s. I‑8935, bod 108, ako aj z 3. septembra 2009, Moser Baer India/Rada, C‑535/06 P, Zb. s. I‑7051, bod 33 a citovanú judikatúru.

---

19 – Pozri najmä rozsudok z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 200, ako aj uznesenie z 11. novembra 2003, Martinez/Parlament, C‑488/01 P, Zb. s. I‑13355, bod 54.

---

20 – Pozri najmä rozsudky zo 6. marca 2003, Interporc/Komisia, C‑41/00 P, Zb. s. I‑2125, bod 15; z 26. októbra 2006, Koninklijke Coöperatie Cosun/Komisia, C‑68/05 P, Zb. s. I‑10367, bod 54, a z 21. februára 2008, Komisia/Girardot, C‑348/06 P, Zb. s. I‑833, bod 88.

---

21 – Pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C‑136/92 P, Zb. s. I‑1981, bod 42; z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, Zb. s. I‑5251, bod 11; z 9. septembra 2008, FIAMM a FIAMM Technologies/Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P, Zb. s. I‑6513, bod 106, ako aj z 30. apríla 2009, CAS Succhi di Frutta/Komisia, C‑497/06 P, bod 39.

---

22 – Pozri najmä rozsudok z 15. septembra 1994, KYDEP/Rada a Komisia, C‑146/91, Zb. s. I‑4199, bod 81, ako aj rozsudky Lucaccioni/Komisia, už citovaný, bod 14; FIAMM a FIAMM Technologies/Rada a Komisia, už citovaný, bod 166, a CAS Succhi di Frutta/Komisia, už citovaný, bod 40.

---

23 – Rozsudok Lucaccioni/Komisia, už citovaný, bod 13.

---

24 – Pozri rozsudok Lucaccioni/Komisia, už citovaný (body 12, 15 a 16), ako aj uznesenie z 12. apríla 2005, DLD Trading Company Import-Export/Rada (C‑80/04 P, bod 50), ktoré potvrdilo, že Súd prvého stupňa sa správne domnieval, že priama príčinná súvislosť medzi vytýkaným konaním inštitúcie a ujmou uplatňovanou žalobcom nebola preukázaná bez predchádzajúceho rozhodnutia o údajnej protiprávnosti tohto konania a skutočnej existencii tvrdenej škody.

---

25 – Rozsudok zo 14. decembra 2005, T‑69/00, Zb. s. II‑5393.

---

26 – Uznesenie z 5. februára 2007, T‑91/05, Zb. s. II‑245.

---

27 – Rozsudok zo 16. júla 2009, Komisia/Schneider Electric, C‑440/07 P, Zb. s. I‑6413, body 192 a 193.

---

28 – Pozri najmä rozsudky zo 4. októbra 1979, Dumortier a i./Rada, 64/76, 113/76, 167/78, 239/78, 27/79, 28/79 a 45/79, Zb. s. 3091, bod 21; z 28. júna 2007, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑331/05 P, Zb. s. I‑5475, bod 23, ako aj CAS Succhi di Frutta/Komisia, už citovaný, bod 59.

---

29 – Pozri v tomto zmysle rozsudok CAS Succhi di Frutta/ Komisia, už citovaný, bod 60 a citovanú judikatúru.

---

30 – Pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. mája 1992, Mulder a i./Rada a Komisia, C‑104/89 a C‑37/90, Zb. s. I‑3061, bod 33; z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame, C‑46/93 a C‑48/93, Zb. s. I‑1029, body 84 a 85, ako aj zo 16. marca 2000, Parlament/Bieber, C‑284/98 P, Zb. s. I‑1527, bod 57.