EUR-Lex Access to European Union law

Back to EUR-Lex homepage

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 61987CJ0046

Rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 1989.
Hoechst AG proti Komisii Európskych spoločenstiev.
Hospodárska súťaž - Odôvodnenie - Nedostatky konania.
Spojené veci 46/87 a 227/88.

ECLI identifier: ECLI:EU:C:1989:337

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 21. septembra 1989 (*)

„Žaloba o neplatnosť – Právo hospodárskej súťaže – Nariadenie č. 17 – Šetrenie – Základné právo na nedotknuteľnosť obydlia – Odôvodnenie – Pravidelné penále – Procesné vady“

V spojených veciach 46/87 a 227/88,

Hoechst AG, spoločnosť založená podľa nemeckého práva, so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom, v zastúpení: Hans Hellmann, advokát komory v Kolíne nad Rýnom, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, advokátska kancelária Marca Loescha, 8, rue Zithe,

žalobca,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Norbert Koch, právny poradca Komisie, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Georgios Kremlis, člen právneho servisu Komisie, Centre Wagner,

žalovanej,

ktorých predmetom je zrušenie nasledujúcich rozhodnutí Komisie vydaných vo veciach IV/31.865 – PVC a IV/31.866 – polyetylén:

–        z 15. januára 1987 [K(87)19/5] o šetrení v zmysle článku 14 ods. 3 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962 (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3),

–        z 3. februára 1987 [K(87)248] o uložení pravidelného penále podľa článku 16 nariadenia č. 17,

–        z 26. mája 1988 [K(88)928] o určení konečnej výšky pravidelného penále podľa článku 16 nariadenia č. 17,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda O. Due, predsedovia komôr T. Koopmans, R. Joliet, T. F. O‘Higgins a F. Grévisse, sudcovia Sir Gordon Slynn, G. F. Mancini, C. N. Kakouris, F. A. Schockweiler, J. C. Moitinho de Almeida, G. C. Rodríguez Iglesias, M. Diez de Velasco a M. Zuleeg,

generálny advokát: J. Mischo,

tajomník: B. Pastor, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 8. decembra 1988,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 21. februára 1989,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Spoločnosť Hoechst AG návrhmi podanými do kancelárie Súdneho dvora 16. februára 1987 a 5. augusta 1988 podala podľa článku 173 ods. 2 Zmluvy EHS dve žaloby o neplatnosť troch rozhodnutí Komisie vydaných vo veciach IV/31.865 – PVC a IV/31.866 – polyetylén na základe nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962 [Prvé nariadenie implementujúce články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3)]. Prvá žaloba sa týka rozhodnutia z 15. januára 1987 [K(87)19/5] o šetrení v zmysle článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 a rozhodnutia z 3. februára 1987 [K(87)248] o uložení pravidelného penále podľa článku 16 nariadenia č. 17. Druhá žaloba sa týka rozhodnutia z 26. mája 1988 [K(88)928] o určení konečnej výšky pravidelného penále podľa článku 16 nariadenia č. 17.

2        Keďže Komisia mala informácie, ktoré jej umožňovali predpokladať existenciu dohôd alebo zosúladených postupov týkajúcich sa určenia cien a kvót dodávok PVC a polyetylénu medzi niektorými výrobcami a dodávateľmi týchto látok v Spoločenstve, rozhodla sa uskutočniť šetrenie vo viacerých podnikoch, medzi nimi aj u žalobcu, a vydala vo vzťahu k nemu už citované sporné rozhodnutie z 15. januára 1987 (ďalej len „rozhodnutie o šetrení“).

3        V dňoch 20., 22. a 23. januára 1987 sa Komisia pokúsila uskutočniť predmetné šetrenie, ale žalobca sa mu odmietol podrobiť z dôvodu, že ide o nezákonnú prehliadku. Žalobca zastával toto stanovisko aj vo svojej odpovedi na telex, ktorým ho Komisia vyzvala na to, aby sa zaviazal podrobiť sa šetreniu pod sankciou pravidelného penále 1 000 ecu za deň omeškania. Komisia teda vydala už citované sporné rozhodnutie z 3. februára 1987, ktorým mu uložila pravidelné penále spomínané vyššie (ďalej len „rozhodnutie o uložení pravidelného penále“).

4        Rozhodnutím z 12. februára 1987 Amtsgericht Frankfurt am Main zamietol návrh Bundeskartellamt (nemeckého orgánu príslušného pre oblasť hospodárskej súťaže), ktorý bol požiadaný o pomoc podľa nariadenia č. 17, na vydanie príkazu na prehliadku z dôvodu, že mu nebola predložená nijaká skutková okolnosť, ktorá by mohla podporiť domnienku o existencii dohôd alebo zosúladených postupov.

5        Uznesením z 26. marca 1987 predseda Súdneho dvora zamietol návrh žalobcu na odklad výkonu rozhodnutia o šetrení a rozhodnutia o uložení pravidelného penále.

6        Dňa 31. marca 1987 Bundeskartellamt dostal od Amtsgericht Frankfurt am Main príkaz na prehliadku vystavený v prospech Komisie. Táto uskutočnila šetrenie 2. a 3. apríla 1987.

7        Po tom, ako Komisia umožnila žalobcovi vyjadriť svoje stanovisko, a po vypočutí poradného výboru pre kartely a dominantné postavenia určila konečnú výšku pravidelného penále na 55 000 ecu, teda 1 000 ecu denne od 6. februára do 1. apríla 1987, v už citovanom spornom rozhodnutí z 26. mája 1988 (ďalej len „rozhodnutie o určení pravidelného penále“).

8        Pre širší výklad okolností predchádzajúcich sporu, priebehu konania, ako aj žalobných dôvodov a tvrdení účastníkov konania odkazujeme na správu pre pojednávanie. Tieto časti spisu sú v ďalšom texte uvádzané len v miere nevyhnutnej pre úsudok Súdneho dvora.

 O rozhodnutí o šetrení

9        Žalobca uvádza proti rozhodnutiu o šetrení tri žalobné dôvody založené na prekročení medzí vyšetrovacích právomocí Komisie, chýbajúcom odôvodnení a vadách uplatneného postupu.

 a)     Pokiaľ ide o vyšetrovacie právomoci Komisie

10      Žalobca sa domnieva, že sporné rozhodnutie je nezákonné tým, že oprávňuje zástupcov Komisie uskutočniť opatrenia, ktoré žalobca kvalifikuje ako prehliadku, ktoré nie sú ustanovené článkom 14 nariadenia č. 17 a poškodzujú základné práva priznané právom Spoločenstva. Dodáva, že pokiaľ by sa toto ustanovenie malo vykladať v tom zmysle, že udeľuje Komisii právomoc vykonávať prehliadku, bolo by nezákonné z dôvodu jeho nezlučiteľnosti so základnými právami, ktorých ochrana si vyžaduje, aby k prehliadke mohlo dôjsť len na základe predchádzajúceho súdneho príkazu.

11      Komisia tvrdí, že právomoci, ktoré má podľa článku 14 nariadenia č. 17, zahŕňajú opatrenia, ktoré podľa práva niektorých členských štátov spadajú pod pojem prehliadka. Domnieva sa však, že požiadavky súdnej ochrany vyplývajúce zo základných práv, ktoré v zásade nepopiera, sú uspokojené, pokiaľ osoby, ktorým sú rozhodnutia o šetrení určené, majú možnosť na jednej strane tieto rozhodnutia napadnúť na Súdnom dvore a na strane druhej navrhnúť odklad ich výkonu prostredníctvom nariadenia predbežného opatrenia, čo umožňuje súdu rýchlo preveriť nesvojvoľný charakter nariadeného šetrenia. Takáto kontrola by bola rovnocenná s predchádzajúcim súdnym príkazom.

12      V súvislosti s touto rozpravou treba zdôrazniť, skôr než sa začne skúmať povaha a dosah vyšetrovacích právomocí, ktoré Komisia má podľa článku 14 nariadenia č. 17, že tento článok nemožno vykladať tak, že sa dospeje k záverom nezlučiteľným so všeobecnými zásadami práva Spoločenstva, a najmä so základnými právami.

13      Podľa ustálenej judikatúry sú totiž základné práva nedeliteľnou súčasťou všeobecných zásad práva, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor v súlade s ústavnými tradíciami spoločnými pre členské štáty, ako aj s medzinárodnými zmluvami, na ktorých členské štáty spolupracovali alebo ku ktorým pristúpili (pozri najmä rozsudok zo 14. mája 1974, Nold, 4/73, Zb. s. 491). Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo 4. novembra 1950 (ďalej len „Európsky dohovor o ľudských právach“) má v tomto ohľade osobitný význam (pozri najmä rozsudok z 15. mája 1986, Johnston, 222/84, Zb. s. 1651).

14      Pre výklad článku 14 nariadenia č. 17 je potrebné brať do úvahy najmä požiadavky vyplývajúce z dodržiavania práva na obhajobu, zásady, ktorej základný charakter bol judikatúrou Súdneho dvora pri mnohých príležitostiach zdôraznený (pozri najmä rozsudok z 9. novembra 1983, Michelin, 322/81, Zb. s. 3461, bod 7).

15      Žiada sa spresniť, že aj keď je pravda, že v tomto rozsudku Súdny dvor zdôraznil, že právo na obhajobu musí byť dodržiavané v správnych konaniach, ktoré môžu vyústiť do sankcií, dôležité je tiež predchádzať tomu, aby tieto práva nemohli byť nenapraviteľne poškodené v rámci konaní predbežného vyšetrovania, teda najmä v rámci šetrení, ktoré môžu mať rozhodujúci charakter pre zaobstaranie dôkazov o nezákonnom charaktere správania podnikov, ktoré umožní brať ich na zodpovednosť.

16      Preto, hoci sa niektoré práva na obhajobu týkajú len sporových konaní, ktoré nasledujú po oznámení výhrad, ďalšie práva, napríklad právo na právnu pomoc alebo právo na zachovanie dôvernosti korešpondencie medzi advokátom a klientom (uznané Súdnym dvorom v rozsudku z 18. mája 1982, AM & S, 155/79, Zb. s. 1575), musia byť dodržiavané už od štádia predbežného vyšetrovania.

17      Keďže sa žalobca dovoláva takisto požiadaviek vyplývajúcich zo základného práva na nedotknuteľnosť obydlia, je potrebné poznamenať, že hoci uznanie takého práva, pokiaľ ide o súkromné obydlie fyzických osôb, sa presadzuje v právnom poriadku Spoločenstva ako zásada spoločná pre právo členských štátov, nie je tomu tak, pokiaľ ide o podniky, pretože právne systémy členských štátov sa vyznačujú nie zanedbateľnými rozdielmi, pokiaľ ide o povahu a stupeň ochrany obchodných priestorov proti zásahom orgánov verejnej moci.

18      Z článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorého odsek 1 stanovuje, že „každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie“, nemožno vyvodiť odlišný záver. Predmet ochrany tohto článku sa týka oblasti rozvoja osobnej slobody človeka, a teda ho nemožno rozšíriť na obchodné priestory. Okrem toho je namieste konštatovať, že v tomto smere chýba judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.

19      Skutočnosťou zostáva, že vo všetkých právnych systémoch členských štátov musia mať zásahy verejnej moci do sféry súkromnej činnosti každej osoby či už fyzickej, alebo právnickej, právny základ a musia byť podložené dôvodmi ustanovenými zákonom a že tieto systémy preto ustanovujú, aj keď za rozličných podmienok, ochranu voči zásahom, ktoré by boli svojvoľné alebo neprimerané. Potreba takej ochrany teda musí byť uznaná ako všeobecná zásada práva Spoločenstva. V tomto smere je vhodné pripomenúť, že Súdny dvor potvrdil svoju kontrolnú právomoc vo vzťahu k prípadnému prehnanému charakteru šetrení uskutočnených Komisiou v rámci Zmluvy ESUO (rozsudok zo 14. decembra 1962, San Michele a i., 5 až 11 a 13 až 15/62, Zb. s. 859).

20      Vo svetle vyššie pripomenutých všeobecných zásad je potrebné preskúmať povahu a dosah vyšetrovacích právomocí udelených Komisii podľa článku 14 nariadenia č. 17.

21      Odsek 1 tohto článku Komisiu oprávňuje, aby vykonala všetky nevyhnutné šetrenia v podnikoch a združeniach podnikov, a spresňuje, že „k tomu účelu sú Komisiou poverení pracovníci oprávnení:

a)      preskúmať všetky účtovné knihy a iné obchodné záznamy;

b)      zhotoviť kópie výťahov [alebo výpisy – neoficiálny preklad] z účtovných kníh a obchodných záznamov;

c)      žiadať ihneď ústne vysvetlenie;

d)      vstúpiť do akýchkoľvek budov, pozemkov a dopravných prostriedkov podniku.“

22      Odseky 2 a 3 toho istého článku stanovujú, že šetrenia sa môžu uskutočňovať po predložení písomného poverenia alebo na základe rozhodnutia zaväzujúceho podniky, aby sa im podrobili. Ako už Súdny dvor rozhodol, Komisia má na výber medzi týmito dvomi možnosťami podľa osobitostí každej veci (rozsudok z 26. júna 1980, National Panasonic, 136/79, Zb. s. 2033). Tak písomné poverenia, ako aj rozhodnutia musia uvádzať predmet a cieľ šetrenia. Bez ohľadu na zvolený postup je Komisia povinná vopred informovať príslušný orgán členského štátu, na ktorého území sa má uskutočniť šetrenie, čo je orgán, ktorý musí byť podľa odseku 4 článku 14 vypočutý pred vydaním rozhodnutia o nariadení šetrenia.

23      Podľa odseku 5 toho istého článku môžu zástupcom Komisie pomáhať v plnení ich úloh zástupcovia príslušného orgánu členského štátu, na ktorého území sa má uskutočniť šetrenie. Takáto pomoc môže byť poskytnutá buď na žiadosť tohto orgánu, alebo Komisie.

24      Napokon podľa odseku 6 je pomoc vnútroštátnych orgánov na vykonanie šetrenia nevyhnutná, pokiaľ mu podnik kladie odpor.

25      Ako Súdny dvor vyzdvihol v už citovanom rozsudku z 26. júna 1980 (bod 20), zo siedmeho a ôsmeho odôvodnenia nariadenia č. 17 vyplýva, že právomoci udelené Komisii článkom 14 tohto nariadenia majú za cieľ umožniť jej plniť poslanie, ktoré jej zveruje Zmluva EHS, dohliadať na dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže na spoločnom trhu. Úlohou týchto pravidiel, ako to vyplýva z odseku 4 preambuly Zmluvy, z článku 3 písm. f) a z článkov 85 a 86, je predchádzať tomu, aby hospodárska súťaž nebola skresľovaná na úkor všeobecného záujmu, jednotlivých podnikov a spotrebiteľov. Výkon právomocí udelených Komisii nariadením č. 17 takto prispieva k udržaniu režimu hospodárskej súťaže požadovaného Zmluvou, ktorý musia podniky nevyhnutne dodržiavať. Už citované ôsme odôvodnenie spresňuje, že Komisia musí mať na tieto účely v rámci celého spoločného trhu právomoc vyžadovať informácie a uskutočňovať šetrenia „nevyhnutné“ na odhalenie porušení už citovaných článkov 85 a 86.

26      Tak účel nariadenia č. 17, ako aj vymenovanie právomocí, ktoré majú zástupcovia Komisie, v jeho článku 14 ukazujú, že šetrenia môžu mať veľmi široký dosah. V tomto ohľade je právo na vstup do všetkých priestorov, pozemkov a dopravných prostriedkov podnikov osobitne dôležité, keďže má umožniť Komisii získať dôkazy o porušeniach pravidiel hospodárskej súťaže na miestach, kde sa zvyčajne nachádzajú, teda v obchodných priestoroch podnikov.

27      Toto právo na vstup by bolo zbavené užitočnosti, ak by sa zástupcovia Komisie museli obmedziť na žiadosť o predloženie dokumentov alebo spisov, ktoré by boli schopní vopred presne identifikovať. Také právo naopak v sebe zahŕňa oprávnenie hľadať rozličné informácie, ktoré ešte nie sú známe alebo plne identifikované. Bez takéhoto oprávnenia by Komisia nedokázala získať informácie nevyhnutné na šetrenie v prípade, ak by narazila na odmietnutie spolupráce, či dokonca na obštrukčný postoj zo strany dotknutých podnikov.

28      Aj keď článok 14 nariadenia č. 17 teda udeľuje Komisii široké vyšetrovacie právomoci, výkon týchto právomocí je podriadený podmienkam, ktoré sú schopné zabezpečiť dodržanie práv dotknutých podnikov.

29      V tomto ohľade je potrebné predovšetkým poukázať na povinnosť uloženú Komisii uviesť predmet a cieľ šetrenia. Táto povinnosť predstavuje základnú požiadavku s cieľom nielen preukázať odôvodnený charakter plánovaného zásahu vnútri dotknutých podnikov, ale aj umožniť im pochopiť dosah ich povinnosti spolupracovať a pritom im zároveň zachovať ich právo na obhajobu.

30      Ďalej je namieste uviesť, že podmienky na výkon vyšetrovacích právomocí Komisie sa menia v závislosti od zvoleného postupu Komisie, od postoja dotknutých podnikov, ako aj od zásahu vnútroštátnych orgánov.

31      Článok 14 nariadenia č. 17 sa v prvom rade týka šetrení uskutočňovaných v spolupráci s dotknutými podnikmi, a to buď dobrovoľne v prípade písomného poverenia na šetrenie, alebo v zmysle povinnosti vyplývajúcej z rozhodnutia o šetrení. V tomto druhom prípade, o ktorý ide v tejto veci, majú zástupcovia Komisie okrem iného oprávnenie dať si predložiť dokumenty, o ktoré požiadajú, vstupovať do priestorov, ktoré určia, a dať si ukázať obsah hnuteľných vecí, ktoré označia. Naopak, nemôžu vstupovať do priestorov alebo do hnuteľných vecí silou, či donútiť zamestnancov podniku, aby im poskytli takýto prístup, ani sa pustiť do prehliadky bez povolenia zodpovedných zamestnancov podniku.

32      Situácia je úplne odlišná, pokiaľ Komisia narazí na odpor dotknutých podnikov. V tomto prípade zástupcovia Komisie môžu na základe článku 14 ods. 6 hľadať bez spolupráce podnikov všetky informácie nevyhnutné na šetrenie za prispenia vnútroštátnych orgánov, ktoré sú povinné poskytnúť im nevyhnutnú pomoc na splnenie ich poslania. Hoci sa takáto pomoc vyžaduje len v prípade, ak podnik prejaví svoj odpor, treba dodať, že o pomoc možno požiadať aj preventívne s cieľom prekonať prípadný odpor podniku.

33      Z článku 14 ods. 6 vyplýva, že každému členskému štátu prináleží upraviť podmienky, za ktorých vnútroštátne orgány poskytnú zástupcom Komisie pomoc. V tomto ohľade sú členské štáty povinné zabezpečiť účinnosť pôsobenia Komisie a pritom dodržiavať už spomínané všeobecné zásady. Z toho vyplýva, že v rámci týchto medzí vnútroštátne právo definuje vhodnú procesnú úpravu na zabezpečenie dodržiavania práv podnikov.

34      Preto, pokiaľ Komisia zamýšľa uskutočniť za prispenia vnútroštátnych orgánov vyšetrovacie opatrenia nezaložené na spolupráci dotknutých podnikov, je povinná dodržiavať procesné záruky ustanovené na tento účel vnútroštátnym právom.

35      Komisia musí dohliadať na to, aby orgán príslušný podľa vnútroštátneho práva mal všetky údaje nevyhnutné na to, aby mohol vykonávať kontrolu, na ktorú je oprávnený. Je dôležité zdôrazniť, že tento orgán – či už ide o súd, alebo nie – nemôže pri tejto príležitosti svojím vlastným posúdením nevyhnutnosti nariadených šetrení nahradiť posúdenie Komisie, ktorej hodnotenia skutkového aj právneho stavu podliehajú len preskúmaniu zákonnosti Súdnym dvorom. Naopak, do právomocí vnútroštátneho orgánu spadá preskúmať, po zistení pravosti rozhodnutia o šetrení, či plánované donucovacie opatrenia nie sú svojvoľné alebo prehnané vo vzťahu k predmetu šetrenia, a dohliadať na dodržiavanie svojho vnútroštátneho práva pri uplatňovaní týchto opatrení.

36      Vo svetle uvedeného treba konštatovať, že opatrenia, na ktorých uskutočnenie sporné rozhodnutie o šetrení oprávňovalo zástupcov Komisie, nepresahovali právomoci, ktoré majú podľa článku 14 nariadenia č. 17. Článok 1 predmetného rozhodnutia sa totiž obmedzoval na to, že žalobcovi ukladal povinnosť „umožniť zástupcom povereným Komisiou vstup do svojich priestorov v bežných prevádzkových hodinách, predložiť na účely inšpekcie služobné dokumenty týkajúce sa predmetu šetrenia a umožniť vyhotovenie kópií z týchto dokumentov, ktoré budú uvedení zástupcovia vyžadovať, a okamžite poskytnúť všetky vysvetlenia, o ktoré by títo mohli požiadať“.

37      Je pravda, že v priebehu konania pred Súdnym dvorom Komisia tvrdila, že jej zástupcovia boli oprávnení uskutočňovať v rámci šetrení prehliadky bez prispenia vnútroštátnych orgánov a bez dodržiavania procesných záruk ustanovených vnútroštátnym právom. Chybný charakter takého výkladu článku 14 nariadenia č. 17 však nemôže viesť k nezákonnosti rozhodnutí vydaných na základe tohto ustanovenia.

38      Žalobný dôvod založený na prekročení medzí vyšetrovacích právomocí Komisie musí byť teda zamietnutý.

 b)     Pokiaľ ide o odôvodnenie

39      Podľa žalobcu rozhodnutie o šetrení porušuje článok 190 Zmluvy, ako aj článok 14 ods. 3 nariadenia č. 17 z toho dôvodu, že je neurčité, najmä pokiaľ ide o predmet a cieľ šetrenia.

40      Je vhodné pripomenúť, ako o tom už rozhodol Súdny dvor v už citovanom rozsudku z 26. júna 1980 (National Panasonic, bod 25), že samotný článok 14 ods. 3 nariadenia č. 17 definuje podstatné náležitosti odôvodnenia rozhodnutia o nariadení šetrenia, keď stanovuje, že rozhodnutie „bude špecifikovať predmet a cieľ šetrenia, stanoví dátum začatia šetrenia a označí pokuty podľa článku 15 (1) c) a článku 16 (1) d) a právo na revíziu [preskúmanie – neoficiálny preklad] rozhodnutia Súdnym dvorom“.

41      Ako bolo uvedené vyššie, požiadavka, aby Komisia uviedla predmet a cieľ šetrenia, predstavuje základnú záruku práva dotknutých podnikov na obhajobu. Z toho vyplýva, že rozsah povinnosti odôvodniť rozhodnutia o šetrení sa nemôže obmedziť v závislosti od úvah týkajúcich sa účinnosti vyšetrovania. V tomto ohľade je vhodné spresniť, že aj keď je pravda, že Komisia nie je povinná oznámiť osobe, ktorej je rozhodnutie o šetrení určené, všetky informácie, ktoré v súvislosti s predpokladanými porušeniami má, ani vykonať presnú právnu kvalifikáciu týchto porušení, musí naopak jasne uviesť domnienky, ktoré chce prešetriť.

42      Je potrebné konštatovať, že aj keď je odôvodnenie sporného rozhodnutia o šetrení napísané vo veľmi všeobecných výrazoch, ktoré by si zaslúžili byť spresnené, a v tomto ohľade ho teda možno kritizovať, jednako len obsahuje podstatné náležitosti požadované článkom 14 ods. 3 nariadenia č. 17. Predmetné rozhodnutie sa totiž zmieňuje najmä o informáciách naznačujúcich existenciu a uplatňovanie dohôd alebo zosúladených postupov medzi niektorými výrobcami a dodávateľmi PVC a polyetylénu (vrátane, ale nielen LdPE) v EHS týkajúcich sa cien, množstiev alebo cieľov predaja týchto výrobkov. Uvádza, že tieto dohody a postupy by mohli predstavovať vážne porušenie článku 85 ods. 1 Zmluvy. Podľa článku 1 predmetného rozhodnutia žalobca „je povinný sa podrobiť šetreniu týkajúcemu sa jeho prípadnej účasti“ na týchto dohodách alebo zosúladených postupoch, a teda umožniť zástupcom Komisie prístup do svojich priestorov, predložiť im na účely inšpekcie služobné dokumenty „týkajúce sa predmetu vyšetrovania“ alebo im umožniť vyhotovenie kópií.

43      Za týchto okolností musí byť žalobný dôvod založený na nedostatočnom odôvodnení zamietnutý.

 c)     Pokiaľ ide o postup vydania

44      Je nesporné, že napadnuté rozhodnutie o šetrení bolo vydané podľa postupu nazývaného delegovanie ustanoveného rozhodnutím Komisie z 5. novembra 1980, ktorým deleguje svojho člena povereného otázkami hospodárskej súťaže, aby vydal v mene a na zodpovednosť Komisie rozhodnutie podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17, ktorým sa podnikom nariaďuje, aby sa podrobili šetreniam. V rozsudku z 23. septembra 1986 (AKZO Chemie/Komisia, 5/85, Zb. s. 2585) už Súdny dvor rozhodol, že toto rozhodnutie o delegovaní neporušuje zásadu kolektívnosti uvedenú v článku 17 Zmluvy o zlúčení.

45      Žalobca však pokladá za nevyhnutné, aby Súdny dvor opätovne preskúmal legálnosť tohto postupu delegovania, ktorý pokladá za nezlučiteľný so zásadou nulla poena sine lege. Tvrdí totiž, že Komisia pozmenila obyčajným interným administratívnym opatrením prvky skutkovej podstaty porušenia, ktoré môže mať za následok pokutu podľa článku 15 nariadenia č. 17, pretože od vyššie spomenutého rozhodnutia z 5. novembra 1980 je také porušenie tvorené odmietnutím podrobiť sa šetreniu, ktoré nariadil jediný člen Komisie, a nie ako predtým Komisia ako kolektívny orgán.

46      V tomto ohľade treba uviesť, že hoci platí, že podmienky, za ktorých možno uložiť pokutu podľa článku 15 nariadenia č. 17, nemôžu byť zmenené rozhodnutím Komisie, už citované rozhodnutie o delegovaní nemalo ani za cieľ, ani za následok zavedenie takej zmeny. Pokiaľ totiž systém delegovania pre rozhodnutia o šetrení neporušuje zásadu kolektívnosti, vydané rozhodnutia o delegovaní treba považovať za rozhodnutia Komisie v zmysle článku 15 nariadenia č. 17.

47      Žalobný dôvod založený na vade postupu teda musí byť zamietnutý.

48      Keďže ani jeden zo žalobných dôvodov uvedených proti rozhodnutiu o šetrení nebolo možné prijať, návrh na zrušenie tohto rozhodnutia musí byť zamietnutý.

 O rozhodnutí o uložení pravidelného penále

49      Podľa žalobcu boli vydaním rozhodnutia o uložení pravidelného penále porušené podstatné procesné požiadavky, pretože Komisia toto rozhodnutie vydala bez toho, aby vopred uskutočnila vypočutie dotknutého podniku a poradila sa s poradným výborom pre kartely a dominantné postavenia.

50      Komisia naopak usudzuje, že k porušeniu podstatných procesných požiadaviek nedošlo vzhľadom na to, že vyššie spomenuté vypočutie a konzultácia prebehli pred konečným určením pravidelného penále.

51      Treba uviesť, že vypočutie zainteresovaných „v súvislosti so záležitosťami, voči ktorým mala Komisia námietky“, vyžaduje článok 19 ods. 1 nariadenia č. 17 pred vydaním rôznych rozhodnutí vrátane rozhodnutí podľa článku 16 týkajúcich sa pravidelného penále.

52      Také vypočutie predstavuje podstatnú zložku práva na obhajobu. Je totiž nevyhnutné na to, aby sa „podnikom a združeniam podnikov zabezpečilo právo na predloženie pripomienok po šetreniach voči všetkým výhradám, ktoré Komisia navrhuje proti nim vzniesť vo svojich rozhodnutiach“ [neoficiálny preklad] [tretie odôvodnenie nariadenia Komisie č. 99/63 z 25. júla 1963 o vypočutiach ustanovených v článku 19 ods. 1 a 2 nariadenia Rady č. 17 (Ú. v. ES 127, s. 2268)].

53      Pokiaľ ide o poradný výbor pre kartely a dominantné postavenia, už citovaný článok 16 vo svojom odseku 3 ustanovuje, že „bude uplatnený článok 10 (3) až (6)“. Tieto ustanovenia upravujú právomoci, zloženie a konanie o konzultovaní predmetného výboru.

54      Podľa článku 1 už citovaného nariadenia č. 99/63 „skôr než sa Komisia poradí s poradným výborom pre kartely a dominantné postavenia, vykoná vypočutie podľa článku 19 ods. 1 nariadenia č. 17“ [neoficiálny preklad]. Toto ustanovenie potvrdzuje, že vypočutie dotknutých podnikov a poradenie sa s výborom sú nevyhnutné v tých istých situáciách.

55      Na určenie toho, či Komisia bola povinná vypočuť žalobcu a poradiť sa s vyššie spomenutým výborom pred vydaním rozhodnutia o uložení pravidelného penále, je vhodné pripomenúť, že určenie pravidelného penále podľa článku 16 nariadenia č. 17 sa nevyhnutne skladá z dvoch fáz. Prvým rozhodnutím podľa odseku 1 uvedeného článku totiž Komisia ukladá pravidelné penále v rozpätí určitého počtu účtovných jednotiek za deň omeškania odo dňa, ktorý stanoví. Keďže toto rozhodnutie neurčuje celkovú výšku pravidelného penále, nemôže byť ani vykonané. Táto výška môže byť konečne určená iba novým rozhodnutím.

56      Povinnosť vypočuť zainteresovaného a poradiť sa s poradným výborom pre kartely a dominantné postavenia je preto splnená vtedy, ak k vypočutiu a konzultácii došlo pred konečným určením pravidelného penále, aby tak dotknutý podnik, ako aj poradný výbor boli schopní užitočne vyjadriť svoje stanovisko vo vzťahu ku všetkým okolnostiam, ktoré Komisia zohľadnila pri uložení pravidelného penále a pri určení jeho konečnej výšky.

57      Okrem toho, požiadavka uskutočniť uvedené vypočutie a konzultáciu pred vydaním rozhodnutia o uložení pravidelného penále podniku, ktorý sa odmietol podrobiť šetreniu, by viedla k posunutiu dátumu vydania tohto rozhodnutia, a teda by spochybňovala účinnosť rozhodnutia o šetrení.

58      Z uvedeného vyplýva, že vydaním rozhodnutia o uložení pravidelného penále neboli porušené podstatné procesné požiadavky. Návrh na zrušenie tohto rozhodnutia teda musí byť zamietnutý.

 O rozhodnutí o určení konečnej výšky pravidelného penále

59      Podľa žalobcu musí byť konečná výška pravidelného penále určená sporným rozhodnutím z 26. mája 1988 znížená z dvoch dôvodov.

60      V prvom rade tvrdí, že Komisia mala zo svojho výpočtu vylúčiť dobu konania o nariadení predbežného opatrenia pred Súdnym dvorom, v ktorom žalobca navrhoval odklad výkonu rozhodnutia o šetrení. Komisia sa dostala do rozporu so svojím vlastným stanoviskom, keďže vyhlásila, že je pripravená odložiť výkon tohto rozhodnutia, až kým sa Súdny dvor nevysloví.

61      V tomto ohľade stačí uviesť, že vyhlásenie, ktoré Komisia v tomto zmysle urobila počas konania, sa týkalo len postoja, ktorý by si prípadne neskôr osvojila, ak by v súlade s tézou, ktorú zastávala, bolo konanie o nariadení predbežného opatrenia pred Súdnym dvorom uznané ako náležitý prostriedok predbežného súdneho preskúmania šetrení nariadených Komisiou. Také vyhlásenie teda nemohlo mať v tejto veci akékoľvek dôsledky na určenie konečnej výšky pravidelného penále.

62      V druhom rade sa žalobca domnieva, že konečná výška je neprimeraná, pretože konal výlučne so zreteľom na vyššie záujmy zodpovedajúce záruke vyšetrovacieho konania v súlade so zákonmi a s ústavným poriadkom.

63      V tomto ohľade treba konštatovať, že žalobca sa neobmedzil na to, aby kládol odpor voči konkrétnym opatreniam, ktoré podľa neho prekračovali právomoci zástupcov Komisie, ale odmietol akýkoľvek druh spolupráce pri výkone rozhodnutia o šetrení, ktoré mu bolo určené.

64      Také správanie, ktoré je nezlučiteľné s povinnosťou všetkých subjektov práva Spoločenstva uznávať plnú účinnosť aktov inštitúcií, pokiaľ ich Súdny dvor nevyhlásil za neplatné, a rešpektovať ich vykonateľnosť, pokiaľ Súdny dvor nerozhodol o odklade ich výkonu (pozri najmä rozsudok z 13. februára 1979, Granaria, 101/78, Zb. s. 623, bod 5), nemožno zdôvodniť vyššími právnymi záujmami.

65      Zo všetkých okolností, ktoré Súdny dvor zohľadnil, vyplýva, že nie je dôvod na zníženie výšky pravidelného penále. Návrh teda musí byť zamietnutý.

66      Zo všetkého uvedeného vyplýva, že žaloby musia byť zamietnuté.

 O trovách

67      Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloby sa zamietajú.

2.      Žalobca je povinný nahradiť trovy konania.

Due

Koopmans      Joliet      O‘Higgins

Grévisse

Slynn

Mancini      Kakouris

Schockweiler

Moitinho de Almeida

Rodríguez Iglesias      Diez de Velasco

Zuleeg

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 21. septembra 1989.

Tajomník

 

      Predseda

J.-G. Giraud

 

      O. Due


* Jazyk konania: nemčina.

Top