1.

Toto prejudiciálne konania sa dotýka jednak otázky, či príslušný vnútroštátny orgán v konaní o poskytnutí vývozných náhrad podľa článku 47 ods. 3 nariadenia Komisie (EHS) č. 3665/87 z 27. novembra 1987, ktorým sa stanovujú spoločné podrobné pravidlá pre uplatňovanie systému vývozných náhrad na poľnohospodárske výrobky ( 2 ) [neoficiálny preklad] (ďalej len „nariadenie č. 3665/87“) je ex offo povinný uznať za rovnocenné aj ostatné doklady, ak vývozca z dôvodov, za ktoré nenesie zodpovednosť, nemôže predložiť kontrolnú kópiu T5, a jednak otázky, či vývozca môže podať žiadosť o uznanie rovnocennosti ostatných dokladov podľa článku 47 ods. 3 tohto nariadenia tiež preventívne a implicitne.

2.

Tieto otázky týkajúce sa výkladu článku 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 boli položené v rámci sporu medzi Bonn Fleisch Ex- und Import GmbH (ďalej len „Bonn Fleisch“) a Hauptzollamt Hamburg-Jonas (ďalej len „Hauptzollamt“), ktorý prejednával Finanzgericht Hamburg, a ktorého predmetom bola jednak zákonnosť rozhodnutí o vrátení vývozných náhrad, ktoré boli vopred vyplatené, z dôvodu, že výrobky údajne neboli vyvezené z colného územia Spoločenstva do Ruska v lehote 60 dní.

3.

Nariadenie č. 3566/87, ktoré bolo zmenené a doplnené okrem iného nariadením Komisie (ES) č. 1829/94 a naposledy nariadením Komisie (ES) č. 604/98, stanovilo spoločné podrobné pravidlá pre vývoz poľnohospodárskych výrobkov, na ktoré sa poskytujú vývozné náhrady. Toto nariadenie bolo zrušené a nahradené nariadením Komisie (ES) č. 800/1999 z 15. apríla 1999, ktorým sa ustanovujú spoločné podrobné pravidlá uplatňovania vývozných náhrad za poľnohospodárske výrobky ( 3 ), ktoré sa uplatňuje od 1. júla 1999.

4.

Článok 4 ods. 1 nariadenia č. 3665/87 stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 16, je vyplatenie náhrady podmienené predložením dôkazu, že výrobky, na ktoré sa vzťahujú prijaté vývozné colné vyhlásenia, opustili colné územie Spoločenstva v nezmenenom stave do 60 dní od prijatia colného vyhlásenia.“ [neoficiálny preklad]

5.

Článok 6 ods. 1 nariadenia č. 3665/87 stanovuje:

„Ak pred opustením colného územia Spoločenstva výrobok, na ktorý sa vzťahuje prijaté colné vyhlásenie, prechádza iným územím Spoločenstva, ako je územie členského štátu vývozu, musí byť predložený dôkaz o tom, že výrobok opustil colné územie Spoločenstva vo forme riadne potvrdeného originálu kontrolnej kópie T5 podľa článku 1 nariadenia (EHS) č. 2823/87.“ [neoficiálny preklad]

6.

Článok 47 nariadenia č. 3665/87, ktorý sa nachádza v hlave 4 pod názvom „Postup pri vyplácaní náhrad“, stanovuje:

„1.   Náhrady budú vyplatené len na výslovnú žiadosť vývozcu a len členským štátom, na území ktorého bolo prijaté vývozné colné vyhlásenie.

…

2.   S výnimkou prípadov vyššej moci musia byť doklady týkajúce sa vyplatenia náhrady alebo vrátenia colnej zábezpeky predložené do 12 mesiacov odo dňa prijatia vývozného colného vyhlásenia.

3.   V prípade, ak sa kontrolná kópia T5 uvedená v článku 6 nevráti colnému úradu odoslania alebo ústrednému orgánu do troch mesiacov od jej vydania kvôli okolnostiam, za ktoré vývozca nenesie zodpovednosť, môže vývozca predložiť príslušnému orgánu odôvodnenú žiadosť, aby boli za rovnocenné považované aj ostatné doklady.

Doklady, ktoré majú byť predložené na podporu takejto žiadosti, musia obsahovať:

…

Na predloženie rovnocenného dôkazu sa uplatní odsek 4.

4.   Ak sa vývozcovi nepodarilo získať a predložiť doklady požadované podľa článku 18 v lehote stanovenej v odseku 2 aj napriek tomu, že konal náležite, môže mu byť na jeho žiadosť poskytnutá dodatočná lehota, v ktorej ich má predložiť.

5.   Žiadosť o uznanie rovnocennosti dokladov podľa odseku 3, či už doložená podpornou dokumentáciou, alebo nie, a žiadosť o dodatočnú lehotu podľa odseku 4 sa musia predložiť v lehote stanovenej v odseku 2.“ [neoficiálny preklad]

7.

Článok 54 ods. 1 prvá zarážka nariadenia č. 800/1999 však stanovuje, že nariadenie č. 3665/87 sa však bude aj naďalej uplatňovať na vývoz, na ktorý sa vzťahujú vývozné colné vyhlásenia prijaté pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia.

8.

Nemecké nariadenie o vývozných náhradách (Ausfuhrerstattungsverordnung) z 24. mája 1996 ( 4 ) (ďalej len „AEVO“), pokiaľ ide o vývozné náhrady, stanovuje nasledujúce pravidlá.

9.

§ 1 AEVO stanovuje, že AEVO sa uplatní na vykonanie právnych aktov ES, ktoré boli prijaté v rámci spoločnej organizácie trhu a obchodného režimu vývozných náhrad.

10.

Podľa § 3 ods. 1 AEVO v znení pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 800/1999 má byť ako doklad v zmysle článku 3 ods. 5 nariadenia č. 3665/87 v znení uplatniteľnom v danom čase použitý jednotný administratívny dokument vydaný spolkovým ministerstvom financií a uverejnený v Úradnom vestníku spolkového ministerstva financií (Bundesfinanzverwaltung) ako „vývozné colné vyhlásenie — doplňujúci formulár pre vývozné náhrady Spoločenstva“ (vývozné colné vyhlásenie na účely náhrad).

11.

§ 4 ods. 1 a 2 AEVO v znení pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 800/1999 znie takto:

„1.   Potvrdenie, že výrobky opustili colné územie Spoločenstva (potvrdenie o vývoze výrobkov), vydáva na účely vyplatenia náhrad výstupný colný úrad podľa článku 793 ods. 2 nariadenia Komisie (EHS) č. 2454/93 z 2. júla 1993, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (Ú. v. ES L 253, s. 1; Mim. vyd. 02/006, s. 3), vo vývoznom colnom vyhlásení pre územie, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje.

2.   V prípade vývozu výrobkov, na ktoré sa vzťahuje vývozné colné vyhlásenie prijaté v inom členskom štáte Európskej únie, potvrdenie o vývoze bude vydané príslušným výstupným colným úradom v rámci pôsobnosti tohto nariadenia na kontrolnej kópii T 5.“

12.

Finanzgericht Hamburg prejednáva spor medzi Bonn Fleisch a Hauptzollamt, ktorý sa týka zákonnosti rozhodnutí o vrátení vývozných náhrad vyplatených Bonn Fleisch.

13.

Bonn Fleisch v decembri 1997 a v januári 1998 prepustila do režimu uskladnenia v colnom sklade hovädzie mäso s cieľom jeho neskoršieho vývozu do Ruska a na základe žiadosti jej boli v súlade s rozhodnutiami z 21. a 23. januára 1998 vopred vyplatené vývozné náhrady v celkovej výške 47597,81 eura.

14.

Dňa 8. apríla 1998 Bonn Fleisch podala vývozné colné vyhlásenie na hovädzie mäso.

15.

Dňa 9. apríla 1998 na odosielateľskej železničnej stanici v Mukrane bolo na doklade o preprave vyznačené potvrdenie o odbavení. Na pojednávaní pred Súdnym dvorom Bonn Fleisch uviedla, že z listu colného úradu Mukran z 13. októbra 2000 vyplýva, že vývozné doklady boli tomuto colnému úradu riadne doručené.

16.

V bližšie neurčený deň Hauptzollamt Stralsund, pod ktorý spadá colný úrad Mukran, zaslal Hauptzollamt Hamburg-Jonas vývozné colné vyhlásenie. Toto vývozné colné vyhlásenie, nevyhnutné pre vyplatenie vývozných náhrad, sa však nepochybne nenachádza v spise Hauptzollamt. Na pojednávaní pred Súdnym dvorom bola vyslovená domnienka, že tento dokument sa stratil vinou colných úradov.

17.

Dňa 20. mája 1998 podľa údajov vyplývajúcich z ruského dokladu o dovoze bolo hovädzie mäso, ktoré Bonn Fleisch vyviezla, prepustené do voľného obehu.

18.

Dňa 13. júla 1998 Bonn Fleisch predložila Hauptzollamt doklad o preprave obsahujúci potvrdenie o odbavení z 9. apríla 1998 a ruský doklad o dovoze s dátumom 20. máj 1998.

19.

Dňa 21. júla 1998 a 18. novembra 1999 Hauptzollamt telefonicky informoval Bonn Fleisch, že vývozné colné vyhlásenie s potvrdením o vývoze nedostal.

20.

Dňa 23. júna 2000 Hauptzollamt požiadal štyrmi rozhodnutiami Bonn Fleisch o vrátenie vývozných náhrad, ktoré jej boli vopred vyplatené, vrátane 20 %-ného príplatku s odôvodnením, že Bonn Fleisch nepreukázala, že výrobky, podliehajúce náhrade, opustili colné územie Spoločenstva v stanovenej lehote 60 dní, keďže nepredložila vývozné colné vyhlásenie obsahujúce potvrdenie o vývoze. Bonn Fleisch podala proti týmto štyrom rozhodnutiam sťažnosť. Ako odôvodnenie uviedla, že vývozné colné vyhlásenie sa v rámci colnej správy internou cestou automaticky postupuje Hauptzollamt. Navyše nariadenie č. 3665/87 vývozcovi neukladá povinnosť predložiť vývozné colné vyhlásenie Hauptzollamt.

21.

V ďalšom štádiu konania o sťažnosti listom z 2. novembra 2000 Bonn Fleisch upozornila Hauptzollamt na to, že 13. júla 1998, a teda v rámci dvanásťmesačnej lehoty stanovenej článkom 47 ods. 2 nariadenia č. 3665/87, predložila doklad o preprave a doklad o dovoze. Predložením týchto dokladov bola súčasne implicitne podaná žiadosť o uznanie týchto dokladov za rovnocenné dôkazy o vývoze tovaru z colného územia Spoločenstva, ak sa colné vývozné vyhlásenie nenachádza v spise. Súčasne Bonn Fleisch podporne podala žiadosť o uznanie rovnocennosti dokladu o preprave, ako aj dokladu o dovoze, predložených 13. júla 1998.

22.

Táto žiadosť bola 13. decembra 2001 s odvolaním sa na článok 47 ods. 5 nariadenia č. 3665/87 zamietnutá ako oneskorene podaná. V odôvodnení rozhodnutia o zamietnutí sa uvádza, že žiadosť o uznanie rovnocennosti dokladov musí byť podaná výslovne a že Hauptzollamt nie je povinný ex offo uznať rovnocennosť dokladov. Proti tomuto rozhodnutiu a proti rozhodnutiam z 23. júna 2000 podala Bonn Fleisch sťažnosť, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím z 20. februára 2003. Proti tomuto rozhodnutiu o zamietnutí podala Bonn Fleisch 20. marca 2003 žalobu na Finanzgericht Hamburg.

23.

S odvolaním sa na článok 4 ods. 1 nariadenia č. 3665/87 vnútroštátny súd zastáva názor, že vývoz výrobkov do 60 dní od prijatia vývozného colného vyhlásenia je hmotno-právnou podmienkou a vývozca musí niesť dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie vývozu.

24.

V súvislosti s dôkazným bremenom vnútroštátny súd uvádza, že článok 6 nariadenia č. 3665/87 v prípade, ak výrobok, na ktorý sa vzťahujú vývozné náhrady, pred opustením colného územia Spoločenstva prechádza iným územím Spoločenstva, ako je územie členského štátu vývozu (tranzit, resp. nepriamy vývoz), požaduje predloženie dôkazu o vývoze týchto výrobkov vo forme riadne potvrdeného originálu kontrolnej kópie T5. Pokiaľ ide o priamy vývoz ako v spore vo veci samej, normotvorca Spoločenstva naproti tomu neupravil spôsob, akým má byť predložený dôkaz o vývoze výrobkov. Preto nemecký zákonodarca vyplnil túto právnu medzeru ustanovením § 4 ods. 1 AEVO, podľa ktorého potvrdenie, že výrobky opustili colné územie Spoločenstva, bude na účely vyplatenia náhrad vydané vo vývoznom colnom vyhlásení.

25.

Vnútroštátny súd ďalej poukazuje na to, že osobitosťou sporu vo veci samej je to, že Bonn Fleisch podala listom z 13. júla 1998, a teda v rámci dvojmesačnej lehoty stanovenej v článku 47 ods. 2 nariadenia č. 3665/87, doklad o preprave, ako aj ruský doklad o dovoze. Z týchto dokladov nepochybne vyplýva, že výrobky, na ktoré sa vzťahujú vývozné náhrady, opustili colné územie Spoločenstva v lehote 60 dní. Obidva doklady možno v zásade považovať za ostatné rovnocenné doklady podľa článku 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87. Vnútroštátny súd sa preto prikláňa k názoru, že uznanie rovnocennosti dokladov môže príslušný úrad za určitých podmienok skúmať aj ex offo.

26.

Podľa názoru vnútroštátneho súdu článok 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87, nachádzajúci sa v hlave 4 tohto nariadenia pod názvom „Postup pri vyplácaní náhrad“, je iba procesnou normou, nie však hmotno-právnou podmienkou zakladajúcou nárok. Z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť, že uznávanie ostatných rovnocenných dokladov ex offo má byť a limine vylúčené.

27.

Žiadosť o uznanie rovnocennosti ostatných dokladov možno podľa názoru vnútroštátneho súdu podať iba výslovne. To však podľa vnútroštátneho súdu nevylučuje, aby sa v ojedinelých prípadoch vychádzalo z implicitnej a podpornej žiadosti podanej formou predloženia ostatných rovnocenných dokladov preukazujúcich včasný vývoz výrobkov, na ktoré sa vzťahujú vývozné náhrady, z colného územie Spoločenstva, ak by z príslušných dokladov jednoznačne vyplývala zodpovedajúca vôľa vývozcu.

28.

Keďže Finanzgericht Hamburg mal pochybnosti týkajúce sa výkladu článku 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87, konanie prerušil a Súdnemu dvoru predložil dve nasledujúce prejudiciálne otázky:

29.

Bonn Fleisch sa domnieva, že na prvú prejudiciálnu otázku je potrebné odpovedať kladne. Kladná odpoveď podľa Bonn Fleisch vyplýva zo znenia a zo zmyslu a cieľa článku 47 ods. 3 nariadenia. Zo znenia tohto ustanovenia nemožno vyvodiť, že žiadosť vývozcu je jediným spôsobom, akým možno v colnom konaní dosiahnuť uznanie rovnocennosti ostatných dokladov. Článok 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 je so zreteľom na päťdesiate odôvodnenie zameraný na ochranu vývozcu pred rizikami v súvislosti so spracovaním kontrolnej kópie úradmi, o ktorých nemá vedomosť, za ktoré nenesie zodpovednosť a na ktoré nemá vplyv.

30.

Hauptzollamt navrhuje odpovedať na prvú otázku záporne. Domnieva sa, že príslušné úrady nemajú žiadnu všeobecnú povinnosť skúmať, či predložené doklady sú rovnocennými dôkazmi v zmysle článku 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87. Takéto skúmanie je podmienené výslovnou žiadosťou.

31.

Helénska republika zastáva názor, že orgán príslušný na vyplácanie vývozných náhrad môže aj ex offo uznať doklady za rovnocenné, ak tieto doklady boli predložené vývozcom v dvanásťmesačnej lehote stanovenej v článku 47 nariadenia č. 3665/87 a ak sú splnené hmotno-právne podmienky nároku na vyplatenie náhrad. V takomto prípade z okolností jasne a nesporne vyplýva, že sa požaduje uznanie rovnocennosti predložených dokladov.

32.

Komisia sa domnieva, že článok 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 nemožno analogicky uplatňovať na prípad priameho vývozu. Na pojednávaní pred Súdnym dvorom Komisia uviedla, že pri nepriamom vývoze sa vývozca dostane do kontaktu s minimálne dvoma systémami správneho práva rôznych členských štátov. Keďže v prípade nepriameho vývozu sú zapojené správne orgány viacerých členských štátov, a teda sú dotknuté aj viaceré systémy správneho práva, cieľom článku 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 je zabrániť prípadným problémom, ku ktorým by mohlo dôjsť v správnom konaní prekračujúcom hranice členského štátu.

33.

Podľa názoru Komisie však normotvorca Spoločenstva nepovažoval za nevyhnutné primerane zjednotiť procesné predpisy jednotlivých členských štátov, pokiaľ ide o priamy vývoz. V prípade priameho vývozu chýba cezhraničný prvok, pričom zodpovedajúca úprava podlieha procesnej autonómii členských štátov, a teda v nemeckom práve sa uplatní § 4 ods. 1 AEVO. Ani nové nariadenie č. 800/1999 na tomto výklade nič nemení.

34.

Ak by však Súdny dvor napriek uvedenému dospel k záveru, že článok 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 sa analogicky má uplatňovať aj na priamy vývoz, Komisia sa podporne domnieva, že so zreteľom na všeobecnú právnu zásadu zákonného postupu správnych orgánov nesmie nesprávny postup úradov spôsobiť ujmu hospodárskemu subjektu, ale naopak vývozcovi musí byť umožnené aj iným spôsobom preukázať, že výrobky boli vyvezené. Príslušný orgán preto musí buď ex offo začať konanie o uznaní rovnocennosti dokladov, alebo musí vývozcu upozorniť, že chýba vnútroštátny doklad, prípadne predĺžiť lehotu na predloženie dokladov.

35.

Napriek tomu, že ustanovenia o postupe vyplácania náhrad podľa novšej judikatúry obsahujú výlučne administratívne náležitosti, ( 5 ) musia byť zohľadnené rovnako ako hmotno-právne podmienky. Nedodržanie týchto náležitostí, rovnako ako nedodržanie hmotno-právnych podmienok, môže totiž viesť ku kráteniu alebo dokonca k úplnej strate nároku na vývozné náhrady. ( 6 )

36.

Článok 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 odkazuje s ohľadom na kontrolnú kópiu T5 na článok 6 nariadenia. Podľa článku 6 ods. 1 je uplatňovanie kontrolnej kópie T5 ratione materiae obmedzené na nepriamy vývoz.

37.

Podstatným skutkovým znakom nepriameho vývozu je to, že výrobok, na ktorý sa vzťahuje prijaté vývozné colné vyhlásenie, pred opustením colného územia Spoločenstva prechádza iným územím Spoločenstva, ako je územie členského štátu, v ktorom bolo colné vyhlásenie prijaté.

38.

Priamy vývoz ( 7 ) sa v článku 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 nespomína. Zo skutkového stavu tohto sporu možno jednoznačne vyvodiť, že hovädzie mäso bolo vyvezené priamo z Nemecka do Ruska. Výrobky neprešli územím iného členského štátu Spoločenstva ako územím členského štátu, v ktorom bolo prijaté vývozné colné vyhlásenie.

39.

V dôsledku toho vzniká otázka, či má byť odmietnutá uplatniteľnosť článku 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 v prípade priameho vývozu, alebo či článok 47 ods. 3 tohto nariadenia má byť analogicky uplatňovaný tiež na prípad priameho vývozu.

40.

Chýbajúca zmienka o priamom dovoze v článku 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 však nenasvedčuje, že ide o medzeru v právnej úprave. Administratívno-právna procesná úprava priameho vývozu na jednej strane a nepriameho vývozu na strane druhej sú dva rozličné aspekty, ktoré sa netýkajú rovnakého skutkového stavu. V prípade priameho vývozu sa vývozcovia dostávajú do styku s colnými úradmi iba jediného štátu, to znamená, že colný úrad odoslania a colný úrad určenia sa nachádzajú v tom istom štáte.

41.

V prípade nepriameho vývozu však hospodárske subjekty prichádzajú do kontaktu nielen so systémom správneho práva odosielateľského štátu, ale aj so systémom správneho práva minimálne jedného ďalšieho členského štátu. Jednotnú kontrolnú kópiu T5 spracováva zahraničný výstupný colný úrad, t. j. colný úrad iného členského štátu a príslušný úrad odosielateľského štátu. Tento výstupný colný úrad nedoručuje kontrolnú kópiu T5 vývozcovi, ale ju odovzdá ústrednému orgánu odosielateľského štátu. ( 8 ) Treba preto vychádzať z toho, že zmyslom a cieľom článku 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 je predchádzať administratívnym ťažkostiam, ktoré hospodárskym subjektom môžu vzniknúť v rámci správneho konania prekračujúceho hranice členského štátu.

42.

Preto možno súhlasiť s Komisiou v tom, že článok 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 nemožno analogicky uplatniť na prípad priameho vývozu výrobkov.

43.

Táto otázka sa týka výlučne dôkazu o vývoze a netýka sa hmotno-právnych podmienok vývozu. Chcela by som pripomenúť, že podľa právnej teórie musí vývozca, ktorému majú byť vyplatené vývozné náhrady, spĺňať nielen hmotno-právne podmienky vyžadované v tomto smere, ale musí navyše dodržať aj požiadavky postupu pre vyplatenie vývozných náhrad. ( 9 )

44.

Poskytnutie vývozných náhrad je v zmysle tretieho odôvodnenia ( 10 ) úzko spojené s dôkazom o vývoze výrobkov zo Spoločenstva. Z toho dôvodu ratio legis spočíva vo vývoze výrobkov z colného územia Spoločenstva.

45.

V prípade nepriameho vývozu sa dôkaz zabezpečuje predložením kontrolnej kópie T5. Uvedený dôkaz je originálom dokladu o vývoze, ktorý obsahuje potvrdenie výstupného colného úradu. ( 11 ) Keďže sa však táto kontrolná kópia môže v rámci úradného styku medzi colnými úradmi rozličných členských štátov stratiť kvôli okolnostiam, za ktoré vývozca nenesie zodpovednosť, nariadenie č. 3665/87 stanovuje možnosť uznať za rovnocenné doklady, ktoré má podľa štyridsiateho deviateho (v nemeckej verzii päťdesiateho) odôvodnenia ( 12 ) nariadenia vývozca k dispozícii, a tým chráni vývozcu pred negatívnymi dôsledkami, ktoré by mu mohli vzniknúť v dôsledku nesprávneho postupu colných úradov. Vývozca v tomto smere môže v konaní o uznaní rovnocennosti dokladov preukázať vývoz formou predloženia dokladu o preprave a dokladu tretej krajiny ( 13 ) o dovoze v 12-mesačnej lehote. Treba však zdôrazniť, že tak žiadosť, ako aj uznanie rovnocennosti dokladov sú podmienené splnením hmotno-právnych podmienok vývozu.

46.

Ak na základe iných ako formálnych dôkazov je nesporné, že hmotno-právne podmienky nároku na vyplatenie vývozných náhrad boli splnené, potom možno odvolávanie sa na chýbajúci formálny dôkaz, ako je kontrolná kópia T5, považovať za obyčajnú formalitu, a teda za neprípustné. ( 14 )

47.

Hmotno-právne podmienky nároku na vyplatenie vývozných náhrad stanovuje normotvorca Spoločenstva. Článok 4 ods. 1 nariadenia č. 3665/87 uvádza, že musí byť preukázané splnenie dvoch hmotno-právnych podmienok nároku na vývozné náhrady, a to jednak prijatie vývozného colného vyhlásenia a jednak podmienka, že vyvážané výrobky opustili colné územie Spoločenstva v nezmenenom stave do 60 dní od tohto prijatia.

48.

Pri priamom vývoze Nemecko vyžaduje, aby dôkaz o splnení hmotno-právnych podmienok nároku na vývozné náhrady bol predložený vo forme vnútroštátneho dokladu o vývoze. V takomto prípade vnútroštátny výstupný colný úrad postúpi dotknutý vnútroštátny doklad ústrednému vnútroštátnemu orgánu, ktorým je v tomto prípade Hauptzollamt. Z toho dôvodu aj v prípade priameho vývozu nemá vývozca k dokladom prístup.

49.

Prejednávaná vec sa týka prípadu, kde zákonodarca členského štátu odkazuje v nemeckom AEVO, pokiaľ ide o výlučne vnútroštátnu situáciu, t. j. v prípade priameho vývozu, na znenie právneho predpisu Spoločenstva. ( 15 ) Napriek tomu, že otázky v prejednávanej veci sa týkajú priameho vývozu, a že teda článok 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 nie je relevantný, problémy výkladu, na ktorých má Finanzgericht záujem, sa preto týkajú prevažne systému vývozných náhrad upraveného v nariadení č. 3665/87.

50.

Ak sa otázky kladené vnútroštátnymi súdmi týkajú výkladu ustanovenia práva Spoločenstva, podľa ustálenej judikatúry je Súdny dvor v zásade povinný o nich rozhodnúť. Zo znenia článku 234 ES, ako ani z účelu konania, ktoré tento článok zavádza, totiž nevyplýva, že by tvorcovia Zmluvy mali v úmysle vylúčiť právomoc Súdneho dvora, pokiaľ ide o návrhy na začatie prejudiciálneho konania týkajúce sa ustanovenia práva Spoločenstva v osobitnom prípade, keď vnútroštátne právo členského štátu odkazuje na znenie tohto ustanovenia s cieľom určiť, ktoré ustanovenia sú uplatniteľné na výlučne vnútornú situáciu tohto členského štátu. ( 16 )

51.

Ak totiž predpisy vnútroštátneho práva prispôsobia riešenia, ktoré stanovujú pre výlučne vnútorné situácie, riešeniam uplatňovaným podľa Spoločenstva, aby sa tým zabránilo diskriminácii alebo prípadným porušeniam pravidiel hospodárskej súťaže, existuje nespochybniteľný záujem Spoločenstva na tom, aby ustanovenia alebo pojmy prevzaté z práva Spoločenstva boli jednotne vykladané bez ohľadu na podmienky, za ktorých sa majú uplatniť, a to preto, aby sa v budúcnosti predišlo rozdielnym výkladom. ( 17 )

52.

Na konanie o uznaní rovnocennosti dokladov je príslušný ústredný colný orgán, ktorým je v tomto spore Hauptzollamt. V tomto prípade ide o správne konanie. ( 18 ) V tomto smere sa tento spor líši od konania v spojených veciach C-430/93 a C-431/93, v ktorých sa Súdny dvor zaoberal otázkami vnútroštátneho súdneho konania. ( 19 )

53.

V rozsudku vo veciach C-430 a C-431/93 išlo o otázku, či súd má ex offo uplatňovať právne predpisy Spoločenstva a v zásade sa tak vzdať prikázaného pasívneho postoja tým, že prekročí hranice sporu medzi účastníkmi konania, a/alebo sa bude opierať o iné skutočnosti a okolnosti ako tie, o ktoré účastník konania, ktorý má záujem na ich uplatnení, opieral svoj návrh. ( 20 ) Túto judikatúru však nie je možné preniesť na prejednávanú vec, keďže v predmetnom spore ide o colné správne konanie, ktoré podlieha iným pravidlám ako súdne konanie.

54.

Správne konanie je možné začať, pokiaľ sa výslovne neuvádza niečo iné, ex offo, ako aj na základe návrhu. ( 21 ) V teórii sa zdôrazňuje, že začatie správneho konania ex offo je vylúčené iba vtedy, ak správne konanie možno začať iba na návrh účastníkov konania. ( 22 ) Z tohto dôvodu je potrebné súhlasiť s vnútroštátnym súdom v tom, že uznanie rovnocennosti dokladov ex offo nie je a limine vylúčené.

55.

Ak aj bolo správne konanie začaté na základe návrhu účastníka konania, príslušný správny orgán je v súlade s vyšetrovacou zásadou povinný ex offo skúmať, či skutočne nastali skutkové okolnosti relevantné pre rozhodovanie. ( 23 ) Dispozičná zásada (Beibringungsgrundsatz), typická pre občiansko-právne konanie, podľa ktorej účastníci konania v návrhu vymedzia skutkový stav konania spôsobom a v rozsahu, v akom si to želajú, čím určia predmet konania a zaväzujú súd, aby o ňom rozhodol secundum allegata et probata partium (na základe návrhov a dôkazov účastníkov konania), ( 24 ) však v colnom správnom konaní neplatí. Orgán je skôr povinný zistiť skutkový stav nevyhnutný pre vydanie rozhodnutia. ( 25 ) Tento orgán určí spôsob a rozsah zisťovania, najmä tiež to, či a ktoré dôkazy je potrebné vykonať. Účastníci konania môžu predkladať návrhy na vykonanie dôkazov. Orgán však týmito návrhmi nie je viazaný; je oprávnený odmietnuť návrhy účastníkov konania na vykonanie dôkazov, ako aj vykonať iné dôkazy. Nesmie však hodnotiť dôkazy subjektívne, ale je povinný zohľadniť a hodnotiť všetky skutočnosti relevantné v konkrétnom prípade. ( 26 )

56.

Otázka začatia konania o uznaní rovnocennosti dokladov musí byť skúmaná so zreteľom na túto skutočnosť.

57.

Pre systém vývozných náhrad je charakteristické najmä to, že pomoc Spoločenstva sa prizná len vtedy, ak o ňu vývozca požiada. ( 27 ) Keďže tento systém spočíva na dobrovoľnom vyhlásení, ktoré podáva vývozca, musí vývozca, ktorý sa z vlastnej vôle rozhodne využiť tento systém, poskytnúť príslušné informácie potrebné na priznanie nároku na vyplatenie náhrad. ( 28 ) Rovnako § 16 ods. 1 druhá veta AEVO stanovuje, že žiadateľ je povinný preukázať splnenie podmienok pre priznanie nároku na vyplatenie vývozných náhrad. Toto dôkazné bremeno však nemení nič na povinnosti príslušných colných úradov ex offo preskúmať skutkový stav relevantný pre rozhodovanie.

58.

Relevantné údaje v zmysle tejto judikatúry predstavujú doklad o preprave a colný doklad tretej krajiny o dovoze, ak kvôli okolnostiam, za ktoré vývozca nenesie zodpovednosť, sa kontrolná kópia T5 alebo príslušný vnútroštátny colný doklad nenachádza v úradnom spise. Pomocou týchto dokladov možno ľahko preukázať, že výrobky opustili colné územie Spoločenstva a že boli odovzdané colnému úradu tretej krajiny. Hmotno-právne podmienky nároku na vyplatenie vývozných náhrad sú v týchto prípadoch splnené. Po predložení takýchto dokladov môže teda príslušný colný úrad ex offo začať konanie o uznaní rovnocennosti dokladov. Ak vývozca tieto príslušné doklady predloží, možno z takéhoto správania aj v hromadnom konaní vyvodiť, že sa podľa všetkého pokúša preukázať vývoz.

59.

To však neznamená, že vývozca môže podať neúplné žiadosti.

60.

Pojem dôkaz v prípade priameho vývozu nie je upravený právnymi predpismi Spoločenstva. V zásade preto musia byť prípustné všetky dôkazné prostriedky, ktoré nemecké procesné právo dovoľuje v porovnateľných konaniach. Preto v prípade, akým je prípad v spore vo veci samej, musia vnútroštátne orgány na základe vlastného vnútroštátneho práva upravujúceho dokazovanie určiť, či v konkrétnom posudzovanom prípade bol predložený hodnoverný dôkaz o priamom vývoze. ( 29 ) Doklad o preprave obsahujúci potvrdenie o odbavení z 9. apríla 1998 a ruský doklad o dovoze s dátumom 20. mája 1998 predstavujú podľa môjho názoru dôkazné prostriedky, ktoré sú spôsobilé preukázať splnenie hmotno-právnych podmienok nároku na vyplatenie vývozných náhrad.

61.

S gréckou vládou treba súhlasiť v tom, že rovnocenné doklady musia byť predložené v prekluzívnej lehote dvanástich mesiacov odo dňa prijatia vývozného colného vyhlásenia podľa článku 47 ods. 2 nariadenia č. 3665/87.

62.

Z toho dôvodu navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že článok 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 nie je uplatniteľný na prípad priameho vývozu výrobkov. Príslušný vnútroštátny orgán však môže v prípade priameho vývozu ex offo začať konanie o uznaní rovnocennosti dokladov, ak sú splnené minimálne tieto podmienky:

63.

Bonn Fleisch uvádza, že žiadosť o uznanie rovnocennosti dokladov možno podať preventívne aj implicitne. Článok 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 neobsahuje nijakú zmienku o tom, v akej forme má byť takáto žiadosť podaná. Preto je nevyhnutné jedine to, aby zo žiadosti dostatočne zreteľne vyplýval úmysel vývozcu dosiahnuť uznanie rovnocennosti dokladov. Nariadenie č. 3665/87 preto podľa názoru Bonn Fleisch nevylučuje možnosť, aby žiadosť bola podaná implicitne a preventívne.

64.

Hauptzollamt uvádza, že pre uznanie rovnocennosti dokladov sa v zásade vyžaduje podanie žiadosti. Hoci v konkrétnom prípade možno vyhlásenie v súvislosti s odoslaním dokladov implicitne považovať za žiadosť o uznanie, podľa zásady dobrej viery a so zreteľom na obchodné zvyklosti musí byť ale skutočná vôľa vývozcu jednoznačne zistiteľná. V prejednávanej veci však takáto vôľa nie je zjavná. Jednak z odoslania dokladu o preprave a colného dokladu tretieho štátu nemožno vyvodiť, či sa tým žiada aj o uznanie rovnocennosti dokladov. Okrem toho je potrebné zohľadniť, že konanie o vývozných náhradách je hromadným konaním, v ktorom je výklad prejavu vôle možný iba v odôvodnených prípadoch. Podľa názoru Hauptzollamt preto treba odmietnuť domnienku, že samotným odoslaním príslušných dokladov bola preventívne implicitne podaná žiadosť.

65.

Helénska republika zastáva názor, že pokiaľ z predložených dokladov jednoznačne vyplýva, že cieľ sledovaný nariadením bol dosiahnutý, skutočnosť, že vývozca nepodal výslovnú alebo formálnu žiadosť o uznanie rovnocennosti dokladov, nemôže mať za následok, že vývozcovi nebudú priznané náhrady v prípade, ak sú splnené hmotno-právne podmienky pre ich priznanie. Nemožno zabúdať, že vývozca nemôže s istotou poznať dátum spätného odoslania kontrolnej kópie T5 výstupnému colnému úradu alebo orgánu, ktorý vypláca náhrady. Z týchto dôvodov nemožno vylúčiť, že vývozca pre prípad, že sa mu nevráti kontrolná kópia T5, môže podať žiadosť o uznanie rovnocennosti dokladov preventívne, aby tak chránil svoje záujmy.

66.

Komisia pripomína, že podľa jej názoru článok 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87 nie je uplatniteľný na prípad priameho vývozu výrobkov.

67.

Z tvrdení účastníkov konania vyplýva, že účastníci konania nespochybňujú teoretickú možnosť implicitného podania žiadosti o uznanie rovnocennosti ostatných dokladov. Účastníci konania sa nezhodujú iba na podmienkach, ktoré musia byť splnené, aby colný úrad považoval konanie žiadateľa za preventívne implicitne podanú žiadosť.

68.

Aj implicitne podaná žiadosť o uznanie rovnocennosti ostatných dokladov je prejavom vôle, ktorej obsah však musí byť zistený prostredníctvom výkladu. Pri výklade prejavov vôle je v práve Spoločenstva potrebné vychádzať zo všeobecných právnych zásad. Ustanovenia o všeobecných právnych zásadách k výkladu prejavu vôle možno vyvodiť z piatej kapitoly diela Principles of European Contract Law (Zásady európskeho zmluvného práva) ( 30 ). Pritom ide o dielo, ktoré predstavuje spoločný základ pre zmluvné právo členských štátov.

69.

Pokiaľ ide o implicitné podanie žiadosti, z okolností podania žiadosti musí by zistiteľný jej obsah.

70.

Pri skúmaní prejavenej vôle sa v práve Spoločenstva prevažne uplatňuje kombinácia subjektívnej a objektívnej metódy. ( 31 )

71.

Subjektívne aspekty predovšetkým vyžadujú, aby bolo možné identifikovať účel, ktorý zmluvná strana prejavom vôle sledovala. V tomto spore subjektívny prvok vyplýva zo žiadosti na vyplatenie vývozných náhrad. Ak vývozca požiada o vývozné náhrady, je celkom bežné, že touto žiadosťou a maiori ad minus podáva vždy aj incidenčnú žiadosť nevyhnutnú pre priznanie vývozných náhrad. Konanie o uznaní rovnocennosti ostatných dokladov je incidenčným konaním v rámci konania o vyplatenie vývozných náhrad, ktorým sa posudzuje, či boli predložené dôkazy potrebné pre priznanie nároku na vývozné náhrady. Toto incidenčné konanie o uznaní rovnocennosti nie je možné výslovne ako ani implicitne začať bez toho, aby už prebiehalo hlavné konanie. Preto pre naplnenie subjektívnych znakov podanej žiadosti je ako základná požiadavka nevyhnutné, aby prebiehalo konanie o vyplatenie vývozných náhrad a aby konanie o uznaní rovnocennosti dokladov bolo začaté v rámci tohto konania.

72.

Objektívne okolnosti, ktoré spolu so subjektívnymi okolnosťami výklad zahŕňa, sú obchodné zvyklosti, t. j. to, čo je v obchodnom styku obvyklé, resp. čo sa objektívnemu pozorovateľovi javí vo vzťahu k obchodným zvyklostiam ako racionálne. ( 32 )

73.

Požiadavka incidenčného konania vyplýva zo skutočnosti, že vnútroštátny doklad o vývoze, resp. kontrolná kópia T5, sa nedostala do úradného spisu príslušného orgánu z dôvodov, za ktoré účastník konania nenesie zodpovednosť. Prvou objektívnou okolnosťou je teda skutočnosť, že vnútroštátny doklad o vývoze, resp. kontrolná kópia T5 sa nenachádza v úradnom spise príslušného orgánu z dôvodov, za ktoré účastník konania nenesie zodpovednosť.

74.

Dodržanie lehoty dvanástich mesiacov, počas ktorej musí byť žiadosť o uznanie rovnocennosti dokladov podaná, je ďalšou objektívnou okolnosťou, ktorá vyplýva z článku 47 ods. 5 nariadenia č. 3665/87. Z tohto dôvodu musí byť žiadosť implicitne podaná v tejto lehote.

75.

Pritom musí byť dôkaz, že jednak vyvážané výrobky opustili colné územie Spoločenstva v nezmenenom stave do 60 dní od prijatia vývozného colného vyhlásenia a jednak, že výrobky boli predložené colnému úradu tretieho štátu, považovaný za spôsobilý preukázať splnenie hmotno-právnych podmienok pre priznanie nároku na vývozné náhrady.

76.

Ak sú splnené aspoň tieto štyri podmienky, nezávislý pozorovateľ, resp. tretia osoba sa so zreteľom na obchodné zvyklosti môže dôvodne domnievať, že vývozca, pokiaľ ide o vývozné náhrady, implicitne a preventívne požiadal o uznanie rovnocennosti ostatných dokladov.

77.

Z tohto dôvodu navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku tak, že žiadosť o uznanie rovnocennosti ostatných dokladov v prípade priameho vývozu, na ktorý sa nevzťahuje článok 47 ods. 3 nariadenia č. 3665/87, je možné podať aj implicitne a preventívne pri splnení týchto podmienok:

78.

Na základe uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky Finanzgericht Hamburg takto: