ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA

z 18. septembra 1992 (*)

„Hospodárska súťaž – Povinnosti Komisie po predložení sťažnosti“

Vo veci T‑24/90,

Automec Srl, spoločnosť podľa talianskeho práva, so sídlom v Lancenigo di Villorba (Taliansko), v zastúpení: Giuseppe Celona, advokát advokátskej komory v Miláne, a Piero A. M. Ferrari, advokát advokátskej komory v Ríme, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, advokátska kancelária Georges Margue, 20, rue Philippe II,

žalobca,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Enrico Traversa, člen právneho servisu Komisie, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, u Roberta Haydera, člena právneho servisu Komisie, Centre Wagner, Kirchberg,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie z 28. februára 1990 zamietajúceho žalobu žalujúcej strany na základe článku 3 ods. 2 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, Prvého nariadenia na aplikáciu článkov 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), týkajúci sa konania spoločností BMW AG a BMW Italia SpA,

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV,

v zložení: predseda J. L. Cruz Vilaça, predsedovia komôr H. Kirschner, B. Vesterdorf, R. García‑Valdecasas a K. Lenaerts, sudcovia D. Barrington, A. Saggio, C. Yeraris, R. Schintgen, C. P. Briët a J. Biancarelli,

generálny advokát: D. A. O. Edward,

tajomník: H. Jung,

so zreteľom na písomnú časť konania a po ústnej časti konania z 22. októbra 1991,

po písomnom predložení návrhov generálneho advokáta 10. marca 1992,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1        Žalobca je spoločnosť s ručením obmedzeným podľa talianskeho práva so sídlom v Lancenigo di Villorba (provincia Treviso). Táto spoločnosť uzavrela v roku 1960 s BMW Italia SpA (ďalej len „BMW Italia“) koncesionársku zmluvu na predaj automobilov BMW v meste a provincii Treviso.

2        Listom z 20. mája 1983 informoval BMW Italia žalobcu o svojom zámere nepredĺžiť zmluvu, ktorej platnosť uplynie 31. decembra 1984.

3        Žalobca následne podal na BMW Italia žalobu na súde v Miláne (Tribunale di Milano) s cieľom zaviazať uvedenú spoločnosť na pokračovanie predmetného zmluvného vzťahu. Keďže bola žaloba zamietnutá, žalobca podal odvolanie proti tomuto rozhodnutiu na Corte d’appello di Milano. Spoločnosť BMW Italia podala na Tribunale di Treviso návrh na vydanie príkazu na zabavenie všetkých vecí označených ochrannou známkou BMW a patriacich spoločnosti Automec. Tento návrh bol zamietnutý.

4        V priebehu konania v danej veci pred Corte d’appello di Milano žalobca predložil 25. januára 1988 Komisii návrh podľa článku 3 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 17 zo 6. februára 1962, Prvého nariadenia implementujúceho články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3, ďalej len „nariadenie č. 17“).

5        V tomto návrhu žalobca najprv popísal priebeh a podstatu zmluvných vzťahov s BMW Italia a uviedol podstatu sporov medzi ním a BMW Italia riešených pred vnútroštátnym súdom a ďalej sa domáhal toho, aby konanie BMW Italia a jej materskej spoločnosti BMW AG bolo kvalifikované ako porušenie článku 85 Zmluvy EHS. Považujúc distribučný systém BMW schválený pre Spolkovú republiku Nemecko rozhodnutím Komisie 75/73/EHS z 13. decembra 1974 o postupe uplatnenia článku 85 Zmluvy EHS (Ú. v. ES L 29, 1975, s. 1, ďalej len „rozhodnutie z 13. decembra 1974“) za systém selektívnej distribúcie a súdiac, že rozhodnutie je v súlade s predpísanými kvalitatívnymi kritériami, sa žalobca domáhal toho, aby spoločnosť BMW Italia nemala právo odmietnuť zabezpečovať pre neho dodávky vozidiel a náhradných dielov značky BMW a ani právo brániť mu v používaní ochrannej známky BMW. Odvolávajúc sa na rozsudok Súdneho dvora z 22. októbra 1986, Metro/Komisia (75/84, Zb. s. 3021, 3091) sa žalobca domáhal, aby bola spoločnosť BMW Italia povinná začleniť ho do siete autorizovaných predajcov.

6        Žalobca následne tvrdil, že spoločnosť BMW je povinná

–        plniť objednávky na vozidlá a náhradné diely, ktoré jej boli odoslané, za ceny a za podmienok platných pre predajcov,

–        oprávniť ho na používanie ochrannej známky BMW v rozsahu nutnom na obvyklé informovanie verejnosti a za podmienok obvyklých v automobilovom sektore.

7        Žalobca teda požadoval, aby Komisia prijala rozhodnutie, ktorým by BMW Italia a BMW AG prikázala ukončiť namietané porušovanie práva a podriadiť sa vyššie uvedeným opatreniam a všetkým ďalším opatreniam, ktoré Komisia bude považovať za nutné alebo potrebné.

8        Listom z 1. septembra 1988 sa žalobca sťažoval na nedávnu intervenciu BMW u jeho talianskych koncesionárov, ktorej účelom bolo zabrániť im predávať vozidlá potenciálnym predajcom pod hrozbou straty odmeny za predané vozidlá. Žalobca ďalej uviedol, že bol predmetom bojkotu zo strany BMW a že mu nebolo umožnené kupovať od talianskych a cudzozemských koncesionárov tejto značky vozidlá, aj keď boli na sklade. Takisto mu nebolo umožnené splniť niekoľko objednávok, ktoré dostal.

9        Dňa 30. novembra 1988 poslala Komisia žalobcovi doporučený list podpísaný riaditeľom generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž (ďalej len „GR IV“). Týmto listom Komisia informovala žalobcu, že nemá právomoc rozhodovať o jeho návrhu na základe informácií, ktoré jej poskytol. V liste sa ďalej uvádzalo, že tieto informácie by mohli byť zohľadnené vnútroštátnym sudcom v rámci riešenia sporu vo veci náhrady škody, ktorú žalobca podľa svojho tvrdenia utrpel a Komisia by ich naopak nemohla použiť s cieľom donútiť BMW obnoviť svoje dodávky žalobcovi. Listom bol žalobca ďalej upozornený na nariadenie EHS č. 123/85 z 12. decembra 1984 o uplatnení článku 85 ods. 3 Zmluvy EHS na skupinu dohôd o distribúcii a popredajnom servise automobilov (Ú. v. ES L 15, 1985, s. 16, ďalej len „nariadenie č. 123/85“), ktoré nadobudlo platnosť 1. júla 1985. Komisia ďalej uviedla, že „rôzni európski výrobcovia automobilov zmenili, ako sa zdá, svoje zmluvy o distribúcii tak, aby boli v súlade s uvedeným nariadením. Na základe dostupných informácií nemožno predpokladať, že by BMW Italia prijala opatrenia s cieľom zabezpečiť zlučiteľnosť svojej distribučnej siete s vyššie citovanými normami Spoločenstva týkajúcimi sa hospodárskej súťaže“.

10      Dňa 17. februára 1989 podal žalobca proti tomuto listu žalobu o neplatnosť (vec T‑64/89).

11      Dňa 26. júla 1989 poslala Komisia žalobcovi druhý doporučený list tentoraz podpísaný generálnym riaditeľom pre hospodársku súťaž. Po objasnení, že list z 30. novembra 1988 nebol konečným stanoviskom Komisie, Komisia formálne informovala žalobcu, že nezamýšľa vyhovieť jeho návrhu z 25. januára 1988. Komisia odôvodnila svoje stanovisko tým, že v zmysle článku 85 Zmluvy EHS nemá právomoci potrebné na vyhlásenie, že ukončenie koncesionárskej zmluvy výpoveďou nemá právne účinky a ani na prikázanie obnovenia zmluvných vzťahov medzi stranami na základe vzorovej zmluvy, ktorú v súčasnosti používa BMW Italia vo svojich vzťahoch s koncesionármi. Zároveň uviedla, že ak by koncesionárska zmluva uplatňovaná BMW bola v rozpore s článkom 85 ods. 1 Zmluvy, mohla by iba konštatovať porušenie zmluvy a neplatnosť zmluvy, ktorá z toho vyplýva. Upozornila navyše, že zmluvná strana nemá právo brániť druhej zmluvnej strane v normálnom ukončení zmluvy výpoveďou, pokiaľ dodrží výpovednú lehotu stanovenú v zmluve, tak ako je to v tomto prípade. Keďže táto informácia bola oznámená „v zmysle a na účely“ článku 6 nariadenia Komisie č. 99/63/EHS z 25. júla 1963 o vypočutiach ustanovených v článku 19 ods. 1 a 2 nariadenia Rady č. 17 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES 1963, 127, s. 2268, ďalej len „nariadenie č. 99/63“), Komisia vyzvala žalobcu, aby v tejto veci predložil svoje pripomienky do dvoch mesiacov.

12      Listom zo 4. októbra 1989 odpovedal žalobca na túto výzvu tvrdením, že vo svojej žalobe sa iba domáhal svojho práva byť súčasťou selektívneho distribučného systému zavedeného BMW a nie zachovaním predošlej koncesionárskej zmluvy. Pripomenul, že jeho zástupcovia uviedli, že na talianskych súdoch prebieha konanie o otázkach týkajúcich sa zmluvy. V súvislosti s jej právom patriť do distribučného systému uviedli, že toto právo nevyplýva z tejto zmluvy, ale „z nespočetných zásad často uvádzaných Komisiou a Súdnym dvorom v spojitosti so selektívnou distribúciou“, keďže žalobca spĺňal po dobu 25-tich rokov požiadavky BMW. Žalobca sa ďalej odvoláva na to, že Komisia vo svojom liste z 30. novembra 1988, v ktorom poukazuje na chýbajúce údaje naznačujúce, že distribučný systém BMW nie je zlučiteľný s nariadením č. 123/85 o skupinovej výnimke, umožnila BMW využiť prezumpciu neviny neoprávnene vzhľadom na dôkazy o konaní BMW, ktoré predložila. Žalobca vyjadril navyše svoje počudovanie nad tým, že Komisia tvrdí, že nemá právomoc prikázať obnovenie zmluvných vzťahov medzi žalobcom a BMW, keďže niečo také nikdy nežiadal. Žalobca sa domáhal „svojho práva na opätovné dodávky výrobkov BMW nie na základe výlučnej zmluvy, ale ako distribútor, ktorý spĺňa podmienky na zaradenie do distribučnej siete“. Namietal teda, že Komisia rozšírila obsah jeho návrhu.

13      Dňa 28. februára 1990 poslal člen Komisie pre hospodársku súťaž žalobcovi list v mene Komisie, v ktorom sa uvádza toto:

„Odvolávam sa na návrh, ktorý ste 25. januára 1988 predložili Komisii v súlade s článkom 3 ods. 2 nariadenia Rady č. 17/62 proti BMW Italia, upozorňujúc na porušenie článku 85 ods. 1 Zmluvy EHS, ktorého sa podľa Vás táto spoločnosť dopustila.

Komisia preskúmala skutkové a právne okolnosti, ktoré ste uviedli vo Vašom návrhu, a poskytla Vám možnosť podať pripomienky k zámeru Komisie predmetný návrh zamietnuť. Zámer Komisie Vám bol oznámený predbežným listom z 30. novembra 1988 a následne ‚listom podľa článku 6‘ z 26. júla 1989.

V odpovedi zo 4. októbra 1989 ste neuviedli nové skutočnosti a nepredložili nové tvrdenia alebo právne podklady k Vášmu návrhu. Komisia preto nevidí dôvod na zmenu svojho zámeru zamietnuť Váš návrh na intervenciu z týchto dôvodov:

1.      Po prvé, v súvislosti s prvou žiadosťou, ktorú ste uviedli vo Vašom návrhu (s. 7 ods. 2 prvý a druhý podods.: prikázať BMW, aby obnovila dodávky automobilov a náhradných dielov spoločnosti Automec a povolila jej používať ochrannú známku BMW), sa Komisia domnieva, že v zmysle článku 85 ods. 1 Zmluvy nemá právomoc prikázať výrobcovi, aby svoje výrobky dodával za okolností existujúcich v tomto prípade, aj keby konštatovala nezlučiteľnosť distribučného systému tohto výrobcu, teda BMW Italia, s článkom 85 ods. 1. Automec neposkytol žiadny dôkaz o tom, že by mala BMW Italia dominantné postavenie a zneužila ho, čím by porušila článok 86 Zmluvy: práve na základe tohto článku Zmluvy by Komisia prípadne mohla nariadiť BMW Italia uzavrieť zmluvu s Automec.

2.      Vo vzťahu k druhému návrhu Automec (s. 7 ods. 3: ukončiť porušovanie, ktoré Automec vytýka BMW Italia) Komisia konštatuje, že Automec riešil spor s BMW Italia, ktorého podstatou bolo vypovedanie koncesionárskej zmluvy, ktorou boli obe spoločnosti v minulosti viazané, najprv na súde prvej inštancie a potom na odvolacom súde. Z pohľadu Komisie nič nebráni firme Automec v tom, aby predložila tomu istému vnútroštátnemu súdu otázku zhody súčasného distribučného systému BMW Taliansko s článkom 85; postúpiť vec vnútroštátnemu súdu je o to jednoduchšie, že vnútroštátny súd dobre pozná zmluvné vzťahy, ktoré má BMW Italia so svojimi distribútormi.

V tejto súvislosti si Vám Komisia dovoľuje pripomenúť, že taliansky súd má nielen právomoc aplikovať v tomto prípade článok 85 Zmluvy a hlavne jeho ods. 2, ale má aj právomoc, ktorú Komisia nemá, teda právomoc zaviazať prípadne BMW Italia na zaplatenie škôd Automec vrátane ušlého zisku, pokiaľ však bude Automec schopný dokázať, že zmienený výrobca mu spôsobil škodu tým, že mu odmietol predávať svoje výrobky. V článku 6 nariadenia č. 99/63/EHS sa Komisii udeľuje právomoc posúdiť na základe voľného uváženia „dôkazy, ktoré zozbierala“ pri prešetrovaní sťažnosti, na základe ktorej môže právnym veciam, ktoré prejednáva, prisúdiť rôzne stupne priority.

Na základe predchádzajúcich úvah vysvetlených v bode 2 tohto listu dospela Komisia k záveru, že v tomto prípade nie je v dostatočnej miere v záujme Spoločenstva sa ďalej zaoberať skúmaním faktov uvedených v návrhu.

3.      Na základe uvedeného Vám dávam na vedomie, že z dôvodov uvedených v bode 1 a 2 sa Komisia rozhodla neprijať žiadosť, ktorú ste podali 25. januára 1988 podľa článku 3 ods. 2 nariadenia Rady č. 17/62.“

14      Dňa 10. júla 1990 zamietol Súd prvého stupňa žalobu o neplatnosť podanú žalobcom v súvislosti s listom Komisie z 30. novembra 1988 (rozsudok z 10. júla 1990, Automec/Komisia, T‑64/89, Zb. s. II‑367), pretože tento list nebol rozhodnutím o sťažnosti žalobcu, ale iba neformálnym stanoviskom v rámci prvej z troch po sebe nasledujúcich fáz, ktorou je konanie prebiehajúce v zmysle článku 3 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 6 nariadenia č. 99/63. Rozsudok nadobudol právnu účinnosť.

15      Čo sa týka ďalšieho priebehu sporov medzi žalobcom a BMW Italia pred talianskymi súdmi, žalobca vyhlásil na pojednávaní, že Tribunale a neskôr Corte d’appello di Milano zamietli jeho žalobu a odvolanie podané s cieľom zaviazať BMW Italia na obnovenie zmluvných vzťahov s ním a že proti tomuto rozsudku podal dovolanie na Corte suprema di cassazione. Ďalej uviedol, že odvolanie BMW Italia podané s cieľom zabrániť používaniu ochranných známok BMW v rámci paralelnej reklamy pre dovážané automobily prijal Tribunale di Milano po tom, čo ho prokurátor a predseda Tribunale di Treviso zamietli. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Corte d'appello di Treviso.

 Konanie

16      Za takýchto okolností podal žalobca 3. mája 1990 túto žalobu na Súd prvého stupňa.

17      Potom prebehla za normálnych podmienok písomná časť konania. Na návrh prvej komory a po vypočutí účastníkov konania bola vec postúpená plénu. Predseda Súdu prvého stupňa určil generálneho advokáta.

18      Na základe správy sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta Súd prvého stupňa rozhodol o otvorení ústnej časti konania bez vykonania predbežného dokazovania. Z úradnej povinnosti sa však rozhodol zohľadniť nasledujúce písomnosti účastníkov konania založené do spisu T‑64/89 (Automec I):

–        návrh podaný žalobcom Komisii 25. januára 1988 podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 17 (príloha 5 k žalobe vo veci T‑64/89),

–        list z 1. septembra 1988, ktorý žalobca adresoval Komisii (príloha 18 k žalobe vo veci T‑64/89),

–        list zo 4. októbra 1989, ktorý žalobca poslal Komisii (príloha k pripomienkam, ktoré žalobca predložil na základe námietky Komisie vo veci T‑64/89).

19      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky položené Súdom prvého stupňa boli vypočuté na pojednávaní 22. októbra 1991. Generálny advokát predložil 10. marca 1992 svoje návrhy a predseda Súdu prvého stupňa ukončil v uvedený deň ústnu časť konania.

20      Vo svojej žalobe žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        nariadil spojenie tejto veci s vecou T‑64/89, ktorá sa prejednáva,

–        vyhlásil za prípustnú túto žalobu, ktorú si vyhradzovala späťvziať po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ktorým sa zrušuje individuálne rozhodnutie z 30. novembra 1988,

–        zrušil individuálne rozhodnutie riaditeľstva pre hospodársku súťaž a nariadenie č. 123/85, ktoré je nutným predpokladom tohto rozhodnutia,

–        vyhlásil, že v zmysle článku 176 Zmluvy je Komisia povinná prijať opatrenia vyplývajúce z rozsudku, ktorý bude prijatý,

–        zaviazal Komisiu na náhradu škody,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

Vo svojej replike podanej po vynesení rozsudku vo veci T‑64/89 žalobca navrhuje, aby Súdu prvého stupňa:

–        zrušil rozhodnutie generálneho riaditeľstva Komisie pre hospodársku súťaž z 28. februára 1990 po prípadnom vyhlásení, že nariadenie č. 123/85 nemožno aplikovať na systémy selektívnej distribúcie, alebo, subsidiárne, ak z dôvodu, aby toto nariadenie bolo považované za platné tak pre systémy výlučnej distribúcie, ako aj pre systémy selektívnej distribúcie, zrušil uvedené nariadenie ako odporujúce nariadeniu Rady č. 19/65/EHS, ktoré je právnym základom, a aby ho v každom prípade zrušil ako obsahujúce zjavnú vadu, pretože rovnakým spôsobom upravila dva celkom odlišné javy,

–        vyhlásil, že Komisia je povinná v zmysle článku 176 Zmluvy prijať opatrenia vyplývajúce z rozsudku, ktorý bude vynesený,

–        zaviazal Komisiu na náhradu škody,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

21      Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zamietol žalobcov návrh na nariadenie spojenia tejto veci s už prejednávanou vecou T‑64/89,

–        zamietol žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie z 28. februára 1990 [(SG(90) D/2816)] podanú spoločnosťou Automec,

–        zamietol návrh na zaviazanie Komisie na náhradu škody,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

 O návrhu na zrušenie

 1. O predmete sťažnosti

 Argumentácia účastníkov konania

22      Žalobca vytýka Komisii, že nesprávne pochopila predmet jeho návrhu, keďže ho považoval za žiadosť smerujúcu výlučne k tomu, aby Komisia nariadila BMW plnenie jej objednávok a povolila mu používať ochranné známky BMW, hoci predmetom vyšetrovania, o ktoré požiadal, bolo zistiť, či bojkot, ktorého obeťou bol, vyplýva zo systému distribúcie BMW alebo či je diskriminačným uplatňovaním tohto systému.

23      Tvrdí, že Komisiu požiadal nielen o to, aby konštatovala porušenie článku 85 ods. 1 spoločnosťou BMW a zároveň prijala rozhodnutie ukladajúce BMW povinnosť ukončiť uvedené porušovanie, ale aby aj odňala spoločnosti BMW výnimku, ktorú jej poskytla pre jej systém selektívnej distribúcie vyššie citovaným rozhodnutím z 13. decembra 1974 a/alebo výnimku ustanovenú nariadením č. 123/85.

24      Žalobca zdôrazňuje, že Komisia nie je viazaná špecifickými návrhmi, ktoré sťažovateľ podal, ale že sama môže určiť obsah príkazu na ukončenie porušovania predpisu za podmienky, že bude potrebný na dosiahnutie tohto cieľa a bude rešpektovať zásadu proporcionality.

25      Komisia na to odpovedá, že hlavným účelom návrhu Automec bolo dosiahnuť, aby bolo BMW nariadené obnoviť dodávky a povoliť spoločnosti Automec používanie ochranných známok BMW a že odmietnutie zo strany BMW pokračovať v dodávkach je hlavným dôvodom žalobcovho návrhu a žaloby. Podľa Komisie má táto žaloba charakter návrhu na vydanie príkazu na prijatie žalobcu do systému distribúcie BMW.

26      Vo svojej duplike Komisia popiera, že by ju žalobca požiadal o odňatie výnimky poskytnutej spoločnosti BMW pre systém selektívnej distribúcie, ktorý je upravený nariadením č. 123/85, a o to, aby prijala rozhodnutie patriace do jej výlučnej právomoci.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

27      Súd konštatuje, že návrh žalobcu obsahuje jednak návrh na prijatie dvoch špecifických opatrení voči BMW, ktorými je príkaz na plnenie objednávok žalobcu a príkaz na udelenie povolenia žalobcovi používať niektoré z jeho ochranných známok. Ďalej obsahuje všeobecnejšiu žiadosť o prijatie rozhodnutia zaväzujúceho BMW ukončiť porušovanie predpisu a podriaďujúceho BMW akémukoľvek ďalšiemu opatreniu, ktoré bude Komisia považovať za nutné alebo potrebné.

28      V súvislosti s týmito návrhmi má napadnuté rozhodnutie dve časti. V prvej časti Komisia odmieta, odvolávajúc sa na to, že nemá takú právomoc prikázať BMW, aby dodávala žalobcovi svoje výrobky a povolila jej používať ochrannú známku BMW. V druhej časti odmieta, odvolávajúc sa na spory medzi žalobcom a BMW riešené talianskymi súdmi, že by disponovala voľnou úvahou pri posudzovaní, aký stupeň priority treba prisúdiť vybaveniu návrhu a či je v záujme Spoločenstva prípad ďalej skúmať, pretože cieľom sťažnosti bolo dosiahnuť rozhodnutie, ktorým by BMW bola donútená ukončiť porušovanie predpisu.

29      V oznámení odoslanom v zmysle článku 6 nariadenia č. 99/63 žalobcovi 26. júla 1989 sa hovorilo o návrhu žalujúcej strany na vydanie príkazu na „opätovné obnovenie“ zmluvných vzťahov, ktoré žalobca udržiaval s BMW. V odpovedi zo 4. októbra 1989 poprel žalobca tento výklad svojho návrhu, upresniac, že sa chcel domáhať práva byť súčasťou systému distribúcie BMW nezávisle od predošlých zmluvných vzťahov, systému distribúcie BMW, ktorý kvalifikuje ako systém selektívnej distribúcie. Komisia vzala toto upresnenie do úvahy a z napadnutého rozhodnutia vypustila všetky odkazy na údajný návrh žalobcu na obnovu predošlých zmluvných vzťahov.

30      V napadnutom rozhodnutí nič nenasvedčuje tomu, že by sa Komisia považovala za viazanú návrhom na špecifické príkazy žalobcu a že by týmto prehliadla možnosť prijať namiesto požadovaných príkazov iné opatrenia vhodné na zabezpečenie ukončenia údajného porušovania predpisu. Prvá časť napadnutého rozhodnutia je totiž iba odpoveďou na návrh na vydanie špecifických príkazov žalobcu bez prejudikovania o otázke, či Komisia mohla urobiť iné opatrenia.

31      V druhej časti napadnutého rozhodnutia odpovedala Komisia na všeobecnejší návrh na prijatie rozhodnutia, ktorým by bola BMW donútená skoncovať s údajným porušovaním Zmluvy a nariadil by potrebné opatrenia v záujme dosiahnutia tohto účelu.

32      Súd nakoniec konštatuje, že cieľom žalobcovho návrhu nebolo odňatie výnimky udelenej pre jednotlivé kategórie nariadením č. 123/85. Žalobca samozrejme vytýkal Komisii vo veci T‑64/89 (s. 15 a 17), že porušila článok 10 ods. 1 nariadenia č. 123/85, ktorým sa jej udeľuje právomoc odňať právo na výnimku vyplývajúcu z uvedeného nariadenia, ak je toto nariadenie aplikovateľné. Tento odkaz v dokumente adresovanom Súdu prvého stupňa a nie Komisii nemôže mať vraj za účinok rozšírenie predmetu už predtým podaného návrhu. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že žalobca mal možnosť upresniť vo svojej odpovedi na list, ktorý mu bol adresovaný 4. októbra 1989 na základe článku 6 nariadenia č. 99/63, podstatu svojho návrhu. Táto odpoveď nasledujúca po podaní odvolania vo veci T‑64/89 neobsahuje žiadny odkaz na prípadné odňatie výnimky. Za takýchto okolností nemôže Komisia vychádzať z toho, že sťažnosť smeruje k odňatiu práva na výnimku pre kategórie ustanovenú nariadením č. 123/85.

33      Z toho vyplýva, že Komisia uznáva predmet sťažnosti podanej žalobcom.

 2. O prvej časti napadnutého rozhodnutia

 Argumentácia účastníkov konania

34      Voči prvej časti napadnutého rozhodnutia, v ktorej Komisia uviedla, že nemá právomoc vydať špecifické príkazy požadované žalobcom, žalobca uvádza jediný žalobný dôvod založený na porušení práva Spoločenstva, najmä článku 3 nariadenia č. 17.

35      Vo svojej žalobe žalobca popiera rozdiel uplatňovaný Komisiou medzi právomocami, ktoré má na základe uvedeného článku v prípade porušenia článku 85 ods. 1 Zmluvy na jednej strane a v prípade porušenia článku 86 na druhej strane. Zdôrazňuje, že formulácia článku 3 nariadenia č. 17 neobsahuje takéto rozlíšenie a že sa teda týmto článkom udeľuje Komisii právomoc pre každý jeden prípad „zaviazať rozhodnutím podniky..., aby ukončili porušovanie práva“. V tomto prípade existuje jediný spôsob, ako ukončiť porušovanie článku 85, ktoré spočíva v odmietnutí uskutočňovať dodávky, a to príkaz na zabezpečenie objednaných dodávok.

36      Žalobca vo svojej replike tvrdí, že samotná absencia dohody medzi BMW a ním nie je prekážkou použitia článku 85 ods. 1 Zmluvy. Podľa neho konanie, ktoré je zjavne jednostranné, môže patriť do pôsobnosti článku 85 ods. 1, najmä keď má spojitosť so systémom distribúcie.

37      Žalobca poukazuje na to, že BMW uplatňuje v praxi systém selektívnej distribúcie. Zo súdnej praxe Súdneho dvora vraj vyplýva (rozsudok z 11. októbra 1983, Demo-Studio Schmidt/Komisia, 210/81, Zb. s. 3045), že predajca, ktorý bol bezdôvodne vylúčený zo systému selektívnej distribúcie, môže na základe článku 3 ods. 2 písmeno b) nariadenia č. 17 požiadať Komisiu o intervenciu a prípadne predložiť sudcovi Spoločenstva zamietnutie jeho žiadosti Komisiou. Žalobca sa domnieva, že v tomto prípade existujú všetky predpoklady porušenia práva, ktoré sú uvedené v už citovanom rozsudku.

38      Žalobca tvrdí, že nie je logické domnievať sa, že Komisia by mohla, ak by nastal taký prípad, konštatovať nezákonnosť celého systému distribúcie a zakázať BMW v budúcnosti jeho aplikáciu z dôvodu, že nemôže ovplyvniť postoj, ktorý zaujal výrobca voči rôznym predajcom. Ak by to totiž bolo takto, bolo by jednoduché zriadiť „na papieri“ zmluvné vzťahy, ktoré by boli veľmi pozitívne z hľadiska hospodárskej súťaže, a potom ich neaplikovať, majúc istotu, že konkrétne Komisia nemá žiadnu právomoc intervencie. Na podporu svojho tvrdenia sa odvoláva na rozsudok Súdneho dvora zo 17. septembra 1985, Ford/Komisia (25/84 a 26/84, Zb. s. 2725), z ktorého vraj vyplýva, že pri skúmaní koncesionárskej zmluvy z hľadiska prípadnej výnimky môže Komisia vziať do úvahy všetky okolnosti, ktoré sa týkajú aplikácie tejto zmluvy, medzi ktoré môžeme zaradiť aj odmietnutie zabezpečovať dodávky. Komisia vraj nemôže iba posúdiť „systémy ako celok“, ale musí posúdiť aj ich konkrétne použitie, alebo dokonca ich nepoužitie.

39      Žalobca sa domnieva, že prípadná existencia výnimky nebráni takémuto preskúmaniu konkrétnych podmienok distribučného systému. Uznávajúc, že Komisia nemôže vykonať rozhodnutie prikazujúce BMW obnoviť svoje dodávky donucovacími prostriedkami, tvrdí, že žalovaná inštitúcia má represívnu moc realizovateľnú formou pokút, ktorými by mohla zabezpečiť rešpektovanie takého rozhodnutia.

40      Komisia naopak podčiarkuje, že odlišná logika článkov 85 a 86 Zmluvy zdôraznená podľa nej v rozsudku Súdu prvého stupňa z 10. júla 1990, Tetra Pak/Komisia (T‑51/89, Zb. s. II‑309), dáva odlišný rozsah právomociam, ktoré má v zmysle článku 3 nariadenia č. 17, keď ide o porušenie jedného alebo druhého ustanovenia Zmluvy. Pripomína, že článok 86 zakazuje podniku s dominantným postavením konať jednostranne spôsobom obmedzujúcim hospodársku súťaž, pričom toto konanie môže spočívať buď v konkrétnych krokoch, alebo v neplnení. To je práve dôvod, pre ktorý Súdny dvor potvrdil v rozsudku zo 6. marca 1974, Commercial Solvents/Komisia (6/73 a 7/73, Zb. s. 223), že aplikácia článku 3 nariadenia č. 17 sa musí riadiť povahou zisteného porušenia práva a môže obsahovať aj príkaz vykonávať niektoré činnosti alebo poskytovať určité služby, ktoré boli protiprávne zanedbané, ako aj zákaz ďalej pokračovať v niektorých činnostiach, zvyklostiach alebo situáciách, ktoré odporujú Zmluve.

41      Naopak za predpokladu, že došlo k porušeniu článku 85 ods. 1 Zmluvy, Komisia sa domnieva, že predmet a rozsah jej intervenčných právomocí sú rozdielne. Čo sa týka predmetu, teda porušenia práva, ktoré by mala ukončiť, zdôrazňuje, že článok 85 zakazuje dohody medzi dvoma alebo viacerými podnikmi, ktorých cieľom alebo výsledkom je narušiť súťaž. Podľa Komisie sa v tomto prípade môže článok 85 Zmluvy vzťahovať iba na jedinú dohodu, a to na dohodu medzi BMW Italia a jej súčasnými distribútormi, a tak iba v súvislosti s touto dohodou môže vykonávať svoju právomoc intervenovať, ktorú priznáva článok 3 ods. 1 nariadenia č. 17. Podľa Komisie rozsudok Súdneho dvora z 28. februára 1984, Ford/Komisia (228/82 a 229/82, Zb. s. 1129, ďalej len „Ford II“) potvrdzuje, že v rámci distribučného systému môže byť porušením článku 85 Zmluvy iba dohoda predstavovaná koncesionárskou zmluvou.

42      Pokiaľ ide o rozsah jej právomocí v prípade porušenia článku 85 ods. 1 Zmluvy, Komisia sa opäť odvoláva na uvedený rozsudok, uvádzajúc, že jediné rozhodnutie, ktoré môže prijať v zmysle článku 3 ods. 1 nariadenia č. 17, je prípadné konštatovanie nezlučiteľnosti predmetného systému distribúcie s ustanoveniami článku 85 ods. 1 Zmluvy a zaviazať dodávateľa, aby ukončil plnenie koncesionárskej zmluvy ako takej. Ďalej uvádza, opätovne sa odvolávajúc na rozsudok Ford II, že jej nechýbajú možnosti reagovať na konanie v rozpore s hospodárskou súťažou, ku ktorému dochádza v rámci distribučného systému, pretože môže napríklad uložiť pokutu v prípade, ak je koncesionárska zmluva aplikovaná i naďalej.

43      Komisia tvrdí, že Automec si neželá zrušenie systému distribúcie, ale naopak, právo byť jeho súčasťou. Toto právo je vraj totiž špecifickým a individuálnym právom a Komisia nemá právomoc na zabezpečenie jeho výkonu vynútením, pokiaľ sa tak nedeje v rámci aplikácie článku 86 Zmluvy.

44      Vo svojej duplike Komisia dodáva, že už citovaný rozsudok Súdneho dvora z 11. októbra 1983, 210/81, na ktorý sa odvoláva žalobca, súvisí s predpokladom porušenia článku 85 a zároveň aj článku 86 Zmluvy a že oba predchádzajúce prípady citované Súdnym dvorom v tomto rozsudku, teda vo vyššie uvedenom rozsudku zo 6. marca 1974, 6/73 a 7/73 a jeho nariadení zo 17. januára 1980, Camera Care/Komisia (792/79 R, Zb. s. 119), sa týkali buď porušenia článku 86 (Commercial Solvents), alebo prípadu porušenia oboch článkov 85 a 86 (Camera Care).

45      Komisia tvrdí, že zákaz dohôd a právomoci jej zverených na zabezpečenie dodržiavania tohto zákazu jej vraj neumožňujú obmedzovať zmluvnú slobodu hospodárskych subjektov či dokonca uloženie výrobcovi povinnosti akceptovať určitého predajcu ako súčasť systému distribúcie. V tejto súvislosti sa odvoláva na návrhy generálnej advokátky Rozès vo veci 210/81 (už citovanej, s. 3067).

46      Komisia nakoniec zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie v ničom neprejudikuje ani o otázke, či je distribučný systém BMW Italia systémom selektívnej distribúcie alebo systémom výlučnej a selektívnej distribúcie rovnakého druhu, aký ustanovuje nariadenie č. 123/85, ani o otázke, či je predmetný systém z hľadiska článku 85 ods. 1 Zmluvy nezákonný alebo nie. Komisia vraj nemôže ani za predpokladu zistenia, že systém distribúcie zavedený BMW Italia je porušením článku 85 ods. 1, pretože článok 85 a ani článok 3 ods. 1 nariadenia č. 17 jej nezverujú právomoc nariadiť BMW Italia, aby uzavrela zmluvu s Automec.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

47      Súd sa domnieva, že treba určiť, či Komisia porušila právo Spoločenstva, hlavne článok 3 nariadenia č. 17 tým, že zamietla žiadosť o vydanie vyššie citovaných špecifických príkazov z toho dôvodu, že nemala právomoc prijať za daných okolností takéto opatrenia.

48      Treba pripomenúť, že cieľom návrhu žalobcu bolo dosiahnuť vydanie príkazu, aby BMW plnila objednávky, ktoré jej boli zadané; jeho ďalším cieľom bolo dosiahnuť vydanie nariadenie, aby mu BMW povolila používať niektoré jeho ochranné známky. Tieto požiadavky boli odôvodnené skutočnosťou, že žalobca usúdil, že spĺňa všetky predpísané podmienky, aby mohol byť súčasťou distribučnej siete BMW. Žalobca následne navrhol, aby Komisia vydala dva špecifické príkazy proti BMW na zabezpečenie jeho údajného práva na prijatie do distribučnej siete zavedenej BMW.

49      Keďže Komisia zamietla v prvej časti svojho rozhodnutia návrh na vydanie týchto dvoch špecifických príkazov, treba najprv preskúmať, či článok 3 ods. 1 nariadenia č. 17, ktorý Komisiu oprávňuje uložiť príslušným podnikom povinnosť ukončiť porušovanie pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré konštatovala, môže byť v spojení s článkom 85 ods. 1 Zmluvy právnym základom pre rozhodnutie v prospech takej žiadosti.

50      Článok 85 ods. 1 zakazuje niektoré dohody alebo postupy narúšajúce hospodársku súťaž. Jedným z dôsledkov porušenia tohto zákazu môže byť z občianskoprávneho hľadiska neplatnosť zmluvy, ktorý je jediným dôsledkom výslovne uvedeným v článku 85 ods. 2. Definovať ostatné dôsledky porušenia článku 85 Zmluvy ako povinnosť nahradiť škodu spôsobenú tretej osobe alebo prípadne povinnosť uzatvoriť zmluvu je vecou vnútroštátneho práva (k možnostiam, ktoré môžu využiť vnútroštátni sudcovia, pozri vnútroštátne konania, na ktoré sa vzťahoval rozsudok Súdneho dvora zo 16. júna 1981, Salonia, 126/80, Zb. s. 1563, 1774, a rozsudok z 3. júla 1985, Binon, 243/83, Zb. s. 2015, 2035). Platí teda, že práve vnútroštátny sudca môže v prípade potreby a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi prikázať hospodárskemu subjektu, aby uzatvoril zmluvu s iným hospodárskym subjektom.

51      Keďže zmluvná sloboda musí byť pravidlom, v zásade nemožno Komisii priznať v rámci prikazovacích právomocí, ktoré má na účely ukončenia porušovania článku 85 ods. 1, právomoc prikázať strane, aby nadviazala zmluvné vzťahy, keď je všeobecným pravidlom, že Komisia disponuje vhodnými prostriedkami na donútenie podniku, aby ukončil porušovanie práva.

52      Predovšetkým platí, že odôvodnenie obdobného porušovania zmluvnej slobody nemožno uznať, pretože existuje niekoľko prostriedkov na zabezpečenie ukončenia porušovania. To je aj prípad porušení článku 85 ods. 1 Zmluvy, ktoré vyplývajú z aplikácie distribučného systému. Takéto porušenia môžu byť odstránené aj upustením od distribučného systému alebo jeho zmenou. Za takýchto okolností má Komisia právomoc konštatovať porušenie a prikázať dotknutým stranám, aby s ním skoncovali, ale nemôže stranám nanútiť možnosť, ktorú vybrala z rôznych alternatív správania, ktoré sú všetky v súlade so Zmluvou.

53      Na základe uvedeného treba v súvislosti s okolnosťami tohto prípadu konštatovať, že Komisia nebola oprávnená vydať špecifické príkazy ukladajúce BMW povinnosť poskytovať žalobcovi dodávky a umožniť jej používať jeho značky. Z toho vyplýva, že Komisia neporušila právo Spoločenstva tým, že nevyhovela žiadosti o vydanie uvedených príkazov, odvolávajúc sa na absenciu právomoci.

54      Právomoc Komisie prijať rozhodnutie, ktoré by malo v praxi rovnaké účinky ako príkazy, ktorých sa domáhal žalobca, a takisto možnosť Komisie prekvalifikovať žalobcov návrh na návrh na prijatie obdobného rozhodnutia nie sú takej povahy, aby protirečili tomuto záveru. Komisia sa totiž neodvolávala na to, že nemá právomoc zdôvodniť zamietnutie návrhu v celom rozsahu, ale iba na absenciu právomoci zdôvodniť zamietnutie prijatia požadovaných špecifických opatrení. Keďže predmet návrhu prekračuje rámec predmetného špecifického návrhu, problém sa nerieši v prvej časti rozhodnutia, ale v druhej časti.

 3. O druhej časti napadnutého rozhodnutia

55      Vo vzťahu k druhej časti napadnutého rozhodnutia uvádza žalobca v podstate štyri dôvody. Prvý dôvod je ten, že Komisia údajne porušila článok 155 Zmluvy, článok 3 nariadenia č. 17 a článok 6 nariadenia č. 99/63 tým, že odmietla vykonávať svoje vlastné právomoci. Druhý dôvod, ktorý bol uvedený na pojednávaní, je založený na porušení povinnosti odôvodnenia rozhodnutia, ktorú predpisuje článok 190 Zmluvy. Tretí dôvod uvedený v replike je založený na neaplikovateľnosti a nezákonnosti nariadenia č. 123/85. Štvrtý dôvod je založený na zneužití právomoci.

 a) O prvom dôvode založenom na porušení článku 155 Zmluvy, článku 3 nariadenia č. 17 a článku 6 nariadenia č. 99/63 a o druhom dôvode týkajúcom sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

 Argumentácia účastníkov konania

56      Žalobca vytýka Komisii predovšetkým to, že pokiaľ ide o aplikáciu článku 85, odmietla vykonávať svoje právomoci v prospech vnútroštátnych súdov, hoci v odbornej tlači vyhlásila, že vzhľadom na „článok 85 ods. 2 nemožno od vnútroštátnych súdov žiadať, aby poskytli akúkoľvek zákonnú ochranu“ proti ustanoveniam porušujúcim pravidlá hospodárskej súťaže uvedeným v zmluvách o distribúcii.

57      Odvoláva sa na to, že právo Spoločenstva stanovuje potláčanie porušovania práva a že sa Spoločenstvo nemôže vyhnúť výkonu právomocí, ktoré s tým súvisia. V tejto súvislosti sa odvoláva na povinnosť Komisie, ktorá jej prislúcha v zmysle Zmluvy, ako aj na výlučné a špecifické právomoci Komisie vo veci porušovania práva, výnimiek a selektívnej distribúcie, okrem iného aj na základe ustanovení nariadenia č. 123/85. Žalobca zdôrazňuje, že si sám môže vybrať, či sa obráti na vnútroštátne súdy alebo príslušné orgány Spoločenstva, a že Komisia mu nemôže nanucovať, akú možnosť si má vybrať. Dodáva, že predmet vecí prejednávaných pred talianskymi súdmi je iný než predmet jeho návrhu.

58      Po druhé žalobca tvrdí, že Komisia sa nemôže v tomto prípade odvolávať na diskrečný charakter svojich právomocí. Možnosť zamietnuť návrh, ktorú Komisii poskytuje článok 6 nariadenia č. 99/63, zahrňuje iba zamietnutie veci samej na základe prešetrenia, ktoré Komisii umožnilo získať podstatné skutočnosti pre vlastné posúdenie na základe voľného uváženia. Komisia je povinná návrh preskúmať, pokiaľ však nejde o návrh zjavne nedôvodný. Citovaný článok 6, podľa ktorého Komisia môže „nevyhovieť“ návrhu, sa teda vzťahuje na príkaz ukončiť porušovanie práva a nie na začatie konania o návrhu. Žalobca sa na podporu svojho tvrdenia odvoláva na už citovaný rozsudok Súdneho dvora z 11. októbra 1983, 210/81, bod 19.

59      Po tretie žalobca popiera vo svojej replike, že by Spoločenstvo nemalo dostatočný záujem o ďalšie skúmanie faktov uvedených v návrhu. V obežníku BMW Italia adresovanom 7. júla 1988 všetkým jej koncesionárom, ktorého účelom bolo utlmiť predaj neoprávneným predajcom a predaj „mimo vymedzenej zóny“ dojednaný prostredníctvom „sprostredkovateľov alebo obchodných zástupcov“, je v rozpore s požiadavkami práva Spoločenstva tak v oblasti selektívnej distribúcie, ako aj v oblasti výlučnej distribúcie, a takisto s článkom 3 bod 11 nariadenia č. 123/85. Aj sama Komisia potvrdila už dvakrát, že podobné konanie je porušením základných pravidiel, konkrétne vo svojom oznámení týkajúcom sa nariadenia č. 123/85 (Ú. v. ES C 17, s. 4, ods. 1, bod 3) a v sedemnástej správe o politike súťaže (bod 30, s. 45).

60      Komisia sa domnieva, že pokiaľ ide o priamu aplikovateľnosť článku 85 ods. 1 Zmluvy, Komisia a vnútroštátny sudca majú v skutočnosti právomoc, ktorou si konkurujú, aplikovať toto ustanovenie, ako o tom svedčí aj rozsudok Súdneho dvora z 30. januára 1974, BRT (127/73, Zb. s. 51), a rozsudok z 10. júla 1980, Lauder (37/79, Zb. s. 2481).

61      Ďalej uvádza, že ak majú zúčastnení právo vybrať si postup ako dosiahnuť zabezpečenie dodržiavania práv, ktoré vyplývajú v ich prospech z článku 85 Zmluvy, teda vybrať si medzi tým, či sa obrátia na orgány Spoločenstva alebo na národné orgány, právne dôsledky, ktoré môže mať odvolanie na určité orgány, sú rôzne. Z tohto hľadiska vraj žalobca nepopiera, že taliansky sudca má na rozdiel od Komisie právomoc odsúdiť BMW Italia na náhradu škody, ktorá jej mohla byť spôsobená odmietnutím predaja.

62      Komisia ďalej tvrdí, že žalobca nepopiera ani to, že talianski sudcovia majú oprávnenie riešiť prípadný spor, ktorého predmetom je údajné porušenie článku 85 ods. 1 Zmluvy spoločnosťou BMW Italia, keďže súdy v Miláne a Vicence sú povolanejšie preskúmať podania Automec a aplikovať na systém distribúcie BMW Italia článok 85 ods. 1 a poprípade ustanovenia nariadenia č. 123/85. Príslušnosť národného sudcu rozhodnúť, či sa na zmluvu vzťahuje alebo nevzťahuje výnimka pre kategóriu, potvrdil Súdny dvor vo svojom rozsudku z 3. februára 1976, Roubaix (63/75, Zb. s. 111).

63      Komisia sa vyjadruje, že otázka, či má alebo nemá právomoc rozhodnúť na základe voľnej úvahy o zamietnutí sťažností, ktoré jej boli predložené, bez uskutočnenia predbežného vyšetrovania, je otázka zásadného charakteru týkajúca sa výkonu kontrolných právomocí. Bolo by to po prvýkrát, čo sudca Spoločenstva sa má oboznámiť s rozhodnutím, ktorým Komisia zamieta sťažnosť, pri ktorej podrobne nepreskúmala fakty a ani ich neposúdila. Toto rozhodnutie bolo vydané na základe právomoci Komisie prisúdiť vo verejnom záujme rôzne stupne priority prešetreniu sťažností.

64      Komisia nepopiera, že sťažovateľ má právo na odpoveď, t. j. na akt s konečnou platnosťou, v ktorom by sa inštitúcia vyslovila k jeho sťažnosti. Tvrdí však, že podľa judikatúry Súdneho dvora (rozsudok z 18. októbra 1979, GEMA/Komisia, 125/78, Zb. s. 3173, 3179) nie je povinná vydať definitívne rozhodnutie o tom, či existuje alebo neexistuje napadnuté porušenie. Keďže pri prijímaní rozhodnutia o hlavnej veci sťažnosti sa pri posudzovaní môže pohybovať v širokom rozmedzí, pre schvaľovanie prípravných aktov konečného rozhodnutia, akým je aj začatie vyšetrovania, má logicky diskrecionárnu právomoc. Komisia však uznáva, že je povinná preskúmať sťažnosti nediskriminujúcim spôsobom, čo v tomto prípade urobila. Z tohto hľadiska poukazuje na to, že overenie zhody distribučného systému BMW s článkom 85 ods. 1 Zmluvy a ustanoveniami nariadenia č. 123/85 si vyžaduje veľmi dôkladné a komplexné vyšetrenie, ktoré mohla začať takmer ex nihilo, kým rôzni talianski sudcovia, ktorí riešili podania Automecu a BMW Italia, boli dobre informovaní o zmluvných vzťahoch BMW Italia s jej predajcami a hlavne o tých, ktoré mala BMW Italia v minulosti so žalobcom. Podľa Komisie sú títo sudcovia skôr povolaní viesť vyšetrovanie potrebné na posúdenie zhody distribučného systému BMW Italia s pravidlami súťaže Spoločenstva.

65      Komisia zdôrazňuje, že ide len o jej úvahy, ktoré ju spolu so snahou vyhnúť sa zbytočnému súdnemu konaniu viedli k záveru, že v porovnaní s veľkým počtom podaní, ktoré rieši, nie je v dostatočnom verejnom záujme začať vyšetrovanie vo veci sťažnosti Automec, ktoré by bolo doplnením vyšetrovania talianskych súdov, na ktoré sa oba zúčastnené podniky obrátili na základe „slobodnej voľby“.

66      Čo sa týka základnej zásady, podľa ktorej má právo voľného uváženia, ktoré jej umožňuje prisúdiť žiadosti potrebný stupeň priority, Komisia je predovšetkým toho názoru, že žiadne ustanovenie práva Spoločenstva ju nezaväzuje k tomu, aby začala vyšetrovanie v prípade každej sťažnosti, ktorá jej bola postúpená. Vo svojej duplike upozorňuje, že žalobca sa vraj na účel podpory svojho tvrdenia nemôže odvolávať na už citovaný rozsudok Súdneho dvora z 11. októbra 1983, 210/81, pretože tento rozsudok bol ojedinelý, a preto nemožno v súvislosti s ním hovoriť o stálej súdnej praxi.

67      Komisia ďalej tvrdí, že podľa talianskej verzie článku 6 nariadenia č. 99/63 nemožno vyhovieť žiadosti na základe náležitostí (formálnych a dôkazových) „di cui dispone“ a nie na základe náležitostí, ktoré môže mať k dispozícii až po skončení dlhotrvajúceho, komplexného a nákladného vyšetrovania; nakoniec tvrdí, že jej povinnosťou je dohliadať na dodržiavanie verejného záujmu kontrolou v prvom rade takého konania, ktoré svojím rozsahom, závažnosťou a dĺžkou trvania výrazne narúša voľnú súťaž. Odvoláva sa na to, že keby bola vždy povinná začať vyšetrovanie po každej sťažnosti, výber prípadov, pri ktorých by sa vyšetrovanie uskutočnilo, by bol vecou podnikov a nie vecou Komisie, a teda by sa riadila kritériami viac súkromného charakteru než verejného.

68      Komisia sa odvoláva na štatistické údaje o konaniach, ktoré vedie vo veci hospodárskej súťaže, a pritom poukazuje na nutnosť stanoviť kritériá priority pre skúmanie rôznych prípadov vzhľadom na obmedzený počet zamestnancov. Vysvetľuje, že práve kvôli veľkému množstvu prípadov bola nútená stanoviť vo svojej Sedemnástej správe o politike súťaže (bod 9, s. 24) nasledujúce kritériá priority:

„Vo všeobecnosti platí, že keď sa prípady týkajú veľmi dôležitých otázok politiky, Komisia ich rieši prednostne. V prípade vecí prešetrovaných z úradnej povinnosti a takisto v prípade návrhov skúma Komisia porušenie práva z hľadiska závažnosti. Pri sťažnostiach a úradných oznámeniach treba navyše vychádzať z toho, že rozhodnutie musí byť vydané veľmi rýchlo. Ide predovšetkým o konania prebiehajúce pred vnútroštátnymi súdmi. Prípady, pri ktorých sa vyžaduje odvolacie konanie stanovené nariadeniami o skupinových výnimkách, treba považovať za prioritné, a teda musia byť vybavené do šiestich mesiacov. V ostatných prípadoch sa prípady riešia podľa chronologického poradia.“

69      Podľa Komisie je zjavné, že žalobcova sťažnosť nespĺňa kritériá priority či už z hľadiska závažnosti napadnutého porušenia práva, alebo nutnosti vydania rozhodnutia Komisiou, aby mohol vnútroštátny sudca o danej veci rozhodnúť. Čo sa týka tohto posledného menovaného kritéria, Komisia pripomína, že talianske súdy nepotrebujú nevyhnutne jej rozhodnutie na vynesenie súdneho rozhodnutia v sporoch, ktoré jej strany postúpili na rozhodnutie. Ďalej vysvetľuje, že toto kritérium platí hlavne za predpokladu, že prípad riešený pred vnútroštátnym sudcom sa týka platnosti alebo plnenia zmluvy, o ktorej bola Komisia upovedomená a v súvislosti s ktorou bola požadovaná výnimka v zmysle článku 85 ods. 3 Zmluvy, pričom aplikácia uvedeného ustanovenia patrí do výlučnej právomoci Komisie. To však v tomto prípade neplatí, pretože aplikácia článku 85 ods. 3 na zmluvy o distribúcii v automobilovom sektore je upravená nariadením č. 123/85. Aplikácia tohto nariadenia však patrí plne do právomoci talianskeho sudcu, ktorý v prípade pochybností o platnosti jeho ustanovení môže požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke podľa článku 177 Zmluvy (rozsudok Súdneho dvora z 22. októbra 1987, Foto-Frost, 314/85, Zb. s. 4225).

70      Komisia zároveň tvrdí, že absencia právomoci vnútroštátneho sudcu rozhodnúť vo veci odňatia výnimky sa nijako nedotýka samotného jej tvrdenia, pretože žalobca predovšetkým trvá na tom, že skupinovú výnimku nemožno v zmysle nariadenia č. 123/85 použiť na distribučný systém BMW Italia a že subsidiárne je nariadenie neplatné.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

71      Súd sa domnieva, že podstatou otázky, ktorá mu bola položená, je to, aké sú povinnosti Komisie v prípade, ak fyzická alebo právnická osoba podá návrh v zmysle článku 3 nariadenia č. 17.

72      Treba zdôrazniť, že nariadeniami č. 17 a č. 99/63 boli osobám, ktoré podali Komisii návrh, priznané procesné práva, medzi ktoré patrí právo byť informovaný o dôvodoch, pre ktoré Komisia mieni ich návrh zamietnuť, a súvisiace právo na predloženie pripomienok. Zákonodarca Spoločenstva týmto udelil Komisii isté špecifické povinnosti. Nariadenie č. 17 a ani nariadenie č. 99/63 neobsahujú výslovné ustanovenia týkajúce sa vybavovania návrhov a prípadných povinností prešetrenia Komisiou.

73      Aby bolo možné definovať povinnosti Komisie v tomto kontexte, treba pripomenúť, že Komisia je zodpovedná za realizáciu a orientáciu politiky hospodárskej súťaže Spoločenstva (pozri rozsudok Súdneho dvora z 28. februára 1991, Delimitis, C‑234/89, Zb. s. 935, 991). Článok 89 ods. 1 Zmluvy jej priznal poslanie dozerať na aplikáciu zásad uvedených v článku 85 a 86 a ustanovenia prijaté na základe článku 87 Komisii zverili širšie právomoci.

74      Rozsah povinností Komisie v oblasti práva hospodárskej súťaže treba preskúmať z hľadiska článku 89 ods. 1 Zmluvy, ktorý je v tejto oblasti špecifickým prejavom všeobecného poslania dohľadu, ktoré bolo Komisii zverené článkom 155 Zmluvy. Ako konštatoval Súdny dvor v rámci článku 169 Zmluvy (rozsudok zo 14. februára 1989, Star Fruit/Komisia, 247/87, Zb. s. 291, 301), toto poslanie neznamená, že Komisia má povinnosť začať konania vo veci prípadných porušení práva Spoločenstva.

75      Z tohto hľadiska je Súd toho názoru, že zo súdnej praxe Súdneho dvora (rozsudok z 18. októbra 1979, GEMA, už citovaný, s. 3173, 3189) vyplýva, že k právam udeleným žalujúcim stranám nariadeniami č. 17 a č. 99/63 nepatrí právo dosiahnuť v zmysle článku 189 Zmluvy rozhodnutie o tom, či došlo alebo nedošlo k napadnutému porušeniu práva. Z toho vyplýva, že Komisia nie je povinná vysloviť sa k tejto téme, pokiaľ predmet sťažnosti nepatrí do jej výlučnej právomoci, ako je tomu v prípade odňatia práva na výnimku udeleného podľa článku 85 ods. 3 Zmluvy.

76      Keďže povinnosťou Komisie nie je vysloviť sa k existencii porušenia práva, nie je nútená viesť vyšetrovanie, pretože cieľom vyšetrovania môže byť jedine nájsť dôkazy o existencii alebo neexistencii porušenia práva, ktoré Komisia nie je povinná konštatovať. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na rozdiel od článku 89 ods. 1 druhej vety Zmluvy nariadenia č. 17 a č. 99/63 v prípadoch podaní členských štátov výslovne nezaväzujú Komisiu na prešetrenie návrhov, ktoré jej boli doručené.

77      Treba zdôrazniť, že z tohto hľadiska platí, že v rámci administratívnej činnosti musí mať subjekt poverený verejnou službou právomoc prijať všetky organizačné opatrenia potrebné na plnenie jeho poslania vrátane stanovenia priorít v medziach vymedzených zákonom, pretože zákonodarca tieto priority nestanovil. Toto musí platiť predovšetkým v prípade, keď je úrad poverený poslaním dohľadu a kontroly, ktoré je rovnako široké a všeobecné ako poslanie, ktoré bolo Komisii udelené v oblasti hospodárskej súťaže. Znamená to, že ak Komisia prikladá rôzny stupeň priority podaniam týkajúcim sa oblasti hospodárskej súťaže, ktoré jej boli predložené, koná tak v súlade so svojimi povinnosťami podľa práva Spoločenstva.

78      Tento posudok nie je v rozpore s  rozsudkami Súdneho dvora z 11. októbra 1983, 210/81 (už citovaným); z 28. marca 1985, CICCE (298/83, Zb. s. 1105), a zmieneným rozsudkom zo 17. novembra 1987, BAT a Reynolds/Komisia (142/84 a 156/84, Zb. s. 4487). Súdny dvor totiž konštatoval v rozsudku Demo-Studio Schmidt, že „Komisia mala preskúmať fakty, ktorých sa dovolával“ žalobca, pričom neprejudikoval o otázke, či Komisia mohla upustiť od prešetrenia sťažnosti, pretože v tomto prípade Komisia preskúmala fakty vyložené v sťažnosti a sťažnosť zamietla z dôvodu, že neexistujú dôvody na uzavretie prípadu v tom zmysle, že došlo k porušeniu práva. Táto otázka nebola položená v rámci neskorších právnych vecí CICCE (vec 298/83, už citovaná), BAT a Reynolds (veci 142/84 a 156/84, už citované).

79      Aj keď Komisia nemá povinnosť viesť vyšetrovanie, procesné záruky uvedené v článku 3 nariadenia č. 17 a v článku 6 nariadenia 99/63 ju zaväzujú, aby dôkladne preskúmala skutkovú a právnu podstatu, s ktorou ju oboznámil žalobca, aby posúdila, či daná skutková a právna podstata svedčí o tom, že ide o konanie, ktorým sa môže narúšať súťaž na spoločnom vnútornom trhu a ktoré sa môže dotknúť obchodovania medzi členskými štátmi (pozri rozsudky Súdneho dvora z 11. októbra 1983, Demo-Studio Schmidt, už citovaný; z 28. marca 1985, CICCE, už citovaný, a zo 17. novembra 1987, BAT a Reynolds, už citovaný).

80      Keď sa Komisia rovnako ako v tomto prípade rozhodla sťažnosť zamietnuť bez toho, aby viedla vyšetrovanie, cieľom kontroly zákonnosti, ktorú musí Súd prvého stupňa vykonať, je overiť, či sporné rozhodnutie nespočíva na faktoch, ktoré sú vecne nesprávne, či ním nedošlo k právnemu omylu a zjavnej chybe v posudzovaní alebo k zneužitiu právomoci.

81      Práve z hľadiska týchto zásad prislúcha Súdu prvého stupňa preveriť najprv to, či Komisia preskúmala sťažnosť, čo bola povinná vykonať posúdením s odbornou starostlivosťou vecných a právnych predpokladov, na ktoré sa odvolával žalobca, a následne, či Komisia správne procesne odôvodnila odloženie sťažnosti, odvolávajúc sa na svoju právomoc „prikladať rôzny stupeň priority právnym veciam, ktoré jej boli postúpené na vybavenie“ a na záujem Spoločenstva, ktorý je kritériom priority danej právnej veci.

82      V tejto súvislosti Súd prvého stupňa konštatuje, že Komisia najprv sťažnosť dôkladne preskúmala a že pri skúmaní sťažnosti nielenže vzala do úvahy vecné a právne predpoklady uvádzané v samotnej sťažnosti, ale zároveň uskutočnila neformálnu výmenu stanovísk a informácií so žalobcom a jeho právnymi zástupcami. Komisia zamietla sťažnosť až po oboznámení sa s podrobnými informáciami, ktoré jej poskytol žalobca v rámci tejto výmeny, a takisto s pripomienkami uvedenými v odpovedi na list odoslaný podľa článku 6 nariadenia č. 99/63. S ohľadom na vecné a právne okolnosti uvedené v sťažnosti Komisia teda riadne preskúmala sťažnosť, a preto jej nemožno vyčítať, že by zanedbala svoju povinnosť.

83      Čo sa ďalej týka odôvodnenia sporného rozhodnutia o zaradení, Súd prvého stupňa pripomína, že Komisia má v prvom rade právo prikladať sťažnostiam, ktoré jej boli predložené, rôzny stupeň priority.

84      Ďalej treba preskúmať, či je zákonné, ako tvrdila Komisia, odvolávať sa na záujem Spoločenstva ako na kritérium priority právnej veci.

85      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na rozdiel od sudcu pre občianskoprávne veci, ktorého poslaním je chrániť subjektívne práva súkromných osôb v ich recipročných vzťahoch, orgán verejnej správy musí konať vo verejnom záujme. Je teda zákonné, že sa Komisia pri určovaní stupňa priority rôznych právnych vecí, ktoré jej boli postúpené, odvoláva na právo Spoločenstva. To však neznamená, že činnosť Komisie nie je predmetom súdnej kontroly, pretože na základe požiadavky odôvodnenia, o ktorom je zmienka v článku 190 Zmluvy, sa Komisia nemôže uspokojiť s tým, že sa bude abstraktne odvolávať na právo Spoločenstva. Je povinná vysvetliť právne a vecné úvahy, ktoré ju priviedli k záveru, že nie je v dostatočnom záujme Spoločenstva, aby boli prijaté opatrenia na vyšetrenie. Práve prostredníctvom kontroly zákonnosti týchto dôvodov kontroluje Súd prvého stupňa činnosť Komisie.

86      Pri posudzovaní záujmu Spoločenstva o preskúmanie prípadu musí Komisia prihliadať na okolnosti prípadu a hlavne na vecné a právne predpoklady, ktoré sú vyjadrené v sťažnosti, ktorú vybavuje. Prislúcha jej hlavne povinnosť zvážiť dosah napadnutého porušenia práva na fungovanie spoločného trhu, a zvážiť pravdepodobnosť, či bude môcť existenciu porušenia dokázať a určiť rozsah nutných opatrení na prešetrenie, aby mohla za čo najlepších podmienok plniť svoje poslanie dohľadu nad dodržiavaním článku 85 a 86.

87      Z tohto pohľadu treba preskúmať, či v tomto prípade Komisia v rozhodnutí správne usúdila, že nie je v dostatočnom záujme Spoločenstva preskúmať prípad, pretože žalobca, ktorý už postúpil talianskym súdom spor vo veci odstúpenia od koncesionárskej zmluvy, mohol zároveň predložiť týmto súdom otázku, či je distribučný systém BMW Italia v súlade s článkom 85 ods. 1 Zmluvy.

88      V tejto súvislosti treba uviesť, že týmto konaním Komisia nevyhlásila len to, že podľa všeobecného pravidla by sa mala vzdať prípadu už len z toho dôvodu, že tento prípad má právomoc riešiť vnútroštátny súd. Vnútroštátny súd už totiž riešil obdobné spory medzi Automec a BMW Italia, ktoré sa týkali distribučného systému BMW Italia, a žalobca nepopieral, že talianske súdy už poznajú zmluvné vzťahy medzi BMW Italia a jej distribútormi. Za okolností súvisiacich s týmto prípadom je z dôvodu úspory konania a legalizovaného výkonu spravodlivosti lepšie, aby prípad preskúmal sudca, ktorý už mal možnosť oboznámiť sa s podobnými otázkami.

89      Aby však bolo možné posúdiť zákonnosť sporného rozhodnutia o zaradení, treba určiť, či Komisia nevyhodnotila nesprávne rozsah ochrany, ktorú môže vnútroštátny súd poskytnúť právam vyplývajúcim z článku 85 ods. 1 Zmluvy tým, že žalujúci podnik odkázala späť na vnútroštátny súd.

90      Z tohto dôvodu treba preskúmať, či článok 85 ods. 1 a článok 86 majú priame účinky na vzťahy medzi súkromnými osobami a zahrňujú pre subjekty podliehajúce právomoci súdu tie práva, ktoré sú vnútroštátne súdy povinné chrániť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 30. januára 1974, 127/73, už citovaný). Právomoc zabezpečovať aplikáciu uvedených ustanovení prislúcha Komisii a zároveň aj vnútroštátnym súdom (pozri hlavne rozsudok Súdneho dvora z 28. februára 1991, C‑234/89, už citovaný). Z udelenia týchto právomoci vyplýva povinnosť lojálnej spolupráce medzi Komisiou a vnútroštátnymi súdmi, tak ako to vyplýva z článku 5 Zmluvy (pozri rozsudok Súdneho dvora z 28. februára 1991, C‑234/89, už citovaný).

91      Treba teda preskúmať, či Komisia mohla rátať s touto spoluprácou, aby mohla zabezpečiť posúdenie zhody distribučného systému BMW Italia s článkom 85 ods. 1 Zmluvy.

92      Na tento účel môže taliansky sudca najprv preskúmať, či tento systém narúša súťaž v zmysle článku 85 ods. 1. V prípade pochybností môže Súdnemu dvoru položiť predbežnú otázku. Ak zistí, že došlo k narušeniu súťaže v zmysle článku 85 ods. 1, musí následne preskúmať, či sa na systém vzťahuje skupinová výnimka podľa nariadenia č. 123/85. Aj toto preskúmanie patrí do jeho právomoci (pozri rozsudok Súdneho dvora z 28. februára 1991, C‑234/89, už citovaný). V prípade pochybností, pokiaľ ide o platnosť alebo výklad predmetného nariadenia, môže sudca takisto položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku podľa článku 177 Zmluvy. Vo všetkých uvedených prípadoch môže vnútroštátny sudca rozhodnúť o zhode distribučného systému s článkom 84 ods. 1 Zmluvy.

93      Ak aj vnútroštátny sudca nemá právomoc nariadiť ukončenie porušovania práva, ktoré konštatoval, môže uložiť pokuty podnikom, ktoré sa dopustili porušovania, rovnako ako Komisia. Musí zabezpečiť aplikáciu článku 85 ods. 2 Zmluvy na vzťahy medzi jednotlivcami. Táto zmluva, ktorá uvedenú občianskoprávnu sankciu výslovne ustanovuje, nariaďuje, aby mal vnútroštátny sudca podľa národného práva právomoc chrániť práva podnikov, ktoré sú poškodené následkami konania porušujúceho pravidlá hospodárskej súťaže.

94      V tomto prípade žalobca nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že v talianskom práve nie je zakotvený žiadny právny prostriedok, ktorý by vnútroštátnemu sudcovi umožňoval chrániť jeho práva uspokojivým spôsobom.

95      Je potrebné takisto zdôrazniť, že v tomto prípade bola existencia nariadenia o výnimke, ktoré treba považovať za aplikovateľné, dôvodom, ktorý mohla Komisia zohľadniť podľa zákona pri posudzovaní skutočnosti, do akej miery je vo verejnom záujme Spoločenstva pristúpiť k vyšetrovaniu takého distribučného systému. Ako totiž Komisia správne uviedla, hlavným účelom nariadenia o skupinových výnimkách je obmedziť oznamovanie, a teda individuálne preskúmanie zmlúv o distribúcii používaných v danom sektore. Existencia takého nariadenia navyše uľahčuje aplikáciu práva hospodárskej súťaže vnútroštátnym sudcom.

96      To, že Komisia odkázala žalobcu na konanie pred vnútroštátnym sudcom, teda neznamená, že nesprávne zhodnotila rozsah ochrany, ktorú môže vnútroštátny sudca poskytnúť právam žalobcu, ktoré má na základe článku 85 ods. 1 a 2 Zmluvy.

97      Z uvedeného vyplýva, že preskúmaním sporného rozhodnutia Súdom prvého stupňa sa nezistila žiadna právna alebo vecná chyba a ani zjavná chyba posúdenia. Z toho vyplýva, že žalobný dôvod založený na porušení práva Spoločenstva a hlavne článku 155 Zmluvy, článku 3 nariadenia č. 17 a článku 6 nariadenia č. 99/63 je neopodstatnený.

98      Z predchádzajúcich úvah navyše nutne vyplýva, že odôvodnenie sporného rozhodnutia je dostatočné, pretože žalobca sa mohol podľa zákona domáhať svojich práv na Súde prvého stupňa a že Súd prvého stupňa mohol vykonať kontrolu zákonnosti.

 b) O treťom žalobnom dôvodu založenom na nezákonnosti nariadenia č. 123/85

 Argumentácia účastníkov konania

99      Vo svojej žalobe žalobca žiada zrušenie nariadenia č. 123/85, pretože je „nutným predpokladom“ napadnutého rozhodnutia, ale nepredložil na podporu svojej žaloby dôkazy. Vo svojej replike žalobca tvrdí, že v tomto prípade dané nariadenie neplatí, pretože upravuje iba výlučnú distribúciu a nie selektívnu distribúciu. Dodáva, že keby to tak nebolo, predmetné nariadenie by bolo neplatné, pretože je zjavne nelogické a zakladá zjavnú nespravodlivosť tým, že jedinému nariadeniu podriaďuje dva hospodárske javy, ktoré sa od seba odlišujú rovnako výrazne ako obe zmienené formy distribúcie.

100    Komisia opakuje, že sa nevyslovila k aplikovateľnosti alebo neaplikovateľnosti citovaného nariadenia na distribučný systém zavedený BMW Italia a že jej teda žalobca nesprávne prisudzuje názor, že sa na tento prípad vzťahuje predmetné nariadenie a mohlo by sa použiť rovnako na systém výlučnej distribúcie, ako aj na systém selektívnej distribúcie. Trvá na tom, že by sa mohla vysloviť k povahe tohto distribučného systému až po dôkladnom a primeranom preskúmaní faktov uvedených v žalobe, ale že podľa jej názoru nebolo v dostatočnom záujme Spoločenstva, aby ho vykonala.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

101    Keďže v zmysle ustálenej súdnej praxe sa Súd prvého stupňa nevyslovuje k tomu, či je v danom prípade použiteľné nariadenie č. 123/85, ak napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadny odkaz na nariadenie č. 123/85 alebo na prípadnú zhodu distribučného systému BMW Italia s týmto nariadením, a tak je uvedený dôvod v tomto prípade bezpredmetný. Treba ho teda jednoznačne vylúčiť.

 c) O štvrtom žalobnom dôvode založenom na zneužití právomoci

 Argumentácia účastníkov konania

102    Týmto žalobným dôvodom žalobca zdôraznil, že Komisia uplatnila pravidlá Spoločenstva s cieľom chrániť skôr podnik než hospodársku súťaž vo všeobecnosti. Vo svojej replike uviedla, že odmietnutím začať vyšetrovanie aj napriek citovanému obežníku zo 7. júla 1988, ktorým BMW nútila svojich koncesionárov, aby nepredávali svoje automobily predajcom, ktorí nemajú povolenie, a „sprostredkovateľom alebo obchodným zástupcom“, potvrdzuje snahu Komisie zvýhodňovať BMW „tým, že ju ušetrila od nepríjemnej povinnosti predložiť dôkazy“. Okrem toho potvrdzuje, že v žiadnom z troch listov, ktoré jej Komisia poslala, nie sú uvedené skutočné dôvody, ktoré viedli Komisiu k tomu, aby nevzala jej sťažnosť a dôkazy, ktoré predložila, do úvahy.

103    Komisia popiera, že si nesplnila svoju povinnosť nestranne preskúmať sťažnosť. Tvrdí, že pokiaľ ide o preskúmanie sťažností, ktoré sú jej predložené, objektívne vykonala svoju právomoc rozhodovať na základe voľnej úvahy a upozorňuje na to, že žalobca nemôže len tvrdiť, ale musí aj dokázať, že v tomto prípade vykonala svoju právomoc spôsobom naznačujúcim jej zneužitie a/alebo len čiastočne, sledujúc iný cieľ než ten, pre ktorý jej zákonodarca Spoločenstva zveril túto právomoc. Komisia tvrdí, že nemá žiadny záujem na apriórnom „očistení“ BMW Italia od podozrenia z porušenia pravidiel súťaže a už vôbec nie na tom, aby mohla ťažiť z tzv. prezumpcie neviny.

104    Vo svojej duplike Komisia ďalej uviedla, že žalobca tvrdením, že v žiadnom z po sebe nasledujúcich listov neboli uvedené skutočné dôvody jej rozhodnutia, sa snaží spochybniť jej zámery, čo je neprípustné, a že „skutočné dôvody“, o ktoré sa opiera druhá časť napadnutého rozhodnutia, sú výlučne dôvody uvedené v liste z 28. februára 1990.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

105    Treba zdôrazniť, že tvrdenie, že došlo k zneužitiu právomoci, môže byť vzaté do úvahy iba vtedy, keď žalobca predloží objektívne, jednoznačné a konkrétne poznatky, ktoré by o takomto zneužití svedčili (pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 1989, Caturla-Poch a De la Fuente/Parlament, 36/87, Zb. s. 2471, 2489, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. júna 1991, Valverde/Súdny dvor, T‑156/89, Zb. s. II‑407, 453).

106    Treba teda preskúmať, či dôkazy predložené žalobcom svedčia o tom, že Komisia zneužila v tomto prípade rozhodovaciu právomoc, ktorú jej udeľuje nariadenie č. 17 s tým, aby mohla dohliadať na aplikáciu zásad stanovených v článku 85 a 86 Zmluvy.

107    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že žalobca nespomenul žiadnu konkrétnu okolnosť, ktorá by svedčila o tom, že dôvody procesného odloženia sťažnosti uvedené Komisiou boli iba zámienkami a že skutočným cieľom Komisie bolo vyhnúť sa aplikácii pravidiel súťaže na podnik BMW. Skutočnosť, že Komisia neposúdila zhodu konania BMW s článkom 85, neznamená, že konala svojvoľne, najmä vzhľadom na to, že žalobca nepoprel, že takéto posúdenie zhody si vyžaduje rozsiahle a komplexné vyšetrovanie. Obežník BMW Italia zo 7. júla 1988, na ktorý sa žalobca takisto odvoláva, nemôže byť dôkazom zneužitia právomoci Komisiou. Tento list obsahuje iba pokyny, ktoré BMW Italia adresovala všetkým svojim koncesionárom, a prijatie napadnutého rozhodnutia nie je dôkazom toho, že Komisia chcela chrániť spoločnosti skupiny BMW. Žalobca nakoniec uvádza argumenty, ktorými chce presvedčiť o porušení článku 85 podnikom BMW. Tieto tvrdenia však nie sú indíciami, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že Komisiu viedli k rozhodnutiu nepreskúmať oprávnenosť týchto bezprávnych dôvodov.

108    Treba teda konštatovať, že zneužitie právomoci nie je ničím podložené a že tento dôvod treba odmietnuť.

109    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že návrhy na zrušenie musia byť zamietnuté. Keďže návrhy na odškodnenie sa opierajú výlučne o tie isté dôvody, aké sú uvedené na podporu návrhov na zrušenie, treba zamietnuť aj návrh na odškodnenie, pričom nie je potrebné rozhodovať o jeho prípustnosti, pretože Komisia sa nedopustila nezákonného konania.

 O trovách

110    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom žalovanej.

Z týchto dôvodov Súd prvého stupňa rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Žalobca je povinný nahradiť trovy konania.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 18. septembra 1992.

* Jazyk konania: taliančina.