—

United Pan-Europe Communications Belgium SA, Coditel Brabant SPRL a Wolu TV ASBL, v zastúpení: F. de Visscher a E. Cornu, advokáti,

—

Belgian Business Television SA, v zastúpení: F. Van Elsen, advokát,

—

TV5-Monde a Media ad Infinitum SA, v zastúpení: A. Berenboom a A. Joachimowicz, advokáti,

—

Télé Brusel ASBL, v zastúpení: C. Doutrelepont a V. Chapoulaud, advokáti,

—

belgická vláda, v zastúpení: A. Hubert, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci A. Berenboom a A. Joachimowicz, advokáti,

—

rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer, splnomocnená zástupkyňa,

—

portugalská vláda, v zastúpení: L. Fernandes a J. Marques Lopes, splnomocnení zástupcovia,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: T. Harris, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Peretz, barrister,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: F. Arbault a M. Shotter, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 49 ES a článku 86 ES v spojení najmä s článkom 82 ES.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi United Pan-Europe Communications Belgium SA (ďalej len „UPC“), Coditel Brabant SPRL, Société Intercommunale pour la Diffusion de la Télévision (Brutélé), Wolu TV ASBL a Belgickom v súvislosti s povinnosťou, ktorú im tento štát ukladá, šíriť v dvojjazyčnom regióne Bruxelles-Capitale televízne programy vysielané niektorými vysielateľmi na základe licencie, určenými orgánmi tohto štátu.

3

Článok 13 zákona z 30. marca 1995 o distribučných vysielacích sieťach a vysielaní v dvojjazyčnom regióne Bruxelles-Capitale (Moniteur belge z 22. februára 1996, s. 3797, ďalej len „zákon z roku 1995“) znie:

„Prevádzkovateľ retransmisie, ktorý je oprávnený prevádzkovať televíznu distribučnú sieť v dvojjazyčnom regióne Bruxelles-Capitale, je povinný uskutočniť, v čase ich odvysielania a úplnej a nezmenenej podobe, prenos týchto programov:

4

Uvedené ustanovenie bolo vykonané ministerským nariadením zo 17. januára 2001 o určení vysielateľov uvedených v článku 13 druhej zarážke zákona z 30. marca 1995 o distribučných vysielacích sieťach a výkone činnosti vysielania v dvojjazyčnom regióne Bruxelles-Capitale (Moniteur belge z 2. februára 2001, s. 2781, ďalej len „nariadenie zo 17. januára 2001“), ktoré znie:

„…

Keďže režim ‚must carry‘ patrí do audiovizuálnej politiky, ktorej cieľom je umožniť televíznym divákom prístup tak k vysielateľom na základe zákona, ako aj k vysielateľom na základe licencie, ktorí zabezpečujú povinnosti vo verejnom záujme;

keďže cieľom režimu ‚must carry‘ je zachovanie pluralitného a kultúrneho charakteru ponuky programov v televíznych distribučných sieťach a zabezpečenie prístupu k tejto pluralite všetkým televíznym divákom;

keďže tento režim nepopierateľne odôvodňujú dôvody všeobecného záujmu;

keďže sa výber súkromných staníc požívajúcich výhody z ‚must carry‘ uskutočňuje v záujme harmonizácie audiovizuálneho prostredia v Belgicku;

keďže sa uskutočnila porada s Francúzskym spoločenstvom aj Flámskym spoločenstvom;

keďže sa výhoda z ‚must carry‘ musí udeliť určeným vysielateľom ako protislužba za významné povinnosti, ktoré sa tieto subjekty zaviazali plniť;

keďže niektorí z týchto určených vysielateľov sú poverení úlohami vo verejnom záujme;

keďže, pokiaľ ide o asbl Télé Bruxelles [ďalej len ‚Télé Bruxelles‘] a vzw TV Brussel, sa výhoda z ‚must carry‘ musí týmto subjektom povoliť na účely podpory rozvoja lokálnej televízie šíriacej miestne informácie určené miestnej verejnosti;

keďže zrušenie výhody ‚must carry‘ by malo za následok ohrozenie samotnej existencie týchto televíznych vysielateľov, ktorí by neboli schopní znášať zvýšené náklady za ich šírenie,

Stanovuje:

Článok 1. Prevádzkovateľ retransmisie, ktorý je oprávnený prevádzkovať televíznu distribučnú sieť v dvojjazyčnom regióne Bruxelles-Capitale, je povinný uskutočniť, v čase ich odvysielania a úplnej a nezmenenej podobe, prenos programov týchto vysielateľov:

…“

5

Ministerské nariadenie z 24. januára 2002, ktorým sa mení a dopĺňa ministerské nariadenie zo 17. januára 2001 o určení vysielateľov uvedených v článku 13 druhej zarážke zákona z 30. marca 1995 o distribučných vysielacích sieťach a výkone činnosti vysielania v dvojjazyčnom regióne Bruxelles-Capitale (Moniteur belge zo 16. februára 2002, s. 6066, ďalej len „nariadenie z 24. januára 2002“) doplnilo článok 1 nariadenia zo 17. januára 2001:

6

Žalobcovia vo veci samej sú prevádzkovateľmi káblových distribučných sietí, ktorí prostredníctvom svojich káblových sietí zabezpečujú retransmisiu programov viacerých vysielateľov, a to najmä v dvojjazyčnom regióne Bruxelles-Capitale. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že takto je v analógovom okruhu dostupných približne štyridsať staníc.

7

Prevádzkovatelia káblových distribučných sietí podali, každý samostatne, 2. apríla 2001 žalobu o neplatnosť nariadenia zo 17. januára 2001. Následne 17. apríla 2002 podali spoločne žalobu o neplatnosť nariadenia z 24. januára 2002.

8

Conseil d’État, ktorý spojil tieto žaloby na spoločné konanie, rozsudkom zo 17. mája 2006 zamietol žaloby podané Société Intercommunale pour la Diffusion de la Télévision (Brutélé) ako neprípustné z čisto formálnych dôvodov. Pokiaľ ide o žaloby podané zvyšnými tromi prevádzkovateľmi káblových distribučných sietí, tento vnútroštátny súd zamietol väčšinu ich žalobných dôvodov. Naproti tomu však zrušil nariadenie zo 17. januára 2001 v rozsahu, v akom stanovuje priznanie tzv. štatútu „must carry“ TV5-Monde z dôvodu, že hoci TV5-Monde je spoločnosťou podľa francúzskeho práva, usadená vo Francúzsku, zdá sa, že je medzinárodnou frankofónnou stanicou Francúzskeho spoločenstva, hoci orgán tohto spoločenstva má určitú obmedzenú účasť na jej základnom imaní, má však iba príliš slabý vzťah s týmto spoločenstvom, aby mohla byť považovaná za „patriacu“ do tohto spoločenstva v zmysle článku 13 zákona z roku 1995, a navyše nič nenasvedčuje tomu, že by sa TV5-Monde v tejto súvislosti zaviazala plniť povinnosti, ktorým „must carry“ predstavuje protislužbu.

9

V zostávajúcej časti Conseil d’État rozhodol, že na rozhodnutie o týchto žalobách potrebuje výklad práva Spoločenstva.

10

Na jednej strane totiž dotknutí prevádzkovatelia káblových distribučných sietí tvrdia, že napadnuté opatrenia priznávajú vysielateľom na základe licencie, ktorí majú štatút „must carry“, osobitné právo, ktoré v rozpore s článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 10 ES, ako aj článkami 82 ES a 86 ES môže narušiť hospodársku súťaž medzi vysielateľmi a môže znevýhodňovať subjekty usadené v iných členských štátoch mimo Belgického kráľovstva, zatiaľ čo BeTV SA má dominantné postavenie na trhu platenej televízie vo frankofónnom Belgicku. Vnútroštátny súd sa v tejto súvislosti domnieva, že Súdny dvor ešte nedefinoval význam pojmu „osobitné práva“ v zmysle článku 86 ES.

11

Na druhej strane sa títo prevádzkovatelia káblových distribučných sietí domnievajú, že napadnuté opatrenia neoprávnene, v rozpore s článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkami 49 ES a 86 ES, narušujú slobodné poskytovanie služieb tým, že obmedzujú počet dostupných staníc, a tak zvyšujú ich náklady, zatiaľ čo pri vyjednávaní o cenách za prístup do týchto sietí vysielatelia na základe licencie so štatútom „must carry“ majú výhodu z povinnosti retransmisie, ktorá je uložená prevádzkovateľom káblových distribučných sietí. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uviedol, že ak nie je pravda, že infraštruktúry používané prevádzkovateľmi káblových distribučných sietí sú preťažené, je naopak pravdepodobné, že napadnuté nariadenia stavajú najmä zahraničných vysielateľov, ktorí majú záujem vysielať cez káblový prenos v dvojjazyčnom regióne Bruxelles-Capitale, do menej výhodného postavenia pri vyjednávaní, než majú vysielatelia na základe licencie, ktorí majú štatút „must carry“.

12

Za týchto podmienok Conseil d’État rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

13

Prvými dvomi otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či má byť článok 86 ES vykladaný v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava vo veci samej, ktorá stanovuje, že vysielatelia na základe licencie patriaci pod verejnú moc tohto štátu, ktorí boli touto mocou určení, majú právo, aby ich televízne programy boli na základe povinnosti „must carry“ šírené v úplnej a nezmenenej podobe prevádzkovateľmi káblových distribučných sietí pôsobiacich na dotknutom území daného členského štátu.

14

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, ako vyplýva z článku 86 ods. 1 ES, že v prípade verejnoprávnych podnikov a podnikov, ktorým členské štáty priznávajú osobitné alebo výlučné práva, tieto štáty neustanovia ani neponechajú v účinnosti opatrenia, ktoré sú v rozpore s pravidlami tejto Zmluvy, najmä s pravidlami uvedenými v článkoch 12 ES a 81 ES až 89 ES.

15

Z jednoznačného znenia článku 86 ods. 1 ES vyplýva, že tento článok nemá autonómny význam v tom zmysle, že má byť chápaný v spojení s ostatnými relevantnými pravidlami Zmluvy (rozsudok z 19. apríla 2007, Asemfo, C-295/05, Zb. s. I-2999, bod 40).

16

Z rozhodnutia Conseil d’État vyplýva, že relevantným ustanovením je článok 82 ES, podľa ktorého je zakázané zneužívanie dominantného postavenia na spoločnom trhu alebo na jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikateľmi.

17

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora iba samotné vytvorenie dominantného postavenia udelením osobitných alebo výlučných práv v zmysle článku 86 ods. 1 ES nie je ako také nezlučiteľné s článkom 82 ES. Členský štát porušuje zákazy stanovené týmito dvomi ustanoveniami iba vtedy, ak uplatňovanie osobitných alebo výlučných práv, ktoré mu boli udelené, samo osebe vedie predmetný podnik k zneužívaniu jeho dominantného postavenia alebo ak tieto práva môžu vyvolať situáciu, ktorá tento podnik privedie k takémuto zneužitiu (rozsudky z 23. mája 2000, Sydhavnens Sten & Grus, C-209/98, Zb. s. I-3743, bod 66; z 25. októbra 2001, Ambulanz Glöckner, C-475/99, Zb. s. I-8089, bod 39, a z 30. marca 2006, Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, C-451/03, Zb. s. I-2941, bod 23).

18

V dôsledku toho vzniká vo veci samej otázka, či dôsledkom dotknutej právnej úpravy, konkrétne zákona z roku 1995, ako aj nariadení zo 17. januára 2001 a z 24. januára 2002, bolo nielen to, že boli určeným vysielateľom na základe licencie priznané osobitné alebo výlučné práva v zmysle článku 86 ods. 1 ES, ale aj to, že viedla k zneužitiu dominantného postavenia v zmysle článku 82 ES.

19

Aby však mohol Súdny dvor užitočne odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré mu boli položené, je ešte potrebné, aby vnútroštátny súd definoval skutkový rámec, z ktorého tieto otázky vychádzajú, alebo aby aspoň vysvetlil skutkové predpoklady, na ktorých sa tieto otázky zakladajú (pozri v tomto zmysle uznesenie z 8. októbra 2002, Viacom, C-190/02, Zb. s. I-8287, bod 15 a citovanú judikatúru, ako aj rozsudok zo 17. februára 2005, Viacom Outdoor, C-134/03, Zb. s. I-1167, bod 22).

20

V tejto súvislosti je podľa judikatúry Súdneho dvora požiadavka presnosti skutkového kontextu podstatnou najmä v oblasti hospodárskej súťaže, ktorá sa vyznačuje zložitými skutkovými a právnymi situáciami (pozri rozsudky z 13. apríla 2000, Lehtonen a Castors Braine, C-176/96, Zb. s. I-2681, bod 22; Viacom Outdoor, už citovaný, bod 23, a z 23. novembra 2006, Asnef-Equifax a Administratión del Estado, C-238/05, Zb. s. I-11125, bod 23).

21

V tomto prípade, nezávisle od otázky, či boli osobitné alebo výlučné práva priznané vysielateľom na základe licencie, ktorí boli uvedení v nariadeniach zo 17. januára 2001 a z 24. januára 2002, ani rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ani písomné pripomienky, ako ani ústne vysvetlenia na pojednávaní neposkytujú Súdnemu dvoru dostatočné skutkové a právne podklady, na základe ktorých by mohol rozhodnúť, či sú splnené podmienky na existenciu dominantného postavenia alebo zneužívajúceho správania v zmysle článku 82 ES. Konkrétne vnútroštátny súd neuviedol, na akom relevantnom trhu a akým spôsobom mali dotknutí vysielatelia na základe licencie individuálne alebo kolektívne dominantné postavenie.

22

Za týchto okolností, ako to tvrdia Belgian Business Television SA, Media ad infinitum SA, TV5-Monde, belgická vláda a Komisia Európskych spoločenstiev, Súdny dvor nemôže na prvé dve otázky odpovedať užitočne.

23

Z toho vyplýva, že prvé dve otázky položené vnútroštátnym súdom musia byť vyhlásené za neprípustné.

24

Týmito otázkami, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd snaží v podstate zistiť, či sa má článok 49 ES vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej úprave členského štátu, ako je úprava vo veci samej, ktorá ukladá prevádzkovateľom káblových distribučných sietí pôsobiacich na dotknutom území tohto členského štátu šíriť na základe povinnosti „must carry“ televízne programy vysielané vysielateľmi na základe licencie, ktorí patria pod jeho verejnú moc a boli ňou určení.

25

Na úvod je potrebné uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia viacerí účastníci konania vo svojich písomných pripomienkach, táto otázka nemôže byť preskúmaná z hľadiska smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) (Ú. v. ES L 108, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 367), ktorej článok 31 oprávňuje členské štáty za určitých podmienok uložiť povinnosti prenosu, a to najmä prenosu televíznych programov.

26

Ako totiž vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, táto smernica, ktorá však nie je predmetom prejudiciálnych otázok položených Conseil d’État, nie je užitočná pre rozhodnutie vo veci samej, keďže, ako to na pojednávaní zdôraznilo aj UPC, nebola účinná v čase prijatia nariadení zo 17. januára 2001 a z 24. januára 2002, ktorých zákonnosť skúma táto vnútroštátna jurisdikcia v rámci uvedeného konania.

27

Z uvedeného vyplýva, že tretiu a štvrtú otázku je potrebné preskúmať len z hľadiska článku 49 ES.

28

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vysielanie televíznych signálov, ako aj tých, ktoré sú prenášané prostredníctvom distribučných sietí, predstavuje, ako také, poskytovanie služieb v zmysle článku 49 ES (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. apríla 1974, Sacchi, 155/73, Zb. s. 409, bod 6; z 18. marca 1980, Debauve a i., 52/79, Zb. s. 833, bod 8; z 5. októbra 1994, TV10, C-23/93, Zb. s. I-4795, bod 13, a z 29. novembra 2001, De Coster, C-17/00, Zb. s. I-9445, bod 28).

29

Pokiaľ ide o otázku, či taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, predstavuje obmedzenie zakázané v zmysle článku 49 ES, je potrebné pripomenúť, že aj podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora slobodné poskytovanie služieb vyžaduje nielen odstránenie všetkých foriem diskriminácie voči poskytovateľovi usadenému v inom členskom štáte z dôvodu jeho štátnej príslušnosti, ale takisto odstránenie všetkých obmedzení, aj keď sa uplatňujú rovnako na vnútroštátnych poskytovateľov ako na poskytovateľov z iných členských štátov, ak sú takej povahy, že môžu zakázať činnosti poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje podobné služby, zabrániť im alebo ich spraviť menej atraktívnymi (pozri najmä rozsudky De Coster, už citovaný, bod 29; z 8. septembra 2005, Mobistar a Belgacom Mobile, C-544/03 a C-545/03, Zb. s. I-7723, bod 29; z 5. decembra 2006, Cipolla a i., C-94/04 a C-202/04, Zb. s. I-11421, bod 56, ako aj z 11. januára 2007, ITC, C-208/05, Zb. s. I-181, bod 55).

30

Ďalej Súdny dvor už rozhodol, že uvedený článok 49 ES bráni uplatneniu každej vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá má za účinok sťažiť poskytovanie služieb medzi členskými štátmi oproti poskytovaniu služieb prebiehajúcom len v rámci jedného členského štátu (pozri rozsudky De Coster, už citovaný, bod 30; Mobistar a Belgacom Mobile, už citovaný, bod 30; Cipolla a i., už citovaný, bod 57, ako aj z 11. septembra 2007, Schwarz a Gootjes-Schwarz, C-76/05, Zb. s. I-6849, bod 67).

31

Podľa týchto pravidiel sa podnik môže odvolávať na právo slobodného poskytovania služieb voči členskému štátu, v ktorom je usadený, pokiaľ sú služby poskytované príjemcom usadeným v inom členskom štáte, a vo všeobecnosti sa možno takto odvolávať vo všetkých prípadoch, keď poskytovateľ služieb ponúka služby na území iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom je usadený (pozri najmä rozsudky z 5. októbra 1994, Komisia/Francúzsko, C-381/93, Zb. s. I-5145, bod 14, a ITC, už citovaný, bod 56).

32

V tomto prípade je potrebné konštatovať, ako to správne tvrdí UPC, že vysielatelia usadení v iných členských štátoch mimo Belgického kráľovstva len na základe skutočnosti, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy vo veci samej nemajú štatút „must carry“ v dvojjazyčnom regióne Bruxelles-Capitale, a teda na rozdiel od vysielateľov, ktorí disponujú týmto štatútom, nemajú bezpodmienečnú záruku prístupu do káblových distribučných sietí prevádzkovateľov v danom regióne, musia rokovať o podmienkach takého prístupu s týmito prevádzkovateľmi v rámci hospodárskej súťaže, v ktorej súťažia s ostatnými vysielateľmi usadenými v Belgickom kráľovstve alebo v iných členských štátoch, ktorí tento štatút tiež nemajú. Okolnosť, ktorú na pojednávaní uviedli Télé Bruxelles a belgická vláda, že žiadny vysielateľ usadený v inom členskom štáte nepožiadal o udelenie štatútu „must carry“, je v tejto súvislosti irelevantná.

33

Vnútroštátna právna úprava vo veci samej teda priamo stanovuje podmienky prístupu na trh služieb v dvojjazyčnom regióne Bruxelles-Capitale, stanovujúc záťaž poskytovateľom usadeným v iných členských štátoch ako v Belgickom kráľovstve, ktorí nie sú touto právnou úpravou určení, túto záťaž však nemajú tí poskytovatelia služieb, ktorí ňou sú určení. Takáto právna úprava môže spôsobovať prekážky poskytovaniu služieb medzi členskými štátmi (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. mája 1995, Alpine Investments, C-384/93, Zb. s. I-1141, bod 38, a De Coster, už citovaný, bod 33).

34

Zo spisu jednoznačne nevyplýva, či článok 13 zákona z roku 1995 vyžaduje, aby na získanie štatútu „must carry“ boli vysielatelia usadení v Belgicku. Hoci uvedené ustanovenie musí znieť v tom zmysle, že výslovne nevyhradzuje tento štatút len pre vysielateľov usadených v Belgicku, ale keďže tento štatút predstavuje, ako to belgická vláda sama uviedla, nástroj kultúrnej politiky, ktorého hlavným predmetom je zabezpečiť belgickým občanom prístup k miestnym a štátnym informáciám, ako aj k ich vlastnej kultúre, prizná sa teda skôr vysielateľom usadeným v Belgicku ako vysielateľom usadeným v iných členských štátoch mimo Belgického kráľovstva.

35

Navyše Conseil d’État svojím rozhodnutím zrušil priznanie štatútu „must carry“ jedinému vysielateľovi usadenému v inom členskom štáte ako v Belgickom kráľovstve z dôvodu, že tento subjekt nemožno považovať za „patriaci“ do Francúzskeho spoločenstva v zmysle článku 13 zákona z roku 1995. Je teda nesporné, že po tomto rozhodnutí boli všetci vysielatelia, ktorí mali tento štatút podľa nariadení zo 17. januára 2001 a z 24. januára 2002, usadení v Belgicku. Na pojednávaní belgická vláda ďalej sama uviedla skutočnosť, že jeden z vysielateľov na základe licencie, ktorý má tento štatút, sa rozhodol premiestniť sídlo svojej hlavnej prevádzkarne do iného členského štátu, čo je skutočnosťou, ktorá sa zohľadní pri posúdení potrebnosti ponechať mu tento štatút, a to napriek tomu, že sa nezmenil obsah programov vysielaných týmto subjektom.

36

Z uvedeného vyplýva, že dôsledkom vnútroštátnej právnej úpravy vo veci samej je sťaženie poskytovania služieb medzi členskými štátmi oproti poskytovaniu služieb výlučne v rámci jedného štátu.

37

V tejto súvislosti nie je dôležité, na rozdiel od toho, čo vo svojich pripomienkach, ako aj na pojednávaní tvrdila belgická vláda, že uvedená právna úprava má rovnaké obmedzujúce účinky voči vysielateľom na základe licencie usadeným v Belgicku, ktorí nemajú štatút „must carry“ v dvojjazyčnom regióne Bruxelles-Capitale. Aby totiž právna úprava predstavovala prekážku poskytovania služieb medzi členskými štátmi, nemusia byť zvýhodnené všetky podniky z jedného členského štátu v porovnaní s podnikmi usadenými v iných členských štátoch. Stačí, že táto právna úprava zvýhodňuje niektoré podniky usadené na území daného štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 1991, Komisia/Holandsko, C-353/89, Zb. s. I-4069, bod 25).

38

Za týchto okolností je potrebné sa domnievať, že vnútroštátna právna úprava vo veci samej predstavuje obmedzenie voľného poskytovania služieb v zmysle článku 49 ES.

39

Podľa judikatúry Súdneho dvora takéto obmedzenie základnej slobody zaručenej Zmluvou môže byť odôvodnené, len keď zodpovedá naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, a pod podmienkou, že je vhodné na dosiahnutie ním sledovaného cieľa a neprekračuje medze toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné (pozri najmä rozsudky z 5. júna 1997, SETTG, C-398/95, Zb. s. I-3091, bod 21; z 28. októbra 1999, ARD, C-6/98, Zb. s. I-7599, body 50 a 51, ako aj Cipolla a i., už citovaný, bod 61).

40

Čo sa v prvom rade týka účelu sledovaného vnútroštátnou právnou úpravou vo veci samej, belgická vláda tvrdí, že jej cieľom je chrániť pluralitný a kultúrny charakter ponuky programov v televíznych distribučných sieťach a zabezpečiť prístup k tejto pluralite a rôznosti programov všetkým televíznym divákom, predovšetkým zabezpečením belgickým občanom v dvojjazyčnom regióne Bruxelles-Capitale, aby neboli ukrátení o prístup k miestnym a štátnym informáciám ani k ich vlastnej kultúre. Uvedená vnútroštátna právna úprava sa teda snaží o harmonizáciu audiovizuálnej krajiny v Belgicku.

41

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora môže kultúrna politika predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý by odôvodňoval obmedzenie slobodného poskytovania služieb. Uchovanie plurality, ktorú sa usiluje zabezpečiť daná politika, je totiž spojené so slobodou prejavu, ktorá je chránená článkom 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a táto sloboda sa nachádza medzi základnými právami zaručenými právnym poriadkom Spoločenstva (pozri rozsudky z 25. júla 1991, Collectieve Antennevoorziening Gouda, C-288/89, Zb. s. I-4007, bod 23; Komisia/Holandsko, už citovaný, bod 30; z 3. februára 1993, Veronica Omroep Organisatie, C-148/91, Zb. s. I-487, bod 10, a TV 10, už citovaný, bod 19).

42

Preto je potrebné pripustiť, že vnútroštátna právna úprava vo veci samej sleduje cieľ všeobecného záujmu, keďže sa usiluje o uchovanie plurality ponuky televíznych programov v dvojjazyčnom regióne Bruxelles-Capitale, a teda spadá do kultúrnej politiky, ktorej cieľom je chrániť v audiovizuálnom odvetví slobodu prejavu, ktorá sa skladá z rôznych aspektov nachádzajúcich sa v tomto regióne, najmä sociálnych, kultúrnych, jazykových, náboženských a filozofických.

43

Čo sa v druhom rade týka otázky, či je uvedená právna úprava vhodná na dosiahnutie sledovaného cieľa, treba pripustiť, ako správne uviedol generálny advokát v bode 13 svojich návrhov, že vzhľadom na dvojjazyčnú povahu regiónu Bruxelles-Capitale, predstavuje taká vnútroštátna právna úprava, ako je vo veci samej, vhodný prostriedok na dosiahnutie stanoveného kultúrneho cieľa, najmä ak umožňuje v tomto regióne divákom, ktorých jazykom je holandčina, mať prístup v televíznych káblových distribučných sieťach poskytovaných prevádzkovateľmi k programom, ktoré majú kultúrny a jazykový vzťah s Flámskym spoločenstvom, ako aj divákom, ktorých jazykom je francúzština, mať podobný prístup k televíznym programom, ktoré majú kultúrny a jazykový vzťah s Francúzskym spoločenstvom. Uvedená právna úprava teda zabezpečuje, že diváci v danom regióne nebudú zbavení prístupu k miestnym a štátnym informáciám v ich vlastnom jazyku a k programom predstavujúcim ich vlastnú kultúru.

44

V treťom rade, pokiaľ ide o nevyhnutnosť právnej úpravy vo veci samej na dosiahnutie sledovaného cieľa, stačí zdôrazniť, že hoci z dôvodu kultúrnej politiky je uchovanie plurality spojené so základným právom na slobodu prejavu, a preto v tejto súvislosti majú vnútroštátne orgány širokú mieru voľnej úvahy, požiadavky vyplývajúce z opatrení, ktorými sa taká politika uplatňuje, nesmú byť v nijakom prípade neprimerané vzhľadom na daný cieľ a spôsoby ich uplatnenia nesmú byť diskriminačné na úkor štátnych príslušníkov iných členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. novembra 1989, Groener, C-379/87, Zb. s. 3967, bod 19, a z 12. júna 2003, Schmidberger, C-112/00, Zb. s. I-5659, bod 82).

45

Predovšetkým takáto právna úprava nemôže odôvodňovať svojvoľné konanie vnútroštátnych orgánov, ktoré by mohlo zbaviť ustanovenia práva Spoločenstva týkajúce sa základnej slobody, ich potrebného účinku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. februára 2001, Analir a i., C-205/99, Zb. s. I-1271, bod 37, a z 22. januára 2002, Canal Satélite Digital, C-390/99, Zb. s. I-607, bod 35).

46

Keďže priznanie štatútu „must carry“ musí podliehať, ako to tvrdí Komisia, transparentnému konaniu založenému na vysielateľom dopredu známych kritériách tak, aby členské štáty nevykonávali svoju širokú mieru voľnej úvahy svojvoľne. Konkrétne každý vysielateľ musí mať možnosť dopredu určiť povahu a dosah presných podmienok, ktoré musí splniť, ako aj všetkých povinností vo verejnom záujme, na ktorých dodržiavanie sa musí zaviazať, aby mu tento štatút bol priznaný. V tejto súvislosti iba uvedenie zásad a cieľov všeobecnej politiky v odôvodnení vnútroštátnej právnej úpravy nemôže byť považované za dostatočné.

47

Ďalej priznanie štatútu „must carry“ musí byť založené na objektívnych kritériách, ktoré sú vhodné na zabezpečenie plurality a ktoré dovoľujú prostredníctvom povinnosti vo verejnom záujme prístup na dotknutom území najmä k štátnym a miestnym informáciám. Takže tento štatút nebude automaticky priznaný všetkým televíznym staniciam vysielaným tým istým vysielateľom na základe licencie, ale musí byť prísne obmedzený len na tie, ktorých celkový obsah programov môže tento cieľ dosiahnuť. Navyše počet kanálov vyhradených pre vysielateľov na základe licencie, ktorým sa tento štatút udelí, nemôže byť zjavne vyšší, ako je potrebné na dosiahnutie tohto cieľa.

48

Napokon kritériá, na základe ktorých sa udelí štatút „must carry“, musia byť nediskriminačné. Predovšetkým priznanie tohto štatútu nesmie byť právne ani fakticky podmienené usadením sa na štátnom území (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 1992, Komisia/Belgicko, C-211/91, Zb. s. I-6757, bod 12).

49

Pokiaľ by požiadavky na priznanie štatútu „must carry“, hoci by sa uplatňovali bez rozdielu, mohli byť ľahšie splnené vysielateľmi usadenými na štátnom území, najmä z dôvodu vysielaných programov, musia byť nevyhnutné na dosiahnutie legitímneho cieľa všeobecného záujmu, ktorý je nimi sledovaný.

50

Vnútroštátnemu súdu prináleží preveriť, so zreteľom na dôkazy vo veci, o ktorej rozhoduje, či dotknutá vnútroštátna právna úprava vo veci samej zodpovedá týmto podmienkam.

51

Takže na tretiu a štvrtú otázku je potrebné odpovedať, že článok 49 ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave členského štátu, ako je právna úprava vo veci samej, ktorá ukladá prevádzkovateľom káblových distribučných sietí pôsobiacim na dotknutom území daného členského štátu šíriť na základe povinnosti tzv. „must carry“ televízne programy vysielané vysielateľmi na základe licencie, ktorí patria pod jeho verejnú moc a boli týmto štátom určení, ak daná právna úprava:

52

Vnútroštátnemu súdu prináleží rozhodnúť, či sú tieto podmienky splnené.

53

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 49 ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave členského štátu, ako je právna úprava vo veci samej, ktorá ukladá prevádzkovateľom káblových distribučných sietí pôsobiacich na dotknutom území daného členského štátu šíriť na základe povinnosti tzv. „must carry“ televízne programy vysielané vysielateľmi na základe licencie, ktorí patria pod jeho verejnú moc a boli týmto štátom určení, ak daná právna úprava:

Vnútroštátnemu súdu prináleží rozhodnúť, či sú tieto podmienky splnené.