I — Úvod

II — Právny rámec

A — Právna úprava Spoločenstva

B — Vnútroštátne právo

III — Skutkový stav konania vo veci samej a prejudiciálne otázky

IV — Konanie pred Súdnym dvorom

V — Hlavné tvrdenia účastníkov konania

VI — Právne posúdenie

A — Úvodné pripomienky

B — Úvodné úvahy o povahe a funkcii náhrady škody za používanie

C —  Oetapách preskúmania vyplývajúceho z prejudiciálnej otázky

D — Vzťahuje sa na náhradu škody pojem penalizácia a je teda nezlučiteľná so smernicou 97/7?

E — Vzťahuje sa na náhradu škody pojem náklady a je teda nezlučiteľná so smernicou 97/7?

1. Pojem náklady v smernici 97/7 — výklad podľa znenia a systematiky viet

2. Pojem náklady v smernici 97/7 — teleologický a systematický prístup

3. Presnejšia analýza pojmu porovnanie rizík, ktoré je podkladom smernice 97/7, potvrdzuje doterajší výklad

4. Nevykonanie informačnej povinnosti a následky

5. Môže možnosť zneužitia, ktorej sa niektorí dopustia, mať za následok právnu úpravu, ktorá znevýhodní všetkých spotrebiteľov?

6. Vymedzenie v porovnaní s judikatúrou Schulte a Crailsheimer Volksbank

7. Záver

F — Preventívne pre prípad, že by sa Súdny dvor domnieval, že náhrada za používanie nespadá pod pojem penalizácia alebo náklady v zmysle smernice 97/7: vzťahuje sa na právnu úpravu o náhrade za používanie právomoc členských štátov?

VII — Návrh

1.

Toto prejudiciálne konanie sa týka výkladu článku 6 ods. 2 v spojení s odsekom 1 prvým pododsekom druhou vetou smernice 97/7/ES Európskeho parlamentu a Rady z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku. ( 2 )

2.

Spor vo veci samej vznikol v dôsledku odstúpenia od zmluvy na diaľku. Účastníci konania sa rozchádzajú v otázke, či má žalovaná právo pri vrátení kúpnej ceny túto cenu znížiť o hodnotu užívania tovaru žalobkyňou.

3.

Zmluvy na diaľku sú charakterizované skutočnosťou, že predávajúci a kupujúci nevyjednávajú o zmluve v obchode. Ani v okamihu prípravy zmluvy ani počas jej uzavretia, predávajúci — logicky v tomto kontexte určený ako dodávateľ — a spotrebiteľ nemajú osobný kontakt v zmysle súčasnej fyzickej prítomnosti. ( 3 ) Zmluva je uzatváraná v rámci predaja na diaľku alebo v rámci poskytovania služieb organizovaného dodávateľom. ( 4 ) Táto transakcia je realizovaná výlučne prostriedkami komunikácie na diaľku, pričom tento pojem prostriedkov komunikácie na diaľku musí byť podľa prílohy I smernice 97/7 v rámci uplatnenia tejto smernice chápaný v širšom zmysle. Pokrýva klasické prostriedky komunikácie na diaľku, ktorými sú listy, tlačivá, katalógy a telefonické hovory. Zahŕňa taktiež nové prostriedky poplatné vývojom technológií, ktoré umožňujú obchodovať cez internet a ďalšie médiá, akými sú teletext, videofonické služby, elektronická pošta a teleshopping. Nové technológie teda ukladajú úpravu spôsobov ochrany spotrebiteľov, ktoré by zohľadňovali záujmy dodávateľov. V rámci preskúmania tejto veci je potrebné mať na pamäti, že obchodovanie cez internet a ďalšie porovnateľné moderné médiá budú pravdepodobne v budúcnosti ešte viac rozšírenejšie, ako je tomu dnes.

4.

Odôvodnenie č. 14 smernice 97/7 znie:

„keďže spotrebiteľ nemá možnosť skutočne vidieť výrobok alebo uistiť sa o podstate poskytovanej služby pred uzavretím zmluvy; keďže by malo byť vytvorené ustanovenie, pokiaľ nie je v tejto smernici stanovené inak, týkajúce sa práva na odstúpenie od zmluvy; keďže ak má byť toto právo viac než formálne, náklady, ak existujú, znášané spotrebiteľom pri uplatnení jeho práva na odstúpenie od zmluvy, musia byť obmedzené na priame náklady, ktoré vznikli vrátením tovaru; keďže toto právo na odstúpenie od zmluvy nepoškodzuje práva spotrebiteľa stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi, najmä vzhľadom na doručenie poškodených výrobkov a služieb, alebo výrobkov a služieb nezodpovedajúcich popisu uvedenému v ponuke týchto výrobkov alebo služieb; keďže určenie ostatných podmienok a opatrení nasledujúcich po uplatnení práva na odstúpenie od zmluvy je vecou členských štátov“.

5.

Článok 5 smernice 97/7 uvádza povinnosti, ktoré musia dodávatelia splniť v oblasti informovania v rámci ich vzťahov so spotrebiteľmi.

6.

Článok 6 smernice 97/7 stanovuje:

„Právo na odstúpenie od zmluvy

1.   Pri akejkoľvek zmluve na diaľku má spotrebiteľ k dispozícii obdobie najmenej siedmich pracovných dní, počas ktorých môže odstúpiť od zmluvy bez penalizácie a bez udania dôvodu. Jediné náklady, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy, sú priame náklady spojené s vrátením tovaru.

Obdobie na uplatnenie tohto práva začína:

…

Ak dodávateľ nesplní povinnosti stanovené v článku 5, dĺžka obdobia bude tri mesiace. Toto obdobie sa začne:

…

Ak v priebehu tohto trojmesačného obdobia budú spotrebiteľovi poskytnuté informácie uvedené v článku 5, obdobie siedmich pracovných dní, stanovené v prvom pododseku, sa začne okamihom poskytnutia týchto informácií.

2.   V prípade, ak je právo na odstúpenie od zmluvy uplatnené spotrebiteľom v súlade s týmto článkom, je dodávateľ povinný nahradiť čiastky zaplatené spotrebiteľom bez toho, aby spotrebiteľovi vznikli akékoľvek výdavky. Jediné výdavky, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy, sú priame náklady spojené s vrátením tovaru. Takáto náhrada musí byť vykonaná bez zbytočného odkladu, maximálne však do tridsiatich dní.

3.   …“

7.

Smernica 97/7 bola do nemeckého práva prebratá najmä prostredníctvom § 312b a nasl. Bürgerliches Gesetzbuch (nemecký občiansky zákonník, ďalej len: BGB) ( 5 ), ako aj prostredníctvom Verordnung über Informations- und Nachweispflichten nach bürgerlichem Recht (nariadenie o povinnostiach v oblasti informovania a dôkazov podľa občianskeho práva, ďalej len: BGB-InfoV) ( 6 ).

8.

§ 312d BGB nazvaný „Právo na odstúpenie od zmluvy a nárok na vrátenie v zmluvách na diaľku“ znie:

„1.   Spotrebiteľ, ktorý uzavrel zmluvu na diaľku, má právo na odstúpenie od zmluvy podľa § 355. Pokiaľ sa zmluva týka dodania tovaru, toto právo na odstúpenie od zmluvy môže byť nahradené nárokom na vrátenie podľa § 356.

2.   S výnimkou § 355 ods. 2 prvej vety, začína právo na odstúpenie od zmluvy plynúť až od okamihu splnenia informačných povinností podľa § 312c ods. 2; v prípade dodania tovaru, odo dňa ich doručenia adresátovi; v prípade opakovaného dodania tovarov rovnakej povahy odo dňa doručenia prvej čiastkovej dodávky a v prípade poskytnutia služieb, odo dňa uzavretia zmluvy.“

9.

§ 355 BGB nazvaný „Právo na odstúpenie od zmlúv uzavretých so spotrebiteľmi“ znie:

„1.   Pokiaľ zákon priznáva spotrebiteľovi právo na odstúpenie od zmluvy podľa tohto ustanovenia, nie je spotrebiteľ viazaný vyhlásením o súhlase s uzavretím zmluvy, pokiaľ v stanovenej lehote od zmluvy odstúpi. Odstúpenie od zmluvy nemusí byť odôvodnené a musí byť vyjadrené písomne alebo vrátením veci predávajúcemu v lehote dvoch týždňov, pričom rozhodujúci je dátum odoslania.

2.   Lehota začína plynúť v okamihu, keď je spotrebiteľ písomne informovaný o práve na odstúpenie od zmluvy prostredníctvom jasného oznámenia, ktoré upresňuje jeho práva podľa požiadaviek používaného prostriedku komunikácie, teda komunikácie, ktorá taktiež obsahuje meno a adresu toho, komu má byť odstúpenie od zmluvy oznámené, ako aj údaj týkajúci sa začiatku lehoty a pravidiel uvedených v odseku 1 druhej vete. Pokiaľ musí byť zmluva uzavretá písomne, lehota začne plynúť v okamihu, keď je exemplár zmluvy, písomnej objednávky spotrebiteľa, kópia originálu zmluvy alebo objednávky sprístupnená spotrebiteľovi. V prípade sporu o začiatku lehoty nesie dôkazné bremeno predávajúci.

3.   Právo na odstúpenie od zmluvy uplynie šesť mesiacov od uzavretia zmluvy. V prípade dodania tovaru lehota nezačne plynúť pred dňom dodania tovaru spotrebiteľovi. Odchylne od prvej vety právo na odstúpenie od zmluvy neuplynie, pokiaľ spotrebiteľ nebol správne informovaný o svojom práve na odstúpenie do zmluvy; v prípade zmlúv na diaľku týkajúcich sa poskytnutia finančných služieb právo na odstúpenie od zmluvy okrem toho neuplynie, pokiaľ predávajúci správne nesplnil povinnosti, ktoré mu v oblasti informovania ukladá § 312c ods. 2 bod 1.“

10.

§ 357 BGB nazvaný „Právne účinky odstúpenia od zmluvy a vrátenia“ znie:

„1.   Bez toho, aby tým bolo dotknuté ustanovenie, ktoré by stanovovalo inak, predpisy týkajúce sa zákonného vypovedania zmluvy sa analogicky uplatnia na právo na odstúpenie od zmluvy a na nárok na vrátenie. § 286 ods. 3 sa zodpovedajúcim spôsobom uplatní na povinnosť uhradenia platieb podľa tohto ustanovenia; lehota, ktorú stanovuje, začne plynúť v okamihu vyhlásenia spotrebiteľa o odstúpení od zmluvy alebo o nároku na vrátenie. Pokiaľ ide o povinnosť spotrebiteľa vrátiť čiastku, začne lehota plynúť taktiež v okamihu, keď spotrebiteľ zašle svoje vyhlásenie; pokiaľ ide o povinnosť predávajúceho vrátiť čiastku, lehota začína plynúť v okamihu, keď mu je toto vyhlásenie doručené.

…

3.   Odchylne od § 346 ods. 2 prvej vety bodu 3 je spotrebiteľ povinný zaplatiť náhradu škody v prípade poškodenia veci, ku ktorému došlo bežným opotrebovaním nadobudnutej veci, pričom spotrebiteľ bol o tomto právnom dôsledku, ako aj o možnosti sa mu vyhnúť, informovaný písomne najneskôr v okamihu uzavretia zmluvy. Spotrebiteľ nie je povinný zaplatiť takúto náhradu škody, pokiaľ k poškodeniu veci došlo výlučne na základe vyskúšania. § 346 ods. 3 prvá veta bod 3 sa neuplatní, pokiaľ bol spotrebiteľ správne informovaný o svojom práve na odstúpenie od zmluvy alebo pokiaľ bol s týmto právom oboznámený iným spôsobom.

4.   Predchádzajúce odseky upravujú taxatívne práva strán.“

11.

§ 14 ods. 1 a 3 BGB-InfoV uvádza formálne pravidlá, podľa ktorých musí byť spotrebiteľ informovaný o svojom práve na odstúpenie od zmluvy a nároku na vrátenie a o používaní tovaru.

12.

Príloha 2 týkajúca sa § 14 ods. 1 a 3 BGB-InfoV, ktorá odkazuje na toto ustanovenie, uvádza spôsob komunikácie o práve na odstúpenie od zmluvy nasledujúcim spôsobom:

„Právo na odstúpenie od zmluvy

Od svojho prehlásenia o uzatvorení zmluvy je možné odstúpiť do dvoch týždňov bez udania dôvodu písomnou formou (napr. listom, faxom, e-mailom) alebo po dodaní zaslaním veci späť. Lehota začína plynúť najskôr od doručenia tohto poučenia. Na účely dodržania lehoty pre odstúpenie od zmluvy stačí včasné zaslanie odstúpenia od zmluvy alebo zaslanie veci.

Účinky práva na odstúpenie od zmluvy

V prípade platného odstúpenia od zmluvy musia obe strany vrátiť poskytnuté plnenia a prípadne uskutočnené užívania (napr. úroky). Pokiaľ nie je možné vcelku alebo čiastočne poskytnuté plnenia vrátiť alebo tovar bude vrátený v poškodenom stave, bude podľa možností požadované zaplatenie náhrady škody. Toto neplatí v prípade dodania tovaru, pokiaľ k poškodeniu tovaru došlo výlučne na základe jeho vyskúšania — aké by bolo umožnené napríklad v obchode.

Okrem toho je možné vyhnúť sa povinnosti zaplatiť náhradu škody za poškodenie, ku ktorému došlo bežným opotrebovaním veci, pokiaľ táto vec nebola použitá spôsobom, ako by išlo o vec vo vašom vlastníctve a pokiaľ sa zdržíte akejkoľvek činnosti, ktorá by mohla znížiť jej hodnotu.

Veci, ktoré by mohli byť zabalené, nám musia byť zaslané späť na naše náklady a nebezpečenstvo. Predmety, ktoré nemôžu byť zabalené, budú prevzaté vo vašom bydlisku.“

13.

Žalobkyňa vo veci samej je spotrebiteľkou a žalovaná je podnikom, ktorý prevádzkuje zásielkový obchod cez internet.

14.

Po odpovedi na internetovú ponuku zo strany žalovanej nadobudla žalobkyňa 2. decembra 2005 použitý notebook. Kúpna cena predstavovala 278 eur.

15.

Žalovaná v čase tohto predaja zverejnila na internete všeobecné obchodné podmienky, v ktorých sa okrem iného uvádza: „… Uzatvorená zmluva nie je zaväzujúca, pokiaľ dodaný tovar zašlete na vlastné náklady a nebezpečenstvo späť v lehote 14 dní po doručení tovaru. Pre dodržanie lehoty stačí včas tovar odoslať a vopred nás s tým oboznámiť písomnou formou. Neoznámené vrátenia tovaru nebudeme prijímať.... Nakoniec by sme chceli výslovne upozorniť na to, že musíte niesť náklady za poškodenie u nás objednaného tovaru, ku ktorému došlo bežným opotrebovaním veci, a dovoľujeme si vám odporučiť, aby ste sa v prípade, pokiaľ nemáte istotu, či si chcete tovar ponechať, zodpovedne rozhodli, či tovar použijete. Určite chápete, že už použitý tovar môže byť predaný iným zákazníkom iba so zľavou. Zrážka z ceny predstavuje spravidla 15% hodnoty tovaru. Povinnosť náhrady za použitie tovaru sa nevzťahuje na originálne zabalený tovar, ktorý nebol použitý. Naďalej však máte možnosť tovar získaný u nás vyskúšať.“

16.

V auguste 2006 došlo k poruche na displeji počítača. Žalobkyňa informovala žalovanú 4. augusta 2006 o poruche na displeji, ale tá odmietla bezplatné odstránenie poruchy.

17.

Dňa 7. novembra 2006 si uplatnila žalobkyňa právo na odstúpenie od zmluvy a okamžite ponúkla notebook žalovanej za vyplatenie kúpnej ceny.

18.

Žalobkyňa požiadala vnútroštátny súd, aby zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 278 eur, zvýšenú o úroky a o mimosúdne náklady a aby určil, že žalovaná mala skôr pristúpiť k vráteniu kúpnej ceny.

19.

Na tieto požiadavky žalovaná namietla, že žalobkyňa je v každom prípade povinná poskytnúť náhradu za užívanie notebooku v priebehu približne ôsmich mesiacov. Pri porovnateľnom notebooku cena za prenájom na trhu je v priemere 118,80 eura za tri mesiace. So zreteľom na užívanie notebooku žalobkyňou môže byť požadovaná náhrada vo výške 316,80 eura voči jej žalobe o vrátenie kúpnej ceny.

20.

Vnútroštátny súd určil, že keďže žalovaná nesprávne informovala žalobkyňu o jej práve na odstúpenie od zmluvy, žalobkyňa uplatnila toto právo pred uplynutím zákonom stanovenej lehoty.

21.

V tejto súvislosti uvádza, že podľa nemeckého práva nezačína lehota na odstúpenie od zmluvy plynúť pred tým, ako žalovaná splní svoje informačné povinnosti. Podľa vnútroštátneho súdu informácie, ktoré podala vo veci odstúpenia od zmluvy a jeho účinkov, nie sú v súlade s požiadavkami podľa § 312c ods. 2 BGB a prílohy II § 14 ods. 1 a 3 BGB-InfoV, takže nie sú platné. Vnútroštátny súd uvádza rôzne aspekty týchto informácií. ( 7 )

22.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že pokiaľ ide o účinky odstúpenia od zmluvy, v prípade odstúpenia od zmluvy § 312d ods. 1 prvej vety BGB vykladaný v spojení s § 355, § 357 ods. 1, § 346 ods. 1 BGB ukladá spotrebiteľovi vrátiť získané plnenia. V § 346 ods. 1 BGB je okrem toho upravené, že je potrebné vrátiť nadobudnuté užívania. V rozsahu, v akom je vrátenie vylúčené podľa povahy nadobudnutej veci, musí spotrebiteľ podľa § 346 ods. 2 prvej vety bodu 1 BGB zaplatiť náhradu hodnoty tovaru. § 100 BGB definuje výhody ako plody a úžitky z veci, ako aj zisk, ktorý poskytuje užívanie veci.

23.

Vnútroštátny súd spresňuje, že pre rozhodovanie o žalobe o vrátenie sumy 278 eur je potrebné najprv odpovedať na otázku, či je žalovaná oprávnená pri vrátení kúpnej ceny túto cenu znížiť o hodnotu užívania spotrebného tovaru žalobkyňou. Skutočnosť, že notebook mal od augusta 2006 poruchu, nemá žiadny vplyv na účely rozhodnutia; umožňuje výlučne vypočítať trvanie možnosti užívania. Je potrebné vychádzať zo zásady, že žalovaná používala počítač v súlade s jeho účelom. ( 8 )

24.

Vzhľadom na to, že Amtsgericht Lahr (Nemecko) si nebol istý touto situáciou, predložil Súdnemu dvoru rozsudkom z 26. októbra 2007 prejudiciálnu otázku:

25.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený sekretariátu Súdneho dvora 5. novembra 2007.

26.

Belgická, nemecká, španielska, rakúska a portugalská vláda, ako aj Komisia predložili písomné pripomienky v lehote stanovenej v článku 23 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

27.

Po uzavretí písomnej časti konania sa nemecká vláda, španielska vláda, ako aj Komisia zúčastnili 11. decembra 2008 pojednávania, aby predložili svoje ústne pripomienky.

28.

Názory predstavené Súdnemu dvoru môžu byť rozdelené do dvoch argumentačných prúdov, v rámci ktorých sa rysujú rozličné nuansy. V podstate nemecká a rakúska vláda, ako aj Komisia odporúčajú odpovedať záporne na prejudiciálnu otázku, zatiaľ čo belgická, španielska a portugalská vláda zastávajú opačný názor.

29.

Množstvo návrhov odpovedí odráža široký rozsah miery úvahy, v rámci ktorého je potrebné odpovedať na otázku adresovanú Súdnemu dvoru. ( 9 )

30.

Nemecká a rakúska vláda sa domnievajú, že vnútroštátna právna úprava náhrady kompenzujúcej výhodu z používania veci je v súlade so smernicou 97/7, ktorá nestanovuje, či a ani v akom rozsahu môže byť spotrebiteľ povinný odškodniť predajcu za výhodu, ktorú získal. Náhrada za používanie neznamená ani „náklady“ v zmysle odôvodnenia č. 14 alebo článku 6 ods. 1 prvého pododseku druhej vety a odseku 2 smernice 97/7, ani „pokutu“ v zmysle článku 6 ods. 1 prvého pododseku prvej vety tejto smernice. „Pokutou“ v zmysle smernice by bola výlučne platba, ktorá by mala za cieľ sankcionovať odstúpenie od zmluvy bez akejkoľvek súvislosti s konkrétnou majetkovou nevýhodou, ktorá bola spôsobená predajcovi. Povinnosť zaplatiť náhradu kompenzujúcu výhody za používanie, ktoré spotrebiteľ nadobudol, nie je sankciou za odstúpenie od zmluvy. „Náklady“ vyplývajúce z uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy sú iba sumy vynaložené na spustenie procesu odstúpenia od zmluvy. V rámci uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy ide o krok spotrebiteľa (zaslanie tovaru) a rovnako o činnosť správy zložky zo strany dodávateľa (vyplatenie kúpnej ceny, ktorá bola prípadne zaplatená). Ani znenie smernice, ani výklad jej systematiky, zmyslu a jej účelu neumožňuje poskytnúť pojmu „náklady“ širší výklad, ktorý by vylúčil, aby dodávateľ mohol uplatňovať práva voči spotrebiteľovi odvodené z akéhokoľvek bezdôvodného obohatenia. Smernica 97/7 obsahuje dve hlavné myšlienky: realizáciu vnútorného trhu a ochranu spotrebiteľov. Tieto dve zásady nie sú oslabené vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá v prípade odstúpenia od zmluvy upravuje recipročné právo na náhradu za výhody, ktoré boli skutočne získané z používania tovaru.

31.

Zaplatenie takejto náhrady za používanie nie je teda zakázané smernicou 97/7, ale bolo ponechané na posúdení členských štátov, ako to vyplýva z poslednej vety odôvodnenia č. 14 smernice, podľa ktorej majú členské štáty určiť ďalšie podmienky a následné spôsoby výkonu práva na odstúpenie od zmluvy. Nebolo by spravodlivé odmietnuť dodávateľovi možnosť vyžadovať kompenzáciu od spotrebiteľa, pokiaľ ten pred uplatnením práva na odstúpenie od zmluvy nie iba vyskúšal kúpenú vec, ale ju taktiež používal intenzívnym spôsobom, takže z nej získal určité obohatenie.

32.

Rakúska vláda ešte doplnila, že vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej v prípade odstúpenia od zmluvy môže dodávateľ vyžadovať od spotrebiteľa úplatu za používanie veci, má byť vykladaná v súlade so smernicou. Uvedená úplata by nebola zlučiteľná s cieľom práva na odstúpenie od zmluvy stanovenom v jej článku 6, pokiaľ by náhrada za používanie mohla byť spotrebiteľovi uložená už len za to, že iba overil, že vec bola v dobrom stave alebo že ju iba krátko používal v súlade s jej účelom, aby ju vyskúšal. Uloženie takýchto finančných nákladov všeobecným spôsobom spotrebiteľovi, pokiaľ ten využil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, by sa rovnalo sankcii, ktorá nie je zlučiteľná so smernicou v tom, že sťažuje, dokonca znemožňuje výkon tohto práva. Hlavným účelom smernice 97/7 je vyhnúť sa tomu, aby spotrebiteľ, ktorý kupuje tovar na diaľku, sa dostal do nevýhodnejšej situácie ako ten, kto uzatvára kúpnu zmluvu za fyzickej prítomnosti dvoch zmluvných strán a ktorý si všeobecne môže zdarma prezrieť predmet predaja (tým, že ho napríklad vyskúša). To je dôvod, pre ktorý je v prípade kúpy na diaľku potrebné mať možnosť si overiť, že tovar je v dobrom stave v okamihu, keď je dodaný, kde k samotnému vyskúšaniu skutočne dochádza až po uzavretí zmluvy, pričom toto vyskúšanie musí vďaka výkonu neobmedzeného práva na odstúpenie od zmluvy dostať spotrebiteľa do podobnej situácie, akou je situácia spotrebiteľa, ktorý si môže prezrieť predmet predaja pred tým, ako sa rozhodne neuzavrieť zmluvu.

33.

Nemecká vláda okrem toho vysvetľuje, že dotknutá nemecká právna úprava spresňuje a dopĺňa účinky retroaktívneho zániku zmluvy, upraveného smernicou, najmä prostredníctvom recipročnej povinnosti vrátiť výhody zo získaného úžitku. V prípade uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy spotrebiteľom, § 357 ods. 1 prvá veta v spojení s § 346 ods. 1 BGB zaväzuje dodávateľa, aby vrátil inkasované sumy, ako aj výhodu vyplývajúcu z užívania týchto súm. Výhodou predpokladanou nemeckým právom sa rozumejú úžitky z kapitálu, najmä úroky, ako aj náklady ušetrené vďaka zaplateniu dlhov, akými sú náklady za úver. Pokiaľ podnik nevloží tieto sumy do bežnej ekonomickej transakcie alebo ich nepoužije pre zaplatenie dlhov, aj keď tak mohol urobiť, ukladá mu § 357 ods. 1 prvá veta, vykladaný v spojení s § 347 ods. 1 prvou vetou BGB povinnosť zaplatiť náhradu škody spotrebiteľovi. Spotrebiteľ je povinný podľa § 357 ods. 1 prvej vety, vykladaného v spojení s § 346 ods. 1 a 2 BGB, zaplatiť náhradu škody z dôvodu prípadného zisku, ktorý mohol mať. Podľa § 100 BGB sa týmto rozumejú výhody, ktoré získal z používania veci. Podľa judikatúry Bundesgerichtshof sa táto náhrada vypočíta na základe pomeru medzi dobou skutočného používania a dobou (ešte) možného používania, tento pomer musí byť ešte vynásobený cenou. Vďaka tejto metóde spotrebiteľ nemusí nikdy zaplatiť náhradu škody vyššiu, ako je nadobúdacia cena, pričom táto náhrada nemôže byť všeobecne veľmi vysoká. Spolková vláda sa domnieva, že výška vzájomnej žaloby dodávateľa nie je v prejednávanom prípade rozhodujúca. Ďalej doplnila, že spotrebiteľ nemá dodať dôkazy, aby vyvrátil čiastku náhrady, ktorá je od neho požadovaná preto, lebo nemecké právo požaduje od dodávateľa, aby preukázal, že spotrebiteľ skutočne získal hospodársky úžitok z veci, ako aj výšku nároku, ktorý tento úžitok spôsobil dodávateľovi.

34.

Podľa vzoru nemeckej a rakúskej vlády sa Komisia domnieva, že náhrada za užívanie veci, ako je stanovená dotknutou nemeckou právnou úpravou, nemôže byť obmedzená na pojem „náklady“. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora nebráni právo Spoločenstva vnútroštátnym súdom, aby dbali o to, aby ochrana práv zaručených právom Spoločenstva nemala za následok bezdôvodné obohatenie oprávnených osôb. ( 10 ) Toto tvrdenie zmierňuje vyhlásením, že nemožno pripustiť, aby sa platné vnútroštátne právo uplatnilo na skutkový stav vyplývajúci z práva Spoločenstva bez toho, aby ním bolo ovplyvnené. Naopak, Súdny dvor v ustálenej judikatúre vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dodržovali zásady rovnocennosti a efektivity, pokiaľ uplatňujú vnútroštátne právo na skutkový stav podliehajúci právu Spoločenstva. ( 11 ) Dodržiavanie zásady rovnocennosti predpokladá, že sa sporná podmienka uplatní rovnako na žalobu založenú na porušení práva Spoločenstva a na žaloby založené na porušení vnútroštátneho práva, keďže ide o rovnaký druh daní alebo poplatkov. Komisia sa domnieva, že situácia v tomto prípade nepredstavuje žiadny problém na úrovni práva Spoločenstva. Domnieva sa však, že právna situácia by bola odlišná, ak by dodávateľ tovaru na diaľku mohol požadovať náhradu za používanie, vypočítanú na základe abstraktných kritérií, ktoré by sa takto mohli javiť ako obmedzujúce, lebo by uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy urobili z hospodárskeho práva nezaujímavým, a teda prakticky nemožným. Podľa Komisie by náhrada za používanie mala byť vypočítaná na základe reálnej hodnoty kúpeného tovaru a priemernej dĺžky jeho existencie, aby bola vypočítaná pomerne ku kúpnej cene a dobe užívania.

35.

Belgická, španielska a portugalská vláda sa domnievajú, že smernica 97/7 bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej náhradu určenú na kompenzáciu skutočne získanej výhody z veci.

36.

Zo smernice 97/7 vyplýva, že spotrebiteľovi by mohli byť pripočítané len náklady bezprostredne spojené so zaslaním tovaru. Odôvodnenie č. 14 sa uberá rovnakým smerom, takže smernica neponecháva žiadnu voľnosť pre vyberanie iných nákladov. Článok 6 ods. 2 smernice 97/7 má za cieľ umožniť návrat do pôvodného stavu, čo by zahŕňalo výlučne vrátenie dodaného tovaru alebo poskytnutej služby proti vráteniu uskutočnených platieb. Je zvlášť dôležité odpovedať na prejudiciálnu otázku v zmysle cieľa ochrany spotrebiteľov sledovaného smernicou. V každom spotrebiteľskom vzťahu je spotrebiteľ najzraniteľnejšou stranou, najmä v situáciách zmlúv na diaľku. Podľa týchto vlád si musí ochrana spotrebiteľov osvojiť obzvlášť náročné pravidlá, aby sa vylúčilo ich obchádzanie používaním telekomunikačných prostriedkov. Jedným zo základných bodov právnej úpravy je priznanie spotrebiteľovi práva na odstúpenie od zmluvy. Podľa odôvodnenia č. 14 smernice je zakázané podriadiť spotrebiteľa povinnostiam, ktoré idú nad rámec obyčajného vrátenia tovaru práve preto, aby toto právo bolo účinné a aby mohlo byť realizované. Poskytnutie možnosti požadovať náhradu za používanie veci (náhrada, ktorej výšku by bolo okrem toho ťažké určiť) predávajúcemu by ohrozilo uplatnenie práva na zváženie a na odstúpenie od zmluvy preto, lebo by bránilo spotrebiteľovi ho vykonávať, dokonca by toto právo zmenilo na právo čisto formálne. Pokiaľ by predávajúcemu bolo umožnené získať náhradu za používanie, aj keď nedodržal svoje zákonné informačné povinnosti, bolo by to v rozpore s vôľou európskeho zákonodarcu. Napríklad španielske právo výslovne vylučuje takúto náhradu škody, ktorá by mala povahu pokuty.

37.

Hlavným právnym problémom, ktorý je v ústredí návrhu na začatie prejudiciálneho konania, je otázka, či ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré umožňuje predajcovi vyžadovať od spotrebiteľa, ktorý uplatnil svoje právo na odstúpenie od zmluvy po uzavretí zmluvy na diaľku, aby mu zaplatil náhradu škody za používanie veci medzi jej dodaním a jej spätným zaslaním, je zlučiteľné s právom na odstúpenie od zmluvy stanoveným smernicou 97/7.

38.

Na úvod by som chcela uviesť, že to nie je po prvýkrát, čo je Súdny dvor vyzvaný, aby sa vyjadril k problematike náhrady škody za používanie tovaru. Ako príklad uvediem rozsudok Quelle zo 17. apríla 2008 ( 12 ), v ktorom Súdny dvor posudzoval otázku, či predávajúci, ktorý predal spotrebný tovar vykazujúci chybu, môže požadovať od spotrebiteľa náhradu za užívanie chybného tovaru až do jeho nahradenia novým tovarom. Právnym rámcom Spoločenstva tejto veci bola smernica 1999/44/ES Európskeho parlamentu a Rady z o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar. ( 13 ) Podľa návrhov generálneho advokáta z  ( 14 ) Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že článok 3 smernice 1999/44 sa má vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá predávajúcemu za predpokladu, že predal spotrebný tovar vykazujúci chybu, umožňuje požadovať od spotrebiteľa náhradu za užívanie chybného tovaru až do jeho nahradenia novým tovarom. ( 15 )

39.

Súdny dvor bol konfrontovaný s problematikou zjavnou vo veciach Schulte ( 16 ) a Crailsheimer Volksbank ( 17 ), pokiaľ ide o poskytnutie kapitálu, keďže sa tieto veci týkali otázky, či pri podomovom predaji je zlučiteľné s právnymi predpismi Spoločenstva upravujúcimi právo na odstúpenie od zmluvy, aby vnútroštátna právna úprava stanovovala povinnosť pre spotrebiteľa, v prípade odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere, nielen splatiť prijaté sumy na základe tejto zmluvy, ale navyše zaplatiť veriteľovi úroky uplatňované na trhu. Právny rámec tejto veci tvorila smernica Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov. ( 18 ) V rozsudku Schulte, tak ako v rozsudku Crailsheimer Volksbank, Súdny dvor rozhodol, že povinnosť zaplatiť úroky uplatňované na trhu bola zlučiteľná so smernicou. ( 19 )

40.

Smernica 97/7, ktorá ma v prejednávanom prípade zaujíma, nebola predmetom judikatúry týkajúcej sa otázky možnej náhrady škody v prípade užívania veci. Mám teda ďalej určiť, v akom rozsahu môžu mať dve línie judikatúry uvedené v bodoch 37 a 39 vyššie prípadne vplyv na problematiku v tejto veci.

41.

Po druhé by som chcela podotknúť, pokiaľ ide o skutkové okolnosti tejto veci, že smernica 97/7 nerobí žiadny rozdiel medzi novým tovarom a použitým tovarom a že právo na odstúpenie od zmluvy platí ako pre jedných, tak aj pre druhých.

42.

Po tretie by som chcela uviesť dve zvláštnosti vo veci samej. Jednak by som chcela uviesť, že aj keď skutočnosť, že ak sa chyba dodanej veci preukázala približne sedem mesiacov po jej kúpe, má v prejednávanej veci skutočne z hmotnoprávneho hľadiska význam, vnútroštátny súd výslovne zdôraznil, že táto skutočnosť nemôže mať podľa neho na jeho rozhodnutie žiadny iný vplyv, ako ten, že mu umožní prípadne vypočítať dobu, počas ktorej spotrebiteľ mohol túto vec užívať. Som teda konfrontovaná s právnou otázkou, ktorá je značne odlišná od otázky, ktorú prejednával Súdny dvor v už citovanej veci Quelle ( 20 ), v ktorej taktiež rozhodoval v kontexte inej smernice ( 21 ) o probléme náhrady škody, ktorú je potrebné zaplatiť za používanie dodaného tovaru, ktorý bol následne späť zaslaný dodávateľovi. V uvedenej veci sa vyskytla otázka náhrady škody za úplne odlišných okolností, to znamená, pokiaľ ide o dodanie chybného spotrebného tovaru a jeho výmenu za nový tovar.

43.

Okrem toho by som chcela zdôrazniť, že ako vnútroštátny súd určil vo svojom skutkovom tvrdení, odstúpenie od hlavnej zmluvy nastalo až dlho po dátume kúpy, a to asi po jedenástich mesiacoch od nej. Z vnútroštátneho rozhodnutia vyplýva, že tento súd sa domnieval, že odstúpenie od zmluvy sa uskutočnilo včas, to znamená pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy, lebo spotrebiteľka nebola platne informovaná o jej práve na odstúpenie od zmluvy v lehotách stanovených vnútroštátnym právom. ( 22 ) V tomto kontexte tento návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje výslovne žiadnu otázku o presnosti odstúpenia od zmluvy spotrebiteľkou. Preto právna analýza, ktorá bude nasledovať, sa bude týkať výlučne problematiky žaloby o náhradu škody za použitie veci v prípade odstúpenia od zmluvy na diaľku.

44.

Aj keby bolo prejudiciálne konanie v zásade upravené takým spôsobom, že by Súdny dvor vykladal dotknuté ustanovenia práva Spoločenstva vo vzťahu k skutočnostiam každého dotknutého prípadu, za okolností v tejto veci sa mi zdá podstatné neobmedziť pohľad len na tak „atypickú“ situáciu v tomto prípade. Je potrebné súčasne uviesť situácie, ktoré by mohli bežne nastať, pokiaľ ide o vec týkajúcu sa tejto problematiky preto, lebo výsledok predložený Súdnym dvorom musí mať možnosť uplatniť sa i na ne.

45.

Na účely vymedzenia problému, ktorému čelí vnútroštátny súd v prejudiciálnej otázke, by som chcela načrtnúť niekoľko úvah o povahe a funkcii náhrady škody za používanie. V akých situáciách môže byť takáto náhrada povinná, aby mohla byť považovaná za zlučiteľnú so smernicou 97/7? V tejto veci by som chcela najprv vymedziť hranicu, ktorá oddeľuje obyčajné „vyskúšanie“ od skutočného „používania“. Ďalej spresním, čo by mohlo byť konkrétne považované za „používanie“.

46.

Pristúpim teda k rozlíšeniu medzi „používaním“ a „vyskúšaním“. Vyskúšanie obsahuje vizuálne preskúmanie, vzatie do ruky a testovanie, lebo pri mnohých tovaroch, akými sú napríklad odevy alebo technické prístroje, je posúdenie ich kvalít na použitie neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia o kúpe. Štrukturálna zvláštnosť predaja na diaľku spočíva v skutočnosti, že potenciálny kupujúci nedisponuje predvádzacím predmetom alebo prístrojom, a preto má predmet ponúkaný na predaj túto funkciu. ( 23 ) Pokiaľ záujemca o kúpu vyskúša odevy alebo obuv, nebude ich iba prezerať, ale ich taktiež oblečie alebo obuje a následne ich bude nosiť na účely vyskúšania. Pokiaľ si spotrebiteľ kúpi vozidlo na diaľku, skúšobná jazda môže byť používaním zo strany kupujúceho iba vtedy, pokiaľ ide o kúpu v obchodných priestoroch. ( 24 ) Príklad nového vozidla je obzvlášť odhaľujúci preto, lebo aby bolo možné vozidlo vyskúšať, je potrebné ho niekde zaregistrovať. Táto prvá registrácia spôsobuje všeobecne stratu ceny, ktorú predajcovia oceňujú na približne 20% a ktorá má za následok, že vozidlo môže byť ďalej považované len za použité vozidlo. ( 25 )

47.

Stopy, ktoré prípadne spotrebiteľ zanechal na tovare v okamihu, keď ho vyskúšal, nemôžu byť v zásade ( 26 ) považované za stopy, ktoré zanechá používanie. Ide o stopy, ktoré sa môžu objaviť rovnako v prípade vyskúšania na mieste mimo predaja na diaľku a ktoré nemajú všeobecne za následok žiadnu povinnosť odškodnenia, pokiaľ nejde o poškodenie. Odpoveď na otázku, či vyskúšanie, alebo používanie zmenili hodnotu veci a či (a za akú cenu) môže byť ešte výrobok po vrátení predaný, závisí v každom konkrétnom prípade od znakov alebo povahy výrobku, o ktorý ide. ( 27 ) V prípade kúpy v obchodných priestoroch musí nebezpečenstvo straty hodnoty spojenej s vyskúšaním veci v zásade niesť predávajúci, ktorý v množstve prípadov sprístupní predvádzací prístroj alebo predmet prípadnému klientovi, aby ho mohol vyskúšať. Situácia pri predaji na diaľku, ktorý má odlišnú štruktúru, obsahuje zvláštnosť v tom zmysle, že nebezpečenstvo nenastane pred kúpou, ale nastane iba po kúpe a dodaní tovaru.

48.

Právo na odstúpenie od zmluvy zavedené smernicou 97/7 má za hlavný cieľ umožniť spotrebiteľovi zdarma testovať tovar, ktorý si objednal na diaľku. ( 28 ) To je myšlienka, ktorú zjavne vyjadruje dotknutá vnútroštátny právna úprava prostredníctvom § 357 ods. 3 druhá veta BGB. ( 29 )

49.

Vyznačenie hranice medzi vyskúšaním a použitím by v každom prípade často mohlo byť v praxi náročné. ( 30 ) V množstve prípadov je pravdepodobné, že by nebolo možné definovať jasne rozpoznateľnú hranicu, ale je potrebné upraviť širokú šedú zónu ( 31 ) vyžadujúcu rozhodnutie v každom jednotlivom prípade. Čo je potrebné ešte určiť je strana — dodávateľ alebo spotrebiteľ — ktorá bude podľa smernice 97/7 znášať nebezpečenstvo patriace do tejto šedej zóny v prípade špecifickej situácie predaja na diaľku. Za predpokladu, že by náhrada škody v prípade používania mohla byť v zásade zlučiteľná so smernicou 97/7, sa počíta s tým, že sa strany evidentne nedohodnú na otázke, či ide alebo nejde o používanie veci. ( 32 ) Povinnosť stanovenia a preukázania by pravdepodobne bola základným bodom problému, dôkazné bremeno by malo obzvlášť významnú váhu v rámci vyššie uvedenej šedej zóny bez ohľadu na stranu, ktorej by prislúchalo. ( 33 )

50.

Situácia, ktorá viedla k podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sa však jasne odlišuje od tejto typickej problematiky. Zdá sa, že otázka zaslaná Súdnemu dvoru sa vzťahuje najmä na prípady, v ktorých spotrebiteľ nielen mohol urobiť doma to, čo nebolo predtým možné z dôvodu kúpy na diaľku pri neexistencii obchodných priestorov, teda že mohol vidieť, vyskúšať a otestovať tovar u seba, ale taktiež používať vec v tom zmysle, že ju „uviedol do prevádzky“. Zo skutkového tvrdenia je možné vyvodiť, že vnútroštátny súd sa zjavne domnieva, že spotrebiteľka uviedla notebook do prevádzky a používala ho nad rámec toho, čo pripúšťa jednoduché vyskúšanie. Taktiež napríklad výslovne pripomína, že je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že žalobkyňa používala počítač (výlučne) v súlade s jeho účelom. Slová, ktoré súd použil vo svojom vnútroštátnom rozhodnutí vyjadrujú, že len v jednom mieste, a to pokiaľ je odkazované na „dobu možného používania“, je to, čo podľa mňa nemôže byť považované za skutočné používanie.

51.

Podľa mňa okolnosti prípadu vo veci samej nepredstavujú typickú situáciu sporu o náhradu škody za používanie veci uvedenú v smernici 97/7. Naopak, takáto situácia sa mi zdá skôr netypická a najmä spôsobená zvláštnosťami prebratia tejto smernice do vnútroštátneho práva, ktorá presahuje minimálne požiadavky smernice pre určité druhy situácií a stanovuje veľmi dlhé trvanie práva na odstúpenie od zmluvy, dokonca časovo neobmedzené. Je zjavné, že lehota, ktorá sa predlžuje v čase, obsahuje významný potenciál používania. ( 34 )

52.

Nestačí však vymedziť hranice medzi „vyskúšaním“ a „používaním“. Pojem „používanie“ musí byť tiež bližšie vysvetlený. Ide o skutočné používanie (vypočítané v hodinách alebo dňoch) alebo je dostatočnou už len sama osebe možnosť používať vec (počas časového úseku medzi dodaním a vrátením)? Inými slovami, môže byť jednoduchá držba veci počas plynutia lehoty na odstúpenie od zmluvy považovaná za používanie spôsobujúce povinnosť zaplatiť náhradu ( 35 ) (čo by v praxi znamenalo zaplatenie ceny za prenájom a posteriori)? Má byť každé skutočné používanie zaplatené (čo by v praxi znamenalo taktiež zaplatenie ceny za prenájom a posteriori) alebo má byť zaplatená iba vec, ktorá má stopy opotrebenia? Domnievam sa, že „náhrada za používanie“ môže — povedané schematicky — byť pojatá ako spôsob vyrovnania dvoch v podstate odlišných, ale tesne spojených, majetkových postavení. Na jednej strane môže ísť o kompenzáciu výhody, ktorú spotrebiteľ získal z používania veci (náhrada za používanie). Na druhej strane môže byť predmetom náhrady odstránenie škôd spôsobených používaním veci (náhrada za opotrebenie).

53.

Pokiaľ ide o „náhradu za používanie“, je okrem toho potrebné pýtať sa na vzťahy, ktoré existujú medzi uvedenými dvoma pojmami. Právna úprava, akou je nemecká právna úprava, zdá sa, predpokladá stratu hodnoty vyplývajúcu nielen z používania, ale tiež iba z možnosti používať vec. Okrem toho zo spisu vyplýva, že podľa vnútroštátnej judikatúry náhrada, ktorá má byť zaplatená, nie je stanovená na základe konkrétneho používania (napríklad podľa počtu dní, alebo hodín), ale na základe možného času používania veci vo vzťahu ku skutočnému času používania ( 36 ) (čím je očividne potrebné rozumieť čas možnosti používania). Výpočet sa teda uskutoční paušálne na základe faktorov, ktoré existujú medzi časom a hodnotou.

54.

Upozorňujem na skutočnosť, že zo systematického hľadiska môžu nastať zjavné problémy v porozumení v rozsahu, v akom pojmy „náhrada za používanie“ a „náhrada za opotrebenie“ nie sú oddelené v diskusiách o „náhrade“.

55.

Zdá sa, že vnútroštátny súd vychádzal z vyššie uvedeného pojmu ( 37 ) náhrady za používanie preto, lebo vykladá výhody definované v § 100 BGB ako úžitky veci a ako výhody, ktoré jej používanie priznáva. ( 38 ) Touto otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či žalobkyňa mala zaplatiť určitú „cenu za prenájom“ za používanie počítača počas niekoľkých mesiacov, teda za používanie, ktoré vyplýva zo skutočnosti, že mala vec k dispozícii na účely užívania, zatiaľ čo dodávateľ nemohol počas toho istého obdobia s ňou disponovať.

56.

Ak by Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátna právna úprava o náhrade za používanie dodanej veci je zlučiteľná so smernicou 97/7, skôr alebo neskôr by sa ukázalo ako nevyhnutné odpovedať z hľadiska práva Spoločenstva na otázky, ktoré sa tu vyskytli.

57.

Nakoniec by som chcela ešte uviesť, že bez ohľadu na otázku, ako má byť v práve Spoločenstva vymedzené, čo sa má konkrétne rozumieť náhradou za používanie, teda vymedzenie, ktoré doteraz nebolo zrealizované, je potrebné zahrnúť do úvahy problém odškodnenia, teda náhrady škody, lebo náhrada škody môže byť vždy relevantnou témou, pokiaľ používanie spôsobilo škodu presahujúcu prípadnú stratu hodnoty (z dôvodu času, kedy vec nebola k dispozícii). Ak by situácia v prejednávanom prípade bola odlišná od odškodnenia, je potrebné zo systematických dôvodov pristúpiť následne v krátkosti k otázke, ako je potrebné riešiť takýto problém. ( 39 )

58.

Prejudiciálna otázka sa týka článku 6 ods. 1 a 2 smernice 97/7. ( 40 ) Článok 6 ods. 1 prvý pododsek práva veta zakazuje penalizáciu spotrebiteľa, ktorý odstúpi od zmluvy v lehote po uzavretí zmluvy na diaľku. Článok 6 ods. 1 prvý pododsek druhá veta smernice 97/7 stanovuje, že jediné náklady, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy, sú priame náklady spojené s vrátením tovaru. Podľa článku 6 ods. 2 smernice 97/7 je dodávateľ ( 41 ), v prípade uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy spotrebiteľom, povinný nahradiť čiastky zaplatené spotrebiteľom bez toho, aby spotrebiteľovi vznikli akékoľvek výdavky. Toto ustanovenie ďalej opakuje, že jediné výdavky, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy, sú priame náklady spojené s vrátením tovaru. Znenie článku 6 smernice 97/7 neposkytuje okrem toho žiadny špeciálny údaj týkajúci sa otázky náhrady za používanie. ( 42 )

59.

Aby bolo možné odpovedať na prejudiciálnu otázku, je potrebné určiť, či sa jednak na náhradu určenú na kompenzáciu používania dodanej veci spotrebiteľom vzťahuje pojem „penalizácia“ alebo „náklady“, ktoré sú uvedené v článku 6 smernice, a či iba zo samotného tohto dôvodu je nezlučiteľná so smernicou, keďže nejde o priame náklady spojené s vrátením tovaru. Tieto dva pojmy neodkazujú ani ich obsahom, ani ich významom na právo členských štátov.

60.

Z potreby jednotného uplatňovania práva Spoločenstva a zásady rovnosti podľa ustálenej judikatúry vyplýva, že znenie ustanovenia práva Spoločenstva, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti v zásade vyžaduje v celom Spoločenstve autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou. ( 43 )

61.

Pojmy, ktoré sú používané na účely výkladu, sú pojmy práva Spoločenstva, a preto musia byť ako také vykladané autonómne.

62.

Ak sa na takúto náhradu škody nevzťahuje pojem penalizácia, ani pojem náklady, je potrebné overiť, či členské štáty môžu využiť v poslednej vete odôvodnenia č. 14 smernice 97/7 právo na prijatie ich vlastnej právnej úpravy v oblasti náhrady takej, aká je vo veci samej.

63.

Pojem penalizácia, ktorý musí byť vykladaný autonómne ( 44 ), nie je definovaný v smernici 97/7. Podľa mňa je penalizáciou potrebné rozumieť v striktnom zmysle platbu, ktorej účelom je trestať. Tento pojem pokrýva taktiež pokuty a sankčné ustanovenia. ( 45 ) Nikde nie je uvedené, že náhrada škody by mala byť považovaná za penalizáciu v striktnom zmysle. Tento pojem sa vzťahuje na náhradu z dôvodu používania veci a vzťahuje sa teda na vlastný účel, ktorý je odlišný od potrestania.

64.

Ak by bol prijatý širší význam pojmu penalizácia, pojem, ktorý v predmetnom prípade odporúčam, by mohol zahŕňať taktiež odplaty, najmä odplaty za odstúpenie od zmluvy, ako aj náhradu alebo paušálne odškodnenie, ktoré nespočíva na žiadnej konkrétnej škode alebo výhode, ale je stanovené všeobecne. ( 46 ) Ak by takáto paušálna náhrada alebo odškodnenie boli založené na inom účele, ako je potrestanie, neboli by vypočítané konkrétnym odkazom na tento iný účel a mohli by teda mať skôr trestnú povahu. Domnievam sa však, že náhrada, ktorá odkazuje na skutočné používanie a ktorá je vypočítaná na jeho základe, nemôže byť zaradená pod pojem penalizácia.

65.

Na náhradu škody, ktorá je požadovaná vo veci samej, sa môže vzťahovať pojem penalizácia len vtedy, ak by bola vykladaná obzvlášť široko a bola by považovaná za globálny pojem pokrývajúci všetky skutočne vzniknuté náklady (čo neoslobodzuje od možnosti preskúmať neskôr ( 47 ), či náhrada môže byť zahrnutá do pojmu náklady), teda náklady, ktorých platenie môže spotrebiteľ cítiť ako trestanie a ktorej dôsledkom by mohlo byť jeho odradenie od uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy. Takto široký výklad by teda zahŕňal, že by pojem nákladov bol založený takmer celkom na pojme penalizácia. Nič v znení smernice však nejde v tomto smere.

66.

Domnievam sa, že náhrada za používanie nemôže byť považovaná za penalizáciu.

67.

Je potrebné určiť, či sa na náhradu škody vzťahuje pojem náklady, ktorý je taktiež uvedený v článku 6 ods. 1 prvom pododseku druhej vete, ako aj v článku 6 ods. 2 smernice 97/7, teda pojem, ktorý má byť vykladaný autonómne. ( 48 )

68.

Smernica neobsahuje žiadnu výslovnú definíciu pojmu náklady ( 49 ) a nič nenaznačuje, že by v práve Spoločenstva existovala všeobecná definícia alebo aspoň definícia tohto pojmu, ktorá by mohla byť prebratá. ( 50 ) Z článku 6 ods. 1 prvého pododseku druhej vety, ako aj z článku 6 ods. 2 smernice 97/7 však vyplýva, že pojem náklady sa vzťahuje na náklady „ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy“. Jediné výdavky, ktoré podľa smernice môžu vzniknúť spotrebiteľovi, ktorý vracia dodanú vec, sú „priame náklady spojené s vrátením tovaru“ ( 51 ). Táto formulácia a odkaz na „jediné výdavky, ktoré podľa smernice môžu vzniknúť spotrebiteľovi“ preukazuje, že okrem prípadu „priamych nákladov spojených s vrátením tovaru“ predpokladá smernica taktiež ďalšie náklady, ktoré spotrebiteľovi nemôžu vzniknúť.

69.

Znenie smernice neobmedzuje tieto ďalšie náklady len na zmluvné náklady, teda na náklady vzniknuté z dôvodu uzavretia zmluvy, ale ich rozširuje na náklady „ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy“. Zo skutočnosti, že článok 6 ods. 1 a 2 smernice odkazuje na „priame náklady spojené s vrátením tovaru“, je možné vyvodiť, že okrem nich môžu byť rovnako „nepriame náklady“, čo argumentuje v prospech takéhoto širokého výkladu pojmu náklady podľa smernice 97/7. V prospech takéhoto širokého výkladu rovnako svedčí skutočnosť, že podľa článku 6 ods. 1 a 2 ide o náklady, ktoré môžu vzniknúť „z dôvodu“ uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy. Nič v znení týchto ustanovení nebráni tomu, aby sa na náhradu škody vyžadovanej za používanie dodanej veci mohol vzťahovať pojem náklady v zmysle smernice 97/7. ( 52 )

70.

Na základe predbežného výsledku stanovujem, že žiadna jednoznačná odpoveď na otázku, či náhrada škody je pokrytá pojmom náklady, používaným touto smernicou, nemôže byť vyvodená z výkladu článku 6 ods. 1 prvého pododseku druhej vety a článku 6 ods. 2 smernice 97/7, založeného na znení a systematike viet. Je však možné konštatovať, že systematické tvrdenia sú v prospech širokého výkladu pojmu náklady v zmysle tejto smernice.

71.

Teleologický prístup podľa mňa potvrdzuje široký výklad pojmu náklady, ktorý by v tejto veci zahŕňal dotknutú náhradu za používanie. Ako som sa snažila preukázať, z účelu právnej úpravy smernice 97/7 vyplýva, že vo svojom aktuálnom znení ( 53 ) nepredpokladá takúto náhradu.

72.

Zmysel a účel ustanovení, ktoré článok 6 smernice 97/7 uvádza, pokiaľ ide o právo spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy v prípade zmluvy na diaľku ( 54 ), sú v prospech širokého výkladu pojmu náklady, ktorý by zahŕňal náhradu za používanie. Odôvodnenie č. 14 smernice 97/7 je v tejto súvislosti obzvlášť poučné v tom, že uvádza, že odpoveď na otázku, či právo na odstúpenie od zmluvy je efektívnym a účinným právom spotrebiteľa, závisí najmä od otázky, aké sú finančné účinky spojené s jeho výkonom. Toto odôvodnenie č. 14 konkrétne uvádza, že „ak má byť toto právo viac než formálne, náklady, ak existujú, znášané spotrebiteľom pri uplatnení jeho práva na odstúpenie od zmluvy, musia byť obmedzené na priame náklady, ktoré vznikli vrátením tovaru“.

73.

V tomto globálnom kontexte vety nemusí byť použitý pojem náklady chápaný ako striktne vykladaný pojem, ale ako pojem vykladaný široko. Nebolo by veľmi prijateľné určiť vzťah medzi finančnými výdavkami a účinnosťou práva na odstúpenie, aby následne stačilo upraviť iba obmedzenú kategóriu finančných výdavkov.

74.

Náhrada za používanie, ako ju stanovuje nemecké právo, predstavuje finančný výdavok, ktorý môže byť záťažou pre účinnosť a efektivitu práva na odstúpenie od zmluvy. ( 55 ) Ako to vyplýva zo spisu, jej výpočet je založený najmä na odmene za dobu používania (alebo za dobu možnosti používania) ( 56 ), totožnú s lehotou na odstúpenie od zmluvy. Nakoniec povinnosť zaplatiť náhradu za používanie by bola cenou, za ktorú môže byť odstúpenie od zmluvy získané. ( 57 ) Za týchto podmienok je uvedená náhrada uložená z dôvodu uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy, čo je v rozpore s článkom 6 ods. 1 smernice 97/7.

75.

Ako som to zdôraznila pri inej príležitosti ( 58 ), je potrebné vždy premýšľať nad praktickými účinkami práva na zaplatenie náhrady za používanie. ( 59 )

76.

Podľa mňa existujú dobré dôvody pripustiť, že zaviazanie spotrebiteľa zaplatiť náhradu za používanie veci dodávateľovi v prípade odstúpenia od zmluvy poškodzuje cieľ sledovaný zákonodarcom Spoločenstva prostredníctvom smernice 97/7, dokonca ohrozuje jeho uplatnenie.

77.

Štruktúra rizika prípadnej konfrontácie v (právnom) spore s otázkou, či sa spotrebiteľ nechcel iba presvedčiť, že vec bola v súlade s jej účelom alebo či okrem toho získal výhody (a prípadne aké) ( 60 ), môže prípadne odradiť klienta od uplatnenia jeho práv. Jednak takáto obava by ho mohla v praxi podnietiť k takej opatrnosti, že by odmietol overiť stav veci pred jej odoslaním, napríklad roztrhaním ochranného igelitového obalu. Takto nedotknutý obal jasne ukazuje, že vec nebola používaná, ale bráni taktiež preskúmaniu a otestovaniu tovaru. Taktiež by sa mohol vzdať možnosti odstúpiť od zmluvy, pokiaľ konštatuje, že tovar nezodpovedá predstave, ktorú o ňom mal, alebo jeho potrebám. Za týchto okolností by bolo právo spotrebiteľa overiť stav tovaru po uzavretí zmluvy obmedzené na čisto formálne právo, čo by bolo nezlučiteľné s odôvodnením č. 14 smernice 97/7 a v rozpore s jej duchom a účelom.

78.

Nakoniec nie je potrebné ponechať nepovšimnutú skutočnosť, že ak povinnosť recipročného vrátenia ( 61 ), ktorá bola uvedená v písomných pripomienkach, ako aj počas pojednávania, sa môže zdať v teórii vyvážená, mohla by pre spotrebiteľa zostať v praxi bezvýznamná, okrem prípadu vysokej kúpnej ceny, ktorá by mohla vynášať nezanedbateľné úroky počas lehoty na odstúpenie od zmluvy.

79.

Domnievam sa, že v rámci smernice 97/7 náhrada za používanie veci môže byť zaradená do širokého pojmu náklady. Ak sa na ňu vzťahuje pojem náklady, ktorý je taktiež uvedený v článku 6 ods. 1 prvom pododseku druhej vete, ako aj v článku 6 ods. 2 smernice 97/7, nemôže byť uložená spotrebiteľovi preto, lebo nie je súčasťou priamych nákladov spojených s vrátením tovaru.

80.

Porovnanie rizík v prípade odstúpenia od kúpnej zmluvy na diaľku sa uskutoční v prospech spotrebiteľa, ktorý nemusí znášať neistoty konania ( 62 ) alebo finančné výdavky pri príležitosti uplatnenia svojho práva.

81.

Takáto koncepcia porovnania rizík medzi dodávateľom a spotrebiteľom, upravená smernicou 97/7, je v súlade s jej cieľom podpory obchodu na diaľku ( 63 ) pri dodržaní cieľa vysokej ochrany spotrebiteľov, ktorá sa prejavuje vo viacerých odôvodneniach tejto smernice. Zvlášť v tejto súvislosti citujem odôvodnenia týkajúce sa cieľov vnútorného trhu ( 64 ), nových informačných technológií ( 65 ) a ochrany spotrebiteľov. ( 66 ) Smernica podporuje spotrebiteľa, aby sa zúčastňoval na štruktúre distribúcie, ktorou je obchod na diaľku tým, že znižuje špecifické problémy tohto trhu v prospech spotrebiteľa. ( 67 )

82.

Istotne by záujmy dodávateľov boli dotknuté, pokiaľ by pojem náklady bol vykladaný v zmysle, aký som navrhla, teda ak by nebolo možné vyžadovať žiadnu náhradu za používanie spotrebnej veci medzi dodaním a odstúpením od zmluvy. To platí najmä v prípadoch, keď tovar stratí svoju hodnotu, aj keby bol zaslaný v čo najkratšej lehote 7 pracovných dní. ( 68 ) To je dôvod, pre ktorý v článku 6 ods. 3 smernice 97/7 zákonodarca Spoločenstva vylúčil akékoľvek odstúpenie od zmluvy pre určité prípady, najmä v prípade dodania vecí zhotovených podľa zvláštnych želaní klienta alebo vecí podliehajúcich skaze. ( 69 ) Uznanie práva spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy pre tovary tejto povahy bez záväzku zaplatiť náhradu za používanie — ak by pojem náklady mal byť vykladaný v zmysle, aký som navrhla — by vážne poškodzoval záujmy dodávateľa, ktorý by mohol byť odradený od vykonávania akejkoľvek obchodnej činnosti na diaľku, čo by nebolo v záujme zákonodarcu, lebo ten chcel práve podporiť takúto činnosť, najmä a obzvlášť v záujme spotrebiteľa. ( 70 )

83.

Dodávateľovi ostáva, na účely ochrany pred rizikom odstúpenia od zmluvy v jednotlivom prípade po používaní dodanej veci a napriek používaniu dodanej veci a bez možnosti požadovať náhradu z uvedeného dôvodu, možnosť prijať cenovú politiku založenú na zmiešanom výpočte zahrnujúcom objem vrátenia vyjadreného v percentách. ( 71 )

84.

Smernica 97/7 tiež obsahuje mechanizmus ochrany určený na to, aby dbal na záujmy dodávateľa, ktorý prirodzene chce vylúčiť akékoľvek znehodnotenie tovaru, a to chronologickou formou triedenou podľa lehôt. Článok 6 ods. 1 prvý pododsek prvá veta smernice 97/7 stanovuje trvanie lehoty na odstúpenie od zmluvy na „najmenej sedem pracovných dní“. Po uplynutí tejto relatívne krátkej lehoty na odstúpenie od zmluvy, ktorej krátkosť členské štáty pri jej preberaní do svojho vnútroštátneho práva vo všeobecnosti ponechali (ide najčastejšie o 7 pracovných dní alebo o 14 kalendárnych dní ( 72 )), dodávateľ v zásade ďalej nenesie riziko. Smernica zaviedla taktiež primeranú lehotu, počas trvania ktorej ukladá dodávateľovi znášať riziko prípadných finančných dôsledkov odstúpenia od zmluvy.

85.

Nakoniec by som chcela z okrajového hľadiska dodať, že tak Komisia v návrhu smernice, ktorý predložila ( 73 ), ako aj autori Draft Common Frame of Reference (návrh spoločného referenčného rámca, ďalej len DCFR) ( 74 ), vypracovaného na účely spoločnej právnej úpravy súkromného európskeho práva ( 75 ), navrhujú čiastočne odlišné pravidlá. Znenie návrhu Komisie: „Spotrebiteľ zodpovedá iba za akékoľvek zníženie hodnoty tovaru v dôsledku zaobchádzania s týmto tovarom iným spôsobom, než aký je potrebný na uistenie sa o charaktere a funkčnosti tovaru“. ( 76 ) V podstate tento návrh sa týka inej veci, akou je náhrada za znehodnotenie, vypočítaná na základe času, ktorý je v súčasnosti stanovený nemeckým právom. ( 77 ) V kapitole týkajúcej sa zmlúv, DCFR navrhuje pravidlá týkajúce sa práva na odstúpenie od zmluvy (článok II.-5:101 až II.-5:202). Článok II.-5:201 ods. 1 vykladaný v spojení s odsekom 3 stanovuje v prospech spotrebiteľa, ktorý uzavrel zmluvu na diaľku, právo na odstúpenie od zmluvy, ktoré musí uplatniť v základnej lehote 14 dní, ktorá je jednotná pre celé Spoločenstvo. ( 78 ) Článok II.-5:105 ods. 3 DCFR upravuje otázky náhrady za používanie veci. Výslovne vylučuje náhradu za jej vyskúšanie, zatiaľ čo jej odsek 4 zaväzuje výslovne spotrebiteľa zaplatiť takúto náhradu v prípade bežného užívania ( 79 ), dôkazné bremeno môže byť uložené predávajúcemu podniku. ( 80 ) To, čo nazývame zásady acquis (Principles of the Existing EC Contract Law) ( 81 ), obsahuje porovnateľné ustanovenia. ( 82 ) Pripomínam, že pokiaľ ide o tieto práce a tieto návrhy právnych predpisov vo veci náhrady za používanie veci, sú založené na inom koncepte, aký uplatňuje smernica 97/7, keď zakazuje uložiť spotrebiteľovi iné náklady, ako sú náklady na zaslanie veci. Bez ohľadu na skutočnosť, že v praxi spôsobujú podľa mňa zložité problémy pri vymedzení medzi vyskúšaním/testom a používaním, ktoré poškodzujú právnu istotu, pričom ich konečným dôsledkom môže byť, že kúpa na diaľku sa ukáže ako menej atraktívna pre spotrebiteľa, sú tieto dokumenty iba návrhmi, ktoré nemajú vykladať platnú smernicu.

86.

Len v prípade, ak nesplní povinnosti, ktoré mu ukladá článok 5 smernice 97/7, si je dodávateľ vedomý časového predĺženia jeho rizika. Toto zvýšenie jeho rizika vyjadruje presvedčenie zákonodarcu, že v rovnakom prípade ustúpi záujem dodávateľa pred záujmom spotrebiteľa, ktorého ochrana sa mu zdá dôležitejšia. Smernica však obmedzuje toto chronologické rozšírenie rizika, proti ktorému sa môže dodávateľ jednoducho brániť dodržaním povinností, ktoré mu vyplývajú z článku 5 smernice 97/7. Článok 6 ods. 1 tretí pododsek smernice 97/7 stanovuje toto obmedzenie na lehotu 3 mesiacov. ( 83 )

87.

Stanovením lehoty 3 mesiacov smernica výslovne stanovuje lehotu, po uplynutí ktorej uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy nie je viac možné, aj keby dodávateľ neinformoval kupujúceho o existencii tohto práva. ( 84 ) Táto lehota 3 mesiacov ( 85 ) nie je vyjadrená ako minimálna lehota, ale ako konečná lehota. Pripomínam, že článok 14 smernice 97/7 upresňuje, že pravidlá smernice sú minimálnymi pravidlami a členské štáty môžu prijať alebo ponechať, v oblasti upravenej smernicou, prísnejšie pravidlá, ktoré sú zlučiteľné so Zmluvou o ES, ale za podmienky, že tak urobia pre zaručenie vyššej úrovne ochrany pre spotrebiteľa. ( 86 ) Skutočnosť, že vnútroštátny zákonodarca porušil smernicu, pokiaľ ide o lehotu 3 mesiacov, nemôže ovplyvniť výklad smernice. Nie je tomu inak v prípade právnej úpravy, akou je prejednávaná nemecká právna úprava, ktorá, ako to je možné posúdiť na základe spisu, upúšťa od časového obmedzenia práva na odstúpenie od zmluvy, pokiaľ spotrebiteľ nebol informovaný podľa predpisov.

88.

Komisia tvrdí ( 87 ), že obmedzenie bezdôvodného obohatenia môže byť prekročené napríklad v prípade, ak spotrebiteľ objedná tovar na diaľku pre zvláštnu príležitosť a zašle ju po jej použití na tejto udalosti s tým, že odstúpi od zmluvy. ( 88 ) Toto tvrdenie nemôže odôvodniť prijatie všeobecnej právnej úpravy nákladov nevýhodných pre všetkých spotrebiteľov.

89.

Ako som to vysvetlila vyššie, smernica neponecháva členským štátom žiadnu dodatočnú voľnosť, ktorá by im umožnila prijať právnu úpravu nákladov, ktoré by sťažili situáciu spotrebiteľa v tom, že by prekročili náklady na vrátenie tovaru, výslovne stanovených smernicou. Pravidlá smernice 97/7 musia byť v tejto súvislosti považované za taxatívne.

90.

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že obava zo zneužitia, ktorého sa dopustí jednotlivec, nemôže spôsobiť všeobecné zníženie ochrany práv zaručených právom Spoločenstva voči všetkým. Z judikatúry Súdneho dvora ( 89 ) vyplýva, že vykonanie vnútroštátneho práva, ktoré chce chrániť pred zneužitím, nemôže byť na ujmu plnej účinnosti a jednotnému uplatňovaniu ustanovení práva Spoločenstva v členských štátoch. Zvlášť ciele sledované právnou úpravou Spoločenstva, napríklad smernica, nemôžu byť ohrozené. ( 90 )

91.

Nesmie sa zabudnúť, že v prípadoch preukázaného zneužitia (a v prípade, ak bola spôsobená škoda ( 91 )), musí existovať prostriedok, ktorý je možné uplatniť, ako to ukladá zásada rovnocennosti. Dodávateľ môže v takomto prípade získať náhradu bez toho, aby využil právnu úpravu, ktorá je nevýhodná voči všetkým spotrebiteľom. Na skutočné prípady zneužitia sa podľa mňa nevzťahuje pojem poplatky uvedený v smernici 97/7 a môžu byť teda vyriešené prostredníctvom všeobecných pravidiel občianskeho práva, najmä predpismi, ktoré členský štát zaviedol v oblasti bezdôvodného obohatenia. Prípady, v ktorých bola dodávateľovi spôsobená skutočná škoda, môžu byť tiež vyriešené uplatnením príslušného vnútroštátneho práva.

92.

Je potrebné sa však spytovať, čo to znamená pre prípady, v ktorých spotrebiteľ nebol poučený o svojom práve na odstúpenie od zmluvy dodávateľom alebo nebol poučený vhodným spôsobom. V rovnakých prípadoch je pravdepodobné, že zmluva bude vo všeobecnosti zrušená až po fáze používania výrobku, teda že tomu tak bude až v okamihu, keď spotrebiteľ dostane informácie týkajúce sa jeho práva na odstúpenie od zmluvy. V prípade ich neposkytnutia nemôže vedieť, že musí prevzatie veci obmedziť na obyčajné vyskúšanie, ktoré neskĺzne do používania. Musí spotrebiteľ svojím spôsobom „zaplatiť“ predĺženie lehoty na odstúpenie od zmluvy zavedenej pre jeho ochranu tak, že bude v zásade povinný zaplatiť náhradu za používanie spotrebného tovaru, ktorý mu bol dodaný?

93.

Je potrebné v tejto veci pripomenúť, že žaloba založená na práve na bezdôvodné obohatenie nebude možná v prípadoch, ako je prejednávaný v tejto veci, kde je preukázané, že dodávateľ nesplnil svoju povinnosť. ( 92 ) Podľa vyššie uvedeného posúdenia zákonodarcu Spoločenstva ( 93 ), ktorý časovo obmedzil nebezpečenstvo dodávateľa, sa domnievam, že je vylúčené rovnako v týchto prípadoch požadovať od spotrebiteľa zaplatiť finančné výdaje preto, lebo by nebolo zlučiteľné s cieľom ochrany sledovaným smernicou, uložiť spotrebiteľovi, aby okrem odplaty za používanie veci v konečnom dôsledku zaplatil predĺženie ochrany, ktorá je mu priznaná, pokiaľ dodávateľ nesplnil svoje povinnosti, čo by spotrebiteľa odradilo od uplatnenia svojho práva na odstúpenie od zmluvy. ( 94 ) Uplatnenie takéhoto nátlaku na neho by bolo v rozpore s cieľom ochrany spotrebiteľov a podpory predaja na diaľku, na ktorých je založená smernica. Je potrebné pripustiť, že napríklad prípady nadmerného používania ( 95 ), pokiaľ dodávateľ nesplnil svoju informačnú povinnosť, musia byť posudzované odlišne od prípadov, keď správne túto povinnosť splnil.

94.

Chcela by som z okrajového hľadiska dodať, že DCFR ( 96 ) obsahuje prístup porovnateľný s prípadom porušenia informačnej povinnosti dodávateľom. Ako som to už vysvetlila, výslovne vylučuje akúkoľvek náhradu za vyskúšanie a testovanie veci, ale stanovuje v prípade bežného používania náhradu na ťarchu spotrebiteľa. ( 97 ) Je však zaujímavé pripomenúť, že to neplatí pre odstúpenie od zmluvy v bežnej lehote, ktorá vo všeobecnosti trvá 14 dní. Naopak, ak spotrebiteľ nebol informovaný o svojom práve na odstúpenie od zmluvy alebo nebol o ňom vhodne informovaný, článok II.-5:105 ods. 4 DCFR výslovne vylučuje akékoľvek platenie náhrady. Posúdenie, ktoré je vyjadrené v tomto ustanovení, preukazuje, že v prípade porušenia informačnej povinnosti potrebuje spotrebiteľ špeciálnu ochranu s cieľom kompenzovať toto neposkytnutie informácie.

95.

Je potrebné dodatočne pripomenúť, že už z judikatúry vyplýva, že spotrebiteľ nemôže uplatniť svoje právo na odstúpenie, pokiaľ o jeho existencii nemá vedomosť. ( 98 ) To platí taktiež, ak v zásade má o tomto práve vedomosť, ale dodávateľ úplne nesplnil svoju informačnú povinnosť. Účinkom neúplnej alebo klamlivej informácie môže byť ľahko zabránenie spotrebiteľovi uplatniť jeho právo preto, lebo ho nesprávne posúdi.

96.

Možnosť uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy bez zaplatenia náhrady za používanie by mohlo byť okrem toho obmedzené, pokiaľ by bol vrátený tovar poškodený. V rovnakých prípadoch by sa mohli uplatniť všeobecné právne predpisy upravujúce náhradu škody účinné v dotknutom členskom štáte. Nezdá sa mi nezlučiteľné so smernicou poskytnutie všeobecných informácií spotrebiteľovi, ktoré by mu pripomenuli existenciu určitej povinnosti obozretnosti.

97.

Chcela by som ďalej uviesť, že rozsudky Schulte a Crailsheimer Volksbank ( 99 ) nebránia v kontexte smernice 97/7 odporúčanému výkladu účinkov odstúpenia od zmluvy uplatneného v oblasti predaja na diaľku. V týchto rozsudkoch Súdny dvor rozhodol, pokiaľ ide o odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere v rámci spôsobnosti smernice 85/577, že nielen splatenie prijatých súm, ale taktiež zaplatenie úrokov uplatňovaných na trhu, bolo zlučiteľné so smernicou ( 100 ), čo môže byť považované za určitý spôsob náhrady v širšom zmysle. Ide tu o špecifický prípad zmluvy o pôžičke, ako aj o odlišný kontext právnej úpravy ( 101 ) a odlišných smerníc ( 102 ) s odlišnými detailnými ustanoveniami. ( 103 ) Najmä pripomínam, že predpisy týkajúce sa právnych účinkov odstúpenia od zmluvy sú upravené odlišne v dvoch smerniciach. Článok 6 ods. 1 a 2 smernice 97/7 detailne upravuje právne účinky odstúpenia od zmluvy. Ako som už vysvetlila, zakazuje akúkoľvek penalizáciu v prípade uplatnenia tohto práva a výrazne obmedzuje náklady, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť. Smernica 85/577 neobsahuje takéto spresnenia. Jej článok 5 ods. 2, ktorý upravuje účinky uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy ( 104 ), iba všeobecne stanovuje, že „podanie upozornenia má za následok oslobodenie spotrebiteľa od všetkých záväzkov zrušenej zmluvy“. Je teda potrebné konštatovať, že smernica, ktorú Súdny dvor vykladal vo veciach Schulte a Crailsheimer Volksbank, neobsahuje ustanovenia porovnateľné s ustanoveniami, ktoré obsahuje prejednávaná smernica v oblasti porovnania rizík týkajúcich sa nákladov za transakciu.

98.

Preto je potrebné vykladať smernicu 97/7 v tom zmysle, že v rámci jej pôsobnosti nie je v zmysle judikatúry Schulte a Craisheimer Volksbank potrebné žiadne navrátenie do pôvodného stavu.

99.

Celkovo som dospela k záveru, že vnútroštátna právna úprava, ktorá všeobecne umožňuje predávajúcemu, pokiaľ spotrebiteľ uplatní svoje právo na odstúpenie od zmluvy v stanovenej lehote, požadovať od neho náhradu za používanie dodaného spotrebného tovaru, nie je zlučiteľná s článkom 6 ods. 1 a 2 vykladaného v spojení s odôvodnením č. 14 smernice 97/7.

100.

Chcela by som ešte doplniť niekoľko vysvetlení výlučne pre prípad, ak by Súdny dvor nezdieľal záver, ktorý som uviedla v predchádzajúcom odseku a domnieval sa, že predmetná náhrada za používanie nespadá pod pojem náklady v zmysle smernice 97/7.

101.

V odôvodnení č. 14 smernice 97/7 zákonodarca Spoločenstva uvádza, že „určenie ostatných podmienok a opatrení nasledujúcich po uplatnení práva na odstúpenie od zmluvy je vecou členských štátov“. Je možné z tohto vyvodiť, že ponecháva členským štátom právomoc prijať vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa náhrady za používanie, akou je právna úprava prejednávaná v tejto veci?

102.

Ako som už uviedla ( 105 ), nemecká vláda sa opiera o túto poslednú vetu odôvodnenia č. 14, aby vysvetlila, že smernica 97/7 nebráni spornej nemeckej právnej úprave. Rakúska vláda predniesla obdobné tvrdenie a obhajovala porovnateľnú rakúsku právnu úpravu. ( 106 ) Tieto dve vlády sa domnievajú, že smernica 97/7 nezakazuje vyžadovanie platby náhrady za používanie veci, ale ponecháva túto otázku na posúdenie členským štátom.

103.

Komisia tiež prijala stanovisko, ktoré ide v tom istom smere. ( 107 ) Domnieva sa, že náhrada povolená spornou vnútroštátnou právnou úpravou nespadá pod pojem náklady, ale že ide o odmenu, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť za to, že po určitý čas používal tovar, ktorý si kúpil na diaľku. Ako to bolo uznané v iných oblastiach práva Spoločenstva ( 108 ), členské štáty by mohli dbať o to, aj v oblasti predaja na diaľku, aby ochrana práv zaručených právnym poriadkom Spoločenstva nespôsobila bezdôvodné obohatenie oprávnených osôb; prijať predpisy o vydaní bezdôvodného obohatenia, v zásade podriadené právomoci členských štátov.

104.

Tieto tvrdenia týkajúce sa miery voľnej úvahy členských štátov v oblasti vnútroštátnej právnej úpravy náhrady za používanie podľa mňa neobstoja voči preskúmaniu.

105.

V prvom rade, ako som už vysvetlila vyššie, obava zneužitia zo strany jednotlivca nemôže spôsobiť prijatie pravidiel, ktoré by pre všetkých obmedzili ochranu práv zaručených právom Spoločenstva. ( 109 ) Už len pre tento dôvod právna úprava, ako je tá v prejednávanom prípade, by nemohla byť v pôsobnosti posúdenia členských štátov.

106.

V druhom rade podotýkam, že ako vyplýva z jej odôvodnenia, predmetná smernica 97/7 chce podporiť predaj na diaľku v rámci uskutočnenia cieľov vnútorného trhu a pri dodržaní cieľov optimálnej ochrany spotrebiteľov. ( 110 ) Takto sledované účely nemôžu byť ohrozené. Ako som to jasne preukázala vyššie ( 111 ), ustanovenia smernice týkajúce sa práva na odstúpenie od zmluvy obsahujú odlišnú právnu úpravu porovnania rizík, ktorá najmä vychádza z dôvodu, že je potrebné obmedziť finančné výdavky, ktoré by spotrebiteľ mal znášať na základe skutočnosti, že uplatnil svoje právo na odstúpenie od zmluvy. Aj keby, v rozpore s tým, čo si myslím, bolo potrebné pripustiť, že náhrada nespadá pod pojem náklady, nie je členským štátom dovolené upraviť túto oblasť podľa ich uváženia. Je im najmä zakázané odkazovať výlučne na poslednú vetu odôvodnenia č. 14 a opomenúť napríklad prvé vety odôvodnenia smernice.

107.

To je dôvod, pre ktorý je potrebné pripomenúť, že spotrebiteľ, ktorý kupuje na diaľku, nemá prakticky možnosť vidieť výrobok alebo oboznámiť sa s charakteristikami služby pred uzavretím zmluvy (prvá veta odôvodnenia č. 14). Pokiaľ ide o dodanie tovaru, možnosť odstúpenia od zmluvy, otvorená pre spotrebiteľa, kompenzuje nevýhodu vyplývajúcu zo skutočnosti, že nemôže vidieť tovar kúpený na diaľku, vystavený v obchodných priestoroch a nemôže ho prípadne vyskúšať alebo otestovať. Právo na odstúpenie od zmluvy založené na tejto nevýhode by stratilo svoj význam a bolo by formálnym právom, pokiaľ by bolo možné od spotrebiteľa vyžadovať, aby zaplatil náhradu za dočasné používanie tovaru z dôvodu relatívne krátkych období skúšania v trvaní jedného až dvoch týždňov, ktoré stanovuje smernica 97/7. ( 112 ) Len otvorením originálneho obalu (všeobecne nevyhnutný úkon, aby bolo možné vidieť a vyskúšať tovar) by riskoval, že bude vystavený sťažnosti, že používal tovar v rozsahu presahujúcom jednoduché vyskúšanie. ( 113 ) To je dôvod, pre ktorý sa domnievam, že je v súlade so smernicou, nestanoviť náhradu za používanie pre obdobie zodpovedajúce zákonnej lehote na odstúpenie od zmluvy. Keďže lehota troch mesiacov nie je určená na to, aby sťažila situáciu spotrebiteľa, ale výlučne aby kompenzovala chybnú absenciu informácií, ktorých poskytnutie vyžaduje článok 5 smernice 97/7 od predávajúceho, je možné si len ťažko predstaviť, že by bolo prípustné, aby členské štáty prijali odchylnú právnu úpravu pre túto dlhšiu dobu možného používania.

108.

Po štvrté by som chcela ešte uviesť, že v odôvodnení č. 14 smernice 97/7 zákonodarca zdôraznil, že právo spotrebiteľa, ktorý kupuje na diaľku, na odstúpenie od zmluvy nesmie byť formálnym právom. Celý rad konkrétnych problémov, ktoré má za následok právna úprava ukladajúca náhradu za škodu, môže spôsobiť skreslenie tohto práva na odstúpenie od zmluvy a zmeniť ho na zásadu bezvýznamnej praktickej užitočnosti. Už som uviedla ( 114 ) problémy s dokazovaním ( 115 ), ale chcela som povedať, že pokiaľ spotrebitelia uzavrú zmluvu na diaľku, nie sú všeobecne schopní poznať úroveň požiadaviek na odškodnenie, ktorým môžu byť prípadne vystavení. Riziko, že by ich to mohlo odradiť od uplatnenia ich práva na odstúpenie od zmluvy, je len preto, aby bolo možné vyhnúť sa sporu, ktorý spôsobuje nepríjemnosti a stojí peniaze, čas a energiu. Toto riziko okrem toho môže taktiež spôsobiť, že kúpa na diaľku bude pre spotrebiteľa menej atraktívna, čo nebolo záujmom autora smernice 97/7. Výhodou tejto kúpy na diaľku nie je pre spotrebiteľa len to, že mu umožní väčšiu možnosť výberu, ale taktiež mu ušetrí čas a presuny.

109.

Odkazujem na vysvetlenia, ktoré som podala vyššie ( 116 ), kde som rozlišovala situáciu v prejednávanom prípade od situácie, ktorá prevládala vo veciach Schulte a Crailsheimer Volksbank.

110.

So zreteľom na vyššie uvedené úvahy sa domnievam, že vnútroštátna právna úprava, aká je tá v spore vo veci samej, ktorá v prípade uplatnenia práva spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy v zákonnej lehote umožňuje predávajúcemu požadovať od neho náhradu za používanie dodanej spotrebnej veci, nepodlieha právomoci priznanej členským štátom poslednou vetou odôvodnenia č. 14 smernice 97/7.

111.

Z uvedených dôvodov navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálnu otázku Amsgericht Lahr odpovedal takto:

Článok 6 ods. 1 a 2 smernice 97/7/ES Európskeho parlamentu a Rady z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku sa má vykladať tak, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá všeobecne umožňuje predávajúcemu, aby v prípade, ak spotrebiteľ uplatní svoje právo na odstúpenie od zmluvy v zákonnej lehote, požadoval od neho náhradu za používanie dodaného spotrebného tovaru.

„1.

keďže spolu s dosiahnutím cieľov vnútorného trhu musia byť prijaté opatrenia na postupnú konsolidáciu tohto trhu;

2.

keďže voľný pohyb tovaru a služieb neovplyvňuje iba podnikateľský sektor, ale aj fyzické osoby; keďže to znamená, že spotrebitelia by mali mať prístup k tovaru a službám ostatných členských štátov za tých istých podmienok ako obyvatelia daného štátu;

3.

keďže pre spotrebiteľov by mohol byť predaj na diaľku, uskutočňovaný nezávisle na hraniciach, jedným z hlavných hmatateľných výsledkov dokončení vnútorného trhu, ako sa poznamenáva okrem iného v komunikácii medzi Komisiou a Radou, nazvanou ‚Smerom k jednotnému trhu v distribúcii‘; keďže pre hladké fungovanie vnútorného trhu je podstatné, aby spotrebitelia mohli rokovať s podnikmi mimo ich krajiny, a to aj v prípade, že podnik má pobočku v krajine trvalého pobytu spotrebiteľa.“