NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

L. A. GEELHOED

prednesené 12. septembra 2006 ¹(1)

Spojené veci C‑403/04 P a C‑405/04 P

Sumitomo Metal Industries Ltd

a

Nippon Steel Corp.

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupňa (druhá komora) z 8. júla 2004, JFE Engineering Corp. a i./Komisia Európskych spoločenstiev (T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00), ktorým sa čiastočne zrušuje rozhodnutie Komisie 2003/382/ES z 8. decembra 1999 vzťahujúce sa na konanie o uplatnení článku 81 Zmluvy ES (vec IV/E-1/35.860-B − Bezšvíkové oceľové rúrky), a znižuje výška pokuty uloženej žalobcom“

Obsah

I –   Úvod

II – Rozhodnutie

III – Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

V –   Opravný prostriedok Sumitomo

A –   Rozsah opravného prostriedku

B –   Prvý odvolací dôvod: porušenie práva Spoločenstva určením porušenia článku 81 ods. 1 ES týkajúceho sa produktovodov „projekt“

1.     Úvahy Súdu prvého stupňa

2.     Tvrdenia odvolateľa

a)     Vyhlásenie pána Bechera

3.     Tvrdenia Komisie

a)     Predbežná poznámka

b)     Tvrdenia týkajúce sa vyhlásenia pána Bechera

c)     Tvrdenia týkajúce sa prenesenia dôkazného bremena: bod „Gruber + Weber“

d)     Tvrdenia týkajúce sa vyhlásení pána Verlucu

4.     Posúdenie

a)     Predbežné poznámky

b)     Vyhlásenia pána Verlucu

c)     Vyhlásenie pána Bechera

d)     Bod „Gruber + Weber“

C –   Druhý odvolací dôvod – neprimerané trvanie konania

1.     Tvrdenia odvolateľa

Tvrdenia Komisie

3.     Posúdenie

VI – Odvolanie Nippon Steel

A –   Prvý odvolací dôvod: Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že použil nesprávny dôkazný štandard, aj keď sa preukázalo, že tvrdenia Komisie sa nezhodujú s obchodnými záujmami odvolateľa, a preto sú nelogické

1.     Relevantné časti napadnutého rozsudku

2.     Tvrdenia odvolateľa

3.     Tvrdenia Komisie

4.     Posúdenie

B –   Druhý odvolací dôvod: Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že použil nesprávny dôkazný štandard vo veci, v ktorej sú listinné dôkazy nejednoznačné, zatiaľ čo odvolateľ predložil prijateľné alternatívne vysvetlenie sporného správania

C –   Tretí odvolací dôvod: Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že uplatnil nesprávny dôkazný štandard na úrovni dôkazu, ktorý musí byť poskytnutý na podoprenie sporných vyhlásení, ktoré Komisia predložila ako hlavné dôkazy, ktoré však boli málo vierohodné, úplne nejednoznačné a v rozpore s ďalšími dôkazmi

D –   Štvrtý odvolací dôvod: Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že svoje tvrdenie, podľa ktorého vyhlásenie pána Bechera z 21. apríla 1997 potvrdzuje vyhlásenia pána Verlucu týkajúce sa údajného porušenia vo veci produktovodov „projekt“, založil na protirečivom a nesprávnom odôvodnení

1.     Tvrdenia odvolateľa

2.     Tvrdenia Komisie

3.     Posúdenie

VII – Trovy

VIII – Návrh

I –    Úvod

1.        Predmetom tejto veci sú odvolania spoločnosťami Sumitomo Metal Industries Ltd (ďalej len „Sumitomo“) a Nippon Steel Corp. (ďalej len „Nippon Steel“) proti rozsudku Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering Corp. a i./Komisia (T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00) v rozsahu, v akom sa na nich tento rozsudok vzťahuje(2).

2.        V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa znížil pokuty uložené žalujúcim spoločnostiam rozhodnutím Komisie 2003/382/ES z 8. decembra 1999 vzťahujúcim sa na konanie o uplatnení článku 81 Zmluvy ES (vec IV/E-1/35.860-B − Bezšvíkové oceľové rúrky)(3) (ďalej len „rozhodnutie“), a v zostávajúcej časti zamietol žaloby o neplatnosť tohto rozhodnutia.

II – Rozhodnutie

3.        Adresátmi tohto rozhodnutia sú ôsmi výrobcovia bezšvíkových rúr z nelegovanej ocele. Medzi týmito ôsmimi výrobcami sa nachádzajú aj štyri európske podniky (ďalej len „výrobcovia Spoločenstva“), a to Mannesmannröhren-Werke AG (ďalej len „Mannesmann“), Vallourec SA (ďalej len „Vallourec“), Corus UK Ltd (predtým British Steel, ďalej len „Corus“) a Dalmine SpA (ďalej len „Dalmine“). Štyria ďalší adresáti rozhodnutia sú japonské podniky (ďalej len „japonskí výrobcovia“), a to NKK Corp., Nippon Steel, Kawasaki Steel Corp. a Sumitomo.

4.        Bezšvíkové rúry z nelegovanej ocele sa používajú v naftovom a plynovom priemysle. Tieto tovary zahŕňajú dve skupiny tovarov.

5.        Prvá skupina tovarov obsahuje prieskumné rúry, všeobecne nazývané „Oil Country Tubular Goods“ alebo „OCTG“. Tieto rúry sa môžu predávať bez závitu („hladké rúry“) alebo so závitom. Závitovanie má umožniť spájanie rúr OCTG. Môže sa vykonať v súlade so štandardmi určenými American Petroleum Institut (API). Závitové rúry podľa tejto metódy sa budú ďalej označovať ako „rúry OCTG štandard“. Závitovanie sa môže robiť podľa špeciálnych, zvyčajne patentovaných techník. V poslednom uvedenom prípade hovoríme o závitovaní alebo spojoch „prvej kvality“ alebo „prémium“. Rúry závitované podľa tejto metódy sa ďalej označujú ako „rúry OCTG premium“.

6.        Druhú skupinu tovarov tvoria bezšvíkové produktovody (ropovody a plynovody) z nelegovanej ocele („line pipe“), medzi ktorými rozlišujeme, na jednej strane, rúry, ktoré sa vyrábajú v súlade so štandardizovanými normami, a na druhej strane, rúry, ktoré sa vyrábajú na mieru na účely realizácie zvláštnych projektov (ďalej len „produktovody ‚projekt‘“).

7.        V novembri 1994 Komisia Európskych spoločenstiev rozhodla o prešetrení postupov obmedzujúcich hospodársku súťaž týkajúcich sa rúr z nelegovanej ocele používaných v ropnom priemysle. V decembri 1994 pristúpila k previerkam u viacerých výrobcov, vrátane Sumitomo. Medzi septembrom 1996 a decembrom 1997 vykonala dodatočné previerky v spoločnostiach Vallourec, Dalmine a Mannesmann.

Počas previerky v spoločnosti Vallourec 17. septembra 1996 riaditeľ spoločnosti Vallourec Oil & Gas, pán Verluca, urobil vyhlásenie (ďalej len „vyhlásenie pána Verlucu“), ktoré zohralo významnú úlohu v rozhodnutí.

Počas previerky v spoločnosti Mannesmann, riaditeľ tejto spoločnosti, pán Becher, odpovedal na niektoré otázky, ktoré mu boli položené Komisiou (ďalej len „vyhlásenie pána Bechera“). Táto odpoveď tiež tvorí výslovný podklad rozhodnutia.

8.        Osem spoločností, ktoré sú adresátom rozhodnutia, podľa neho uzavrelo dohodu, ktorá zahŕňala najmä to, že rešpektovali svoje domáce trhy (body 62 až 67 rozhodnutia). Podľa tejto dohody sa každá spoločnosť zaviazala zdržať sa predaja rúr OCTG štandard a produktovodov „projekt“ na domácom trhu iného účastníka dohody. Dohoda bola uzavretá v rámci toho, čo sa nazývalo „Európsko-japonský klub“. Zásada rešpektovania domácich trhov bola označená výrazom „základné pravidlá“ („Fundamentals“). Komisia tiež zistila, že základné pravidlá sa skutočne dodržiavali, a preto mala dohoda protisúťažné účinky na spoločnom trhu.

9.        Dohoda pozostávala z troch častí: prvú časť tvorili základné pravidlá týkajúce sa rešpektovania domácich trhov, ktoré zakladali porušenia článku 1 rozhodnutia, druhou časťou bolo stanovenie cien pri výzvach na predloženie ponúk a minimálnych cien pre „osobitné trhy“ a treťou časťou bolo rozdelenie svetových trhov, s vylúčením Kanady a Spojených štátov amerických, prostredníctvom rozdeľujúcich kľúčov („sharing keys“) (bod 61 odôvodnenia rozhodnutia).

10.      Na účely preukázania existencie základných pravidiel Komisia vychádza zo súhrnu listinných dôkazov vymenovaných v bodoch 62 až 67 odôvodnenia rozhodnutia, ako aj z tabuľky uvedenej v bode 68 odôvodnenia rozhodnutia. Podľa Komisie z tejto tabuľky vyplýva, že podiel domáceho výrobcu na dodávkach rúr OCTG a produktovodov „projekt“ uskutočnených adresátmi napadnutého rozhodnutia do Japonska a na domáci trh každého zo štyroch výrobcov Spoločenstva je veľmi vysoký. Komisia z toho vyvodzuje, že v celku boli domáce trhy skutočne rešpektované účastníkmi dohody. Pokiaľ ide o dve ďalšie časti predmetnej dohody, Komisia opisuje dôkazné prostriedky, ktoré sa na ne vzťahujú, v bodoch 70 až 77 odôvodnenia rozhodnutia.

11.      Podľa Komisie (body 59 a 60 odôvodnenia rozhodnutia) sa Európsko-japonský klub schádzal dvakrát do roka medzi rokmi 1977 a 1994.

12.      Komisia však potvrdila existenciu porušenia až po roku 1990, s ohľadom na dohody o dobrovoľnom obmedzení vývozu uzavreté medzi Komisiou a japonskou vládou medzi rokmi 1977 a 1990 (bod 108 odôvodnenia rozhodnutia). Podľa Komisie porušenie skončilo v roku 1995 (body 96 a 97 odôvodnenia rozhodnutia).

13.      Pre potreby tohto odvolania je výrok rozhodnutia formulovaný takto:

„Článok 1

1.      … Sumitomo Metal Industries Limited, [a] Nippon Steel Corporation… porušili ustanovenia článku 81 ods. 1 Zmluvy ES tým, že boli stranami dohody, ktorá okrem iného stanovila vzájomné rešpektovanie ich domácich trhov týkajúcich sa bezšvíkových závitových rúr OCTG štandard a produktovody projekt bez zvarov.

2.      Porušenie trvalo v prípade… Sumitomo Metal Industries Limited [a] Nippon Steel Corporation od roku 1990 do roku 1995…

…

Článok 4

Podnikom uvedeným v článku 1 boli z dôvodu porušenia predpisov uvedených v tom istom článku uložené nasledujúce pokuty:

…

5.      Sumitomo Metal Industries Limited                   13 500 000 Eur

6.      Nippon Steel Corporation                            13 500 000 Eur

… .“

III – Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok

14.      Siedmimi žalobami, podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa medzi 28. februárom a 3. aprílom 2000 podalo sedem z ôsmich podnikov, ktorým boli uložené sankcie, vrátane Sumitomo a Nippon Steel, žalobu proti tomuto rozhodnutiu. Všetky spoločnosti navrhovali zrušenie rozhodnutia v celom rozsahu alebo čiastočne a zrušenie pokuty, ktorá im bola uložená, alebo, subsidiárne, v prípade úplného alebo čiastočného potvrdenia rozhodnutia zníženie uvedenej pokuty.

15.      Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom:

–        zrušil článok 1 ods. 2 rozhodnutia v rozsahu, v akom potvrdzoval existenciu vytýkaného porušenia pred 1. januárom 1991 a po 30. júni 1994,

–        stanovil výšku pokuty uloženej každému zo žalobcov na 10 935 000 eur,

–         v zostávajúcej časti žalobu zamietol,

–        zaviazal každého z účastníkov konania znášať vlastné trovy konania.

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

16.      Sumitomo navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu alebo čiastočne,

–        v celom rozsahu alebo čiastočne zrušil článok 1 a články 3 až 6 rozhodnutia v rozsahu, v akom sú určené Sumitomo,

–        v prípade potreby nariadil Komisii, aby odškodnila Sumitomo za neprimeranú dĺžku trvania konania pred Súdom prvého stupňa v tomto prípade zaplatením sumy vo výške najmenej 1 012 332 eur,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania pred Súdom prvého stupňa a Súdnym dvorom.

17.      Nippon Steel navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok,

–        zrušil rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka Nippon Steel,

–        subsidiárne, v prípade že by bolo odvolanie vyhlásené za dôvodné len v časti, v akej sa týka zvláštnych produktovodov, znížil uloženú pokutu o dve tretiny,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania pred Súdom prvého stupňa a Súdnym dvorom.

18.      Komisia navrhuje zamietnuť obe odvolania a zaviazať odvolateľov na náhradu trov konania.

19.      Uznesením predsedu Súdneho dvora z 15. marca 2005 boli konania o odvolaniach začaté Sumitomo a Nippon Steel spojené na účely ústneho konania a vyhlásenia rozsudku.

20.      Prednesy účastníkov konania boli vypočuté na pojednávaní 8. decembra 2005.

V –    Opravný prostriedok Sumitomo

A –    Rozsah opravného prostriedku

21.      Vo svojom podaní (bod 2.3) Sumitomo uvádza, že v snahe o dosiahnutie hospodárnosti konania prijíma tvrdenia vyjadrené Nippon Steel v jeho odvolaní, ktoré sa zároveň vzťahujú na štandardné rúry a produktovody „projekt“. Tvrdenia predložené v tomto konaní samotným Sumitomo sa vzťahujú len na odôvodnenie Súdu prvého stupňa, ktoré viedlo k záveru, že sa zúčastnil na porušení článku 81 ods. 1 ES vo vzťahu k produktovodom „projekt“. Sumitomo okrem toho navrhuje spojenie oboch vecí.

22.      Zdá sa mi, že tento pokus Sumitomo rozšíriť rozsah jeho odvolania „naskočením na vlak“ opravného prostriedku ďalšieho účastníka nemožno prijať.

23.      Podľa článku 112 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora musí odvolanie obsahovať právne dôvody a právne tvrdenia.

24.      V rozsiahlej ustálenej judikatúre Súdny dvor stanovil, že právne dôvody musia smerovať proti rozsudku Súdu prvého stupňa(4) a že odvolanie musí presne uvádzať body rozsudku, v ktorých Súd prvého stupňa porušil právo Spoločenstva, inak bude vyhlásené za neprípustné.(5) Z tejto požiadavky presnosti vyplýva to, že len samotné abstraktné vyjadrenie odvolacieho dôvodu bez ďalších úvah nezodpovedá tejto požiadavke.(6)

25.      Podľa môjho názoru všeobecný odkaz na odvolacie dôvody a tvrdenia uvádzané odvolateľom na úrovni odvolania v rámci podobného konania nezodpovedá tejto požiadavke presnosti a jasnosti, a to ani keď sú samotné tvrdenia a odvolacie dôvody vyjadrené v podobnom odvolaní predmetom ďalších úvah.

26.      Aj keď je totiž medzi dvoma alebo viacerými odvolaniami veľká obsahová podobnosť, ktorá môže viesť k ich spojeniu na účely konania a vyneseného rozsudku, každý odvolateľ je povinný podľa článku 112 rokovacieho poriadku vo svojom odvolaní presne uviesť výhrady a tvrdenia, ktorých sa dovoláva na účely spochybnenia niektorých bodov napadnutého rozsudku, ako aj závery, ktoré z toho podľa neho musia vyplývať.(7)

27.      Presné vymedzenie a spresnenie odvolania predstavuje základnú podmienku správnosti a primeranosti konania začatého výlučne na účely preskúmania právnych otázok. Táto presnosť sa tiež požaduje v záujme protistrany, ktorá musí byť jasne informovaná o výhradách a tvrdeniach uvádzaných proti nej.

28.      Na základe tohto vyvodzujem záver, že odvolanie Sumitomo nie je prípustné v rozsahu, v akom sa v ňom uvádzajú výhrady a tvrdenia, ktoré ďalej rozviedol Nippon Steel vo svojom odvolaní podanom proti rozhodnutiu.

B –    Prvý odvolací dôvod: porušenie práva Spoločenstva určením porušenia článku 81 ods. 1 ES týkajúceho sa produktovodov „projekt“

1.      Úvahy Súdu prvého stupňa

29.      V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa posúdil prvý žalobný dôvod uvádzaný žalobcami na prvom stupni založený na tom, že Komisia dostatočne nepreukázala porušenia zistené v článku 1 rozhodnutia, nasledujúcim spôsobom.

30.      V bodoch 173 až 188 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa vyjadruje kritériá, ktoré musí Komisia pri hodnotení dôkazov rešpektovať.

31.      Ďalej Súd prvého stupňa skúma druhú časť prvého žalobného dôvodu, ktorá vychádza zo skutočnosti, že predložené dôkazy nemajú žiadnu dôkaznú silu, a subsidiárne prvú časť tohto istého žalobného dôvodu, podľa ktorého sa existencia predmetnej dohody nezlučuje s britským offshore trhom a situáciou prevládajúcou na iných trhoch (body 189 až 337).

32.      Súd prvého stupňa prisudzuje osobitný význam vyhláseniu pána Verlucu zo 17. septembra 1996, ako je doplnené vyhlásením zo 14. októbra 1996 a dokumentom z názvom „previerky v spoločnosti Vallourec“ (ďalej len spoločne „vyhlásenia pána Verlucu“). Význam týchto vyhlásení spočíva v skutočnosti, že sú jedinými dôkaznými prostriedkami, ktoré preukazujú všetky aspekty porušenia, najmä jeho trvanie a výrobky, ktorých sa týka (teda rúry OCTG štandard a produktovody „projekt“ ) (bod 189).

33.      V bodoch 205 až 212 Súd prvého stupňa vyjadruje dôvody, pre ktoré považuje vyhlásenia pána Verlucu za spoľahlivé, a prikladá im osobitný význam.

34.      V bodoch 219 až 221 Súd prvého stupňa končí skúmanie tohto žalobného dôvodu takto:

„219. Navyše je potrebné pripomenúť, že na základe ustálenej judikatúry nemožno vyhlásenie podniku obvineného z toho, že sa zúčastnil na dohode porušujúcej hospodársku súťaž, ktorej správnosť je napadnutá niekoľkými ostatnými obvinenými podnikmi, považovať za postačujúci dôkaz existencie porušenia, ktorého sa dopustili tieto podniky, bez toho, aby bolo podporené iným dôkazom… . Je preto možné dospieť k záveru, že aj napriek ich spoľahlivej povahe, musia byť vyhlásenia pána Verlucu na účely preukázania existencie porušenia sankcionovaného v článku 1 napadnutého rozhodnutia potvrdené inými dôkazmi.

220.      Stupeň potvrdenia vyžadovaného v danom prípade je nižší, tak pokiaľ ide o presnosť, ako aj o intenzitu, vzhľadom na spoľahlivosť vyhlásenia pána Verlucu, než by tomu bolo v prípade, keby intenzita nebola osobitne vierohodná. Je preto nutné dospieť k záveru, že pokiaľ má byť rozhodnuté, že súbor zhodných nepriamych dôkazov umožnil potvrdiť existenciu a určité špecifické aspekty dohody o rozdelení trhu spomenuté pánom Verlucom a uvedené v článku 1 napadnutého rozhodnutia mohli na základe tejto hypotézy vyhlásenia pána Verlucu samé osebe postačovať na preukázanie ostatných aspektov rozhodnutia ... . Navyše, pokiaľ písomnosť nie je zjavne v rozpore s vyhlásením pána Verlucu týkajúcim sa existencie alebo podstatného obsahu dohody o rozdelení trhu, ktorú opísal, je postačujúce, ak preukazuje významné prvky dohody na to, aby mala určitú hodnotu v rámci súboru obviňujúcich dôkazov…“.

35.      V bodoch 222 až 331 Súd prvého stupňa ďalej skúma ďalšie dôkazy predložené v rozhodnutí. V bodoch 294 až 302 prikladá Súd prvého stupňa osobitný význam vyhláseniu pána Bechera v mene spoločnosti Mannesmann.

36.      Vo vzťahu k spoľahlivosti vyhlásenia pána Bechera, popretej na prvom stupni z dôvodu, že uvedené vyhlásenie sa neopiera o informácie z prvej ruky, Súd prvého stupňa v bode 297 vyhlásil: „… keď totiž v prípade, ako je tomu v danej veci, pokiaľ ide o spoločnosť Mannesmann, osoba, ktorá priamo nepoznala relevantné okolnosti, robí vyhlásenie ako zástupca spoločnosti, na základe ktorého uznáva existenciu porušenia za seba, ako aj za iné podniky, táto osoba sa nutne opiera o informácie poskytnuté jej spoločnosťou a osobitne jej zamestnancami, ktorí predmetné konanie priamo poznali…“.

37.      Pokiaľ ide o spoľahlivosť vyhlásenia pána Bechera, Súd prvého stupňa v bode 302 poznamenal: „Je pravdou, že skutočnosť, na základe ktorej pán Becher poprel existenciu časti Základných pravidiel v rámci Európy, v zmysle záväzku k vzájomnému rešpektovaniu domácich trhov medzi európskymi výrobcami oslabuje v určitom rozsahu jeho vyhlásenie ako dôkazného prostriedku umožňujúceho doplniť vyhlásenia pána Verlucu. V každom prípade je nutné uviesť, že pán Becher jednoznačne potvrdil existenciu dohody o rozdelení trhu s rúrkami OCTG a produktovodmi ‚projekt‘ medzi európskych a japonských výrobcov… . Jeho vyhlásenie tak podporuje vyhlásenie pána Verlucu, pokiaľ ide o tento aspekt porušenia a teda aj o skutočnosť, že japonskí žalobcovia boli stranami dohody o rozdelení trhu, na základe ktorej súhlasili s tým, že nebudú predávať rúrky OCTG štandard a produktovody ‚projekt‘ na trhoch Spoločenstva…“.

38.      A Súd prvého stupňa posúdil dôkazy predložené Komisiou v rozhodnutí takto:

„332. Z väčšiny informácií tvoriacich uvedený súbor nepriamych dôkazov jasne nevyplýva, ktoré bezšvíkové oceľové rúrky boli pokryté rozdeľujúcou dohodou, avšak niet pochýb o tom, že tieto výrobky zahrnovali rúrky OCTG štandard. Špecifické odkazy na tieto výrobky v poznámkach ‚Strategické úvahy‘ a ‚Úvahy o zmluve VAM‘ v dokumente Rozdeľujúci kľúč a v odpovedi spoločnosti Mannesmann, ako aj všeobecné odkazy na rúrky OCTG v iných dokumentoch, o ktoré sa opiera Komisia, totiž primerane a jasne potvrdzujú vyhlásenie pána Verlucu týkajúce sa skutočnosti, že Základné pravidlá sa vzťahovali na tieto výrobky.

333.      Pokiaľ ide o produktovody ‚projekt‘, jediný dôkaz, a to odpoveď spoločnosti Mannesmann urobená pánom Becherom, potvrdzuje vyhlásenie pána Verlucu, podľa ktorého sa protiprávna dohoda týkala aj produktovodov ‚projekt‘. Vzhľadom na osobitnú povahu tejto odpovede, ako je uvedené v bodoch 294 až 302 vyššie, je nutné dospieť k záveru, že postačuje na potvrdenie vyhlásení pána Verlucu, ktoré sú samé osebe veľmi vierohodné…, pokiaľ ide o tieto výrobky.

334.      V každom prípade už bolo rozhodnuté, že ak súbor zhodných nepriamych dôkazov, o ktorý sa opiera Komisia, umožňuje preukázať existenciu a určité špecifické aspekty dohody o rozdelení trhu uvedenej pánom Verlucom a stanovenej v článku 1 napadnutého rozhodnutiam, mohli by tieto vyhlásenia za tohto predpokladu samé osebe postačovať na preukázanie iných aspektov napadnutého rozhodnutia v súlade s pravidlom vyplývajúcim z rozsudku Cement… (bod 1838), o ktorý sa opiera Komisia… . Pritom už bolo v bodoch 330 a 332 vyššie skonštatované, že súbor nepriamych dôkazov, o ktorý sa opiera Komisia, postačuje na potvrdenie vyhlásení pána Verlucu v mnohých ohľadoch, osobitne pokiaľ ide o rúrky OCTG štandard.

335.      Za týchto okolností je nutné skonštatovať, že pán Verluca vo svojich vyhláseniach hovoril čistú pravdu, a preto tieto vyhlásenia postačujú na to, aby boli dôkaznými prostriedkami na preukázanie toho, že dohoda o rozdelení domácich trhov členmi Európsko-japonského klubu pokrývala nielen rúrky OCTG štandard, ako vyplýva z niekoľkých iných dôkazov, ale tiež produktovody ‚projekt‘. Nie je totiž žiadny dôvod na to, aby pán Verluca, ktorý priamo poznal skutočný stav, urobil nesprávne vyhlásenia týkajúce sa produktovodov, ak ostatné dôkazy potvrdzujú jeho tvrdenia týkajúce sa existencie dohody a ich aplikáciu na rúrky OCTG štandard.

336.      Nakoniec, i za predpokladu, že japonskí žalobcovia mohli vyvolať pochybnosť, pokiaľ ide o špecifické výrobky dotknuté dohodou sankcionovanou v článku 1 napadnutého rozhodnutia – čo nebolo preukázané – je potrebné uviesť, že ak rozhodnutie brané ako celok ukazuje, že predmetné porušenie sa týkalo zvláštneho druhu výrobkov, a uvádza dôkazy na podporu tohto záveru, skutočnosť, že toto rozhodnutie neobsahuje presný a úplný zoznam všetkých druhov výrobkov dotknutých porušením nemôže sama osebe postačovať na jeho zrušenie (pozri v súvislosti žalobného dôvodu nedostatok odôvodnení rozsudok Gruber + Weber/Komisia, už citovaný v bode 203 vyššie, bod 214). Ak by nešlo o takýto prípad, mohol by sa podnik vyhnúť všetkým sankciám aj napriek skutočnosti, že Komisia s istotou preukázala, že sa dopustil porušenia za okolností, za ktorých nebola preukázaná zhoda špecifických výrobkov uvedených v oblasti podobných výrobkov predávaných predmetnými podnikmi.“

2.      Tvrdenia odvolateľa

39.      Tvrdenia odvolateľa, ktoré majú podoprieť odvolací dôvod založený na tom, že Súd prvého stupňa porušil právo Spoločenstva tým, že vyvodil záver, že japonskí žalobcovia, ktorí boli účastníkmi porušenia článku 81 ods. 1 ES vo vzťahu k produktovodom „projekt“, sa rozdeľujú do troch skupín:

a)      tvrdenia namierené proti záveru Súdu prvého stupňa, podľa ktorého vyhlásenie pána Bechera dostatočne potvrdzuje vyhlásenia pána Verlucu;

b)      tvrdenia namierené proti preneseniu dôkazného bremena, ktoré vyplýva z bodu 33 napadnutého rozsudku (ktorý sa nazýva bod „Gruber + Weber“);

c)      tvrdenia namierené proti záveru Súdu prvého stupňa, že vyhlásenia pána Verlucu musia byť označené za spoľahlivé.

40.      Týmito troma časťami prvého odvolacieho dôvodu sa budem zaoberať v poradí, v akom sú uvedené v odvolaní:

a)      Vyhlásenie pána Bechera

41.      Pokiaľ ide o vyhlásenie pána Bechera, odvolatelia v prvom rade uvádzajú, že Súd prvého stupňa mu prisúdil nesprávnu dôkaznú hodnotu tým, že skonštatoval, že toto vyhlásenie jednoznačne potvrdzovalo existenciu dohody o rozdelení trhov vo vzťahu k produktovodom „projekt“.

42.      Osobitne Súd prvého stupňa mal prihliadať na skutočnosť, že pán Becher vyjadril dve výhrady vo svojom vyhlásení: a to, že hovorí o skutočnostiach, ktoré sa odohrali predtým, než sa stal riaditeľom spoločnosti Mannesmann, a že zo slov, ktoré používa, vyplýva určitá miera neistoty alebo pochybností vo vzťahu k tomu, čo mu bolo o týchto udalostiach povedané.(8) Predpoklad Súdu prvého stupňa v bode 97 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa vyhlásenie pána Bechera opiera o informácie poskytnuté jeho spoločnosťou a najmä jeho zamestnancami, ktorí priamo poznali predmetné postupy, je v tomto ohľade čisto špekulatívny a takisto predstavuje nesprávne posúdenie dôkaznej hodnoty.

43.      Druhý omyl spočíval v tom, že Súd prvého stupňa označil vyhlásenie pána Bechera za spoľahlivý dôkazný prostriedok, ktorý podopiera prvé vyhlásenie pána Verlucu, napriek skutočnosti, že Súd prvého stupňa pripustil, že popretie vnútroeurópskeho aspektu základných pravidiel pánom Becherom bolo mylné.(9)

44.      Po tom, čo Súd prvého stupňa skonštatoval, že vyhlásenie pána Bechera obsahuje závažnú chybu v súvislosti s jeho obsahom, už nemohol z tohto vyhlásenia oddeliť niektoré časti na účely podoprenia vyhlásenia pána Verlucu.

45.      V tomto ohľade odvolatelia zdôrazňujú, že v každom prípade vyhlásenie pána Bechera alebo niektoré jeho časti nemôžu viac poslúžiť na výslovné podoprenie vyhlásenia pána Verlucu (pozri tvrdenie uvádzané v prvom rade vyššie), ďalej že nemalo žiadnu dôkaznú silu, ktorá by potvrdila „Rozdeľujúci kľúč“ pre produktovody „projekt“ , keďže sa tento kľúč vzťahoval len na rúry OCTG štandard, ako to Súd prvého stupňa zdôraznil v bode 278 napadnutého rozsudku.(10)

46.      Tretí omyl spočíva v protirečivosti a nedostatočnosti tvrdení predkladaných Súdom prvého stupňa na účely vyvodenia záveru, že toto vyhlásenie mohlo slúžiť na podoprenie zisteného porušenia vo vzťahu k produktovom „projekt“.

47.      Okrem už vyššie zopakovaných tvrdení proti tomuto záveru je prístup Súdu prvého stupňa sám osebe rozporuplný, keďže v bode 220 napadnutého rozsudku (bod 34 vyššie) vychádzal zo zásady, že predmetné dokumenty možno pripustiť ako potvrdzujúce dôkazy len v rozsahu, v akom nie sú v zjavnom rozpore s vyhláseniami pána Verlucu o podstatných častiach dohody o rozdelení trhov.

48.      Pokiaľ ide o vyhlásenie pána Bechera, Súd prvého stupňa ho potvrdil ako potvrdzujúci dôkaz napriek skutočnosti, že toto vyhlásenie v podstatnej časti protirečilo tvrdeniu pána Verlucu, podľa ktorého išlo o vnútroeurópsku dohodu. Súd prvého stupňa neposkytol žiadne odôvodnenie, ktoré by zdôvodnilo také významné rozdiely v posúdení dôkaznej hodnoty dokumentov a vyhlásení.

b)      Bod „Gruber + Weber“

49.      Z bodu 336 napadnutého rozsudku (citovaný v bode 38 vyššie) vyplýva neprípustné prenesenie dôkazného bremena.

50.      Podľa úvah v tomto bode môže Komisia preukázať porušenie týkajúce sa výrobku X, aj keď nie je spôsobilá toto porušenie presne doložiť, pokiaľ mohla preukázať porušenie vo vzťahu k podobným výrobkom, ktoré predmetný podnik uvádza na trh. Súd prvého stupňa spôsobil prenesenie dôkazného bremena tým, že sa pridŕžal týchto úvah na podporu svojej tézy, podľa ktorej Komisia preukázala porušenie týkajúce sa produktovodov „projekt“.

51.      Týmto úskokom Súd prvého stupňa podal nesprávny výklad svojej vlastnej judikatúry vo veci Gruber + Weber/Komisia(11), keď pripustil, že tento rozsudok sa vzťahuje na túto vec, kým nejde o to, či bol stanovený výrobok súčasťou skupiny výrobkov s ohľadom, na ktoré sa preukázalo porušenie článku 81 ods. 1 ES, ale skôr o to, či sa v rozhodnutí Komisii podarilo preukázať takéto porušenie týkajúce sa určeného výrobku, teda produktovodov „projekt“.

52.      Okrem toho nemožno pripustiť, že rúry OCTG štandard a produktovody „projekt“ patria do rovnakej skupiny výrobkov. Ide o dve skupiny úplne odlišných výrobkov, ktorých používanie a geografické určenie nemožno porovnávať, a ku ktorým Komisia právom pristupovala vo svojom rozhodnutí Mannesmann/Vallourec(12) ako k dvom rozličným trhom výrobkov.

c)      Vyhlásenia Vallourec

53.      Tretia časť prvého odvolacieho dôvodu je osobitne namierená proti skutkovému zisteniu Súdu prvého stupňa v bodoch 219 a 220 napadnutého rozsudku (citované v bode 34 vyššie) v rozsahu, v akom z neho vyplýva, že jedine na základe vyhlásení pána Verlucu možno potvrdiť, že postupy vytýkané japonským výrobcom sa takisto vzťahovali na produktovody „projekt“.

54.      V prvom rade sa Súd prvého stupňa nemohol dovolávať bodu 1838 rozsudku Cement(13) na podporu svojho stanoviska. V rozpore s touto vecou, v ktorej sa prejednávala dôkazná hodnota dokumentu, protokolu, vypracovaného bezprostredne po schôdzi – boli vyhlásenia pána Verlucu urobené dávno po udalostiach, na ktoré sa vzťahovali. Úvahy Súdu prvého stupňa boli v tomto ohľade v rozpore s jeho skorším stanoviskom vyjadreným v bode 91 rozsudku Enso-Gutzeit/Komisia(14), podľa ktorého vyhlásenia jediného podniku nemožno, bez toho aby boli podopreté ďalšími dôkaznými prostriedkami, považovať za dostatočný dôkaz o účasti ďalších podnikov na predmetnom porušení.

55.      V tomto ohľade bol záver, ktorý Súd prvého stupňa prijal v bode 220 svojho rozsudku (citovaný v bode 34 vyššie) vo vzťahu k spoľahlivosti vyhlásení pána Verlucu takisto spochybniteľný. Súd prvého stupňa výslovne skonštatoval, že vo vyhláseniach pána Verlucu sa v dvoch bodoch nachádzali omyly (v bode 281 až 284 napadnutého rozsudku) alebo nepresnosti (v bode 349 napadnutého rozsudku).

56.      Rovnako bola časť vyhlásenia pána Verlucu z 18. decembra 1997, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že vyhlásenia posledného menovaného o uplatnení dohôd na produktovody „projekt“ neboli správne, zastretá Súdom prvého stupňa vďaka obratnému výkladu.

57.      S ohľadom na skutočnosť, že Súd prvého stupňa skonštatoval, že oznámenia pána Verlucu neboli v dvoch bodoch spoľahlivé, nebolo normálne pridŕžať sa iného prístupu vo vzťahu k tretiemu bodu, pre ktorý mohli pretrvávať závažné pochybnosti. A to tým viac, že ak si spomenieme, že podľa dokumentu „Rozdeľujúci kľúč“ sa dohody o rozdelení trhov vzťahovali len na rúry OCTG štandard, a že podľa svedectva zamestnanca spoločnosti Dalmine, pána Jachiu, „tichá“ dohoda sa týkala len rúr OCTG štandard.

58.      Tento prístup podľa odvolateľa predstavuje vo viacerých ohľadoch porušenie práva Spoločenstva:

–        v prvom rade Súd prvého stupňa nesprávne zhodnotil dôkaznú hodnotu zápisu týkajúceho sa schôdze s JF,

–        prehliadol dôkazy, ktoré tvorí dokument „Rozdeľujúci kľúč“ a vyhlásenie pána Jachiu, podľa ktorých sa predmetné dohody netýkali produktovodov „projekt“,

–        odôvodnenie je nedostatočné a vnútorne protirečivé,

–        Súd prvého stupňa neprávom použil pri výklade vyhlásenia pána Verlucu z 18. decembra 1997 úskok, ktorý spôsobil prenesenie dôkazného bremena na ujmu odvolateľa.

59.      Na záver odvolateľ uvádza, že Súd prvého stupňa porušil právo, keď pripustil existenciu porušenia článku 81 ods. 1 ES vo vzťahu k produktovodom „projekt“, hoci na základe dôkazov, ktoré mal k dispozícii, nebol schopný uviesť dátum začiatku a konca uvedeného porušenia.

3.      Tvrdenia Komisie

a)      Predbežná poznámka

60.      Pokiaľ ide o tvrdenia odvolateľa týkajúce sa dôkaznej hodnoty vyhlásenia pána Bechera na účely potvrdenia vyhlásení pána Verlucu, Komisia na úvod podotýka, že Súd prvého stupňa skôr podcenil, ako precenil pozitívne nepriame dôkazy, ktoré potvrdzujú vyhlásenie pána Verlucu o produktovodoch „projekt“ v bode 333 (citované v bode 38 vyššie) napadnutého rozsudku.

61.      Osobitne Súd prvého stupňa nepovažoval za skutočnosť, ktorá potvrdzuje vyhlásenia pána Verlucu to, že sa viacerí účastníci kartelu priznali k postupom uvedeným v rozhodnutí, vrátane konaní týkajúcich sa produktovodov „projekt“. V tomto ohľade Komisia hovorí o výslovnom alebo implicitnom uznaní skutočností preukázaných v rozhodnutí spoločnosťou Vallourec, Dalmine a Corus.

b)      Tvrdenia týkajúce sa vyhlásenia pána Bechera

62.      Komisia sa domnieva, že tri tvrdenia odvolateľa, ktorých cieľom je podoprieť jeho tézu, založenú na tom, že Súd prvého stupňa neprávom pripísal určitú dôkaznú hodnotu vyhláseniu pána Bechera na účely potvrdenia vyhlásení pána Verlucu týkajúcich sa uplatňovania dohody (dohôd) o rozdelení trhov produktovodov „projekt“, predstavujú zastretý pokus prinútiť Súdny dvor k opätovnému preskúmaniu skutkového stavu v odvolacom konaní. Z tohto dôvodu musia byť vyhlásené za neprípustné.

63.      V prípade, ak by boli vyhlásené za prípustné, musia byť zamietnuté ako zjavne nedôvodné.

64.      Prvé tvrdenie naznačuje odlišný výklad výhrady označenej ako „podľa mojich vedomostí“ (v pôvodnej verzii „nach meiner Kenntnis“), ako odôvodňuje kontext. V prejednávanej veci pán Becher komentoval odlišný výklad skutkového stavu, než jeho výklad, ktorý sa objavil v dokumente, ktorý mu bol predložený. Táto časť nepoukazuje na žiadnu výhradu k spoľahlivosti jeho vlastného vyhlásenia.

65.      Aj keby pán Becher založil svoje vyhlásenie na informáciách, ktoré mu oznámili pracovníci jeho podniku Mannesmann, ktorí boli sami priamo oboznámení s predmetným správaním, táto skutočnosť neovplyvní vierohodnosť jeho vyhlásenia. V tomto ohľade sa Komisia odvoláva na bod 205 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupňa konštatuje bez protirečenia „... Odpovede poskytnuté v mene podniku ako takého sú vierohodnejšie než odpovede poskytnuté jeho zamestnancom bez ohľadu na jeho skúsenosti alebo názor“.

66.      Podľa Komisie nie je druhé tvrdenie koherentné. Napriek skutočnosti, že vyhlásenie pána Bechera zatajuje to, že dohoda o rozdelení trhov sa vzťahovala aj na európskych účastníkov, je vierohodná v rozsahu, v akom sa týka produktovodov „projekt“. Táto časť vyhlásenia totiž určite nebola v súlade so záujmami spoločnosti Mannesmann, podniku, ktorého súčasťou bol aj pán Becher. Aj keď vyhlásenie neobviňuje svojho autora natoľko, nakoľko by mohlo, priznania, ktoré sú v ňom obsiahnuté, nie sú celkom nedôveryhodné.

67.      Okrem toho skutočnosť, že pán Becher popiera existenciu dohody o rozdelení trhov medzi európskymi výrobcami, nie je ako taká nezlučiteľná s dokumentom „Rozdeľujúci kľúč“. Tento dokument sa netýka dohôd uzavretých na jednej strane medzi európskymi výrobcami a na druhej strane japonskými výrobcami. O existencii vnútroeurópskych dohôd sa nezmieňuje.

68.      Tretie tvrdenie je úplne neobhájiteľné. Na účely obhájenia svojho hľadiska založenom na tom, že Súd prvého stupňa pripustil, že vyhlásenie pána Bechera potvrdzovalo vyhlásenia pána Verlucu na základe nedostatočných a rozporuplných úvah, odvolateľ odkazuje na svoje prvé a druhé tvrdenia, ktoré sú tiež neobhájiteľné.

c)      Tvrdenia týkajúce sa prenesenia dôkazného bremena: bod „Gruber + Weber“

69.      Stanovisko odvolateľa, podľa ktorého rúry OCTG štandard a produktovody „projekt“ nemožno považovať za súčasť sortimentu porovnateľných výrobkov v zmysle rozsudku Gruber + Weber/Komisia(15), je skutkovej povahy. Oboznámenie sa a preskúmanie tohto tvrdenia patrí do právomoci Súdu prvého stupňa. Preto nie je prípustné v rámci tohto odvolania.

70.      Okrem toho toto tvrdenie sa netýka neprípustného prenesenia dôkazného bremena, ako tvrdí odvolateľ, ale rozdielu v koncepcii hodnotenia dôkazov medzi odvolateľom a Súdom prvého stupňa. Tento rozdiel v názore na skutkový stav nepatrí do právomoci Súdneho dvora.

d)      Tvrdenia týkajúce sa vyhlásení pána Verlucu

71.      Komisia uvádza, že táto časť odvolacieho dôvodu je neprípustná, pretože je namierená proti bodu 220 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupňa skonštatoval, že „… pokiaľ má byť rozhodnuté, že súbor zhodných nepriamych dôkazov umožnil potvrdiť existenciu a určité špecifické aspekty dohody o rozdelení trhu spomenuté pánom Verlucom a uvedené v článku 1 napadnutého rozhodnutia mohli na základe tejto hypotézy vyhlásenia pána Verlucu samé osebe postačovať na preukázanie ostatných aspektov rozhodnutia…“.

72.      Táto časť sa mala vzťahovať na bod 335 rozsudku, v ktorom sa Súd prvého stupňa vo vzťahu k produktovodom „projekt“ právom domnieval, že „... je nutné skonštatovať, že pán Verluca vo svojich vyhláseniach hovoril čistú pravdu, a preto tieto vyhlásenia postačujú na to, aby boli dôkaznými prostriedkami na preukázanie toho, že dohoda o rozdelení domácich trhov členmi Európsko-japonského klubu pokrývala nielen rúrky OCTG štandard, ako vyplýva z niekoľkých iných dôkazov, ale tiež produktovody ‚projekt‘“.

73.      Keďže odvolateľ neuvádza s dostatočnou presnosťou skutočnosti, ktoré v rámci tejto prvej časti odvolacieho dôvodu vytýka, ani právne tvrdenia, ktoré v tomto ohľade rozvinul, je potrebné vyhlásiť ich za neprípustné.(16)

74.      Ak Súdny dvor v tejto veci s Komisiou nesúhlasí, Komisia sa v každom prípade domnieva, že táto časť dôvodu, a tvrdenia, ktoré ju majú podoprieť, nie sú prípustné.

75.      Cieľom odvolateľa bolo napadnúť zákonnosť rozhodnutia Súdu prvého stupňa, pričom vychádzal najmä z vyhlásení pána Verlucu, aby mohol ďalej subsidiárne tvrdiť, že toto vyhlásenie nie je v žiadnom prípade dostatočne spoľahlivé na to, aby mohlo doložiť dôkaz porušenia článku 81 ods. 1 ES vo vzťahu k produktovodom „projekt“.

76.      Prvá etapa tohto prístupu je odsúdená na neúspech, pretože uplatňovanie judikatúry rozsudku Enso‑Gutzeit/Komisia(17) podporované odvolateľmi závisí práve od posúdenia skutkového stavu z hľadiska existencie ďalších dôkazov potvrdzujúcich vyhlásenie jedinej osoby.

77.      Druhá etapa by mala takisto viesť k vysloveniu neprípustnosti, pretože nutne zahŕňa opätovné preskúmanie skutočností posúdených na prvom stupni Súdom prvého stupňa, Súdnym dvorom. To platí tak pre posúdenie vyhlásenia pána Jachiu, ako aj pre uvádzaný rozpor medzi vyhláseniami pána Verlucu a pána Bechera, ako aj pre nezlučiteľnosť medzi dokumentom „Rozdeľujúci kľúč“ trhu a vyhláseniami pána Verlucu.

78.      Odvolateľ uvádza nie menej ako štyri porušenia práva pri hodnotení dôkaznej hodnoty vyhlásení pána Verlucu, ale nedarí sa mu opísať povahu týchto porušení, iba ak popretím skutkových zistení Súdu prvého stupňa.

79.      Subsidiárne, v prípade, že by Súdny dvor považoval tvrdenia Sumitomo za prípustné, Komisia uvádza, že v žiadnom z piatich prípadov uvedených odvolateľom Súd prvého stupňa neposúdil dôkaznú hodnotu dokumentov alebo vyhlásení nesprávne a nepovažoval ich neprávom ako dôkazné prostriedky.

80.      V prvom rade Súd prvého stupňa nevyvodil zo zjavného protirečenia medzi vyhláseniami pána Verlucu a dokumentom „Rozdeľujúci kľúč“ nesprávne závery:

–        hoci Súd prvého stupňa v 278 rozsudku skonštatoval,(18) že dokument „Rozdeľujúci kľúč“ sa nevzťahuje na rúry OCTG, z toho nemusí vyplývať že vo vzťahu k produktovodom „projekt“ nedošlo k žiadnemu porušeniu,

–        aj keď sa zdá, že medzi dokumentom „Rozdeľujúci kľúč“ a vyhláseniami pána Verlucu je vo vzťahu k účasti juhoamerických výrobcov určitý rozpor, tento rozpor je len zdanlivý, pretože uvedený dokument sa predovšetkým týka dohôd o rozdelení trhov nachádzajúcich sa mimo Európy s juhoamerickými výrobcami, zakiaľ čo pán Verluca sa zameriaval najmä na európske trhy, pre ktoré dohody o rozdelení trhov medzi výrobcami nefungujú,

–        v dôsledku toho v bodoch 283 a 284 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa prijal závery, ktoré so sebou prinášajú zrejmý rozpor skonštatovaním, že tento rozpor v skutočnosti nemá žiadny vplyv na vierohodnosť vyhlásenia pána Verlucu.(19)

81.      V druhom rade posúdenie vyhlásení urobených pre prokurátora mesta Bergamo Súdom prvého stupňa nevykazuje žiadne porušenie práva:

–        v skutočnosti názor odvolateľa založený na tom, že Súd prvého stupňa nevzal do úvahy vyhlásenie pána Jachiu, znamená, že nesúhlasí s hodnotením dôkazov uskutočneným Súdom prvého stupňa, ale viac nedokladá skutočnosti, ktoré zakladajú toto údajné porušenie práva. Toto samo osebe stačí na zamietnutie tohto tvrdenia, alebo na jeho vyhlásenie za neprípustné,

–        okrem toho, sám odvolateľ už na prvom stupni vyhlásil, že nie je potrebné prihliadať na vyhlásenie pána Jachiu, keďže Komisia sa naň odvolala,

–        Súd prvého stupňa mohol považovať vyhlásenie pána Biasizza za významné, pretože tento pán bol s problematikou priamo oboznámený, bol totiž vedúcim príslušného oddelenia spoločnosti Dalmine a s ohľadom na jeho priznania týkajúce sa úplatkov zaplatených pracovníkom spoločnosti Agip ho bolo možné považovať za vierohodného svedka (porovnaj body 311 a 312 napadnutého rozsudku).

82.      V treťom rade pripomienky pána Verlucu k zápisom urobeným pri príležitosti schôdze s JF nepodkopávajú vierohodnosť týchto vyhlásení týkajúcich sa produktovodov „projekt“:

–        pán Verluca totiž v odpovedi na prvú otázku, ktorá mu bola položená v decembri 1997, potvrdil tieto ďalšie oznámenia,

–        vo svojich pripomienkach k zápisom vypracovaným pri príležitosti schôdze s JF v roku 1994 ozrejmil, že v rámci všeobecnej štruktúry Európsko-japonského klubu existoval „Rozdeľujúci kľúč“ pre výzvy na predkladanie ponúk týkajúcich sa štandardných výrobkov, a to rúr OCTG štandard,

–        to však nedokazuje, že nedošlo k žiadnemu porušeniu týkajúcemu sa produktovodov „projekt“. Dokument, ktorý predstavuje nepriamy dôkaz pre dané porušenie, totiž nemôže automaticky preukázať neexistenciu ďalšieho porušenia,

–        okrem toho, ak by rozhodnutie nesprávne vykladalo vyhlásenie pána Verlucu, spoločnosť Vallourec by v tomto ohľade podala žalobu o neplatnosť v rozsahu, v akom sa uvedené rozhodnutie týkalo produktovodov „projekt“.

83.      V štvrtom rade je zrejmé, že Súd prvého stupňa odoprel Komisii prospech z pochybností a viac nepreniesol dôkazné bremeno:

–        vysvetlenie, ktoré Súd prvého stupňa nesprávne podal v bode 217 napadnutého rozsudku, nie je viac podložené.(20) V skutočnosti sa Súd prvého stupňa uspokojuje s potvrdením – čo nie je spochybnené – že táto časť vyhlásení pána Verlucu sa týkala zápisnice zo schôdze s JF, teda zápisnice, ktorá sa týkala výlučne rúr OCTG štandard, a z ktorej vyvodil, že predmetná časť sa obmedzuje na tieto výrobky,

–        tvrdenie, podľa ktorého Súd prvého stupňa v tejto časti preniesol dôkazné bremeno odlišným hodnotením vyhlásení pána Verlucu ako odvolatelia, je v skutočnosti výzvou, aby Súdny dvor pristúpil k opätovnému preskúmaniu skutkového stavu pod zámienkou právnej otázky.

84.      V piatom rade Komisia tvrdí, že skutočnosť, že vyhlásenia pána Verlucu boli vágne v súvislosti s okamihom ukončenia porušenia, nemôže predstavovať argument proti vierohodnosti uvedených vyhlásení. V bode 349 napadnutého rozsudku(21) Súd prvého stupňa vyvodil správne dôsledky z tohto nedostatku presnosti: predmetné vyhlásenia nie sú v tomto ohľade dosť jasné a samy osebe nestačia. Okrem toho, ak sa aj domnievame, že porušenie týkajúce sa produktovodov „projekt“ bolo v rámci Európsko-japonského klubu preukázané, je potrebné z toho vyvodiť záver, že doba, počas ktorej bolo toto zoskupenie aktívne, určuje trvanie porušenia pre tento výrobok. V tomto ohľade sa Komisia domnieva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nevyvrátiteľné.

4.      Posúdenie

a)      Predbežné poznámky

85.      Z bodov 333 až 336 napadnutého rozsudku uvedených vyššie v bode 38 týchto návrhov vyplýva, že Súd prvého stupňa zakladá účasť odvolateľov na porušení článku 81 ods. 1 ES pre produktovody „projekt“ na troch skutočnostiach predložených ako alternatívnych:

–        samotné vyhlásenia pána Verlucu predstavujú dostatočný dôkaz (body 334 a 335),

–        vyhlásenia pána Verlucu sú v každom prípade potvrdené odpoveďou poskytnutou pánom Becherom v mene spoločnosti Mannesmann (bod 33),

–        nedostatok špecifickejšieho dôkazu týkajúceho sa špecifického výrobku, a to produktovodov „projekt“, nemá žiadny vplyv na preukázanie porušenia týkajúceho sa tohto výrobku, ak sú predložené dostatočné dôkazy vo vzťahu k skupine, ku ktorej tento výrobok patrí („bod Gruber + Weber“, bod 336).

86.      V tomto poradí preskúmam rôzne časti uvádzaného odvolacieho dôvodu.

87.      Časti odvolacieho dôvodu, ktoré sa zvlášť vzťahujú na vyhlásenia pána Verlucu a pána Bechera, majú spoločné to, že sa snažia spochybniť dôkaznú hodnotu, ktorú týmto vyhláseniam priznal Súd prvého stupňa na základe argumentov, ktorých cieľom bolo preukázať, že nie sú spoľahlivé, alebo aspoň menej vierohodné, ako sa Súd prvého stupňa domnieval.

88.      Po dôkladnej úvahe sa na tomto mieste odvolateľ snaží preukázať odlišnou analýzou vyhlásení pána Verlucu a pána Bechera, že Súd prvého stupňa z nich vyvodil nesprávne dôsledky, a tým sa dopustil právneho omylu nesprávnym posúdením ich dôkaznej hodnoty.

89.      Na účely zhodnotenia tvrdení odvolateľa je potrebné presne ich zopakovať (body 39 až 59 vyššie).

90.      Na tomto mieste je potrebné podčiarknuť ďalšiu zásadnú námietku, a to že ak by Súdny dvor pripustil tento prístup, musel by sa čiastočne znova podujať na preskúmanie a zhodnotenie skutkového stavu. Takéto opätovné preskúmanie skutkového stavu je však výslovne vylúčené článkom 225 ES a článkom 58 Štatútu Súdneho dvora.

91.      Preto je potrebné kriticky skúmať odvolacie dôvody a tvrdenia, ktoré sú namierené proti dôkaznej hodnote priznanej Súdom prvého stupňa predloženým dôkazom, s cieľom zabrániť tomu, aby sa stali zastretým odvolacím dôvodom, ktorý má umožniť dosiahnutie opätovného preskúmania skutkového stavu Súdnym dvorom.

92.      Len vtedy a v rozsahu, v akom by mohli tvrdenia založené odvolateľom na skutočnostiach a dôkazoch na preukázanie uvádzaného odvolacieho dôvodu vyvolať určité pochybnosti o posúdení, ktoré na základe toho vykonal Súd prvého stupňa, by mohli byť tieto tvrdenia vyhlásené za prípustné a mohli by byť posúdené.

93.      Na základe tohto kritéria vyvodeného z judikatúry Súdneho dvora(22) posúdim prípustnosť rôznych častí tohto odvolacieho dôvodu.

b)      Vyhlásenia pána Verlucu

94.      Táto časť odvolacieho dôvodu je namierená proti posúdeniu dôkaznej hodnoty vyhlásení pána Verlucu Súdom prvého stupňa (body 219 a 220 napadnutého rozsudku(23)).

95.      Nestotožňujem sa s názorom Komisie, podľa ktorého odvolateľ mal namieriť svoje výhrady proti bodu 335 napadnutého rozsudku, a že v dôsledku toho nemôže byť odvolací dôvod prijatý v celom rozsahu, pretože záver Súdu prvého stupňa k tomuto bodu nie je spochybnený.

96.      V bodoch 219 a 220 totiž Súd prvého stupňa vymedzil predpoklady, na základe ktorých mohol po preskúmaní ďalších dôkazov vyvodiť záver, že vo vzťahu k produktovodom „projekt“ sú samotné vyhlásenia pána Verlucu dostatočné na preukázanie porušenia článku 81 ods. 1 ES.

97.      Časti uvedeného odvolacieho dôvodu sú namierené proti tomuto predpokladu, a to že vyhlásenia pána Verlucu sú natoľko spoľahlivé, že stačí dodatočný dôkaz, aby bolo možné považovať porušenie ako také za preukázané, a v dôsledku toho aj porušenie týkajúce sa určeného výrobku, aj keď v tomto ohľade neexistuje žiadny ďalší dodatočný dôkaz. Ak by tento predpoklad nebol obhájiteľný, vytratil by sa nielen základ záverov formulovaných v bode 335, ale aj záverov v bodoch 333 a 336.

98.      Rozličné tvrdenia, ktoré odvolateľ uvádzal proti uvedenému predpokladu, sú podľa môjho názoru čiastočne nedôvodné a čiastočne neprípustné.

99.      Tvrdenie, podľa ktorého Súd prvého stupňa nesprávne vykladal a uplatňoval „pravidlo“ nachádzajúce sa v bode 1838 rozsudku Cement(24), nie je podľa môjho názoru dôvodné.

100. Podľa tohto „pravidla“ sa Komisia môže opierať o dôkaz, aby mohla preukázať porušenie článku 81 ods. 1 ES, pokiaľ jeho dôkazná hodnota nevyvoláva žiadne pochybnosti, a ak jednoznačne potvrdí existenciu predmetného porušenia.

101. Úloha preveriť dôkaznú hodnotu dokumentu alebo vyhlásenia a na tomto základe ich kvalifikovať v zásade prislúcha Súdu prvého stupňa.

102. Toto pravidlo, tak ako je zakotvené v bode 1838 už citovaného rozsudku, nemôže podoprieť názor založený na tom, že sa bude uplatňovať len na dokumenty alebo vyhlásenia, ktoré boli poskytnuté alebo vypracované bezprostredne po udalostiach, na ktoré sa vzťahujú. Rozhodujúce je len to, že neexistuje žiadna dvojznačnosť o dôkaznej hodnote, teda že vôbec neexistujú najmenšie pochybnosti.

103. Pokus odvolateľa dovolávať sa skutočnosti, že vyhlásenia pána Verlucu boli urobené po predmetných postupoch, aby mohol tvrdiť, že uvedené vyhlásenia nerešpektujú pravidlo vymedzené v rozsudku Cement, je podľa mňa skutkovej povahy, a preto je neprípustný.

104. Ak pripustíme, že Súd prvého stupňa mohol označiť vyhlásenia pána Verlucu za spoľahlivé, mohol sa tiež v súlade s rozsudkom Enso‑Gutzeit/Komisia(25) domnievať, že tieto vyhlásenia stačia na preukázanie porušenia v rozsahu, v akom boli podložené ďalšími dôkazmi, a že v tomto prípade boli tieto vyhlásenia dostatočné na vyvodenie záveru o existencii porušenia týkajúceho sa určeného výrobku, ktorý patrí do skupiny predmetných výrobkov.

105. Tvrdenia, ktorými sa odvolateľ snaží preukázať, že Súd prvého stupňa neprávom označil vyhlásenia pána Verlucu za spoľahlivé v rozsahu, v akom sa týkali produktovodov „projekt“, nie sú podľa môjho názor prípustné. To sa vzťahuje aj na tvrdenia, ktoré odvolateľ vyvodzuje z posúdenia údajných rozporov medzi vyhláseniami pána Verlucu a dokumentom „Rozdeľujúci kľúč“ Súdom prvého stupňa s ohľadom na to, že neprihliadal na vyhlásenia pána Jachiu a údajné rozpory medzi vyhláseniami pána Verlucu a vyhlásením pána Bechera.

106. Nijaké skutkové tvrdenie uvádzané odvolateľom ani zďaleka nepodporuje podozrenie, že sa Súd prvého stupňa dopustil pri skúmaní predmetných vyhlásení a dokumentov takých chýb, že nesprávne posúdil dôkaznú hodnotu.

107. Týmito tvrdeniami odvolateľ stavia hodnotenie predmetných vyhlásení a dokumentov, aké by si sám prial, proti dôkaznej hodnote, ktorú Súd prvého stupňa priznal týmto vyhláseniam. Z rozdielov medzi jeho vlastným hodnotením a hodnotením Súdu prvého stupňa vyvodil, že Súd prvého stupňa nesprávne hodnotil dôkazy, a takto sa pokúša dosiahnuť opätovné preskúmanie skutkového stavu v odvolacom konaní, ku ktorému by viedlo vyhlásenie prípustnosti týchto tvrdení.

108. Ako som už uviedol v bodoch 90 až 93 vyššie, takýto výsledok by bol v rozpore so zásadou, podľa ktorej musí byť odvolanie obmedzené na preskúmanie právnej stránky veci.

109. Takisto sa domnievam, že tvrdenie, podľa ktorého Súd prvého stupňa podal v bode 217 neprípustné vysvetlenie vyhlásenia pána Verlucu, a tak preniesol dôkazné bremeno, nie je prípustné.

110. Aj tu odvolateľ porovnáva svoje hodnotenie s hodnotením Súdu prvého stupňa, aby mohol z tohto vyvodiť, že došlo k preneseniu dôkazného bremena, a v dôsledku toho žiadať, aby Súdny dvor pristúpil k opätovnému preskúmaniu skutkového stavu. Takýto manéver nie je prípustný.(26)

111. Okrem toho nerozumiem, prečo skutkové zistenie, ktoré sa nachádza v bode 217 napadnutého rozsudku, a ktoré upresňuje, že „… pán Verluca, robiac toto vyhlásenie, odpovedal osobitne na otázku, ktorá sa týkala správy zo stretnutia s JF…“ znamená prenesenie dôkazného bremena. To isté platí pri zistení, podľa ktorého sa schôdza s JF týkala len rúr OCTG a záver, ktorý z nej vyplýva, že toto vyhlásenie pána Verlucu sa vzťahuje len na tento výrobok. V prípade, že tieto zistenia a tento záver potvrdzujú spoľahlivosť vyhlásení pána Verlucu, tak ide len o čisté posúdenie skutkového stavu Súdom prvého stupňa, ktoré nemožno napadnúť v odvolacom konaní.

112. Vo vzťahu k piatemu bodu tejto časti skúmaného odvolacieho dôvodu budem takisto dosť stručný. Aj keby bolo toto tvrdenie prípustné, je v každom prípade nedôvodné.

113. Skutočnosť, že v bode 349 Súd prvého stupňa konštatuje, že vyhlásenie pána Verlucu je dostatočne presné v súvislosti s dátumom ukončenia porušenia, nemá žiadny vplyv na spoľahlivosť tohto vyhlásenia, pokiaľ ide o jeho obsah, ktorá bola preukázaná v napadnutom rozsudku a potvrdená ďalšími dôkazmi.

114. Okrem toho sa mi dôsledok, ktorý bol vyvodený z nepresnosti dátumu skončenia porušenia, a to že vyhlásenie pána Verlucu je v tomto ohľade príliš málo spoľahlivé, a preto nie je dostatočné na preukázanie tohto dátumu v súlade s požiadavkami práva, zdá nepopierateľný.

c)      Vyhlásenie pána Bechera

115. Tvrdenia predložené odvolateľom proti spoľahlivosti vyhlásenia pána Bechera a proti jeho hodnoteniu Súdom prvého stupňa ako dôkazov, ktoré potvrdzujú vyhlásenia pána Verlucu, sú podľa môjho názoru čiastočne neprípustné a čiastočne nedôvodné.

116. Prvé tvrdenie je založené na tom, že Súd prvého stupňa neprihliadaním na dve výhrady podané pánom Becherom v jeho vyhlásení nesprávne posúdil jeho dôkaznú hodnotu.

117. Výhrada pána Bechera „nach meiner Kenntnis“ je vzhľadom na nedostatok priamych poznatkov o predmetnom porušení pochopiteľná tým skôr, že odkazuje na pramene poznatkov, a to na skoršie zápisnice, s ktorými sa oboznámil, keď bol požiadaný, aby sa vyjadril k dokumentu, ktorý mu bol predložený. Túto výhradu obmedzenú na osobitný kontext stanovenej časti jeho vyhlásenia nemožno považovať za všeobecnú výhradu, ktorá spochybňuje toto vyhlásenie v celom rozsahu.

118. Spoľahlivosť tohto vyhlásenia už nepodkopáva skutočnosťou, že vychádza z informácií, ktoré boli poskytnuté pracovníkmi podniku, ktorého bol riaditeľom. Ako uviedol Súd prvého stupňa v bode 205 napadnutého rozsudku s odkazom na skoršiu judikatúru(27) bez toho, aby to bolo spochybnené, odpovede poskytnuté v mene podniku majú vyššiu vierohodnosť, ako by mohla mať odpoveď poskytnutá členom personálu.

119. Preto zistenie, že ak osoba, ktorá priamo nepozná predmetné okolnosti, urobí vyhlásenie ako zástupca spoločnosti, ktorým uznáva existenciu porušenia v tejto spoločnosti, ako aj v iných podnikoch, sa musí opierať o informácie poskytnuté svojou spoločnosťou a zvlášť zamestnancami tejto spoločnosti, ktorí sami priamo poznajú predmetné postupy, nie je špekulatívne. S ohľadom na značné právne a hospodárske riziká vyplývajúce z takéhoto vyhlásenia by bolo mimoriadne riskantné urobiť takéto vyhlásenie a nemať tieto informácie k dispozícii.

120. Toto tvrdenie – aj keby bolo prípustné – nemá žiadny vplyv na dôkaznú hodnotu, ktorú Súd prvého stupňa pripísal vyhláseniu pána Bechera.

121. Druhým tvrdením odvolateľ opäť poskytuje svoj vlastný výklad spoľahlivosti, čiže dôkaznej hodnoty vyhlásenia pána Bechera, ktoré ďalej konfrontuje s výkladom Súdu prvého stupňa, a z toho vyvodzuje, že tento súd nesprávne hodnotil túto dôkaznú hodnotu.

122. Ťažko by som v tomto mohol vidieť niečo iné ako zastretý pokus doviesť Súdny dvor k opätovnému preskúmaniu skutkového stavu v odvolacom konaní. Toto tvrdenie musí byť preto vyhlásené za neprípustné na základe úvah vyjadrených v bodoch 91 až 93.(28)

123. Len pre úplnosť na tomto mieste uvádzam, že vecné námietky vznesené týmto tvrdením, aj keď sú na prvý pohľad relevantné, sú úplne nedostatočné ako dôkaz o tom, že by sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho posúdenia dôkaznej hodnoty vyhlásenia pána Bechera. To platí pre dôsledky, ktoré Súd prvého stupňa spája s údajným rozporom medzi vyhlásením pána Bechera a dokumentom „Rozdeľujúci kľúč“, a pre úvahy, ktorých sa pridŕžal Súd prvého stupňa vo vzťahu k dôsledkom utajenia vnútroeurópskeho aspektu porušenia pre vierohodnosť ďalších častí tohto vyhlásenia.

124. Tretie tvrdenie má za cieľ potvrdiť predpoklad založený na tom, že záver Súdu prvého stupňa – podľa ktorého vyhlásenie pána Bechera potvrdzuje vyhlásenie pána Verlucu vo vzťahu k produktovodom „projekt“ – vychádza z neúplného a rozporuplného odôvodnenia, ktoré odvolateľ predložil na podporu prvého a druhého odvolacieho dôvodu.

125. V rozsahu, v akom sú tu opätovne uvádzané skutkové tvrdenia v tom zmysle, že zakladajú nedostatok odôvodnenia, sú tieto tvrdenia zjavne neprípustné.

126. To isté platí pre tvrdenie predlžené ako dodatočné a založené na tom, že Súd prvého stupňa nesprávne pripísal vyhláseniu pána Bechera inú dôkaznú hodnotu ako hodnotu, ktorú sám Súd prvého stupňa považoval za prípustnú (bod 220 napadnutého rozsudku).

127. Takto je opäť spochybnené posúdenie Súdom prvého stupňa, pokiaľ ide o dosah popretia vnútroeurópskeho aspektu pánom Becherom na vierohodnosť ďalších častí jeho vyhlásenia.

128. Z toho vyvodzujem, že táto časť prvého odvolacieho dôvodu nemôže byť prijatá, a že v dôsledku toho neovplyvňuje v bode 333 napadnutého rozsudku záver, že vyhlásenie pána Verlucu sa týkalo aj produktovodov „projekt“.

d)      Bod „Gruber + Weber“

129. Tretia časť prvého odvolacieho dôvodu je namierená proti úvahám, ktorých sa pridŕžal Súd prvého stupňa, založeným na analogickom uplatňovaní bodu 214 rozsudku Gruber + Weber/Komisia(29), a ktoré vedú k záveru, že aj keby sa odvolateľom podarilo v konaní na prvom stupni vyvolať určité pochybnosti v súvislosti s výrobkami, na ktoré sa vzťahuje dohoda, za ktorú rozhodnutie ukladá sankcie, aj tak nie je možné zrušiť toto rozhodnutie.

130. Z formulácie uvedenej na začiatku tohto bodu „… aj za predpokladu, že…, čo nebolo preukázané…“, zrejme vyplýva, že ide o hypotetické úvahy, ktoré nijako neprispievajú k záveru, ktorý Súd prvého stupňa vyvodil z bodov 333 a 335.

131. Keďže podľa môjho názoru dve časti tohto odvolacieho dôvodu, ktoré sa postupne týkajú záveru v bodoch 333 a 335 nemožno prijať, tretia časť týkajúca sa bodu 336 sa stáva neúčinnou, teda aj keby bola prijatá, nemala by na výrok napadnutého rozsudku žiadny vplyv.

132. Podľa ustálenej judikatúry sú takéto výhrady uvádzané proti doplňujúcemu právnemu odôvodneniu neúčinné.(30)

133. Preto sa domnievam, že tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu nie je potrebné preskúmať, pretože je neúčinná.

C –    Druhý odvolací dôvod – neprimerané trvanie konania

1.      Tvrdenia odvolateľa

134. Podľa odvolateľa trvanie konania pred Súdom prvého stupňa bolo v prípade štyroch rokov a troch mesiacoch neprimerané. Obdobie dvoch rokov medzi koncom písomnej časti konania a rozhodnutím o otvorení ústnej časti konania, ako aj šestnásť mesiacov, ktoré oddeľovali ústnu časť konania od vyhlásenia rozsudku, bolo obzvlášť neprimerané.

135. Súd prvého stupňa sa tak dopustil porušenia článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“).

136. Pri porovnaní s vecou Baustahlgewebe/Komisia(31), v ktorej Súdny dvor skonštatoval, že obdobie piatich rokov a šiestich mesiacov v konaní na prvom stupni predstavovalo porušenie zásady uvedenej v článku 6 ods. 1 EDĽP, ktorej cieľom je zaručiť skutočný prístup k súdu v primeranej lehote, je súčasné konanie, ktoré zahŕňa osem podnikov, z ktorých sedem podalo žalobu, a tri jazyky konania, jednoduchšie, ako vec Baustahlgewebe/Komisia, ktorá sa týkala ôsmich žalôb.

137. V každom prípade obdobie dvoch rokov medzi koncom písomnej časti konania a otvorením ústnej časti konania v týchto veciach musí byť kvalifikované ako neprimerane dlhé tým skôr, že opatrenia na zabezpečenie priebehu konania nevyžadovali viac ako dva mesiace.

138. V porovnaní s priemernou dĺžkou konaní začatých pred Súdom prvého stupňa v skupine podobných vecí trvalo vybavovanie tejto veci neprimerane dlho.(32)

139. Odvolateľ vyhlasuje, že utrpel finančné škody vzhľadom na dĺžku konania vo forme dodatočných úrokov dlžných v dôsledku omeškania sa s úhradou uložených pokút a dodatočných nákladov na zriadenie požadovanej bankovej záruky, ktoré sa podľa jeho výpočtu rovnajú 827 332 eur.

140. Okrem toho sa odvolateľ domnieva, že náhrada škody vo výške 175 000 eur je primeraná s ohľadom na zmiernenie pokút Súdnym dvorom.

 Tvrdenia Komisie

141. Komisia upozorňuje na skutočnosť, že Súdny dvor je pri výkone svojej neobmedzenej právomoci oprávnený znížiť pokutu, aby tak poskytol primeranú náhradu za porušenie právnej zásady nezávislého súdneho konania v primeranej lehote.

142. No v hypotetickom prípade, keď by Súdny dvor úplne zrušil uloženú pokutu, by neexistoval viac základ, na ktorom by bolo možné škodu, ktorá bola spôsobená odvolateľovi, vypočítať. Keďže konanie na úrovni odvolania nemôže nikdy slúžiť ako prostriedok na podanie samostatnej žaloby o náhradu škody, v tomto prípade musí odvolateľ začať konanie na základe článku 235 ES. Okrem toho, ako podotýka Komisia, v takom prípade by bolo neprimerané zaviazať odvolateľa na náhradu škody, ak mu nemožno pripísať dĺžku konania.

143. S ohľadom na okolnosti, a to počet účastníkov konania, vedľajšie účastníctvo Dozorného orgánu EZVO, počet jazykov konania, ako aj rozsah a zložitosť spisu, ktoré viedli k rozhodnutiu, nebola dĺžka konania neprimeraná, a to aj pri porovnaní tohto trvania s trvaním podobných konaní začatých pred Súdom prvého stupňa v priebehu predmetného obdobia, teda medzi rokom 2000 a 2004.

144. Komisia okrem toho spochybňuje názor, podľa ktorého v dôsledku údajnej neprimeranej dĺžky konania odvolateľ utrpel finančné škody:

–        odvolateľ neprihliadal na príjmy z výšky pokuty, ktorá mu bola ponechaná v priebehu konania,

–        odvolateľ nepodnikol kroky potrebné na čo najväčšie obmedzenie nákladov súvisiacich s uloženou pokutou.

145. Nakoniec, odvolateľ vychádzal pri svojom dodatočnom návrhu na náhradu škody vo výške 175 000 eur ako primeranej náhrady za porušenie zásady riadneho súdneho konania, z nesprávneho výkladu predmetných častí rozsudku Baustahlgewebe/Komisia. Z bodu 31 tohto rozsudku vyplýva, že Súdny dvor prihliadal na škodu, ktorá bola spôsobená odvolateľovi v dôsledku úhrady zbytočných úrokov.

3.      Posúdenie

146. V rozsudku Baustahlgewebe/Komisia použil Súdny dvor tieto kritériá na odôvodnenie neprimeranej dĺžky konania na prvom stupni(33):

–        absolútna dĺžka konania,

–        význam sporu pre zúčastnené stany,

–        počet žalôb a počet jazykov konania,

–        rozsah dokumentov a zložitosť vznesených právnych a skutkových otázok,

–        prípadné konania odvolateľov a príslušných orgánov, ktoré prispeli k dĺžke konania,

–        obdobie, ktoré oddeľuje skončenie písomnej časti konania a rozhodnutia o otvorení ústnej časti konania,

–        prípadné dočasné opatrenia na zabezpečenie priebehu konania a opatrenia na zabezpečenie dôkazov,

–        obdobie, ktoré oddeľuje skončenie ústnej časti konania a vyhlásenie rozsudku.

147. V porovnaní s vecou Baustahlgewebe/Komisia bolo trvanie tohto konania na prvom stupni podstatne kratšie, a to štyri roky a tri mesiace v porovnaní s piatimi rokmi a šiestimi mesiacmi.

148. Pokiaľ ide o záujem odvolateľa, situácia nie je zásadne odlišná od situácie vo veci Baustahlgewebe/Komisia. Aj keď trvanie konania nijako neohrozuje kontinuitu podnikania odvolateľa, môže poškodiť jeho finančné záujmy. Toto zistenie nijako nemení skutočnosť, že vo vzťahu k významu nákladov, ktoré boli spôsobené nadmerným trvaním konania, boli medzi odvolateľom a Komisiou rozdielne názory.

149. Počet podaných žalôb (sedem) je nižší ako vo veci Baustahlgewebe/Komisia (jedenásť); počet jazykov konania je totožný (tri).

150. Porovnanie zložitosti skutkových a právnych otázok, ako aj významu spisových dokumentov by bolo riskantné. Napriek tomu som sa po preskúmaní rozsudkov vydaných na prvom stupni pokúsil zhodnotiť zložitosť skutkových a právnych otázok vznesených v tejto veci ako vyššiu než zložitosť tých istých otázok vo veci Baustahlgewebe/Komisia.

151. Takmer všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie Komisie, boli spochybnené v prvom stupni, a preto mali byť preverené. Dôkazná hodnota vyhlásení a dokumentov, ktoré boli v tejto súvislosti k dispozícii, mala byť posúdená.

152. Okrem toho toto konanie je charakteristické veľkou rozmanitosťou zložitých právnych otázok, ako účasť Dozorného orgánu EZVO alebo postavenie offshore trhov Spoločenstva a osobitne Spojeného kráľovstva. Nie všetky právne otázky boli nové, avšak odpoveď na ne v kontexte skutkových okolností tejto veci vyžadovala dôkladnú predchádzajúcu analýzu.

153. V spise konania na prvom stupni sa nenachádza žiadny údaj o tom, že odvolateľ sa podujal na určité kroky, alebo že by o ich vykonanie požiadal Súd prvého stupňa, čo mohlo prispieť k predĺženiu konania.

154. Medzi skončením písomnej časti konania 1. februára 2001 a začatím ústnej časti konania 4. februára 2003 uplynuli dva roky.

155. Súd prvého stupňa prijal opatrenia na zabezpečenie priebehu konania 18. júna, 11. júla a 31. júla 2002.

156. Medzi skončením ústnej časti konania 21. marca 2003 a vyhlásením rozsudku 8. júla 2004 uplynulo takmer päť a pol mesiaca.

157. Z predchádzajúcich úvah som vyvodil záver, že čo do pracovného vyťaženia predstavovali tieto konania vo svojom súhrne približne rovnakú záťaž ako skupina vecí, do ktorej patrí vec Baustahlgewebe/Komisia, ale že celková dĺžka konania na prvom stupni bola v prejednávanej veci podstatne kratšia, a to rok a tri mesiace.

158. Podľa môjho názoru skutočnosti, že medzi formálnym otvorením ústnej časti konania a skončením písomnej časti konania uplynuli dva roky, netreba pripisovať rozhodujúci význam. Skúmanie rozsiahlych spisov konania a dôkazných listín, ako aj ich zhrnutie v podrobnej správe na účely pojednávania – 135 strán, ktoré musia byť preložené z pracovného jazyka Súdu prvého stupňa do troch jazykov konania – nevyhnutne spôsobuje to, že prípravné činnosti musia začať ešte predtým, než možno prijať rozhodnutie o otvorení ústnej časti konania.

159. Rozličné opatrenia, ktoré Súd prvého stupňa prijímal od polovice júna 2002 na účely úpravy konaní, predpokladajú predchádzajúcu analýzu spisov konania, alebo aspoň niektorých ich častí.

160. Obdobie šestnástich mesiacov medzi pojednávaním a vyhlásením rozsudku je dlhé, ale váham s jeho označením za neprimerané, vzhľadom na to, že pojednávania trvali dva a pol dňa a na samotné rozsudky, ktorých dĺžka a členenie odráža právnu a skutkovú zložitosť týchto vecí.

161. K tomu ešte pristupuje okolnosť, na ktorú poukázala Komisia a ktorá vyžaduje dôkladnejšie skúmanie.

162. V priebehu obdobia, počas ktorého boli tieto veci prejednávané pred Súdom prvého stupňa – od roku 2000 do roku 2004 – pracovné vyťaženie Súdu prvého stupňa sa približne zdvojnásobilo, čo do počtu prejednávaných vecí z 520 na 1 012. Tento nárast ukazuje, že v priebehu tohto obdobia dopyt voči Súdu prvého stupňa zjavne prekročil jeho disponibilnú kapacitu.

163. Úmerne s nárastom pracovného vyťaženia súdneho orgánu rastie aj priemerná dĺžka konaní. Štatistiky Súdu prvého stupňa odzrkadľujú tento jav. Priemerná dĺžka skupiny konaní, ktorej súčasťou sú aj veci v oblasti hospodárskej súťaže, sa postupne zvýšila medzi rokom 2001 a 2005 z 30 mesiacov na viac ako 35 mesiacov.(34)

164. Tento jav, ktorý vedie k zníženiu rýchlosti vybavovania vecí súdnym orgánom, ktorého pracovné vyťaženie presahuje jeho kapacity, vyplýva z „účinku čakárne“, ktorý sa prejavuje predovšetkým po skončení písomnej časti konania a po skončení ústnej časti konania. Práve v týchto okamihoch musí súdne kolégium najskôr pripraviť predchádzajúce veci na ústnu časť konania, alebo ich uzavrieť vyhlásením rozsudku prv, než sa môže zaoberať ďalšími vecami. V tejto súvislosti skutočnosť, že vybavenie predmetných vecí zabralo podstatne menej času ako vybavenie vecí, ktoré viedli k rozsudku Baustahlgewebe/Komisia(35), naznačuje, že Súd prvého stupňa konal s akoukoľvek možnou starostlivosťou.

165. V tejto súvislosti nemôže byť obdobie štyroch rokov a troch mesiacov na vybavenie týchto rozsiahlych a zložitých vecí označené za neprimerane dlhé.

166. Z toho vyvodzujem záver, že tento odvolací dôvod nemôže byť prijatý.

167. Len pre úplnosť podčiarkujem, že ak dopyt po súdnych rozhodnutiach voči súdnemu orgánu Spoločenstva prekročí kapacitu tohto súdu a ak už nie je možné prijať vnútorné opatrenia, ktoré zvýšia jeho výkonnosť bez toho, aby sa to dotklo požiadaviek na kvalitu, ktoré musí judikatúra tohto súdneho orgánu naďalej spĺňať, tak za zachovanie podmienok nevyhnutných na to, aby mohol Súdny dvor naďalej plniť úlohu, ktorá mu bola zverená článkom 220 ES zodpovedá zákonodarca Spoločenstva.

168. Zmluva z Nice(36) svedčí o tom, že zákonodarca Spoločenstva uznáva túto zodpovednosť, keď prijíma rozličné opatrenia týkajúce sa Súdu prvého stupňa na účely zachovania kapacity, ktorá je primeraná dopytu. Tu mám na mysli zvlášť možnosť, ktorú poskytuje článok 224 ES, nominovať viac ako jedného sudcu na členský štát a na právomoc Rady stanovenú v článku 225 A ES zriadiť súdne komory na prvom stupni.

VI – Odvolanie Nippon Steel

A –    Prvý odvolací dôvod: Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že použil nesprávny dôkazný štandard, aj keď sa preukázalo, že tvrdenia Komisie sa nezhodujú s obchodnými záujmami odvolateľa, a preto sú nelogické

1.      Relevantné časti napadnutého rozsudku

169. Tento odvolací dôvod sa týka bodov 173 až 188 napadnutého rozsudku, v ktorých Súd prvého stupňa vyjadruje zásady týkajúce sa dôkazného bremena, ako aj štandardu, ktorý v tejto oblasti použil v rámci svojho skúmania tvrdení predložených japonskými výrobcami.

170. Pokiaľ ide o právnu normu, ktorá sa vzťahuje na dôkaz, ktorý má byť predložený na účely zistenia porušenia článku 81 ods. 1 ES, Súd prvého stupňa vyhlasuje v bodoch 179 a 180:

„179      Ako to japonskí žalobcovia správne uvádzajú, Komisia je na účel odôvodnenia tvrdenia, že k porušeniu došlo, povinná predložiť dostatočne presné a zhodujúce sa dôkazy (pozri v tomto zmysle rozsudky CRAM a Rheinzink/Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 20; Celulóza II, už citovaný v bode 56 vyššie, bod 157; SIV a i./Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, body 193 až 195, 198 až 202, 205 až 210, 220 až 232, 249, 250 a 322 až 328, a Volkswagen/Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, body 43 a 72).^[(37)^]

180      Predsa je potrebné zdôrazniť, že každý dôkaz predložený Komisiou nemusí so zreteľom na každý bod porušenia nutne zodpovedať týmto kritériám. Postačuje, ak súbor dôkazov, o ktoré sa inštitúcia opiera, zodpovedá v celom posúdení tejto požiadavke (pozri v tomto zmysle rozsudok PVC II, už citovaný v bode 61 vyššie, body 768 až 778, a osobitne bod 777, potvrdený v predmetnom bode Súdnym dvorom na základe odvolania v jeho rozsudku z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, body 513 až 523).“

171. Odvolací dôvod je ďalej namierený proti podstatným skutočnostiam, ktoré musia byť podľa Súdu prvého stupňa dokázané, aby bolo možné pripustiť existenciu porušenia článku 81 ods. 1 ES. V tomto ohľade odvolateľ kladie dôraz na nasledujúce časti v bodoch 181 a 185 napadnutého rozsudku:

„181      … na základe znenia článku 81 ods. 1 ES vyplýva, že dohody medzi podnikmi sú zakázané napriek ich účinku, ak majú protisúťažný cieľ…

185      … pokiaľ ide o existenciu porušenia, nie je podstatné, že uzavretie dohody s protisúťažným cieľom uvedeným Komisiou v článku 1 napadnutého rozhodnutia bolo alebo nebolo v obchodnom záujme japonských žalobcov, ak je na základe dôkazov uvedených v spise Komisie preukázané, že japonskí žalobcovia predmetnú dohodu skutočne uzavreli.“

2.      Tvrdenia odvolateľa

172. Odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa sa pomýlil v tom, že nevyvodil správne právne dôsledky zo skutočnosti, že japonskí výrobcovia nemali žiadny ekonomický záujem na spáchaní údajného porušenia. Konkrétne, omyl spočíval v tom, že Súd prvého stupňa neprispôsobil právny štandard, ktorý musí rešpektovať dôkaz o porušení článku 81 ods. 1 ES v prípade zjavnej neexistencie hospodárskeho záujmu. Súd prvého stupňa sa jednoducho domnieval, že neexistencia hospodárskeho záujmu nemá žiadny osobitný význam, ak možno na základe dôkazných materiálov v spisoch Komisie preukázať, že sporná dohoda bola naozaj uzavretá.

173. Odvolateľ sa naopak domnieva, že:

(1)      neexistencia hospodárskych dôvodov odvolateľa k uzavretiu dohody mala viesť k tomu, aby sa vyžadovali presvedčivejšie dôkazy o existencii uvedenej dohody, než by to bolo v inom prípade;

(2)      neexistencia hospodárskych dôvodov mala mať vplyv na dôsledky, ktoré mohli byť vyvodené z jednoznačných dôkazov predložených Komisiou vo vzťahu k existencii dohody. V každom prípade existencia iného vysvetlenia sporného správania odvolateľa na trhu neumožňuje vyvodiť porušenie článku 81 ods. 1 ES;

(3)      neexistencia hospodárskych dôvodov mala mať dôsledky v súvislosti s prípustnosťou vyhlásení urobených v mene iného účastníka údajne zapojeného v porušení ako dôkazu preukazujúceho tvrdenia Komisie. Takýto dôkaz možno pripustiť len vtedy, ak boli všetky podstatné aspekty dohody (ako účastníci, trvanie, predmetné výrobky, a povaha porušenia) už preukázané na základe dôkazných materiálov nezávislých na týchto vyhláseniach. V tomto ohľade odvolateľ odkazuje na bod 91 rozsudku Enso-Gutzeit/Komisia(38).

3.      Tvrdenia Komisie

174. Komisia sa domnieva, že tento odvolací dôvod je neprípustný a v každom prípade nedôvodný.

175. Komisia uvádza proti prípustnosti tohto odvolacieho dôvodu hlavne dve tvrdenia:

(1)      odvolací dôvod nemožno prijať bez dôkladnejšieho skúmania skutkového posúdenia správnosti a dôkaznej hodnoty vyhlásení, zápisníc a ďalších predložených dokumentov Súdom prvého stupňa (toto tvrdenie podľa Komisie takisto svedčí proti prípustnosti druhého a tretieho odvolacieho dôvodu);

(2)      odvolací dôvod rozširuje rozsah odvolania nad rámec žalobných dôvodov uvádzaných na prvom stupni, pretože v tomto prípade odvolateľ rozvinul svoje tvrdenia týkajúce sa neexistencie hospodárskeho záujmu na vývoze rúr OCTG a produktovodov „projekt“ do Európy úplne nezávisle od posúdenia dôkaznej hodnoty skutočností predložených Komisiou.

176. Komisia sa domnieva, že tento odvolací dôvod nie je dôvodný pre tieto dôvody:

(1)      Tvrdenia odvolateľa sa týkajú účinkov a všeobecnejšie významu obchodných záujmov predmetných podnikov na preukázanie porušenia. V bode 184 napadnutého rozsudku sa Súd prvého stupňa v súlade s platnou judikatúrou(39) domnieval, že dohody, ktorých predmetom je obmedziť hospodársku súťaž a ktoré sú výslovne zakázané článkom 81 ods. 1 ES, nemôžu byť odôvodnené prostredníctvom analýzy ekonomického kontextu v rozsahu, v akom predmet týchto dohôd zakladajúcich obmedzenie hospodárskej súťaže nepopierateľne preukazujú listinné dôkazy;(40)

(2)      Bez ohľadu na to, že tvrdenie odvolateľa, podľa ktorého nemal žiadny obchodný záujem na spornej dohode, bolo na prvom stupni spochybnené, Súd prvého stupňa, konfrontovaný so spisom obsahujúcim priame dôkazy týkajúce sa porušenia odvolateľa, sa mohol uspokojiť so skúmaním dôkazov a na tomto základe skonštatovať, že zákaz v článku 81 ods. 1 ES bol porušený;

(3)      Tvrdenia, ktoré si odvolateľ vypožičiava z už citovaného rozsudku Enso‑Gutzeit/Komisia, sú nesprávne, pokiaľ sa týkajú prípustnosti vyhlásení ako obviňujúcich dôkazov. V prejednávanej veci nešlo o prípustnosť dôkazov, ale o ich vierohodnosť v rámci uplatňovania zásady voľného hodnotenia dôkazov.(41)

4.      Posúdenie

177. Tvrdenia, ktoré Komisia predkladá proti tomuto odvolaciemu dôvodu, ma nepresviedčajú. Otázka, či Súd prvého stupňa uplatňoval správnu právnu normu pri skúmaní dôkazov uvádzaných na podporu predmetného porušenia je právnou otázkou par excellence.

178. Okrem toho spôsob, akým odvolateľ predložil a podoprel tento odvolací dôvod, teda vypožičaním niektorých tvrdení zo skutkového posúdenia predložených dôkazov vykonaného Súdom prvého stupňa, môže vyvolávať dojem, že sa najskôr zameriava na opätovné preskúmanie týchto dôkazov Súdnym dvorom v odvolacom konaní. Táto neobratnosť nemôže, podľa môjho názoru, spôsobiť neprípustnosť.

179. O nič viac ma nepresvedčilo tvrdenie, podľa ktorého odvolateľ rozšíril rozsah dôkazov uvádzaných na prvom stupni tvrdením, že Súd prvého stupňa mal pri svojom posúdení dôkazov prihliadať na okolnosť, že odvolateľ nemal na spornej dohode žiadny obchodný záujem. Odvolateľ mal bezpochyby toto tvrdenie uvádzať na prvom stupni, avšak v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov sa musí na takéto okolnosti vyplývajúce z kontextu odôvodnene prihliadať.

180. Pri posúdení vecnej stránky tohto odvolacieho dôvodu sa obmedzím na otázku, či údajný nedostatok obchodných záujmov na spáchaní porušenia článku 81 ods. 1 ES preukázaného v rozhodnutí Komisie mal viesť Súd prvého stupňa k odlišnému hodnoteniu dôkazov ako to, ktoré uskutočnil v napadnutom rozsudku.

181. V tomto ohľade je potrebné preskúmať, či možno podporiť úvahy, ktorých sa pridŕžal Súd prvého stupňa v bodoch 179 až 188 napadnutého rozsudku, a to, či je správne rozhodnutie o tom, že sa najskôr posúdia dôkazy predložené Komisiou, a len subsidiárne, či je existencia predmetnej dohody zlučiteľná so situáciou na predmetných trhoch.

182. Zdá sa mi, že prístup Súdu prvého stupňa je jednoznačný a vo svetle platnej judikatúry mu nemožno nič vyčítať.

183. V bode 179 Súd prvého stupňa najskôr pripomína zásadu, ktorá vyplýva z rozsiahlej judikatúry(42), a podľa ktorej je Komisia povinná zhromaždiť dostatočne presné a súhlasné dôkazy, aby mohla odôvodniť presvedčenie, že došlo k spáchaniu porušenia. Ďalej Súd prvého stupňa v bode 180 na základe ustálenej judikatúry opäť zdôrazňuje,(43) že stačí, aby súhrn nepriamych dôkazov, ktorých sa dovoláva Komisia, v celom rozsahu zodpovedal tejto požiadavke. V bode 181 Súd prvého stupňa ukončuje prvú časť svojich úvah pripomínaním ustálenej judikatúry(44), podľa ktorej zo samotného znenia článku 81 ods. 1 ES vyplýva, že dohody medzi podnikmi sú zakázané bez ohľadu na ich účinky, ak je ich cieľom obmedziť hospodársku súťaž. V prejednávanej veci Komisia v prvom rade vychádza z cieľa dohody, ktorým je obmedziť hospodársku súťaž, ktorého existenciu a rozsah sa snaží preukázať vďaka veľkému počtu listinných dôkazov.

184. V bode 182 Súd prvého stupňa na základe tejto prvej časti svojich úvah dospel k zisteniu, že všetky tieto skutočnosti môžu so sebou niesť vzhľadom na prvú časť prvého odvolacieho dôvodu, založeného v podstate na nedostatku účinkov obmedzujúcich hospodársku súťaž vyplývajúcich z porušenia sankcionovaného v článku 1 rozhodnutia, závažné dôsledky.

185. Druhú časť úvah Súd prvého stupňa začína konštatovaním, že tvrdenia odvolateľa založené na neexistencii predmetnej dohody by samotné, aj keby boli dôvodné, nemohli spôsobiť neplatnosť článku 1 rozhodnutia (bod 183).(45)

186. Konkrétne, pokiaľ ide o špecifický prípad dohôd, ktoré ako dohoda zistená Komisiou v prejednávanej veci majú za cieľ rešpektovanie domácich trhov, Súd prvého stupňa už vo svojom rozsudku Cement rozhodol, že sami osebe majú za cieľ obmedziť hospodársku súťaž a patria do skupiny dohôd, ktoré článok 81 ods. 1 ES výslovne zakazuje, a že tento cieľ, ktorého existencia bola v rozsudku Cement nepopierateľne preukázaná listinnými dôkazmi, nemožno odôvodniť prostredníctvom skúmania hospodárskeho kontextu, do ktorého sa predmetné protisúťažné správanie začleňuje (bod 184).

187. V tomto ohľade preto nie je relevantné, pokiaľ ide o existenciu porušenia, či bolo uzavretie spornej dohody v záujme odvolateľov, ak sa na základe dôkazov, ktoré sa nachádzajú v spise Komisie, preukáže, že skutočne uzavreli uvedenú dohodu (bod 185).

188. V prejednávanej veci nie je argumentácia založená na tom, že odvolatelia preukázali existenciu okolností, ktoré skutkový stav doložený Komisiou vysvetľuje v inom svetle a ktoré ich tak nahradzujú iným prijateľným vysvetlením, relevantná. Judikatúra, z ktorej táto argumentácia vychádza, sa vzťahuje na situáciu, v ktorej sa Komisia opiera výlučne o správanie sa predmetných podnikov na trhu na účely vyvodenia záveru o existencii porušenia(46) (bod 186).

189. V prejednávanej veci Komisia uvádzala listinné dôkazy na podporu svojho zistenia existencie protisúťažnej dohody. Z toho vyplýva, že judikatúra, ktorej sa odvolateľ dovolával, môže byť v prejednávanej veci relevantná, len ak by sa Komisii na základe listinných dôkazov, ktorých sa dovoláva, nepodarilo preukázať existenciu porušenia. Preto nestačí, ak odvolateľ predloží k tvrdeniu Komisie prijateľnú alternatívu, musí namietať aj nedostatočnosť dôkazov uvedených na účely preukázania existencie porušenia (bod 187).

190. Úvahy, ktoré sledoval Súd prvého stupňa, sú v plnom súlade s judikatúrou Súdu prvého stupňa a Súdneho dvora. Argumentácia odvolateľa založená na tom, že existencia prijateľného vysvetlenia predmetných postupov, teda neexistencia akéhokoľvek obchodného záujmu, by viedla k stanoveniu prísnejších požiadaviek v súvislosti s dôkazmi, ktoré majú byť predložené, a do značnej miery aj k reformulácii judikatúry.

191. Podľa môjho názoru nie je žiadny dôvod meniť judikatúru. Súdny dvor ešte nedávno v rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia(47) (body 55 až 57) vyhlásil, že dokazovanie vo veciach hospodárskej súťaže sa môže ukázať ako značne zložité, keďže sú si účastníci plne vedomí zákazu postupov obmedzujúcich súťaž a pokút, ktoré im hrozia. Práve preto musí byť vo väčšine prípadov existencia postupu alebo dohody, ktoré obmedzujú hospodársku súťaž, vyvodená z viacerých zhôd okolností a nepriamych dôkazov, posudzovaných ako celok, ktoré môžu pri nedostatku iného súvislého vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.

192. Ak sa ako v prejednávanej veci Komisii podarilo zhromaždiť veľký počet listinných dôkazov na podporu predmetného porušenia, je zrejmé, že súd musí v prvom rade posúdiť tieto dôkazy. Iba ak by sa tieto dôkazy ukázali ako nedostatočné, bude nevyhnutné preskúmať, či možno existenciu tohto porušenia vyvodiť zo zhôd okolností a nepriamych dôkazov, ktoré sú úzko späté so správaním na trhu.

193. Odvolateľ ilustroval svoju pozíciu vďaka metafore vypožičanej z rozhodnutia House of Lords(48): je pravdepodobné, že veľké hnedé zviera, ktoré bolo spozorované v Regent’s Parku bude skôr ovčiarsky pes, ako lev, a preto je tvrdenie, že ide o leva, potrebné osobitne preukázať.

194. Táto metafora nie je v prejednávanej veci primeraná, pretože tu nejde o posúdenie dvoch pravdepodobností, z ktorých je jedna v danom kontexte pravdepodobnejšia ako druhá, ale o preukázanie jedinej možnosti na základe zhromaždených dôkazov.

195. Ak sa zdá, že tieto dôkazy sú na preukázanie existencie vytýkaného porušenia dostatočné, potom sú v súlade s požiadavkou presvedčivých dôkazov.

196. Inými slovami, ak sa na základe skutkových charakteristík preukáže, že určitý vták je kačica, potom pôjde o kačicu a nie o vranu, aj keby sa v okolí nenachádzala žiadna vodná plocha.

197. Preto vyvodzujem záver, že prvý odvolací dôvod odvolateľa nemôže byť prijatý.

B –    Druhý odvolací dôvod: Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že použil nesprávny dôkazný štandard vo veci, v ktorej sú listinné dôkazy nejednoznačné, zatiaľ čo odvolateľ predložil prijateľné alternatívne vysvetlenie sporného správania

C –    Tretí odvolací dôvod: Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že uplatnil nesprávny dôkazný štandard na úrovni dôkazu, ktorý musí byť poskytnutý na podoprenie sporných vyhlásení, ktoré Komisia predložila ako hlavné dôkazy, ktoré však boli málo vierohodné, úplne nejednoznačné a v rozpore s ďalšími dôkazmi

198. Nebudem opakovať tvrdenia odvolateľa na podporu týchto dvoch odvolacích dôvodov.

199. Oboma odvolacími dôvodmi odvolateľ najprv tvrdí, že Súd prvého stupňa uplatnil nesprávny, čiže príliš nízky dôkazný štandard pri svojom hodnotení dôkazov, teda vyhlásení a dokumentov, ktoré Komisia uvádzala na účely preukázania predmetného porušenia.

200. V rámci skúmania prvého odvolacieho dôvodu som už konštatoval, že metóda, ktorej sa pridŕžal Súd prvého stupňa pri svojom posúdení otázky, či Komisia poskytla dostatočné dôkazy o existencii porušenia, bola správna: Súd prvého stupňa tak mohol konať v súlade s platnou judikatúrou.

201. Oboma odvolacími dôvodmi sa odvolateľ z posúdenia dôkaznej hodnoty dôkazov Súdom prvého stupňa pokúša vyvodiť, že tento súd uplatnil príliš nízky dôkazný štandard.

202. Podľa mňa nemôže byť tento pokus donútiť Súdny dvor k tomu, aby pristúpil ku skúmaniu posúdenia skutkového stavu Súdom prvého stupňa, prijatý, keďže presahuje rámec odvolania, ktorý sa obmedzuje na skúmanie právnych otázok.

203. Preto vyvodzujem záver o zjavnej neprípustnosti týchto dvoch odvolacích dôvodov.

D –    Štvrtý odvolací dôvod: Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že svoje tvrdenie, podľa ktorého vyhlásenie pána Bechera z 21. apríla 1997 potvrdzuje vyhlásenia pána Verlucu týkajúce sa údajného porušenia vo veci produktovodov „projekt“, založil na protirečivom a nesprávnom odôvodnení

1.      Tvrdenia odvolateľa

204. Odvolateľ odkazuje na bod 220 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupňa uvádza: „… Navyše, pokiaľ písomnosť nie je zjavne v rozpore s vyhlásením pána Verlucu týkajúcim sa existencie alebo podstatného obsahu dohody o rozdelení trhu, ktorú opísal, je postačujúce, ak preukazuje významné prvky dohody na to, aby mala určitú hodnotu v rámci súboru obviňujúcich dôkazov…“.

205. Pri svojom posúdení významu vyhlásenia pána Bechera na účely potvrdenia vyhlásení pána Verlucu sa Súd prvého stupňa odchýlil od štandardu, ktorý sám formuloval v bode 220 napadnutého rozsudku. Tvrdením, že medzi európskymi výrobcami neexistuje žiadna dohoda o rozdelení trhu, sa pán Becher dostal do rozporu s vyhláseniami pána Verlucu v podstatnej otázke. Súd prvého stupňa zjavne neprihliadal na túto otázku, kým v bode 302 tvrdí, že tento rozpor má vplyv na vierohodnosť vyhlásenia pána Bechera. Súd prvého stupňa sa napriek tomu domnieval, že toto vyhlásenie potvrdzuje vyhlásenie pána Verlucu s ohľadom na uplatňovanie dohody o rozdelení trhov na produktovody „projekt“.

206. Súd prvého stupňa teda v skutočnosti prijíma rozporuplné dôkazy vo vzťahu k vyhláseniu pána Bechera, zatiaľ čo by v súlade so svojím vlastným štandardom pravdepodobne vylúčil rovnako rozporuplné vyhlásenia, ak by boli obsiahnuté v dokumentoch. Súd prvého stupňa tak začal svojvoľne rozlišovať medzi vyhláseniami a dôkazmi začlenenými v týchto dokumentoch.

207. Týmto svojvoľným rozlišovaním sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia posúdením dôkaznej hodnoty vyhlásenia pána Bechera. Toto vyhlásenie teda nemožno použiť na účely potvrdenia existencie dohody o rozdelení trhu týkajúcej sa produktovodov „projekt“.

2.      Tvrdenia Komisie

208. Komisia poznamenáva, že tento odvolací dôvod nie je prípustný, keďže sa týka jedine jedného z troch samostatných záverov Súdu prvého stupňa (body 333, 334, 335 a 336), vrátane predmetného porušenia vo vzťahu k produktovodom „projekt“.

209. Subsidiárne Komisia tvrdí, že odvolací dôvod je nedôvodný, pretože Súd prvého stupňa mohol riadne preukázať rozdiel medzi vyhláseniami urobenými vo vzťahu k predmetným porušeniam a k súčasným listinným dôkazom.

210. Dokumenty vyhotovené v priebehu obdobia, počas ktorého sa odohrali porušenia, a prv, než začali šetrenia, majú v zásade rovnakú dôkaznú hodnotu vo vzťahu k všetkým aspektom, na ktoré sa vzťahujú. V tomto štádiu je však menej pravdepodobné, že ich obsah bude ovplyvnený taktickými úvahami s ohľadom na šetrenie. Ak by obsah týchto dokumentov jasne odporoval následne urobeným vyhláseniam, bolo by namieste dôvodne pochybovať o vierohodnosti týchto vyhlásení. V tomto prípade nemožno dospieť k záveru, že dôkazy sú súvislé.

211. Inak je to v prípade vyhlásení, ktoré boli urobené následne po šetrení. Niektoré skutočnosti sú v nich uznané a iné popreté, pretože dotknutá osoba v priebehu šetrenia Komisie môže predpokladať, že táto je už informovaná o niektorých skutočnostiach a okolnostiach. Okolnosti priznané v takomto vyhlásení, ktoré sú pre dotknutú osobu rovnako nespochybniteľné, určite majú nejakú dôkaznú hodnotu.

212. Tvrdenie odvolateľa by znamenalo žiadať Súdny dvor, aby skonštatoval, že vyhláseniu, ktoré je rovnako nespochybniteľné pre toho, kto ho urobil, nemožno pripísať žiadnu dôkaznú hodnotu, pretože je neúplné alebo zmiernené čiastočným popretím. Takéto tvrdenie je nezlučiteľné s nespochybneným stanoviskom Súdu prvého stupňa v bodoch 211 a 297 napadnutého rozsudku, ktoré stanovujú, že vyhlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami toho, kto ich robí, musia sa v zásade považovať za zvlášť vierohodné dôkazy.

3.      Posúdenie

213. Z formulácie prvej vety bodu 334(49) napadnutého rozsudku – „v každom prípade už bolo rozhodnuté, že ak…, mohli by tieto vyhlásenia... za tohto predpokladu samé osebe postačovať na preukázanie iných aspektov napadnutého rozhodnutia…“ – možno vyvodiť, že záver formulovaný v bode 333, ktorý sa opiera o vyhlásenie pána Bechera na účely potvrdenia vyhlásení pána Verlucu vo vzťahu k produktovodom „projekt“ , má subsidiárnu povahu vo vzťahu k záveru formulovanému v bodoch 334 a 335, podľa ktorého vyhlásenia pána Verlucu mohli stačiť ako dôkaz toho, že sa sporné porušenie takisto vzťahuje na tieto výrobky.

214. Vzhľadom na to, že sa odvolacie dôvody výslovne netýkajú záveru formulovaného v bodoch 334 a 335, možno vyvodiť, že tento odvolací dôvod, aj keby bol prijatý, nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, a preto ho nie je potrebné skúmať, pretože nie je účinný.(50)

215. Preto tento dôvod podrobne skúmam len pre úplnosť.

216. Odvolateľ v skutočnosti vytýka Súdu prvého stupňa, že použil dvojaký meter, keď dôkazom obsiahnutým v dokumentoch, ktorým protirečili vyhlásenia pána Verlucu, pripísal vyššiu dôkaznú hodnotu, ako hodnotu, ktorú pripisuje vyhláseniam, ktoré sa čiastočne odchyľujú od týchto vyhlásení.

217. Stotožňujem sa s Komisiou, keď tvrdí, že na vyhlásenia urobené v mene podnikov v priebehu konania o šetrení, po tom, čo došlo k porušeniu, nemožno z hľadiska hodnotenia dôkazov hľadieť rovnako ako na písomné dokumenty vypracované v okamihu porušenia pred začatím šetrení.

218. Z uvedeného vyplýva, že osoby, ktoré robia takéto vyhlásenia, sa pokúsia zastrieť skutočnosti, ktoré podľa nich môžu zostať skryté. Tieto vyhlásenia sa preto javia ako neúplné a často zastreté. Pokiaľ však obsahujú informácie, ktoré sú na ťarchu tomu, kto ich robí, môžu byť označené za spoľahlivé, ako to Súd prvého stupňa právom uviedol v bodoch 211 a 297 napadnutého rozsudku.

219. Tak je to skôr v prípade, keď sú rôzne skutočnosti v týchto rôznych vyhláseniach zjavne nezávislé na skutočnostiach, ktorými sa navzájom potvrdzujú alebo posilňujú.

220. V prejednávanej veci sa vyhlásenia pána Verlucu a vyhlásenia pána Bechera navzájom odlišujú v územnej pôsobnosti porušenia, zhodujú sa vo vecnej pôsobnosti porušenia.

221. Skutočnosť, že pán Becher svojím vyhlásením potvrdzuje, že jeho podnik sa zúčastnil dohody o rozdelení trhov, ktorá sa tiež týkala produktovodov „projekt“, a ktorá ho obviňuje, by tak mohla byť dostatočným dôvodom pre to, aby Súd prvého stupňa považoval uvedené vyhlásenie za spoľahlivé v rozsahu, v akom sa vzťahovalo na produktovody „projekt“.

222. Z toho teda vyvodzujem záver, že ak nie je tento štvrtý odvolací dôvod odvolateľa, neúčinný, tak je v každom prípade nedôvodný.

VII – Trovy

223. Z predchádzajúcich úvah vyvodzujem záver, že odvolania Sumitomo a Nippon sú nedôvodné v celom rozsahu.

224. Vzhľadom na to, že Komisia navrhovala zaviazať odvolateľov na náhradu trov konania, je potrebné ich na ňu zaviazať v súlade s článkom 122 prvým odsekom Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

VIII – Návrh

225. Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor:

A.      Vo veci C‑403/04 P:

1.      vyhlásil odvolanie za nedôvodné;

2.      zaviazal Sumitomo Metal Industries Ltd na náhradu trov odvolania.

B.      Vo veci C‑405/04 P:

1.      vyhlásil odvolanie za nedôvodné;

2.      zaviazal Nippon Steel Corp. na náhradu trov odvolania.

---

1 – Jazyk prednesu: holandčina.

---

2 – Zb. s. II‑2501, ďalej len „napadnutý rozsudok“.

---

3 – Ú. v. EÚ L 140, 2003, s. 1.

---

4 – Neprípustné sú dôvody, ktoré v skutočnosti smerujú proti aktom alebo nekonaniu inštitúcie. Jednoduché prevzatie uvádzaných žalobných dôvodov by znamenalo, že ide o „normálne“ odvolanie. Pozri najmä rozsudky zo 7. mája 1998, Somaco/Komisia, C‑401/96 P, Zb. s. I‑2587, bod 49, a z 22. apríla 1999, Kernkraftwerke Lippe-Ems/Komisia, C‑161/97 P, Zb. s. I‑2057, body 76 a 77.

---

5 – Pozri najmä rozsudky z 10. decembra 1998, Schröder a i. /Komisia, C‑221/97 P, Zb. s. I‑8255, body 35 a 38 až 42, a z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, Zb. s. I‑5251, body 61 a 62.

---

6 – Rozsudok z 8. júla 1999, Hercules Chemicals/Komisia, C‑51/92 P, Zb. s. I‑4235, bod 113.

---

7 – Aj v žalobách na prvom stupni Súdny dvor a Súd prvého stupňa zaujali reštriktívny prístup s ohľadom na rozšírenie rozsahu odvolania prostredníctvom všeobecných odkazov. Pozri výslovne rozsudok z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia (T‑31/99, Zb. s. II‑1881, bod 113 a citovanú judikatúru), ako aj zásady vymenované Súdnym dvorom v rozsudku zo 14. septembra 1999, Komisia/AssiDomän Kraft Products a i. (C‑310/97 P, Zb. s. I‑5363, body 52 až 63). Nedávno Súd prvého stupňa opätovne vyjadril tieto zásady vo svojom rozsudku zo 14. decembra 2005, Honeywell International/Komisia (T‑209/01, Zb. s. II‑5523, body 53 až 68).

---

8 – Predmetná časť vyhlásenia pána Bechera znie v slovenskom preklade takto: „Moje vedomosti o pojme ‚Základné pravidlá‘ pochádzajú zo skoršieho pôsobenia európskych a japonských výrobcov (teda predtým, než som sa stal riaditeľom spoločnosti Mannesmann 1. apríla 1995). Podľa mojich vedomostí na základe skorších správ týkajúcich sa ‚Základných pravidiel‘…“.

---

9 – Podľa odvolateľov je relevantná časť vyhlásenia pána Bechera nasledujúca: „V dokumente spoločnosti Dalmine, ktorý mi poslala, sa pojem ‚Základné pravidlá‘ používa na označenie činností tovární na výrobu bezšvíkových výrobkov v Európe. Podľa mojich vedomostí je používanie týchto pojmov nesprávne…“.

---

10 – Relevantná časť tohto bodu stanovuje: „V tomto zmysle je potrebné uviesť, že v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, sa dokument Rozdeľujúci kľúč týka iba bezšvíkových OCTG rúrok a nie produktovodov…“.

---

11 – Rozsudok zo 14. mája 1998, T‑310/94, Zb. s. II‑1043, bod 214.

---

12 – Rozhodnutie Komisie z 3. júna 1997 o vyhlásení koncentrácie za zlučiteľnú so spoločným trhom (vec N IV/M.906 – MANNESMANN/VALLOUREC) na základe nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 238, 1997, s. 15).

---

13 – Rozsudok z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia , nazývaný „Cement“, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491.

---

14 – Rozsudok zo 14. mája 1998, T‑337/94, Zb. s. II‑1571.

---

15 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 11.

---

16 – V tomto ohľade Komisia odkazuje na rozsudok zo 17. apríla 1997, Campo Ebro Industrial a i./Rada (C‑138/95 P, Zb. s. I‑2027, body 60 a 61).

---

17 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 14.

---

18 – Predmetná časť bodu 278 stanovuje: „V tomto zmysle je potrebné uviesť…, že… sa dokument Rozdeľujúci kľúč týka iba bezšvíkových OCTG rúrok a nie produktovodov“.

---

19 – Pokiaľ je to potrebné, body 283 a 284 znejú takto:

---

„283 … Ak rozpor uvedený v bode 281 vyššie, jasne zoslabuje dôkaznú hodnotu dokumentu Rozdeľujúci kľúč a v určitom rozsahu aj dôkaznú hodnotu vyhlásenia pána Verlucu, je jeho význam zminimalizovaný skutočnosťou uvedenou na začiatku tohto bodu. Ak by aj latinskoamerickí výrobcovia súhlasili s použitím Rozdeľujúceho kľúča na iných trhoch než na európskom trhu, je nutné skonštatovať, že rokovania s týmito výrobcami boli z hľadiska európskych výrobcov neúspešné, takže negatívne hodnotenie pána Verlucu, pokiaľ ide o ich výsledok, vo vzťahu k tejto podstatnej otázke skutočne zodpovedá opisu uvedenému v dokumente Rozdeľujúci kľúč.

---

284 Je nutné dospieť k záveru, že rozpor medzi tvrdeniami pána Verlucu v jednom z týchto vyhlásení a dokumentom Rozdeľujúci kľúč, ktorý Komisia sama uvádza v odôvodnení 86 napadnutého rozhodnutia, neznižuje podstatným spôsobom vierohodnosť týchto dvoch dôkazných prostriedkov.“

---

20 – Bod 217 stanovuje: „Pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Sumitomo vychádzajúce z odkazu v dokumente ‚Vyšetrovanie v spoločnosti Vallourec‘ na skutočnosť, že sa Rozdeľujúci kľúč aplikoval ‚iba na štandardné výrobky‘, takže produktovod, ktorý nebol štandardným výrobkom, nebol postihnutý, je nutné podotknúť, že pán Verluca, robiac toto vyhlásenie, odpovedal osobitne na otázku, ktorá sa týkala správy zo stretnutia s JF. Z tejto správy je zrejmé, že sa týka výlučne rúrok OCTG a nie produktovodov, čo umožňuje predpokladať, že vysvetlenia pána Verlucu sa týkajú iba rúrok OCTG“.

---

21 – Relevantná časť bodu 349 je nasledujúca: „… Ak je totiž pravda to, čo tvrdil pán Verluca vo vzťahu k trvaniu porušenia, z nejasnej povahy informácie týkajúcej sa jeho skončenia vyplýva, že sama osebe nepostačuje na to, aby dostatočne právne preukázala tento dátum“.

---

22 – Pozri najmä rozsudky zo 6. januára 2004, BAI a Komisia/Bayer, C‑2/01 P a C‑3/01 P, Zb. s. I‑23, body 47 a 48, a zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑135, body 48 až 51.

---

23 – Už citovaný v bode 34.

---

24 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 13.

---

25 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 14.

---

26 – Pozri rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 22, bod 132.

---

27 – Rozsudok z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 45.

---

28 – Generálny advokát Tizzano sa pridŕžal tých istých úvah vo svojich návrhoch vo veci BAI a Komisia /Bayer (už citovanej v poznámke pod čiarou 22, bod 36).

---

29 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 11.

---

30 – Medzi významnou judikatúrou odkazujem na rozsudky z 18. marca 1993, Parlament/Frederiksen, C‑35/92 P, Zb. s. I‑991, bod 31; zo 16. septembra 1997, Blackspur DIY a i./Rada a Komisia, C‑362/95 P, Zb. s. I‑4775, body 18 až 23, a na uznesenie z 13. septembra 2001, Comité du personnel de BCE a i./ECB, C‑467/00 P, Zb. s. I‑6041, body 34 až 36.

---

31 – Rozsudok zo 17. decembra 1998, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, body 26 až 49.

---

32 – Odvolateľ tu odkazuje na údaje z výročnej správy – Prehľad činnosti Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (2003), príloha 12.

---

33 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 31, body 28 až 45.

---

34 – Neprihliadol som na rok 2000, pretože štatistiky ktoré súvisia s týmto rokom, sú skreslené príliš rozsiahlymi vecami Cement (už citovanými v poznámke pod čiarou 13). Vybavenie týchto vecí trvalo približne päť rokov. Ich výsledkom bolo rozsudok v rozsahu 1 265 strán.

---

35 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 31.

---

36 – Ú. v. ES C 80, 2001, s. 1.

---

37 –      Rozsudky Súdneho dvora z 28. marca 1984, CRAM a Rheinzink/Komisia, 29/83 a 38/83, Zb. s. 1679; z 31. marca 1993, Ahlström/Komisia, nazývaný „Celulóza II“, 89/85, 104/85, 114/85, 116/85, 117/85 a 125/85 až 129/85, Zb. s. I‑1307, I‑1445, bod 127, a rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Siv a i./Komisia, T‑68/89, T‑77/89 a T‑78/89, Zb. s. II‑1403, a zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T‑62/98, Zb. s. II‑2707.

---

38 –      Už citovaný v poznámke pod čiarou 14.

---

39 –      V tej istej súvislosti sa Komisia takisto odvoláva na rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia (už citovaný v poznámke pod čiarou 22, body 55 až 57).

---

40 –      Bod 184 napadnutého rozsudku znie takto: „Pokiaľ ide o osobitný prípad dohôd, ktoré podobne ako dohoda uvádzaná Komisiou v danom prípade majú za cieľ rešpektovanie domácich trhov, Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku Cement, už citovanom v bode 66 vyššie (body 1085 až 1088), rozhodol, že tieto dohody majú samé osebe za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže, a patria tak do skupiny dohôd výslovne zakázaných článkom 81 ods. 1 ES, a že tento cieľ, ktorého existencia bola v danom prípade dostatočne právne preukázaná listinnými dôkazmi, nemôže byť ospravedlnený analýzou ekonomického kontextu, na ktorý sa protisúťažné konanie vzťahuje“.

---

41 –      V tomto ohľade sa Komisia odvoláva na návrhy generálneho advokáta Vesterdorfa vo veci Rhône-Poulenc/Komisia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1991, T‑1/89, Zb. s. II‑867, časť E, bod 2).

---

42 – Už citovaná v poznámke pod čiarou 37.

---

43 – Už citovaná v bode 170 vyššie, v ktorom je prevzatý bod 180 napadnutého rozsudku.

---

44 – Pozri najmä rozsudok z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 123.

---

45 – Na podporu tohto tvrdenia Súd prvého stupňa odkazuje na rozsudok Súdneho dvora z 11. januára 1990, Sandoz prodotti farmaceutici/Komisia (277/87, Zb. s. I‑45), a Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Ferriere Nord/Komisia (T‑143/89, Zb. s. II‑917, bod 30).

---

46 – Súd prvého stupňa sa tu osobitne odvoláva na rozsudok z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia , nazývaný „PVC II“ (T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, body 727 a 728).

---

47 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 22.

---

48 – Secretary of State for the Home Department/Rehman [2001] UKHL47, príloha D.4, bod 5 (Lord Hoffman).

---

49 – Citovaná v celom rozsahu v bode 38 týchto návrhov.

---

50 – Pozri judikatúru už citovanú v poznámke pod čiarou 30.