1. 

Belgická Conseil d’État (Štátna rada) sa pýta, či orgán, ktorý prejednáva odvolanie týkajúce sa zadania verejnej zákazky, musí chrániť dôvernosť obchodného tajomstva, pričom je zároveň oprávnený prihliadať na dôkazy, ktoré obsahujú toto tajomstvo.

2. 

Položená otázka poukazuje na konflikt medzi právom jednej strany požadovať predloženie relevantných dôkazov a prístup k týmto dôkazom a právom druhej strany zachovávať dôvernosť niektorých dôkazov vo vzťahu k obchodnému konkurentovi.

3.

Článok 1 ods. 1 smernice 89/665 ( 2 ) stanovuje, že členské štáty prijmú potrebné opatrenia týkajúce sa postupov verejného obstarávania v rámci pôsobnosti smerníc o koordinácii postupov verejného obstarávania prác, tovarov a služieb, ktoré v súlade s podmienkami uvedenými ďalej v smernici umožnia účinne a čo možno najskôr preskúmať rozhodnutia prijaté obstarávateľmi, ak také rozhodnutia porušili právo Spoločenstva v oblasti verejného obstarávania alebo vnútroštátne právne predpisy, ktoré ho vykonávajú. ( 3 )

4.

Smernica ďalej stanovuje podmienky, ktoré sa majú dodržiavať pri takom preskúmaní, s cieľom čo najrýchlejšie dosiahnuť účinný výsledok v súlade s právom Spoločenstva. Nehovorí však nič o tom, ako treba nakladať s dôvernými informáciami v dokumentoch, ktoré sú predložené alebo vyžiadané ako dôkazy. Podľa článku 2 ods. 8 orgán príslušný na preskúmanie „prijíma rozhodnutia podľa postupu, pri ktorom sú vypočuté obe strany“.

5.

V čase zadania zákazky v konaní vo veci samej boli otázky dôvernosti počas zadávacieho konania pri verejnej zákazke na dodanie tovaru upravené v smernici 93/36 ( 4 ), najmä v článku 15 ods. 2, ktorý stanovil: „Obstarávatelia plne rešpektujú dôvernú povahu všetkých informácií poskytnutých dodávateľmi“. Okrem toho článok 7 ods. 1 a článok 9 ods. 3 stanovili, že pokiaľ ide o oznámenie o zadaní zákazky, obstarávatelia nemusia zverejniť niektoré informácie, ak by ich zverejnenie okrem iného „spôsobilo ujmu oprávneným obchodným záujmom jednotlivých verejných alebo súkromných podnikov, alebo by mohlo spôsobiť ujmu korektnej hospodárskej súťaži medzi dodávateľmi“.

6.

S účinnosťou od 31. januára 2006 bola smernica 93/36 zrušená a nahradená smernicou 2004/18 ( 5 ), ktorej článok 6 stanovuje: „Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia tejto smernice, najmä tie, ktoré sa týkajú povinností v súvislosti s uverejňovaním informácií o zadaných zákazkách a informácií pre záujemcov a uchádzačov… a v súlade s vnútroštátnym právom, ktorému verejný obstarávateľ podlieha, verejný obstarávateľ nezverejní informácie, ktoré mu poskytnú hospodárske subjekty, ktoré označia za dôverné; takéto informácie zahŕňajú najmä technické alebo obchodné tajomstvo a dôverné hľadiská ponúk“.

7.

Článok 32 belgickej ústavy ( 6 ) zaručuje verejnosti prístup k administratívnym dokumentom vo všeobecnosti. Medzi výnimky z tohto všeobecného pravidla patrí článok 6 ods. 1 zákona z 11. apríla 1994 o zverejňovaní administratívnych údajov ( 7 ), podľa ktorého môže príslušný orgán zamietnuť prístup, ak by bol záujem na jeho udelení prevážený záujmom o ochranu okrem iného obchodných alebo výrobných informácií dôvernej povahy.

8.

Povinnosť verejného obstarávateľa rešpektovať dôvernosť obchodného tajomstva v dokumentoch, ktoré sa mu predkladajú, je súčasťou viacerých ustanovení belgických právnych predpisov, ktoré upravujú zadávacie konanie — v čase zadania zákazky v konaní vo veci samej to boli najmä článok 25 ods. 4, článok 51 ods. 4 a článok 80 ods. 4 kráľovského dekrétu z 8. januára 1996 o verejných zákazkách na práce, tovary a služby a o verejných koncesiách na práce.

9.

Od uvedenej doby bol prijatý zákon z 15. júna 2006 o verejnom obstarávaní a o niektorých zákazkách na práce, tovary a služby, ktorým sa prebrali ustanovenia smernice 2004/18. V prvých dvoch odsekoch článku 11 sa stanovuje:

„Obstarávateľ ani iná osoba, ktorá sa pri výkone povinností alebo funkcií, ktorými je poverená, dozvie o dôverných informáciách týkajúcich sa zákazky alebo zadania alebo plnenia zákazky, ktoré poskytli záujemcovia, uchádzači, dodávatelia alebo poskytovatelia služieb, také informácie nezverejní. Medzi tieto informácie patrí najmä technické alebo obchodné tajomstvo a dôverné aspekty ponúk.

V prípade konania o preskúmaní orgán poverený preskúmaním a verejný obstarávateľ zabezpečia dôvernú povahu informácií uvedených v predchádzajúcom odseku.“

10.

Článok 11, tak ako väčšina ďalších ustanovení uvedeného zákona, však zatiaľ nenadobudol účinnosť. ( 8 )

11.

Odvolania proti rozhodnutiam prijatým v zadávacom konaní možno podať na Conseil d’État. Pokiaľ ide o súdne preskúmanie, konanie pred týmto súdom upravuje najmä dekrét regenta z 23. augusta 1948 a konsolidovaný zákon z 12. januára 1973.

12.

Článok 6 dekrétu regenta vyžaduje, aby orgán, ktorý je odporcom v konaní, doručil administratívny spis do kancelárie súdu v lehote do 60 dní od doručenia návrhu. Ak sa spis nenachádza u tohto orgánu, podľa ďalšieho ustanovenia je možné ho vyžiadať od orgánu, ktorý ho má k dispozícii.

13.

Článok 87 dekrétu regenta stanovuje, že účastníci konania a ich právni zástupcovia môžu nahliadať do spisu v kancelárii súdu, pričom toto právo potvrdzuje aj článok 19 konsolidovaného zákona.

14.

Článok 21 konsolidovaného zákona umožňuje navrhovateľovi navrhnúť, aby sa odporcovi uložilo predloženie administratívneho spisu. Ďalej stanovuje, že ak sa spis nepredloží v stanovenej lehote, skutočnosti tvrdené navrhovateľom sa považujú za preukázané, pokiaľ nie sú zjavne nepresné. Podľa Conseil d’État toto ustanovenie platí aj v tom prípade, ak sa predloží len časť spisu.

15.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa ustálenej judikatúry Conseil d’État sa nemožno dovolávať zákona z 11. apríla 1994 ani kráľovského dekrétu 8. januára 1996 ( 9 ), s cieľom zabrániť súdu, ktorý preskúmava platnosť administratívneho rozhodnutia, aby preskúmal dokumenty, ktoré sú základom na posúdenie toho, či je údajný dôvod na zrušenie opodstatnený. ( 10 )

16.

Takisto sa zdá, že nijaké ustanovenie upravujúce konanie pred Conseil d’État výslovne neumožňuje, aby sa akékoľvek informácie v predložených dokumentoch považovali za dôverné vo vzťahu k účastníkovi konania.

17.

Konanie vo veci samej vychádza z výzvy na predloženie ponuky na dodanie pásových článkov pre tanky, ktorú vyhlásilo belgické ministerstvo obrany. Boli doručené dve ponuky, konkrétne od spoločnosti Varec SA (ďalej len „Varec“) a od spoločnosti Diehl Remscheid GmbH & Co (ďalej len „Diehl“). Dňa 28. mája 2002 bola zákazka zadaná spoločnosti Diehl. V rozhodnutí o zadaní zákazky sa uvádzali viaceré technické, administratívne a právne dôvody vylúčenia ponuky spoločnosti Varec so záverom, že Diehl splnila všetky kritériá výberu. K tomuto záveru sa dospelo okrem iného na základe určitých plánov a vzoriek, ktoré boli súčasťou ponuky spoločnosti Diehl. Tieto veci sa spoločnosti na jej žiadosť vrátili po vyhodnotení ponúk.

18.

Vo svojom návrhu podanom na Conseil d’État spoločnosť Varec tvrdila, že ponuka spoločnosti Diehl v skutočnosti nespĺňala všetky kritériá pre zadanie zákazky. Varec sa domnieva, že na účely posúdenia jej tvrdenia by mal súd príslušný na preskúmanie, ako aj účastník, ktorý preskúmanie navrhol, vyhodnotiť uvedené plány a vzorky ako dôkazy.

19.

Spisová dokumentácia, ktorú predložil odporca vo veci samej, však uvedené veci neobsahuje, pretože boli vrátené spoločnosti Diehl. Spoločnosť Diehl, ktorá je vedľajším účastníkom konania, ich odmieta predložiť z toho dôvodu, že obsahujú dôverné informácie a obchodné tajomstvo, ktoré nechce sprístupniť spoločnosti Varec. Auditeur ( 11 ) zastáva názor, že pokiaľ verejný obstarávateľ nepredloží celý spis, a tým poruší svoju povinnosť poskytovania súčinnosti pri riadnom výkone spravodlivosti a zaistení spravodlivého súdneho konania, zostáva len možnosť zrušiť napadnuté rozhodnutie.

20.

Za týchto okolností Conseil d’État položila Súdnemu dvoru túto otázku:

„Má sa článok 1 ods. 1 smernice 89/665/EHS, spolu s článkom 15 ods. 2 smernice 93/36/EHS a článkom 6 smernice 2004/18/ES, vykladať v tom zmysle, že orgán príslušný na preskúmanie podľa tohto článku musí zabezpečiť dôvernosť a rešpektovanie obchodných tajomstiev obsiahnutých v spisoch, ktoré mu predložia účastníci konania vrátane verejného obstarávateľa, a súčasne sa môže oboznámiť s takými informáciami a môže na nich prihliadnuť?“

21.

Belgická a rakúska vláda a Komisia predložili písomné pripomienky. Spoločnosť Varec nepredložila pripomienky, pretože, podľa jej názoru, na vyriešenie sporu pred Conseil d’État nie je potrebná odpoveď na položenú otázku.

22.

Účastníci nenavrhli, aby sa konalo pojednávanie a ani sa nijaké pojednávanie nekonalo.

23.

Treba dodať, že v tom istom rozsudku Conseil d’État položila belgickému ústavnému súdu túto prejudiciálnu otázku:

„Porušujú články 21 a 23 konsolidovaného zákona z 12. januára 1973 o Conseil d’État, vykladané v tom zmysle, že dôverné dokumenty v spise správneho orgánu musia byť založené do administratívneho spisu a predložené účastníkom konania, článok 22 ústavy v spojení, alebo nie, s článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v tom rozsahu, v ktorom nepripúšťajú ochranu obchodného tajomstva?“ ( 12 )

24.

Ústavný súd vydal svoje rozhodnutie 19. septembra 2007.

25.

Pôvodne som mala v úmysle predniesť svoje návrhy 20. septembra 2007. Keď som sa však dozvedela o dátume stanovenom na vyhlásenie rozsudku ústavného súdu usúdila som, že na to, aby som Súdnemu dvoru čo najviac pomohla pri prijímaní rozhodnutia, bude lepšie sa najskôr zoznámiť s uvedeným rozsudkom, a preto som prednesenie svojich návrhov odložila.

26.

Ústavný súd v podstate rozhodol, že by bolo v rozpore s článkom 22 ústavy, v spojení s článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, keby sa dotknuté ustanovenia vykladali v tom zmysle, že bránia odporcovi, aby sa dovolával dôvernosti informácií v administratívnom spise s cieľom zabrániť ich sprístupneniu účastníkom konania a bránia, aby Conseil d’État posúdila údajnú dôvernú povahu týchto informácií. Bolo by však v súlade s uvedenými normami vyššej právnej sily, aby sa tieto ustanovenia vykladali v tom zmysle, že sa orgán, ktorý je odporcom v konaní, môže dovolávať dôvernosti na také účely a Conseil d’État môže posúdiť dôvernú povahu informácií v spise.

27.

Názor spoločnosti Varec, podľa ktorého odpoveď na položenú otázku nie je potrebná na vyriešenie sporu pred Conseil d’État — čo je do istej miery prekvapujúci názor, keďže Varec pôvodne žiadala o predloženie sporných dôkazov — možno vykladať v tom zmysle, že sa ním nepriamo spochybňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

28.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora však „v zásade prináleží samotným vnútroštátnym súdom, aby posúdili, vzhľadom na osobitosti každej veci, tak potrebu prejudiciálnej otázky, ako aj jej relevantnosť“ ( 13 ).

29.

Nemyslím si, že by okolnosti prejednávanej veci odôvodňovali spochybnenie názoru Conseil d’État, že na účely vydania svojho rozhodnutia potrebuje odpoveď na prejudiciálnu otázku. Ak spoločnosť Varec tvrdí, že ponuka spoločnosti Diehl nespĺňala kritériá na zadanie zákazky, ak toto tvrdenie nevzala späť, pokiaľ ide o obsah sporných plánov a vzoriek, a ak Diehl bude aj naďalej brániť v prístupe spoločnosti Varec k týmto veciam, potom sa zdá, že vzhľadom na procesný postup pred Conseil d’État je odpoveď na položenú otázku relevantná pre akékoľvek rozhodnutie týkajúce sa konania pred uvedeným súdom.

30.

Vzhľadom na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa procesné predpisy všeobecne vzťahujú na všetky spory prejednávané v okamihu nadobudnutia účinnosti týchto predpisov, na rozdiel od hmotnoprávnych predpisov, ktoré sa spravidla vykladajú tak, že sa nevzťahujú na skutočnosti existujúce pred nadobudnutím ich účinnosti ( 14 ), treba určiť, či sú predpisy, o ktorých výklad sa žiada, predpismi procesnoprávnymi alebo hmotnoprávnymi.

31.

V tomto ohľade súhlasím s Komisiou. Právo na ochranu dôverných informácií má síce procesnoprávne dôsledky a v spore pred Conseil d’État sa vynorilo do značnej miery v procesnoprávnom kontexte, v podstate však má hmotnoprávnu povahu. Toto právo sa prvýkrát konkretizovalo v konaní vo veci samej, keď Diehl predložila svoju ponuku v pôvodnom zadávacom konaní. Teraz je predmetom sporu trvajúca ochrana tohto existujúceho hmotného práva.

32.

V dôsledku toho treba poskytnúť výklad práva Spoločenstva, ktoré bolo účinné v čase zadávacieho konania v roku 2002, teda smernice 89/665 a 93/36, nie výklad smernice 2004/18. ( 15 ) Možno len doplniť, že znenie článku 6 poslednej uvedenej smernice je síce prepracovanejšie než znenie článku 15 ods. 2 smernice 93/36, obsahuje však v podstate tie isté hmotnoprávne ustanovenia z čoho vyplýva, že po nadobudnutí jej účinnosti sa právny stav nezmenil.

33.

Článok 1 ods. 1 smernice 89/665 stanovuje, že členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktoré umožnia účinne preskúmať rozhodnutia prijaté obstarávateľmi. Tieto rozhodnutia nie je možné účinne preskúmať, pokiaľ orgán príslušný na preskúmanie nemá k dispozícii všetky dôkazy relevantné pre posúdenie, či boli dotknuté rozhodnutia prijaté v súlade so všetkými platnými predpismi a podmienkami. Je nevyhnutné zaručiť transparentnosť, ktorá je dôležitým aspektom verejného obstarávania, aby „sa zabezpečilo, že sa verejné prostriedky vynakladajú poctivo a efektívne, na základe starostlivého posúdenia a bez akéhokoľvek zvýhodňovania alebo protihodnoty, či už finančnej, alebo politickej“ ( 16 ).

34.

Pokiaľ sa teda pred orgánom príslušným na preskúmanie podľa smernice 89/665 tvrdí, že zákazka nebola zadaná v súlade s predpismi a že túto nezrovnalosť preukazujú informácie, ktoré obstarávateľ vzal do úvahy, orgán príslušný na preskúmanie tak môže splniť svoju povinnosť účinného preskúmania len vtedy, pokiaľ bude mať také informácie k dispozícii.

35.

Podľa judikatúry Súdneho dvora by bolo v rozpore so základnou právnou zásadou, keby sa súdne rozhodnutie zakladalo na skutočnostiach alebo listinných dôkazoch, s ktorými sa účastníci konania, alebo jeden z nich, nemohli zoznámiť, a preto sa k nim nemohli vyjadriť. ( 17 )

36.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je základným aspektom práva na spravodlivé súdne konanie vo všetkých občianskoprávnych aj trestnoprávnych konaniach skutočnosť, že obe strany musia byť vypočuté a musia disponovať „rovnosťou zbraní“, aby sa každá zo strán mohla zoznámiť s tvrdeniami alebo dôkazmi, ktoré navrhuje druhá strana — alebo nezávislý súdny orgán, správny orgán alebo súd, ktorého rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním — a vyjadriť sa k nim. ( 18 )

37.

Pokiaľ teda orgán príslušný na preskúmanie pri prijímaní rozhodnutia prihliada k určitým informáciám, prinajmenšom základný obsah týchto informácií by mal byť v zásade k dispozícii všetkým hlavným účastníkom konania, v rozsahu, v ktorom ovplyvňuje uvedené rozhodnutie ( 19 ), aby sa rešpektovalo ich právo na spravodlivé súdne konanie.

38.

Možno sa však domnievať, že právo na spravodlivé súdne konanie nie je dotknuté, ak sa účastníkovi konania zamietne prístup k dôkazom, na ktoré sa neprihliadlo v jeho neprospech a na ktoré sa nemohlo prihliadnuť v jeho prospech. V takom prípade by bolo legitímne, na základe primeranej a riadne odôvodnenej žiadosti o dôverné nakladanie s údajmi, zabrániť prístupu účastníka k týmto dôkazom, aby sa, napríklad, chránilo obchodné tajomstvo.

39.

Podľa Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a podľa Charty základných práv ( 20 ) sa právo na spravodlivé súdne konanie neviaže na nijaké ďalšie podmienky. Z toho však nevyplýva, že právo na prístup k relevantným dôkazom je právom absolútnym. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že aj v súvislosti s trestným konaním sa môže odoprieť prístup k dôkazom, ak je to nevyhnutné na ochranu základných práv iného jednotlivca alebo na ochranu dôležitého verejného záujmu.

40.

Opatrenia obmedzujúce právo na obhajobu sú však prípustné len vtedy, ak je to nevyhnutné, a akékoľvek ťažkosti spôsobené takým obmedzením sa musia dostatočne vyvážiť postupom súdnych orgánov. ( 21 )

41.

Smernica 93/36, ktorá upravuje zadávacie konanie, výslovne vyžaduje, aby verejní obstarávatelia chránili obchodné tajomstvá uchádzačov, najmä vo vzťahu k ostatným uchádzačom. Smernica 89/665, ktorá upravuje postup preskúmania, nerozširuje túto požiadavku výslovne na orgány príslušné na preskúmanie.

42.

Všetky vyjadrenia predložené v prejednávanej veci ( 22 ) vyjadrujú názor, že uvedené orgány sú napriek tomu implicitne zaviazané chrániť obchodné tajomstvo, a ja s tým súhlasím.

43.

Podľa článku 41 Charty základných práv právo na dobrú správu vecí verejných zahŕňa „právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva“. Článok 287 ES ukladá inštitúciám Spoločenstva všeobecnú povinnosť rešpektovať obchodné tajomstvo a túto povinnosť potvrdzuje aj množstvo ustanovení ďalších právnych aktov, najmä v oblasti hospodárskej súťaže. Táto povinnosť teda nesporne zaväzuje inštitúcie Spoločenstva, ale vo veci SEP/Komisia ( 23 ) Súdny dvor výslovne poukázal aj na existenciu„všeobecnej zásady práva podnikov na ochranu ich obchodného tajomstva“, ktorá je vyjadrená v spomínanom ustanovení Zmluvy a v ďalších predpisoch nižšej právnej sily.

44.

Okrem toho, ak sú dôverné údaje chránené v štádiu zadávacieho konania verejného obstarávania, táto ochrana by stratila svoju hodnotu, keby nebola rovnako zaručená aj v nasledujúcom štádiu preskúmania.

45.

Aby som parafrázovala slová Súdneho dvora vo veci AKZO Chemie ( 24 ), pokiaľ sa nebudú chrániť informácie, ktoré boli počas zadávacieho konania predložené ako dôverné, povedie to k neprijateľným následkom, keď neúspešný uchádzač bude podnecovaný na to, aby spochybňoval zadanie zákazky — alebo dokonca na to, aby predložil zjavne nevyhovujúcu ponuku s cieľom získať oprávnenie na spochybnenie zadania zákazky — výlučne len na účely toho, aby mal prístup k obchodnému tajomstvu svojho konkurenta.

46.

No podobne ako právo na sprístupnenie relevantných dôkazov, ani právo na dôverné nakladanie s informáciami nie je absolútne. Napríklad práva, ktoré priznáva článok 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a ktoré zahŕňajú aj právo na rešpektovanie dôvernej povahy súkromnej, a v niektorých prípadoch aj obchodnej korešpondencie ( 25 ), možno podľa článku 8 ods. 2 obmedziť, ak je to nevyhnutné a v súlade s právom okrem iného na účely ochrany práv iných.

47.

Je zjavné, že medzi právom na dôvernosť obchodného tajomstva, potrebou transparentnosti v oblasti verejného obstarávania, povinnosťou orgánov zabezpečiť účinné preskúmanie a právom všetkých účastníkov na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť ku konfliktom.

48.

Tieto záujmy by sa, prirodzene, mali čo najviac zosúladiť, aj keď ich úplné zosúladenie nebude vždy možné. V niektorých prípadoch bude nevyhnutné najmä obmedziť práva jedného účastníka — napríklad právo domáhať sa dôvernosti obchodného tajomstva alebo prístupu ku všetkým dôkazom v spise — aby sa zabezpečilo, že samotná podstata alebo základ práva iného účastníka alebo právomoc a povinnosť súdu vykonať účinné preskúmanie nebudú zasiahnuté. Nijaké obmedzenie však nesmie ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na tento účel, a preto vždy treba dosiahnuť spravodlivú rovnováhu medzi protichodnými právami. ( 26 )

49.

Ak práva nie sú absolútne ( 27 ), musia sa posudzovať vo vzťahu k ich funkcii. Obmedzenia sa môžu uložiť, ak zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu a ak nie sú neprimeraným a neadekvátnym zásahom, ktorý narúša samotnú podstatu práv. ( 28 )

50.

V konaní o preskúmaní zadávacieho konania, ako je to v prejednávanej veci, by mohol orgán príslušný na preskúmanie najskôr preskúmať akékoľvek sporné dôkazy a potom uložiť do spisu dostupnému všetkým účastníkom konania len také dôkazy, ktoré považuje za relevantné pre rozhodnutie vo veci. Dôkazy, ktoré by sa nenachádzali v spise, by sa nebrali do úvahy. S cieľom chrániť obchodné tajomstvo sa však niektoré dôkazy môžu uložiť do spisu v skrytej, skrátenej alebo inak upravenej podobe, ak sa príslušný súd alebo tribunál domnieva, že ich zverejnenie by vážne poškodilo oprávnené záujmy účastníka, ktorý žiadal o ochranu dôverných informácií.

51.

Primeraným a praktickým riešením by bolo, keby orgán príslušný na preskúmanie požiadal účastníka, ktorý disponuje dôkazom, o poskytnutie upravenej verzie, ktorá by sa mohla sprístupniť druhému účastníkovi alebo účastníkom — pričom orgán príslušný na preskúmanie by musel dohliadnuť na to, aby sa vypustili len skutočne dôverné údaje, ktoré nie sú rozhodujúce pre vyriešenie sporu. Keby sa v takom prípade orgán príslušný na preskúmanie zoznámil s dôkazmi utajenými pred ostatnými účastníkmi, mal by sa snažiť o to, aby tieto dôkazy nepoužil tak, aby tým porušil právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie a rovnosť zbraní.

52.

Príkladom uvedeného typu prístupu by mohli byť rozsudky Súdu prvého stupňa vo veci tzv. „oceľových nosníkov“ ( 29 ). V marci a apríli 1994 podalo 11 podnikov žaloby o neplatnosť rozhodnutia Komisie podľa Zmluvy o ESUO, ktoré sa týkalo zosúladených postupov výrobcov oceľových nosníkov. Vo veciach týchto žalôb sa konalo spoločne a v jednej časti boli spojené na spoločné konanie.

53.

Článok 23 Štatútu Súdneho dvora ESUO stanovoval: „Ak je podaný návrh na začatie konania proti niektorej z inštitúcií Spoločenstva, táto inštitúcia predloží Súdnemu dvoru všetky dokumenty, ktoré sa týkajú prejednávanej veci.“

54.

Komisia však nepredložila všetky dokumenty, kým ju o to nepožiadal Súd prvého stupňa. Vo svojom sprievodnom liste uviedla, že niektoré z dokumentov môžu obsahovať obchodné tajomstvo alebo sa na ne vzťahuje povinnosť zachovania dôvernosti podľa článku 47 Zmluvy o ESUO ( 30 ), a preto by ako celok nemali byť prístupné všetkým účastníkom konania. Niektorí zo žalobcov však žiadali o prístup k celému spisu.

55.

V dobe konania Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa upravoval otázku dôvernosti len v článku 116 ods. 2, ktorý umožňoval, aby sa dôverné dokumenty vypustili zo spisu, ktorý sa mal poskytnúť vedľajšiemu účastníkovi konania. Podľa článku 5 ods. 3 pokynov pre tajomníka však boli právnici, zástupcovia alebo osoby nimi poverené oprávnení nahliadnuť do pôvodného spisu vrátane administratívnych spisov predložených Súdu a vyžiadať si z nich kópie alebo výpisy.

56.

Súd prvého stupňa preto čelil podobnému problému ako Conseil d’État v prejednávanej veci.

57.

V prvom z troch uznesení, ktoré sa venovali uvedeným problémom, Súd prvého stupňa odmietol argument, že článok 23 Štatútu Súdneho dvora ESUO spolu so zásadou audi alteram partem znamenal, že všetci účastníci majú bezpodmienečný a neobmedzený prístup k spisu, ktorý predložila Komisia. Konštatoval, že článok 47 Zmluvy o ESUO zaručuje dôvernosť profesijného, najmä obchodného tajomstva, na účely ochrany oprávnených záujmov podnikov a rozhodol, že jedinou možnosťou, ako udržať v rovnováhe na jednej strane požiadavky článku 23 štatútu a kontradiktórnu povahu súdneho konania a na druhej strane ochranu obchodného tajomstva jednotlivých podnikov, je preskúmať osobitnú situáciu dotknutých podnikov. Na základe toho odstránil zo spisu jeden dokument, neobmedzený prístup k niektorým dokumentom povolil len jednému žalobcovi (ostatní boli oprávnení nahliadnuť do verzií, ktoré neboli dôverné) a rozhodnutie o dokumentoch, ktoré Komisia označila ako interné, si vyhradil až do doby, kým nezíska ďalšie informácie. ( 31 )

58.

V druhom uznesení, ktoré bolo vydané po doručení ďalších informácií a vypočutí ďalších tvrdení, Súd prvého stupňa objasnil, že účelom článku 23 štatútu bolo „umožniť Súdu, aby uplatnil svoju právomoc preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia so zreteľom na právo na obhajobu“, a nie„zaručiť všetkým účastníkom konania bezpodmienečný a neobmedzený prístup k administratívnemu spisu“ alebo „umožniť žalobcom, aby si prehliadali spisy inštitúcie ako uznajú za vhodné“ ( 32 ). Odlíšil tiež dokumenty predložené podľa článku 23 štatútu od spisu vytvoreného na základe pokynov tajomníka. Účastníci mali prístup len k spisu, ktorý obsahoval dokumenty, ktoré sa mali vziať do úvahy pri rozhodovaní o veci. Dokumenty, ktoré boli predložené Súdu, ale neboli vložené do spisu, „boli úplne irelevantné pre konanie“ a Súd na ne pri rozhodovaní neprihliadal. ( 33 ) Na tomto základe Súd uvedené dokumenty preskúmal vzhľadom na prednesené tvrdenia a rozhodol, že niektoré z nich sú relevantné, a preto by sa mali vložiť do spisu a sprístupniť ostatným účastníkom. V treťom, teda poslednom uznesení preskúmal ďalšie dva dokumenty a rozhodol, že jeden z nich by sa mal vložiť do spisu. ( 34 )

59.

V situácii potenciálneho konfliktu medzi potrebou posúdiť všetky relevantné dôkazy, potrebou sprístupniť tieto dôkazy všetkým účastníkom konania a potrebou chrániť dôvernosť niektorých dôkazov sa Súd prvého stupňa rozhodol postupovať takto: a) dôkazy sám preskúmal v prípravnom konaní, b) do spisu zahrnul len relevantné dôkazy, c) všetky dôkazy sprístupnil všetkým účastníkom konania, pričom určité podrobnosti v niektorých dokumentoch zostali voči niektorým účastníkom „skryté“ a d) prihliadol len na tie dôkazy v spise, ku ktorým mali prístup všetci účastníci.

60.

Toto riešenie bolo prijaté pragmaticky a so zreteľom na všetky existujúce záujmy v podobnom právnom kontexte, akému čelí Conseil d’État v prejednávanej veci. Následne bolo zapracované do Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. ( 35 )

61.

Ani uvedené pragmatické riešenie, ani a fortiori, teda pravidlo zapracované do rokovacieho poriadku, síce nemôžu pre vnútroštátny súd predstavovať nijaký záväzný precedens, domnievam sa však, že poskytujú užitočné a praktické usmernenie, pokiaľ ide o postup, ktorý treba zvoliť a ktorý musí byť v súlade s predpismi platnými pre tento súd, pokiaľ neodporujú norme vyššej právnej sily.

62.

Pre orgány príslušné na preskúmanie, ktoré konajú podľa ustanovení smernice 89/665, patria medzi normy vyššej právnej sily tie normy, ktoré vyplývajú z uvedenej smernice a zo smernice 93/36 (teraz smernica 2004/18), pričom sa musia vykladať vo svetle práva na ochranu obchodného tajomstva a práva na spravodlivé súdne konanie. Je potrebné uplatniť tieto zásady: a) účastník konania nesmie z dôvodu ochrany obchodného tajomstva odmietnuť predloženie dôkazov orgánu príslušnému na preskúmanie; b) účastník konania, ktorý predkladá dôkazy príslušnému orgánu, môže žiadať, aby sa s nimi v celku alebo čiastočne nakladalo ako s dôvernými údajmi vo vzťahu k druhému účastníkovi; c) všetci hlavní účastníci konania by mali mať prístup ku všetkým dôkazom, ktoré sú relevantné pre výsledok preskúmania, v takej forme, aby sa k nim mohli vyjadriť; d) orgán príslušný na preskúmanie musí zabezpečiť, aby neprihliadal na dôkazy, ktoré sa nesprístupnili jednému alebo viacerým hlavným účastníkom takým spôsobom, ktorý by mohol predstavovať zásah do práv účastníkov na spravodlivé súdne konanie a rovnosť zbraní.

63.

Posúdenie treba osobitne vykonať v každom jednotlivom prípade tak, aby smerovalo k čo najväčšej ochrane oboch záujmov — dôvernosti obchodného tajomstva a práva na spravodlivé súdne konanie — a k dosiahnutiu čo najspravodlivejšej rovnováhy medzi nimi bez toho, aby sa zasiahlo do podstaty niektorého z nich.

64.

Pokiaľ ide o konkrétnu situáciu, o ktorej má rozhodnúť Conseil d’État, chcela by som uviesť tri záverečné poznámky.

65.

Po prvé, zdá sa, že je nesporné, že po nadobudnutí účinnosti článku 11 zákona z 15. júna 2006 ( 36 ) bude v Belgicku výslovne zakotvená povinnosť ochrany dôvernosti obchodného tajomstva v prieskumnom konaní.

66.

Po druhé, všimla som si, že vo veci, na ktorú sa belgická vláda odvoláva vo svojich pripomienkach ( 37 ), Conseil d’État už zjavne použila riešenie, ktoré som opísala. V uvedenej veci podnik spochybňoval rozhodnutie o registrácii lieku konkurenčného podniku. Správny orgán predložil Conseil d’État dva spisy — verziu, ktorá obsahovala dôverné informácie týkajúce sa lieku a druhú verziu, ktorá tieto informácie neobsahovala. Auditeur vo svojej správe tento problém preskúmal a dospel k záveru, že žalobca by nemal mať prístup k dôverným dokumentom. Conseil d’État rozhodla, že o tejto otázke netreba rozhodnúť, pretože žaloba bola nakoniec zamietnutá z takého dôvodu, pri ktorom nebolo treba preskúmať uvedené dokumenty.

67.

V súlade s vyššie uvedeným riešením postupoval aj ústavný súd vo svojom rozsudku z 19. septembra 2007. Po posúdení všeobecných zásad práva na spravodlivé súdne konanie v kontradiktórnom konaní a práva na ochranu dôvernosti obchodného tajomstva tento súd rozhodol, že Conseil d’État by mala mať právomoc posúdiť dôvernú povahu informácií s cieľom vytvoriť rovnováhu medzi týmito dvoma právami.

68.

Z predloženého rozhodnutia nakoniec vyplýva, že spoločnosť Varec už v skutočnosti mohla mať prístup prinajmenšom k niektorým sporným častiam spisu, zjavne mimo rámec zadávacieho konania alebo prieskumného konania. Ak to tak skutočne je, v závislosti od okolností by to mohol byť aspekt, ku ktorému bude treba prihliadnuť pri rozhodovaní o tom, či sa ochrana dôverných informácií má poskytnúť a v akom rozsahu.

69.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré predložila Conseil d’État, takto: