EUR-Lex Access to European Union law
This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 62004CC0308
Opinion of Mr Advocate General Geelhoed delivered on 19 January 2006. # SGL Carbon AG v Commission of the European Communities. # Appeals - Competition - Agreements, decisions and concerted practices - Graphite electrodes - Article 81(1) EC - Fines - Guidelines on the method of setting fines - Leniency Notice - Principle of non bis in idem. # Case C-308/04 P.
Návrhy generálneho advokáta - Geelhoed - 19. januára 2006.
SGL Carbon AG proti Komisii Európskych spoločenstiev.
Odvolanie - Hospodárska súťaž - Kartel - Grafitové elektródy - Článok 81 ods. 1 ES - Pokuty -- Usmernenia k metóde stanovovania pokút - Oznámenie o spolupráci - Zásada ne bis in idem.
Vec C-308/04 P.
Návrhy generálneho advokáta - Geelhoed - 19. januára 2006.
SGL Carbon AG proti Komisii Európskych spoločenstiev.
Odvolanie - Hospodárska súťaž - Kartel - Grafitové elektródy - Článok 81 ods. 1 ES - Pokuty -- Usmernenia k metóde stanovovania pokút - Oznámenie o spolupráci - Zásada ne bis in idem.
Vec C-308/04 P.
Zbierka rozhodnutí 2006 I-05977
ECLI identifier: ECLI:EU:C:2006:54
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
L. A. GEELHOED
prednesené 19. januára 2006 1(1)
Vec C‑308/04
SGL Carbon AG
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Grafitové elektródy – Článok 81 ods. 1 ES – Pokuty – Usmernenia k metóde stanovovania pokút – Oznámenie o spolupráci“
1. Toto konanie sa týka odvolania podaného SGL Carbon AG (ďalej len „SGL“) proti rozsudku Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004 Tokai Carbon Co. Ltd a i./Komisia (T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01) (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
I – Právna úprava
A – Článok 81 ES a nariadenie č. 17/62
2. Článok 81 ES zakazuje „všetky dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu“.
3. Komisia môže také konanie sankcionovať uložením pokút podnikom, ktoré sa do neho zapojili.
4. Článok 15 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962 Prvé nariadenie implementujúce články [81] a [82] zmluvy(2) (ďalej len „nariadenie č. 17“) stanovuje:
„1. Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od 100 do 5 000 účtovných jednotiek, keď úmyselne alebo z nedbanlivosti:
…
b) poskytli nesprávne informácie v odpovedi na žiadosť podanú podľa článku 11 (3) alebo (5)… .
2. Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od 1 000 do 1 000 000 účtovných jednotiek alebo viac, ale nepresahujúcej 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia, ak buď úmyselne, alebo z nedbalosti:
a) porušili článok [81] (1) alebo článok [82] zmluvy, …
…
Pri stanovení pokuty sa bude posudzovať jednak závažnosť porušenia a tiež jeho trvanie.“
B – Usmernenia
5. Oznámenie Komisie nazvané „Usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO“(3) (ďalej len „usmernenia“) vo svojej preambule uvádza:
„Zásady… načrtnuté by mali zabezpečiť priehľadnosť a nestrannosť rozhodnutí Komisie, rovnako v očiach podnikov, ako aj v očiach Súdneho dvora, pričom právomoci Komisie stanovovať pokuty v rozmedzí 10 % celkového obratu, ktoré jej prislúchajú na základe relevantnej legislatívy, ostávajú zachované. Tieto právomoci sa však musia riadiť koherentnou a nediskriminačnou politikou, konzistentnou s cieľmi sledovanými penalizáciou porušení pravidiel súťaže.
Nová metóda určovania výšky pokuty sa bude pridŕžať nasledujúcich pravidiel, ktoré začínajú od základnej čiastky, ktorá sa bude zvyšovať s ohľadom na priťažujúce okolnosti, alebo znižovať s ohľadom na poľahčujúce okolnosti.“
C – Oznámenie o spolupráci
6. Vo svojom oznámení o neuložení alebo znížení pokút v prípadoch kartelov(4) [neoficiálny preklad] (ďalej len „oznámenie o spolupráci“) Komisia definovala podmienky, za ktorých môže byť podnik spolupracujúci s Komisiou počas vyšetrovania oslobodený od uloženia pokuty alebo mu môže byť znížená pokuta, ktorú by inak musel zaplatiť, ako je to uvedené v bode 3 časti A uvedeného oznámenia.
7. Podľa časti A bodu 5 tohto oznámenia:
„Spolupráca podniku s Komisiou je len jeden z faktorov, ktoré Komisia berie do úvahy pri stanovení výšky pokuty…“ [neoficiálny preklad].
D – Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
8. Článok 4 protokolu č. 7 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“) uvádza:
„1. Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.
2. Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodovanie vo veci.“
II – Skutkové okolnosti a sporné rozhodnutie
9. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa zhrnul skutkový stav, ktorý bol základom ním prejednávanej žaloby takto:
„1 Rozhodnutím 2002/271/ES… Komisia zistila účasť rozličných podnikov na sérii dohôd a zosúladených postupov v zmysle článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len ‚dohoda EHP‘) v odvetví grafitových elektród.
2 Grafitové elektródy sa používajú najmä na výrobu ocele v elektrických oblúkových peciach. Výroba ocele v týchto peciach spočíva hlavne v recyklácii, pri ktorej sa na rozdiel od klasickej výroby zo železnej rudy vo vysokých kyslíkových peciach oceľový odpad spracúva na novú oceľ. V elektrickej oblúkovej peci sa na roztavenie oceľového šrotu používa deväť elektród spojených do stĺpcov po tri. Z dôvodu intenzity tavenia je približne každých osem hodín spotrebovaná jedna elektróda. Výroba elektródy trvá asi dva mesiace. Grafitové elektródy sa nedajú v procese výroby ničím nahradiť.
3 Dopyt po grafitových elektródach priamo súvisí s výrobou ocele v elektrických oblúkových peciach. Hlavnými zákazníkmi sú oceliarske podniky, ktoré predstavujú približne 85 % dopytu. V roku 1998 predstavovala svetová produkcia surovej ocele 800 miliónov ton, z ktorých 280 miliónov ton bolo vyrobených v elektrických oblúkových peciach…
…
5 Technologické zlepšenia v 80. rokoch umožnili podstatné zníženie spotreby elektród na tonu vyrobenej ocele. Oceliarsky priemysel prešiel v tomto období významnou reštrukturalizáciou. Pokles dopytu po elektródach viedol k reštrukturalizácii svetového elektródového priemyslu. Mnoho závodov bolo zatvorených.
6 V roku 2001 zásobovalo európsky trh s grafitovými elektródami deväť západných výrobcov: … .
7 Podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17… vykonali úradníci Komisie 5. júna 1997 bez ohlásenia súbežné šetrenia v priestoroch [niekoľkých výrobcov grafitu]… .
8 V ten istý deň agenti Federal Bureau of Investigation (FBI) vykonali v Spojených štátoch prehliadky priestorov niekoľkých výrobcov. Po týchto prehliadkach sa začalo trestné konanie proti SGL… za nedovolený kartel. Všetci obvinení sa priznali ku skutkom, ktoré sa im kládli za vinu, a súhlasili so zaplatením pokuty [stanovenej] pre SGL na 135 miliónov amerických dolárov (USD), …
…
10 Proti SGL… boli v Spojených štátoch v mene skupiny odberateľov podané žaloby na náhradu trojnásobku škody a úrokov (triple damages).
11 V Kanade… [v] júli 2000 sa SGL priznal k protiprávnemu konaniu a súhlasil so zaplatením pokuty vo výške 12,5 milióna CAD za ten istý trestný čin. V júni 1998 podali výrobcovia ocele v Kanade proti SGL… občianskoprávnu žalobu za nedovolený kartel.
12 Dňa 24. januára 2000 zaslala Komisia dotknutým podnikom oznámenie o výhradách. Správne konanie skončilo 18. júla 2001 prijatím Rozhodnutia, v ktorom bolo žalujúcim podnikom… vytknuté, že na celosvetovej úrovni určili ceny a rozdelili si národné a regionálne tovarové relevantné trhy podľa princípu ‚domáci výrobca‘: UCAR a SGL boli zodpovední za Spojené štáty, UCAR bol zodpovedný za určité časti Európy a SGL za zvyšok Európy; … .
13 Podľa Rozhodnutia boli základnými princípmi kartelu tieto princípy:
– ceny grafitových elektród mali byť určované na svetovej úrovni,
– cenové rozhodnutia každej spoločnosti mal prijímať výlučne prezident alebo generálni riaditelia,
– ‚domáci výrobca‘ mal určiť trhovú cenu na svojom ‚území‘ a ostatní výrobcovia mali túto cenu ‚dodržiavať‘,
– na ‚nedomácich‘ trhoch, teda na trhoch, na ktorých nepôsobil žiaden ‚domáci‘ výrobca, sa ceny určovali dohodou,
– ‚nedomáci‘ výrobcovia sa mali zdržať agresívnej hospodárskej súťaže a stiahnuť sa z ‚domácich‘ trhov iných výrobcov,
– nesmela sa zvýšiť výkonnosť (od japonských výrobcov sa očakávalo, že znížia svoju výkonnosť),
– nemalo dôjsť k žiadnym prevodom technológie mimo okruhu výrobcov zúčastnených na karteli.
14 V Rozhodnutí sa ďalej uvádza, že tieto základné princípy boli realizované stretnutiami kartelu, ktoré sa konali na niekoľkých úrovniach: stretnutia ‚manažérov‘, ‚pracovné‘ stretnutia, stretnutia skupiny európskych výrobcov (bez japonských podnikov), národné alebo regionálne stretnutia venované špecifickým trhom a dvojstranné vzťahy medzi podnikmi.
…
16 Na základe skutkových zistení a právneho posúdenia vykonaného v Rozhodnutí Komisia uložila dotknutým podnikom pokuty, ktorých výška bola vypočítaná v súlade s metodológiou uvedenou v [usmerneniach]…
17 Článok 3 výroku Rozhodnutia ukladá tieto pokuty:
– SGL: 80,2 milióna eur,
…
18 Článok 4 výroku nariaďuje dotknutým podnikom, aby pokuty zaplatili do troch mesiacov od dátumu oznámenia Rozhodnutia, v opačnom prípade sú povinné zaplatiť úrok vo výške 8,04 %.“
III – Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok
10. SGL, rovnako ako aj ostatné podniky, ktorým bolo určené sporné rozhodnutie, podali do kancelárie Súdu prvého stupňa 20. októbra 2001 žaloby o neplatnosť uvedeného rozhodnutia.
11. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa najmä rozhodol a vyhlásil:
„…
2. Vo veci T‑239/01, SGL Carbon/Komisia:
– výška pokuty uloženej žalobcovi článkom 3 rozhodnutia 2002/271 sa stanovuje na 69 114 000 eur,
– v zostávajúcej časti sa žaloba zamieta,
…“
IV – Odvolanie
12. SGL navrhuje, aby Súdny dvor:
– uznal žalobné dôvody uplatnené v prvostupňovom konaní a zrušil časť napadnutého rozsudku vo veci T‑239/01 v rozsahu, v akom ním bola zamietnutá žaloba podaná proti článkom 3 a 4 rozhodnutia Komisie z 18. júla 2001,
– subsidiárne znížil príslušnú pokutu uloženú odvolateľovi článkom 3 rozhodnutia Komisie a úrok splatný počas trvania akéhokoľvek súdneho konania, ako aj úroky z omeškania určené jeho článkom 4 v spojení s listom Komisie z 23. júla 2001,
– subsidiárnejšie, vrátil vec Súdu prvého stupňa na účely opätovného posúdenia so zreteľom na právny názor Súdneho dvora,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
13. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
V – Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia účastníkov konania
14. SGL uplatňuje sedem odvolacích dôvodov:
– Prvý odvolací dôvod namieta porušenie zásady ne bis in idem.
– Druhý odvolací dôvod sa týka stanovenia základnej čiastky, konkrétne jej nezníženia.
– Tretí odvolací dôvod sa vzťahuje na 25 % zvýšenie základnej čiastky (kvôli priťažujúcej okolnosti) z dôvodu, že SGL upozornil ostatných členov kartelu pred vyšetrovaním v roku 1997.
– Štvrtý odvolací dôvod sa týka nezohľadnenia hornej hranice pokút vo výške 10 % celkového obratu, ako je upravená v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.
– Piaty odvolací dôvod sa vzťahuje na porušenie práva na obranu z dôvodu nedostatočného prístupu k dokumentácii.
– Šiesty odvolací dôvod sa týka schopnosti žalobcu zaplatiť pokutu (nezohľadnenie jeho obmedzenej platobnej schopnosti).
– Siedmy odvolací dôvod sa zaoberá určením úrokov z omeškania.
VI – Analýza
Úvodné poznámky
15. Odvolateľ v tejto veci, rovnako ako odvolateľ vo veci C‑289/04 P, v ktorej tiež dnes prednášam svoje návrhy, predložil odvolacie dôvody vzťahujúce sa na určité prvky pokuty. Vo veci C‑289/04 P sa odvolacie dôvody sústreďujú najmä na koeficient odstrašenia. V tejto veci sa odvolacie dôvody vzťahujú skôr na určité aspekty procesu stanovovania pokút.
16. Preto začnem niektorými všeobecnými poznámkami o judikatúre v súvislosti s praxou Komisie pri stanovovaní pokút.
17. Predovšetkým Súdny dvor v často citovanom rozsudku vo veci Musique Diffusion française(5) uviedol, že medzi úlohy Komisie nepochybne patrí povinnosť prešetriť a potrestať jednotlivé porušenia, ale tiež povinnosť sledovať všeobecnú politiku smerujúcu k uplatňovaniu zásad v oblasti hospodárskej súťaže stanovených v Zmluve a v zmysle týchto zásad orientovať aj správanie podnikov.(6)
18. Ďalej, pri posudzovaní závažnosti porušenia na účely stanovenia sumy pokuty musí Komisia vziať do úvahy nielen konkrétne okolnosti prípadu, ale aj kontext, v ktorom k porušeniu dochádza, a musí zabezpečiť, aby malo jej konanie potrebný odstrašujúci účinok, najmä v súvislosti s tými druhmi porušenia, ktoré sú osobitne škodlivé pre dosiahnutie cieľov Spoločenstva.(7)
19. Takto Súdny dvor v uvedenom rozsudku uviedol, že dôvodom ukladania pokút je zabezpečiť uskutočňovanie politiky hospodárskej súťaže Spoločenstva.
20. Z uvedeného rozsudku a z nasledujúcich rozsudkov jasne vyplynulo, že musia byť zohľadnené mnohé faktory; že Komisia nemusí uplatňovať presný matematický vzorec; že Komisia môže zohľadniť tak celkový obrat podniku, ako aj obrat z hľadiska územia a výrobkov, pokiaľ nie je jeden faktor neprimeraný vo vzťahu k ostatným faktorom; a teda, že stanovenie primeranej pokuty nemôže byť výsledkom jednoduchého výpočtu celkového obratu.
21. Navyše má Komisia pri svojej politike udeľovania pokút širokú mieru voľnej úvahy, hoci musí zohľadniť všeobecné zásady práva Spoločenstva a nesmie prekročiť strop obratu stanovený v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Navyše, ak Komisia zverejní usmernenia stanovujúce pravidlá postupu, nemôže sa od nich v individuálnom prípade odkloniť bez udania dôvodov, ktoré sú v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania. Je jasné, že Komisia môže svoje usmernenia upraviť, pričom takto upravené usmernenia môžu byť uplatňované až odo dňa ich prijatia.
22. Medzičasom Komisia zverejnila usmernenia. Usmernenia viac-menej odrážajú judikatúru súdov Spoločenstva. Metóda výpočtu uvedená v usmerneniach bola predmetom nedávneho rozsudku, takzvaného rozsudku vo veci „Tepelnoizolačných vedení“(8). V tomto ohľade Súdny dvor poznamenal, že „metóda výpočtu odporúčaná usmerneniami, keďže stanovuje, že pri posúdení závažnosti porušenia sa má, s cieľom určiť výšku pokuty, prihliadnuť na veľké množstvo faktorov, medzi ktorými figuruje najmä prospech získaný porušením alebo potreba zaistiť odradzujúci účinok pokút, zdá sa, že viac vyhovuje zásadám zakotveným nariadením č. 17 vo svetle výkladu Súdneho dvora, najmä už citovaného rozsudku Musique Diffusion française a i./Komisia, ako údajný predchádzajúci postup Komisie uvádzaný odvolateľmi, v ktorom relevantný obrat hral prevažnú a relatívne mechanickú úlohu.“(9) Tiež uviedol, že „…usmernenia obsahujú rozličné flexibilné prvky umožňujúce Komisii vykonávať svoju diskrečnú právomoc v súlade s ustanoveniami článku 15 nariadenia č. 17 vo svetle interpretácie Súdneho dvora…“.(10)
23. Podľa usmernení vypočítava Komisia pokutu v niekoľkých krokoch. Prvým krokom je stanovenie základnej čiastky založenej na závažnosti porušenia (mierne, závažné alebo veľmi závažné) a jeho trvania (krátkodobé, strednodobé, dlhodobé). Komisia začína stanovením základnej čiastky podľa závažnosti porušenia. Pokiaľ existuje medzi dotknutými podnikmi podstatná nerovnomernosť z hľadiska veľkosti, Komisia ich môže zoskupiť podľa ich veľkosti a určiť rozdielnu základnú čiastku pre každú skupinu tak, aby sa zohľadnila osobitná váha, a teda reálny dopad protiprávneho správania každého podniku. Po posúdení závažnosti daného porušenia a pred posúdením doby jeho trvania môže Komisia pokutu zvýšiť, aby sa zabezpečilo, že pokuta bude mať dostatočný odstrašujúci účinok (uplatňujúc takto „koeficient odstrašenia“). Po zvýšení pokuty za dobu trvania Komisia pokračuje ďalším krokom, priťažujúcimi alebo poľahčujúcimi faktormi.
24. Ďalej, pokiaľ spĺňa spolupráca zo strany podniku s Komisiou podmienky spolupráce na účely oznámenia o spolupráci, ďalším krokom bude uplatnenie uvedeného oznámenia.
25. Ak je prekročený strop 10 %, uvedený v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, Komisia môže najskôr znížiť sumu pokuty (ktorá je výsledkom výpočtu založeného na usmerneniach) na uvedenú maximálnu úroveň pred tým, ako uplatní oznámenie o spolupráci tak, aby zabezpečila úplnú účinnosť uvedeného oznámenia.
26. V tejto veci Komisia rozdelila dotknuté podniky do troch kategórií podľa ich relatívneho významu na dotknutom trhu, na základe celosvetového obratu vychádzajúceho z predaja výrobkov a trhového podielu. Primerané východiskové body pre pokuty boli stanovené na 40 miliónov eur, 16 miliónov eur a 8 miliónov eur. Spoločnosť SGL bola zaradená do najvyššej kategórie. Počiatočná čiastka bola zvýšená o 55 % vzhľadom na dobu trvania porušenia zo strany SGL. V ďalšom kroku Komisia zvýšila základnú čiastku o 85 % pre priťažujúce okolnosti; z týchto bolo 25 % pripísaných skutočnosti, že SGL upozornil ostatných členov kartelu na blížiace sa šetrenie. Neexistovali žiadne poľahčujúce okolnosti. Komisia potom znížila pokutu o 30 % na základe oznámenia o spolupráci. Súd prvého stupňa sumu pokuty znížil, pretože Komisia správne neocenila spoluprácu zo strany SGL. Uvedený aspekt predstavuje predmet odvolania vo veci C‑301/04 P, v ktorom tiež dnes prednesiem svoje návrhy. Toto odvolanie, ako som už uviedol, sa do značnej miery sústreďuje na rozličné kroky v procese stanovenia pokuty.
27. Pred tým, ako sa budem zaoberať rozličnými odvolacími dôvodmi, by som poznamenal, že účelom preskúmania Súdneho dvora v rámci odvolania je preskúmať, na strane jednej, akým spôsobom Súd prvého stupňa vzal do úvahy, z právneho hľadiska správne, všetky faktory podstatné pre posúdenie závažnosti správania vo svetle článku 81 ES a článku 15 nariadenia č. 17 a na strane druhej overiť, či Súd prvého stupňa odpovedal, z právneho hľadiska dostatočne, na všetky tvrdenia uvedené žalobcom, ktorých cieľom je zrušenie alebo zníženie pokuty.
28. Ďalej, Súdnemu dvoru neprináleží pri rozhodovaní o otázkach práva v rámci odvolania nahrádzať svojím posúdením, z dôvodov spravodlivosti, posúdenie Súdu prvého stupňa, ktorý rozhoduje o výške pokút udelených podnikom za porušenie práva Spoločenstva v rámci plnej rozhodovacej právomoci.
29. Teda žalobné dôvody musia byť označené za neprípustné v rozsahu, v akom sa domáhajú opätovného všeobecného preskúmania pokút.
A – Prvý odvolací dôvod: porušenie zásady ne bis in idem
30. V konaní na prvom stupni SGL tvrdil, že Komisia tým, že odmietla odpočítať z pokuty uloženej svojím sporným rozhodnutím sumu pokút, ktoré už boli uložené v Spojených štátoch a v Kanade, porušila pravidlo zakazujúce dvojité sankcie za to isté porušenie.
31. Ako odpoveď na toto tvrdenie najskôr Súd prvého stupňa poukázal na skoršiu judikatúru, v ktorej bolo konštatované, že zásada ne bis in idem je všeobecnou zásadou práva Spoločenstva a že v oblasti hospodárskej súťaže uvedená zásada bráni tomu, aby bol podnik druhý raz sankcionovaný Komisiou alebo aby sa stal druhý raz žalovaným v konaní začatom Komisiou v súvislosti s protisúťažným správaním, za ktoré už bol sankcionovaný.
32. Súd prvého stupňa potom v bode 134 napadnutého rozsudku konštatoval, že zásada ne bis in idem sa v tejto veci neuplatňuje, pretože konania vedené a pokuty uložené na jednej strane Komisiou a na druhej strane orgánmi Spojených štátov a Kanady jasne nesledovali rovnaké ciele. Cieľom prvých uvedených konaní a pokút bolo zachovanie neskreslenej hospodárskej súťaže v rámci Európskej únie alebo EHP, zatiaľ čo cieľom neskôr uvedených konaní a pokút bolo chrániť trh Spojených štátov alebo Kanady. Uplatnenie zásady ne bis in idem je podmienené nielen totožnosťou porušení a sankcionovaných osôb, ale tiež jednotnosťou chránených práv. Uvedený záver je podporený rozsahom pôsobnosti zásady, že druhá sankcia nemôže byť uložená za ten istý trestný čin, ako je uvedená v článku 4 protokolu č. 7 EDĽP. Zo znenia článku 4 je jasné, že zamýšľaným účinkom zásady je výlučne zabrániť súdom ktoréhokoľvek daného štátu, aby stíhali alebo potrestali dotknutú osobu za trestný čin, za ktorý už bola v tom istom štáte oslobodená alebo odsúdená. Na druhej strane zásada ne bis in idem nebráni viacnásobnému trestnému stíhaniu alebo potrestaniu osoby v dvoch alebo viacerých rozličných štátoch za to isté správanie.(11)
33. Súd prvého stupňa tiež zdôraznil, že žalobcovia sa neodvolávali na žiadny dohovor, ani pravidlo medzinárodného práva verejného, ktoré by bránili orgánom alebo súdom rôznych štátov v stíhaní a usvedčení tej istej osoby na základe rovnakých skutkových okolností a konštatoval, že „taký zákaz by mohol dnes vzniknúť iba prostredníctvom veľmi tesnej medzinárodnej spolupráce vedúcej k prijatiu takých spoločných pravidiel, ako sú tie, ktoré sú obsiahnuté v uvedenom dohovore, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda. Žalobcovia nepoukázali na žiadnu záväznú dohodu medzi Spoločenstvom a tretími štátmi, ako napríklad Spojené štáty alebo Kanada, ktorá by takýto zákaz stanovovala“.(12)
34. Súd prvého stupňa uznal, že „článok 50 Charty základných práv Európskej únie uvádza, že nikto nemôže byť opätovne stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol právoplatne oslobodený alebo odsúdený v rámci únie v súlade so zákonom. Je však jasné, že úmyslom bolo to, aby sa uvedená charta uplatňovala iba v rámci územia únie a rozsah práva uvedeného v článku 50 je výslovne obmedzený na prípady, kedy bolo o prvom oslobodení alebo odsúdení rozhodnuté v rámci únie.“(13)
35. SGL sa tiež sťažoval, že Komisia nesprávne vyložila rozsudok vo veci Boehringer(14), v ktorom bolo konštatované, že Komisia je povinná započítať sankciu uloženú orgánmi tretieho štátu, ak je konanie, z ktorého žalobcu obviňuje Komisia, rovnaké, ako je konanie, z ktorého ho obviňujú uvedené orgány.
36. V spojitosti s tým Súd prvého stupňa pripomenul, že v uvedenom rozsudku Súdny dvor vyslovil (bod 3), že „je iba nevyhnutné rozhodnúť otázku, či môže mať aj Komisia povinnosť započítať pokutu uloženú orgánmi tretieho štátu proti inej pokute, ak je v predmetnej veci konanie žalobcu, ktoré mu vytýka Komisia, na jednej strane a konanie žalobcu, ktoré mu vytýkajú orgány [Spojených štátov] na strane druhej, totožné“ a poznamenal, že „z uvedenej pasáže je jasné, že Súdny dvor – ani zďaleka nerozhodujúc o otázke, či má Komisia započítať sankciu uloženú orgánmi tretieho štátu vtedy, keď sú skutkové okolnosti, z ktorých Komisia obviňuje podnik rovnaké, ako sú skutkové okolnosti, ktoré uvádzajú uvedené orgány – považoval totožnosť skutkových okolností uvádzaných Komisiou a orgánmi tretieho štátu za predbežnú podmienku uvedenej otázky“.(15)
37. Súd prvého stupňa potom poznamenal, že „práve vzhľadom na konkrétnu situáciu, ktorá vyplýva z tesnej vzájomnej závislosti vnútroštátnych trhov členských štátov a spoločného trhu a z osobitného systému pre rozdelenie právomocí medzi Spoločenstvom a členskými štátmi v súvislosti s kartelmi na tom istom území, menovite spoločnom trhu, Súdny dvor, uznajúc možnosť dvojitého konania a zohľadniac možnosť z neho vyplývajúcich dvojitých sankcií konštatoval, že je nevyhnutné, aby bolo v súlade s požiadavkou prirodzenej spravodlivosti zohľadnené prvé rozhodnutie ukladajúce sankciu… okolnosti tejto veci sú však zjavne odlišné. Vzhľadom na to, že žalobcovia nepoukazujú na žiadne výslovné ustanovenie dohovoru požadujúce od Komisie, aby pri určovaní sumy pokuty zohľadnila sankcie už uložené tomu istému podniku v súvislosti s tým istým správaním orgánmi alebo súdmi tretieho štátu, ako napríklad Spojené štáty alebo Kanada, nemôžu platne vytýkať, že v tejto veci si Komisia nesplnila akúkoľvek takú údajnú povinnosť.“(16)
38. V každom prípade Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že „ak by sa aj malo a contrario z rozsudku vo veci Boehringer vyvodiť, že Komisia je v skutočnosti povinná započítať akúkoľvek sankciu uloženú orgánmi tretieho štátu vtedy, keď sú skutkové okolnosti, z ktorých je predmetný podnik obviňovaný Komisiou rovnaké, ako sú tie, z ktorých ho obviňujú prvé uvedené orgány, treba zdôrazniť, že bez ohľadu na to, že rozsudok vynesený proti SGL v Spojených štátoch uvádza, že účelom kartelu výrobcov grafitových elektród bolo obmedziť výrobu a zvýšiť ceny uvedených výrobkoch ‚v Spojených štátoch a inde‘, nebolo nijako preukázané, že by sa sankcia uložená v Spojených štátoch vzťahovala na uplatňovanie kartelu alebo jeho účinky inde ako v Spojených štátoch (pozri v uvedenom zmysle rozsudok vo veci Boehringer, bod 6) a konkrétne v EHP, čo je rozšírenie pôsobnosti, ktoré by navyše jasne zasahovalo do územnej pôsobnosti Komisie. Uvedená pripomienka sa rovnako uplatňuje na rozsudok vynesený v Kanade“.(17)
39. V tomto odvolaní sa SGL sťažuje, že Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku nekonštatoval, že Komisia porušila zásadu ne bis inidem (alebo, subsidiárne, všeobecnú požiadavku prirodzenej spravodlivosti) vzhľadom na skutočnosť, že nebola nijako zohľadnená sankcia, ktorá bola pred prijatím sporného rozhodnutia Komisie už SGL uložená v Spojených štátoch.
40. SGL tvrdí, že Komisia bola povinná započítať pokuty už uložené orgánmi tretích štátov za rovnaké porušenie. To vyplýva zo zásady ne bis in idem a v každom prípade zo zásady proporcionality. V uvedenom ohľade sa SGL sťažuje, že Súd prvého stupňa nesprávne vyložil rozsudok vo veci Boehringer. SGL tvrdí, že zásadu ne bis in idem možno vyjadriť dvoma spôsobmi, jedným doslovným a ďalším širším. Doslovný výklad – aspoň tak, ako je uplatniteľný v Spoločenstve – sa týka skutočného zákazu v tom zmysle, že druhé stíhanie a sankcie sú zakázané vtedy, keď bola za to isté porušenie uložená predošlá sankcia. Pri širšom výklade, ktorý je relevantný najmä v prípadoch, ktorými sa zaoberajú orgány tretích štátov, sa zásada ne bis in idem prekladá ako povinnosť započítať alebo zohľadniť sankcie uložené v zahraničí.
41. Ďalej SGL tvrdí, že tri podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby sa uplatnila zásada ne bis in idem (totožný páchateľ, totožné skutkové okolnosti a to isté právo, ktoré treba chrániť) sú splnené. Pokuty sú adresované SGL, ktorý je jedinou a samostatnou právnickou osobou; skutkové okolnosti sú totožné (globálny kartel) a právom chránené záujmy v Európe a Spojených štátoch sú totožné.
42. SGL namieta proti konštatovaniu Súdu prvého stupňa, že konania uskutočnené a sankcie uložené Komisiou na jednej strane a orgánmi Spojených štátov na druhej strane jasne nesledujú rovnaký cieľ. V uvedenom ohľade SGL poukazuje na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Italcementi(18). SGL tvrdí, že túto argumentáciu možno preniesť na tretie štáty. Podľa jeho názoru sa oba právne poriadky usilujú zabezpečiť slobodnú hospodársku súťaž. SGL namieta, že zásada územnej príslušnosti nie je relevantná pre otázku, či existuje „idem“, ale je relevantná iba pre právomoc Komisie stíhať porušenia. Zatiaľ čo niet pochýb o tom, že môžu existovať paralelné pravidlá uplatňovania právnych predpisov v oblasti hospodárskej súťaže, pokuty už uložené orgánmi tretích štátov by mali byť zohľadnené.
43. Dokonca ak sa aj ne bis in idem neuplatňuje v súvislosti s tretími štátmi, Komisia a Súd prvého stupňa mali zohľadniť už uložené pokuty. To vyplýva zo zásady proporcionality alebo z požiadavky založenej na prirodzenej spravodlivosti vyjadrenej v rozsudku vo veci Walt Wilhelm(19).
44. SGL tiež namieta, že na to, aby sa uplatnila zásada ne bis in idem sa nevyžaduje žiadna medzinárodná zmluva. V uvedenom ohľade poukazuje na niekoľko vnútroštátnych právnych poriadkov, v ktorých je zásada uznaná, kde preto neexistuje žiadna vzájomná medzinárodná zmluva.
45. Komisia súhlasí s konštatovaním Súdu prvého stupňa.
Posúdenie
46. Otázkou pravdepodobného porušenia zásady ne bis in idem sa nedávno zaoberal generálny advokát Tizzano vo svojich návrhoch vo veci Archer Daniels Midland(20). Uvedená vec sa tiež týkala situácie, v ktorej boli sankcie uložené tak Komisiou, ako aj orgánmi Spojených štátov a Kanady. Vo svojom rozsudku v uvedenej veci(21) Súd prvého stupňa dospel k rovnakému záveru ako v tejto veci, konkrétne, že zásada ne bis in idem sa neuplatňuje a že neexistujú žiadne dôvody, ktoré by od Komisie vyžadovali, aby započítala sankcie už uložené uvedenými orgánmi.
47. Vo svojich návrhoch generálny advokát Tizzano uviedol, že nemožno uznať, že by existovalo akékoľvek pravidlo medzinárodného práva verejného, ktoré by bránilo orgánom alebo súdom rozličných štátov v stíhaní a usvedčení osoby na základe tých istých skutkových okolností a že viacstranné nástroje, ktoré potvrdzujú zásadu ne bis in idem vo všeobecnosti obmedzujú svoju uplatniteľnosť na súdne rozhodnutia v rámci toho istého štátu. V spojitosti s tým poukázal na článok 14 ods. 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966, na článok 4 protokolu č. 7 k EDĽP a na judikatúru Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu a množstva národných ústavných súdov. Tiež poukázal na to, že dokonca aj v rámci takého integrovaného rámca, ako je to v prípade Spoločenstva bola zásada ne bis in idem uznaná iba preto, lebo je v uvedenom zmysle upravená pravidlami v dohodách ako sú, okrem iného, dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda.
48. Generálny advokát Tizzano ďalej uviedol, že ak by aj taká všeobecná právna zásada existovala (konkrétne, že osoba nemôže byť potrestaná niekoľkokrát v rôznych štátoch za ten istý trestný čin), museli by byť splnené tri podmienky, ako sú uvedené v judikatúre Súdneho dvora. Súhlasil so Súdom prvého stupňa, že jedna z týchto podmienok, jednota chráneného právneho záujmu, nebola splnená, pretože nemožno povedať, že protimonopolné právo Spojených štátov a právo hospodárskej súťaže Spoločenstva chránia ten istý právny záujem. Uviedol, a ja s tým súhlasím, že politika ukladania pokút Komisie sa usiluje chrániť slobodnú hospodársku súťaž na spoločnom trhu, čo je z hľadiska definície odlišné od právneho záujmu chráneného orgánmi tretích štátov.
49. S uvedenými konštatovaniami súhlasím. Neexistuje žiadne pravidlo zakazujúce Spoločenstvu ukladanie pokút vtedy, keď iný orgán už uložil pokuty za porušenie ustanovení o hospodárskej súťaži alebo zakazujúce uloženie zníženej pokuty. Po druhé, ne bis in idem sa zvyčajne uplatňuje iba v rámci jedného štátu. Po tretie, nemožno povedať, že by existovala dvojstranná zmluva medzi Spoločenstvom a Spojenými štátmi alebo Kanadou. Existujúce zmluvy o spolupráci vo vzťahu k otázkam hospodárskej súťaže(22) sa týmto aspektom nezaoberajú. Ale ak by aj zásada ne bis inidem mala byť uplatniteľná, tri vyššie zmienené podmienky musia byť splnené kumulatívne. Súhlasím s Komisiou a so Súdom prvého stupňa, že tretia podmienka, totožný právny záujem, splnená nie je. Kartel sa dopúšťa porušení v každej z jurisdikcií, v ktorých pôsobí. Teda skutočnosť, že kartel pôsobí v celosvetovom meradle, nič nemení na skutočnosti, že protimonopolné právo Spojených štátov a právo hospodárskej súťaže Spoločenstva sa predovšetkým zaoberajú účinkami kartelu na ich príslušných územiach. Preto, keďže tri podmienky nie sú splnené, nie je relevantný odkaz SGL na množstvo vnútroštátnych právnych poriadkov, v ktorých by bolo zahraničné rozhodnutie považované za porovnateľné s domácim rozsudkom.
50. Čo sa týka prirodzenej všeobecnej požiadavky na prirodzenú spravodlivosť, rád by som poukázal na to, že podľa môjho názoru nie sú rozsudky vo veciach Walt Wilhelm alebo Boehringer bez ďalšieho prenositeľné na situácie, v ktorých ide o tretie štáty. Okrem skutočnosti, že v pravom zmysle slova rozsudok vo veci Walt Wilhelm sa nezaoberá otázkou ne bis in idem – a nezaoberá sa ňou ani rozsudok vo veci Boehringer – osobitosťou uvedenej veci, aj vzhľadom na skutočnosť, že orgány sa na ňu pozerali z odlišného uhla, bolo to, že k porušeniu došlo na území Spoločenstva. Existoval teda platný dôvod pre zohľadnenie územného presahu, a teda na požiadavku, aby druhý orgán hospodárskej súťaže zohľadnil prvú pokutu keď následne ukladal akúkoľvek ďalšiu peňažnú sankciu.(23) Taký dôvod neexistuje vo vzťahu k tretím štátom, pretože z územného hľadiska sú odlišné. Skutočnosť, že Komisia nemá žiadnu povinnosť zohľadniť skoršie pokuty uložené v treťom štáte, neznamená, že na základe svojho oprávnenia voľnej úvahy to nemôže urobiť; avšak za predpokladu, že neexistuje vzájomnosť, nemožno povedať, že Komisia je povinná takú pokutu započítať.
51. Ako záverečnú poznámku by som rád podčiarkol, že právne poriadky sa líšia a že z uvedených rozdielnych právnych poriadkov vyplývajú právne parametre pre trhové správanie s rozdielnym obsahom a rozsahom; teda porušenie má nielen rozličné alebo rozchádzajúce sa dôsledky v rozdielnych právnych poriadkoch, ale dokonca aj v tom istom právnom poriadku musia byť dôsledky posudzované podľa ich dopadu v uvedenom právnom poriadku.
52. Zo stanoviska presadzovaného SGL by vyplývalo, že koncept územnej príslušnosti, ktorý je vlastný hospodárskemu právu verejnému, by stratil svoj význam. Znamenalo by to, že predpisy upravujúce podmienky trhového správania podnikov by boli na celom svete totožné, čo zo zjavných dôvodov nie je pravda.
B – Druhý odvolací dôvod
53. Svojím druhým odvolacím dôvodom, ktorý sa týka konštatovaní Súdu prvého stupňa o stanovení základných čiastok pokuty, SGL tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho posúdenia tým, že neznížil základnú čiastku vo vzťahu k SGL, hoci k tomu malo dôjsť, pokiaľ by boli definitívne kritériá výpočtu stanovené Súdom prvého stupňa uplatnené nediskriminačne.
54. V uvedenom ohľade poukazuje SGL na reklasifikáciu iných členov kartelu, ktorej výsledkom boli nižšia základná čiastka pokuty. Predovšetkým SGL spochybňuje, či je prípustný výpočet priemerného obratu a trhových podielov v rámci tej istej kategórie, pretože podľa jeho názoru by mala byť váha dopadu každého podniku na trh hodnotená podľa jednotlivých podnikov a nie na konsolidovanom základe. Po druhé, SGL tvrdí, že rozdiel medzi jeho trhovým podielom a trhovým podielom UCAR je príliš podstatný na to, aby opodstatnil zaradenie SGL do tej istej kategórie ako UCAR. Maximálny rozdiel v trhových podieloch, ktorý mohol byť zistený, je väčší ako percentuálne úpravy použité Komisiou v rozhodnutí. Preto by mala byť východisková suma upravená. Po tretie, reklasifikácia niektorých iných členov by sa uskutočnila za okolností, kedy bol rozdiel v trhových podieloch menší.
Posúdenie
55. Predovšetkým treba mať na pamäti, že Komisia má rozsiahlu mieru voľnej úvahy pri stanovovaní sumy pokuty a že nemá žiadnu povinnosť uplatňovať na uvedený účel presný matematický vzorec. Napriek tomu je úlohou súdov Spoločenstva uistiť sa, že Komisia neprekročila svoju mieru voľnej úvahy. Napokon aj z ustálenej judikatúry vyplýva, že Súdnemu dvoru neprináleží pri rozhodovaní o otázkach práva v rámci odvolania nahrádzať svojím posúdením, z dôvodov spravodlivosti, posúdenie Súdu prvého stupňa, ktorý rozhoduje o výške pokút udelených podnikom za porušenie práva Spoločenstva v rámci plnej rozhodovacej právomoci.(24)
56. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa vyslovil, že rozdelenie do určitých kategórií je ako také povolené. Tiež vyslovil, že vtedy, keď sú podniky rozdelené do kategórií na účely stanovenia východiskových súm, prahy pre každú z takto označených kategórií musia byť koherentné a objektívne odôvodnené. Súd prvého stupňa potom preskúmal, či boli prahy oddeľujúce tri kategórie určené spôsobom, ktorý bol koherentný a objektívne odôvodnený.
57. Ako vysvetlil Súd prvého stupňa a ako je to jasné z rozhodnutia Komisie, pri zaradení do troch kategórií a pri stanovovaní rôznych základných čiastok sa Komisia oprela o jediné kritérium, konkrétne skutočný obrat a trhové podiely, ktoré dosiahli členovia kartelu prostredníctvom predajov príslušného výrobku na svetovom trhu. Použila údaje o obrate za rok 1998 a zmeny v trhovom podiele medzi rokmi 1992 a 1998. Použila metódu výpočtu založenú na násobkoch určitých percent trhových podielov, pričom tieto percentá zodpovedali pevnej čiastke v eurách. Východisková suma sa teda zvyšovala v „krokoch“. Výsledkom bolo to, že SGL bola vzhľadom na jeho trhové podiely stanovená východisková suma 40 miliónov eur, rovnako ako spoločnosti UCAR. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že výber východiskových súm predstavujúci kroky, ktoré vyústili do základnej čiastky 40 miliónov eur pre podniky v prvej kategórii, nebol svojvoľný a neprekračoval hranice voľnej úvahy, ktorú má Komisia v tomto ohľade. Súd prvého stupňa ďalej schválil skutočnosť, že Komisia zaradila SGL a UCAR do tej istej kategórie vzhľadom na ich relevantný obrat a ich príslušné trhové podiely.
58. SGL nespochybňuje východiskovú sumu prvej kategórie ale de facto skutočnosť, že bol zaradený do prvej kategórie. Tvrdí, že Súd prvého stupňa sa odklonil od ním samým zavedenej metódy, čo predstavuje buď porušenie pravidla nediskriminácie alebo nesprávne posúdenie.
59. Uvedený názor nezdieľam. Predovšetkým, Súd prvého stupňa nenahradil svojou vlastnou metódou metódu Komisie. Všetko, čo Súd prvého stupňa urobil, bolo to, že sa uistil o tom, či Komisia svoju metódu uplatnila riadne a koherentne. Ako je uvedené vyššie, schválil metódu, ktorou sú členovia kartelu zaradení do niekoľkých kategórií, čoho výsledkom je rovnaká sadzba ako východisková suma pre všetky podniky v každej konkrétnej kategórii. Overil a schválil prahy medzi kategóriami. Tiež preskúmal, či sa zloženie v rámci kategórie javilo ako dostatočne koherentné z hľadiska odlišností vo veľkosti a v porovnaní s nasledujúcou kategóriou. Tým ostal v rámci všeobecnej logiky systému použitého Komisiou na členov kartelu.
60. Čo sa týka prvej kategórie, Súd prvého stupňa vzhľadom na pomery veľkosti schválil zaradenie SGL a UCAR do tej istej kategórie Komisiou. Súd prvého stupňa iba opätovne klasifikoval určitých členov zaradených do druhej kategórie, pretože pomery veľkosti sa príliš líšili v porovnaní s ostatnými členmi v uvedenej kategórii. V dôsledku toho boli uvedení členovia zaradení do tretej kategórie. Takto musela byť pôvodná tretia kategória ďalej rozdelená a vytvorená štvrtá kategória tak, aby sa zachovala rovnováha v metóde použitej Komisiou. To však neovplyvňuje SGL.
61. V skutočnosti sa však SGL usiluje spochybniť systém kategorizácie, pretože podľa jeho tvrdenia by sa mal každý rozdiel v trhovom podiele alebo obrate premietnuť do osobitnej „kategórie“ pre každý podnik zúčastňujúci sa kartelu, a teda do osobitnej východiskovej sumy. To by však podkopalo použitie systému kategórií, z ktorého vyplýva použitie určitých rozsahov. Ako správne uviedol Súd prvého stupňa, nie je nič nesprávne na rozdeľovaní členov kartelu do kategórií pri určovaní závažnosti porušení, hoci taký prístup nezohľadňuje rozdiely vo veľkosti medzi podnikmi v tej istej kategórii, pokiaľ je metóda použitá pre zostavenie kategórií v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania, a teda požiadavkou, aby boli prahy pre každú z označených kategórií koherentné a objektívne odôvodnené.
62. Druhý odvolací dôvod treba zamietnuť.
C – Tretí odvolací dôvod
63. SGL namieta, že osobitné 25 % zvýšenie základnej čiastky pokuty, čo sa rovná 15,5 milióna eur, kvôli upozorneniu ostatných členov kartelu pred začatím kontroly Komisie je nezákonné. Potvrdením konštatovania Komisie Súd prvého stupňa porušil zásadu nullapoena sine lege, zásadu in dubio pro reo a zásadu rovnosti zaobchádzania.
64. Uvedené dôvody sa týkajú bodov 312 až 317 a 436 až 438 napadnutého rozsudku. Vo svojom rozhodnutí Komisia zvýšila základnú čiastku o 25 %, pretože zastávala názor, že pokusy SGL brániť konaniu Komisie upozornením ostatných spoločností na blížiace sa prešetrovania predstavovali podstatnú priťažujúcu okolnosť.
65. Na Súde prvého stupňa SGL tvrdil, že upozornenia nemohli byť sankcionované zvýšením pokuty, pretože nepredstavovali porušenie zákona. Ďalej zdôraznil, že upozornenia boli založené na informáciách, ktoré prezradil úradník Komisie. Navyše UCAR, ktorý po upozorneniach skontroloval svoje spisy a zničil alebo odstránil inkriminujúce dokumenty, nebol Komisiou za uvedené správanie potrestaný.
66. Súd prvého stupňa konštatoval, že „skutočnosť, že SGL upozornil ostatné podniky na blížiace sa vyšetrovania, možno správne považovať za priťažujúcu okolnosť (pozri v uvedenom zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Sarrió/Komisia, T‑334/94, Zb. s. II‑1439, bod 320). Na rozdiel od tvrdenia SGL, uvedené správanie nepredstavuje osobitné a samostatné porušenie, ktoré nie je nijako upravené v Zmluve alebo v nariadení č. 17, ale správanie, ktoré zvýšilo závažnosť pôvodného porušenia. Upozornením ostatných členov kartelu sa SGL usiloval zatajiť existenciu kartelu a zachovať ho v činnosti, čo sa mu do marca 1998 darilo.“(25)
67. V tomto kontexte tiež bolo uvedené, že odkaz SGL na článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 17 nie je relevantný, keďže toto ustanovenie sa týka obštrukcií ako samostatných porušení nezávislých od existencie kartelu, zatiaľ čo cieľom upozornení SGL bolo zabezpečenie ďalšieho trvania kartelu, o ktorom je isté, že predstavoval zjavné a nesporné porušenie súťažného práva Spoločenstva.(26)
68. Čo sa týka spoliehania sa SGL na zásadu rovnosti zaobchádzania v porovnaní s UCAR, ktorého zničenie dokumentov nebolo zohľadnené ako priťažujúca okolnosť, Súd prvého stupňa vyslovil, že to nemohlo zmeniť charakterizáciu upozornení ako priťažujúcej okolnosti. Podľa Súdu prvého stupňa: „Keďže boli oznámené iným podnikom, upozornenia prekračovali čisto vnútornú sféru SGL a usilovali sa zmariť celé vyšetrovanie Komisie, aby sa zabezpečilo pokračovanie kartelu, zatiaľ čo UCAR zničil svoje dokumenty, aby zabránil odhaleniu jeho zapojenia sa do kartelu. To sú dva úplne odlišné typy správania a z uvedeného dôvodu nemožno Komisiu kritizovať za to, že posudzovala podobné situácie odlišne.“
69. Ako je uvedené vyššie, na podporu svojho tvrdenia, že táto časť napadnutého rozsudku by mala byť zrušená, sa SGL opiera o tri právne dôvody.
70. V súvislosti s údajným porušením zásady nulla poena sinelege SGL poukazuje na článok 7 EDĽP a článok 49 ods. 1 Charty základných práv. Poukazuje tiež na judikatúru Súdneho dvora, v ktorej je ustálené, že sankciu, dokonca aj netrestnej povahy, nemožno uložiť, pokiaľ nespočíva na jasnom a jednoznačnom právnom základe. SGL tvrdí, že zvýšenie základnej čiastky za upozornenie ostatných členov kartelu je v rozpore s touto zásadou, pretože uvedené upozornenie neporušuje žiaden zákaz. Nie je ani prvkom článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 17 a ani ho nemožno považovať za prvok zákazu uvedeného v článkoch 81 ES a 82 ES a článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Odvolateľ namieta, že nariadenie č. 17 a nové nariadenie č. 1/2003 upravujú sankcie iba v prípade obštrukcií počas vyšetrovania na mieste. Pokiaľ neexistuje žiaden príkaz na kontrolu, neexistuje žiadne pravidlo zakazujúce zničenie dokumentov. Neexistuje vôbec žiadne pravidlo, ktoré by zakazovalo varovanie ostatných členov kartelu. Teda Komisia a Súd prvého stupňa nemôžu uvedenú právnu situáciu obísť zvýšením pokuty, nesprávne klasifikujúc toto správanie ako priťažujúcu okolnosť.
71. SGL tvrdí, že Súd prvého stupňa tiež porušil zásadu in dubio pro reo, pretože svoje hodnotenie založil na domnienkach. V uvedenom ohľade poukazuje na to, že rozsudok vo veci Sarrió nie je uplatniteľný na túto vec, pretože zatajenie nie je prvkom kartelových dohôd medzi členmi kartelu. Po druhé, domnienky Súdu prvého stupňa, konkrétne, že SGL varoval ostatných členov kartelu v snahe zatajiť existenciu kartelu a zabezpečiť jeho ďalšie pôsobenie a darilo sa mu to do marca 1998, neboli preukázané a nie sú ani pravdepodobné.
72. Napokon SGL tvrdí, že zvýšenie pokuty za upozornenie ostatných členov kartelu, v porovnaní so skutočnosťou, že spoločnosti UCAR nebola uložená pokuta za zničenie dokumentov, predstavuje diskrimináciu.
73. Podľa tvrdení Komisie je prvý a tretí právny dôvod neprípustný. V každom prípade by mali byť tri právne dôvody zamietnuté. Čo sa týka údajnej neexistencie právneho základu, Komisia tvrdí, že SGL zabúda na to, že Komisia neuložila pokutu konkrétne za upozornenie ostatných členov kartelu, ale že považovala uvedené správanie za priťažujúcu okolnosť na účely výpočtu pokuty. Čo sa týka údajného diskriminujúceho zaobchádzania, Komisia poukazuje na to, že upozorňovanie ostatných členov kartelu nie je porovnateľné so zničením dokumentov. V uvedenom ohľade Komisia tvrdí, že SGL sa neobmedzil na zatajenie alebo zničenie svojich vlastných dokumentov alebo na vyhnutie sa vypracúvaniu kompromitujúcich dokumentov, ale pomáhal tiež mariť vyšetrovanie ostatných podnikov. Napokon Komisia tvrdí, že dôvod týkajúci sa údajných domnienok Súdu prvého stupňa nie je presvedčivý.
Posúdenie
74. Pri odvolaní je úlohou Súdneho dvora uistiť sa, že Súd prvého stupňa sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, nesprávneho odôvodnenia a že ani neskreslil dôkazy.
75. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa vyslovil, že zvýšenie pokuty za upozornenie ostatných podnikov sa nezdá byť neprimerané alebo diskriminujúce, a potvrdil hodnotenie obštrukčného správania SGL zo strany Komisie.
76. Otázka, na ktorú treba odpovedať, je, či SGL má pravdu, keď tvrdí, že neexistuje žiaden právny základ pre sankcionovanie obštrukcií, okrem prípadu kontroly zo strany Komisie nariadenej rozhodnutím v súlade s článkom 14 ods. 3 nariadenia č. 17.
77. Podľa môjho názoru mal Súd prvého stupňa pravdu, keď vyslovil, že predmetné správanie nebolo osobitným a samostatným porušením ale správaním, ktoré zvýšilo závažnosť pôvodného porušenia. Skutočnosť, že článok 15 ods. 1 odkazuje na určité obštrukcie v konkrétnom kontexte, ktoré predstavujú samostatné porušenia, neznamená, že správanie mimo uvedeného kontextu nemôže prispieť k závažnosti porušenia článku 81 ES alebo článku 82 ES.
78. Vskutku, s ohľadom na neskôr uvedené správania treba právny základ zvýšenia pokuty hľadať v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.(27) Teda SGL nemá pravdu, pokiaľ ide o údajnú neexistenciu právneho základu. Nedochádza k žiadnemu porušeniu zásady nulla poena sine lege.
79. V tomto kontexte pripomínam ustálenú judikatúru, podľa ktorej je suma pokuty stanovovaná podľa závažnosti (pôvodného) porušenia, závažnosť porušenia má byť určená s odkazom na množstvo faktorov, Komisia má právomoc voľnej úvahy pri stanovovaní (prvkov) pokút a môže tiež kedykoľvek upraviť úroveň pokút, aby zabezpečila súlad s pravidlami hospodárskej súťaže. Zohľadnenie priťažujúcich okolností pri určovaní pokuty je v súlade s úlohou Komisie zabezpečovať dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže. V tomto kontexte tiež poukazujem na zoznam príkladov priťažujúcich okolností uvedených v bode 2 usmernení.
80. Ako možno vidieť z poslednej zarážky, zoznam priťažujúcich okolností odôvodňujúcich zvýšenie pokuty nie je vyčerpávajúci; to ale nie je ani nevyhnutné. Odpoveď na otázku, či existuje priťažujúca okolnosť odôvodňujúca zvýšenie pokuty, bude závisieť od každého konkrétneho prípadu. Je celkom zjavné, že priťažujúca okolnosť opodstatňujúca zvýšenie pokuty musí [byť prvkom porušenia alebo] dostatočne súvisieť s porušením. Teda napríklad v prípade recidívy musí byť jasné, že dotknutý podnik už spáchal porušenie toho istého druhu. Ak je to tak, jeho zapojenie sa do podobného porušenia po druhý raz zvyšuje závažnosť predmetného porušenia. To isté platí o zisku nadobudnutom ako výsledok porušenia. Uvedený zisk predstavuje jeden z faktorov, ktorý treba posudzovať pri hodnotení závažnosti porušenia. Keď je objektívne možné odhadnúť sumy dosiahnutých nezákonných ziskov, premietnu sa do zvýšenia pokuty. To isté možno povedať, čo sa týka obštrukčných reakcií alebo upozornení ostatným členom kartelu, ktoré majú obštrukčný účinok.
81. Člen kartelu, ktorý je akýmkoľvek spôsobom informovaný o možnom blížiacom sa vyšetrovaní, môže reagovať rôznymi spôsobmi: 1. môže upozorniť ostatných členov a navrhnúť ukončenie kartelu, 2. môže upozorniť ostatných členov a navrhnúť pokračovanie kartelu, z čoho potom tiež vyplýva prijatie opatrení určených na zatajenie kartelu, ako je napríklad zničenie inkriminujúcich dokumentov, a 3. namiesto upozorňovania ostatných členov sa môže rozhodnúť využiť politiku zhovievavosti Komisie a spolupracovať s Komisiou.
82. Nemožno teda povedať, že upozornenie ostatných členov kartelu na blížiace sa vyšetrovanie nevyhnutne zvyšuje závažnosť porušenia; avšak podľa môjho názoru boli v tejto veci Komisia a Súd prvého stupňa oprávnené konštatovať, že tomu tak bolo. Vo svojej skoršej judikatúre Súd prvého stupňa potvrdil konštatovania Komisie, že skutočnosť, že podniky si nielen boli vedomé nezákonnosti svojho správania, ale podnikli aj kroky na jeho zatajenie, zvyšovala závažnosť porušenia. Upozornenia vydané v tejto veci sú v súlade s tým. V tejto veci boli upozornenia na blížiace sa vyšetrovanie vydané spoločnosťou SGL, dôležitým európskym členom kartelu, ostatným (európskym) členom kartelu. Je tiež preukázané, že uvedené upozornenia mali dopad na vyšetrovanie uvedeného kartelu Komisiou, pretože v čase, kedy Komisia uskutočnila prekvapujúce kontrolné návštevy v priestoroch podnikov zapojených do kartelu, bolo množstvo dôkazov stratených. Pre Komisiu predstavovali uvedené skutočnosti objektívne dôvody na zhodnotenie upozornení ako priťažujúcej okolnosti, ktorá opodstatňovala zvýšenie pokuty. Podľa môjho názoru tvrdeniu SGL, že jediným cieľom upozornenia ostatných členov kartelu bolo urobiť na nich dojem, chýba presvedčivosť. Účinok upozornení jasne ukazuje iným smerom. Súd prvého stupňa bol teda bez porušenia zásady in dubio pro reo oprávnený dospieť k záveru, že cieľom upozornení bolo zatajenie kartelu a zabezpečenie jeho pokračovania a že sa to členom kartelu až do istého okamihu darilo. Len na okraj, ako som poznamenal v predchádzajúcom bode, SGL sa tiež mohol rozhodnúť, po tom, čo sa dozvedel o možnom blížiacom sa vyšetrovaní, spolupracovať s Komisiou v kontexte oznámenia o spolupráci, v prípade ktorého by mohol využiť oveľa väčšie zníženie. Jeho rozhodnutie spolupracovať bolo prijaté v oveľa neskoršej fáze. Tiež sa až v neskoršej fáze rozhodol kartel ukončiť.
83. Dôvod uvádzajúci diskrimináciu musí byť tiež zamietnutý. Je dôležité rozlišovať, ako to urobil Súd prvého stupňa, medzi vonkajšími a vnútornými účinkami správania. Vskutku neexistuje žiadna všeobecná povinnosť uchovávať inkriminujúce dokumenty v spise. Teda, aby zabránil odhaleniu zapojenia do kartelu, môže sa dotknutý podnik ako vnútornú vec rozhodnúť také dokumenty zničiť (ak nie je, ako to bolo vo veci Sarrió, systematické zatajovanie súčasťou plánu). Uvedené správanie nemôže byť ako také považované za priťažujúcu okolnosť. Upozornenia ostatných členov kartelu však vyvolávajú účinky, ktoré presahujú čisto vnútornú sféru. Ich cieľom je zmariť celé vyšetrovanie Komisie. Preto Súd prvého stupňa správne vyslovil, že toto sú úplne odlišné druhy správania, a teda že Komisia nemôže byť kritizovaná za to, že posudzovala obdobné situácie odlišne.
D – Štvrtý odvolací dôvod
84. Týmto odvolacím dôvodom SGL tvrdí, 1. že Súd prvého stupňa v bodoch 366 až 368 napadnutého rozsudku nezohľadnil, že (predbežná úroveň pokuty) pokuta stanovená Komisiou prekračuje hornú hranicu pokuty uvedenú v článku 15 ods. 2 nariadenia; 2. že toto predstavuje porušenie zásady nulla poena sine lege, a 3. zásady rovnosti zaobchádzania; a, okrem toho, že v uvedenom ohľade 4. je odôvodnenie nedostatočné.
85. SGL namieta, že Súd prvého stupňa nezohľadnil to, že časť obratu v roku 2000 mala byť pripísaná inej spoločnosti, ktorú SGL nadobudol začiatkom roku 2000, a preto po tom, čo došlo k ukončeniu porušovania (v marci 1998). V uvedenom ohľade poukazuje SGL na rozsudok vo veci Cement(28). SGL tiež poukazuje na svoju sťažnosť týkajúcu sa dĺžky správneho konania, pričom z toho vyplývajúce omeškanie nepriaznivo ovplyvnilo jeho finančné záujmy. Preto mala Komisia vziať do úvahy údaje obratu z roku 1999.
86. Ďalej, napriek rozsiahlym žalobným dôvodom predloženým Súdu prvého stupňa ponechal uvedený súd otvorenou otázku, či mala Komisia odkazovať na údaje o obrate za rok 1999 (980 miliónov eur) alebo za rok 2000 (1,08 alebo 1,26 miliardy eur). Tým, že odpovedal, že záleží len na tom, že nakoniec uložená pokuta nepresahuje 10 % celosvetového obratu, teda po zohľadnení akýchkoľvek priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností a po uplatnení akéhokoľvek zníženia za zhovievavosť, a že predkladané tvrdenia týkajúce sa prehnane dlhého správneho konania a rozsudok vo veci Cement neboli relevantné,(29) Súd prvého stupňa prehliadol skutočnosť, že Komisia uplatnila 10 % strop obratu v predchádzajúcom obchodnom roku na UCAR pred tým, ako uplatnila oznámenie o spolupráci. Teda Súd prvého stupňa v bode 353 napadnutého rozsudku mylne zastával názor, že SGL nebol v tej istej situácii ako UCAR. SGL tvrdí, že domnienka Súdu prvého stupňa je nesprávna. Celkový obrat SGL za rok 1999, rovnako ako aj jeho obrat v roku 2000, znížený o obrat pripísaný spoločnosti Keramchemie, bol taký, že 10 % strop bol prekročený pred uplatnením oznámenia o spolupráci. Teda Súd prvého stupňa nebol oprávnený ponechať otázku relevantného roku pre výpočet obratu otvorenú.
87. Po druhé, SGL namieta proti konštatovaniam Súdu prvého stupňa v bode 368 napadnutého rozsudku, kde Súd prvého stupňa uviedol, že žiadne ustanovenie práva Spoločenstva neobsahuje správne sankcie, či už minimálne alebo maximálne, za rozličné kategórie porušení a že Komisia preto môže v zásade slobodne určiť sumu pokút podľa závažnosti a doby trvania porušení, za predpokladu, že konečná suma pokuty neprevyšuje 10 % hranicu, na ktorú odkazuje článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17. V uvedenom ohľade SGL tvrdí, s odkazom na článok 7 EDĽP a článok 49 ods. 1 Charty základných práv, že 10 % strop, ktorý predstavuje pevnú maximálnu sankciu, nesmie byť prekročený za žiadnych okolností a že sa uplatňuje taktiež na predbežné výpočty pokuty.
88. Po tretie, SGL tiež namieta porušenie rovnosti zaobchádzania, pretože Komisia znížila sumu prevyšujúcu 10 % hranicu obratu pred tým, ako uplatnila oznámenie o spolupráci vo veci UCAR. V uvedenom ohľade SGL poukazuje na okolnosť, tiež uvedenú Súdom prvého stupňa v bode 232 napadnutého rozsudku, že Komisia musí uplatňovať svoju vlastnú metódu spôsobom, ktorý je správny, koherentný a najmä nediskriminačný. Teda Komisia nemala pravdu, keď uviedla, že len v prípade UCAR prekročila základná čiastka určená pred uplatnením oznámenia o spolupráci maximálnu dovolenú hranicu.
89. Napokon SGL tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že poprel existenciu porušenia povinnosti odôvodnenia. Na rozdiel od názoru vyjadreného Súdom prvého stupňa SGL tvrdí, že Komisia mala v rozhodnutí uviesť dôvody, prečo uplatnila na UCAR zníženie pred použitím politiky zhovievavosti a neurobila tak v prípade SGL. Tvrdí, že prístup Komisie znevýhodnil SGL, pretože jeho situácia bola obdobná. Preto Komisia porušila článok 253 ES.
90. Komisia poznamenáva, že Súd prvého stupňa už správne zamietol tieto tvrdenia v bodoch 366 až 368 napadnutého rozsudku. Tvrdí, že ani pokuta uložená Komisiou, ani znížená pokuta uložená Súdom prvého stupňa neprevyšuje 10 % prah článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.
Posúdenie
91. Čo sa týka údajného nesprávneho výkladu zo strany Súdu prvého stupňa, poznamenal by som toto. Prístup Komisie k určovaniu pokút bol už vysvetlený. Ako Súd prvého stupňa správne uviedol, rozdelenie do troch skupín bolo založené na údajoch o obrate za rok 1998, rok, v ktorý bolo porušovanie ukončené a na trhových podieloch v predchádzajúcich rokoch. Preto nemožno povedať, že Súd prvého stupňa sa touto otázkou nezaoberal. Ďalej, ako na to tiež poukázala Komisia, existuje rozdiel medzi výpočtom pokuty na jednej strane a zabezpečením toho, pri dokončení výpočtu, aby pokuty neprevyšovali 10 % strop uvedený v nariadení č. 17, na strane druhej. Referenčný rok pre uvedený výpočet nemusí byť ten istý. Ako už bolo vysvetlené, výpočet pokuty je založený na údajoch za rok 1998. Aby zistila, či bol horný strop dosiahnutý, Komisia vzala do úvahy údaje o obrate za rok 2000, ktoré boli správnym východiskovým bodom podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Teda nie je tu ani žiaden nesúlad s rozsudkom vo veci Cement.
92. Súd prvého stupňa zamietol tvrdenie, že konanie bolo prehnane dlhé. SGL neuvádza nijaké presvedčivé nové tvrdenie o tom, ako sa mal Súd prvého stupňa v uvedenom ohľade dopustiť nesprávneho posúdenia.
93. Čo sa týka tvrdení o porušení zásady nullapoena sine lege, poukazujem na nedávny rozsudok v odvolacom konaní vo veci Tepelnoizolačné vedenia.(30) Uvedený rozsudok jasne uvádza, že článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 nezakazuje Komisii, aby na účely ňou uskutočňovaného výpočtu odkazovala na dočasnú sumu prevyšujúcu uvedenú hranicu a nebráni ani uplatneniu dočasných výpočtov, ktoré zohľadňujú závažnosť a dobu trvania porušenia, na sumu nad uvedenou hranicou.(31) Teda je to len suma, ktorá je v konečnom dôsledku uložená podniku, ktorá nemôže prekročiť 10 % hranicu.
94. Nedošlo ani k žiadnemu porušeniu pravidla nediskriminácie. Súd prvého stupňa jednoducho konštatoval, že na základe údajov o obrate SGL a údajov o obrate UCAR nebola situácia SGL podobná.
95. Skutočnosť, že Komisia v rozhodnutí samotnom nevysvetlila, že znížila sumu pokuty pre UCAR pred uplatnením oznámenia o spolupráci, neovplyvňuje SGL.
E – Piaty odvolací dôvod
96. Týmto odvolacím dôvodom SGL kritizuje skutočnosť, že nebola venovaná dostatočná pozornosť významu určitých dokumentov, ku ktorým mu nebol poskytnutý prístup. Navyše k svojim tvrdeniam v konaní na prvom stupni SGL namieta, že nové inkriminujúce dokumenty, ktorých si nebol vedomý a ku ktorým nemal predtým príležitosť sa vyjadriť, boli dokonca prvýkrát použité v rozhodnutí Súdu prvého stupňa.
97. SGL tvrdí, že konštatovania Súdu prvého stupňa sú vnútorne rozporné. Po prvé, Súd prvého stupňa konštatoval, že dokumenty týkajúce sa spolupráce podnikov neboli súčasťou interného spisu, ale nachádzali sa vo vyšetrovacom spise Komisie, ku ktorému mali podniky prístup.(32) Následne sa však ukázalo, že interný spis obsahoval informácie poskytnuté spoločnosťou UCAR a vzťahujúce sa na spoluprácu podnikov, ktoré mali dôkaznú hodnotu alebo ktoré v každom prípade Súd prvého stupňa použil ako dôkazy, a ktoré mohli byť užitočné pri obrane SGL.(33)
98. Až počas konania pred Súdom prvého stupňa si začal SGL byť vedomý toho, že UCAR informoval Komisiu o tom, že Európsky úrad pre boj proti podvodom zasiahol v súvislosti s úradníkom, ktorý bol údajne zodpovedný za prezradenie informácií a že v Taliansku sa proti dotknutému úradníkovi začalo trestné stíhanie.(34) SGL predpokladá, že uvedená informácia tiež tvorila súčasť interného spisu Komisie a predstavuje prvky, ktoré by boli na jeho obranu dôležité.
99. Uvedené dokumenty podľa SGL tiež nemôžu byť klasifikované ako interné, a teda neprístupné dokumenty. To vyplýva z Oznámenia Komisie o interných pravidlách spracovania žiadostí o prístup k spisu(35). SGL tiež z uvedeného oznámenia a judikatúry(36) vyvodzuje, že listinné dôkazy musia byť v primeranom čase sprístupnené. Teda, na rozdiel od názoru vyjadreného Súdom prvého stupňa,(37) nebolo nevyhnutné požadovať zoznam dokumentov obsahujúcich tajné alebo dôverné záležitosti alebo ich zhrnutie obsahujúce informácie, ktoré nie sú dôverné. Teda Komisia mala označiť neprístupné dokumenty.
100. Z toho istého dôvodu obsahuje podľa tvrdenia SGL správa úradníka povereného vypočutím nesprávne posúdenia. Podľa vyššie uvedeného oznámenia, čo sa týka prístupu k spisu, podlieha klasifikácia interných spisov (neprístupných) kontrole úradníka povereného vypočutím, ktorý v prípade nevyhnutnosti osvedčí, že v nich obsiahnuté dokumenty sú „internými dokumentmi“.(38) Správa nijako nezmieňuje výhrady vznesené SGL. Teda Súd prvého stupňa nesprávne konštatoval, že úradník poverený vypočutím má oznámiť Kolégiu členov Komisie iba výhrady významné pre posúdenie zákonnosti vedenia správneho konania. Podľa tvrdenia SGL by bola záverečná správa nadbytočná, ak by mala obsahovať iba opodstatnené výhrady.
Posúdenie
101. Čo sa týka tvrdenia SGL, že jeho list Komisii obsahuje, okrem požiadavky na prístup k interným dokumentom Komisie, požiadavku na zoznam dokumentov obsahujúcich tajné alebo dôverné záležitosti alebo ich zhrnutie obsahujúce informácie, ktoré nie sú dôverné, jeho tvrdenie musí byť zamietnuté. Odvolateľ nespochybňuje právnu otázku, ale skutkové zistenia. V uvedenom ohľade Súd prvého stupňa preukázal, že požiadavka SGL sa nevzťahovala na zoznam alebo na zhrnutie neobsahujúce dôverné informácie.
102. Čo sa týka námietky SGL, že záverečná správa úradníka povereného vypočutím obsahovala nesprávne posúdenia, uvedené tvrdenie treba tiež zamietnuť. Po prvé, čo sa týka toho, čo SGL považuje za nesprávnu klasifikáciu určitých dokumentov ako interných dokumentov, v rozhodnom čase sa úradník poverený vypočutím nemusel nijako uisťovať o tom, či bola ich klasifikácia ako interných dokumentov správna alebo nie. Taká kontrola sa uskutoční iba „ak to bude nevyhnutné“, ako to vyplýva zo znenia bodu II.A.2 oznámenia. SGL uvedenú záležitosť nenastolil pred úradníkom povereným vypočutím, ale len kritizoval Komisiu za nesprístupnenie jej interného spisu alebo za neposkytnutie zoznamu, alebo zhrnutia dôverných dokumentov. Po druhé, Súd prvého stupňa sa s uvedenými dôvodmi správnym spôsobom vyrovnal v bodoch 50 až 54 napadnutého rozsudku. SGL nepredložil žiadne relevantné nové tvrdenie.
103. Čo sa týka dokumentov vzťahujúcich sa na spoluprácu podnikov, je relevantné mať na zreteli, že Súd prvého stupňa použil uvedené dokumenty na podporu nároku UCAR na väčšie zníženie pokuty vzhľadom na informácie, ktoré, hoci ústne, poskytol Komisii (a ktoré boli uvedené v internom memorande spísanom úradníkmi Komisie a neboli zaradené do vyšetrovacieho spisu Komisie). V uvedenom ohľade Súd prvého stupňa, ktorý rozhodol, že nepísomné dôkazy sú tiež relevantné v kontexte politiky zhovievavosti Komisie, nepoužil uvedené inkriminujúce dokumenty proti SGL. SGL nevysvetlil, ako by v uvedenom ohľade mohlo byť ovplyvnené jeho právo na obranu. To isté platí o predpokladanom internom dokumente týkajúcom sa vyšetrovania uskutočňovaného OLAF‑om. Okrem toho treba poznamenať, že SGL pripustil pred Komisiou svoju účasť na karteli a sám spolupracoval s Komisiou v kontexte zhovievavosti.
104. Okrem toho, ak by aj Komisia mala oboznamovať o uvedených dokumentoch alebo aspoň o ich existencii, z ustálenej judikatúry vyplýva, že neoznámenie listiny je porušením práva na obranu iba vtedy, ak dotknutý podnik preukáže, po prvé, že Komisia vychádzala z tejto listiny na podporu svojej výhrady týkajúcej sa existencie porušenia a, po druhé, že túto výhradu možno preukázať iba odkazom na túto listinu. Ďalej, ak existovali iné listinné dôkazy, ktorých si boli účastníci vedomí počas správneho konania, ktoré konkrétne podporili zistenia Komisie, skutočnosť, že inkriminujúci dokument neoznámený dotknutej osobe by bol ako dôkaz neprípustný, by neovplyvnila platnosť výhrad potvrdených v napadnutom rozhodnutí. Súdny dvor tiež vyslovil, že je na dotknutom podniku, aby preukázal, že záver, ku ktorému dospela Komisia vo svojom spornom rozhodnutí, by bol iný v prípade, ak by listina, ktorá nebola tomuto podniku oznámená a z ktorej Komisia vychádzala pri zistení porušenia, nebola pripustená ako dôkazný prostriedok.(39)
105. Ako je uvedené vyššie, SGL sa sťažuje, že mu nebol poskytnutý dostatočný prístup k spisu vo vzťahu k spolupráci poskytnutej ostatnými podnikmi, ale nevysvetľuje, ako by toto ovplyvnilo jeho situáciu.
F – Šiesty odvolací dôvod (platobná schopnosť)
106. Týmto odvolacím dôvodom SGL napadá bezpodmienečné rozhodnutie nezohľadniť jeho oslabenú finančnú spôsobilosť pri výpočte pokuty. SGL tvrdí, že také nezohľadnenie predstavuje porušenie zásady proporcionality a porušuje jeho slobody nakladať so svojím majetkom. SGL tvrdí, že sankcie uložené podľa práva hospodárskej súťaže nemôžu ohrozovať existenciu tých, ktorým sú sankcie ukladané a že fungujúci podnik musí byť štandardom, na základe ktorého musí byť posudzovaná primeranosť a vhodnosť sankcií v jednotlivých prípadoch. Uvádza, že je vo všeobecnosti neprípustné sústrediť sa na tie časti podniku, ktoré možno stále zachrániť po platobnej neschopnosti spôsobenej uložením pokuty. Každá pokuta musí byť podľa SGL vypočítaná tak, aby neboli vynášané žiadne ekonomické „rozsudky smrti“.
107. V napadnutom rozhodnutí Komisia, po preskúmaní finančnej situácie SGL, dospela k záveru, že nebolo primerané upraviť sumu pokuty. Toto zistenie bolo potvrdené Súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa konštatoval, poukazujúc na ustálenú judikatúru, že Komisia nie je pri určovaní sumy pokuty povinná zohľadňovať finančné straty podniku, pretože uznanie takej povinnosti by malo za následok priznanie neoprávnenej súťažnej výhody podnikom, ktoré sú najmenej prispôsobené podmienkam trhu. Súd prvého stupňa poukázal na to, že povinnosť zohľadniť reálnu platobnú schopnosť podniku, v zmysle bodu 5 písm. b) usmernení, sa uplatňuje iba v „špecifickom sociálnom [spoločenskom – neoficiálny preklad] kontexte“ spočívajúcom v dôsledkoch, ktoré by malo zaplatenie pokuty, najmä na zvýšenie nezamestnanosti alebo na poškodenie dodávateľských a odberateľských hospodárskych odvetví dotknutého podniku. Tiež poznamenal, že skutočnosť, že opatrenie prijaté orgánom Spoločenstva vedie k platobnej neschopnosti alebo k likvidácii daného podniku, nie je ako taká zakázaná právom Spoločenstva.(40)
Posúdenie
108. Čo sa týka kritiky Súdu prvého stupňa zo strany SGL za zamietnutie jeho tvrdenia, že Komisia mala zohľadniť jeho schopnosť zaplatiť pokutu a za stanovenie sumy pokuty na úrovni, ktorá ohrozovala jeho prežitie, tomuto odvolaciemu dôvodu nemožno vyhovieť. Ako správne konštatoval Súd prvého stupňa, Komisia nemusí pri určovaní výšky pokuty zohľadňovať zlú situáciu dotknutého podniku, pretože uznanie takej povinnosti by viedlo k získaniu neoprávnenej súťažnej výhody pre podniky, ktoré sú najmenej prispôsobené podmienkam trhu.(41)
109. Ďalej, čo sa týka tvrdenia, že Komisia mala zohľadniť pokuty už uložené orgánmi tretích štátov, ktoré predstavovali faktor spôsobujúci oslabenú platobnú schopnosť, uvedenému tvrdeniu tiež nemožno vyhovieť. Hoci sa platobná schopnosť líši od pojmu ne bis in idem, ani v jednom z týchto prípadov nie je Komisia povinná zohľadniť pokuty uložené orgánmi tretích štátov.
110. Teda platobná schopnosť nie je relevantným kritériom pre stanovovanie pokút. To neznamená, že Komisia nemôže zohľadniť oslabenú platobnú schopnosť. V rozsudkoch Súdneho dvora zaoberajúcich sa platobnou schopnosťou Súdny dvor len vyslovil, že Komisia nie je povinná zohľadniť finančnú situáciu dotknutého podniku. Nezakázal Komisii, aby to urobila.
111. Platobná schopnosť sa teraz konkrétne zmieňuje v usmerneniach Komisie, v bode 5 písm. b) pod nadpisom „Všeobecné poznámky“. Ako správne uviedol Súd prvého stupňa v bode 371 svojho rozsudku, uvedený bod nespochybňuje sériu rozhodnutí v uvedenom ohľade. Po druhé, tam, kde usmernenia uvádzajú, že treba zohľadniť reálnu platobnú schopnosť vinníkov v špecifickom kontexte a že treba náležite upraviť pokuty, toto podlieha podmienke „závislosti od okolností“ a, ako správne Súd prvého stupňa poznamenal, podmienke „… špecifick[ého] sociáln[eho] [spoločenského – neoficiálny preklad] kontext[u]“. Teda uvedené nie je automatickým úkonom.
112. SGL tiež kritizuje názor, že sankcie môžu viesť k jeho odchodu z trhu. Tvrdí, že to predstavuje porušenie jeho slobody nakladať s majetkom a poukazuje v uvedenom ohľade na články 16 a 17 Charty základných práv Európskej únie. Po druhé namieta proti paralele s judikatúrou o štátnej pomoci.
113. Čo sa týka odkazu na slobodný výkon hospodárskej činnosti a vlastníckeho práva, treba poznamenať, že táto sloboda a toto právo podliehajú obmedzeniam. Teda určite nedávajú kartelom „carte blanche“ (bianko šek) a nie sú prostriedkom obrany vtedy, keď je kartel odhalený.
114. Čo sa týka paralely so štátnou pomocou, Súd prvého stupňa vyjadril iba všeobecnú pripomienku, poukazujúc v uvedenom ohľade na judikatúru v oblasti štátnej pomoci, že skutočnosť, že opatrenie prijaté orgánom Spoločenstva vedie k platobnej neschopnosti alebo k likvidácii daného podniku nie je zakázaná ako taká právom Spoločenstva. To je ako také správne a SGL proti tomu nemôže namietať. Len na okraj by som dodal, že z pojmu účinnej slobodnej hospodárskej súťaže okrem iného vyplýva, že menej efektívni trhoví hráči za normálnych okolností opustia trh. Je tiež známe, že vďaka kartelom môžu takí neefektívni trhoví hráči prežiť dlhšie. Teda ustanovenia o štátnej pomoci a ustanovenia o hospodárskej súťaži majú tú spoločnú črtu, že cieľom oboch je zaručiť konkurencieschopné trhy; v uvedenom ohľade sa obe politiky snažia zabrániť ujme, alebo ju napraviť, hoci odlišnými spôsobmi. Komisia môže vo svojej politike ukladania pokút určite zohľadňovať účinok jej pokút a tam, kde je to primerané, oslabenú platobnú schopnosť. Vskutku pokuta, ktorá prevyšuje platobnú schopnosť spoločnosti, vyúsťujúca do neschopnosti splácať záväzky a napokon do konkurzu sa stáva neúčinnou. V tejto veci sa však Komisia uistila o finančnej situácii odvolateľa, ale nenašla žiaden dôvod odkloniť sa od ňou navrhovanej pokuty. Navyše, skutočnosť, že pokuta spôsobuje ujmu, pretože je potrebné prijať interné opatrenia na získanie fondov, nie je starosťou Komisie.
115. Súd prvého stupňa tiež správne konštatoval, že SGL nemôže vyvodzovať tvrdenia z takzvaného rozhodnutia o špeciálnych grafitoch.(42) V uvedenom rozhodnutí Komisia zohľadnila oslabenú platobnú schopnosť. Tvrdenie SGL, že Komisia preto musí konať obdobne v tejto veci, ide mimo podstaty veci. V tomto poslednom uvedenom rozhodnutí Komisia zohľadnila platobnú schopnosť SGL presne kvôli obrovskej pokute, ktorá už bola uložená, a pretože sa nezdalo nevyhnutné uložiť celú sumu pokuty na to, aby sa zabezpečilo účinné odstrašenie. Súd prvého stupňa teda správne konštatoval, že Komisia sa nedopustila žiadneho nesprávneho právneho posúdenia alebo zjavne nesprávneho posúdenia.
116. Tento dôvod odvolania musí byť zamietnutý.
G – Siedmy odvolací dôvod (odvolací dôvod vzťahujúci sa na úroky z omeškania)
117. V konaní pred Súdom prvého stupňa SGL spochybnil zákonnosť úrokovej sadzby a tiež zákonnosť úrokovej sadzby uplatnenej vtedy, keď podnik zriadil bankovú záruku. SGL pripustil, že Komisia je oprávnená uplatniť úrokové sadzby, aby zabránila zneužívajúcim konaniam a aby zabezpečila, že podniky, ktoré platia „neskoro“, neboli zvýhodňované, ale len v rozsahu, v akom sú predmetné sadzby sadzbami skutočne uplatňovanými v praxi. Podľa tvrdenia SGL neexistuje žiaden dôvod pre zvýšenie takých trhových sadzieb o ďalších 3,5 %.
118. Svojím siedmym odvolacím dôvodom SGL tvrdí, že Súd prvého stupňa sa nezaoberal všetkými výhradami, ktoré nastolil, ale namiesto toho sa vyjadril na základe žalobného dôvodu, ktorý SGL nenastolil.
119. Tento odvolací dôvod je nedôvodný.
120. Súd prvého stupňa poukázal vo svojom rozsudku na ustálenú judikatúru, v ktorej sa dlhodobo uvádza, že právomoc zverená Komisii článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 pokrýva právomoc určovať dátum splatnosti pokút a dátum, od ktorého vzniká povinnosť platiť úroky, ako aj právomoc určiť sadzbu týchto úrokov a stanoviť podrobnú úpravu na vykonanie jej rozhodnutia, vyžadujúc, tam, kde je to primerané, predloženie bankovej záruky pokrývajúcej sumu istiny uložených pokút plus úrok. Pri neexistencii takej právomoci by podniky mohli využiť neskoré platby, čím by oslabili účinok sankcií. Preto sú úroky z omeškania z pokút opodstatnené.
121. Súd prvého stupňa ďalej pokračoval odkazom na judikatúru, v ktorej schválil úrok z omeškania v trhovej sadzbe plus 3,5 % a vtedy, keď sa predkladá banková záruka, v trhovej sadzbe plus 1,5 %, a v ktorej schválil úroky z omeškania až do výšky 13,75 %, konštatujúc, že Komisia je oprávnená prijať vyšší východiskový bod, ako je uplatniteľná trhová sadzba ponúkaná priemernému veriteľovi, v rozsahu nevyhnutnom na odradenie od zdržujúceho správania (pozri body 475 a 476). Napokon Súd prvého stupňa dospel k záveru, že Komisia neprekročila svoju mieru voľnej úvahy pri stanovení sadzby úrokov z omeškania.
122. Podľa môjho názoru sa Súd prvého stupňa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.
VII – Návrh
123. Vo svetle uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor:
– žalobu zamietol,
– zaviazal SGL na náhradu trov konania.
1 – Jazyk prednesu: angličtina.
2 – Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3.
3 – Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171.
4 – Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4.
5 – Rozsudok zo 7. júna 1983, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825.
6 – Tamže, bod 105.
7 – Tamže, bod 106.
8 – Rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425.
9 – Bod 260.
10 – Bod 267.
11 – Pozri body 134 a 135.
12 – Bod 136.
13 – Bod 137.
14 – Rozsudok zo 14. decembra 1972, 7/72, Zb. s. 1281.
15 – Body 139 a 140.
16 – Body 141 a 142.
17 – Bod 143.
18 – Pozri body 91 až 94 návrhov (rozsudok zo 6. januára 2004, C‑204/00 P, C‑205/00 P až C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123).
19 – Rozsudok z 13. februára 1969, 1468, Zb. s. 1.
20 – Návrhy zo 7. júna 2005, C‑397/03 P, vec v konaní.
21 – Rozsudok z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, T‑224/00, Zb. s. II‑2597.
22 – Dohoda uzavretá medzi Spoločenstvami a vládou Spojených štátov amerických 4. júna 1998 o uplatňovaní zásad dobrých mravov pri vykonávaní ich právnych predpisov o hospodárskej súťaži (Ú. v. ES L 173, 1998, s. 28; Mim. vyd. 08/001, s. 318) a dohoda z roku 1991 (Ú. v. ES L 95, 1995, s. 47).
23 – Od nadobudnutia účinnosti nariadenia ES č. 1/2003 bola táto judikatúra do značnej miery prekonaná. Pozri tiež Wils, P. L.: The principles of Ne Bis inIdem in EC Antitrust Enforcement: A Legal and Economic Analysis. In: World Competition 2003.
24 – Rozsudok Tepelnoizolačné vedenia, už citovaný v poznámke pod čiarou 8, body 244 a 245, rovnako ako aj tam citovaná judikatúra.
25 – Pozri bod 312 napadnutého rozsudku.
26 – Pozri bod 313.
27 – Pozri bod 293 rozsudku Tepelnoizolačné vedenia, už citovaného v poznámke pod čiarou 8.
28 – Rozsudok z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 5045.
29 – Bod 367 napadnutého rozsudku.
30 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 8.
31 – Pozri bod 278 napadnutého rozsudku.
32 – Bod 41 napadnutého rozsudku.
33 – Body 430 až 433 napadnutého rozsudku.
34 – Pozri bod 437 napadnutého rozsudku.
35 – Ú. v. ES C 23, 1997, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 136.
36 – Rozsudok z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, T‑30/91, Zb. s. II‑1775.
37 – Pozri bod 39 napadnutého rozsudku.
38 – Pozri bod II.A.2 oznámenia.
39 – Rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 18, body 71 až 73, rovnako ako aj tam citovaná judikatúra.
40 – Pozri body 370 až 372 napadnutého rozsudku.
41 – Pozri rozsudok Tepelnoizolačné vedenia, už citovaný v poznámke pod čiarou 8, bod 327 a tam uvedený odkaz na rozsudok z 8. novembra 1983, IAZ a i./Komisia, 96/82 až 102/82, 104/82, 105/82, 108/82 a 110/82, Zb. s. 3369.
42 – Rozhodnutie K(2002) 5083, konečné znenie, zo 17. decembra 2002.