I — Úvod

II — Právny rámec

III — Rámec sporu a priebeh konania

A — Koncentrácia

B — Problém kolektívneho dominantného postavenia

C — Správne konanie a prvé rozhodnutie o povolení Komisie

D — Súdne konanie na prvom stupni

E — Konanie o odvolaní

F — Nové správne konanie a druhé rozhodnutie Komisie o povolení

IV — Úvodné otázky na účely preskúmania odvolania

A — Prípustnosť rôznych odvolacích dôvodov

1. Prípustnosť piateho odvolacieho dôvodu

2. Prípustnosť ostatných odvolacích dôvodov

3. Predbežný záver

B — Spôsobilosť odvolania dosiahnuť sledovaný cieľ

1. O možnom opomenutí odvolateľov napadnúť rozhodujúcu časť napadnutého rozsudku

2. O odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré nepodopiera jeho výrok

3. Predbežný záver

C — Zachovanie záujmu na konaní

V — Dôvodnosť odvolania

A — Požiadavky na vyšetrovanie a odôvodnenie v prípade rozhodnutí Komisie o povolení koncentrácií (prvý, druhý, tretí a šiesty odvolací dôvod)

1. O odôvodnení rozhodnutí o povolení v rámci kontroly koncentrácií (prvá a tretia časť šiesteho odvolacieho dôvodu)

a) Napadnuteľnosť rozhodnutí o povolení z dôvodu nedostatku odôvodnenia

b) Rozsah povinnosti odôvodnenia

— Napadnutý rozsudok

— Posúdenie

c) Ostatné úvahy

d) Predbežný záver

2. O odkazoch Súdu prvého stupňa na oznámenie o výhradách (prvý odvolací dôvod a druhá časť šiesteho odvolacieho dôvodu)

a) O všeobecnom chápaní vzťahu medzi rozhodnutím o povolení a oznámením o výhradách Súdom prvého stupňa

— Napadnutý rozsudok

— Posúdenie

b) O konkrétnych odkazoch Súdu prvého stupňa na oznámenie o výhradách

c) Predbežný záver

3. O dôkaznej hodnote skutočností uvedených v odpovedi na oznámenie o výhradách (druhý odvolací dôvod; prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu)

a) Napadnutý rozsudok

b) Posúdenie

4. O požiadavkách na dôkazy na účely povolenia koncentrácií (druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu)

a) O údajnom nepomere medzi požiadavkami na dôkazy pri rozhodnutiach o povolení a rozhodnutiach o zákaze koncentrácií v nariadení o kontrole koncentrácií

— Rozhodnutia v rámci kontroly koncentrácií sú prognostickými rozhodnutiami

— Symetria požiadaviek na povolenia a zákazy

— Neexistenia všeobecnej domnienky zlučiteľnosti so spoločným trhom

— Predbežný záver

b) O požiadavkách na dôkazy stanovených v tejto veci Súdom prvého stupňa

c) Predbežný záver

B — Hranice voľného hodnotenia skutkových okolností a dôkazov Súdom prvého stupňa (štvrtý odvolací dôvod)

1. Miera voľnej úvahy Komisie a jej súdne preskúmanie

a) Napadnutý rozsudok

b) Posúdenie

2. O výhrade týkajúcej sa skreslenia dôkazov

a) O bode 425 napadnutého rozsudku

b) O bode 427 napadnutého rozsudku

c) O bode 434 napadnutého rozsudku

3. Predbežný záver

C — O použití dôverných informácií v napadnutom rozsudku (šiesty odvolací dôvod)

D — Predbežný záver

VI — K údajnému vzájomnému odvolaniu

VII — Trovy konania

VIII — Návrh

1.

Táto vec poskytuje možnosť na ďalšie rozvinutie judikatúry Súdneho dvora v súvislosti s kontrolou Spoločenstva v oblasti koncentrácií podnikov. Ide predovšetkým o otázku, ktorá je v praxi obzvlášť významná, týkajúcu sa rozsahu vyšetrovania a odôvodnenia, ktorý možno považovať od Komisia v prípade, že povolí koncentráciu podnikov.

2.

Predmetom tejto veci je konanie o kontrole koncentrácie týkajúcej sa trhov s hudobnými nahrávkami, s hudbou on-line a s vydávaním hudby. Spoločnosti Bertelsmann a Sony sa v roku 2003 dohodli na spojení svojich celosvetových činností v oblasti hudobných nahrávok. Komisia napriek počiatočným pochybnostiam povolila ich projekt fúzie rozhodnutím z 19. júla 2004 ( 2 ) (ďalej len: prvé rozhodnutie o povolení).

3.

Independent Music Publishers and Labels Association (Impala), medzinárodné združenie podľa belgického práva, ktoré združuje 2500 nezávislých spoločností v oblasti výroby hudby namietala voči tejto koncentrácii. V nadväznosti na jej žalobu Súd prvého stupňa rozsudkom z 13. júla 2006 ( 3 ) (ďalej len: napadnutý rozsudok) prvé rozhodnutie o povolení zrušil.

4.

Bertelsmann a Sony podali na Súdny dvor odvolanie proti napadnutému rozsudku. Žalobcovia sa v podstate domnievajú, že Súd prvého stupňa uplatil neprimerané právne požiadavky na rozhodnutie Komisie o povolení a na svoje súdne preskúmanie.

5.

Na úvod je však potrebné preskúmať, či žalobcovia majú naďalej záujem na konaní, keďže ich fúzia bola medzičasom 3. októbra 2007 opätovne Komisiou povolená.

6.

Právny rámec tejto veci tvorí nariadenie Rady (EHS) č. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (ďalej len: nariadenie o kontrole koncentrácií — NKK) ( 4 ) v znení nariadenia (ES) č. 1310/97 ( 5 ).

7.

Koncentrácie s významom na úrovni Spoločenstva v zmysle nariadenia o kontrole koncentrácií podliehajú zákazu ich uskutočnenia a musia sa oznámiť Komisii (články 4 a 7 NKK). Tieto koncentrácie Komisia preskúma v súvislosti s ich zlučiteľnosťou so spoločným trhom (článok 2 ods. 1 NKK).

8.

Povolenie alebo zákaz koncentrácie závisí od toho, či vytvára alebo posilňuje dominantné postavenie čím významne narušuje efektívnu hospodársku súťaž na spoločnom trhu alebo jeho podstatnej časti. Článok 2 ods. 2 a 3 NKK v tomto ohľade stanovuje:

„2.   Koncentrácia, ktorá nevytvára ani neposilňuje dominantné postavenie, ktorého dôsledkom môžu byť významné prekážky efektívnej hospodárskej súťaže na spoločnom trhu alebo jeho podstatnej časti, sa vyhlási za zlučiteľnú so spoločným trhom.

3.   Koncentrácia, ktorá vytvára alebo posilňuje dominantné postavenie, ktorého dôsledkom môžu byť významné prekážky efektívnej hospodárskej súťaže na spoločnom trhu alebo jeho podstatnej časti, sa vyhlási za nezlučiteľnú so spoločným trhom.“

9.

Konanie o kontrole koncentrácií sa uskutočňuje v dvoch fázach: v prvej fáze sa uskutoční len predbežné preskúmanie návrhu koncentrácie. Ak počas tohto predbežného preskúmania vzniknú vážne pochybnosti o zlučiteľnosti koncentrácie so spoločným trhom, musí Komisia v druhej fáze začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 6 ods. 1 písm. c) NKK ( 6 ).

10.

Rozhodovacie právomoci Komisie v konaní vo veci formálneho zisťovania sú v článku 8 NKK upravené takto:

„1.   …všetky konania začaté podľa článku 6 ods. 1 písm. c) sa uzavrú formou rozhodnutia podľa ustanovení odsekov 2 až 5.

2.   Ak Komisia zistí, že po prípadných následných úpravách zo strany účastníkov koncentrácie spĺňa oznámená koncentrácia kritérium stanovené v článku 2 ods. 2, vydá rozhodnutie, v ktorom vyhlási koncentráciu za zlučiteľnú so spoločným trhom. …

3.   Ak Komisia zistí, že koncentrácia spĺňa kritérium stanovené v článku 2 ods. 3, vydá rozhodnutie vyhlasujúce koncentráciu za nezlučiteľnú so spoločným trhom.

…“

11.

Pred prípadným prijatím rozhodnutia o zákaze podľa článku 8 ods. 3 NKK dôjde k vypočutiu podnikov, ktoré sú účastníkmi koncentrácie. Komisia im v tejto súvislosti zašle písomné vyhotovenie oznámenia o výhradách, ku ktorému sa môžu písomne a prípadne aj ústne vyjadriť. Článok 18 NKK ( 7 ) v tejto súvislosti uvádza:

„1.   Pred prijatím každého rozhodnutia uvedeného v… článku 8… ods. 3 až 5… poskytne Komisia každej dotknutej osobe, podniku alebo združeniu podnikov príležitosť v každej etape postupu až po konzultáciu poradného výboru oboznámiť s ich názormi o námietkach voči nim.

…

3.   Komisia založí svoje rozhodnutie iba na námietkach, na základe ktorých zmluvné strany predložili svoje pozorovania. Právo na obhajobu sa v konaní plne rešpektuje. …“

12.

Konanie o kontrole koncentrácií ako celok sa charakterizuje požiadavkou rýchlosti konania, ktorý je konkretizovaný predovšetkým jemne vyváženým a relatívne prísnym systémom lehôt, ktorého cieľom je obmedzenie doby trvania konaní o kontrole koncentrácií ( 8 ). Ak Komisia v stanovenej lehote nerozhodne o zlučiteľnosti koncentrácie so spoločným trhom, dochádza k uplatneniu fikcie povolenia, ktorá je v článku 10 ods. 6 NKK upravená takto:

„Ak Komisia neprijme rozhodnutie v súlade s článkom 6 ods. 1 písm. b) alebo c) alebo článkom 8 ods. 2 alebo 3 v stanovenej lehote…, považuje sa koncentrácia za zlučiteľnú so spoločným trhom…“

13.

V článku 10 ods. 5 NKK sa v súvislosti s dôsledkami zrušenia rozhodnutia Komisie súdom Spoločenstva uvádza:

„Ak Súdny dvor vynesie rozsudok, ktorý ruší celé rozhodnutie Komisie prijaté podľa tohto nariadenia alebo jeho časť, lehoty stanovené v tomto nariadení opäť začnú plynúť odo dňa rozsudku.“

14.

Vo väčšine konaní o kontrole koncentrácií Komisia koná ako orgán kontroly koncentrácií podnikov Európskeho hospodárskeho priestoru ( 9 ) a rozhoduje o zlučiteľnosti koncentrácií s dohodou EHP.

15.

V roku 2004 bolo nariadenie o kontrole koncentrácií v podstatných bodoch zmenené. Nové znenie nariadenia Spoločenstva o kontrole koncentrácií ( 10 ) sa však podľa jeho článku 26 ods. 1 uplatňuje až od 1. mája 2004 a preto nie je pre túto vec relevantné; podľa odseku 2 tohto ustanovenia sa teda na vec, akou je prejednávaná vec, uplatní predchádzajúca práva úprava.

16.

Bertelsmann AG ( 11 ) je medzinárodná mediálna spoločnosť, medzi ktorej činnosti v celosvetovom meradle patrí výroba a vydávanie hudby, televízne a rozhlasové vysielanie, vydávanie kníh, časopisov a novín, tlačiarenské a mediálne služby, literárne a hudobné kluby. Spoločnosť Bertelsmann pôsobí v oblasti hudobných nahrávok prostredníctvom svojej 100 % dcérskej spoločnosti Bertelsmann Music Group (BMG) ( 12 ).

17.

Sony Corporation of America ( 13 ) patrí do skupiny Sony a celosvetovo pôsobí v oblastiach výroby a vydávania hudby, priemyselnej a spotrebnej elektroniky a zábavy. V odvetví hudobných nahrávok pôsobí prostredníctvom spoločnosti Sony Music Entertainment.

18.

Bertelsmann a Sony sa na základe Business Contribution Agreement (dohoda o integrácií činností) z 11. decembra 2003 dohodli na spojení svojich celosvetových v oblasti hudobných nahrávok (s výnimkou činností Sony v Japonsku) do troch alebo viacerých nových spoločností. Tieto spoločné podniky by mali byť prevádzkované pod menom „Sony BMG“.

19.

Podľa dohody bude Sony BMG pôsobiť v oblasti objavovania umelcov a ich uvádzania na scénu ( 14 ), ako aj v oblasti propagácie a predaja hudobných nahrávok. Na druhej strane by však súčasťou jej činností nemali byť súvisiace činnosti, akými sú vydávanie hudby, výroba a distribúcia hudobných nahrávok.

20.

Ako Bertelsmann a Sony potvrdili v rámci konania pred Súdnym dvorom, koncentrácia sa v plnom rozsahu uskutočnila v roku 2004.

21.

Ako u všetkých koncentrácií s významom na úrovni Spoločenstva, návrh koncentrácie Bertelsmann a Sony sa mal preskúmať v súlade s článkom 2 NKK, aby sa posúdilo, či táto koncentrácia môže vytvoriť alebo posilniť dominantné postavenie, čím by sa významne narušila efektívna hospodárska súťaž na spoločnom trhu alebo jeho podstatnej časti.

22.

Konkrétne nešlo o prípadné dominantné postavenie Sony BMG na trhu, ale o riziko vytvorenia alebo posilnenia kolektívneho dominantného postavenia v oblasti svetovej hudobnej činnosti medzi piatimi celosvetovo najväčšími výrobcami hudobných nahrávok ( 15 ) (ďalej len „veľké spoločnosti“), ktorých počet sa z dôvodu koncentrácie znížil z piatich na štyri.

23.

Súdneho dvora už vo svojom rozsudku „Kali & Salz“ ( 16 ) jasne potvrdil, že pojem dominantného postavenia v zmysle nariadenia o kontrole koncentrácií sa vzťahuje na individuálne dominantné postavenie, ale aj na kolektívne dominantné postavenie. Kolektívne dominantné postavenie na trhu môžu mať dve spoločnosti (duopole) alebo viacero spoločností (oligopole) ( 17 ).

24.

Kolektívne dominantné postavenie nevyhnutne nemusí znamenať, že členovia oligopolu musia spolu tajne spolupracovať na základe uzavretých protisúťažných kartelov v zmysle článku 81 ES ( 18 ). Kolektívne dominantné postavenie na trhu môže práve naopak spočívať v tichej koordinácii súťažného správania ( 19 ) všetkých členov oligopolu. Členovia oligopolu sa v takomto prípade uspokoja s trhovými podielmi, ktoré nadobudli, pričom medzi nimi nedochádza ku skutočnej vnútornej súťaži ( 20 ).

25.

Podmienkou zistenia kolektívneho dominantného postavenia teda je, aby dotknutý trh trvale umožňoval tichú koordináciu súťažných správaní členov oligopolu. Práve v tomto rámci je potrebné zohľadniť tri kritéria, ktoré Súd prvého stupňa s cieľom konštatácie kolektívneho dominantného postavenia rozvinul vo svojom rozsudku Airtours ( 21 ) a ktoré takýmto spôsobom zhrnul v napadnutom rozsudku:

„Po prvé trh musí byť dostatočne transparentný, aby podniky, ktoré koordinujú svoje správanie, mali schopnosť dostatočným spôsobom dohliadať nad tým, či dochádza k dodržovaniu podmienok koordinácie. Po druhé na zabezpečenie disciplíny je potrebné, aby existovala určitá forma odstrašujúceho mechanizmu pre prípad odchyľujúceho sa správania. Po tretie reakcie podnikov, ktoré sa na tejto koordinácii nezúčastňujú, akými sú súčasní a budúci konkurenti, ako aj reakcie zákazníkov by nemali byť schopné spochybniť výsledky očakávané od tejto koordinácie.“ ( 22 ).

26.

V tejto veci sa záujem sústreďuje na prvé z troch „kritérií Airtours“: otázku, či trhy s hudobnými nahrávkami sú dostatočne transparentné, aby umožnili tichú koordináciu medzi veľkými spoločnosťami. Účastníci konania si v podstate odporujú v otázka rozsahu vyšetrovania a odôvodnenia, ktorý možno v tomto ohľade požadovať od Komisie.

27.

Dňa 9. januára 2004 obdržala Komisia oznámenie o koncentrácii podľa článku 4 NKK ( 23 ).

28.

Vo fáze predbežného skúmania („Fáza I“ konania o kontrole koncentrácií) zaslala Komisia 20. januára 2004 dotazník niekoľkým subjektom pôsobiacim na trhu.

29.

Impala na tento dotazník odpovedala a okrem toho 28. januára 2004 predložila samostatné vyjadrenie, v ktorom vysvetlila dôvody, ktoré podľa nej mali viesť Komisiu k tomu, aby koncentráciu vyhlásila za nezlučiteľnú so spoločným trhom. Impala v ňom vyjadrila svoje obavy, pokiaľ ide o zvýšenú mieru koncentrácie na trhu a jej účinok na prístup na trh, vrátane odvetvia distribúcie, médií, internetu, ako aj na rozhodovanie spotrebiteľov.

30.

Komisia teda začala 12. februára 2004 konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 6 ods. 1 písm. c) NKK („Fáza II“ konania o kontrole koncentrácií), keďže oznamovaný návrh koncentrácie vzbudzoval vážne obavy, pokiaľ ide o zlučiteľnosť so spoločným trhom a Dohodou o EHP.

31.

Podľa článku 11 ods. 5 nariadenia o koncentráciách sa konanie v období od 7. apríla do 5. mája 2004 prerušilo, pretože účastníci konania v plnom rozsahu neodpovedali na žiadosť Komisie o informácie ( 24 ).

32.

Dňa 24. mája 2004 zaslala Komisia účastníkom koncentrácie oznámenie o výhradách, v ktorom dospela k predbežnému záveru, že oznámená transakcia je nezlučiteľná so spoločným trhom a s Dohodou o EHP, pretože by posilnila kolektívne dominantné postavenie na trhu s hudobnými nahrávkami a na veľkoobchodnom trhu s licenciami pre hudbu on-line a pretože by koordinovala správanie materských spoločností spôsobom nezlučiteľným s článkom 81 ES.

33.

Účastníci koncentrácie odpovedali na oznámenie o výhradách; vypočutie účastníkov konania úradníkom Komisie povereným vypočutím sa za prítomnosti Impala uskutočnilo 14. a 15. júna 2004.

34.

Svojim prvým rozhodnutím o povolení z 19. júla 2004 Komisia nakoniec v súlade s článkom 8 ods. 2 NKK rozhodla, že zamýšľaná koncentrácia je zlučiteľná so spoločným trhom a Dohodou o EHP. Toto povolenie sa poskytlo bez podmienok a povinností.

35.

Dňa 3. decembra 2004 podala Impala na Súd prvého stupňa svoju žalobu proti prvému rozhodnutiu o povolení a navrhovala, aby Súd prvého stupňa toto rozhodnutie zrušil ( 25 ) a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. Komisia zas navrhovala žalobu zamietnuť a zaviazať Impala na náhradu trov konania. V týchto jej návrhoch ju podporovali Bertelsmann a Sony, ako aj Sony BMG Music Entertainment, v ktorých vstup do konania ako vedľajších účastníkov Súd prvého stupňa povolil uznesením predsedu tretej komory zo 4. februára 2005.

36.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zrušil prvé rozhodnutie o povolení a zaviazal Komisiu znášať vlastné trovy konania a nahradiť Impala tri štvrtiny jej trov konania. Impala bolo uložené znášať jednu štvrtinu vlastných trov konania. Vedľajší účastníci boli zaviazaní znášať vlastné trovy konania.

37.

Spoločne podaným odvolaní, ktoré bolo kancelárii Súdneho dvora doručené 13. júla 2006, Bertelsmann a Sony (ďalej len: odvolatelia) navrhujú, aby Súdny dvor,

38.

Sony BMG Music Entertainment sa v plnom rozsahu pripája k odvolaniu, ako aj k návrhom Bertelsmann a Sony.

39.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvora

40.

Impala zas navrhuje, aby Súdny dvor,

41.

Odvolanie bolo na Súdnom dvore najskôr predmetom písomného konania a potom 6. novembra 2007 aj ústneho konania.

42.

Po zrušení prvého rozhodnutia o povolení napadnutým rozsudkom Komisia začala v tejto veci nové konanie o kontrole koncentrácie ( 26 ) (pozri v tomto ohľade článok 10 ods. 5 NKK), ktoré nevyhnutne prebiehalo popri tomto konaní o odvolaní, keďže odvolanie nemá odkladný účinok (článok 60 ods. 1 štatútu Súdneho dvora).

43.

Koncentrácia bola teda opätovne oznámená Komisii 31. januára 2007 s cieľom jej opätovného preskúmania vo vzťahu k právu hospodárskej súťaže a 1. marca 2007 Komisia začala formálne kontrolné konanie podľa článku 6 ods. 1 písm. c) NKK („Fáza II“).

44.

Konanie o kontrole koncentrácie sa skončilo rozhodnutím z 3. októbra 2007, v ktorom Komisia opätovne na základe článku 8 ods. 2 NKK vyhlásila, že koncentrácia je zlučiteľná so spoločným trhom a Dohodou o EHP (ďalej len: druhé rozhodnutie o povolení). Toto povolenie sa poskytlo bez podmienok a povinností.

45.

Pred preskúmaním odvolania v tejto veci je potrebné overiť, či jednotlivé odvolacie dôvody, ktoré sa v rámci neho predložili, sú prípustné (pozri v tomto ohľade bod A.), či tieto odvolacie dôvody umožňujú dosiahnutie cieľa sledovaného odvolateľmi (pozri bod B.) a či záujem odvolateľov na konaní o odvolaní nezanikol z dôvodu, že medzičasom došlo k prijatiu druhého rozhodnutia o povolení (pozri bod C.).

46.

Impala namieta proti prípustnosti odvolania ako celku, pretože smeruje výlučne k preskúmaniu posúdenia skutkových okolností Súdom prvého stupňa.

47.

Vzhľadom na túto výhradu sa zdá byť potrebné pripomenúť, aké je kritérium kontroly, ktoré vyplýva z článku 225 ods. 1 ES a článku 58 ods. 1 štatútu Súdneho dvora a ktoré Súdny dvor uplatňuje vo svojej ustálenej judikatúre v rámci konaní o odvolaní ( 27 ): odvolanie sa obmedzuje na právne otázky. Súd prvého stupňa je teda jediný príslušný na konštatovanie a posúdenie relevantných skutočností, ako aj na posúdenie dôkazných prostriedkov; posúdenie týchto skutočností a dôkazných prostriedkov nie je teda s výnimkou prípadu ich skreslenia právnou otázkou, ktorá ako taká podlieha kontrole Súdneho dvora v rámci odvolacieho konania.

48.

Na druhej strane to, či Súd prvého stupňa uplatnil neprimerané požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia Komisie, pokiaľ správne uplatnil kritéria v rámci svojho posúdenia skutkových okolností a dôkazov a či vo všeobecnosti správne uplatnil právo vo svojom rozsudku, je právnou otázkou, ktorá môže byť predmetom konania o odvolaní ( 28 ). Otázky, či Súd prvého stupňa po právnej stránke správne kvalifikoval skutkové okolnosti a či z toho vyvodil právne odôvodnené závery ( 29 ), ako aj to, či rešpektoval procesné pravidlá uplatňujúce sa v oblasti dôkazného bremena a posudzovania dôkazov ( 30 ), sú taktiež právnymi otázkami, ktoré môže Súdny dvor preskúmať.

49.

Ak sa vychádza z tohto kritéria kontroly, nemožno toto odvolanie na rozdiel od názoru Impala považovať za v plnom rozsahu neprípustné. Naopak je potrebné rozlišovať medzi piatym odvolacím dôvodom na jednej strane a ostatnými odvolacími dôvodmi na strane druhej.

50.

Čo sa týka piateho odvolacieho dôvodu vzťahujúceho sa na podmienky, ktorých splnenie sa požaduje pre konštatáciu kolektívneho dominantného postavenia, tento dôvod sa skladá z úvodnej časti ( 31 ) a viacerých jednotlivých bodov kritiky ( 32 ).

51.

V úvodnej časti ide predovšetkým o otázku, či sa kritéria stanovené v minulosti Súdom prvého stupňa v jeho rozsudku Airtours ( 33 ) na účely konštatácie kolektívneho dominantného postavenia musia uplatniť viac či menej prísne v závislosti od toho, či ide o preukázanie existencie už existujúceho kolektívneho dominantného postavenia alebo o poskytnutie prognózy týkajúcej sa nebezpečenstva vzniku kolektívneho dominantného postavenia v dôsledku koncentrácie. Táto úvodná časť piateho odvolacieho dôvodu sa teda týka výkladu kritérií Airtours. Ide teda o právnu otázku, ktorá môže byť predmetom odvolania.

52.

O inú situáciu ide v prípade ostatných jednotlivých bodov kritiky, ktoré sa uvádzajú v rámci piateho odvolacieho dôvodu a možno ich zhrnúť takto: Súd prvého stupňa nezohľadnil relevantné čisté veľkoobchodné ceny, ako aj dôležitosť zliav zo stanovených cien, ktoré sú rozhodujúce pre transparentnosť trhu, ale sa naopak uspokojil s jednoduchým zohľadnením cenníkov a maloobchodných cien. Transparentnosť zliav Súd prvého stupňa nesprávne vyvodil z účinkov týchto zliav na priemerné čisté ceny. Súd prvého stupňa sa navyše nesprávne domnieval, že komplexné štruktúry cien sú irelevantné pre posúdenie transparentnosti. Nakoniec sa Súd prvého stupňa nesprávne domnieval, že rozdiely a kolísanie cien sú irelevantné pre posúdenie transparentnosti.

53.

Tieto jednotlivé body kritiky v skutočnosti nesmerujú k preskúmaniu právnych otázok, ale skôr k spochybneniu konkrétneho posúdenia skutkových okolností a dôkazov Súdom prvého stupňa v tejto veci. Na otázku relevantnosti cenníkov, maloobchodných cien, čistých veľkoobchodných cien, čistých priemerných cien, komplexnosti cenovej štruktúry, ako aj určitých rozdielov a kolísania cien pre posúdenie transparentnosti dotknutého trhu, totiž nemožno dať všeobecne platnú odpoveď, pretože táto odpoveď naopak závisí od konkrétneho posúdenia okolností konkrétneho prípadu a najmä osobitostí dotknutého trhu.

54.

Inými slovami by to Súdny dvor v konkrétnom prípade viedlo k nahradeniu posúdenia Súdu prvého stupňa vlastným posúdením skutkových okolností a dôkazov. Toto však v rámci konania o odvolaní nie je prípustné. Súdnemu dvoru by sa mohla maximálne predložiť výhrada, že Súd prvého stupňa skreslil skutkové okolnosti alebo dôkazy, alebo že porušil pravidlá logiky v rámci svojho posúdenia skutkových okolností a dôkazov. Žiadne z týchto tvrdení sa však neuplatnilo, a okrem týchto výnimiek Súdnemu dvoru ako odvolacej inštancii neprináleží, aby sám posudzoval relevantnosť takých faktorov, ako sú cenníky, maloobchodné ceny, čisté veľkoobchodné ceny, čisté priemerné ceny zľavy, komplexnosť cenových štruktúr, ako aj určité rozdiely a kolísania cien pre posúdenie transparentnosti takého trhu, akým je trh v prejednávanej veci.

55.

Vzhľadom na predchádzajúce je piaty odvolací dôvod prípustný len vo svojej úvodnej časti, nie však v časti týkajúcej sa jednotlivých bodov kritiky.

56.

Domnievam sa, že ostatné odvolacie dôvody sú v plne prípustné, pretože ich predmetom nie je posúdenie skutkových okolností a dôkazov Súdom prvého stupňa. Tieto odvolacie dôvody sa naopak týkajú kritérií, ktoré Súd prvého stupňa uplatnil pri skúmaní zákonnosti prvého rozhodnutia o povolení. Okrem toho ide o požiadavky na dokazovanie, ktorým Komisia podlieha pri povoľovaní koncentrácií. Ide teda o právne otázky, ktoré môžu byť legálne predmetom konania o odvolaní.

57.

Kým piaty odvolací dôvod je prípustný len vo svojej úvodnej časti, ostatné odvolacie dôvody sú prípustné v plnom rozsahu.

58.

Nezávisle od už citovanej otázky prípustnosti rôznych odvolacích dôvodov, v tejto veci vzniká ďalšia otázka, či odvolaním možno dosiahnuť cieľ sledovaný odvolateľmi, konkrétne zrušenie napadnutého rozsudku. Odvolatelia na jednej strane totiž možno opomenuli napadnúť jednu rozhodujúcu časť napadnutého rozsudku (pozri ďalej bod 1) a ich odvolanie sa možno týka tých častí odôvodnenia rozsudku, ktoré neobsahujú ratio decidendi výroku napadnutého rozsudku (pozri bod 2.).

59.

Impala najskôr tvrdí, že odvolanie ako celok nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, pretože odvolatelia opomenuli napadnúť svojim odvolaním rozhodujúcu časť rozsudku.

60.

Podľa Impala sa odvolanie totiž obmedzuje na spochybnenie vyhlásení Súdu prvého stupňa týkajúcich sa otázky posilnenia už existujúceho kolektívneho dominantného postavenia bez toho, aby sa spochybňovali vyhlásenia Súdu prvého stupňa uvedené v bode 528 napadnutého rozsudku o možnom vytvorení kolektívneho dominantného postavenia. V dôsledku toho, ak by sa aj odvolaniu ako celku malo vyhovieť, nemôže podľa Impala viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, pretože zistenia Súdu prvého stupňa obsiahnuté v bode 528, ktoré sa týkajú iných nesprávnych právnych posúdení obsiahnutých v prvom rozhodnutí o povolení, by sa naďalej zachovali.

61.

Toto tvrdenie mi nepripadá presvedčivé.

62.

Odvolatelia sú síce povinní presne označiť kritizované časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitne podopierajú tento návrh ( 34 ). To však neznamená, že by sa vo svojej reakcii v rámci vyhotovovania odvolania mali do najmenších podrobností zamerať na štruktúru napadnutého rozsudku a že by mali napadnúť každú časť tohto rozsudku samostatným odvolacím dôvodom.

63.

V prejednávanej veci odvolatelia nijako neobmedzili svoje odvolanie na prvú časť tohto rozsudku, ktorá tu pripadá do úvahy, teda na zistenia Súdu prvého stupňa týkajúce sa posilnenia existujúceho kolektívneho dominantného postavenia na trhu s hudobnými nahrávkami ( 35 ). Takéto obmedzenie by nezodpovedalo ani ich stanovenému cieľu, ktorý spočíva v zrušení napadnutého rozsudku ako celku na základe ich odvolania. Tento cieľ možno dosiahnuť len vtedy, ak sa bude odvolanie chápať ako napadnutie oboch častí napadnutého rozsudku, ktoré tu pripadajú do úvahy ( 36 ), a teda proti časti týkajúcej sa posilnenia už existujúceho kolektívneho dominantného postavenia, ako aj proti časti týkajúcej sa vytvorenia takéhoto postavenia.

64.

Úvodné poznámky odvolateľov na začiatku ich podania svedčia taktiež o tom, že odvolanie sa netýka výlučne jednej časti rozsudku. Pri vymenovaní častí napadnutého rozsudku, ktoré sú osobitne napádané sa totiž výslovne odkazuje na v prejednávanej veci sporný bod 528, ako aj na body 533, 539 a 541, ktoré sú tiež venované otázke vytvorenia kolektívneho dominantného postavenia ( 37 ). Odvolatelia do odvolania navyše opakovane a výslovne zahrnuli záver, ku ktorému došiel Súd prvého stupňa v bodoch 542 a 543 napadnutého rozsudku ( 38 ).

65.

Za týchto okolností nemožno tvrdiť, že sa odvolanie obmedzuje na zistenia Súd prvého stupňa týkajúce sa otázky posilnenia už existujúceho kolektívneho dominantného postavenia a preto sa toto tvrdenie ako celok musí zamietnuť ako neúčinné.

66.

Inak je tomu v prípade úvodnej časti piateho odvolacieho dôvodu, ktorá ako sa už uviedlo ( 39 ), predstavuje jedinú prípustnú časť tohto odvolacieho dôvodu.

67.

Táto časť vyvoláva predovšetkým otázku, či sa kritéria rozvinuté samotným Súdom prvého stupňa v rozsudku Airtours ( 40 ) na účely konštatácie kolektívneho dominantného postavenia musia viac či menej prísne uplatiť v prípade, keď ide o preukázanie existencie už existujúceho kolektívneho dominantného postavenia alebo o stanovenie prognózy týkajúcej sa nebezpečenstva vzniku takéhoto kolektívneho dominantného postavenia v dôsledku koncentrácie. V prvom prípade sa Súd prvého stupňa rozhodol pre menej prísne uplatnenie kritérií Airtours, ako v druhom prípade ( 41 ).

68.

Kritika odvolateľov v tomto ohľade smeruje voči bodu 251 napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa v ňom uvádza, že prítomnosť (už existujúceho) kolektívneho dominantného postavenia možno „v prípade potreby preukázať nepriamo na základe súboru indícií a dôkazov, prípadne aj rôznorodých, týkajúcich sa znakov, prejavov a udalostí charakterizujúcich prítomnosť kolektívneho dominantného postavenia“.

69.

Ako však odvolatelia sami správne poznamenali ( 42 ), sporná časť, rovnako ako právne posúdenie Súdu prvého stupňa, ktoré sa s ňou spája, predstavuje obiter dicta. V celej tejto časti počnúc bodom 245 až po bod 253 napadnutého rozsudku, Súd prvého stupňa totiž neskúma žalobný dôvod spočívajúci v neplatnosti, ktorý na prvom stupni predložila Impala, ale vyjadruje obiter dicta svoje stanovisko k uplatneniu kritérií na účely konštatácie kolektívneho dominantného postavenia.

70.

Osobitne jasne to vyplýva vtedy, ak sa sporná časť rozsudku číta v spojení s bodom 254 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupňa výslovne obmedzuje svoje preskúmanie prvého rozhodnutia o povolení na splnenie kritérií Airtours: „… Súd prvého stupňa sa v rámci preskúmania predložených žalobných dôvodov obmedzí na overenie, či rozhodnutie správne uplatnilo podmienky vyplývajúce z judikatúry Airtours“. Súd prvého stupňa však v rozsudku výslovne neskúma otázku či možno konštatovať prítomnosť kolektívneho dominantného postavenia „bez toho, aby bolo potrebné pozitívne preukázať transparentnosť trhu“. Táto otázka „nebola predmetom diskusií“ v rámci konania na prvom stupni.

71.

Keďže úvodná časť piateho odvolacieho dôvodu neodkazuje na hlavné odôvodnenie, ale len na vedľajšie úvahy Súdu prvého stupňa, nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku. Podľa ustálenej judikatúry sa táto časť odvolania musí zamietnuť ako neúčinná ( 43 ).

72.

Piaty odvolací dôvod sa preto aj v časti, v ktorej je prípustný, musí zamietnuť ako neúčinný. Ostatné odvolacie dôvody sú však spôsobilé na dosiahnutie cieľa sledovaného odvolateľmi.

73.

V súvislosti s prípustnými a účinnými odvolacími dôvodmi je potrebné ešte preskúmať, či záujem odvolateľov na pokračovaní odvolacieho konania medzičasom nezanikol.

74.

Požiadavka záujmu na konaní na procesnej úrovni zabezpečuje, aby sa súdom nepredkladali veci na účely poskytnutia objasňujúceho stanoviska k výlučne teoretickým právnym otázkam. Záujem na konaní je teda nevyhnutnou podmienkou prípustnosti, ktorá sa musí skúmať ex offo a ktorá môže byť relevatná v rôznych štádiách konania. Preto musí záujem na konaní existovať bez akýchkoľvek pochybností od okamihu od podania žaloby alebo odvolania; záujem na konaní však musí existovať od týchto okamihov až pokým súd nerozhodne vo veci ( 44 ).

75.

Záujem na konaní trvá dovtedy, kým môže odvolanie svojim výsledku priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ho podal ( 45 ).

76.

Je nesporné, že odvolatelia mali záujem na konaní v okamihu podania ich odvolania. Od zrušenia prvého rozhodnutia o povolení Súdom prvého stupňa totiž Bertelsmann a Sony podľa nariadenia o kontrole koncentrácií nedisponovali so spätnou účinnosťou povolením nevyhnutným pre ich koncentráciu. Zrušenie napadnutého rozsudku sledované odvolaním by mohlo toto povolenie obnoviť. Odvolanie by im teda mohlo priniesť prospech.

77.

Od prijatia druhého rozhodnutia o povolení však dotknuté podniky znova podľa nariadenia disponujú povolením pre svoju koncentráciu. Toto druhé povolenie a jeho výrok sa vo všetkých bodoch zhodujú s prvým povolením, keďže obe povolenia vyhlásili koncentráciu za zlučiteľnú so spoločným trhom a Dohodou o EHP a to bez akýchkoľvek podmienok alebo povinností. Rovnako stav neistoty, ktorý tu bol od zrušenia prvého rozhodnutia o povolení, na základe ktorého si dotknuté podniky ani trhy nemohli byť isté, že koncentrácia sa zákonne uskutočnila, bol v súčasnosti odstránený novým povolením. Na základe právnej myšlienky obsiahnutej v článku 7 ods. 5 NKK ( 46 ) má totiž druhé rozhodnutie o povolení retroaktívny účinok odo dňa, ku ktorému sa vykonali právne úkony určené na uskutočnenie tejto koncentrácie („účinok ex-tunc“).

78.

To však nevyhnutne nemusí znamenať, že toto odvolanie je bezpredmetné. Toto odvolanie sa totiž priamo netýka prvého rozhodnutia Komisie o povolení, ale napadnutého rozsudku Súdu prvého stupňa, ktorý ostáva v platnosti. Možnosť vyhlásenia konania vo veci samej za bezpredmetné (článok 92 ods. 2 rokovacieho poriadku) sa teda v konaní o odvolaní nemôže použiť (pozri článok 118 rokovacieho poriadku) ( 47 ).

79.

V každom prípade však existencia druhého rozhodnutia o povolení vyvoláva otázku, či odvolatelia môžu mať prospech z odvolania a teda či naďalej majú záujem na pokračovaní konania o odvolaní.

80.

Samotná skutočnosť, že odvolatelia boli v napadnutom rozsudku zaviazaní znášať vlastné trovy vyplývajúce z konania na prvom stupni, však nemôže nezakladať ich záujem na konaní. Odvolanie podané výlučne proti rozhodnutiu o trovách konania je totiž podľa článku 58 ods. 2 štatútu Súdneho dvora neprípustné. Súdny dvor z rovnakého dôvodu zamietne ako neprípustný aj odvolací dôvod týkajúci sa prvostupňového rozhodnutia o trovách v prípade, že ide o posledný ostávajúci odvolací dôvod a Súdny dvor už rozhodol, že žiadny z ostatných odvolacích dôvodom nemožno prijať ( 48 ). Rovnako na základe zmyslu a predmetu článku 58 ods. 2 štatútu samotný záujem na zrušení prvostupňového rozhodnutia o trovách neodôvodňuje pokračovanie konania o odvolaní. Pre pokračovanie v konaní o odvolaní je preto potrebné, aby odvolatelia mali záujem na konaní, ktorý presahuje otázku trov prvostupňového konania.

81.

V prejednávanej veci však odvolatelia majú zjavný záujem na tom, aby čo najskôr získali nie len povolenie, ale konečné povolenie ich koncentrácie. Až v tomto okamihu totiž budú mať dotknuté podniky, ako aj trhy vo všeobecnosti, konečnú právnu istotu v súvislosti s otázkou, či sa koncentrácia uskutočnila zákonne.

82.

Druhé rozhodnutie o povolení nemôže v súčasnosti ponúknuť takúto právnu istotu, pretože vo viac či menej blízkej budúcnosti nemusí ostať konečným rozhodnutím. Rozhodnutie sa totiž musí — okrem oznámenia osobám, ktorým je určené (článok 254 ods. 3 ES) — uverejniť v Úradnom vestníku Európskej únie (článok 20 ods. 1 NKK). Až po tomto uverejnení ( 49 ), ku ktorému zatiaľ nedošlo, začína tretím osobám plynúť lehota na podanie žaloby ( 50 ). Všeobecné predčasné plynutie lehoty tretích osôb na podanie žaloby by prichádzalo do úvahy až vtedy, ak by druhé rozhodnutie o povolení už bolo verejnosti sprístupnené skôr, a to iným spôsobom, napríklad na internete, a táto skutočnosť by bola primeraným spôsobom oznámená v Úradnom vestníku Európskej Únie ( 51 ). Na druhej strane však samotná skutočnosť, že znenie rozhodnutia sa prípadne oznámilo niektorým tretím osobám, najmä Impala, vopred a vo forme nedôvodného znenia, nemá vplyv na začatie plynutia lehoty na podanie žaloby ( 52 ) a tým ani na okamih, kedy sa rozhodnutie prípadne môže stať konečným ( 53 ).

83.

Ak by Súd prvého stupňa musel na základe žaloby tretej osoby zrušiť tiež druhé rozhodnutie o povolení, znova by vznikol stav neistoty, v ktorom by dotknuté podniky opätovne boli bez povolenia na základe nariadenia o kontrole koncentrácií vo vzťahu k ich koncentrácii. Takýto stav neistoty, ktorý by trval viacero mesiacov či viacero rokov, by mohol mať negatívne dôsledky na dotknuté podniky a vo všeobecnosti aj na trhy.

84.

Aby sa v plnej možnej miere zabránilo vzniku takéhoto nového stavu neistoty a jeho negatívnym dôsledkom, je pre odvolateľov osobitne dôležité pokračovať v tomto konaní o odvolaní a dosiahnuť čo najskôr konečné rozhodnutie súdu Spoločenstva o zákonnosti prvého rozhodnutie o povolení. Aj keby Súdny dvor v prípade, že bude odvolanie úspešné, nemohol pre nedostatok právomoci sám osebe s končenou platnosťou rozhodnúť tento spor, ale ho len postúpil na rozhodnutie Súdu prvého stupňa (článok 61 ods. 1 štatútu Súdneho dvora), je veľmi pravdepodobné, že konečný rozsudok týkajúci sa prvého rozhodnutia o povolení bude vyhlásený pred končeným rozsudkom o zákonnosti druhého rozhodnutia.

85.

Za týchto okolností požiadavka rýchlosti, ktorá je charakteristická pre kontrolu koncentrácií na úrovni Spoločenstva ( 54 ), svedčí v prospech pokračovania v tomto konaní o odvolaní. Týmto spôsobom možno tiež zabrániť tomu, aby žaloby tretích osôb o neplatnosť neodkladali dosiahnutie stavu právnej istoty pre podniky dotknuté koncentráciou viac, ako je to nevyhnutné.

86.

Vo všeobecnosti sa preto domnievam, že rozsudok Súdneho dvora by v súčasnosti mohol poskytnúť odvolateľom prospech, v dôsledku čoho majú odvolatelia dostatočný záujem na konaní na účely pokračovania v tomto konaní o odvolaní.

87.

Ak by sa druhé rozhodnutie o povolení malo stať končeným už po skončení ústnej časti konania, ale ešte pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora v tejto veci, viedlo by to podľa informácií, ktorými disponujem, k zániku záujmu odvolateľov na konaní. Preto sa domnievam, že je nevyhnutné opätovne vypočuť účastníkov konania v súvislosti s otázkou záujmu na konaní.

88.

Nijako ma nepresvedčila myšlienka stručne uvedená na pojednávaní týkajúca sa pokračovania tohto konania výlučne z dôvodu, že Komisia podporuje určité odvolacie dôvody uvedené Bertelsmann a Sony. Inštitúcie Spoločenstva majú, čo sa týka odvolania, ktoré samé podávajú, výsadné postavenie (článok 56 ods. 2 a 3 štatútu Súdneho dvora) a najmä nemusia pri svojich odvolaniach preukazovať záujem na konaní ( 55 ). Ak však inštitúcia sama osebe nie je odvolateľom, ale len ďalším účastníkom konania, jej samotný záujem na výsledku konania o odvolaní a vyriešení určitých právnych otázok Súdnym dvorom nemôže nahradiť nedostatok záujmu odvolateľov na konaní.

89.

Odvolatelia namietajú proti napadnutému rozsudku spolu siedmimi odvolacími dôvodmi. Predkladajú právne otázky zásadnej dôležitosti pre systém kontroly koncentrácií na úrovni Spoločenstva. Tieto právne otázky vznikajú síce v súvislosti s „predchádzajúcim“ nariadením o kontrole koncentrácií, ich riešenie je však určujúce aj pre nové nariadenie o kontrole koncentrácií (nariadenie č. 139/2004), keďže obe nariadenia sa v sporných bodoch prejednávanej veci zásadne nelíšia.

90.

Keďže odvolacie dôvody sa čiastočne prekrývajú, zdá sa byť vhodným rozdeliť ich do skupín v závislosti od ich po vecnej stránke spoločných bodov a skúmať ich v odlišnom poradí. Len piaty odvolací dôvod už nie je potrebné ďalej skúmať, pretože je, ako už bolo uvedené, čiastočne neprípustný a čiastočne neúčinný ( 56 ).

91.

Prvý, druhý, tretí a šiesty odvolací dôvod sa konkrétne týkajú požiadaviek na vyšetrovanie a odôvodnenie, ktoré musí Komisia splniť, keď povoľuje koncentráciu podnikov.

92.

Odvolatelia sa v podstate domnievajú, že Súd prvého stupňa prekročil právne požiadavky na rozhodnutie Komisie o povolení a na jeho súdne preskúmanie. V tom ich čiastočne podporuje aj Komisia ( 57 ). Impala naopak bráni napadnutý rozsudok ako celok.

93.

Ako prvé sa budú skúmať prvá a tretia časť šiesteho odvolacieho dôvodu ( 58 ). Odvolatelia v nich tvrdia, že Súd prvého stupňa stanovil nesprávne a neprimerane vysoké požiadavky vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutí Komisie o povolení v rámci kontroly koncentrácií.

94.

Najskôr je potrebné objasniť, či rozhodnutia Komisie o povolení vôbec možno zrušiť v dôsledku nedostatočného odôvodnenia. V prípade kladnej odpovede je potrebné skúmať rozsah povinnosti odôvodnenia a či sa v prejednávanej veci Súd prvého stupňa v tomto ohľade dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

95.

Odvolatelia sa domnievajú, že rozhodnutie Komisie o povolení v rámci kontroly koncentrácií nemožno v žiadnom prípade zrušiť z dôvodu nedostatku odôvodnenia.

96.

Tento názor sa mi nezdá byť presvedčivý.

97.

Podľa článku 253 ES musia byť rozhodnutia Komisie odôvodnené. Táto povinnosť odôvodnenia vyplýva zo zásady právneho štátu a je tiež vyjadrená v článku 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie ( 59 ) spolu s právom na riadnu správu vecí verejných. Nielen že je má zaručovať vonkajšiu kontrolu aktov inštitúcií súdmi Spoločenstva, ale by mala podnecovať inštitúcie k výkonu vlastnej kontroly a chrániť ich pred prijímaním nerozmyslených alebo zle koncipovaných opatrení. Odôvodnenie rozhodnutí sa okrem toho podieľa na transparentnosti správnych činností ( 60 ).

98.

Povinnosť odôvodnenia sa nijako neobmedzuje na rozhodnutia, voči ktorým ich adresáti namietajú. Zásady právneho štátu a riadnej správy vecí verejných platia tiež pre odôvodnenie rozhodnutí, ktoré prinášajú ich adresátom prospech. To platí o to viac v prípade, ak takéto rozhodnutia môžu mať negatívne dôsledky na práva a záujmy tretích osôb, najmä v oblasti hospodárskej súťaže. Ani článok 253 ES, ani článok 41 ods. 2 tretia zarážka Charty základných práv Európskej únie totiž nerozlišujú medzi rozhodnutiami, ktoré poskytujú ich adresátom výhodu a tými, ktoré majú na nich negatívne účinky. To predovšetkým najmä vo vzťahu ku kontrole koncentrácií znamená, že rozhodnutia Komisie o povolení je potrebné odôvodňovať rovnako ako rozhodnutia o zákaze koncentrácií.

99.

Porušenie povinnosti odôvodnenia môže byť ako porušenie základnej formálnej náležitosti napadnuté na súde Spoločenstva okrem iného v rámci žaloby o neplatnosť, a to za podmienok vymedzených v článku 230 ES.

100.

Článok 10 ods. 6 NKK, o ktorý sa odvolatelia opierajú v tejto veci, neobsahuje žiadnu výnimku z možnosti napadnutia rozhodnutí z dôvodu porušenia povinnosti odôvodnenia. Už zo samotnej štruktúry noriem vyplýva, že ustanovenia sekundárneho práva nemôžu zúžiť pôsobnosť primárneho práva, do ktorého patria články 230 a 253 ES. Článok 10 ods. 6 NKK sa naopak musí vykladať a uplatňovať v duchu nadradeného práva, a najmä v duchu článkov 230 a 253 CE ( 61 ).

101.

V každom prípade však vytvorenie výnimky z povinnosti odôvodnenia či dokonca „imunizovanie“ rozhodnutí Komisie o povolení voči výhrade založenej na nedostatku odôvodnenia nezodpovedá ani zneniu, ani cieľom a štruktúre článku 10 ods. 6 NKK.

102.

Článok 10 ods. 6 NKK zavádza výlučne domnienku povolenia v prípadoch, keď Komisia včas nerozhodne o zlučiteľnosti koncentrácie, ktorá jej bola oznámená, so spoločným trhom ( 62 ). Toto ustanovenie teda neoslobodzuje Komisiu od jej zákonnej povinnosti ( 63 ) rozhodovať o všetkých koncentráciách, ktoré jej boli oznámené, výslovne prostredníctvom odôvodnených rozhodnutí ( 64 ). Dotknuté ustanovenie práve naopak upravuje opravné prostriedky pre prípad, že Komisia výnimočne túto povinnosť včas nesplní.

103.

Článok 10 ods. 6 NKK je určite tiež vyjadrením požiadavky rýchlosti, ktorá je charakteristická pre všetky konania o kontrole koncentrácií. Spolu s prísnymi procesnými lehotami upravenými týmto istým článkom sa toto ustanovenie podieľa na čo najskoršom možnom dosiahnutí stavu právnej istoty, z čoho majú prospech nielen podniky podieľajúce sa na koncentrácii, ale tiež trhy vo všeobecnosti.

104.

Legitímna potreba právnej istoty však nemôže ísť tak ďaleko, aby v časti alebo úplne vyňala rozhodnutie o koncentrácii spod súdnej kontroly. Až potom, ako uplynie lehota na podanie žaloby podľa článku 230 ods. 5 ES alebo potom, ako žaloba na neplatnosť neuspeje, sa totiž koncentrácia stáva konečnou a s konečnou platnosťou prináša dotknutým osobám právnu istotu.

105.

Na rozdiel od toho, čo sa domnievajú odvolatelia, článok 10 ods. 6 NKK nijako nestráca svoj potrebný účinok na základe toho, že samotné povolenie koncentrácie — výslovné alebo implicitné — naďalej podlieha súdnemu preskúmaniu. Hrozba uplatnenia domnienky povolenia v prípade nedodržania lehoty („guillotine-efekt“) má práve naopak v každom konaní o kontrole koncentrácií na Komisiu disciplinárny účinok, ktorý nemožno podceňovať ( 65 ). Dotknuté podniky okrem toho môžu svoju koncentráciu uskutočniť hneď ako je povolená Komisiou, alebo hneď ako sa uplatní domnienka povolenia ( 66 ); odvolatelia podľa nimi poskytnutých informácií túto možnosť využili.

106.

Nakoniec teda prichádzam k záveru, že povolenie koncentrácie — či už výslovné alebo implicitné — možno zrušiť z dôvodu nedostatku odôvodnenia.

107.

Odvolatelia sa okrem iného domnievajú, že Súd prvého stupňa nesprávne vychádzal z predpokladu, že odôvodnenie prvého rozhodnutia o povolení bolo nedostatočné. Súd prvého stupňa sa tým dostal do rozporu s ustálenou judikatúrou súdov Spoločenstva.

108.

Spor sa točí okolo otázky, aký je stupeň presnosti, s ktorým Komisia mala odôvodniť vo svojom prvom rozhodnutí o povolení svoje zistenie podľa ktorého trh nie je dostatočne transparentný na to, aby umožnil koordináciu cien ( 67 ).

109.

Toto zistenie bolo dôležité pre posúdenie Komisie, podľa ktorého neexistovali dostatočné dôkazy o existencii kolektívneho dominantného postavenia piatich veľkých skupín na rôznych vnútroštátnych trhoch s hudobnými nahrávkami a že koncentrácia by pravdepodobne nemala viesť k vytvoreniu takéhoto kolektívneho dominantného postavenia ( 68 ). Povolenie koncentrácie spočíva predovšetkým na tomto posúdení.

110.

V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa skúmal rôzne časti prvého rozhodnutia o povolení, aby zistil, či obsahovalo dostatočné odôvodnenie pre konštatáciu nedostatku transparentnosti trhu; vždy na ňu však odpovedal záporne.

111.

Súd prvého stupňa najskôr skúmal časť prvého rozhodnutia o povolení osobitne venovanú transparentnosti trhu ( 69 ) a dospel k zisteniu, že Komisia „Komisia… nedospela k záveru, že trh bol netransparentný alebo nedostatočne transparentný, aby umožnil kolektívne dominantné postavenie“. Komisia okrem toho zistila len také „faktory, ktoré môžu vytvoriť veľkú transparentnosť trhu a zjednodušiť kontrolu dodržiavania dohody, s jedinou výnimkou spočívajúcou v tvrdení, ktoré má značne obmedzený dosah a je nepodopreté, že akciové ceny by mohli zmenšiť transparentnosť a sťažiť tajné dohody“. Táto osobitná časť prvého rozhodnutia o povolení „zjavne sama osebe nemôže byť po právnej stránke považovaná za dostatočné odôvodnenie tvrdenia, že trh nie je dostatočne transparentný“ ( 70 ).

112.

Súd prvého stupňa sa teda zameral na úvahy Komisie o prípadnej „spoločnej cenovej politike“ ( 71 ) medzi piatimi veľkými spoločnosťami ( 72 ) skúmal ich s cieľom nájsť indície, ktoré by mohli vysvetliť údajný nedostatok transparentnosti na trhu ( 73 ). Pri tejto príležitosti skúmal jednak informácie Komisie o cenníkoch, ako aj informácie o cenových zľavách (zákazníckych zliav a akciových zliav). V tomto ohľade Súd prvého stupňa na jednej strane konštatoval, že „na základe znenia samotného rozhodnutia sa zdá, že katalógové ceny sú z hľadiska dvoch aspektov skúmaných Komisiou, a to vyrovnávania a transparentnosti, faktorom transparentnosti trhu“ ( 74 ). Na druhej strane „tých niekoľko tvrdení týkajúcich sa akciových zliav… keďže sú nepresné, nepodložené, ba až v rozpore s inými tvrdeniami uvedenými v rozhodnutí, nemôže preukázať netransparentnosť trhu ani akciových zliav“ ( 75 ). Nakoniec „ani časť týkajúca sa malých krajín neobsahuje odôvodnenie zistenia, podľa ktorého trh nie je transparentný z dôvodu akciových zliav“ ( 76 ).

113.

Čo sa týka predovšetkým akciových zliav spomínaných Komisiou, Súd prvého stupňa v prvom rozhodnutí o povolení nezistil konkrétne informácie týkajúce sa najmä „povahy akciových zliav, okolností, za ktorých ich možno uplatniť, stupňa ich netransparentnosti, ich výšky alebo ich vplyvu na transparentnosť cien“ ( 77 ). Ako to Súd prvého stupňa ďalej kritizuje, „[tvrdenia Komisie týkajúce sa akciových zliav vo veľkých krajinách] sa obmedzujú okrem iného na stanovenie, že akciové zľavy sú menej transparentné ako bežné zľavy, nevysvetľujú však, v čom sú relevantné vo vzťahu k transparentnosti trhu a neumožňujú pochopiť, ako by mohli samy osebe vyvážiť všetky ostatné faktory transparentnosti trhu uvedené v rozhodnutí a takto potlačiť transparentnosť, ktorá je nevyhnutná pre existenciu kolektívneho dominantného postavenia“ ( 78 ).

114.

Súdnemu dvoru v rámci konania o odvolaní neprináleží, aby svojim posúdením prvého rozhodnutia o povolení nahrádzal posúdenie uskutočnené Súdom prvého stupňa. Súdny dvor teda sám nemá skúmať rozhodnutie o povolení a posudzovať, či jeho odôvodnenie bolo alebo nebolo nedostatočné. Súdny dvor musí naopak rozhodnúť, či sa Súd prvého stupňa dopustil v minulosti v napadnutom rozsudku nesprávneho právneho posúdenia pri skúmaní odôvodnenia rozhodnutia o povolení a najmä či Súd prvého stupňa založil svoje preskúmanie na správnych kritériách alebo na neprimerane prísnych kritériách.

115.

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce zúčastneným osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. ( 79 )

116.

Požiadavka uvedenia dôvodov musí byť posudzovaná v závislosti na okolnostiach prípadu, najmä v závislosti na obsahu aktu, povahe uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky uvedeného článku 253, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť. ( 80 )

117.

Časové obmedzenia, ktorým Komisia podlieha z dôvodu požiadavky rýchlosti a prísnych procesných lehôt ( 81 ), patria medzi osobitné okolnosti konania o kontrole koncentrácií. Komisia sa môže pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí v práve hospodárskej súťaže riadiť tiež stupňom zložitosti dotknutého prípadu a opierať sa pri tejto príležitosti o stav znalostí oboznámených hospodárskych subjektov, ktoré poznajú situáciu na trhu ( 82 ); platí to ešte viac v prípade, keď sú dotknuté práva a záujmy subjektov na trhu, ktoré dokonca boli — ako v prejednávanej veci Impala — účastníkmi konania ( 83 ). Odvolatelia správne poukázali na tieto dva aspekty.

118.

Od Komisie preto určite nemožno požadovať, aby vo svojom rozhodnutí týkajúcom sa koncentrácie, ktorá jej bola oznámená, zaujala stanovisko k aspektom, ktoré sú irelevantné, nemajú žiadnu dôležitosť alebo majú len druhoradú dôležitosť ( 84 ). Všeobecne známe skutočnosti nie je potrebné v rozhodnutí osobitným spôsobom uvádzať. Komisia navyše nemusí podrobnejšie odôvodňovať svoje rozhodnutia, pokiaľ sa odôvodnenie zdá byť primerané stupňu obtiažnosti predmetnej veci a z pohľadu hospodárskeho subjektu poznajúceho situáciu na trhu to nie je absolútne nevyhnutné.

119.

Odôvodnenie však musí vždy umožňovať pochopiť dôležité skutkové a právne úvahy, ktoré boli základom rozhodnutia ( 85 ). Odôvodnenie teda nemôže byť natoľko stručné, aby negatívne ovplyvnilo svoju jasnosť a účinnosť ( 86 ). Navyše musí byť logické ( 87 ) a nemôže obsahovať žiadne vnútorné rozpory ( 88 ).

120.

Práve takéto logické, zrozumiteľné a nerozporuplné odôvodnenie však Súd prvého stupňa v prejednávanej veci nenašiel.

121.

Súd prvého stupňa tu v podstate kritizuje nepomernosť odôvodnenia prvého rozhodnutia o povolení: toto rozhodnutie uvádzalo skupinu indícií o existencii transparentnosti trhu a podrobne ich opisovalo ( 89 ), na druhej strane však uvádzalo len nejasné tvrdenia týkajúce sa faktora akciových zliav, ktorý údajne svedčí proti dostatočnej transparentnosti trhu ( 90 ). Pri tejto príležitosti toto rozhodnutie však nevysvetlilo, prečo sú akciové zľavy relevantné pre transparentnosť trhu; nie je jasné, ako by akciové zľavy ako také mohli vyvážiť všetky ostatné faktory transparentnosti trhu uvedené v rozhodnutí a mohli takýmto spôsobom vylúčiť existenciu transparentnosti nevyhnutnej pre kolektívne dominantné postavenie ( 91 ). Nezávisle od toho Súd prvého stupňa poukazuje na vnútorné rozpory v odôvodnení rozhodnutia ( 92 ).

122.

Súhlasím so Súdom prvého stupňa v tom, že Komisia v rozhodnutí, v ktorom najskôr podrobne opísala skupinu indícií v prospech transparentnosti trhu, nemôže pripustiť nedostatok transparentnosti trhu bez toho, aby to lepšie upresnila. Ak existuje len jediný faktor, ktorý je potrebné spomenúť — v prejednávanej veci: akciové zľavy — svedčiaci proti existencii dostatočnej transparentnosti trhu a teda proti pripusteniu existencie kolektívneho dominantného postavenia, o to presnejšie je potrebné odôvodniť, aké má tento faktor účinky na trh a v akej miere tento konkrétny faktor môže kompenzovať všetky ostatné faktory svedčiace v prospech transparentnosti trhu.

123.

Nestačí totiž len uviesť, že určitý faktor vedie alebo by mohol viesť k menšej transparentnosti na trhu; práve naopak je potrebné aspoň vysvetliť, prečo tento konkrétny faktor robí trh natoľko netransparentným, že nemožno pripustiť existenciu kolektívneho dominantného postavenia na trhu. V opačnom prípade nie sú dôvody rozhodnutia ani logické ani zrozumiteľné. Súd prvého stupňa správne v napadnutom rozsudku poukázal na túto skutočnosť ( 93 ).

124.

Zjednodušene povedané, v rozhodnutí o kontrole koncentrácií, ktoré sa vo veľkej časti javí ako rozhodnutie o zákaze koncentrácie, je nevyhnutné dostatočne presne uviesť dôvody, na základe ktorých došlo v rámci rozhodnutia k obratu, a to aj pre čitateľa, ktorý pozná situáciu na trhu.

125.

Nedostatky zistené Súdom prvého stupňa v rámci odôvodnenia sú o to závažnejšie, keďže otázka transparentnosti trhu, sporná medzi účastníkmi konania, nebola obyčajnou vedľajšou otázkou, ale práve naopak mala veľkú dôležitosť vo vzťahu k výsledku konania o kontrole koncentrácie ( 94 ). Zistenie Komisie, že trh nebol natoľko transparentný, aby bolo možné koordinovať ceny, malo totiž ústredné postavenie v rámci odôvodnenia prvého rozhodnutia o povolení ( 95 ). Súd prvého stupňa teda vo vzťahu k prvému rozhodnutiu o povolení oprávnene stanovil vysoké požiadavky a oprávnene toto odôvodnenie dôkladne preskúmal.

126.

Zvýšené požiadavky tu boli taktiež odôvodnené, pretože Komisii v súvislosti s transparentnosťou trhu prináležalo, aby posúdila komplexnú hospodársku situáciu, pričom disponovala — ako tomu bežne býva pri kontrole koncentrácií — nezanedbateľnou mierou voľnej úvahy ( 96 ). Ak aj Komisia disponuje takouto mierou voľnej úvahy, rešpektovanie záruk, ktoré právny poriadok Spoločenstva poskytuje v správnych konaniach, je o to dôležitejší. Povinnosť dostatočne odôvodniť rozhodnutie patrí medzi tieto záruky ( 97 ).

127.

Ak Komisia v rámci svoje miery voľného posúdenia zohľadní faktory, ktoré majú vplyv na fungovanie trhu, musí vo svojom rozhodnutí nie len uviesť tieto faktory, ale aj označiť ich účinky ( 98 ).

128.

Túto úvahu možno ľahko uplatniť aj v práve hospodárskej súťaže a v rámci kontroly koncentrácií. Ak v rámci posúdenia koncentrácie na základe práva Spoločenstva Komisia prizná určitým relevantným faktorom trhu osobitnú dôležitosť, musí vo svojom rozhodnutí nie len uviesť tieto faktory, ale tiež dostatočne opísať ich účinky na fungovania dotknutých trhov.

129.

V prípade, v ktorom všetky ostatné faktory svedčia skôr o transparentnosti trhu, rozhodujúci faktor podľa Komisie, ktorý svedčí proti dostatočnej transparentnosti trhu, nemožno spomenúť len tak mimochodom. Tak ako to správne zdôraznil Súd prvého stupňa, Komisia musí naopak vo svojom rozhodnutí podoprieť účinky tohto faktora konkrétnymi údajmi ( 99 ); nemôže sa len obmedziť na váhavé vyjadrenie domnienky, že tento faktor „by mohol znížiť transparentnosť na trhu a sťažiť tiché kartely“ ( 100 ), či jednoduchého dohadu, že „sa zdá…, že akciové zľavy sú menej transparentné ako bežné zľavy.“ ( 101 )

130.

Súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne potvrdil, že sa Komisia, čo sa týka rozhodujúcich faktorov pre jej rozhodnutie, nemohla uspokojiť s „nejasnými tvrdeniami“ ( 102 )„značne obmedzeného dosahu“, „nepodloženými“ ( 103 ) a navyše aj rozporuplnými ( 104 ).

131.

Za týchto okolností sa domnievam, že Súd prvého stupňa sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, keď pripustil, že čo sa týka zistení Komisie týkajúcich sa (neexistencie) transparentnosti trhu ( 105 ), bolo prvé rozhodnutie o povolení nedostatočne odôvodnené.

132.

V nasledujúcej časti sa budem pre úplnosť zaoberať určitými tvrdeniami, ktoré odvolatelia predložili v rámci svojho šiesteho odvolacieho dôvodu.

133.

Odvolatelia po prvé tvrdia, že je potrebné stanoviť nižšie požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia o povolení, ako je tomu v prípade odôvodnenia rozhodnutia o zákaze koncentrácie, a to z dôvodu, že tretie osoby sa z dôvodu ich slabšieho postavenia v konaní nemôžu domáhať rovnakého stupňa presnosti odôvodnenia, ako účastníci dotknutí koncentráciou v prípade jej zákazu.

134.

Toto tvrdenie nie je relevantné. Ani článok 253 ES, ani článok 41 ods. 2 tretia zarážka Charty základných práv nerozlišujú v rámci požiadaviek na odôvodnenie medzi rozhodnutiami, ktoré poskytujú určitých prospech ich adresátom a tými, ktoré majú na nich negatívne dôsledky.

135.

V každom prípade, ak tretia osoba vstúpi do konania o kontrole koncentrácií a je formálne vypočutá Komisiou — ako tomu bolo v prejednávanej veci v prípade Impala — povinnosť odôvodnenia slúži tiež na ochranu ich práv a záujmov. Tretia osoba môže v takomto prípade aspoň očakávať, že sa jej poskytne logické, zrozumiteľné a neprotirečivé odôvodnenie vo vzťahu k zásadným skutkovým a právnym dôvodom Komisie pre prijatie rozhodnutia o povolení. Táto vec sa týka práve otázky týchto minimálnych požiadaviek ( 106 ).

136.

Je určite pravdou, že pri kontrole koncentrácií je procesné postavenie tretích osôb, čo sa týka ich vypočutia, menej významné ako postavenie účastníkov koncentrácie ( 107 ). Nemožno z toho však vyvodzovať, že tretia osoba podlieha určitým obmedzeniam v prípade, že namieta proti nedostatkom odôvodnenia. Kto môže ako tretia osoba a na základe skutočnosti, že je priamo a osobne dotknutá, prekonať prekážku záujmu na konaní, má totiž právo podať žalobu za rovnakých podmienok ako všetci ostatní žalobcovia (článok 230 štvrtý odsek ES); môže predkladať rovnaké dôvody neplatnosti ako ostatní žalobcovia, vrátane nedostatku odôvodnenia.

137.

Po druhé odvolatelia tvrdia, že Impala rovnako ako Súd prvého stupňa v prejednávanej veci bez ťažkostí pochopila odôvodnenie prvého rozhodnutia o povolení. Z toho vyvodzujú, že uvedené rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené.

138.

Toto tvrdenie je taktiež irelevantné. Skutočnosť, že žalobca mohol na Súde prvého stupňa v dostatočnej miere uplatniť svoje výhrady síce môže byť dôležitou indíciou dostatočného odôvodnenia ( 108 ). Nemožno to však považovať za viac ako za vyvrátiteľnú domnienku.

139.

Otázka, či odôvodnenie v konečnom dôsledku zodpovedá právnym požiadavkám článku 253 ES závisí totiž od objektívnych kritérií, medzi ktoré patria predovšetkým logickosť, zrozumiteľnosť a neprotirečenie si zásadných skutkových a právnych dôvodov ( 109 ). Ak odôvodnenie, tak ako v prejednávanej veci, nie je logické, zrozumiteľné a nerozporuplné v zásadných bodoch, musí sa dotknuté rozhodnutie zrušiť aj vtedy, ak to nemalo vplyv na súdnu ochranu žalobcu v súvislosti s jeho ostatnými dôvodmi. V opačnom prípade by bolo pre žalobcu prakticky nemožné, aby úspešne žalobou o neplatnosť namietal proti nedostatku odôvodnenia súčasne s inými dôvodmi neplatnosti.

140.

Na rozdiel od toho, čo sa domnievajú odvolatelia, nie je samo osebe nijako rozporuplné to, že Súd prvého stupňa v tejto veci konštatoval zároveň nedostatok odôvodnenia a zjavne nesprávne posúdenie Komisie. Rozhodnutie Komisie môže obsahovať ako formálne, tak aj vecné chyby. Skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia je nedostatočné — napríklad z dôvodu nelogickosti — nevylučuje, aby toto isté rozhodnutie bolo tiež nesprávne po obsahovej stránke.

141.

Po tretie odvolatelia tvrdia, že pri stanovovaní požiadaviek na odôvodnenie rozhodnutia o kontrole koncentrácie by bolo vhodné zohľadniť dôvernosť citlivých obchodných údajov. Súd prvého stupňa sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 411 napadnutého rozsudku požadoval od Komisie, aby uverejnila podrobnosti o cenovej politike a zľavách ostatných veľkých spoločností.

142.

Ani táto argumentácie nie je presvedčivá. Zjavne totiž spočíva na nesprávnom výklade bodu 411 napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa v ňom nijako od Komisie nepožadoval, aby odhalila obchodné tajomstvá určitých hospodárskych subjektov. Súd prvého stupňa len jednoducho a oprávnene zamietol tvrdenie Komisie, podľa ktorého určité čísla nemohli byť prevzaté do prvého rozhodnutia o povolení z dôvodu ich dôvernej povahy. Povinnosť rešpektovania obchodného tajomstva (článok 287 ES) totiž nemožno vykladať natoľko extenzívne, aby poškodzovala požiadavku odôvodnenia rozhodnutí ( 110 ).

143.

Ak čísla obsahujú obchodné tajomstvo, je v oblasti práva hospodárskej súťaže bežnou praxou Komisie nahrádzať tieto čísla vo svojich rozhodnutiach číselnými rozpätiami alebo ich zoskupiť či prepísať. Súd prvého stupňa správne poznamenal ( 111 ), že Komisia ďalej vo svojom rozhodnutí o povolení pokojne uviedla číselné údaje týkajúce sa cenovej politiky určitých subjektov na trhu ( 112 ).

144.

Súd prvého stupňa sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 325 a 542 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že prvé rozhodnutie o povolení nebolo dostatočne odôvodnené a preto sa musí zrušiť. Prvá a tretia časť šiesteho odvolacieho dôvodu sú preto nedôvodné.

145.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode a v druhej časti svojho šiesteho odvolacieho dôvodu odvolatelia uvádzajú, že Súd prvého stupňa nesprávne použil oznámenie o výhradách ako základné kritérium pre súdne preskúmanie prvého rozhodnutia o povolení a nesprávne od Komisie požadoval, aby vo svojom rozhodnutí odôvodnila prípadné rozdiely oproti oznámeniu o výhradách.

146.

Je nesporné, že napadnutý rozsudok obsahuje mnohé odkazy na oznámenie o výhradách. Preto sa ďalej v prvej časti zameriam vo všeobecnosti na chápanie Súdom prvého stupňa vzťahu medzi rozhodnutím o povolení a oznámením o výhradách, aby som následne v druhej časti preskúmala konkrétne odkazy Súdu prvého stupňa na určité pasáže oznámenia o výhradách.

147.

Odvolatelia podporovaní Komisiou vo všeobecnosti namietajú proti úvahám Súdu prvého stupňa o vzťahu medzi rozhodnutím o povolení a oznámením o výhradách. Súd prvého stupňa podľa nich poprel povahu a úlohu oznámenia o výhradách, čo sa „odrazilo“ v ostávajúcej časti rozsudku.

148.

Pri skúmaní žalobného dôvodu spočívajúceho v nedostatku odôvodnenia Súd prvého stupňa v rámci úvodnej poznámky pripomína, že Komisia v oznámení o výhradách „veľmi jasne dospela k záveru, že koncentrácia je nezlučiteľná so spoločným trhom najmä z dôvodu existencie kolektívneho dominantného postavenia ešte pred uskutočnením zamýšľanej koncentrácie a z dôvodu, že trh s hudobnými nahrávkami bol veľmi transparentný a osobitne vhodný pre koordináciu.“ ( 113 ).

149.

Súd prvého stupňa označil povolenie koncentrácie, ku ktorému nakoniec došlo za „podstatný obrat v stanovisku Komisie, [ktorý] sa môže určite zdať prekvapivým, najmä vzhľadom na to, ako neskoro k nemu došlo“ ( 114 ); okrem toho sa odkazuje na požiadavku dodržania pevných lehôt v rámci konania o kontrole koncentrácií, čo podľa Súdu prvého stupňa „neumožňuje Komisii predĺžiť svoje vyšetrovanie, čím sa aj znižuje pravdepodobnosť toho, že Komisia v priebehu správneho konania podstatným spôsobom zmení stanovisko“ ( 115 ).

150.

Ako v konaniach o kontrole kartelov, tak aj v konaniach o kontrole koncentrácií sa musia rešpektovať práva na obranu pred prijatím akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré by mohlo škodiť dotknutým podnikom ( 116 ).

151.

Zásada kontradiktórnosti je základnou zásadou práva Spoločenstva, zakotvenou tiež v 41 ods. 2 Charty základných práv a najmä je súčasťou práv na obranu ( 117 ). Pri konaní o kontrole koncentrácií je táto zásada okrem iného upravená v článku 18 ods. 3 druhej vete NKK.

152.

Skutočnosť, že v konaniach o kontrole kartelov a koncentrácií dotknuté podniky dostávajú písomne oznámenie o výhradách ( 118 ) je vyjadrením ich práv na obranu. Toto oznámenie o výhradách im umožňuje oboznámiť sa s dôkazmi, ktorými Komisia disponuje a účinne si uplatniť ich práva na obranu ( 119 ). Dotknuté podniky získajú možnosť vyjadriť sa k výhradám písomne a na základe odôvodnenej žiadosti aj ústne ( 120 ). Článok 18 ods. 3 prvá veta NKK okrem toho jasne stanovuje, že Komisia môže založiť svoje rozhodnutia výlučne na výhradách, ku ktorým sa dotknutí účastníci konania mohli vyjadriť.

153.

Z úlohy oznámenia o výhradách v rámci správneho konania vyplýva, že ide o prípravný akt, v rámci ktorého je posúdenie skutkových a právnych okolností výlučne predbežnej povahy. Práve preto Komisia môže a musí zohľadniť skutočnosti vyplývajúce zo správneho konania, aby sa mohla okrem iného vzdať výhrad, ktoré sa ukázali ako nedostatočne odôvodnené ( 121 ).

154.

Na predbežnej povahe oznámenia o výhradách nemení nič ani skutočnosť, že Komisia v rámci kontroly koncentrácií, na rozdiel od prípadov patriacich do pôsobnosti článkov 81 a 82 ES, podlieha prísnym procesným lehotám. Požiadavka rýchlosti v konaniach o kontrole koncentrácií vedie prirodzene aj v prípade dotknutých podnikov k uplatneniu osobitne krátkych lehôt, v rámci ktorých môžu uplatniť svoje práva na obranu. Úplná záruka práv na obranu však ukladá povinnosť, aby argumentácia dotknutých účastníkov konania bola v konaní o kontrole koncentrácií zohľadnená rovnako, ako v konaniach o kontrole kartelov. Takáto argumentácia môže teda viesť ako pri kontrole koncentrácie, tak aj v rámci konania o kontrole kartelov, k zmene stanoviska Komisie, a to hoci aj krátko pred uplynutím lehoty stanovenej pre rozhodnutie o povolení alebo zákaze.

155.

Za týchto okolností je určite nešťastné, aby Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku považoval „podstatný obrat v stanovisku Komisie“ pred prijatím prvého rozhodnutia o povolení za „prekvapivý“ ( 122 ), a aby vo všeobecnosti označil úplnú zmenu stanoviska Komisie za „[menej a menej pravdepodobnú] v priebehu správneho konania“ ( 123 ).

156.

Ak Komisia zmení svoje posúdenie koncentrácie, ktorá jej bola oznámená v nadväznosti na argumentáciu predloženú účastníkmi konania k oznámeniu o výhradách, nedochádza k zmene smerovania veci nijako „oneskorene“, ale naopak v bežnom okamihu v rámci konania o kontrole koncentrácií. Takýto postup nie je „prekvapivý“ ani „málo pravdepodobný“ ( 124 ), ale je naopak výrazom rešpektovania práv na obranu a svedčí o tom, že vypočutie dotknutých účastníkov nie je iba formalitou.

157.

Na rozdiel od odvolateľov a Komisie si však nemyslím, že by v napadnutom rozsudku napriek tejto dosť nešťastnej formuláciu Súdu prvého stupňa došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, ktorého vyjadrením by bolo právne nesprávne základné chápanie povahy a úlohy oznámenia o výhradách.

158.

V nadväznosti na vyhlásenia o „prekvapenosti“ a „oneskorenosti“„obratu v stanovisku Komisie“ totiž Súd prvého stupňa výslovne zdôrazňuje prípravnú povahu oznámenia o výhradách taktiež v rámci kontroly koncentrácií; okrem toho uznáva, že Komisia nie je podľa judikatúry k článkom 81 a 82 ES povinná vysvetľovať prípadné odchýlenie sa od oznámenia o výhradách ( 125 ).

159.

V dôsledku toho sa domnievam, že Súd prvého stupňa v rámci svojich všeobecných úvah o vzťahu rozhodnutia o povolení a oznámenia o výhradách v konečnom dôsledku nepoprel povahu a úlohu tohto oznámenia.

160.

Ak by sme aj pripustili, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, toto posúdenie by neodôvodňovalo zrušenie napadnutého rozsudku, pretože ako to ukážeme nižšie ( 126 ), neviedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu prvého rozhodnutia o povolení a nemohlo preto hneď od počiatku mať vplyv na výrok napadnutého rozsudku ( 127 ).

161.

Je potrebné preskúmať kritiku odvolateľov a Komisie smerujúcu proti konkrétnym odkazom Súdu prvého stupňa na oznámenie o výhradách v rámci jeho skúmania legality prvého rozhodnutia o povolení. Súdu prvého stupňa sa vytýka, že svoje zistenie, že prvé rozhodnutie o povolení ne nelegálne, neoprávnene opiera o porovnanie rozhodnutia a oznámenia o výhradách, namiesto toho, aby sa sústredil výlučne na rozhodnutie.

162.

Aj toto tvrdenie je irelevantné.

163.

Je síce pravda, že sa v napadnutom rozsudku odkazuje na rôzne časti oznámenia o výhradách. Súd prvého stupňa osobitne viac krát zdôrazňuje, že Komisia vo svojom prvom rozhodnutí o povolení oproti oznámeniu o výhradách zmiernila ( 128 ) alebo zmenila ( 129 ) svoje tvrdenia a svoje posúdenie určitých skutočností.

164.

Len na prvý pohľad sa však zdá, že sa Súd prvého stupňa, čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia, ktoré konštatoval v rámci prvého rozhodnutia o povolení, opieral o takéto jednoduché odlišnosti oproti oznámeniu o výhradách. Po bližšom preskúmaní však vyjde najavo, že nedostatok odôvodnenia zistený Súdom prvého stupňa, ako aj zistené zjavne nesprávne posúdenie, vyplývajú zo samotného rozhodnutia o povolení.

165.

Čo sa týka nedostatku odôvodnenia, vyhlásenia Súdu prvého stupňa týkajúce sa osobitnej časti prvého rozhodnutia o povolení vzťahujúcej sa na transparentnosť trhu ( 130 ) neobsahujú žiaden odkaz na oznámenie o výhradách ( 131 ). Odkazy na oznámenie o výhradách sa vyskytujú len veľmi zriedkavo v ostatných úvahách Súdu prvého stupňa týkajúcich sa nedostatku odôvodnenia ( 132 ); nachádzajú sa výlučne v bodoch 300, 302 a 308 napadnutého rozsudku a žiaden nie je rozhodujúci pre zistenie Súdu prvého stupňa, že prvé rozhodnutie o povolení je, čo sa týka údajného nedostatku transparentnosti trhu, nedostatočne odôvodnené:

166.

Prípadné rozdiely medzi týmto rozhodnutím a oznámením o výhradách nahrali žiadnu rolu pri konštatácii nedostatku odôvodnenia Súdom prvého stupňa, ktorý sám osebe vedie k zrušeniu prvého rozhodnutia o povolení ( 134 ). Na rozdiel od toho, čo sa domnievajú odvolatelia a Komisia, oznámenie o výhradách tu neslúžilo Súdu prvého stupňa ako kritérium pre preskúmanie prvého rozhodnutia o povolení.

167.

Čo sa týka zjavne nesprávneho posúdenia zisteného Súdom prvého stupňa, odkazy uskutočnené v napadnutom rozsudku na oznámenie o výhradách sú, to treba priznať, početnejšie; možno ich nájsť v bodoch 335, 338, 339, 341, 362, 378, 379, 398, 402, 409, 419, 424, 446, 447, 451, 456, 467, 528, 532 a 538 napadnutého rozsudku ( 135 ).

168.

Odkazy na oznámenie o výhradách uvedené v bodoch 338, 339, 341, 362, 402, 456, 467, 532 a 538 napadnutého rozsudku slúžia výlučne a bez toho, aby vznikali akékoľvek problémy, na dokreslenie a doplnenie toho, čo Súd prvého stupňa v každom prípade priamo vyvodil z prvého rozhodnutia o povolení. Výlučne doplňujúca povaha týchto odkazov na oznámenie o výhradách je vo vyššie uvedených bodoch rozsudku taktiež zvýraznená jazykovými doplnkami ako „ďalej“, „navyše“, „okrem iného“, „pozri tiež“ a „to platí o to viac“. Na žiadnom mieste sa nekritizuje žiaden rozpor medzi rozhodnutím o povolení a oznámením o výhradách. Oznámenie o výhradách sa nestalo kritériom pre súdne preskúmanie rozhodnutia o povolení.

169.

To isté platí aj pre body 378 a 379 napadnutého rozsudku. Pri ich čítaní v spojení s bodom 377 napadnutého rozsudku, ktorý im priamo predchádza, slúžia aj tieto body výlučne na dokreslenie a doplnenie toho, čo Súd prvého stupňa už predtým vyvodil — čo sa týka transparentnosti zliav — zo samotného rozhodnutia o povolení, pričom to zhrnul takto: „dôkazy, tak ako sú uvedené v rozhodnutí, neumožňujú podoprieť závery, ktoré sú z nich vyvodené“ ( 136 ).

170.

Na druhej strane odkazy na oznámenie o výhradách obsiahnuté v bodoch 335, 398, 408 až 410, 419, 424, 446, 447, 451 a 528 napadnutého rozsudku sa zdajú byť problematickejšie. Na prvý pohľad sa totiž zdá, že Súd prvého stupňa sa v nich snažil vytknúť Komisii, že sa odklonila od oznámenia o výhradách bez toho, aby to v prvom rozhodnutí o povolení dostatočne vysvetlila ( 137 ).

171.

Na základe judikatúry, na ktorú v tomto konaní odkázali aj odvolatelia a Komisia, nie je Komisia povinná vo svojom rozhodnutí vysvetliť prípadné odchýlky od oznámenia o výhradách, keďže toto oznámenie je prípravným aktom, ktorý obsahuje len predbežné posúdenie ( 138 ). Rozhodnutie Komisie v konaní o kontrole kartelov alebo v konaní o kontrole koncentrácií teda nemožno považovať za po právnej stránke nesprávne a zrušiť ho len preto, že sa odchyľuje od oznámenia o výhradách a to bez ďalších vysvetlení.

172.

To však nevylučuje, aby oznámenie odchyľujúce sa od oznámenia o výhradách bolo po právnej stránke nesprávne z iných dôvodov, ktoré spočívajú v rozhodnutí ako takom, a aby bolo na základe žaloby zrušené.

173.

V tomto kontexte je potrebné najmä pripomenúť, že od Komisie sa v rámci kontroly koncentrácií vyžaduje, aby posúdila komplexné hospodárske situácie. Ako sa už uviedlo, na tento účel disponuje nezanedbateľnou mierou voľnej úvahy ( 139 ), stále však podlieha kontrole súdu Spoločenstva. Súd Spoločenstva musí totiž nielen preveriť vecnú presnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a súladnosť, ale aj preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú súhrn podstatných údajov, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé opodstatniť závery, ktoré sa z nich vyvodili ( 140 ).

174.

Ak aj Komisia vo svojom rozhodnutí o zlučiteľnosti koncentrácie so spoločným trhom nepotrebuje vysvetľovať, z akého dôvodu sa po vecnej stránke odklonila od svojho oznámenia o výhradách, možno z jej rozhodnutia však vyvodiť tri skutočnosti:

175.

Indície naznačujúce, či Komisia v konkrétnom prípade úplne zohľadnila relevantné údaje, môžu vychádzať z celkových okolností prejednávanej veci a najmä zo všetkých dokumentov tvoriacich spis v správnom konaní. Oznámenie o výhradách patrí medzi tieto dokumenty. Z tohto oznámenia totiž možno vyvodiť zhrnutie všetkých skutkových okolností a dôkazov, ktoré Komisia považuje za určujúce pre rozhodnutie v tomto okamihu konania.

176.

Súd prvého stupňa mohol teda v napadnutom rozsudku a bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pripustiť, že oznámenie o výhradách napriek svojej predbežnej povahe nie je „úplne bezvýznamné alebo irelevantné“ ( 142 ).

177.

V rámci konania však môže bezpochyby vyjsť najavo, osobitne z dôvodu argumentácie dotknutých podnikov, že skutkové okolnosti a dôkazy, z ktorých vychádzalo oznámenie o výhradách boli nekompletné alebo nesprávne, alebo že neumožňovali podoprieť závery, ktoré sa z nich vyvodili. Súd prvého stupňa to ďalej správne uznáva, keď v napadnutom rozsudku uvádza, že Komisia má povinnosť „zohľadniť dôkazy, ktoré získala počas správneho konania, ako aj tvrdenia predložené dotknutými podnikmi, aby mohla upustiť od výhrad, ktoré sa nakoniec ukázali ako nedôvodné“ ( 143 ).

178.

Súd Spoločenstva však môže a musí overiť, či Komisia správne označila niektoré skutočnosti, ktoré zistila a o ktoré sa opierala v oznámení o výhradách, za nesprávne a nedôveryhodné, a v dôsledku toho ich v rámci konania nezohľadnila. Rovnako súd Spoločenstva môže a musí skúmať, či prípadné nové okolnosti, o ktoré sa Komisia opiera, sú správne, či takto zistené skutočnosti sú úplné a či môžu podoprieť závery, ktoré z nich Komisia vyvodzuje.

179.

Správnosť, úplnosť a dôveryhodnosť skutkových okolností, z ktorých vychádza rozhodnutie, musia byť preskúmateľné súdom ( 144 ). Bez takéhoto preskúmania vecného základu rozhodnutia nemožno v potrebnej miere posúdiť, či Komisia ostala v medziach miery voľnej úvahy, ktorá jej je poskytnutá, alebo či sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia.

180.

Súd prvého stupňa v dôsledku toho správne pristúpil v napadnutom rozsudku k tomuto preskúmaniu a pri tejto príležitosti správne vyhlásil, že Komisia by mala „mala byť schopná vysvetliť… aspoň v rámci konania pred Súdom prvého stupňa, dôvody, pre ktoré sa domnieva, že jej predbežné posúdenie je nesprávne“ a najmä „posúdenie obsiahnuté v rozhodnutí musí byť v súlade s faktickými zisteniami uvedenými v oznámení o výhradách v rozsahu, v akom sa nepreukázalo, že tieto zistenia boli nesprávne.“ ( 145 )

181.

Na rozdiel od zastáva názor odvolateľov a Komisie, orgán kontroly koncentrácií nepodlieha na základe tejto skutočnosti pred Súdom prvého stupňa dvojitej povinnosti. Od tohto orgánu sa nevyžaduje, aby bránil svoje rozhodnutie a navyše vyvrátil prípadne odkláňajúce sa oznámenie o výhradách. Tento orgán musí vyť schopný v nadväznosti na prípadné výhrady žalobcu preukázať, že vecný základ jeho rozhodnutia je správny a úplný a spôsobilý podoprieť závery, ktoré z neho boli v rozhodnutí vyvodené. Prípadné komentáre vysvetľujúce, prečo niektoré skutočnosti boli v rámci správneho konania doplnené, neboli zohľadnené alebo boli prekvalifikované, sú nerozlučne spojené s otázkou správnosti, úplnosti a dôveryhodnosti vecného základu rozhodnutia.

182.

Celkove Súd prvého stupňa zohľadnil oznámenie o výhradách prípustným spôsobom, ako indíciu, keď išlo o overenie, či sa prvé rozhodnutie o povolení prijalo na správnom a úplnom vecnom základe, ktorý podopieral závery vyvodené Komisiou. Na druhej strane, dôvodom, pre ktorý Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie nebol prípadný odklon od oznámenia o výhradách, ale nedostatok odôvodnenia rozhodnutia a zjavne nesprávne posúdenie. Súd prvého stupňa konštatoval nesprávne právne posúdenie, pretože vecný základ rozhodnutia bol neúplný a nepodopieral závery vyvodené Komisiou o nedostatku transparentnosti trhu ( 146 ).

183.

Je teda potrebné súhrnne konštatovať, že prvý odvolací dôvod a druhá časť šiesteho odvolacieho dôvodu sú nedôvodné.

184.

Druhý odvolací dôvod sa úzko spája s prvou časťou tretieho odvolacieho dôvodu; v dôsledku toho navrhujem ich spoločné preskúmanie. Odvolatelia Súdu prvého stupňa predovšetkým vyčítajú, že stanovil neprimerané požiadavky na dôkaznú hodnotu ich argumentácie predložené v odpovedi na oznámenie o výhradách.

185.

V rámci svojho preskúmania prvého rozhodnutia o povolení na účely zistenia zjavných nesprávnych posúdení, čo sa týka transparentnosti trhu, Súd prvého stupňa okrem iného uvádza, že „účastníci koncentrácie nemôžu do poslednej minúty čakať s predložením dôkazov na účely vyvrátenia včas vznesených výhrad Komisie, pretože potom by Komisia už nebola schopná uskutočniť potrebné overenia. V takomto prípade je prinajmenšom potrebné, aby sa tieto dôkazy javili ako zvlášť spoľahlivé, objektívne, relevantné a presvedčivé, aby mohli platne vyvrátiť výhrady vznesené Komisiou“ ( 147 ).

186.

Súd prvého stupňa sa navyše domnieva, že Komisia nemôže „bez kontroly delegovať zodpovednosť za priebeh určitých aspektov vyšetrovania na účastníkov koncentrácie, najmä vtedy, keď tieto aspekty predstavujú kľúčový prvok, na ktorom sa rozhodnutie zakladá, a údaje a posúdenia predložené účastníkmi koncentrácie diametrálne odporujú informáciám získaným Komisiou v rámci jej vyšetrovania, ako aj záverom, ktoré z nich vyvodila“ ( 148 ).

187.

Súd prvého stupňa navyše Komisii na viacerých miestach v napadnutom rozsudku vytýka, že nepristúpila po odpovedi účastníkov koncentrácie na oznámenie o výhradách, k novým štúdiám trhu s cieľom preskúmania dôvodnosti zmeny svojho posúdenia návrhu koncentrácie ( 149 ).

188.

Tak ako sa už uviedlo v súvislosti s prvým odvolacím dôvodom, rešpektovanie práv na obranu pred prijatím akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré by mohlo mať negatívny vplyv na dotknuté podniky je v konaniach o kontrole koncentrácií povinnosťou ( 150 ) (pozri tiež článok 18 ods. 3 druhá veta NKK).

189.

Dotknutým podnikom v dôsledku toho nemožno vyčítať, že neuviedli určité tvrdenia, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli byť prípadne rozhodujúce, už pri oznámení koncentrácie alebo pri štúdiu trhu uskutočnenom Komisiou, ale že tak urobili až v rámci ich argumentácie proti oznámeniu o výhradách ( 151 ). Až na základe tohto oznámenia o výhradách môžu totiž účastníci koncentrácie získať podrobné informácie o výhradách Komisie voči ich návrh koncentrácie a o tvrdeniach a dôkazoch, o ktoré sa v tejto súvislosti opiera ( 152 ).

190.

Samotná skutočnosť, že účastníci koncentrácii uvedú určité tvrdenia, skutočnosti alebo dôkazy až v odpovedi na oznámenie o výhradách, nijako nedovoľuje predpokladať, že tieto informácia zadržiavali „až do poslednej minúty“ ( 153 ). Z práv dotknutých podnikov na obranu naopak vyplýva, že majú právo vo svojom písomnom vyjadrení alebo pri ústnom vypočutí, teda po obdržaní oznámenia o výhradách, uviesť všetko, čo považujú za spôsobilé na vyvrátenie výhrad a presvedčenie Komisie, aby povolila ich koncentráciu. Takáto argumentácia nie je oneskorená, ale práve naopak k nech prichádza v okamihu určenom na tento účel v rámci konania o kontrole koncentrácií.

191.

Preto nemožno na argumentáciu dotknutých podnikov uvedenú v odpovedi na oznámenie o výhradách klásť vyššie požiadavky v súvislosti s jej dôkaznou hodnotou a presvedčivosťou, ako je tomu v prípade argumentácie konkurentov, zákazníkov alebo iných tretích osôb vypočúvaných Komisia v rámci konania o kontrole koncentrácie Komisia je však povinná pozorne preskúmať argumentáciu účastníkov koncentrácie, čo sa týka jej presnosti, úplností a presvedčivosti a v prípade odôvodnených pochybností ju nezohľadniť, musí však pritom uplatniť rovnaké kritériá, ako pri skúmaní argumentácie tretích osôb.

192.

Práva dotknutých podnikov na obranu by boli poškodené, ak by neboli uplatnené s ich argumentáciou proti určitým výhradám Komisie alebo ak by sa ich argumentácii od počiatku pripisovala menšia dôkazná hodnota alebo presvedčivosť, ako napríklad údajom poskytnutým tretími osobami v rámci štúdia trhu.

193.

Navyše, ak sa Komisia vo svojom rozhodnutí prikloní k argumentácii dotknutých podnikov a využije príležitosť na zmenu predchádzajúcich výsledkov svojho šetrenia a svojich predbežných záverov vyplývajúcich z oznámenia o výhradách, aby sa od nich prípadne odklonila, nemá to nič spoločné s „delegovaním“ vyšetrovania na uvedené podniky.

194.

Komisia totiž nemôže byť povinná v každom jednom prípade po oznámení o výhradách a vypočutí dotknutých podnikov uskutočniť doplňujúce štúdie trhu. Časové obmedzenia, ktoré vyplývajú z pomerne prísnych procesných lehôt samé osebe bránia Komisii zaslať mnohým ďalším hospodárskym subjektom rozsiahlejšie žiadosti o informácie chvíľu pred postúpením svojho návrhu rozhodnutia poradnému výboru pre kontrolu koncentrácií podnikov ( 154 ). Je realistickejšie domnievať sa, že v krátkom ostávajúcom čase možno len zriedkavo očakávať dosiahnutie použiteľných výsledkov šetrenia. Dotknuté podniky by museli navyše vyť opätovne vypočuté v súvislosti s výsledkami vyšetrovania, ak by na nich malo byť založené rozhodnutie o zákaze koncentrácie. Odvolatelia teda správne poznamenali, že právnym dôsledkom stanu neistoty dôkazov po vypočutí dotknutých podnikov nemôže byť začatie nových štúdií trhu, ale právne naopak prijatie rozhodnutia na základe existujúcich informácií; tomu nasvedčuje aj článok 10 ods. 6 NKK, ktorý upravuje domnienku povolenia pre prípad, že Komisia rozhodnutie neprijme v stanovenej lehote.

195.

Za týchto sa domnievam, že Súd prvého stupňa nezohľadnil správne právny stav, keď tvrdil, že účastníci koncentrácie „účastníci koncentrácie nemôžu do poslednej minúty čakať s predložením dôkazov na účely vyvrátenia včas vznesených výhrad Komisie“ a že takéto dôkazy „zvlášť spoľahlivé, objektívne, relevantné a presvedčivé, aby mohli platne vyvrátiť výhrady vznesené Komisiou“; Súd prvého stupňa taktiež neoprávnene vytýka absenciu ďalších štúdií trhu po oznámení o výhradách a taktiež nesprávne kládol na roveň prebratie argumentácie odvolateľov Komisiou s protiprávnym zverením vyšetrovania účastníkom koncentrácie ( 155 ).

196.

Druhý odvolací dôvod, ako aj prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu sú preto dôvodné.

197.

Z predchádzajúceho však napriek tomu nevyplýva, že by bolo potrebné zrušiť napadnutý rozsudok ( 156 ). Súd prvého stupňa totiž kritizuje nielen to, že Komisia sa pri svojom posúdení transparentnosti trhu opierala o argumentáciu Bertelsmann a Sony a že neuskutočnila nové štúdie trhu. Naopak však tiež skúma úvahy Komisie o transparentnosti trhu s cieľom zistenia zjavných nesprávnych posúdení.

198.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že Súd prvého stupňa konštatoval zjavne nesprávne posúdenie nie len v tu sporných častiach napadnutého rozsudku, ale právne naopak už skôr, konkrétne v bode 377: „dôkazy, tak ako sú uvedené v rozhodnutí, neumožňujú podoprieť závery, ktoré sú z nich vyvodené“. Toto zistenie sa v prejednávanej veci ešte nespája so spornou argumentáciou účastníkov koncentrácie týkajúcou sa akciových zliav a ich zohľadnenia Komisiou.

199.

Súd prvého stupňa v bodoch 384 až 387 napadnutého rozsudku taktiež konštatoval zjavne nesprávne posúdenie Komisie, ktoré nespočíva v zohľadnení argumentácie účastníkov koncentrácie týkajúcej sa akciových zliav, ale v vecne nesprávnom použití výsledkov štúdia trhu, a to najmä odpovedí maloobchodníkov, prostredníctvom Komisie.

200.

Každé z dvoch zjavne nesprávnych posúdení môže byť samo osebe základom zrušenia prvého rozhodnutia o povolení Súdom prvého stupňa. Nezávisle od toho a tak ako to už bolo uvedené, v prípade, že sa Súd prvého stupňa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, zistený nedostatok odôvodnenia taktiež odôvodňuje zrušenie prvého rozhodnutia o povolení ( 157 ).

201.

V druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa protiprávne stanovil vo vzťahu k povoleniu koncentrácie Komisiou nesprávne a neprimerané požiadavky na dôkazy ( 158 ).

202.

Odvolatelia svoju kritiku smerovanú voči napadnutému rozsudku odôvodňujú takto: Súd prvého stupňa vo všeobecnosti nezohľadnil, že Komisia nepodlieha tým istým požiadavkám na dôkazy v prípade rozhodnutia o povolení a rozhodnutia o zákaze koncentrácie; tvrdia, že dochádza k nepomeru medzi požiadavkami na dôkazy a všeobecnou domnienkou zlučiteľnosti koncentrácií so spoločným trhom. Konkrétne Súd prvého stupňa v prejednávanej veci nesprávne požadoval od Komisie, aby predložila pozitívny dôkaz o neexistencii transparentnosti trhu; podľa odvolateľov mal Súd prvého stupňa v skutočnosti len skúmať, či Komisia v okamihu prvého rozhodnutia o povolení disponovala dostatkom dôkazov o existencii transparentnosti trhu.

203.

Najskôr sa zameriam na tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého nie sú požiadavky na dôkazy v rámci nariadenia o kontrole koncentrácií rovnaké a že existuje všeobecná domnienka zlučiteľnosti koncentrácií so spoločným trhom.

204.

Na úvod je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutia Komisie v rámci kontroly koncentrácií sa zásadne líšia od rozhodnutí prijatých v konaniach o kontrole kartelov podľa článku 81 ES a v konaniach o stíhaní zneužitia dominantného postavenia podľa článku 82 ES: v rámci kontroly koncentrácií sa od Komisie nevyžaduje, aby hodnotila alebo prípadne stíhala údajne protiprávne minulé správanie podnikov, ale naopak aby poskytla prognózu budúceho vývoja trhu. Musí posúdiť, či je koncentrácia spôsobilá vytvoriť alebo posilniť dominantné postavenie, ktoré značne naruší účinnú hospodársku súťaže na spoločnom trhu alebo jeho podstatnej časti (článok 2 ods. 2 a 3, ako aj článok 8 ods. 2 a 3 NKK).

205.

Rozhodnutie Komisie o povolení alebo zákaze dotknutej koncentrácie teda spočíva na posúdení pravdepodobností uskutočnenom ex ante. Súdny dvor to navyše uznáva v rozsudku Komisia/Tetra Laval, keď tvrdí, že v rámci kontroly koncentrácií je potrebné „predvídať udalosti, ktoré s väčšou či menšou pravdepodobnosťou môžu nastať v budúcnosti“ ( 159 ).

206.

V rámci súdneho preskúmania takéhoto posúdenia pravdepodobností nemôže byť natoľko dôležitou preukázateľnosť, ale skôr dôveryhodnosť prognózy týkajúcej sa pozitívneho či negatívneho účinku koncentrácie na hospodársku súťaž. Komisia musí byť schopná predložiť dôkazy výlučne v súvislosti so skutkovými okolnosťami, o ktoré sa vo svojej prognóze opierala, ako sú napríklad štruktúry trhu, ktoré stanovila (v prejednávanej veci napríklad rôzne faktory, ktoré svedčia v prospech alebo proti transparentnosti trhu). Súdny dvor v tejto súvislosti v rozsudku Komisia/Tetra Laval konštatoval, že „dôkazy musia potvrdiť posúdenie Komisiou, podľa ktorého by… bol najpravdepodobnejší ekonomický vývoj, ktorý táto inštitúcia uviedla“ ( 160 ).

207.

Pri definícii merítka, podľa ktorého sa prognóza Komisie v súvislosti s predpokladaným vývojom trhu musí považovať zapravdepodobnú alebo nepravdepodobnú sa musia zohľadniť osobitosti konania o kontrole koncentrácií. Komisia neukladá vo svojich rozhodnutiach v rámci kontroly koncentrácií podľa článku 8 NKK žiadne sankcie, ani nezasahuje do voľného pohybu či fyzickej integrity fyzických osôb. Komisia sa naopak uspokojuje s poskytnutím alebo zamietnutím povolení správnej povahy týkajúcich sa hospodárskej činnosti, konkrétne koncentrácie podnikov. Toto všetko sa uskutočňuje v rámci konania poznačeného požiadavkou rýchlosti, ktoré charakterizuje systém podrobne upravených a pomerne prísnych lehôt ( 161 ).

208.

Vzhľadom na tieto vlastnosti konania o kontrole koncentrácií, sa mi zdá byť vhodným, aby Komisia vychádzala z vývoja trhu, ktorý považuje za najpravdepodobnejší na základe podrobného skúmania koncentrácie trvajúceho viacero mesiacov (po anglicky: „balance of probabilities“). Súd prvého stupňa to veľmi správne zhrnul v pomerne nedávnom rozsudku General Electric/Komisia: „Analýza predpokladaného vývoja… si vyžaduje predstaviť si reťazenie príčin a následkov, aby potom bolo možné vychádzať z tých, ktorých pravdepodobnosť je najvyššia“ ( 162 ).

209.

Ak v dôsledku toho vytvorenie alebo posilnenie kolektívneho dominantného postavenia na trhu je pravdepodobnejšie ako jeho neexistencia, musí sa koncentrácia zakázať; ak je naopak vytvorenie alebo posilnenie takéhoto postavenia na trhu menej pravdepodobné ako jeho neexistenia, musí sa povolenie poskytnúť. Úlohou súdu Spoločenstva je skúmať dotknutú prognózu Komisie s cieľom zistenia zjavne nesprávnych posúdení a teda overiť, či sa Komisia opierala o konkrétny a úplný vecný základ a či tento vecný základ podopieral jej prognózu ( 163 ).

210.

V rámci kontroly koncentrácií sa mi nezdá byť potrebné klásť latku vyššie a požadovať napríklad, aby Komisiou predpokladaný vývoj trhu bo „veľmi pravdepodobný“ alebo „osobitne pravdepodobný“, aby sa vyhovelo Súdu prvého stupňa ( 164 ). Na jednej strane by takýto zvýšený stupeň pravdepodobnosti citeľne oslabil Komisiu pri výkone je úlohy v rámci politiky hospodárskej súťaže. Komisia by totiž musela znalá veci povoľovať koncentrácie aj vtedy, ak by pravdepodobne viedli k vytvoreniu alebo posilneniu dominantného postavenia na trhu a teda mali negatívne účinky na hospodársku súťaž. Komisia by mohla zasiahnuť len v prípadoch, v ktorých by koncentrácia „veľmi pravdepodobne“ alebo „osobitne pravdepodobne“ mala takéto negatívne účinky na hospodársku súťaž. Na druhej strane takýto vysoký stupeň pravdepodobnosti by bol len ťažko zlučiteľný s mierou voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje pri posúdení komplexných hospodárskych situácií ( 165 ) a ktorej jadrom je prognóza budúceho vývoja trhu v nadväznosti na koncentráciu podnikov.

211.

A fortiori nie je dôležité vedieť, či je Komisia po skončení svojho niekoľkomesačného podrobného skúmania koncentrácie schopná pripustiť alebo vyvrátiť bez dôvodných pochybností vytvorenie alebo posilnenie kolektívneho dominantného postavenia ( 166 ). S takýmto osobitne vysokým stupňom sa možno stretnúť predovšetkým v rámci trestnoprávnych alebo podobných konaní. V konaní o kontrole koncentrácií sa tento stupeň uplatňuje výlučne vo fáze predbežného skúmania („Fáza I“), vyvažujúc tým skutočnosť, že v tejto časti konania možno koncentráciu skúmať len zbežne. „Vážne pochybnosti“ týkajúce sa zlučiteľnosti so spoločným trhom sú teda výlučne prekážkou toho, aby koncentrácia bola povolená unáhlene a nútia Komisiu, aby najskôr pristúpila k podrobnému preskúmania v rámci konania vo veci formálneho zisťovania („Fáza II“) (článok 6 ods. 1 písm. b) a písm. c) NKK) ( 167 ). Po takomto podrobnom preskúmaní sa koncentrácia musí povoliť napriek prípadným drobným pochybnostiam, za podmienky, že vytvorenie alebo posilnenie dominantného postavenia na trhu bude podľa prognózy Komisie menej pravdepodobné ako jeho neexistencia. Opačne, koncentrácia sa musí zakázať napriek prípadným drobným pochybnostiam, ak sa Komisia po podrobnom preskúmaní domnieva, že vytvorenie alebo posilnenie dominantného postavenia je pravdepodobnejšie ako jeho neexistencia.

212.

Čo sa týka právnych požiadaviek na rozhodnutia o povolení na jednej strane a na rozhodnutia o zákaze koncentrácie na strane druhej, nevidím medzi nimi žiaden rozdiel. Na rozdiel od toho, čo sa domnievajú odvolatelia, takýto rozdiel neexistuje ani pri stupni pravdepodobnosti prognózy, ktorú musí Komisia vyhotoviť, ani čo sa týka pevnosti vecného základu podopierajúceho túto prognózu.

213.

Článok 2 NKK, ktorý stanovuje všeobecný prieskumný program pre kontrolu návrhu koncentrácie Komisiou rovnako ako článok 8 NKK, ktorý vymenúva právomoci Komisie, sú úplne symetrické čo sa týka ich odsekov 2 a 3.

214.

Táto symetria v konečnom dôsledku odzrkadľuje skutočnosť, že Komisia musí v každom jednotlivom prípade nájsť spravodlivú rovnováhu medzi rovnocennými záujmami vyplývajúcimi z primárneho práva ( 168 ), konkrétne medzi záujmami účastníkov koncentrácie na jednej strane a všeobecným záujmom na ochrane hospodárskej súťaže pred narušením na strane druhej (článok 3 ods. 1 písm. g) ES) ( 169 ). Právo dotknutých podnikov na podnikanie, ako aj vlastnícke práva ich spoločníkov (články 16 a 17 Charty základných práv) v sebe totiž bezpochyby zahŕňajú právo na uskutočnenie koncentrácií podnikov; to však platí len v tej miere, pokiaľ určité podmienky či bremená, či dokonca zákaz predmetnej koncentrácie nie sú odôvodnené na účely ochrany hospodárskej súťaže pred narušením.

215.

Rozsudok Komisia/Tetra Laval, na ktorý odvolatelia odkazujú, nesvedčí proti tejto symetrii požiadaviek stanovených na rozhodnutia o povolení a zákaze. Takto stanovená požiadavka na predloženie „presvedčivých dôkazov“ (po anglicky: „convincing evidence“) ( 170 ) len núti Komisiu, aby svoju analýzu pravdepodobnosti oprela o dôveryhodný vecný základ. To navyše vyplýva aj z ďalšej časti rozsudku Komisia/Tetra Laval, v ktorej Súdny dvor charakterizoval „kvalitu“ dôkazov predložených Komisiou ako „osobitne dôležitú“, keďže „tieto dôkazy musia potvrdiť posúdenie Komisiou, podľa ktorého by v prípade neprijatia tohto rozhodnutia bol najpravdepodobnejší ekonomický vývoj, ktorý táto inštitúcia uviedla“ ( 171 ).

216.

Požiadavku „presvedčivých“ dôkazov nemožno nesprávne vykladať v tom zmysle, že latka sa posunie vyššie v prípade rozhodnutiach o zákaze ako pri rozhodnutiach o povolení. Ako to Súdny dvor totiž jasne vysvetlil v rozsudku Komisia/Tetra Laval, požiadavka „presvedčivých“ dôkazov v žiadnom prípade nepridáva „podmienku týkajúcu sa vyžadovanej úrovne dôkazov, ale len pripomína základnú funkciu dôkazov, ktorou je preukázať dôvodnosť tvrdenia alebo… rozhodnutia…“ ( 172 ).

217.

Z citovaných častí rozsudku Komisia/Tetra Laval a z výzvy zaslanej Súdnym dvorom Komisii, aby „pozorne“ postupovala pri svojej prognóze ( 173 ) nemožno vyvodiť, že na zákaz návrhu koncentrácie požiadavky sa uplatňujú prísnejšie požiadavky ako na jeho povolenie. Komisia totiž nikdy nesmie pri povoľovaní nejakej koncentrácie postupovať „nepozorne“ ani sa opierať o menej „presvedčivé“ dôkazy, ako v prípade jej zákazu. Inak by si totiž svoju hlavnú úlohu, ktorou je ochrana hospodárskej súťaže na spoločnom trhu pred narušením.

218.

Ak je ako jeho neexistencia, koncentrácia sa musí zakázať; ak je naopak vytvorenie alebo posilnenie dominantného postavenia na trhu menej pravdepodobné ako jeho neexistencia, koncentrácia sa musí povoliť. Tieto dve posúdenie pravdepodobnosti sú len dvoma stranami tej istej mince. Každé posúdenie sa musí uskutočniť pozorne a musí byť založené na vecnom základe, ktorý musí byť nie len správny a úplný, na čo sú potrebné „presvedčivé“ dôkazy, ale musí tiež podopierať závery, ktoré sa z neho vyvodzujú ( 174 ).

219.

Zo symetrie opísanej vyššie a z rovnosti dotknutých záujmov ( 175 ) vyplýva, že nariadenie o kontrole koncentrácií nepozná všeobecnú domnienku zlučiteľnosti koncentrácií so spoločným trhom. Komisia sa musí výslovne v každom jednom prípade vyjadriť k zlučiteľnosti či nezlučiteľnosti dotknutej koncentrácie so spoločným trhom ( 176 ), pričom je dotknutým podnikom výslovne zakázané uskutočniť koncentrácii pred prijatím takéhoto rozhodnutia (článok 7 ods. 1 a článok 5 NKK).

220.

Z rozsudku EDP/Komisia ( 177 ), na ktorý odvolatelia odkazujú, nevyplýva nič iné. Súd prvého stupňa v ňom jasne uvádza, že bežné pochybnosti Komisie neodôvodňujú zákaz koncentrácie, nemožno z toho však à contrario vyvodiť všeobecnú domnienku zlučiteľnosti koncentrácií so spoločným trhom. To jednoznačne vyplýva aj z pätnásteho odôvodnenia nariadenia o kontrole koncentrácií, podľa ktorého možno nanajvýš pripustiť, že so spoločným trhom sú zlučiteľné také koncentrácie, ktoré sa týkajú obmedzenej časti trhu.

221.

Výlučne v extrémne výnimočných prípadoch možno podľa mňa v nasledujúcich dvoch skupinách prípadov predpokladať zlučiteľnosť koncentrácie so spoločným trhom.

222.

Do prvej skupiny patria tie oznámené koncentrácie, o ktorých Komisia v rozpore so svojou zákonnou povinnosťou nerozhodla v stanovenej lehote. Tieto koncentrácie sa právoplatne považujú za zlučiteľné so spoločným trhom na základe článku 10 ods. 6 NKK (pozri tiež článok 7 ods. 1 a 5 NKK). Z ustanovenia článku 10 ods. 6 NKK však napriek tomu nemožno vyvodiť rozsiahlu všeobecnú domnienku zlučiteľnosti koncentrácií so spoločným trhom, a to z dôvodu výnimočnosti tohto ustanovenia a z dôvodu systematického postavenia v spojení s právnou úpravou procesných lehôt ( 178 ).

223.

Do druhej skupiny patri koncentrácie, ktorých preskúmanie Komisiou viedlo k získaniu natoľko nejasných dôkazov, že nemožno vyhotoviť spoľahlivú prognózu v súvislosti s otázkou, či tieto koncentrácie v konečnom dôsledku povedú alebo nepovedú k posilnenie dominantného postavenia na trhu. Generálny advokát Tizzano vyhradil pre tieto prípady výraz „šedá zóna“ ( 179 ). Tento pojem sa podľa mňa nesmie vykladať nesprávne v tom zmysle, že sa vzťahuje na pomerne veľký počet prípadov. Podľa mňa ide len o niekoľko hraničných, samostatných a ojedinelých prípadov, v ktorých nie je zrejmé, ani po intenzívnych štúdiách trhu, ktorá strana preváži. Len takéto prípady „non liquet“ by sa mali vyhlásiť za zlučiteľné so spoločným trhom a byť povolené na základe zásady „in dubio pro libertate“. Rozsiahlejšiu domnienku zlučiteľnosti koncentrácií so spoločným trhom však nemožno vyvodiť zo samotnej existencie tejto skupiny prípadov.

224.

Bez ohľadu na presný rozsah týchto dvoch skupín prípadov je však jasné, že toto vec nepatrí ani do jednej z nich. Komisia neporušila svoju povinnosť a nenechala uplynúť lehotu na rozhodnutie o koncentrácii a dôkazy podľa zistení Súdu prvého stupňa neboli nejasné ( 180 ). Komisia viac krát vo prvom rozhodnutí o povolení hovorila o nedostatku dôkazov na preukázanie určitých skutkových okolností ( 181 ), nikdy však neoznačila túto vec, v rozsahu, v ktorom to možno posúdiť, za hraničný prípad, v ktorom by dospelo k „non liquet“. Práve naopak na pojednávaní na Súdnom dvore tvrdila, že diskusia o hraničných prípadoch, v ktorých by dôkazy neboli jasné, je výlučne hypotetickou diskusiou ( 182 ).

225.

V konečnom dôsledku je teda potrebné zamietnuť argumentáciu odvolateľov, podľa ktorej nariadenie o kontrole koncentrácií spočíva na asymetrii požiadaviek stanovených na rozhodnutia o povolení a na rozhodnutia o zákaze koncentrácií, ako aj na všeobecnej domnienke zlučiteľnosti koncentrácií so spoločným trhom. Taktiež nemožno pripustiť, že by táto vec patrila do jednej zo skupín prípadov, v ktorých by výnimočne existovala domnienka zlučiteľnosti koncentrácie so spoločným trhom.

226.

Ostáva overiť, či Súd prvého stupňa v prejednávanej veci stanovil správne požiadavky na dôkazy vo vzťahu k zisteniam Komisie týkajúcim sa transparentnosti trhu.

227.

Odvolatelia z toho usudzujú, že Súd prvého stupňa nemal právo vyžadovať od Komisie, aby predložila pozitívny dôkaz o netransparentnosti trhu; Súd prvého stupňa sa mal naopak uspokojiť s preskúmaním, či Komisia disponovala dostatkom dôkazov o transparentnosti trhu ( 183 ) v čase prijatia prvého rozhodnutie o povolení. Táto argumentácia jasne spočíva na myšlienke, že požiadavky na dôkazy by mali byť pri povolení koncentrácie nižšie ako pri jej zakázaní.

228.

Táto argumentácia ma nepresvedčila, a to z dvoch dôvodov.

229.

Zo symetrie požiadaviek na dôkazy v prípade rozhodnutí o povolení a zákaze koncentrácií ( 184 ) vyplýva, že nemôžu existovať rozdiely v závislosti od toho, či Komisia skúma transparentnosť trhu s cieľom prípadného povolenia alebo s cieľom prípadného zákazu koncentrácie. Negatívne zistenie, že trh nie je dostatočne transparentný, aby umožnil kolektívne dominantné postavenie vedie k rovnakému výsledku a vyžaduje si rovnaké vyšetrovacie úsilie ako pozitívne zistenie, že uvedený trh je taký netransparentný, že vylučuje pripustenie kolektívneho dominantného postavenia. Obe zistenia sú dvoma stranami jednej mince. Obe odôvodňujú vylúčenie nebezpečenstva vzniku alebo posilnenia kolektívneho dominantného postavenia pod podmienkou, že skutkové okolnosti, z ktorých vychádzajú tieto zistenia sú správne, úplné a podopierajú závery, ktoré sú z nich vyvodené.

230.

Na druhej strane kritika odvolateľov v súvislosti s požiadavkami Súdu prvého stupňa na dôkazy zdá sa mi spočíva na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku. Ak sa totiž na vec pozrieme bližšie, Súd prvého stupňa Komisii vôbec nevytýka, že nesplnila požiadavky na dôkazy pri svojom posúdení koncentrácie au vzhľadom na právo hospodárskej súťaže. Súd prvého stupňa sa naopak sám pri skúmaní prvého rozhodnutia o povolení sústredí na zistenia Komisie, podľa ktorých „trh nie je dostatočne transparentný na to, aby umožnil kolektívne dominantné postavenie“ ( 185 ). Súd prvého stupňa teda dokonca preskúmal, ako to vyžadujú odvolatelia, či skutočne neexistovali dostačujúce dôkazy o uvádzanej transparentnosti trhu.

231.

Zjavne nesprávne posúdenie zistené Súdom prvého stupňa nespočívalo v skutočnosti, že sa nepredložil pozitívny dôkaz netransparentnosti trhu, ale skôr v skutočnosti, že sa v prvom rozhodnutí o povolení nezohľadnili všetky relevantné okolnosti a že zohľadnené skutočnosti nepodopierali závery, ktoré z Komisia vyvodila ( 186 ).

232.

Druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu je teda nedôvodná. To platí aj pre úvahy obsiahnuté v bodoch 98 až 100 a 102 odvolania, ktoré sa prekrývajú s druhou časťou tretieho odvolacieho dôvodu.

233.

Štvrtým odvolacím dôvodom odvolatelia vytýkajú Súdu prvého stupňa, že neprimerane rozšíril rozsah súdneho preskúmania rozhodnutia Komisie, pričom nerešpektoval mieru voľnej úvahy Komisie a tým, že viac krát nahradil svojim posúdením skutkových okolností a dôkazov posúdenie Komisie, sa dopustil zjavne nesprávnych posúdení a skreslení dôkazov ( 187 ).

234.

Kým Komisia podporuje tento žalobný dôvod, Impala bráni napadnutý rozsudok.

235.

Odvolatelia odkazujú na nasledujúce príklady, vyplývajúce z napadnutého rozsudku, ako na dôkazy svojej výhrady, podľa ktorej Súd prvého stupňa nerešpektoval mieru voľnej úvahy Komisie a viac krát nahradil svojim posúdením skutkových okolností a dôkazov posúdenie Komisie:

236.

Ako sa už uviedlo ( 197 ), Komisia disponuje pri skúmaní koncentrácií mierou voľnej úvahy, ktorá je nezanedbateľná pre posúdenie komplexných hospodárskych situácií. Podľa ustálenej judikatúry, preskúmanie súdom Spoločenstva sa musí v tomto ohľade obmedziť na overenie, či boli dodržané procesné pravidlá a povinnosť odôvodnenia, či boli skutkové okolnosti správne zistené a či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu alebo zneužitiu právomoci ( 198 ).

237.

Kritikou častí napadnutého rozsudku citovaných v bode 235 vyššie odvolatelia v konečnom dôsledku predkladajú otázku, aké hranice vymedzuje voľná úvaha Komisie súdnemu preskúmaniu jej rozhodnutí o kontrole koncentrácií v súvislosti s možným zjavne nesprávnym posúdením ( 199 ).

238.

Súdny dvor nedávno v tejto súvislosti v rozsudku Komisia/Tetra Laval uviedol:

„Aj keď Súdny dvor uznáva, že Komisia má v ekonomických záležitostiach priestor pre voľnú úvahu, nevyplýva z toho, že sudca Spoločenstva sa musí zdržať posúdenia výkladu údajov ekonomickej povahy Komisiou. Sudca Spoločenstva musí totiž nielen preveriť vecnú presnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a súladnosť, ale aj preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú súhrn podstatných údajov, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé opodstatniť závery, ktoré sa z nich vyvodili.“ ( 200 ).

239.

Vzhľadom na toto kritérium preskúmania by bolo chybou predpokladať, že by miera voľnej úvahy Komisie od začiatku bránila súdu Spoločenstva v akomkoľvek voľnom posúdení dôkazov. Takéto vlastné posúdenie súdu Spoločenstva je práve naopak nevyhnutné, ak ide o určenie, či sú skutkové okolnosti, z ktorých vychádza rozhodnutie Komisie, správne, spoľahlivé, koherentné a úplné a či tieto skutočnosti podopierali závery, ktoré z nich Komisia vyvodila. Súd Spoločenstva by totiž inak nemohol účinne posúdiť, či Komisia rešpektovala hranice voľnej úvahy, ktorá jej je priznaná, alebo či sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia ( 201 ).

240.

Súd prvého stupňa prekračuje hranice súdneho preskúmania rozhodnutia Komisie v rámci kontroly koncentrácií len vtedy, ak skutočnosti alebo dôkazy naznačujú, že možno obhájiť viacero posúdení, pričom Komisia si vybrala jedno posúdenie a Súd prvého stupňa tým, že si vybral svoje, nahradil týmto svojím posúdení posúdenie Komisie.

241.

Ak sa v tejto optike budú skúmať príklady z napadnutého rozsudku, ktoré uviedli odvolatelia, zdá sa, že Súd prvého stupňa s určitosťou pristúpil k vlastnému posúdeniu skutkových okolností a dôkazov, úplne pritom však rešpektoval hranice súdnej kontroly rozhodnutia Komisie prijatého v rámci kontroly koncentrácií.

242.

Na jednej strane nemožno Súd prvého stupňa po právnej stránky kritizovať za to, že kontroloval skutkové zistenia Komisie s cieľom overiť či a v akom rozsahu tieto skutočnosti obsahovali indície svedčiace pre alebo proti transparentnosti trhu. Zistenia obsiahnuté v bodoch 299, 307, 317, 347, 354 a 361 napadnutého rozsudku, ktoré odvolatelia kritizujú, ako napríklad tvrdenie, že „tri faktory… uvedené v rozhodnutí umožňujú vytvorenie veľkej transparentnosti cien“ (bod 347), boli teda v súlade s právom.

243.

Na druhej strane si Súd prvého stupňa mohol urobiť vlastný názor na otázku, či a v akej miere skutočnosti zistené Komisiou o zľavách z cien a najmä o akciových zľavách stačili na vylúčenie existencie dostatočnej transparentnosti trhu na umožnenie kolektívneho dominantného postavenia. Zistenia Súdu prvého stupňa obsiahnuté v bodoch 402, 403, 405, 406, 419, 420, 421, 424, 436, 444, 456 a 457 napadnutého rozsudku, ktoré odvolatelia kritizujú, ako napríklad tvrdenie, že akciové zľavy predstavovali len veľmi malú časť hrubých nákupných cien albumov (bod 457), boli teda tiež v súlade s právom.

244.

Súd prvého stupňa v podstate totiž v sporných bodoch napadnutého rozsudku uplatnil kritériá rozvinuté samotným Súdnym dvorom ( 202 ) a osobitne overil, či skutočnosti, z ktorých vychádzalo prvé rozhodnutie o povolení podopierali závery Komisie, že trh nebol dostatočne transparentný na to, aby umožnil kolektívne dominantné postavenie.

245.

Súd prvého stupňa napríklad nenahradil obhájiteľné posúdenie transparentnosti trhu Komisie svojim posúdením a ani si nedovolil sám rozhodnúť o zlučiteľnosti či nezlučiteľnosti spornej koncentrácie so spoločným trhom ( 203 ). Súd prvého stupňa len dospel k zastáva názor, že závery, ku ktorým Komisia v tejto veci dospela, neboli podopreté vecným základom jej prvé rozhodnutia o povolení ( 204 ). Toto zistenie Súdu prvého stupňa je súčasťou jeho posúdenia skutkových okolností a dôkazov v rámci konania na prvom stupni a nemôže by byť ako také predmetom preskúmania v odvolacom konaní, s výnimkou otázky skreslenia skutkových okolností a dôkazov, ktorú je teraz potrebné preskúmať.

246.

Nakoniec prichádzam k záveru, že Súd prvého stupňa pri vecnom preskúmaní prvého rozhodnutia o povolení, rešpektoval mieru voľnej úvahy, ktorá prináleží Komisii.

247.

Odvolatelia navyše kritizujú, že Súd prvého stupňa skreslil dôkazy v bodoch 425, 427 a 434 napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa preskúmal v sporných pasážach názor Komisie, podľa ktorého boli akciové zľavy netransparentné.

248.

Predtým, ako sa podrobne zameriam na uvedené body napadnutého rozsudku, dovoľujem si pripomenúť prísne kritériá stanovené Súdnym dvorom v ustálenej judikatúre pre preskúmanie výhrady skreslenia dôkazov. Podľa tejto judikatúry ku skresleniu dôkazov dochádza vtedy, keď sa posúdenie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne i bez toho, aby bolo nevyhnutné skúmať nové dôkazy ( 205 ). Ide teda o to, aby sa overilo, či posúdenie dôkazov uskutočnené Súdom prvého stupňa je presvedčivé z pohľadu Súdneho dvora; v opačnom prípade by Súdny dvor nahradil svojim vlastným posúdením dôkazov posúdenie Súdu prvého stupňa, čo mu v rámci konania o odvolaní neprináleží. Pokiaľ aspoň možno obhájiť posúdenie dôkazov Súdom prvého stupňa, tak nedochádza k ich skresleniu.

249.

Súdny dvor uskutočňuje preskúmanie výlučne na základe spisových písomností ( 206 ).

250.

Súd prvého stupňa skúmal v bode 425 napadnutého rozsudku určité tabuľky predložené Komisia a konštatoval, že:

„…výpočet rozdielu medzi minimálnymi a maximálnymi zľavami na zákazníka (ktorý je podľa Komisie ekvivalentom akciovej zľavy) uskutočnený pre každého účastníka koncentrácie bol vo väčšine prípadov urobený nesprávne vo vzťahu k zľavám poskytnutým druhým účastníkom koncentrácie, hoci sa tento výpočet, tak ako vysvetľuje samotná Komisia, mal urobiť na základe rozdielu medzi minimálnymi a maximálnymi zľavami poskytovanými jedným a tým istým účastníkom jeho rôznym zákazníkom.“

251.

Podľa odvolateľov došlo k skresleniu dôkazov. Komisia totiž na konaní pred Súdom prvého stupňa vyhlásila, že rozdiel medzi minimálnymi a maximálnymi zľavami vypočítala podľa zliav na faktúre, ktoré poskytol jeden z účastníkov koncentrácie tomu istému zákazníkov na každý z jeho dvadsiatich najlepších albumov. To vyplýva z bodov 19 až 22 vyjadrenia Komisie z 21. septembra 2005 ( 207 ) a tiež z prílohy E.2 k tomuto vyjadreniu.

252.

Na účely účinného preskúmania výhrady skreslenia dôkazov treba najskôr určiť konkrétne tabuľky, na ktoré Súd prvého stupňa odkazuje v bode 425 napadnutého rozsudku. Záväzná anglická jazyková verzia rozsudku je v tomto ohľade bohužiaľ veľmi nepresná. Aj tak však z bodu 425 tejto anglickej jazykovej verzie vyplýva, že Súd prvého stupňa odkazuje na tabuľky, ktoré by mali preukazovať „najvyššie akciové zľavy poskytované Sony a BMG na ich najpredávanejšie albumy“ ( 208 ), v ktorých sa rozdiel medzi minimálnymi a maximálnymi zľavami vypočítava pre každého zákazníka zvlášť.

253.

Francúzka verzia napadnutého rozsudku je v tomto ohľade presnejšia. Hoci nie je v tejto veci záväznou, táto jazyková verzia, v ktorej bol napadnutý rozsudok navrhnutý a prejednaný, môže poskytnúť doplňujúce indície o tom, na čo sa chcel Súd prvého stupňa v skutočnosti odvolať odkazom v bode 425, a síce na „tabuľky prílohy E 4.2“ ( 209 ). V spise na titulnej strane prílohy E.4.2 sa skutočne tiež nachádza nadpis, ktorý sa silne podobá na úvod bodu 425 napadnutého rozsudku ( 210 ), v tabuľkách prílohy E.4.2 je uvedený rozdiel medzi minimálnymi a maximálnymi zľavami na zákazníka spomínaný v bode 425.

254.

Vychádzam teda zo zásady, že bod 425 napadnutého rozsudku odkazuje na tabuľky prílohy E.4.2. Z tejto prílohy však nemožno vyvodiť nič, čo by potvrdzovalo zjavne nesprávne posúdenie v rámci vyhlásení Súdu prvého stupňa v bode 425. Tabuľky reprodukované v tejto prílohe totiž neobsahujú, s výnimkou názvu na titulnej strane prílohy, žiadny vysvetľujúci údaj, ale aj letmý pohľad na prvú a druhú tabuľku prílohy E.4.2 ukazuje, že kritika Súd prvého stupňa odôvodnená: pri výpočte rozdielu medzi minimálnymi a maximálnymi zľavami na zákazníka boli niekedy skutočne zmiešané údaje Bertelsmann a Sony; ľudovo možno povedať, že sa porovnávali jablká s hruškami ( 211 ).

255.

Ani z tvrdení Komisie uvedených v bodoch 19 až 22 jej vyjadrenia z 21. septembra 2005 nevyplýva, že by Súd prvého stupňa zjavne nesprávne vykladal tabuľky prílohy E.4.2. Tieto tvrdenia Komisie sa totiž už na základe svojho znenia vzťahujú len na prílohy B.6, B.8 a E.2. V týchto častiach vyjadrenia Komisie citovaných odvolateľmi sa však nenachádza žiadne vysvetlenie týkajúce sa tabuliek prílohy E.4.2, ktoré sú tu sporné.

256.

Za týchto okolností sa domnievam, že výhrada skreslenia dôkazov je v súvislosti s bodom 425 napadnutého rozsudku nedôvodná.

257.

Súd prvého stupňa v bode 427 napadnutého rozsudku uvádza:

„V každom prípade za predpokladu, že by rôzne tabuľky, ktoré boli vyhotovené účastníkmi koncentrácie a predložené Komisiou, skutočne mohli preukázať údajné väčšie či menšie výkyvy, pravdou ostáva, ako správne poznamenáva žalobca, že tieto výkyvy majú pochybnú relevanciu, pretože… ukazujú len rozpätie bez toho, aby analyzovali vážené priemery a výkyvy vo vzťahu k priemerným hodnotám…“

258.

Mnohé údaje v tabuľkách a grafoch, ktoré Komisia predložila Súdu prvého stupňa vo svojom vyjadrení k žalobe z 11. februára 2005 podľa odvolateľov naopak vychádzajú z vážených priemerov. V tejto súvislosti odkazujú na prílohy B.4, B.8, B.9, B.10 a B.13, ako aj na doplňujúce vysvetlenia Komisie v jej vyjadrení na prvom stupni zo14. marca 2007.

259.

V tomto ohľade treba uviesť, že Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku jasne rozlišuje medzi tabuľkami a grafmi ( 212 ). V bode 427 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa výslovne odkazuje na rôzne tabuľky predložené Komisiou. Skôr som preto očakávala, že odvolatelia na účely podopretia ich výhrady o skreslení dôkazov odkážu na časti spisu obsahujúce tabuľky. Po preskúmaní príloh B.4, B.8, B.9, B.10 a B.13 však musím konštatovať, že sa tam síce nachádza určitý počet grafov, nie však žiadne tabuľky citované v uvedených prílohách. Za týchto okolností môžu citované prílohy rovnako málo preukázať údajné skreslenie dôkazov ako vysvetlenia Komisie k týmto prílohám.

260.

Zdá sa byť pravdepodobnejšie, že Súd prvého stupňa v bode 427 odkázal na tabuľky uvedené v prílohách B.6 a B.7, týkajúce sa zliav na faktúru („invoice discounts“), v ktorých sa navyše nachádzajú „rozpätia“ spomínané Súdom prvého stupňa. Odvolatelia sa však v tomto ohľade vôbec nevyjadrujú.

261.

Za týchto okolností sa domnievam, že výhrada založená na skreslení dôkazov je nedôvodní, čo sa týka bodu 427 napadnutého rozsudku.

262.

Súd prvého stupňa skúma v bodoch 431 až 434 napadnutého rozsudku otázku, či čisté predajné ceny pre maloobchodníkov možno určiť „obráteným uvažovaním“ (metóda „reverse engineering“) na základe rôznych maloobchodných predajných cien. Dôvodom tejto otázky je tvrdenie Impala na prvom stupni, že marže maloobchodníkov sú vo všeobecnosti transparentné a sú veľmi dobre známe ( 213 ).

263.

V bode 434 napadnutého rozsudku sa okrem iného uvádza:

„štúdia vyhotovená ekonómami účastníkov koncentrácie… Hoci je určite pravdepodobné, že rôzne druhy maloobchodníkov (supermarkety, nezávislí, reťazce špecializovaných predajní, atď.) uplatňujú politiku rozdielnych marží a že v každej kategórii subjektov, ba dokonca u každého jednotlivého subjektu existujú rozdiely podľa druhu albumu a stupňa jeho úspechu, je na druhej strane málo pravdepodobné a štúdia neobsahuje v tomto ohľade žiadne údaje, že by maloobchodník uplatňoval rozdielnu politiku predaja pri tom istom druhu albumov. …“

264.

Odvolatelia kritizujú, že Súd prvého stupňa ignoroval štúdiu uskutočnenú ich ekonomickými expertmi, ktorú predložili Komisii v prílohe B.17 ( 214 ), najmä čo sa týka jej časti 2. Táto časť obsahovala podrobné hospodárske údaje, z ktorých by sa dala vyvodiť nesprávnosť predpokladu Súdu prvého stupňa, že maloobchodníci uplatňovali jednotnú politiku marží.

265.

Toto tvrdenie ma nepresvedčilo. Stačí prečítať tu sporný bod 434 napadnutého rozsudku, aby sa konštatovalo, že Súd prvého stupňa nijako neignoroval uvedenú štúdiu, ba právne naopak ju preskúmal.

266.

Čo sa týka teraz obsahu štúdie, je síce pravda, že jej časť 2 skúma maržovú politiku maloobchodníkov a najmä otázku, či maloobchodníci uplatňujú jednotné marže („standard mark-ups“). Súd prvého stupňa však napriek tomu nenašiel v štúdii žiadne údaje, že „by maloobchodník uplatňoval rozdielnu politiku predaja pri tom istom druhu albumov“ ( 215 ). Po preskúmaní štúdie obsiahnutej v prílohe B.17 som v tejto súvislosti dospela k rovnakému záveru, ako Súd prvého stupňa.

267.

Za týchto okolností sa domnievam, že výhrada založená na skreslení dôkazov je v súvislosti s bodom 434 napadnutého rozsudku nedôvodná.

268.

Štvrtý odvolací dôvod je teda ako celok nedôvodný. To platí aj pre úvahy obsiahnuté v bodoch 101 a 102 odvolania, ktoré sa po vecnej stránke prekrývajú so štvrtým odvolacím dôvodom.

269.

Svojim siedmim odvolacím dôvodom odvolatelia vytýkajú Súdu prvého stupňa, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že svoj rozsudok založil na dôkazoch, o ktorých neboli informovaní, ku ktorým sa nikdy nemohli vyjadriť a ktoré neboli Komisii predložené pri prijímaní prvého rozhodnutia o povolení. Keďže takéto dôkazy nemôžu byť základom rozhodnutia Komisie, zrušenie prvého rozhodnutia o povolení by sa na nich nemalo zakladať.

270.

Hlavný bod tohto odvolacieho dôvodu tvoria vyhlásenia Súdu prvého stupňa o transparentnosti cien a najmä o možnosti, čo je predmetom sporu, kontroly maloobchodného trhu veľkými spoločnosťami pomocou týždenných kontrolných správ vyhotovených ich obchodnými zástupcami ( 216 ). Súd prvého stupňa najskôr zdôrazňuje zistenie Komisie, podľa ktorého existoval u Bertelsmann a Sony systém týždenných správ, ktoré obsahovali tiež informácie o konkurentoch ( 217 ). Vo svojom rozsudku však Súd prvého stupňa na doplnenie v tejto súvislosti odkazuje tiež na niektoré dokumenty predložené Impala, ktoré boli kvalifikované ako dôverné ( 218 ).

271.

Keďže odvolatelia okrem iného kritizujú, že sa k týmto dokumentom nemohli pred Súdom prvého stupňa vyjadriť, treba najskôr preskúmať prípadné porušenie zásady kontradiktórneho konania pred Súdom prvého stupňa.

272.

Je nesporné, že súdne rozhodnutie nemôže spočívať na skutkových okolnostiach a dokumentoch, k ktorými sa účastníci konania, alebo jeden z nich, nemohli oboznámiť a ku ktorým sa následne ani nemohli vyjadriť ( 219 ). V tejto veci však odvolatelia neboli v prvostupňovom konaní účastníkmi konania, ale len vedľajšími účastníkmi konania na podporu Komisie. Ako takí teda majú slabšie postavenie v konaní, ako žalovaní.

273.

V článku 116 ods. 2 druhej vete rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa sa výslovne stanovuje, že na žiadosť niektorého účastníka konania nemusí predseda poskytnúť tajné alebo dôverné písomnosti vedľajšiemu účastníkovi, čo sa vo veciach týkajúcich sa hospodárskej súťaže stáva často ( 220 ). Hodnotenie dôkazov najmä vo veciach týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže charakterizuje skutočnosť, že posudzované dokumenty často obsahujú obchodné tajomstvo alebo iné informácie, ktoré nemožno zverejniť, prípadne je možné ich zverejniť len s veľkými obmedzeniami ( 221 ). Už v štruktúre rokovacieho poriadku je zakotvené, že Súd prvého stupňa môže prípadne založiť svoj rozsudok na dôkazoch, ktoré nie sú prístupné navrhovateľom (pozri v tomto ohľade tiež článok 67 ods. 3 prvá veta rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa a článok 287 CE).

274.

Dôverné zaobchádzanie s písomnosťami predloženými Impala je teda na rozdiel od toho, ako by sa to mohlo na prvý pohľad javiť, skôr otázkou rešpektovania práv účastníkov koncentrácie na obhajobu v rámci správneho konania, ako problém kontradiktórnosti konania pred Súdom prvého stupňa.

275.

Odvolatelia správne tvrdia, že Súd prvého stupňa sa na účely zrušenia prvého rozhodnutia o povolení nemal opierať o sporné dokumenty predložené Impala, keďže ani Komisia ich nemala použiť z dôvodu ich dôvernej povahy. Ak Súd prvého stupňa považuje určité písomnosti za natoľko dôverné, že úplne skrýva ich obsah pred účastníkmi koncentrácii ( 222 ), nemožno ani rozumne očakávať, že by sa Komisia o ne opierala v rámci správneho konania v snahe odôvodniť prípadné rozhodnutie o zákaze koncentrácie alebo aspoň s cieľom vyvrátiť určité tvrdenia účastníkov koncentrácie.

276.

Za týchto okolností sa teda Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že sa pri zrušení prvého rozhodnutia o povolení opieral o dôverné dokumenty predložené.

277.

Toto nesprávne právne posúdenie však nevedie k zrušeniu napadnutého rozsudku. Na vyhlásenia Súdu prvého stupňa existovali totiž aj iné dôvody, ktoré nemali nič spoločné s dôvernými dokumentmi preloženými Impala. Odkazy na tieto dokumenty sú teda v konečnom dôsledku len jedným z mnohých faktorov, z ktorých podľa zastáva názor Súdu prvého stupňa vyplýva, že „už silná transparentnosť… ešte narástla“ ( 223 ). Z toho vyplýva, že ak by aj Súd prvého stupňa vzhľadom na práva na obranu nezohľadnil dôverné dokumenty predložené Impala, nijako by to neoslabilo dôvodnosť záverov vyvodených v napadnutom rozsudku ( 224 ).

278.

Siedmy odvolací dôvod je teda tiež nedôvodný.

279.

Odvolanie ako celok sa teda musí zamietnuť.

280.

Vyjadrenie Komisie k odvolaniu obsahuje na svojom konci osobitnú časť obsahujúcu „doplňujúce poznámky“ ( 225 ) k „hlavným dôvodom“ prvého rozhodnutia o povolení.

281.

Komisia v nich uvádza, že Súd prvého stupňa nesprávne v bodoch 474 a 476 napadnutého rozsudku kvalifikoval jej zistenia týkajúce sa odvetných opatrení ( 226 ) ako základný dôvod prvého rozhodnutia o povolení. Ak by sa totiž malo v tomto konaní ukázať, že zistenia Komisie o nedostatku transparentnosti trhu neboli z právneho hľadiska nesprávne, na rozdiel od toho, čo sa domnieva Súd prvého stupňa, prvé rozhodnutie o povolení by sa muselo zachovať nezávisle od skutočnosti, či obsahuje alebo neobsahuje nesprávne právne posúdenia v súvislosti s odvetnými opatreniami.

282.

Impala pochopila tieto úvahy Komisie ako vzájomné odvolanie a odpovedala na ne osobitným vyjadrením s odkazom na článok 117 ods. 2 rokovacieho poriadku. Ďalšie vyjadrenia v tejto súvislosti boli podané na základe súhlasu predsedu Súdneho dvora.

283.

To však samé osebe neznamená, že sa v tejto veci Súdneho dvora už konečným spôsobom konštatovalo podanie vzájomného opravného prostriedku. Kvalifikácia tvrdenia ako vzájomného opravného prostriedku na základe článku 117 ods. 2 rokovacieho poriadku predpokladá, že ide dosiahnutie úplného alebo čiastočného zrušenia napadnutého rozsudku z dôvodu, ktorý sa v odvolaní neuplatnil. Na preukázanie, či ide o takýto prípad, treba preskúmať znenie, cieľ a kontext dotknutej časti vyjadrenia Komisie k odvolaniu.

284.

V tomto ohľade treba zdôrazniť, že Komisia nijako nepoužíva vo svojom vyjadrení pojem „vzájomné odvolanie“. Názov „doplňujúce poznámky“ naopak navráva, že ide o doplňujúce úvahy, ktoré slúžia výlučne pre lepšie pochopoenie vecnej argumentácie Komisie vo vyjadrení k odvolaniu Bertelsmann a Sony. Jej „doplňujúce poznámky“ slúžia výlučne na zdôraznenie dôsledkov (prípadného čiastočného) zrušenia napadnutého rozsudku na návrh Bertelsmann a Sony na zachovanie platnosti prvého rozhodnutia o povolení ( 227 ).

285.

Komisia samotná sa v rámci konania jasne vyjadrila, že svojimi „doplňujúcimi poznámkami“ vôbec nezamýšľala podať vzájomné odvolanie a okrem iného výslovne odmietla myšlienku, že by mala znášať prípadné trovy konania; navyše zdôraznila, že jej „doplňujúce poznámky“ nemali samostatný význam, ale sa stávali relevantnými až za predpokladu (prípadne čiastočného) úspechu odvolania podaného Bertelsmann a Sony ( 228 ).

286.

Za týchto okolností treba vychádzať zo zásady, že „doplňujúce poznámky“ Komisie nie sú vzájomným odvolaním a že osobitné rozhodnutie Súdneho dvora v tomto ohľade by bolo nepotrebné, respektívne ultra petita.

287.

Ak sa odvolanie v súlade s mojimi návrhmi v tejto veci zamietne, Súdny dvor rozhodne o trovách konania (článok 122 ods. 1 rokovacieho poriadku), pričom podrobnosti vyplývajú z článku 69 v spojení s článkom 118 rokovacieho poriadku.

288.

Na základe článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku, účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté; ak sú účastníkmi konania, ktorí nemali vo veci úspech, viaceré osoby, Súdny dvor rozhodne o rozdelení trov konania. Odchylne od tejto zásady môže Súdny dvor trovy podľa článku 69 ods. 3 prvého odseku rokovacieho poriadku rozdeliť medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť, že každý z účastníkov konania znáša vlastné trovy, pokiaľ mal každý z nich vo veci čiastočne úspech aj neúspech; to platí aj v prípade, keď sa odvolanie síce zamietne, ale odvolateľ mal napriek tomu úspech aspoň s časťou svojej argumentácie ( 229 ).

289.

Keďže odvolatelia Bertelsmann a Sony v konečnom dôsledku nemajú úspech so svojim odvolaním, pričom však časť ich odvolacích dôvodov napriek tomu bola dôvodná, mali by sa trovy rozdeliť. V dôsledku toho navrhujem, aby Bertelsmann a Sony znášali vlastné trovy a nahradili tri štvrtiny trov konania Impala; čo sa týka náhrady trov konania Impala, javí sa mi ako vhodné zaviazať Bertelsmann a Sony, aby tieto trovy nahradili solidárne ( 230 ). Impala by mala znášať štvrtinu svojich trov konania.

290.

Ostatní účastníci konania, ktorí podporujú odvolania so svojimi návrhmi podanými na Súdny dvor, môžu byť zaviazaní znášať vlastné trovy konania na základe analogického uplatnenia článku 69 ods. 4. Keďže Komisia a Sony BMG Music Entertainment podporovali odvolanie Bertelsmann a Sony so svojimi návrhmi a teda nakoniec neboli úspešný, javí sa byť vhodným, zaviazať každého z nich znášať vlastné trovy konania ( 231 ).

291.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol takto: