EUR-Lex Access to European Union law
This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 62003CC0150
Opinion of Mr Advocate General Ruiz-Jarabo Colomer delivered on 11 March 2004. # Chantal Hectors v European Parliament. # Appeal - Officials - Temporary staff in the European Parliament's political groups - Recruitment - Rejection of candidature - Grounds - Requirement of a statement of specific reasons. # Case C-150/03 P.
Návrhy generálneho advokáta - Ruiz-Jarabo Colomer - 11. marca 2004.
Chantal Hectors proti Európskemu parlamentu.
Vec C-150/03 P.
Návrhy generálneho advokáta - Ruiz-Jarabo Colomer - 11. marca 2004.
Chantal Hectors proti Európskemu parlamentu.
Vec C-150/03 P.
Zbierka rozhodnutí 2004 I-08691
ECLI identifier: ECLI:EU:C:2004:146
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
DÁMASO RUIZ-JARABO COLOMER
prednesené 11. marca 2004 (1)
Vec C‑150/03 P
Chantal Hectors
proti
Európskemu parlamentu
„Odvolanie – Verejná služba – Dočasní zamestnanci – Európsky parlament – Parlamentné skupiny – Mechanizmus zamestnávania – Individuálny pohovor neuvedený v oznámení o výberovom konaní – Výbor ad hoc – Zoznam navrhnutých kandidátov – Zamestnanie posledného kandidáta na zozname – Sťažnosť kandidáta nachádzajúceho sa na prvom mieste – Zamietnutie – Nedostatok odôvodnenia“
1. Pani Hectors, kandidátka na miesto dočasného zamestnanca holandského jazyka pre parlamentnú skupinu európskej ľudovej strany (kresťanskí demokrati) a európski demokrati (ďalej len „EĽS-ED“) podala odvolanie proti rozsudku, ktorý 23. januára 2003(2) vyhlásila piata komora Súdu prvého stupňa.
2. Toto odvolanie ponúka Súdnemu dvoru príležitosť na upresnenie rozsahu diskrečnej právomoci, ktorá patrí príslušným administratívnym orgánom Európskej únie na účely zamestnávania dočasných zamestnancov.
I – Právny rámec
A – Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev
3. Článok 25 ods. 2 Služobného poriadku zamestnancov Európskych spoločenstiev(3) (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje, že individuálne rozhodnutia prijaté pri uplatňovaní služobného poriadku sa bezodkladne písomne oznámia dotknutému úradníkovi a že každé rozhodnutie negatívne ovplyvňujúce úradníka musí uvádzať dôvody, na ktorých je založené.
B – Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov
4. V zmysle článku 2 písm. c) Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev(4) (ďalej len „podmienky“) sa osoby zamestnané politickou skupinou Európskeho parlamentu, ktoré nie sú vybrané z úradníkov Spoločenstva, považujú za dočasných zamestnancov. Pokiaľ ide o právnu úpravu ich povinností a práv, článok 11 odkazuje na články 11 až 26 služobného poriadku.
C – Právna úprava Európskeho parlamentu z 15. marca 1989
5. Interná právna úprava predsedníctva Európskeho parlamentu, ktorá sa týka zamestnávania úradníkov a ďalších zamestnancov(5) (ďalej len „interná právna úprava“) stanovuje v článku 8, že výber dočasných zamestnancov pre politické skupiny sa vykonáva na základe návrhov výboru ad hoc, ustanoveného orgánom povereným uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „orgán pre zamestnávanie“), ktorého jeden člen je navrhnutý výborom zamestnancov.
6. Článok 9 upresňuje, že oznam o voľnom mieste sa musí zverejniť, a načrtáva všeobecné pokyny, pričom sa špecifikuje, že po oboznámení sa s dokumentáciou každého kandidáta na základe kritérií, ktoré definujú pracovné miesto, tento orgán predloží orgánu pre zamestnávanie zoznam kandidátov, ktorí spĺňajú požadované podmienky.
D – Predpisy, ktoré upravujú mechanizmy zamestnávania pracovníkov EĽS-ED
7. Parlamentná skupina EĽS‑ED vypracovala dokument o pravidlách zamestnávania pracovníkov; na základe piateho pravidla výberové konanie riadi komisia, ktorá vypracuje písomné a ústne skúšky, pričom ustanoví minimálny počet bodov, potrebný na úspešné vykonanie skúšky, počet kandidátov, ktorí budú na zozname úspešných, ako aj dobu platnosti tohto zoznamu.
8. Na základe šiesteho pravidla táto komisia odovzdá predsedníctvu skupiny návrh s kandidátmi, ktorí v skúške uspeli, s uvedením príslušného poradia. Keď je voľné iba jedno miesto, predsedníctvo vyberie jedného z prvých troch kandidátov uvedených na zozname.
II – Okolnosti, ktoré predchádzali odvolaniu
A – Skutkový stav
9. V napadnutom rozsudku (body 5 až 21) sa na účely tohto odvolania uvádzajú tieto skutočnosti:
– Skupina EĽS‑ED zverejnila oznam o voľnom mieste referenta pre holandský jazyk. Medzi úlohami zamestnanca bolo uvedené vypracovávanie analýz a štúdií spojených s činnosťou skupiny.
– V oblasti kvalifikácie a požadovaných znalostí podľa oznamu sa vyžadovalo: 1) vysokoškolské vzdelanie ukončené diplomom alebo porovnateľná profesionálna skúsenosť; 2) veľmi dobrá znalosť inštitucionálneho systému Európskej únie a jej činností; 3) schopnosť vykonávať na základe všeobecných pokynov koncepčné práce, analýzu a syntézu; 4) znalosť programových cieľov a aktivít parlamentnej skupiny, ako aj politiky Spoločenstva (kladne mali byť hodnotené znalosti poľnohospodárskej politiky); 5) ovládanie holandského jazyka a dobrá znalosť nemeckého, francúzskeho alebo anglického jazyka, (znalosť ďalších jazykov Spoločenstva mala byť tiež braná do úvahy).
– Pani Hectors predložila svoju kandidatúru písomne 21. júna 2000, pričom sa zúčastnila písomných aj ústnych skúšok, ktoré sa konali 9. a 19. októbra toho istého roku.
– Po ukončení týchto skúšok výbor ad hoc doporučil na voľné miesto pani Hectors (83,50 bodov), pani L. (73,50 bodov) a pána B. (65,25 bodov).
– Vybraní kandidáti boli pozvaní na individuálny pohovor so štyrmi členmi holandskej delegácie parlamentnej skupiny. Tieto pohovory sa konali 7. novembra toho istého roku.
– Potom, ako jej bolo oznámené 20. novembra, že je na zozname úspešných kandidátov, nedostala žiadne informácie o ďalšom priebehu výberového konania, preto o ne požiadala 16. januára 2001.
– Na svoju žiadosť dostala odpoveď listom z 31. januára, v ktorom ju predseda výboru informoval, že bol vybraný pán B., pričom dodal:
„Počas písomných a ústnych skúšok 9. a 19. októbra ste získali 83,50 bodov (zo 100 bodov). Z toho dôvodu ste boli na prvom mieste v zozname úspešných kandidátov.
Podľa zvyklostí komisia predložila mená troch najúspešnejších kandidátov predsedníctvu skupiny: predsedníctvo rozhodlo tak, ako je uvedené vyššie.
Citujem, pre poriadok, nasledujúce ustanovenie:
V súlade s ustanoveniami článku 9 [internej právnej úpravy] všetky rozhodnutia sú ponechané orgánu skupiny európskej ľudovej strany a európskych demokratov, ktorý je poverený uzatvárať pracovné zmluvy dočasných zamestnancov, aby vybrala kandidáta na dané pracovné miesto“.
– Dňa 11. apríla podala pani Hectors sťažnosť proti menovaniu pána B. a proti zamietnutiu svojej kandidatúry, pričom táto sťažnosť bola listom predsedu skupiny EĽS‑ED z 28. mája 2001 zamietnutá z nasledujúcich dôvodov:
„… článok 30 služobného poriadku(6), ktorý uvádza, že pre každé výberové konanie orgán poverený menovaním menuje komisiu, ktorá zostaví zoznam úspešných kandidátov a orgán poverený menovaním má za povinnosť vybrať z tohto zoznamu kandidáta alebo kandidátov, ktorých menuje na voľné miesta. Orgán poverený menovaním nie je teda v žiadnom prípade povinný rešpektovať zoznam úspešných kandidátov v chronologickom poradí.
Treba, aby ste pochopili, že za týchto okolností je vaša sťažnosť neopodstatnená a zamieta sa.“
B – Žaloba a tvrdenia uvedené na prvom stupni konania
10. Dňa 6. augusta 2001 podala pani Hectors žalobu na Súd prvého stupňa, pričom žiadala okrem zaviazania Európskeho parlamentu nahradiť trovy konania zrušiť menovanie pána B., zrušiť zamietnutie jej kandidatúry a zrušiť rozhodnutie z 28. mája 2001, ako aj priznať náhradu škody v rozsahu jedného eura z dôvodu spôsobenej škody a ujmy.
11. Na podporu svojej žaloby sa žalobkyňa odvoláva na dve tvrdenia formálnej povahy a tri vyplývajúce z podstaty veci. Prvé odkazovali na nedostatok odôvodnenia aktov, ktoré sú predmetom sporu a na neprimeranosť priebehu výberového konania, pretože kandidáti sa museli podrobiť individuálnym pohovorom, ktoré neboli stanovené právnymi predpismi upravujúcimi zamestnávanie. Pokiaľ ide o dôvody vyplývajúce z podstaty veci, na účely tohto odvolania treba brať do úvahy dva: dôvod týkajúci sa porušenia článku 12 podmienok o nezohľadnení služobného záujmu a dôvod založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania medzi mužmi a ženami.
12. Európsky parlament navrhol zamietnuť žalobu a jeho návrhu Súd prvého stupňa vyhovel.
C – Odôvodnenie napadnutého rozsudku
1. O nedostatku odôvodnenia (body 35 až 46)
13. S odvolaním sa na slobodu výberu, ktorú má predseda skupiny Európskeho parlamentu pri zamestnávaní dočasných zamestnancov, považuje Súd prvého stupňa za dostatočné tvrdenie o právnych podmienkach, ktoré sa vzťahujú na zákonnosť výberového konania, požiadavka bola splnená v odpovedi odoslanej pani Hectors v oznámeniach z 31. januára a z 28. marca 2001.
2. O porušení článkov 29 a 30 služobného poriadku, porušení právnych predpisov o oznámení o výberovom konaní a zásady patere legem quam ipse fecisti (body 93 až 108)
14. Podľa názoru Súdu prvého stupňa sa právne predpisy, ktoré upravujú zamestnávanie úradníkov, nevzťahujú na predmetný prípad zamestnania dočasného zamestnanca, ktorý je upravený podmienkami a, v tomto prípade, internou právnou úpravou. Orgán pre zamestnávanie má rozsiahle právomoci na organizovanie skúšok a v dôsledku toho aj na usporiadanie individuálnych pohovorov, aj keď neboli vopred naplánované.
3. O porušení článku 12 podmienok (body 65 až 78)
15. V rozsudku sa uvádza, že administratíva tým, že vybrala pána B., neprekročila hranice svojej širokej právomoci, keďže z curriculum vitae vyplýva, že vybraná osoba má v oblasti spoločnej poľnohospodárskej politiky skúsenosť požadovanú v ozname, a to dokonca dlhšiu ako žalobkyňa.
4. O porušení zásady rovnosti (body 117 až 128)
16. Podľa Súdu prvého stupňa skutočnosť, že pani Hectors, ktorá bola v čase vykonávania skúšok v šiestom mesiaci tehotenstva, pričom táto okolnosť bola členom holandskej delegácie, ktorí s ňou robili pohovor, známa, neumožňuje predpokladať diskrimináciu, keďže Európsky parlament nie je povinný preukázať, že dodržal zásadu rovnosti zaobchádzania. V každom prípade tým, že príslušný orgán na vykonanie výberového konania vybral pána B., nedopustil sa omylu v posúdení, ani neporušil zákaz nedôvodných diskriminácií v oblasti práce na základe pohlavia.
III – Odvolanie
17. Žalobkyňa uvádza štyri dôvody odvolania.
18. Prvým namieta, že Súd prvého stupňa nevytkol nezákonnosť organizácie pohovorov medzi kandidátmi a členmi holandskej delegácie parlamentnej skupiny. Orgán pre zamestnávanie opomenul pravidlá, ktorá si sám ustanovil, čím porušil zásady zákonnosti, právnej istoty a proporcionality.
19. Druhý dôvod odvolania sa týka všeobecnej povinnosti odôvodnenia, pričom Súd prvého stupňa pochybil v tom, že považoval za správne, že napadnuté akty sa zakladajú na jednoduchom odkaze uplatniteľnom na formálne pravidlá. Podľa pani Hectors v okamihu, keď sa orgán pre zamestnávanie rozhodol odchýliť sa od poradia ustanoveného v návrhu komisie, mal podrobne vysvetliť toto rozhodnutie. Okrem toho vzájomná dôvera medzi dočasným zamestnancom a členmi národnej politickej skupiny ako zamestnávateľom by nebola spojená s povinnosťou vysvetliť dôvody rozhodnutia, keďže inak by bolo konanie s cieľom zabezpečiť menovanie najlepšieho kandidáta zbytočné. A skutočne, keby osobná dôvera predstavovala určujúci prvok pre výber, nebolo by potrebné žiadne výberové konanie.
20. Tretím dôvodom sa žalobkyňa dovoláva článku 12 podmienok a pojmu služobného záujmu, ktorý napadnutý rozsudok porušuje, keďže pán B. nie je podľa žalobkyne najúspešnejší kandidát, ak sa porovná skúsenosť oboch. Keďže by také ustanovenie zaväzovalo zamestnať najviac kvalifikovaného kandidáta, schopnosti vybraného by nemali byť len „dostatočné“, ale mali by byť „najlepšie“.
21. Napokon pani Hectors namieta, že Súd prvého stupňa sa dopustil právneho omylu pri uplatňovaní zásady rovnosti zaobchádzania, keďže okolnosť jej stavu tehotenstva, v spojení so skutočnosťou, že bol vybratý jediný muž spomedzi vybraných kandidátov, ktorý bol naviac posledný spomedzi navrhnutých a mal takmer o 20 bodov menej oproti prvému v poradí, by predstavovali príznaky namietanej nerovnosti zaobchádzania. Usudzujúc, že preukázala porušenie článku 12 podmienok a služobného záujmu, ako aj omyl v posúdení pri uprednostnení kandidatúry pána B., žalobkyňa sa domnieva, že napadnutý rozsudok tým, že nevyžadoval od Európskeho parlamentu dôkaz, že pri jeho výbere nebol diskriminačný úmysel, porušil uvedenú zásadu.
IV – Rozbor odvolania
A – Prvé dva dôvody
22. Odvolanie pani Hectors uvádza dva typy dôvodov. Niektoré dôvody sú formálnej povahy (prvý a druhý), iné (posledné dva) sa týkajú vlastného obsahu napadnutého administratívneho rozhodnutia. Zdá sa účelné preskúmať najskôr prvé dva, keďže keby boli podložené, bolo by zbytočné skúmať ostatné dôvody, ktorých rozbor by sa vykonal len subsidiárne.
23. Prvá časť odvolania pani Hectors predstavuje významný záujem, keďže vznáša otázku širokého rozsahu právomoci administratívy pri zamestnávaní dočasných zamestnancov. Poznanie charakteristických čŕt týchto zamestnancov Spoločenstva pomôže pochopiť podstatu systému.
1. Niektoré predbežné pojmy týkajúce sa dočasných zamestnancov a ich zamestnávania
24. Z článku 283 ES (predtým článok 212 Zmluvy ES(7)) vyplýva, že zamestnancami Spoločenstva sú úradníci a ostatní zamestnanci, pričom pre inštitúcie ostáva zachovaná možnosť prípadne použiť iné formy zmlúv na pokrytie náhodných potrieb.(8)
25. Kategória ostatných zamestnancov zoskupuje štyri typy zamestnancov: dočasní zamestnanci, pomocní zamestnanci, miestni zamestnanci a osobitní poradcovia (článok 1 podmienok).(9) V rámci doktríny bola zdôraznená(10) nemožnosť vykonávať vlastné úlohy ktorejkoľvek administratívy výlučne stálymi zamestnancami z dôvodu nevyhnutných nárastov rozsahu práce alebo nevyhnutnej potreby obrátiť sa príležitostne na kvalifikované alebo špecializované osoby v určitých sektoroch, ktoré obyčajne nie sú súčasťou verejnej služby.
26. Dôležitosť ostatných zamestnancov postupom času vzrástla: už môžu zastávať, rovnako ako úradníci, stále miesta(11) a vykonávajú podobné úlohy, pričom sa zúčastňujú na hlavných činnostiach Spoločenstva tak, že hranica, ktorá oddeľuje jedných od druhých sa stiera.(12) No ostáva nezmenená jedna hranica, ktorú ešte tí prví nemôžu prekonať: trvalosť pracovného pomeru. Zatiaľ čo sú úradníci menovaní natrvalo(13), ostatní zamestnanci nemajú takúto stabilitu pracovného pomeru.
27. Pod označením „dočasní zamestnanci“ sa nachádzajú rôzne druhy zamestnancov. Popri tých, ktorí zastávajú dočasné pracovné miesto, sú tu aj iní, menovaní, aby na určitý čas obsadili trvalé pracovné miesto; ďalší pracujú v službách členov orgánov alebo skupín orgánov (článok 2 podmienok). Táto posledná kategória spája s nestálosťou funkcie vzťah s nadriadeným charakterizovaný dôverou.
28. Takto potom rozdiel medzi úradníkmi a ostatnými zamestnancami, osobitne dočasnými zamestnancami, nespočíva veľmi v povahe úloh, ktoré vykonávajú, ale skôr v povahe ich vzťahu k administratíve.(14) Preto sa ustanovenia služobného poriadku (články 11 až 16), ktoré upravujú práva a povinnosti úradníkov vzťahujú aj na dočasných zamestnancov, bez ďalších úprav okrem tých, ktoré sú nevyhnutné a ktoré vyplývajú z dočasnej povahy úväzku.
29. Podmienky neupravujú žiadny typ konania na účely vymenovania dočasných zamestnancov za úradníkov; napriek tomu tvrdenie, že pri niektorých príležitostiach sa neurčitosť trvania zmluvy dotýka stability, viedlo Komisiu (15) k tomu, aby podriadila výber niektorých kategórií ostatných zamestnancov podobným postupom, akými sú postupy zavedené pre úradníkov zverejňovaním všeobecných požiadaviek prijímania a charakteristiky navrhovanej práce, ako aj vyvinutím postupu, ktorý by bol výberovým konaním podľa úspešnosti, v rámci ktorého zasahuje poradný výbor s právomocou predkladať návrhy orgánu poverenému uzatváraním pracovných zmlúv.(16) Tento model bol prevzatý z Európskeho parlamentu aj v prípade úväzku založeného na dôvere, akým je ten, ktorý bol podnetom k vzniku tohto sporu.
30. V podmienkach teda nenájdeme žiadny prvok, ktorý by ukladal povinnosť sledovať určitý postup pri výbere dočasných zamestnancov; napriek tomu však v okamihu, keď nejaký orgán pri výkone svojej právomoci organizovať si svoje úlohy prijme nejaký postup, je povinný ho svedomito dodržiavať, aby vybral osobu „s najvyššou úrovňou spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti“ (článok 12 ods. 1 podmienok).
31. Pokiaľ ide o miesta, akým je sporné miesto, ktoré charakterizuje osobitný vzťah dôvery medzi účastníkmi, má orgán poverený uzatváraním pracovných zmlúv širokú právomoc hodnotenia výberu najúspešnejšieho kandidáta; napriek tomu sa však táto právomoc nemôže zamieňať s ľubovôľou. Keď sa ponúka miesto a v prípade, že sú viacerí úspešní kandidáti, rozhodnutie nie je úplne slobodné, podlieha určitým podmienkam, ktoré, pokiaľ ide o tento prípad, je potrebné preskúmať.
2. Individuálny pohovor vo výberovom konaní osôb, ktoré majú zastávať úväzok založený na dôvere
32. Diskrečná právomoc hodnotenia, ktorú má orgán pre zamestnávanie, nedovoľuje vzdialiť sa od ustanovených podmienok(17), keďže nikto nemôže platne porušiť svoje vlastné akty, ako tvrdí žalobkyňa, odvolávajúc sa na latinskú zásadu patere legem quam ipse feristi („dodržiavaj zákon, ktorý si sám vytvoril“).
33. V dôsledku toho sa zdá, že treba vytknúť opomenutie niektorej fázy konania, ktorá je ustanovená, alebo doplnenie overenia, s ktorým sa neuvažovalo v rámci prijatého postupu. Ako som mal príležitosť zdôrazniť v návrhoch prednesených vo veciach, ktoré boli rozhodnuté rozsudkom Aalborg Portland/Komisia a i.(18), nedostatky formy nemajú vlastný život, oddelený od podstaty sporu. Procesná vada spôsobuje neplatnosť rozhodnutia, keď vedie k výroku, ktorý je chybný vo svojej podstate, alebo ak na základe takej vady nie je možné posúdiť samotné rozhodnutie. Z tohto dôvodu odkazuje článok 230 ES (predtým článok 173 Zmluvy ES) pri určení právomocí Súdneho dvora v konaní o neplatnosť na „porušenie podstatných formálnych náležitostí“. Nie je teda dostatočné akékoľvek porušenie výberového konania, ale musí ísť o vadu, ktorá zabraňuje dosiahnuť cieľ zabezpečiť zákonnosť, správnosť a primeranosť rozhodnutia tak, aby boli chránené práva dotknutých osôb, pričom má byť vybraná najúspešnejšia osoba a kandidáti výberového konania majú mať rovnaké podmienky.
34. Z toho vyplýva, že sťažnosť pani Hectors sa oslabí; aj keď sa vykonanie pohovorov, ktoré neboli uvedené v právnych predpisoch, ktoré upravujú výberové konanie, s tromi vybranými kandidátmi nezhodovalo s úmyslom zamestnať na ponúkané miesto najúspešnejšieho kandidáta, nič nedovoľuje tvrdiť, že keby sa tieto pohovory neboli vykonali, pani Hectors by bola vybraná. Ani ju to nepoškodilo oproti ostatným tak, že by sa znížili jej možnosti, keďže pre všetkých kandidátov to predstavovalo fázu, ktorú bolo možné predvídať, vzhľadom na povahu ponúkaného voľného miesta.
35. Naviac napadnutá skúška sa nielenže zdá byť opodstatnená a primeraná, ale aj odporučiteľná, keďže vzťah dôvery s členmi EĽS‑ED predstavuje podstatné hľadisko tohto úväzku. Nie je teda nič zvláštne ani nezákonné na uskutočnení niektorých pohovorov členov holandskej skupiny s tromi vybranými osobami, keďže vybraná osoba mala úzko spolupracovať na ich parlamentných prácach.
36. Súd prvého stupňa teda neporušil zásady zákonnosti, právnej istoty a proporcionality tým, že vyhlásil, že organizovaním individuálnych pohovorov, ktoré neboli uvedené v ozname o výberovom konaní, orgán pre zamestnávanie neprekročil svoju diskrečnú právomoc určiť mechanizmus výberového konania. V dôsledku toho treba prvý dôvod odvolania zamietnuť.
37. Okrem toho judikatúra, na ktorú sa odvoláva pani Hectors, je na požadované účely nepodstatná. Už citovaný rozsudok Súdu prvého stupňa Coget a i./Dvor audítorov sa totiž týka opačného prípadu, ako je jej: žalobcovia žiadali, aby sa vykonal pohovor v konaní, v ktorom to a priori nebolo považované za potrebné. Rozsudok potvrdil, že orgán pre zamestnávanie nie je povinný robiť pohovory s kandidátmi, keď taká povinnosť nie je upravená príslušnými pravidlami (body 136 a 137), pričom však dodáva, že nič mu nebráni ich usporiadať. Rovnako sú v tomto zmysle bezvýznamné rozsudky Súdneho dvora Ragusa/Komisia, už citovaný, ako aj Parlament/Volger(19), ktoré spočívajú v opomenutí fáz uvedených v ozname o výberovom konaní. Prvý, pretože v poslednom rozbore v danom prípade nebola formalita namietaná žalobcom opomenutá (body 4, 5 a 18) a druhý, keďže sa, na rozdiel od ostatných, s jedným kandidátom nevykonal individuálny pohovor ako podstatný faktor pre hodnotenie úspešnosti kandidátov (body 8 až 16), a preto ratio decidendi nespočívala ani tak v takomto opomenutí, vo všeobecnosti, ako skôr v znášanej diskriminácii. Napokon, tá istá úvaha platí aj pre rozsudky Pappas/Výbor regiónov(20) a Robinson/Európsky parlament(21), na ktoré sa odvolávala pani Hectors na pojednávaní na podporu svojho návrhu, týkajúce sa nezákonného postupu v konaní, pozostávajúce v nedostatkoch: neexistencia druhého pohovoru s kandidátmi a zrušenie porovnávacej skúšky úspešnosti.
38. Tiež nie je možné vytknúť Súdu prvého stupňa, že považoval za opodstatnený individuálny pohovor pri uvážení vzájomnej dôvery, keďže neporušil rovnosť zaobchádzania medzi účastníkmi uvedením tvrdenia, nepredloženého žalovaným v spore. Naopak, Súd prvého stupňa sa obmedzil, v úcte k zásade iura novit curia, na vlastný rozbor práve jedného z prvkov, ktoré definujú postavenie dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. c) podmienok.
3. Odôvodnenie rozhodnutia
39. V napadnutom rozsudku sa uvádza, že pri uvážení povahy dotknutého miesta, by bola povinnosť odôvodnenia splnená prostredníctvom odkazu na dodržiavanie podmienok, ktorým podlieha zákonnosť mechanizmu zamestnávania (bod 41).
40. Voči tomuto tvrdeniu nie je čo namietať, ak sa vezme do úvahy, že predstavuje minimálny prah povinnosti, ktorú na seba vzala verejná moc, a teda aby odôvodnila svoje rozhodnutia, keď sa dotýkajú práv a záujmov iných. Článok 25 služobného poriadku, ktorý sa v zmysle článku 11 podmienok vzťahuje na dočasných zamestnancov, ukladá povinnosť odôvodniť rozhodnutia, negatívne ovplyvňujúce adresáta. Výklad tejto právnej úpravy získal nový rozmer odvtedy, čo Charta základných práv Európskej únie(22) uznala, že povinnosť odôvodnenia predstavuje jedno z práv občanov Spoločenstva na dobrú správu (článok 41 ods. 2 tretia zarážka).
41. Rozhodnutie zamietnuť kandidatúru a zamestnať iného kandidáta má negatívne ovplyvňujúcu povahu, a preto musí byť nepochybne primerane odôvodnené. Toto je smer judikatúry Spoločenstva, podľa ktorej takéto akty musia byť odôvodnené aspoň vo fáze zamietnutia sťažnosti predloženej vylúčeným kandidátom.(23)
Rozsah tejto povinnosti závisí na okolnostiach každého jednotlivého prípadu; pretože jej cieľom je umožniť sudcovi skontrolovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia a zároveň poskytnúť dotknutej osobe potrebné informácie na účel legitímnej ochrany svojich práv(24), treba sa vyhýbať slávnostným výrazom, štylizovaným doložkám a abstraktným vyjadreniam bez priameho spojenia s okolnosťami sporného prípadu, keďže, ako som naznačil pri inej príležitosti(25), odôvodnenie nie je zdvorilostná formula a ani obrad, ale ide predovšetkým o rozumový prvok pri výkone moci, ktorý zjednodušuje kontrolu, pričom tiež pôsobí ako nástroj predchádzania ľubovôli a ako nástroj obhajoby.
42. Z tohto pohľadu sa zdajú ako nedostatočné dôvody, ktoré pani Hectors poskytol orgán poverený uzatvárať pracovné zmluvy, na zdôvodnenie, po prvotnom tichu(26), rozhodnutia zamestnať pána B., napriek tomu, že sa umiestnil na poslednom mieste v správe výboru ad hoc. Všeobecný odkaz na uplatniteľné ustanovenia alebo odvolanie na nedostatok záväzného účinku návrhu nevysvetľujú s potrebnou jasnosťou dôvody výberu a nespĺňajú teda náležitosti, ktoré má každé odôvodnenie z hľadiska svojho účelu spĺňať.
43. Každý orgán má, ako som už predtým uviedol, širokú autonómiu pri organizovaní konaní na výber dočasných zamestnancov a pri výbere najvhodnejšieho kandidáta. Pri používaní tejto slobody riadenia môže zriadiť komisiu na účel hodnotenia schopností a vhodnosti kandidátov podľa požiadaviek miesta, alebo na účel výberu kandidáta. Orgán pre zamestnávanie sa z tohto dôvodu neobmedzuje vo vlastnej právomoci hodnotenia výberu.(27) Ak sa teda pri dodržaní kritérií ustanovených judikatúrou Spoločenstva zriadi orgán takej povahy, ktorého úlohou je uľahčiť rozhodnutie, pričom sa zabezpečí väčšia prísnosť pri menovaní prostredníctvom formulácie posúdenia alebo návrhu, na názor takého orgánu sa prihliadne pri úvahách, na ktorých orgán zakladá svoje hodnotenie kandidátov(28), a preto, keď sa odchýli od hodnotenia komisie, je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie.(29)
44. Vyššie uvedené zásady, ktoré sa zaviedli vo vzťahu k povýšeniu úradníkov, boli Súdom prvého stupňa rozšírené na zamestnávanie dočasných zamestnancov, keďže v oboch prípadoch dochádza k porovnávaniu medzi rôznymi kandidátmi, ako bolo uvedené v rozsudku Pierrot/Súdny dvor (body 36 a 38)(30), ktorého predmetom bol prípad, keď bola vybraná osoba, ktorá nebola na zostavenom zozname. V dôsledku toho sa uvedená povinnosť odôvodniť uprednostnenie ukladá aj vtedy, ako sa stalo v tomto spore, keď sa vyberá jeden z predvybraných kandidátov bez toho, aby sa dodržalo navrhované poradie.
45. Nič preto nezaväzuje orgán poverený uzatvárať pracovné zmluvy, aby prijímal návrhy; ak sa však odchýli od doporučenia, musí uviesť príslušné dôvody: na prvom mieste, pretože sa predpokladá, že poradie navrhnuté poradným orgánom odzrkadľuje iný stupeň úspešnosti každého uchádzača o ponúkané miesto v súlade s článkom 12 podmienok, ktorého cieľom je zamestnávanie osôb „s najvyššou úrovňou spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti“; na druhom mieste, pretože ostatní kandidáti, osobitne tí, ktorí sa umiestnili vyššie v poradí ako vybraný kandidát, majú právo poznať dôvody, pre ktoré sa uprednostňuje subjekt, ktorý podľa výberového orgánu nie je najvhodnejší.
46. Táto povinnosť odôvodnenia sa stáva ešte výraznejšou v prípade, akým je predmet sporu, kde orgán doplnil fázu, s ktorou sa pôvodne nepočítalo, pozostávajúcu z individuálneho pohovoru s členmi parlamentnej skupiny, s ktorými bude musieť vybraný kandidát spolupracovať. Hoci sa, vzhľadom na povahu miesta, doplnenie takejto fázy konania zdá logické, pri uvážení neexistencie písomnej dokumentácie, týkajúcej sa takého pohovoru sa malo uviesť, či rozhodnutie zamestnať pána B., posledného v poradí komisie, značne vzdialeného od ďalších dvoch uchádzačov, bolo určené dojmom, ktorý urobil na holandských členov parlamentnej skupiny počas individuálnych pohovorov, s uvedením vhodných vysvetlení v tomto ohľade.
47. Európsky parlament, ďaleko od toho, aby dodržal tento model správania, najprv udržiaval v tomto ohľade ticho a následne, na žiadosť dotknutej osoby, poskytol všeobecné a bežné odpovede, aby potom napokon pri rozhodnutí ponúkol oneskorené a v dôsledku toho neúčinné odôvodnenie; nesplnil si teda povinnosť odôvodniť rozhodnutie. Súd prvého stupňa dospel k inému záveru, dopustil sa omylu, ktorý namietala pani Hectors ako druhý dôvod odvolania, a tak musí byť rozsudok zrušený.
B – Subsidiárny rozbor tretieho a štvrtého dôvodu
48. Keby sa mal Súdny dvor domnievať, že napadnuté administratívne akty sú platné, a že v dôsledku toho sa Súd prvého stupňa nedopustil žiadneho porušenia zákona, ďalšie dôvody uvedené v odvolaní, ktorých účelom je namietať vlastný obsah rozhodnutia, by museli byť tiež zamietnuté.
49. Nasledujúce úvahy vychádzajú z toho, že ak existuje riadne odôvodnenie, žalobkyňa a súdne orgány Spoločenstva môžu spoznať dôvody napadnutých aktov a žalobkyňa môže vykonať svoje právo na obhajobu a súdne orgány môžu vykonať svoju súdnu právomoc.
1. „Najlepšia“ kandidatúra
50. Tretím dôvodom týkajúcim sa porušenia článku 12 podmienok a pojmu služobný záujem by chcela žalobkyňa, aby sudca Spoločenstva zastal úlohu, ktorá patrí komisii výberového konania, čím by sa dostal v zásade na územie, ktoré mu je zakázané, a to aj v prvom stupni, ako aj v rámci odvolania.
51. V napadnutom rozsudku sa tvrdí (bod 69), že sudcovia nemôžu uprednostňovať svoje hodnotenie potvrdených schopností kandidáta pred hodnoteniami orgánu povereného uzatvárať pracovné zmluvy a musí obmedziť svoje skúmanie na overenie administratívneho rozhodnutia – či uprednostnením pána B. na základe toho, že ako je uvedené v jeho curriculum vitae sám uviedol, že má dostatočnú skúsenosť v poľnohospodárskom a lesnom sektore (body 72, 74 a 76) – boli dodržané príslušné obmedzenia právomoci tak, že nie je zjavne chybné a že v spornom prípade spomínaný orgán neprekročil rozsah svojej hodnotiacej právomoci.
52. Trvajúc na tej istej línii, keď sa namieta, že Súd prvého stupňa nekonal, ako sa požadovalo, žiada pani Hectors Súdny dvor, aby nahradil administratívu a nariadil svoje stanovisko orgánu poverenému uzatvárať pracovné zmluvy. Pokračovaním v tvrdení, že jej kandidatúra bola lepšia ako kandidatúra pána B., žalobkyňa žiada, aby sa pristúpilo k porovnaniu úspešnosti oboch kandidátov prostredníctvom preskúmania skutkového stavu sporu, čo nie je v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom(31) dovolené.
53. V inej oblasti, hoci v úzkom vzťahu s oblasťou, ktorá je predmetom sporu (oblasť povyšovania úradníkov) vyhlásil Súdny dvor, že je na administratíve, aby pristúpila k porovnávacej skúške úspešnosti kandidátov a vybrala toho, ktorý je po zvážení jeho schopností a úlohy, ktoré má vykonávať, najvhodnejší na to, aby zastával voľné miesto(32) bez toho, aby mali súdne orgány možnosť nahradiť vlastným hodnotením hodnotenie administratívy.(33)
54. To predpokladá, že Súdny dvor nemôže namietať porušenie článku 12 podmienok Súdom prvého stupňa za to, že považoval za oprávnené rozhodnutie, na základe ktorého nebol vybraný „najlepší“ kandidát
2. Prístup k verejnej službe bez diskriminácie medzi mužmi a ženami
55. Zamietnutie štvrtého dôvodu je dôsledkom neprijatia predchádzajúceho dôvodu. Keď sme vylúčili to, že Súd prvého stupňa tým, že považoval menovanie pána B. za platné, porušil článok12 podmienok a zásadu služobného záujmu, je ťažké tvrdiť, že išlo o diskrimináciu. Ak orgán, ktorému právny poriadok zverí právomoc rozhodovať po správnom použití vlastných právomocí, vyberie vhodnú osobu na ponúkané miesto, je zrejmé, že nerozhodol na základe chybných kritérií, ktoré nie sú v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania.
56. V dôsledku toho stav tehotenstva žalobkyne, skutočnosť, že tento stav bol známy, a okolnosť, že kandidát, ktorý bol nakoniec vybraný, sa nachádzal na poslednom mieste v poradí, nepredstavuje okolnosti diskriminačného správania na základe pohlavia, ktoré by mal Európsky parlament napraviť.(34)
V – Rozsudok Súdneho dvora
57. Prijatie druhého dôvodu odvolania by nevyhnutne viedlo k zrušeniu napadnutého rozsudku. Po prijatí odvolania môže Súdny dvor v zmysle článku 54 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora ES rozhodnúť s konečnou platnosťou vo veci samej, ak to umožňuje stav spisu.
58. Nedostatok odôvodnenia napadnutých administratívnych aktov podľa pani Hectors bráni sudcovi Spoločenstva riadne vykonávať kontrolnú úlohu, ktorá mu bola zverená, keďže v dôsledku takého nedostatku nemôže vziať do úvahy dôvody, ktoré viedli orgán poverený uzatvárať pracovné zmluvy k odchýleniu sa od návrhov komisie. Následne nie je schopný overiť, či bol skutočne porušený článok 12 podmienok, alebo či bola porušená zásada rovnosti zaobchádzania medzi pohlaviami pri prístupe k verejnej funkcii Spoločenstva.
59. Nakoniec jediné riešenie, ktoré sa ponúka, spočíva v zrušení menovania pána B., ako aj rozhodnutia z 28. mája 2001, ktorým sa zamietla sťažnosť pani Hectors. Napriek tomu sa nezdá potrebné rozhodnúť vo veci oznámenia, ktoré jej odoslal predseda výboru 31. januára rovnakého roku ako odpoveď na jej žiadosť o informácie a ktoré je len oneskoreným a nedostatočným vysvetlením rozhodnutia, o ktoré ide.
60. Žalobkyňa tiež žiada náhradu škody, vyčíslenú v rozsahu jedného eura, za materiálnu škodu a nemajetkovú ujmu, ktoré utrpela; táto žiadosť sa tiež zdá byť vzhľadom na svoju podstatu nepodložená a je ju preto treba zamietnuť, keďže akty, na ktorých sa zakladá a ktoré navrhujem v týchto návrhoch zrušiť, neobsahovali žiadne záporné hodnotenie schopností žalobkyne, spôsobilé nejako ju poškodiť.(35) Okrem toho rozhodnutie o zrušení by sa mohlo považovať za dostatočnú náhradu škody, ktorú utrpela.(36)
VI – O trovách na oboch stupňoch konania
61. Čiastočné prijatie návrhu pani Hectors zakladá náhradu trov konania, pokiaľ ide o prvý stupeň konania v zmysle článku 87 ods. 3 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.(37)
62. Trovy týkajúce sa tohto odvolania musí znášať Európsky parlament v zmysle článku 122 ods. 1 prvého pododseku v súlade s ustanovením článku 69 ods. 2 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.(38)
VII – Návrh
63. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
1) prijal druhý dôvod odvolania, ktoré podala pani Chantal Hectors proti rozsudku vyhlásenému 23. januára 2003 piatou komorou Súdu prvého stupňa vo veci T‑181/01;
2) zrušil uvedený rozsudok;
3) čiastočne vyhovel návrhu pani Hectors a zrušil menovanie pána B. na miesto referenta holandského jazyka pre skupinu EĽS‑ED ako dočasného zamestnanca (oznam o výberovom konaní č. G‑453), ako aj rozhodnutie predsedu uvedenej parlamentnej skupiny z 28. mája 2001, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobkyne proti tomuto menovaniu;
4) zamietol ostatné dôvody odvolania;
5) rozhodol, že každý z účastníkov znáša svoje vlastné trovy konania týkajúce sa prvého stupňa konania a zaviazal Európsky parlament na náhradu trov odvolacieho konania.
1 – Jazyk prednesu: španielčina.
2 – Rozsudok z 23. januára 2003, Hectors/Európsky parlament, T‑181/01, Zb. VS s. II‑103.
3 – Nariadenie Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok a podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev a osobitné pravidlá, ktoré sa dočasne uplatňujú na úradníkov Komisie (Ú. v. ES L 56, s. 1, osobitne s. 129). Tieto ustanovenia, ktoré novelizovali nariadenie Rady č. 31 (EHS) z 18. decembra 1961 a nariadenie Rady č. 11 (Euratom) z 18. decembra 1961 (Ú. v. ES L 45, 1962, s. 1385) boli mnohokrát zmenené a doplnené.
4 – Odkazy o uverejnení sú rovnaké ako pri služobnom poriadku.
5 – Interné nariadenie o zamestnávaní úradníkov a ostatných zamestnancov, ako aj o zmene kategórie alebo služby (úplné znenie po zmenách a doplnkoch s účinnosťou od roku 1989, 1992, 1994, 1995, 1996, 1997, 1998 a 2001).
6 – Odkaz by mal byť na články 8 a 9 interného nariadenia alebo na piate alebo šieste „pravidlo“ parlamentnej skupiny.
7 – Článok 212 Zmluvy ES ktorý, v tom čase (rovnako ako článok 186 Zmluvy ESAE), bol zrušený článkom 24 ods. 2 Zmluvy z 9. apríla 1965, ktorý zavádza jedinú Radu a jednu Komisiu Európskych spoločenstiev, prijíma bez zmien obsah druhého pododseku odseku 1 článku 24. Tento legislatívny úkon bol uskutočnený Amsterdamskou zmluvou (článok 6 bod 71).
8 – Títo zamestnanci, ktorí tvoria kategóriu známu ako „externý personál“, na ktorých sa nevzťahuje ani služobný poriadok ani podmienky, sa delia na dve skupiny. Prvá zahŕňa národných expertov vo vyslanej službe, korešpondentov, vedeckých návštevníkov a stážistov, ktorých postavenie je upravené právnou úpravou, osobitnou pre každý orgán. Druhá skupina zahŕňa právne vzťahy, upravené na základe súkromného práva: inter alia, subjekty zamestnané na pracovnú zmluvu, tých, ktorí uzatvárajú zmluvy o dielo, dočasných zamestnancov v rámci dohôd uzavretých s agentúrami dočasného zamestnávania.
9 – Návrh nového nariadenia Rady, na základe ktorého sa zmení a doplní Služobný poriadok a Podmienky [KOM (2002) 213 v konečnom znení], dopĺňa pojem „zmluvný zamestnanec“.
10 – Fuentetaja Pastor, J.A.: Función pública comunitaria, Marcial Pons, Ediciones Jurídicas y Sociales S.A., Madrid‑Barcellona 2000, s. 50.
11 – Pri definovaní pojmu „úradník“ článok 1 služobného poriadku odkazuje na pracovné miesta na neurčitý čas. Dočasní alebo pomocní zamestnanci môžu byť vymenovaní aj na tento typ miest, ako je zrejmé z článku 2 písm. b) a d) a článku 3 písm. b) podmienok. Penaud, J. v „ La fonction publique des Communautés européennes“, Problèmes politiques et sociaux, La Documentation Française, č. 617, Paríž, z 13. októbra 1989, s. 11, zdôraznil, že dočasný zamestnanec nie je nevyhnutne prijatý, aby zastával miesto na čas určitý; môže sa to stať, ale zamestnanec môže byť tiež určený na to, aby zastával dočasne stále miesto.
12 – Fuentetaja Pastor, J.A.: c. d., s. 44.
13 – Článok 1 ods. 1 služobného poriadku uvádza, že „úradník Spoločenstiev... je každá osoba, ktorá bola vymenovaná... na stále pracovné miesto z pracovníkov jedného z orgánov spoločenstiev...“. Tento článok v spojení s ustanoveniami podmienok, ktoré obmedzujú trvanie zmlúv uzatvorených s ostatnými zamestnancami umožňuje tvrdiť, že podstatné vlastnosti postavenia úradníka sú stálosť pracovného miesta a jeho zamestnanie na trvalom základe.
14 – Napriek tomu by sa však mal pojem „verejná služba Spoločenstva“ obmedziť na úlohy riadenia, navrhovania, kontroly, výkladu a výkonu politiky Európskej únie, vykonávané subjektami podliehajúcimi služobnému režimu či už trvalo alebo v závislosti na povahe úväzku, dočasného charakteru, zatiaľ čo výkonné úlohy, čisto pomocné, by mohli byť dobre upravené iným systémom, bližším inštitútom pracovného práva. Zdá sa, že návrh už spomínaného nového Nariadenia o zmene a doplnení Služobného poriadku a Podmienok sčasti sleduje tento prístup, pričom vytvára postavu „zmluvného zamestnanca“ na manuálne, služobné alebo pomocné pracovné úlohy (článok 3 ods. 1 prvá zarážka).
15 – Európska komisia (DG IX, Riadenie zamestnancov, Náborová jednotka), Sprievodca pre porotcov a výberové komisie, október 1996, s. 9 a 10.
16 – V každom prípade výberové konania úradníkov sa ako také nevzťahujú na dočasných zamestnancov, ako to aj uviedol Súd prvého stupňa v rozsudku z 20. septembra 2001, Coget a i./Dvor audítorov, T‑95/01, Zb. VS, s. I‑A‑191 a II‑8799, bod 56, ktorý odkazuje na bod 94 rozsudku, ktorý je predmetom tohto odvolania.
17 – V tomto zmysle sa vyjadril Súdny dvor o náležitostiach stanovených na účel predloženia kandidatúry (rozsudok zo 17. januára 1992, Hochbaum/Komisia, C‑107/90 P, Zb. s. I‑157, bod ) alebo obsadenia miesta (rozsudok zo 7. februára 1990, Culin/Komisia, C‑343/97, Zb. s. I‑225, bod 19), ako aj o ustanovení postupu predchádzajúcej konzultácie výboru pre zamestnávanie (rozsudok z 21. apríla 1983, Ragusa/Komisia, 282/81, Zb. s. 1245, bod 18).
18 – Rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland/Komisia a i., spojené veci C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke.
19 – Rozsudok z 9. decembra 1993, C‑115/92, Zb. s. I‑6549.
20 – Rozsudok z 18. septembra 2003, T‑73/01, zatiaľ neuverejnený v Zbierke.
21 – Rozsudok z 21. januára 2004, T‑328/01, zatiaľ neuverejnený v Zbierke.
22 – Ú. v. ES 2000 C 364, s. 1.
23 – Rozsudok Súdneho dvora Parlament/Volger, už citovaný, body 22 a 23.
24 – Pozri rozsudky z 28. mája 1980, Kuhner/Komisia, spojené veci 33/79 a 75/79, Zb. s. 1677, bod 15;zo 4. júla 1983, Nebe/Komisia, 176/82, Zb. s. 2475, bod 21; z 21. júna 1984, Lux/Dvor audítorov, 69/83, Zb. s. 2447, bod 36, ako aj z 13. decembra 1989, Prelle/Komisia, C‑169/88, Zb. s. 4335, bod 9.
25 – Pozri bod 19 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát D. Ruiz-Jarabo Colomer na pojednávaní 14. júna 2001 k rozsudku z 25. októbra 2001, Taliansko/Rada, C‑120/99, Zb. s. I‑7997.
26 – V už citovanom rozsudku Parlament/Volger Súdny dvor potvrdil, že vo všeobecnosti orgán, ktorý má právomoc menovať, nebol povinný odpovedať na sťažnosť; to isté nie je možné povedať, keď rozhodnutie, ktoré je predmetom sťažnosti, nie je odôvodnené (bod 23). Mlčanie administratívy je maximálnym stupňom nedostatku odôvodnenia.
27 – Súd prvého stupňa v rozsudku zo 17. novembra 1998, Fabert Goossens/Komisia, T‑217/96, Zb. VS, s. I‑A‑607 a II‑1841, pripomenul, že orgány majú veľkú právomoc vyberať pri zamestnávaní kandidátov zapísaných v zozname úspešných kandidátov, v zmysle, že po začatí výberového konania nemajú žiadnu povinnosť ukončiť ho tak, že bude obsadené voľné miesto alebo sa pri svojom výbere pridržiavať presného poradia víťazov výberového konania (bod 28).
28 – Pozri rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 1987, Hochbaum a Rawes/Komisia, spojené veci 44/85, 77/85, 294/85 a 295/85, Zb. s. 3259, bod 16.
29 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. januára 1992, Schönherr/ESV, T‑25/90, Zb. s. II‑63, bod 29.
30 – Rozsudok z 26. januára 1995, T‑60/94, Zb. VS, s. I‑A‑23 a II‑77.
31 – Je známe, že Súdny dvor môže iba napraviť porušenia práva, spôsobené Súdom prvého stupňa, napriek tomu však môže overiť skutkový stav, pričom musí ostať pri právnej kvalifikácii (pozri rozsudky z 21. júna 2001, Moccia Irma a i./Komisia, spojené veci C‑280/99 až C‑282/99 P, Zb. s. I‑4717, bod 78; z 10. júla 2001, Ismeri Europa/Dvor audítorov, C‑315/99 P, Zb. s. I‑5281, bod 19, ako aj rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland/Komisia a i., už citovaný, body 47 – 49).
32 – Pozri bod 3 návrhov, ktoré preniesol generálny advokát Tesauro na pojednávaní 15. októbra 1991 k rozsudku Hochbaum/Komisia, už citovaný.
33 – Rozsudok Ragusa/Komisia, už citovaný, bod 13, a rozsudok z 3. apríla 2003, Parlament/Samper, C‑277/01 P, Zb. s. I‑3019, bod 35.
34 – Od rozsudku zo 7. júna 1972, Sabbatini/Európsky parlament, 20/71, Zb. s. 345, Súdny dvor uznal potrebu zaručiť rovnosť medzi zamestnancami a zamestnankyňami Spoločenstva, zásadu, ktorú nielen vyžaduje uplatňovanie článku 199 Zmluvy ES (teraz článok 141 ES), ale tiež uplatňovanie tých ustanovení, ktoré sú obsiahnuté v smerniciach Spoločenstva, vydaných v tejto oblasti, v súlade s rozsudkom z 20. marca 1984, Razzouk a Beydoun/Komisia, spojené veci 75/82 a 117/82, Zb. s. 1509. Smernica Rady 97/80/ES z 15. decembra 1997 o dôkaznom bremene v prípadoch diskriminácie na základe pohlavia (Ú. v. ES L 303, 1998, s. 16) a smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, s. 16) predpisujú, v uvedenom poradí, v článku 4 ods. 1 a v článku 10 ods. 1 že keď navrhovateľ predloží súdu skutočnosti, z ktorých možno usudzovať, že došlo k diskriminácii, je na žalovanom, aby preukázal, že neporušil zásadu rovnosti zaobchádzania.
35 – Pozri v opačnom zmysle body 27 až 29 rozsudku Culin/Komisia, už citovaného.
36 – Pozri rozsudky Hochbaum a Rawes/Komisia a Culin/Komisia, už citované, v uvedenom poradí body 22 a 26. Pozri taktiež rozsudok zo 7. októbra 1985, Van der Stijl/Komisia, 128/84, Zb. s. 3281, bod 26.
37 – Úplné znenie uverejnené v Ú. v. ES C 193, s. 41.
38 – Úplné znenie uverejnené v Ú. v. ES C 193, s. 1.