NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

M. POIARES MADURO

prednesené 12. januára 2006 ¹(1)

Vec C‑237/04

Enirisorse SpA

proti

Sotacarbo SpA

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunale di Cagliari (Taliansko)]

„Pojem štátna pomoc – Účasť verejnoprávneho podniku na základnom imaní spoločnosti – Možnosť vystúpenia pod podmienkou predchádzajúceho vzdania sa akéhokoľvek práva na majetok spoločnosti“

1.        Uznesením zo 14. mája 2004 položil Tribunale di Cagliari (Taliansko) Súdnemu dvoru dve prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článkov 87 ES a 88 ES a článkov 43 ES, 44 ES, 48 ES a 49 ES. Skúmanie prvej z týchto otázok vedie opäť k prediskutovaniu podmienok, ktoré upravujú pojem štátnej pomoci.

I –    Skutkový a právny rámec sporu vo veci samej

2.        Návrh bol podaný v rámci sporu medzi Enirisorse SpA (ďalej len „Enirisorse“) a Società Tecnologie Avanzate Carbone SpA (ďalej len „Sotacarbo“). Tento spor vznikol za nasledujúcich okolností. Enirisorse je dcérskou spoločnosťou skupiny Ente Nazionale Idrocarburi (ďalej len „ENI“), verejnoprávneho subjektu povereného správou štátnych podielov v energetickom sektore. Zákonom č. 351 z 27. júna 1985 (GURI č. 166 zo 16. júla 1985, s. 5019, ďalej len „zákon č. 351/85“) bola ENI splnomocnená, aby spoločne s ďalšími dvoma verejnoprávnymi orgánmi, ENEL a ENEA, založila akciovú spoločnosť na účely vývoja inovačných a pokrokových technológií pri používaní uhlia. Ten istý zákon stanovoval, že táto operácia je v plnom rozsahu financovaná zo štátneho rozpočtu. Takto bola založená spoločnosť Sotacarbo. S cieľom pomôcť vytvoriť centrum pre výskum uhlia v Sardínii zaplatila ENI spoločnosti Sotacarbo sumu 12 708 900 033 ITL ako kapitálový vklad.

3.        V roku 1992 boli ENI a ENEL privatizované a zmenené na akciové spoločnosti. Pri tejto zmene bolo zákonom č. 140 z 11. mája 1999 (GURI č. 117, z 21. mája 1999, s. 4, ďalej len „zákon č. 140/1999“) týmto dvom spoločnostiam povolené vystúpiť zo Sotacarbo pod podmienkou, že zaplatia nesplatené časti svojich vkladov. Po tom, čo ENI získala podiely v Sotacarbo, využila Enirisorse právo na vystúpenie poskytnuté zákonom č. 140/1999. V dôsledku toho zaplatila nesplatené vklady a požiadala Sotacarbo, aby vzala toto vystúpenie do úvahy a nahradila jej akcie v súlade s článkom 2437 talianskeho občianskeho zákonníka.

4.        Tento článok stanovuje:

„Spoločníci, ktorí namietajú proti rozhodnutiam týkajúcim sa zmeny predmetu podnikania alebo právnej formy spoločnosti, alebo presunu sídla do zahraničia, majú právo vystúpiť zo spoločnosti a dostať náhradu za ich akcie vo výške priemernej ceny počas posledných šiestich mesiacov, ak sú akcie kótované na burze, alebo v opačnom prípade vo výške pomernej časti základného imania vyplývajúceho z účtovnej závierky za posledný účtovný rok.“

5.        Na mimoriadnom valnom zhromaždení, ktoré sa konalo 12. februára 2001, vzala Sotacarbo vystúpenie do úvahy a rozhodla o zrušení akcií Enirisorse. Odmietla však vyhovieť žiadosti o náhradu z dôvodu, že takáto náhrada by sa dotkla pokračovania jej úlohy všeobecného záujmu, tak ako je stanovená v zákone. Žalobou podanou 8. júna 2001 bol Tribunale di Cagliari predložený návrh Enirisorse smerujúci k náhrade sumy zodpovedajúcej hodnote jej akcií.

6.        Takto bol stanovený rámec sporu, keď bol 12. decembra 2002 prijatý zákon č. 273 (bežný dodatok GURI č. 293 zo 14. decembra 2002, ďalej len „zákon č. 273/2002“). Vo svojom článku 33 stanovuje:

„S cieľom zabezpečiť pre Sotacarbo nevyhnutné finančné zdroje na implementáciu programu činností uvedeného v článku 7 ods. 5 zákona č. 140 z 11. mája 1999 sú akcionári spoločnosti povinní uhradiť nesplatené časti akcií do 60 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona a majú možnosť vystúpiť zo spoločnosti pod podmienkou, že sa vzdajú všetkých práv na majetok spoločnosti a uhradia nesplatené časti vkladov. Vyhlásenia o vystúpení, ktoré už boli oznámené Sotacarbo SpA v súlade s už uvedeným článkom 7 ods. 4 zákona č. 140 z 11. mája 1999, môžu byť odvolané do 30 dní od nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Po uplynutí tejto lehoty je vystúpenie považované za definitívne s bezpodmienečným prijatím vyššie uvedených podmienok zo strany vystupujúceho spoločníka.“

7.        Enirisorse vyjadrila pred vnútroštátnym súdom pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť tohto zákona s určitými ustanoveniami zmluvy ES. Keďže sa vnútroštátny súd domnieval, že sú tieto pochybnosti dôvodné, rozhodol sa prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru podľa článku 234 ES tieto otázky:

„1.      Predstavuje ustanovenie článku 33 zákona č. 273/2002 štátnu pomoc v prospech Sotacarbo SpA, ktorá je nezlučiteľná s článkom 87 ES a nezákonná z dôvodu neoznámenia podľa článku 88 ods. 3 ES?

2.      Je uvedené ustanovenie v rozpore s článkami 43 ES, 44 ES, 48 ES, 49 ES a nasl. týkajúcimi sa slobody usadiť sa a voľného pohybu služieb?“

8.        Pripomínam, že podľa článku 87 ods. 1 ES, „ak nie je touto zmluvou ustanovené inak, pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi“. Podľa článku 88 ods. 3 ES „Komisia musí byť v dostatočnom čase upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podať svoje pripomienky. Ak usúdi, že takýto zámer je nezlučiteľný so spoločným trhom podľa článku 87, začne konanie podľa odseku 2. Členský štát nemôže vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou“.

II – O prípustnosti prejudiciálnych otázok

A –    O návrhu vo všeobecnosti

9.        Žalovaná vo veci samej vnútroštátnemu súdu vytýka, že neuviedol dostatočne jasne a nestranne okolnosti sporu, keď opomenul uviesť presné údaje o skutkových a právnych okolnostiach sporu a priklonil sa k tvrdeniam, ktoré predložila žalobkyňa. V dôsledku toho usudzuje, že návrh je neprípustný.

10.      Je pravdou, že „potreba dospieť k výkladu práva Spoločenstva, ktorý by bol užitočný pre vnútroštátny súd, vyžaduje, aby tento súd vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého patrí otázka, ktorú predkladá, alebo aspoň aby vysvetlil skutkové domnienky, na ktorých sa táto otázka zakladá“(2). Naopak, pokiaľ Súdnemu dvoru poskytuje skutočnosti dostatočné na to, aby mu Súdny dvor mohol poskytnúť užitočnú odpoveď, nemožno mu vytýkať, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedol svoje vlastné posúdenie tvrdení, ktoré boli pred ním prednesené. Takáto prax je úplne v súlade s povahou súdnej spolupráce stanovenej v článku 234 ES, ktorá vyžaduje aktívnu spoluprácu vnútroštátnych súdov(3).

11.      V prejednávanej veci uvádza návrh na začatie prejudiciálneho konania, síce stručne, ale presne pôvod a povahu sporu, ako aj relevantný vnútroštátny právny rámec. Aj keď je v znení položených otázok obsiahnutá materiálna chyba týkajúca sa číslovania spochybnenej vnútroštátnej právnej úpravy(4), nemôže táto chyba sama osebe spôsobiť neprípustnosť žaloby.

12.      Tvrdenia žalovanej týkajúce sa formy návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa teda musia zamietnuť. Ostatné závažnejšie tvrdenia sa týkajú obsahu položených otázok.

B –    O prvej otázke

13.      Svojou prvou otázkou žiada vnútroštátny súd Súdny dvor, aby rozhodol o zlučiteľnosti vnútroštátneho predpisu s článkami 87 ES a 88 ES.

14.      Táto otázka sa musí preformulovať. Je nesporné, že v rámci konania začatého podľa článku 234 ES nemá Súdny dvor právomoc vykladať vnútroštátne právo a rozhodovať o zlučiteľnosti vnútroštátneho opatrenia s právom Spoločenstva(5). Okrem toho je potrebné pripomenúť, že posúdenie zlučiteľnosti opatrení pomoci so spoločným trhom patrí do výlučnej právomoci Komisie, ktorej činnosť je preskúmateľná súdom Spoločenstva. V dôsledku toho vnútroštátny súd nemôže v rámci prejudiciálneho konania položiť Súdnemu dvoru otázku o zlučiteľnosti štátnej podpory so spoločným trhom(6).

15.      Naopak, ak má vnútroštátny súd pochybnosti o kvalifikácii predmetného vnútroštátneho opatrenia ako štátnej pomoci, môže alebo prípadne musí Súdnemu dvoru položiť prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu článku 87 ES(7). V prípade, že by takéto opatrenie predstavovalo štátnu pomoc, mal by povinnosť overiť, či sa predbežný kontrolný postup zavedený článkom 88 ods. 3 ES skutočne dodržiaval. Ak tomu tak nie je, má vnútroštátny súd povinnosť zabezpečiť osobám podliehajúcim jeho právomoci, aby podľa jeho vnútroštátneho práva došlo k vyvodeniu všetkých dôsledkov porušenia tohto ustanovenia v súvislosti jednak s platnosťou vykonávacích aktov opatrení pomoci, ako aj s vymáhaním finančných podpôr poskytnutých v rozpore s týmto ustanovením(8).

16.      Z predchádzajúceho vyplýva, že Súdny dvor nemôže odpovedať na prvú otázku, ako ju formuloval vnútroštátny súd, musí ju naopak chápať tak, že sa pýta, či taký režim, ako je režim stanovený v článku 33 zákona č. 273/2002, ktorý priznáva spoločníkom spoločnosti ovládanej štátom možnosť vystúpiť pod podmienkou vzdania sa všetkých práv na majetok uvedenej spoločnosti, sa musí kvalifikovať ako štátna pomoc v zmysle článku 87 ES a mal sa oznámiť Komisii v súlade s článkom 88 ods. 3 ES.

C –    O druhej prejudiciálnej otázke

17.      Svojou druhou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby rozhodol o súlade predmetnej právnej úpravy s článkami 43 ES, 44 ES, 48 ES a 49 ES týkajúcimi sa slobody usadiť sa a voľného pohybu služieb v Spoločenstve.

18.      Okrem vyššie spomenutej skutočnosti, že Súdny dvor nemá právomoc rozhodovať o zlučiteľnosti vnútroštátneho ustanovenia s právom Spoločenstva, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne nevyplýva relevantnosť výkladu ustanovení práva Spoločenstva, na ktoré sa v tejto otázke poukazuje na účely vyriešenia sporu vo veci samej.

19.      Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť, že je nevyhnutné, aby vnútroštátny súd aspoň v minimálnej miere objasnil dôvody výberu ustanovení práva Spoločenstva, ktorých výklad žiada, a súvislosť, ktorá existuje medzi týmito ustanoveniami a ustanoveniami vnútroštátneho práva vzťahujúcimi sa na konanie vo veci samej(9).

20.      Takáto požiadavka však nie je v prejednávanej veci splnená. Vnútroštátny súd neposkytuje žiaden užitočný údaj o súvislosti, ktorú vidí vo svojej otázke medzi článkami 43 ES, 44 ES, 48 ES a 49 ES a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou na spor. V tejto súvislosti iba vyjadruje pochybnosti o zlučiteľnosti tejto právnej úpravy „so zásadou rovnakého zaobchádzania v trhovom hospodárstve“.

21.      Za týchto okolností sa musí druhá otázka, ktorú položil vnútroštátny súd, vyhlásiť za neprípustnú. Režim zavedený zákonom č. 273/2002 sa tak preskúma iba vzhľadom na ustanovenia zmluvy týkajúce sa štátnej pomoci.

III – O kvalifikácii štátnej pomoci

22.      Aby sa vnútroštátne opatrenie kvalifikovalo ako štátna pomoc v zmysle Zmluvy, musí spĺňať štyri kumulatívne podmienky(10). Pred rozhodnutím o uplatniteľnosti týchto podmienok je však potrebné overiť, či sú pravidlá týkajúce sa štátnej pomoci v prejednávanej veci skutočne uplatniteľné.

A –    O kvalifikácii predmetnej spoločnosti ako podniku

23.      Je nesporné, že uplatniteľnosť pravidiel Zmluvy v oblasti hospodárskej súťaže, ktorých neoddeliteľnú súčasť tvoria pravidlá týkajúce sa štátnej pomoci, podlieha podmienke, že uvedený subjekt je podnikom. V prejednávanej veci je však toto postavenie spochybnené. Žalovaná vo veci samej a talianska vláda, ktorá je vedľajším účastníkom v konaní pred Súdnym dvorom, tvrdia, že takúto spoločnosť, akou je Sotacarbo, ktorá sleduje činnosti všeobecného záujmu stanovené zákonom, nemožno kvalifikovať ako podnik, ak tieto činnosti nesmerujú k dosahovaniu ziskov a sú úplne financované štátom.

24.      Toto tvrdenie nie je presvedčivé. Súdny dvor už rozhodol, že neziskový verejnoprávny subjekt možno v zásade kvalifikovať ako podnik v zmysle článku 87 ES(11). V každom prípade medzi účastníkmi konania prítomnými na pojednávaní sa už nespochybňovalo, že Sotacarbo bola založená na účel dosahovania ziskov. Je rovnako nesporné, že v tejto súvislosti je právny status alebo spôsob financovania predmetného subjektu bezvýznamný(12). Okrem toho skutočnosť, že tomuto subjektu zveril zákon určité poslanie všeobecného záujmu, nemožno považovať za rozhodujúcu(13), pokiaľ tieto poslania nesledujú zásadu solidarity, tak ako bola definovaná Súdnym dvorom(14).

25.      Podnik v zmysle pravidiel hospodárskej súťaže charakterizuje to, že vykonáva „hospodársku činnosť“. Súdny dvor rozumie pod hospodárskou činnosťou každú „činnosť, ktorá pozostáva z ponuky tovarov alebo služieb na danom trhu“(15). V tomto prípade sa zdá, že úlohou Sotacarbo je najmä rozvoj nových technológií použitia uhlia a poskytovanie podporných odborných služieb pre administratívu, verejnoprávne orgány a spoločnosti, ktoré majú záujem o rozvoj týchto technológií. S výnimkou informácií a doplňujúcich overení, ktoré spadajú do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, mi pripadá legitímne sa domnievať, že takéto činnosti pozostávajúce z účasti na vývoji nových priemyselných výrobkov a ponuke tovarov na danom trhu majú hospodársku povahu.

26.      Pravidlá o štátnej pomoci tak možno považovať za uplatniteľné na predmetnú vec, a je teda potrebné overiť, či sú jednotlivé podmienky zakladajúce pomoc splnené.

B –    O existencii hospodárskej výhody

27.      Na účely posúdenia, či uplatnenie predmetného režimu predstavuje štátnu pomoc, je potrebné v prvom rade overiť, či priznáva svojmu príjemcovi hospodársku výhodu. Zdá sa byť nepochybné, že zákon č. 273/2002 priznáva podniku výhodu. V tejto veci sa diskusia týka skôr pôvodu a príjemcu tejto výhody. Podľa Enirisorse vyplýva predmetná výhoda v tejto veci z opatrenia spočívajúceho v oslobodení Sotacarbo od jej povinnosti nahradiť akcie jej spoločníkom v prípade ich vystúpenia. Naopak, ostatní účastníci konania tvrdia, že výhoda spočíva vo výnimočnej možnosti vystúpenia, ktorú Enirisorse priznáva taliansky zákon.

28.      Podľa môjho názoru je zložitosť následkom nejasností vnútroštátneho právneho rámca, ako to vyplýva z písomností v spise.

29.      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v oblasti posúdenia výhody zakladajúcej štátnu pomoc majú osobitný význam konkrétne okolnosti každej veci(16). V prejednávanej veci zostáva neistota v tom, či sa na predmetné vystúpenie v tejto veci vzťahuje všeobecné právo v oblasti vystúpenia z obchodných spoločností, ako to vyplýva z článku 2437 občianskeho zákonníka. V tomto bode si účastníci konania odporujú, návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje rozhodujúce skutočnosti a pojednávanie neprinieslo objasnenie. Toto upresnenie však z veľkej časti určí odpoveď, ktorú musí na otázku položenú vnútroštátnym súdom dať Súdny dvor. Aby sa zachovala užitočnosť rozhodnutia o predbežnej otázke, zdá sa mi teda potrebné rozlíšiť dva prípady.

30.      V prípade, že sa preukáže, že vystúpenie Enirisorse vyplýva z možnosti vystúpenia ako výnimky zo všeobecného práva, bude podľa môjho názoru potrebné vyhlásiť, že sporné ustanovenie zákona č. 273/2002 nemá charakter štátnej pomoci.

31.      Z ustálenej judikatúry síce vyplýva, že „pojem pomoci obsahuje nielen priamu pomoc, ale aj zásahy znižujúce rôznymi formami náklady, ktoré obyčajne znášajú podniky a ktoré bez toho, aby boli subvenciami vo vlastnom slova zmysle, majú rovnakú povahu a zhodné účinky“(17). Z tohto hľadiska sa zdá, že ustanovenie, ktoré umožňuje oslobodiť spoločnosť od jej povinnosti nahradiť sumu akcií, ktorých sú jej spoločníci držiteľmi z dôvodu ich vkladu do tejto spoločnosti, priznáva svojmu príjemcovi hospodársku výhodu, keďže takéto oslobodenie by bolo v rámci uplatnenia všeobecných pravidiel v oblasti vystúpenia vylúčené.

32.      Takáto analýza však nie je dostačujúca. Spočíva na čiastočnom pohľade na okolnosti problému. Je založená iba na porovnaní situácie vyplývajúcej z uplatnenia zákona č. 273/2002 (vzdanie sa práva na náhradu akcie v prípade využitia možnosti vystúpenia) so situáciou vyplývajúcou z uplatnenia článku 2437 občianskeho zákonníka (zásada práva na náhradu akcií v prípade vystúpenia). Zdá sa však, že zákon č. 273/2002 je v prejednávanej veci neoddeliteľný od zákona č. 140/1999. Obe tieto ustanovenia tvoria jediný režim. Práve tento režim je potrebné na účely kvalifikácie, ktorá sa má vykonať, vziať do úvahy. Podľa zákona č. 140/1999 je však spoločníkom Sotacarbo priznaná výnimočná možnosť vystúpenia. V tomto prípade nemajú títo spoločníci podľa všeobecného práva právo na vystúpenie. V dôsledku toho by sa Sotacarbo za bežných podmienok nemusela obávať žiadnej straty majetku. Nemožno sa teda domnievať, že taký zákon, akým je zákon č. 273/2002, ktorý obmedzuje právo na náhradu v prípade výnimočného vystúpenia spoločníkov tejto spoločnosti, znižuje náklady tejto spoločnosti, ktoré by za normálnych okolností musela znášať. Cieľom tohto zákona je jednoducho zabezpečiť, že výhoda takto poskytnutá niektorým jej akcionárom neovplyvní majetkovú situáciu Sotacarbo. V skutočnosti iba neutralizuje výhodu danú Enirisorse vo forme výnimočnej možnosti vystúpenia. Jeho účinkom teda nie je vytvorenie hospodárskej výhody v zmysle pravidiel Zmluvy v prospech Sotacarbo.

33.      Naopak, posúdenie bude úplne iné v prípade, ak by vystúpenie Enirisorse bolo možné za podmienok všeobecného práva. V tomto druhom prípade sa totiž musí zákon č. 140/1999 chápať tak, že potvrdzuje právo na vystúpenie niektorých spoločníkov podľa ustanovení všeobecného práva. Jediným účinkom zákona č. 273/2002 je teda vyňatie Sotacarbo z režimu náhrady stanoveného všeobecným právom v danej oblasti. Takéto oslobodzujúce opatrenie zjavne poskytuje hospodársku výhodu spoločnosti, ktorá je jeho príjemcom. Keďže toto opatrenie neodpovedá výnimočnej možnosti vystúpenia, je nevyhnutné preskúmať, či sú splnené ostatné podmienky pomoci.

34.      Podotýkam, že s ohľadom na písomnosti v spise sa prvý prípad javí ako najpravdepodobnejší. Občiansky zákonník obsahuje taxatívny výpočet prípadov vystúpenia(18) a nezdá sa, že by sa niektorý z nich vzťahoval na vystúpenie Enirisorse. V návrhu, ktorý podal Enirisorse na vnútroštátny súd, sa snaží domáhať uplatnenia podmienok vystúpenia stanovených v článku 2437 občianskeho zákonníka, a to náhrady výšky svojich akcií, mimo rozsahu pôsobnosti práva na vystúpenie, ktoré je stanovené v tomto ustanovení. Ak by tento naposledy uvedený výklad potvrdil súd a quo, bolo by potrebné vyvodiť záver, že keďže predmetné opatrenie neposkytuje žiadnu výhodu svojmu adresátovi, nemožno ho kvalifikovať ako štátnu pomoc.

35.      Súdnemu dvoru však neprislúcha, aby rozhodoval o výklade a uplatňovaní vnútroštátneho práva na prejednávaný prípad. To patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu. Ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že k vystúpeniu došlo skutočne v súlade s článkom 2437 občianskeho zákonníka, bude musieť pripustiť, že zákon č. 273/2002 poskytuje Sotacarbo výhodu, a overiť, či sú splnené ostatné podmienky kvalifikácie ako štátnej pomoci.

C –    Ďalšie podmienky pomoci

36.      Za predpokladu, že by bola splnená podmienka výhody, sa talianska vláda domnieva, že v každom prípade nie je v prejednávanej veci splnená tretia a štvrtá stanovená podmienka. Pokiaľ bude Súdny dvor považovať za užitočné rozhodnúť o tomto bode, je potrebné pripomenúť, že výhody, ktoré ako výhoda poskytnutá predmetnou právnou úpravou smerujú k oslobodeniu podniku od nákladov, ktoré by obvykle musel znášať pri bežnom riadení alebo obvyklej činnosti, v zásade narušujú podmienky hospodárskej súťaže(19). Keďže nie je preukázané, že činnosti spoločnosti, ktorá je príjemcom, nemajú na vnútornom trhu žiaden ekvivalent, možno predpokladať skreslenie hospodárskej súťaže. Z toho istého dôvodu nemožno spochybniť vplyv opatrení na obchod medzi členskými štátmi.

37.      V prípade, že sa preukáže existencia výhody, bude potrebné sa venovať najmä skúmaniu prvej podmienky nevyhnutnej na kvalifikáciu ako štátnej podpory. Pripomínam, že podľa Súdneho dvora „sa však zvýhodnenie môže považovať za štátnu pomoc podľa článku 87 ods. 1 ES iba vtedy, ak bolo jednak poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a jednak sa realizovalo na ťarchu štátu“(20).

38.      Podmienka pripísateľnosti je v prejednávanej veci ľahko splnená. Predmetná výhoda vyplýva z legislatívneho zásahu. V žiadnom prípade nie je určujúce, že toto opatrenie poskytuje len hypotetickú výhodu podliehajúcu využitiu možnosti vystúpenia. Bez ohľadu na to, či sa táto možnosť využije, z toho vyplýva, že práva spoločníkov ako veriteľov sú skrátené a súčasne sú zmiernené povinnosti spoločnosti voči jej spoločníkom. Spoločnosť tak má k dispozícii nevyplatiteľný kapitál, ktorý už nemá povahu záväzku a pri ktorom sa nemusí obávať, že o neho v prípade vystúpenia príde. Z toho vyplýva, že tento legislatívny zásah je bez ohľadu na akékoľvek rozhodnutie dotknutých spoločníkov priamym základom výhody Sotacarbo.

39.      V zásade zostáva zistiť, či túto výhodu možno považovať za výhodu pochádzajúcu z prevodu štátnych prostriedkov.

40.      V tejto súvislosti talianska vláda tvrdí, že predmetný režim nevytvára „dodatočné náklady“ pre štátny rozpočet. Tento režim má totiž zmeniť rámec vzťahov medzi verejnoprávnou spoločnosťou a jej súkromnými spoločníkmi v prospech verejnoprávnej spoločnosti. Financovanie výhody poskytnutej tejto spoločnosti teda pochádza zo súkromných prostriedkov. Okrem toho, keďže bol kapitál Sotacarbo úplne vytvorený vďaka štátnym prostriedkom, neprináša toto vyňatie z povinnosti náhrady nové náklady pre štátny rozpočet. Výhoda nie je financovaná finančným príspevkom štátu, ktorý by bol nezávislý na príspevku, ktorý sa poskytol pri založení podniku.

41.      Je pravdou, že ak sa uplatní prístup prijatý Súdnym dvorom v jeho rozsudku Sloman Neptun, je teda potrebné sa domnievať, že predmetná výhoda je „inherentná“ prijatému právnemu režimu(21). Z toho by vyplývalo, že by prvá podmienka zakladajúca štátnu pomoc nebola splnená.

42.      Domnievam sa však, že takýto prístup nie je uspokojivý.

43.      Akékoľvek vnútroštátne opatrenie, ktorého účinkom je priznanie hospodárskej výhody podnikom a ovplyvnenie podmienok hospodárskej súťaže na spoločnom trhu, nemožno kvalifikovať ako štátnu pomoc. Je nesporné, že zákaz stanovený v článku 87 ods. 1 ES sa netýka výhod, ktoré vyplývajú zo samotných rozdielov medzi právnymi predpismi členských štátov. Z toho vyplýva, že je dôležité dobre vymedziť prípady, v ktorých musí poskytnutie výhody podliehať režimu štátnej pomoci Spoločenstva.

44.      Zdá sa, že sa Súdny dvor vo svojej judikatúre snažil rozlišovať medzi narušeniami, ktoré vyplývajú z prijatia opatrení upravujúcich hospodárske činnosti, a tými opatreniami, ktorých základom je prevod verejných prostriedkov v prospech určitých podnikov(22). Podmienky hospodárskej súťaže môžu narušiť iba tieto naposledy uvedené opatrenia. Opatrenia, ktoré boli uvedené ako prvé, sa musia prijať v rozsahu, v akom je ich jediným účelom stanoviť podmienky výkonu činnosti podnikov a podmienky výroby tovarov a poskytovaných služieb.

45.      Toto rozlišovanie sa chápe ľahko. Súdny dvor sa tak snaží zabrániť rozšíreniu uplatnenia pravidiel Spoločenstva na narušenia hospodárskej súťaže, ktoré sú jednoducho výsledkom rozdielov medzi legislatívnymi politikami členských štátov. Táto obozretnosť vychádza zo snahy nespochybňovať právomoci vyhradené členským štátom. Treba sa totiž obávať, že príliš veľké rozšírenie režimu pomoci by malo za dôsledok podriadenie všetkých rozhodnutí hospodárskej politiky členských štátov kontrole orgánov Spoločenstva, a to bez rozlíšenia, či majú formu priameho zásahu na trhu alebo všeobecného opatrenia upravujúceho hospodárske činnosti. Okrem toho by z toho vyplývalo výrazne zvýšenie zaťaženia kontrolných orgánov Spoločenstva v tejto oblasti, a to Komisie a Súdneho dvora.

46.      Je zjavné, že režim Spoločenstva týkajúci sa štátnej pomoci nie je určený na kontrolu účinku všetkých legislatívnych opatrení členských štátov na hospodársku súťaž na vnútornom trhu. Jeho cieľom je len zisťovať narušenie hospodárskej súťaže, ktorá vyplýva z vôle členského štátu priznať niektorým podnikom, odchylne od jeho všeobecných politických orientácií, osobitnú výhodu.

47.      Obmedzenia stanovené Súdnym dvorom sú teda úplne oprávnené. Zdá sa mi však, že kritérium prevodu štátnych prostriedkov bežne používané Súdnym dvorom neumožňuje tieto obmedzenia uplatniť a správne odôvodniť. V tejto súvislosti je potrebné použiť kritérium výberu, ako to tiež vyplýva z judikatúry Súdneho dvora. Táto preferencia je založená na troch hlavných dôvodoch.

48.      V prvom rade nie je kritérium prevodu prostriedkov vždy relevantné. Môže sa totiž stať, že regulačné opatrenie zahŕňa nepriame náklady pre štátny rozpočet, ktoré môžu byť vyššie ako náklady vyplývajúce z opatrenia prevádzajúceho verejné prostriedky(23).

49.      Následne je kritérium selektivity dokonca na odôvodnenie obmedzení stanovených Súdnym dvorom vhodnejšie. Je zrejmé, že rozdiely medzi hospodárskymi a daňovými politikami členských štátov môžu určitým podnikom na spoločnom trhu priznávať relatívnu hospodársku výhodu. Podnik, ktorý podlieha daňovej sadzbe vo výške 20 % jeho ziskov, získava hospodársku výhodu v porovnaní so subjektmi nachádzajúcimi sa v inom členskom štáte, ktorý uplatňuje 30 % daňovú sadzbu. Na takúto oblasť však nie je možné uplatniť režim pomoci. V tomto prípade totiž súťažné výhody jednoducho vyplývajú z právnych a hospodárskych rozdielov, ktoré zodpovedajú bežnému výkonu legislatívnej autonómie priznanej členským štátom. Naopak, ak sa tomu istému podniku zníži daň o 5 % v prípade, keď subjekty z iných členských štátov podliehajú tej istej daňovej sadzbe vo výške 20 %, bude potrebné dospieť k záveru o existencii pomoci, aj keď relatívna výhoda tohto podniku bude menšia ako v prvom prípade. Dôvodom toho je, že v tomto naposledy uvedenom prípade, priznáva členský štát odchýlením sa od svojej všeobecnej legislatívnej politiky zvýhodnené zaobchádzanie podniku alebo skupine podnikov. Potrestať sa majú iba narušenia, ktoré vyplývajú z takýchto zaobchádzaní.

50.      Nakoniec, keďže v hospodárskej oblasti dochádza k narastajúcemu prelínaniu štátnych činností so súkromnými činnosťami, je dôvod na obavu, že sa členské štáty budú pokúšať využívať dostupné prostriedky právnej úpravy na účely podnecovania súkromných subjektov alebo uloženia povinností súkromným subjektom tak, aby došlo k zníženiu nákladov niektorých podnikov. Pokiaľ takéto opatrenia nestanovujú priamy prevod verejných prostriedkov, treba sa domnievať, že nemajú povahu štátnej pomoci? Ak by tomu tak malo byť, významná časť štátnych opatrení majúcich všetky účinky štátnej pomoci by sa mala vyňať z kontroly orgánov Spoločenstva. Takýto výsledok by bol zjavne v rozpore s cieľmi sledovanými Zmluvou a zásadami stanovenými judikatúrou Súdneho dvora. Preto navrhujem vrátiť sa ku kritériu selektivity.

51.      Ako navrhol generálny advokát Darmon Súdnemu dvoru vo veci Sloman Neptun, len kritérium selektivity umožňuje rozlišovať všeobecné opatrenia upravujúce hospodárske činnosti, ktoré nemožno spochybniť ustanoveniami Zmluvy o štátnej pomoci, a hospodárske a finančné zásahy, ktoré je potrebné kontrolovať(24). Súdny dvor napokon uznal, že „pomoc nemusí byť nevyhnutne financovaná zo štátnych prostriedkov, aby sa kvalifikovala ako štátna pomoc“(25).

52.      Je ešte potrebné starostlivo definovať pojem selektivity. Z judikatúry vyplýva, že akékoľvek opatrenie poskytujúce osobitnú výhodu skupine podnikov sa nemusí nevyhnutne považovať za „selektívne“ opatrenie. Musí sa vykonať rozlíšenie. Akékoľvek opatrenie osobitného zaobchádzania s určitými situáciami, ktoré vedie k poskytnutiu hospodárskej výhody subjektom v uvedených situáciách, sa musí posúdiť v rámci všeobecného režimu, ktorého je súčasťou. Ak sa dotknutému členskému štátu podarí preukázať, že toto opatrenie je odôvodnené povahou alebo všeobecnou štruktúrou právneho systému, ktorého je súčasťou, za predpokladu, že tento systém sleduje legitímny cieľ, nemôže sa považovať za selektívne opatrenie v zmysle Zmluvy(26). Iba v prípade, ak toto osobitné zaobchádzanie nemôže byť odôvodnené všeobecným systémom alebo ak nevyplýva zo súdržného uplatňovania systému, ktorého je súčasťou, môže sa považovať za selektívne. V tomto prípade je totiž oprávnené predpokladať, že toto opatrenie je odôvodnené iba tým, že určitej skupine subjektov poskytuje zvýhodnené zaobchádzanie. Samotný odchylný právny charakter opatrenia z neho teda nerobí štátnu pomoc(27). V tejto oblasti nie je analýza z hľadiska formy postačujúca; je potrebné zvoliť analýzu z hľadiska obsahu. Za selektívne opatrenie sa považuje každé opatrenie, ktoré prispieva k tomu, že niektoré podniky sú vo výhodnejšej hospodárskej situácii ako podniky nachádzajúce sa v porovnateľnej situácii, bez toho, aby náklady ktoré z toho pre spoločnosť všeobecne vyplývajú, boli jasne odôvodnené systémom spravodlivo rozdelených nákladov(28).

53.      Ak sa prijme tento prístup, je zrejmé, že opatrenie oslobodzujúce Sotacarbo od povinnosti poskytnúť náhradu spoločníkom, ktorí využili svoje právo na vystúpenie, zatiaľ čo bežné uplatnenie relevantných ustanovení občianskeho zákonníka stanovuje takúto náhradu, predstavuje neodôvodnenú selektívnu výhodu v prospech tejto spoločnosti. Takéto opatrenie splňuje všetky podmienky štátnej pomoci. Pripomínam však, že tento záver je platný, iba ak sa vopred preukáže, že toto vystúpenie bolo možné za podmienok upravených všeobecným právom.

IV – Zhrnutie

54.      Z tejto analýzy vyplýva, že na to, aby sa vnútroštátnemu súdu poskytla užitočná odpoveď, je potrebné rozlíšiť dva prípady.

55.      V prípade, že sa preukáže, že predmetné vystúpenie v tejto veci vyplýva z výnimočnej možnosti, ktorá sa odchyľuje od podmienok vystúpenia stanovených v relevantných ustanoveniach občianskeho zákonníka, bude potrebné sa domnievať, že taký režim, ako je režim zavedený zákonom č. 273/2002, ktorý priznáva spoločníkom spoločnosti ovládanej štátom možnosť vystúpenia pod podmienkou vzdania sa všetkých práv na jej majetok, nepredstavuje štátnu pomoc v prospech tejto spoločnosti.

56.      V prípade, keď naopak toto vystúpenie nevyplýva z výnimočnej možnosti, ale je v každom prípade umožnené ustanoveniami všeobecného práva, je potrebné sa domnievať, že takýto režim predstavuje štátnu pomoc v zmysle Zmluvy, a mal by sa teda vopred oznámiť Komisii.

57.      Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby určil, či v predmetnej veci došlo k vystúpeniu v súlade s podmienkami stanovenými všeobecným právom v oblasti vystúpenia z obchodných spoločností.

V –    Návrh

58.      V dôsledku toho Súdnemu dvoru navrhujem, aby na návrh, ktorý podal Tribunale di Cagliari, odpovedal takto:

Článok 87 ods. 1 ES a článok 88 ods. 3 ES sa majú vykladať v tom zmysle, že taký režim, ako je režim zavedený zákonom č. 273/2002 z 12. decembra 2002, ktorý priznáva spoločníkom spoločnosti ovládanej štátom možnosť vystúpenia pod podmienkou vzdania sa všetkých práv na majetok uvedenej spoločnosti, nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle týchto ustanovení a nemusel sa vopred oznámiť Komisii Európskych spoločenstiev, pokiaľ sa nepreukáže, že k tomuto vystúpeniu mohlo dôjsť na základe pravidiel všeobecného práva v oblasti vystúpenia. V takom prípade sa musí takýto režim považovať za štátnu pomoc, ktorá sa mala vopred oznámiť Komisii.

---

1 – Jazyk prednesu: portugalčina.

---

2 – Pozri najmä rozsudok z 26. januára 1993, Telemarsicabruzzo a i., C‑320/90 až C‑322/90, Zb. s. I‑393, bod 6.

---

3 – Nedávno aktualizované vysvetlivky Súdneho dvora o začatí konaní o prejudiciálnych otázkach zo strany vnútroštátnych súdov v tomto zmysle stanovujú, že „vnútroštátny súd môže, ak sa domnieva, že to tak môže urobiť, uviesť stručne svoje stanovisko k odpovedi na prejudiciálne otázky“ (Ú. v. EÚ C 143, 2005, s. 1).

---

4 – Zdá sa, že návrh na začatie prejudiciálneho konania nesprávne odkazuje na zákon č. 240/02, zatiaľ čo jeho zámerom je odkaz na zákon č. 273/02.

---

5 – Pozri najmä rozsudok z 21. januára 1993, Deutsche Shell, C‑188/91, Zb. s. I‑363, bod 27.

---

6 – Pozri najmä uznesenie z 24. júla 2003, Sicilcassa a i., C‑297/01, Zb. s. I‑7849, bod 47.

---

7 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 1996, SFEI a i., C‑39/94, Zb. s. I‑3547, body 49 až 51.

---

8 – Pozri najmä rozsudky z 8. novembra 2001, Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, C‑143/99, Zb. s. I‑8365, bod 27, a z 13. januára 2005, Streekgewest, C‑174/02, Zb. s. I‑85, bod 17, ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Transalpine Ölleitung in Österreich, C‑368/04, prejednávaná pred Súdnym dvorom, body 67 a nasl.

---

9 – Rozsudok z 9. septembra 2004, Carbonati Apuani, C‑72/03, Zb. s. I‑8027, bod 11.

---

10 – Pozri najmä rozsudok z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, Zb. s. I‑7747, bod 75.

---

11 – Pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. marca 1977, Steinike & Weinlig, 78/76, Zb. s. 595, body 16 až 18, a zo 16. novembra 1995, Fédération française des sociétés d'assurance a i., C‑244/94, Zb. s. I‑4013, bod 21.

---

12 – Rozsudok z 23. apríla 1991, Höfner a Elster, C‑41/90, Zb. s. I‑1979, bod 21.

---

13 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2001, Ambulanz Glöckner, C‑475/99, Zb. s. I‑8089, bod 21.

---

14 – Pozri v tejto súvislosti moje návrhy vo veci FENIN/Komisia, C‑205/03 P, prejednávaná pred Súdnym dvorom.

---

15 – Rozsudok z 12. septembra 2000, Pavlov a i., C‑180/98 až C‑184/98, Zb. p. I‑6451, bod 75.

---

16 – Rozsudok z 1. decembra 1998, Ecotrade, C‑200/97, Zb. s. I‑7907, bod 37.

---

17 – Pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Heiser, C‑172/03, Zb. s. I‑1627, bod 36.

---

18 – Pozri Campobasso, G. F.: Diritto commerciale, zv. 2, Turín, 5.^. vydanie, 2002, s. 485. Podotýkam, že odvtedy došlo k reforme práva na vystúpenie, ktorá rozšírila zoznam dôvodov vystúpenia, avšak bez toho, aby zmenila ich taxatívnu povahu (pozri v súvislosti s týmto bodom zvláštne číslo Rivista delle società, marec - jún 2005).

---

19 – Pozri rozsudok z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C‑156/98, Zb. s. I‑6857, bod 30.

---

20 – Rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, Zb. s. I‑4397, bod 23.

---

21 – Rozsudok zo 17. marca 1993, C‑72/91 a C‑73/91, Zb. s. I‑887, bod 21.

---

22 – Pozri v tomto zmysle rozsudky Sloman Neptun, už citovaný, bod 21; Ecotrade, už citovaný, bod 36, a z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, Zb. s. I‑2099, bod 62.

---

23 – Je tomu tak napríklad v prípade právnej úpravy uľahčujúcej prepúšťanie v určitom sektore alebo právnej úpravy, ktorá podniku povoľuje, aby vybudoval priestory v oblasti vyžadujúcej významnú úpravu infraštruktúry. V tejto súvislosti pripomínam, že na účely kvalifikácie ako štátnej pomoci Súdny dvor nerozlišuje podľa toho, či sú výhody priamo alebo nepriamo poskytnuté zo štátnych prostriedkov (pozri najmä rozsudok PreussenElektra, už citovaný, bod 58).

---

24 – Bod 47 návrhov prednesených v už citovanej veci Sloman Neptun. Toto kritérium už bolo navyše v judikatúre použité. V už citovanej veci Ecotrade sa javí ako určujúce, že predmetná právna úprava mohla podniky, na ktoré sa uplatňuje, postaviť v porovnaní s inými podnikmi do výhodnejšej situácie (body 41 až 42). Pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, 173/73, Zb. s. 709, body 33.

---

25 – Rozsudok z 30. januára 1985, Komisia/Francúzsko, 290/83, Zb. s. 439, bod 14.

---

26 – Rozsudky, Taliansko/Komisia, už citovaný, bod 33; Ecotrade, už citovaný, bod 36, a Adria‑Wien, už citovaný, bod 42.

---

27 – Pozri k tomuto stanovisku návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Darmon v už citovanej veci Sloman Neptun (bod 53), ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo v už citovanej veci Adria‑Wien, (bod 43).

---

28 – Pre tento typ opatrení je charakteristické sústredenie zisku v skupine subjektov, zatiaľ čo náklady sú všeobecne prerozdelené na všetky spoločnosti, a sú tak ostatnými subjektmi ťažko zistiteľné. V prípade opatrenia takéhoto druhu existuje najväčšia pravdepodobnosť, že budú prijaté v prospech určitých osobitných záujmov namiesto toho, aby boli určené na všeobecné záujmy.