I — Úvod

II — Právny rámec

A — Právo Spoločenstva

B — Vnútroštátne právo

1. Zákonná úprava

2. Uplatniteľné kolektívne zmluvy

III — Skutkový stav, spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

IV — Konanie pred Súdnym dvorom

V — Hlavné tvrdenia účastníkov konania

VI — Právne posúdenie

A — O prvej otázke

1. Úvodné poznámky

2. Nárok na platenú ročnú dovolenku ako základné sociálne právo

3. Nárok na minimálnu dobu platenej ročnej dovolenky v práve Spoločenstva

a) Právomoc členských štátov preberať smernicu do svojho právneho poriadku

b) Úroveň ochrany zaručenej právom Spoločenstva

c) Viazanie nároku na dovolenku na podmienku práceschopnosti

i) Prenesenie zásad vytvorených judikatúrou

ii) Nesúlad so zmyslom a s cieľom článku 7 ods. 1 smernice 2003/88

— Riziko výkladu nezodpovedajúceho cieľu

— Výklad zameraný na záujmy účastníkov pracovného pomeru

iii) Porovnanie s právnou úpravou Dohovoru MOP č. 132

B — O druhej otázke

C — O tretej otázke

VII — Návrh

1.

Svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania Landesarbeitsgericht Düsseldorf žiada Súdny dvor v súlade s článkom 234 ES o výklad článku 7 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času ( 2 ) (ďalej len „smernica 2003/88“).

2.

Prejudiciálna otázka vyplynula zo sporu medzi Gerhardom Schultzom-Hoffom (žalobca) a jeho bývalým zamestnávateľom Deutsche Rentenversicherung Bund, v ktorom Landesarbeitsgericht má rozhodnúť o tom, či žalobca má po skončení pracovného pomeru voči žalovanému nárok na preplatenie nevyčerpanej dovolenky.

3.

Landesarbeitsgericht Düsseldorf sa v podstate pýta, či je zlučiteľné s článkom 7 smernice 2003/88, ak nárok pracovníka na platenú ročnú dovolenku v trvaní najmenej štyroch týždňov zanikne na konci roka, za ktorý sa dovolenka priznáva, najneskôr však uplynutím obdobia na prenesenie dovolenky, a ak sa za dovolenku pri skončení pracovného pomeru neposkytuje peňažná náhrada v prípade, že pracovník sa následne stane práceneschopným až do skončenia obdobia na prenesenie dovolenky.

4.

Smernica 2003/88 nahradila 2. augusta 2004 smernicu Rady 93/104/ES z o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. ( 3 ) Rovnako ako jej predchodkyňa, aj táto smernica má za cieľ stanoviť určité minimálne požiadavky pre bezpečnosť a ochranu zdravia v rámci organizácie pracovného času. Článok 7 tejto smernice, ktorý bol prebratý bezo zmien, uvádza:

„Ročná dovolenka

1.   Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutia takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

2.   Namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru.“

5.

Článok 17 smernice 2003/88 stanovuje, že členské štáty sa môžu odchýliť od uplatňovania niektorých ustanovení. Článok 7 nepatrí medzi ustanovenia, od ktorých je podľa smernice 2003/88 dovolené sa odchýliť.

6.

Bundesurlaubsgesetz (spolkový zákon o dovolenke, ďalej len „BUrlG“) z 8. januára 1963 v platnom znení zo okrem iného stanovuje:

„§ 1 Nárok na dovolenku

Každý pracovník má za každý kalendárny rok nárok na platenú dovolenku na zotavenie.

…

§ 3 Doba trvania dovolenky

1.   Dovolenka za každý rok predstavuje minimálne 24 pracovných dní.

…

§ 7 Doba čerpania dovolenky, možnosť prenesenia dovolenky a preplatenie dovolenky

1.   Pri stanovení obdobia čerpania dovolenky je potrebné zohľadňovať predstavy pracovníka okrem prípadu, že ich nemožno zohľadniť z dôvodu, že sú v rozpore s naliehavými prevádzkovými potrebami alebo plánmi na dovolenku ostatných pracovníkov, ktorí zo sociálneho hľadiska majú prednosť.

…

3.   Dovolenka musí byť poskytnutá a čerpaná v bežnom kalendárnom roku. Preniesť dovolenku do nasledujúceho kalendárneho roka je dovolené iba vtedy, ak to odôvodňujú naliehavé prevádzkové dôvody alebo dôvody spočívajúce v osobe pracovníka. V prípade prenesenia musí byť dovolenka poskytnutá a čerpaná v prvých troch mesiacoch nasledujúceho kalendárneho roka.

4.   Ak v dôsledku skončenia pracovného pomeru nie je možné poskytnúť dovolenku čiastočne alebo v celom rozsahu, dovolenka sa musí preplatiť.“

7.

§ 13 BUrlG stanovuje, že od predchádzajúcich ustanovení, medzi nimi aj od § 7 ods. 3 BUrlG, sa možno odchýliť v kolektívnych zmluvách, pokiaľ to nie je v neprospech pracovníka.

8.

Manteltarifvertrag für die Angestellten der Bundesversicherungsanstalt für Angestellte (rámcová kolektívna zmluva pracovníkov Spolkovej inštitúcie poistenia pracovníkov, ďalej len „MTAng-BfA“) stanovuje:

„§ 47Dovolenka na zotavenie

1.   Pracovník má v každom roku, za ktorý sa dovolenka priznáva, nárok na dovolenku na zotavenie s vyplatením náhrady mzdy. Rok, za ktorý sa dovolenka priznáva, zodpovedá kalendárnemu roku.

…

7.   Na dovolenku je potrebné nastúpiť najneskôr do konca roka, za ktorý sa dovolenka priznáva. Ak nie je možné na dovolenku nastúpiť do konca roka, za ktorý sa dovolenka priznáva, musí sa na ňu nastúpiť najneskôr 30. apríla nasledujúceho roku. Ak nie je možné zo služobných dôvodov, z dôvodu práceneschopnosti alebo z dôvodu ochranných dôb podľa Mutterschutzgesetz (zákon o ochrane materstva) nastúpiť na dovolenku do 30. apríla, musí sa na ňu nastúpiť najneskôr do 30. júna. Ak počas roku, za ktorý sa dovolenka priznáva, bola dovolenka za tento rok z podnetu Bundesversicherungsanstalt für Angestellte preložená na obdobie po 31. decembri tohto roku, a z dôvodu pracovnej neschopnosti nebolo možné na ňu v zmysle druhej vety nastúpiť do 30. júna, je potrebné na dovolenku nastúpiť najneskôr 30. septembra.

…

Nárok na dovolenku, ktorá nebola čerpaná v uvedených lehotách, zaniká.

…

§ 51 Preplatenie dovolenky

1.   Ak v čase výpovede pracovného pomeru ešte nie je uspokojený nárok na dovolenku, dovolenka sa poskytne a vyčerpá počas výpovednej lehoty, pokiaľ je to z prevádzkového alebo služobného hľadiska možné. Ak dovolenku nie je možné poskytnúť, alebo ak výpovedná lehota nepostačuje, dovolenka musí byť preplatená. Rovnako to platí v prípade, ak sa pracovný pomer skončí na základe dohody o rozviazaní pracovného pomeru (§ 58) alebo z dôvodu zníženej pracovnej spôsobilosti (§ 59), alebo ak je výkon zamestnania prerušený podľa § 59 ods. 1 prvého pododseku piatej vety.“

9.

Medzi účastníkmi sporu vo veci samej, ktorých pracovný pomer sa skončil 30. septembra 2005, je sporné to, či žalobca má nárok na preplatenie dovolenky za roky 2004 a 2005.

10.

Žalobca, narodený 14. januára 1949, bol od zamestnancom žalovaného, resp. jeho právnej predchodkyne. Tento pracovný pomer sa riadil MTAng-BfA. Žalobca naposledy poberal mzdu na základe zaradenia do mzdovej skupiny 11. Od roku 1985 žalobca pôsobil v pobočke v Düsseldorfe ako pracovník v teréne. Súčasťou jeho pracovných úloh bolo vykonávanie podnikových previerok a previerok inkasných stredísk; pri vykonávaní uvedenej činnosti bol odkázaný na motorové vozidlo.

11.

Žalobca bol podľa nemeckého práva uznaný za ťažko zdravotne postihnutého (GdB 60 „G“ ( 4 )) a pre ťažké poškodenie medzistavcových platničiek sa musel od roku 1995 podrobiť celkove 16 operáciám. Striedali sa obdobia práceschopnosti s obdobiami práceneschopnosti z dôvodu choroby. V roku 2004 bol žalobca práceschopný až do začiatku septembra. Od 8. septembra 2004 bol — nepretržite až do — práceneschopný z dôvodu choroby. Sústavné užívanie analgetík obsahujúcich morfín odvtedy až dodnes bráni žalobcovi viesť motorové vozidlo.

12.

Listom z 13. mája 2005 žalobca požiadal o poskytnutie dovolenky za rok 2004 od . Žalovaný túto žiadosť o dovolenku odmietol s odôvodnením, že posudkový lekár musí predtým rozhodnúť o spôsobilosti na výkon zamestnania v súlade s § 7 ods. 2 MTAng-BfA. Listom z žalobca požiadal, aby mu prostredníctvom opatrenia na opätovné zaradenie do práce bolo navrhnuté vykonávanie práce doma. Dňa žalovaný odpovedal, že hodlá najprv vyčkať do skončenia konania o priznaní dôchodku, keďže žalobca krátko predtým požiadal o priznanie dôchodku.

13.

Rozhodnutím doručeným v septembri 2005 žalovaný ako inštitúcia dôchodkového poistenia konštatoval, že žalobca má zníženú pracovnú spôsobilosť, a priznal mu časovo neobmedzený dôchodok z dôvodu invalidity so spätným účinkom od 1. marca 2005. Na základe tohto rozhodnutia sa v súlade s § 59 MTAng-BfA skončil pracovný pomer účastníkov konania k .

14.

V novembri 2005 podal žalobca na Arbeitsgericht Düsseldorf žalobu na preplatenie dovolenky za roky 2004 a 2005. Rozsudkom zo 7. marca 2006 Arbeitsgericht túto žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie na Landesarbeitsgericht Düsseldorf, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

15.

Žalobca vyčíslil svoj hrubý peňažný nárok celkovo na 14094 eur, pričom vychádzal z 35 dní dovolenky za rok a hrubej mesačnej mzdy 4362,67 eura. Žalobca uvádza, že na dovolenke, o ktorú požiadal od 1. júna 2005, sa chcel zotaviť, aby sa tak neskôr mohol zúčastniť na opatrení na opätovné zaradenie do pracovného procesu. Ďalej uvádza, že je spôsobilý vykonávať ľahkú kancelársku činnosť na čiastočný pracovný úväzok.

16.

Žalovaný namieta, že kancelárska činnosť na čiastočný pracovný úväzok, na ktorú žalobca poukazuje, nepredstavuje riadne plnenie pracovných povinností stanovených v zmluve. Práceneschopnosť žalobcu teda trvá až do dnešného dňa, takže nárok na dovolenku nebolo možné uspokojiť do konca príslušného obdobia na prenesenie dovolenky a tento nárok prepadol. Žalobca teda nemá nárok ani na preplatenie dovolenky, o ktoré žiada.

17.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že rozhodnutie v tomto spore závisí od výkladu smernice 2003/88. Z toho dôvodu sa rozhodol konanie prerušiť a Súdnemu dvoru položiť nasledujúce prejudiciálne otázky:

18.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania s dátumom 2. augusta 2006 bol doručený do kancelárie Súdneho dvora.

19.

V lehote stanovenej v článku 23 Štatútu Súdneho dvora podali písomné pripomienky žalovaný v spore vo veci samej a vlády Spolkovej republiky Nemecko, Spojeného kráľovstva a Talianskej republiky, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev.

20.

Na pojednávaní 20. novembra 2007 sa zúčastnili splnomocnení zástupcovia vlád Spolkovej republiky Nemecko, Spojeného kráľovstva, Holandského kráľovstva, ako aj Komisia a predniesli ústne pripomienky.

21.

Žalovaný uvádza, že neobmedzená možnosť prenášania nárokov na dovolenku práceschopných pracovníkov by práve odporovala ochrannému cieľu, ktorý smernica sleduje (poskytnutie minimálneho obdobia na odpočinok s cieľom ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov). Neobmedzená možnosť prenášania by v prípade práceneschopných pracovníkov dokonca mohla viesť k tomu, že zamestnávatelia by mohli byť motivovaní k skoršiemu vypovedaniu pracovného pomeru dlhodobo práceneschopných pracovníkov. V opačnom prípade by boli vystavení nebezpečenstvu, že pri skončení pracovného pomeru budú musieť preplatiť nároky na dovolenku vo veľkom rozsahu, ktoré sa prípadne mohli nazhromaždiť počas niekoľkých rokov, čo by predstavovalo závažnú ujmu pre podnikové záujmy.

22.

Nemecká vláda zastáva názor, že článok 7 ods. 1 smernice o pracovnom čase stanovuje len to, že pracovník má nárok na platenú ročnú dovolenku v trvaní najmenej štyroch týždňov. Predmetom úpravy tohto ustanovenia je iba minimálne trvanie ročnej dovolenky. Úpravu podmienok poskytnutia dovolenky, ku ktorým patrí aj zánik nároku na dovolenku, smernica prenecháva regulačnej právomoci členských štátov a výkladu vnútroštátneho práva súdmi.

23.

Pokiaľ ide o druhú prejudiciálnu otázku, nemecká vláda uvádza, že je v právomoci členských štátov a ich orgánov stanoviť, či a za akých podmienok chcú upraviť preplácanie dovolenky pri skončení pracovného pomeru.

24.

Podľa názoru britskej vlády žalobca, kým bol práceneschopný z dôvodu choroby, nevykonával prácu, a teda nepotreboval ani žiadnu „skutočnú dobu na odpočinok“, nevyhnutnú na zotavenie. Podľa názoru britskej vlády cieľom článku 7 je chrániť bezpečnosť a zdravie tých, ktorí skutočne pracujú, tým spôsobom, že im je priznaná doba na odpočinok. V prejednávanej veci by však poskytnutie dovolenky nemalo pozitívny účinok na bezpečnosť alebo zdravie pracovníka. Dovolenku by nebolo možné čerpať pred skončením pracovného pomeru. Ak by mal mať žalobca v prejednávanej veci nárok na ročnú dovolenku, bolo by potrebné položiť si otázku, za čo vlastne. Tvrdenie, že žalobca čerpá „ročnú dovolenku“ počas „pracovnej neschopnosti z dôvodu choroby“, teda nedáva žiaden zmysel.

25.

Britská vláda poukazuje na to, že odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku vyplýva z odpovede na prvú otázku. Keďže uvedený pracovník nemá nárok na ročnú dovolenku podľa článku 7 ods. 1, nemôže mu prislúchať ani nárok na preplatenie dovolenky podľa článku 7 ods. 2. Navyše podľa článku 7 ods. 2 je preplatenie dovolenky pri skončení pracovného pomeru síce prípustné, nie však povinné. Povinnosť takéhoto preplatenia preto nemôže existovať v prípade, ak osoba nepracovala pre práceneschopnosť z dôvodu dlhodobejšej choroby.

26.

Talianska vláda odkazuje na Dohovory Medzinárodnej organizácie práce č. 52 a 132 (MOP alebo ILO — skratka v angličtine), ako aj na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa výkladu článku 7 smernice. So zreteľom na zásady vytvorené Súdnym dvorom nemožno podľa názoru tejto vlády dôjsť k záveru, že nárok na skutočné poskytnutie dovolenky žalobcovi v spore vo veci samej zanikne, bez toho, aby boli spochybnené rozdielne ciele dovolenky na zotavenie a dovolenky počas pracovnej neschopnosti z dôvodu choroby.

27.

Z vyššie uvedených úvah talianska vláda vyvodzuje, že pracovník má pri skončení pracovného pomeru v každom prípade nárok na peňažnú náhradu za priznanú a nevyčerpanú dovolenku. Vnútroštátne ustanovenie, podľa ktorého by pracovníci nemali nárok na preplatenie dovolenky, ak až do konca roka, za ktorý sa dovolenka priznáva, alebo zodpovedajúceho obdobia na prenesenie dovolenky boli práceneschopnými z dôvodu choroby, sa preto nezdá byť v súlade so zásadami práva Spoločenstva.

28.

Komisia sa domnieva, že výhrada, podľa ktorej pracovník, ktorý bol neprítomný v práci z dôvodu choroby a ktorý nepracoval, nepotrebuje príslušný čas na odpočinok, nie je v súlade názorom Súdneho dvora vyjadreným v jeho judikatúre. Nárok pracovníka na ročnú dovolenku nemožno v prípade jeho práceneschopnosti z dôvodu choroby považovať za uspokojený, keďže práceneschopnosť z dôvodu choroby je dôsledkom pracovnej nespôsobilosti pracovníka a neslúži na odpočinok, odpútanie sa od práce a zotavenie, ale je určené na uzdravenie sa a na navrátenie zdravia a pracovnej spôsobilosti. Podľa názoru Komisie musia členské štáty rešpektovať hranice, ktoré im stanovuje smernica. Opatrenia členských štátov preto nemôžu ísť tak ďaleko, aby pracovníka zaväzovali čerpať ročnú dovolenku počas ohraničeného obdobia na prenesenie dovolenky v nasledujúcom roku a aby nesplnenie týchto podmienok sankcionovali okamžitým zánikom nároku na dovolenku. Zánik nároku bez nároku na náhradu je preto v rozpore s cieľom smernice.

29.

Pokiaľ ide o druhú prejudiciálnu otázku, Komisia uvádza, že argumentácia opierajúca sa o judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej možnosť poskytnúť peňažnú náhradu namiesto uspokojenia nároku na ročnú dovolenku v zásade odporuje smernici 2003/88, je a fortiori uplatniteľná aj na vnútroštátnu právnu úpravu, podľa ktorej nevyčerpanie ročnej dovolenky vedie k automatickému zániku nároku na ňu.

30.

Holandská vláda vo svojich ústnych pripomienkach spochybnila všeobecnú uplatniteľnosť smernice 2003/88 na prípady práceneschopnosti pracovníkov z dôvodu choroby s odôvodnením, že tieto prípady nie sú predmetom úpravy uvedeného prepisu. Pôsobnosť smernice 2003/88 sa obmedzuje výlučne na aktívnych pracovníkov, v dôsledku čoho sa na prejednávanú vec uplatňuje výlučne vnútroštátne právo. Rozmanitosť právnych úprav jednotlivých členských štátov však neumožňuje stanoviť nijaké všeobecne platné závery, pokiaľ ide o práva chorých pracovníkov.

31.

Prvá prejudiciálna otázka Landesarbeitsgericht Düsseldorf sa týka výkladu článku 7 ods. 1 smernice 2003/88, najmä výrazu „v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutia… ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou“. Z právneho hľadiska tento výkladový problém súvisí s otázkou, či a prípadne v akom rozsahu majú členské štáty právomoc zákonom stanoviť podmienky na zánik nároku na minimálnu dobu platenej ročnej dovolenky.

32.

Pokiaľ ide o rozdelenie zákonodarných právomocí medzi Spoločenstvo a jeho členské štáty v súvislosti so zaručením práva na platenú ročnú dovolenku, treba v prvom rade poukázať na to, že prijatím smernice 2003/88 zákonodarca Spoločenstva využil právny nástroj, ktorý podľa článku 249 ods. 3 ES vnútroštátnym orgánom síce ponecháva určitý priestor na voľnú úvahu o voľbe prostriedkov a forme prebratia, ale zároveň im stanovuje hranice, v rámci ktorých je smernica pre každý členský štát záväzná z hľadiska cieľa, ktorý má byť dosiahnutý. ( 5 ) Členské štáty majú teda pri preberaní právnej úpravy nároku na ročnú platenú dovolenku do svojich právnych poriadkov rozsiahle, avšak nie neobmedzené možnosti úpravy. ( 6 ) Pri vykonaní povinnosti prebrať ustanovenie článku 7 sú preto členské štáty vždy povinné zohľadňovať ciele smernice 2003/88.

33.

Na účely poskytnutia primeranej odpovede vnútroštátnemu súdu je podľa môjho názoru potrebné načrieť hlbšie a nárok na platenú ročnú dovolenku posúdiť tak, ako je vyjadrený v sekundárnom práve Spoločenstva, ako aj v širšom kontexte základných sociálnych práv.

34.

Pokiaľ ide o cieľ smernice 2003/88, z článku 137 ES, ktorý je právnym základom tejto smernice, a z odôvodnení č. 1, 4, 7 a 8 smernice 2003/88, ako aj zo znenia článku 1 ods. 1 tejto smernice vyplýva, že jej cieľom je stanoviť minimálne požiadavky zamerané na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov prostredníctvom aproximácie vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa pracovného času. ( 7 ) Harmonizácia organizácie pracovného času na úrovni Spoločenstva má zabezpečiť dokonalejšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov tým, že stanovuje minimálne denné, týždenné a ročné doby odpočinku a primeraných prestávok v práci, ako aj tým, že stanovuje maximálny týždenný pracovný čas. ( 8 )

35.

Pri výklade článku 7 smernice 2003/88 je však potrebné zohľadniť skutočnosť, že nárok na minimálnu dobu platenej ročnej dovolenky nebol zakotvený až smernicou o pracovnom čase, ale nezávisle od zaručenej dĺžky trvania dovolenky patrí už dlhé roky medzi základné sociálne práva uznané medzinárodným právom. ( 9 ) V medzinárodnom práve je toto základné právo vyjadrené napríklad v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ( 10 ) ktorý priznáva „každému právo na odpočinok a zotavenie, rozumné vymedzenie pracovného času a pravidelnú platenú dovolenku“. Toto právo je uznané rovnako v článku 2 ods. 3 Európskej sociálnej charty, ( 11 ) ako aj v článku 7 písm. d) Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach ( 12 ) ako právo každého človeka na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky.

36.

V rámci Medzinárodnej organizácie práce (MOP) ako špecializovanej inštitúcie Organizácie Spojených národov bolo právo na minimálnu dobu platenej ročnej dovolenky doposiaľ upravené v dvoch multilaterálnych dohovoroch, pričom Dohovorom č. 132, ( 13 ) ktorý vstúpil do platnosti 30. júna 1973, bol zmenený a doplnený dovtedy platný Dohovor č. 52. ( 14 ) Tieto dohovory obsahujú kogentné normy vo vzťahu k zmluvným štátom, ktoré sa týkajú výkonu tohto základného sociálneho práva v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov.

37.

Tieto rozmanité medzinárodné akty sa však vzájomne líšia tak z hľadiska ich obsahu úpravy, ako aj z hľadiska ich normatívneho dosahu, keďže v niektorých prípadoch ide o medzinárodné zmluvy, kým v ostatných prípadoch iba o slávnostné deklarácie bez právnej záväznosti. ( 15 ) Takisto osobná pôsobnosť je vymedzená rozlične, a teda okruh oprávnených osôb vonkoncom nie je totožný. Navyše zmluvným štátom ako adresátom týchto aktov je spravidla priznaná široká diskrečná právomoc pri ich preberaní, v dôsledku čoho sa oprávnené osoby nemôžu odvolávať bezprostredne na toto právo. Napriek tomu je zrejmé, že všetky tieto medzinárodné akty uznávajú nárok na platenú dovolenku ako súčasť základných práv pracovníkov.

38.

O to významnejšia je podľa môjho názoru skutočnosť, že zakotvením tohto nároku v Charte základných práv Európskej únie ( 16 ) bola potvrdená jeho povaha ako základného práva zrejme najkvalifikovanejším spôsobom a s konečnou platnosťou. ( 17 ) Článok 31 ods. 2 Charty totiž stanovuje, že „každý pracovník má právo na stanovenie najvyššej prípustnej dĺžky pracovného času, denný a týždenný odpočinok, ako aj každoročnú platenú dovolenku“. Toto ustanovenie, pokiaľ ide o jeho vznik, sa opiera o článok 2 ods. 3 Európskej sociálnej charty, ako aj o bod 8 Charty základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva, ( 18 ) pričom rozhodujúcim spôsobom bola zohľadnená smernica 93/104 ako predchodkyňa súčasnej smernice 2003/88, ako to vyplýva zo správy sekretariátu predsedníctva konventu. ( 19 )

39.

Článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie teda zakotvuje nárok na platenú ročnú dovolenku ako ľudské právo, ktoré prislúcha každému pracovníkovi. ( 20 ) Charte základných práv Európskej únie však podobne ako niektorým vyššie uvedeným medzinárodným právnym aktom nebol priznaný autentický normatívny dosah, a teda treba ju vnímať predovšetkým ako politickú deklaráciu. Napriek tomu sa domnievam, že by bolo nesprávne odoprieť Charte akúkoľvek relevanciu pri výklade práva Spoločenstva. ( 21 ) Bez ohľadu na otázku konečného právneho statusu Charty v právnom systéme Európskej únie, ktorou bude potrebné sa ešte v budúcnosti zaoberať, už v súčasnosti predstavuje Charta základných práv Európskej únie konkretizáciu spoločných európskych základných hodnôt. ( 22 )

40.

Navyše Charta vo veľkej miere odráža spoločné ústavné tradície členských štátov. Na základe vlastných poznatkov usudzujem, že tieto závery možno bez problémov preniesť aj na právo na minimálnu dobu platenej ročnej dovolenky, keďže článok 31 ods. 2 Charty čerpá z ústav viacerých členských štátov. ( 23 ) Možno teda úplne súhlasiť s tým, že v spore o povahe a dosahu základného práva, akým je predmetný spor, je pri výklade článku 7 smernice 2003/88 potrebné zohľadniť základnú myšlienku článku 31 ods. 2 Charty. ( 24 )

41.

Súdny dvor uznal dosah práva na platenú ročnú dovolenku a konštatoval, že „nárok každého pracovníka na platenú ročnú dovolenku treba považovať za mimoriadne významnú zásadu sociálneho práva Spoločenstva, od ktorej sa nemožno odchýliť, a ktorú príslušné vnútroštátne orgány môžu uplatňovať len v rozsahu, ktorý smernica 93/104 výslovne vymedzuje“. ( 25 ) Ustanovenia článku 7 smernice 2003/88 sú formulované ako pravidlo stanovujúce, že pracovník musí mať nárok na skutočný odpočinok, aby tak bola zabezpečená účinná ochrana jeho bezpečnosti a zdravia. ( 26 )

42.

Aby bolo možné dosiahnuť ciele smernice, treba podľa judikatúry vychádzať z toho, že oblasť chránená článkom 7 ods. 1 smernice 2003/88 je z časového hľadiska široká, a teda nasledujúce úvahy platia rovnako pre dovolenku, ktorá nie je čerpaná v bežnom roku, ale je čerpaná neskôr. Súdny dvor v tejto súvislosti totiž konštatoval, že hoci pozitívne účinky ročnej dovolenky na bezpečnosť a zdravie pracovníka sa môžu úplne prejaviť vtedy, ak sa dovolenka čerpá v roku, na ktorý bola poskytnutá, teda v bežnom roku, doba odpočinku v tejto súvislosti nestráca na svojom význame, ak ju pracovník využije v neskoršom období. Keďže dovolenka môže prispieť k bezpečnosti a zdraviu pracovníka aj vtedy, ak sa čerpá v nasledujúcom roku, aj v tomto prípade spadá do pôsobnosti smernice. ( 27 )

43.

Podľa judikatúry majú členské štáty pri výkone tohto práva rozhodujúcu úlohu, keďže pri preberaní článku 7 ods. 1 smernice 2003/88 do vnútroštátneho právneho poriadku sú povinné prijať potrebné vnútroštátne vykonávacie pravidlá. ( 28 ) To zahŕňa aj stanovenie podmienok výkonu a uplatňovania nároku na platenú ročnú dovolenku, pričom členské štáty môžu voľne vymedziť konkrétne okolnosti, za ktorých pracovníci môžu využiť toto právo, ktoré im prislúcha za celú predchádzajúcu dobu zamestnania. ( 29 )

44.

Účelom odkazu na vnútroštátne právne predpisy obsiahnutého v článku 7 ods. 1 smernice 2003/88 je predovšetkým umožniť členským štátom stanoviť právny rámec, ktorý upravuje organizačné a procesné aspekty pri uplatnení nároku na dovolenku, akými sú napríklad plánovanie obdobia dovolenky, prípadná povinnosť pracovníka vopred zamestnávateľovi oznámiť, kedy chce čerpať dovolenku, požiadavka odpracovania určitého minimálneho obdobia v zamestnaní pred čerpaním dovolenky, kritéria výpočtu pomerného nároku na ročnú dovolenku, ak pracovný pomer trval kratšie ako jeden rok, atď. ( 30 ) Ide však vždy o opatrenia upravujúce podmienky uplatnenia a poskytnutia nároku na dovolenku, ktoré ako také sú smernicou 2003/88 dovolené.

45.

Zo zásady lojality voči Spoločenstvu v zmysle článku 10 ES naopak vyplýva povinnosť členských štátov Spoločenstva zdržať sa pri preberaní článku 7 ods. 1 smernice 2003/88 do vnútroštátneho práva akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s týmto cieľom. ( 31 ) To sa týka najmä prijatia opatrení, ktoré by mohli ohroziť samotnú existenciu práva na minimálnu dobu platenej ročnej dovolenky. ( 32 ) Súdny dvor v rozsudku BECTU ( 33 ) správne označil právnu úpravu členského štátu, ktorá nárok na platenú ročnú dovolenku viaže na podmienku, ktorá môže práve zabrániť vzniku tohto nároku niektorých pracovníkov, za nezlučiteľnú s právom Spoločenstva s odôvodnením, že táto právna úprava nielenže odníma subjektívne právo výslovne priznané smernicou 93/104, ale navyše je aj v rozpore s cieľom tejto smernice.

46.

Domnievam sa, že Súdny dvor sa v spomenutom rozsudku opieral o zásadu potrebného účinku práva Spoločenstva a pritom konštatoval, že členský štát, ktorý smie rozhodovať o vzniku nároku, môže uplatnenie tohto nároku sťažiť, alebo dokonca úplne zmariť tým, že jeho priznanie podmieni ťažko splniteľnými požiadavkami. Zastávam názor, že uplatnenie tohto nároku môže byť sťažené rovnako vtedy, ak členský štát je oprávnený stanoviť podmienky zániku nároku, keďže v obidvoch prípadoch ide o samotnú existenciu tohto práva.

47.

Rovnaké nebezpečenstvo existuje pri uplatňovaní nároku na platenú ročnú dovolenku, ak členskému štátu je priznané oprávnenie stanoviť okolnosti, za ktorých pracovník po uplynutí určitej lehoty tento nárok stráca. V tomto kontexte už nejde o rozhodnutie o spôsobe čerpania platenej ročnej dovolenky, ( 34 ) t. j. o spôsobe konkrétneho uplatnenia tohto práva, ale ide o vymedzenie dosahu ustanovenia práva Spoločenstva, a to článku 7 ods. 1 smernice 2003/88.

48.

Výklad tohto ustanovenia, podľa ktorého nárok na ročnú dovolenku po uplynutí určitej lehoty zaniká napriek tomu, že pracovník nemohol čerpať dovolenku v dôsledku práceneschopnosti z dôvodu choroby, totiž smeruje k vylúčeniu niektorých pracovníkov z tohto nároku v dôsledku obmedzenia osobného rozsahu ochrany. ( 35 )

49.

V dôsledku harmonizácie v tejto oblasti ochrany sociálnych práv pracovníkov, o ktorú je usilované podľa článku 137 ods. 2 písm. b) ES, ktorý je právnym základom smernice 2003/88, však právomoc určovať dosah tohto nároku už v súčasnosti prislúcha Spoločenstvu. ( 36 ) Ak by túto právomoc mali členské štáty, bolo by v praxi nemožné zabezpečiť vo všetkých členských štátoch Spoločenstva porovnateľný stupeň ochrany, a teda nemožné dosiahnuť účel harmonizácie. Z tohto dôvodu je potrebné odmietnuť tvrdenie nemeckej vlády, že zánik nároku na dovolenku patrí k podmienkam poskytovania dovolenky a podlieha regulačnej právomoci členských štátov.

50.

Ďalej považujem za dôležité pripomenúť, že sloboda členských štátov pri prijímaní vnútroštátnych vykonávacích opatrení je obmedzená skutočnosťou, že článok 137 ods. 2 písm. b) ES sa stanovením minimálnych požiadaviek snaží zaručiť určitú úroveň ochrany v práve Spoločenstva, pod ktorú členské štáty nesmú ísť. Súdny dvor v rozsudku Spojené kráľovstvo/Rada ( 37 ) vo vzťahu k pojmu „minimálne požiadavky“ v zmysle predošlého právneho základu článku 118a Zmluvy ES uviedol, že toto ustanovenie neobmedzuje činnosť Spoločenstva na najnižšieho spoločného menovateľa, a to na najnižší stupeň ochrany dosiahnutý v určitom členskom štáte. Skôr treba tento pojem chápať tak, že členské štáty môžu prekročiť prípadne vysokú úroveň ochrany, ktorý vyplýva z práva Spoločenstva.

51.

Tento výklad potvrdzuje znenie článku 136 ES, ktorý ako cieľ sociálnej politiky uvádza „zlepšenie životných a pracovných podmienok“. Tento cieľ má byť výslovne dosiahnutý „zosúladením“. ( 38 ) Aby sa dosiahol tento cieľ primárneho práva, článok 15 smernice 2003/88 splnomocňuje členské štáty na uplatňovanie alebo prijímanie opatrení, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov. V tomto smere článok 23 smernice 2003/88 vo vzťahu k úrovni ochrany pracovníkov stanovuje, že bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov pripravovať odlišné opatrenia, pokiaľ sa dodržiavajú minimálne požiadavky smernice, vykonávanie tejto smernice reálne neodôvodňuje zníženie všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom. ( 39 )

52.

Akú úroveň minimálnej ochrany stanovil zákonodarca Spoločenstva pre oblasť práva na dovolenku, možno určiť prostredníctvom smernice 2003/88. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 neobsahuje žiadne obmedzenie nároku na dovolenku. Smernica nestanovuje podmienku, že pracovník musí o dovolenku včas požiadať a skutočne ju aj vyčerpať počas určitého obdobia, konkrétne do konca roka, za ktorý sa dovolenka priznáva, prípadne do skončenia obdobia na prenesenie dovolenky, rovnako ako neupravuje ani zánik tohto nároku. Okrem toho článok 7 ods. 1 nepatrí medzi ustanovenia, od ktorých je na základe znenia článku 17 smernice 2003/88 dovolené sa odchýliť. ( 40 )

53.

Tým sa zákonodarca Spoločenstva vedome usiluje dosiahnuť vyššiu minimálnu úroveň ochrany ako Dohovor MOP č. 132. ( 41 ) Zatiaľ čo článok 9 Dohovoru MOP č. 132 stanovuje pre priznanie a čerpanie ročnej dovolenky časovú hranicu jedného roka, resp. 18 mesiacov od skončenia roka, v ktorom bol získaný nárok na dovolenku, ( 42 ) článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 takúto úpravu vonkoncom neobsahuje. To umožňuje vyvodiť záver, že ochrana, ktorú zamýšľa právo Spoločenstva zaručiť pracovníkom, je širšia ako ochrana na základe pracovnoprávnych noriem medzinárodných dohovorov. ( 43 )

54.

Výklad článku 7 ods. 1 smernice 2003/88, podľa ktorého nárok na platenú ročnú dovolenku po uplynutí určitého obdobia zanikne, ak dovolenka nie je čerpaná včas, teda nie je zlučiteľný s cieľom zákonodarcu Spoločenstva zaručiť vyššiu úroveň ochrany ako Dohovor MOP č. 132 a ani nemá právnu oporu v znení tohto ustanovenia.

55.

Napriek odlišnému názoru britskej a holandskej vlády nič nenasvedčuje tomu, že článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 podmieňuje nárok na minimálnu dobu platenej ročnej dovolenky práceschopnosťou pracovníka v roku, za ktorý sa dovolenka priznáva alebo v období na prenesenie dovolenky. Hoci možno v zásade namietať, že pracovník, ktorý bol z dôvodu choroby neprítomný v práci a nepracoval, nepotrebuje dobu na odpočinok, tento názor, ako Komisia správne uvádza, nie je v súlade so záverom Súdneho dvora, ku ktorému došiel v rozsudkoch Merino Gómez ( 44 ) a FNV. ( 45 )

56.

Vo veci Merino Gómez sa Súdny dvor zaoberal vzťahom medzi ročnou dovolenkou a materskou dovolenkou v práve Spoločenstva. Konkrétne išlo o otázku, či pracovníčka v prípadoch, keď kolektívne zmluvy uzatvorené medzi podnikom a zástupcami zamestnancov stanovujú termíny dovolenky pre všetkých pracovníkov a tieto termíny sa prekrývajú s termínom materskej dovolenky, má na základe článku 7 ods. 1 smernice 2003/88, článku 11 bodu 2 písm. a) smernice 92/85/EHS ( 46 ) a článku 5 ods. 1 smernice 76/207/EHS ( 47 ) nárok na čerpanie ročnej dovolenky v inom ako dohodnutom termíne, ktorý sa nekryje s termínom jej materskej dovolenky. Súdny dvor v tejto súvislosti uviedol, že nárok na ročnú dovolenku má iný účel ako nárok na materskú dovolenku. Účelom nároku na materskú dovolenku je jednak ochrana fyzického stavu ženy počas tehotenstva a po jeho skončení a jednak ochrana špecifického vzťahu medzi matkou a jej dieťaťom po tehotenstve a pôrode. ( 48 ) Súdny dvor preto usúdil, že pracovníčke musí byť umožnené, aby ročnú dovolenku čerpala v inom termíne ako v dobe materskej dovolenky. ( 49 )

57.

Súdny dvor v rozsudku FNV túto zásadu potvrdil a spresnil v tom zmysle, že v prípade kumulácie niekoľkých dovoleniek zaručených právom Spoločenstva môže byť prenesenie ročnej dovolenky alebo jej časti do nasledujúceho roka nevyhnutné, ( 50 ) keďže dovolenka zaručená právom Spoločenstva nesmie ukrátiť nárok na inú dovolenku zaručenú právom Spoločenstva. ( 51 )

58.

Hoci tehotenstvo, pochopiteľne, nemožno stotožňovať s chorobou, možno uviesť niekoľko dôvodov v prospech analogického použitia tejto judikatúry na vzťah medzi ročnou dovolenkou a voľnom z dôvodu choroby. Podobne ako materská dovolenka, aj voľno z dôvodu choroby má za cieľ chrániť fyzickú a psychickú integritu pracovníka tým, že oslobodením od pracovných povinností a poskytnutím doby na odpočinok mu je daná možnosť fyzicky sa zotaviť a neskôr sa opätovne začleniť do pracovného procesu. Na rozdiel od ročnej dovolenky, ktorá slúži na odpočinok, odreagovanie sa a zotavenie, práceneschopnosť z dôvodu choroby je zameraná výlučne na uzdravenie sa a liečbu, to znamená na prekonanie patologického stavu, na ktorého pôvod navyše dotknutý pracovník nemá nijaký vplyv. ( 52 )

59.

Preto treba zhodne s názorom talianskej vlády konštatovať, že s ohľadom na zásady vytvorené Súdnym dvorom nie je možné dôjsť k záveru, že nárok žalobcu v spore vo veci samej na skutočné poskytnutie dovolenky zanikne, keďže tým by bol spochybnený rozdielny účel dovolenky na zotavenie a práceneschopnosti z dôvodu choroby. Opierajúc sa o základnú myšlienku vyššie uvedenej judikatúry, by nemohlo byť dovolené, aby práceneschopnosť z dôvodu choroby ukracovala právo na platenú ročnú dovolenku, keďže v opačnom prípade by toto právo zaručené ako základné právo bolo oslabené.

60.

Okrem už vyslovených pochybností o výklade článku 7 ods. 1 smernice 2003/88, ktorý by pripúšťal stratu nároku na dovolenku po uplynutí určitej lehoty, možno ako dodatočný dôvod uviesť nezlučiteľnosť takejto právnej úpravy s cieľom smernice 2003/88, ktorým je zaručiť zlepšenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov.

61.

Pôvodný zmysel a cieľ pracovnoprávneho zákazu kumulovania nevyčerpaných dní dovolenky, ako ho doposiaľ upravovali niektoré právne poriadky členských štátov, napríklad nemecký právny poriadok, zjavne spočíva v tom, aby sa zabezpečilo, že dovolenka bude skutočne čerpaná počas bežného roka, a teda v tom, aby samotný pracovník bol v konkrétnom prípade zodpovedný za uplatnenie svojho nároku na dovolenku. Vychádzajúc z tohto konceptu, zdá sa byť zjavne logické, že pracovník bude znášať následky svojej nečinnosti alebo neskorého uplatnenia nároku v podobe straty tohto nároku. ( 53 )

62.

Treba si však uvedomiť, že namiesto pôvodného cieľa sociálnej ochrany pracovníka, ktorý sleduje táto právna úprava a ktorý ako taký je totožný s cieľom smernice 2003/88, by sa dosiahol pravý opak, ak by pracovník nemohol uplatniť svoj nárok na ročnú dovolenku z dôvodov, za ktoré nenesie zodpovednosť. K okolnostiam, za ktoré pracovník nenesie zodpovednosť, patrí jednak úmyselné nesplnenie povinnosti zamestnávateľom, ktoré je na základe takejto právnej úpravy dodatočne odmenené. Patria k nim však aj prirodzené okolnosti vyššej moci, na ktoré dotknutá osoba nemá vplyv, ako napríklad choroba.

63.

V obidvoch prípadoch sa v dôsledku straty nároku na dovolenku nielenže nedosiahne sledovaný cieľ, ale v konečnom dôsledku je pracovníkovi uložená aj vecne neodôvodnená sankcia. Takýto právny dôsledok zjavne nie je zlučiteľný so zmyslom a s cieľom smernice 2003/88. Z toho vyplýva, že článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 nemožno vykladať v tom zmysle, že práceneschopnosť pracovníka z dôvodu choroby má za následok stratu nároku na minimálnu dobu ročnej dovolenky ako zaručeného základného práva.

64.

Napriek opačnému názoru žalovaného v spore vo veci samej je výklad článku 7 ods. 1 smernice 2003/88, ktorý zohľadňuje záujmy zamestnávateľa a súčasne obmedzuje základné právo na minimálnu dobu ročnej dovolenky v menšom rozsahu ako sporná nemecká právna úprava, absolútne prípustný. Komisia správne uviedla, že sa javí ako primerané, ak členský štát stanoví podmienky, že napríklad nároky na dovolenku sa v záujme zdravia a bezpečnosti prenášajú, iba ak sa to zdá byť nevyhnutné. Rovnako by prichádzalo do úvahy motivovanie pracovníkov, aby si svoju ročnú dovolenku čerpali v primeranom období nasledujúceho roka.

65.

Konkrétna realizácia týchto opatrení na úrovni podniku je na druhej strane povinnosťou zamestnávateľa, ktorý prostredníctvom svojich rozsiahlych organizačných a koordinačných právomocí ( 54 ) môže čo možno najlepšie zosúladiť právo pracovníkov na dovolenku s konkrétnymi potrebami podniku.

66.

Proti podmieneniu nároku na dovolenku práceschopnosťou pracovníka svedčí navyše skutočnosť, že podľa jednoznačného znenia článku 5 ods. 4 Dohovoru MOP č. 132 „neprítomnosť v práci z dôvodov nezávislých na vôli konkrétneho pracovníka, ako napríklad z dôvodov choroby, úrazu alebo materstva, sa [musí] započítať do doby výkonu zamestnania“. ( 55 ) Okrem toho článok 6 ods. 2 tohto dohovoru výslovne stanovuje, že „doba práceneschopnosti z dôvodu choroby alebo úrazu sa [nesmie] započítať do stanovenej minimálnej doby ročnej dovolenky“.

67.

Týmto ustanoveniam je teda v súlade s ich cieľom potrebné rozumieť tak, že skôr uplatnená práceneschopnosť z dôvodu choroby nesmie ukrátiť nárok na minimálnu dobu platenej ročnej dovolenky. ( 56 ) Napriek tomu, že signatárske štáty, ku ktorým patrí väčšina členských štátov Európskej únie, ( 57 ) sú povinné to „zaručiť za podmienok, ktoré majú byť stanovené príslušným orgánom alebo vhodným spôsobom v tej-ktorej krajine“, právomoc členských štátov sa aj v tomto prípade obmedzuje na vydávanie vykonávacích opatrení, v dôsledku čoho im môže byť z právneho hľadiska bránené v tom, aby túto neprítomnosť v práci nepovažovali za výkon práce.

68.

Z tohto dôvodu sa normy Dohovoru MOP č. 132 čo do právnej podstaty v zásade zhodujú s normami smernice 2003/88. ( 58 ) Preto sú členské štáty povinné tieto normy vykladať a vlastné právne poriadky prispôsobiť tak, aby neprítomnosť v práci v dôsledku choroby neukrátila nárok na minimálnu dobu platenej ročnej dovolenky.

69.

Predmetom druhej prejudiciálnej otázky je normatívny dosah nároku na preplatenie dovolenky upraveného v článku 7 ods. 2 smernice 2003/88. Preplatenie dovolenky, čiže náhrada za nevyčerpanú ročnú dovolenku, nahrádza poskytnutie voľna, ak dovolenku nie je možné poskytnúť z dôvodu, že pracovný pomer bol skončený. Tento nárok predstavuje jedinú výnimku zo zásady zákazu preplácania dovolenky stanoveného v smernici, ktorý účastníkom pracovného pomeru za bežných okolností kategoricky zakazuje vyplatiť namiesto ročnej dovolenky — bez ohľadu na to, či má byť čerpaná v bežnom roku, alebo v období na prenesenie dovolenky — peňažnú náhradu.

70.

Podľa judikatúry Súdneho dvora má tento zákaz zabezpečiť, aby pracovníci za bežných okolností skutočne využili dobu odpočinku a aby tým bola zaručená účinná ochrana ich bezpečnosti a zdravia. ( 59 ) Má sa tým zabrániť zneužívaniu nároku na dovolenku zamestnávateľom, ktorý ho „odkúpi“, prípadne zrieknutiu sa tohto nároku pracovníka z výlučne finančných pohnútok. ( 60 )

71.

Článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 zdôrazňuje funkciu vyplácania náhrady mzdy počas dovolenky spočívajúcu v tom, že pracovník by sa počas tohto obdobia mal nachádzať v situácii, ktorá by mala byť, čo sa týka odmeny, porovnateľná so situáciou v dobe vykonávania práce. ( 61 ) Inými slovami povedané, požiadavka vyplácania náhrady mzdy počas dovolenky zaručuje, že pracovník si bude môcť finančne dovoliť skutočne čerpať svoju ročnú dovolenku. ( 62 ) Preplácanie dovolenky sleduje rovnaký cieľ. Peňažná náhrada má totiž pracovníkovi v zásade aj po skončení pracovného pomeru poskytnúť dobu plateného odpočinku prv, než nastúpi do nového pracovného pomeru. ( 63 ) Neposkytnutie tejto náhrady by malo preto za následok, že cieľ zotavenia pracovníka, ktorý sleduje smernica 2003/88, by nebolo možné dosiahnuť.

72.

Súdny dvor v rozsudku Robinson-Steele ( 64 ) konštatoval, že smernica 2003/88 zaobchádza s nárokom na ročnú dovolenku a s nárokom na vyplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku ako s dvoma časťami jedného nároku. Podľa môjho názoru práve táto totožná funkcia nároku na náhradu mzdy a nároku na preplatenie dovolenky podporuje záver, že s nárokom na preplatenie dovolenky sa má zaobchádzať ako s neoddeliteľnou súčasťou nároku na minimálnu dobu platenej ročnej dovolenky.

73.

V tomto smere odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku vyplýva už zo samotnej odpovede na prvú otázku. Ak totiž automatický zánik nároku na platenú ročnú dovolenku po uplynutí určitej doby, ako už bolo konštatované, je v rozpore s cieľom smernice 2003/88, potom to musí platiť rovnako aj pre nárok na preplatenie dovolenky, ktorý ako sekundárny nárok sa viaže na nárok na dovolenku.

74.

Naproti tomu nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného v spore vo veci samej, podľa ktorého vyhliadka, že pri skončení pracovného pomeru bude musieť zamestnávateľ preplatiť nároky na dovolenku veľkého rozsahu prípadne nahromadené za niekoľko rokov, ho môže podnietiť k skoršiemu vypovedaniu pracovného pomeru s dlhodobo chorým pracovníkom. Proti tomu možno totiž namietať, že práve neexistencia povinnosti zamestnávateľa preplatiť nevyčerpanú dovolenku ho môže motivovať, aby prepustil pracovníka pred poskytnutím ročnej dovolenky, keďže v opačnom prípade by bol povinný uspokojiť nárok pracovníka na minimálnu dobu platenej ročnej dovolenky podľa článku 7 ods. 1 smernice 2003/88. Aby sa predišlo zneužitiu práva výpovedí s cieľom obísť toto základné právo zaručené právnymi predpismi Spoločenstva, musí mať pracovník pri skončení pracovného pomeru v každom prípade nárok na peňažnú náhradu za získanú a nevyčerpanú dovolenku.

75.

Ani komparatívne skúmanie príslušných ustanovení Dohovoru MOP č. 132 nepripúšťa odlišný záver. Článok 11 tohto dohovoru v zásade upravuje nárok pracovníka na preplatenie dovolenky za dobu zamestnania, za ktorú mu dovolenka nebola poskytnutá. Keďže nárok na preplatenie dovolenky sa aj v tomto prípade viaže na nárok na minimálnu dobu ročnej dovolenky ako primárny nárok, je potrebné uplatniť článok 5 ods. 4 dohovoru, podľa ktorého neprítomnosť v práci z dôvodov nezávislých od vôle konkrétneho pracovníka, ako napríklad z dôvodov choroby, úrazu alebo materstva, sa musí započítať do doby výkonu zamestnania. ( 65 ) Z toho vyplýva, že práceneschopnosť z dôvodu choroby nemôže mať nepriaznivý dopad na nárok na preplatenie dovolenky.

76.

Za týchto okolností je potrebné článok 7 ods. 2 smernice 2003/88/ES vykladať tak, že pracovníci majú pri skončení pracovného pomeru v každom prípade nárok na vyplatenie peňažnej náhrady za priznanú a nevyčerpanú dovolenku.

77.

Ako už bolo povedané, z teleologického výkladu článku 7 smernice 2003/88, ( 66 ) ako aj z právnej podstaty článku 5 ods. 4 Dohovoru MOP č. 132 ( 67 ) vyplýva, že obdobie práceneschopnosti z dôvodu choroby treba posudzovať rovnako ako dobu výkonu práce, keďže ide o neprítomnosť v práci z dôvodov, ktoré nezávisia od vôle pracovníka, a teda sú odôvodnené.

78.

Všetky nároky pracovníka preto vznikajú v rovnakej dobe, čo platí aj pre nárok na platenú ročnú dovolenku, ktorá môže byť čerpaná po skončení práceneschopnosti, alebo ktorá — pri skončení pracovného pomeru — je preplácaná formou peňažnej náhrady, a to aj v prípade, ak nastala úplná práceneschopnosť pracovníka.

79.

Vznik nároku na ročnú dovolenku, resp. na preplatenie dovolenky nie je v zásade podmienený predchádzajúcim skutočným výkonom činnosti, a teda tieto nároky prislúchajú pracovníkovi aj v prípade, ak bol z dôvodu choroby neprítomný v práci počas celého roka, za ktorý sa dovolenka priznáva.

80.

Pokiaľ ide druhú časť tejto otázky, či tieto nároky vznikajú aj v prípade neospravedlnenej neprítomnosti v práci počas celého roka, za ktorý sa dovolenka priznáva, chcela by som pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry prejudiciálne konanie zavedené článkom 234 ES je prostriedkom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor týmto súdom poskytuje návod na výklad práva Spoločenstva, ktorý potrebujú pri rozhodovaní sporu, ktorý prejednávajú. ( 68 )

81.

V rámci tejto spolupráce prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu prejednávajúcemu spor a príslušnému na vydanie súdneho rozhodnutia posúdiť so zreteľom na osobitosti sporu tak potrebu prejudiciálneho konania pre vydanie jeho rozsudku, ako aj relevanciu otázok, ktoré tento súd predložil Súdnemu dvoru. Ak sa prejudiciálne otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný o nich rozhodnúť. ( 69 )

82.

Súdny dvor však rovnako rozhodol, že mu vo výnimočných prípadoch prináleží v rámci skúmania, či je príslušný, preskúmať aj okolnosti, za ktorých sa vnútroštátny súd naň obrátil s návrhom na začatie prejudiciálneho konania. Odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke vnútroštátneho súdu môže iba vtedy, ak požadovaný výklad právnych predpisov Spoločenstva nijako nesúvisí so skutkovým stavom alebo s predmetom sporu vo veci samej, ak ide o otázku hypotetickej povahy alebo ak nemá k dispozícii informácie o skutkovom a právnom stave, ktoré sú nevyhnutné pre riadne zodpovedanie otázky, ktorá mu bola predložená. ( 70 )

83.

Zásada spolupráce, v ktorej má viesť prejudiciálne konanie, totiž znamená, že vnútroštátny súd berie ohľad na úlohu zverenú Súdnemu dvoru, ktorá spočíva v prispievaní k výkonu súdnej moci v členských štátoch, nie však vo vyjadrovaní sa k všeobecným alebo hypotetickým otázkam. ( 71 )

84.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že žalobca v spore vo veci samej bol práceneschopný z dôvodu choroby nepretržite od 8. septembra 2004 do , čiže až do okamihu skončenia pracovného pomeru. Jeho neprítomnosť v práci bola preto jednoznačne ospravedlnená, a teda Súdny dvora sa druhou časťou tejto otázky, či nárok na ročnú dovolenku alebo na peňažnú náhradu vzniká aj v prípade neospravedlnenej neprítomnosti v práci, nemusí zaoberať, keďže tá nie je relevantná pre rozhodnutie v spore vo veci samej.

85.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky Landesarbeitsgericht Düsseldorf takto: