ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 24. novembra 1993 (*)

„Voľný pohyb tovaru – Zákaz predaja so stratou“

V spojených veciach C‑267/91 a C‑268/91,

ktorých predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy EHS, ktorým Tribunal de grande instance de Strasbourg (Francúzsko) navrhuje, aby v súvislosti s trestnými konaniami pred týmto vnútroštátnym súdom proti

Bernard Keck

a

Daniel Mithouard

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade ustanovení Zmluvy EHS týkajúcich sa hospodárskej súťaže a voľného pohybu v Spoločenstve,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda O. Due, predsedovia komôr G. F. Mancini, J. C. Moitinho de Almeida, M. Diez de Velasco a D. A. O. Edward, sudcovia C. N. Kakouris, R. Joliet, F. A. Schockweiler, G. C. Rodríguez Iglesias, F. Grévisse, M. Zuleeg, P. J. G. Kapteyn a J. L. Murray,

generálny advokát: W. Van Gerven,

tajomník: D. Louterman-Hubeau, hlavná referentka,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        B. Keck, v zastúpení: J.-P. Wachsmann, avocat zapísaný v komore v Štrasburgu,

–        francúzska vláda, v zastúpení: Ph. Pouzoulet, zástupca riaditeľa na riaditeľstve právnych vecí ministerstva zahraničných vecí, a H. Duchêne, tajomníčka zahraničných vecí na právnom riaditeľstve toho istého ministerstva, splnomocnení zástupcovia,

–        helénska vláda, v zastúpení: F. P. Georgakopoulos, zástupca štátneho právneho poradcu, splnomocnený zástupca,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: R. Wainwright, právny poradca, a V. Melgar, vnútroštátna úradníčka pridelená právnemu servisu, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci H. Lehman, avocat zapísaný v komore v Paríži,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli D. Mithouard, v zastúpení: Meyer a Huet, avocats zapísaní v komore v Štrasburgu, francúzska vláda a Komisia na pojednávaní 9. marca 1993,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 28. apríla 1993,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Dvoma rozhodnutiami z 27. júna 1991, doručenými Súdnemu dvoru 16. októbra 1991, Tribunal de grande instance de Strasbourg predložil na základe článku 177 Zmluvy EHS dve prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu ustanovení tejto Zmluvy vzťahujúcich sa na hospodársku súťaž a voľný pohyb v Spoločenstve.

2        Tieto otázky boli predložené v rámci trestných konaní proti pánovi Keckovi a pánovi Mithouardovi, ktorí sú stíhaní za to, že porušili ustanovenia článku 1 francúzskeho zákona č. 63‑628 z 2. júla 1963 v znení článku 32 nariadenia č. 86‑1243 z 1. decembra 1986 tým, že ďalej predávali v danom stave výrobky za nižšie ceny, ako boli skutočné nákupné ceny.

3        Pán Keck a pán Mithouard na svoju obhajobu uvádzali, že všeobecný zákaz predaja so stratou, ako ho upravujú uvedené ustanovenia, je nezlučiteľný s článkom 30 Zmluvy a so zásadami voľného pohybu osôb, služieb, kapitálu a slobodnej hospodárskej súťaže v Spoločenstve.

4        Keďže Tribunal de grande instance de Strasbourg usúdil, že potrebuje výklad niektorých ustanovení práva Spoločenstva, prerušil obe konania a položil Súdnemu dvoru túto otázku:

„Je zákaz predaja so stratou vo Francúzsku, upravený článkom 32 nariadenia č. 86‑1243 z 1. decembra 1986, zlučiteľný so zásadami voľného pohybu osôb, služieb, kapitálu, usadenia sa, slobodnej hospodárskej súťaže na spoločnom trhu a nediskriminácie na základe štátnej príslušnosti, ktoré stanovila Zmluva z 25. marca 1957 o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, najmä v článkoch 3 a 7, keďže francúzska právna úprava môže spôsobiť narušenie hospodárskej súťaže:

a)      na jednej strane tým, že postihuje len predaj so stratou a z rozsahu pôsobnosti zákazu vylučuje výrobcu, ktorý môže na trhu slobodne predávať výrobok, ktorý vyrába, spracováva alebo zlepšuje, hoci aj nepatrným spôsobom, a to za cenu nižšiu, ako je obstarávacia cena;

b)      na druhej strane tým, že narúša konkurenčné ceny najmä v pohraničnej oblasti medzi rôznymi hospodárskymi subjektmi na základe ich štátnej príslušnosti a ich miesta usadenia?“

5        Pokiaľ ide o rozsiahlejší opis skutkového stavu sporov vo veciach samých, priebeh konania a písomné pripomienky predložené Súdnemu dvoru, odkazuje sa na správu pre pojednávanie. Tieto náležitosti spisu sa nižšie uvádzajú len v miere potrebnej pre úvahu Súdneho dvora.

6        Na úvod treba uviesť, že ustanovenia Zmluvy o voľnom pohybe osôb, služieb a kapitálu v Spoločenstve nie sú relevantné vo vzťahu k všeobecnému zákazu predaja so stratou, ktorý sa týka obchodovania s tovarom, a preto nesúvisia s predmetom sporov vo veciach samých.

7        Pokiaľ ide o zásadu nediskriminácie stanovenú v článku 7 Zmluvy, z rozhodnutí o vnútroštátneho súdu vyplýva, že tento súd má pochybnosti o zlučiteľnosti zákazu predaja so stratou s týmto ustanovením, keďže tento zákaz môže znevýhodniť podniky, na ktoré sa vzťahuje, v porovnaní s konkurenčnými podnikmi pôsobiacimi v členských štátoch, kde sa predaj so stratou toleruje.

8        V tejto súvislosti treba usúdiť, že skutočnosť, že podniky zaoberajúce sa predajom v rôznych členských štátoch podliehajú rôznym právnym predpisom, pričom niektoré predaj so stratou zakazujú a iné ho tolerujú, nezakladá diskrimináciu v zmysle článku 7 Zmluvy, pokiaľ sa vnútroštátne právne predpisy, o ktoré ide v sporoch vo veciach samých, vzťahujú na všetky činnosti predaja uskutočňované na vnútroštátnom území, bez ohľadu na štátnu príslušnosť osôb, ktoré túto činnosť vykonávajú (pozri rozsudok zo 14. júla 1988, Ministère Public/Lambert, C‑308/86, Zb. s. 4369).

9        Z prejudiciálnej otázky napokon vyplýva, že vnútroštátny súd hľadá objasnenie v súvislosti s prípadnými protisúťažnými účinkami predmetnej právnej úpravy, pričom poukazuje na základné zásady Spoločenstva opísané v článku 3 Zmluvy, ale bez toho, aby sa odvolával na osobitné ustanovenia Zmluvy, ktorými sa tieto zásady vykonávajú v oblasti hospodárskej súťaže.

10      Za týchto okolností so zreteľom na vzájomné tvrdenia, ako aj na vzájomné ústne vyjadrenia pred Súdnym dvorom a s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď je potrebné skúmať zákaz predaja so stratou z pohľadu voľného pohybu tovaru.

11      Podľa článku 30 Zmluvy sú množstevné obmedzenia dovozu a všetky opatrenia s rovnocenným účinkom medzi členskými štátmi zakázané. Podľa ustálenej judikatúry je opatrením s rovnocenným účinkom každé opatrenie spôsobilé priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potencionálne zasahovať do obchodu v rámci Spoločenstva.

12      Treba konštatovať, že predmetom vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré vo všeobecnosti zakazujú predaj so stratou, nie je úprava pohybu tovaru medzi členskými štátmi.

13      Je pravdou, že takéto vnútroštátne právne predpisy môžu obmedziť objem predaja, a tým aj objem predaja výrobkov pochádzajúcich z iných členských štátov, keďže hospodárskym subjektom odnímajú možnosť použiť metódu podpory predaja. Treba si však položiť otázku, či táto možnosť postačuje na to, aby sa sporné právne predpisy posúdili ako opatrenie s rovnocenným účinkom ako množstevné obmedzenie dovozu.

14      Vzhľadom na to, že hospodárske subjekty sa čoraz viac odvolávajú na článok 30 Zmluvy s cieľom vyjadriť nesúhlas s akoukoľvek právnou úpravou, ktorej účinkom je obmedzenie ich obchodnej slobody, a to aj napriek tomu, že sa nevzťahuje priamo na výrobky pochádzajúce z iných členských štátov, Súdny dvor pokladá za potrebné znovu preskúmať a upresniť judikatúru v tejto oblasti.

15      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou „Cassis de Dijon“ (rozsudok z 20. februára 1979, Rewe-Zentral, C‑120/78, Zb. s. 649) sú opatreniami s rovnocenným účinkom, zakázanými článkom 30, prekážky voľného pohybu tovaru, ktoré pri neexistencii zosúladenia právnych predpisov vyplývajú z toho, že sa na tovar pochádzajúci z iných členských štátov, v ktorých sa tento tovar legálne vyrába a uvádza na trh, uplatňujú pravidlá týkajúce sa podmienok, ktoré tento tovar musí spĺňať (ako sú podmienky jeho názvu, tvaru, rozmerov, hmotnosti, zloženia, vzhľadu, označovania, balenia), a to aj vtedy, ak sa tieto pravidlá uplatňujú bez rozlíšenia na všetky výrobky, pokiaľ sa toto uplatňovanie nemôže odôvodniť účelom všeobecného záujmu, ktorý by bol takej povahy, že by mohol mať prednosť pred požiadavkami voľného pohybu tovaru.

16      Na rozdiel od toho, ako sa rozhodovalo doteraz, je však potrebné usúdiť, že uplatnenie vnútroštátnych predpisov, ktoré obmedzujú alebo zakazujú niektoré spôsoby predaja, na výrobky pochádzajúce z iných členských štátov, nie je spôsobilé priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne tvoriť prekážku obchodu v zmysle judikatúry Dassonville (rozsudok z 11. júla 1974, C‑8/74, Zb. s. 837), pokiaľ sa tieto ustanovenia uplatňujú voči všetkým dotknutým subjektom vykonávajúcim svoju činnosť na vnútroštátnom území a pokiaľ sa dotýkajú rovnakým spôsobom, právne aj skutkovo, obchodovania s domácimi výrobkami a s výrobkami pochádzajúcimi z iných členských štátov.

17      Ak sú tieto podmienky splnené, uplatnenie predpisov tohto typu na predaj výrobkov, ktoré pochádzajú z iného členského štátu a zodpovedajú pravidlám tohto štátu, nie je takej povahy, aby bránilo prístupu týchto výrobkov na trh alebo mu v tom bránilo viac ako prístupu domácich výrobkov. Na tieto predpisy sa teda nevzťahuje pôsobnosť článku 30 Zmluvy.

18      Vnútroštátnemu súdu teda treba odpovedať, že článok 30 Zmluvy EHS sa musí vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na právne predpisy členského štátu zakazujúce vo všeobecnosti predaj so stratou.

 O trovách

19      Francúzska vláda a helénska vláda, ako ani Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach položených dvoma rozhodnutiami Tribunal de grande instance de Strasbourg z 27. júna 1991 takto:

Článok 30 Zmluvy EHS sa musí vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na právne predpisy členského štátu zakazujúce vo všeobecnosti predaj so stratou.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 24. novembra 1993.

* Jazyk konania: francúzština.