1

Články 12 ES, 230 ES, 236 ES, 290 ES a 314 ES v znení uplatniteľnom na predmetnú vec uvádzajú:

„Článok 12

V rámci pôsobnosti tejto zmluvy a bez toho, aby boli dotknuté jej osobitné ustanovenia, akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná.

Rada môže v súlade s postupom uvedeným v článku 251 prijať pravidlá o zákaze takejto diskriminácie.

…

Článok 230

Súdny dvor preskúmava zákonnosť aktov prijatých spoločne Európskym parlamentom a Radou, aktov Rady, Komisie a ECB okrem odporúčaní a stanovísk a preskúmava aj zákonnosť aktov Európskeho parlamentu, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám.

Na tento účel má právomoc rozhodovať o žalobách podávaných členskými štátmi, Európskym parlamentom, Radou alebo Komisiou z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia podstatných procesných predpisov, porušenia tejto zmluvy alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa uplatňovania alebo zneužitia právomocí.

Súdny dvor má právomoc rozhodovať za rovnakých podmienok o žalobách podaných Dvorom audítorov a ECB na ochranu ich výhradných práv.

Každá fyzická alebo právnická osoba môže za rovnakých podmienok podať žalobu proti rozhodnutiu, ktoré je jej určené, alebo proti rozhodnutiu, ktoré sa jej priamo a osobne týka, hoci je vydané formou nariadenia alebo rozhodnutia určeného inej osobe.

Súdne konanie uvedené v tomto článku sa začne do dvoch mesiacov od zverejnenia daného opatrenia, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.

…

Článok 236

Súdny dvor má právomoc rozhodovať všetky spory medzi Spoločenstvom a jeho zamestnancami v medziach a za podmienok stanovených služobným poriadkom alebo podmienkami zamestnávania.

…

Článok 290

Rada jednomyseľne určí pravidlá používania jazykov orgánmi Spoločenstva, čím nie sú dotknuté ustanovenia uvedené v štatúte Súdneho dvora.

…

Článok 314

Táto zmluva, vyhotovená v jedinom origináli vo francúzskom, holandskom, nemeckom a talianskom jazyku, pričom všetky štyri znenia sú úplne autentické, bude uložená v archívoch vlády Talianskej republiky, ktorá vydá overenú kópiu každej vláde ostatných signatárskych štátov.

Podľa zmlúv o pristúpení je autentická taktiež anglická, česká, dánska, estónska, fínska, grécka, írska, litovská, lotyšská, maďarská, maltská, poľská, portugalská, slovenská, slovinská, španielska a švédska verzia tejto zmluvy.“

2

Články 1 až 6 nariadenia Rady č. 1 z 15. apríla 1958 o používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve (Ú. v. ES 1958, 17, s. 385; Mim. vyd. 01/001, s. 3) v znení uplatniteľnom v predmetnej veci stanovujú:

„Článok 1

Úradnými jazykmi a pracovnými jazykmi orgánov únie sú angličtina, čeština, dánčina, estónčina, fínčina, francúzština, gréčtina, holandčina, lotyština, litovčina, maltčina, maďarčina, nemčina, poľština, portugalčina, slovenčina, slovinčina, španielčina, švédčina a taliančina.

Článok 2

Dokumenty, ktoré členský štát alebo osoba podliehajúca jurisdikcii členského štátu odošle orgánom spoločenstva, môžu byť vyhotovené v ktoromkoľvek úradnom jazyku podľa výberu odosielateľa. Odpoveď sa vyhotoví v tom istom jazyku.

Článok 3

Dokumenty, ktoré orgány spoločenstva odosielajú členskému štátu alebo osobe podliehajúcej jurisdikcii členského štátu, sa vyhotovia v jazyku tohto štátu.

Článok 4

Nariadenia a ostatné všeobecne uplatniteľné dokumenty budú vypracované v dvadsiatich úradných jazykoch.

Článok 5

Úradný vestník Európskej únie sa uverejňuje v dvadsiatich úradných jazykoch.

Článok 6

Orgány spoločenstva môžu vo svojom rokovacom poriadku stanoviť, ktorý z jazykov sa má použiť v osobitných prípadoch.“

3

Článok 1d ods. 1 a 6, článok 27, článok 28 a článok 29 ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev v znení uplatniteľnom v predmetnej veci (ďalej len „služobný poriadok“) stanovujú:

„Článok 1d

1.   Pri uplatňovaní tohto Služobného poriadku je zakázaná akákoľvek diskriminácia na základe pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických znakov, jazyka, náboženského vyznania alebo viery, politického alebo iného názoru, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, pôvodu, pracovnej nespôsobilosti, veku, alebo sexuálnej orientácie…

6.   Pri rešpektovaní zásady nediskriminácie a zásady proporcionality každé obmedzenie ich uplatňovania musí byť zdôvodnené objektívnymi a dostatočnými dôvodmi a musí byť zamerané na legitímne ciele všeobecného záujmu v rámci personálnej politiky. Týmito cieľmi je možné ospravedlniť predovšetkým dojednanie povinnej vekovej pre odchod do dôchodku a minimálnej vekovej hranice pre čerpanie starobného dôchodku.

…

Článok 27

Cieľom prijatia nových úradníkov je zabezpečiť pre orgán služby úradníkov s najvyššou úrovňou spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti, prijatých na čo najširšom geografickom základe spomedzi štátnych príslušníkov členských štátov spoločenstiev.

Žiadne pracovné miesta sa nevyhradia pre štátnych príslušníkov určitého členského štátu.

Článok 28

Úradník môže byť vymenovaný len pod podmienkou, že:

…

Článok 29

…

2.   Iný postup, než je výberové konanie, môže ustanovujúci orgán použiť pri prijímaní riadiacich pracovníkov (generálnych riaditeľov alebo zodpovedajúcich funkcií v platovej triede AD 16 alebo AD 15 a riaditeľov alebo zodpovedajúcich funkcií v platovej triede AD 15 alebo AD 14), a v mimoriadnych prípadoch aj pri prijímaní nových zamestnancov na pracovné miesta, ktoré vyžadujú osobitnú kvalifikáciu.“

4

Článok 18 Rokovacieho poriadku Komisie [K(2000) 3614, Ú. v. ES L 308, s. 26; Mim. vyd. 01/003, s. 213] uvádza:

„Článok 18

Akty prijaté Komisiou v priebehu zasadnutia sa pripoja k súhrnnej zápisnici vypracovanej na konci zasadnutia, na ktorom boli prijaté, v autentickom jazyku alebo jazykoch takým spôsobom, že nie je možné ich od seba oddeliť. Tieto akty sú overené podpisom predsedu a generálneho tajomníka na poslednej strane súhrnnej zápisnice.

Akty prijaté na základe písomného postupu sa pripojujú k dennému zápisu uvádzanému v článku 12 v záväznom jazyku alebo jazykoch takým spôsobom, že ich nemožno od seba oddeliť. Tieto akty sú overené podpisom predsedu a generálneho tajomníka na poslednej strane zhrňujúcej zápisnice.

Akty prijaté na základe postupu splnomocnenia sa pripojujú k dennému zápisu uvádzanému v článku 15 v záväznom jazyku alebo v jazykoch takým spôsobom, že ich nemožno od seba oddeliť. Sú overené podpisom generálneho tajomníka na poslednej strane dennej zápisnice.

Akty prijaté na základe postupu delegácie alebo na základe ďalšej delegácie v súlade s čl. 13 ods. 2 sa pripoja k dennému záznamu uvedenému v článku 15 v autentickom jazyku alebo jazykoch takým spôsobom, že ich nemožno od seba oddeliť. Overia sa potvrdzujúcim prehlásením podpísaným generálnym riaditeľom alebo vedúcim služieb.

Na účely tohto rokovacieho poriadku sa výrazom ‚dokumenty‘ rozumie akýkoľvek akt uvedený v článku 14 Zmluvy o ESUO, v článku 249 Zmluvy o ES a v článku 161 Zmluvy o Euratom.

Na účely tohto rokovacieho poriadku sa výrazom ‚autentický jazyk alebo jazyky‘ rozumejú v prípade všeobecného použitia [všeobecne záväzných právnych aktov všetky — neoficiálny preklad] úradné jazyky spoločenstva a v ostatných prípadoch jazyk alebo jazyky tých, ktorým sú určené.“

5

Komisia na svojom 1678. zasadnutí 10. novembra 2004 prijala rozhodnutie (ďalej len „rozhodnutie“), ktorého text, tak ako vyplýva z dokumentu, ktorý Talianska republika pripojila k svojej žalobe, znel takto:

„Komisia rozhodla, že oznámenia o uvoľnení riaditeľských miest vyhradených pre externých uchádzačov budú uverejňované v Úradnom vestníku Európskej únie len v nemčine, angličtine a vo francúzštine, a to počas obdobia, ktoré sa v zásade skončí 1. januára 2007. Toto rozhodnutie vychádza z prekladateľskej kapacity disponibilnej v rámci generálneho riaditeľstva pre preklad, prihliada na procesné pravidlá prijaté v oblasti prijímania do zamestnania na riaditeľské miesta [SEC(2004) 252] a vyplýva z vykonania oznámenia Komisie z 26. mája 2004 nazvaného ‚Preklad: vyváženie ponuky a dopytu‘ [SEC(2004) 638/6]“.

6

Dokument SEC(2004) 252 z 27. februára 2004 nazvaný „Prijímanie do zamestnania vyššieho manažmentu z nových členských štátov. Oznámenie pána Kinnocka po dohode s pánom predsedom“ a zaradený do programu 1648. zasadnutia Komisie 3. marca 2004 prijíma procesné pravidlá v oblasti prijímania do zamestnania zamestnancov na riaditeľské miesta Komisie z desiatich členských štátov, ktoré pristúpili k Európskej únii 1. mája 2004. Medzi týmito pravidlami sa nachádza pravidlo uvedené v bode 5 druhom pododseku poslednej vete tohto dokumentu, podľa ktorého:

„Výberové konania sa budú viesť v angličtine, francúzštine a nemčine.“

7

Dokument SEC(2004) 638/6 z 26. mája 2004 nazvaný „Preklad: Vyváženie ponuky a dopytu. Oznámenie pána Kinnocka po dohode s pánom predsedom“ a zaradený do programu 1659. zasadnutia Komisie 26. mája 2004 vysvetľuje predpokladaný vývoj prekladateľskej kapacity a dopytu po prekladoch v rámci Komisie po rozšírení v roku 2004, uvádza obmedzenia, ktoré zahŕňajú vzhľadom na dostupné zdroje opatrenia už prijaté a orientované na ponuku prekladov a stanovuje akčný plán zahŕňajúci opatrenia určené na zabezpečenie ohraničenia a správy dopytu po prekladoch počas prechodného obdobia, ktoré potrvá do konca roka 2006. Podľa týchto opatrení, ako sú opísané v bode 4 toho istého dokumentu nazvaného „Akčný plán“ (Action Plan), niektoré dokumenty Komisie budú preložené v priebehu prechodného obdobia iba do niektorých úradných jazykov, zatiaľ čo iné dokumenty považované za „menej podstatné“ (non-core documents) nebudú vôbec preložené (pozri bod 4.2 poslednú zarážku tohto dokumentu). Ani oznámenia o voľnom pracovnom mieste, ani iné dokumenty týkajúce sa postupu výberových konaní zamestnancov nie sú v tomto dokumente osobitne uvedené.

8

Dňa 9. februára 2005 Komisia uverejnila výlučne v nemčine, angličtine a vo francúzštine oznámenie o voľnom pracovnom mieste KOM/2005/335 (Ú. v. EÚ C 34 A, s. 3, ďalej len „oznámenie o voľnom pracovnom mieste“) s cieľom obsadiť miesto generálneho riaditeľa Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) v platovej triede A*15 — 16. V rubrike „Požadované predpoklady na obsadenie pracovného miesta“ oznámenie o voľnom pracovnom mieste najmä uvádzalo, že „každý uchádzač musí… mať dôkladnú znalosť minimálne jedného z úradných jazykov Európskej únie a uspokojivú znalosť ďalšieho z týchto úradných jazykov“. V rubrike „Postup pri podávaní prihlášky“ oznámenie o voľnom pracovnom mieste najmä stanovovalo:

„Uchádzači musia k svojej elektronickej prihláške pripojiť životopis… a motivačný list… Životopis a motivačný list musia byť napísané vo francúzštine, v angličtine alebo nemčine“.

9

Okrem toho medzi 15. a 23. februárom 2005 Komisia uverejnila v hlavných denníkoch všetkých členských štátov vrátane talianskych denníkov La Repubblica zo 17. februára 2005 a Corriere della Sera z 18. februára 2005, ako aj v niektorých orgánoch medzinárodnej tlače, krátke oznamy napísané v jazyku uverejnenia každého dotknutého tlačového orgánu informujúce záujemcov o uverejnení oznámenia o voľnom pracovnom mieste, na ktoré sa pre podrobnejšie informácie odkazovalo.

10

Talianska republika návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 3. mája 2005 podala túto žalobu.

11

Podaniami predloženými do kancelárie Súdu prvého stupňa 28. júla a 3. augusta 2005 Španielske kráľovstvo a Lotyšská republika navrhli, aby mohli vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Talianskej republiky. Uznesením z 29. septembra 2005 predseda piatej komory Súdu prvého stupňa vyhovel tomuto návrhu. Španielske kráľovstvo a Lotyšská republika predložili svoje vyjadrenia vedľajšieho účastníka konania 17. novembra 2005.

12

Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (piata komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa vyzval Taliansku republiku, aby písomne odpovedala na jednu otázku. Talianska republika tejto žiadosti vyhovela.

13

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní 3. júla 2008.

14

Komisia na pojednávaní predložila kópiu zápisnice zo svojho 1678. zasadnutia z 10. novembra 2004 obsahujúcej v bode 8.1 rozhodnutie, ktoré znie takto:

„Komisia rozhodla, že oznámenia o uvoľnení riaditeľských miest vyhradených pre externých uchádzačov budú odteraz uverejňované v úradnom vestníku v angličtine, vo francúzštine a v nemčine podľa ustanovení prevzatých v dokumente PERS (2004) 203. Toto rozhodnutie, ktoré nadobúda účinnosť okamžite, je obmedzené na obdobie do 31. decembra 2006.“

15

Komisia na pojednávaní tiež predložila kópiu dokumentu Komisie PERS (2004) 203 z 5. novembra 2004 uvedeného v už citovanej zápisnici. Bod 2 tohto dokumentu obsahuje návrh Komisie, ktorý znie takto:

„Vzhľadom na:

sa navrhuje Komisii po dohode s pánom predsedom rozhodnúť, že oznámenia o uvoľnení riaditeľských miest vyhradených pre externých uchádzačov sa odteraz budú robiť v angličtine, vo francúzštine a v nemčine.“

16

Súd prvého stupňa rozhodol zahrnúť tieto dokumenty do spisu veci a vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje prípadné pripomienky k týmto dokumentom. Všetci účastníci konania vyhlásili, že hoci pojmy použité v oboch dokumentoch predložených Komisiou sú mierne odlišné od tých, ktoré sú použité v dokumente, ktorý Talianska republika pripojila k svojej žalobe, obsah rozhodnutia, ako vyplýva z dokumentov predložených Komisiou a dokumentov pripojených k žalobe, je úplne rovnaký. O týchto vyhláseniach sa na pojednávaní spísala zápisnica. Okrem toho žiadny z účastníkov konania nepodal iné pripomienky vo veci dokumentov predložených Komisiou.

17

Talianska republika podporovaná Španielskym kráľovstvom a Lotyšskou republikou navrhuje, aby Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie a oznámenie o voľnom pracovnom mieste.

18

Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

19

Komisia bez toho, aby vzniesla námietku neprípustnosti samostatným podaním podľa článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, uvádza pochybnosti, pokiaľ ide o prípustnosť žaloby. Tieto pochybnosti sa týkajú po prvé práva členských štátov podať žalobu podľa článku 230 ES proti oznámeniu o voľnom pracovnom mieste na nábor zamestnancov inštitúcií, po druhé kvalifikácie rozhodnutia ako aktu napadnuteľného v zmysle článku 230 prvého odseku ES, po tretie charakteru napadnuteľného aktu oznámenia o voľnom pracovnom mieste z dôvodu, že predstavuje akt vykonania alebo uplatnenia rozhodnutia, ak toto rozhodnutie treba považovať za akt, ktorý možno napadnúť žalobou, a po štvrté dodržania lehôt na podanie žaloby upravených v článku 230 piatom odseku ES v rozsahu, v akom sa týkajú zrušenia rozhodnutia.

20

Komisia uvádza, že Súdny dvor vo svojom rozsudku z 15. marca 2005, Španielsko/Eurojust (C-160/03, Zb. s. I-2077, body 37 až 44), vyhlásil za neprípustnú žalobu podanú členským štátom proti niektorým vyhláseniam výberových konaní Eurojustom na miesta dočasných zamestnancov z dôvodu, že napadnuté vyhlásenia výberových konaní neboli zahrnuté do zoznamu aktov, ktorých zákonnosť môže Súdny dvor preskúmavať, že uchádzači o rôzne pracovné miesta uvedené v týchto vyhláseniach mali prístup k súdu Spoločenstva za podmienok stanovených v článku 91 služobného poriadku a že za predpokladu takejto žaloby by členské štáty mohli vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci a prípadne podať odvolanie proti rozsudkom Súdu prvého stupňa. Komisia sa domnieva, že napriek osobitosti prípadu preskúmavaného týmto rozsudkom treba predmetnú žalobu podľa analogických úvah považovať za neprípustnú, pokiaľ ide o návrhy podané proti oznámeniu o voľnom pracovnom mieste.

21

Talianska republika sa domnieva, že záujem odôvodňujúci vstup členského štátu ako vedľajšieho účastníka do konania spochybňujúceho zákonnosť oznámenia o voľnom pracovnom mieste uchádzačom nie je rozdielny od toho, ktorý odôvodňuje priamu žalobu podanú týmto štátom. Dopĺňa, že členské štáty môžu prostredníctvom žaloby o neplatnosť spochybniť akýkoľvek rozhodovací akt Komisie, ktorý má individuálnu povahu alebo povahu všeobecne záväznej právnej úpravy, a poukázať pri tejto príležitosti na porušenie ktoréhokoľvek ustanovenia Zmluvy ES. Talianska republika má preto v predmetnej veci právo spochybniť tak rozhodnutie, ako aj oznámenie o voľnom pracovnom mieste a poukázať na porušenie článkov 12 ES a 290 ES na podporu svojho návrhu.

22

Španielske kráľovstvo podporuje argumentáciu Talianskej republiky a dopĺňa, že rozsudok Španielsko/Eurojust, už citovaný v bode 20 vyššie, nie je relevantný. Podľa Španielskeho kráľovstva v tejto veci Súdny dvor rozhodol, že článok 230 ES nemôže slúžiť ako základ pre žalobu o neplatnosť podanú proti aktu Eurojustu, t. j. organizácie patriacej do tretieho piliera Európskej únie. V predmetnej veci sa žaloba týka aktov Komisie, na ktoré sa vzťahuje článok 230 ES.

23

Článok 230 ES umožňuje členským štátom prostredníctvom žaloby o neplatnosť spochybniť akýkoľvek rozhodovací akt Komisie bez vylúčenia tých aktov, ktoré sa týkajú jej vzťahov s úradníkmi a so zamestnancami.

24

Nepochybne sa rozhodlo, že článok 236 ES, ktorý udeľuje súdu Spoločenstva právomoc rozhodovať všetky spory medzi Spoločenstvom a jeho zamestnancami v medziach a za podmienok stanovených služobným poriadkom alebo vyplývajúcich z režimu, ktorý sa na nich uplatňuje, treba chápať v tom zmysle, že sa uplatňuje výlučne iba na osoby, ktoré majú postavenie úradníka alebo zamestnanca iného ako miestneho, a na osoby, ktoré sa domáhajú tohto postavenia. V dôsledku toho takéto osoby musia odôvodniť svoje žaloby o neplatnosť aktu spôsobujúceho ujmu nie na základe článku 230 ES, ale na základe článku 91 služobného poriadku (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 2. mája 2001, Barleycorn Mongolue a Boixader Rivas/Parlament a Rada, T-208/00, Zb. VS s. I-A-103 a II-479, body 26 až 28 a citovanú judikatúru).

25

Článok 236 ES sa však týka iba sporov „medzi Spoločenstvom a jeho zamestnancami“. Žaloba podaná členským štátom na základe článku 230 ES sa netýka takéhoto sporu.

26

Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že ak je opravný prostriedok upravený článkom 91 služobného poriadku prístupný len pre úradníkov a zamestnancov Spoločenstva a nie pre profesijné združenie úradníkov, nič to nemení na skutočnosti, že takéto riadne kvalifikované združenie má právo podať podľa článku 230 štvrtého odseku ES žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiam, ktorých je adresátom v zmysle tohto ustanovenia (rozsudok Súdneho dvora z 8. októbra 1974, Union syndicale a i./Rada, 175/73, Zb. s. 917, body 17 až 20).

27

Z toho vyplýva, že ak sú podmienky uplatnenia článku 230 ES splnené, toto ustanovenie môže slúžiť ako základ pre žalobu o neplatnosť aktov Komisie týkajúcich sa oblasti európskej verejnej služby podanú žalobcami, ktorí nie sú uvedení v článku 91 služobného poriadku, to znamená žalobcami, ktorí nie sú úradníkmi alebo zamestnancami Spoločenstva ani uchádzačmi o miesto v európskej verejnej službe.

28

V predmetnej veci bez ujmy na úvahách vysvetlených ďalej, pokiaľ ide o kvalifikáciu rozhodnutia a oznámenia o voľnom pracovnom mieste ako napadnuteľných aktov, právo členského štátu podať žalobu o neplatnosť založenú na článku 230 ES proti rozhodovacím aktom Komisie nemôže byť spochybnené z dôvodu, že tieto akty sa týkajú otázok európskej verejnej služby.

29

Rozsudok Španielsko/Eurojust, už citovaný v bode 20 vyššie, na ktorý poukazuje Komisia, nemôže viesť k opačnému záveru. V tomto rozsudku Súdny dvor zamietol ako neprípustnú žalobu Španielskeho kráľovstva podanú na základe článku 230 ES z dôvodu, že akty napadnuté v tejto žalobe neboli zahrnuté do zoznamu aktov, ktorých zákonnosť môže preskúmavať Súdny dvor podľa tohto článku, a že okrem toho článok 41 EÚ nestanovuje, že článok 230 ES je uplatniteľný na ustanovenia o policajnej a súdnej spolupráci v trestných veciach uvedené v hlave VI Zmluvy EÚ, ktorá sa vzťahuje na Eurojust, keďže právomoc Súdneho dvora je v tejto oblasti špecifikovaná článkom 35 EÚ, na ktorý odkazuje článok 46 písm. b) EÚ (rozsudok Španielsko/Eurojust, už citovaný v bode 20 vyššie, body 36 až 40).

30

Body uvedeného rozsudku, na ktoré odkazuje Komisia, sa týkajú tvrdenia Španielskeho kráľovstva založeného na práve na účinnú súdnu ochranu v rámci právneho spoločenstva. Súdny dvor s cieľom odpovedať na toto tvrdenie pripomenul, že akty napadnuté v uvedenej veci neboli vyňaté z akéhokoľvek súdneho preskúmania, keďže hlavné dotknuté osoby, konkrétne uchádzači o rôzne miesta uvedené v napadnutých vyhláseniach výberových konaní, disponujú prístupom k súdu Spoločenstva za podmienok uvedených v článku 91 služobného poriadku, a že za predpokladu takejto žaloby by členské štáty mohli vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci a mohli by prípadne podať odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupňa (rozsudok Španielsko/Eurojust, už citovaný v bode 20 vyššie, body 41 až 43).

31

Iba na základe týchto zistení nemožno dospieť k záveru, že pokiaľ ide o akty Komisie — ktoré na rozdiel od aktov Eurojustu sú uvedené v článku 230 ES —, členské štáty nemajú právo podať žalobu o neplatnosť na základe tohto článku, ale musia sa obmedziť na vstup do konania medzi Komisiou a jej úradníkmi a zamestnancami ako vedľajší účastníci konania.

32

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy nie je odôvodnená žiadna pochybnosť, pokiaľ ide o uplatniteľnosť článku 230 ES v predmetnej veci.

33

Komisia vážne pochybuje o tom, že rozhodnutie má povahu napadnuteľného aktu v zmysle článku 230 ES. Rozhodnutie nie je v prvom rade určené na to, aby malo záväzné právne účinky voči tretím osobám tak, že by mohlo priamo ovplyvniť ich záujmy významnou zmenou ich právneho postavenia. Naopak, predstavuje jednoduché vyhlásenie úmyslu Komisie sledovať konkrétnu líniu postupu v rámci určitých budúcich udalostí, a to uverejňovania oznámení o voľnom pracovnom mieste. Podľa judikatúry takýto akt čisto informatívnej povahy nie je sám osebe spôsobilý vyvolať právne účinky voči tretím osobám a vôbec takýto cieľ nesleduje. Záujmy tretích osôb by mohli byť konkrétne poškodené iba opatreniami účinne prijatými podľa orientácie uvedenej v rozhodnutí. Tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého uverejnenie oznámenia o voľnom pracovnom mieste konkretizuje zásah do právom chránených záujmov žalobcov spôsobený rozhodnutím, potvrdzuje túto tézu.

34

Komisia dopĺňa, že ak rozhodnutie má byť považované za opatrenie, ktoré má vytvárať záväzné právne účinky a byť v dôsledku toho predmetom autonómnej žaloby o neplatnosť podľa článku 230 ES, individuálne oznámenia o voľnom pracovnom mieste uverejnené neskôr na základe tohto rozhodnutia predstavujú čisto vykonávacie opatrenia bez akejkoľvek autonómie vo vzťahu k samotnému rozhodnutiu, a teda sú nenapadnuteľné. Samotná Talianska republika vo svojej žalobe považovala oznámenie o voľnom pracovnom mieste za vykonávací akt alebo za akt na uplatnenie rozhodnutia. V dôsledku toho sa Komisia domnieva, že za tohto predpokladu musí byť žaloba v rozsahu, v akom sa týka oznámenia o voľnom pracovnom mieste, zamietnutá ako neprípustná.

35

Talianska republika pripúšťa, že nie je isté, že rozhodnutie má záväzné právne účinky voči tretím osobám, keďže by sa mohlo tvrdiť, že nesmeruje navonok, ale týka sa iba samotnej Komisie, a že iba uverejnenie konkrétneho oznámenia o voľnom pracovnom mieste môže mať vplyv na záujmy osôb mimo Komisie.

36

Talianska republika sa však domnieva, že existujú tvrdenia v prospech tézy, podľa ktorej rozhodnutie predstavuje napadnuteľný akt. Rozhodnutie stanovuje jazykový režim uplatniteľný v budúcnosti na všetky oznámenia o voľnom pracovnom mieste na riaditeľské miesta a má už vplyv na záujmy osôb mimo Komisie, osobitne záujmy členských štátov, ktorých úradné jazyky neboli vybraté. Dotknuté členské štáty sa teda môžu okamžite obrátiť na Súd prvého stupňa bez toho, aby čakali na uverejnenie oznámenia o voľnom pracovnom mieste iba v troch jazykoch stanovených rozhodnutím. Okrem toho okolnosť, že rozhodnutie sa nejavilo ako prípravné rozhodnutie pred prijatím konečného rozhodnutia, ale samo vyzeralo ako konečné rozhodnutie, svedčí v prospech tézy, podľa ktorej rozhodnutie predstavuje napadnuteľný akt.

37

Talianska republika dopĺňa, že keby sa nebola náhodou dozvedela o rozhodnutí, mohla by napadnúť iba uverejnené oznámenia o voľnom pracovnom mieste, a takéto spochybnenie by bolo v predmetnej veci dostatočné na obnovenie zákonnosti. Napriek tomu záujem členského štátu, ktorý je rozdielny od záujmu jednotlivého uchádzača o miesto v správe Spoločenstva, by bol lepšie chránený zrušením samotného rozhodnutia, keďže takéto zrušenie je spôsobilé oslobodiť dotknutý členský štát od povinnosti napadnúť individuálne každé oznámenie o voľnom pracovnom mieste neuverejnené v jeho úradnom jazyku.

38

Španielske kráľovstvo podporuje argumentáciu Talianskej republiky a dopĺňa, že rozhodnutie a oznámenie o voľnom pracovnom mieste nie sú oddeliteľné, ale tvoria jeden právny celok. Rozhodnutie vyvoláva právne účinky výnimočného významu a závažnosti, keďže zasahuje najmä zásadu dodržiavania jazykovej plurality, ktorá predstavuje jednu zo základných zásad, na ktorých je založená Európska únia, ako aj zásady právomoci inštitúcií, zákazu diskriminácie založenej na jazyku a štátnej príslušnosti. Oznámenie o voľnom pracovnom mieste predstavuje jednoduchý akt na vykonanie rozhodnutia, takže ak by Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie, oznámenie o voľnom pracovnom mieste by bolo v dôsledku toho zrušené.

39

Podľa ustálenej judikatúry žalobu o neplatnosť v zmysle článku 230 ES možno podať proti všetkým ustanoveniam prijatým inštitúciami bez ohľadu na ich povahu alebo formu, ktoré smerujú k vytvoreniu právnych účinkov (rozsudky Súdneho dvora z 31. marca 1971, Komisia/Rada, 22/70, Zb. s. 263, bod 42; zo 16. júna 1993, Francúzsko/Komisia, C-325/91, Zb. s. I-3283, bod 9; z 20. marca 1997, Francúzsko/Komisia, C-57/95, Zb. s. I-1627, bod 7, a z 1. decembra 2005, Taliansko/Komisia, C-301/03, Zb. s. I-10217, bod 19).

40

Na určenie, či napadnutý akt alebo rozhodnutie má takéto účinky, je rozhodujúca jeho podstata (rozsudok Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9; pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. marca 2000, Coca-Cola/Komisia, T-125/97 a T-127/97, Zb. s. II-1733, bod 78 a citovanú judikatúru).

41

Napadnuteľným aktom v zmysle článku 230 ES nie je opatrenie prijaté inštitúciou, ktoré len tlmočí jej úmysel alebo úmysel jednej z jej služieb sledovať v určenej oblasti určitý smer postupu (rozsudky Súdneho dvora z 27. septembra 1988, Spojené kráľovstvo/Komisia, 114/86, Zb. s. 5289, bod 13, a z 5. mája 1998, Spojené kráľovstvo/Komisia, C-180/96, Zb. s. I-2265, bod 28). Takéto vnútorné usmernenia označujúce všeobecné smery, na základe ktorých inštitúcia zamýšľa podľa relevantných ustanovení prijať neskôr individuálne rozhodnutia, ktorých zákonnosť bude môcť byť napadnutá podľa konania upraveného v článku 230 ES, nemôžu byť považované za akty, ktoré majú mať právne účinky (rozsudok Súdneho dvora zo 6. apríla 2000, Španielsko/Komisia, C-443/97, Zb. s. I-2415, body 33 a 34).

42

Okrem toho treba pripomenúť, že článok 29 ods. 2 služobného poriadku oprávňuje každú inštitúciu, aby prijala iný postup prijímania do zamestnania ako výberové konanie na prijímanie riadiacich pracovníkov.

43

Podľa judikatúry voľná úvaha pri posúdení zásluh rôznych uchádzačov na určité pracovné miesto, ktorou disponuje inštitúcia, musí byť vykonávaná pri úplnom dodržaní celej relevantnej právnej úpravy, to znamená nielen oznámenia o voľnom pracovnom mieste, ale tiež prípadných procesných pravidiel, ktorými sa riadi dotknutá inštitúcia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 18 septembra 2003, Pappas/Výbor regiónov, T-73/01, Zb. VS s. I-A-207 a II-1011, bod 53). Tieto pravidlá predstavujú časť zákonného rámca, ktorý táto inštitúcia musí prísne dodržiavať pri výkone svojej širokej voľnej úvahy (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, Tzirani/Komisia, T-88/04, Zb. VS s. II-A-2-703, bod 78). Dotknutá inštitúcia sa nemôže odchýliť od vnútorných pravidiel prijímania do zamestnania, ktoré si sama stanovila, bez toho, aby formálne zmenila tieto pravidlá (rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2007, Angelidis/Parlament, T-113/05, bod 75).

44

Z toho vyplýva, že procesné pravidlá prijímania do zamestnania, ktoré inštitúcia prijme podľa článku 29 ods. 2 služobného poriadku na prijímanie do zamestnania svojich riadiacich pracovníkov, sú pre túto inštitúciu záväzné a v tomto zmysle majú právne účinky v zmysle judikatúry týkajúcej sa uplatnenia článku 230 ES.

45

Iste, takéto pravidlá môžu byť podľa vyššie uvedeného ustanovenia služobného poriadku prijaté z prípadu na prípad pre každé dotknuté pracovné miesto, ktoré sa uvoľní v rámci inštitúcie. Ak sa inštitúcia rozhodne sledovať takýto prístup, nič nebráni tomu, aby prijala vnútorné usmernenia jednoducho naznačujúce všeobecný smer, podľa ktorého vždy, keď to bude nevyhnutné, stanoví procesné pravidlá na prijímanie do zamestnania na pracovné miesto, na ktoré sa článok 29 ods. 2 služobného poriadku uplatňuje. Podľa judikatúry uvedenej v bode 41 vyššie treba dospieť k záveru, že v takomto prípade tieto vnútorné usmernenia samy osebe nemajú záväzné právne účinky, a teda nemôžu byť predmetom žaloby o neplatnosť. Takáto žaloba za tohto predpokladu môže byť podaná iba proti oznámeniu o voľnom pracovnom mieste alebo akémukoľvek inému aktu, ktorý stanovuje s konečnou platnosťou procesné pravidlá, ktoré treba dodržať na obsadenie určeného miesta.

46

Ani článok 29 ods. 2 služobného poriadku, ani žiadne iné ustanovenie však nebráni inštitúcii prijať pred zrealizovaním konkrétneho konania na obsadenie pracovného miesta riadiaceho pracovníka všeobecne uplatniteľné pravidlá stanovujúce s konečnou platnosťou prinajmenšom niektoré aspekty konania na prijímanie riadiacich pracovníkov do zamestnania v rámci tejto inštitúcie. Takéto pravidlá majú záväzné právne účinky, keďže pokiaľ tieto pravidlá nie sú zmenené alebo zrušené, dotknutá inštitúcia sa od nich nemôže odchýliť pri prijímaní do zamestnania na určené miesto v tejto kategórii. V takom prípade privilegovaný žalobca, akým je členský štát, môže okamžite napadnúť žalobou o neplatnosť podľa článku 230 ES zákonnosť týchto pravidiel bez toho, aby musel počkať na ich vykonanie v konkrétnom prípade.

47

V predmetnej veci preto treba v prvom rade určiť, či rozhodnutie iba tlmočí úmysel Komisie sledovať určitú orientáciu alebo smer postupu pri postupoch prijímania do zamestnania riadiacich pracovníkov alebo či už skôr s konečnou platnosťou stanovuje jeden aspekt konania, ktorý sa má v budúcnosti sledovať pri obsadzovaní miest riadiacich pracovníkov patriacich do jej pôsobnosti.

48

Vzhľadom na obsah rozhodnutia, ako vyplýva z dokumentu, ktorý pripojila Talianska republika k svojej žalobe, a z dokumentov predložených Komisiou na pojednávaní, treba prijať druhú z týchto možností. Rozhodnutie, ktoré je spísané jasne a zrozumiteľne, neobsahuje obyčajné usmernenia, ale s konečnou platnosťou stanovuje jeden aspekt postupov prijímania do zamestnania so všeobecnou platnosťou, pokiaľ ide o jazyky, v ktorých budú uverejňované oznámenia o voľnom pracovnom mieste, a to prinajmenšom do 1. januára 2007, keď končí prechodné obdobie uplatňovania rozhodnutia. Platí to o to viac, že napadnutý akt používa výrazy „Komisia rozhodla“, „Komisia týmto rozhodla“, ako aj pojem „rozhodnutie“, a že oznámenie o voľnom pracovnom mieste bolo uverejnené iba v nemčine, angličtine a vo francúzštine, teda v úplnej zhode s uplatňujúcimi sa pravidlami o uverejňovaní prijatými rozhodnutím (pozri a contrario rozsudky Taliansko/Komisia, bod 39 vyššie, body 21 až 24, a rozsudok z 27. septembra 1988, Spojené kráľovstvo/Komisia, bod 41 vyššie, bod 14).

49

Rozhodnutie tak zaväzuje Komisiu, ktorá sa od neho nemôže odchýliť bez toho, aby ho formálne zmenila. Navyše vzhľadom na jeho obsah musí byť považované za rozhodnutie, ktoré má záväzné právne účinky, a teda môže byť predmetom žaloby o neplatnosť založenej na článku 230 ES podanej privilegovaným žalobcom, akým je členský štát.

50

V druhom rade treba preskúmať tvrdenie Komisie, podľa ktorého za predpokladu, že rozhodnutie treba považovať za akt majúci právne účinky, musí byť žaloba vyhlásená za neprípustnú v časti, v ktorej smeruje proti oznámeniu o voľnom pracovnom mieste, keďže v takom prípade toto oznámenie predstavuje iba akt výlučne vykonávajúci rozhodnutie.

51

Podľa judikatúry medzi akty, ktoré nemajú záväzné právne účinky spôsobilé zasiahnuť do záujmov jednotlivca, patria najmä výlučne vykonávacie akty, ktoré v dôsledku toho nepredstavujú napadnuteľné akty v zmysle článku 230 ES (rozsudky Súdneho dvora z 1. decembra 2005, Spojené kráľovstvo/Komisia, C-46/03, Zb. s. I-10167, bod 25; z 12. septembra 2006, Reynolds Tobacco a i./Komisia, C-131/03 P, Zb. s. I-7795, bod 55, a zo 6. decembra 2007, Komisia/Ferriere Nord, C-516/06 P, Zb. s. I-10685, bod 29).

52

Výlučne vykonávacími aktmi sa rozumejú najmä opatrenia, ktoré bez založenia práv a povinností tretích osôb majú iba materiálne vykonať skorší rozhodovací akt, alebo opatrenia prijaté na vykonanie skorších rozhodnutí, ktoré majú právne účinky iba vo vnútornej sfére správy bez toho, aby sa dotýkali záujmov tretích osôb (rozsudky Súdneho dvora z 25 februára 1988, Zelení/Parlament, 190/84, Zb. s. 1017, bod 8, a z 1. decembra 2005, Spojené kráľovstvo/Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, body 1 a 25; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. júla 1959, Phoenix--Rheinrohr/Vysoký úrad, 20/58, Zb. s. 163, 181).

53

Za takéto výlučne vykonávacie akty, ktoré nebolo možné napadnúť žalobami na základe článku 230 ES, boli považované najmä akt o uvoľnení sumy z rozpočtu, ktorú Komisia predtým rozhodla uvoľniť (rozsudok z 1. decembra 2005, Spojené kráľovstvo/Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, body 1 a 25), akty záväzku, likvidácie, nariadenia platby a platby výdavkov prijaté v nadväznosti na rozhodnutia týkajúce sa rozdelenia a použitia úverov (rozsudok Zelení/Parlament, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 8), ako aj vykonanie, prostredníctvom uplatnenia práv z bankovej záruky, skoršieho rozhodnutia Komisie, ktoré uložilo podniku pokutu z dôvodu jeho účasti na sérii porušení uvedených v článku 81 ods. 1 ES (rozsudok Komisia/Ferriere Nord, už citovaný v bode 51 vyššie, body 28 a 29).

54

V predmetnej veci v protiklade s tým, čo tvrdí Komisia, nemožno prijať, že oznámenie o voľnom pracovnom mieste predstavuje výlučne vykonávací akt rozhodnutia v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 51 až 53 vyššie.

55

Podľa ustálenej judikatúry oznámenia o voľnom pracovnom mieste určujú, definujúc podmienky týkajúce sa prístupu k zamestnaniu, ktoré sú to osoby, ktorých kandidatúra môže byť prijatá, a predstavujú tak akty spôsobujúce ujmu potenciálnym uchádzačom, ktorých kandidatúra je týmito podmienkami vylúčená (rozsudky Súdneho dvora z 19 júna 1975, Küster/Parlament, 79/74, Zb. s. 725, body 5 až 8, a z 11. mája 1978, De Roubaix/Komisia, 25/77, Zb. s. 1081, body 7 až 9; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. septembra 1993, Noonan/Komisia, T-60/92, Zb. s. II-911, bod 21).

56

Okrem toho skutočnosť, že oznámenie o voľnom pracovnom mieste má povahu aktu spôsobujúceho ujmu, a teda napadnuteľného aktu v zmysle článku 230 ES, nemôže byť spochybnená z dôvodu, že je v určitom konkrétnom aspekte v súlade s podmienkami už definovanými v právnom predpise alebo v skoršom všeobecne záväznom rozhodnutí inštitúcie alebo že preberá niektoré z nich — pričom tieto podmienky predstavujú právny základ tohto oznámenia o voľnom pracovnom mieste — keďže je to práve oznámenie o voľnom pracovnom mieste, ktoré konkretizuje právnu situáciu všetkých potenciálnych žalobcov a umožňuje im dozvedieť sa určitým a zrozumiteľným spôsobom, ako a v akom rozsahu sú ich jednotlivé záujmy dotknuté.

57

Z toho vyplýva, že tvrdenie Komisie založené na tom, že oznámenie o voľnom pracovnom mieste v rozsahu, v akom je uverejnené iba v troch jazykoch definovaných v rozhodnutí, treba považovať za čisto vykonávací akt, ktorý nemôže byť napadnutý žalobou, musí byť odmietnuté.

58

Komisia uvádza, že vzhľadom na to, že rozhodnutie nebolo ani uverejnené, ani oznámené, lehota na podanie žaloby o neplatnosť proti nemu môže plynúť v súlade s článkom 230 piatym odsekom ES až od okamihu, keď Talianska republika mala presnú vedomosť o obsahu a dôvodoch rozhodnutia.

59

Talianska republika sa obmedzila na to, že v bode 11 žaloby uviedla, že mala vedomosť o rozhodnutí „pri príležitosti uverejnenia oznámenia o voľnom pracovnom mieste“, pričom nespresnila ani presný dátum získania tejto informácie, ani to, či splnila povinnosť žiadať v rozumnej lehote úplný text rozhodnutia po tom, ako sa dozvedela o jeho existencii, v súlade s ustálenou judikatúrou v oblasti lehôt na podanie žaloby proti neuverejneným ani neoznámeným aktom. Vo svojej replike sa Talianska republika tiež bez ďalšieho spresnenia obmedzila na tvrdenie, že mala v celom rozsahu vedomosť o obsahu rozhodnutia „až na konci marca“ roku 2005.

60

Komisia pripúšťa neexistenciu zhody medzi dátumom oboznámenia sa s rozhodnutím a dátumom uverejnenia oznámenia o voľnom pracovnom mieste vzhľadom na požiadavku spočívajúcu v prihliadnutí tiež na trvanie preskúmania oznámenia o voľnom pracovnom mieste a prieskumu s cieľom overiť existenciu skoršieho správneho rozhodnutia a plného oboznámenia sa s jeho obsahom. Napriek tomu, po prvé vzhľadom na správanie Talianskej republiky uvedené v bode 59 vyššie, po druhé na absenciu oznámenia rozhodnutia podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) a nakoniec vzhľadom na nedostatok vysvetlení o získaní textu rozhodnutia akýmkoľvek iným spôsobom, bolo by zbytočné namietať, ako to robí Talianska republika, že Komisia nepredložila dôkaz, že talianske orgány mali úplnú vedomosť o rozhodnutí v čase uverejnenia oznámenia o voľnom pracovnom mieste alebo skôr, keďže dôkazné bremeno za okolností predmetnej veci prislúcha žalobkyni.

61

Toto správanie Talianskej republiky nie je v súlade s požiadavkami judikatúry a vyvoláva dôvodné pochybnosti, pokiaľ ide o dodržiavanie lehoty na podanie žaloby v časti, v ktorej smeruje proti rozhodnutiu. Za týchto okolností sa Komisia domnieva, že dátum, ku ktorému sa Talianska republika dozvedela o presnom znení rozhodnutia, musel byť o niečo neskorší ako dátum uverejnenia oznámenia o voľnom pracovnom mieste, a že v dôsledku toho lehotu na podanie žaloby proti rozhodnutiu, ku ktorému došlo až 3. mája 2005 súčasne s napadnutím oznámenia o voľnom pracovnom mieste, treba zrejme považovať za márne uplynutú k tomuto dátumu.

62

Talianska republika vo svojej žalobe uvádza, že mala vedomosť o rozhodnutí iba „pri príležitosti uverejnenia oznámenia o voľnom pracovnom mieste“. Vo svojej replike Talianska republika spresňuje, že vzhľadom na to, že oznámenie o voľnom pracovnom mieste nespomínalo rozhodnutie, začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby proti nemu sa nemôže zhodovať s dátumom uverejnenia oznámenia o voľnom pracovnom mieste. Treba prihliadnuť na čas nevyhnutný na preskúmanie oznámenia o voľnom pracovnom mieste a na prieskum smerujúci k potvrdeniu existencie rozhodnutia a k zisteniu jeho obsahu. Tento prieskum bol náročný z dôvodu prechodného charakteru predchádzajúceho vnútorného organizačného opatrenia prijatého rozhodnutím. Omeškanie spôsobené týmto prieskumom umožnilo Talianskej republike plne sa dozvedieť o rozhodnutí až na konci marca 2005. Komisia nepredložila dôkaz, že táto vedomosť bola získaná skôr ako koncom marca 2005 alebo v čase pred uverejnením oznámenia o voľnom pracovnom mieste.

63

Keďže je rozumné v predmetnej veci stanoviť začiatok plynutia času nevyhnutného na nadobudnutie vedomosti o rozhodnutí na deň uverejnenia oznámenia o voľnom pracovnom mieste a vzhľadom na predĺženie lehoty na podanie žaloby proti rozhodnutiu o paušálnu 10-dňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť podľa článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku, táto žaloba nemôže byť považovaná za oneskorenú. V dôsledku toho sa Talianska republika domnieva, že jej žaloba bola podaná včas.

64

Španielske kráľovstvo sa pripája k tvrdeniam Talianskej republiky a dopĺňa, že deň uverejnenia oznámenia o voľnom pracovnom mieste sa nemôže vziať do úvahy ako začiatok lehoty na podanie žaloby proti rozhodnutiu Talianskou republikou, keďže oznámenie o voľnom pracovnom mieste nebolo uverejnené vo vydaní úradného vestníka v talianskom jazyku a od talianskych orgánov nemožno vyžadovať, aby vychádzali z iného vydania úradného vestníka. Pokiaľ ide o krátke oznamy uverejnené najmä v dvoch talianskych denníkoch (pozri bod 9 vyššie), nemožno ich prirovnať k uverejneniu v úradnom vestníku, a v dôsledku toho na ne nemožno prihliadnuť na účely počítania lehoty na podanie žaloby.

65

Podľa článku 230 piateho odseku ES treba žaloby o neplatnosť podať v lehote dvoch mesiacov. Táto lehota plynie buď od uverejnenia aktu, od jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.

66

Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že deň, keď sa žalobca dozvedel o akte, má ako začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby subsidiárny charakter vo vzťahu k uverejneniu a oznámeniu aktu (rozsudok Súdneho dvora z 10. marca 1998, Nemecko/Rada, C-122/95, Zb. s. I-973, bod 35; pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. novembra 2003, Regione Siciliana/Komisia, T-190/00, Zb. s. II-5015, bod 30 a tam citovanú judikatúru).

67

Podľa judikatúry je úlohou účastníka konania, ktorý sa dovoláva oneskorenosti žaloby, aby predložil dôkaz o dni, keď nastala skutočnosť rozhodujúca pre začatie plynutia lehoty (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 13 apríla 2000, GAL Penisola Sorrentina/Komisia, T-263/97, Zb. s. II-2041, bod 47 a tam citovanú judikatúru).

68

Z judikatúry takisto vyplýva, že v prípade, ak nedošlo k uverejneniu ani k oznámeniu, má ten, kto vie o existencii aktu, ktorý sa ho týka, požiadať o jeho úplné znenie v primeranej lehote, ale že za takýchto okolností lehota na podanie žaloby začína plynúť až od chvíle, keď sa dotknutá tretia strana dozvie presný obsah daného aktu a dôvody jeho prijatia, aby mohla využiť svoje právo odvolať sa (rozsudky Súdneho dvora zo 6. júla 1988, Dillinger Hüttenwerke/Komisia, 236/86, Zb. s. 3761, bod 14, a z 19. februára 1998, Komisia/Rada, C-309/95, Zb. s. I-655, bod 18; rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Olsen/Komisia, T-17/02, Zb. s. II-2031, bod 73, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 21. novembra 2005, Tramarin/Komisia, T-426/04, Zb. s. II-4765, bod 48).

69

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry lehota na podanie žaloby podľa článku 230 ES má kogentnú povahu a bola upravená s cieľom zabezpečiť jasnosť a právnu istotu a vyhnúť sa akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti a je úlohou súdu Spoločenstva preskúmať aj z úradnej moci, či bola dodržaná (rozsudok Súdneho dvora z 23. januára 1997, Coen, C-246/95, Zb. s. I-403, bod 21, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1997, Mutual Aid Administration Services/Komisia, T-121/96 a T-151/96, Zb. s. II-1355, body 38 a 39).

70

Pokiaľ však nie je možné s istotou určiť deň, od ktorého mal žalobca presnú vedomosť o obsahu a dôvodoch aktu, ktorý napáda, treba sa domnievať, že lehota na podanie žaloby začal plynúť najneskôr v deň, keď je možné stanoviť, že tento účastník konania už mal takúto vedomosť (rozsudok Súdneho dvora z 10. januára 2002, Plant a i./Komisia a South Wales Small Mines, C-480/99 P, Zb. s. I-265, bod 49).

71

V predmetnej veci je nepochybné, že rozhodnutie nebolo ani uverejnené, ani oznámené Talianskej republike. Rovnako niet pochybností o tom, že Talianska republika mala pred podaním žaloby presnú vedomosť o obsahu a dôvodoch rozhodnutia. Hoci totiž znenie rozhodnutia, ktoré Talianska republika pripojila k svojej žalobe, používa mierne odlišné pojmy od pojmov použitých v dokumentoch predložených Komisiou na pojednávaní, je nepochybné, že obsah týchto dvoch verzií rozhodnutia, ktorými disponuje Súd prvého stupňa, je úplne rovnaký.

72

Otázne teda je, kedy presne Talianska republika získala kópiu rozhodnutia pripojeného k jej žalobe, keďže od tohto dňa začala pre Taliansku republiku plynúť lehota na podanie žaloby proti rozhodnutiu. Rovnako treba uviesť, že z jednoduchého výpočtu vyplýva, že na to, aby žaloba proti rozhodnutiu nebola oneskorená, získanie vedomosti o rozhodnutí Talianskou republikou nesmie pochádzať spred 23. februára 2005.

73

Vzhľadom na to, že Talianska republika neposkytla vo svojich písomnostiach jasné údaje o tom, v ktorý deň získala kópiu rozhodnutia pripojeného k jej žalobe, Súd prvého stupňa ju v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania vyzval, aby na podporu svojich tvrdení uviedla, ku ktorému presnému dňu, z akého zdroja a akými prostriedkami získala kópiu rozhodnutia, ktoré sa nachádza v prílohe jej žaloby.

74

V prvej odpovedi, podanej do kancelárie 12. júna 2008, Talianska republika poukázala na list, ktorý jej stály zástupca pri Európskej únii zaslal 10. marca 2005 generálnemu sekretariátu Komisie na protest proti neuverejneniu oznámenia o voľnom pracovnom mieste tiež v taliančine, ako aj na odpovede podpredsedu a generálneho tajomníka Komisie na tento list, obe datované 6. apríla 2005. Talianska republika predložila kópie týchto troch listov a tvrdila, že v nadväznosti na ne sa dozvedela o vnútornom dokumente Komisie SEC(2004) 638/6 z 26. mája 2004, to znamená o dokumente rozdielnom od rozhodnutia, hoci v ňom bolo spomenuté.

75

V dodatočnej odpovedi podanej do kancelárie 23. júna 2008 Talianska republika doplnila, že získala kópiu rozhodnutia pripojeného k jej žalobe „náhodne“ vďaka združeniu na podporu talianskeho jazyka, pričom však nespresnila, v ktorý deň jej dotknuté združenie zaslalo uvedenú kópiu.

76

Aj keď možno ľutovať, že odpovede Talianskej republiky sú nepresné, Súd prvého stupňa konštatuje, že nielenže Komisia nepredložila dôkaz o získaní vedomosti o rozhodnutí Talianskou republikou spred 23. februára 2005, ale že okrem iného existujú v spise určité dôkazy svedčiace v prospech predpokladu, podľa ktorého k tomuto dátumu Talianska republika ešte nemala žiadnu vedomosť o existencii a obsahu rozhodnutia.

77

Po prvé v liste z 10. marca 2005 stály zástupca Talianskej republiky pri Európskej únii aktívne protestoval proti neuverejneniu oznámenia o voľnom pracovnom mieste v taliančine, ale nijako neodkazoval na rozhodnutie. Logicky sa teda možno domnievať, že tento protest by sa týkal tiež rozhodnutia, ak by už Talianska republika vedela o jeho existencii a jeho obsahu ku dňu už citovaného listu.

78

Po druhé list generálneho tajomníka zo 6. apríla 2005 zaslaný v odpovedi na list z 10. marca 2005 iba poukazoval na „prax“ spočívajúcu v uverejňovaní oznámení o voľnom pracovnom mieste pre riaditeľské miesta iba v troch jazykoch „uplatňovanú od minulého novembra“ bez toho, aby uvádzal, že táto prax je založená na rozhodnutí.

79

Pokiaľ ide o list podpredsedu Komisie datovaný tiež 6. apríla 2005, ani tento nepoukazoval na existenciu rozhodnutia, ale iba tvrdil spôsobom prinajmenšom nejasným, že prax spočívajúca v uverejňovaní týchto oznámení iba v troch jazykoch vyplýva z dokumentu Komisie SEC(2004) 638/6, ktorý pochádza z mája 2004.

80

Nakoniec pokiaľ ide o tvrdenie Talianskej republiky v žalobe, podľa ktorého mala vedomosť o rozhodnutí „pri príležitosti uverejnenia oznámenia o voľnom pracovnom mieste“, nemožno ho chápať v tom zmysle, že Talianska republika mala vedomosť o existencii a obsahu rozhodnutia v deň tohto uverejnenia (9. februára 2005), keďže, ako správne tvrdí Talianska republika, oznámenie o voľnom pracovnom mieste nijako neodkazuje na rozhodnutie.

81

Za týchto podmienok treba vyššie uvedené tvrdenie chápať v tom zmysle, že až v nadväznosti na uverejnenie oznámenia o voľnom pracovnom mieste Talianska republika uskutočnila prieskum, ktorý ju priviedol k získaniu kópie rozhodnutia, ktoré sa nachádza v prílohe jej žaloby, k neskoršiemu dátumu, ktorý nemôže byť stanovený s istotou. Žiadna okolnosť uvedená v spise však neumožňuje dospieť k záveru, že tento dátum je skorší ako 23. február 2005.

82

Vzhľadom na vyššie uvedené sa treba domnievať, že žaloba bola podaná v stanovenej lehote, a to tak v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu, ako aj v rozsahu, v akom smeruje proti oznámeniu o voľnom pracovnom mieste, pričom pokiaľ ide o posledný uvedený akt, jej podanie v stanovenej lehote je nespochybniteľné.

83

Talianska republika uvádza žalobný dôvod založený na porušení článku 12 ES, článku 22 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1), článkov 1, 3, 4 a 5 nariadenia č. 1, článku 1d ods. 1 a článku 27 služobného poriadku, článku 18 Rokovacieho poriadku Komisie, ako aj zásad zákazu diskriminácie založenej na štátnej príslušnosti a dodržiavania jazykovej rozmanitosti.

84

Talianska republika uvádza, že tým, že bolo v rozhodnutí určené, že oznámenia o voľnom pracovnom mieste pre riaditeľské miesta nebudú spísané v talianskom jazyku, a opomenutím uverejnenia oznámenia o voľnom pracovnom mieste v taliančine Komisia porušila články 1, 3, 4, a 5 nariadenia č. 1, ako aj článok 12 ES. Komisia rovnako porušila článok 22 Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorého Únia rešpektuje kultúrnu, náboženskú a jazykovú rozmanitosť. Podľa judikatúry totiž v perspektíve Spoločenstva založeného na voľnom pohybe osôb patrí osobitný význam ochrane práv a výhod jednotlivcov v jazykovej oblasti, takže akákoľvek nepriama diskriminácia založená na jazykových znalostiach musí byť zakázaná (rozsudky Súdneho dvora z 11. júla 1985, Mutsch, 137/84, Zb. s. 2681, bod 11; z 28. novembra 1989, Groener, C-379/87, Zb. s. 3967, bod 13, a z 24. novembra 1998, Bickel a Franz, C-274/96, Zb. s. I-7637, body 19 a 23).

85

Talianska republika dopĺňa, že zásada ochrany jazykovej rozmanitosti Spoločenstva sa chápe ako základná požiadavka vo vzťahu ku všetkým jej inštitúciám a orgánom. Uplatňovanie jazykového režimu inštitúcií Európskej únie nemožno oddeliť od tejto zásady. Tento režim zabezpečuje uznanie jazykových práv jednotlivcov, ktorí majú priamy prístup k inštitúciám Spoločenstva. Vyplýva z osobitnej povahy vzťahov, ktoré viažu Európske spoločenstvo k jeho občanom, a preto musí byť chápané ako priamy výraz jazykovej rozmanitosti Európskej únie.

86

Dodržiavanie zásady ochrany jazykovej rozmanitosti nepochybne musí byť zlúčené s potrebami inštitucionálneho a administratívneho života, ktoré by v praxi mohli odôvodniť určité obmedzenia tejto zásady. Takéto obmedzenia napriek tomu musia byť limitované a odôvodnené záväznými požiadavkami inštitucionálneho a administratívneho života a nemôžu zasahovať do podstaty zásady ukladajúcej inštitúciám dodržiavanie a používanie všetkých úradných jazykov Spoločenstva.

87

V tejto súvislosti Talianska republika rozlišuje tri rôzne situácie, s ktorými počíta nariadenie č. 1.

88

Po prvé v oblasti komunikácie medzi inštitúciami a občanmi Únie vyžaduje zásada dodržiavania jazykovej rozmanitosti najvyššiu ochranu. V tomto prípade totiž táto zásada súvisí so základnou demokratickou zásadou, ktorej dodržiavanie osobitne vyžaduje, aby objekty práva Spoločenstva, členské štáty a občania Európy mali ľahký prístup k právnym predpisom Spoločenstva a k inštitúciám, ktoré sú ich autormi. Technické ťažkosti, ktoré efektívne fungujúca inštitúcia môže a musí prekonať, nemôžu brániť dodržiavaniu jazykovej rozmanitosti.

89

Po druhé v oblasti správnych konaní je tiež dôležité, aby dotknuté subjekty, členské štáty alebo občania mohli pochopiť inštitúciu alebo orgán, s ktorým sú v kontakte. Z tohto dôvodu článok 3 nariadenia č. 1 ukladá používanie jazyka dotknutej osoby ako jazyka komunikácie. Iste, v tomto kontexte jazykové práva dotknutých osôb môžu byť podriadené obmedzeniam odôvodneným požiadavkami správy (rozsudok Súdneho dvora z 9. septembra 2003, Kik/ÚHVT, C-361/01 P, Zb. s. I-8283, body 92 až 94). Podľa článku 290 ES však iba Rada, ale nie Komisia, má právo zaviesť rozdielne zaobchádzanie s úradnými jazykmi vykonaním vhodného a primeraného výberu, ktorý by vylúčil neodôvodnenú diskrimináciu medzi európskymi občanmi.

90

Po tretie v rámci vnútorného fungovania inštitúcií a orgánov Spoločenstva článok 6 nariadenia č. 1 oprávňuje inštitúciu, aby si vybrala a uložila svojim vlastným zamestnancom povinnosť používať určitý pracovný jazyk. Hoci základné požiadavky výkonnosti administratívnej práce môžu odôvodniť uloženie obmedzeného počtu pracovných jazykov, vnútorný jazykový režim nemôže byť úplne odlúčený od režimu vonkajšej komunikácie inštitúcií. V dôsledku toho výber jedného alebo viacerých pracovných jazykov na vnútornej úrovni môže byť prípustný, iba ak vychádza z objektívnych a funkčných hľadísk a ak nevytvára neodôvodnené rozdiely v zaobchádzaní medzi občanmi Spoločenstva. Postupy prijímania do zamestnania zamestnancov inštitúcie tak musia zabezpečiť účasť každého, kto spĺňa nevyhnutné predpoklady na obsadenie pracovných miest.

91

V predmetnej veci uverejňovanie oznámení o voľnom pracovnom mieste na riaditeľské miesta Komisie iba v troch jazykoch je v rozpore nielen s nariadením č. 1, ale aj s článkom 18 posledným odsekom Rokovacieho poriadku Komisie, ako aj s článkom 1d ods. 1 a článkom 27 služobného poriadku.

92

Komisia odôvodnila toto opatrenie odkazom na ťažkosti spojené s prekladom takýchto oznámení do deviatich úradných jazykov členských štátov, ktoré pristúpili k Spoločenstvu 1. mája 2004. Takéto ťažkosti čisto administratívnej a organizačnej povahy nemôžu odôvodniť absenciu prekladu do úradných jazykov iných členských štátov, o to viac, že schopnosť prekladať do ich jazykov nespôsobovala v minulosti žiadny problém.

93

Absencia prekladu dotknutého oznámenia o voľnom pracovnom mieste do jazykov nových členských štátov mohla byť dočasne a prechodne odôvodnená, ak by potenciálni uchádzači z týchto členských štátov mohli užitočne získať vedomosť o týchto oznámeniach inými prostriedkami. Talianska republika sa v tejto súvislosti domnieva, že títo uchádzači musia byť považovaní za kvalifikované osoby disponujúce materiálnymi kognitívnymi zdrojmi, ktoré im umožnia, aby boli dostatočne informovaní. Uverejnenie oznamu o uverejnení oznámenia o voľnom pracovnom mieste, nepreloženého do jazyka nových členských štátov, vo vnútroštátnej tlači týchto štátov alebo informácia v tomto zmysle zaslaná Komisiou vnútroštátnym orgánom týchto štátov mohli kompenzovať dočasné porušenie jazykového režimu Európskej únie.

94

Voľba Komisie zrušiť preklady dotknutých oznámení o voľnom pracovnom mieste do všetkých úradných jazykov okrem troch je však iracionálne rozhodnutie, keďže na to, aby sa vyhla diskriminácii vo vzťahu k jazykom nových členských štátov, Komisia vytvorila ďalšiu diskrimináciu na škodu väčšiny úradných jazykov starých členských štátov. Iniciatíva spočívajúca v napravení diskriminujúcej situácie zvýšením počtu objektov a jazykov, ktoré sú predmetom diskriminácie, má za následok prehĺbenie problému namiesto jeho vyriešenia.

95

Tá istá iracionálna voľba rovnako porušila zásadu proporcionality, keďže poskytla výhodu a privilégium obmedzenej skupine jazykov, a to nemčine, angličtine a francúzštine. Iste, článok 6 nariadenia č. 1 umožňuje inštitúciám určiť spôsob uplatňovania jazykového režimu Spoločenstva v ich rokovacích poriadkoch. Napriek tomu sa žiadny písomný predpis nezmieňuje o troch vyššie uvedených jazykoch ako o vnútorných pracovných jazykoch Komisie. Okrem toho oznámenia o voľnom pracovnom mieste uvedené v článku 29 ods. 2 služobného poriadku nespadajú pod vnútorný jazykový režim inštitúcie. Preto ak Komisia prípadne použije obmedzený počet jazykov pre svoje vnútorné konania, nemôže to mať vplyv ani na jazykový režim Spoločenstva, ako je stanovený Radou podľa článku 290 ES, ani na spôsob prijímania zamestnancov inštitúcií do zamestnania.

96

Talianska republika vo svojej replike dopĺňa, že situácia vytvorená po rozšírení Únie 1. mája 2004 nemôže odôvodniť zníženie úrovne právneho zaobchádzania s jazykmi členských štátov na základe vnútorného organizačného opatrenia. Toto rozšírenie mohlo odôvodniť iba rozdielne zaobchádzanie s jazykmi nových členských štátov, a to výlučne prechodne a na základe rozhodnutia Rady prijatého jednomyseľne v súlade s článkom 290 ES. Pri neexistencii takéhoto predchádzajúceho rozhodnutia Rady trpí sporné opatrenie Komisie absolútnym nedostatkom právomoci, a preto musí byť vyhlásené za nezákonné. Len samotná okolnosť, že rozhodnutie bolo prijaté kolégiom komisárov a nie niektorým generálnym riaditeľstvom Komisie, ho nemôže odôvodniť, keďže v predmetnej veci nie je spochybnená právomoc jedného alebo druhého orgánu Komisie, ale právomoc samotnej Komisie.

97

Španielske kráľovstvo v prvom rade poukazuje na nedostatok právomoci Komisie, pretože Rada neprijala žiadne opatrenie, ktoré by umožnilo Komisii prijať rozhodnutie a vykonať ho. Vážne dôsledky, ktoré so sebou prináša rozhodnutie, nemôžu byť prijaté bez predchádzajúceho rozhodnutia Rady, ktoré by predstavovalo právny základ opatrení prijatých Komisiou.

98

Španielske kráľovstvo v druhom rade poukazuje na nedostatok odôvodnenia rozhodnutia. Rovnako ako Talianska republika sa Španielske kráľovstvo domnieva, že problémy s kapacitou na prekladanie do jazykov nových členských štátov nemôžu odôvodniť zrušenie prekladu oznámenia o voľnom pracovnom mieste do všetkých jazykov okrem troch. Dopĺňa, že ak oznámenia o voľnom pracovnom mieste museli byť preložené, hoci len čiastočne, do všetkých jazykov na účely uverejnenia oznamov v tlači, nič nebránilo uverejneniu týchto oznámení vo všetkých jazykoch aj v úradnom vestníku. Španielske kráľovstvo nakoniec pripomína, že oznámenie o voľnom pracovnom mieste sa v predmetnej veci obracia na uchádzačov zo všetkých členských štátov a nie iba na tých, ktorí pochádzajú z nových členských štátov.

99

Španielske kráľovstvo sa po tretie pripája k tvrdeniam Talianskej republiky, podľa ktorých uverejnenie oznámení o voľnom pracovnom mieste dotknutých rozhodnutím iba v troch jazykoch priznáva týmto jazykom privilegované postavenie a porušuje zásady zákazu diskriminácie a proporcionality. Podľa Španielskeho kráľovstva to platí o to viac, že Komisia nepredložila žiadne odôvodnenie voľby troch dotknutých jazykov.

100

Španielske kráľovstvo sa napokon domnieva, že v protiklade s tým, čo uvádza Komisia, nemožno stanoviť žiadnu paralelu medzi predmetnou vecou a vecou, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Španielsko/Eurojust, už citovaného v bode 20 vyššie. Vyhlásenia výberových konaní Eurojustu spochybnené v tejto poslednej uvedenej veci boli totiž uverejnené vo všetkých jazykoch. Všetky dotknuté osoby tak boli postavené na rovnakú úroveň nezávisle od ich štátnej príslušnosti. Naopak, v predmetnej veci Španiel, ktorý sa chcel uchádzať o pracovné miesto generálneho riaditeľa OLAF, bol nútený v konkrétny deň prečítať si jediný španielsky denník, pretože ho nemožno nútiť, aby sledoval vydania úradného vestníka v iných jazykoch ako v materinskom jazyku. Podľa Španielskeho kráľovstva tak uverejnenie oznámenia o voľnom pracovnom mieste iba v nemeckom, anglickom a vo francúzskom vydaní úradného vestníka samo osebe dostatočne odôvodňuje jeho zrušenie. Eurojust okrem toho nepredložil žiadne odôvodnenie jazykových rozdielov, ktoré obsahovali jeho vyhlásenia výberových konaní. V predmetnej veci naopak vylúčenie niektorých jazykov Komisia odôvodnila nedostatočnou kapacitou na preklad oznámenia o voľnom pracovnom mieste do jazykov nových členských štátov. Toto odôvodnenie však nemôže spornému opatreniu dodať vhodný a primeraný charakter.

101

Lotyšská republika podporuje argumentáciu Talianskej republiky a tvrdí, že rozhodnutie porušuje zásady právnej istoty, zákazu diskriminácie a proporcionality.

102

Lotyšská republika v prvom rade uvádza, že vzhľadom na články 4 a 5 nariadenia č. 1 osoby, ktoré sa chcú uchádzať o riaditeľské miesta Komisie, môžu legitímne očakávať, že relevantné oznámenia o voľnom pracovnom mieste budú uverejnené v úradnom vestníku vo všetkých úradných jazykoch. Pritom samotné rozhodnutie nebolo uverejnené v úradnom vestníku, aby informovalo potenciálnych uchádzačov s iným materinským jazykom ako nemčina, angličtina a francúzština, že sa s oznámeniami o voľnom pracovnom mieste na riaditeľské miesta budú môcť oboznámiť iba vo vydaniach úradného vestníka uverejnených v týchto troch jazykoch. Táto situácia predstavuje porušenie zásady právnej istoty.

103

Lotyšská republika po druhé tvrdí, že uverejnenie oznámenia o voľnom pracovnom mieste Komisie na riaditeľské miesta iba v angličtine, vo francúzštine a v nemčine poskytuje výhodu občanom určitých členských štátov a porušuje zásadu zákazu diskriminácie. Lotyšská republika v tejto súvislosti uvádza, že hoci ani základné právo Spoločenstva, ani judikatúra priamo neodkazujú na zásadu rovnosti jazykov, takáto zásada ako osobitný spôsob zákazu diskriminácie založenej na štátnej príslušnosti vyplýva z článku 12 ES, keďže znalosť jazyka je priamo spojená so štátnou príslušnosťou. Okrem toho existencia zásady rovnosti jazykov nebola v rozsudku Kik/ÚHVT, už citovanom v bode 89 vyššie, vylúčená a vyplýva tiež z článku 1 nariadenia č. 1, ako aj z článku 314 ES.

104

Lotyšská republika po tretie uvádza, že finančné úvahy alebo prípadné problémy s prekladateľskými kapacitami nemôžu odôvodniť diskrimináciu medzi jazykmi. Okrem toho tvrdenia Komisie o nákladoch sú pochybné, keďže rovnocenné ľudské a finančné zdroje boli nevyhnutné na preklad a uverejnenie oznamov vo vnútroštátnej tlači členských štátov. Komisia sa navyše mohla vyhnúť preťaženiu svojich prekladateľských služieb tým, že by sa rozhodla nepreložiť do všetkých jazykov iné menej dôležité texty, ako sú individuálne rozhodnutia, ktoré sa týkajú iba jednej osoby. Nakoniec Komisia, prihliadajúc na skúsenosť nadobudnutú počas predchádzajúcich rozšírení Únie, sa mala včas pripraviť na zabezpečenie a posilnenie prostriedkov nevyhnutných na riešenie prípadných problémov s prekladateľskou kapacitou v nadväznosti na rozšírenie v roku 2004.

105

Lotyšská republika sa napokon domnieva, že v predmetnom prípade bola porušená aj zásada proporcionality. Komisia nevykonala všetko, čo bolo možné vykonať na obmedzenie ťažkostí vyplývajúcich z neuverejnenia dotknutého oznámenia o voľnom pracovnom mieste vo všetkých úradných jazykoch. V tejto súvislosti ani voľba troch najpoužívanejších jazykov v Únii na účely uverejnenia týchto oznámení v úradnom vestníku, ani uverejnenie oznamov v iných jazykoch vo vnútroštátnej tlači nie sú dostatočné. Vnútroštátna tlač nemôže byť zamieňaná s úradným vestníkom. Bolo možné prinajmenšom spoločne s uverejnením oznamov v denníkoch členských štátov uverejniť v iných vydaniach úradného vestníka všeobecný opis každého obsadzovaného miesta so zmienkou, že všetky ostatné informácie sú prístupné v nemeckom, anglickom a vo francúzskom vydaní.

106

Komisia sa domnieva, že argumentácia Talianskej republiky takmer zhodne preberá určité úvahy uvedené v návrhoch generálneho advokáta Poiaresa Madura k rozsudku Španielsko/Eurojust, už citovanému v bode 20 vyššie (Zb. s. I-2079). Komisia zdôrazňuje existujúci rozdiel, pokiaľ ide o podstatu tejto veci a predmetnej veci, keďže na rozdiel od prípadu, ktorý bol predmetom návrhov generálneho advokáta Poiaresa Madura v už citovanom rozsudku Španielsko/Eurojust, napadnuté rozhodnutie a oznámenie o voľnom pracovnom mieste neobsahujú žiadny údaj týkajúci sa potrebnej znalosti určených jazykov Spoločenstva. Podľa Komisie to nič nemení na tom, že pri pozornom čítaní a vnímaní celkových súvislostí návrhy generálneho advokáta Poiaresa Madura v už citovanom rozsudku Španielsko/Eurojust preukazujú, že prístup sledovaný Komisiou v predmetnej veci, dostatočne obmedzený v čase a úplne koherentný s jazykovým režimom uplatniteľným na Komisiu, musí byť vnímaný tak, že je v súlade so zásadou jazykovej rozmanitosti, a v dôsledku toho odôvodnený, vhodný a primeraný.

107

Komisia tvrdí, že uverejnenie oznámenia o voľnom pracovnom mieste na riaditeľské miesto má najmä za cieľ informovať obmedzený počet osobitne kvalifikovaných uchádzačov o existencii takéhoto voľného pracovného miesta vyžadujúceho určité osobitné schopnosti a rozsiahle pracovné skúsenosti. Toto oznámenie je nepochybne adresované smerom navonok a môže byť napadnuté externými uchádzačmi. Súčasne však musí byť považované za ustanovenie prijaté v záujme služby a vzťahujúce sa presnejšie na vnútornú organizáciu Komisie. V tomto zmysle predstavuje premietnutie vnútorných opatrení správnej povahy, prijatých Komisiou na účely jej riadneho fungovania, smerom navonok. Preto oznámenia tohto typu nepatria medzi vzťahy Komisie s externými osobami.

108

Podľa Komisie z toho vyplýva, že ani rozhodnutie, ani oznámenie o voľnom pracovnom mieste nepredstavujú akty, ktorých uverejnenie vo všetkých úradných jazykoch je uložené článkom 4 nariadenia č. 1. Všeobecnejšie, z judikatúry vyplýva, že nariadenie č. 1 nie je uplatniteľné na vzťahy medzi inštitúciami a ich zamestnancami. Komisia zastáva názor, že tento záver platí tiež pre uchádzačov výberových konaní organizovaných inštitúciou, keďže s týmito uchádzačmi sa v judikatúre vždy zaobchádzalo rovnako ako s úradníkmi a zamestnancami inštitúcií.

109

Podľa Komisie vnútorný jazykový režim inštitúcií, ktorý sa smerom navonok premieta v oznámeniach o voľnom pracovnom mieste, nepredpokladá v rámci pracovných vzťahov s dotknutou inštitúciou právo na použitie jazyka zvoleného úradníkom alebo uchádzačom výberového konania. To, čo je naopak osobitne dôležité, pokiaľ ide o komunikáciu s inštitúciou a jej zamestnancami alebo s externými uchádzačmi, je možnosť týchto úradníkov alebo uchádzačov riadne sa dozvedieť o ustanoveniach, ktoré sa ich týkajú.

110

Osobitná situácia, v ktorej sa nachádzajú uchádzači dotknutí takým oznámením o výberovom konaní alebo oznámením o voľnom pracovnom mieste, o aké ide v predmetnej veci, podľa Komisie odôvodňuje použitie v rámci výberového konania pracovných jazykov určených dotknutou inštitúciou. V tejto súvislosti je to nevyhnutná existencia vzťahu medzi použitými jazykmi a schopnosťami vyžadovanými na výkon dotknutej funkcie, ako aj neexistencia nadmernej ujmy na právnych záujmoch potenciálnych uchádzačov, ktoré predstavujú hranice diskrečnej právomoci inštitúcie.

111

Komisia uvádza, že pri výkone svojej diskrečnej právomoci môže inštitúcia tiež vyžadovať od uchádzačov o pracovné miesto znalosť určených úradných jazykov v závislosti od objektívnych požiadaviek služby. V predmetnej veci však o takýto prípad nešlo, pretože oznámenie o voľnom pracovnom mieste neobsahuje žiadnu osobitnú podmienku týkajúcu sa znalosti jedného z troch pracovných jazykov Komisie, v ktorých bolo uverejnené. Toto oznámenie len vyžadovalo, aby dokumenty kandidatúry boli spísané v jednom z týchto jazykov. Oznámenie o voľnom pracovnom mieste nie je teda samo osebe spôsobilé akokoľvek zasiahnuť záujmy potenciálnych kandidátov, pokiaľ ide o ich jazykové znalosti. Komisia sa domnieva, že vzhľadom na povahu funkcií a úloh generálneho riaditeľa OLAF, ktoré vyžadujú spôsobilosť pracovať v zložitom mnohojazyčnom prostredí, mala právo vyžadovať od uchádzačov o toto pracovné miesto znalosť jedného z troch jazykov používaných na komunikáciu v rámci inštitúcie. Vzťah medzi použitím týchto troch jazykov a osobitnými schopnosťami vyžadovanými na výkon dotknutých funkcií, ako sú opísané v oznámení o voľnom pracovnom mieste, je totiž zjavne zistiteľný.

112

V každom prípade sa Komisia domnieva, že neexistuje žiadny dôkaz o skutočnej škode spôsobenej dotknutým uchádzačom oznámením o voľnom pracovnom mieste z dôvodu jeho uverejnenia iba v troch jazykoch. Toto uverejnenie sa uskutočnilo na celom území Európskej únie vrátane územia Talianska, preto každý občan Talianska spĺňajúci podmienky vyžadované oznámením o voľnom pracovnom mieste mohol predložiť svoju kandidatúru. Štátni príslušníci Talianska boli totiž z pohľadu čísiel v podstatnej miere zastúpení medzi prijatými kandidatúrami, keďže predstavovali 14 % celkového počtu uchádzačov a iba uchádzači z jedného ďalšieho štátu Únie boli o niečo početnejší ako títo uchádzači. Okrem toho talianski uchádzači boli nielen oveľa početnejší ako kandidáti s nemeckým jazykom, ale predstavovali aj viac ako trojnásobok počtu uchádzačov s anglickým jazykom. Komisia z týchto údajov vyvodzuje, že jazykový faktor nemal žiadny vplyv na predkladanie kandidatúr a nemohol mať žiadny odradzujúci účinok voči európskym občanom, ktorých materinský jazyk je rozdielny od jazykov, v ktorých bolo oznámenie o voľnom pracovnom mieste uverejnené. Komisia okrem toho nedostala žiadnu sťažnosť týkajúcu sa zvoleného jazykového režimu, čo umožňuje dospieť k záveru, že uchádzači dotknutí oznámením o voľnom pracovnom mieste neutrpeli žiadnu diskrimináciu z dôvodu svojho jazyka alebo štátnej príslušnosti.

113

Komisia sa nakoniec domnieva, že vzhľadom na známe ťažkosti v oblasti prekladov pragmatický prístup zvolený v predmetnej veci je v podstatnej miere podnietený zisteniami spojenými s účinnosťou a riadnym fungovaním inštitúcie, pričom sa zrejme veľmi neodchyľuje od prístupu opísaného v bodoch 92 až 94 rozsudku Kik/ÚHVT, už citovaného v bode 89 vyššie.

114

Súd prvého stupňa v prvom rade pripomína, že rozhodnutie sa uplatňuje iba na oznámenia o uvoľnení riaditeľských miest Komisie vyhradených pre externých uchádzačov uverejnené v úradnom vestníku.

115

V druhom rade treba uviesť, že žiadne ustanovenie ani žiadna zásada práva Spoločenstva neukladá, aby sa uverejňovanie takýchto oznámení systematicky vykonávalo vo všetkých úradných jazykoch.

116

Je iste namieste tvrdiť, že takéto miesta môžu potenciálne zaujímať uchádzačov z každého členského štátu. Ako však už rozhodol Súdny dvor, mnohé odkazy v Zmluve ES na použitie jazykov v Európskej únii, najmä články 290 ES a 314 ES, uvádzané Talianskou republikou a vedľajšími účastníkmi konania, nemôžu byť považované za prejav všeobecnej zásady práva Spoločenstva zabezpečujúcej každému občanovi právo, aby všetko, čo by sa mohlo dotknúť jeho záujmov, bolo spísané v jeho jazyku za každých okolností (rozsudok Kik/ÚHVT, už citovaný v bode 89 vyššie, bod 82).

117

Takáto zásada zahŕňajúca povinnosť inštitúcií systematicky uverejňovať dotknuté oznámenia o voľnom pracovnom mieste v úradnom vestníku vo všetkých úradných jazykoch nemôže byť vyvodená ani z nariadenia č. 1. Súdny dvor už rozhodol, že toto nariadenie nie je uplatniteľné na vzťahy medzi inštitúciami a ich úradníkmi a zamestnancami, keďže stanovuje výlučne jazykový režim uplatniteľný medzi inštitúciami Európskeho spoločenstva a členským štátom alebo osobou podliehajúcou jurisdikcii jedného z členských štátov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. októbra 2005, Rasmussen/Komisia, T-203/03, Zb. VS s. I-A-279 a II-1287, bod 60).

118

Na úradníkov a iných zamestnancov Spoločenstiev, ako aj uchádzačov o takéto miesta sa vzťahuje iba jurisdikcia Spoločenstva, pokiaľ ide o uplatňovanie ustanovení služobného poriadku vrátane ustanovení týkajúcich sa prijímania do zamestnania v rámci inštitúcie. Okrem toho článok 6 nariadenia č. 1 výslovne umožňuje inštitúciám určiť spôsob uplatnenia jazykového režimu vo svojich rokovacích poriadkoch (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. februára 2001, Bonaiti Brighina/Komisia, T-118/99, Zb. VS s. I-A-25 a II-97, bod 13).

119

Rovnaký prístup k uchádzačom o miesta úradníkov a iných zamestnancov Spoločenstiev ako k týmto úradníkom a iným zamestnancom v oblasti uplatniteľného jazykového režimu má svoje odôvodnenie v skutočnosti, že títo uchádzači vstupujú do vzťahu s inštitúciou Spoločenstva výlučne s cieľom získať miesto úradníka alebo zamestnanca, pre ktoré, ako bude vysvetlené ďalej, sú nevyhnutné určité jazykové znalosti, ktoré môžu byť vyžadované relevantnými ustanoveniami práva Spoločenstva na obsadenie dotknutého miesta.

120

Článok 18 Rokovacieho poriadku Komisie, citovaný takisto Talianskou republikou, tiež neukladá povinnosť systematického uverejňovania oznámení o voľnom pracovnom mieste týkajúcich sa voľných pracovných miest v Komisii vo všetkých jazykoch. Tento článok nie je v predmetnej veci relevantný, keďže sa podľa samotného svojho znenia uplatňuje iba na akty vedené v článkoch 249 ES a 161 Euratom a nie na akty ako oznámenia o voľnom pracovnom mieste, ktoré Komisia prijíma ako menovací orgán (ďalej len „MO“) v zmysle relevantných ustanovení služobného poriadku.

121

Nakoniec služobný poriadok jednak neobsahuje žiadne ustanovenie ukladajúce povinnosť uverejniť oznámenie o voľnom pracovnom mieste vo všetkých úradných jazykoch, jednak svojím článkom 29 ods. 2 oprávňuje MO prijať postup, ktorý sa mu zdá vhodný na prijímanie zamestnancov na riaditeľské miesta.

122

Komisia tak mala v predmetnej veci, v rámci právomoci, ktorú jej priznávajú článok 6 nariadenia č. 1 a článok 29 ods. 2 služobného poriadku, právo prijať rozhodnutie s cieľom riešiť otázku jazykov, v ktorých sa budú smerom navonok uverejňovať oznámenia o voľnom pracovnom mieste na riaditeľské miesta, teda otázku, ktorá predstavuje, ako už bolo uvedené, osobitný aspekt postupu prijímania zamestnancov, ktorí patria do tejto kategórie. Talianska republika a vedľajší účastníci konania teda nesprávne poukazujú na nedostatok právomoci Komisie prijať rozhodnutie.

123

Pokiaľ ide po tretie o údajne nedostatočný charakter odôvodnenia rozhodnutia, na ktorý poukázalo Španielske kráľovstvo, ale ktorý musí v každom prípade Súd prvého stupňa preskúmať z úradnej moci, treba pripomenúť, že rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy dotknutého aktu a že ak ide o všeobecne záväzné akty, odôvodnenie sa môže obmedziť na jednej strane na uvedenie celkovej situácie, ktorá viedla k jeho prijatiu, a na druhej strane na uvedenie všeobecných cieľov, ktorých dosiahnutie sa navrhuje (rozsudky Súdneho dvora z 13. marca 1968, Beus, 5/67, Zb. s. 125, 143, a z 19. novembra 1998, Španielsko/Rada, C-284/94, Zb. s. I-7309, bod 28).

124

Je nutné konštatovať, že v predmetnej veci je rozhodnutie v súlade s vyššie uvedenými požiadavkami odôvodnenia, keďže uvádza celkovú situáciu, ktorá viedla k jeho prijatiu, a všeobecné ciele, ktorých dosiahnutie sa navrhuje, odkazujúc na prekladateľskú kapacitu Komisie v rámci jej Generálneho riaditeľstva pre preklad. Pri čítaní rozhodnutia a dokumentov, na ktoré odkazuje (pozri body 5 až 7, 14 a 15 vyššie), je zjavné, že sa snaží, prihliadajúc na ťažkosti spojené s prekladmi, znížiť počet žiadostí o preklad na účely neprekročenia dostupnej kapacity.

125

Talianska republika a vedľajší účastníci konania v tejto súvislosti nesprávne poukazujú na údajnú nesúdržnosť medzi ťažkosťami s prekladmi do jazykov nových členských štátov a nepreložením oznámenia o voľnom pracovnom mieste na riaditeľské miesta do všetkých jazykov starých členských štátov.

126

Znenie rozhodnutia pripojeného k žalobe a dokument Komisie PERS(2004) 203, na ktorý odkazuje znenie rozhodnutia, ktoré sa nachádza v zápisnici zo 1678. zasadnutia Komisie, odkazujú všeobecne na „prekladateľskú kapacitu disponibilnú v rámci Generálneho riaditeľstva pre preklad“ alebo na „súčasné pracovné vyťaženie“ uvedeného generálneho riaditeľstva a nie iba na kapacitu pre preklady do nových jazykov. Odkaz v dvoch vyššie uvedených dokumentoch na dokument SEC(2004) 638/6 z 26. mája 2004, ktorý sa týka kapacity pre preklady do nových úradných jazykov, nemôže viesť k opačnému záveru, keďže nejde o jediné odôvodnenie opatrenia prijatého rozhodnutím.

127

Po štvrté treba uviesť, že hoci má Komisia právo prijať opatrenia, ktoré sa jej zdajú vhodné, s cieľom úpravy aspektov postupu prijímania do zamestnania na riaditeľské miesta, nič to nemení na skutočnosti, že tieto opatrenia nemôžu viesť k diskriminácii založenej na jazyku medzi uchádzačmi o určené pracovné miesto.

128

Takáto diskriminácia je zakázaná expressis verbis článkom 1d ods. 1 služobného poriadku, pričom odsek 6 toho istého článku uvádza, že pri rešpektovaní zásady zákazu diskriminácie a zásady proporcionality každé obmedzenie ich uplatňovania musí byť zdôvodnené objektívnymi a dostatočnými dôvodmi a musí byť zamerané na legitímne ciele všeobecného záujmu v rámci personálnej politiky.

129

Okrem toho článok 27 služobného poriadku tiež bráni tomu, aby MO vyžadoval od uchádzačov o pracovné miesto dokonalú znalosť určitého úradného jazyka, ak má táto jazyková podmienka za účinok vyhradenie tohto miesta určitej štátnej príslušnosti bez toho, aby to bolo odôvodnené dôvodmi súvisiacimi s fungovaním služby (rozsudok Súdneho dvora zo 4. marca 1964, Lassalle/Parlament, 15/63, Zb. s. 57, 73 a 74).

130

Ak sa teda Komisia rozhodne uverejniť v úradnom vestníku celé znenie oznámenia o voľnom pracovnom mieste na riaditeľské miesto iba v určitých jazykoch, musí, aby sa vyhla diskriminácii založenej na jazyku medzi uchádzačmi potenciálne dotknutými týmto oznámením, prijať vhodné opatrenia, aby informovala všetkých uchádzačov o existencii dotknutého oznámenia o voľnom pracovnom mieste a o vydaniach, v ktorých bolo uverejnené v celom rozsahu.

131

V rozsahu, v akom je táto podmienka splnená, uverejnenie oznámenia o voľnom pracovnom mieste kategórie uvedenej v rozhodnutí v obmedzenom počte jazykov v úradnom vestníku nie je spôsobilé viesť k diskriminácii medzi rôznymi uchádzačmi, ak je nepochybné, že tí dostatočne ovládajú aspoň jeden z týchto jazykov, ktorý im umožní užitočne sa dozvedieť o obsahu tohto oznámenia.

132

V tejto súvislosti treba pripomenúť judikatúru, podľa ktorej skutočnosť, že dokumenty adresované správou jednému z jej úradníkov sú spísané v inom jazyku, ako je materinský jazyk tohto úradníka alebo prvý cudzí jazyk zvolený týmto úradníkom, nijako neporušuje práva tohto úradníka, ak ovláda jazyk používaný správou, ktorý mu účinne a ľahko umožňuje dozvedieť sa o obsahu dotknutých dokumentov (pozri v tomto zmysle rozsudok Rasmussen/Komisia, už citovaný v bode 117 vyššie, body 62 až 64). Tento záver je rovnako platný, pokiaľ ide o akt adresovaný všetkým úradníkom alebo uchádzačom vo výberovom konaní, akým je oznámenie o voľnom pracovnom mieste.

133

Rovnako treba pripomenúť, že vzhľadom na článok 28 písm. f) služobného poriadku každý uchádzač vo výberovom konaní musí predložiť dôkaz o dôkladnej znalosti jedného z jazykov Spoločenstiev a o uspokojivej znalosti ďalšieho jazyka Spoločenstiev v rozsahu potrebnom na plnenie jeho povinností. Ide o minimálne jazykové znalosti nevyhnutné na prijatie úradníkov Spoločenstva do zamestnania, pričom inštitúcie môžu prípadne stanoviť prísnejšie jazykové podmienky na prijímanie do zamestnania na určité miesto (pozri v tomto zmysle rozsudok Pappas/Výbor regiónov, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 85).

134

Ak to vyžaduje potreba služby alebo pracovného miesta, dotknutá inštitúcia môže legitímne špecifikovať jazyky, ktorých dôkladná alebo uspokojivá znalosť sa vyžaduje (pozri a contrario rozsudok Lassalle/Parlament, už citovaný v bode 129 vyššie, s. 73 a 74; pozri tiež návrhy generálneho advokáta Lagrangea k tomuto rozsudku, Zb. s. 77, 94). V tomto poslednom prípade okolnosť, že znenie dotknutého oznámenia o voľnom pracovnom mieste je dostupné výlučne v týchto jazykoch, nemôže viesť k diskriminácii medzi uchádzačmi, keďže musia všetci ovládať aspoň jeden z týchto jazykov.

135

Naopak, uverejnenie znenia oznámenia o voľnom pracovnom mieste v úradnom vestníku výlučne v niektorých jazykoch Spoločenstva, pričom osoby, ktoré ovládajú iba iné jazyky Spoločenstva, by mohli predložiť svoju kandidatúru, môže viesť pri neexistencii iných opatrení s cieľom umožniť tejto kategórii potenciálnych uchádzačov užitočne sa dozvedieť o obsahu tohto oznámenia k diskriminácii na ich ujmu.

136

Za tohto predpokladu sa totiž dotknutí uchádzači nachádzajú v menej výhodnom postavení vo vzťahu k ostatným uchádzačom, keďže nie sú schopní užitočne sa dozvedieť o kvalifikácii vyžadovanej oznámením o voľnom pracovnom mieste, ako ani o podmienkach a pravidlách postupu prijímania do zamestnania. Takáto vedomosť pritom predstavuje nevyhnutný predpoklad na optimálne predloženie kandidatúry, aby kandidáti maximalizovali svoje šance na získanie dotknutého pracovného miesta.

137

V predmetnej veci rozhodnutie uvádza, že oznámenia o uvoľnení riaditeľských miest vyhradených pre externých uchádzačov budú uverejňované v úradnom vestníku len v nemčine, angličtine a vo francúzštine. Vo vydaniach úradného vestníka uverejňovaných v ostatných jazykoch Spoločenstva teda vylučuje uverejnenie úplného znenia dotknutých oznámení o voľnom pracovnom mieste, pričom nepredpokladá ani uverejnenie v týchto iných vydaniach oznamu informujúceho o existencii takéhoto oznámenia a odkazujúceho na nemecké, anglické a francúzske vydanie na získanie úplného znenia, ani prijatie iných rovnocenných opatrení.

138

Aj s prihliadnutím na okolnosť, že samotné rozhodnutie nebolo uverejnené v úradnom vestníku s cieľom upozorniť čitateľov iných vydaní ako nemeckého, anglického a francúzskeho o významnej zmene praxe, ktorá bola takto zavedená, existuje vážna hrozba, že potenciálni uchádzači, ktorých materinský jazyk je iný ako tri jazyky uvedené v rozhodnutí, nebudú vôbec informovaní o existencii oznámenia o voľnom pracovnom mieste, ktoré by ich mohlo zaujímať. A aj keby títo kandidáti ovládali aspoň jeden — nemecký, anglický alebo francúzsky jazyk, nemožno sa domnievať, že budú sledovať vydanie iného úradného vestníka ako toho, ktorý je uverejnený v ich materinskom jazyku.

139

Okrem toho je opodstatnené uviesť, že rozhodnutie všeobecne odkazuje na všetky postupy prijímania do zamestnania na riaditeľské miesta Komisie. Pri neexistencii zmienky v rozhodnutí alebo v oznámení o voľnom pracovnom mieste v tomto zmysle sa nemožno domnievať, že znalosť nemeckého, francúzskeho alebo anglického jazyka je vždy nevyhnutná na obsadenie takéhoto miesta. Dokazuje to skutočnosť, že oznámenie o voľnom pracovnom mieste, ktoré sa týka presne pracovného miesta tejto kategórie, vyžaduje iba „dôkladnú znalosť jedného z jazykov Spoločenstiev a uspokojivú znalosť ďalšieho jazyka Spoločenstiev“.

140

Skutočnosť uvedená Komisiou, že dokument SEC(2004) 638/6 a oznámenie o voľnom pracovnom mieste stanovujú, že postupy výberového konania na riaditeľské miesta sa uskutočnia výlučne v nemeckom, anglickom alebo vo francúzskom jazyku, nemôže viesť k opačnému záveru. Ak sa totiž Komisia domnieva, že z legitímnych dôvodov spojených s riadnym fungovaním služby je nevyhnutné ovládať aspoň jeden z vyššie uvedených jazykov, je jej úlohou do oznámenia o voľnom pracovnom mieste na tieto miesta zahrnúť ustanovenie v tomto zmysle. Keďže to tak v predmetnej veci nebolo, treba toto tvrdenie zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné sa vyjadriť k dôsledkom, ktoré má na správnosť postupov výberového konania obmedzenie jazykov, ktoré sa použijú v týchto postupoch.

141

Pokiaľ ide o oznámenia o voľnom pracovnom mieste na riaditeľské miesta nevyžadujúce znalosť aspoň jedného z troch vyššie uvedených jazykov, rozhodnutie neupravuje žiadne opatrenie umožňujúce potenciálnym uchádzačom, ktorí neovládajú aspoň jeden z týchto jazykov, užitočne sa dozvedieť o obsahu týchto oznámení, ktoré sú dostupné iba v troch uvedených jazykoch. Dokonca sa ani nepočíta s možnosťou, že by sa títo uchádzači obrátili na Komisiu s cieľom získať preklad dotknutého oznámenia o voľnom pracovnom mieste.

142

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že uplatnenie rozhodnutia môže viesť k diskriminácii medzi uchádzačmi výberového konania založenej na jazyku.

143

Komisia však v podstate tvrdí, že eventualita takejto diskriminácie je skôr teoretická. Tri jazyky zvolené rozhodnutím sú vnútorné pracovné jazyky Komisie a osoby zaujímajúce sa o dotknuté miesta, ktoré sú nevyhnutne osobami vysoko kvalifikovanými, nepochybne ovládajú prinajmenšom jeden z nich. Okrem toho vzhľadom na nedostatočnú prekladateľskú kapacitu je prijatie takéhoto rozhodnutia inšpirované zisteniami spojenými s účinnosťou a riadnym fungovaním Komisie.

144

Táto argumentácia nemôže byť prijatá. Pokiaľ ide v prvom rade o okolnosť, že tri jazyky zvolené rozhodnutím sú vnútorné pracovné jazyky Komisie, z judikatúry vyplýva, že inštitúcia sa nemôže uspokojiť s tým, že úradníkovi zašle individuálne rozhodnutie spísané v niektorom pracovnom jazyku, ale musí sa ubezpečiť, že tento úradník dostatočne ovláda použitý jazyk, a v opačnom prípade je povinnosťou inštitúcie poskytnúť mu preklad (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 23. marca 2000, Rudolph/Komisia, T-197/98, Zb. VS s. I-A-55 a II-241, body 45 až 47, a Bonaiti Brighina/Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, body 20 a 21).

145

Vzhľadom na túto judikatúru, ktorá je analogicky použiteľná na uchádzačov výberového konania, inštitúcia sa nemôže uspokojiť s použitím vnútorných pracovných jazykov pre oznámenia o voľnom pracovnom mieste týkajúce sa voľných miest, ale musí sa ubezpečiť, že všetci potenciálni kandidáti sú spôsobilí užitočne sa dozvedieť o existencii a obsahu dotknutých oznámení o voľnom pracovnom mieste.

146

V každom prípade treba pripomenúť, že rozhodnutie sa týka iba externého uverejňovania oznámení v úradnom vestníku, ktoré sú svojou povahou adresované tiež osobám mimo Komisie, pre ktoré okolnosť, že jazyky zvolené na uverejnenie sú vnútorné pracovné jazyky Komisie, nie je relevantná.

147

Ďalej treba uviesť, že je nepochybne namieste tvrdiť, že riaditeľské miesta sú nevyhnutne adresované uchádzačom osobitne kvalifikovaným, a teda že je pravdepodobné, že viacerí uchádzači s iným materinským jazykom ako nemčina, angličtina alebo francúzština majú dostatočnú znalosť niektorého z týchto troch jazykov vzhľadom na ich veľmi rozšírenú znalosť v Európe. Táto okolnosť však nie je dostatočná na odôvodnenie opatrenia prijatého rozhodnutím.

148

Aj keby to totiž tak bolo, neznamená to, že títo uchádzači sledujú vydania úradného vestníka v týchto troch jazykoch a nie vo svojom materinskom jazyku. V každom prípade znalosť nemeckého, anglického alebo francúzskeho jazyka sa nemôže predpokladať u všetkých osôb, ktoré majú nevyhnutné predpoklady na riaditeľské miesta.

149

Nakoniec tvrdenie založené na účinnosti a riadnom fungovaní Komisie musí tiež byť zamietnuté. Takéto úvahy nemôžu odôvodniť diskrimináciu zakázanú služobným poriadkom. Ako vyplýva z článku 1d ods. 6 služobného poriadku, iba „legitímne ciele všeobecného záujmu v rámci personálnej politiky“, ako opatrenia týkajúce sa povinného veku na odchod do dôchodku alebo minimálnej vekovej hranice na čerpanie starobného dôchodku uvedené v druhej vete tohto ustanovenia, sú spôsobilé odôvodniť zásah do zásad zákazu diskriminácie a proporcionality. Dobrý manažment prekladateľskej kapacity však nie je súčasťou personálnej politiky v zmysle služobného poriadku.

150

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prijatím rozhodnutia Komisia porušila článok 1d služobného poriadku. Okrem toho tiež nepriamo porušila článok 27 služobného poriadku, keďže prijaté opatrenie môže v rámci výberových konaní na riaditeľské miesta zvýhodniť uchádzačov určitej štátnej príslušnosti, a to príslušníkov štátov, kde nemecký, anglický a francúzsky jazyk sú materinským jazykom, a poškodiť prinajmenšom časť uchádzačov pochádzajúcich z iných členských štátov.

151

Za týchto podmienok musí byť rozhodnutie zrušené. Oznámenie o voľnom pracovnom mieste uverejnené podľa postupov upravených v rozhodnutí musí byť tiež zrušené. Komisia nepochybne uverejnila vo vnútroštátnej tlači členských štátov oznamy spísané vo všetkých ostatných jazykoch s cieľom informovať dotknuté osoby o uverejnení oznámenia o voľnom pracovnom mieste v úradnom vestníku, na ktoré sa odkazuje pre viac informácií.

152

Aj za predpokladu, že uverejnenie vyššie uvedených oznamov by bolo dostatočné na informovanie uchádzačov s materinským jazykom iným ako nemčina, angličtina alebo francúzština o existencii oznámenia o voľnom pracovnom mieste, je nutné konštatovať, že Komisia opomenula prijať opatrenia, ktoré by osobám, ktoré neovládajú žiadny z týchto troch jazykov, umožnili spoznať aj presný obsah tohto oznámenia. Len samotné skutkové okolnosti uvedené Komisiou, že nedostala žiadnu sťažnosť uchádzača v tomto ohľade, alebo že občania Talianska sú v číselnom vyjadrení významne zastúpení medzi prijatými kandidatúrami, nie sú samy osebe dostatočné na záver, že vyššie uvedené opomenutie Komisie nebolo spôsobilé zasiahnuť práva určitých uchádzačov.

153

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba vyhovieť žalobe a zrušiť rozhodnutie a oznámenie o voľnom pracovnom mieste.

154

Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Okrem toho podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku tohto rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.

155

V predmetnej veci Komisia neuspela. Talianska republika však nepredložila návrhy týkajúce sa trov konania. Za týchto podmienok treba rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (piata komora)

rozhodol a vyhlásil:

Právny rámec

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O prípustnosti

O práve členských štátov podať žalobu podľa článku 230 ES proti aktom inštitúcií týkajúcim sa ich vzťahov s úradníkmi a so zamestnancami

— Tvrdenia účastníkov konania

— Posúdenie Súdom prvého stupňa

O kvalifikácii rozhodnutia a oznámenia o voľnom pracovnom mieste ako napadnuteľných aktov v zmysle článku 230 prvého odseku ES

— Tvrdenia účastníkov konania

— Posúdenie Súdom prvého stupňa

O lehote na podanie žaloby proti rozhodnutiu

— Tvrdenia účastníkov konania

— Posúdenie Súdom prvého stupňa

O veci samej

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O trovách