Vec C‑346/05

Monique Chateignier

proti

Office national de l’emploi (ONEM)

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Cour du travail de Liège)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 39 ES, ako aj články 3 a 67 nariadenia (EHS) č. 1408/71 – Podmienenie poskytovania dávok v nezamestnanosti dosiahnutím doby zamestnania v príslušnom členskom štáte“

Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) z 9. novembra 2006 

Abstrakt rozsudku

Sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov – Rovnosť zaobchádzania

(Článok 39 ods. 2 ES; nariadenie Rady č. 1408/71, článok 3 ods. 1)

Zásade rovnosti zaobchádzania, tak ako je formulovaná v článku 39 ods. 2 ES a v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, odporuje vnútroštátna právna úprava, na základe ktorej príslušná inštitúcia členského štátu, v ktorom má štátny príslušník iného členského štátu bydlisko, odmietne priznať nárok na dávky v nezamestnanosti s odôvodnením, že dotknutá osoba v čase podania žiadosti na poskytnutie dávok nedosiahla na území tohto členského štátu, v ktorom má bydlisko, určitú dobu zamestnania, zatiaľ čo pre štátnych príslušníkov tohto členského štátu sa nevyžaduje splnenie takejto podmienky.

(pozri body 29, 36 a výrok)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 9. novembra 2006 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 39 ES, ako aj články 3 a 67 nariadenia (EHS) č. 1408/71 – Podmienenie poskytovania dávok v nezamestnanosti dosiahnutím doby zamestnania v príslušnom členskom štáte“

Vo veci C‑346/05,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Cour du travail de Liège (Belgicko) zo 6. septembra 2005 a doručený Súdnemu dvoru 22. septembra 2005, ktorý súvisí s konaním:

Monique Chateignier

proti

Office national de l’emploi (ONEM),

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predseda siedmej komory J. Klučka, vykonávajúci funkciu predsedu piatej komory, sudcovia R. Silva de Lapuerta (spravodajkyňa) a J. Makarczyk,

generálna advokátka: C. Stix-Hackl,

tajomník: R. Grass,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–       Office national de l’emploi (ONEM), v zastúpení: R. Joly, avocat,

–       belgická vláda, v zastúpení: M. Wimmer, splnomocnený zástupca,

–       talianska vláda, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci G. Aiello, avvocato dello stato,

–       Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: V. Kreuschitz a J.‑P. Keppenne, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 39 ods. 2 ES, ako aj článku 3 ods. 1 a článku 67 ods. 2 a 3 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1, Mim. vyd. 05/003, s. 3, ďalej len „nariadenie č. 1408/71“).

2       Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Chateignier a Office national de l’emploi (ďalej len „ONEM“), ktorý vznikol z dôvodu, že ONEM odmietol pani Chateignier poskytnúť dávky v nezamestnanosti, pretože nemala odpracovaný ani jeden deň v Belgicku, kde mala bydlisko v čase podania žiadosti o tieto dávky.

 Právny rámec

 Právna úprava Spoločenstva

3       Článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 znie:

„Pokiaľ osobitné ustanovenia tohto nariadenia neustanovujú inak, osoby s bydliskom na území jedného z členských štátov, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, majú tie isté povinnosti a poberajú tie isté dávky podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci tohto štátu.“

4       Podľa článku 67 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1408/71:

„2.      Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie alebo znovunadobudnutie nároku na dávky dosiahnutím dôb zamestnania, zohľadní v potrebnom rozsahu doby poistenia alebo zamestnania dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu tak, akoby boli dobami zamestnania dosiahnutými podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje.

3.      S výnimkou prípadov uvedených v článku 71 ods. 1 písm. a) bodu ii) a písm. b) bodu ii) sa na uplatňovanie ustanovení odsekov 1 a 2 vzťahuje podmienka, že dotknutá osoba naposledy dosiahla:

–       v prípade odseku 1 doby poistenia,

–       v prípade odseku 2 doby zamestnania,

v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, podľa ktorých žiada o dávky.“

 Vnútroštátna právna úprava

5       Vnútroštátnou právnou úpravou platnou ku dňu, keď ONEM zamietol pani Chateignier priznať dávky v nezamestnanosti, bolo kráľovské nariadenie z 25. novembra 1991 o právnej úprave nezamestnanosti (Moniteur Belge z  31. decembra 1991, s. 29888, ďalej len „kráľovské nariadenie“).

6       Článok 37 ods. 2 kráľovského nariadenia má takéto znenie:

„Zamestnanie vykonané v zahraničí sa zohľadňuje [s cieľom priznania nároku na dávky v nezamestnanosti], pokiaľ sa pri vykonávaní takéhoto zamestnávania v Belgicku odvádza poistné na sociálne zabezpečenie vrátane poistného pre prípad nezamestnanosti.“

7       Článok 43 ods. 1 tretí pododsek kráľovského nariadenia stanovuje:

„Články 35, 36, 37 ods. 2 a 38 ods. 2 sa uplatňujú len v rámci medzinárodnej zmluvy. Články 35 a 36 sa však uplatňujú aj na štátnych príslušníkov krajín, ktoré sú uvedené v zákone z 13. decembra 1976 o schválení dvojstranných zmlúv týkajúcich sa zamestnávania cudzincov v Belgicku.“

8       Ústavnosť uvedeného článku 43 bola napadnutá na Cour de cassation (Belgicko), ktorý rozsudkom z 25. marca 2002 rozhodol o neuplatňovaní tohto ustanovenia.

 Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

9       Pani Chateignier, francúzska štátna príslušníčka, uzavrela manželstvo 8. októbra 1994 s belgickým štátnym príslušníkom a usadila sa v Belgicku.

10     Pani Chateignier 17. októbra 1994 vyplnila žiadosť o poskytnutie dávok v nezamestnanosti, v ktorej uviedla, že má francúzsku štátnu príslušnosť. Na nasledujúci deň podala druhú žiadosť s uvedením, že na základe uzavretia manželstva získala belgickú štátnu príslušnosť. Táto druhá žiadosť spolu s prílohami bola odovzdaná na príslušný miestny úrad 9. decembra 1994. Tento úrad svojím rozhodnutím z 1. februára 1995 priznal pani Chateignier uvedené dávky s účinnosťou odo dňa podania žiadosti.

11     Pani Chateignier 2. októbra 1995 po presťahovaní predložila príslušnej inštitúcii nový doklad, v ktorom uviedla, že má stále francúzsku štátnu príslušnosť. Na základe následného preskúmania sa zistilo, že si pani Chateignier ponechala túto štátnu príslušnosť.

12     Rozhodnutím z 15. decembra 1995 ONEM vylúčil pani Chateignier z poskytovania dávok v nezamestnanosti, pretože so zreteľom na jej štátnu príslušnosť a skutočnosť, že v Belgicku nebola zamestnaná ani jeden deň, nemôže si na dávky uplatňovať nárok. Podľa vnútroštátneho súdu, keďže uplatnenie článku 43 kráľovského nariadenia bolo vylúčené vo veci samej na základe už citovaného rozsudku Cour de cassation z 25. marca 2002, ONEM vyžadoval dosiahnutie doby zamestnania iba podľa článku 67 ods. 3 nariadenia č. 1408/71.

13     Pani Chateignier 21. decembra 1995 podala novú žiadosť o poskytnutie dávok v nezamestnanosti, potom ako bola v Belgicku zamestnaná jeden deň. Z tohto dôvodu bolo rozhodnutie ONEM z 15. decembra 1995 zrušené a žiadateľke bol priznaný nárok na tieto dávky od 21. decembra 1995, dňa jej novej žiadosti.

14     Na základe rozhodnutia z 10. mája 1996 ONEM však usúdil, že pani Chateignier nesplnila podmienky na poskytovanie dávok v čase podania jej prvej žiadosti a na základe toho má vrátiť sumy neoprávnene vyplatené v čase od 11. októbra 1994 do 10. decembra 1995.

15     Keďže uvedené rozhodnutie na prvom stupni potvrdil rozsudkom Tribunal du travail de Namur (Belgicko), pani Chateignier podala proti tomuto rozsudku na vnútroštátny súd, ktorý predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania, odvolanie.

16     Za týchto okolností Cour du travail de Liège rozhodol, že preruší konanie a položí Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Pripúšťa článok 39 [ods.] 2 [ES] a článok 3 [ods.] 1 nariadenia č 1408/71, ktoré zaručujú rovnosť zaobchádzania s pracovníkmi z členských štátov, ako aj voľný pohyb osôb, a teda aj pracovníkov, výklad článku 67 [ods.] 3 nariadenia č. 1408/71 v tom zmysle, že ukladá povinnosť pracovníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, dosiahnuť dobu zamestnania, ktorá zakladá nárok na dávky v nezamestnanosti v členskom štáte bydliska, aj keď vnútroštátna právna úprava tohto členského štátu neukladá takúto povinnosť pracovníkovi, ktorý je cudzím štátnym príslušníkom, bez ohľadu na to, či pochádza z tretieho štátu alebo z členského štátu?“

 O prejudiciálnej otázke

 O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania

17     Na úvod treba uviesť, že ONEM sa dovoláva neprípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pričom uvádza štyri dôvody. Po prvé, Súdny dvor nie je príslušný pre posúdenie zlučiteľnosti belgického práva s právom Spoločenstva. Po druhé, v rámci prejudiciálneho konania o výklade sekundárneho práva sa Súdny dvor nemôže vyjadrovať k jeho platnosti. Po tretie, právo Spoločenstva nie je možné uplatňovať na situáciu, ktorú vnútroštátny súd uvádza pre porovnanie, totiž situáciu štátnych príslušníkov štátov, ktoré nie sú členmi Európskej únie. Po štvrté, tvrdenie, na ktorom je založený návrh na začatie prejudiciálneho konania, že totiž pre cudzincov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi Spoločenstva, platí výhodnejšia právna úprava ako pre štátnych príslušníkov členských štátov, nie je presné.

18     Súdny dvor síce podľa ustálenej judikatúry nie je oprávnený v rámci uplatnenia článku 234 ES rozhodovať o zlučiteľnosti vnútroštátneho právneho ustanovenia s právom Spoločenstva, môže však zo znenia otázok formulovaných vnútroštátnym súdom so zreteľom na údaje, ktoré uviedol, vybrať prvky týkajúce sa výkladu práva Spoločenstva s cieľom umožniť vnútroštátnemu súdu vyriešiť právny problém, o ktorom má rozhodnúť (pozri rozsudky z 28. januára 1992, López Brea a Hidalgo Palacios, C‑330/90 a C‑331/90, Zb. s. I‑323, bod 5, a z 30. septembra 2003, Köbler, C‑224/01, Zb. s. I‑10239, bod 60).

19     Okrem toho je dôležité pripomenúť, že takisto podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, pokiaľ sú otázky formulované nesprávnym spôsobom alebo presahujú rámec funkcií, ktoré sú mu udelené na základe článku 234 ES, zostáva Súdnemu dvoru vyhradené vybrať z celku údajov, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania tie prvky práva Spoločenstva vyžadujúce výklad alebo prípadne posúdenie ich platnosti so zreteľom na predmet sporu (pozri rozsudky z 29. novembra 1978, Pigs Marketing Board, 83/78, Zb. s. 2347, bod 26, a z 18. novembra 1999, Teckal, C‑107/98, Zb. s. I‑8121, bod 34).

20     V tejto súvislosti vyplýva z rozhodnutia o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, že vylúčenie pani Chateignier z poberania dávok v nezamestnanosti rozhodnutím ONEM z 15. decembra 1995 je založené len na skutočnosti, že dotknutá osoba informovala orgán zabezpečujúci vyplácanie týchto dávok, že na rozdiel od toho, čo uviedla vo svojej prvej žiadosti o dávky, nemá belgickú štátnu príslušnosť, ale si ponechala francúzsku štátnu príslušnosť.

21     Za týchto okolností vyplýva zo znenia rozhodnutia o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, že zásada rovnosti zaobchádzania môže byť dotknutá situáciou, aká je vo veci samej, a teda ako taká spadá do právomoci zverenej Súdnemu dvoru rozhodujúcemu v rámci článku 234 ES.

22     Nakoniec, pokiaľ ide o argument ONEM, podľa ktorého je otázka založená na nepresnom tvrdení, treba konštatovať, že v situácii, keď medzi správnymi a súdnymi orgánmi členského štátu existujú, alebo sa zdá, že existujú, odlišné názory na správny výklad vnútroštátnej úpravy, najmä pokiaľ ide o jej presný rozsah, Súdny dvor nie je príslušný rozhodovať o tom, ktorý výklad je zlučiteľný alebo ktorý je najviac v súlade s právom Spoločenstva. Súdny dvor je však príslušný podávať výklad práva Spoločenstva so zreteľom na skutkové a právne okolnosti, ako ich podal vnútroštátny súd, s cieľom poskytnúť tomuto súdu užitočné prvky potrebné pre rozhodnutie v spore, o ktorom rozhoduje (pozri rozsudok z 1. februára 2001, Mac Quen a i., C‑108/96, Zb. s. I‑837, bod 18).

23     Z uvedených úvah vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

 O veci samej

24     Aj keď vnútroštátny súd obmedzil svoj návrh formálne na výklad článku 3 ods. 1 a článku 67 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1408/71 porovnávaním situácie žalobkyne vo veci samej so situáciou pracovníkov, ktorí nemajú štátnu príslušnosť štátov Spoločenstva, táto skutočnosť nebráni Súdnemu dvoru, aby vnútroštátnemu súdu neposkytol všetky prvky výkladu práva Spoločenstva, ktoré môžu byť užitočné pre rozhodnutie vo veci, o ktorej rozhoduje, bez ohľadu na to, či tento súd na ne osobitne poukázal vo svojich otázkach alebo nie (pozri najmä rozsudky z 12. decembra 1990, SARPP, C‑241/89, Zb. s. I‑4695, bod 8; a zo 7. septembra 2004, Trojani, C‑456/02, Zb. s. I‑7573, bod 38).

25     Z tohto hľadiska treba vziať do úvahy, že prvky práva Spoločenstva, ktoré vo veci samej vyžadujú výklad, je zásada rovnosti zaobchádzania pracovníkov Spoločenstva, keďže z návrhu na začatie prejudiciálneho konania jednoznačne vyplýva, že pri poskytovaní dávok v nezamestnanosti sa so štátnym príslušníkom iného členského štátu ako Belgického kráľovstva a s belgickým štátnym príslušníkom nezaobchádza rovnako, hoci sa nachádzajú v podobných situáciách.

26     V rozsahu, v ktorom podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania pre belgického štátneho príslušníka, „ktorý pracoval v zahraničí, je [jeho] doba zamestnania ako nesamostatne zárobkovo činnej osoby považovaná za rovnocennú zamestnaniu v Belgicku, v ktorom sa odvádza poistné na sociálne zabezpečenie vrátane poistného pre prípad nezamestnanosti, zatiaľ čo [štátnemu príslušníkovi iného členského štátu Spoločenstva ako Belgického kráľovstva] sa nezohľadňuje žiadne zamestnanie v zahraničí, s výhradou rámca zvláštnych predpisov prijatých pre štátnych príslušníkov Európskej únie“, je teda potrebné preskúmať, či takýto dôsledok je z hľadiska zásady rovnosti zaobchádzania v súlade s právom Spoločenstva.

27     V tomto ohľade z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v čase podania svojej prvej žiadosti pani Chateignier mala francúzsku štátnu príslušnosť a mala povolenie na pobyt ako štátna príslušníčka členského štátu Európskeho spoločenstva.

28     Táto žiadosť navyše vyžaduje, aby žiadateľ bol prihlásený ako uchádzač o zamestnanie. Treba tiež konštatovať, že dávky vo veci samej predstavujú dávky v nezamestnanosti v zmysle článkov 67 až 71 nariadenia č. 1408/71.

29     Z uvedeného vyplýva, že pani Chateignier spadá ako štátna príslušníčka členského štátu pri hľadaní zamestnania v inom členskom štáte do pôsobnosti článku 39 ES, a preto má právo na rovnosť zaobchádzania stanovené v odseku 2 tohto ustanovenia. Pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie, toto právo je zvlášť upravené najmä v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71.

30     Čo sa týka rozsahu tohto práva, Súdny dvor už rozhodol, že ustanovenia ako článok 39 ES majú za cieľ odstrániť všetky opatrenia, ktoré v oblasti voľného pohybu pracovníkov ukladajú prísnejšie zaobchádzanie so štátnym príslušníkom iného členského štátu alebo ktoré ho stavajú do nevýhodnejšej právnej alebo skutkovej situácie oproti vlastnému štátnemu príslušníkovi za rovnakých okolností (pozri rozsudok z 13. decembra 1984, Haug-Adrion, 251/83, Zb. s. 4277, bod 14).

31     Vo veci samej je nepochybné, že uplatnenie pravidiel obsiahnutých v nariadení č. 1408/71, ako ho vykonáva ONEM, vedie k rozdielnemu zaobchádzaniu s belgickými štátnymi príslušníkmi a štátnymi príslušníkmi iných členských štátov.

32     Takéto rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené len vtedy, keď je založené na objektívnych úvahách, nezávislých od štátnej príslušnosti dotknutých osôb a je primerané cieľu, legitímne sledovanému vnútroštátnym právom (rozsudok z 23. mája 1996, O’Flynn, C‑237/94, Zb. s. I‑2617, bod 19; a z 23. marca 2004, Collins, C‑138/02, Zb. s. I‑2703, bod 66).

33     Vo veci samej ani ONEM, ani belgická vláda neuviedli vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odchýlenie sa od zásady rovnosti zaobchádzania za podmienok uvedených v predchádzajúcom bode.

34     Znenie článku 67 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1408/71 povoľuje členským štátom podmieniť nadobudnutie, zachovanie alebo znovunadobudnutie nároku na dávky v nezamestnanosti dosiahnutím doby zamestnania podľa ustanovení právnej úpravy, na základe ktorých sa podáva žiadosť o dávky.

35     Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vnútroštátnym súdom ani z pripomienok belgickej vlády však nevyplýva, že vnútroštátna právna úprava vyžaduje dosiahnutie takýchto dôb zamestnania, pokiaľ ide o belgických pracovníkov, ktorí tieto doby nadobudli podľa právnej úpravy iného členského štátu.

36     So zreteľom na uvedené úvahy treba odpovedať na položenú otázku tak, že článok 39 ods. 2 ES a článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje vnútroštátna právna úprava, na základe ktorej príslušná inštitúcia členského štátu, v ktorom má štátny príslušník iného členského štátu bydlisko, odmietne priznať nárok na dávky v nezamestnanosti s odôvodnením, že dotknutá osoba v čase podania žiadosti na poskytnutie dávok nedosiahla na území tohto členského štátu, v ktorom má bydlisko, určitú dobu zamestnania, zatiaľ čo pre štátnych príslušníkov tohto členského štátu sa nevyžaduje splnenie takejto podmienky.

 O trovách

37     Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 39 ods. 2 ES a článok 3 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996, sa má vykladať v tom zmysle, že im odporuje vnútroštátna právna úprava, na základe ktorej príslušná inštitúcia členského štátu, v ktorom má štátny príslušník iného členského štátu bydlisko, odmietne priznať nárok na dávky v nezamestnanosti s odôvodnením, že dotknutá osoba v čase podania žiadosti na poskytnutie dávok nedosiahla na území tohto členského štátu, v ktorom má bydlisko, určitú dobu zamestnania, zatiaľ čo pre štátnych príslušníkov tohto členského štátu sa nevyžaduje splnenie takejto podmienky.

Podpisy

---

* Jazyk konania: francúzština.