—

pani Nerkowska osobne,

—

Zakład Ubezpieczeń Społecznych, Oddział w Koszalinie, v zastúpení: W. Witkowicz, adwokat,

—

poľská vláda, v zastúpení: E. Ośniecka-Tamecka, splnomocnená zástupkyňa,

—

talianska vláda, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci W. Ferrante, avvocato dello Stato,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: D. Maidani a A. Stobiecka-Kuik, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 18 ods. 1 ES.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Nerkowskou a Zakład Ubezpieczeń Społecznych, Oddział w Koszalinie (Úrad sociálneho zabezpečenia, pobočka v Koszaline), týkajúceho sa odmietnutia úradu vyplácať jej invalidný dôchodok z dôvodu poškodenia zdravia, ktoré utrpela v dôsledku jej šesťročnej deportácie do bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík (bývalý ZSSR).

3

Vnútroštátnu právnu úpravu predstavujú zákon z 29. mája 1974 o sociálnom zabezpečení vojnových a vojenských invalidov a ich rodín (Ustawa o zaopatrzeniu inwalidów wojennych i wojskowych oraz ich rodzin), v znení zmien a doplnení (Dz. U z roku 2002, č. 9, položka 87, ďalej len „zákon z roku 1974“), a zákona z 24. januára 1991 o kombatantoch a niektorých osobách, ktoré sú obeťami vojnových represií a represií povojnového obdobia (Ustawa o kombatantach oraz niektórych osobach będących ofiarami represji wojennych i okresu powojennego) (Dz. U č. 17, položka 75).

4

Článok 5 zákona z roku 1974 uvádza, že zákonom stanovené dávky sú poskytované oprávnenému počas jeho pobytu na území Poľskej republiky, ak zákon alebo medzinárodná zmluva nestanovuje inak.

5

Podľa článku 3 zákona z roku 1974 financuje tieto dôchodky poľský štát.

6

Podľa článku 12 ods. 2 zákona z 24. januára 1991 o kombatantoch a niektorých osobách, ktoré sú obeťami vojnových represií a represií povojnového obdobia, majú podľa zákona z roku 1974 na tieto dávky a iné plnenia nárok aj osoby, ktoré boli najmä závislé od niektorej skupiny invalidných osôb, ktoré sa stali invalidnými z dôvodu pobytu v zajatí alebo v internačnom tábore, alebo v tábore, ktorý podliehal Hlavnej správe záležitostí vojnových zajatcov a internovaných (GUPVI) Ľudového komisariátu vnútra (NKVD) a od marca 1946 Ministerstva vnútra (MDV) bývalého ZSSR, alebo v tábore podliehajúcom Oddeleniu preverovacích a filtračných táborov NKVD a od marca 1946 uvedeného Ministerstva vnútra. Tieto dávky sa poskytujú tiež osobám, ktoré sú obeťami vojnových represií a represií povojnového obdobia, t. j. osobám, ktoré v dôsledku svojho politického presvedčenia, vierovyznania alebo štátnej príslušnosti boli nútené odísť do exilu alebo boli deportované do bývalého ZSSR. Za invaliditu v dôsledku deportácie sa považuje invalidita spôsobená zraneniami, poraneniami a inými úrazmi alebo chorobami spôsobenými pobytom v takej deportácii.

7

Pani Nerkowska, ktorá je v súčasnosti poľskou štátnou príslušníčkou, sa narodila 2. februára 1946 na území dnešného Bieloruska.

8

Vo veku 3 rokov stratila rodičov, ktorí boli na základe súdneho rozhodnutia deportovaní na Sibír.

9

V apríli 1951 bola aj pani Nerkowska spolu so svojím bratom a s tetou deportovaná do bývalého ZSSR. Tam žila v ťažkých podmienkach až do januára 1957.

10

Až po takmer šiestich rokoch sa vrátila do Poľska. Tu študovala a po skončení štúdia sa zamestnala v administratíve.

11

V roku 1985 opustila Poľsko a natrvalo sa usadila v Nemecku.

12

V októbri 2000 na základe žiadosti pani Nerkowskej začal Zakład Ubezpieczeń Społecznych, Oddział w Koszalinie, konanie o priznanie invalidného dôchodku z dôvodu poškodenia zdravia, ktoré utrpela počas deportácie.

13

Rozhodnutím zo 4. októbra 2002 Zakład Ubezpieczeń Społecznych, Oddział w Koszalinie, priznal pani Nerkowskej nárok na dôchodok z dôvodu jej čiastočnej pracovnej neschopnosti spôsobenej pobytom v koncentračnom tábore, ale vyplácanie tejto dávky pozastavil z dôvodu, že oprávnená nemala trvalé bydlisko na poľskom štátnom území.

14

Pani Nerkowska napadla toto rozhodnutie na Sąd Okręgowy w Koszalinie (Okresný súd v Koszaline), pričom sa domáhala svojho práva na vyplácanie dotknutého invalidného dôchodku. Tento súd nevyhovel jej argumentácii a žalobu zamietol po skončení dokazovania rozsudkom z 22. mája 2003.

15

Pani Nerkowska podala novú žiadosť na vyplácanie uvedenej dávky v septembri 2006. Na podporu svojej žiadosti uviedla, že Poľská republika vstúpila do Európskej únie 1. mája 2004 a v dôsledku toho prevzala právo Spoločenstva do poľského vnútroštátneho práva.

16

Po skončení správneho konania vydal Zakład Ubezpieczeń Społecznych, Oddział w Koszalinie, 14. septembra 2006 rozhodnutie, ktoré je predmetom tohto konania, ktorým zamietol pani Nerkowskej vyplácanie invalidného dôchodku v súvislosti s už skôr priznaným nárokom, keďže nemala bydlisko na území Poľskej republiky.

17

Pani Nerkowska teda napadla toto rozhodnutie na vnútroštátnom súde a požadovala jeho zmenu v tom zmysle, aby sa jej dávka vyplácala. Tvrdila, že vzhľadom na vstup Poľskej republiky do Európskej únie nemôže jej súčasné bydlisko predstavovať prekážku vyplácania tejto dávky.

18

Za týchto okolností Sąd Okręgowy w Koszalinie rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bráni článok 18 ES, ktorý zaručuje občanom Európskej únie právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, uplatňovaniu vnútroštátnej právnej úpravy zakotvenej v článku 5 [zákona z roku 1974] v rozsahu, v akom toto ustanovenie podmieňuje vyplatenie dôchodku z dôvodu pracovnej nespôsobilosti v súvislosti s pobytom v koncentračnom tábore splnením podmienky bydliska oprávnenej osoby na území Poľskej republiky?“

19

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 18 ods. 1 ES vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave členského štátu, na základe ktorej tento členský štát odmieta svojmu štátnemu príslušníkovi vyplácať dávku poskytovanú civilným obetiam vojny alebo represií, hoci nárok na túto dávku bol tomuto štátnemu príslušníkovi priznaný rozhodnutím príslušného orgánu, len z toho dôvodu, že nie je usadený na území daného štátu, ale na území iného členského štátu.

20

V tejto súvislosti je potrebné najprv určiť, či taká situácia, aká je vo veci samej, patrí do pôsobnosti práva Spoločenstva, najmä článku 18 ods. 1 ES.

21

Na jednej strane, pokiaľ ide o osobnú pôsobnosť uvedeného ustanovenia, stačí konštatovať, že v zmysle článku 17 ods. 1 ES je občanom Únie každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Okrem toho článok 17 ods. 2 spája s týmto štatútom práva a povinnosti stanovené v Zmluve, medzi ktoré patria aj práva a povinnosti uvedené v článku 18 ods. 1 ES (rozsudok z 26. októbra 2006, Tas-Hagen a Tas, C-192/05, Zb. s. I-10451, bod 18).

22

Pani Nerkowska má ako poľská štátna príslušníčka štatút občana Únie stanovený v článku 17 ods. 1, a môže sa teda prípadne domáhať práv, ktoré patria k tomuto štatútu, najmä práva voľne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, ktoré im priznáva článok 18 ods. 1 ES.

23

Čo sa týka na druhej strane pôsobnosti článku 18 ods. 1 ES, je potrebné zdôrazniť, že za súčasného stavu vývoja práva Spoločenstva patrí taká dávka, aká je predmetom sporu vo veci samej, ktorej cieľom je odškodniť civilné obete vojny alebo represií za utrpenú psychickú alebo telesnú ujmu, do právomoci členských štátov (rozsudok Tas-Hagen a Tas, už citovaný, bod 21).

24

Členské štáty však musia túto právomoc vykonávať pri súčasnom dodržiavaní práva Spoločenstva, najmä ustanovení Zmluvy týkajúcich sa práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, ktorá je priznaná každému občanovi Únie (rozsudok Tas-Hagen a Tas, už citovaný, bod 22).

25

Okrem toho je tiež nesporné, že občianstvo Únie zakotvené v článku 17 ES nemá za cieľ rozšíriť rozsah vecnej pôsobnosti Zmluvy na vnútorné situácie, ktoré nijako nesúvisia s právom Spoločenstva (rozsudky z 5. júna 1997, Uecker a Jacquet, C-64/96 a C-65/96, Zb. s. I-3171, bod 23; z 2. októbra 2003, Garcia Avello, C-148/02, Zb. s. I-11613, bod 26, ako aj Tas-Hagen a Tas, už citovaný, bod 23).

26

Súdny dvor už totiž rozhodol, že situácie, ktoré spadajú do pôsobnosti ratione materiae práva Spoločenstva, zahŕňajú predovšetkým prípady, ktoré sa týkajú uplatňovania základných slobôd zaručených Zmluvou a uplatňovania práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov podľa článku 18 ES (rozsudky z 15. marca 2005, Bidar, C-209/03, Zb. s. I-2119, bod 33, ako aj z 12. júla 2005, Schempp, C-403/03, Zb. s. I-6421, body 17 a 18).

27

V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že taká situácia, v akej sa nachádza pani Nerkowska, sa týka práva občanov Únie slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov. Žalobkyňa vo veci samej tým, že si za svoje bydlisko zvolila Nemecko, realizovala právo priznané článkom 18 ods. 1 ES každému občanovi Únie — slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území iného členského štátu, než ktorého je štátnym príslušníkom.

28

Okrem toho zo spisu, ktorý Súdnemu dvoru zaslal vnútroštátny súd, jasne vyplýva, že pani Nerkowskej bolo odmietnuté vyplácanie priznaného invalidného dôchodku len z toho dôvodu, že sa usadila v Nemecku.

29

Z uvedených skutočností vyplýva, že situáciu, v akej má výkon slobody priznanej pani Nerkowskej právnym poriadkom Spoločenstva vplyv na vyplácanie tejto dávky upravenej vnútroštátnou právnou úpravou, nemožno považovať za čisto vnútornú situáciu, ktorá nijako nesúvisí s právom Spoločenstva.

30

Preto treba preskúmať, či článok 18 ods. 1 ES, ktorý je uplatniteľný na takú situáciu, o akú ide v konaní vo veci samej, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje vyplácanie invalidného dôchodku poskytovaného civilným obetiam vojny alebo represií podmienkou, aby oprávnená osoba mala bydlisko na území členského štátu poskytujúceho túto dávku.

31

Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti článku 18 ods. 1 ES, Súdny dvor už prv rozhodol, že možnosti, ktoré Zmluva otvára v oblasti voľného pohybu, by nemohli mať plný účinok, ak by štátneho príslušníka členského štátu mohli od ich využitia odradiť prekážky vytvorené pre jeho pobyt v prijímajúcom členskom štáte právnou úpravou jeho štátu pôvodu, ktorá penalizuje skutočnosť, že tieto možnosti realizoval (rozsudky z 29. apríla 2004, Pusa, C-224/02, Zb. s. I-5763, bod 19, ako aj Tas-Hagen a Tas, už citovaný, bod 30).

32

Vnútroštátna právna úprava, ktorá niektorých štátnych príslušníkov znevýhodňuje len z toho dôvodu, že realizovali svoju slobodu pohybu a pobytu na území iného členského štátu, predstavuje obmedzenie slobôd, ktoré sú v článku 18 ods. 1 ES priznané každému občanovi Únie (rozsudky z 18. júla 2006, De Cuyper, C-406/04, Zb. s. I-6947, bod 39, ako aj Tas-Hagen a Tas, už citovaný, bod 31).

33

Zákon z roku 1974 pritom predstavuje takú prekážku. Tým, že na vyplácanie invalidného dôchodku poskytovaného v prospech civilných obetí vojny alebo represií stanovil podmienku, aby oprávnené osoby mali bydlisko na území daného štátu, totiž môže poľských štátnych príslušníkov, ktorí sa nachádzajú v takej situácii ako žalobkyňa vo veci samej, odradiť od realizovania ich práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území iného členského štátu ako Poľska.

34

Vnútroštátna právna úprava, ktorá takto obmedzuje slobody svojich štátnych príslušníkov, môže byť z hľadiska práva Spoločenstva odôvodnená len vtedy, ak sa zakladá na objektívnych hľadiskách všeobecného záujmu, ktoré sú nezávislé od štátnej príslušnosti dotknutých osôb a sú primerané cieľu, ktorý legitímne sleduje vnútroštátne právo (rozsudok De Cuyper, už citovaný, bod 40, ako aj Tas-Hagen a Tas, už citovaný, bod 33).

35

Pokiaľ ide o prvú podmienku, z pripomienok predložených Súdnemu dvoru tak žalovaným vo veci samej, ako aj poľskou vládou vyplýva, že obmedzenie upravené zákonom z roku 1974 odzrkadľuje vôľu poľského zákonodarcu obmedziť povinnosť solidarity vo vzťahu k civilným obetiam vojny alebo represií výlučne na osoby, ktoré majú väzbu na poľský ľud. Podmienka bydliska má byť teda prejavom intenzity ich integrácie do tejto spoločnosti.

36

Okrem toho žalovaný vo veci samej a poľská vláda uvádzajú, že len na základe podmienky bydliska, ako je tá vo veci samej, je možné zabezpečiť overenie, či sa situácia oprávnenej osoby, ktorá je na túto dávku oprávnená, nezmenila takým spôsobom, že by to mohlo mať vplyv na tento nárok. V tejto súvislosti zdôrazňujú, že nemožnosť využiť správnu a lekársku pomoc iných členských štátov, ktorá je stanovená v prípade poskytovania sociálneho zabezpečenia nariadením Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3), robí túto kontrolu vykonávanú poľskými orgánmi neúčinnou a neefektívnou. Rovnako uvádzajú, že menej obmedzujúce opatrenia by neboli rovnako účinné ako táto podmienka.

37

Isteže, tak vôľa zabezpečiť existenciu väzby medzi spoločnosťou dotknutého členského štátu a oprávneným na dávku, ako aj potreba overiť, či oprávnený stále spĺňa podmienky na jej priznanie, predstavujú objektívne hľadiská všeobecného záujmu, na základe ktorých je možné odôvodniť, že podmienky priznania alebo vyplácania dávky môžu obmedzovať slobodu voľného pohybu občanov tohto členského štátu.

38

Pokiaľ ide o existenciu väzby so spoločnosťou dotknutého členského štátu, Súdny dvor sa domnieva, že vo vzťahu k dávke, ako je tá vo veci samej, ktorá nie je upravená právom Spoločenstva, majú členské štáty širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o stanovenie kritérií na hodnotenie takýchto väzieb, pričom však musia rešpektovať obmedzenia stanovené právom Spoločenstva (rozsudok Tas-Hagen a Tas, už citovaný, bod 36).

39

Preto môže členský štát prostredníctvom podmienok týkajúcich sa štátnej príslušnosti alebo bydliska dotknutej osoby oprávnene obmedziť náhradu ujmy poskytovanú civilným obetiam vojny alebo represií na osoby, ktoré považuje za prejavujúce určitú väzbu so spoločnosťou tohto členského štátu.

40

Aj keď obmedzenie konštatované v bode 33 tohto rozsudku môže byť odôvodnené objektívnymi hľadiskami všeobecného záujmu, akými sú hľadiská uvedené v predchádzajúcom bode, je okrem toho potrebné, aby toto obmedzenie nebolo vo vzťahu k sledovanému cieľu neprimerané.

41

V prvom rade, čo sa týka podmienky sústavného bydliska na území štátu, ktorá musí byť splnená počas celého obdobia vyplácania tejto dávky a ktorá má byť považovaná za dôkaz väzby civilných obetí vojny alebo represií na poľskú spoločnosť, treba uviesť, že hoci je pravda, že bydlisko je kritériom, na základe ktorého možno existenciu takej väzby preukázať, nič to nemení na skutočnosti, že za takých okolností, ako sú okolnosti vo veci samej, ide táto podmienka nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.

42

Je totiž nesporné, že pani Nerkowska má poľskú štátnu príslušnosť a žila v Poľsku viac ako 20 rokov v období, keď tam študovala a pracovala.

43

Skutočnosť, že uvedená osoba má príslušnosť členského štátu, ktorý poskytuje danú dávku vo veci samej, ako aj že žila v tomto štáte, študujúc a pracujúc, viac ako dvadsať rokov, môže stačiť na vytvorenie väzby medzi týmto štátom a oprávnenou na túto dávku. Za týchto okolností musí byť požiadavka bydliska počas celého obdobia vyplácania tejto dávky považovaná za neprimeranú, keďže ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie takej väzby.

44

V druhom rade, čo sa týka tvrdenia, že podmienka bydliska je jediným spôsobom, ako overiť, že oprávnená na invalidný dôchodok stále spĺňa podmienky na jeho priznanie, stačí uviesť, že neobstojí tvrdenie, podľa ktorého sledovaný cieľ nemôže byť dosiahnutý inými prostriedkami, ktoré by boli rovnako účinné, hoci by boli menej obmedzujúcejšie.

45

Ak by sa totiž na účely lekárskej prehliadky alebo správneho konania vyžadovala na území daného štátu prítomnosť oprávneného na dávku, o ktorú ide v konaní vo veci samej, nič nebráni štátu vyzvať tohto oprávneného, aby sa dostavil do daného členského štátu na účely prehliadky alebo konania, aj pod podmienkou zastavenia vyplácania dávky v prípade neodôvodneného odmietnutia zo strany uvedeného oprávneného.

46

Podmienka bydliska, ako je tá vo veci samej, ide teda nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa, ktorým je overiť, či oprávnený na určitú dávku stále spĺňa podmienky na jej priznanie, a preto táto podmienka porušuje zásadu proporcionality uvádzanú v bodoch 34 a 40 tohto rozsudku.

47

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné na položenú otázku odpovedať, že článok 18 ods. 1 ES sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, na základe ktorej tento členský štát odmieta všeobecne a za všetkých okolností vyplácať svojim štátnym príslušníkom dávku poskytovanú civilným obetiam vojny alebo represií len z toho dôvodu, že nie sú počas celého obdobia vyplácania tejto dávky usadení na území daného štátu, ale na území iného členského štátu.

48

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 18 ods. 1 ES sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, na základe ktorej tento členský štát odmieta všeobecne a za všetkých okolností vyplácať svojim štátnym príslušníkom dávku poskytovanú civilným obetiam vojny alebo represií len z toho dôvodu, že nie sú počas celého obdobia vyplácania tejto dávky usadení na území daného štátu, ale na území iného členského štátu.