Vec C‑207/04

Paolo Vergani

proti

Agenzia delle Entrate, Ufficio di Arona

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Commissione tributaria provinciale di Novara)

„Sociálna politika – Rovnosť odmeňovania a rovnosť zaobchádzania s mužmi a ženami – Príspevok pri ukončení pracovného pomeru – Zdanenie stanovené podľa veku – Daňová výhoda“

Návrhy prednesené 12. mája 2005 – generálny advokát D. Ruiz-Jarabo Colomer 

Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 21. júla 2005 

Abstrakt rozsudku

1.     Sociálna politika – Pracovníci mužského a ženského pohlavia – Rovnosť odmeňovania – Odmena – Pojem – Úľava na dani – Vylúčenie

(Článok 141 ES)

2.     Sociálna politika – Pracovníci mužského a ženského pohlavia – Prístup k zamestnaniu a pracovné podmienky – Rovnosť zaobchádzania – Smernica 76/207 – Prepustenie – Pojem – Právna úprava o dobrovoľnom ukončení – Zahrnutie

(Smernica Rady 76/207, článok 5 ods. 1)

3.     Sociálna politika – Pracovníci mužského a ženského pohlavia – Prístup k zamestnaniu a pracovné podmienky – Smernica 76/207 – Rovnosť zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia – Smernica 79/7 – Vnútroštátne ustanovenie priznávajúce daňovú výhodu pri ukončení pracovného pomeru mužom a ženám rôzneho veku – Priama diskriminácia na základe pohlavia – Neprípustnosť

(Smernice Rady 76/207 a 79/7)

1.     Pojem odmeny stanovený v článku 141 ES obsahuje všetky súčasné alebo budúce dávky poskytované v hotovosti alebo v naturáliách za predpokladu, že ich vypláca zamestnávateľ zamestnancovi minimálne nepriamo na základe zamestnaneckého pomeru. Teda pod článok 141 ES nespadá výhoda, ktorá pozostáva z úľavy na dani pre pracovníka tým, že jemu vyplatené peňažné sumy z dôvodu skončenia pracovného pomeru sú zdaňované polovičnou sadzbou dane, pod podmienkou, že túto výhodu neposkytuje zamestnávateľ.

(pozri body 22 – 23)

2.     Pojem „prepustenie“ stanovený v článku 5 ods. 1 smernice 76/207 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky, sa má ponímať v širšom význame takže zahŕňa skončenie pracovného vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom aj vtedy, keď prebehlo na základe právnej úpravy o dobrovoľnom ukončení.

(pozri bod 27)

3.     Smernica 76/207 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky, sa má vykladať v tom zmysle, že jej odporuje vnútroštátne ustanovenie, na základe ktorého sa zamestnaným ženám, ktoré dovŕšili vek 50 rokov, a mužom, ktorí dovŕšili vek 55 rokov, s cieľom motivovať ich k dobrovoľnému skončeniu pracovného pomeru poskytuje výhoda v tom, že im vyplatené peňažné sumy z dôvodu skončenia pracovného pomeru sú zdaňované polovičnou sadzbou dane.

Takéto rozdielne zaobchádzanie predstavujúce priamu diskrimináciu na základe pohlavia totiž nie je možné odôvodniť žiadnou výnimkou, či podľa smernice 76/207, alebo podľa článku 7 ods. 1 písm. a) smernice 79/7 o postupnom vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením. Výnimka zo zákazu diskriminácie na základe pohlavia upravená v článku 7 ods. 1 písm. a) smernice 79/7 sa má vykladať doslovne a neplatí pre úľavu na dani, ktorá nepredstavuje dávku sociálneho zabezpečenia, ale len pre určovanie veku odchodu do dôchodku na účely poskytovania starobného dôchodku a dôchodku za výsluhu rokov a jeho možné dôsledky na iné dávky.

(pozri body 33 – 35 a výrok)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 21. júla 2005 (*)

„Sociálna politika – Rovnosť odmeňovania a rovnosť zaobchádzania s mužmi a ženami – Príspevok pri skončení pracovného pomeru – Zdanenie stanovené podľa veku – Daňová výhoda“

Vo veci C‑207/04,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Commissione tributaria provinciale di Novara (Taliansko) z 26. apríla 2004 a doručený Súdnemu dvoru 10. mája 2004, ktorý súvisí s konaním:

Paolo Vergani

proti

Agenzia delle Entrate, Ufficio di Arona,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory P. Jann, sudcovia N. Colneric (spravodajkyňa), K. Schiemann, E. Juhász a E. Levits,

generálny advokát: D. Ruiz-Jarabo Colomer,

tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. apríla 2005,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–       pán Vergani, v zastúpení: S. Monguzzi a P. Fasano, avvocati

–       talianska vláda, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci G. De Bellis, avvocato dello Stato,

–       Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: A. Aresu a N. Yerrell, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 12. mája 2005,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Predmetom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania je výklad článku 141 ES a smernice Rady 76/207/EHS z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (Ú. v. ES L 39, s. 40; Mim. vyd. 05/001, s. 187).

2       Tento návrh bol podaný v rámci súdneho sporu medzi pánom Vergani a Agenzia delle Entrate, Ufficio diArona (ďalej len „daňová správa“), ktorého predmetom je zdanenie príspevku pri dobrovoľnom skončení pracovného pomeru podľa veku zamestnanca.

 Právny rámec

 Právna úprava Spoločenstva

3       Článok 141 ES ods. 1 a 2 stanovujú:

„1.      Každý členský štát zabezpečí uplatňovanie zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty.

2.      Pre účely tohto článku znamená ‚odmena‘ obvyklú základnú alebo minimálnu mzdu alebo plat a všetky dávky, ktoré zamestnávateľ vypláca priamo alebo nepriamo, v hotovosti alebo naturáliách, pracovníkovi v pracovnom pomere.

…“

4       Z článku 1 ods. 1 smernice 76/207 vyplýva, že jej účelom je uviesť v členských štátoch do platnosti zásadu rovnosti zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky, ako aj o sociálne zabezpečenie za podmienok uvedených v odseku 2 tohto článku.

5       Článok 2 ods. 1 tejto smernice znie:

„Na účely ďalej uvádzaných ustanovení sa zásadou rovnakého zaobchádzania rozumie, že neexistuje žiadna priama ani nepriama diskriminácia z dôvodu pohlavia, najmä s odvolaním sa na manželský alebo rodinný stav.“

6       Článok 5 tejto smernice stanovuje:

„1.      Uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o pracovné podmienky, vrátane podmienok upravujúcich prepustenie, znamená, že mužom aj ženám sa zaručia rovnaké podmienky bez diskriminácie z dôvodu pohlavia.

2.      Na tento účel členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že:

a)      všetky zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, ktoré sú v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, sa zrušia;

…“

7       Článok 3 ods. 1 smernice Rady 79/7/EHS z 19. decembra 1978 o postupnom vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením (Ú. v. ES L 6, s. 24; Mim. vyd. 05/001, s. 215) určuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na:

a)      zákonné systémy, ktoré poskytujú ochranu pred týmito rizikami:

–       choroba,

–       invalidita,

–       staroba,

–       pracovné úrazy a choroby z povolania,

–       nezamestnanosť;

b)      sociálnu pomoc, pokiaľ je jej cieľom doplniť alebo nahradiť systémy uvedené pod písmenom a).“

8       Podľa článku 4 ods. 1 pod zásadou rovnosti zaobchádzania sa rozumie, že neexistuje žiadna priama či nepriama diskriminácia z dôvodu pohlavia, najmä s odvolaním sa na manželský alebo rodinný stav.

9       Článok 7 ods. 1 písm. a) tejto smernice určuje, že táto smernica sa nedotýka práva členských štátov vylúčiť z jej pôsobnosti určovanie veku odchodu do dôchodku na účely poskytovania starobného dôchodku a dôchodku za výsluhu rokov a jeho možné dôsledky na iné dávky.

 Vnútroštátna právna úprava

10     Talianske ustanovenia týkajúce sa hranice veku odchodu do dôchodku sa nachádzajú v článku 9 zákona č. 218 zo 4. apríla 1952 o reforme dôchodkov z invalidného, starobného a pozostalostného povinného poistenia (GURI č. 89 z 15. apríla 1952, Supplemento ordinario). Podľa tohto ustanovenia dôchodkový vek dosiahnu muži dovŕšením veku 60 rokov a ženy dovŕšením veku 55 rokov za predpokladu platenia poistného počas stanoveného obdobia a v požadovanej výške.

11     Osobitné ustanovenia platia v prípade zamestnancov podnikov, ktoré Comitato interministeriale per il coordinamento della politica industriale (medzirezortný výbor pre koordináciu politiky priemyslu) vyhlásil za podniky nachádzajúce sa v kríze. Zákon č. 155 z 23. apríla 1981 (GURI č. 114 z 27. apríla 1981, Supplemento ordinario) povoľuje odísť do predčasného dôchodku mužom vo veku 55 rokov a ženám vo veku 50 rokov.

12     Článok 17 ods. 4bis dekrétu prezidenta republiky č. 917 z 22. decembra 1986 (GURI č. 302 z 31. decembra 1986, Supplemento ordinario), v znení legislatívneho dekrétu č. 314 z 2. septembra 1997 (GURI č. 219 z 19. septembra 1997, Supplemento ordinario, ďalej len „DPR č. 917/86“) stanovuje:

„Sumy podľa článku 16 ods. 1 písm. a), vyplácané ženám, ktoré dovŕšili vek 50 rokov, a mužom, ktorí dovŕšili vek 55 rokov, s cieľom motivovať týchto zamestnancov k dobrovoľnému odchodu, sú zdaňované polovičnou sadzbou, ako je sadzba uplatňovaná na platby vyplácané z dôvodu skončenia pracovného pomeru a iné dodatočné príspevky a sumy uvedené v článku 16 ods. 1 písm. a).“

13     Po vzniku tohto skutkového stavu bol článok 17 DPR č. 917/86 v dôsledku zmeny legislatívnym dekrétom č. 344 z 12. decembra 2003 (GURI č. 291 zo 16. decembra 2003, Supplemento ordinario) prečíslovaný na článok 19 tohto DPR.

 Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

14     Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pán Vergani podal žalobu na Commissione tributaria provinciale di Novara proti rozhodnutiu, ktorým mu daňová správa zamietla vrátenie platieb v rámci daní z príjmov pre fyzické osoby (imposta sui redditi delle persone fisiche, ďalej len „IRPEF“), ktorým podliehal.

15     Pred vnútroštátnym súdom pán Vergani tvrdil, že uplatňovanie daňovej sadzby podľa článku 17 ods. 4bis DPR č. 917/86 na účely IRPEF vedie k neodôvodnenému nerovnakému zaobchádzaniu. Pán Vergani dal podnet na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor v tejto veci.

16     Vnútroštátny súd konštatoval, že konanie vo veci samej sa netýka právnej úpravy zabezpečenia v súvislosti so starobným dôchodkom alebo dôchodkom za výsluhu rokov, pretože pán Vergani neukončil svoju pracovnú činnosť dovŕšením dôchodkového veku alebo na základe platenia príspevkov poistného.

17     So zreteľom na platné ustanovenia práva Spoločenstva nie je dôvod na nerovnosť zaobchádzania podľa článku17 ods. 4bis DPR č. 917/86.

18     Z rozhodnutia, ktorým bola položená prejudiciálna otázka, vyplýva, že v konaní vo veci samej ide o zdanenie príspevku pre zamestnanca mužského pohlavia, ktorý má najmenej 50, ale ešte nie 55 rokov, pri dobrovoľnom skončení pracovného pomeru.

19     Za týchto podmienok Commissione tributaria provinciale di Novara rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Porušuje článok 17 ods. 4bis DPR č. 917/86 ustanovenia článku 141 ES a smernice 76/207, je v rozpore s týmito ustanoveniami alebo zakladá nerovnosť zaobchádzania s mužmi a ženami, ktoré tieto ustanovenia zakazujú, tým, že za inak rovnakých podmienok priznáva zamestnankyniam, ktoré dovŕšili vek 50 rokov a zamestnancom, ktorí dovŕšili vek 55 rokov, daňovú výhodu vo forme zníženia daňovej sadzby na polovicu (50 %) s cieľom motivovať ich k dobrovoľnému skončeniu pracovného pomeru a na sumy vyplácané pri skončení pracovného pomeru?“

 O prejudiciálnej otázke

20     Touto otázkou chce vnútroštátny súd v podstate vedieť, či článok 141 ES a smernica 76/207 sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje ustanovenie, aké je v konaní vo veci samej, podľa ktorého ženám, ktoré dovŕšili 50 rokov veku, a mužom, ktorí dovŕšili 55 rokov veku, sa pre motiváciu na dobrovoľné ukončenie pomeru poskytuje výhoda v tom, že im vyplatené sumy z dôvodu ukončenia pracovného pomeru sú zdaňované polovičnou sadzbou dane.

 O rozsahu pôsobnosti článku 141 ES a smernice 76/207

21     Najskôr treba preskúmať, či úľava na dani, aká je v konaní vo veci samej, ktorá sa uplatňuje na príspevok pri dobrovoľnom ukončení pracovného pomeru podľa veku zamestnanca, spadá do pôsobnosti článku 141 ES alebo smernice 76/207.

22     Pojem „odmeny“ stanovený v článku 141 ES podľa ustálenej judikatúry obsahuje všetky súčasné alebo budúce dávky poskytované v hotovosti alebo v naturáliách za predpokladu, že ich vypláca zamestnávateľ zamestnancovi minimálne nepriamo na základe zamestnaneckého pomeru (pozri najmä rozsudky zo 17. mája 1990, Barber, C‑262/88, Zb. s. I‑1889, bod 12, a z 9. februára 1999, Seymour-Smith a Perez, C‑167/97, Zb. s. I‑623, bod 23).

23     Spornú výhodu v konaní vo veci samej, totiž úľavu na dani, neposkytuje zamestnávateľ. Takáto výhoda preto nespadá pod článok 141 ES.

24     Rozsudky Súdneho dvora, ktoré pán Vergani uvádza pre opačné hodnotenie (rozsudky z 9. februára 1982, Garland, 12/81, Zb. s. 359, bod 4; Barber, už citovaný, bod 10, a z 27. júna 1990, Kowalska, C‑33/89, Zb. s. I‑2591, bod 7), nie sú v rozpore s týmto posúdením, pretože sa týkajú výhod poskytovaných zamestnávateľom na základe zamestnaneckého vzťahu.

25     Čo sa týka otázky, či úľava na dani, akou je tá v konaní vo veci samej, ktorá je poskytovaná podľa veku zamestnanca v súvislosti s príspevkom pri dobrovoľnom skončení pracovného pomeru, spadá do pôsobnosti smernice 76/207, treba poukázať na to, že uplatňovanie zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o pracovné podmienky vrátane podmienok upravujúcich prepustenie podľa článku 5 ods. 1 tejto smernice, znamená, že mužom aj ženám sa zaručia rovnaké podmienky bez diskriminácie z dôvodu pohlavia.

26     So zreteľom na článok 5 ods. 2 písm. a) smernice 76/207, na náklade ktorého členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že všetky zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, ktoré sú v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, sa zrušia, treba chápať článok 5 ods. 1 tejto smernice tak, že zahŕňa aj podmienky prepustenia, ktoré stanovili samotné členské štáty.

27     V rámci smernice 76/207 sa pojem „prepustenie“ má ponímať v širšom význame, takže zahŕňa skončenie pracovného vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom aj vtedy, keď prebehlo na základe právnej úpravy o dobrovoľnom ukončení (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 1982, Burton, 19/81, Zb. s. 555, bod 9).

28     Vnútroštátny súd odkazom na článok 17 ods. 4bis DPR č. 917/86 prehlásil, že v konaní vo veci samej sporná daňová výhoda sa poskytuje „s cieľom motivovať zamestnané ženy, ktoré dovŕšili 50 rokov, a mužov, ktorí dovŕšili 55 rokov, aby dobrovoľne odišli“.

29     Z uvedeného vyplýva, že úprava dane podľa veku zamestnanca, akou je sporná úprava v konaní vo veci samej, predstavuje podmienku pri prepustení v zmysle článku 5 ods. 1 smernice 76/207.

 O existencii diskriminácie

30     V súlade s článkom 5 ods. 1 smernice 76/207 musia pre mužov a ženy platiť rovnaké podmienky pri prepustení bez diskriminácie z dôvodu pohlavia.

31     Nerovnosť zaobchádzania, ktoré je výsledkom zníženia daňovej sadzby na polovicu na sumy vyplácané pri skončení pracovného pomeru, ktoré sú poskytované zamestnaným ženám po dovŕšení 50 rokov a mužom po dovŕšení 55 rokov, predstavuje nerovnosť zaobchádzania z dôvodu pohlavia.

32     So zreteľom na pripomienky talianskej vlády a Komisie Európskych spoločenstiev treba preskúmať, či takáto nerovnosť zaobchádzania spadá pod výnimku stanovenú v článku 7 ods. 1 písm. a) smernice 79/7, na základe ktorej sa táto smernica nedotýka práva členských štátov vylúčiť z jej pôsobnosti určovanie veku odchodu do dôchodku na účely poskytovania starobného dôchodku a dôchodku za výsluhu rokov a jeho možné dôsledky na iné dávky.

33     Podľa ustálenej judikatúry výnimka upravená v článku 7 ods. 1 písm. a) smernice 79/7 zo zákazu diskriminácie na základe pohlavia so zreteľom na základný význam zásady rovnosti zaobchádzania sa má vykladať doslovne (pozri najmä rozsudky z 26. februára 1986, Marshall, 152/84, Zb. s. 723, bod 36, a z 30. marca 1993, Thomas a i., C‑328/91, Zb. s. I‑1247, bod 8). Toto ustanovenie preto môže platiť len pre určovanie veku odchodu do dôchodku na účely poskytovania starobného dôchodku a dôchodku za výsluhu rokov a jeho možné dôsledky na iné dávky (rozsudok z 26. februára 1986, Roberts, 151/84, Zb. s. 703, bod 35; v tomto zmysle aj rozsudok zo 4. marca 2004, Haackert, C‑303/02, Zb. s. I‑2195, bod 30). Táto výnimka zo zákazu diskriminácie na základe pohlavia neplatí teda pre takú úľavu na dani, akou je sporná úľava v konaní vo veci samej, ktorá nepredstavuje dávku sociálneho zabezpečenia.

34     Keďže na jednej strane rozdielne zaobchádzanie podľa sporných ustanovení v konaní vo veci samej je priamo založené na pohlaví a na strane druhej smernica 76/207 neobsahuje výnimku zo zákazu diskriminácie, ktorá by platila v tomto prípade, treba konštatovať, že toto rozdielne zaobchádzanie predstavuje priamu diskrimináciu na základe pohlavia.

35     Z uvedeného vyplýva, že smernicu 76/207 treba vykladať v tom zmysle, že jej odporuje také ustanovenie, ako je to v konaní vo veci samej, na základe ktorého sa zamestnaným ženám, ktoré dovŕšili vek 50 rokov, a mužom, ktorí dovŕšili vek 55 rokov, s cieľom motivovať ich k dobrovoľnému ukončeniu pracovného pomeru poskytuje výhoda v tom, že im vyplatené peňažné sumy z dôvodu skončenia pracovného pomeru sú zdaňované polovičnou sadzbou dane.

 O trovách

36     Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Smernica Rady 76/207/EHS z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky, sa má vykladať v tom zmysle, že jej odporuje také ustanovenie, ako je to v konaní vo veci samej, na základe ktorého sa zamestnaným ženám, ktoré dovŕšili vek 50 rokov, a mužom, ktorí dovŕšili vek 55 rokov, s cieľom motivovať ich k dobrovoľnému skončeniu pracovného pomeru poskytuje výhoda v tom, že im vyplatené peňažné sumy z dôvodu skončenia pracovného pomeru sú zdaňované polovičnou sadzbou dane.

Podpisy

---

* Jazyk konania: taliančina.