NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

L. A. GEELHOED

prednesené 10. marca 2005 (1)

Vec C‑537/03

Katja Candolin,

Jari-Antero Viljaniemi,

Veli-Matti Paananen

proti

Vahinkovakuutusosakeyhtiö Pohjola,

Jarno Ruokoranta

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Korkein oikeus (Fínsko)]

„Povinné poistenie motorových vozidiel – Smernice 72/166/EHS, 84/5/EHS a 90/232/EHS – Ujma spôsobená cestujúcim“

I –    Úvod

1.     V tejto veci položil Korkein oikeus (kasačný súd) Súdnemu dvoru niekoľko prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu smernice 72/166/EHS z 24. apríla 1972(2) (ďalej len „prvá smernica“), smernice 84/5/EHS z 30. decembra 1983(3) (ďalej len „druhá smernica“) a smernice 90/232/EHS zo 14. mája 1990(4) (ďalej len „tretia smernica“) o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

2.     Týmito prejudiciálnymi otázkami sa vnútroštátny sudca v podstate pýta, či cestujúci, ktorý bol poškodený a ktorý vedel, alebo mal vedieť, že vodič motorového vozidla v okamihu nehody bol pod vplyvom alkoholu, môže byť úplne alebo čiastočne na základe vnútroštátneho právneho predpisu vyňatý spod právnej ochrany, ktorá pre neho vyplýva zo smerníc Spoločenstva o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

II – Právo Spoločenstva

3.     Už od roku 1972 mal zákonodarca Spoločenstva v úmysle prostredníctvom smerníc zosúladiť právne predpisy členských štátov týkajúce sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

4.     Prvá smernica upravuje zrušenie hraničných kontrol zelených kariet a zavedenie povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré pokryje škodu spôsobenú na území Spoločenstva.

5.     Na základe zásady, podľa ktorej poškodení z nehôd na cestách majú v prípade, ak je zistená zodpovednosť, právo na náhradu škody, článok 3 ods. 1 prvej smernice stanovuje:

„Každý členský štát prijme v súlade s článkom 4 všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení.“

6.     Prijatím druhej smernice mal zákonodarca Spoločenstva v úmysle zosúladiť rôzne zložky tohto povinného poistenia, aby zabezpečil minimálnu úroveň ochrany poškodených z dopravných nehôd a znížil rozdiely, existujúce v rámci Spoločenstva, pokiaľ ide o rozsah tohto poistenia.

7.     Druhá smernica sa týka rozsahu alebo veľkosti krytia, ktoré sa poskytuje týmto povinným poistením, pre ktoré stanovuje minimálne čiastky. Článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice znie:

„1.      Poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS, povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj ujmy na zdraví.

2.      Bez toho, aby boli dotknuté vyššie záruky, ktoré môžu byť stanovené členskými štátmi, každý členský štát požaduje, aby pre povinné poistenie najmenej:

–       350 000 ECU v prípade osobnej ujmy, ak je iba jeden poškodený; ak je pri jednej poistnej udalosti viac ako jeden poškodený, táto suma sa vynásobí počtom poškodených,

–       100 000 ECU v prípade škody na majetku na poistnú udalosť bez ohľadu na počet poškodených.

Členské štáty môžu namiesto vyššie uvedených minimálnych súm zaviesť minimálnu sumu 500 000 ECU pre ujmu na zdraví v prípade, keď jedna poistná udalosť zahŕňa viac ako jedného poškodeného alebo v prípade ujmy na zdraví a škody na majetku minimálnu celkovú sumu 600 000 ECU na jednu poistnú udalosť bez ohľadu na počet poškodených alebo charakter škody.“

8.     V zmysle článku 2 ods. 1 prvého pododseku druhej smernice „každý členský štát prijme vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že všetky právne predpisy alebo zmluvné ustanovenia obsiahnuté v poistnej zmluve vydanej v súlade s článkom 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS, ktorá vylučuje z poistenia používanie alebo riadenie vozidla:

–       osobami, ktoré nie sú výslovne alebo nevýslovne oprávnené, alebo

–       osobami, ktoré nevlastnia preukaz umožňujúci im viesť príslušné vozidlo, alebo

–       osobami, ktoré nespĺňajú zákonné technické požiadavky týkajúce sa stavu a bezpečnosti príslušného vozidla,

sa považujú... za neplatné, pokiaľ ide o nároky tretích osôb poškodených nehodou.“

9.     Podľa druhého pododseku odseku 1 právne predpisy alebo ustanovenia uvedené v prvej zarážke sa však môžu uplatniť voči osobám, ktoré dobrovoľne vstúpili do vozidla, ktoré spôsobilo škodu alebo ujmu, v prípade keď poisťovateľ môže preukázať, že vedeli, že vozidlo bolo odcudzené.

10.   Tretia smernica bola prijatá na účel výkladu niektorých ustanovení týkajúcich sa povinného poistenia, keďže ešte existovali značné rozdiely v rozsahu krytia, ktoré poskytovalo poistenie.

11.   V zmysle piateho odôvodnenia tretej smernice v niektorých členských štátoch existujú predovšetkým medzery v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel. Aby sa chránila táto zvlášť zraniteľná kategória potenciálnych obetí, je potrebné tieto medzery vyplniť.

12.   Napokon článok 1 tretej smernice stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek článku 2 ods. 1 smernice 84/5/EHS, poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúce z prevádzky vozidla“.

III – Príslušné vnútroštátne právo

13.   Všeobecné právne predpisy o povinnom poistení motorových vozidiel sú obsiahnuté v Liikennevakuutuslaki (ďalej len „zákon o poistení motorových vozidiel“). Škody na zdraví osôb a majetku spôsobené prevádzkou motorových vozidiel sa hradia z poistenia podľa toho, čo stanovuje uvedený zákon.

14.   Paragraf 7 ods. 1 zákona o poistení motorových vozidiel upravuje prípad spoluzavinenia poškodeného takto:

„Ak ten, kto utrpel ujmu pri dopravnej nehode, sám prispel k jej vzniku, odškodnenie utrpenej ujmy inej ako na zdraví môže byť vylúčené alebo znížené podľa druhu zavinenia, spôsobu riadenia motorového vozidla a iných okolností, ktoré viedli k nehode. Ak táto osoba spôsobila ujmu na zdraví, ktorú utrpela, úmyselne alebo z nedbanlivosti, bude jej poskytnutá náhrada škody iba do tej miery, do akej iné okolnosti prispeli k vzniku ujmy.“

15.   Paragraf 7 ods. 3 zákona o poistení motorových vozidiel obsahuje osobitné pravidlo týkajúce sa práva cestujúceho na náhradu škody zo strany poisťovateľa v prípade, ak bol vodič pod vplyvom omamných látok:

„Ak si osoba spôsobila ujmu na zdraví, ktorú utrpela, riadením motorového vozidla tak, že v čase riadenia alebo potom dosiahol alkohol v jej krvi aspoň 1,2 promile alebo pri nafúkaní vzduch obsahoval aspoň 0,6 miligramov alkoholu na liter vydýchnutého vzduchu, alebo ak spôsobila nehodu pod vplyvom alkoholu a/alebo inej omamnej látky, ktorá značne oslabila jej schopnosť konať bez toho, aby sa dopustila chyby, poistka pokrýva odškodnenie iba vtedy, ak na to existuje osobitný dôvod. Vyššie uvedené ustanovenia o práve na odškodnenie vodiča sa tiež použijú na spolujazdca, ktorý sa nachádzal vo vozidle v čase nehody, ak poznal alebo mal poznať stav vodiča.“

IV – Skutkový stav a priebeh konania

16.   Dňa 21. apríla 1997 cestovala Tanja Candolin, matka Katji Candolin, Jari‑Antero Viljaniemi a Veli-Matti Paananen autom, ktorého vlastníkom je pán Paananen a ktoré viedol Jarno Kalervo Ruokoranta. Pán Ruokoranta viedol vozidlo rýchlosťou 180 km za hodinu v oblasti, kde bola rýchlosť obmedzená najskôr na 80 km za hodinu, potom na 60 km za hodinu. Vodič stratil kontrolu nad vozidlom, ktoré zišlo z cesty. V čase skutku bola hladina alkoholu v krvi pána Ruokoranta na úrovni 2,08 promile. Aj ostatní cestujúci boli v stave opitosti.

17.   Po nehode Tanja Candolin zomrela, zatiaľ čo pán Viljaniemi utrpel vykĺbenie bedrového kĺbu a pán Paananen poškodenie mozgu a úplné poškodenie miechy, v dôsledku čoho mu ochrnuli dolné končatiny. Šaty pána Viljaniemiho boli poškodené.

18.   Auto bolo poistené proti občianskoprávnej zodpovednosti u poisťovacej spoločnosti Pohjola.

19.   Súd prvého stupňa – Porin käräjäoikeus – vyhlásil pána Ruokorantu za vinného z vedenia vozidla pod vplyvom omamných látok, ublíženia na zdraví z nedbanlivosti s následkom smrti a z ublíženia na zdraví s ťažkými následkami a odsúdil ho na trest odňatia slobody. Okrem toho Käräjäoikeus vyhlásil pána Paananena za vinného za to, že zveril vedenie vozidla osobe, ktorá bola pod vplyvom omamných látok. Vzhľadom na vážne zranenia, ktoré utrpel, mu neuložil žiadny trest.

20.   Vo svojom rozsudku zaviazal sudca prvého stupňa pána Ruokorantu, aby Katji Candolin nahradil pohrebné trovy a mesačný dôchodok na výživu až do 2. septembra 2000. Okrem toho uvedený sudca zaviazal pána Ruokorantu, aby pánovi Viljaniemimu nahradil trovy nemocenského, nahradil škody na majetku a nemajetkovú ujmu. Sudca prvého stupňa zaviazal pána Ruokorantu, aby pánovi Paananenovi nahradil trovy ošetrenia a trovy liečenia a nemocenského, nemajetkovú ujmu, trvalú invaliditu a nepohodlie, ako aj stratu na zárobku, prostredníctvom mesačného dôchodku v trvaní 24 rokov. Käräjäoikeus sa domnieval, že na základe zavinenia a ťažkého následku správania pána Ruokorantu nie je spravodlivé znížiť výšku náhrady škody.

21.   Pokiaľ ide o otázku, či náhrady, ku ktorým bol zaviazaný pán Ruokoranta, mali byť na ťarchu poisťovateľa auta, ktoré viedol, sa Käräjäoikeus domnieval, že skupina bola spolu hodiny a pili alkoholické nápoje a potom dobrovoľne nastúpili do auta, ktoré viedol pán Ruokoranta. Každý z dotknutých si mal všimnúť stav opitosti pána Ruokorantu. V zmysle § 7 ods. 3 zákona o poistení motorových vozidiel, nemal žiadny z nich právo žiadať náhradu škody od poisťovacej spoločnosti, okrem prípadu existencie osobitného dôvodu, ako sa uvádza v uvedenom ustanovení.

22.   Pokiaľ ide o pána Paananena, Käräjäoikeus vyhlásil, že s prihliadnutím na závažnosť a trvalosť poškodení, ktoré utrpel, a na ekonomické podmienky pána Ruokorantu, bolo by nespravodlivé neuhradenie náhrady škody a určil, že náhradu škody mal pánovi Paananenovi zaplatiť poisťovateľ motorového vozidla, ktoré viedol pán Ruokorantu. Pokiaľ ide o Katju Candolin a pána Viljaniemiho, podľa názoru Käräjäoikeus neexistovali osobitné dôvody na to, aby bola poisťovacej spoločnosti uložená povinnosť nahradiť škody.

23.   V odvolaní Turun Hovioikeus vyhlásil, že náhrada škody, na ktorú bol zaviazaný pán Ruokoranta, vzhľadom na stupeň ich zavinenia, nemala byť znížená na základe ekonomických podmienok alebo na základe skutočnosti, že cestujúci sa podieľali na zavinení škody, ktorú utrpeli. Vzhľadom na povinnosť poisťovateľa motorového vozidla nahradiť škodu, zmenil Hovioikeus rozsudok Käräjäoikeus v zmysle, že poisťovacia spoločnosť nebola ani povinná zaplatiť pánovi Paananenovi náhradu škody.

24.   V konaní o dovolaní na Korkein oikeus navrhla Katja Candolin, páni Viljaniemi a Paananen, aby bola náhrada škody zaplatená poisťovacou spoločnosťou. Uznesením z 19. decembra 2003 položil Korkein oikeus Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Obmedzuje článok 1 tretej smernice…, podľa ktorého poistenie pokrýva zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča, vyplývajúcu z prevádzky vozidla, alebo iný akt alebo zásada Spoločenstva možnosť zohľadniť vo vnútroštátnom práve dôsledky účasti spolujazdca na vzniku ujmy, ktorú utrpel, pri posudzovaní jeho práva na odškodnenie vyplývajúce z povinného poistenia motorového vozidla?

2.      Je v súlade s právom Spoločenstva v prípade odlišnom od prípadu, ktorý upravuje článok 2 ods. 1 druhý pododsek druhej smernice..., na základe správania sa spolujazdca vylúčiť alebo obmedziť jeho práva na odškodnenie prostredníctvom povinného poistenia ujmy, ktorú utrpel pri nehode? Môže to tak byť napríklad v prípade, že osoba nastúpila do vozidla, aj keď si mohla všimnúť, že riziko nehody a ujmy je vyššie ako obvykle?

3.      Odporuje právu Spoločenstva zohľadniť stav opitosti vodiča ako prvok, ktorý má vplyv na jeho schopnosť bezpečne riadiť motorové vozidlo?

4.      Odporuje právu Spoločenstva posudzovať právo na odškodnenie prostredníctvom povinného poistenia utrpenej ujmy na zdraví majiteľom vozidla, ktorý povolil opitej osobe riadiť jeho vozidlo, prísnejšie ako právo ostatných spolujazdcov?“

V –    Pripomienky účastníkov konania

25.   V rámci prejednania pripomienok preskúmam predovšetkým pripomienky, ktoré predložili fínska vláda, Komisia a pán Paananen. Keďže fínska, švédska, rakúska, nemecká a nórska vláda a poisťovacia spoločnosť Pohjola až na nejakú výnimku predniesli viac‑menej obdobné tvrdenia, zahrniem tieto tvrdenia do môjho záverečného zhrnutia hlavných predpokladov, ktoré uviedla fínska vláda.

26.   Fínska vláda sa domnieva, že právo Spoločenstva nemá za cieľ zosúladiť systémy občianskoprávnej zodpovednosti za škodu. To vyplýva z rozsudku Mendes Ferreira a Delgado Corriera Ferreira(5), v ktorom Súdny dvor určil, že právo Spoločenstva nemá žiadny vplyv na druh občianskoprávnej zodpovednosti za škodu – objektívnej alebo zo zavinenia – ktorá musí byť pokrytá poistením. Smernice ukladajú iba povinnosť zabezpečiť, aby bola občianskoprávna zodpovednosť za škodu, ktorá sa vzťahuje na prevádzku motorových vozidiel, pokrytá poistením. Preto si členské štáty zachovali právomoc stanoviť systém občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, ktorá sa vzťahuje na nehody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel.

27.   Právo Spoločenstva neukladá v jednotlivých prípadoch obmedzenia pre posúdenie významu účasti obete na spôsobenej škode. V rámci vnútroštátneho práva v oblasti občianskoprávnej zodpovednosti platí pravidlo, že poškodený, ktorý prispel k spôsobenej škode, nedostane žiadnu náhradu škody, alebo ju dostane pomerne. Do právomoci vnútroštátneho sudcu patrí určiť, do akých hraníc sa na jednotlivé prípady musia uplatniť všeobecné ustanovenia v oblasti zodpovednosti.

28.   Náhrada škody môže byť znížená alebo vylúčená v prípade, ak poškodený vedome prijme väčšie riziko nehody. V zmysle platných všeobecných zásad, ktoré sa týkajú občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, môže sudca obmedziť alebo vylúčiť náhradu škody, ak osoba nastúpi do vozidla, aj keď vie, že počas prevádzky budú značne prekročené bežné hranice rizika vzniku škody. Právu Spoločenstva neodporuje to, aby sa stav opitosti vodiča bral do úvahy pri posudzovaní, či existuje dôvod na obmedzenie náhrady škody. Okrem toho neodporuje mu ani to, aby bola skutočnosť, že vlastník motorového vozidla, ktoré viedla osoba pod vplyvom alkoholu, bol medzi cestujúcimi v tomto vozidle, posudzovaná voči nemu prísnejšie. Rakúska vláda ešte pripomína, že držiteľ motorového vozidla nie je poškodená tretia osoba, ale má s poisťovateľom zmluvný vzťah, a preto v takomto prípade môže byť vlastník vozidla posudzovaný prísnejšie oproti ostatným cestujúcim.

29.   Podľa názoru nemeckej vlády sa smernice týkajú iba právneho vzťahu medzi poisťovateľom motorových vozidiel a vlastníkom vozidla. Smernica neupravuje právny vzťah, ktorý existuje medzi osobou zodpovednou za nehodu a poškodenými. Toto upravujú vnútroštátne právne predpisy v oblasti náhrady škody a zodpovednosti za škodu.

30.   Švédska a nemecká vláda uvádzajú ešte jeden dodatočný názor. Švédska vláda tvrdí, že obmedzenie náhrady škody nemôže mať za následok úplné vylúčenie práva na náhradu škody pre určitú kategóriu osôb alebo pre určitý typ škôd. Rakúska vláda sa domnieva, že zmluva, ktorej predmetom je povinné poistenie, nemôže stanoviť, že poisťovateľ môže obmedziť alebo vylúčiť vlastnú povinnosť nahradiť škodu voči cestujúcim v prípade, keby bol vodič vozidla opitý.

31.   Podľa Komisie sa prejudiciálne otázky týkajú vzťahu medzi poisťovateľom a osobou, ktorá utrpela škodu. Otázka zodpovednosti osoby, ktorá utrpela škodu, a prípadnej povinnosti nahradiť s tým súvisiacu škodu musí byť zodpovedaná podľa vnútroštátneho práva.

32.   Domnieva sa však, že povinné poistenie nemôže stanoviť, že najmä v prípade, ak bol vodič vozidla v stave opitosti, nebude zaplatená náhrada škody pre škody na zdraví osôb a na majetku, ktoré utrpeli cestujúci poisteného vozidla.(6) Na podporu svojho predpokladu odkazuje Komisia najmä na rozsudok Ruiz Bernáldez(7), z ktorého vyplýva, že Súdny dvor prihliada na situáciu, ktorú spôsobil sám poškodený, ale len v prípadoch uvedených v článku 2 ods. 1 prvom pododseku druhej smernice, v ktorom sú vymenované osobitné okolnosti, na základe ktorých je poistenie vylúčené.

33.   Okrem toho právu Spoločenstva odporuje prísnejšie posúdenie vlastníka motorového vozidla, ktorý sa nachádza vo vozidle v postavení cestujúceho, keďže článok 1 tretej smernice o náhrade škody rozlišuje iba medzi vodičom a cestujúcimi.

34.   Pán Paananen sa domnieva, že zo smerníc vyplýva, že poistenie motorových vozidiel musí pokrývať náhradu škôd všetkých cestujúcich s výnimkou vodiča. Táto náhrada škody môže byť odmietnutá iba vo výnimočných prípadoch. Pán Paananen podčiarkuje, že náhrada škody musí byť pravidlom, keďže je nemožné, aby cestujúci preukázali, že nepoznali stav opitosti vodiča.

VI – Posúdenie

35.   Navrhnutými otázkami sa vnútroštátny sudca v podstate pýta, či členské štáty môžu do svojej vnútroštátnej právnej úpravy vložiť iné dôvody vylúčenia práva cestujúceho na náhradu škody na základe povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ako tie, ktoré sú uvedené v smerniciach. Ak členské štáty nemôžu stanoviť iné dôvody vylúčenia ako tie, ktoré sú uvedené v smerniciach, je potrebné určiť, či môže byť jeho právo na náhradu škody cestujúceho, ktorý utrpel škody, a ktorý vedel alebo mal vedieť, že vodič v okamihu nehody viedol vozidlo pod vplyvom alkoholu, čiastočne alebo úplne vylúčené vnútroštátnym právnym predpisom. Napokon vyvstáva otázka, či sa môže vlastník motorového vozidla, ktorý sa nachádza v tomto vozidle v postavení cestujúceho, posudzovať prísnejšie ako ostatní cestujúci z dôvodu, že nechal viesť vozidlo osobe, ktorá bola pod vplyvom alkoholu.

A –    Predbežné pripomienky

36.   Tieto tri smernice obsahujú minimálne spoločné pravidlá pre poistenie občianskoprávnej zodpovednosti pre motorové vozidlá. Prvá smernica stanovuje vo všetkých členských štátoch zavedenie povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti, ktorá pokrýva škody spôsobené na území Spoločenstva. Spočiatku bola členským štátom ponechaná voľnosť pri ustanovení krytia škody a spôsobov povinného poistenia. Roku 1984 sa prijatím druhej smernice určili minimálne pravidlá pre povinné krytie škôd na majetku a na zdraví osôb, ktorými sa objektivizuje riziko účastníkov premávky v rámci Európskeho spoločenstva. Následne tretia smernica rozšírila pôsobnosť ratione personae na cestujúcich motorových vozidiel okrem vodiča.

37.   V zmysle týchto troch smerníc sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby každý vlastník alebo držiteľ motorového vozidla zmluvne previedol na poisťovaciu spoločnosť svoju občianskoprávnu zodpovednosť týkajúcu sa tohto vozidla.(8) Okrem toho všetky zmluvy povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou vozidla musia pokrývať celé územie Spoločenstva(9) a jediné poistné musí zaručiť aspoň krytie, ktoré vyžadujú zákony vo všetkých ostatných členských štátoch.(10) Takéto zosúladenie krytia na európskej úrovni zaručuje poškodeným dostatočnú náhradu škody bez ohľadu na to, v ktorom z členských štátov došlo k nehode.(11)

38.   Systém smerníc smeruje na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu tak vozidiel bežne nachádzajúcich sa na území Spoločenstva, ako aj osôb na ich palube, a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s obeťami nehôd spôsobených motorovými vozidlami bez ohľadu na to, kde presne na území Spoločenstva došlo k nehode.(12)

39.   Ochrana obetí nehôd zohráva v týchto troch smerniciach dôležitú úlohu. Hoci už mala zásadný význam v zmysle prvej smernice, právne postavenie potenciálnych obetí bolo druhou a treťou smernicou ešte zlepšené a rozšírené. Neskoršie smernice smerujú k zabráneniu medzerám v systéme, ktoré sa čiastočne prejavili v priebehu času. Na zlepšenie postavenia poškodených druhá smernica stanovuje, že určité ustanovenia o vylúčení odškodnenia sa na nich nevzťahujú. Okrem toho článok 1 ods. 4 druhej smernice výslovne umožňuje „akýkoľvek iný postup, ktorý je výhodnejší pre poškodeného“.(13) V tretej smernici sa rozširuje okruh poškodených na účel ochrany „zvlášť zraniteľn[ej] kategóri[e] potenciálnych obetí“, čiže cestujúcich.

B –    Môžu členské štáty do svojej vnútroštátnej právnej úpravy vložiť iné dôvody vylúčenia práva cestujúcich na náhradu škody na základe povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, než tie, ktoré sú uvedené v smerniciach?

40.   Vzhľadom na právo cestujúceho na náhradu škody na zdraví osôb od poisťovateľa motorových vozidiel prijal fínsky zákonodarca osobitné pravidlo pre prípady, v ktorých bol vodič po vplyvom omamných látok (§ 7 ods. 3 zákona o poistení motorových vozidiel). Toto ustanovenie, ktoré platilo v čase, keď sa skutok stal, stanovuje, že škodu, ktorú spôsobil vodič pod vplyvom omamných látok, musí poisťovateľ nahradiť iba v prípade, ak na to existuje osobitný dôvod. Aj škoda, ktorú utrpeli cestujúci nachádzajúci sa vo vozidle v čase nehody a ktorí poznali alebo mali poznať stav vodiča, sa nahrádza, iba ak existuje na tento účel osobitný dôvod.

41.   Článok 2 ods. 1 druhej smernice stanovuje niektoré dôvody vylúčenia, ktoré sa považujú za prípustné, ktoré platia iba v rámci zmluvných vzťahov medzi poisteným a poisťovateľom, ale ktoré nemôžu byť uplatnené voči tretím osobám, poškodeným nehodou. Druhý pododsek odseku 1 obsahuje výnimku: v prípade keď poisťovateľ môže preukázať, že osoby ktoré dobrovoľne vstúpili do vozidla, ktoré spôsobilo škodu alebo ujmu, vedeli, že vozidlo bolo odcudzené, môže na nich poisťovateľ uplatniť dôvody vylúčenia.

42.   Týmto posledným ustanovením chcel zákonodarca Spoločenstva stanoviť výnimku z pravidla, podľa ktorého sa žiadne zákonné ustanovenie alebo zmluvné ustanovenie obsiahnuté v poistke nemôže uplatňovať na cestujúcich a na tretie osoby poškodené nehodou. Táto výnimka sa musí vykladať reštriktívne a taxatívne, keďže ide o výnimku zo všeobecného pravidla.(14) Akýkoľvek iný výklad by umožnil členským štátom obmedziť odškodnenie cestujúcich, poškodených dopravnými nehodami, na určité druhy škôd. To by stanovilo nerovnosť v zaobchádzaní s obeťami podľa miesta, kde sa stala nehoda, čo je práve okolnosť, ktorej sa smernice snažia vyhnúť.(15)

43.   Tento výklad článku 2 druhej smernice je posilnený článkom 1 tretej smernice, v ktorom sa okruh poškodených rozširuje na cestujúcich na účel ochrany tejto zvlášť zraniteľnej kategórie potenciálnych obetí. Týmto opatrením chcel zákonodarca Spoločenstva rozšíriť rozsah uplatňovania ratione personae ochrany dohodnutej smernicami. S prihliadnutím na cieľ, ktorý smernica sleduje, čiže ochranu poškodených, sa domnievam, že vnútroštátne ustanovenie, ktoré automaticky a priori vylučuje každé krytie, je s týmito troma smernicami nezlučiteľné.

44.   Paragraf 7 ods. 3 fínskeho zákona o poistení motorových vozidiel celkom vylučuje niektoré kategórie poistených z náhrady škody, na základe určitých prvkov ich správania. Toto ustanovenie predpokladá, že škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného v prípade, keď nastúpil do auta, ktoré viedol opitý vodič. V bode 42 som dospel k záveru, že článok 2 ods. 1 druhý pododsek druhej smernice obsahuje taxatívny výpočet prípadov, v ktorých môže poisťovateľ uplatniť na cestujúceho zákonné ustanovenia alebo zmluvné ustanovenia obsiahnuté v poistnej zmluve. Preto nie je členským štátom dovolené, aby do svojej vnútroštátnej právnej úpravy vložili iné dôvody vylúčenia práva cestujúcich na náhradu škody na základe povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, než tie, ktoré sú uvedené v smerniciach.

45.   V tejto súvislosti ešte pripomínam, že poisťovateľ sa nemôže odvolávať na ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov alebo ustanovenia Zmluvy, aby odmietol nahradiť cestujúcim, poškodeným nehodou, škodu spôsobenú poisteným vozidlom. V opačnom prípade by boli totiž práva priznané cestujúcemu treťou smernicou iluzórne.

46.   Preto moja odpoveď na otázku uvedenú v bode 35 je v tom zmysle, že právu Spoločenstva odporuje to, aby sa na cestujúcich mohli uplatniť iné dôvody vylúčenia krytia z povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ako sú dôvody uvedené v článku 2 ods. 1 druhom pododseku druhej smernice.

C –    Môže vnútroštátne právo celkom alebo čiastočne vylúčiť právo na náhradu škody cestujúceho, ktorý utrpel škody a ktorý vedel alebo mal vedieť, že vodič motorového vozidla v okamihu nehody viedol vozidlo pod vplyvom alkoholu?

47.   Smernice vo veci voľby určitého druhu zodpovednosti neobsahujú osobitné ustanovenia. Ako vyplýva z rozsudku Mendes Ferreira a Delgado Corriera Ferreira, rozsah zodpovednosti cestujúceho je v zásade určený vnútroštátnym právom.(16) V tomto rozsudku Súdny dvor vyhlásil, že „podľa súčasného práva Spoločenstva členské štáty môžu voľne upraviť zodpovednosť za škodu uplatniteľnú na nehody vyplývajúce z prevádzky motorových vozidiel, ale sú povinní zaručiť, že uplatniteľná občianskoprávna zodpovednosť v zmysle ich vnútroštátneho práva je pokrytá poistením v súlade s ustanoveniami smerníc“.

48.   Posúdenie rozsahu povinnosti náhrady škody je v jednotlivých prípadoch, aspoň čiastočne, ponechaná na voľnú úvahu členských štátov. Podstatnosť prípadného spoluzavinenia poškodeného a jeho dôsledky pre práva poškodeného na náhradu škody sú v zásade stanovené vo vnútroštátnom práve. Pokiaľ je na základe vnútroštátneho práva zistená zodpovednosť vodiča a existencia práva poškodených na náhradu škody, je poisťovateľ povinný zaplatiť v súlade so smernicami. Okrem toho týmto smerniciam odporuje to, aby mohol poisťovateľ, hoci aj s odvolaním sa na vnútroštátnu právnu úpravu, obmedziť alebo vylúčiť náhradu škody. Určiť rozsah náhrady škody a prípadne ho obmedziť patrí do právomoci vnútroštátneho sudcu, pričom v každom jednotlivom prípade rozhoduje na základe okolností podľa všeobecných zásad týkajúcich sa občianskoprávnej zodpovednosti.

49.   Účinkom uplatňovania vnútroštátneho práva v oblasti občianskoprávnej zodpovednosti za škodu však nemôže byť vyprázdnenie obsahu podstatných ustanovení smernice.

50.   Spravidla je zriedkavé, aby bolo možné cestujúcemu, ktorý je iba pasívnym účastníkom premávky, pripočítať v dôsledku nehody zavinenie. Kto však nastúpi do vozidla s vedomím, že počas jazdy budú značne prekročené bežné hranice nebezpečenstva vzniku škody, prijíma skutočnosť, že je vystavený väčšiemu riziku nehody. Toto možno považovať za určitú formu spoluzavinenia, s ktorou sa však automaticky nemôže spájať dôsledok, že na základe definície sa vylučuje akékoľvek právo na náhradu škody.

51.   Rozsah náhrady škody poškodeného môže byť obmedzený iba vo výnimočných prípadoch na základe konkrétneho posúdenia.(17) Či k tomu má v predmetnom prípade skutočne dôjsť, závisí na okolnostiach a najmä na otázke, či správanie poškodeného v konkrétnej situácii spôsobilo vážne nebezpečenstvo a či si bol, ako cestujúci, vedomý takéhoto nebezpečenstva. Vykonať toto posúdenie patrí do právomoci vnútroštátneho sudcu.

52.   Moja odpoveď na druhú otázku je preto v zmysle, že právu Spoločenstva neodporuje to, aby vnútroštátny zákon čiastočne obmedzil právo na náhradu škody cestujúceho, ktorý utrpel škodu na zdraví a ktorý vedel, alebo mal vedieť, že vodič motorového vozidla v okamihu nehody viedol vozidlo pod vplyvom alkoholu, vzhľadom na spoluzavinenie dotknutej osoby. Vykonať toto posúdenie patrí do právomoci vnútroštátneho sudcu, a to na základe posúdenia jednotlivého prípadu a s prihliadnutím na okolnosti.

D –    Môže byť vlastník motorového vozidla, ktorý sa nachádza vo vozidle ako cestujúci, posudzovaný prísnejšie ako ostatní cestujúci z dôvodu, že nechal viesť svoje motorové vozidlo osobou, ktorá bola pod vplyvom alkoholu?

53.   Ako správne pripomenula Komisia, pokiaľ ide o náhradu škody smernica rozlišuje iba medzi vodičom a cestujúcimi. Článok 1 tretej smernice stanovuje, že poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča. V siedmom odôvodnení druhej smernice sa uvádza, že je v záujme poškodených, aby boli účinky určitých výnimiek obmedzené na vzťah medzi poisťovateľom a osobou zodpovednou za nehodu.

54.   Z toho vyplýva, že v prípade, ak vodič, iný ako držiteľ alebo majiteľ motorového vozidla, spôsobí nehodu, a cestujúci je ten, ktorý uzavrel pre toto vozidlo poistenie, existujúci právny vzťah medzi poisteným a poisťovateľom sa prenesie na ťarchu toho, kto spôsobil škodu. V takej situácii má stále pôvodný poistený právny vzťah s poisťovateľom výlučne ako poškodený. Ako je podčiarknuté v predchádzajúcom bode 39, ochrana poškodeného zastáva v týchto troch smerniciach dôležité miesto.

55.   Preto vlastník motorového vozidla, ktorý sa nachádza vo vozidle ako cestujúci, nemôže byť posudzovaný prísnejšie ako ostatní cestujúci z dôvodu, že nechal viesť svoje motorové vozidlo osobou, ktorá bola pod vplyvom alkoholu.

VII – Návrh

56.   So zreteľom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Korkein oikeus takto:

1.      Právu Spoločenstva odporuje to, aby poisťovateľ mohol uplatniť na cestujúcich iné dôvody vylúčenia krytia povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ako sú dôvody uvedené v článku 2 ods. 1 druhom pododseku druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

2.      Smernici Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, druhej smernici 84/5 a tretej smernici Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel neodporuje to, aby vnútroštátny zákon čiastočne obmedzil právo na náhradu škody cestujúceho, ktorý utrpel škodu na zdraví a ktorý vedel, alebo mal vedieť, že vodič vozidla v okamihu nehody viedol vozidlo pod vplyvom alkoholu, vzhľadom na spoluzavinenie dotknutej osoby. Vykonať toto posúdenie patrí do právomoci vnútroštátneho sudcu, a to na základe posúdenia jednotlivého prípadu a s prihliadnutím na okolnosti.

3.      Smernici 72/166, druhej smernici 84/5 a tretej smernici 90/232 odporuje to, aby bol vlastník motorového vozidla, ktorý sa nachádza vo vozidle ako cestujúci, posudzovaný prísnejšie ako ostatní cestujúci z dôvodu, že nechal viesť svoje motorové vozidlo osobou, ktorá bola pod vplyvom alkoholu.

---

1 – Jazyk prednesu: holandčina.

---

2 – Smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. ES L 103, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 10).

---

3 – Druhá smernica Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 8, 1984, s. 17; Mim. vyd. 06/007, s. 3).

---

4 – Tretia smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 129, s. 33; Mim. vyd. 06/001, s. 249).

---

5 – Rozsudok zo 14. septembra 2000, C‑348/98, Zb. s. I‑6711, body 23, 28 a 29.

---

6 – Pozri rozsudok z 28. marca 1996, Ruiz Bernáldez, C‑129/94, Zb. s. I‑1829, siedmu vetu druhého odseku výroku v spojení s článkom 1 tretej smernice.

---

7 – Tamže, pozri body 18 až 21.

---

8 – Článok 3 ods. 1 prvej smernice.

---

9 – Článok 3 ods. 2 druhej smernice.

---

10 – Článok 2 tretej smernice.

---

11 – Piate odôvodnenie druhej smernice.

---

12 – Pozri rozsudok Ruiz Bernáldez, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, bod 13.

---

13 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci Ruiz Bernáldez, už citovanej v poznámke pod čiarou 6, bod 23.

---

14 – Pozri tiež rozsudok Súdneho dvora EZVO zo 17. novembra 1999, EVA-Hof, Storebrand a Finanger, Správa Súdneho dvora EZVO, s. 119, bod 25.

---

15 – Pozri tiež rozsudok Ruiz Bernáldez, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, bod 19, ako aj rozsudok EVA-Hof, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, bod 24.

---

16 – Už citované v poznámke pod čiarou 5, bod 29.

---

17 – Pozri rozsudok EVA-Hof, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, bod 26.