1.

Túto vec možno charakterizovať ako vec, ktorá sa točí okolo otázky vzájomných vonkajších účinkov. Na jednej strane Rakúsko a predovšetkým spolková krajina Horné Rakúsko sa domnievajú, že sú postihnuté vonkajším účinkom, ktorému ich vystavili ČEZ a české orgány tým, že zriadili jadrovú elektráreň v blízkosti rakúskej hranice bez toho, aby zohľadnili riziká, ktorým sú vystavené osoby žijúce na druhej strane hranice. Na druhej strane ČEZ a Česká republika tvrdia, že výklad rakúskeho práva, ktorý podáva rakúsky Najvyšší súd, ich vystavuje vonkajšiemu účinku, keď od nich vyžaduje, aby zatvorili českú jadrovú elektráreň len preto, aby chránil záujmy rakúskych občanov, a bez toho, aby bral do úvahy situáciu v Českej republike. Právo EÚ (vo forme právnych noriem ES a ESAE) sa stáva súčasťou tohto sporu, pretože sa ho dovolávajú obidve strany, aby si zadovážili právomoc vykonať svoje rozhodnutie voči tej druhej. Riešenie by však v ideálnom prípade malo viesť obidve strany k tomu, aby zahrnuli do svojho rozhodnutia záujmy druhej strany, keďže práve toto nezahrnutie je pôvodom a jadrom tejto veci. Keďže právne normy ES a ESAE neupravujú túto oblasť komplexne, Súdny dvor môže bohužiaľ dospieť k záveru, že rozsah, v akom môže poskytnúť plne vyhovujúce riešenie tejto veci, je obmedzený. Preto výklad uplatniteľných noriem, ktorý navrhujem, je vedený cieľom, aby vnútroštátne orgány boli v možnom rozsahu pozorné k dosahu svojich rozhodnutí na záujmy iných členských štátov a ich občanov, lebo tento cieľ možno považovať za jadro projektu európskej integrácie a súčasť jeho právnych noriem.

2.

V tejto veci boli Súdnemu dvoru po druhý raz predložené otázky na základe článku 234 ES v kontexte sporu medzi krajinou Horné Rakúsko (ďalej len „žalobkyňa“) a jadrovou elektrárňou ČEZ v Temelíne v Českej republike (ďalej len „žalovaný“). Žalobkyňa vlastní na rakúskom území nehnuteľnosť, na ktorej zriadila poľnohospodársku školu, nachádzajúcu sa približne 60 km od zariadenia žalovaného. Elektráreň Temelín bola povolená českou vládou v roku 1985 a je plne v prevádzke od roku 2003 po období skúšobnej prevádzky, ktoré sa začalo roku 2000.

3.

Elektráreň Temelín bola predmetom rokovaní medzi Rakúskom a Českou republikou, ktorých výsledkom bolo vyhlásenie pripojené k Zmluve o pristúpení Českej republiky k Únii, v ktorom obidva štáty vyhlásili, že splnia sériu dvojstranných záväzkov, vrátane bezpečnostných opatrení, monitorovania práv voľného pohybu a rozvoja partnerstiev v energetike, uvedených v dokumente známom ako „Závery melkského procesu a následné kroky“, ktorý bol prijatý v novembri 2001.

4.

V roku 2001 však žalobkyňa a iní súkromní vlastníci nehnuteľností začali konanie na Landesgericht Linz (ďalej len „vnútroštátny súd“) na základe § 364 ods. 2 Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch (Všeobecný občiansky zákonník, ďalej len „ABGB“) s cieľom prinútiť žalovaného, aby ukončil zasahovanie do vlastníckeho práva žalobkýň údajnými rádioaktívnymi emisiami z jeho elektrárne Temelín.

5.

Vnútroštátny súd uvádza, že § 364 ods. 2 ABGB umožňuje vlastníkom nehnuteľností vyžadovať od vlastníkov susedných nehnuteľností vrátane nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v inom štáte, aby sa postarali o to, že užívaním takých susedných nehnuteľností nedochádza ku vplyvom, ktoré prekračujú mieru bežnú v miestnych pomeroch a negatívne ovplyvňujú miestne bežné využitie pozemku. Ďalej v prípade bezprostrednej a konkrétnej hrozby zasahovania, ktoré by spôsobilo neodstrániteľnú škodu, je možná preventívna zapieracia žaloba, aby sa zabránilo užívaniu pozemku, ktoré predstavuje takú hrozbu. Ak je však predmetné zasahovanie spôsobené „úradne povoleným zariadením“, právo podať túto žalobu je nahradené právom domáhať sa náhrady škody.

6.

Podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, Oberster Gerichtshof (rakúsky Najvyšší súd, ďalej len „OGH“) rozhodol, že pojem „úradne povolené zariadenie“ definovaný v § 364a ABGB sa nevzťahuje na zariadenia povolené zahraničným orgánom, keďže predmetný paragraf sleduje „výlučne zváženie rôznych vnútroštátnych záujmov“ a neexistuje žiaden dôvod, prečo by rakúske právo malo obmedziť vlastnícke právo rakúskych vlastníkov pozemkov „výlučne v záujme cudzieho národného hospodárstva a zahraničných verejných záujmov“.

7.

V sérii veľmi dlhých otázok Landesgericht Linz žiada Súdny dvor, aby sa vyjadril vo vzťahu k zlučiteľnosti tohto výkladu § 364a s právom Spoločenstva, konkrétne s článkami 43, 28, 12 a 10 ES. Navrhujem začať posúdením otázok týkajúcich sa článku 43 ES, čo podľa mňa môže umožniť Súdnemu dvoru, aby sa zaoberal najdôležitejšími problémami, ktoré vyvstali v tejto veci.

8.

Doteraz sa judikatúra vo vzťahu k slobode usadiť sa sústredila na opatrenia zavedené členským štátom, ktoré obmedzujú slobodu jednotlivcov alebo podnikov usadiť sa v tomto členskom štáte s cieľom vykonávať hospodársku činnosť alebo ktoré obmedzujú možnosti jednotlivcov alebo podnikov opustiť tento členský štát s cieľom usadiť sa v inom členskom štáte. Rovnako to platí vo vzťahu k iným ustanoveniam o voľnom pohybe. Odstránenie obmedzení vstupu do členského štátu a výstupu z neho je ťažiskom ustanovení o voľnom pohybe. V tejto veci Súdny dvor čelí úplne odlišnej situácii, v ktorej sa tvrdí, že vnútroštátne opatrenia zavedené jedným štátom (v tejto veci Rakúskom) majú vplyv na právo usadiť sa v inom členskom štáte (v tejto veci Českej republike), ktorý chce predávať svoje výrobky spotrebiteľom v iných členských štátoch, než je štát, ktorý je pôvodcom predmetného opatrenia. Súdny dvor musí preto rozhodnúť, či možný cezhraničný vplyv rakúskej vnútroštátnej právnej úpravy môže v zásade predstavovať obmedzenie slobody usadiť sa v inom členskom štáte, konkrétne v Českej republike.

9.

Podľa mňa musí byť odpoveď na túto otázku kladná. Aj keď je pravda, že judikatúra vo vzťahu k slobode usadiť sa je zväčša zameraná na to, aké účinky majú opatrenia členských štátov na možnosť príslušníka iného členského štátu usadiť sa v tomto členskom štáte, vývoj v práve Spoločenstva vo vzťahu k výkonu vnútroštátnych rozsudkov v iných členských štátoch, akým je nariadenie č. 44/2001 ( 2 ), znamená, že rozsudky vnútroštátnych súdov vo vzťahu k otázkam vnútroštátneho práva, ktoré majú cezhraničný vplyv, môžu mať vo zvýšenej miere účinky na právo usadiť sa v inom členskom štáte, a to aj s ohľadom na príslušníkov tohto štátu alebo iných členských štátov. Napríklad vo vzťahu k právnej úprave imisií budú podľa práva Spoločenstva rozsudky súdov štátu A, ktoré sa týkajú zasahovania do vlastníckeho práva pociťovaného v štáte A, ale pochádzajúceho zo štátu B, pravdepodobnejšie vykonávané súdmi štátu B. Cezhraničný vplyv rozhodnutí súdnych orgánov štátu A vo vzťahu k oblastiam, akou je zasahovanie do vlastníckeho práva, teda zvýši riziko pre podniky nachádzajúce sa v štáte B, že budú voči nim podané žaloby o náhradu škody alebo zapieracie žaloby podľa práva štátu A, čo môže brániť výkonu práva príslušníkov štátu C usadiť sa v štáte B alebo urobiť výkon tohto práva menej atraktívnym. Tento vplyv môže osobitne negatívne ovplyvniť cezhraničné situácie, v ktorých podniky usadené v štáte A môžu mať na rozdiel od podnikov usadených v štáte B prospech s výnimiek, ktoré znižujú ich riziko v tomto ohľade.

10.

Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, nezastávam rovnaký postoj ako Komisia, krajina Horné Rakúsko a rakúska a poľská vláda, ktorý obmedzuje uplatňovanie ustanovení o voľnom pohybe na situácie, keď štátne opatrenie môže brániť voľnému pohybu medzi týmto štátom a iným členským štátom. Podľa môjho názoru majú normy voľného pohybu za cieľ odstrániť akékoľvek obmedzenie, ktoré členský štát uloží na hospodársku činnosť v inom členskom štáte alebo s iným členským štátom. Cezhraničný prvok sa vyžaduje, ale tento cezhraničný prvok nemá zahŕňať skutočnú prekážku voľného pohybu z členského štátu, ktorý zaviedol opatrenie, alebo do neho. Postačuje, že extrateritoriálne uplatnenie tohto štátneho opatrenia môže ovplyvniť hospodársku činnosť v inom členskom štáte alebo medzi inými členskými štátmi. Relevantné pre cezhraničný vplyv opatrenia členského štátu je práve to, že môže ovplyvniť využitie výhod vnútorného trhu hospodárskymi subjektmi, ktoré sú usadené v iných členských štátoch. Ak sa zo znenia ustanovení o voľnom pohybe nezdá byť jasné, či zahŕňajú situáciu, o akú ide v tejto veci, je to len preto, lebo také okolnosti nebolo možné predvídať v čase, keď sa tieto ustanovenia spisovali. Skutočnosť, že rakúska právna norma a súdne rozhodnutie, ktoré ju uplatňuje, môžu mať taký obmedzujúci účinok na hospodársku činnosť iného členského štátu, vyplýva totiž z vývoja práva Spoločenstva, ktoré teraz upravuje uznávanie určitých súdnych rozhodnutí (a vnútroštátnych právnych noriem, ktoré uplatňujú) v iných členských štátoch. Preto by bolo neprijateľné, ak by členský štát mohol využiť právne normy ES na to, aby opatrenie, ktoré obmedzuje hospodársku činnosť v inom členskom štáte, bolo v tomto štáte vykonané, zatiaľ čo by súčasne požadoval, aby preskúmanie tohto opatrenia bolo vyňaté z právnych noriem ES.

11.

Komisia, nesporne si vedomá tohto základného problému, dochádza k pomerne paradoxnému záveru, že situácia, o akú ide v tejto veci, síce nepatrí do pôsobnosti žiadnej právnej normy o voľnom pohybe, ale patrí do pôsobnosti práva Spoločenstva z dôvodu účinkov vnútroštátneho opatrenia na obchod s tovarmi a službami vnútri Spoločenstva. Komisia sa dovoláva na podporu tohto názoru niekoľkých rozsudkov Súdneho dvora. V týchto rozsudkoch sa však iba uvádza, že predmetné práva majú účinky na obchod s tovarmi a službami vnútri Spoločenstva bez toho, aby ich bolo potrebné spájať s konkrétnymi ustanoveniami, ktoré upravujú rôzne právne normy o voľnom pohybe. ( 3 ) Opatrenia skúmané v týchto veciach patrili do pôsobnosti práva Spoločenstva práve preto, lebo mohli obmedziť všetky odlišné ustanovenia o voľnom pohybe, a neplatí, že do tejto pôsobnosti by patrili aj vtedy, ak by sa na ne nevzťahovalo žiadne z ustanovení o voľnom pohybe. Výklad, aký navrhuje Komisia, by mohol byť iba zdrojom ďalších nejasností a právnej neistoty. Rovnal by sa tvrdeniu, že vo veciach, kde obmedzený vplyv na jednotlivú normu o voľnom pohybe nemusí postačovať na to, aby viedol k jej uplatneniu, môže viesť ku všeobecnému uplatneniu práva Spoločenstva, čo by zahŕňalo tak obmedzenie pôsobnosti práv voľného pohybu, ako aj súčasné rozšírenie dosahu práva Spoločenstva bez jasného kritéria. Na udržanie kroku s vývojom práva ES je naopak potrebný výklad ustanovení o voľnom pohybe, ktorý pokrýva akékoľvek vnútroštátne opatrenia, ktoré zaobchádzajú s cezhraničnými situáciami menej výhodne než s výlučne vnútroštátnymi situáciami s vplyvom na hospodársku činnosť v inom členskom štáte.

12.

Ako som uviedol vo svojich návrhoch vo veciach Alfa Vita ( 4 ) a Marks & Spencer ( 5 ), pri zabezpečení práv voľného pohybu vrátane práv, ktoré chráni tak článok 28 ES, ako aj článok 43 ES, sa od Súdneho dvora vyžaduje, aby zaistil, že „štáty neprijímajú opatrenia, ktoré v skutočnosti vedú k menej priaznivému zaobchádzaniu s nadnárodnými situáciami ako s čisto národnými situáciami“. ( 6 ) Odmietnutie rakúskych súdov zohľadniť administratívne povolenia orgánov iných členských štátov na účely obmedzenia dostupnosti určitých žalobných návrhov v právnej úprave zasahovania do vlastníckeho práva za okolností, keď podobné povolenia vydávané rakúskymi orgánmi sú uznávané, by vystavil firmy ako ČEZ, ktoré sa rozhodli usadiť sa v členských štátoch, ktoré hraničia s Rakúskom, väčšiemu riziku, že by voči nim bol vydaný rozsudok, ktorý by vyžadoval zdržanie sa zasahovania, než rakúske firmy pôsobiace na rakúskom trhu. Preto výklad § 364a ABGB rakúskym Najvyšším súdom, ako ho opísal vnútroštátny súd, má za následok menej výhodné zaobchádzanie s cezhraničnými situáciami než s čisto vnútroštátnymi situáciami, a teda predstavuje prekážku práva usadiť sa, ktorá vyžaduje riadne odôvodnenie. Navyše vzhľadom na pravdepodobnosť, že jadrové zariadenia, o aké ide v tejto veci, môžu chcieť predávať elektrinu, ktorá sa v nich vyrobí, zákazníkom v iných členských štátoch, bude zvýšené riziko, ktoré znáša zariadenie mimo Rakúska, že voči nemu môže byť vydaný rozsudok, ktorý by vyžadoval zdržanie sa zasahovania, znamenať aj potenciálne obmedzenie práv chránených článkom 28 ES.

13.

Takisto je potrebné poznamenať, že právo ESAE stanovuje normy a štandardy vo vzťahu k výstavbe a prevádzkovaniu jadrových zariadení, s ktorými je elektráreň Temelín v plnom súlade. Komisia sa tiež pokúšala riešiť aktuálny problém tým, že sa dovolávala týchto právnych noriem na odôvodnenie uplatnenia práva Spoločenstva. Normy ESAE však majú za cieľ iba úpravu podmienok, za ktorých treba povoliť prevádzkovanie jadrového zariadenia, a ich účelom nie je úprava možných občianskoprávnych sporov medzi vlastníkmi takých zariadení a osobami dotknutými ich prevádzkou. Ako sama Komisia poznamenala na pojednávaní, existencia noriem ESAE určujúcich podmienky, s ktorými musia byť jadrové zariadenia v súlade, sama osebe neznamená, že akákoľvek vnútroštátna právna norma, ktorá môže mať dosah na prevádzkovanie jadrovej elektrárne, je nevyhnutne v rozpore s právom Spoločenstva. Skutočnosť, že konkrétne zariadenie je v súlade so štandardmi, ktoré stanovili štátne orgány, neznamená, že voči takému zariadeniu nebude možné viesť konanie vo vzťahu k vplyvu, aký môže mať jeho činnosť na občianskoprávne práva iných. Táto zásada existuje v mnohých iných oblastiach práva. Napríklad reštaurácia, ktorá je v súlade so stavebnými a hygienickými predpismi, nebude z tohto dôvodu chránená pred žalobami spotrebiteľov, ktorí tvrdia, že boli otrávení potravou, keď v nej jedli, alebo susedov, ktorých obťažujú pachy pochádzajúce z kuchyne. Preto, ako je uvedené nižšie, hoci súlad elektrárne Temelín s normami ESAE môže byť v tejto veci relevantný na iné účely, sám osebe nepostačuje na vylúčenie uplatňovania občianskoprávnych práv iných.

14.

Napriek jej potenciálne obmedzujúcemu účinku na práva podľa článku 43 ES teda prax rakúskych súdov neuznávať administratívne povolenia českých orgánov ako ochranu pred žalobnými návrhmi na zdržanie sa imisií neporušuje nevyhnutne právo Spoločenstva. Rakúsky súd však musí pri uplatnení vnútroštátnych právnych noriem, ktoré sa týkajú rozhodovania o žalobných návrhoch na zdržanie sa imisií s cezhraničným prvkom, zabezpečiť, že také neuznanie je svojou povahou nediskriminačné a je odôvodnené buď jedným z dôvodov verejného záujmu, ktoré sú stanovené v článku 30 ES, alebo jednou z imperatívnych požiadaviek, ktoré sú uvedené v judikatúre Súdneho dvora ( 7 ).

15.

V súlade s takými štandardmi nemôžu rakúske súdy jednoducho odmietnuť priznať všetkým zahraničným administratívnym povoleniam podobné účinky, ako sú priznané rakúskym administratívnym povoleniam. To platí osobitne vtedy, keď rakúske právo stanovuje, že povolenia vydané rakúskymi orgánmi poskytujú ochranu pred žalobnými návrhmi na zdržanie sa imisií. Taký prístup neprizná českému administratívnemu povoleniu žiadnu váhu ani za okolností, keď také povolenie bolo vydané v súlade s úplne rovnako prísnymi štandardmi, ako sú tie, ktoré sa uplatňujú v Rakúsku. Taký nerozlišujúci postup porušuje požiadavku, že prostriedky, ktoré členský štát použije na obmedzenie práv chránených článkom 43 ES, nesmú byť diskriminačné alebo ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa. ( 8 ) Môže byť totiž otázne, či o takom prístupe možno naozaj povedať, že jeho cieľom je ochrana verejného zdravia alebo predchádzanie imisiám, keďže — ako bolo poznamenané vyššie — neuzná povolenia, ktoré rovnako chránia tieto ciele ako rakúske povolenia.

16.

Pri vyvažovaní dosahovania cieľov verejného poriadku, akými sú ochrana ľudského zdravia a vlastníckych práv, s obmedzeniami práv chránených článkom 43 ES a inými ustanoveniami o voľnom pohybe, ktoré spôsobí odmietnutie uznania českého povolenia, musí rakúsky súd zohľadniť skutočnosť, že právo Spoločenstva výslovne povoľuje zriaďovanie jadrových zariadení a rozvoj jadrového priemyslu vo všeobecnosti. ( 9 ) Rovnako musí priznať váhu skutočnosti, že povolenie, ktoré české orgány vydali pre elektráreň Temelín, bolo vydané v súlade so štandardmi, ktoré stanovuje relevantné právo Spoločenstva.

17.

Ďalej, hoci rakúske súdy sú pri posúdení toho, či sa má uznať zahraničné administratívne povolenie, oprávnené overiť, že pri udelení takého povolenia boli riadne zohľadnené záujmy rakúskych štátnych príslušníkov, takisto musia priznať váhu skutočnosti, že tieto záujmy mohli byť tiež zohľadnené v rámci konania o dodržaní noriem, ktoré stanovuje Európska únia vo vzťahu k jadrovej bezpečnosti. Landesgericht Linz musí osobitne zohľadniť skutočnosť, že inšpekcie, ktoré Komisia vykonala vo vzťahu k elektrárni Temelín, zahŕňali preskúmanie vplyvu elektrárne na obyvateľstvo iných členských štátov než Českej republiky. ( 10 )

18.

Napokon pri posúdení vyváženia záujmov vo vzťahu k možnosti vyhovieť žalobnému návrhu na zdržanie sa zasahovania do práv rakúskych vlastníkov nehnuteľností, ktoré spôsobuje elektráreň Temelín, musia rakúske súdy zohľadniť výhody existencie tejto elektrárne pre Českú republiku a nemôžu založiť svoje rozhodnutie len na tuzemských záujmoch. Ako som uviedol vo svojich návrhoch, keď sa spor medzi týmito účastníkmi konania naposledy dostal pred Súdny dvor:

„Vnútroštátne súdy, ktoré majú právomoc rozhodovať o cezhraničných situáciách podľa pravidiel [Bruselského] dohovoru, majú osobitné povinnosti vyplývajúce z cezhraničnej povahy veci…

Takéto povinnosti vyplývajú po prvé z existencie obmedzení, pokiaľ ide o uznávanie rozhodnutí, ktoré nie sú v súlade s verejným poriadkom právnych systémov, v ktorých sa o uznanie žiada. Ak sa rozhodnutie zaoberá takou cezhraničnou situáciou, akou sú cezhraničné škodliviny, bude mať rozhodnutie účinky v iných štátoch a v tomto ohľade môže vzniknúť problém uznania rozhodnutí v zahraničí. Súdy zmluvného štátu, ktoré majú právomoc rozhodovať vo veciach, tak musia dodržiavať povinnosti vyplývajúce z toho, čo by mohlo predstavovať rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zahraničnou právnou úpravou verejného poriadku.“ ( 11 )

19.

Pokiaľ totiž vnútroštátny súd nekoná týmto spôsobom, môže to ovplyvniť vykonateľnosť jeho rozsudku podľa nariadenia č. 44/2001. Vnútroštátny súd nežiada Súdny dvor o radu vo vzťahu k možnému uplatneniu tohto nariadenia v tejto veci. Tento spor sa však netýka len otázky obmedzenia práv voľného pohybu, ale aj uznávania rozsudkov podľa nariadenia č. 44/2001. V tomto ohľade treba poznamenať, že výklad § 364a ABGB zo strany OGH, ako je uvedený v otázkach, ktoré predložil Landesgericht Linz, znamená prijatie úplne izolovaného a čisto na tuzemsko zameraného prístupu vo vzťahu k záležitosti s cezhraničnými účinkami. Takéto nezohľadnenie záujmov a úpravy verejného poriadku iného členského štátu, ktorý môže byť dotknutý rozhodnutím rakúskeho súdu, nie je iba nezlučiteľné s povinnosťami Rakúska podľa článku 43 ES, ale aj vedie k riziku, ako som tiež varoval vo svojich predchádzajúcich návrhoch, že české súdy odmietnu uznať rakúsky rozsudok v tejto veci na základe článku 34 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý stanovuje, že „rozsudok sa neuzná, ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada“.

20.

Rakúska vláda spochybňuje zhrnutie výkladu § 364a ABGB rakúskym Najvyšším súdom, ako ho uskutočnil Landesgericht Linz. Tvrdí, že riadny výklad judikatúry Najvyššieho súdu poskytuje väčší priestor na zohľadnenie administratívnych povolení, ktoré vydali orgány členských štátov iných než Rakúsko. Hoci Súdny dvor môže posúdiť podmienky, za ktorých bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, aby posúdil, či má právomoc alebo či mu umožňuje poskytnúť odpoveď, ( 12 ) ale nemá právomoc vyjadriť sa k záležitostiam vnútroštátneho práva. Súdny dvor je oprávnený posúdiť iba zlučiteľnosť takého práva s právom Spoločenstva, a nie platnosť súperiacich výkladov vnútroštátneho práva. Súdny dvor opakovane zdôraznil duch spolupráce v prejudiciálnom konaní ( 13 ) a autonómiu vnútroštátnych súdov vo vzťahu k otázkam vnútroštátneho práva. ( 14 ) Preto Súdnemu dvoru prináleží odpovedať na otázky, ktoré mu položil vnútroštátny súd, a nie pokúšať sa zmeniť výklad ustanovení vnútroštátneho právu, ku ktorému dospel vnútroštátny súd. V prípade, že Landesgericht Linz nesprávne vyložil relevantnú judikatúru rakúskych súdov, napravenie takého nesprávneho výkladu bude úlohou mechanizmov opravných prostriedkov v rámci rakúskeho právneho systému, a nie Súdneho dvora.

21.

Vzhľadom na uvedené zistenia nie je potrebné zachádzať do podrobného skúmania otázok týkajúcich sa článkov 10, 12 a 28 ES. Táto vec zahŕňa posúdenie vplyvu rakúskych vnútroštátnych právnych predpisov na hospodársku činnosť jadrovej elektrárne, ktorá sa nachádza v inom členskom štáte. Účinky takých právnych predpisov, ktoré spôsobujú, že výkon práv podľa článku 43 ES touto elektrárňou je menej atraktívnym, a možné odôvodnenie takých obmedzení zo strany rakúskych orgánov prinášajú otázky, ktoré sú v podstate rovnaké ako otázky týkajúce sa článku 28 ES. Rozsiahle oddelené posúdenie článku 28 ES je preto na účely zodpovedania otázok, ktoré položil vnútroštátny súd, nepotrebné.

22.

Články 10 a 12 ES nie sú samostatné ustanovenia a môžu sa uplatňovať iba v rámci uplatnenia iného článku Zmluvy. Zistenie, že výklad § 364a ABGB zo strany OGH, ako ho opísal vnútroštátny súd, predstavuje porušenie článku 43 ES, robí oddelené posúdenie otázok týkajúcich sa článkov 10 a 12 ES nadbytočným. Výsledok mojich úvah by iste mohol byť dosť podobný, ak by som vychádzal z návrhu Komisie a usúdil, že relevantná rakúska právna úprava patrí do oblasti pôsobnosti Zmluvy ES, ale sa na ňu nevzťahuje ani článok 28 ES, ani článok 43 ES. Z vyššie uvedených dôvodov však zastávam názor, že prístup Komisie nie je želateľný.

23.

Požiadavky, ktoré môj prístup kladie na rakúske súdy, plne odrážajú skutočnosť, že v kontexte zvyšujúceho sa vzájomného pôsobenia a vzájomnej závislosti právnych poriadkov členských štátov, ku ktorej vedie proces integrácie, sú vnútroštátne orgány stále častejšie stavané pred úlohu vydať rozhodnutia, ktoré budú mať vplyvy za hranicami ich vlastného štátu. Ako som poznamenal vyššie, každá strana v tomto spore sa pri odôvodnení konkrétnych opatrení orgánov jej vlastného štátu dovoláva toho, že orgány v druhom členskom štáte nezohľadnili záujmy občanov jej vlastného štátu. Tento samotný fakt zvýrazňuje skutočnosť, že proces právnej a politickej integrácie znamená, že vnútroštátne rozhodnutia majú širší dosah a vplyv než v minulosti. To takisto znamená, že právo Spoločenstva tiež presahuje pôsobnosť právomoci vnútroštátnych orgánov verejnej moci a nástrojov, ktoré majú k dispozícii na ochranu záujmov svojich občanov. Druhou stranou tejto zvýšenej blízkosti a právomoci je zvýšená zodpovednosť. Taká zodpovednosť vyžaduje, aby vnútroštátne orgány brali ohľad na celé spektrum osôb, ktoré budú dotknuté ich rozhodnutiami. Inštitúcie Spoločenstva musia zabezpečiť, že právo Spoločenstva sa nestane prostriedkom, ktorým sa inštitúcie jedného členského štátu budú snažiť presadiť svoju vôľu voči iným členským štátom alebo ignorovať práva a záujmy osôb v iných členských štátoch, ktoré sú dotknuté ich rozhodnutiami. To by smerovalo proti samotnému účelu procesu európskej integrácie. V ideálnom prípade by na to mali pamätať všetky strany v tomto spore.

24.

Vzhľadom na tieto úvahy zastávam názor, že je postačujúce, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu položil Landesgericht Linz, takto:

Vnútroštátna právna norma, ktorá bráni vnútroštátnemu súdu príslušnému na vydanie rozsudku o možných imisiách, ktoré pochádzajú z podniku nachádzajúceho sa v inom štáte, aby zohľadnil existujúce administratívne povolenie, ktoré takému podniku vydali orgány štátu, kde sa podnik nachádza, za okolností, keď by vnútroštátny súd zohľadnil rovnocenné povolenie vydané tuzemskými orgánmi, predstavuje neodôvodnené obmedzenie práv, ktoré zaručuje článok 43 ES.

Uznanie administratívnych povolení iných členských štátov je možné odmietnuť vtedy, ak také odmietnutie je svojou povahou nediskriminačné a je riadne odôvodnené požiadavkami verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia a za predpokladu, že došlo k riadnemu zohľadneniu súladu s relevantnými právnymi normami Spoločenstva a záujmov všetkých dotknutých osôb.

Vzhľadom na záver vo vzťahu k článku 43 ES nie je potrebné posúdiť zlučiteľnosť relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy s článkami 10, 12 a 28 ES.