EURÓPSKA KOMISIA

V Bruseli18. 12. 2018

COM(2018) 857 final

SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE

o vykonávaní smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní

1.Úvod

1.1.Kontext

Smernica 2010/64/EÚ o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní 1 (ďalej len „smernica“) tvorí prvý nástroj prijatý podľa článku 82 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie 2 (ZFEÚ). V článku 82 ods. 2 sa stanovuje právny základ na prijímanie minimálnych pravidiel týkajúcich sa „práva jednotlivcov v trestnom konaní“ prostredníctvom smerníc.

Stanovením spoločných minimálnych noriem pre procesné práva v trestnom konaní smernica prispieva k všeobecnému cieľu zvyšovania vzájomnej dôvery, pretože sa tým zlepšuje uplatňovanie zásady vzájomného uznávania, základného kameňa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti EÚ. Pomáha posilňovať vzájomnú dôveru, pretože zabezpečuje dôslednejšie vykonávanie niektorých aspektov práva na spravodlivý proces stanoveného v článku 47 Charty základných práv EÚ 3 a článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Smernica je prvým opatrením, ktoré nadväzuje na plán na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní, ktorý bol prijatý v roku 2009 (opatrenie A) 4 . Po prijatí smernice sa na úrovni EÚ vykonala ďalšia práca v oblasti procesných práv. K dnešnému dňu EÚ prijala päť ďalších smerníc, ktoré sa týkajú:

1.práva na informácie o právach a obvineniach a na prístup k spisu 5 ;

2.práva na prístup k obhajcovi a na komunikáciu s tretími osobami po pozbavení osobnej slobody 6 ;

3.posilnenia určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom 7 ;

4.procesných záruk pre deti 8 a

5.právnej pomoci 9 .

1.2.Účel a hlavné prvky smernice

Smernica umožňuje praktické uplatňovanie práva na spravodlivý proces, ktoré zahŕňa právo podozrivých alebo obvinených osôb na tlmočenie a preklad v trestnom konaní 10 .

Smernicou sa stanovuje všeobecné právo na tlmočenie a preklad v trestnom konaní od okamihu, keď príslušné orgány oznámili osobám, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania.

V článku 2 sa stanovuje právo na tlmočenie v trestnom konaní, podľa ktorého musia členské štáty bezodkladne poskytnúť tlmočníka nielen počas trestného konania a konania na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, ale aj na účely komunikácie medzi podozrivými alebo obvinenými osobami a ich právnym zástupcom.

V článku 3 sa stanovuje právo na preklad počas trestného konania a konania na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, podľa ktorého musia členské štáty v primeranom čase poskytnúť písomný preklad dokumentov, ktoré sú nevyhnuté na uplatnenie práva na obhajobu.

1.3.Rozsah správy

V správe sa hodnotí uplatňovanie smernice v súlade s článkom 10 smernice, podľa ktorého musí Komisia predložiť Európskemu parlamentu a Rade správu, v ktorej posúdi rozsah, v akom členské štáty prijali potrebné opatrenia na dosiahnutie súladu so smernicou.

Opis a analýza uvedené v tejto správe vychádzajú najmä z informácií, ktoré členské štáty poskytli Komisii prostredníctvom oznámenia vnútroštátnych opatrení na transpozíciu smernice. Správa vychádza aj zo zverejnených štúdií realizovaných Agentúrou Európskej únie pre základné práva 11 alebo externými zainteresovanými stranami, v ktorých sa posudzuje vykonávanie smerníc o procesných právach v rámci grantov na akciu programu Spravodlivosť 12 .

Správa je zameraná na opatrenia, ktoré členské štáty doteraz prijali na účely vykonávania smernice. Posudzuje sa v nej, či členské štáty v primeranom čase vykonali smernicu a či vnútroštátne právne predpisy dosahujú ciele a plnia požiadavky smernice.

2.Všeobecné posúdenie

Podľa článku 9 mali členské štáty transponovať smernicu do vnútroštátneho práva do 27. októbra 2013. K dátumu uplynutia obdobia transpozície 16 členských štátov neoznámilo potrebné opatrenia Komisii: Belgicko, Bulharsko, Írsko, Grécko, Španielsko, Taliansko, Cyprus, Litva, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Rakúsko, Rumunsko, Slovinsko, Slovensko a Fínsko. Komisia preto 29. novembra 2013 rozhodla o začatí konania o nesplnení povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ proti týmto 16 členským štátom z dôvodu neoznámenia alebo čiastočného oznámenia transpozičných opatrení.

Hlavným cieľom Komisie bolo zabezpečiť, aby všetky členské štáty transponovali požiadavky smernice do svojho vnútroštátneho práva, a tým v celej Európskej únii zabezpečiť ochranu práv, ktoré smernica obsahuje. Transpozícia smernice je základným predpokladom správneho posúdenia rozsahu, v akom členské štáty prijali potrebné opatrenia na dosiahnutie súladu so smernicou. Komisia začala posudzovať súlad vnútroštátnych opatrení so smernicou ihneď po oznámení opatrení členskými štátmi. Oneskorená transpozícia 13 spôsobila odloženie celého procesu posudzovania. Niektoré konania o nesplnení povinnosti v dôsledku neoznámenia alebo čiastočného oznámenia sa môžu uzavrieť až v roku 2018, po prijatí legislatívnych zmien členskými štátmi 14 . Komisia za týchto okolností a vzhľadom na komplikovanosť posudzovania všetkých opatrení oznámených 27 členskými štátmi, ktoré sú smernicou viazané, a obzvlášť na rozdielnosť vnútroštátnych právnych systémov, nemohla predložiť túto správu skôr.

Hoci sa vplyv smernice obmedzuje na stanovenie minimálnych pravidiel, a teda sa ponecháva možnosť existencie rozdielov medzi vnútroštátnymi trestnými právami procesnými, členským štátom sa v nej ukladajú jednoznačné povinnosti.

Z posúdenia vyplynuli určité problémy týkajúce sa súladu v členských štátoch, a to najmä v oblastiach komunikácie medzi podozrivými alebo obvinenými osobami a ich právnym zástupcom, prekladu základných dokumentov a nákladov na tlmočenie a preklad. Ak sa nedostatky neodstránia, uvedené odchýlky môžu negatívne vplývať na účinnosť práv stanovených v tejto smernici. Na zabezpečenie súladu so smernicou v celej Európskej únii Komisia prijme všetky vhodné opatrenia a v prípade potreby začne konanie o nesplnení povinnosti podľa článku 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

V súlade s článkami 1 a 2 protokolu (č. 22) sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tejto smernice, nie je ňou viazané ani nepodlieha jej uplatňovaniu. Dánsko preto nie je súčasťou nasledujúceho posúdenia.

V súlade s článkom 3 Protokolu (č. 21) o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti Spojené kráľovstvo a Írsko oznámili želanie zúčastniť sa na prijatí a uplatňovaní tejto smernice.

3.Konkrétne body posúdenia

3.1.Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti (článok 1)

V článku 1 smernice sa stanovuje predmet úpravy a rozsah pôsobnosti smernice ako zabezpečenie práva na preklad a tlmočenie v trestnom konaní pre podozrivé alebo obvinené osoby, ktoré nehovoria jazykom konania alebo mu nerozumejú. Hlavným cieľom smernice je umožniť uplatňovanie týchto práv v praxi s cieľom zabezpečiť právo na spravodlivý proces. Právo na tlmočenie a preklad sa uplatňuje aj na konania na základe európskeho zatýkacieho rozkazu.

3.1.1.Rozsah pôsobnosti – článok 1 ods. 2

V článku 1 ods. 2 smernice sa stanovuje, že právo na tlmočenie a preklad v trestnom konaní a konaní týkajúcom sa výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu sa uplatňuje od chvíle, keď sa osoba od príslušných orgánov členského štátu úradným oznámením alebo inak dozvie, že je podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, teda do prijatia konečného a neodvolateľného rozhodnutia.

Vo väčšine členských štátov sa počiatočný moment a trvanie uplatňovania práva na tlmočenie a preklad zabezpečujú všeobecným ustanovením, v ktorom sa uvádza bod v čase, od ktorého sa právo uplatňuje (napr. „kedykoľvek počas trestného konania“, „počas celého trestného konania“, „v trestnom konaní“, „počas výkonu procesných úkonov“). Konkrétny moment a prostriedky, ktorými sa oznamuje, že osoby sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, sa však v transpozičných opatreniach väčšiny členských štátov výslovne neuvádzajú, no možno ich vyvodiť z podrobnej analýzy rôznych štádií trestného konania v príslušných právnych poriadkoch.

3.1.2.Menej závažné trestné činy – článok 1 ods. 3

V článku 1 ods. 3 smernice sa zabezpečuje, že ak sa vo vnútroštátnom práve stanovuje uloženie sankcie pre menej závažné trestné činy iným orgánom ako súdom s právomocou v trestných veciach a proti uloženiu takej sankcie možno podať na takomto súde opravný prostriedok, právo na tlmočenie a preklad sa vzťahuje na konanie o tomto opravnom prostriedku.

Toto ustanovenie je relevantné pre väčšinu členských štátov (16 členských štátov), v ktorých sú za riešenie menej závažných trestných činov zodpovedné správne, policajné alebo súdne orgány s právomocou v iných ako trestných veciach. V prípade zostávajúcich členských štátov sa ustanovenie neuplatňuje, pretože ukladanie sankcií za menej závažné trestné činy vždy realizujú súdy s právomocou v trestných veciach.

3.1.3.Článok 1 ods. 4

V článku 1 ods. 4 sa stanovuje, že touto smernicou nie sú dotknuté vnútroštátne právne predpisy, ktoré sa týkajú prítomnosti právneho zástupcu v ktoromkoľvek štádiu trestného konania, ani vnútroštátne právne predpisy, ktoré sa týkajú práva na prístup podozrivej alebo obvinenej osoby k dokumentom v trestnom konaní.

Len osem členských štátov toto ustanovenie výslovne transponovalo, zatiaľ čo v zostávajúcich členských štátoch možno súlad potvrdiť na základe analýzy už platných vnútroštátnych právnych predpisov.

3.2.Právo na tlmočenie (článok 2)

V článku 2 smernice sa stanovuje právo na tlmočenie v trestnom konaní. Podľa neho musia členské štáty bezodkladne poskytnúť tlmočníka počas trestného konania a konania na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, ako aj na účely komunikácie medzi podozrivými alebo obvinenými osobami a ich právnym zástupcom. Členské štáty musia mať zavedený aj mechanizmus na zistenie toho, či podozrivá alebo obvinená osoba rozumie jazyku konania. Jednoznačne stanovená by mala byť aj možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zamietnutí vymenovania tlmočníka a možnosť podať sťažnosť na kvalitu tlmočenia. Členské štáty by mali zabezpečiť aj dostatočnú kvalitu poskytnutého tlmočenia, aby sa zabezpečila spravodlivosť konania.

3.2.1.Tlmočenie pred vyšetrovacími a justičnými orgánmi – článok 2 ods. 1

V článku 2 ods. 1 sa stanovuje povinnosť členských štátov bezodkladne poskytnúť podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré nehovoria jazykom trestného konania alebo mu nerozumejú, tlmočenie pred vyšetrovacími a justičnými orgánmi vrátane policajného výsluchu, všetkých súdnych pojednávaní a akýchkoľvek potrebných predbežných pojednávaní.

Väčšina členských štátov zabezpečuje tlmočenie vo všetkých štádiách trestného konania, teda v štádiu predbežného aj súdneho konania, prostredníctvom všeobecného ustanovenia vo vnútroštátnom práve. Niektoré členské štáty zaviedli pre každé štádium osobitné ustanovenia. Pokiaľ však ide o požiadavku „bezodkladného“ zabezpečenia tlmočenia podozrivým a obvineným osobám, výslovne ju stanovuje len 11 členských štátov, čo má vplyv na súlad so smernicou.

3.2.2.Tlmočenie komunikácie s právnym zástupcom – článok 2 ods. 2

V článku 2 ods. 2 sa stanovuje právo na tlmočnícke služby týkajúce sa komunikácie medzi podozrivými alebo obvinenými osobami a ich právnym zástupcom v priamej súvislosti s akýmkoľvek výsluchom alebo pojednávaním počas konania alebo s podaním opravného prostriedku alebo inými procesnými žiadosťami.

Väčšina členských štátov výslovne zaviedla do vnútroštátneho práva ustanovenie o práve na tlmočenie komunikácie s právnym zástupcom. V niektorých členských štátoch sa však toto právo uvádza iba v právnej praxi, výkladoch vnútroštátnych aktov alebo judikatúry a v ustanoveniach, ktorými sa zabezpečuje všeobecné právo na tlmočenie, čo má vplyv na súlad so smernicou. V niektorých ďalších členských štátoch je v rozpore so smernicou toto právo podmienené konkrétnou žiadosťou podozrivej alebo obvinenej osoby alebo jej právneho zástupcu. V jednom členskom štáte najskôr trestné orgány vymenujú za tlmočníka právneho zástupcu, ak ovláda jazyk podozrivej alebo obvinenej osoby, a až ako alternatívu poskytnú kvalifikovaného tlmočníka.

Väčšina členských štátov uviedla procesné úkony, ktorých sa týka právo na tlmočenie pri komunikácii s právnym zástupcom.

3.2.3.Pomoc osobám so sluchovým postihnutím alebo s poruchou reči – článok 2 ods. 3

V článku 2 ods. 3 sa opisuje právo na tlmočenie ako právo, ktoré zahŕňa primeranú pomoc osobám so sluchovým postihnutím alebo s poruchou reči.

Väčšina členských štátov obmedzila osobnú pôsobnosť tohto ustanovenia tak, že uvádza iba „nepočujúce alebo nehovoriace“, „nepočujúce a sluchovo postihnuté“ alebo „hluchoslepé“ osoby. Takáto terminológia sa javí ako príliš obmedzujúca nato, aby obsiahla všetky sluchové postihnutia a poruchy reči.

Pokiaľ ide o „primeranú pomoc“ poskytovanú tejto kategórii osôb, desať členských štátov výslovne uvádza služby tlmočníka posunkového jazyka, zatiaľ čo sedem členských štátov jednoducho zmieňujú tlmočnícke služby vo všeobecnosti. V desiatich členských štátoch sa na poskytnutie primeranej pomoci uprednostňuje písomná komunikácia. V niekoľkých členských štátoch môžu primeranú pomoc poskytovať osoby, ktoré sú podozrivým alebo obvineným osobám známe.

3.2.4.Hodnotenie potreby pomoci – článok 2 ods. 4

V článku 2 ods. 4 sa stanovuje, že členské štáty musia zaviesť postup alebo mechanizmus na zistenie toho, či podozrivé alebo obvinené osoby hovoria jazykom trestného konania, či mu rozumejú a či potrebujú pomoc tlmočníka.

Väčšina členských štátov stanovuje povinnosť zisťovania potreby tlmočenia v každom štádiu konania, ale bez zavedenia konkrétneho mechanizmu na tento účel. Len dva členské štáty zaviedli konkrétny mechanizmus.

3.2.5.Právo podať opravný prostriedok a sťažnosť – článok 2 ods. 5

V článku 2 ods. 5 sa vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili, že podozrivé alebo obvinené osoby majú právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, v ktorom sa konštatuje, že tlmočenie nie je potrebné, a možnosť podať sťažnosť, že kvalita tlmočenia nie je postačujúca na zabezpečenie spravodlivého procesu.

Pokiaľ ide o právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, v ktorom sa konštatuje, že tlmočenie nie je potrebné, iba desať členských štátov zaviedlo do svojich právnych predpisov postupy týkajúce sa tohto postupu preskúmania. Zostávajúce členské štáty sa opierajú o existujúce všeobecné postupy podávania opravných prostriedkov proti rozhodnutiam vyšetrovacích a súdnych orgánov a podávania sťažností alebo námietok počas trestného konania.

Pokiaľ ide o možnosť podávať sťažnosti na kvalitu tlmočenia, 15 členských štátov uvádzalo takýto postup podávania sťažností. Pokiaľ ide o zostávajúce členské štáty, tie využívali všeobecné postupy podávania žiadostí a námietok či dokonca opravných prostriedkov, ktoré sa týkajú porušovania procesných práv na obhajobu. Možnosť nahradiť tlmočníka v dôsledku nedostatočnej kvality tlmočníckych služieb sa poskytuje vo väčšine členských štátov.

3.2.6.Komunikačná technológia – článok 2 ods. 6

V článku 2 ods. 6 sa členským štátom umožňuje v prípade potreby použiť komunikačnú technológiu, ako je videokonferencia, telefón alebo internet, pokiaľ sa na zaručenie spravodlivého procesu nevyžaduje fyzická prítomnosť tlmočníka.

Túto možnosť sa rozhodla prijať polovica členských štátov. Spomedzi nich 12 členských štátov uviedlo obmedzenie podľa článku 2 ods. 6 smernice. Dva členské štáty uviedli, že používanie komunikačnej technológie by nemalo brániť uplatňovaniu práva podozrivej alebo obvinenej osoby na obhajobu.

3.2.7.Tlmočenie konania na základe európskeho zatýkacieho rozkazu – článok 2 ods. 7

V článku 2 ods. 7 sa vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili poskytovanie tlmočenia aj v konaní týkajúcom sa výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu. Takmer všetky členské štáty, s výnimkou jedného, toto ustanovenie správne transponovali.

3.2.8.Kvalita tlmočenia – článok 2 ods. 8

V článku 2 ods. 8 sa vyžaduje, aby bola kvalita tlmočenia a prekladu postačujúca na zabezpečenie spravodlivého procesu, čo sa dosiahne najmä zabezpečením toho, aby podozrivé alebo obvinené osoby boli oboznámené s prípadom, ktorý sa proti nim vedie, a aby boli schopné uplatniť svoje právo na obhajobu. Toto ustanovenie transponovali takmer všetky členské štáty, hoci väčšina členských štátov výslovne neuvádza kvalitu tlmočenia. Z nich 16 členských štátov vyžaduje, aby prekladatelia zúčastňujúci sa konania boli zaregistrovaní, alebo aby išlo o súdnych prekladateľov, prípadne aby boli títo prekladatelia zaradení na príslušné zoznamy prístupné trestným orgánom po splnení súboru kvalitatívnych kritérií.

3.3.Právo na preklad základných dokumentov (článok 3)

V článku 3 smernice sa zavádza právo na preklad počas trestného konania a konania na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, podľa ktorého musia členské štáty v primeranom čase poskytnúť písomný preklad dokumentov, ktoré sú nevyhnutné na uplatnenie práva na obhajobu. Toto právo zahŕňa možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zamietnutí poskytnutia prekladu a sťažnosť na kvalitu prekladu. Za prísnych podmienok sa výnimočne umožňuje aj ústny preklad a vzdanie sa práva na preklad. Členské štáty by mali zabezpečovať aj kvalitu prekladateľských služieb.

3.3.1.Preklad základných dokumentov – článok 3 ods. 1

V článku 3 ods. 1 sa stanovuje, že podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré nerozumejú jazyku trestného konania, by sa mal v primeranom čase poskytnúť písomný preklad všetkých dokumentov, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby boli schopné uplatniť svoje právo na obhajobu, a na zaručenie spravodlivého procesu 15 .

Väčšina členských štátov, s výnimkou jedného, stanovila písomný preklad základných dokumentov. Väčšina členských štátov buď výslovne vyžaduje, aby sa preklady poskytovali „v primeranom čase“, alebo používa podobný výraz, ako napríklad „bezodkladne“, „čo najskôr“ alebo „okamžite“. V ôsmich členských štátoch sa vo vnútroštátnych právnych predpisoch neuvádza, že preklad základných dokumentov sa poskytne v primeranom čase, čo má vplyv na súlad so smernicou.

3.3.2.Vymedzenie základných dokumentov – článok 3 ods. 2

V článku 3 ods. 2 sa stanovuje, že základné dokumenty musia zahŕňať každé rozhodnutie, ktorým sa osoba pozbavuje osobnej slobody, každú obžalobu alebo obvinenie a každý rozsudok.

Väčšina členských štátov vypracovala zoznam dokumentov, ktoré sa musia podľa tohto ustanovenia považovať za základné, hoci ich nevyhnutne neoznačuje pojmom „základné dokumenty“. Zoznam dokumentov, ktoré sa majú preložiť, je vo väčšine prípadov orientačný, čím sa umožňuje preklad dodatočných dokumentov, ktoré sa nemusia prekladať povinne.

V niekoľkých členských štátoch nie je súlad zabezpečený, pretože v zozname dokumentov na preklad nenachádzajú všetky dokumenty uvedené v smernici (napr. preložiť sa majú iba časti obžaloby alebo sa neprekladajú všetky dokumenty týkajúce sa opatrení na pozbavenie osobnej slobody).

3.3.3.Rozhodnutie o základnej povahe dokumentu – článok 3 ods. 3

V článku 3 ods. 3 sa stanovuje, že príslušné orgány musia rozhodnúť o tom, či sú v konkrétnom prípade ešte iné základné dokumenty a či podozrivé alebo obvinené osoby alebo ich právny zástupca môžu na tento účel podať odôvodnenú žiadosť.

Väčšina členských štátov umožňuje žiadať o preklad dodatočných dokumentov, ktoré sa považujú za základné pre podozrivé alebo obvinené osoby. Šesť členských štátov však neumožňuje podozrivým alebo obvineným osobám alebo ich právnym zástupcom predložiť odôvodnenú žiadosť o preklad dodatočného dokumentu. Približne polovica členských štátov uvádza určité všeobecné kritériá určovania základnej povahy dokumentov (napr. keď sú potrebné na výkon práva na obhajobu alebo keď je to vo všeobecnosti v záujme spravodlivosti).

3.3.4.Neexistencia požiadavky na prekladanie irelevantných častí základných dokumentov – článok 3 ods. 4

V článku 3 ods. 4 sa stanovuje, že sa nepožaduje prekladať tie časti základných dokumentov, ktoré nie sú relevantné nato, aby sa podozrivé alebo obvinené osoby oboznámili s prípadom, ktorý sa proti nim vedie.

Väčšina členských štátov toto dobrovoľné ustanovenie využila. Vo vnútroštátnych právnych predpisoch sa dôvody na neprekladanie častí líšia, od irelevantnosti na účely informovania podozrivých alebo obvinených osôb o prípade, ktorý sa proti nim vedie, až po irelevantnosť na účely výkonu práva na obhajobu.

Niekoľko členských štátov postupuje nad rámec tejto minimálnej normy tým, že stanovuje povinnosť prekladať základné dokumenty v plnej miere, nielen ich relevantné časti.

3.3.5.Právo podať opravný prostriedok a sťažnosť – článok 3 ods. 5

V článku 3 ods. 5 sa vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili, že podozrivé alebo obvinené osoby majú právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, v ktorom sa konštatuje, že preklad dokumentov alebo ich častí nie je potrebný, a možnosť podať sťažnosť, že kvalita prekladu nie je postačujúca na zabezpečenie spravodlivého procesu.

Pokiaľ ide o právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, v ktorom sa konštatuje, že preklad nie je potrebný, iba osem členských štátov (pokiaľ ide o článok 2 ods. 5) zaviedlo vo svojich právnych predpisoch osobitné postupy týkajúce sa tohto postupu preskúmania. Zostávajúce členské štáty sa opierajú o existujúce všeobecné postupy podávania opravných prostriedkov proti rozhodnutiam vyšetrovacích a súdnych orgánov a podávania sťažností alebo námietok v priebehu trestného konania.

Pokiaľ ide o možnosť podávať sťažnosti na kvalitu prekladu, necelá polovica členských štátov výslovne uvádza konkrétny postup podávania sťažností. Zostávajúce členské štáty uvádzajú všeobecné postupy podávania žiadostí a námietok či dokonca opravných prostriedkov, ktoré sa týkajú porušovania procesných práv na obhajobu.

Hoci sa to v smernici nestanovuje, šesť členských štátov zašlo ešte ďalej a stanovilo možnosť nahradenia prekladateľa na základe toho, že dodávané preklady nemajú dostatočnú kvalitu.

3.3.6.Preklad európskeho zatýkacieho rozkazu – článok 3 ods. 6

V článku 3 ods. 6 sa vyžaduje, aby sa v súvislosti s týmto konaním poskytol preklad európskeho zatýkacieho rozkazu.

Takmer všetky členské štáty, s výnimkou štyroch, toto ustanovenie správne transponovali. Väčšina z týchto členských štátov výslovne stanovuje právo na preklad európskeho zatýkacieho rozkazu.

3.3.7.Ústny preklad alebo ústne zhrnutie základných dokumentov – článok 3 ods. 7

V článku 3 ods. 7 sa stanovuje výnimka, kedy možno namiesto písomného prekladu poskytnúť ústny preklad alebo ústne zhrnutie základných dokumentov pod podmienkou, že sa týmto ústnym prekladom alebo ústnym zhrnutím neohrozí spravodlivosť konania.

Takmer všetky členské štáty sa rozhodli začleniť túto výnimku do svojho vnútroštátneho práva. Len dva členské štáty, v ktorých sa preklad základných dokumentov poskytuje vždy, túto výnimku netransponovalo.

Spomedzi členských štátov, ktoré túto možnosť transponovali, šesť konkretizovalo, že ústny preklad alebo ústne zhrnutie sa poskytnú vtedy, ak sa tým neohrozí spravodlivosť konania. Niektoré ďalšie členské štáty neuvádzajú, že ústne preklady sú výnimkou z písomných prekladov, pričom je v praxi niekedy nejasné, či ide o výnimku, keďže sa zdá, že pravidlom môžu byť ústne preklady.

3.3.8.Vzdanie sa práva na preklad – článok 3 ods. 8

V článku 3 ods. 8 sa umožňuje vzdanie sa práva na preklad dokumentov, a to za predpokladu, že podozrivým a obvineným osobám bolo vopred poskytnuté právne poradenstvo alebo tieto osoby boli inak v plnej miere oboznámené s dôsledkami takého vzdania sa práva a že takéto vzdanie sa práva bolo jednoznačné a dobrovoľné.

Väčšina členských štátov túto možnosť transponovala. Všetky z nich pritom začlenili požiadavku nato, aby bola podozrivá alebo obvinená osoba v plnej miere povinne oboznámená s dôsledkami takého vzdania sa práva, a to buď prostredníctvom použitia podobných výrazov, alebo zverením informačnej povinnosti trestným orgánom. Veľmi málo členských štátov však výslovne uvádza, že vzdanie sa práva musí byť jednoznačné a dobrovoľné.

Desať členských štátov presahuje minimálne požiadavky stanovené týmto ustanovením a neposkytuje možnosť vzdať sa práva na preklad základných dokumentov v trestnom konaní.

3.3.9.Kvalita prekladu – článok 3 ods. 9

V článku 3 ods. 9 sa vyžaduje, aby mal preklad postačujúcu kvalitu na zabezpečenie spravodlivého procesu, čo sa dosiahne najmä zabezpečením toho, aby podozrivé alebo obvinené osoby boli oboznámené s prípadom, ktorý sa proti nim vedie, a aby boli schopné uplatniť svoje právo na obhajobu.

Väčšina členských štátov, hoci výslovne o kvalite prekladu nehovorí, stanovila postačujúcu kvalitu prekladu, a to buď požiadavkou nato, aby boli prekladatelia zúčastňujúci sa konania zaregistrovaní, alebo aby išlo o súdnych prekladateľov, prípadne aby boli títo prekladatelia zaradení na príslušné zoznamy prístupné trestným orgánom po splnení súboru kvalitatívnych kritérií. Len dva členské štáty toto ustanovenie netransponovali.

3.4.Náklady na tlmočenie a preklad (článok 4)

V článku 4 sa vyžaduje, aby členské štáty znášali náklady na tlmočenie a preklad v trestnom konaní bez ohľadu na výsledky konania.

Takmer všetky členské štáty, s výnimkou troch, túto povinnosť transponovali správne. Vo väčšine členských štátov sa požiadavka na úhradu nákladov na tlmočenie a preklad „bez ohľadu na výsledky konania“ prevzala z iných vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa zabezpečuje uplatňovanie práva na tlmočenie a preklad v prípravnej aj súdnej fáze a to, že súvisiace náklady neznáša podozrivá alebo obvinená osoba. Niektoré členské štáty stanovujú, že náklady na tlmočenie a preklad v trestnom konaní znáša štát. Niektoré ďalšie členské štáty stanovujú, že náklady znášajú konkrétne orgány (napr. orgány činné v prípravnom konaní v prípravnej fáze a súdy v súdnej fáze).

3.5.Kvalita tlmočenia a prekladu (článok 5)

V článku 5 sa stanovuje povinnosť členských štátov prijať opatrenia na zabezpečenie kvality tlmočenia a prekladu. Okrem toho sa musia členské štáty usilovať o vedenie registrov tlmočníkov a prekladateľov a sprístupňovať ich právnym zástupcom a príslušným orgánom.

3.5.1.Konkrétne opatrenia na zabezpečenie kvality – článok 5 ods. 1

V článku 5 ods. 1 sa stanovuje, že členské štáty musia prijať konkrétne opatrenia, aby zabezpečili, že poskytnuté tlmočenie a preklady dosahujú kvalitu, ktorá sa požaduje podľa článku 2 ods. 8 a článku 3 ods. 9 smernice.

Ako už bolo uvedené, väčšina členských štátov zaviedla opatrenia na zabezpečenie kvality tlmočenia a prekladu zväčša prostredníctvom ustanovení, ktorými sa reguluje povolanie tlmočníkov a prekladateľov, a prostredníctvom konkrétnych kvalifikačných požiadaviek.

Niektoré členské štáty prijali konkrétne opatrenia nad rámec ustanovení smernice, s cieľom zabezpečiť postačujúcu kvalitu tlmočenia a prekladu regulovaním povolania tlmočníkov a prekladateľov alebo uvedením zásad správania alebo etických požiadaviek na tlmočníkov a prekladateľov.

3.5.2.Registre prekladateľov a tlmočníkov – článok 5 ods. 2

V článku 5 ods. 2 sa vyžaduje, aby sa členské štáty snažili zriadiť register alebo registre nezávislých prekladateľov a tlmočníkov, ktorí sú primerane kvalifikovaní.

Hoci sa v tomto článku nevyžaduje, aby členské štáty zriadili register, väčšina členských štátov má register alebo registre tlmočníkov a prekladateľov a iba niekoľko z nich zatiaľ v tomto smere neprijalo žiadne kroky. Šesť členských štátov stanovuje, že vo výnimočných situáciách, ktoré zväčša súvisia s nedostupnosťou tlmočníka/prekladateľa, nedostatkom tlmočníkov/prekladateľov pre konkrétny jazyk alebo neprimeranými nákladmi, možno predvolať na konanie tlmočníkov/prekladateľov, ktorí sa neuvádzajú v oficiálnych registroch alebo zoznamoch.

3.5.3.Dôvernosť – článok 5 ods. 3

V článku 5 ods. 3 sa stanovuje, že členské štáty musia zabezpečiť, aby sa od tlmočníkov a prekladateľov požadovalo zachovávanie dôvernosti v súvislosti s vykonávaním ich úlohy.

Väčšina členských štátov stanovuje konkrétnu požiadavku na zachovávanie dôvernosti zo strany tlmočníkov a prekladateľov v súvislosti s trestným konaním, pričom niekoľko členských štátov má všeobecnejšiu povinnosť v oblasti zachovávania dôvernosti. Dva členské štáty netransponovali túto povinnosť, keďže pre tlmočníkov a prekladateľov nezaviedli povinnosť zachovávania dôvernosti v rozpore so smernicou.

3.6.Odborná príprava (článok 6)

V článku 6 sa stanovuje, že členské štáty musia požadovať od subjektov zodpovedných za odbornú prípravu sudcov, prokurátorov a justičného personálu zapojeného do trestného konania, aby venovali osobitnú pozornosť osobitostiam komunikácie za pomoci tlmočníka, aby sa zabezpečila účinná a efektívna komunikácia.

Celkovo toto ustanovenie výslovne netransponovala väčšina členských štátov. Ich vnútroštátne systémy však vo všeobecnosti obsahujú právne nezáväzné opatrenia, ktorými sa zabezpečujú programy odbornej prípravy pre justičný personál. Vo viacerých členských štátoch sú do odbornej prípravy sudcov, prokurátorov a justičného personálu zahrnuté prvky týkajúce sa osobitostí komunikácie za pomoci tlmočníka.

3.7.Vedenie záznamu (článok 7)

V článku 7 smernice sa stanovuje povinnosť členských štátov viesť záznamy, keď je počas výsluchu alebo vypočúvania prítomný tlmočník, keď sa poskytuje ústny preklad alebo ústne zhrnutie základných dokumentov a keď sa podozrivá alebo obvinená osoba rozhodne vzdať sa práva na preklad.

Povinnosť viesť záznamy bola presne transponovaná vo väčšine členských štátov. V týchto členských štátoch sa stanovuje povinnosť viesť záznamy o pomoci tlmočníka počas výsluchu alebo vypočúvania vyšetrovacím alebo justičným orgánom a o využití ústneho prekladu alebo ústneho zhrnutia základných dokumentov.

Vo väčšine prípadov sa stanovuje aj povinnosť viesť záznamy o využití vzdania sa práva na preklad. V prípade siedmich členských štátov možno povinnosť viesť záznamy vyvodiť zo všeobecných ustanovení o povinnosti viesť podrobné záznamy alebo zápisnice zo všetkých úkonov v súvislosti so všetkými štádiami trestného konania. Jeden členský štát nestanovuje konkrétnu povinnosť viesť záznamy o prítomnosti tlmočníka alebo o tom, že sa poskytol ústny preklad.

Pokiaľ ide o spôsobilosť viesť záznamy, vo väčšine členských štátov sú vyšetrovacie orgány zodpovedné za vedenie záznamov v prípravnej fáze, zatiaľ čo v súdnych konaniach je to povinnosťou súdu, pričom túto úlohu zvyčajne vykonáva súdny tajomník.

4.Závery

Smernica bola zavedená s cieľom umožniť uplatňovanie osobitného práva na spravodlivý proces, konkrétne práva podozrivých alebo obvinených osôb na preklad a tlmočenie v trestnom konaní a konaní na základe európskeho zatýkacieho rozkazu.

Smernica má významný vplyv na ochranu podozrivých alebo obvinených osôb v členských štátoch, pretože prostredníctvom zavedenia spoločných európskych minimálnych noriem zaisťuje dôslednejšie vykonávanie práv a záruk stanovených v článkoch 47 a 48 Charty základných práv a článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Takto smernica prispieva k zlepšovaniu vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako sa to predpokladá v pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní.

Celkovo smernica poskytuje pridanú hodnotu EÚ tým, že sa ňou zvyšuje úroveň ochrany občanov zapojených do trestného konania, a to najmä v niektorých členských štátoch, kde predtým neexistovalo právo na preklad a tlmočenie.

Rozsah vplyvu smernice na členské štáty sa líši v závislosti od existujúcich vnútroštátnych systémov trestnej justície. Z hodnotenia vyplýva, že v niektorých členských štátoch stále existujú ťažkosti týkajúce sa kľúčových ustanovení smernice. Týka sa to najmä komunikácie medzi podozrivými alebo obvinenými osobami a ich právnym zástupcom, prekladu základných dokumentov a nákladov na tlmočenie a preklad.

Z hodnotenia vyplýva aj to, že v súčasnosti nie je potrebné smernicu revidovať, aj keď jej uplatňovanie v praxi je možné zlepšovať. Komisia bude naďalej posudzovať súlad členských štátov so smernicou a prijme všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie dodržiavania jej ustanovení v celej Európskej únii.

(1)

Ú. v. EÚ L 280, 26.10.2010, s. 1.

(2)

Ú. v. EÚ C 326, 26.10.2012, s. 47.

(3)

Ú. v. EÚ C 326, 26.10.2012, s. 392.

(4)

Uznesenie Rady z 30. novembra 2009 o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní, Ú. v. EÚ C 295, 4.12.2009, s. 1.

(5)

Smernica 2012/13/EÚ o práve na informácie v trestnom konaní, Ú. v. EÚ L 142, 1.6.2012, s. 1.

(6)

Smernica 2013/48/EÚ o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody, Ú. v. EÚ L 294, 6.11.2013, s. 1.

(7)

Smernica (EÚ) 2016/343 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní, Ú. v. EÚ L 65, 11.3.2016, s. 1.

(8)

Smernica (EÚ) 2016/800 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, Ú. v. EÚ L 132, 21.5.2016, s. 1.

(9)

Smernica (EÚ) 2016/1919 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní a pre vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači, Ú. v. EÚ L 297, 4.11.2016, s. 1.

(10)

SDEÚ zatiaľ poskytol výklad smernice 2010/64/EÚ pri troch príležitostiach. Pozri rozsudok SDEÚ z 15. októbra 2015 vo veci C-216/14, Covaci; rozsudok SDEÚ z 9. júna 2016 vo veci C-25/15, Balogh; rozsudok SDEÚ z 12. októbra 2017 vo veci C-278/16, Sleutjes.

(11)

Štúdia vypracovaná Agentúrou Európskej únie pre základné práva (FRA), Rights of suspected and accused persons across the EU: translation, interpretation and information (Práva podozrivých a obvinených osôb v EÚ: preklad, tlmočenie a informovanie), november 2016. K dispozícii na stránke http://fra.europa.eu/en/publication/2016/rights-suspected-and-accused-persons-across-eu-translation-interpretation-and .

(12)

Pozri štúdiu vypracovanú Radou advokátskych komôr a združení právnikov Európy (ECCB), TRAINAC — Assessment, good practices and recommendations on the right to interpretation and translation, the right to information and the right of access to a lawyer in criminal proceedings (TRAINAC – Posúdenie, osvedčené postupy a odporúčania týkajúce sa práva na tlmočenie a preklad, práva na informácie a práva na prístup k obhajcovi v trestnom konaní), zverejnenú v roku 2016. K dispozícii na stránke http://europeanlawyersfoundation.eu/wp-content/uploads/2015/04/TRAINAC-study.pdf . Pozri tiež štúdie Inside Police Custody a  Inside Police Custody 2 vypracované Írskou radou pre občianske slobody v roku 2014 a v roku 2018. K dispozícii na stránke: https://intersentia.be/nl/pdf/viewer/download/id/9781780681863_0/ .

(13)

Luxembursko napríklad transponovalo smernicu až v marci 2017 a Litva v máji 2017 oznámila nové opatrenia na dokončenie transpozície smernice.

(14)

Veci týkajúce sa Luxemburska a Litvy boli uzavreté v januári 2018.

(15)

Vo veci C-278/16, Sleutjes, Súdny dvor rozhodol, že „príkaz stanovený vnútroštátnym právom s cieľom sankcionovať menej závažné trestné činy a vydaný súdom v rámci jednostranného zjednodušeného konania, predstavuje, základný dokument‘ v zmysle odseku 1 tohto článku [článku 3 uvedenej smernice]“ (bod 34), keďže „predstavuje naraz obžalobu a rozsudok v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2010/64“ (bod 31).