1. 

Juzgado de lo Mercantil no 1 de Alicante y no 1 de Marca Comunitaria položil Súdnemu dvoru v predmetnom návrhu na začatie prejudiciálneho konania niekoľko otázok týkajúcich sa výkladu článkov 14 a 88 nariadenia Rady (ES) č. 6/2002 z 12. decembra 2001 o dizajnoch spoločenstva ( 2 ) (ďalej len „nariadenie“).

2. 

Tieto otázky boli položené v rámci sporu, ktorého predmetom je údajné porušenie práv k nezapísaným dizajnom Spoločenstva, objednaným a vytvoreným v rámci projektu zameraného na podporu zaradenia priemyselného dizajnu do sektora remeselnej výroby. Je to po prvý raz, čo je Súdny dvor v rámci prejudiciálneho konania žiadaný o výklad ustanovení nariadenia. ( 3 )

3.

Záujem Spoločenstva o otázky spojené s ochranou priemyselného dizajnu začal v roku 1959, keď Komisia navrhla vládam vtedajších šiestich členských štátov vytvoriť pracovné skupiny poverené vypracovaním ochrany práv priemyselného vlastníctva na úrovni Spoločenstva na účely riešenia problémov, ktoré spôsobilo územné obmedzenie ochrany ponúknutej na vnútroštátnej úrovni konkrétnemu fungovaniu spoločného trhu. Boli tak vytvorené tri samostatné pracovné skupiny, pre oblasť patentov, ochranných známok a dizajnov. Pracovná skupina pre dizajny, ktorej predsedal Talian Roscioni, vydala svoju správu v roku 1962, v ktorej odporučila prijatie jednotnej právnej úpravy na úrovni Spoločenstva, ale zdôraznila náročnosť začatia harmonizácie právnych úprav z dôvodu výrazných odlišností, ktoré charakterizovali vnútroštátne právne úpravy v danej oblasti.

4.

Komisia spustila po dlhom období stagnácie debatu predložením Zelenej knihy o priemyselnom dizajne (ďalej len „Zelená kniha“) v júni 1991, ktorá podľa zámeru inštitúcie mala slúžiť ako základ konzultácií o dotknutých oblastiach. Komisia v tomto dokumente rozpracovala rôzne aspekty právnej ochrany priemyselného dizajnu a riešenia prijaté vnútroštátnymi právnymi úpravami, definujúc hlavné znaky toho, čo podľa jej názoru malo prestavovať prístup Spoločenstva k danej oblasti. Na základe úvah uvedených v Zelenej knihe Komisia na jednej strane navrhla vytvorenie dizajnu Spoločenstva platného na celom území Spoločenstva, ktorý by bol predmetom jednotného režimu, a na druhej strane harmonizáciu vnútroštátnych právnych úprav obmedzenú na najvýznamnejšie aspekty danej oblasti. V súlade s týmto návrhom bol v prílohe Zelenej knihy uvedený návrh nariadenia o dizajne Spoločenstva a návrh smernice o aproximácii vnútroštátnych právnych úprav členských štátov v oblasti právnej ochrany dizajnu.

5.

Komisia spolu s týmito návrhmi predložila Rade a Parlamentu v roku 1993 návrh nariadenia o dizajnoch Spoločenstva ( 4 ) a návrh smernice o právnej ochrane dizajnov ( 5 ). Smernica bola prijatá 13. októbra 1998 ( 6 ), zatiaľ čo legislatívny postup týkajúci sa nariadenia bol dlhší a zložitý a vyžiadal si predloženie ďalších dvoch návrhov v rokoch 1999 a 2000.

6.

Ako vyplýva z odôvodnení nariadenia, vytvorenie dizajnu Spoločenstva, ktorý by bol predmetom jednotnej právnej úpravy na celom území Spoločenstva, smeruje k odstráneniu prekážky voľného pohybu tovarov vytvorenej územným obmedzením ochrany dizajnov stanoveným na vnútroštátnej úrovni a k zabráneniu tomu, aby vzhľadom na podstatné rozdiely, ktoré stále existujú medzi právnymi úpravami členských štátov, boli zhodné dizajny chránené v jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkoch odlišným spôsobom a v prospech rozličných majiteľov. ( 7 )

7.

Aby ochrana poskytnutá dizajnu Spoločenstva zodpovedala potrebám všetkých sektorov priemyslu Spoločenstva, nariadenie stanovuje dve formy ochrany: prvá, užšia a krátkodobá, je udelená nezapísaným dizajnom, zatiaľ čo druhá je udelená na dlhšie obdobie zapísaným dizajnom a zveruje chráneným subjektom výlučné práva. ( 8 )

8.

Hlava II nariadenia je rozdelená na päť oddielov. Tretí oddiel s nadpisom „Právo na dizajn spoločenstva“ pozostáva z článku 14, ktorý pod tým istým nadpisom stanovuje:

„1.   Právo na dizajn spoločenstva má pôvodca alebo jeho právny nástupca.

2.   Ak dve alebo viacej osôb vytvorili dizajn spoločne, právo na dizajn spoločenstva im patrí spoločne.

3.   Ak však dizajn vytvoril zamestnanec pri výkone svojich povinností alebo podľa inštrukcií, ktoré dostal od zamestnávateľa, právo na dizajn spoločenstva má zamestnávateľ, pokiaľ sa nedohodli inak alebo nie je inak stanovené podľa vnútroštátneho práva.“

9.

Hlava IX nariadenia obsahuje ustanovenia z oblasti „Právomoc a postup v právnych konaniach týkajúcich sa dizajnov Spoločenstva“. Článok 81, uvedený v druhom oddiele tejto hlavy, priznáva súdom pre dizajny Spoločenstva určeným členskými štátmi v súlade s článkom 80 výlučnú právomoc rozhodovať v sporoch týkajúcich sa porušenia práv a platnosti dizajnov Spoločenstva. Vo vzťahu k právu uplatniteľnému týmito súdmi článok 88 ods. 1 a 2 stanovuje:

„1.   Súdy pre dizajn spoločenstva uplatňujú ustanovenia tohto nariadenia.

2.   V súvislosti so všetkými záležitosťami, na ktoré sa nevzťahuje toto nariadenie, súd pre dizajn spoločenstva uplatní svoje vnútroštátne právo vrátane súkromného medzinárodného práva.“ ( 9 )

10.

Španielsky právny poriadok stanovuje ochranu len pre zapísané dizajny. Článok 14 ods. 1 a 4 zákona č. 20 zo 7. júla 2003 o právnej ochrane priemyselných dizajnov, začlenený do hlavy III vzťahujúcej sa na „Vlastníctvo dizajnu“, pod nadpisom „Právo na zápis“ stanovuje:

„1.   Právo na zápis dizajnu má jeho pôvodca alebo právny nástupca.

4.   V konaní na Španielskom úrade pre patenty a ochranné známky platí domnienka, že prihlasovateľ ma právo na zápis dizajnu.“

11.

Nasledujúci článok 15 stanovuje:

„Ak dizajn vytvoril zamestnanec v rámci výkonu práce alebo podľa pokynov zamestnávateľa alebo na základe objednávky v rámci poskytnutia služieb, právo na zápis dizajnu má zamestnávateľ alebo zmluvná strana, ktorá objednala vytvorenie dizajnu, ak v zmluve nebolo dohodnuté inak.“

12.

Fundación española para la innovación de la Artesanía (ďalej len „FEIA“), žalobkyňa vo veci samej, dozerala nad projektom s názvom „D’Artes, Diseño y Artesanía de incorporación del Diseño al Sector Artesiano“, ktorého cieľom bolo vytvoriť a obchodovať s radom výrobkov vyrobených niektorými remeselníkmi na základe dizajnov vytvorených profesionálmi z oblasti priemyselného dizajnu.

13.

V rámci tohto projektu FEIA poverila spoločnosť AC&G, s.a. výberom dizajnérov a uzavretím zmlúv s nimi na účely vypracovania dizajnu a poskytnutia technickej pomoci remeselníkovi vo fáze realizácie výrobku. V zmysle tohto poverenia AC&G, s.a. uzavrela zmluvu so spoločnosťou Cul de sac espacio creativo, s.l. (ďalej len „Cul de sac“), v rámci ktorej táto spoločnosť vytvorila sériu dizajnov kukučkových hodín pre remeselníčku Veronica Palomares. Tieto hodiny boli predstavené v rámci prvej edície projektu D’Artes s názvom kolekcie „Santamaría“.

14.

Cul de Sac a spoločnosť Acierta Product & Position, s.a. (ďalej len „Acierta“) v roku 2006 obchodovali s kolekciou kukučkových hodín známou ako kolekcia „Timeless“. Keďže FEIA sa domnievala, že toto obchodovanie predstavuje porušenie práv k dizajnom hodín z kolekcie „Santamaría“, za majiteľku ktorých sa považuje, podala na tieto dve spoločnosti žalobu na Juzgado de lo Mercantil no 1 de Alicante y no 1 de Marca Comunitaria. Žalujúca spoločnosť pred týmto súdom uviedla, že jej z viacerých dôvodov ( 10 ) patrí vlastníctvo práv k predmetným dizajnom, odvolávajúc sa jednak na ustanovenia nariadenia, ako aj na španielsku právnu úpravu. Žalované spoločnosti namietli nedostatok aktívnej legitimácie FEIA z dôvodu, že nie je majiteľkou práv k sporným dizajnom.

15.

Keďže vnútroštátny súd sa domnieval, že riešenie sporu závisí od výkladu niektorých ustanovení nariadenia, prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru podľa článku 234 ES tieto prejudiciálne otázky:

16.

V predmetnom prejudiciálnom konaní predložili písomné pripomienky podľa článku 23 ods. 2 Štatútu Súdneho dvora FEIA, Cul de Sac, Acierta, Spojené kráľovstvo a Komisia. Pojednávanie sa uskutočnilo 29. januára 2009.

17.

Prvé dve otázky položené vnútroštátnym súdom, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa týkajú výkladu článku 14 ods. 3 nariadenia. Vnútroštátny súd sa týmito otázkami v podstate Súdneho dvora pýta, či toto ustanovenie upravuje výlučne otázky spojené s dizajnmi vytvorenými zamestnancom v rámci pracovnej zmluvy, alebo či sa naopak uplatňuje aj na takzvané „dizajny na objednávku“, to znamená vytvorené samostatne zárobkovo činnou osobou v rámci zmluvy o dielo.

18.

V prospech uplatnenia predmetného ustanovenia aj na dizajny uvedené ako druhé v poradí sa vyjadrili jednak žalobkyňa vo veci samej, ako aj Spojené kráľovstvo, podľa ktorých toto ustanovenie nemá byť vykladané výlučne s ohľadom na jeho znenie, ale aj z hľadiska všeobecnej štruktúry a cieľov systému, do ktorého sa zaraďuje. Navrhovaný výklad by bol predovšetkým odôvodnený s ohľadom na požiadavku koordinácie ustanovení nariadenia s ustanoveniami smernice 89/71, ktorá iba čiastočne harmonizuje vnútroštátne právne úpravy o ochrane priemyselného dizajnu. Pri absencii tejto koordinácie by kumulácia ochrany na úrovni Spoločenstva s vnútroštátnou ochranou, ktorá je umožnená ustanoveniami nariadenia, mohla viesť k uznaniu súkromných práv rôznych osôb k tomu istému dizajnu. Komisia, Cul de Sac a Acierta naopak navrhujú odpovedať na prvé dve prejudiciálne otázky v tom zmysle, že pravidlo stanovené v článku 14 ods. 3 nariadenia sa uplatňuje výlučne na dizajny vytvorené v rámci pracovnoprávneho vzťahu. Komisia a Cul de Sac predovšetkým zdôrazňujú, že ustanovenia práva Spoločenstva, ktoré tak ako predmetné ustanovenie neobsahujú žiaden výslovný odkaz na vnútroštátne právo pre určenie ich dosahu a významu termínov, ktoré sú v nich uvedené, musia byť vykladané autonómne a jednotne v celom Spoločenstve. Acierta a Komisia okrem toho uvádzajú, že odsek 3 článku 14 obsahuje výnimku zo všeobecného pravidla stanoveného v odseku 1, ktorá ako taká nemôže byť predmetom extenzívneho výkladu ani analogického uplatnenia na prípady, ktoré nie sú výslovne stanovené. Komisia napokon uvádza, že navrhovaný výklad sa zdá potvrdený prípravnými prácami a postupom, ktorý viedol k prijatiu nariadenia a že je v súlade s právnou úpravou Spoločenstva a medzinárodnou právnou úpravou týkajúcou sa ostatných práv priemyselného vlastníctva.

19.

V zmysle článku 14 ods. 3, ak „dizajn vytvoril zamestnanec pri výkone svojich povinností alebo podľa inštrukcií, ktoré dostal od zamestnávateľa, právo na dizajn spoločenstva má zamestnávateľ, pokiaľ sa nedohodli inak alebo nie je inak stanovené podľa vnútroštátneho práva“.

20.

Ako tvrdia žalované vo veci samej a Komisia, doslovné znenie tohto ustanovenia vedie k názoru, že predmetná vec upravená týmto ustanovením sa týka výlučne dizajnov vytvorených v rámci pracovnoprávneho vzťahu. Tento smer je podporený predovšetkým použitím termínov „zamestnanec“ a „zamestnávateľ“, z ktorých vyplýva jasný zámer zákonodarcu Spoločenstva spojiť uplatnenie tohto ustanovenia s existenciou vzťahu podriadenosti v zmysle pracovného práva.

21.

Odlišný výklad, ktorý, ako uvádza FEIA a Spojené kráľovstvo, zahŕňa do opísanej pôsobnosti ustanovenia aj zmluvy o dielo, by nevyhnutne pôsobil na znenie predmetného ustanovenia, rozšíriac sémantický dosah použitých výrazov nad bežný význam, ktorý sa s nimi spája a podľa môjho názoru by bol v rozpore so samotným znením zákona.

22.

Nezdá sa mi ani možné, ako tvrdí FEIA, zakladať tento výklad na jedinej skutočnosti, že znenie predmetného ustanovenia rozlišuje na jednej strane medzi dizajnmi vytvorenými pri výkone povinností zamestnanca, ktoré sú späté s výkonom pracovnej zmluvy a medzi dizajnmi, ktoré sú vyvinuté podľa inštrukcií zamestnávateľa, ktoré sú naopak objednané u zamestnanca na základe iného zmluvného vzťahu. Obidve sú totiž hypotézami, ktoré sa vzťahujú na priebeh pracovnoprávneho vzťahu a týkajú sa, prvá z nich, povinností, ktoré prislúchajú zamestnancovi pri výkone individuálnej pracovnej zmluvy a druhá úloh zverených zamestnávateľom zamestnancovi v rámci tohto vzťahu. Toto upresnenie má za cieľ obmedziť rozsah nadobudnutia práv zamestnávateľa len na diela zamestnanca, ktoré sa skutočne spájajú s výkonom pracovnej zmluvy. Nie je preto podľa môjho názoru možné vykladať odkaz na dizajny vytvorené zamestnancom „podľa inštrukcií“ zamestnávateľa ako výraz vôle zákonodarcu Spoločenstva rozšíriť režim stanovený predmetným ustanovením na dizajny vytvorené v rámci zmluvy o dielo.

23.

Po ujasnení, že režim stanovený v článku 14 ods. 3 sa týka len dizajnov vytvorených v rámci pracovnoprávneho vzťahu, ostáva preveriť, či je možné z tohto ustanovenia vyvodiť zásadu analogicky uplatniteľnú na iné prípady dizajnov vytvorených „na objednávku“. V tomto smere je potrebné odvolať sa na jednej strane na ratio predmetného ustanovenia a na druhej strane na prípravné práce nariadenia.

24.

Pokiaľ ide o prvú oblasť, zásada, podľa ktorej zamestnávateľ nadobúda majetkové práva k výsledkom práce zamestnanca bez potreby akéhokoľvek prevodu ad hoc, je vo veľkej miere uplatnená vo vnútroštátnej i medzinárodnej právnej úprave týkajúcej sa rôznych sektorov priemyselného vlastníctva. V práve Spoločenstva je táto zásada vyjadrená okrem článku 14 ods. 3 nariadenia aj v článku 3 ods. 2 smernice Rady 87/54/EHS zo 16. decembra 1986 o právnej ochrane topografií polovodičových výrobkov ( 11 ), v článku 2 ods. 3 smernice Rady 91/250/EHS zo o právnej ochrane počítačových programov ( 12 ) a v článku 11 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 2100/94 z o právach spoločenstva k odrodám rastlín ( 13 ), ako aj v návrhu nariadenia o patentoch. Zodpovedá predovšetkým požiadavke vyváženia protichodných záujmov v danej oblasti: na jednej strane je záujem zamestnávateľa privlastniť si výsledky činnosti, ktorej náklady znášal a na druhej strane záujem pracovníka byť náležite odmenený za vykonanú činnosť. Priame nadobudnutie majetkových práv zamestnávateľom k dielam, ktoré vytvoril zamestnanec, umožňuje zamestnancovi získať odmenu nezávisle od výsledku hospodárskeho využitia diela — pre ktoré okrem toho nedisponuje potrebnými finančnými a organizačnými prostriedkami — a zamestnávateľovi zabezpečuje, že tieto práva zamestnanec neprevedie na iného zamestnávateľa.

25.

Voľba uskutočnená v článku 14 ods. 3 nariadenia pozostávajúca z priznania práv zamestnávateľovi na sprístupnenie a zápis dizajnu vytvoreného samotným zamestnancom, spôsobom umožňujúcim zamestnávateľovi nadobudnúť vlastníctvo výlučných práv, ktoré vyplývajú z dovŕšenia týchto aktov, spočíva teda na koncepcii, ktorá priznáva pracovnoprávnemu vzťahu komplexný charakter, ktorý odôvodňuje, ako následok pracovnej zmluvy, prevod všetkých práv hospodárskeho využitia diel vytvorených zamestnancom na zamestnávateľa.

26.

Predchádzajúce úvahy ma vedú k názoru, že režim zavedený predmetným ustanovením, chápaný s odkazom na presný zmluvný kontext, nemožno analogicky uplatniť na odlišné zmluvné schémy.

27.

Tento záver sa zdá byť potvrdený prípravnými prácami nariadenia.

28.

V návrhu nariadenia, ktorý tvorí prílohu Zelenej knihy, nie je ustanovenie, ktoré by bolo analogické k článku 14 ods. 3. Článok 11 tohto návrhu uvádzal znenie súčasného článku 14 ods. 1, zatiaľ čo nasledujúci článok 12 s názvom „Dizajn vytvorený zamestnancom alebo na objednávku“ sa obmedzil na stanovenie kolíznych noriem, podľa návrhu, ktorý sformuloval Max Planck Institute ( 14 ), na základe ktorých sa určí vnútroštátne právo upravujúce vlastníctvo práva na dizajn Spoločenstva v prípade dizajnu vytvoreného zamestnancom (odsek 1) a dizajnu vytvoreného na objednávku (odsek 3). ( 15 )

29.

Komisia v komentári článku 12 ods. 1 návrhu v Zelenej knihe zdôraznila problémy, s ktorými sa už stretli účastníci rokovaní o Dohovore o európskom patente z roku 1973 a Dohody o patente Spoločenstva z roku 1989, dosiahnuť súhlasné stanovisko o jednotnom ustanovení hmotného práva pokiaľ ide o priznanie vlastníctva práv k dielam vytvoreným zamestnancom v rámci pracovnoprávneho vzťahu. Hoci Komisia avizovala prijatie tohto ustanovenia, za daného stavu považovala za postačujúce, s cieľom vyhnúť sa oneskoreniu pri prijatí nariadenia, zaradiť do návrhu kolízne ustanovenie vypracované podľa článku 6 Rímskeho dohovoru z roku 1980 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky. Naopak vo vzťahu k dizajnom vytvoreným na objednávku Zelená kniha v komentári článku 12 ods. 3 návrhu iba odkázala na potrebu zabezpečiť stranám „čo najširšiu možnú voľbu pri rozhodnutí o vlastníctve práva na dizajn a o zákone uplatniteľnom na zmluvu“ ( 16 ) a navrhla prijať osobitnejšie kritérium väzby, než je kritérium „užšej väzby“ stanovené Dohovorom z Ríma. O možnosti prijať, jednotnú hmotnoprávnu úpravu v tejto oblasti, prípadne aj v strednodobom alebo dlhodobom horizonte, nebola urobená ani zmienka.

30.

Komisia teda už v Zelenej knihe prijala jasne odlišný prístup k problematike týkajúcej sa vlastníctva práv k dizajnom podľa toho, či sú vytvorené v rámci pracovnoprávneho vzťahu alebo v rámci zmluvy o dielo.

31.

Tento odlišný prístup sa odráža aj v konaní, ktoré viedlo k prijatiu nariadenia. V návrhu z roku 1993 ( 17 ) Komisia sledovala, pokiaľ ide o dizajny vytvorené zamestnancom, ambicióznejší cieľ vyjadrený už v Zelenej knihe a v článku 14 ods. 2 zaviedla hmotnoprávny predpis ( 18 ) ako náhradu za kolízne ustanovenie uvedené v článku 12 ods. 1 návrhu nariadenia, ktorý tvorí prílohu Zelenej knihy. Naopak, bolo vypustené kolízne ustanovenie o dizajnoch vytvorených na objednávku, obsiahnuté v článku 12 ods. 3 tohto návrhu.

32.

Znenie ustanovenia článku 14 ods. 2 návrhu z roku 1993 ostalo v podstate nezmenené ako v ďalších návrhoch ( 19 ) — s jedinou výnimkou dodania odkazu na uplatniteľné vnútroštátne právo — tak aj v konečnej verzii nariadenia, kde otázka vlastníctva práv k dizajnom vytvoreným na objednávku ostala, ako sme videli, bez osobitnej právnej úpravy, a to ani medzinárodným súkromným právom.

33.

V tomto kontexte sa zdá zložité odôvodniť analogické uplatnenie a rozšírenie jednotného režimu, stanoveného zákonodarcom Spoločenstva len pre dizajny vytvorené zamestnancom, na dizajny na objednávku.

34.

Na základe uvedených úvah preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvé dve prejudiciálne otázky v tom zmysle, že pravidlo stanovené v článku 14 ods. 3 nariadenia č. 6/2002 sa uplatňuje len na dizajny vytvorené zamestnancom v rámci pracovnoprávneho vzťahu.

35.

Treťou, štvrtou a piatou otázkou, ktoré preskúmam spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, v prípade, že odpoveď na prvé dve otázky je v tom zmysle, že článok 14 ods. 3 nariadenia sa neuplatňuje na dizajny vytvorené v rámci zmluvy o dielo, či vlastníctvo práv k týmto dizajnom musí byť určené na základe ustanovenia odseku 1 tohto článku, alebo či v súvislosti s touto otázkou existuje medzera v nariadení, ktorú prináleží vyplniť vnútroštátnou právnou úpravou členských štátov pri uplatnení článku 88 ods. 2 nariadenia.

36.

FEIA sa domnieva, že článok 14 treba vykladať ako celok s ohľadom na ciele nariadenia a pri zohľadnení zámeru zákonodarcu stanoviť iba minimálnu úpravu v tejto oblasti. Odvoláva sa predovšetkým na jednej strane na články 27, 88 a 96 nariadenia, ktoré odkazujú na vnútroštátne právne úpravy a umožňujú týmto úpravám stanoviť širšiu ochranu dizajnov Spoločenstva vo vzťahu k ochrane stanovenej nariadením, a na druhej strane na šieste, ôsme a deviate odôvodnenie, v ktorých sú odkazy na požiadavky spojené s dodržiavaním zásad subsidiarity a proporcionality a kde je definovaný cieľ zosúladiť hmotnoprávne ustanovenia nariadenia s ustanoveniami smernice 98/71. Žalobkyňa vo veci samej okrem toho navrhuje vykladať pojem „právny nástupca“, ktorý je uvedený v článku 14 ods. 1 nariadenia, ako odkaz na iné možné spôsoby nadobudnutia práva na dizajn stanovené právnymi úpravami členských štátov, vrátane možnosti upravenej španielskym zákonom v prospech osoby, ktorá si dizajn objednala. Spojené kráľovstvo sa domnieva, že ak Súdny dvor vylučuje uplatnenie článku 14 ods. 3 na dizajny na objednávku, vlastníctvo práv k týmto dizajnom treba určiť na základe právnych úprav členských štátov podľa zásada stanovenej v článku 88 ods. 2 nariadenia.

37.

Podľa Komisie, Acierta a Cul de sac článok 14 ods. 1 nariadenia obsahuje všeobecné ustanovenie smerujúce v prospech priznania práva na dizajn jeho pôvodcovi. Jediná výnimka z tohto pravidla je stanovená v nasledujúcom odseku 3 a týka sa jediného prípadu dizajnov vytvorených zamestnancom v rámci pracovnoprávneho vzťahu. V nariadení teda nie je žiadna medzera vo vzťahu k určeniu vlastníctva práva na dizajn Spoločenstva a preto nie je možné uplatniť článok 88 ods. 2.

38.

V zmysle článku 14 ods. 1 nariadenia „právo na dizajn spoločenstva má pôvodca alebo jeho právny nástupca“.

39.

Na úvod je potrebné upresniť, že právo na dizajn Spoločenstva, ktorého sa týka článok 14 ako celok, pozostáva z práva sprístupniť dizajn Spoločenstva alebo dať ho zapísať. Ide teda o oprávnenie plniť úkony, z ktorých vznikajú výlučné práva stanovené nariadením, slúžiace k majetkovému užívaniu dizajnu Spoločenstva.

40.

Pokiaľ ide o nadobudnutie týchto práv, článok 14 ods. 1 stanovuje všeobecné pravidlo v prospech pôvodcu a jeho právnych nástupcov. ( 20 ) Uvedené ustanovenie teda dáva tieto dve kategórie subjektov na rovnakú úroveň.

41.

Na základe toho treba podľa môjho názoru na účely odpovede pre vnútroštátny súd objasniť predovšetkým dosah pojmu „právny nástupca“ v zmysle predmetného ustanovenia.

42.

Tento pojem je uvedený aj v iných ustanoveniach nariadenia, ( 21 ) jeho funkcia sa však mení v jednotlivých jazykových verziách, ktoré niekedy používajú odlišné výrazy. ( 22 ) Napriek tomu, že ide o otázku položenú na pojednávaní, nemyslím si, že je potrebné určiť, v akej miere pojem uvedený v článku 14 ods. 1 zodpovedá pojmu použitému v iných ustanoveniach nariadenia alebo alternatívne použitým výrazom, keďže toto posúdenie by predpokladalo vykonanie komplexného porovnania jazykových verzií nariadenia, ktorého výsledky by v každom prípade nemali podstatný význam.

43.

Komisia na pojednávaní uviedla, že pojem „právny nástupca“ má ten istý dosah vo všetkých ustanoveniach nariadenia, v ktorých je uvedený a týka sa výlučne prípadov nástupníctva v dôsledku úmrtia alebo situácií nástupníctva medzi podnikmi či fúzie, ale nezahŕňa hypotézy zmluvného prevodu práva na dizajn.

44.

Tento výklad sa mi nezdá presvedčivý.

45.

Aj keď sa odhliadne od skutočnosti, že v určitých jazykových verziách nariadenia (napríklad v anglickej, nemeckej, talianskej a portugalskej) je ten istý výraz, ktorý je použitý v článku 14 ods. 1, uvedený aj v článku 28 a označuje nadobúdateľa zapísaného dizajnu Spoločenstva, téza vedľajšieho účastníka konania sa zdá byť vyvrátená prípravnými prácami nariadenia.

46.

V tomto smere je potrebné predovšetkým uviesť, že ustanovenie súčasného článku 14 ods. 1 bolo už uvedené v článku 11 návrhu nariadenia, ktorý tvorí prílohu Zelenej knihy, ako aj v prvom návrhu nariadenia predloženom Komisiou v roku 1993 a v priebehu konania vedúcemu k prijatiu nariadenia nebolo zmenené.

47.

Komisia v Zelenej knihe pri komentári vyššie spomenutého článku 11, ktorého významné pasáže je potrebné uviesť, uviedla:

„The basic principle, common to many national legislations, is that the right originates in the person of the designer. The principle is, however, qualified by the subsidiary principle that the original right may be transferred or assigned in its entirety to another person, the successor in title. The Community design needs probably to apply the same principles… These principles express the common sense solution one would look for in case where a person, having created a design, has to choose between exploiting the design himself (whether personally or through a licensee) or assigning it to a manufacturer“. ( 23 )

48.

Pojem „successor in title“ teda od prvých legislatívnych krokov, ktoré viedli k prijatiu nariadenia, označoval nadobúdateľa práv na majetkové užívanie dizajnu Spoločenstva, subjekt, ktorému tieto práva, pôvodne patriace pôvodcovi, boli prevedené prostredníctvom zmluvy.

49.

Ak bude pojem „právny nástupca“ uvedený v článku 14 ods. 1 nariadenia chápaný týmto spôsobom — a podľa môjho názoru neexistujú skutočnosti, ktoré by svedčili v opačnom zmysle — potom treba zamietnuť výklad navrhovaný v predmetnej veci Komisiou, podľa ktorého tento článok vyjadruje všeobecné pravidlo v prospech priznania práva na dizajn Spoločenstva pôvodcovi, pravidlo, ktoré by neznieslo inú výnimku než tú výslovne stanovenú v odseku 3 tohto článku a ktoré by nepripustilo žiadne doplnenie právnymi úpravami členských štátov.

50.

Nariadenie totiž stavia pôvodcu a jeho právneho nástupcu, v zmysle vyššie upresnenom, na rovnakú úroveň vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníctva práv k majetkovému užívaniu dizajnu Spoločenstva, s jediným prirodzeným rozdielom, že prvý nadobúda tieto práva z pôvodného právneho titulu ako následok vytvorenia dizajnu, a druhý z odvodeného právneho titulu následkom prevodu práv.

51.

V tomto kontexte sú obaja, zamestnávateľ aj objednávateľ, právnymi nástupcami pôvodcu dizajnu Spoločenstva.

52.

V prvom prípade sa však zákonodarca Spoločenstva domnieval, že je vhodné zaviesť jednotný režim na základe ktorého, pri absencii osobitnej dohody zmluvných strán v pracovnej zmluve alebo vnútroštátneho právneho ustanovenia uplatniteľného na túto zmluvu, priznávajúceho pôvodcovi právo na dizajn vytvorený zamestnancom, toto právo patrí zamestnávateľovi bez toho, aby bolo na tento účel potrebné vykonať prevod práv. V tom zmysle článok 14 ods. 3 nezavádza, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, výnimku zo zásady stanovenej v odseku 1 tohto článku, ale dopĺňa ju stanovením samostatnej právnej úpravy pre prípady určenia, komu patrí právo na dizajn Spoločenstva v rámci konkrétneho zmluvného vzťahu.

53.

Naopak v druhom prípade, ak neexistuje osobitné ustanovenie nariadenia, ktoré upravuje jednotným spôsobom priznanie práv na dizajn vytvorený na objednávku, dosah a spôsoby prípadného prevodu tohto práva z pôvodcu na objednávateľa budú určené, pokiaľ nie sú určené na základe vôle strán vyjadrenej v zmluve, na základe zákona uplatniteľného na túto zmluvu. Keďže v rozpore s tým, čo pôvodne uvádzal návrh tvoriaci prílohu k Zelenej knihe, nariadenie nestanovuje jednotné kolízne ustanovenie určujúce zákon uplatniteľný na zmluvu, v zmysle ktorej bolo u zhotoviteľa objednané vytvorenie diela s cieľom jeho hospodárskeho využitia, tento zákon musí byť logicky určený na základe ustanovení medzinárodného súkromného práva členských štátov.

54.

V konaní vo veci samej preto prináleží vnútroštátnemu súdu, aby na základe článku 88 ods. 2 nariadenia uplatnil relevantné ustanovenia španielskeho práva ako práva uplatniteľného na zmluvu uzavretú medzi AC&G, s.a. a Cul de sac na účely určenia, komu patrí vlastníctvo práv na nezapísaný dizajn Spoločenstva, ktorý je predmetom žaloby o porušení práv podanej na vnútroštátny súd zo strany FEIA.

55.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Juzgado de lo Mercantil no 1 de Alicante y no 1 de Marca Comunitaria, odpovedal takto: