Vec C‑465/04

Honyvem Informazioni Commerciali Srl

proti

Mariella De Zotti

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Corte suprema di cassazione)

„Samostatní obchodní zástupcovia – Smernica 86/653/EHS – Nárok obchodného zástupcu na náhradu po zániku zmluvy“

Abstrakt rozsudku

1.        Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Samostatní obchodní zástupcovia – Smernica 86/653

(Smernica Rady 86/653, článok 17 ods. 2 a článok 19)

2.        Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Samostatní obchodní zástupcovia – Smernica 86/653

(Smernica Rady 86/653, článok 17 ods. 2)

1.        Článok 19 smernice 86/653 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov sa má vykladať v tom zmysle, že náhradu pri zániku zmluvy, ktorá vyplýva z uplatnenia článku 17 ods. 2 tejto smernice, možno nahradiť na základe kolektívnej zmluvy náhradou určenou v závislosti od iných kritérií, než sú kritériá stanovené uvedeným ustanovením, len vtedy, ak sa preukáže, že uplatnenie takejto zmluvy zaručuje obchodnému zástupcovi vo všetkých prípadoch rovnakú alebo vyššiu náhradu, ako je náhrada, ktorá by vyplynula z uplatnenia uvedeného ustanovenia.

(pozri body 25, 27, 36, bod 1 výroku)

2.        Aj keď má režim vytvorený článkom 17 smernice 86/653 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov kogentnú povahu a stanovuje rámec, neposkytuje však podrobné pokyny, pokiaľ ide o metódu výpočtu náhrady pri zániku zmluvy, na ktorú môže mať obchodný zástupca nárok.

V rámci stanovenom uvedeným článkom 17 ods. 2 disponujú členské štáty určitou mieru voľnej úvahy, ktorú môžu vykonávať najmä v súlade s kritériom spravodlivého zaobchádzania.

(pozri body 34, 36, bod 2 výroku)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 23. marca 2006 (*)

„Samostatní obchodní zástupcovia – Smernica 86/653/EHS – Nárok obchodného zástupcu na náhradu po zániku zmluvy“

Vo veci C‑465/04,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Corte suprema di cassazione (Taliansko) z 11. júna 2004 a doručený Súdnemu dvoru 3. novembra 2004, ktorý súvisí s konaním:

Honyvem Informazioni Commerciali Srl

proti

Mariella De Zotti,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory P. Jann, sudcovia K. Schiemann, K. Lenaerts, E. Juhász a E. Levits (spravodajca),

generálny advokát: M. Poiares Maduro,

tajomník: R. Grass,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Honyvem Informazioni Commerciali Srl, v zastúpení: G. Prosperetti a C. del Pennino, avvocati,

–        De Zotti, v zastúpení: F. Toffoletto, avvocato,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: E. Traversa, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci G. Belotti, avvocato,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 25. októbra 2005,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 17 a 19 smernice Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (Ú. v. ES L 382, s. 17; Mim. vyd. 06/001, s. 177, ďalej len „smernica“).

2        Tento návrh vyplynul zo sporu medzi Honyvem informazioni commerciali Srl (ďalej len „Honyvem“) a pani De Zotti vo veci výšky náhrady za zánik zmluvy dlžnej pani De Zotti z dôvodu vypovedania jej zmluvy touto spoločnosťou.

 Právny rámec

 Právna úprava Spoločenstva

3        Článok 17 smernice uvádza:

„1.      Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby obchodný zástupca po zániku zmluvu [zmluvy – neoficiálny preklad] o obchodnom zastúpení dostal náhradu podľa odseku 2 alebo náhradu škody podľa odseku 3.

2.      a)     Obchodný zástupca má nárok na náhradu do takej miery, do akej:

–        priviedol zastúpenému nových zákazníkov alebo podstatne zvýšil finančný objem obchodov s existujúcimi zákazníkmi, a pokiaľ zastúpený má aj naďalej podstatné prínosy z obchodu s týmito zákazníkmi a

–        náhrada je primeraná všetkým skutočnostiam, najmä provízii za obchody, ktoré obchodný zástupca stratil [ktoré obchodný zástupca stráca a ktoré vyplývajú z obchodov s týmito zákazníkmi – neoficiálny preklad]. Členské štáty môžu pre tieto prípady zahrnúť uplatňovanie alebo absenciu ustanovení o obmedzení obchodu v zmysle článku 20;

b)      výška náhrady nesmie prekročiť čiastku rovnajúcu sa odškodneniu [náhrade – neoficiálny preklad] za jeden rok vypočítanú [vypočítanej – neoficiálny preklad] z priemernej ročnej odplaty obchodného zástupcu počas predchádzajúcich piatich rokov, a pokiaľ dohoda trvala kratšie ako päť rokov, odškodnenie [náhrada – neoficiálny preklad] sa vypočíta ako priemer za toto obdobie;

c)      poskytnutie odškodného [tejto náhrady – neoficiálny preklad] nebráni obchodnému zástupcovi žiadať náhradu škody.

…

6.      Komisia predloží Rade do ôsmich rokov po oznámení tejto smernice správu o uplatňovaní tohto článku a ak to bude potrebné, predloží návrh na zmeny a doplnenia.“

4        Článok 19 smernice stanovuje:

„Zmluvné strany sa nesmú dohodnúť odchylne od ustanovení článkov 17 a 18 v neprospech obchodného zástupcu pred skončením platnosti zmluvy o obchodnom zastúpení.“

 Vnútroštátna právna úprava

5        Články 17 a 19 smernice boli prebraté do vnútroštátneho práva článkom 1751 talianskeho občianskeho zákonníka (ďalej len „občiansky zákonník“). V dôsledku prijatia legislatívneho dekrétu č. 303 z 10. septembra 1991 (Riadny doplnok GURI č. 221 z 20. septembra 1991) bolo znenie tohto vnútroštátneho ustanovenia zmenené a od tej doby je založené na znení uvedených článkov smernice. Podobne ako článok 17 smernice aj toto ustanovenie odráža prístup podľa zásluh pri výpočte náhrady, na ktorú má obchodný zástupca nárok po zániku svojej zmluvy.

6        Dňa 27. novembra 1992 Confcommercio (Organizácia zastupujúca podniky v sektore obchodu, cestovného ruchu a služieb) a FNAARC (Organizácia zastupujúca obchodných zástupcov) uzavreli kolektívnu zmluvu (ďalej len „zmluva z roku 1992“), ktorá znie takto:

„Bod I

S odkazom na ustanovenia článku 1751 občianskeho zákonníka v znení článku 4 zákonného dekrétu č. 303 z 10. septembra 1991, a predovšetkým na zásadu spravodlivého zaobchádzania, sa obchodnému zástupcovi vo všetkých prípadoch zániku zmluvy vyplatí náhrada, ktorej výška zodpovedá 1 % celkovej sumy provízií splatných a zaplatených počas trvania zmluvy.

Táto suma sa doplní týmito opatreniami:

A.      Zástupcovia, ktorí sú viazaní záväzkom exkluzivity voči jedinému podniku:

–        3 % provízií do výšky 24 000 000 lír ročne,

–        1 % zo sumy provízií od 24 000 001 do 36 000 000 lír ročne.

B.      Zástupcovia, ktorí nie sú viazaní záväzkom exkluzivity voči jedinému podniku:

–        3 % provízií do výšky 12 000 000 lír ročne,

–        1 % zo sumy provízií od 12 000 001 do 18 000 000 lír ročne.

…

Zmluvné strany vzájomne potvrdzujú, že tým, čo je uvedené vyššie, zamýšľali splniť kritérium rovnosti spomínané vo vyššie uvedenom článku 1751 občianskeho zákonníka.

Bod II

Stále podľa článku 1751 občianskeho zákonníka sa okrem súm uvedených v bode I tohto právneho predpisu vyplatí ďalšia suma… a vypočíta sa takto:

–        3 % provízií splatných v prvých troch rokoch trvania zmluvy o zastúpení,

–        3,50 % provízií splatných v štvrtom až šiestom roku,

–        4 % provízií splatných v priebehu ďalších rokov.

…

Ústne vyhlásenie

Zmluvné strany potvrdzujú, že tieto kolektívne ustanovenia o odmene pri ukončení zmluvy predstavujú podľa článku 1751 občianskeho zákonníka celkovo výhodnejší režim než zákonná úprava. Tieto ustanovenia sú vzájomne závislé a neoddeliteľné a nemožno ich kumulovať so žiadnym iným režimom.

…“

7        Podľa dohovoru z roku 1992 je teda výpočet náhrady, na ktorú má obchodný zástupca nárok po zániku svojej zmluvy, na rozdiel od kritérií uvedených v článku 17 smernice a článku 1751 občianskeho zákonníka v znení legislatívneho dekrétu č. 303 z 10. decembra 1991 (ďalej len „článok 1751 občianskeho zákonníka“) založený na pevne stanovených percentuálnych podieloch z provízií získaných týmto obchodným zástupcom a na dĺžke trvania zmluvy o zastúpení.

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

8        Honyvem s účinnosťou od 30. júna 1998 vypovedal zmluvu uzavretú s pani De Zotti. Na základe svojho bodu 10 sa uvedená zmluva „riadi ustanoveniami občianskeho zákonníka, osobitných zákonov o mandáte obchodného zástupcu, ako aj kolektívnymi zmluvami v oblasti obchodu…“.

9        Keďže sa Honyvem domnieval, že výpočet náhrady pri zániku zmluvy musí byť založený na zmluve z roku 1992, navrhol pani De Zotti, že jej z dôvodu tejto náhrady zaplatí sumu 78 880 276 ITL.

10      Keďže pani De Zotti pokladala túto sumu za nedostatočnú, podala 12. apríla 1999 žalobu na Tribunale di Milano, v ktorej navrhla zaviazať Honyvem na to, aby jej zaplatil sumu 181 889 420 ITL podľa kritérií uvedených v článku 1751 občianskeho zákonníka.

11      Keďže Tribunale di Milano uvedenú žalobu zamietol s tým, že prijal tézu Honyvem, pani De Zotti podala odvolanie na Corte d’appello di Milano. Tento súd odvolaniu vyhovel a priznal dotknutej osobe nárok na dodatočnú sumu 57 000 000 ITL podľa článku 1751 občianskeho zákonníka.

12      Honyvem podal na Corte suprema di cassazione dovolanie proti rozsudku vydanému Corte d’appello di Milano. Táto spoločnosť predovšetkým tvrdila, že odkaz na zásadu zmluvnej voľnosti strán, a teda na kolektívne zmluvy výslovne povoľuje článok 1751 občianskeho zákonníka v prípade, že tieto kolektívne zmluvy stanovujú pre obchodného zástupcu výhodnejšie podmienky, než sú podmienky vyplývajúce z uplatnenia režimu stanoveného zákonnou úpravou. Posúdenie výhodnejšej povahy náhrady stanovenej zmluvnou úpravou by sa malo uskutočniť ex ante. Keďže však režim vytvorený kolektívnou zmluvou zaisťuje obchodnému zástupcovi výhodu náhrady v každom prípade, je na základe toho potrebné prísť k záveru, že je pre neho výhodnejší ako režim vytvorený článkom 1751 občianskeho zákonníka.

13      Pani De Zotti podala vzájomné dovolanie z dôvodu, že náhrada pri zániku zmluvy, na ktorú má nárok, by mala podľa kritérií uvedených v článku 1751 občianskeho zákonníka zodpovedať náhrade, ktorej výška sa blíži sume požadovanej v prvej inštancii.

14      Z rozhodnutia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že ani judikatúra, ani talianska právna náuka nedospeli k jednomyseľným záverom o legálnosti zmluvy z roku 1992.

15      Za týchto podmienok sa Corte suprema di cassazione rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Môže sa článok 19 smernice s ohľadom na obsah a účel článku 17 tej istej smernice, prípadne na kritériá, ktoré sú v nej uvedené pre výpočet náhrady, vykladať tak, že akceptuje možnosť, že vnútroštátna právna úprava, ktorou sa preberá smernica, pripúšťa, aby kolektívna zmluva (ktorá je záväzná pre zmluvné strany niektorých zmlúv) stanovila nie náhradu, na ktorú má obchodný zástupca nárok za podmienok stanovených v článku 17 ods. 2 a ktorá je vypočítaná pomocou kritérií, ktoré možno vyvodiť z tohto článku, ale náhradu, ktorá jednak musí byť zaplatená obchodnému zástupcovi bez ohľadu na súčasné splnenie podmienok uvedených v článku 17 [ods. 2] písm. a) prvej a druhej zarážke (a pre jednu časť tejto náhrady vždy v prípade zániku zmluvy), jednak je vyčísliteľná nie na základe kritérií, ktoré možno vyvodiť zo smernice (prípadne v medziach sumy, ktorá je v nej uvedená), ale na základe kritérií vopred určených kolektívnou zmluvou, teda náhradu stanovenú (bez akéhokoľvek špecifického odkazu na zvýšenie objemu obchodov zástupcom) na základe pevne stanovených percentuálnych podielov z odmien poberaných obchodným zástupcom počas trvania zmluvy, s tým dôsledkom, že táto náhrada aj v prípade existencie hornej hranice alebo vo veľkej miere podmienok, ktorým smernica podriaďuje nárok na náhradu, by musela byť v mnohých prípadoch vyčíslená na nižšiu sumu (a často oveľa nižšiu), než je maximum stanovené smernicou, a v každom prípade nižšiu, než je suma, ktorá mohla byť in concreto priznaná sudcom, ak by nebol viazaný kritériami výpočtu kolektívnej zmluvy, ale zásadami a kritériami smernice?

2.      … musí byť výpočet náhrady vykonaný analyticky, odhadom ďalších provízií, ktoré by obchodný zástupca pravdepodobne mohol získať v priebehu rokov nasledujúcich po zániku zmluvy z dôvodu získania nových zákazníkov alebo na základe podstatného zvýšenia objemu obchodov s už existujúcimi zákazníkmi a len neskorším uplatnením prípadných úprav sumy na základe kritéria spravodlivého zaobchádzania a hornej hranice stanovenej smernicou alebo sú povolené iné metódy výpočtu, najmä syntetické metódy, ktoré poskytujú väčší priestor pre uplatnenie kritéria spravodlivého zaobchádzania ako východiskového bodu pre výpočet a s najvyšším limitom špecifikovaným smernicou?“

 O prejudiciálnych otázkach

 O prvej otázke

16      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 19 smernice vykladať v tom zmysle, že náhrada pri zániku zmluvy stanovená v článku 17 ods. 2 smernice môže byť nahradená náhradou podľa kolektívnej zmluvy určenou v závislosti od iných kritérií, než stanovuje toto posledné uvedené ustanovenie.

17      Najskôr je potrebné uviesť, že články 17 a 19 smernice sa musia vykladať s ohľadom na cieľ sledovaný smernicou a na systém, ktorý vytvára (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. októbra 1991, Vandevenne a i., C‑7/90, Zb. s. I‑4371, bod 6, a z 12. decembra 1996, Kontogeorgas, C‑104/95, Zb. s. I‑6643, bod 25).

18      V tejto súvislosti je nepochybné, že cieľom smernice je harmonizácia práva členských štátov, pokiaľ ide o právne vzťahy medzi stranami zmluvy o obchodnom zastúpení (rozsudky z 30. apríla 1998, Bellone, C‑215/97, Zb. s. I‑2191, bod 10, a z 13. júla 2000, Centrosteel, C‑456/98, Zb. s. I‑6007, bod 13).

19      Ako vyplýva z druhého a tretieho odôvodnenia smernice, jej cieľom je ochrana obchodných agentov vis-a-vis tým, ktorých zastupujú, ochrana obchodných transakcií a uľahčenie obchodu s tovarom medzi členskými štátmi prostredníctvom aproximácie právnych poriadkov týchto štátov v oblasti obchodného zastupovania. Smernica na tieto účely ustanovuje najmä pravidlá upravujúce v článkoch 13 až 20 uzavretie a zánik zmluvy o zastúpení (rozsudok zo 6. marca 2003, Caprini, C‑485/01, Zb. s. I‑2371, bod 4).

20      Pokiaľ ide o ukončenie zmluvy, článok 17 ods. 1 smernice vytvára systém, ktorý umožňuje členským štátom vybrať si jedno z dvoch riešení. Tieto členské štáty musia totiž vykonať opatrenia potrebné na to, aby sa obchodnému zástupcovi po zániku jeho zmluvy zabezpečila buď náhrada určená na základe kritérií uvedených v odseku 2 rovnakého článku, alebo náhrada škody podľa kritérií definovaných v jeho odseku 3.

21      Talianska republika, ktorej vnútroštátna právna úprava bola v minulosti vo veľkej miere založená na kolektívnych zmluvách, si vybrala riešenie stanovené v uvedenom článku 17 ods. 2.

22      Podľa judikatúry Súdneho dvora má systém vytvorený článkami 17 a 19 prejednávanej smernice predovšetkým s ohľadom na ochranu obchodného zástupcu po zániku zmluvy kogentnú povahu (rozsudok z 9. novembra 2000, Ingmar, C‑381/98, Zb. s. I‑9305, bod 21).

23      Súdny dvor z toho vyvodil, že príkazca sa týmto ustanoveniam nemôže vyhnúť len použitím doložky o voľbe práva, bez toho, aby sa nastolila otázka, či táto voľba bola alebo nebola vykonaná v neprospech obchodného zástupcu (rozsudok Ingmar, už citovaný, bod 25).

24      Pokiaľ ide o článok 19 smernice, je potrebné najskôr pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musia byť pojmy použité pre založenie výnimiek zo všeobecnej zásady stanovenej právnou úpravou Spoločenstva, ako je zásada vyplývajúca zo systému náhrady stanoveného v článku 17 smernice, vykladané striktne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 2001, Stockholm Lindöpark, C‑150/99, Zb. s. I‑493, bod 25).

25      Ďalej je potrebné uviesť, že článok 19 smernice stanovuje pre zmluvné strany možnosť odchýliť sa od jej článku 17 pred uplynutím zmluvy za podmienky, že zamýšľaná odchýlka nie je pre obchodného zástupcu nevýhodná. Je preto potrebné konštatovať, že výhodnosť alebo nevýhodnosť tejto odchýlky je potrebné posudzovať v momente, keď ju zmluvné strany zamýšľajú. Zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na odchýlení sa od týchto ustanovení, pokiaľ nevedia, či sa pri zániku zmluvy prejavia v prospech alebo neprospech obchodného zástupcu.

26      Takýto výklad je podporený aj cieľom a povahou systému vytvoreného článkami 17 a 19 smernice, ktoré sú upresnené v bodoch 19 a 22 tohto rozsudku.

27      Je preto potrebné vyvodiť z vyššie uvedených úvah, že článok 19 smernice treba chápať v tom zmysle, že odchýlenie sa od ustanovení jej článku 17 môže byť pripustené len vtedy, pokiaľ je ex ante vylúčené, že sa pri zániku zmluvy ukáže, že je v neprospech obchodného zástupcu.

28      Pokiaľ ide o zmluvu z roku 1992, platilo by to v prípade, keby sa mohlo preukázať, že použitie tejto zmluvy nie je nikdy v neprospech obchodného zástupcu, pokiaľ mu systematicky zabezpečuje z hľadiska všetkých právnych vzťahov, ktoré mohli byť založené medzi stranami zmluvy o obchodnom zastúpení, náhradu vyššiu alebo aspoň zodpovedajúcu náhrade, ktorá by vyplynula z uplatnenia článku 17 smernice.

29      Skutočnosť, že uvedená zmluva môže byť pre obchodného zástupcu výhodná v prípade, že by mal podľa kritérií uvedených v článku 17 ods. 2 nárok len na veľmi nízku náhradu, prípadne na žiadnu náhradu, nemôže sama osebe preukázať, že odchýlenie sa od článkov 17 a 18 smernice nie je na škodu obchodného zástupcu.

30      Vnútroštátny súd je povinný vykonať zistenia s týmto cieľom.

31      Nakoniec je potrebné konštatovať, že len za predpokladu, že zmluva z roku 1992 by umožňovala čo i len čiastočne kumulovať náhradu vypočítanú podľa ustanovení tejto zmluvy s náhradou stanovenou systémom vytvoreným smernicou, možno ju označiť za výhodnejšiu pre obchodného zástupcu. Táto možnosť je však výslovne vylúčená ústnym vyhlásením strán, ktoré podpísali uvedenú zmluvu.

32      S ohľadom na všetky tieto úvahy je na prvú otázku potrebné odpovedať, že článok 19 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že náhradu pri zániku zmluvy, ktorá vyplýva z uplatnenia článku 17 ods. 2 smernice, možno nahradiť na základe kolektívnej zmluvy náhradou určenou v závislosti od iných kritérií, než sú kritériá stanovené uvedeným ustanovením, len vtedy, ak sa preukáže, že uplatnenie takejto zmluvy zaručuje obchodnému zástupcovi vo všetkých prípadoch rovnakú alebo vyššiu náhradu, než je náhrada vyplývajúca z uplatnenia tohto ustanovenia.

 O druhej otázke

33      Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či výpočet náhrady pri zániku zmluvy musí byť vykonaný analytickým spôsobom, ktorý je ustanovený článkom 17 ods. 2 smernice, alebo či sú povolené aj iné metódy výpočtu, ktoré poskytujú najmä väčší priestor kritériu spravodlivého zaobchádzania.

34      V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že aj keď má režim vytvorený článkom 17 smernice kogentnú povahu a stanovuje rámec (rozsudok Ingmar, už citovaný, bod 21), neposkytuje vždy podrobné pokyny, pokiaľ ide o metódu výpočtu náhrady pri zániku zmluvy.

35      Súdny dvor teda rozhodol, že členské štáty môžu v tomto rámci vykonávať svoju voľnú úvahu, pokiaľ ide o výber metód výpočtu náhrady (rozsudok Ingmar, už citovaný, bod 21). Komisia podala Rade, čo je aj jej povinnosťou podľa článku 17 ods. 6 smernice, správu o vykonávaní článku 17 smernice Rady o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, predloženú Komisiou 23. júla 1996 [KOM(96) 364, konečné znenie]. Táto správa poskytuje podrobné informácie, pokiaľ ide o skutočný výpočet náhrady, a jej cieľom je uľahčiť jednotnejší výklad tohto článku 17.

36      Na druhú otázku je preto potrebné odpovedať tak, že v rámci stanovenom článkom 17 ods. 2 smernice majú členské štáty určitú mieru voľnej úvahy, ktorú môžu vykonávať najmä v súlade s kritériom spravodlivého zaobchádzania.

 O trovách

37      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

1.      Článok 19 smernice Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov sa má vykladať v tom zmysle, že náhradu pri zániku zmluvy, ktorá vyplýva z uplatnenia článku 17 ods. 2 tejto smernice, možno nahradiť na základe kolektívnej zmluvy náhradou určenou v závislosti od iných kritérií, než sú kritériá stanovené uvedeným ustanovením, len vtedy, ak sa preukáže, že uplatnenie takejto zmluvy zaručuje obchodnému zástupcovi vo všetkých prípadoch rovnakú alebo vyššiu náhradu, než je náhrada vyplývajúca z uplatnenia tohto ustanovenia.

2.      V rámci stanovenom článkom 17 ods. 2 smernice 86/653 disponujú členské štáty určitou mierou voľnej úvahy, ktorú môžu vykonávať najmä v súlade s kritériom spravodlivého zaobchádzania.

Podpisy

---

* Jazyk konania: taliančina.