Vec T‑39/07

Eni SpA

proti

Európskej komisii

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s butadiénovým kaučukom a butadiénstyrénovým kaučukom vyrábaným emulznou polymerizáciou – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Pokuty – Závažnosť porušenia – Priťažujúce okolnosti“

Abstrakt rozsudku

1.      Hospodárska súťaž – Pravidlá Spoločenstva – Porušenia – Pripísanie – Materská spoločnosť a dcérske spoločnosti – Hospodárska jednotka – Kritériá posúdenia

(Články 81 ES a 82 ES)

2.      Hospodárska súťaž – Pravidlá Spoločenstva – Porušenia – Pripísanie – Materská spoločnosť a dcérske spoločnosti – Hospodárska jednotka – Miera voľnej úvahy Komisie

(Články 81 ES a 82 ES)

3.      Hospodárska súťaž – Pravidlá Spoločenstva – Porušenia – Pripísanie – Materská spoločnosť a dcérske spoločnosti – Hospodárska jednotka – Kritériá posúdenia

(Články 81 ES a 82 ES)

4.      Hospodárska súťaž – Pravidlá Spoločenstva – Porušenia – Pripísanie

(Články 81 ES a 82 ES)

5.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Odstrašujúci charakter pokuty

(Článok 81 ES; oznámenie Komisie 98/C 9/03)

6.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Závažnosť porušenia – Posúdenie podľa povahy porušenia – Veľmi závažné porušenia

(Článok 81 ES; oznámenie Komisie 98/C 9/03)

7.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Závažnosť porušenia – Priťažujúce okolnosti – Opakované porušovanie – Pojem

(Článok 81 ES; oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 2)

8.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Maximálna výška – Výpočet – Obrat, ktorý sa má zohľadniť

(Článok 81 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2)

1.      V prípade porušenia pravidiel hospodárskej súťaže možno správanie dcérskej spoločnosti pripísať materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstatnej časti plní pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi. Je tomu totiž tak preto, lebo v takej situácii sú materská a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik. Skutočnosť, že materská a dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik tak Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie o uložení pokuty materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení.

V osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že uvedená materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti. Za týchto okolností stačí na to, aby sa bolo možné domnievať, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní celé základné imanie tejto dcérskej spoločnosti. Následne môže Komisia považovať materskú spoločnosť za solidárne zodpovednú za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle.

(pozri body 61, 62)

2.      Pripísanie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže materskej spoločnosti je možnosťou, ktorá je ponechaná na úvahu Komisie. Samotná skutočnosť, že Komisia sa vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi domnievala, že okolnosti veci neodôvodňujú, aby bolo správanie dcérskej spoločnosti pripísané jej materskej spoločnosti neznamená, že je povinná vykonať rovnaké posúdenie aj v neskoršom rozhodnutí.

(pozri bod 64)

3.      Komisia sa môže domnievať, že v dôsledku priameho alebo nepriameho vlastníctva celého základného imania svojich dcérskych spoločností materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na ich správanie. Prináleží materskej spoločnosti, aby vyvrátila túto domnienku preukázaním, že uvedené dcérske spoločnosti určujú svoju obchodnú politiku nezávisle, takže s ňou netvoria jednu hospodársku jednotku, a teda jeden podnik v zmysle článku 81 ES.

Materskej spoločnosti konkrétne prináleží, aby predložila každý dôkaz týkajúci sa organizačných, hospodárskych a právnych vzťahov medzi jej dcérskymi spoločnosťami a ňou samotnou, ktorý považuje za spôsobilý preukázať, že spolu netvoria jednu hospodársku jednotku. Všeobecný súd musí totiž pri svojom posúdení zohľadniť všetky predložené dôkazy, ktorých povaha a význam sa môžu líšiť v závislosti od charakteristík každej veci.

V tejto súvislosti skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby rozhodnutie ukladajúce pokuty adresovala materskej spoločnosti skupiny spoločností, nie je ani podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a už vôbec nie účasť materskej spoločnosti na porušení, ale to, že tvoria jediný podnik vo vyššie uvedenom zmysle. Pripísanie protiprávneho správania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti tak nevyžaduje preukázanie toho, že materská spoločnosť ovplyvňuje politiku dcérskej spoločnosti v konkrétnej oblasti, v ktorej dochádzalo k porušovaniu. Predovšetkým skutočnosť, že materská spoločnosť plní úlohu obyčajného technického a finančného koordinátora, a že v prospech svojich dcérskych spoločností poskytuje nevyhnutnú finančnú pomoc, nemôže stačiť na to, aby bolo vylúčené, že vykonáva rozhodujúci vplyv na ich správanie najmä koordinovaním finančných investícií vo vnútri skupiny. V rámci skupiny spoločností má totiž spoločnosť, ktorá v nej koordinuje najmä finančné investície, poslanie preskupovať majetkové účasti v rôznych spoločnostiach a úlohu zabezpečiť jednotné riadenie, najmä prostredníctvom tejto rozpočtovej kontroly.

Okrem toho tvrdenie, že činnosť dotknutá kartelovou dohodou má v priemyselnej politike skupiny relatívny význam, nemôže preukazovať, že materská spoločnosť ponechala svojim dcérskym spoločnostiam úplnú nezávislosť pri definovaní ich správania na trhu.

Ani skutočnosť, že materská spoločnosť nevlastní priamo – ale iba nepriamo – 100 % základného imania podnikov aktívnych v odvetví dotknutom kartelovou dohodou nemôže sama osobe preukazovať, že táto materská spoločnosť a jej dcérskej spoločnosti netvoria jednu hospodársku jednotku.

(pozri body 93 – 95, 97, 98, 102)

4.      Keď dve entity tvoria tú istú hospodársku jednotku, skutočnosť, že entita, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, ešte stále existuje, sama osebe nebráni tomu, aby bola sankcia uložené entite, na ktorú previedla svoje hospodárske činnosti. Takéto uloženie sankcie je prípustné najmä vtedy, ak tieto entity boli ovládané tou istou osobou a vzhľadom na tesné väzby, ktoré ich spájajú z hospodárskeho a organizačného hľadiska, plnili v podstatnej časti rovnaké obchodné pokyny. Za týchto okolností zásada osobnej zodpovednosti nebráni tomu, aby bola sankcia za porušenie, ktorého sa dopúšťala najprv prvá entita a v ktorom ďalej pokračovala entita, na ktorú boli prevedené dotknuté hospodárske činnosti, uložená súhrnne tejto druhej entite.

(pozri bod 117)

5.      Právomoc Komisie uložiť pokuty podnikom, ktoré sa úmyselne alebo z nedbanlivosti dopustia porušenia ustanovení článku 81 ES, predstavuje jeden z prostriedkov, ktoré sú priznané Komisii s cieľom umožniť jej plniť jej úlohu dozoru, ktorú jej zveruje právo Spoločenstva a ktorá zahŕňa povinnosť realizovať všeobecnú politiku, ktorej cieľom je uplatňovať zásady stanovené v Zmluve v oblasti hospodárskej súťaže a usmerňovať v tomto zmysle správanie podnikov. Z toho vyplýva, že na posúdenie závažnosti porušenia na účely určenia výšky pokuty musí Komisia dbať na odstrašujúci charakter svojho postupu, obzvlášť pre tie druhy porušení, ktoré sú osobitne škodlivé pre dosiahnutie cieľov Spoločenstva.

To vyžaduje, aby bola výška pokuty prispôsobená sledovanému dopadu na podnik, ktorému sa pokuta ukladá, a to tak, aby sa najmä s ohľadom na finančnú spôsobilosť dotknutého podniku nestala zanedbateľnou alebo naopak neprimeranou, v súlade s požiadavkami vychádzajúcimi na jednej strane z nutnosti zabezpečiť účinnosť pokuty a na druhej strane z dodržiavania zásady proporcionality. Veľký podnik, ktorý disponuje značnými finančnými zdrojmi v porovnaní so zdrojmi iných členov kartelu, môže ľahšie zhromaždiť prostriedky nevyhnutné na zaplatenie svojej pokuty, čo v záujme jej dostatočného odstrašujúceho účinku odôvodňuje, aby mu najmä pomocou použitia násobiteľa bola uložená pokuta, ktorá je proporcionálne vyššia než pokuta uložená za rovnaké porušenie, ktorého sa dopustil podnik, ktorý takýmito zdrojmi nedisponuje. Predovšetkým je dôležité zohľadnenie celkového obratu každého podniku, ktorý je súčasťou kartelu, pri stanovení výšky pokuty.

Cieľ odstrašenia, ktorý Komisia oprávnene sleduje pri stanovení výšky pokuty, má zabezpečiť dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže stanovených Zmluvou zo strany podnikov pri uskutočňovaní ich aktivít v rámci Spoločenstva alebo Európskeho hospodárskeho priestoru. Z toho vyplýva, že faktor odstrašenia, ktorý možno zahrnúť do výpočtu pokuty, sa určuje s ohľadom na mnohé skutočnosti, a nielen s ohľadom na osobitnú situáciu dotknutého podniku. Táto zásada platí najmä vtedy, keď Komisia určila násobiteľ odstrašenia, ktorý ovplyvňuje výšku pokuty uloženej podniku.

Pokiaľ teda ide o použitie násobiteľa na účely odstrašenia, nemožno spochybňovať vzťah medzi na jednej strane veľkosťou a celkovými zdrojmi podnikov a na druhej strane potrebou zabezpečiť odstrašujúci účinok pokuty. Veľký podnik, ktorý disponuje značnými finančnými zdrojmi v porovnaní so zdrojmi iných členov kartelu, môže totiž ľahšie zhromaždiť prostriedky nevyhnutné na zaplatenie svojej pokuty.

(pozri body 133 – 136, 146)

6.      Z opisu veľmi závažných porušení v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO vyplýva, že dohody alebo zosúladené postupy, ktorých cieľom je najmä stanovenie cenových cieľov alebo rozdelenie trhových podielov, môžu mať iba na základe ich samotnej povahy za následok kvalifikáciu porušenia ako „veľmi závažného“ bez toho, aby bola Komisia povinná preukázať konkrétny dopad porušenia na trh. Rovnako horizontálne cenové kartely patria k najzávažnejším porušeniam práva hospodárskej súťaže a možno ich samy osobe kvalifikovať ako veľmi závažné.

(pozri bod 140)

7.      Bod 2 usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO stanovuje ako príklad priťažujúcich okolností opakované porušovanie toho istého typu tým istým podnikom (podnikmi). Pojem opakované porušovanie tak, ako je chápaný v niektorých vnútroštátnych právnych poriadkoch znamená, že osoba sa dopustila nových porušení po tom, čo jej bola uložená sankcia za podobné porušenia. Prípadné opakované porušenie sa nachádza medzi okolnosťami, ktoré treba zohľadniť pri analýze závažnosti predmetného porušenia.

Keď v tejto súvislosti Komisia zohľadňuje pojem podnik v zmysle článku 81 ES, aby prihliadla k priťažujúcej okolnosti spojenej s opakovaním porušovania, a domnieva sa, že ten istý podnik sa opakovane dopustil protiprávneho správania napriek tomu, že právnické osoby zúčastnené na dotknutých porušeniach nie sú totožné, musí uviesť presné a podrobné informácie, ktoré podporujú jej tvrdenie.

Keď je teda vývoj štruktúry a ovládania dotknutých spoločností zvlášť zložitý, prináleží Komisii, aby poskytla dostatočne podrobnú a presnú informáciu o vývoji spoločností vlastnených daným podnikom pred porušením, a uviedla všetky podrobné informácie nevyhnutné pre záver, že spoločnosti uvedené v jej rozhodnutí a spoločnosti uvedené v skorších rozhodnutiach tvoria ten istý podnik v zmysle článku 81 ES.

(pozri body 161 – 163, 166, 167, 170)

8.      Zo skutočnosti, že viacero spoločností je solidárne zaviazaných na zaplatenie pokuty z dôvodu, že tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES vo vzťahu k uplatneniu hornej hranice pokuty stanovenej článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, nevyplýva, že záväzok každej z nich sa obmedzuje na 10 % obratu, ktorý daná spoločnosť dosiahla počas posledného účtovného roku. Horná hranica 10 % obratu v zmysle tohto ustanovenia sa totiž musí vypočítať na základe celkového obratu všetkých spoločností tvoriacich jedinú hospodársku jednotku konajúcu ako podnik v zmysle článku 81 ES, pretože výlučne celkový obrat spoločností, z ktorých sa tento podnik skladá, môže predstavovať informáciu o veľkosti a hospodárskej sile dotknutého podniku.

(pozri bod 177)

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)

z 13. júla 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s butadiénovým kaučukom a butadiénstyrénovým kaučukom vyrábaným emulznou polymerizáciou – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Pokuty – Závažnosť porušenia – Priťažujúce okolnosti“

Vo veci T‑39/07,

Eni SpA, so sídlom v Ríme (Taliansko), v zastúpení: G. M. Roberti a I. Perego, advokáti,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: V. Di Bucci, G. Conte a V. Bottka, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 5700 v konečnom znení z 29. novembra 2006 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.638 – Butadiénový kaučuk a butadiénstyrénový kaučuk vyrábaný emulznou polymerizáciou) v rozsahu, v akom sa týka Eni SpA, alebo subsidiárne na zrušenie alebo na zníženie pokuty uloženej Eni,

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),

v zložení: sudcovia F. Dehousse (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu komory, I. Wiszniewska‑Białecka a N. Wahl,

tajomník: K. Pocheć, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. októbra 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Rozhodnutím K(2006) 5700 v konečnom znení z 29. novembra 2006 (vec COMP/F/38.638 – Butadiénový kaučuk a butadiénstyrénový kaučuk vyrábaný emulznou polymerizáciou, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia Európskych spoločenstiev konštatovala, že viaceré podniky porušili článok 81 ods. 1 ES a článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) tým, že sa zúčastnili na karteli na trhu vyššie uvedených výrobkov.

2        Podniky, ktoré boli adresátmi napadnutého rozhodnutia, sú tieto:

–        Bayer AG, so sídlom v Leverkusene (Nemecko),

–        The Dow Chemical Company, so sídlom v Midlande, Michigan (Spojené štáty americké) (ďalej len „Dow Chemical“),

–        Dow Deutschland Inc., so sídlom v Schwalbachu (Nemecko),

–        Dow Deutschland Anlagengesellschaft mbH (predtým Dow Deutschland GmbH & Co. OHG), so sídlom v Schwalbachu,

–        Dow Europe, so sídlom v Horgene (Švajčiarsko),

–        Eni SpA, so sídlom v Ríme (Taliansko),

–        Polimeri Europa SpA, so sídlom v Brindisi (Taliansko) (ďalej len „Polimeri“),

–        Shell Petroleum NV, so sídlom v Haagu (Holandsko),

–        Shell Nederland BV, so sídlom v Haagu,

–        Shell Nederland Chemie BV, so sídlom v Rotterdame (Holandsko),

–        Unipetrol a.s., so sídlom v Prahe (Česká republika),

–        Kaučuk a.s., so sídlom v Kralupoch nad Vltavou (Česká republika),

–        Trade-Stomil sp. z o.o., so sídlom v Lodži (Poľsko) (ďalej len „Stomil“).

3        Dow Chemical úplne ovláda priamo alebo nepriamo Dow Deutschland, Dow Deutschland Anlagengesellschaft a Dow Europe (ďalej spoločne len „Dow“) (odôvodnenia č. 16 až 21 napadnutého rozhodnutia).

4        Činnosť Eni, pokiaľ ide o dotknuté výrobky, najprv zabezpečovala EniChem Elastomeri Srl, ktorú nepriamo ovládala Eni prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti EniChem SpA (ďalej len „EniChem SpA“). Dňa 1. novembra 1997 sa EniChem Elastomeri zlúčil s EniChem SpA. Eni ovládala 99,97 % EniChem SpA. Dňa 1. januára 2002 EniChem SpA previedla svoju strategickú chemickú činnosť (vrátane činnosti spojenej s butadiénovým kaučukom a butadiénstyrénovým kaučukom vyrábaným emulznou polymerizáciou) na dcérsku spoločnosť Polimeri, ktorej bola 100 % vlastníkom. Eni ovláda Polimeri priamo a výlučne od 21. októbra 2002. Od 1. mája 2003 EniChem SpA zmenila svoje obchodné meno na Syndial SpA (odôvodnenia č. 26 až 32 napadnutého rozhodnutia). Komisia používa v napadnutom rozhodnutí označenie „EniChem“ ako odkaz na každú spoločnosť, ktorú vlastní Eni (ďalej len „EniChem“) (odôvodnenie č. 36 napadnutého rozhodnutia).

5        Shell Nederland Chemie je dcérskou spoločnosťou Shell Nederland, ktorú úplne ovláda Shell Petroleum (ďalej spoločne len „Shell“) (odôvodnenia č. 38 až 40 napadnutého rozhodnutia).

6        Kaučuk vznikol v roku 1997 zlúčením Kaučuk Group a.s. a Chemopetrol Group a.s. Dňa 21. júla 1997 Unipetrol nadobudol všetok majetok, práva a povinnosti zlúčených podnikov. Unipetrol má 100 % akcií v spoločnosti Kaučuk (odôvodnenia č. 45 a 46 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho podľa napadnutého rozhodnutia Tavorex s.r.o. (ďalej len „Tavorex“) so sídlom v Českej republike zastupoval Kaučuk (a jeho predchodcu Kaučuk Group) pri vývozoch od roku 1991 do 28. februára 2003. Ďalej, podľa napadnutého rozhodnutia, Tavorex zastupoval Kaučuk od roku 1996 na stretnutiach Európskeho združenia syntetického kaučuku (odôvodnenie č. 49 napadnutého rozhodnutia).

7        Stomil podľa napadnutého rozhodnutia zastupoval poľského výrobcu Chemical Company Dwory S.A. (ďalej len „Dwory“) pri vývozných činnostiach už približne 30 rokov prinajmenšom až do roku 2001. Ďalej, podľa napadnutého rozhodnutia Stomil zastupoval Dwory v rokoch od 1997 do 2000 na stretnutiach Európskeho združenia syntetického kaučuku (odôvodnenie č. 51 napadnutého rozhodnutia).

8        Obdobie, o ktorom sa konštatovalo, že počas neho trvalo porušenie, bolo od 20. mája 1996 do 28. novembra 2002 (v prípade Bayer, Eni a Polimeri), od 20. mája 1996 do 31. mája 1999 (v prípade Shell Petroleum, Shell Nederland a Shell Nederland Chemie), od 1. júla 1996 do 28. novembra 2002 (v prípade Dow Chemical), od 1. júla 1996 do 27. novembra 2001 (v prípade Dow Deutschland), od 16. novembra 1999 do 28. novembra 2002 (v prípade Unipetrolu a Kaučuku), od 16. novembra 1999 do 22. februára 2000 (v prípade Stomilu), od 22. februára 2001 do 28. februára 2002 (v prípade Dow Deutschland Anlagengesellschaft) a od 26. novembra 2001 do 28. novembra 2002 (v prípade Dow Europe) (odôvodnenia č. 476 až 485 a článok 1 výroku napadnutého rozhodnutia).

9        Butadiénový kaučuk (ďalej len „BK“) a butadiénstyrénový kaučuk vyrábaný emulznou polymerizáciou (ďalej len „BSK“) sú syntetické kaučuky v podstate používané pri výrobe pneumatík. Tieto dva výrobky sú navzájom zastupiteľné a nahraditeľné aj inými druhmi syntetických kaučukov, ako aj prírodným kaučukom (odôvodnenia č. 3 až 6 napadnutého rozhodnutia).

10      Okrem výrobcov uvedených v napadnutom rozhodnutí iní výrobcovia nachádzajúci sa v Ázii a vo východnej Európe predali obmedzené množstvá BK a BSK na území EHP. Okrem toho značnú časť BK vyrábajú priamo veľkí výrobcovia pneumatík (odôvodnenie č. 54 napadnutého rozhodnutia).

11      Dňa 20. decembra 2002 sa Bayer skontaktoval so službami Komisie a vyjadril svoje želanie spolupracovať na základe oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci“), pokiaľ ide o BK a BSK. Pokiaľ ide o BSK, Bayer poskytol ústne vyhlásenie opisujúce činnosti kartelu. Toto ústne vyhlásenie bolo nahrané na kazete (odôvodnenie č. 67 napadnutého rozhodnutia).

12      Dňa 14. januára 2003 Bayer poskytol ústne vyhlásenie opisujúce činnosti kartelu, pokiaľ ide o BK. Toto ústne vyhlásenie bol nahrané na kazete. Bayer takisto poskytol zápisnice zo stretnutí výboru BK v rámci Európskeho združenia syntetického kaučuku (odôvodnenie č. 68 napadnutého rozhodnutia).

13      Dňa 5. februára 2003 Komisia oznámila Bayer svoje rozhodnutie priznať mu podmienečné oslobodenie od pokuty (odôvodnenie č. 69 napadnutého rozhodnutia).

14      Dňa 27. marca 2003 Komisia vykonala návštevu na účely vyšetrovania na základe článku 14 ods. 3 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) v priestoroch Dow Deutschland & Co. (odôvodnenie č. 70 napadnutého rozhodnutia).

15      Medzi septembrom 2003 a júlom 2006 Komisia adresovala podnikom uvedeným v napadnutom rozhodnutí viaceré žiadosti o informácie na základe článku 11 nariadenia č. 17 a článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) (odôvodnenie č. 71 napadnutého rozhodnutia).

16      Dňa 16. októbra 2003 sa zástupcovia Dow Deutschland a Dow Deutschland & Co. stretli so službami Komisie a vyjadrili svoje želanie spolupracovať na základe oznámenia o spolupráci. Počas tohto stretnutia Komisiu ústne oboznámili s činnosťami kartelu, pokiaľ ide o BK a BSK. Toto ústne oboznámenie bolo nahrávané. Došlo aj k odovzdaniu spisu obsahujúceho dokumenty týkajúce sa kartelu (odôvodnenie č. 72 napadnutého rozhodnutia).

17      Dňa 4. marca 2005 bol Dow Deutschland informovaný o zámere Komisie priznať mu zníženie pokuty v rozsahu 30 až 50 % (odôvodnenie č. 73 napadnutého rozhodnutia).

18      Dňa 7. júna 2005 Komisia začala konanie a zaslala prvé oznámenie o výhradách podnikom, ktoré boli adresátmi napadnutého rozhodnutia – s výnimkou Unipetrolu –, ako aj spoločnosti Dwory. Prvé oznámenie o výhradách bolo takisto prijaté aj vo vzťahu k spoločnosti Tavorex, ale nebolo jej oznámené, lebo Tavorex bol od októbra 2004 v konkurze. Konanie týkajúce sa tejto spoločnosti bolo teda skončené (odôvodnenia č. 49 a 74 napadnutého rozhodnutia).

19      Dotknuté podniky predložili písomné pripomienky týkajúce sa tohto prvého oznámenia o výhradách (odôvodnenie č. 75 napadnutého rozhodnutia). Mali takisto prístup k spisu vo forme CD-ROM, ústnym vyhláseniam a príslušným dokumentom v priestoroch Komisie (odôvodnenie č. 76 napadnutého rozhodnutia).

20      Dňa 3. novembra 2005 Manufacture française des pneumatiques Michelin (ďalej len „Michelin“) požiadal o vstup do konania ako vedľajší účastník konania. Michelin predložil písomné pripomienky 13. januára 2006 (odôvodnenie č. 78 napadnutého rozhodnutia).

21      Dňa 6. apríla 2006 Komisia prijala druhé oznámenie o výhradách určené podnikom, ktoré boli adresátmi napadnutého rozhodnutia. Dotknuté podniky predložili v tejto súvislosti písomné pripomienky (odôvodnenie č. 84 napadnutého rozhodnutia).

22      Dňa 12. mája 2006 Michelin predložil sťažnosť na základe článku 5 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81) (odôvodnenie č. 85 napadnutého rozhodnutia).

23      Dňa 22. júna 2006 sa podniky, ktoré boli adresátmi napadnutého rozhodnutia s výnimkou Stomilu, ako aj Michelin, zúčastnili na vypočutí na Komisii (odôvodnenie č. 86 napadnutého rozhodnutia).

24      Komisia sa vzhľadom na neexistenciu dostatočných dôkazov o účasti spoločnosti Dwory na karteli rozhodla skončiť konanie voči nej (odôvodnenie č. 88 napadnutého rozhodnutia). Komisia sa takisto rozhodla skončiť konanie voči Syndialu (odôvodnenie č. 89 napadnutého rozhodnutia).

25      Okrem toho, hoci sa pôvodne používali dve rôzne spisové značky (jedna pre BK a druhá pre BSK) (COMP/E-1/38.637 a COMP/E-1/38.638), Komisia používala po prvom oznámení o výhradách jednu spisovú značku (COMP/F/38.638) (odôvodnenia č. 90 a 91 napadnutého rozhodnutia).

26      Správne konanie viedlo k tomu, že Komisia prijala 29. novembra 2006 napadnuté rozhodnutie.

27      Podľa článku 1 výroku napadnutého rozhodnutia tieto podniky porušili článok 81 ES a článok 53 EHP tým, že sa počas uvedených období zúčastnili na jedinej a pokračujúcej dohode, v rámci ktorej sa dohodli na cenových cieľoch, rozdelení zákazníkov dohodami o neútočení a výmene citlivých informácií o cenách, konkurentoch a zákazníkoch v sektoroch BK a BSK:

a)      Bayer od 20. mája 1996 do 28. novembra 2002;

b)      Dow Chemical, od 1. júla 1996 do 28. novembra 2002; Dow Deutschland, od 1. júla 1996 do 27. novembra 2001; Dow Deutschland Anlagengesellschaft, od 22. februára 2001 do 28. februára 2002; Dow Europe, od 26. novembra 2001 do 28. novembre 2002;

c)      Eni, od 20. mája 1996 do 28. novembra 2002; Polimeri, od 20. mája 1996 do 28. novembra 2002;

d)      Shell Petroleum, od 20. mája 1996 do 31. mája 1999; Shell Nederland, od 20. mája 1996 do 31. mája 1999; Shell Nederland Chemie, od 20. mája 1996 do 31. mája 1999;

e)      Unipetrol, od 16. novembra 1999 do 28. novembra 2002; Kaučuk, od 16. novembra 1999 do 28. novembre 2002;

f)      Stomil, od 16. novembra 1999 do 22. februára 2000.

28      Na základe skutkových zistení a právneho posúdenia vykonaného v napadnutom rozhodnutí Komisia uložila dotknutým podnikom pokuty, ktorých suma bola vypočítaná na základe metodológie uvedenej v Usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“), ako aj na základe oznámenia o spolupráci.

29      Článok 2 výroku napadnutého rozhodnutia ukladá tieto pokuty:

a)      Bayer: 0 eur;

b)      Dow Chemical: 64,575 milióna eur, z toho:

i)      60,27 milióna eur solidárne s Dow Deutschland;

ii)      47,355 milióna eur solidárne s Dow Deutschland Anlagengesellschaft a Dow Europe;

c)      Eni a Polimeri, solidárne: 272,25 milióna eur;

d)      Shell Petroleum, Shell Nederland a Shell Nederland Chemie, solidárne: 160,875 milióna eur;

e)      Unipetrol a Kaučuk, solidárne: 17,55 milióna eur;

f)      Stomil: 3,8 milióna eur.

30      Článok 3 výroku napadnutého rozhodnutia nariaďuje podnikom vymenovaným v článku 1 okamžite ukončiť, ak tak ešte neurobili, porušenia uvedené v tom istom článku a zdržať sa ďalej akéhokoľvek aktu alebo správania opísaného v článku 1, ako aj akéhokoľvek opatrenia, ktoré má rovnaký cieľ alebo následok.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

31      Eni návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 16. februára 2007 podal žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

32      Rozhodnutím predsedu Súdu prvého stupňa z 31. marca 2009 bol N. Wahl určený, aby doplnil komoru z dôvodu prekážky jedného z jej členov vo výkone funkcie.

33      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (prvá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.

34      V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa tento súd vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na niektoré otázky a poskytli určité dokumenty. Účastníci konania týmto výzvam vyhoveli v stanovených lehotách.

35      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky položené Súdom prvého stupňa boli vypočuté na pojednávaní 12. októbra 2009.

36      Eni navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom mu pripisuje zodpovednosť za správanie, za ktoré sa uložila dotknutá pokuta,

–        subsidiárne zrušil alebo znížil pokutu, ktorá mu bola uložená v článku 2 napadnutého rozhodnutia,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

37      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal Eni na náhradu trov konania.

 Právny stav

38      Na podporu svojich návrhov Eni uvádza dva žalobné dôvody. Prostredníctvom svojho prvého dôvodu Eni napáda to, že mu Komisia pripísala zodpovednosť za porušenie. Prostredníctvom svojho druhého dôvodu Eni tvrdí, že Komisia nesprávne stanovila výšku pokuty.

A –  O návrhoch na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia

1.     O prvom dôvode založenom na protiprávnom pripísaní porušenia Eni

39      Eni uvádza, že podľa napadnutého rozhodnutia vedie vlastníctvo 100 % základného imania spoločnosti k domnienke, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti, čo vylučuje, aby mala táto dcérska spoločnosť skutočnú nezávislosť pri určovaní svojej vlastnej obchodnej politiky. V tomto prípade dochádza podľa výkladu napadnutého rozhodnutia, ktorý poskytuje Eni, k preneseniu dôkazného bremena, keďže daný podnik musí potom preukázať, že domnienka založená na ovládaní celého základného imania nie je opodstatnená.

40      Prvý žalobný dôvod Eni sa skladá zo štyroch častí. V rámci prvej časti sa Eni domnieva, že Komisia použila nesprávne kritérium posúdenia zodpovednosti materskej spoločnosti. V rámci druhej časti Eni tvrdí, že Komisia v jeho prípade nesprávne konštatovala objektívnu zodpovednosť. V rámci tretej časti Eni uvádza, že v správnom konaní poskytol informácie, ktoré mali viesť Komisiu k záveru, že nevyvíjal vplyv na obchodnú politiku Syndial/Polimeri. V rámci štvrtej časti Eni tvrdí, že Komisia porušila zásadu obmedzenej zodpovednosti kapitálových spoločností a spoločné zásady v oblasti zodpovednosti.

a)     O prvej časti založenej na nesprávnom uplatnení podmienok pripísateľnosti porušenia

 Tvrdenia účastníkov konania

41      Eni uvádza, že povinnosť preukázať porušenie pravidiel hospodárskej súťaže má Komisia (rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, a článok 2 nariadenia č. 1/2003) a domnieva sa, že prístup, ktorý Komisia zaujala v napadnutom rozhodnutí, je v rozpore s judikatúrou a s jej vlastnou praxou.

42      Pokiaľ ide o judikatúru, Eni odkazuje v prvom rade na rozsudky vyhlásené vo veci Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia Súdom prvého stupňa (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, T‑354/94, Zb. s. II‑2111) a v odvolacom konaní Súdnym dvorom (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925, ďalej len „rozsudok Stora“), a domnieva sa, že tieto rozsudky potvrdzujú zásadu, podľa ktorej zodpovednosť za správanie dcérskej spoločnosti možno pripísať jej materskej spoločnosti iba vtedy, keď dcérska spoločnosť neurčuje nezávisle svoje správanie na trhu, ale v podstatnej časti plní pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť (rozsudok Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaný). V tomto rámci Súdny dvor potvrdil, že iba vlastníctvo základného imania nemôže založiť zodpovednosť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudok Stora, už citovaný). Eni odkazuje aj na návrhy, ktoré generálny advokát Mischo predniesol k už citovanému rozsudku Stora (Zb. s. I‑9928) a ktoré Súdny dvor nasledoval. V uvedenej veci správanie žalujúcej spoločnosti počas správneho konania a účasť viacerých spoločností patriacich ku skupine Stora na karteli umožňovali dospieť k záveru, že 100 % podiel na základnom imaní dcérskych spoločností stačil na to, aby bola spoločnosti Stora pripísaná zodpovednosť za ich konanie. Eni z toho vyvodzuje, že iba veľmi osobité, a v každom prípade dodatočné okolnosti, umožňujú považovať za preukázanú zodpovednosť spoločnosti stojacej na čele skupiny bez toho, aby sa vyžadovalo ďalšie vyšetrovanie s cieľom overiť, či skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti, ktoré je v rozpore s článkom 81 ES.

43      Súdny dvor dospel k podobným záverom v neskorších veciach, ktoré nastoľovali analogickú otázku. V tejto súvislosti Eni odkazuje na rozsudky Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia (C‑196/99 P, Zb. s. I‑11005) a z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia (C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425). Hoci sa tieto rozsudky týkajú sesterských spoločností, sú relevantné, keďže potvrdzujú, že na to, aby Komisia určila v rámci skupiny zodpovednú právnickú osobu, musí do hĺbky posúdiť všetky vzťahy existujúce medzi podnikmi tejto skupiny. Eni odkazuje aj na rozsudok Súdneho dvora z 10. januára 2006, Cassa di Risparmio di Firenze a i. (C‑222/04, Zb. s. I‑289). Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, nie je tento rozsudok pre postoj Eni nepriaznivý. Potvrdzuje totiž, že iba vlastníctvo celého základného imania sa nerovná skutočnému výkonu vplyvu na riadenie.

44      Ani Všeobecný súd nerozhodol, že 100 % podiel na základnom imaní spoločnosti, ktorá sa fyzicky dopustila porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, umožňuje sám osebe odôvodniť zodpovednosť materskej spoločnosti, ak nie sú dané ďalšie skutočnosti spôsobilé preukázať, že táto materská spoločnosť skutočne vykonávala vplyv, ktorý vyvodzuje zo svojho podielu. Eni v tejto súvislosti uvádza viacero „nepriamych dôkazov“ umožňujúcich potvrdiť domnienku založenú na vlastníctve základného imania, ktoré Všeobecný súd identifikoval v niekoľkých veciach.

45      Eni uznáva, že v dvoch nedávnych rozsudkoch sa Všeobecný súd domnieval, že keď materská spoločnosť ovláda 100 % svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila protiprávneho správania, existuje vyvrátiteľná domnienka, že skutočne vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti a že teda prináleží materskej spoločnosti, aby vyvrátila túto domnienku predložením dôkazných prostriedkov spôsobilých preukázať nezávislosť jej dcérskej spoločnosti (rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085, a Akzo Nobel/Komisia, T‑330/01, Zb. s. II‑3389). Z pozorného preštudovania týchto dvoch rozsudkov však vyplýva, že rozhodnutia Komisie, ktoré pripisovali materským spoločnostiam zodpovednosť za porušenia práva hospodárskej súťaže, ktorých sa dopustili ich dcérske spoločnosti, boli v tejto otázke považované za zákonné iba s prihliadnutím na súbor konkrétnych skutočností, ktoré Eni uvádza a ktoré sa neobmedzovali iba na vlastníctvo základného imania.

46      Pokiaľ ide o rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia (T‑43/02, Zb. s. II‑3435), ktorý spomína Komisia vo svojich písomných podaniach, otázka týkajúca sa domnienky zodpovednosti je v ňom riešená iba ako vedľajšia a iba na účely potvrdenia, že sa v danom prípade táto domnienka neuplatňuje. Eni navyše zdôrazňuje, že materská spoločnosť Jungbunzlauer Holding AG sa nezúčastňovala na porušení, za ktoré bola uložená sankcia, hoci vlastnila celé základné imanie žalobcu v tejto veci, ako aj spoločnosti Jungbunzlauer GmbH.

47      Eni z toho vyvodzuje, že najmä s prihliadnutím na rozsudok Avebe/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, možno o prípadnej domnienke „rozhodujúceho vplyvu“ materskej spoločnosti na jej 100 % dcérsku spoločnosť uvažovať iba vtedy, ak je vlastníctvo celého základného imania sprevádzané ďalšími „dostatočne závažnými skutočnosťami“. Dotknutá spoločnosť má v každom prípade vždy možnosť „vyvráti[ť] túto domnienku tak, že predlož[í] v priebehu správneho konania Komisii dostatočné dôkazy“ (rozsudok Akzo Nobel/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie).

48      Prístup Eni bol navyše potvrdený v rozsudku Súdu prvého stupňa z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia (T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02, T‑126/02, T‑128/02, T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, Zb. s. II‑947). Tento rozsudok výslovne potvrdzuje, že názor Komisie, že samotná domnienka založená na vlastníctve celého základného imania umožňuje dospieť k záveru o zodpovednosti materskej spoločnosti, nie je z právneho hľadiska opodstatnený. Vlastníctvo 100 % podielu na základom imaní môže samozrejme predstavovať nepriamy dôkaz rozhodujúceho vplyvu, ale samotné na jeho preukázanie nestačí. Podľa tohto rozsudku sa totiž v takomto prípade okrem miery majetkovej účasti predsa len vyžaduje ďalší dôkaz.

49      Pokiaľ ide o predchádzajúcu rozhodovaciu prax Komisie, Eni uvádza, že až do prijatia rozhodnutia Komisie z 19. januára 2005 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 ES a článku 53 EHP (vec COMP/E‑1/37.773 – AMCA, ďalej len „rozhodnutie AMCA“), nebola nikdy konštatovaná zodpovednosť spoločnosti za porušenie článku 81 ES iba z dôvodu ovládania inej spoločnosti. Bez ďalších dôkazov Komisia zodpovednosť ani nepripísala, ani nerozšírila na spoločnosť nachádzajúcu sa na čele skupiny.

50      Eni odkazuje predovšetkým na rozhodnutie Komisie zo 16. decembra 2003 týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 ES a článku 53 EHP (vec COMP/E‑1/38.240 – Priemyselné rúry) (zhrnutie uverejnené v Ú. v. ES L 125, 2004, s. 50), a na rozhodnutia Komisie z 20. októbra 2004 (vec COMP/C.38.238/B.2 – Surový tabak – Španielsko) a z 20. októbra 2005 (vec COMP/C.38.281/B.2 – Surový tabak – Taliansko) týkajúce sa konaní o uplatnení článku 81 ES. Eni pripomína poznatky, ktoré vyvodzuje z týchto rozhodnutí a ktorých podrobná analýza bola predložená v čase druhého oznámenia o výhradách.

51      Z týchto rozhodnutí vyplýva, že praxou Komisie jednoznačne bolo – aspoň do roku 2005 – neprikladať pri určovaní vplyvu materskej spoločnosti na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti rozhodujúci význam tomu, že materská spoločnosť vlastní celé základné imanie podniku, ktorý sa fyzicky zúčastnil na porušení. Podiel vo veľkosti 100 % alebo takmer 100 % „uľahčuje“ dôkazné bremeno Komisie, ale nikdy ju tohto bremena nezbavil. Eni ďalej uvádza dôkazné prostriedky, ktorým Komisia priznala osobitný význam v iných rozhodnutiach. Žiadne z týchto dôkazných prostriedkov neexistujú vo vzťahoch medzi Eni a Polimeri alebo Syndial.

52      Eni navyše uvádza, že vie o judikatúre, ktorá pri ukladaní pokút v oblasti hospodárskej súťaže vylučuje akúkoľvek námietku založenú na predchádzajúcej rozhodovacej praxi Komisie. Všeobecný súd však uviedol, že aj pri uplatňovaní tohto ustanovenia (v konkrétnom prípade článku 15 nariadenia č. 17) na každý jednotlivý prípad je Komisia povinná rešpektovať všeobecné právne zásady, medzi ktoré patrí zásada rovnosti zaobchádzania tak, ako ju vykladajú súdy Spoločenstva (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑59/02, Zb. s. II‑3627). Diskrečná právomoc, ktorú Komisia podľa svojho tvrdenia vykonáva, je teda predsa len obmedzená rešpektovaním základných zásad. Treba navyše odlíšiť stanovenie výšky pokuty, pri ktorom má Komisia diskrečnú právomoc, od určenia právneho subjektu alebo subjektov, ktoré zodpovedajú za porušenie. V tomto prípade Komisia diskrečnú právomoc nemá. Potvrdzujú to návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott k rozsudku Súdneho dvora z 11. decembra 2007, ETI a i. (C‑280/06, Zb. s. I‑10893, I‑10896). Komisia sa preto nemôže odvolávať na túto právomoc, aby ignorovala svoju vlastnú predchádzajúcu rozhodovaciu prax. Eni napokon uvádza, že zmenu praxe Komisie nesprevádza vhodné a konkrétne odôvodnenie, ktoré sa vyžaduje vtedy, keď sa chce inštitúcia odchýliť od predchádzajúcej ustálenej praxe. Eni sa domnieva, že takéto odôvodnenie sa v tomto prípade vyžadovalo tým skôr, že toto nové smerovanie má za následok, že sa zodpovednosť pripisuje právnym subjektom, ktoré sa nijako nezúčastnili na porušeniach, za ktoré sa ukladá sankcia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. apríla 1994, AWS Benelux/Komisia, T‑38/92, Zb. s. II‑211).

53      Na záver sa Eni domnieva, že keďže sa Komisia na účely toho, aby mu pripísala zodpovednosť za vytýkané správania opiera iba o domnienku rozhodujúceho vplyvu, ktorý mal vykonávať na Polimeri vďaka svojmu 100 % podielu na jeho základnom imaní, porušila zásady vzťahujúce sa na zodpovednosť materských spoločností za porušenia, ktorých sa dopustili ich dcérske spoločnosti tak, ako ich definovala judikatúra Spoločenstva týkajúca sa článkov 81 ES a 82 ES a článku 2 nariadenia č. 1/2003, ktorá ukladá Komisii povinnosť preukázať porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.

54      Pokiaľ ide o „iné skutočnosti“ nachádzajúce sa v napadnutom rozhodnutí, na ktoré sa Komisia odvoláva vo svojich písomných podaniach, Eni predovšetkým uvádza, že zohľadnené hierarchické vzťahy existovali iba medzi dcérskymi spoločnosťami a nesiahali až k spoločnostiam nachádzajúcim sa nad nimi. Komisia uvádza iba to, že materská spoločnosť mala bežné práva týkajúce sa menovania predstavenstva. Nejde teda o iný dôkaz ovládania. Ani skutočnosť, že Eni nikdy nezanechal svoje činnosti v chemickom sektore, nepredstavuje takýto dôkaz. Toto tvrdenie, ktoré nedáva zmysel, sa napokon ani nenachádza v napadnutom rozhodnutí. Napokon, „systematické reorganizácie“ spomínané Komisiou boli v napadnutom rozhodnutí uvedené na to, aby spochybnili význam dôkazu, ktorý predložil samotný Eni. Tieto reorganizácie navyše preukazujú, že vedľajšie činnosti, vrátane chemickej činnosti, boli na rozdiel od ostatných sektorov ponechané v rôznych spoločnostiach.

55      Komisia navrhuje, aby prvá časť prvého žalobného dôvodu bola zamietnutá. V podstate sa domnieva, že keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania dcérskej spoločnosti, existuje domnienka, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti.

 Posúdenie Všeobecným súdom

56      Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza, že materskú spoločnosť možno považovať za zodpovednú za protiprávne správanie dcérskej spoločnosti v rozsahu, v akom táto dcérska spoločnosť neurčuje nezávisle svoje správanie na trhu. Komisia v tejto súvislosti odkazuje najmä na pojem „podnik“ v práve hospodárskej súťaže (odôvodnenia č. 333 a 334 napadnutého rozhodnutia). Komisia okrem toho uvádza, že je oprávnená domnievať sa, že 100 % dcérska spoločnosť v podstatnej časti uplatňuje pokyny, ktorá jej dáva jej materská spoločnosť, pričom nie je povinná overovať, či materská spoločnosť skutočne vykonala tento vplyv. Je na materskej alebo dcérskej spoločnosti, aby vyvrátili túto domnienku tým, že predložia dôkazné prostriedky preukazujúce, že dcérska spoločnosť namiesto plnenia pokynov svojej materskej spoločnosti určovala nezávisle svoje správanie na trhu, takže sa na ne nevzťahuje pojem „podnik“ (odôvodnenie č. 335 napadnutého rozhodnutia).

57      Komisia ďalej uvádza, že EniChem SpA zodpovedá za svoju priamu účasť na porušení. Komisia spresňuje, že činnosť Eni v prípade dotknutých výrobkov pôvodne zabezpečoval EniChem Elastomeri, ktorý Eni nepriamo ovládal prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti EniChem SpA. Ako bolo pripomenuté v bode 4 vyššie, 1. novembra 1997 sa EniChem Elastomeri zlúčil s EniChem SpA. Eni ovládal 99,97 % EniChem SpA. Dňa 1. januára 2002 EniChem SpA previedol svoju strategickú chemickú činnosť (vrátane činnosti spojenej s BK a BSK) na svoju dcérsku spoločnosť Polimeri, ktorej 100 % vlastníkom bol. Eni ovláda Polimeri priamo a výlučne od 21. októbra 2002. Od 1. mája 2003 EniChem SpA zmenil svoje obchodné meno na Syndial (odôvodnenia č. 26 až 32 a 365 až 367 napadnutého rozhodnutia).

58      Komisia napokon zdôrazňuje, že Eni priamo alebo nepriamo ovládal takmer 100 % základného imania spoločností EniChem Elastomeri, EniChem SpA, Syndial a Polimeri, pričom podľa nej niekoľko skutočností potvrdzuje, že sa bolo možné domnievať, že Eni vykonával rozhodujúci vplyv na správanie svojich dcérskych spoločností. Pripomínajúc najmä to, že Polimeri 1. januára 2002 prevzal strategickú chemickú činnosť EniChem SpA a že existovalo vážne riziko, že v čase výkonu napadnutého rozhodnutia už Syndial nebude mať dostatok majetku na zaplatenie pokuty, sa Komisia okrem toho domnievala, že za správanie Syndialu musí zodpovedať Polimeri a rozhodla sa neadresovať napadnuté rozhodnutie Syndialu. Komisia na základe toho dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo treba adresovať Polimeri a Eni, ktoré museli solidárne zodpovedať za porušenie (odôvodnenia č. 365 až 401 napadnutého rozhodnutia).

59      Prvá časť prvého žalobného dôvodu, ktorý uvádza Eni, spočíva v podstate na právnom predpoklade, že neexistuje domnienka, že materská spoločnosť vlastniaca 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti vykonáva rozhodujúci vplyv na jej správanie.

60      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právo Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže sa týka činností podnikov a že pojem „podnik“ zahŕňa každú entitu vykonávajúcu hospodársku činnosť nezávisle od jej právneho postavenia a spôsobu financovania. Súdny dvor rovnako spresnil, že pod pojmom „podnik“ v tomto kontexte treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb. Ak takáto hospodárska entita porušuje predpisy hospodárskej súťaže, zodpovedá podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušovanie. Porušenie práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže treba jednoznačne pripísať právnickej osobe, ktorej bude možné uložiť pokuty, a oznámenie o výhradách musí byť určené tejto osobe. Takisto je potrebné, aby v oznámení o výhradách bolo uvedené, v akom postavení sa právnickej osobe vytýkajú namietané skutočnosti (pozri rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, body 54 až 57 a citovanú judikatúru).

61      Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že správanie dcérskej spoločnosti možno pripísať materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstatnej časti plní pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi. Je tomu tak preto, lebo v takej situácii sú materská a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik v zmysle skôr uvedenej judikatúry. Skutočnosť, že materská a dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik tak Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie o uložení pokuty materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, body 58 a 59 a citovanú judikatúru).

62      V osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že uvedená materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti. Za týchto okolností stačí na to, aby sa bolo možné domnievať, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní celé základné imanie tejto dcérskej spoločnosti. Následne môže Komisia považovať materskú spoločnosť za solidárne zodpovednú za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle. Hoci je pravda, že Súdny dvor v bodoch 28 a 29 rozsudku Stora, už citovanom v bode 42 vyššie, pripomenul okrem vlastníctva 100 % základného imania dcérskej spoločnosti aj iné okolnosti, ako napríklad to, že nedošlo k popretiu vplyvu vykonávaného materskou spoločnosťou na obchodnú politiku jej dcérskej spoločnosti, alebo tiež spoločné zastúpenie oboch spoločností počas správneho konania, zároveň platí, že Súdny dvor poukázal na tieto okolností iba preto, aby uviedol všetky skutočnosti, na ktorých spočívala úvaha Súdu prvého stupňa, a nie preto, aby podmienil uplatnenie skôr uvedenej domnienky predložením dodatočných dôkazov vzťahujúcich sa na skutočný výkon vplyvu materskej spoločnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, body 60 až 62 a citovanú judikatúru).

63      Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Eni, existuje vyvrátiteľná domnienka, že materská spoločnosť, ktorá vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, vykonáva rozhodujúci vplyv na jej správanie. Právny predpoklad Eni je teda nesprávny.

64      Pokiaľ ide o predchádzajúcu rozhodovaciu prax Komisie, na ktorú Eni poukazuje, a pokiaľ tým Eni namieta porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, treba najprv pripomenúť, že z dôvodov zhrnutých v bodoch 60 až 62 vyššie možno správanie dcérskej spoločnosti, ktorá porušuje pravidlá hospodárskej súťaže, pripísať materskej spoločnosti. Ďalej treba uviesť, že pripísanie porušenia materskej spoločnosti je možnosťou, ktorá je ponechaná na úvahu Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 24. septembra 2009, Erste Bank der österreichischen Sparkassen/Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 82, a Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, bod 331). Za týchto okolností sa treba domnievať, že samotná skutočnosť, že Komisia sa vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi domnievala, že okolnosti veci neodôvodňujú, aby bolo správanie dcérskej spoločnosti pripísané jej materskej spoločnosti neznamená, že je povinná vykonať rovnaké posúdenie aj v neskoršom rozhodnutí (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, nazývaný „PVC II“, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, bod 990). Len pre úplnosť treba pripomenúť, že keď podnik porušil článok 81 ods. 1 ES, nemôže sa vyhnúť uloženiu sankcie z dôvodu, že pokuta nebola uložená inému hospodárskemu subjektu napriek tomu, že Všeobecný súd neposudzuje situáciu tohto iného subjektu (pozri rozsudok PVC II, už citovaný, bod 1237 a citovanú judikatúru).

65      Pokiaľ Eni prostredníctvom svojich tvrdení týkajúcich sa predchádzajúcej rozhodovacej praxe namieta porušenie povinnosti odôvodnenia, ktorú má Komisia, stačí uviesť, že so zreteľom na skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí (zhrnuté v bodoch 56 až 58 vyššie), Komisia dostatočne odôvodnila, prečo sa rozhodla pripísať Eni správanie jeho dcérskych spoločností.

66      Napokon, pokiaľ Eni prostredníctvom svojich tvrdení týkajúcich sa predchádzajúcej rozhodovacej praxe namieta porušenie zásady právnej istoty, treba pripomenúť, že postup Komisie tak, ako vyplýva v prejednávanej veci, sa zakladá na správnom výklade článku 81 ods. 1 ES. Zásada právnej istoty preto nemôže znemožniť prípadnú zmenu rozhodovacej praxe Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, AC‑Treuhand/Komisia, T‑99/04, Zb. s. II‑1501, bod 163).

67      Vzhľadom na tieto skutočnosti musí byť prvá časť prvého žalobného dôvodu, ktorý uviedol Eni, zamietnutá ako nedôvodná.

b)     O druhej časti založenej na nesprávnom uplatnení objektívnej zodpovednosti

 Tvrdenia účastníkov konania

68      Podľa Eni ide Komisia v napadnutom rozhodnutí dokonca nad rámec obyčajnej domnienky, podľa ktorej sú prípadné porušenia, ktorých sa dopustili 100 % dcérske spoločnosti pripísateľné materskej spoločnosti a prikračuje k ničím nepodmienenej objektívnej zodpovednosti materskej spoločnosti potvrdenej nevyvrátiteľnou domnienkou. Tento prístup odporuje tak článku 81 ES, ako aj všeobecným zásadám osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov.

69      Eni predovšetkým zdôrazňuje, že Komisia zo zásady tvrdila, že dôkazy predložené na vyvrátenie domnienky neboli v podstate relevantné. Tento postoj preukazuje, že zmyslom napadnutého rozhodnutia je založiť nevyvrátiteľnú zodpovednosť. Komisia tak nepovažovala za relevantné to, že medzi dcérskymi spoločnosťami a materskou spoločnosťou nedochádzalo k informačným tokom, že rôzne spoločnosti patriace ku skupine nemali prekrývajúce sa riadenie, že Eni fungoval vo vzťahu k podnikom chemického sektora iba ako obyčajný finančný holding, ako ani otázku vedomosti spoločnosti stojacej na čele skupiny o prípadných porušeniach práva hospodárskej súťaže, ktorých sa dopustili jej dcérske spoločnosti.

70      Skutočnosť, že Eni „priamo alebo nepriamo“ menoval „väčšinu, ak nie všetkých členov predstavenstva“ svojich dcérskych spoločností, je podľa Komisie sama osebe dostatočná na to, aby mu boli pripísané údajné porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, ktorých sa dopustili Syndial/Polimeri. Vlastníctvo celého základného imania (alebo dokonca iba väčšinového podielu na ňom) má však prirodzene za následok takéto oprávnenie. Eni preto nevie, aký by mohol byť dôkaz opaku spôsobilý vyvrátiť túto domnienku.

71      Rozhodnutie AMCA (pozri bod 49 vyššie), ktoré Eni analyzuje, preukazuje radikalizáciu zámeru Komisie považovať zodpovednosť materských spoločností za objektívnu. To porušuje základné zásady osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov, keďže zodpovednosť materskej spoločnosti spočíva na púhej majetkovej účasti v právne samostatných subjektoch. Z toho vyplýva aj porušenie samotnej zásady zákonnosti.

72      Je pravda, že zásadu osobnej zodpovednosti treba prispôsobiť vtedy, keď sa uplatňuje v správnom konaní a keď ide o právnické osoby, v prípade ktorých nemožno hovoriť o vôľovej zložke zavinenia v pravom zmysle slova. Aj kolektívne entity sú však „spôsobilé porušiť normy, ktoré sa na ne vzťahujú“, pričom „logickým dôsledkom je zjavne to, že im nemožno pripísať porušenia, ktorých sa nedopustili“ (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer k rozsudku Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, I‑133). Ako to pri viacerých príležitostiach potvrdila judikatúra, je nepochybné, že vzhľadom na povahu daných porušení, ako aj na povahu a závažnosť sankcií, ktoré sa na ne viažu, má zodpovednosť za spáchanie týchto porušení osobnú povahu (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125) a že právnickej osobe má byť uložená sankcia iba za skutky, ktoré sú jej špecificky vytýkané (rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia, C‑65/02 P a C‑73/02 P, Zb. s. I‑6773). Súd prvého stupňa pripomenul tieto zásady v rozsudkoch z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia (T‑279/02, Zb. s. II‑897), a zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia (T‑304/02, Zb. s. II‑1887). Určenie osoby, ktorej možno pripísať porušenie, nesmie nikdy ignorovať osobnú povahu zodpovednosti, ktorá musí v dôsledku toho zákonite súvisieť s úlohou, ktorú podnik, ktorému je rozhodnutie určené, zohrával v odvetví činnosti dotknutom kartelom. Z toho vyplýva, že zodpovednosť v oblasti hospodárskej súťaže nemá svoj pôvod vo vlastníctve podielov na základnom imaní, ale v zodpovednosti za riadenie.

73      Na záver sa Eni domnieva, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté nedostatkom odôvodnenia. Komisia tak tvrdí, že informačné toky medzi dcérskou a materskou spoločnosťou sú irelevantné, hoci na inom mieste podrobne analyzuje tieto toky a povinnosti osôb, ktoré sa fyzicky podieľali na údajnom protisúťažnom správaní. Výsledok tejto analýzy nie je navyše rozhodujúci, pretože neumožňoval dôjsť až k Eni (odôvodnenie č. 376 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na to, že postoj Komisie k základu zodpovednosti za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže je nový, sa však nezdá, že toto povrchné odôvodnenie je v súlade s článkom 253 ES. Eni v tejto súvislosti uvádza, že „keď ide Komisia citeľne ďalej než predchádzajúce rozhodnutia, je povinná výslovne vysvetliť svoju úvahu“ (rozsudok Súdneho dvora z 26. novembra 1975, Groupement des fabricants de papiers peints de Belgique a i./Komisia, 73/74, Zb. s. 1491).

74      Komisia navrhuje, aby druhá časť prvého žalobného dôvodu bola zamietnutá. V podstate sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie neuplatňuje objektívnu zodpovednosť.

 Posúdenie Všeobecným súdom

75      V druhej časti prvého žalobného dôvodu vychádza Eni z predpokladu, že Komisia stanovila v napadnutom rozhodnutí nevyvrátiteľnú domnienku zodpovednosti materskej spoločnosti za konania jej 100 % dcérskych spoločností.

76      Tento predpoklad však nie je správny.

77      Komisia totiž v napadnutom rozhodnutí jasne uviedla, že sa môže domnievať, že 100 % dcérska spoločnosť plní v podstatnej časti pokyny, ktoré jej dáva jej materská spoločnosť bez toho, aby musela overiť, či materská spoločnosť skutočne vykonala tento vplyv, a že je na materskej alebo dcérskej spoločnosti, aby vyvrátili túto domnienku. Komisia v tejto súvislosti spresnila, že možno predložiť dôkazné prostriedky preukazujúce, že dcérska spoločnosť namiesto plnenia pokynov svojej materskej spoločnosti určovala nezávisle svoje správanie na trhu, takže sa na ne nevzťahuje pojem „podnik“ (odôvodnenie č. 335 napadnutého rozhodnutia).

78      Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Eni, Komisia v napadnutom rozhodnutí nestanovila nevyvrátiteľnú domnienku. Skutočnosť, že Komisia v odôvodneniach č. 383 až 394 napadnutého rozhodnutia odmietla tvrdenia, ktoré Eni uviedol, aby vyvrátil domnienku vyplývajúcu zo 100 % ovládania jeho dcérskych spoločností, nerobí túto domnienku nevyvrátiteľnou. Komisia iba vyjadrila svoj názor, podľa ktorého tvrdenia, ktoré uviedol Eni, nemohli túto domnienku vyvrátiť. To Eni nebráni, aby napadol názor Komisie v tomto smere, čo napokon robí v tretej časti tohto žalobného dôvodu.

79      Z toho tiež vyplýva, že nedostatok odôvodnenia, ktorý Eni namieta v tejto súvislosti, je neopodstatnený.

80      Vzhľadom na tieto skutočnosti musí byť druhá časť prvého žalobného dôvodu, ktorý uviedol Eni, zamietnutá ako nedôvodná.

c)     O tretej časti založenej na pochybení pri analýze skutočností, ktoré uviedol Eni

 Tvrdenia účastníkov konania

81      Eni popiera názor Komisie o domnienke, ktorá sa na neho vzťahovala a zároveň tvrdí, že v správnom konaní uviedol štruktúrovaný súbor údajov a informácií spôsobilých preukázať, že spoločnosti patriace k jeho skupine vykonávajúce činnosť v chemickom sektore konali nezávisle.

82      Po prvé, pokiaľ ide o analýzu informačných tokov medzi spoločnosťami patriacimi ku skupine, Komisia dochádza k záveru, že „vzťahy závislosti medzi rôznymi zamestnancami zodpovednými za činnosti spojené s [BK/BSK viedli] priamo ku [predsedovi predstavenstva a zároveň generálnemu riaditeľovi (CEO)] spoločností EniChem SpA a Polimeri“ (odôvodnenie č. 376 napadnutého rozhodnutia). Informačné toky nijako neumožňovali dôjsť až k Eni. Komisii sa v skutočnosti darí dôjsť až k predstavenstvám prevádzkových spoločností iba nepriamo a vďaka umelému opisu. Eni v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie č. 377 napadnutého rozhodnutia a spresňuje, že takto opísaná situácia odráža bežnú vnútornú organizáciu hociktorej obchodnej spoločnosti. Nevyplýva však z nej žiaden údaj o úrovni, na ktorej sa v danej prevádzkovej spoločnosti prijímajú rôzne rozhodnutia. Táto situácia sa podstatne líši od situácií, ktorými sa vyznačovali iné veci, v ktorých osoby, ktoré sa fyzicky zúčastňovali na porušení na účet dcérskej spoločnosti, mali konkrétne povinnosti zodpovedať sa materskej spoločnosti. Eni v tomto ohľade odkazuje na viaceré rozhodnutia Komisie. Z tohto pohľadu sa situácia Eni líši aj od situácie, v akej sa nachádzali spoločnosti Dow, Shell a Unipetrol.

83      Komisia tvrdila, pričom to nijako neodôvodnila, že „na to, aby uplatnila domnienku, nemusí preukázať informačné toky“ (odôvodnenie č. 392 napadnutého rozhodnutia) a že „tvrdenie [Eni], že vôbec nevedel o [protisúťažnom správaní svojich dcérskych spoločností] nie je relevantné“ (odôvodnenie č. 383 napadnutého rozhodnutia). Zistenie informačných tokov medzi spoločnosťami patriacimi ku skupine a teda zistenie vedomosti materskej spoločnosti o správaní jej dcérskej spoločnosti na trhu, je však relevantným dôkazom, ktorého úlohou je preukázať, že spoločnosť nachádzajúca sa na čele skupiny skutočne zasahovala do riadenia činností svojich dcérskych spoločností.

84      Tvrdenie, že „na výkon rozhodujúceho vplyvu na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti nie je vôbec potrebné prevziať každodenné riadenie jej činností“ (odôvodnenie č. 384 napadnutého rozhodnutia) je navyše nesprávne, keďže „rozhodujúci vplyv“, ktorý materská spoločnosť vykonáva na správanie svojej dcérskej spoločnosti na trhu, má za následok jej aktívnu účasť na riadení tejto dcérskej spoločnosti. V tomto prípade žiaden dôkaz nepreukazuje, že Eni definoval obchodnú politiku a ciele Syndial/Polimeri. Komisia sa navyše vo svojich písomných podaniach na Všeobecnom súde snaží minimalizovať význam tejto okolnosti, keď sa domnieva, že ide nanajvýš o „ďalšiu skutočnosť“, ktorá sa pridáva k domnienke. To však potvrdzuje, že Eni nemožno pripisovať zodpovednosť za porušenie.

85      Po druhé, Eni uvádza, že počas správneho konania tvrdil, že nebol nikdy priamo aktívny v sektore, v ktorom dochádzalo k porušovaniu. Rovnako zdôrazňoval, že chemický priemysel nepatril k jeho hlavnej činnosti. Počas 90‑tych rokov prechádzal transformáciou z holdingu na prevádzkovú spoločnosť a realizoval zložitý proces rozdelenia svojich činností do rôznych divízií, z ktorých boli vylúčené chemické činnosti. Chemické činnosti boli okrem toho racionalizované, pričom tento proces bol zavŕšený počas roka 2002 prevodom všetkých chemických činností skupiny na Polimeri. Čistý zisk Polimeri za rok 2002, dosiahnutý najmä v danom sektore, porovnaný s čistým ziskom Eni za rovnaký rok preukazuje, že chemické činnosti predstavujú v priemyselnej politike skupiny činnosti relatívneho významu. Nezávislosť chemického sektora potvrdzujú aj pravidlá podnikového riadenia v rámci skupiny, ktoré Eni opísal počas správneho konania. Predovšetkým rozhodnutia týkajúce sa priemyselnej stratégie dcérskych spoločností sa prejednávajú a prijímajú v rôznych „prevádzkových divíziách“ a „oddeleniach“ týchto podnikov, pričom sa na nich priamo nezúčastňujú členovia predstavenstva, ani predseda predstavenstva prevádzkovej spoločnosti a už vôbec nie ostatné riadiace úrovne materskej spoločnosti. Okrem toho stanovy Eni a jeho pravidlá podnikového riadenia preukazujú, že vo vzťahu k svojim dcérskym spoločnostiam plní úlohu obyčajného technického a finančného koordinátora, a že v ich prospech poskytuje nevyhnutnú finančnú pomoc. Hypotetické finančné podpory, ktoré Eni poskytuje svojim dcérskym spoločnostiam, a ktoré Komisia uvádza vo svojich písomných podaniach na Všeobecnom súde, neboli spomenuté v napadnutom rozhodnutí. Táto skutočnosť napokon nie je relevantná, keďže každý akcionár sa môže zúčastňovať na finančných transakciách týkajúcich sa spoločnosti, v ktorej má majetkovú účasť.

86      Eni odkazuje na odôvodnenia č. 387, 388, 390 a 391 napadnutého rozhodnutia a domnieva sa, že Komisia povrchne, ba dokonca zjavne nesprávne, preskúmala informácie poskytnuté počas správneho konania. Napadnuté rozhodnutie systematicky prehliada každú skutočnosť, ktorá by mohla oslabiť východiskový predpoklad Komisie, a síce, že spoločnosť, ktorá ovláda 100 % základného imania inej spoločnosti, treba v každom prípade považovať za zodpovednú za správanie tejto dcérskej spoločnosti.

87      Okrem toho tvrdenie, že „definícia hlavnej činnosti a opis úlohy materskej spoločnosti ako ‚holdingovej spoločnosti‘ nie sú presvedčivými argumentmi, pokiaľ ide o skutočnú nezávislosť dcérskej spoločnosti“, je v rozpore s ustálenou praxou Komisie, potvrdenou nedávno vo veci Surový tabak – Taliansko (pozri bod 50 vyššie). Takýto rozdiel v zaobchádzaní, ktorý navyše nie je nijako odôvodnený, predstavuje tiež porušenie zásady zákazu diskriminácie, ktorú je Komisia povinná dodržiavať pri výkone svojej diskrečnej právomoci.

88      Eni tiež uvádza, že prinajmenšom do roku 2001 nevlastnil priamo 100 % základného imania podnikov aktívnych vo výrobe a obchodovaní s BK a BSK a že podiel na základnom imaní Polimeri nadobudol až 21. októbra 2002, teda v čase skončenia správneho konania. Tvrdenie, že Eni „sústavne reorganizoval činnosti“ dcérskych spoločností nepridáva nič k názoru Komisie.

89      Po tretie, Komisia uvádza, že „neexistenciu prekrývania v riadení nemožno považovať za podstatný a už vôbec nie za rozhodujúci faktor“ (odôvodnenie č. 393 napadnutého rozhodnutia). Týmto tvrdením sa Komisia vyhýba zaujatiu stanoviska ku skutočnostiam, ktoré Eni uviedol v správnom konaní, a ktoré preukazujú, že žiadna osoba nevykonávala súčasne riadiace funkcie v spoločnostiach vykonávajúcich činnosť v sektore BK a BSK a v materskej spoločnosti.

90      Komisia sa vo svojich písomných podaniach na Všeobecnom súde napokon domnieva, že na vyvrátenie domnienky, ktorá sa vzťahuje na materskú spoločnosť vlastniacu 100 % základného imania dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia, treba uviesť osobitné a nezvyčajné okolností. Tento postoj potvrdzuje, že vo všetkých prípadoch kontrolnej účasti, ktoré sú v súlade so všeobecnou právnou úpravou, treba materskú spoločnosť iba z tohto dôvodu považovať za solidárne zodpovednú za prípadné porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, ktorých sa dopustila jej dcérska spoločnosť. Názor Komisie je extrémisticky a maximalistický a odporuje jej predchádzajúcej praxi, čím vedie k nerovnosti zaobchádzania.

91      Na záver sa Eni domnieva, že dôkazy, ktoré predložil, aby preukázal nezávislosť svojich dcérskych spoločností boli buď preskúmané a zamietnuté bez toho, aby boli posúdené v súvislostiach a vo svojom súhrne, alebo boli zamietnuté tak všeobecne, že sa dôvody ich zamietnutia stali nezrozumiteľné. To predstavuje tiež flagrantné porušenie zásady správneho úradného postupu.

92      Komisia navrhuje, aby tretia časť prvého žalobného dôvodu bola zamietnutá. V podstate sa domnieva, že skutočnosti, ktoré uvádza Eni, nepostačujú na vyvrátenie domnienky, ktorá existuje v tomto prípade.

 Posúdenie Všeobecným súdom

93      Z dôvodov vysvetlených pri preskúmaní prvej časti prvého žalobného dôvodu sa Komisia mohla domnievať, že v dôsledku priameho alebo nepriameho vlastníctva celého základného imania svojich dcérskych spoločností Eni vykonával rozhodujúci vplyv na ich správanie.

94      Prináležalo preto Eni, aby vyvrátil túto domnienku preukázaním, že uvedené dcérske spoločnosti určovali svoju obchodnú politiku nezávisle, takže s ním netvorili jednu hospodársku jednotku, a teda jeden podnik v zmysle článku 81 ES.

95      Eni konkrétne prináležalo, aby predložil každý dôkaz týkajúci sa organizačných, hospodárskych a právnych vzťahov medzi jeho dcérskymi spoločnosťami a ním samotným, ktorý považoval za spôsobilý preukázať, že spolu netvorili jednu hospodársku jednotku. Všeobecný súd musí totiž pri svojom posúdení zohľadniť všetky predložené dôkazy, ktorých povaha a význam sa môžu líšiť v závislosti od charakteristík každej veci (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, T‑112/05, Zb. s. II‑5049, bod 65).

96      Po prvé, prostredníctvom niektorých zo svojich tvrdení Eni v podstate tvrdí, že vzhľadom na úlohu, ktorú mu zverujú najmä jeho stanovy, nemohol vykonávať rozhodujúci vplyv na obchodné transakcie svojich dcérskych spoločností. Uvádza predovšetkým, že má úlohu „obyčajného technického a finančného koordinátora“. Nikdy nebol „priamo aktívny v [danom] sektore“. Žiadna osoba nevykonávala súčasne riadiace funkcie v dcérskych spoločnostiach a v Eni. Vedomosť materskej spoločnosti o správaní jej dcérskej spoločnosti na trhu je okrem toho relevantnou skutočnosťou. V tomto prípade informačné toky, ktoré Komisia zistila, neumožňovali dôjsť až k Eni.

97      Skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby rozhodnutie ukladajúce pokuty adresovala materskej spoločnosti skupiny spoločností, však nie je ani podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a už vôbec nie účasť materskej spoločnosti na porušení, ale to, že tvoria jediný podnik vo vyššie uvedenom zmysle. Pripísanie protiprávneho správania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti tak nevyžaduje preukázanie toho, že materská spoločnosť ovplyvňuje politiku dcérskej spoločnosti v konkrétnej oblasti, v ktorej dochádzalo k porušovaniu (rozsudok z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, body 58 a 83). Predovšetkým skutočnosť, že Eni plní úlohu obyčajného technického a finančného koordinátora, a že v prospech svojich dcérskych spoločností poskytuje nevyhnutnú finančnú pomoc, nemôže stačiť na to, aby bolo vylúčené, že vykonáva rozhodujúci vplyv na ich správanie najmä koordinovaním finančných investícií vo vnútri skupiny. V rámci skupiny spoločností má totiž spoločnosť, ktorá v nej koordinuje najmä finančné investície, poslanie preskupovať majetkové účasti v rôznych spoločnostiach a úlohu zabezpečiť jednotné riadenie, najmä prostredníctvom tejto rozpočtovej kontroly (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Arkema/Komisia, T‑168/05, neuverejnený v Zbierke, bod 76).

98      Uvádzaná okolnosť, že chemické činnosti majú v priemyselnej politike skupiny relatívny význam, nemôže preukazovať, že Eni ponechal svojim dcérskym spoločnostiam úplnú nezávislosť pri definovaní ich správania na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok Bolloré a i./Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 144).

99      Po druhé, už len pre úplnosť treba dodať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza ďalšie skutočnosti, ktoré umožňujú domnievať sa, že Eni vykonával rozhodujúci vplyv na správanie svojich dcérskych spoločností. Komisia predovšetkým zdôrazňuje, že hierarchické vzťahy vedú priamo k CEO spoločnosti EniChem SpA (neskôr Syndial) a k CEO spoločnosti Polimeri. Eni tento záver nepopiera, ale iba upresňuje, že ide o bežnú vnútornú organizáciu obchodnej spoločnosti. Komisia okrem toho v odôvodnení č. 379 napadnutého rozhodnutia uvádza, že CEO EniChem SpA (neskôr Syndial) a CEO Polimeri zodpovedajú každý svojmu predstavenstvu. Tieto predstavenstvá však priamo alebo nepriamo menoval Eni, čo Eni nepopiera.

100    Po tretie, pokiaľ ide o odôvodnenia č. 387, 388, 390 a 391 napadnutého rozhodnutia, treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Eni, Komisia nevykonala povrchný prieskum skutočností uvádzaných počas správneho konania. Komisia sa presne vyjadrila k tvrdeniam, ktoré uvádzal Eni. Eni napokon nevysvetľuje, v čom je stanovisko Komisie v tejto súvislosti „zjavne nesprávne“, ako to tvrdí vo svojej žalobe.

101    Po štvrté, pokiaľ ide o to, že napadnuté rozhodnutie odporuje rozhodovacej praxi Komisie, tvrdenia Eni treba zamietnuť z rovnakých dôvodov ako boli vysvetlené v rámci preskúmania prvej časti prvého žalobného dôvodu a zhrnuté v bodoch 64 až 66 vyššie.

102    Po piate, pokiaľ ide o to, že Eni nevlastnil priamo – ale iba nepriamo – 100 % základného imania podnikov aktívnych vo výrobe BK a BSK, treba sa domnievať, že táto skutočnosť nemôže sama osobe preukazovať, že Eni a tieto podniky netvorili jednu hospodársku jednotku.

103    Po šieste, pokiaľ ide o uvádzané porušenie zásady správneho úradného postupu, treba pripomenúť, že medzi záruky poskytnuté právnym poriadkom Spoločenstva v správnych konaniach patrí najmä táto zásada, na ktorú sa viaže povinnosť príslušnej inštitúcie preskúmať starostlivo a nestranne všetky relevantné okolnosti daného prípadu (rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. januára 1992, La Cinq/Komisia, T‑44/90, Zb. s. II‑1, bod 86, a z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia, T‑31/99, Zb. s. II‑1881, bod 99). Najmä vzhľadom na skutočnosti zhrnuté v bode 100 vyššie však nič neumožňuje domnievať sa, že Komisia nepreskúmala okolnosti prejednávanej veci starostlivo a nestranne.

104    Zo všetkých týchto skutočností vyplýva, že tvrdenia uvádzané v tejto časti prvého žalobného dôvodu nemôžu spochybniť to, že Eni a jeho dcérske spoločnosti bolo možné považovať za jednu hospodársku jednotku.

105    Vzhľadom na tieto skutočnosti musí byť tretia časť prvého žalobného dôvodu, ktorý uviedol Eni, zamietnutá ako nedôvodná.

d)     O štvrtej časti založenej na porušení zásady obmedzenej zodpovednosti kapitálových spoločností a spoločných zásad v oblasti zodpovednosti

 Tvrdenia účastníkov konania

106    Podľa Eni je postup Komisie nezlučiteľný so zásadami bežne uznávanými v práve Spoločenstva a vo vnútroštátnom práve obchodných spoločností, ako aj s kritériami pripisovania zodpovednosti, ktoré potvrdzujú úplne osobnú povahu tejto zodpovednosti, ktorá je dokonca ich hlavným základom. Zásada obmedzenej zodpovednosti nevyhnutne podmieňuje kritériá pripisovania zodpovednosti. Okruh osôb zodpovedných za porušenie alebo za nedovolený úkon nemožno na základe nevyvrátiteľnej domnienky spojenej s kapitálovou štruktúrou skupiny rozširovať mimo dcérskej spoločnosti, ktorá sa fyzicky dopúšťa skutkov tak, aby či už odvodene alebo nezávisle zahŕňal aj jej materskú spoločnosť.

107    Komisia sa bez osobitného odôvodnenia domnievala, že tieto zásady nie sú v tomto prípade relevantné, predovšetkým preto, že sa týkajú iných oblastí práva. Eni odkazuje v tejto súvislosti na odôvodnenie č. 396 napadnutého rozhodnutia. Ten, kto vykladá pravidlo Spoločenstva, však nemôže svojvoľne ignorovať význam a dôsledky pojmu spoločného právnym poriadkom členských štátov s ospravedlnením, že táto zásada formálne patrí do inej oblasti práva než v ktorej ide o jej uplatnenie.

108    Zásada obmedzenej zodpovednosti vo všeobecnom práve spoločností znamená, že spoločníci ručia za záväzky spoločnosti iba do výšky svojho vkladu a že v dôsledku toho iba spoločnosť zodpovedá za svoje záväzky svojim majetkom. Inými slovami, spoločníci – či už sú to fyzické osoby alebo v prípade podnikateľských skupín právnické osoby – nenesú žiadnu zodpovednosť voči tretím osobám. Táto zásada bola prijatá do práva Spoločenstva. Eni v tejto súvislosti odkazuje na viaceré smernice týkajúce sa práva obchodných spoločností.

109    V tomto rámci podľa zásady obmedzenej zodpovednosti nespôsobuje samotné ovládanie holdingovej spoločnosti nachádzajúcej sa na čele skupiny nevyhnutne, a najmä nie automaticky, zánik nezávislosti rôznych podnikov, ktoré majú vlastnú právnu subjektivitu. Od zásady obmedzenej zodpovednosti možno upustiť iba vtedy, keď dochádza k zneužitiu podnikateľskej formy, teda v prípade, ak existuje súbor súhlasných nepriamych dôkazov preukazujúcich jediné centrum záujmov, a to aj v právnom zmysle. Tieto zásady sa uznávajú v Spojených štátoch, vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve, pričom Eni predkladá analýzu právnej úpravy práva obchodných spoločností týchto krajín. Pokiaľ ide o Spojené štáty, Eni odkazuje na dve stanoviská vypracované odborníkmi. Podľa jeho názoru tieto stanoviská potvrdzujú tvrdenia, ktoré boli analyticky vysvetlené v rámci prvého žalobného dôvodu. Tieto stanoviska nepredstavujú nový žalobný dôvod, ani žalobný dôvod, ktorý je vysvetlený iba stručne.

110    Okrem týchto zásad, ktoré sú podľa Eni uznávané v práve členských štátov, sa Eni odvoláva aj na pravidlá, ktoré sa v práve hospodárskej súťaže uplatňujú pri právnom nástupníctve podnikov. V tejto súvislosti za porušenie v zásade zodpovedá fyzická alebo právnická osoba, ktorá riadila dotknutý podnik v čase, keď došlo k porušeniu, aj keď ku dňu prijatia rozhodnutia konštatujúceho porušenie zodpovedala za prevádzku podniku iná osoba. Eni odkazuje predovšetkým na rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia (C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693), SCA Holding/Komisia (C‑297/98 P, Zb. s. I‑10101) a Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Enichem Anic/Komisia (T‑6/89, Zb. s. II‑1623). Toto kritérium hospodárskej kontinuity sa použije iba a výlučne v prípade, keď právnická osoba zodpovedná za prevádzkovanie podniku prestala po tom, ako došlo k porušeniu, právne existovať (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 72 vyššie). Ani v tomto prípade však nevedie k uloženiu sankcie inému právnemu subjektu než pôvodnému prevádzkovateľovi automatický mechanizmus založený iba na štrukturálnom vzťahu, ale skôr špecifické a odôvodnené potreby a najmä potreba zabrániť tomu, aby mohli právnické zoskupenia obchádzať pravidlá hospodárskej súťaže. Inými slovami, kritérium hospodárskej kontinuity sa uplatňuje iba výnimočne. Platí totiž, že „zameriavať sa na konanie, a nie na osobu, ktorá sa ho dopúšťa, hoci táto osoba stále existuje a môže zodpovedať za svoje činy, porušuje zásady zavinenia a individualizácie trestov“ (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer k rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 72 vyššie). Eni odkazuje tiež na návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott k rozsudku ETI a i., už citovaného v bode 52 vyššie.

111    Na záver sa Eni domnieva, že založiť alebo odôvodniť porušenie článku 81 ES, ktoré mu je vytýkané v tomto prípade, iba na vlastníctve majetkovej účasti, ktorá má za následok ovládanie spoločnosti, na základe uplatnenia nevyvrátiteľnej a nespochybniteľnej domnienky, znamená, že sa neopodstatnene vytvára zdroj zodpovednosti, ktorá je objektívna, teda existuje bez ohľadu na zavinenie, a nepriama, keďže sa vzťahuje na skutky, ktorých sa fyzicky dopustil iný subjekt. Takýto scenár má však za následok porušenie práva na obhajobu, a to buď prenesením dôkazného bremena, alebo dokonca obmedzením možnosti predložiť liberačný dôkaz. Napadnuté rozhodnutie je okrem toho v tejto súvislosti postihnuté nedostatkom odôvodnenia, keďže Komisia neuvádza konkrétne dôvody, ktoré ju viedli k zaujatiu tohto prístupu.

112    Komisia navrhuje, aby štvrtá časť prvého žalobného dôvodu bola zamietnutá. Zdôrazňuje predovšetkým, že tvrdenia Eni už boli vyvrátené v odôvodnení č. 396 napadnutého rozhodnutia.

 Posúdenie Všeobecným súdom

113    Štvrtá časť prvého žalobného dôvodu, ktorý uviedol Eni, spočíva na predpoklade, že Komisia konštatovala jeho zodpovednosť iba na základe vlastníctva majetkovej účasti, ktorá má za následok ovládanie spoločnosti, na základe nevyvrátiteľnej a nespochybniteľnej domnienky. To podľa Eni znamená, že sa neopodstatnene vytvára zdroj zodpovednosti, ktorá je objektívna, teda existuje bez ohľadu na zavinenie, a nepriama.

114    Z dôvodov vysvetlených v rámci preskúmania druhej časti tohto žalobného dôvodu však z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia v tomto prípade nestanovila nevyvrátiteľnú domnienku. Eni preto mohol napadnúť to, že mu bola pripísaná zodpovednosť za porušenie, čo napokon urobil v správnom konaní a v tretej časti tohto žalobného dôvodu.

115    Z toho vyplýva, že štvrtá časť prvého žalobného dôvodu, ktorý uviedol Eni, spočíva na nesprávnom predpoklade.

116    Okrem toho z dôvodov vysvetlených v bodoch 60 až 62 vyššie je Komisia oprávnená pripísať materskej spoločnosti zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, keď táto dcérska spoločnosť neurčuje nezávisle svoje správanie na trhu. V tomto prípade z úvah vysvetlených v rámci preskúmania prvých troch častí tohto žalobného dôvodu vyplýva, že Komisia sa v tejto súvislosti nedopustila pochybenia.

117    Napokon treba uviesť, že tvrdenia Eni týkajúce sa pravidiel, ktoré sa v práve hospodárskej súťaže uplatňujú pri právnom nástupníctve podnikov sú neúčinné, keďže zodpovednosť Eni, ktorú v tomto prípade konštatovala Komisia, nevyplýva z takejto situácie. Ak Eni svojimi tvrdeniami v skutočnosti spochybňuje zodpovednosť, ktorá bola voči nemu vyvodená za porušenie, ktorého sa dopustil EniChem SpA (neskôr Syndial) napriek tomu, že napadnuté rozhodnutie sa netýka Syndialu, je potrebné ich zamietnuť. Treba totiž zdôrazniť, že na rozdiel od toho, čo v podstate tvrdí Eni, keď dve entity tvoria tú istú hospodársku jednotku, skutočnosť, že entita, ktorá sa dopustila porušenia, ešte stále existuje, sama osebe nebráni tomu, aby bola sankcia uložené entite, na ktorú previedla svoje hospodárske činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 72 vyššie, body 355 až 358, a rozsudok Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 132). Takéto uloženie sankcie je prípustné najmä vtedy, ak tieto entity boli ovládané tou istou osobou a vzhľadom na tesné väzby, ktoré ich spájajú z hospodárskeho a organizačného hľadiska, plnili v podstatnej časti rovnaké obchodné pokyny (rozsudok ETI a i., už citovaný v bode 52 vyššie, bod 49). V tomto prípade nie je sporné, že v čase svojho protiprávneho správania boli EniChem SpA a Polimeri priamo či nepriamo v úplnom vlastníctve tej istej spoločnosti, a to Eni. Za týchto okolností zásada osobnej zodpovednosti nebráni tomu, aby bola sankcia za porušenie, ktorého sa dopúšťal najprv EniChem SpA a v ktorom ďalej pokračoval Polimeri, uložená súhrnne Polimeri, ako to bolo konštatované v odôvodneniach č. 369 až 373 napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok ETI a i., už citovaný v bode 52 vyššie, bod 51). Vzhľadom na to, že Eni bol materskou spoločnosťou EniChem SpA a Polimeri, preto nič nebránilo tomu, aby bolo protiprávne správanie týchto podnikov, vrátane správania vyplývajúceho z prevodu činností EniChem SpA (neskôr Syndial), pripísané Eni napriek tomu, že napadnuté rozhodnutie sa netýka Syndial.

118    Vzhľadom na tieto skutočnosti musí byť štvrtá časť prvého žalobného dôvodu, ktorý uviedol Eni, zamietnutá ako nedôvodná a v dôsledku toho musí byť prvý žalobný dôvod zamietnutý v celom rozsahu.

2.     O druhom dôvode uvedenom subsidiárne a založenom na protiprávnom stanovení výšky pokuty

119    Eni subsidiárne tvrdí, že pokutu, na zaplatenie ktorej bol zaviazaný solidárne s Polimeri, treba zrušiť alebo prinajmenšom vo výraznej miere znížiť, keďže jej výška bola stanovená protiprávne.

120    Druhý žalobný dôvod Eni sa skladá z troch častí. V rámci prvej časti Eni napáda uplatnenie násobiteľa na účely odstrašenia. V rámci druhej časti sa domnieva, že Komisia sa dopustila pochybenia, keď v tomto prípade zohľadnila priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v opakovaní porušenia. V rámci tretej časti Eni tvrdí, že Komisia mala pri výpočte pokuty zohľadniť vylúčenie Syndialu spomedzi adresátov napadnutého rozhodnutia.

a)     O prvej časti založenej na nesprávnom uplatnení násobiteľa na účely odstrašenia

 Tvrdenia účastníkov konania

121    Po prvé Eni zdôrazňuje, že Komisia pri stanovení východiskovej sumy pokuty v závislosti od závažnosti porušenia zohľadnila výlučne povahu porušenia a vôbec nebrala do úvahy jeho skutočné následky na trhu. Eni odkazuje v tejto súvislosti na odôvodnenie č. 462 napadnutého rozhodnutia.

122    Účastníci správneho konania však uviedli skutočnosti umožňujúce posúdiť následky porušenia. Syndial predovšetkým tvrdil, že podniky, ktoré sa zúčastňovali na údajnom karteli, mali iba obmedzený podiel na celkovom trhu s BK (30 %) a s BSK (40 %).

123    Za týchto okolností sa javí ťažké tvrdiť, že prípadná dohoda medzi dotknutými podnikmi mohla mať významný vplyv na ceny. Komisia nezohľadnila tieto informácie v druhom oznámení o výhradách. Aj keď pripustíme, že usmernenia umožňujú Komisii, aby nezmerala následky porušenia, zároveň platí, že tieto následky mala zohľadniť pri posúdení závažnosti porušenia, ako to napokon potvrdzuje rozhodovacia prax Komisie a judikatúra (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 72 vyššie).

124    Po druhé, aby Komisia zohľadnila schopnosť porušovateľov skutočne poškodiť riadne fungovanie hospodárskej súťaže a aby zabezpečila „dostatočné odstrašujúci účinok“ pokuty, vychádza z predajov BK a BSK, ktoré dosiahli dotknuté podniky (odôvodnenie č. 467 napadnutého rozhodnutia), ako aj z celkového obratu skupín, ku ktorým tieto podniky patria (odôvodnenie č. 474 napadnutého rozhodnutia).

125    Výsledok je podľa Eni zjavne v rozpore so zásadou proporcionality. Napadnuté rozhodnutie totiž nijako nezohľadňuje subjektívnu zložku, teda vedomosť o protisúťažnej povahe sporného správania, a ani rozmery a význam dotknutého trhu, ktorého celková hodnota v EHP bola 550 miliónov eur v roku 2001 (odôvodnenie č. 467 napadnutého rozhodnutia).

126    Okrem toho je význam celkového obratu skupiny Eni nadhodnotený, čo judikatúra Všeobecného súdu zakazuje. Eni v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia (T‑220/00, Zb. s. II‑2473). Hoci tento súd uznal kritérium obratu skupiny pri určení odstrašujúceho účinku, spresnil, že s cieľom zabrániť úplne mechanickým a neproporcionálnym výsledkom, treba povinne zohľadniť „špecifický význam“ podniku na trhu, na ktorom dochádzalo k porušeniu. Činnosti v chemickom sektore však nikdy nepatrili k hlavnej činnosti Eni, ako to už bolo preukázané v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu a ako to potvrdzuje napadnuté rozhodnutie. Preto keď Komisia zohľadnila jednoducho celkový obrat skupiny a v dôsledku toho vynásobila na účely odstrašenia sumu pokuty násobiteľom dva, uložila Eni neprimerane vysokú a neproporcionálnu pokutu.

127    Komisia navrhuje, aby prvá časť druhého žalobného dôvodu bola zamietnutá. V podstate sa domnieva, že sa nedopustila pochybenia pri určení závažnosti porušenia.

 Posúdenie Všeobecným súdom

128    Na úvod treba uviesť, že napriek názvu prvej časti druhého žalobného dôvodu, Eni v skutočnosti napáda určenie závažnosti porušenia, čo potvrdil na pojednávaní.

129    Závažnosť porušení musí byť preukázaná na základe veľkého množstva faktorov, akými sú osobitné okolnosti prípadu, jeho kontext a odradzujúci dosah pokút, pričom nie je zostavený záväzný alebo taxatívny zoznam kritérií, ktoré musia byť povinne vzaté do úvahy (rozsudky Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 465, a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 241).

130    Medzi faktory, na ktoré možno prihliadať pri posúdení závažnosti porušení, patrí správanie každého podniku, úloha každého z nich pri vytvorení kartelu, zisk, ktorý z neho mohli mať, ich veľkosť a hodnota dotknutých tovarov, ako aj riziko, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre ciele Spoločenstva (pozri rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, Zb. s. I‑829, bod 130 a citovanú judikatúru).

131    Usmernenia navyše okrem iného stanovujú, že pri posudzovaní závažnosti porušenia pravidiel sa musí brať do úvahy ich povaha, skutočný dosah na trh, tam, kde je ho možné merať a veľkosť relevantného zemepisného trhu. Porušenia sa tak zaraďujú do troch kategórií umožňujúcich rozlišovať mierne porušenia, závažné porušenia a veľmi závažné porušenia (bod 1 A prvá a druhá zarážka usmernení).

132    Usmernenia navyše stanovujú, že okrem samotnej povahy porušenia, jeho skutočného dosahu na trh a jeho zemepisného rozsahu, je potrebné zohľadniť aj skutočnú ekonomickú schopnosť pôvodcu porušenia spôsobiť vážnu škodu iným subjektom, predovšetkým spotrebiteľom, a stanoviť pokutu na úroveň, ktorá zabezpečí, aby mala dostatočne odstrašujúci účinok (bod 1 A štvrtý odsek usmernení).

133    Právomoc Komisie uložiť pokuty podnikom, ktoré sa úmyselne alebo z nedbanlivosti dopustia porušenia ustanovení článku 81 ES, predstavuje jeden z prostriedkov, ktoré sú priznané Komisii s cieľom umožniť jej plniť jej úlohu dozoru, ktorú jej zveruje právo Spoločenstva a ktorá zahŕňa povinnosť realizovať všeobecnú politiku, ktorej cieľom je uplatňovať zásady stanovené v Zmluve v oblasti hospodárskej súťaže a usmerňovať v tomto zmysle správanie podnikov. Z toho vyplýva, že na posúdenie závažnosti porušenia na účely určenia výšky pokuty musí Komisia dbať na odstrašujúci charakter svojho postupu, obzvlášť pre tie druhy porušení, ktoré sú osobitne škodlivé pre dosiahnutie cieľov Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, body 105 a 106; rozsudky Súdu prvého stupňa ABB Asea Brown Boveri/Komisia, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 166, a z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 169).

134    To vyžaduje, aby bola výška pokuty prispôsobená sledovanému dopadu na podnik, ktorému sa pokuta ukladá, a to tak, aby sa najmä s ohľadom na finančnú spôsobilosť dotknutého podniku nestala zanedbateľnou alebo naopak neprimeranou, v súlade s požiadavkami vychádzajúcimi na jednej strane z nutnosti zabezpečiť účinnosť pokuty a na druhej strane z dodržiavania zásady proporcionality. Veľký podnik, ktorý disponuje značnými finančnými zdrojmi v porovnaní so zdrojmi iných členov kartelu, môže ľahšie zhromaždiť prostriedky nevyhnutné na zaplatenie svojej pokuty, čo v záujme jej dostatočného odstrašujúceho účinku odôvodňuje, aby mu najmä pomocou použitia násobiteľa bola uložená pokuta, ktorá je proporcionálne vyššia než pokuta uložená za rovnaké porušenie, ktorého sa dopustil podnik, ktorý takýmito zdrojmi nedisponuje (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, body 241 a 243; pozri rovnako rozsudky Súdu prvého stupňa ABB Asea Brown Boveri/Komisia, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 170, a z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 235).

135    Treba dodať, že Súdny dvor zdôraznil predovšetkým význam zohľadnenia celkového obratu každého podniku, ktorý je súčasťou kartelu, pri stanovení výšky pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, C‑291/98 P, Zb. s. I‑9991, body 85 a 86, a zo 14. júla 2005, Acerinox/Komisia, C‑57/02 P, Zb. s. I‑6689, body 74 a 75; pozri rovnako rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, Showa Denko/Komisia, C‑289/04 P, Zb. s. I‑5859, bod 17).

136    Napokon treba zdôrazniť, že cieľ odstrašenia, ktorý Komisia oprávnene sleduje pri stanovení výšky pokuty, má zabezpečiť dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže stanovených Zmluvou zo strany podnikov pri uskutočňovaní ich aktivít v rámci Spoločenstva alebo EHP. Z toho vyplýva, že faktor odstrašenia, ktorý možno zahrnúť do výpočtu pokuty, sa určuje s ohľadom na mnohé skutočnosti, a nielen s ohľadom na osobitnú situáciu dotknutého podniku. Táto zásada platí najmä vtedy, keď Komisia určila „násobiteľ odstrašenia“, ktorý ovplyvňuje výšku pokuty uloženej podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok Showa Denko/Komisia, už citovaný v bode 135 vyššie, body 23 a 24).

137    V tomto prípade Komisia v napadnutom rozhodnutí najprv skonštatovala, že dotknuté podniky uzavreli dohody týkajúce sa cenových cieľov, ako aj rozdelenia trhu a vymieňali si citlivé obchodné údaje. Podľa Komisie sú tieto postupy svojou povahou veľmi závažnými porušeniami (odôvodnenie č. 461 a článok 1 výroku napadnutého rozhodnutia). Komisia ďalej uviedla, že nie je možné zmerať konkrétny dopad kartelu na trh EHP. Komisia tiež dodala, že hoci nie je možné zmerať konkrétny dopad kartelu, dotknuté dohody boli podnikmi zrealizované a mali teda následok na trhu. Komisia zakončila spresnením, že nezohľadní dopad na trh na účely určenia výšky pokút (odôvodnenie č. 462 napadnutého rozhodnutia). Komisia napokon zdôraznila, že porušenie sa vzťahovalo na celé územie EHP (odôvodnenie č. 463 napadnutého rozhodnutia). Z týchto dôvodov sa Komisia domnievala, že predmetné porušenie možno kvalifikovať ako veľmi závažné (odôvodnenie č. 464 napadnutého rozhodnutia).

138    Komisia následne diferencovala dotknuté podniky na základe ich kumulovaných obratov vzťahujúcich sa na BK a BSK za rok 2001, ktorý bol posledným úplným rokom, keď dochádzalo k porušeniu, a to s výnimkou spoločnosti Shell (1998) a spoločnosti Stomil (1999). Komisia zaradila dotknuté podniky do piatich kategórií, pričom EniChem sa nachádzal v prvej (východisková suma pokuty vo výške 55 miliónov eur) (odôvodnenia č. 465 až 473 napadnutého rozhodnutia).

139    Komisia navyše uviedla, že v kategórii veľmi závažných porušení umožňuje rozpätie sankcií určiť výšku pokút v závislosti od veľkosti každého podniku na úrovni, ktorá im zabezpečí dostatočne odstrašujúcu povahu. Na základe celosvetových obratov dotknutých podnikov dosiahnutých počas roka 2005 Komisia zdôraznila, že existuje veľký rozdiel vo veľkosti medzi na jednej strane Kaučukom (obrat 2,718 miliardy eur) a Stomilom (obrat 38 miliónov eur) a na druhej strane ostatnými dotknutými podnikmi, predovšetkým Bayerom (obrat 27,383 miliárd eur), ktorý je prvým z veľkých podnikov, ktorých sa týka napadnuté rozhodnutie. Na tomto základe a vzhľadom na dané okolnosti sa Komisia domnievala, že v prípade Kaučuku a Stomilu sa nesmie použiť žiadny násobiteľ na účely odstrašenia, a že v prípade Bayeru je vhodný násobiteľ 1,5. Na tomto základe a vzhľadom na dané okolnosti Komisia napokon použila násobiteľ 1,75 v prípade Dow (obrat 37,221 miliardy eur), násobiteľ 2 v prípade EniChem (obrat 73,738 miliardy eur) a násobiteľ 3 v prípade Shell (obrat 246,549 miliardy eur) (odôvodnenie č. 474 napadnutého rozhodnutia).

140    Po prvé, treba uviesť, že Eni vo svojej žalobe nespochybňuje protiprávny cieľ kartelu tak, ako je zhrnutý v napadnutom rozhodnutí, predovšetkým v článku 1 výroku. V tejto súvislosti z opisu veľmi závažných porušení v usmerneniach vyplýva, že dohody alebo zosúladené postupy, ktorých cieľom je najmä, ako v tomto prípade, stanovenie cenových cieľov alebo rozdelenie trhových podielov, môžu mať iba na základe ich samotnej povahy za následok kvalifikáciu porušenia ako „veľmi závažného“ bez toho, aby bola Komisia povinná preukázať konkrétny dopad porušenia na trh (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 75; pozri rovnako rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. júla 2005, Brasserie nationale a i./Komisia, T‑49/02 až T‑51/02, Zb. s. II‑3033, bod 178, a z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, T‑410/03, Zb. s. II‑881, bod 345). Z ustálenej judikatúry rovnako vyplýva, že horizontálne cenové kartely patria k najzávažnejším porušeniam súťažného práva Spoločenstva a možno ich samy osebe kvalifikovať ako veľmi závažné (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. júla 2001, Tate & Lyle a i./Komisia, T‑202/98, T‑204/98 a T‑207/98, Zb. s. II‑2035, bod 103, a Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 133 vyššie, bod 147).

141    Komisia sa preto nedopustila pochybenia, keď skonštatovala, že dotknuté postupy boli v dôsledku svojej povahy veľmi závažnými porušeniami.

142    Po druhé, pokiaľ ide o rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 72 vyššie, na ktorý sa Eni odvoláva, stačí uviesť, že vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, Komisia zmerala konkrétny dopad kartelu, čo v tomto prípade neurobila. Eni sa preto nemôže oprieť o rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 72 vyššie, aby napadol zákonnosť napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti.

143    Po tretie, pokiaľ Eni vo svojich písomných podaniach odkazuje na veľkosť relevantného trhu, ktorý v roku 2001 zahŕňal územie EHP (teda 550 miliónov eur) alebo na trhový podiel dotknutých podnikov, treba sa domnievať, že hoci tieto okolnosti možno zohľadniť pri stanovení závažnosti porušenia, v danom prípade treba zohľadniť aj ďalšie relevantné okolnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Dalmine/Komisia, už citovaný v bode 130 vyššie, bod 132, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑329/01, Zb. s. II‑3255, bod 102). V tomto prípade treba zohľadniť skutočnosť, že porušenie je vo svojej podstate veľmi závažné a že sa vzťahuje na celé územie EHP. Treba predovšetkým zdôrazniť, že dotknuté podniky sa dohodli na určení cenových cieľov, rozdelení zákazníkov dohodami o neútočení a na výmene citlivých informácií o cenách, konkurentoch a zákazníkoch. Okrem toho treba pripomenúť, že podľa bodu 1 A usmernení možno za veľmi závažné porušenie uložiť pokutu vyššiu ako 20 miliónov eur. Ďalej treba uviesť, že predaje EniChem týkajúce sa relevantných výrobkov dosahovali v roku 2001 hodnotu viac ako 164 miliónov eur (odôvodnenie č. 468 napadnutého rozhodnutia). Napokon Eni nepopiera, že výška jemu uloženej pokuty neprekračuje hornú hranicu 10 % jeho celkového obratu dosiahnutého počas predchádzajúceho obchodného roka, ktorú upravuje článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, pričom cieľom tejto hranice je zabrániť tomu, aby sa dotknutý podnik ocitol v situácii, keď bude pre neho nemožné zaplatiť uloženú pokutu (pozri v tomto zmysle rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 133 vyššie, bod 119). Vzhľadom na tieto okolnosti sa stanovenie východiskovej sumy pokuty vo výške 55 miliónov eur pred použitím násobiteľa na účely odstrašenia nejaví ako neprimerané.

144    Po štvrté, pokiaľ ide o uvádzanú okolnosť, že dotknuté podniky mali iba obmedzený podiel na celkovom trhu s BK a BSK, Eni na pojednávaní spresnil, že jeho odhad sa zakladal na trhu zahŕňajúcom oba tieto výrobky, ako aj prírodný kaučuk, na ktorý sa nevzťahovalo napadnuté rozhodnutie. Za týchto okolností sú tvrdenia Eni v tejto súvislosti neúčinné.

145    Po piate, pokiaľ ide o neexistenciu „vedomosti o protisúťažnej povahe“ z napadnutého rozhodnutia a zo závažnosti porušenia vyplýva, že EniChem SpA nevyhnutne vedel o protisúťažnej povahe svojho správania. Okrem toho z dôvodov vysvetlených v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu Komisia oprávnene pripísala zodpovednosť za dané porušenie Eni. Tvrdenia, ktoré uvádza Eni, treba preto zamietnuť.

146    Po šieste, pokiaľ ide o použitie násobiteľa na účely odstrašenia, treba zdôrazniť, že nemožno spochybňovať vzťah medzi na jednej strane veľkosťou a celkovými zdrojmi podnikov a na druhej strane potrebou zabezpečiť odstrašujúci účinok pokuty. Treba totiž pripomenúť, že veľký podnik, ktorý disponuje značnými finančnými zdrojmi v porovnaní so zdrojmi iných členov kartelu, môže ľahšie zhromaždiť prostriedky nevyhnutné na zaplatenie svojej pokuty (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 134 vyššie, bod 235).

147    Táto otázka sa líši od otázky zaradenia podnikov v rámci kategórie veľmi závažných porušení, ktoré môže vyžadovať, aby bol zohľadnený špecifický význam podnikov na relevantnom trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok Cheil Jedang/Komisia, už citovaný v bode 126 vyššie, body 88 a 89). Nič preto neumožňuje domnievať sa, že sa Komisia dopustila pochybenia, keď sa pri použití násobiteľa na účely odstrašenia rozhodla zohľadniť veľkosť a celkové zdroje podnikov.

148    Napokon treba uviesť, že v tomto prípade Komisia zohľadnila aj špecifický význam dotknutých podnikov na relevantnom trhu, keď použila hodnotu predajov BK a BSK dosiahnutých podnikmi počas posledného roka porušovania, aby odstupňovala výšku pokuty v rámci kategórie veľmi závažných porušení.

149    Vzhľadom na tieto skutočnosti musí byť prvá časť druhého žalobného dôvodu, ktorý uviedol Eni, zamietnutá ako nedôvodná.

b)     O druhej časti založenej na neoprávnenom zvýšení základnej sumy pokuty z dôvodu opakovaného porušovania

 Tvrdenia účastníkov konania

–       Tvrdenia Eni

150    Eni odkazuje na odôvodnenia č. 487 a 488 napadnutého rozhodnutia a uznáva, že zosúladené správania, za ktoré bola uložená sankcia rozhodnutím Komisie 86/398/EHS z 23. apríla 1986 týkajúcim sa konania o uplatnení článku [81 ES] (IV/31.149 – Polypropylén) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 230, s. 1, ďalej len „rozhodnutie Polypropylén“), a rozhodnutím Komisie 94/599/ES z 27. júla 1994 týkajúcim sa konania o uplatnení článku [81 ES] (IV/31.865 – PVC) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 239, s. 14, ďalej len „rozhodnutie PVC II“), ktoré Komisia uviedla, aby odôvodnila svoj záver o opakovanom porušení, možno považovať za podobné správaniu uvedenému v napadnutom rozhodnutí.

151    Subjektívna podmienka opakovaného porušenia – a síce skutočnosť, že daných porušení sa dopustil ten istý podnik – však nie je splnená.

152    V tejto súvislosti Eni po prvé uvádza, že činnosti, o ktoré išlo, sa týkali iných výrobkov a trhov než napadnuté rozhodnutie a boli prevedené už nejaký čas pred prijatím rozhodnutí Polypropylén a PVC II.

153    Po druhé, právnické osoby, ktorým bola uložená sankcia rozhodnutiami Polypropylén a PVC II, nie sú totožné s Eni. Podnikmi, ktorých sa týkajú uvedené rozhodnutia, sú EniChem SpA, neskôr Syndial, alebo Anic SpA. Tieto podniky však nie sú adresátmi napadnutého rozhodnutia. Žiadne z rozhodnutí uvádzaných Komisiou sa nevzťahovalo na Eni ani ako na aktívneho účastníka potrestaných kartelov, ani z dôvodu ovládania oboch spoločností patriacich ku skupine.

154    Po tretie, záver Komisie je nezlučiteľný so zásadou obmedzenej zodpovednosti a s jej osobnou povahou, keďže pripočítava priťažujúcu okolnosť materskej spoločnosti, hoci v predchádzajúcich rozhodnutiach nebola konštatovaná jej zodpovednosť. Toto porušenie je o to závažnejšie, že k nemu dochádza pri výkone sankčnej právomoci, ktorej medze stanovuje zásada zákonnosti, ktorej dodržiavanie musí garantovať podnikom plnú predvídateľnosť sankcií ukladaných Komisiou podľa článku 81 ES. Nejasné a nedefinované výrazy „podobné porušenia“ a „ten istý podnik“, ktoré používa Komisia, napokon odhaľujú nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v tomto ohľade.

155    Po štvrté, Eni popiera, že Komisia má právomoc zohľadniť priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v opakovaní porušenia bez ohľadu na čas, ktorý uplynul medzi porušeniami. V tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia (C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331), a na návrhy, ktoré k tomuto rozsudku predniesol generálny advokát Poiares Maduro (Zb. s. I‑1337). Eni dodáva, že na rozdiel od uvedeného rozsudku, v ktorom Súdny dvor zdôraznil, že Komisia mala náležite zohľadniť relevantné okolnosti, takáto analýza v tomto prípade chýba, pričom to nie je vhodným spôsobom odôvodnené.

–       Tvrdenia Komisie

156    Na úvod Komisia uvádza, že otázka opakovaného porušenia bola nastolená v druhom oznámení o výhradách, pričom Eni nemal pripomienky ani vo svojej odpovedi, ani počas svojho vypočutia.

157    K veci samej Komisia po prvé uvádza, že keďže súťažné právo Spoločenstva uznáva, že rôzne spoločnosti patriace k tej istej skupine tvoria jednu hospodársku jednotku, mohla, ak by bola chcela, uložiť v predchádzajúcich rozhodnutiach pokutu tej istej materskej spoločnosti. Komisia si teda myslí, že sa mohla v napadnutom rozhodnutí oprávnene domnievať, že tomu istému podniku už bola uložená sankcia za rovnaký typ porušenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T‑203/01, Zb. s. II‑4071). Komisia zdôrazňuje, že v uvedenom rozsudku Súd prvého stupňa odobril zvýšenie pokuty kvôli opakovanému porušovaniu v prípade inej spoločnosti patriacej do tej istej skupiny, konkrétnejšie v prípade spoločnosti, ktorá bola „sesterskou spoločnosťou“ spoločnosti, ktorej bola uložená skoršia sankcia. Navyše, pojem opakovaného porušovania vzhľadom na cieľ, ktorý sleduje, neznamená nevyhnutne zistenie predchádzajúcej peňažnej sankcie, ale iba zistenie predchádzajúceho porušenia (rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 133 vyššie). Je teda bezvýznamné, že Komisia vo veciach, v ktorých boli vyhlásené rozsudky PVC II a Polypropylén, neuložila pokutu Eni ako takému. Rozhodujúca je naopak skutočnosť, že Eni úplne ovládal spoločnosti, ktoré boli adresátmi predchádzajúcich rozhodnutí. Okrem toho nemožno pripustiť, aby sa spoločnosti patriace ku skupine, ktoré sú časťami toho istého podniku, vyhli zohľadneniu opakovaného porušenia iba kvôli organizačnej štruktúre samotnej skupiny.

158    Po druhé, je bezvýznamné, že predchádzajúce porušenia sa týkali iných sektorov a že činnosti v týchto sektoroch boli odvtedy prevedené na iné právnické osoby. Zvýšenie pokuty z dôvodu opakovaného porušenia sa zakladá na tom, že predchádzajúce zistenie porušenia nestačilo na to, aby zabránilo novému nedovolenému správaniu podniku. Navyše judikatúra okrem iného spresnila, že za porušenie v zásade zodpovedá fyzická alebo právnická osoba, ktorá riadila dotknutý podnik v čase spáchania porušenia, aj keď ku dňu prijatia rozhodnutia konštatujúceho porušenie bola za prevádzkovanie podniku zodpovedná iná osoba (rozsudok Cascades/Komisia, už citovaný v bode 110 vyššie). Tieto kritériá sa musia uplatniť v prípade opakovaného porušenia.

159    Po tretie, Súdny dvor v rozsudku z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, už citovanom v bode 155 vyššie, znovu potvrdil, že prípadné opakované porušovanie sa nachádza medzi faktormi, ktoré treba zohľadniť pri analýze závažnosti porušenia v súlade s článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a že v tejto súvislosti mal odvolateľ stále možnosť predvídať právne dôsledky svojho správania. To platí aj pre článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, ktorý predstavuje právny základ napadnutého rozhodnutia. Zvýšenie z dôvodu opakovaného porušenia preto neporušuje zásadu zákonnosti.

160    Po štvrté, v súčasnosti sa uznáva, že zistenie a posúdenie osobitných charakteristík opakovaného porušovania tvoria súčasť právomoci Komisie a že Komisia nemôže byť pri vykonaní takéhoto zistenia viazaná prípadnou premlčacou dobou (rozsudok z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 155 vyššie). V každom prípade boli porušenia týkajúce sa polypropylénu a PVC zistené v rozhodnutiach prijatých v roku 1986, resp. v roku 1994. Je teda úplne logické, prirodzené a vhodné zohľadniť takéto predchádzajúce prípady pri novom porušení, ku ktorému dochádzalo od roku 1996. Doba, ktorá uplynula medzi oboma porušeniami, nie je sama osebe relevantná (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Thyssen Stahl/Komisia, T‑141/94, Zb. s. II‑347). Časový interval medzi predchádzajúcimi rozhodnutiami a začiatkom nového porušenia je rovnaký, ba dokonca nižší, ako intervaly, ktoré už Súdny dvor a Súd prvého stupňa zohľadnili vo veciach, v ktorých boli vyhlásené rozsudky Michelin/Komisia, už citovaný v bode 157 vyššie, a z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 155 vyššie. Komisia dodáva, že v súlade s posledne uvedeným rozsudkom „môže“ zohľadniť čas, ktorý uplynul od predchádzajúceho porušenia ako jeden z nepriamych dôkazov potvrdzujúcich tendenciu vymaniť sa z pravidiel hospodárskej súťaže. V tomto prípade Komisia preskúmala práve túto otázku v odôvodnení č. 489 napadnutého rozhodnutia a dospela k záveru, že bolo potrebné zobrať do úvahy opakované porušenie.

 Posúdenie Všeobecným súdom

161    Bod 2 usmernení stanovuje ako príklad priťažujúcich okolností „opakované porušovanie toho istého typu tým istým podnikom (podnikmi)“.

162    Pojem „opakované porušovanie“ tak, ako je chápaný v niektorých vnútroštátnych právnych poriadkoch znamená, že osoba sa dopustila nových porušení po tom, čo jej bola uložená sankcia za podobné porušenia (rozsudky Thyssen Stahl/Komisia, už citovaný v bode 160 vyššie, bod 617, a Michelin/Komisia, už citovaný v bode 157 vyššie, bod 284).

163    Prípadné opakované porušenie sa nachádza medzi okolnosťami, ktoré treba zohľadniť pri analýze závažnosti predmetného porušenia (rozsudky Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 72 vyššie, bod 91, a z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 155 vyššie, bod 26).

164    V tomto prípade Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza, že EniChem už bol adresátom rozhodnutí Komisie v kartelovej oblasti (rozhodnutia Polypropylén a PVC II). To preukazuje, že skôr uložené pokuty neboli dostatočné na to, aby tento podnik zmenil svoje správanie. Komisia z toho vyvodzuje, že toto opakované porušovanie predstavuje priťažujúcu okolnosť odôvodňujúcu 50 % zvýšenie základnej sumy pokuty (odôvodnenie č. 487 napadnutého rozhodnutia).

165    Eni poukazuje predovšetkým na to, že skoršie rozhodnutia, ktoré spomína Komisia v napadnutom rozhodnutí, sa na neho nevzťahovali.

166    Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia v tomto prípade zohľadnila pojem „podnik“ v zmysle článku 81 ES, aby prihliadla k priťažujúcej okolnosti spojenej s opakovaním porušovania, čo Komisia potvrdzuje vo svojich písomných podaniach. Presnejšie povedané, Komisia sa v podstate domnievala, že ten istý podnik sa opakovane dopustil protiprávneho správania, a to napriek tomu, že právnické osoby zúčastnené na dotknutých porušeniach neboli totožné. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pod pojmom „podnik“ v zmysle článku 81 ES treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri judikatúru citovanú v bode 60 vyššie). V tomto kontexte sa treba domnievať, že keď sa chce Komisia odvolávať na pojem „podnik“ v zmysle článku 81 ES, musí uviesť presné a podrobné informácie, ktoré podporujú jej tvrdenie.

167    Treba však zdôrazniť, po prvé, že Komisia v odôvodnení č. 487 napadnutého rozhodnutia odkazuje na výraz „EniChem“ len všeobecne, pričom tento výraz je v odôvodnení č. 36 napadnutého rozhodnutia definovaný ako „každá spoločnosť, ktorú vlastní Eni SpA“. Treba preto konštatovať, že výraz, ktorý Komisia použila v napadnutom rozhodnutí v rámci posúdenia opakovaného porušovania, je relatívne nepresný, a to prinajmenšom pokiaľ ide o právnické osoby, ktoré tvoria hospodársku jednotku uvedenú v rozhodnutiach Polypropylén a PVC II. Navyše, aj keby tieto právnické osoby boli tie, ktoré sú spomenuté v odôvodneniach č. 26 až 35 napadnutého rozhodnutia, treba zdôrazniť, že spoločnosť Anic uvedená v rozhodnutí Polypropylén nie je medzi právnickými osobami spomenutými v uvedených odôvodneniach. Cieľom odôvodnení č. 26 až 35 napadnutého rozhodnutia je okrem toho v podstate opísať vývoj spoločností vo vlastníctve Eni počas porušovania, ku ktorému došlo po prijatí rozhodnutí Polypropylén a PVC II. Tieto odôvodnenia preto nemôžu poskytnúť dostatočne podrobnú a presnú informáciu o vývoji spoločností, ktoré Eni vlastnila pred porušením, za ktoré bola uložená sankcia napadnutým rozhodnutím.

168    Po druhé, Komisia v poznámke pod čiarou 262 napadnutého rozhodnutia odkazuje na rozhodnutia Polypropylén a PVC II, pričom uvádza, že „Eni“ bola uvedená v týchto rozhodnutiach. Najprv treba zdôrazniť, že výraz „Eni“ nie je v napadnutom rozhodnutí na rozdiel od výrazu „EniChem“ predmetom textovej skratky. Predovšetkým z odôvodnení č. 26 až 36 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že keď má Komisia na mysli Eni ako materskú spoločnosť ostatných spoločností používa výraz „Eni SpA“.

169    Po tretie, aj keby mala Komisia pri použití výrazu „Eni“ v poznámke pod čiarou 262 napadnutého rozhodnutia na mysli spoločnosti, ktoré sú súčasťou „podniku“ v zmysle článku 81 ES tvoreného právnickými osobami, ktoré ovláda Eni, treba zdôrazniť, že Komisia neuviedla v tejto súvislosti v napadnutom rozhodnutí žiadnu podrobnú a presnú informáciu. Komisia sa obmedzuje na to, že vo svojich písomných podaniach na Všeobecný súd uvádza, že Eni „úplne“ ovládala spoločnosti uvedené v rozhodnutiach Polypropylén a PVC II. Toto tvrdenie však okrem toho, že nie je potvrdené žiadnym dôkazným prostriedkom, nebolo prevzaté do napadnutého rozhodnutia.

170    Po štvrté, treba uviesť, že v tomto prípade je vývoj štruktúry a ovládania dotknutých spoločností zvlášť zložitý. Presnejšie povedané, rozhodnutie Polypropylén bolo adresované spoločnosti Anic, bez toho aby sa v ňom objavilo meno Eni. Pokiaľ ide o rozhodnutie PVC II, Komisia spomína v jeho odôvodnení č. 8 to, že spoločnosť Anic „sa stala“ EniChem SpA a v odôvodnení č. 43 to, že tento vývoj bol spôsobený „rôznymi reorganizáciami“ bez ďalšieho upresnenia. Navyše ani v tomto rozhodnutí sa neobjavuje meno Eni. Treba dodať, že v prejednávanej veci činnosť Eni v prípade dotknutých výrobkov pôvodne zabezpečoval EniChem Elastomeri (pred tým, ako sa táto spoločnosť zlúčila s EniChem SpA v roku 1997, teda po prijatí rozhodnutia PVC II) a že činnosti EniChem SpA boli následne prevedené na Polimeri, čo ešte pridáva na zložitosti štrukturálnemu vývoju dotknutých podnikov. V tomto kontexte prináležalo Komisii, aby bola zvlášť presná a uviedla všetky podrobné informácie nevyhnutné pre záver, že spoločnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí a spoločnosti uvedené v rozhodnutiach Polypropylén a PVC II tvorili ten istý „podnik“ v zmysle článku 81 ES.

171    Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti sa Všeobecný súd domnieva, že Komisia v napadnutom rozhodnutí neuviedla dostatočne podrobné a presné informácie na to, aby bolo možné odôvodniť, že ten istý „podnik“ v zmysle článku 81 ES sa opakovane dopustil protiprávneho správania. Za týchto okolností treba vyhovieť druhej časti druhého žalobného dôvodu a v dôsledku toho zrušiť článok 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom stanovuje výšku pokuty uloženej Eni na 272,25 milióna eur.

c)     O tretej časti založenej na pochybení pri výpočte pokuty súvisiacom s vylúčením Syndialu

 Tvrdenia účastníkov konania

172    Eni pripomína, že Komisia sa po tom, čo najprv zahrnula Syndial medzi osoby zodpovedné za porušenie, keď mu zaslala tak prvé, ako aj druhé oznámenie o výhradách, napriek tomu rozhodla vylúčiť ho spomedzi adresátov napadnutého rozhodnutia. Komisia odôvodnila túto svoju voľbu tým, že existovalo „vážne riziko, že v čase, keď bude rozhodnutie o uložení pokuty Syndialu v tejto veci prijaté a vykonávané, nebude mať Syndial už dostatok majetku na to, aby ju mohol zaplatiť“ (odôvodnenie č. 372 napadnutého rozhodnutia).

173    Kritérium, ktoré zohľadnila Komisia, aby vylúčila Syndial, však nie je v súlade so zásadami týkajúcimi sa nástupníctva a prevodov podnikov.

174    Eni odkazuje na tvrdenia vysvetlené v rámci prvého žalobného dôvodu a tvrdí, že ak po transformácii spoločnosti podnik, ktorý je považovaný za zodpovedný, naďalej existuje, zodpovedá naďalej za prípadné porušenie, z ktorého je obvinený. Jedinú výnimku z tejto zásady predstavuje zánik právnickej osoby. K tomu však v tomto prípade nijako nedošlo, pretože – ako sa zdôrazňuje aj v napadnutom rozhodnutí – Syndial naďalej existuje a nie je v likvidácii. Eni dodáva, že keď Komisia pripísala Polimeri zodpovednosť za údajné protisúťažné správania, ktorých sa dopustili iné spoločnosti patriace ku skupine skôr, než Polimeri prevzal chemický sektor, ignorovala skutočnosť, že až do konca roku 2001 bol Polimeri spoločným podnikom, ktorý spoločne ovládali Eni a Union Carbide.

175    Neodôvodnené vylúčenie Syndialu má dopad na výšku pokuty. Eni v tejto súvislosti uvádza, že celkový obrat Syndialu za rok predchádzajúci prijatiu napadnutého rozhodnutia bol 860 miliónov eur a že v prípade solidárnej zodpovednosti celková suma pokuty nesmie prekročiť 10 % obratu „najmenšieho podniku“. V tejto poslednej otázke odkazuje Eni na dielo doktríny. Hoci je Syndial vzatý do úvahy pri zohľadnení priťažujúcej okolnosti spočívajúcej v opakovanom porušení, je nenáležite vylúčený pri obmedzení výšky pokuty na hranicu 10 % stanovenú právnou úpravou. Z toho vyplýva, že celková suma pokuty uloženej Eni porušuje článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a zdá sa, že je výsledkom zjavného zneužitia právomoci.

176    Komisia navrhuje, aby tretia časť druhého žalobného dôvodu bola zamietnutá. Tvrdí predovšetkým, že vylúčenie Syndialu nemalo vplyv na výšku pokuty uloženej Eni.

 Posúdenie Všeobecným súdom

177    Zo skutočnosti, že viacero spoločností je solidárne zaviazaných na zaplatenie pokuty z dôvodu, že tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES vo vzťahu k uplatneniu hornej hranice pokuty stanovenej článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, nevyplýva, že záväzok každej z nich sa obmedzuje na 10 % obratu, ktorý daná spoločnosť dosiahla počas posledného účtovného roku. Horná hranica 10 % obratu v zmysle tohto ustanovenia sa totiž musí vypočítať na základe celkového obratu všetkých spoločností tvoriacich jedinú hospodársku jednotku konajúcu ako podnik v zmysle článku 81 ES, pretože výlučne celkový obrat spoločností, z ktorých sa tento podnik skladá, môže predstavovať informáciu o veľkosti a hospodárskej sile dotknutého podniku (rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, body 528 a 529, a z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 90).

178    Aj keby preto Syndial bol adresátom napadnutého rozhodnutia, výška pokuty, na zaplatenie ktorej by bol Eni solidárne zaviazaný, by nemohla byť obmedzená na 10 % obratu Syndialu. Z toho vyplýva, že tvrdenia Eni sú neúčinné.

179    Navyše, aj za predpokladu, že Eni svojimi tvrdeniami v skutočnosti spochybňuje zodpovednosť, ktorá bola voči nemu vyvodená za porušenie, ktorého sa dopustil EniChem SpA (neskôr Syndial) napriek tomu, že napadnuté rozhodnutie sa netýka Syndialu, je namieste tieto tvrdenia zamietnuť z rovnakých dôvodov, ako boli zhrnuté v bode 117 vyššie. Skutočnosť, že až do konca roku 2001 bol Polimeri spoločným podnikom, ktorý spoločne ovládali Eni a Union Carbide, nemôže tento záver zmeniť, keďže nie je sporné, že k prevodu činností medzi EniChem SpA (neskôr Syndial) a Polimeri došlo 1. januára 2002.

180    Vzhľadom na tieto skutočnosti musí byť tretia časť druhého žalobného dôvodu, ktorý uviedol Eni, zamietnutá ako nedôvodná.

181    Zo všetkých týchto dôvodov vyplýva, že treba vyhovieť druhej časti druhého žalobného dôvodu a v dôsledku toho zrušiť článok 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom stanovuje výšku pokuty uloženej Eni na 272,25 milióna eur, a zamietnuť v zostávajúcej časti návrhy na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia.

B –  O návrhoch na úpravu výšky pokuty

182    Z dôvodov vysvetlených v bodoch 166 až 171 vyššie najprv treba, aby Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci podľa článku 31 nariadenia č. 1/2003 zmenil článok 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia, pretože Komisia na to, aby dospela k sume 272,25 milióna eur v prípade Eni nesprávne zohľadnila priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v opakovanom porušovaní.

183    Aby bola vhodne stanovená výška pokuty, treba za daných okolností ponechať v zostávajúcej časti nezmenenú metódu výpočtu, ktorú použila Komisia.

184    Konečná výška pokuty uloženej Eni sa preto stanovuje na 181,5 milióna eur.

 O trovách

185    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 3 prvého pododseku toho istého ustanovenia môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania.Za okolností prejednávanej veci treba rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 2 písm. c) rozhodnutia Komisie K(2006) 5700 v konečnom znení z 29. novembra 2006 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 ES a článku 53 Dohody EHP (vec COMP/F/38.638 – Butadiénový kaučuk a butadiénstyrénový kaučuk vyrábaný emulznou polymerizáciou) sa zrušuje v rozsahu, v akom stanovuje výšku pokuty uloženej Eni SpA na 272,25 milióna eur.

2.      Výška pokuty uloženej Eni sa stanovuje na 181,5 milióna eur.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Dehousse

Wiszniewska‑Białecka

Wahl

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. júla 2011.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

A –  O návrhoch na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia

1.  O prvom dôvode založenom na protiprávnom pripísaní porušenia Eni

a)  O prvej časti založenej na nesprávnom uplatnení podmienok pripísateľnosti porušenia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

b)  O druhej časti založenej na nesprávnom uplatnení objektívnej zodpovednosti

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

c)  O tretej časti založenej na pochybení pri analýze skutočností, ktoré uviedol Eni

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

d)  O štvrtej časti založenej na porušení zásady obmedzenej zodpovednosti kapitálových spoločností a spoločných zásad v oblasti zodpovednosti

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

2.  O druhom dôvode uvedenom subsidiárne a založenom na protiprávnom stanovení výšky pokuty

a)  O prvej časti založenej na nesprávnom uplatnení násobiteľa na účely odstrašenia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

b)  O druhej časti založenej na neoprávnenom zvýšení základnej sumy pokuty z dôvodu opakovaného porušovania

Tvrdenia účastníkov konania

–  Tvrdenia Eni

–  Tvrdenia Komisie

Posúdenie Všeobecným súdom

c)  O tretej časti založenej na pochybení pri výpočte pokuty súvisiacom s vylúčením Syndialu

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

B –  O návrhoch na úpravu výšky pokuty

O trovách

---

* Jazyk konania: taliančina.