—

Dynamic Medien Vertriebs GmbH, v zastúpení: W. Konrad a F. Weber, Rechtsanwälte,

—

Avides Media AG, v zastúpení: C. Grau, Rechtsanwalt,

—

nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma, C. Blaschke a C. Schulze-Bahr, splnomocnení zástupcovia,

—

Írsko, v zastúpení: D. O’Hagan, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci P. McGarry, BL,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: V. Jackson, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci M. Hoskins, barrister,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: B. Schima, splnomocnený zástupca,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 28 ES a 30 ES, ako aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) (Ú. v. ES L 178, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi Dynamic Medien Vertriebs GmbH (ďalej len „Dynamic Medien“) a Avides Media AG (ďalej len „Avides Media“), dvoma spoločnosťami založenými podľa nemeckého práva, vo veci predaja videonosičov pochádzajúcich zo Spojeného kráľovstva, ktoré neboli predmetom kontroly a klasifikácie na účely ochrany maloletých zo strany vyššieho krajinského orgánu alebo vnútroštátnej dobrovoľnej samoregulačnej organizácie a neobsahovali údaj poskytnutý týmto orgánom alebo organizáciou o veku, od ktorého môžu byť tieto videonosiče prístupné, na dobierku cez internet v Nemecku spoločnosťou Avides Media.

3

Podľa svojho článku 1 ods. 1 sa smernica 2000/31 snaží prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu zabezpečením voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi.

4

Článok 2 písm. h) tejto smernice definuje pojem „koordinovaná oblasť“ ako „požiadavky ustanovené v právnych systémoch členských štátov uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy, alebo sú pre ne špeciálne navrhnuté“.

5

V článku 2 písm. h) ii) je spresnené, že koordinovaná oblasť sa nevzťahuje na požiadavky ako napríklad požiadavky, ktoré sa uplatňujú na tovar ako taký, ani na požiadavky, ktoré sa uplatňujú na dodávku tovaru. Pokiaľ ide o požiadavky týkajúce sa tovaru, odôvodnenie č. 21 smernice 2000/31 zmieňuje bezpečnostné normy, povinnosti označovať tovar a zodpovednosť za tovar.

6

Článok 3 ods. 2 tej istej smernice stanovuje, že členské štáty nemôžu z dôvodov patriacich do koordinovanej oblasti obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu. Odsek 4 toho istého článku 3 však stanovuje, že za určitých podmienok môžu členské štáty prijať v súvislosti s určitou službou informačnej spoločnosti opatrenia nevyhnutné z dôvodov, akými sú verejný poriadok, najmä ochrana neplnoletých osôb, ako aj ochrana zdravia obyvateľstva a spotrebiteľov.

7

Predmetom smernice Európskeho Parlamentu a Rady 97/7/ES z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku (Ú. v. ES L 144, s. 19; Mim. vyd. 15/003, s. 319) je podľa jej článku 1 aproximácia zákonov, iných predpisov a administratívnych opatrení členských štátov vzťahujúcich sa na zmluvy na diaľku medzi spotrebiteľmi a dodávateľmi.

8

§ 1 ods. 4 zákona o ochrane maloletých (Jugendschutzgesetz) z 23. júla 2002 (BGBl. 2002 I, s. 2730) definuje predaj na dobierku ako „každú operáciu za odplatu uskutočnenú na základe objednávky a zaslanie tovaru poštou alebo elektronicky bez osobného kontaktu medzi dodávateľom a kupujúcim alebo bez toho, aby bolo technickými a inými opatreniami zabezpečené, že tovar nebude doručený deťom alebo mladistvým“.

9

§ 12 ods. 1 zákona o ochrane maloletých stanovuje, že nahrané videokazety a iné naprogramované obrazové nosiče s filmami alebo hrami na to, aby boli rozširované alebo hrané na obrazovke (obrazové nosiče) môžu byť verejne sprístupnené dieťaťu alebo mladistvému iba vtedy, ak boli programy schválené pre ich vekovú skupinu a označené vyšším krajinským orgánom alebo dobrovoľnou samoregulačnou organizáciou v rámci konania podľa § 14 ods. 6 toho istého zákona alebo ak ide o informačné, vzdelávacie alebo náučné programy, ktoré boli dodávateľom označené ako „informačný program“ alebo „vzdelávací program“.

10

§ 12 ods. 3 tohto zákona stanovuje, že „obrazové nosiče neoznačené vôbec alebo obsahujúce označenie ‚maloletým zakázané‘ v súlade s § 14 ods. 2 vyšším krajinským orgánom alebo dobrovoľnou samoregulačnou organizáciou v rámci konania podľa § 14 ods. 6 alebo dodávateľom podľa § 14 ods. 7 nemôžu:

11

Avides Media predáva videonosiče a audionosiče na dobierku prostredníctvom svojej internetovej stránky a platformy elektronického obchodu.

12

Spor vo veci samej sa týka dovozu touto spoločnosťou zo Spojeného kráľovstva do Nemecka japonských animovaných filmov nazvaných „animes“ v ich verzii na DVD alebo na videokazete. Pred ich dovozom boli tieto programy predmetom kontroly zo strany British Board of Film Classification (britská komisia pre klasifikáciu filmov, ďalej len „BBFC“). Táto organizácia preskúmala podľa ustanovení o ochrane maloletých platných v Spojenom kráľovstve, akej verejnosti sú tieto filmy určené a zatriedila ich do kategórie „zakázané pre maloletých do 15 rokov“. Tieto videonosiče obsahujú označenie BBFC uvádzajúce, že sú prístupné mladistvým od 15 rokov.

13

Dynamic Medien, konkurent Avides Media, začal konanie o nariadení predbežného opatrenia na Landgericht Koblenz, aby zakázal tejto poslednej uvedenej spoločnosti predaj na dobierku takýchto videonosičov. Podľa neho zákon o ochrane maloletých zakazuje predaj na dobierku videonosičov, ktoré neboli predmetom kontroly a klasifikácie v Nemecku podľa tohto zákona a neobsahujú údaj o vekovej hranici, od ktorej môžu byť tieto nosiče prístupné na základe rozhodnutia o zatriedení vydaného vyšším krajinským orgánom alebo vnútroštátnou samoregulačnou organizáciou (ďalej len „príslušný orgán“).

14

Rozhodnutím z 8. júna 2004 dospel tento súd k záveru, že predaj na dobierku videonosičov označených výlučne údajom o vekovej hranici zo strany BBFC je v rozpore s ustanoveniami zákona o ochrane maloletých a predstavuje protisúťažné konanie. Dňa 21. decembra 2004 Oberlandesgericht Koblenz konajúci v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia potvrdil toto rozhodnutie.

15

Landgericht Koblenz, ktorý konal o spore vo veci samej a zaoberal sa súladom zákazu stanoveného zákonom o ochrane mladistvých s ustanoveniami článku 28 ES a smernice 2000/31, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

16

Vnútroštátny súd sa svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, pýta, či odporuje zásade voľného pohybu tovarov v zmysle článkov 28 ES až 30 ES, a v prípade potreby v zmysle článku 30 ES v spojení s ustanoveniami smernice 2000/31 vnútroštátna právna úprava, akou je právna úprava sporná vo veci samej, ktorá zakazuje predaj a odovzdanie na dobierku videonosičov, ktoré neboli predmetom kontroly a klasifikácie príslušným vnútroštátnym orgánom na účely ochrany maloletých a ktoré neobsahujú údaj poskytnutý týmto orgánom o veku, od ktorého môžu byť prístupné.

17

Pokiaľ ide o vnútroštátny právny rámec, do ktorého patrí návrh na začatie prejudiciálneho konania, nemecká vláda tvrdí, že zákaz predaja na dobierku nekontrolovaných videonosičov nie je absolútny. V skutočnosti tento typ predaja je v súlade s vnútroštátnym právom, ak je zabezpečené, že objednávka bola uskutočnená dospelou osobou a že dodaniu dotknutého tovaru deťom alebo mladistvým je účinne zabránené.

18

V tomto kontexte vzniká otázka definície vo vnútroštátnom právnom poriadku pojmu predaja na dobierku. Zo spisu totiž vyplýva, že pojem je definovaný v § 1 ods. 4 zákona o ochrane maloletých ako „každá operácia za odplatu uskutočnená na základe objednávky a zaslanie tovaru poštou alebo elektronicky bez osobného kontaktu medzi dodávateľom a kupujúcim alebo bez toho, aby bolo technickými a inými opatreniami zabezpečené, že tovar nebude doručený deťom alebo mladistvým“.

19

Napriek tomu nie je úlohou Súdneho dvora vyjadrovať sa v rámci prejudiciálneho konania k výkladu vnútroštátnych ustanovení ani posúdiť, či je výklad, ktorý podáva vnútroštátny súd, správny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2000, Corsten, C-58/98, Zb. s. I-7919, bod 24). Súdny dvor má totiž v rámci rozdelenia právomocí medzi súdy Spoločenstva a vnútroštátne súdy zohľadniť právny a skutkový rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak, ako ho definovalo rozhodnutie vnútroštátneho súdu (pozri rozsudky z 25. októbra 2001, Ambulanz Glöckner, C-475/99, Zb. s. I-8089, bod 10; z 2. júna 2005, Dörr a Ünal, C-136/03, Zb. s. I-4759, bod 46, ako aj z 22. júna 2006, Conseil général de la Vienne, C-419/04, Zb. s. I-5645, bod 24).

20

Za týchto podmienok treba odpovedať na návrh na začatie prejudiciálneho konania vychádzajúc z predpokladu vnútroštátneho súdu, podľa ktorého právna úprava sporná vo veci samej zakazuje akýkoľvek predaj na dobierku videonosičov, ktoré neboli predmetom kontroly a klasifikácie príslušným nemeckým orgánom na účely ochrany maloletých a ktoré neobsahujú údaj poskytnutý týmto orgánom o veku, od ktorého môžu byť tieto nosiče prístupné.

21

Okrem toho treba uviesť, že vzhľadom na okolnosti uvedené v spise sa zdá, že právna úprava sporná vo veci samej sa uplatňuje nielen na dodávateľov so sídlom na území Spolkovej republiky Nemecko, ale tiež na tých, ktorých sídlo sa nachádza v iných členských štátoch.

22

Pokiaľ ide o ustanovenia práva Spoločenstva uplatniteľné za okolností, akými sú okolnosti sporu vo veci samej, treba konštatovať, že niektoré aspekty týkajúce sa predaja videonosičov na dobierku môžu patriť do pôsobnosti smernice 2000/31. Napriek tomu, ako vyplýva z článku 2 písm. h) bodu ii) tejto smernice, tá neupravuje požiadavky, ktoré sa uplatňujú na tovar ako taký. Rovnako to platí pre smernicu 97/7.

23

Keďže vnútroštátne pravidlá týkajúce sa ochrany maloletých pri predaji na dobierku tovarov neboli predmetom harmonizácie na úrovni Spoločenstva, treba posúdiť právnu úpravu spornú vo veci samej vzhľadom na články 28 ES a 30 ES.

24

Avides Media, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia Európskych spoločenstiev sa domnievajú, že právna úprava sporná vo veci samej predstavuje opatrenie s rovnocenným účinkom ako množstevné obmedzenia v zásade zakázané článkom 28 ES. Podľa dvoch posledných uvedených táto úprava je napriek tomu odôvodnená dôvodmi týkajúcimi sa ochrany maloletých.

25

Dynamic Medien, nemecká vláda a Írsko tvrdia, že právna úprava sporná vo veci samej sa týka spôsobu predaja v zmysle rozsudku z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard (C-267/91 a C-268/91, Zb. s. I-6097). Keďže je nerozdielne uplatniteľná na vnútroštátne tovary, ako aj na dovezené tovary a dotýka sa rovnakým spôsobom z právneho aj zo skutkového hľadiska uvádzania na trh týchto dvoch typov výrobkov, nevzťahuje sa na ňu zákaz upravený v článku 28 ES.

26

Podľa ustálenej judikatúry každá obchodnoprávna úprava členských štátov, ktorá môže priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne brániť obchodu v rámci Spoločenstva, sa má považovať za opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenie a z tohto dôvodu je zakázaná článkom 28 ES (pozri najmä rozsudky z 11. júla 1974, Dassonville, 8/74, Zb. s. 837, bod 5; z 19. júna 2003, Komisia/Taliansko, C-420/01, Zb. s. I-6445, bod 25, a z 8. novembra 2007, Ludwigs-Apotheke, C-143/06, Zb. s. I-9623, bod 25).

27

Aj keď predmetom opatrenia nie je úprava výmeny tovaru medzi členskými štátmi, určujúcim je jeho účinok, skutočný alebo potenciálny, na obchod Spoločenstva. Podľa tohto kritéria predstavujú opatrenia s rovnocenným účinkom prekážky voľného pohybu tovaru vyplývajúce pri neexistencii harmonizácie právnych poriadkov z uplatnenia na tovary s pôvodom v iných členských štátoch, kde sú tieto tovary zákonne vyrábané alebo uvádzané na trh, pravidiel týkajúcich sa podmienok, ktorým musia zodpovedať tieto tovary (akými je ich označenie, formy, rozmery, váha, zloženie, predstavenie, označenie etiketou, ich úprava), aj keď sú tieto pravidlá nerozdielne uplatniteľné na všetky tovary, pokiaľ toto uplatnenie nemôže byť odôvodnené cieľom všeobecného záujmu prevažujúcim nad požiadavkami voľného pohybu tovaru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. februára 1979, Rewe-Zentral, nazývaný „Cassis de Dijon“, 120/78, Zb. s. 649, body 6, 14 a 15; z 26. júna 1997, Familiapress, C-368/95, Zb. s. I-3689, bod 8, ako aj z 11. decembra 2003, Deutscher Apothekerverband, C-322/01, Zb. s. I-14887, bod 67).

28

Vo svojej judikatúre Súdny dvor tiež považoval za opatrenia s rovnocenným účinkom zakázané článkom 28 ES vnútroštátne ustanovenia podrobujúce výrobok, zákonne vyrobený a uvedený na trh v inom členskom štáte, dodatočným kontrolám s výhradou výnimiek upravených alebo uznaných právom Spoločenstva (pozri najmä rozsudky z 22. januára 2002, Canal Satélite Digital, C-390/99, Zb. s. I-607, body 36 a 37, ako aj z 8. mája 2003, ATRAL, C-14/02, Zb. s. I-4431, bod 65).

29

Naopak, vnútroštátne ustanovenia obmedzujúce alebo zakazujúce určité spôsoby predaja nie sú takej povahy, že môžu priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne, narušiť obchod medzi členskými štátmi v zmysle judikatúry zavedenej už citovaným rozsudkom Dassonville, ak sa tieto ustanovenia na jednej strane týkajú všetkých dotknutých subjektov vykonávajúcich svoju činnosť na vnútroštátnom území a na druhej strane sa rovnakým spôsobom týkajú z právneho aj zo skutkového hľadiska predaja domácich výrobkov aj výrobkov pochádzajúcich z iných členských štátov (pozri najmä rozsudky Keck a Mithouard, už citovaný, bod 16; z 15. decembra 1993, Hünermund a i., C-292/92, Zb. s. I-6787, bod 21, ako aj z 28. septembra 2006, Ahokainen a Leppik, C-434/04, Zb. s. I-9171, bod 19). Ak sú totiž tieto podmienky splnené, uplatnenie právnych úprav tohto typu na predaj výrobkov pochádzajúcich z iného členského štátu a spĺňajúcich pravidlá stanovené týmto štátom nesmie byť takej povahy, aby zabraňovalo ich prístupu na trh alebo aby tento prístup sťažovalo viac ako prístup vnútroštátnych výrobkov (pozri rozsudok Keck a Mithouard, už citovaný, bod 17).

30

Neskôr Súdny dvor určil, že niektoré ustanovenia o určitých spôsoboch uvádzania na trh sú ustanoveniami o spôsobe predaja v zmysle už citovaného rozsudku Keck a Mithouard (pozri najmä rozsudky Hünermund a i., už citovaný, body 21 a 22; z 13. januára 2000, TK-Heimdienst, C-254/98, Zb. s. I-151, bod 24, ako aj z 23. februára 2006, A-Punkt Schmuckhandel, C-441/04, Zb. s. I-2093, bod 16).

31

Z bodu 15 rozsudku z 29. júna 1995, Komisia/Grécko (C-391/92, Zb. s. I-1621), vyplýva, že spôsob predaja v zmysle judikatúry citovanej v bode 29 tohto rozsudku predstavuje právna úprava, ktorá obmedzuje uvádzanie na trh výrobkov na niektorých predajných miestach a ktorá má za účinok obmedzenie slobody obchodovania hospodárskych subjektov bez ohľadu na povahu samotných dotknutých výrobkov. Nevyhnutnosť prispôsobiť dotknuté výrobky pravidlám platných v členskom štáte, kde sa majú uviesť na trh, vylučuje, aby išlo o takýto spôsob (pozri rozsudok Canal Satélite Digital, už citovaný, bod 30). Platí to najmä čo sa týka nevyhnutnosti zmeniť označenie dovezených výrobkov (pozri najmä rozsudky z 3. júna 1999, Colim, C-33/97, Zb. s. I-3175, bod 37, ako aj z 18. septembra 2003, Morellato, C-416/00, Zb. s. I-9343, body 29 a 30).

32

V predmetnej veci treba konštatovať, že vnútroštátna právna úprava sporná vo veci samej nepredstavuje spôsob predaja v zmysle judikatúry zavedenej už citovaným rozsudkom Keck a Mithouard.

33

Táto právna úprava totiž nezakazuje predaj videonosičov na dobierku. Stanovuje, že na to, aby mohli byť uvádzané na trh týmto spôsobom, musia byť predmetom vnútroštátneho postupu kontroly a klasifikácie na účely ochrany maloletých, a to nezávisle na otázke, či sa už uskutočnil analogický postup vo vyvážajúcom členskom štáte týchto videonosičov. Okrem toho táto právna úprava stanovuje podmienku, ktorú musia spĺňať, a to podmienku týkajúcu sa ich označenia.

34

Je nutné konštatovať, že takáto právna úprava môže sťažiť dovoz videonosičov pochádzajúcich z iných členských štátov ako zo Spolkovej republiky Nemecko a urobiť ich nákladnejšími, takže je spôsobilá odradiť niektorých záujemcov o uvádzanie na trh takýchto videonosičov v tomto poslednom uvedenom členskom štáte.

35

Z vyššie uvedeného vyplýva, že právna úprava sporná vo veci samej predstavuje opatrenie s rovnocenným účinkom ako množstevné obmedzenia v zmysle článku 28 ES v zásade nezlučiteľné s povinnosťami z neho vyplývajúcimi, ibaže môže byť objektívne odôvodnené.

36

Vláda Spojeného kráľovstva a Komisia sa domnievajú, že právna úprava sporná vo veci samej je odôvodnená v rozsahu, v akom sa týka ochrany maloletých. Tento cieľ je spojený najmä s verejnou mravnosťou a verejným poriadkom, ktoré sú dôvodmi uznanými v článku 30 ES. Okrem toho smernice 97/7 a 2000/31 výslovne povoľujú zavedenie obmedzení v mene všeobecného záujmu.

37

Dynamic Medien, nemecká vláda a Írsko súhlasia s týmto stanoviskom za predpokladu, že sa preukáže, že na túto právnu úpravu sa vzťahuje zákaz stanovený v článku 28 ES. Nemecká vláda zastáva názor, že ten sleduje záujmy verejného poriadku a umožňuje zabezpečiť, že mládež môže rozvíjať svoj zmysel pre osobnú zodpovednosť a ich spoločenskosť. Okrem toho ochrana mladistvých je cieľom, ktorý je v úzkom vzťahu so zabezpečením dodržiavania ľudskej dôstojnosti. Írsko poukazuje tiež na záväznú požiadavku ochrany spotrebiteľov uznanú už citovaným rozsudkom Cassis de Dijon.

38

Avides Media sa domnieva, že právna úprava sporná vo veci samej je neprimeraná, keďže má za účinok systematický zákaz predaja na dobierku videonosičov, ktoré neobsahujú ňou stanovené označenie, a to nezávisle na otázke, či dotknuté videonosiče boli, alebo neboli v inom členskom štáte predmetom kontroly na účely ochrany maloletých. Nemecké právo tiež nestanovuje zjednodušený postup v prípade, ak takáto kontrola už bola účinne vykonaná.

39

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ochrana práv dieťaťa je uznaná rôznymi medzinárodnými nástrojmi, na ktorých členské štáty spolupracovali alebo ku ktorým pristúpili, ako Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach prijatý Generálnym zhromaždením Spojených národov 19. decembra 1966, ktorý nadobudol účinnosť 23. marca 1976, a Dohovor o právach dieťaťa prijatý týmto zhromaždením 20. novembra 1989, ktorý nadobudol účinnosť 2. septembra 1990. Súdny dvor už mal príležitosť pripomenúť, že tieto medzinárodné nástroje sa nachádzajú medzi tými nástrojmi, ktoré sa týkajú ochrany ľudských práv a na ktoré prihliada pri uplatňovaní všeobecných zásad práva Spoločenstva (pozri najmä rozsudok z 27. júna 2006, Parlament/Rada, C-540/03, Zb. s. I-5769, bod 37).

40

V tomto kontexte treba uviesť, že podľa článku 17 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, uznávajú dôležitú funkciu hromadných oznamovacích prostriedkov a zabezpečujú dieťaťu prístup k informáciám a materiálom z rôznych národných a medzinárodných zdrojov, najmä takým, ktoré sú zamerané na rozvoj sociálneho, duchovného a mravného blaha dieťaťa a tiež jeho telesného a duševného zdravia. Rovnaký článok pod písmenom e) spresňuje, že uvedené štáty povzbudzujú tvorbu zodpovedajúcich zásad ochrany dieťaťa pred informáciami a materiálmi škodlivými pre jeho blaho.

41

Ochrana dieťaťa je tiež upravená nástrojmi vypracovanými v rámci Európskej únie, akým je Charta základných práv Európskej únie, vyhlásená 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1), ktorej článok 24 ods. 1 stanovuje, že deti majú právo na takú ochranu a starostlivosť, ktorá je potrebná pre ich blaho (pozri v tomto zmysle rozsudok Parlament/Rada, už citovaný, bod 58). Okrem toho právo členských štátov prijať opatrenia nevyhnutné z dôvodov týkajúcich sa ochrany maloletých je uznané niektorými nástrojmi práva Spoločenstva, akým je napríklad smernica 2000/31.

42

Ak ochrana dieťaťa predstavuje legitímny záujem, ktorý môže odôvodniť v zásade obmedzenie základnej slobody zaručenej Zmluvou ES, akou je voľný pohyb tovaru (pozri analogicky rozsudok z 12. júna 2003, Schmidberger, C-112/00, Zb. s. I-5659, bod 74), nič to nemení na skutočnosti, že takéto obmedzenia môžu byť odôvodnené iba vtedy, ak sú spôsobilé zabezpečiť uskutočnenie sledovaného cieľa a neprekračujú to, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. októbra 2004, Omega, C-36/02, Zb. s. I-9609, bod 36, ako aj z 11. decembra 2007, International Transport Workers’ Federation et Finnish Seamen’s Union, C-438/05, Zb. s. I-10779, bod 75).

43

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že vnútroštátna právna úprava sporná vo veci samej má za cieľ chrániť dieťa pred informáciami a materiálmi škodlivými pre jeho blaho.

44

V tejto súvislosti treba uviesť, že nie je nevyhnutné, aby obmedzujúce opatrenia nariadené orgánmi členského štátu na ochranu práv dieťaťa uvedené v bodoch 39 až 42 tohto rozsudku zodpovedali koncepcii zdieľanej súhrnom členských štátov, pokiaľ ide o úroveň a spôsob tejto ochrany (pozri analogicky rozsudok Omega, už citovaný, bod 37). Keďže táto koncepcia sa môže meniť v jednotlivých členských štátoch v závislosti od úvah najmä morálneho a kultúrneho charakteru, treba priznať členským štátom stanovenú mieru voľnej úvahy.

45

Hoci je pravdou, že je úlohou týchto posledných uvedených v prípade neexistencie harmonizácie Spoločenstva posúdiť úroveň, na ktorej majú v úmysle zabezpečiť ochranu dotknutého záujmu, nič to však nemení na skutočnosti, že táto voľná úvaha musí byť vykonávaná v súlade s povinnosťami vyplývajúcimi z práva Spoločenstva.

46

Keďže právna úprava sporná vo veci samej zodpovedá úrovni ochrany dieťaťa, ktorú mal nemecký zákonodarca v úmysle zabezpečiť na území Spolkovej republiky Nemecko, je tiež potrebné, aby prostriedky, ktoré vykonáva, boli vhodné na zabezpečenie tohto cieľa a aby neprekračovali to, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie.

47

Je nepochybné, že zákaz predaja a odovzdania na dobierku videonosičov, ktoré neboli predmetom kontroly a klasifikácie príslušným nemeckým orgánom na účely ochrany maloletých a ktoré neobsahujú údaj poskytnutý týmto orgánom o veku, od ktorého môžu byť prístupné, predstavuje opatrenie spôsobilé chrániť dieťa pred informáciami a materiálmi škodlivými pre jeho blaho.

48

Pokiaľ ide o materiálny rozsah dotknutého zákazu, je opodstatnené uviesť, že zákon o ochrane maloletých nebráni všetkým formám uvádzania na trh nekontrolovaných videonosičov. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu totiž vyplýva, že je možné dovážať a predávať dospelým osobám takéto videonosiče prostredníctvom distribučných kanálov zahŕňajúcich osobný kontakt medzi dodávateľom a kupujúcim a umožňujúcich tak dbať na to, že deti nebudú mať prístup k dotknutým videonosičom. Vzhľadom na tieto okolnosti sa zdá, že právna úprava dotknutá vo veci samej neprekračuje to, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa sledovaného dotknutým členským štátom.

49

Pokiaľ ide o kontrolný postup zavedený vnútroštátnym zákonodarcom na ochranu dieťaťa pred informáciami a materiálmi škodlivými pre jeho blaho, jediná okolnosť, že členský štát si zvolil iné spôsoby ochrany ako tie, ktoré prijal iný členský štát, nemôže mať vplyv na posúdenie proporcionality vnútroštátnych ustanovení prijatých v predmetnej oblasti. Tie sa musia posúdiť iba vzhľadom na dotknutý ceľ a úroveň ochrany, ktorú dotknutý členský štát zamýšľa zabezpečiť (pozri analogicky rozsudky z 21. septembra 1999, Läärä a i., C-124/97, Zb. s. I-6067, bod 36, a Omega, už citovaný, bod 38).

50

Takýto kontrolný postup však musí byť ľahko prístupný, musí byť ukončený v primeranej lehote a ak vedie k zamietnutiu, rozhodnutie o zamietnutí musí byť predmetom súdneho prostriedku nápravy (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 1992, Komisia/Francúzsko, C-344/90, Zb. s. I-4719, bod 9, ako aj z 5. februára 2004, Greenham a Abel, C-95/01, Zb. s. I-1333, bod 35).

51

V predmetnej veci zrejme z pripomienok predložených nemeckou vládou pred Súdnym dvorom vyplýva, že kontrola, klasifikácia a označovanie videonosičov stanovené právnou úpravou spornou vo veci samej spĺňa podmienky uvedené v predchádzajúcom bode. Je však úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý koná a rozhoduje vo veci samej a ktorý musí niesť zodpovednosť za prijatie súdneho rozhodnutia, preskúmať, či ide o takýto prípad.

52

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba odpovedať na položené otázky tak, že článku 28 ES neodporuje vnútroštátna právna úprava, akou je právna úprava sporná vo veci samej, ktorá zakazuje predaj alebo odovzdanie na dobierku videonosičov, ktoré neboli predmetom kontroly a klasifikácie príslušným vnútroštátnym orgánom na účely ochrany maloletých a ktoré neobsahujú údaj poskytnutý týmto orgánom o veku, od ktorého môžu byť prístupné, ibaže je zrejmé, že postup kontroly, klasifikácie a označovania videonosičov stanovený touto právnou úpravou nie je ľahko prístupný alebo nemôže byť ukončený v primeranej lehote, alebo rozhodnutie o zamietnutí nemôže byť predmetom súdneho prostriedku nápravy.

53

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článku 28 ES neodporuje vnútroštátna právna úprava, akou je právna úprava sporná vo veci samej, ktorá zakazuje predaj alebo odovzdanie na dobierku videonosičov, ktoré neboli predmetom kontroly a klasifikácie vyšším krajinským orgánom alebo vnútroštátnou dobrovoľnou samoregulačnou organizáciou na účely ochrany maloletých a ktoré neobsahujú údaj poskytnutý týmto orgánom alebo touto organizáciou o veku, od ktorého môžu byť prístupné, ibaže je zrejmé, že postup kontroly, klasifikácie a označovania videonosičov stanovený touto právnou úpravou nie je ľahko prístupný alebo nemôže byť ukončený v primeranej lehote, alebo rozhodnutie o zamietnutí nemôže byť predmetom súdneho prostriedku nápravy.