1. 

Svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanom prípade kladie Consiglio di Stato (Štátna rada) (Taliansko) sériu otázok týkajúcich sa spravodlivej hospodárskej súťaže, slobodného poskytovania služieb, slobody prejavu, ako aj zásady plurality médií. Hlavné konanie sa týka televíznej spoločnosti, ktorej ani niekoľko rokov po tom, ako v licenčnom konaní získala licenciu na celoštátne vysielanie, neboli pridelené rádiové frekvencie potrebné na využívanie týchto práv. Medzitým vnútroštátna právna úprava umožnila súčasným prevádzkovateľom pokračovať vo vysielacích činnostiach a využívať rádiové frekvencie, čím v skutočnosti došlo k predĺženiu situácie, ktorá je v rozpore s výsledkom licenčného konania. Budem sa zaoberať problémami, ktoré vnútroštátny súd predniesol predovšetkým vo vzťahu k pravidlám slobodného poskytovania služieb.

2.

Príslušný vnútroštátny právny rámec je zložitým súborom zákonov a zákonných dekrétov, avšak základom pravidiel, ktorými sa riadi celoštátne televízne vysielanie, sú tri postupne prijaté zákonné opatrenia: zákon č. 223/1990 („zákon Mammì“), ( 2 ) zákon č. 249/1997 („zákon Maccanico“) ( 3 ) a zákon č. 112/2004 („zákon Gasparri“). ( 4 )

3.

Zákon Maccanico bol prijatý v júli 1997 po tom, ako Corte costituzionale (ústavný súd) (Taliansko) v decembri 1994 ( 5 ) rozhodol v tom zmysle, že protikartelové ustanovenia zákona Mammì boli nedostatočné na to, aby zabránili dominantným postaveniam, ktoré by mohli ohroziť pluralitu médií. Zákon Maccanico zriadil Autorità per le garanzie nelle comunicazioni (úrad pre záruky v komunikáciách, ďalej len „Autorità“) a zaviedol nové obmedzenia týkajúce sa koncentrácie na trhu celoštátneho televízneho vysielania, s cieľom zabezpečiť hospodársku súťaž a dodržiavanie zásady plurality. Podľa zákona Maccanico s účinnosťou od 30. apríla 1998 nie je nikto oprávnený prevádzkovať viac ako 20 % celoštátnych vysielacích kanálov.

4.

V zákone Maccanico boli stanovené aj prechodné ustanovenia týkajúce sa súčasných prevádzkovateľov s už existujúcimi kanálmi, ktoré presahujú 20 %-nú hranicu. Podľa prechodných ustanovení je týmto prevádzkovateľom dočasne umožnené pokračovať vo svojich vysielacích činnostiach aj po 30. apríli 1998, avšak pod podmienkou, že budú vysielať na frekvenciách pre terestriálne vysielanie a zároveň na káblovej alebo satelitnej televízii. V zákone sa stanovuje, že kanály, ktoré hranicu presahujú, budú napokon musieť po prijatí národného plánu využitia frekvenčného spektra zastaviť terestriálne vysielanie.

5.

Vzhľadom na ciele zákona Maccanico sa v marci 1999 začalo licenčné konanie o udelenie licencie na celoštátne televízne vysielanie na terestriálnych frekvenciách. Pre technické obmedzenia nemohol byť počet terestriálnych kanálov vyšší ako 11. Tri kanály boli vyhradené pre verejnoprávnu televíziu, zatiaľ čo súkromní prevádzkovatelia mali k dispozícii maximálne osem kanálov.

6.

Po tom, ako sa spoločnosť Centro Europa 7 Srl (ďalej len „Centro Europa 7“) úspešne zúčastnila na licenčnom konaní, získala licenciu na celoštátne televízne vysielanie. Licencia jej bola udelená vyhláškou ministerstva z 28. júla 1999, ktorá bola vydaná 28. októbra toho istého roku. Pokiaľ ide o osobitné frekvencie, vyhláška odkazovala na národný plán využitia, ktorý mal byť vykonaný neskôr. Podľa vyhlášky mali Autorità a ministerstvo telekomunikácií vykonať národný plán využitia do 24 mesiacov od oznámenia vyhlášky. V prípade „objektívnych prekážok“ mohla byť táto lehota predĺžená o ďalších 12 mesiacov.

7.

Národný plán využitia sa nepodarilo uskutočniť. V dôsledku toho Centro Europa 7 nezískala žiadne frekvencie a napriek tomu, že jej bola udelená licencia na vysielanie, toto vysielanie v skutočnosti nemohla začať. Medzitým séria postupne prijatých zákonov a súdnych rozhodnutí umožnila súčasným prevádzkovateľov, vrátane tých, ktorí v licenčnom konaní neuspeli, pokračovať v ich vysielacích činnostiach.

8.

Napríklad zákon č. 66/2001, ( 6 ) ktorý upravoval prechod z analógovej televízie na digitálnu televíziu, umožnil týmto prevádzkovateľom pokračovať vo vysielaní na terestriálnych frekvenciách až do vykonania národného plánu využitia frekvenčného spektra pre digitálne televízne vysielanie. Tento plán mal nadobudnúť účinnosť najneskôr 31. decembra 2002. Táto lehota však uplynula bez toho, aby bol plán vyhotovený.

9.

Rozhodnutím z 20. novembra 2002 Corte costituzionale rozhodol, že k prechodu kanálov, ktoré presiahli 20 %-nú protikartelovú hranicu, z terestriálnej televízie na káblovú alebo satelitnú televíziu by malo dôjsť najneskôr do 31. decembra 2003 bez ohľadu na stav vývoja digitálnej televízie. ( 7 ) Napriek tomuto rozhodnutiu bola možnosť súčasných prevádzkovateľov aj naďalej využívať terestriálne frekvencie pre kanály presahujúce protikartelovú hranicu opätovne predĺžená zákonným dekrétom č. 352/2003 ( 8 ) (následne zmeneným na zákon č. 43/2004 ( 9 )) a zákonom Gasparri.

10.

Zákon Gasparri v skutočnosti súčasným prevádzkovateľom umožňoval využívať frekvencie pre kanály presahujúce protikartelovú hranicu, čím zablokoval uvoľnenie týchto frekvencií pre nových prevádzkovateľov, akým je aj Centro Europa 7, a odložil vykonanie národného plánu využitia frekvenčného spektra pre digitálnu televíziu. Okrem toho podľa zákona Gasparri sa mohli o licenciu na využívanie frekvencií pre digitálnu televíziu uchádzať iba aktívni prevádzkovatelia. Napokon zákon Gasparri nanovo definoval 20 %-nú hranicu, ktorá bola zavedená zákonom Maccanico.

11.

V relevantnom období tak bolo niektorým prevádzkovateľom v oblasti celoštátneho televízneho vysielania dovolené pokračovať v ich vysielacích činnostiach, aj keď im nebola udelená licencia na vysielanie, a to napriek tomu, že prekročili protikartelovú hranicu. Hoci Centro Europa 7 získala licenciu na vysielanie, nemohla začať vykonávať svoju činnosť, pretože nezískala potrebné frekvencie. Okrem toho, keďže Centro Europa 7 nie je aktívnym prevádzkovateľom, nemohla získať licenciu na vysielanie pre digitálnu televíziu.

12.

Po uplynutí 24-mesačnej lehoty od oznámenia licencie na vysielanie podala Centro Europa 7 žalobu na Tribunale amministrativo regionale del Lazio (Krajský správny súd v Laziu). Žiadala, aby bola príslušným správnym orgánom uložená povinnosť prideliť potrebné frekvencie a poskytnúť kompenzáciu za medzičasom spôsobené straty. V prípade, že by sa pridelenie frekvencií ukázalo nemožným, Centro Europa 7 subsidiárne požadovala náhradu škody. Tribunale amministrativo regionale del Lazio rozhodol, že Centro Europa 7 nemala vymáhateľný nárok („diritto soggettivo“) na pridelenie konkrétnych frekvencií a jej žalobu zamietol v celom rozsahu. Centro Europa 7 následne podala odvolanie na Consiglio di Stato.

13.

Počas celého vnútroštátneho konania sa talianske orgány na svoju obranu odvolávali na zákonný dekrét č. 352/2003 a zákon Gasparri. V tomto kontexte položil Consiglio di Stato Súdnemu dvoru niekoľko otázok:

14.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na výklad článku 10 EDĽP a žiada, aby Súdny dvor objasnil, aké povinnosti majú členské štáty na základe slobody prejavu a s ňou súvisiaceho pojmu pluralita médií.

15.

Dodržiavanie slobody prejavu je zásadou, na ktorej je založená Európska únia. To však neznamená automaticky, že Súdny dvor je príslušný na preskúmanie toho, či členský štát porušil právo na slobodu prejavu. Ako Súdny dvor opakovane rozhodol, je príslušný iba na preskúmanie zlučiteľnosti vnútroštátnych pravidiel, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti práva Spoločenstva, so základnými právami. ( 11 )

16.

V minulosti boli predložené argumenty týkajúce sa toho, aby sa úloha Súdneho dvora rozšírila na preskúmanie opatrení členského štátu na účely posúdenia ich súladu so základnými právami. Generálny advokát Jacobs vo svojich návrhoch, ktoré predniesol vo veci Konstantinidis, vyjadril názor, že každý štátny príslušník niektorého z členských štátov, ktorý vykonáva hospodársku činnosť v inom členskom štáte, sa môže na základe práva Spoločenstva domáhať ochrany svojich základných práv:

„Zastávam názor, že štátny príslušník Spoločenstva, ktorý odíde do iného členského štátu ako pracovník alebo samostatne zárobkovo činná osoba…, má právo nielen vykonávať svoju obchodnú činnosť alebo profesiu a využívať rovnaké životné a pracovné podmienky ako štátni príslušníci hostiteľského štátu; ale aj právo predpokladať, že kdekoľvek v Európskom spoločenstve odíde za živobytím, bude sa s ním zaobchádzať v súlade so spoločným kódexom základných hodnôt, najmä v súlade s hodnotami vymedzenými v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv. Inými slovami, má právo povedať ‚civis europeus sum‘ a odvolávať sa na tento status pri obrane proti akémukoľvek porušeniu jeho základných práv.“ ( 12 )

17.

Súdny dvor však s takýmto návrhom nesúhlasil. Inými slovami, Súdny dvor nepodporil názor, že akékoľvek porušenie základného práva štátneho príslušníka iného členského štátu hostiteľským štátom môže brániť využívaniu práva na voľný pohyb. Hoci nechcem navrhovať, aby Súdny dvor zmenil svoj ustálený názor na túto problematiku, myslím si, že nastal čas, aby sa judikatúra v tejto oblasti spresnila.

18.

Od prijatia Amsterdamskej zmluvy je dodržiavanie základných práv formálnou právnou požiadavkou pre členstvo v Európskej únii. ( 13 ) V článku 6 EÚ, zmenenom a doplnenom touto zmluvou, sa teraz trvá na tom, že Únia je založená na zásadách slobody, demokracie, dodržiavania ľudských práv a základných slobôd a právneho štátu, ktoré sú spoločné členským štátom. V článku 7 EÚ sa stanovuje mechanizmus ukladania sankcií členskému štátu, ak existuje jasné riziko vážneho porušenia týchto zásad, čím sa potvrdzuje, že dodržiavanie základných práv je nevyhnutnou podmienkou členstva v EÚ.

19.

Je nesporné, že tieto ustanovenia nemajú za cieľ rozšíriť rozsah uplatňovania základných práv, ako práva EÚ, na akékoľvek opatrenie členského štátu. Nie je však možné poprieť, že sú výrazom hlbokého presvedčenia, že dodržiavanie základných práv je vlastné právnemu poriadku EÚ a že bez neho by bolo spoločné úsilie uskutočňované pre národy Európy a v ich záujme bezcenné a neuskutočniteľné. V tomto zmysle samotná existencia Európskej únie je podmienená dodržiavaním základných práv. Ochrana „spoločného kódexu“ základných práv je existenčnou požiadavkou vo vzťahu k právnemu poriadku EÚ.

20.

V tomto kontexte plní Súdny dvor svoju funkciu zabezpečovania dodržiavania základných práv, ako všeobecných právnych zásad, zo strany členských štátov. ( 14 ) V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať medzi príslušnosťou na preskúmanie akéhokoľvek vnútroštátneho opatrenia vo vzťahu k základným právom na jednej strane a príslušnosťou na preskúmanie toho, či členské štáty poskytujú potrebnú úroveň ochrany vo vzťahu k základným právam, aby mohli riadne plniť svoje ďalšie povinnosti ako členovia Únie, na druhej strane. Prvý typ preskúmania doposiaľ neexistuje a nepatrí medzi súčasné právomoci Únie. Druhý typ preskúmania však logicky vyplýva z povahy procesu európskej integrácie. Slúži na to, aby bolo zaručené, že sú stanovené základné podmienky na riadne fungovanie právneho poriadku EÚ a na efektívny výkon mnohých práv zaručených európskym občanom. Hoci stupeň ochrany základných práv sa na vnútroštátnej úrovni nemusí presne zhodovať so stupňom ochrany základných práv na úrovni Európskej únie, musí existovať určitá miera zhodnosti, ktorá zabezpečí, že právo Únie môže efektívne fungovať v rámci vnútroštátneho právneho poriadku.

21.

Aj keď sa to na prvý pohľad môže zdať nepravdepodobné, automaticky neodmietam názor, že v členskom štáte môže dôjsť k takému závažnému a trvajúcemu porušeniu základných práv, ktoré tomuto členskému štátu znemožní zabezpečiť súlad s viacerými povinnosťami EÚ a skutočne obmedzí možnosť jednotlivcov úplne využívať práva, ktoré im zaručuje právo EÚ. Je napríklad ťažké predstaviť si, že by občania Únie mohli využívať svoje práva na voľný pohyb v členskom štáte, v ktorom sú systémové nedostatky v ochrane základných práv. Takéto systémové nedostatky by v skutočnosti predstavovali porušenie pravidiel týkajúcich sa voľného pohybu.

22.

Netvrdím, že každé porušenie základných práv v zmysle článku 6 ods. 2 EÚ je samo osebe porušením pravidiel týkajúcich sa voľného pohybu. Zastávam názor, že porušeniami pravidiel týkajúcich sa voľného pohybu sú iba také závažné a trvajúce porušenia, ktoré svedčia o systémovom probléme v ochrane základných práv v predmetnom členskom štáte, a to z toho dôvodu, že predstavujú priame ohrozenie nadnárodnej dimenzie európskeho občianstva a celistvosti právneho poriadku EÚ. Pokiaľ však ochrana základných práv v členskom štáte nie je v tomto zmysle závažným spôsobom nedostatočná, domnievam sa, že Súdny dvor by mal preskúmať vnútroštátne opatrenia z hľadiska ich zlučiteľnosti so základnými právami iba v prípade, ak tieto opatrenia patria do právomoci Súdneho dvora, ako bola definovaná v doterajšej judikatúre. ( 15 )

23.

Pokiaľ ide o prejednávaný prípad, navrhujem, aby Súdny dvor zostal verný svojmu zvyčajnému prístupu. Tým nechcem povedať, že prvá otázka, ktorú kladie vnútroštátny súd a ktorá sa týka práva na slobodu prejavu, je irelevantná. Jej relevantnosť je však, ako sa presvedčíme, vedľajšia vo vzťahu k otázke, či došlo k obmedzeniu voľného pohybu.

24.

Týmto sa dostávame k ostatným otázkam, ktoré položil vnútroštátny súd. Spôsob, akým sú tieto otázky formulované, je, bohužiaľ, z viacerých hľadísk problematický. V prvom rade vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor o posúdenie zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy s právom Spoločenstva. To však nie je úlohou Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní. Jeho úloha sa obmedzuje na poskytnutie výkladu relevantných ustanovení práva Spoločenstva. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby rozhodol, či je jeho vnútroštátne právo v súlade s týmito ustanoveniami. ( 16 )

25.

Okrem toho je potrebné obmedziť rozsah návrhu vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania. Otázky Consiglio di Stato sa týkajú rôznych aspektov talianskej právnej úpravy. Bolo by však nevhodné, aby sa Súdny dvor zaoberal otázkami práva Spoločenstva, ktoré nie sú nevyhnutné na vyriešenie sporu v hlavnom konaní. Súdny dvor už rozhodol, že takéto otázky sú neprípustné. ( 17 ) V súlade s touto judikatúrou sa nebudem zaoberať tými otázkami vnútroštátneho súdu, ktoré sa týkajú kritérií udeľovania licencie na digitálne vysielanie a novej definície relevantného trhu vysielania podľa zákona Gasparri.

26.

Ďalšia časť návrhu na začatie prejudiciálneho konania je neprípustná z iného dôvodu. V kontexte prejudiciálneho konania je dôležité, aby vnútroštátny súd vymedzil skutkové okolnosti otázok, ktoré kladie, takým spôsobom, aby Súdny dvor mohol poskytnúť užitočný výklad príslušných ustanovení práva Spoločenstva. ( 18 ) Ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku Telemarsicabruzzo, uvedené je „osobitne významné v oblasti hospodárskej súťaže, pre ktorú sú charakteristické komplexné skutkové a právne okolnosti“. ( 19 )

27.

Mohlo by sa zdať, že keď vnútroštátny súd svojou druhou otázkou žiada o výklad súťažných pravidiel Zmluvy, robí tak predovšetkým vzhľadom na článok 86 ods. 1 ES, vykladaný v spojení s článkom 82 ES. Podľa judikatúry Súdneho dvora členský štát porušuje zákazy vymedzené v týchto dvoch ustanoveniach vtedy, ak priznáva podniku osobitné alebo výlučné práva, ktorých „uplatňovanie samo osebe vedie predmetný podnik k zneužívaniu jeho dominantného postavenia, alebo ak tieto práva môžu vyvolať situáciu, ktorá tento podnik privedie k takémuto zneužitiu“. ( 20 ) V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa však nenachádza nijaký údaj týkajúci sa predovšetkým definície relevantného trhu, výpočtu trhového podielu jednotlivých podnikov pôsobiacich na tomto trhu a predpokladaného zneužitia dominantného postavenia. Vzhľadom na tieto okolnosti musí byť žiadosť vnútroštátneho súdu týkajúca sa súťažných pravidiel Zmluvy považovaná za neprípustnú. ( 21 )

28.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania v rozsahu, v akom je prípustný, vyplýva v podstate táto dôležitá otázka: „Bráni právo Spoločenstva vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje súčasným poskytovateľom služieb celoštátneho vysielania pokračovať vo vysielaní na rádiových frekvenciách, čím dochádza k zablokovaniu týchto rádiových frekvencií pre nových účastníkov trhu, ktorí získali právo na poskytovanie tých istých služieb?“ Túto otázku skúmam vo vzťahu k článku 49 ES ( 22 ) a k spoločnému regulačnému rámcu pre elektronické komunikačné siete a služby. ( 23 )

29.

Je možné namietať, že aj po preformulovaní otázky takýmto spôsobom naráža návrh na začatie prejudiciálneho konania na bariéru neprípustnosti, pokiaľ ide o článok 49 ES, keďže predmetné skutkové okolnosti v hlavnom konaní nemajú, ako sa zdá, cezhraničný dosah. Toto tvrdenie však nie je presvedčivé.

30.

V rozsudku Guimont, ( 24 ) ako aj v rozsudku Anomar a i. ( 25 ) Súdny dvor pripustil otázky vnútroštátneho súdu o pravidlách Zmluvy týkajúcich sa voľného pohybu napriek tomu, že boli položené vo veci, ktorá nemala žiadny cezhraničný prvok. Takisto v rozsudku Cipolla a i., v ktorom sa skutkové okolnosti prípadu obmedzovali na Taliansko, Súdny dvor rozhodol, že „odpoveď na túto otázku by v každom prípade mohla byť pre vnútroštátny súd užitočná, najmä v prípade, ak mu jeho vnútroštátne právo v takom konaní, akým je konanie vo veci samej, ukladá, aby talianskemu štátnemu príslušníkovi umožnil požívanie tých istých práv, aké požíva štátny príslušník iného členského štátu v rovnakej situácii na základe práva Spoločenstva“. ( 26 ) Zastávam názor, že tento prístup je oprávnený so zreteľom na ducha spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom a vzhľadom na potrebu vyhnúť sa tomu, aby došlo k takému uplatneniu vnútroštátneho práva v spojení s uplatnením práva Spoločenstva, ktoré by so sebou nieslo menej výhodné zaobchádzanie s vlastnými štátnymi príslušníkmi členského štátu. ( 27 ) Súdny dvor by mal preto poskytnúť výklad článku 49 ES aj v prejednávanej veci.

31.

Členské štáty nie sú podľa Zmluvy povinné vykonať privatizáciu určitých odvetví trhu. Zmluva im v zásade umožňuje, aby si ponechali štátne monopoly alebo aby niektoré spoločnosti zostali vo vlastníctve štátu. ( 28 ) Neoprávňuje ich však na to, aby selektívne obmedzovali prístup subjektov na trhu k niektorým hospodárskym odvetviam po tom, ako boli tieto odvetvia sprivatizované. ( 29 )

32.

V dôsledku toho právo Spoločenstva subjektom zvyčajne nezaručuje právo pôsobiť v konkrétnom odvetví. Zmluva však bráni obmedzeniam, ktoré by spôsobili sťaženie prístupu na vnútroštátny trh pre subjekty z iných členských štátov v porovnaní s domácimi subjektmi. ( 30 ) Podľa pravidiel týkajúcich sa voľného pohybu každé opatrenie členského štátu, ktoré by malo skutočne alebo potenciálne takýto účinok, môže byť ponechané iba vtedy, ak je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie legitímneho verejného záujmu a ak je rozdielny dosah na domáce subjekty a subjekty v iných členských štátoch primeraný vo vzťahu k objektívnym rozdielom medzi týmito subjektmi. ( 31 )

33.

Vnútroštátne opatrenia, ktoré obmedzujú počet subjektov v konkrétnom odvetví trhu, sú spôsobilé obmedziť voľný pohyb, keďže takéto opatrenia so sebou nesú riziko, že upevnia štruktúry domáceho trhu a budú chrániť postavenie subjektov, ktoré získali v tomto odvetví pevné postavenie. Je navyše pravdepodobné, že takýmito subjektmi budú domáce subjekty. Obmedzenia počtu subjektov v odvetví vnútroštátneho trhu je preto potrebné odôvodniť.

34.

Ako vyplýva z rozsudku Placanica, je možné, aby bol licenčný systém, ktorý obmedzuje celkový počet subjektov na vnútroštátnom území, odôvodnený vzhľadom na dôvody verejného záujmu. ( 32 ) Vnútroštátne obmedzenie celkového počtu subjektov v konkrétnom odvetví trhu služieb by teda v zásade mohlo byť považované za prípustné v zmysle článku 49 ES. To by však vyžadovalo nielen legitímny dôvod na obmedzenie počtu subjektov, ale aj postup výberu, ktorý vylúči svojvoľnú diskrimináciu tým, že poskytne dostatočné záruky, že právo vykonávať činnosť bude priznané na základe objektívnych kritérií. Preto ak členský štát takéto právo udelí, musí tak urobiť transparentnými a nediskriminačnými postupmi. Účelom tejto požiadavky je zabezpečiť, aby subjekty v celom Spoločenstve mali rovnaké príležitosti na získanie prístupu k akejkoľvek časti vnútorného trhu.

35.

O také isté zdôvodnenie sa opierajú pravidlá Spoločenstva, ktorými sa riadia postupy verejného obstarávania. Tieto postupy sa riadia zásadami nediskriminácie a transparentnosti. Sekundárna legislatíva tieto zásady v niektorých oblastiach rozvádza a stanovuje osobitné pravidlá verejného obstarávania. ( 33 ) Súdny dvor však rozhodol, že členské štáty musia dodržiavať zásady nediskriminácie a transparentnosti vyplývajúce z primárneho práva Spoločenstva aj v prípade zmlúv, na ktoré sa tieto harmonizované pravidlá nevzťahujú. ( 34 )

36.

To isté platí aj v situácii, keď členský štát udelí obmedzenému počtu súkromných prevádzkovateľov licenciu na poskytovanie služieb celoštátneho televízneho vysielania na rádiových frekvenciách. Členské štáty môžu mať v úmysle obmedziť prístup na tento konkrétny trh, čím dôjde k obmedzeniu slobodného poskytovania služieb. Obmedzenie môže byť odôvodnené verejným záujmom, ak je to vhodné a nevyhnutné na zníženie rizika škodlivého rádiového rušenia, pod podmienkou, že obmedzenie nepovedie k svojvoľnej diskriminácii. Licenčné konanie, v ktorom sa udeľuje licencia na poskytovanie služieb celoštátneho vysielania, musí byť preto v zmysle článku 49 ES v súlade so zásadou nediskriminácie a s vyplývajúcou povinnosťou transparentnosti.

37.

Tieto zásady majú dôležité miesto takisto v spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby. ( 35 ) Spoločný rámec, ktorý boli členské štáty povinné prebrať do 25. júla 2003, stanovuje pravidlá pre správu rádiových frekvencií a postupy pre obmedzenie práv na využívanie týchto frekvencií. V článku 9 ods. 1 rámcovej smernice sa stanovuje, že „členské štáty zabezpečia…, aby kritériá pre prideľovanie a prídel týchto rádiových frekvencií národnými regulačnými orgánmi boli objektívne, transparentné, nediskriminačné a primerané“. Taktiež v článku 7 ods. 3 smernice o povolení sa stanovuje, že „v prípadoch, kde je potrebné, aby poskytovanie práv na používanie rádiových frekvencií bolo obmedzené, členské štáty poskytnú takéto práva na základe výberového kritéria, ktoré musí byť objektívne, transparentné, nediskriminačné a primerané“. Spoločný regulačný rámec teda vychádza zo zásad, ktoré vyplývajú zo Zmluvy.

38.

Dodržiavanie týchto zásad so sebou, prirodzene, nesie to, že členské štáty musia prijať rozhodnutie o udelení licencie na prevádzkovanie vysielania tým prevádzkovateľom, ktorí boli vybraní na základe transparentných a nediskriminačných konaní. Ak by členský štát nerešpektoval výsledok týchto konaní a namiesto toho by súčasným súkromným prevádzkovateľom dovolil obsadiť trh na neobmedzené obdobie, čím by porušil uplatňovanie pravidiel týkajúcich sa voľného pohybu, došlo by k popretiu samotného účelu týchto konaní. Ako Komisia správne uviedla vo svojom oznámení o koncesiách, „zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje nielen nediskriminačné podmienky na prístup k hospodárskej činnosti, ale takisto aby orgány verejnej moci prijali všetky požadované opatrenia na zabezpečenie výkonu tejto činnosti“ [neoficiálny preklad]. ( 36 ) Obdobne, pokiaľ ide o udeľovanie licencií na celoštátne televízne vysielanie súkromným prevádzkovateľom, právo Spoločenstva vyžaduje, aby boli zavedené transparentné a nediskriminačné výberové konania a takisto aby boli výsledkom týchto konaní priznané plné účinky.

39.

O to viac musia byť tieto požiadavky splnené v takej situácii, o akú ide v hlavnom konaní, keď bolo licenčné konanie na udelenie vysielacej licencie vedené v záujme zabezpečenia plurality médií. Úloha „hovorcov verejnosti“, ( 37 ) ktorú médiá často zohrávajú, je životne dôležitá pre podporu a ochranu otvorenej a širokej spoločnosti, v ktorej sa prezentujú rozličné názory týkajúce sa spoločného blaha a diskutuje sa o nich. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že základná úloha slobody prejavu v demokratickej spoločnosti, najmä ak slúži na prenášanie informácií a myšlienok verejnosti, „nemôže byť úspešne splnená, ak sa nezakladá na zásade plurality, ktorej prvotným garantom je štát“. ( 38 ) Uplatňovanie práva Spoločenstva v oblasti služieb celoštátneho vysielania sa tiež riadi zásadou plurality a okrem toho nadobúda osobitný význam, ak posilňuje ochranu tejto zásady. ( 39 )

40.

Z toho vyplýva, že vnútroštátne súdy, ktoré majú povinnosť zabezpečiť efektívne uplatňovanie práva Spoločenstva, musia podrobne skúmať dôvody, ktoré členský štát uvádza na účely získania odkladu pri udeľovaní frekvencií prevádzkovateľovi, ktorý dostal licenciu na celoštátne vysielanie na základe licenčného konania, a ak je to potrebné, poskytnúť vhodnú právnu ochranu na zabezpečenie toho, aby táto licencia nezostala nevyužitá.

41.

Pravidlá a podmienky na dosiahnutie právnej nápravy na vnútroštátnych súdoch sú v zásade záležitosťou vnútroštátneho práva. ( 40 ) Je však potrebné zdôrazniť, že ak vnútroštátne pravidlá neposkytujú účinnú právnu ochranu, právo Spoločenstva vyžaduje, aby vnútroštátne súdy napriek tomu takúto právnu ochranu poskytli, aby sa tak predišlo situácii, v ktorej „[by sa] ohrozila… plná účinnosť noriem Spoločenstva a oslabila by sa ochrana práv, ktoré priznávajú“. ( 41 )

42.

Komisia vo svojich písomných pripomienkach zdôraznila, že je potrebné zohľadniť legitímnu dôveru a právo súčasných prevádzkovateľov vlastniť majetok. Touto otázkou nie je možné podrobne sa zaoberať na základe informácií, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru v prejednávanom prípade. Súhlasím s názorom, že pri uplatňovaní práva Spoločenstva musia byť dodržané zásada legitímnej dôvery a právo vlastniť majetok ako základné právne zásady. Hoci dodržiavanie týchto zásad môže vyžadovať, aby štát poskytol súčasným prevádzkovateľom kompenzáciu, nevyhnutne neodôvodňuje pretrvávanie situácie, keď práva nových účastníkov na trhu sa nedajú realizovať vzhľadom na pevne zakotvené práva súčasných prevádzkovateľov. ( 42 )

43.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody zastávam názor, že na otázky položené Consiglio di Stato je potrebné odpovedať takto:

Článok 49 ES vyžaduje, aby udeľovanie obmedzeného počtu licencií na celoštátne televízne vysielanie súkromným prevádzkovateľom prebiehalo na základe transparentných a nediskriminačných výberových konaní a takisto aby boli výsledkom týchto konaní priznané plné účinky.

Vnútroštátne súdy musia podrobne skúmať dôvody, ktoré členský štát uvádza na účely získania odkladu pri udeľovaní frekvencií prevádzkovateľovi, ktorý dostal licenciu na celoštátne vysielanie na základe licenčného konania, a ak je to potrebné, poskytnúť vhodnú právnu ochranu na zabezpečenie toho, aby táto licencia nezostala nevyužitá.