Vec C-208/03 P

Jean-Marie Le Pen

proti

Európskemu parlamentu

„Odvolanie – Voľby členov Európskeho parlamentu – Absencia jednotného volebného postupu – Uplatnenie vnútroštátneho práva – Zánik mandátu člena Európskeho parlamentu v dôsledku odsúdenia – Akt, ktorým Európsky parlament ‚berie na vedomie‘ tento zánik – Žaloba o neplatnosť – Akt, ktorý nie je možné napadnúť žalobou – Neprípustnosť“

Návrhy prednesené 27. januára 2005 – generálny advokát F. G. Jacobs……………. 

Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) zo 7. júla 2005. 

Abstrakt rozsudku

1.     Odvolanie – Dôvody – Zopakovanie dôvodov a tvrdení predložených Súdu prvého stupňa – Neprípustnosť – Spochybnenie výkladu alebo uplatnenia práva Spoločenstva Súdom prvého stupňa – Prípustnosť

[Článok 225 ES; Štatút Súdneho dvora, článok 58 prvý odsek; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 112 ods. 1 písm. c)]

2.     Žaloba o neplatnosť – Akty, ktoré možno napadnúť žalobou – Pojem – Akty so záväznými právnymi účinkami – Vyhlásenie predsedníčky Európskeho parlamentu o zobratí na vedomie uprázdneného miesta po uplatnení vnútroštátnych ustanovení vnútroštátnymi orgánmi – Vylúčenie

(Článok 230 ES; Akt o priamych a všeobecných voľbách poslancov Zhromaždenia, článok 12 ods. 2)

1.     Podľa článku 225 ES, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a článku 112 ods. 1 písm. c) jeho rokovacieho poriadku odvolanie musí presne označovať napádané prvky rozsudku, ktorého zrušenia sa domáha, ako aj právne tvrdenia, o ktoré sa osobitne opiera tento návrh. Tejto požiadavke nezodpovedá odvolanie, ktoré bez toho, aby obsahovalo argumentáciu osobitne smerujúcu k vymedzeniu nesprávneho právneho posúdenia, ktorým je napadnutý rozsudok dotknutý, sa obmedzuje na zopakovanie alebo doslovné reprodukovanie žalobných dôvodov alebo tvrdení uvedených v konaní na Súde prvého stupňa. Pokiaľ však odvolateľ napáda výklad alebo uplatňovanie práva Spoločenstva uskutočnené Súdom prvého stupňa, právne body skúmané v prvostupňovom konaní môžu byť znova prerokované v priebehu odvolacieho konania. Ak by totiž odvolateľ nemohol svojím spôsobom založiť odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých na Súde prvého stupňa, bolo by odvolacie konanie zbavené časti svojho zmyslu.

(pozri body 39 – 40)

2.     Pri určení, či akty môžu byť napadnuté žalobou o neplatnosť podľa článku 230 ES, je potrebné sa pridŕžať ich obsahu, ako aj zámeru ich autora, forma, v ktorej je akt alebo rozhodnutie vydané, je v zásade bezvýznamná. Nemožno vylúčiť, že by písomné oznámenie, ba dokonca samotné ústne vyhlásenie boli predmetom preskúmania Súdnym dvorom podľa článku 230 ES.

Posúdenie vyhlásenia predsedníčky Parlamentu počas plenárneho zasadnutia o uprázdnenom mieste člena však nemôže porušovať pravidlá a procesné normy vzťahujúce sa na voľby členov Parlamentu. V čase rozhodnom pre skutkový stav sporu nebol prijatý žiadny jednotný volebný postup pre voľby členov tejto inštitúcie, tento postup sa podľa článku 7 ods. 2 aktu z roku 1976 o priamych a všeobecných voľbách poslancov Zhromaždenia stále spravoval úpravou platnou v každom členskom štáte. Keďže podľa ustanovení právnej úpravy členského štátu má nevoliteľnosť za následok zánik mandátu člena Parlamentu, Parlament nemal inú možnosť, ako zobrať bezodkladne na vedomie vyhlásenie urobené vnútroštátnymi orgánmi, že miesto sa uprázdnilo, toto vyhlásenie sa týka skôr existujúcej právnej situácie, ktorá vyplynula výlučne z rozhodnutia týchto orgánov.

Zo znenia samotného článku 12 ods. 2 aktu z roku 1976, podľa ktorého prináleží Parlamentu „zobrať na vedomie“ uprázdnenie miesta v dôsledku uplatnenia vnútroštátnych predpisov platných v členskom štáte, totiž vyplýva, že Parlament nedisponuje žiadnou mierou voľnej úvahy v tejto veci V tejto osobitnej situácii rola Parlamentu nespočíva vo vyhlásení, že miesto sa uprázdnilo, ale len v zobratí na vedomie, že miesto sa uprázdnilo, čo už vyhlásili vnútroštátne orgány, zatiaľ čo v iných situáciách týkajúcich sa najmä vzdania sa mandátu alebo smrti niektorého z členov má táto inštitúcia aktívnejšiu rolu, keďže sama vyhlasuje, že miesto sa uprázdnilo a informuje o tom dotknutý členský štát. Okrem toho Parlamentu vôbec neprináleží – ale príslušným vnútroštátnym súdom alebo prípadne Európskemu súdu pre ľudské práva – overovať, či sa dodržal procesný postup ustanovený uplatniteľným vnútroštátnym právom alebo zachovali základné práva dotknutej osoby.

(pozri body 46 – 50, 56)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

zo 7. júla 2005 (*)

„Odvolanie – Voľby členov Európskeho parlamentu – Absencia jednotného volebného postupu – Uplatnenie vnútroštátneho práva – Zánik mandátu člena Európskeho parlamentu v dôsledku odsúdenia – Akt, ktorým Európsky parlament ‚berie na vedomie‘ tento zánik – Žaloba o neplatnosť – Akt, ktorý nie je možné napadnúť žalobou – Neprípustnosť“

Vo veci C‑208/03 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora, podané 10. mája 2003,

Jean-Marie Le Pen, bydliskom v Saint-Cloud (Francúzsko), v zastúpení: F. Wagner, advokát,

odvolateľ,

ďalší účastníci konania:

Európsky parlament, v zastúpení: H. Krück a C. Karamarcos, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovaný v prvostupňovom konaní,

Francúzska republika, v zastúpení: R. Abraham a G. de Bergues, ako aj L. Bernheim, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory C. W. A. Timmermans (spravodajca), sudcovia R. Silva de Lapuerta, J. Makarczyk, P. Kūris a G. Arestis,

generálny advokát: F. G. Jacobs,

tajomník: R. Grass,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 27. januára 2005,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Pán Le Pen svojím odvolaním navrhuje zrušenie rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 10. apríla 2003, Le Pen/Parlament (T‑353/00, Zb. s. II‑1729, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd zamietol ako neprípustnú žalobu podanú s cieľom dosiahnuť zrušenie rozhodnutia vydaného vo forme vyhlásenia predsedníčky Európskeho parlamentu z 23. októbra 2000 o zániku jeho mandátu člena Európskeho parlamentu (ďalej len „sporný akt“).

2       Samostatným podaním zapísaným do registra kancelárie Súdneho dvora 10. júna 2003 pán Le Pen takisto podal návrh podľa článkov 242 ES a 243 ES smerujúci k dosiahnutiu odkladu vykonateľnosti sporného aktu. Tento návrh bol zamietnutý uznesením predsedu Súdneho dvora z 31. júla 2003, Le Pen/Parlament (C‑208/03 P‑R, Zb. s. I‑7939).

 Právny rámec

 Právo Spoločenstva

 Zmluva ES

3       Článok 190 ods. 4 ES stanovuje, že Parlament vypracuje návrhy na priame a všeobecné voľby svojich poslancov konané jednotným postupom vo všetkých členských štátoch alebo v súlade so zásadami spoločnými pre tieto štáty a Rada Európskej únie so súhlasom Parlamentu vyjadreným väčšinou hlasov svojich poslancov jednomyseľne prijme zodpovedajúce pravidlá a odporučí uvedeným štátom prijať ich v súlade s príslušnými vnútroštátnymi ústavnými predpismi.

 Akt z roku 1976

4       Dňa 20. septembra 1976 Rada prijala rozhodnutie 76/787/ESUO, EHS, Euratom týkajúce sa Aktu o priamych a všeobecných voľbách poslancov Zhromaždenia (Ú. v. ES L 278, s. 1), ktorý sa nachádza v prílohe uvedeného rozhodnutia (vo svojej pôvodnej verzii ďalej len „akt z roku 1976“).

5       Podľa článku 3 ods. 1 aktu z roku 1976 členovia Parlamentu „sú volení na obdobie piatich rokov“.

6       Článok 6 aktu z roku 1976 vo svojom odseku 1 uvádza funkcie, s ktorými je funkcia člena Európskeho parlamentu nezlučiteľná a vo svojom odseku 2 stanovuje, že „členské štáty ďalej môžu za okolností daných článkom 7 ods. 2, stanoviť ďalšie vnútroštátne predpisy o nezlučiteľnosti funkcií“. Podľa odseku 3 toho istého článku členovia Parlamentu, na ktorých sa počas výkonu mandátu začnú vzťahovať uvedené odseky 1 a 2, „budú nahradení v súlade s článkom 12“.

7       Článok 7 ods. 1 aktu z roku 1976 upresňuje, že vypracovanie návrhu jednotného volebného postupu spadá do kompetencie Parlamentu, ale v čase rozhodnom pre skutkový stav sporu nebol ešte prijatý žiaden postup tohto typu.

8       Podľa článku 7 ods. 2 aktu z roku 1976:

„Do nadobudnutia účinnosti jednotného volebného postupu a so zreteľom na ostatné ustanovenia tohoto aktu upraví každý členský štát volebný postup na svojom území vnútroštátnymi predpismi.“

9       Článok 11 aktu z roku 1976 znie takto:

„Do nadobudnutia účinnosti jednotného volebného postupu uvedeného v článku 7 ods. 1, overuje [Parlament] mandáty poslancov. Na tento účel prihliada na výsledky úradne vyhlásené členskými štátmi a rozhoduje všetky spory, ktoré vznikajú na základe tohoto aktu a ktoré nevznikajú na základe ustanovení vnútroštátnych predpisov, na ktoré tento akt odkazuje.“

10     Článok 12 aktu z roku 1976 stanovuje:

„1.      Do nadobudnutia účinnosti jednotného volebného postupu uvedeného v článku 7 ods. 1 a s ohľadom na ostatné ustanovenia tohoto aktu stanoví každý členský štát na zvyšok tohoto obdobia vhodné postupy pre zaplnenie ktoréhokoľvek miesta, ktoré sa uprázdni počas päťročného funkčného obdobia uvedeného v článku 3.

2.      Ak sa uprázdni miesto v dôsledku platných vnútroštátnych predpisov niektorého členského štátu, upovedomí tento členský štát [Parlament], ktor[ý] to zoberie na vedomie.

Vo všetkých ostatných prípadoch [Parlament] ustanoví, že miesto bolo uprázdnené a upovedomí o tom príslušný členský štát.“

 Rokovací poriadok Parlamentu

11     Článok 7 rokovacieho poriadku Parlamentu s nadpisom „Preskúmanie osvedčení o zvolení za poslanca“, v znení účinnom v čase skutkového stavu sporu (Ú. v. ES L 202, 1999, s. 1), stanovoval:

„1.      Na základe správy príslušného výboru Parlament bezodkladne preskúma osvedčenia o zvolení za poslanca a rozhodne o overení platnosti voľby každého novozvoleného poslanca a tiež o všetkých sporoch, ktoré mu boli postúpené podľa ustanovení [aktu z roku 1976], s výnimkou tých, ktoré sa zakladajú na vnútroštátnych volebných zákonoch.

…

4.      Príslušný výbor zabezpečí, aby orgány členských štátov alebo Európskej únie bezodkladne oznámili Európskemu parlamentu každú informáciu, ktorá by mohla ovplyvniť výkon povinnosti poslanca Európskeho parlamentu alebo poradie náhradníkov, s uvedením dátumu účinnosti, ak ide o menovanie poslanca.

Ak príslušné orgány členských štátov začnú konanie, ktoré by mohlo viesť k zániku mandátu poslanca, predseda ich požiada, aby ho pravidelne informovali o priebehu konania. Predseda pridelí vec príslušnému výboru. Na základe návrhu tohto výboru môže Parlament prijať stanovisko k danej záležitosti.

5.      Až do preskúmania osvedčení o zvolení za poslanca alebo do rozhodnutia prípadného sporu sa poslanec zúčastňuje rokovaní Parlamentu a jeho orgánov a požíva všetky práva s tým spojené.

…“ [neoficiálny preklad]

12     Článok 8 toho istého rokovacieho poriadku, týkajúci sa „trvani[a] poslaneckého mandátu“, okrem iného hovoril:

„1.      Poslanecký mandát vzniká a zaniká v súlade s ustanoveniami [aktu z roku 1976]. Zaniká tiež smrťou poslanca alebo vzdaním sa mandátu.

…

6.      Za deň zániku mandátu poslanca a deň, kedy nadobúda účinnosť uvoľnenie mandátu, sa považuje:

–       v prípade vzdania sa mandátu deň, keď Parlament potvrdí uvoľnenie mandátu v súlade s oznámením o vzdaní sa mandátu;

–       v prípade menovania do funkcie nezlučiteľnej s mandátom poslanca Európskeho parlamentu podľa vnútroštátneho volebného práva alebo podľa článku 6 [aktu z roku 1976] deň oznámený príslušnými orgánmi členských štátov alebo Únie.

…

8.      Každý spor týkajúci sa platnosti voľby poslanca, ktorého osvedčenia o zvolení za poslanca už boli preskúmané, sa pridelí príslušnému výboru, ktorý o veci bezodkladne, najneskôr do začiatku nasledujúcej schôdze, podá správu Parlamentu.

9.      Parlament si vyhradzuje právo vyhlásiť preskúmavaný mandát za neplatný alebo nepotvrdiť uvoľnenie mandátu, ak sa zdá, že prijatie mandátu alebo zánik mandátu sa zakladajú na vecných nepresnostiach alebo neplatnom súhlase.“ [neoficiálny preklad]

 Vnútroštátne právo

13     Podľa článku 5 zákona č. 77-729 zo 7. júla 1977 o voľbách zástupcov do Zhromaždenia Európskych spoločenstiev (JORF z 8. júla 1977, s. 3579) v znení uplatniteľnom na predmet sporu (ďalej len „zákon z roku 1977“):

„Články LO 127 až LO 130‑1 Volebného zákonníka sa uplatňujú na voľby [členov Európskeho parlamentu]. ...

Nevoliteľnosť, ktorá vznikla počas výkonu mandátu, má za následok zánik tohto mandátu. Jej vyhlásenie sa uskutoční dekrétom.“

14     Článok 25 zákona z roku 1977 znie takto:

„Voľby [členov Európskeho parlamentu] môžu byť v lehote 10 dní od vyhlásenia výsledkov hlasovania a s ohľadom na akúkoľvek záležitosť týkajúcu sa uplatňovania tohto zákona napadnuté ktorýmkoľvek voličom na Conseil d’État. Rozhodnutie prijme plenárne zasadnutie.

Žaloba nemá odkladný účinok.“

 Skutkový stav a konanie na Súde prvého stupňa

15     Ako vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, spor, ktorý viedol k žalobe na Súd prvého stupňa, pramenil v odsúdení odvolateľa francúzskymi súdmi a v následkoch, ktoré sa vo francúzskom práve s takým odsúdením spájajú, pokiaľ ide o výkon voleného mandátu, a to najmä zástupcu v Európskom parlamente.

16     Pán Le Pen, zvolený za člena Parlamentu 13. júna 1999, bol najprv rozsudkom Tribunal correctionnel de Versailles (Francúzsko) z 2. apríla 1998 uznaný vinným z výtržníctva a potom v odvolacom konaní z útoku na verejného činiteľa pri výkone jeho právomoci, keď postavenie poškodeného bolo zjavné alebo páchateľovi uvedeného útoku známe. Za tento trestný čin, ustanovený a stíhaný článkom 222‑13 prvým odsekom bodom 4 francúzskeho Trestného zákonníka, bol odvolateľovi uložený rozsudkom Cour d’appel de Versailles zo 17. novembra 1998 trest odňatia slobody na tri mesiace s podmienečným odkladom výkonu trestu, ako aj pokuta vo výške 5 000 FRF. Ďalším výrokom tento súd okrem toho vyslovil stratu práv ustanovených v článku 131‑26 rovnakého zákonníka počas jedného roka, no túto stratu obmedzil na voliteľnosť.

17     Keďže dovolanie podané odvolateľom proti uvedenému rozsudku bolo zamietnuté rozsudkom Cour de cassation (Francúzsko) z 23. novembra 1999, predseda vlády v súlade s článkom 5 druhým odsekom zákona z roku 1977 vyhlásil dekrétom z 31. marca 2000, že „nevoliteľnosť Jean-Marie Le Pena ukončila jeho obdobie výkonu funkcie zástupcu v Európskom parlamente“. Vedúci kancelárie francúzskeho ministerstva zahraničných vecí oznámil listom z 5. apríla 2000 tento dekrét odvolateľovi, ako aj predsedníčke Európskeho parlamentu, ktorá o ňom počas plenárneho zasadnutia 3. mája 2000 informovala jeho členov a oznámila svoj úmysel postúpiť spis týkajúci sa zániku mandátu pána Le Pena Výboru pre právne veci a vnútorný trh (ďalej len „Výbor pre právne veci“) v súlade s článkom 7 ods. 4 druhým pododsekom rokovacieho poriadku Parlamentu.

18     Výbor pre právne veci uskutočnil preskúmanie osvedčenia o zvolení odvolateľa za poslanca na neverejných zasadnutiach 4., 15. a 16. mája 2000. Predsedníčka tohto výboru zaslala ako výsledok posledného z uvedených zasadnutí predsedníčke Parlamentu list v nasledujúcom znení:

„Pani predsedníčka,

[Výbor pre právne veci] zhrnul posúdenie postavenia Jean-Marie Le Pena na svojom zasadnutí 16. mája 2000. Výbor si je vedomý toho, že dekrét predsedu vlády Francúzskej republiky, ktorý bol oznámený pánovi Le Penovi 5. apríla 2000 a uverejnený v Journal officiel de la République française 22. apríla 2000, je teraz vykonateľný. Výbor však poznamenáva, že ako sa spomína v liste oznamujúcom dekrét dotknutej osobe, táto je oprávnená začať konanie na Conseil d’État spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti dekrétu.

Vzhľadom na včerajšie rozhodnutie zatiaľ neodporučiť, aby Parlament oficiálne zobral na vedomie dekrét týkajúci sa pána Le Pena, zvažoval výbor možné spôsoby postupu. Na podporu tohto rozhodnutia bol ako precedens, ktorého sa treba pridŕžať, vyzdvihnutý prípad pána Tapieho, a to s tým dôsledkom, že Európsky parlament by mal oficiálne zobrať na vedomie dekrét o zániku poslaneckého mandátu až po uplynutí lehoty na začatie konania na Conseil d’État, alebo prípadne po rozhodnutí tohto súdu.“

19     Na plenárnom zasadnutí Parlamentu 18. mája 2000 jeho predsedníčka tento list prečítala a hneď na to ohlásila svoj úmysel „pridŕžať sa stanoviska Výboru pre právne veci“.

20     V liste z 9. júna 2000, ktorého adresátmi boli pán Védrine, minister zahraničných vecí, a pán Moscovici, minister zodpovedný za európske záležitosti, ich predsedníčka Parlamentu informovala o skutočnosti, že „vzhľadom na nezvratnú povahu zániku poslaneckého mandátu... Európsky parlament oficiálne [zoberie] dekrét [z 31. marca 2000] na vedomie až po uplynutí lehoty na začatie konania [na] Conseil d’État alebo prípadne po jej rozhodnutí“.

21     Postoju Parlamentu rázne oponovali francúzske orgány, ktoré tvrdili jednak, že Parlament svojím spôsobom porušil znenie článku 12 ods. 2 aktu z roku 1976 a jednak, že uvedená príčina nemôže takéto porušenie v žiadnom prípade zdôvodniť, no táto výhrada nemala účinok.

22     Predsedníčka Parlamentu totiž listom zo 16. júna 2000 potvrdila, že Parlament „zoberie na vedomie zánik poslaneckého mandátu pána Le Pena [vtedy, keď dekrét z 31. marca 2000 už nebude možné napadnúť]“, čo zatiaľ nebolo aktuálne, keďže odvolateľ podal 5. júna 2000 na Conseil d’État žalobu o neplatnosť uvedeného dekrétu. Tento postoj zdôvodnila poukázaním na precedens vytvorený prípadom pána Tapieho a požiadavkou právnej istoty.

23     Žaloba pána Le Pena bola zamietnutá rozhodnutím Conseil d’État zo 6. októbra 2000. Nato páni Védrine a Moscovici zaslali 12. októbra 2000 predsedníčke Parlamentu list, v ktorom zdôraznili, že francúzska vláda vždy „dôrazne oponovala“ postoju Parlamentu spočívajúcemu vo vyčkávaní na to, ako sa uvedený súd vysloví k žalobe podanej odvolateľom voči dekrétu z 31. marca 2000 – postoju, o ktorom táto vláda súdila, že je porušením „znenia a ducha aktu z roku 1976“ – a vyzvali Parlament, aby „konal v súlade s právom Spoločenstva“ a v najkratšom možnom čase zobral prostredníctvom svojej predsedníčky na vedomie zánik mandátu pána Le Pena.

24     Listom z 20. októbra 2000 predsedníčka Parlamentu informovala odvolateľa, že deň predtým dostala oficiálne oznámenie o uvedenom rozhodnutí Conseil d’État a v súlade s rokovacím poriadkom Parlamentu a s aktom z roku 1976 „zoberie dekrét z [31. marca 2000] na vedomie počas pokračovania plenárneho zasadnutia 23. októbra“ toho roku.

25     Listom z 23. októbra 2000 pán Le Pen informoval predsedníčku Parlamentu, že jednak napadol platnosť vyššie uvedeného rozhodnutia Conseil d’État, keďže v rozpore s článkom 25 zákona z roku 1977 nebolo prijaté plénom tohto súdu, a jednak podal žiadosť o milosť u prezidenta Francúzskej republiky, ako aj žalobu smerujúcu k odkladu vykonateľnosti zániku jeho mandátu na Európsky súd pre ľudské práva. Preto pán Le Pen žiadal o uskutočnenie nového zasadnutia Výboru pre právne veci a svoje vypočutie na ňom predtým, ako by Parlament schválil dekrét z 31. marca 2000.

26     Predsedníčka Parlamentu tomuto návrhu nevyhovela. Podľa zápisnice z rozpravy z plenárneho zasadnutia 23. októbra 2000 vyhlásila v bode programu dňa s názvom „Vyhlásenia predsedníčky“ toto:

„Musím vás informovať, že vo štvrtok 19. októbra 2000 som dostala oficiálne oznámenie od príslušných orgánov Francúzskej republiky o rozsudku Conseil d’État zo 6. októbra 2000, ktorým bola zamietnutá žaloba podaná Jean-Marie Le Penom proti dekrétu francúzskeho predsedu vlády z 31. marca 2000 o ukončení jeho mandátu člena Európskeho parlamentu.

Taktiež vás musím informovať, že som dostala kópiu žiadosti o milosť pre pána Le Pena, ktorú Jacquesovi Chiracovi, prezidentovi republiky, predložili Charles de Gaulle, Carl Lang, Jean-Claude Martinez a Bruno Gollnisch.“

27     Po tomto vyhlásení odovzdala predsedníčka Parlamentu slovo predsedníčke Výboru pre právne veci, ktorá vyhlásila:

„Pani predsedníčka, [Výbor pre právne veci] na základe svojich rokovaní 15. a 16. mája tohto roku odporučil odložiť oznámenie vyhlásenia o zániku poslaneckého mandátu Jean-Marie Le Pena na plenárnom zasadnutí Parlamentu. Zdôrazňujem, že Výbor pre právne veci odporučil, aby toto oznámenie bolo odložené do uplynutia lehoty, počas ktorej môže pán Le Pen podať žalobu na francúzskej Conseil d’État alebo do rozhodnutia o tejto žalobe. Citujem tu list zo 17. mája, ktorý ste Vy, pani predsedníčka, prečítali Parlamentu.

Conseil d’État – ako ste uviedli – túto žalobu zamietla a riadne nás o tejto skutočnosti informovala. Preto už neexistujú dôvody na odklad tohto vyhlásenia Parlamentu, ktoré je podľa primárneho práva, predovšetkým podľa článku 12 ods. 2 [aktu z roku 1976], obligatórne.

Žiadosť o milosť, ktorú ste spomenuli, pani predsedníčka, nemení situáciu, pretože nejde o súdne podanie. Ako jej názov napovedá, ide o úkon orgánu verejnej moci netýkajúci sa dekrétu francúzskej vlády, ktorý musí byť v súlade s odporúčaním Výboru pre právne veci oznámený na plenárnom zasadnutí.“

28     Po tomto vystúpení si predsedníčka Parlamentu vzala slovo a vyhlásila:

„Podľa článku 12 ods. 2 [aktu z roku 1976] Európsky parlament berie na vedomie oznámenie francúzskej vlády potvrdzujúce odňatie mandátu Jean-Marie Le Penovi.“

29     Z tohto dôvodu požiadala odvolateľa o opustenie rokovacej sály a prerušila zasadnutie, aby mu to umožnila vykonať.

30     Listom z 27. októbra 2000 predsedníčka Parlamentu jednak informovala francúzskeho ministra zahraničných vecí o skutočnosti, že Parlament „zobral na vedomie“ zánik mandátu pána Le Pena, a jednak vyzvala tohto ministra, aby jej v súlade s článkom 12 ods. 1 aktu z roku 1976 oznámil meno osoby oprávnenej obsadiť miesto, ktoré sa uvoľnilo.

31     Listom z 13. novembra 2000 uvedený minister odpovedal, že „na miesto Jean-Marie Le Pena [má] z kandidátnej listiny Front national pre európske voľby nastúpiť Marie-France Stirbois“.

32     Za týchto okolností podal pán Le Pen žalobou podanou do kancelárie Súdu prvého stupňa 21. novembra 2000 návrh na zrušenie sporného aktu. Samostatným podaním zapísaným do registra uvedenej kancelárie v rovnaký deň podal odvolateľ návrh na odklad vykonateľnosti toho istého aktu.

33     Uznesením z 26. januára 2001, Le Pen/Parlament (T‑353/00 R, Zb. s. II‑125) predseda Súdu prvého stupňa vyhovel posledne uvedenému návrhu a rozhodol o odklade vykonateľnosti „rozhodnutia vo forme vyhlásenia predsedníčky Európskeho parlamentu z 23. októbra 2000 v rozsahu predstavujúcom rozhodnutie Európskeho parlamentu, ktorým sa berie na vedomie zánik navrhovateľovho mandátu člena Európskeho parlamentu“. Preto pán Le Pen opäť nadobudol svoje postavenie člena Parlamentu a vrátil sa do rokovacej sály, ktorú opustil 23. októbra 2000.

34     Súd prvého stupňa však napadnutým rozsudkom zamietol žalobu pána Le Pena ako neprípustnú a zaviazal ho na znášanie svojich vlastných trov konania, ako aj na náhradu trov konania Parlamentu v konaní vo veci samej, ako aj v konaní o nariadení predbežného opatrenia.

 Napadnutý rozsudok

35     Súd prvého stupňa dospel k tomuto záveru podporovanému tak Parlamentom, ako aj Francúzskou republikou, ktorá vstúpila do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov tejto inštitúcie, v podstate na základe okolnosti, podľa ktorej sporný akt z dôvodu svojej osobitnej povahy nemohol byť napadnutý žalobou o neplatnosť podľa článku 230 ES. Súd prvého stupňa rozhodol v tomto ohľade konkrétnejšie takto:

„77      Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry môžu byť napadnuté žalobou o neplatnosť podľa článku 230 ES len opatrenia, ktoré majú záväzné právne účinky ovplyvňujúce záujmy žalobcu tým, že spôsobujú výraznú zmenu v jeho právnom postavení (rozsudok Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. marca 1999, Assicurazioni Generali a Unicredito/Komisia, T‑87/96, Zb. s. II‑203, bod 37). Teda žaloba o neplatnosť je prípustná v prípade všetkých opatrení prijatých inštitúciami bez ohľadu na ich povahu alebo formu, ktorých zámerom bolo spôsobiť právne účinky (rozsudok Súdneho dvora z 31. marca 1971, Komisia/Rada, 22/70, Zb. s. 263, bod 42).

78      V tejto veci je napadnutým aktom vyhlásenie predsedníčky Parlamentu na plenárnom zasadnutí 23. októbra 2000, ktorým ‚v súlade s článkom 12 ods. 2 [aktu z roku 1976] Parlament... berie na vedomie oznámenie francúzskej vlády vyhlasujúce zánik mandátu [žalobcu]‘.

79      Je preto nevyhnutné preskúmať, či toto vyhlásenie malo záväzné právne účinky ovplyvňujúce záujmy žalobcu tým, že spôsobilo výraznú zmenu v jeho právnom postavení.

80      V tomto ohľade je nevyhnutné uviesť právne súvislosti, za ktorých bolo toto vyhlásenie urobené.

81      Je nesporné, že v čase rozhodnom pre túto vec nebol prijatý žiadny jednotný volebný postup pre voľby členov Európskeho parlamentu.

82      Preto sa podľa článku 7 ods. 2 aktu z roku 1976 bude volebný postup stále spravovať vnútroštátnymi predpismi každého členského štátu.

83      Tak najmä z článku 12 ods. 2 prvého pododseku aktu z roku 1976 vyplýva, že uplatnenie ‚platných vnútroštátnych predpisov niektorého členského štátu‘ môže spôsobiť uprázdnenie miesta člena Európskeho parlamentu.

84      Na uplatňovanie aktu z roku 1976 prijala [Francúzska republika] predovšetkým zákon z roku 1977. Článok 2 tohto zákona stanovuje, že voľby členov Európskeho parlamentu sa spravujú ‚hlavou I knihy I Volebného zákonníka a ustanoveniami nasledujúcich kapitol‘. Článok 5 toho istého zákona, ktorý sa nachádza v kapitole III s názvom ‚Podmienky voliteľnosti, nevoliteľnosti a nezlučiteľnosti‘, stanovuje predovšetkým, že ‚články LO 127 až LO 130‑1 Volebného zákonníka sa uplatňujú na voľby [členov Európskeho parlamentu]‘, ‚nevoliteľnosť, ktorá vznikne počas výkonu mandátu má za následok zánik tohto mandátu‘ a ‚nevoliteľnosť sa vyhlási dekrétom‘.

85      Článok 12 ods. 2 aktu z roku 1976 rozlišuje medzi dvomi situáciami, za ktorých sa uprázdnia miesta členov Európskeho parlamentu.

86      Prvá situácia, uvedená v prvom pododseku tohto ustanovenia, zahŕňa prípady, keď sa miesto uprázdni uplatnením ‚vnútroštátnych predpisov‘. Druhá situácia, uvedená v druhom pododseku toho istého ustanovenia, zahŕňa ‚všetk[y] ostatn[é] prípad[y]‘.

87      Je potrebné poznamenať, že v rozpore s tvrdeniami žalobcu v tomto smere, prvá situácia sa vonkoncom neobmedzuje na prípady nezlučiteľnosti uvedené v článku 6 aktu z roku 1976, ale zahŕňa aj prípady nevoliteľnosti. Aj keď je pravda, že podľa článku 6 ods. 3 aktu z roku 1976 budú členovia Európskeho parlamentu, na ktorých sa začnú vzťahovať ‚odseky 1 a 2‘, nahradení ‚v súlade s článkom 12‘, nemožno z tohto odkazu usudzovať, že sa tento článok týka výlučne prípadov nezlučiteľnosti pokrytých článkom 6 ods. 1 a 2. Okrem toho treba poznamenať, že článok 12 nikde nehovorí o pojme ‚nezlučiteľnosť‘, ale používa oveľa širší pojem ‚uprázdnenie [miesta]‘.

88      V prvej situácii obsiahnutej článkom 12 ods. 2 aktu z roku 1976 sa rola Parlamentu obmedzuje na ‚zobratie na vedomie‘, že miesto dotknutej osoby sa uprázdnilo. V druhej situácii, ktorá pokrýva napríklad vzdanie sa mandátu jedným z jeho členov, Parlament ‚ustanoví, že miesto bolo uprázdnené a upovedomí o tom príslušný členský štát‘.

89      V tejto veci, keďže napadnutý akt bol prijatý podľa prvého pododseku článku 12 ods. 2 aktu z roku 1976, je nevyhnutné stanoviť rozsah pôsobnosti procesu ‚zobratia na vedomie‘ predpísaného týmto ustanovením.

90      V tejto súvislosti treba poznamenať, že proces ‚zobratia na vedomie‘ sa nevzťahuje na zánik mandátu dotknutého člena, ale na samu skutočnosť, že jeho miesto sa uprázdnilo v dôsledku uplatnenia vnútroštátnych predpisov. Inými slovami, rolou Parlamentu nie je ‚spôsobiť‘ zánik mandátu, ako tvrdí žalobca, ale len zobrať na vedomie vnútroštátnymi orgánmi už urobené vyhlásenie, že miesto sa uprázdnilo, teda skôr existujúcu právnu situáciu, ktorá vyplynula výlučne z rozhodnutia týchto orgánov.

91      Verifikačná právomoc Parlamentu v tejto súvislosti je výrazne obmedzená. V podstate sa ohraničuje na overenie, či sa miesto dotknutej osoby skutočne uprázdnilo. Predovšetkým, v rozpore s tvrdením žalobcu, nie je vecou Parlamentu, aby overoval, či sa dodržal procesný postup stanovený uplatniteľným vnútroštátnym právom alebo sa zachovali základné práva dotknutej osoby. Táto právomoc patrí výlučne príslušným vnútroštátnym súdom alebo prípadne Európskemu súdu pre ľudské práva. V tomto ohľade treba navyše poznamenať, že konkrétne v tejto veci sa žalobca domáhal svojich práv aj na francúzskej Conseil d’État, aj na Európskom súde pre ľudské práva. Takisto treba poznamenať, že samotný Parlament sa nikdy nedomáhal, či vo svojich písomných vyjadreniach alebo na pojednávaní, verifikačnej právomoci v takej šírke, ako uvádza žalobca.

92      Treba dodať, že tak široké poňatie verifikačnej právomoci Parlamentu podľa prvého pododseku článku 12 ods. 2 aktu z roku 1976 by znamenalo, že táto inštitúcia by mohla napadnúť samotnú zákonnosť zániku mandátu, ktorý vyhlásili vnútroštátne orgány, a odmietnuť zobrať uprázdnenie miesta na vedomie, pokiaľ by usúdila, že čelí nezrovnalostiam. Jedine článok 8 ods. 9 rokovacieho poriadku predpokladá možnosť, že Parlament odmietne uprázdnenie miesta, a to len vtedy, ak bol vyzvaný, aby ‚potvrdi[l]‘ takéto uprázdnenie a existujú ‚vecn[é] nepresnosti‘ alebo ‚neplatn[ý] súhlas‘. Bolo by protirečivé, ak by Parlament mal mať väčšiu voľnosť pri rozhodovaní v prípadoch, keď sa od neho požaduje prosté zobratie na vedomie uprázdneného miesta, ktoré ustanovili vnútroštátne orgány, ako je to v prípadoch, keď uprázdnenie miesta sám stanovuje.

93      Toto posúdenie nie je v žiadnom prípade v rozpore so znením článku 7 ods. 4 [druhého] pododseku rokovacieho poriadku [Parlamentu]. Ako Parlament a Francúzska republika správne poukázali, toto ustanovenie sa uplatňuje ‚proti zániku mandátu‘, a teda proti uprázdneniu miesta. Stanovuje, aby predseda Parlamentu pridelil vec príslušnému výboru, pokiaľ ‚príslušné orgány členských štátov začnú konanie, ktoré by mohlo viesť k zániku mandátu [člena Európskeho parlamentu]‘. Keď sa toto konanie skončí a príslušné vnútroštátne orgány ustanovia uprázdnenie miesta dotknutej osoby, Parlamentu zostáva len zobrať toto uprázdnenie na vedomie podľa článku 12 ods. 2 prvého pododseku aktu z roku 1976. V každom prípade, podľa zásady hierarchie noriem, nemôže ustanovenie rokovacieho poriadku pripustiť odchýlku od ustanovení aktu z roku 1976 a zveriť Parlamentu širšie právomoci, než má podľa tohto aktu.

94      Toto posúdenie nie je naštrbené ani skutočnosťou, že žalobca sa do 23. októbra 2000 zúčastňoval na zasadnutiach Parlamentu, dostával od tejto inštitúcie príspevky a francúzske orgány mu do 24. októbra 2000 vyplácali jeho plat. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že dekrét z 31. marca 2000 bol vykonateľný. Skutočnosť, že Parlament nezobral tento dekrét na vedomie okamžite, ako mu bol oznámený francúzskymi orgánmi, ale neskoršie, ani skutočnosť, že z toho pre žalobcu vyplynuli určité praktické dôsledky, nemôže zmeniť právne následky, ktoré sa s týmto oznámením spájajú podľa článku 12 ods. 2 aktu z roku 1976.

95      Žalobcove tvrdenia po prvé, že článok 5 zákona z roku 1977 ohrozuje nezávislosť Parlamentu a predstavuje neprípustný zásah do jeho činnosti a po druhé, že existuje všeobecná zásada, podľa ktorej ‚zánik mandátu musí vyhlásiť príslušné parlamentné zhromaždenie‘, sú nedôvodné. Ako už bolo poukázané v bode 83 vyššie, z doslovného znenia článku 12 ods. 2 prvého pododseku aktu z roku 1976 je zrejmé, že miesto člena Európskeho parlamentu sa môže uprázdniť podľa ‚platných vnútroštátnych predpisov niektorého členského štátu‘. Keďže v rozhodnom čase nebol prijatý žiadny jednotný volebný postup, bolo toto ustanovenie, a teda aj zákon z roku 1977, plne uplatniteľné. Nehľadiac na vývoj právomocí Parlamentu, nové právomoci nemôžu spôsobiť neuplatniteľnosť ustanovení primárneho práva, ako napríklad aktu z roku 1976, bez ich výslovného zrušenia textom rovnakej právnej sily.

96      Z rovnakých dôvodov sú úplne bezpredmetné žalobcove tvrdenia založené na prednosti práva Spoločenstva. V tejto veci nie je medzi vnútroštátnym právom a právom Spoločenstva rozpor, ani nesúlad.

97      Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že v tejto veci je opatrením, ktoré malo záväzné právne účinky negatívne ovplyvňujúce záujmy žalobcu, dekrét z 31. marca 2000. Zámerom [sporného] aktu nebolo spôsobiť vlastné právne účinky, odlišné od právnych účinkov dekrétu.

98      Treba preto rozhodnúť tak, že [sporný] akt nemôže byť napadnutý žalobou o neplatnosť podľa článku 230 ES. Vzhľadom na to treba túto žalobu zamietnuť ako neprípustnú bez toho, aby sa bolo potrebné zaoberať ostatnými žalobnými dôvodmi a tvrdeniami o prípustnosti.“

 Odvolanie

36     Pán Le Pen svojím odvolaním v podstate navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok z dôvodu, že zamietol žalobu ako neprípustnú, vyslovil, že táto žaloba je prípustná a dôvodná, ako aj zrušil sporný akt, alebo namiesto toho vrátil vec Súdu prvého stupňa na rozhodnutie o podstate veci, priznal mu čiastku 7 622,45 eur ako náhradu mimoriadnych výdavkov a zaviazal Parlament na náhradu všetkých trov konania.

37     Parlament navrhuje predovšetkým zamietnuť odvolanie ako sčasti neprípustné a sčasti nedôvodné, ako aj zaviazať odvolateľa na náhradu trov konania na obidvoch stupňoch, vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia, a subsidiárne vrátiť vec Súdu prvého stupňa.

38     Francúzska republika navrhuje zhodne ako Parlament zamietnuť odvolanie a zaviazať odvolateľa na náhradu trov konania.

 O prípustnosti odvolania

39     Parlament a francúzska vláda vo svojich vyjadreniach tvrdia, že veľká časť odvolania je neprípustná, pretože odvolateľ sa obmedzil na zopakovanie žalobných dôvodov, ktorých sa dovolával na Súde prvého stupňa, bez toho, aby presne vymedzil sporné časti napadnutého rozsudku alebo osobitné právne tvrdenia na podporu svojho návrhu na zrušenie, a teda je na mieste pripomenúť, že podľa článku 225 ES, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a článku 112 ods. 1 písm. c) jeho rokovacieho poriadku odvolanie musí presne označovať napádané prvky rozsudku, ktorého zrušenia sa domáha, ako aj právne tvrdenia, o ktoré sa osobitne opiera tento návrh. Tejto požiadavke nezodpovedá odvolanie, ktoré bez toho, aby obsahovalo argumentáciu osobitne smerujúcu k vymedzeniu nesprávneho právneho posúdenia, ktorým je napadnutý rozsudok dotknutý, sa obmedzuje na zopakovanie alebo doslovné reprodukovanie žalobných dôvodov alebo tvrdení uvedených v konaní na Súde prvého stupňa (rozsudky zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, Zb. s. I‑5291, body 34 a 35, ako aj z 30. septembra 2003, Eurocoton a i./Rada, C‑76/01 P, Zb. s. I‑10091, body 46 a 47).

40     Pokiaľ však odvolateľ napáda výklad alebo uplatňovanie práva Spoločenstva uskutočnené Súdom prvého stupňa, právne body skúmané v prvostupňovom konaní môžu byť znova prerokované v priebehu odvolacieho konania. Ak by totiž odvolateľ nemohol svojím spôsobom založiť odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých na Súde prvého stupňa, bolo by odvolacie konanie zbavené časti svojho zmyslu (pozri najmä rozsudok zo 6. marca 2003, Interporc/Komisia, C‑41/00 P, Zb. s. I‑2125, bod 17, a uznesenie z 11. novembra 2003, Martinez/Parlament, C‑488/01 P, Zb. s. I‑13355, bod 39).

41     Aktuálne odvolanie, posudzované ako celok, pritom presne smeruje ku spochybneniu posúdenia uskutočneného Súdom prvého stupňa vo vzťahu k rôznym právnym otázkam, ktoré mu boli predložené, a najmä k rozsahu pôsobnosti aktu z roku 1976 a pojmu „zoberie na vedomie“, ktoré sa nachádza v jeho článku 12 ods. 2 druhom pododseku.

42     Za týchto okolností je aktuálne odvolanie prípustné.

 O dôvodnosti odvolania

43     Odvolateľ svojím odvolaním napáda hlavne výklad článku 12 ods. 2 aktu z roku 1976, ktorý si Súd prvého stupňa osvojil, a konkrétnejšie jeho záver uvedený v bode 97 napadnutého rozsudku, podľa ktorého zámerom sporného aktu nebolo spôsobiť vlastné právne účinky, odlišné od právnych účinkov dekrétu z 31. marca 2000. Podľa odvolateľa takýto záver okrem toho, že odporuje tvrdeniu nachádzajúcemu sa v bodoch 90 a 91 toho istého rozsudku, podľa ktorého Parlament má v tejto súvislosti „predsa len“ obmedzenú verifikačnú právomoc, keď má zobrať na vedomie vnútroštátnymi orgánmi urobené vyhlásenie, že miesto sa uprázdnilo, skresľuje takisto rozsah pôsobnosti samotného článku 12 aktu z roku 1976.

44     V tomto ohľade odvolateľ pripomína judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej je potrebné jednak pridŕžať sa obsahu, a nie formy aktu, jednak brať do úvahy zámer vyjadrený jeho autorom, a tvrdí, že v tejto veci je aktom, ktorý zmenil jeho právne postavenie a zbavil ho voleného mandátu, sporný akt a nie dekrét z 31. marca 2000. Tento výklad koniec koncov potvrdzuje znenie samotného článku 12 ods. 2 prvého pododseku aktu z roku 1976, ktoré zdôrazňuje povinnosť Parlamentu „zobrať na vedomie“ uprázdnenie miesta v dôsledku uplatnenia vnútroštátnych predpisov, postoj Výboru pre právne veci a predsedníčky Parlamentu, ako aj okolnosť, že on sám sa do 23. októbra 2000 zúčastňoval na zasadnutiach Parlamentu a dovtedy dostával od tejto inštitúcie príspevky a francúzske orgány mu vyplácali plat.

45     Pred skúmaním rozsahu pôsobnosti článku 12 ods. 2 aktu z roku 1976 je na mieste hneď na úvod odmietnuť tvrdenie odvolateľa o rozpore odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to konkrétnejšie medzi jeho bodmi 91 a 97. Ako totiž francúzska vláda uviedla vo svojich písomných pripomienkach, okrem toho, že pojem „predsa len“ sa v týchto bodoch vôbec nenachádza, uvedený bod 91, odvolateľom vytrhnutý z kontextu a citovaný len sčasti, vedie nevyhnutne k záveru nachádzajúcemu sa v bode 97 uvedeného rozsudku. Súd prvého stupňa teda práve preto, že v bode 91 konštatoval, že verifikačná právomoc Parlamentu je výrazne obmedzená a v podstate sa ohraničuje na overenie, či sa miesto skutočne uprázdnilo – najmä nemá možnosť overovať, či sa dodržal procesný postup ustanovený uplatniteľným vnútroštátnym právom alebo sa zachovali základné práva dotknutej osoby – mohol v bode 97 toho istého rozsudku dospieť k záveru, že sporný akt nespôsobil vlastné právne účinky, odlišné od právnych účinkov dekrétu z 31. marca 2000.

46     Pokiaľ ide o podstatné tvrdenie odvolateľa založené na skreslení rozsahu pôsobnosti článku 12 ods. 2 aktu z roku 1976 a nesprávnom posúdení Súdom prvého stupňa, čo sa týka skutočnej právnej povahy sporného aktu, ktorý sám zmenil jeho právne postavenie, je na mieste uznať dôvodnosť tézy, podľa ktorej je pri určení, či akty môžu byť napadnuté žalobou podľa článku 230 ES, potrebné sa pridŕžať ich obsahu, ako aj zámeru ich autora. Podľa ustálenej judikatúry je totiž forma, v ktorej je akt alebo rozhodnutie vydané, v zásade bezvýznamná, pokiaľ ide o možnosť napadnúť tento akt alebo toto rozhodnutie žalobou o neplatnosť (pozri najmä už citované rozsudky Komisia/Rada, bod 42, a IBM/Komisia, bod 9).

47     Hoci preto z tohto uhla pohľadu nemožno vylúčiť, že by písomné oznámenie, ba dokonca samotné ústne vyhlásenie boli predmetom preskúmania Súdnym dvorom podľa článku 230 ES, nemôže táto možnosť viesť až k popretiu pravidiel a procesných noriem vzťahujúcich sa na voľby členov Parlamentu.

48     Ako pritom v tomto ohľade Súd prvého stupňa správne uviedol v bodoch 81 a 82 napadnutého rozsudku, v čase rozhodnom pre skutkový stav sporu nebol prijatý žiadny jednotný volebný postup pre voľby členov Parlamentu, a preto sa tento postup podľa článku 7 ods. 2 aktu z roku 1976 stále spravoval úpravou platnou v každom členskom štáte.

49     Za týchto okolností, keďže podľa článku 5 zákona z roku 1977 má nevoliteľnosť konštatovaná dekrétom za následok zánik mandátu člena Parlamentu, Parlament nemal inú možnosť, ako zobrať bezodkladne na vedomie vyhlásenie už urobené vnútroštátnymi orgánmi, že miesto odvolateľa sa uprázdnilo, pričom takéto vyhlásenie sa týka, ako Súd prvého stupňa správne uviedol v bode 90 napadnutého rozsudku, skôr existujúcej právnej situácie, ktorá vyplynula výlučne z rozhodnutia týchto orgánov. Žiadne z tvrdení, ktoré odvolateľ uvádza v rámci aktuálneho odvolania nemôže spochybniť tento záver.

50     Pokiaľ teda ide predovšetkým o tvrdenie odvolateľa odvodené zo znenia samotného článku 12 ods. 2 aktu z roku 1976, ktoré zdôrazňuje povinnosť „zobrať na vedomie“ uprázdnenie miesta v dôsledku uplatnenia vnútroštátnych predpisov platných v členskom štáte, toto ustanovenie je vzdialené od toho, aby potvrdzovalo tézu odvolateľa, ale naopak jasne dáva vyniknúť úplnej absencii voľnosti posúdenia Parlamentu v tejto veci. V tejto osobitnej situácii totiž rola Parlamentu nespočíva vo vyhlásení, že miesto sa uprázdnilo, ale, ako Súd prvého stupňa správne uviedol v bode 88 napadnutého rozsudku, len v zobratí na vedomie, že miesto sa uprázdnilo, čo už vyhlásili vnútroštátne orgány, zatiaľ čo v iných situáciách týkajúcich sa najmä vzdania sa mandátu alebo smrti niektorého z členov má táto inštitúcia aktívnejšiu rolu, keďže sama vyhlasuje, že miesto sa uprázdnilo a informuje o tom dotknutý členský štát.

51     Tento výklad koniec koncov podporujú znenia iných ustanovení aktu z roku 1976, napríklad jeho článku 11, a článku 7 ods. 1 rokovacieho poriadku Parlamentu. Tieto dva články upravujúce preskúmanie osvedčení o zvolení za poslanca Parlamentu zverujú totiž Parlamentu právomoc rozhodovať o platnosti voľby každého novozvoleného poslanca a tiež o všetkých sporoch, ktoré mu môžu byť predložené na základe ustanovení aktu z roku 1976, „[s výnimkou] ustanovení vnútroštátnych predpisov, na ktoré tento akt odkazuje“ (článok 11 aktu z roku 1976) a „s výnimkou [sporov], ktoré sa zakladajú na vnútroštátnych volebných zákonoch“ (článok 7 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku). Tieto podrobnosti, ktoré boli bez zmien prebraté do súčasného článku 12 aktu z roku 1976, zmeneného a doplneného rozhodnutím Rady 2002/772/ES, Euratom z 25. júna 2002 a z 23. septembra 2002 (Ú. v. ES L 283, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 137), ako aj do článku 3 ods. 1 rokovacieho poriadku Parlamentu platného v súčasnosti (Ú. v. EÚ L 44, 2005, s. 1), teda za súčasného stavu práva Spoločenstva potvrdzujú úplnú absenciu kompetencií Parlamentu vo vzťahu k uprázdneniu miesta v dôsledku aplikácie vnútroštátnej právnej úpravy.

52     Odvolateľ sa ďalej pri napádaní tohto výkladu márne dovoláva dôležitosti zámeru autora sporného aktu pri jeho prijímaní a konkrétnejšie tvrdí, že Výbor pre právne veci, ako aj predsedníčka Parlamentu „konštantne považovali za danú“ zásadu, podľa ktorej zobratie na vedomie zániku mandátu odvolateľa samo menilo jeho právne postavenie. Okrem toho, že takéto tvrdenie sa týka posúdenia skutkového stavu, čo v zásade nespadá pod preskúmanie Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania, totiž v každom prípade z viacerých dokumentov pripojených k žalobe vyplýva, že uvedený výbor a predsedníčka Parlamentu sa cítili byť viazaní vyhlásením francúzskych úradov o tomto zániku.

53     Ide najmä o zápisnicu z mimoriadneho zasadnutia Výboru pre právne veci z 15. mája 2000, z ktorej vyplýva, že jeho predsedníčka na ňom vystúpila, aby dala do pozornosti členom tohto výboru, že rozhodnutie Parlamentu sa má obmedziť na „formálne zobratie na vedomie alebo nezobratie na vedomie“, ako aj o list zaslaný predsedníčke Parlamentu o dva dni neskôr, v ktorom predsedníčka uvedeného výboru jasne zdôraznila „vykonateľnosť“ dekrétu z 31. marca 2000. Tieto dve skutkové okolnosti, ku ktorým treba dodať list zaslaný 9. júna 2000 predsedníčkou Parlamentu francúzskym orgánom, v ktorom uvádza „nezvratnú“ povahu zániku mandátu v dôsledku uvedeného dekrétu, boli v napadnutom rozsudku zohľadnené, a to postupne v jeho bodoch 23, 24 a 29. Pritom žiadne zistenie uskutočnené Súdom prvého stupňa v týchto troch bodoch nebolo v rámci aktuálneho odvolania spochybnené.

54     Pokiaľ napokon ide o odvolateľom uvádzanú okolnosť, podľa ktorej sa do 23. októbra 2000 mohol zúčastňovať na zasadnutiach Parlamentu a dostávať dovtedy tak príspevky od tejto inštitúcie, ako aj plat vyplácaný francúzskymi orgánmi, čo z jeho pohľadu preukazuje, že iba sporný akt mohol zmeniť jeho právne postavenie, a teda byť napadnutý žalobou podľa článku 230 ES, je vhodné poznamenať, že, ako Súd prvého stupňa správne uviedol, ide o praktické dôsledky vyplývajúce z omeškania, s ktorým Parlament zobral na vedomie oznámenie o dekréte z 31. marca 2000 uskutočnené francúzskymi orgánmi. Tento dekrét totiž sám osebe zmenil právne postavenie odvolateľa tým, že vyhlásil zánik jeho mandátu.

55     Odvolateľ sa dovoláva dvoch doplnkových tvrdení na podporu svojej tézy, podľa ktorej sporný akt možno súdne napadnúť. Prvé je založené na skutočnosti, že Súd prvého stupňa v bode 91 napadnutého rozsudku výslovne uviedol, že žalobca sa domáhal svojich práv na Conseil d’État a na Európskom súde pre ľudské práva, čo preukazuje existenciu súdne napadnuteľného aktu, pretože Parlament svojím spôsobom uskutočnil posúdenie skutkových a právnych okolností. Druhé tvrdenie sa týka irelevantnosti teórie potvrdzujúceho aktu, ktorá bola podkladom pre bod 97 uvedeného rozsudku, pretože žaloby spomenuté v bode 91 predstavovali práve nové právne okolnosti, ktoré nastali medzi prijatím dekrétu 31. marca 2000 a dňom, keď Parlament zobral na vedomie zánik mandátu odvolateľa.

56     V tomto ohľade postačuje konštatovať, že tvrdenie, podľa ktorého Parlament uskutočnil posúdenie skutkových a právnych okolností, spočíva na zjavne nesprávnom výklade napadnutého rozsudku, pretože, ako už bolo uvedené v bode 45 tohto rozsudku, Súd prvého stupňa v bode 91 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že nie je vecou Parlamentu – ale príslušných vnútroštátnych súdov alebo prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva – overovať, či sa dodržal procesný postup ustanovený uplatniteľným vnútroštátnym právom alebo zachovali základné práva dotknutej osoby. Zmienka o žalobách podaných odvolateľom na Conseil d’État a uvedený európsky súd je vzdialená tomu, že by predstavovala potvrdenie existencie akejkoľvek právomoci voľnej úvahy, ktorou by mal Parlament disponovať, ale predstavuje doplnkový dôkaz absencie takej právomoci Parlamentu a skutočnosti, že odvolateľ mohol, v rozpore so svojimi tvrdeniami, efektívne uplatňovať svoje práva súdnou cestou.

57     Tvrdenie odvolateľa, podľa ktorého Súd prvého stupňa v bode 97 napadnutého rozsudku implicitne uplatnil teóriu potvrdzujúceho aktu, nie je ničím podložené. Ako uviedol generálny advokát v bode 63 svojich návrhov, okrem skutočnosti, že nič z uvedeného bodu 97 nenaznačuje, že by sa Súd prvého stupňa chcel odvolávať na túto teóriu, celé odôvodnenie napadnutého rozsudku naopak preukazuje, že dekrét z 31. marca 2000 a sporný akt sa líšia tak svojou povahou, ako i predmetom.

58     S ohľadom na všetky prechádzajúce úvahy je vhodné konštatovať, že Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol žalobu pána Le Pena ako neprípustnú.

59     Preto je na mieste aktuálne odvolanie zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné skúmať ďalšie dôvody, ktorých sa odvolateľ dovoláva, spočívajúce vo formálnej a obsahovej nezákonnosti sporného aktu.

 O trovách

60     Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Parlament navrhol zaviazať odvolateľa na náhradu trov konania a tento nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v tomto stupni vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia uvedeného v bode 2 tohto rozsudku. Francúzska republika, ktorá vstúpila do konania ako vedľajší účastník, znáša podľa odseku 4 prvého pododseku toho istého článku svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol a vyhlásil:

1.      Odvolanie sa zamieta.

2.      Pán Le Pen je povinný nahradiť trovy konania v tomto stupni vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia.

3.      Francúzska republika znáša svoje vlastné trovy konania.

Podpisy

---

* Jazyk konania: francúzština.