1

Pán Gordon vo svojom odvolaní navrhuje zrušenie rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev zo 7. februára 2007, Gordon/Komisia (T-175/04, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, ďalej len „napadnutý rozsudok“), v ktorom tento súd jednak rozhodol o zastavení konania týkajúceho sa žaloby o neplatnosť podanej odvolateľom proti rozhodnutiu Komisie Európskych spoločenstiev z 11. decembra 2003 (ďalej len „sporné rozhodnutie“), ktorým sa zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu z 28. apríla 2003potvrdzujúcemu správu o služobnom postupe (ďalej len „SSP“) odvolateľa za obdobie od 1. júla 2001 do 31. decembra 2002 z dôvodu neexistencie záujmu na konaní, a jednak zamietol návrh odvolateľa na náhradu škody, ktorú utrpel, ako neprípustný.

2

Podľa článku 43 Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev v jeho znení platnom v čase sporných okolností (ďalej len „služobný poriadok“) spôsobilosť, výkonnosť a správanie v službe každého úradníka, s výnimkou úradníkov v platových triedach A 1 a A 2, sú predmetom pravidelnej správy vypracovanej aspoň raz za dva roky za podmienok stanovených každou inštitúciou podľa ustanovení článku 110 služobného poriadku.

3

Dňa 26. apríla 2002 prijala Komisia rozhodnutie o všeobecných vykonávacích ustanoveniach článku 43 služobného poriadku (ďalej len „všeobecné vykonávacie ustanovenia“) a rozhodnutie o všeobecných vykonávacích ustanoveniach článku 45 služobného poriadku. Takto bol zavedený nový systém hodnotenia. Podľa prechodného ustanovenia v článku 4 ods. 1 týchto ustanovení prvé hodnotené obdobie vykonané podľa nového systému pokrývalo interval od 1. júla 2001 do 31. decembra 2002.

4

Podľa článku 5 ods. 3 všeobecných vykonávacích ustanovení článku 45 služobného poriadku je úradník v zásade povýšený vtedy, keď súčet zásluhových bodov zodpovedajúcich hodnoteniu vyplývajúcemu zo SSP a z prednostných bodov pridelených podľa článkov 6, 7 a 9 týchto ustanovení a zhromaždených počas jedného alebo viacerých hodnotených období prekročí „hranicu povýšenia“.

5

Postup hodnotenia úradníkov, vytvorenie SSP, ako aj jej napadnutie sú upravené najmä v článkoch 7 a 8 všeobecných vykonávacích ustanovení.

6

Článok 7 ods. 2 týchto ustanovení uvádza, že „pri príležitosti formálneho stretnutia s úradníkom na konci hodnoteného obdobia hodnotiteľ preskúma výkonnosť, spôsobilosť, ktorú preukázal, a správanie v službe; diskutuje s ním o jeho potrebách v oblasti vzdelávania a o ďalšom vývoji jeho služobného postupu… Toto formálne uskutočnenie rozhovoru predstavuje základnú úlohu hodnotiteľa“ [neoficiálny preklad].

7

Podľa článku 7 ods. 5 týchto ustanovení, „ak úradník nie je spokojný s obsahom správy, okamžite o tom informuje hodnotiteľa a v časti správy určenej na ‚komentár‘ uvedie svoje želanie stretnúť sa s overovateľom, pričom poukáže na dôvody svojej žiadosti. Overovateľ zorganizuje v rámci lehoty 5 pracovných dní rozhovor s dotknutou osobou, s cieľom dosiahnuť dohodu, pričom po jeho ukončení overovateľ buď správu zmení, alebo ju potvrdí a následne ju opäť zašle dotknutej osobe. Tá v lehote 5 pracovných dní správu podpíše/parafuje na znak súhlasu a odovzdá ju hodnotiteľovi, ktorý je okamžite podpíše/parafuje…“ [neoficiálny preklad].

8

Odsek 6 uvedeného článku 7 spresňuje, že „ak úradník nie je spokojný s rozhodnutím overovateľa, môže ho v lehote 5 pracovných dní požiadať, aby vec predložil spoločnému hodnotiacemu výboru uvedenému v článku 8“ [neoficiálny preklad].

9

Článok 8 ods. 5 všeobecných vykonávacích ustanovení uvádza, že „hoci výbor nemôže nahrádzať hodnotiteľov pri posúdení práce dotknutej osoby, ubezpečí sa, že správa bola vypracovaná spravodlivo, objektívne a v súlade s normami riadneho hodnotenia. Overí tiež, či boli dodržané postupy (pokiaľ ide o rozhovor/rozhovory, lehoty atď.). V tejto súvislosti uskutoční debaty, ktoré pokladá za užitočné“ [neoficiálny preklad].

10

Článok 8 ods. 7 týchto ustanovení stanovuje, že „stanovisko hodnotiaceho výboru oznámené úradníkovi, ako aj hodnotiteľovi a overovateľovi sa zašle revíznemu hodnotiteľovi. V rámci lehoty 3 pracovných dní revízny hodnotiteľ správu pred jej zaslaním dotknutej osobe buď potvrdí, alebo zmení. Keď sa revízny hodnotiteľ odchýli od odporúčaní uvedených v stanovisku spoločného hodnotiaceho výboru, je povinný svoje rozhodnutie odôvodniť. Kópia správy sa zašle spoločnému hodnotiacemu výboru. Správa sa tým považuje za definitívnu“ [neoficiálny preklad].

11

Článok 53 služobného poriadku znie:

„Ak posudková komisia zistí, že na úradníka sa uplatňujú ustanovenia článku 78, tento úradník automaticky odíde do dôchodku v posledný deň mesiaca, v ktorom menovací orgán uzná jeho trvalú neschopnosť plniť si svoje povinnosti.“

12

Článok 78 služobného poriadku stanovuje:

„Úradník má spôsobom uvedeným v článkoch 13 až 16 prílohy VIII nárok na invalidný dôchodok v prípade úplnej trvalej invalidity, ktorá mu bráni v plnení povinností zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho profesijnej kategórii.

…“

13

Príloha VIII služobného poriadku stanovuje systém dôchodkového zabezpečenia. Články 13 až 16 v kapitole 3 s názvom „Invalidný dôchodok“ znejú takto:

„Článok 13

Pokiaľ článok 1 ods. 1 neustanovuje inak, úradník, ktorý nedovŕšil 65 rokov veku, ktorý kedykoľvek počas obdobia, v ktorom získaval práva na dôchodok, je uznaný posudkovou komisiou za osobu trpiacu úplnou trvalou invaliditou, ktorá mu bráni v plnení povinností zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho profesijnej kategórii, a ktorý musí z týchto dôvodov prerušiť svoju službu v Spoločenstvách, má počas trvania tejto práceneschopnosti nárok na invalidný dôchodok, uvedený v článku 78 služobného poriadku. Invalidný dôchodok a starobný dôchodok sa nevyplácajú súbežne.

Článok 14

Nárok na platbu invalidného dôchodku vznikne od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po odchode úradníka do dôchodku podľa článku 53 služobného poriadku.

Ak bývalý úradník prestane spĺňať požiadavky pre platbu dôchodku, musí byť opätovne dosadený na prvé pracovné miesto zodpovedajúce jeho profesijnej kategórii, ktoré sa uvoľní v jeho kategórii alebo službe, ak spĺňa požiadavky na toto miesto. Ak odmietne ponúknuté miesto, zachová si právo na opätovné dosadenie, keď sa uvoľní ďalšie pracovné miesto zodpovedajúce jeho profesijnej kategórii, v jeho kategórii alebo službe za rovnakých podmienok; ak odmietne druhý raz, môžu ho požiadať, aby odstúpil z funkcie; v tom prípade sa uplatnia ustanovenia článku 16 prílohy VIII.

Ak bývalý úradník poberajúci invalidný dôchodok zomrie, nárok na dôchodok zanikne po uplynutí kalendárneho mesiaca, počas ktorého zomrel.

Článok 15

Kým bývalý úradník poberajúci invalidný dôchodok nedovŕši vek 60 rokov, inštitúcia ho môže pravidelne podrobovať lekárskym vyšetreniam, aby zistila, či ešte spĺňa požiadavky pre platbu dôchodku.

Článok 16

Ak bývalý úradník, ktorý čerpal invalidný dôchodok, bude opätovne dosadený na pracovné miesto vo svojej inštitúcii alebo v inej inštitúcii Spoločenstiev, obdobie, počas ktorého dostával invalidný dôchodok, sa vezme do úvahy na účely výpočtu jeho starobného dôchodku, bez platby nedoplatkov na príspevkoch zo strany úradníka.“

14

Relevantné okolnosti sú v napadnutom rozsudku opísané v bodoch 7 až 12 týmto spôsobom:

15

Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 7. mája 2004 podal odvolateľ žalobu o neplatnosť proti spornému rozhodnutiu a návrh na náhradu škody.

16

Komisia podala 1. marca 2005 návrh na zastavenie konania týkajúceho sa žaloby odvolateľa o neplatnosť z dôvodu jeho odchodu do dôchodku, pričom tvrdila, že úradník, ktorý odišiel do dôchodku z dôvodu stavu úplnej trvalej invalidity, nemá záujem na konaní namierenom proti SSP, ktorá sa na neho vzťahuje, keďže podľa judikatúry jediným účelom tejto správy je slúžiť ako základ na budúce rozhodnutia týkajúce sa jeho služobného postupu. Komisia tiež napadla prípustnosť návrhu na náhradu škody. Uznesením Súdu prvého stupňa z 10. júna 2005 bolo konanie o návrhu na zastavenie konania spojené s konaním vo veci samej, pričom o trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej.

17

V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol o žalobe o neplatnosť sporného rozhodnutia, ako aj o návrhu odvolateľa na náhradu škody a napokon o opatreniach na zabezpečenie priebehu konania, o ktoré odvolateľ požiadal.

18

Súd prvého stupňa rozhodol, že konanie o žalobe o neplatnosť je potrebné zastaviť, a to z týchto dôvodov uvedených v bodoch 27 až 39 napadnutého rozsudku:

19

Súd prvého stupňa zamietol návrh na náhradu škody ako neprípustný z nasledujúcich dôvodov uvedených v bodoch 42 až 45 napadnutého rozsudku:

20

Súd prvého stupňa usúdil, že žiadosť odvolateľa, aby mu Komisia predložila rôzne dokumenty, a to zápisnicu zo zasadnutí spoločného hodnotiaceho výboru, dve najpriaznivejšie a dve najmenej priaznivé SSP vzťahujúce sa na úradníkov jeho oddelenia za obdobie od 1. júla 2001 do 31. decembra 2002, ako aj dokument týkajúci sa oficiálnych kvantitatívnych noriem prekladacích oddelení na uvedené obdobie, nemá pre vyriešenie sporu žiaden význam, a preto sa musí zamietnuť.

21

Odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:

22

Komisia navrhuje odvolanie zamietnuť a zaviazať odvolateľa na náhradu všetkých trov konania.

23

Na podporu svojho odvolania uvádza odvolateľ štyri dôvody. Prvé tri odvolacie dôvody sa vzťahujú na rozhodnutie Súdu prvého stupňa týkajúce sa žaloby o neplatnosť, štvrtý odvolací dôvod sa vzťahuje na rozhodnutie Súdu prvého stupňa týkajúce sa návrhu na náhradu škody.

24

Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok je poznačený nesprávnym právnym posúdením, keďže Súd prvého stupňa usúdil, po prvé, že SSP má pre hodnoteného úradníka význam, len ak má tento úradník pred sebou pokračovanie svojho služobného postupu, po druhé, že odchod do dôchodku z dôvodu trvalej invalidity sa rovná stálemu ukončeniu výkonu služby, a po tretie, že z práva na účinnú súdnu ochranu, ktoré sa uplatňuje v prípade choroby z povolania, nevyplýva právo na podanie žaloby proti spornému rozhodnutiu.

25

Odvolateľ v prvom rade uvádza, že Súd prvého stupňa sa tým, že nezohľadnil presnú úlohu SSP, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

26

Poukazuje na to, že judikatúra, z ktorej vychádza Súd prvého stupňa v bode 28 napadnutého rozsudku, už nie je relevantná, keďže sa vzťahuje na starý systém hodnotenia, platný pred rokom 2003, v rámci ktorého hodnotenie malo pri povyšovaní len doplňujúcu úlohu. Súčasný systém hodnotenia však zahŕňa aritmetickú väzbu na povýšenie alebo prepustenie a oveľa významnejší manévrovací priestor, pokiaľ ide o zrýchlenie alebo spomalenie služobného postupu. Podľa odvolateľa nie je v rámci tohto nového systému vhodné označiť dokument, ktorý má významný objektívny dosah, za „interný“. Okrem toho úloha úradníka v rámci postupu hodnotenia nemôže byť v porovnaní s úlohou správneho orgánu degradovaná na sekundárnu úroveň.

27

V druhom rade odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia dôsledkov invalidity. Posúdil totiž invaliditu ako definitívny stav. Z článku 14 prílohy VIII služobného poriadku pritom jasne vyplýva, že invalidita je napraviteľná, čo sa odráža i v praxi, podľa ktorej sú prípady invalidity bežne opätovne preskúmavané lekárskou službou Komisie každé dva roky.

28

Okrem toho odvolateľ zdôrazňuje, že hoci rozhodnutie z 15. februára 2005 o jeho odchode do dôchodku bolo prijaté na dva roky, jeho obnovenie uskutočnené v priebehu roka 2007 lekárskou službou Komisie bolo obmedzené na rok, čo poukazuje na to, že jeho opätovné dosadenie do služby nie je len hypotetické, takže jeho záujem na zrušení sporného rozhodnutia vznikol a je trvajúci.

29

V treťom rade odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa nezohľadnil okolnosti všeobecnej zásady účinnej súdnej ochrany.

30

Odvolateľ tvrdí, že v prejednávanej veci lekári nevylúčili hypotézu, podľa ktorej jeho invalidita vyplýva z jeho povolania. Posudková komisia si však pred rozhodnutím o tejto otázke chcela vypočuť názor príslušných orgánov, teda podľa odvolateľa stanovisko Súdu prvého stupňa. Skutočnosť, že Súd prvého stupňa vo veci samej nerozhodol, znamená, že situácia je zablokovaná tak z pohľadu odvolateľa, ako aj z pohľadu lekárskej služby Komisie a posudkovej komisie.

31

Rozhodnutie o otázke, či invalidita vyplýva z povolania, by pritom určilo buď spôsob, na základe ktorého by odvolateľ mohol byť opätovne dosadený na svoje pracovné miesto, alebo v opačnom prípade úroveň jeho invalidného dôchodku. Za týchto okolností odvolateľ tvrdí, že nemožno tvrdiť, že jeho záujem na konaní je len hypotetický a že o tejto otázke by bolo potrebné rozhodnúť iba v prípade opätovného dosadenia.

32

Odvolateľ tvrdí, že keďže účinná súdna ochrana predstavuje základné právo, dotknutá právna úprava a právne skutočnosti nemôžu byť uplatňované reštriktívne.

33

Pokiaľ ide o prvý odvolací dôvod, Komisia spochybňuje tvrdenie odvolateľa o tom, že odôvodnenie Súdu prvého stupňa v bode 28 napadnutého rozsudku nie je relevantné, pretože odkazuje na systém hodnotenia, ktorý sa uplatňoval pred rokom 2003, a nie na aktuálny systém.

34

Komisia predovšetkým uvádza, že dotknutá SSP sa týka obdobia pred rokom 2003, teda obdobia medzi 1. júlom 2001 a 31. decembrom 2002. Preto predpokladá, že odvolateľ sa zameriava skôr na systém hodnotenia zavedený od júla 2001.

35

Komisia tvrdí, že vždy existovala spojitosť medzi hodnotením úradníkov a ich povýšením. Tak je to aj v súčasnosti, keďže relevantné ustanovenia nového služobného poriadku prijatého v priebehu roka 2004 sa aj naďalej nachádzajú v kapitole nazvanej „Hodnotenie, postup do vyššieho stupňa a povýšenie“. Podľa Komisie by bolo hodnotenie zbytočné bez vzťahu medzi hodnotením a povýšením úradníkov. Domnieva sa, že odvolateľ nepredložil nijaké seriózne tvrdenie ani nepoukázal na akúkoľvek údajne významnú zmenu v pravidlách, ani necitoval na podporu svojho stanoviska nové vývojové tendencie v judikatúre.

36

Pokiaľ ide o druhý odvolací dôvod týkajúci sa dôsledkov rozhodnutia o odchode do dôchodku z dôvodu invalidity, Komisia uvádza, že odvolateľ sa obmedzuje na uvedenie článku 14 prílohy VIII služobného poriadku bez toho, aby akokoľvek poukazoval na jeho články 53 a 78. Ako pritom vyplýva z napadnutého rozsudku, uvedený článok 14 sa nemôže vnímať izolovane. Služobný poriadok totiž zavádza jednoznačný rozdiel medzi dočasnou invaliditou (článok 59) na jednej strane a trvalou invaliditou (článok 53) na strane druhej. Kým dočasná invalidita prináša právo na nemocenskú dovolenku, trvalá invalidita vedie k odchodu dotknutého úradníka do dôchodku.

37

Komisia sa domnieva, že skutočnosť, že lekárska služba svoje rozhodnutie o invalidite odvolateľa obnovila na jeden rok, a nie na dva roky, nie je na účely posúdenia významu invalidity relevantná. Interval medzi lekárskymi vyšetreniami totiž nemožno považovať za kritérium určenia, či je invalidita úradníka dočasná, alebo trvalá. Ak prípad invalidity spadá do rámca pôsobnosti článku 78 služobného poriadku, mala by sa považovať za trvalú. Okrem toho bez ohľadu na článok 14 prílohy VIII služobného poriadku by sa invalidita mala za trvalú považovať počas jej trvania.

38

Pokiaľ ide o tretí odvolací dôvod týkajúci sa nerešpektovania práva na účinnú súdnu ochranu, Komisia tvrdí, že je založený na chybnom predpoklade. V rozpore s tvrdením odvolateľa Súdu prvého stupňa neprináleží rozhodovať o pôvode invalidity, ktorá bola v súvislosti s ním konštatovaná. Komisia tvrdí, že ide o lekárske rozhodnutie, ktoré spadá do pôsobnosti lekárskeho orgánu, teda do pôsobnosti lekára menovacieho orgánu alebo lekárskeho konzília podľa článku 19 a nasl. vykonávacích pravidiel článku 73 služobného poriadku. Z toho vyplýva, že keď posudková komisia odložila rozhodnutie o pôvode tejto invalidity, kým prijmú stanovisko „príslušné orgány“, mala tým na mysli stanovisko lekárskych orgánov, a nie napadnutý rozsudok.

39

Komisia dopĺňa, že odvolateľ mal stále možnosť podať návrh na začatie konania podľa článku 73 služobného poriadku, aby sa určilo, či uvedená invalidita vyplýva z povolania. Takto by nebol pripravený o súdnu ochranu v tejto súvislosti.

40

Okrem toho Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa nepripravil odvolateľa o súdnu ochranu ani v súvislosti s dotknutou SSP, keďže úplne nevylúčil možnosť, že by odvolateľ mohol mať záujem túto správu napadnúť neskôr, v prípade, že by bol opätovne dosadený na svoje pracovné miesto.

41

Na úvod je potrebné zdôrazniť, že Komisia, tak ako všetky inštitúcie Spoločenstva, má osobitnú povinnosť transparentnosti, pokiaľ ide o hodnotenie, postup a povýšenie jej zamestnancov, pričom rešpektovanie tejto povinnosti je zabezpečené formálnym konaním na základe článkov 43 a 46 služobného poriadku.

42

V tejto súvislosti je SSP podstatným dokumentom pri hodnotení osôb zamestnaných inštitúciami, pretože umožňuje posúdiť spôsobilosť, výkonnosť a správanie úradníka, ako to uvádza článok 43 služobného poriadku. Táto správa sa vypracováva najmenej raz za dva roky za podmienok, ktoré určí každá inštitúcia v súlade s článkom 110 služobného poriadku.

43

Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bode 49 svojich návrhov, SSP predstavuje hodnotenie zo strany hierarchicky nadriadených, týkajúce sa spôsobu, akým hodnotený úradník plní povinnosti, ktoré mu boli zverené, a jeho správania v službe počas dotknutého obdobia.

44

V prvom rade treba uviesť, že SSP predstavuje nezávisle od svojho budúceho použitia písomný a úradný dôkaz o kvalite práce úradníka. Takéto hodnotenie nespočíva len v opise úloh vykonávaných počas dotknutého obdobia, ale obsahuje aj posúdenie ľudských kvalít, ktoré hodnotená osoba preukázala pri výkone svojho zamestnania.

45

Preto má každý úradník právo, aby jeho práca bola schválená správnym a spravodlivým posúdením. Z toho v súlade s právom na účinnú súdnu ochranu vyplýva, že úradníkovi musí byť v každom prípade priznané právo na napadnutie SSP, ktorá sa na neho vzťahuje, a to z dôvodov jej obsahu alebo preto, lebo nebola vypracovaná v súlade s pravidlami služobného poriadku.

46

V druhom rade, aj keď je pravda, že úradník, v súvislosti s ktorým posudková komisia uznala, že sa nachádza v stave úplnej trvalej práceneschopnosti, odchádza automaticky do dôchodku v zmysle článkov 53 a 78 služobného poriadku, situácia takého úradníka sa líši od situácie úradníka, ktorý dosiahne dôchodkový vek, odstúpi z funkcie alebo je prepustený, lebo ide o napraviteľnú situáciu.

47

Úradník postihnutý takouto invaliditou môže jedného dňa opäť začať vykonávať svoje funkcie v rámci inštitúcie Spoločenstva podľa článku 16 prílohy VIII služobného poriadku. V tejto súvislosti musí byť všeobecné ustanovenie článku 53 služobného poriadku vnímané spolu s osobitnými ustanoveniami článkov 13 až 15 prílohy VIII služobného poriadku. Činnosť úradníka, ktorý bol vyhlásený za invalidného, je len prerušená, pričom vývoj jeho situácie v rámci inštitúcie podmieňuje pretrvávanie podmienok odôvodňujúcich túto invaliditu, ktoré môže byť kontrolované v pravidelných intervaloch.

48

V prejednávanej veci nebolo na strane odvolateľa považované splnenie všetkých podmienok požadovaných na odôvodnenie automatického odchodu do dôchodku pre úplnú trvalú invaliditu v súlade s článkom 13 prílohy VIII služobného poriadku za definitívne. To podporuje aj skutočnosť, že lekárska služba Komisie poverená preskúmaním invalidity odvolateľa obnovila 31. januára 2007 vyhlásenie o jeho invalidite len na ďalší rok, a nie na dva roky, ako to bolo v prípade pôvodného rozhodnutia posudkovej komisie z 1. februára 2005. Z toho vyplýva, že možnosť opätovného dosadenia odvolateľa nie je len hypotetická, ale reálna.

49

Ak úradník uznaný za postihnutého úplnou trvalou invaliditou pritom môže byť opätovne dosadený do služby v inštitúciách, má rovnaké právo ako aktívny úradník nazrieť do svojej SSP, ktorá bola vypracovaná spravodlivo, objektívne a v súlade s normami riadneho hodnotenia.

50

Za predpokladu opätovného dosadenia by mala mať SSP význam pre postup úradníka v rámci jeho služby alebo v rámci inštitúcií Spoločenstva. Mala by predstavovať konkrétny a úradný dôkaz o jeho kompetentnosti a o jeho skúsenostiach v rámci inštitúcie, na ktorý sa môže odvolávať. Mala by tiež umožniť nadriadenému porovnať zásluhy kandidátov na prípadné povýšenie alebo preloženie.

51

Z toho vyplýva, že je potrebné sa domnievať, že úradník v stave úplnej trvalej invalidity podľa článkov 53 a 78 služobného poriadku si zachováva záujem na napadnutí SSP.

52

Keďže z vyhlásenia o trvalej invalidite pána Gordona nemožno vyvodiť, že by sa jedného dňa nemohol vrátiť do inštitúcií Spoločenstva, nemožno vylúčiť, že by sa po prípadnom návrate v rámci týchto inštitúcií mohol odvolať na dotknutú SSP.

53

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba považovať prvé dva odvolacie dôvody za dôvodné. Z toho vyplýva, že je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť v rozsahu, v akom z neho vyplýva, že konanie o návrhu na zrušenie sporného rozhodnutia sa zastavuje, a to bez toho, aby bolo treba skúmať tretí odvolací dôvod, z ktorého by nemohlo vyplývať zrušenie v širšom rozsahu.

54

Odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil chyby, keď z dôvodu nespresnenia povahy a rozsahu ujmy rozhodol o neprípustnosti jeho návrhu na náhradu škody. Uvádza totiž, že podľa judikatúry Súdu prvého stupňa citovanej v samotnom napadnutom rozsudku nie je za osobitných okolností nevyhnutné v návrhu spresniť presný rozsah ujmy ani vyčísliť sumu požadovanej náhrady škody.

55

Odvolateľ tiež tvrdí, že nikdy neočakával ani nepožadoval rozhodnutie o ujme bez rozhodnutia o žalobe o neplatnosť. Spresňuje, že vo svojej replike pred Súdom prvého stupňa si výslovne vyhradil právo na začatie konania s cieľom získať náhradu utrpenej ujmy v zmysle očakávaného rozsudku Súdu prvého stupňa.

56

Odvolateľ sa domnieva, že z dôvodu osobitných okolností a komplexnosti jeho situácie by sa o ujme malo rozhodnúť až po tom, ako Súdny dvor rozhodne o žalobe o neplatnosť.

57

Tvrdí však, že ak Súdny dvor konštatuje, že skutočne bol obeťou nespravodlivého hodnotenia, ako aj závažnej nespravodlivosti a že z toho dôvodu jeho služobný postup naozaj utrpel nenapraviteľnú ujmu, náhrada škody vo výške 1,5 milióna eur nie je neprimerane vysoká.

58

Komisia tvrdí, že možnosť oslobodenia od povinnosti spresnenia presného rozsahu utrpenej ujmy v návrhu je len výnimkou. Z bodu 44 napadnutého rozsudku vyplýva, že Súd prvého stupňa usúdil, že prípad odvolateľa do rámca tejto výnimky nespadá. Podľa Komisie odvolateľ pred Súdom prvého stupňa neuviedol ani len najmenšiu okolnosť svojho prípadu, ktorá by mu mohla umožniť výnimku zo všeobecného pravidla. Okrem toho odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol, v čom sa Súd prvého stupňa mýlil pri uplatnení tohto pravidla. Preto Komisia z toho vyvodila záver, že tvrdenie odvolateľa je vystavené novej námietke neprípustnosti z dôvodu neexistencie argumentácie na podporu jeho stanoviska.

59

Komisia okrem toho spochybňuje tvrdenie odvolateľa, podľa ktorého Súd prvého stupňa nemal rozhodovať o otázke ujmy z dôvodu, že odvolateľ signalizoval svoj zámer neskôr začať osobitné konanie s cieľom získať náhradu údajne spôsobenej ujmy. Toto tvrdenie totiž nemá oporu v spise veci v prvostupňovom konaní.

60

Je potrebné konštatovať, že Súd prvého stupňa zamietol návrhy na náhradu škody ako neprípustné, keďže odvolateľ sa jednak obmedzil na požadovanie náhrady škody vyplývajúcej z ujmy spôsobenej na jeho služobnom postupe, zdraví a spokojnosti bez toho, aby vyčíslil jej výšku, a bez toho, aby dostatočne presne určil prvky, na základe ktorých by bolo možné stanoviť jej rozsah, a jednak v súvislosti s nemajetkovou ujmou, okrem úplnej neexistencie jej odhadu, neumožnil Súdu prvého stupňa posúdiť jej rozsah a povahu.

61

V tejto súvislosti postačuje uviesť, že otázka, či odvolateľ dostatočne odôvodnil sumu požadovanej náhrady škody, vyžaduje skutkové posúdenie, ktoré je mimo rozsahu právomoci Súdneho dvora, keďže jeho posúdenie sa vzťahuje iba na dodržanie právnych noriem napadnutým rozsudkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. februára 1996, Buralux a i./Rada, C-209/94 P, Zb. s. I-615, bod 21).

62

Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bode 78 svojich návrhov, návrh na priznanie sumy 1,5 milióna eur z dôvodu odškodnenia pre prípad, že Súdny dvor vecne preskúma spor, je navyše novým návrhom v zmysle článku 113 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý musí byť vyhlásený za neprípustný.

63

Z toho vyplýva, že odvolanie, ktoré podal odvolateľ, je potrebné zamietnuť ako neprípustné v rozsahu, v akom napáda zamietnutie jeho návrhu na náhradu škody Súdom prvého stupňa.

64

Podľa článku 61 prvého odseku druhej vety Štatútu Súdneho dvora, ak tento súd zruší rozhodnutie Súdu prvého stupňa, môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje. O takýto prípad ide v prejednávanej veci, pokiaľ ide žalobu o neplatnosť.

65

Odvolateľ v prvom rade navrhuje zrušenie sporného rozhodnutia, ktorým sa zamieta jeho sťažnosť proti rozhodnutiu z 28. apríla 2003 potvrdzujúceho SSP, ktorá sa na neho vzťahovala za obdobie od 1. júla 2001 do 31. decembra 2002.

66

Na podporu svojej žaloby uviedol tri dôvody, pričom prvý sa týka porušenia podstatných formálnych náležitostí a práva na obranu.

67

V tejto súvislosti odvolateľ tvrdí, že v rámci interného opravného konania proti SSP vznikli viaceré nezrovnalosti. Tvrdí najmä, že nebola dodržaná druhá etapa tohto konania spočívajúca v tom, že spoločný hodnotiaci výbor skontroluje formálne a materiálne podmienky tejto SSP.

68

Preskúmanie, ktoré vykonal tento výbor, sa obmedzilo na procesné hľadisko a netýkalo sa merita veci. Keďže sa totiž nekonal formálny rozhovor s overovateľom SSP, uvedený výbor odporučil, aby sa tento rozhovor uskutočnil. Spis odvolateľa však nebol následne zaslaný tomuto výboru, aby sa aj ten mohol vyjadriť k otázke, či SSP bola vypracovaná spravodlivo, objektívne a v súlade s normami riadneho hodnotenia, ako to predpisuje článok 8 ods. 5 všeobecných vykonávacích ustanovení.

69

Podľa odvolateľa táto medzera predstavuje vážnu nezrovnalosť, ktorá poznamenáva interné opravné konanie. Spoločný hodnotiaci výbor je totiž vzhľadom na svoje zloženie jediným odvolacím orgánom, v rámci ktorého zamestnanci vykonávajúci rovnaké funkcie ako on mohli preskúmať jeho hodnotenie. Navyše stanovisko výboru má vysokú hodnotu, pretože v prípade, ak sa ním revízny hodnotiteľ odmietne riadiť, je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie.

70

Komisia tvrdí, že odvolateľ nemôže vyvodzovať žiadne tvrdenie z toho, že spoločný hodnotiaci výbor sa obmedzil na to, že konštatoval, že formálny rozhovor s overovateľom SSP sa nekonal, lebo on sám neinformoval tento výbor, že uvedený rozhovor sa uskutočnil 25. marca 2003.

71

Zo spisu vyplýva, že spoločný hodnotiaci výbor nerozhodol o obsahu dotknutej SSP, hoci je jeho povinnosťou tak urobiť, ak mu bol, tak ako v prejednávanej veci, predložený opravný prostriedok. Tento výbor totiž vo svojom stanovisku zaslanom revíznemu hodnotiteľovi 11. apríla 2003 iba konštatoval, že formálny rozhovor s overovateľom sa neuskutočnil, čo je v rozpore s článkom 7 všeobecných vykonávacích ustanovení.

72

Preto revízny hodnotiteľ nemohol vo svojom rozhodnutí z 28. apríla 2003 rozhodnúť o internom opravnom prostriedku odvolateľa, pokiaľ spoločný hodnotiaci výbor neprijal vlastné stanovisko o obsahu dotknutej SSP, z čoho vyplýva, že SSP nebola definitívna.

73

Ako zdôraznil generálny advokát v bode 96 svojich návrhov, tým, že sa revízny hodnotiteľ vo svojom rozhodnutí z 28. apríla 2003 vyjadril tak, ako to urobil, zaobchádzal s právom odvolateľa na opravný prostriedok pred spoločným hodnotiacim výborom ako s čisto formálnou etapou. Pokiaľ je však vec prednesená tomuto výboru, preskúmanie obsahu SSP predstavuje podstatnú formálnu záležitosť, lebo po prvé uvedený výbor je jediným orgánom zúčastňujúcim sa na hodnotení, ktorého členmi sú zástupcovia zamestnancov, a po druhé jeho stanovisko musí revízny hodnotiteľ zohľadniť.

74

Zdá sa teda, že skutočnosť, že spoločný hodnotiaci výbor sa nevyjadril k obsahu dotknutej SSP v súlade s článkom 8 všeobecných vykonávacích ustanovení, predstavuje podstatné porušenie postupu vypracovania SSP, ktoré zasahuje do práv odvolateľa.

75

Preto bez toho, aby bolo treba rozhodnúť o ostatných dôvodoch na podporu žaloby o neplatnosť, je potrebné sporné rozhodnutie zrušiť.

76

Podľa článku 122 rokovacieho poriadku, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

77

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 uvedeného rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže pán Gordon navrhol zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v oboch stupňoch.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol a vyhlásil: