52014DC0230

SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU, RADE, EURÓPSKEMU HOSPODÁRSKEMU A SOCIÁLNEMU VÝBORU A VÝBORU REGIÓNOV

o následnom hodnotení Európskeho fondu pre návrat za obdobie rokov 2008 – 2010

[správa predložená podľa článku 50 ods. 3 písm. c) rozhodnutia Európskeho parlamentu a Rady č. 575/2007/ES z 23. mája 2007]

1. ROZSAH PÔSOBNOSTI A ÚČEL SPRÁVY[1]

Európsky fond pre návrat (FN) bol zriadený v roku 2007 na obdobie rokov 2008 až 2013 ako súčasť všeobecného programu Solidarita a riadenie migračných tokov[2]. Ide o jeden zo štyroch fondov zriadených v rámci všeobecného programu[3].

Cieľom fondu je podporovať úsilie členských štátov o zlepšenie riadenia návratu vo všetkých aspektoch („integrované riadenie návratu“) aj prostredníctvom spolupráce medzi členskými štátmi na účel úspor z rozsahu. Celkový rozpočet fondu je 676 miliónov EUR. Zdroje sú rozdelené medzi 26 členských štátov[4].

Rozhodnutím, ktorým sa zriaďuje fond, sa od Komisie vyžaduje, aby predložila následné hodnotenie za obdobie rokov 2008 až 2010[5] na základe vnútroštátnych hodnotiacich správ o výsledkoch a vplyve akcií spolufinancovaných z fondu[6]. Komisia má hodnotiť fond v partnerstve s členskými štátmi „s cieľom posúdiť význam, účinnosť a vplyv akcií z hľadiska všeobecného cieľa [fondu]”[7]. Komisia tiež „zváži komplementárnosť akcií vykonávaných v rámci fondu a akcií uskutočňovaných v rámci iných príslušných politík, nástrojov a iniciatív Spoločenstva“[8].

Táto správa predstavuje zistenia následného hodnotenia plnenia ročných programov na roky 2008 až 2010, v rámci ktorých boli členským štátom pridelené zdroje vo výške  viac ako 199 miliónov EUR. Členské štáty boli povinné predložiť svoje vnútroštátne správy do konca júna 2012. Keďže však obdobie oprávnenosti pre akcie z ročného programu na rok 2010 trvalo do 30. júna 2012, lehota sa predĺžila do 31. októbra 2012 s cieľom umožniť zahrnutie úplných výsledkov tohto ročného programu do správy.

Nasledujúce kapitoly obsahujú hlavné zistenia z hľadiska relevantnosti, efektívnosti, účinnosti, komplementárnosti a pridanej hodnoty financovania z Európskeho fondu pre návrat za obdobie rokov 2008 až 2010.

RELEVANTNOSŤ FONDU PRE EURÓPSKY KONTEXT A VNÚTROŠTÁTNE KONTEXTY

Relevantnosť fondu pre kontext EÚ podporujúci jeho zriadenie

Návrat štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí nespĺňajú alebo prestali spĺňať podmienky na vstup, prítomnosť alebo pobyt na územiach členských štátov Európskej únie, je veľmi dôležitý, aby sa zabezpečilo, že sa neohrozí politika prijímania, a aby sa presadzoval právny štát, základný charakteristický rys priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. V praxi je však vykonávanie politiky návratu podstatnou výzvou, najmä pre členské štáty s pomerne nízkym HDP alebo malými skúsenosťami, alebo pre niektoré členské štáty, ktoré čelia neprimeraným migračným tokom z dôvodu ich geografickej situácie alebo atraktívneho hospodárskeho profilu. Riadenie návratu je zložitým procesom. Vyžaduje si rozvoj dobrých pracovných vzťahov s krajinami návratu a zároveň je nutné udržať rovnováhu medzi právami jednotlivca a humanitárnymi ohľadmi so štátnym záujmom uplatniť právo.

Znižovanie nelegálneho prisťahovalectva prostredníctvom účinnej politiky návratu je predmetom činnosti všetkých členských štátov. V oblasti bez vnútorných hraníc sa ľudia môžu pohybovať v zásade bez prekážky. Tolerovanie nelegálnych pobytov v jednom členskom štáte môže nepriaznivo ovplyvniť boj proti nelegálnemu zamestnávaniu v celej EÚ, čo zase pôsobí ako faktor väčšieho nelegálneho prisťahovalectva do EÚ. Naopak, účinné politiky návratu v celej EÚ by mali priaznivé účinky na dôveryhodnosť spoločnej prisťahovaleckej politiky a pomohli zvýšiť akceptovanie zákonne sa zdržiavajúcich príslušníkov tretích krajín v členských štátoch.

Európsky fond pre návrat nadväzuje na prípravné akcie, ktoré sa vykonali počas rozpočtových rokov 2005 – 2007 a pomohli členským štátom pripraviť sa na spustenie fondu pre návrat v roku 2008. S cieľom zvýšiť účinnosť boja proti nelegálnemu prisťahovalectvu na vnútroštátnej úrovni bol vytvorený Európsky fond pre návrat na podporu dobrovoľného a v prípade potreby núteného návratu nelegálne sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín na základe spoločného rámca „integrovaného riadenia návratu“ a v súlade so spoločnými normami. V opísanom kontexte prisťahovalectva, v ktorom migračné toky majú rôzny vplyv na členské štáty, bol fond zameraný na zabezpečenie dodržiavania zásad solidarity a spravodlivého rozdelenia zodpovednosti medzi členskými štátmi poskytovaním finančnej pomoci na podporu ich úsilia o zlepšenie riadenia návratu vo všetkých jeho aspektoch. Rozdelenie dostupných zdrojov EÚ medzi členské štáty je založené na dvoch kritériách, v ktorých sa zohľadňuje situácia členského štátu so zreteľom na záväzky prijaté v mene Únie alebo pre celkový prospech Únie v tejto oblasti: počet rozhodnutí o odsune ovplyvňujúci štátnych príslušníkov tretích krajín a počet návratov do tretích krajín. Fond sa vykonáva na základe strategických viacročných programov vzťahujúcich sa na celé programové obdobie rokov 2008 – 2013 a ročných programov, o ktorých sa každý rok rokuje s členskými štátmi na účel implementácie ročne prideľovaných finančných prostriedkov.

Fond je zameraný na štyri priority:

Priorita 1: Podpora vývoja strategického prístupu k riadeniu návratu členskými štátmi

Priorita 2: Podpora spolupráce medzi členskými štátmi v oblasti riadenia návratu

Priorita 3: Podpora špecifických inovačných (medzi)národných nástrojov na riadenie návratu

Priorita 4: Podpora uplatňovania noriem a osvedčených postupov Spoločenstva v riadení návratu

Okrem národných programov ročne použila až 7 % dostupných zdrojov EÚ priamo Komisia na nadnárodné projekty, štúdie alebo iné druhy akcií záujmu EÚ prostredníctvom „akcií Spoločenstva“ týkajúcich sa politiky návratu a opatrení vzťahujúcich sa na cieľové skupiny.

V prípade prípravných akcií z obdobia rokov 2005 – 2007 boli spustené konkrétne „Prípravné opatrenia návratu“ 2005 – 2006 a „Prípravná akcia – Riadenie migrácie, Solidarita v akcii 2007 – návrat a reintegrácia navrátilcov“. Prvé vytvorené nástroje ponúkajú praktické skúsenosti s nadnárodnými projektmi a tak pomohli členským štátom, MVO a iným zainteresovaným stranám pripraviť spustenie Európskeho fondu pre návrat v roku 2008[9]. Od roku 2008 do konca programového obdobia sa z akcií Spoločenstva z Európskeho fondu pre návrat spolufinancovali (do výšky 90 % celkových oprávnených nákladov na akciu) nadnárodné projekty prevažne v oblasti asistovaného dobrovoľného návratu pomocou špecializovaných výziev na predkladanie ponúk, ktoré sa uverejňovali ročne. Projekty dopĺňali vnútroštátne programy a podnecovali spoluprácu a výmenu skúseností v rámci celej EÚ v rôznych aspektoch procesu asistovaného dobrovoľného návratu.

Treba uviesť, že táto následná hodnotiaca správa sa vzťahuje na celkové zdroje Európskeho fondu pre návrat, ktoré sa využívajú v rámci zdieľaného hospodárenia prostredníctvom vnútroštátnych programov.

Relevantnosť fondu v kontexte EÚ a vnútroštátnych kontextoch počas prvých piatich rokov jeho vykonávania

Obdobie, na ktoré sa vzťahujú ročné programy (RP) na roky 2008 – 2010, od ich vzniku do dokončenia, trvá od roku 2008 do polovice roka 2012. Počas tohto obdobia väčšina členských štátov urobila významné zmeny vo svojich politikách, zákonoch a inštitucionálnom nastavení s cieľom posilniť a zlepšiť riadenie (núteného a dobrovoľného) návratu.

Transpozíciou smernice o návrate[10] sa zjednotil proces riadenia návratu, zaviedla sa možnosť pre štátnych príslušníkov tretích krajín vybrať si opatrenia dobrovoľného návratu a zahrnuli sa normy na zaistenie osôb, ktoré sú predmetom rozhodnutia o návrate. Niektoré členské štáty zaviedli alternatívne opatrenia na zaistenie zraniteľných štátnych príslušníkov tretích krajín. V posudzovanom období boli akcie niekedy doplnené ďalšími právnymi predpismi zameranými na boj proti nelegálnemu prisťahovalectvu a na návrat neregulárnych prisťahovalcov. Povstania v severnej Afrike v roku 2011 významne prispeli k zvýšeniu migračného tlaku na krajiny Stredozemia a tým na celkové vnútroštátne úsilie v oblasti návratu. Od januára 2008 do 30. júna 2012 bolo celkovo vrátených 630 475 štátnych príslušníkov tretích krajín operáciami buď núteného, alebo dobrovoľného návratu členskými štátmi do tretích krajín[11]. Nútene bolo vrátených 60 % uvedených osôb a 40 % prostredníctvom operácií dobrovoľného návratu. Deväť členských štátov[12] dokázalo vrátiť viac ľudí prostredníctvom dobrovoľných programov ako nútenými odsunmi, zatiaľ čo šestnásť členských štátov[13] vrátilo viac osôb prostredníctvom nútených odsunov v porovnaní s dobrovoľnými operáciami[14]. Viac ako polovicu týchto operácií dobrovoľných návratov vykonali len dva členské štáty (Švédsko, Spojené kráľovstvo).

Nelegálni prisťahovalci (vrátane osôb, ktoré v krajine zostali po uplynutí povolenia na pobyt, a žiadateľov o azyl, ktorým boli žiadosti zamietnuté) do značnej miery počtom prevyšovali podiel žiadateľov o azyl a utečencov, ktorí sa dobrovoľne vrátili do svojej krajiny pôvodu.

Celkový počet útvarov zaistenia (pre štátnych príslušníkov tretích krajín v období pred odsunutím) v Únii podľa výkazov na konci roka 2012 dosahoval počet 179 s celkovou kapacitou 17 519 potenciálnych zaistených osôb.

V období, na ktoré sa vzťahuje hodnotenie, dvadsaťjeden členských štátov vrátilo 15 563 štátnych príslušníkov tretích krajín prostredníctvom spoločných letov na účel návratu[15] (z celkového počtu 379 381 štátnych príslušníkov tretích krajín vrátených nútenými odsunmi). Takmer 75 % celkového počtu osôb vrátených prostredníctvom týchto letov vrátili len dva členské štáty (Španielsko, Holandsko).

V súvislosti s opísaným všeobecným kontextom mali členské štáty celkovo kladný postoj k relevantnosti fondu pre ich vnútroštátne potreby. Kým väčšina považovala ciele programov za relevantné, Francúzsko uviedlo, že určité súvisiace potreby (ako je zohľadnenie počtu neregulárnych migrantov v zámorskom departemente Mayotte) nebolo možné riešiť z dôvodu pravidiel oprávnenosti. Francúzsko takisto považovalo prioritu 2 za menej relevantnú v oblasti spoločných letov na účel návratu, pretože aj Frontex poskytuje financovanie na spoločné lety na účel návratu.

Na druhej strane sa niektoré členské štáty domnievali, že sa potreby a príslušné programové ciele počas vykazovaného obdobia nezmenili, t. j. od okamihu vymedzenia cieľov vo viacročnom programe (VP) do vykonania ročných programov. Iné doplnili, že určené ciele zostali relevantné aj pre budúce intervencie financované buď z vnútroštátnych rozpočtov, alebo z fondu.

KOMPLEMENTÁRNOSŤ FONDU S VNÚTROŠTÁTNYMI ROZPOČTAMI V OBLASTI NÁVRATU A S INÝMI FINANČNÝMI NÁSTROJMI

Členské štáty uviedli, že spolufinancovanie z Európskeho fondu pre návrat bolo komplementárne s financovaním z iných finančných nástrojov EÚ. Pre niekoľko členských štátov bola úloha FN v riadení migrácie komplementárna k ostatným trom fondom[16] patriacim do všeobecného programu EÚ Solidarita a riadenie migračných tokov (2007 – 2013). Iné financovanie EÚ uvedené ako komplementárne k FN zahŕňalo Európsky sociálny fond a prípravné akcie FN pred súčasným programovým obdobím.

Pokiaľ ide o komplementárnosť fondu s vnútroštátnymi investíciami v oblasti návratu, príspevok fondu do vnútroštátnych rozpočtov je v rozsahu od 100 % (Bulharsko, Cyprus, Lotyšsko, Portugalsko) po menej ako 1 % (Česká republika). Rozpočtové prostriedky fondu prispievajú k 25 % celkových výdavkov v tejto oblasti v Španielsku a 21 % v Spojenom kráľovstve. Ide o významné podiely, keď sa zváži výška vnútroštátnych investícií do riadenia návratu v týchto členských štátoch. Naopak, Francúzsko uviedlo, že financovanie z FN malo pomerne malý finančný vplyv na štátne výdavky v tejto oblasti a predstavovalo len 4,9 % výdavkov na nútený návrat, ale 15,3 % výdavkov na dobrovoľné návraty (za obdobie rokov 2009 – 2011).

Príspevok fondu je určený na maximálne 50 % celkových nákladov na akciu a maximálne 75 % v prípade členských štátov, na ktoré sa vzťahuje Kohézny fond, a na akcie zodpovedajúce špecifickým prioritám. V tomto smere z hodnotenia vyplýva, že najväčší príspevok mal fond v oblastiach, v ktorých je menej pravdepodobné, že členské štáty investujú vnútroštátne finančné zdroje, t. j. pomoc zraniteľným osobám a vykonávanie pravidiel a noriem EÚ. Je to pravdepodobne spôsobené tým, že tieto činnosti sa nepovažujú za štátne priority alebo pretože sú súčasťou priorít EÚ podporovaných na úrovni 75 %.

EFEKTÍVNOSŤ FONDU

Pridelené rozpočtové prostriedky a výdavky

Celkovo dosiahol príspevok fondu členským štátom v rámci ročných programov na roky 2008 až 2010 viac ako 199 miliónov EUR. Finančné prostriedky sú v rozsahu tesne nad 1 milión EUR pre Luxembursko po viac ako 29 miliónov EUR pre Spojené kráľovstvo a viac ako 27 miliónov EUR pre Grécko. Najviac pridelených rozpočtových prostriedkov bolo udelených tým členským štátom, ktoré majú najväčšie prílivy neregulárnych migrantov a najvyšší počet navrátilcov. Ide o Spojené kráľovstvo, Grécko, Francúzsko, Španielsko a Taliansko, ktoré spolu využili 59 % celkového príspevku EÚ, ktorý bol pridelený v danom období členským štátom.

Graf 1: Rozdelenie finančných prostriedkov FN podľa jednotlivých členských štátov v tisícoch EUR

Priemerná miera plnenia[17] spolufinancovania EÚ v ročnom programe na rok 2008 dosiahla 66 % (vyčerpaných bolo 36,6 milióna EUR z pridelených 55,5 milióna EUR). Miera plnenia spolufinancovania EÚ v rámci uvedeného programu bola v rozsahu od 16 % (Holandsko) do 100 % (Španielsko). Priemerné miery plnenia spolufinancovania EÚ v ročných programoch na roky 2009 a 2010 boli v rozsahu od 27 % v Českej republike do 99 % v Španielsku. Celkovo malo šestnásť členských štátov mieru plnenia vyššiu ako 75 %[18], pričom v šiestich z nich dosiahla viac ako 90 %[19]. Šesť členských štátov malo priemernú mieru plnenia spolufinancovania EÚ pre ročné programy na roky 2009 – 2010 vo výške 50 % alebo nižšiu[20]. Členské štáty s vysokou mierou plnenia sú často tie, ktoré využívajú vysoké pridelené finančné prostriedky, zatiaľ čo členské štáty s nízkou mierou plnenia sú často členské štáty s nižšími pridelenými finančnými prostriedkami. Dá sa to vysvetliť skutočnosťou, že v členských štátoch s vysokými pridelenými rozpočtovými prostriedkami príspevok fondu predstavuje malý podiel ich vnútroštátneho rozpočtu vyčleneného na návrat a tieto krajiny sú zvyknuté vykonávať akcie v tejto oblasti na základe predbežného financovania. Na druhej strane členské štáty s nižšími pridelenými rozpočtovými prostriedkami majú často menej skúseností s menším počtom subjektov aktívnych v oblasti návratu.

Celkovo členské štáty využili 76 % rozpočtových prostriedkov, ktoré im boli pridelené v rámci ročných programov na roky 2008 až 2010 (vyčerpalo sa 151 miliónov EUR z približne 199 miliónov EUR, ktoré boli pridelené).

Väčšina akcií sa vykonala v rámci priority 1, nasledovanej prioritami 3, 4 a 2. Z hľadiska výdavkov sa dôraz kládol na prioritu 1 nasledovanú prioritami 3, 4 a 2.

Graf 2: FN za obdobie rokov 2008 – 2010 podľa priority: počet akcií, výdavky v miliónoch eur a počet členských štátov vykonávajúcich prioritu

Väčšina výdavkov počas ročných programov na roky 2008 – 2010 smerovala na akcie, ktorými sa vykonávala priorita 1 (podpora rozvoja strategického prístupu k riadeniu návratu – 114 miliónov EUR, t. j. 82 % celkových vyčerpaných finančných prostriedkov). Členské štáty s najvyššími výdavkami v tejto kategórii boli Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Spojené kráľovstvo. Ďalších 12 % zdrojov EÚ sa použilo na akcie, ktorými sa vykonávala priorita 3 (podpora inovačných nástrojov pre riadenie návratu). Najvyššie sumy v rámci tejto priority použilo Rakúsko, Belgicko, Grécko, Nemecko a Švédsko. V rámci priority 4 (podpora uplatňovania noriem a osvedčených postupov Spoločenstva) sa spotrebovalo len 4,8 milióna EUR, pričom najvyššie sumy využilo Francúzsko, Lotyšsko a Slovenská republika. Spomedzi týchto štátov využilo Francúzsko 46 % celkových výdavkov EÚ na činnosti v rámci priority 4. V rámci priority 2 (podpora spolupráce medzi členskými štátmi) sa čerpali len 4 milióny EUR, pričom najvyššie sumy v rámci tejto priority využilo Taliansko, Spojené kráľovstvo a Írsko.

Pokiaľ ide o výdavky podľa kategórie akcie, najviac finančných prostriedkov bolo pridelených na kategóriu núteného návratu (38 % celkových výdavkov), ktorú nasledovala kategória dobrovoľného návratu (36 % celkových výdavkov). Spojené kráľovstvo čerpalo s veľkým odstupom najväčšiu sumu na dobrovoľné návraty (61 % celkových výdavkov spotrebovaných na kategóriu dobrovoľného návratu).

Revízie

Celkovo 20 členských štátov[21] uviedlo, že najmenej jeden z ich ročných programov si vyžadoval formálnu revíziu. Väčšina členských štátov[22] potrebovala vykonať revízie presahujúce 10 % rozpočtu v jednom alebo viacerých svojich ročných programoch. Revízie sa vykonali, aby sa zabezpečilo plné využitie zvyšných finančných zdrojov a upravili prognózy výdavkov s cieľom zlepšiť účinnosť a efektívnosť. Osemnásť[23] členských štátov uviedlo, že revízie považovali za užitočné. Niekoľko členských štátov uviedlo, že vďaka revíziám prerozdelili rozpočet z oblastí, v ktorých by došlo k nedostatočnému čerpaniu, do oblastí, ktorým hrozilo možné prečerpanie. Ostatné členské štáty uviedli, že revízie pomohli zabezpečiť účinnú realizáciu projektov a zvýšila sa tak ich celková efektívnosť alebo im umožnili prispôsobiť pôvodne plánované akcie novým alebo meniacim sa potrebám alebo nepredvídaným udalostiam. Niektoré členské štáty však uviedli, že ročné programy neboli dosť pružné, aby prispôsobili ciele meniacim sa potrebám.

Náklady na riadenie programov

Hlavným zdrojom finančnej podpory na náklady na riadenie bola technická pomoc poskytovaná fondom. Členské štáty vyčerpali na technickú pomoc viac ako 12 miliónov EUR zo 139 miliónov EUR vynaložených na projekty počas hodnoteného obdobia (približne 9 %). Väčšina členských štátov použila technickú pomoc najmä na mzdové náklady v rámci úradu zodpovedného orgánu alebo delegovaného orgánu, po nich nasledovalo IT vybavenie, pričom najmenej nákladov vzniklo na cestovné a/alebo podujatia. Väčšina členských štátov uviedla, že technická pomoc bola veľmi užitočná, najmä v podpore spravovania fondu a teda prispievala k účinnejšiemu a efektívnejšiemu riadeniu fondu, aj keď niektoré členské štáty (Luxembursko, Rumunsko) zaznamenali ťažkosti pri využívaní pridelených rozpočtových prostriedkov z dôvodu obmedzení uložených na ich oprávnenosť a využívanie.

Celkové hodnotenie efektívnosti

Väčšina členských štátov považovala realizáciu programov za efektívnu[24]. Niekoľko členských štátov považovalo realizáciu za neefektívnu, najmä z dôvodu ťažkostí so zabezpečením spolufinancovania, zložitých a administratívne náročných mechanizmov vykonávania a vysokým pomerom medzi administratívnymi nákladmi a celkovými pridelenými rozpočtovými prostriedkami (Rakúsko, Česká republika, Cyprus, Holandsko).

Hlavné uvádzané výzvy týkajúce sa realizácie[25] sú:

oneskorenia v schvaľovaní dokumentov zo strany členského štátu, ako aj Komisie; ťažkosti v zabezpečení spolufinancovania; zdĺhavé mechanizmy a postupy implementácie, ktoré viedli k oneskoreniam v realizácii projektov; nedostatočne účinná komunikácia a spolupráca s zástupcami tretích krajín; nedostatočné informácie o rozsahu cieľovej skupiny príjemcov alebo ťažkosti spojené s ich návratom.

Väčšina členských štátov[26] uviedla, že boli právne aj finančne závislé od schválenia rozhodnutia Komisie, pokiaľ ide o začatie vykonávania ročných programov. Niektoré členské štáty (Francúzsko, Luxembursko, Slovinsko, Švédsko, Spojené kráľovstvo) uviedli, že neboli finančne závislé od schválenia rozhodnutí Komisie pokiaľ ide o začatie ročných programov, pretože financovanie bolo uvoľnené prostredníctvom ich vnútroštátneho rozpočtu.

ÚČINNOSŤ AKCIÍ VYKONANÝCH PROSTREDNÍCTVOM FONDU

Tento oddiel obsahuje prehľad výstupov a dosiahnutých výsledkoch v ročných programoch na roky 2008 až 2010 v rámci každej zo štyroch priorít fondu[27].

Celkové výsledky a hlavné úspechy

Dvadsaťtri členských štátov[28] hodnotilo celkové výsledky a úspechy fondu buď ako pozitívne, alebo veľmi pozitívne, zatiaľ čo len tri hodnotili výsledky neutrálne[29]. Neutrálne hodnotenie vykonali, pretože očakávané výsledky sa nedosiahli, vykonalo sa len niekoľko akcií (Česká republika), výsledky sa nedosiahli alebo neboli vyčísliteľné (Luxembursko), alebo sa vykonal len malý počet akcií, a z toho dôvodu bolo zložité vykonať všeobecné posúdenie (Švédsko).

Ďalej uvedená tabuľka obsahuje súhrnné výstupy a výsledky fondu.

Tabuľka 1: Prehľad súhrnných výstupov a výsledkov vykonaných akcií      

Kategória akcie || VÝSTUPY dosiahnuté prostredníctvom ročných programov na obdobie rokov 2008 – 2010 na úrovni EÚ || VÝSLEDKY dosiahnuté prostredníctvom ročných programov na obdobie rokov 2008 – 2010 na úrovni EÚ || Priorita

1. Viac dobrovoľných návratov || 51 341 žiadostí o dobrovoľný návrat/vyhlásení zámeru || 9 788 vykonaných operácií dobrovoľného návratu || 39 115 vrátených osôb || 20 568 osôb využilo podporu reintegrácie (vo vhodných prípadoch) || priority 1, 3 a 4

2. Viac nútených návratov || 2 404 vykonaných vnútroštátnych letov na účel núteného návratu || || 97 962 osôb sa vrátilo v rámci jednostranných operácií núteného návratu || || priority 1 a 2

3. Viac/lepšie informácie/poradenstvo || 397 zorganizovaných informačných činností/kampaní || 83 235 osôb získalo poradenstvo || 17 699 osôb sa dobrovoľne vrátilo v dôsledku poradenstva || || priority 1 a 3

4. Rozsiahlejšia/lepšia pomoc zraniteľným ľuďom || pomohlo sa 10 255 zraniteľným osobám || || 7 804 osôb, ktorým sa pomohlo, sa vrátilo dobrovoľne || 232 osôb, ktorým sa pomohlo, sa vrátilo v rámci núteného návratu || priority 1 a 3

5. Rozsiahlejšia/lepšia pomoc reintegrácie || 691 vykonaných činností v oblasti reintegrácie || 7 636 osobám sa pomohlo s reintegráciou || 4 541 osôb sa vrátilo po reintegračných činnostiach alebo v ich očakávaní || || priority 1 a 3

6. Testované alebo zavedené nové nástroje/iniciatívy || 3 081 zavedených nových nástrojov/iniciatív || || 6 230 vyriešených prípadov návratu/ovplyvnených použitím nových iniciatív || 2 041 osôb sa skutočne vrátilo vďaka zavedeným novým nástrojom/iniciatívam || priority 1 a 3

7. Zlepšenie znalostného základu v členských štátoch || 14 112 zamestnancov verejných orgánov získalo nové znalosti || 3 091 zamestnancov MVO/iných zapojených subjektov získalo nové znalosti || nadviazalo sa 310 partnerstiev v oblasti spolupráce || zmenilo sa alebo za zaviedlo 46 právnych ustanovení alebo administratívnych postupov súvisiacich s návratom || priority 1 a 3

8. Intenzívnejšie/lepšia spolupráca s inými členskými štátmi || vyvinulo sa 5 nových partnerstiev v oblasti spolupráce[30] || vykonalo sa 41 spoločných operácií návratu s inými členskými štátmi || 820 osôb sa vrátilo prostredníctvom spoločných operácií návratu || prenieslo a uplatnilo sa 7 postupov || priority 2 a 4

9. Lepšie uplatňovanie pravidiel a noriem EÚ || 11 prípravných opatrení prijatých na účel transpozície smernice || 17 organizácií uplatňujúcich opatrenia || 2 184 návratov vykonaných po zavedení opatrení || || priorita 4

10. Intenzívnejšie/lepšia spolupráca na vnútroštátnej úrovni || nadviazalo sa 77 nových partnerstiev (MVO, MVO a štátne inštitúcie atď.) || vyvinutých a vykonaných 15 spoločných činností || || 27 osôb sa vrátilo dobrovoľne na základe činností spolupráce/spoločných činností || priority 1 a 4

11. Intenzívnejšia/lepšia spolupráca s tretími krajinami || nadviazalo sa 269 nových partnerstiev || 3 415 zdokladovaných prípadov vďaka lepšej spolupráci s tretími krajinami || 25 007 osôb sa vrátilo nútene na základe spolupráce || 39 687 osôb sa vrátilo dobrovoľne na základe činností spolupráce/spoločných činností || priorita 3

Výstupy a výsledky dosiahnuté v priorite 1 (Podpora strategického prístupu k riadeniu návratu)

V oblasti núteného návratu sa väčšina (97 %) nútených návratov spolufinancovaných fondom uskutočnila v rámci podpory priority 1 (ostatné sa vykonali v rámci priority 2). Španielsko vrátilo najväčší počet štátnych príslušníkov tretích krajín (48 550), za ním nasledovalo Grécko (17 338), Taliansko (8 321) a Cyprus (6 947).

V oblasti dobrovoľného návratu bolo celkovo 88 % všetkých dobrovoľných návratov výsledkom akcií vykonaných v rámci priority 1. Spojené kráľovstvo vrátilo najvyšší počet štátnych príslušníkov tretích krajín (14 110). Ostatné členské štáty, ktoré vrátili veľké počty štátnych príslušníkov tretích krajín v rámci priority 1, boli Nemecko (4 903), Francúzsko (3 900), Poľsko (2 616) a Holandsko (2 613). Spojené kráľovstvo poskytlo pomoc reintegrácie najväčšiemu počtu štátnych príslušníkov tretích krajín (14 288), tento počet predstavoval 70 % všetkých osôb, ktorým bola poskytnutá podpora na reintegráciu. Ostatné členské štáty, ktoré poskytli pomoc reintegrácie značnému počtu štátnych príslušníkov tretích krajín, boli Poľsko (3 510), Holandsko (835) a Taliansko (782).

V rámci priority 1 dvanásť členských štátov[31] realizovalo informačné kampane a dvanásť[32] vykonalo akcie priamo zamerané na poskytovanie poradenstva potenciálnym navrátilcom. Španielsko, Fínsko a Írsko sa domnievali, že spracovanie a všeobecnejšie šírenie informácií o návrate bolo jedným z hlavných úspechov akcií vykonaných v rámci tejto priority. Rakúsko (26 687), Holandsko (24 634) a Nemecko (10 476) zasiahli akciami spojenými s poradenstvom najväčší počet osôb, kým Rakúsko (10 144), Nemecko (2 705) a Portugalsko (1 871) zaznamenali najvyšší počet vrátených osôb v dôsledku týchto akcií.

Pätnásť členských štátov[33] pomáhalo zraniteľným osobám pri umožnení ich návratu. Španielsko pomohlo najväčšiemu počtu osôb (6 178) a všetky z nich sa vrátili dobrovoľne. Štyri členské štáty (Belgicko, Maďarsko, Litva, Estónsko) uviedli, že vrátili zraniteľné osoby nútene, po poskytnutí pomoci.

Desať členských štátov[34] vyvinulo nové nástroje alebo iniciatívy v rámci priority 1, ktoré siahali od nástrojov na zvyšovanie informovanosti a tvorbu kapacít na asistovaný dobrovoľný návrat, uverejňovanie príručiek o návrate a rozvoji nástrojov riadenia na riadenie a finančné monitorovanie pomoci pri návrate po zhromažďovanie biometrických informácií o žiadateľoch na účel pomoci pri návrate. Niektoré členské štáty[35] poskytli informácie/odbornú prípravu verejným orgánom a/alebo MVO pôsobiacim v oblasti návratu.

Pokiaľ ide o výsledky akcií v rámci priority 1, konkrétne akcií týkajúcich sa informácií/odbornej prípravy pre verejné orgány a/alebo MVO pôsobiace v oblasti návratu, Nemecko, Írsko, Malta, Portugalsko a Rumunsko uviedli, že boli vytvorené nové partnerstvá v oblasti spolupráce. Okrem toho šesť členských štátov (Belgicko, Grécko, Lotyšsko, Malta, Holandsko, Portugalsko) opisuje zlepšenia spolupráce s tretími krajinami v dôsledku akcií vykonaných v rámci priority 1. Podľa podaných správ pomohli vykonať ďalšie nútené návraty (428 z Belgicka, 301 z Grécka) a dobrovoľné návraty (120 z Belgicka, 9 z Malty, 168 z Holandska a 55 zo Švédska).

Pokiaľ ide o dlhodobé vplyvy činností financovaných v rámci tejto priority, členské štáty uviedli toto:

Tri členské štáty[36] uviedli, že vďaka finančným prostriedkom z FN sa začali činnosti dobrovoľného návratu a reintegrácie v ich krajinách, v ktorých predtým tieto opatrenia neexistovali.

Sedem členských štátov[37] uviedlo, že podporené akcie viedli k systémovým zlepšeniam v riadení návratu, čo prispelo k rozvoju štandardizovaných prístupov.

Osemnásť členských štátov[38] sa domnievalo, že akcie vykonané v rámci priority 1 zásadne prispeli k zlepšeniu celkového riadenia návratu na vnútroštátnej úrovni.

Takisto boli vykázané zlepšenia kvality postupov dobrovoľného a núteného návratu, napr. rozvoj nových nástrojov[39], poskytnutie pomoci pri nútených návratoch zraniteľným osobám[40], rozvoj partnerstiev s MVO a inými zainteresovanými stranami[41] alebo lepšia spolupráca s tretími krajinami[42].

Výstupy a výsledky dosiahnuté v rámci priority 2 (Podpora spolupráce medzi členskými štátmi)

Sedem členských štátov[43] vykonalo spoločné operácie návratu v spolupráci s inými členskými štátmi. Celkovo bolo 820 osôb vrátených prostredníctvom spoločných operácií návratu vykonaných v rámci priority 2.

Sedem členských štátov[44] uviedlo, že akcie vykonané v rámci priority 2 slúžili na rozvoj partnerstiev s inými členskými štátmi. Celkovo bolo vytvorených šestnásť nových partnerstiev. Umožnili výmenu skúseností o zložitom procese získavania dokumentácie navrátilcov z určitých krajín pôvodu, organizovanie zasadnutí pracovných skupín s inými členskými štátmi na témy, ako je zahrnutie readmisných dohôd a rozvoj partnerstiev pre návrat na spoločnej hranici (Spojené kráľovstvo s Francúzskom).

V prípade dvanástich[45] z pätnástich vykonávajúcich členských štátov predstavovali výsledky akcií vykonaných v rámci priority 2 kladný príspevok k zlepšeniu celkového riadenia návratu na vnútroštátnej úrovni. Z hľadiska dlhodobého vplyvu členské štáty uviedli:

vytvorenie dlhodobých synergií a sieťových účinkov prostredníctvom spoločných letov na účel návratu a iných výmen,

kladné účinky propagovania a uplatňovania európskych noriem a spoločných kritérií odbornej prípravy pre spoločné operácie návratu,

lepšiu komunikáciu a spoluprácu s tretími krajinami v rámci budovania skúseností úradníkov v oblasti riadenia návratu.

Len tri členské štáty[46] uviedli, že výsledky akcií vykonaných v rámci priority 2 predstavovali malý príspevok k zlepšeniu celkového riadenia návratu na vnútroštátnej úrovni.

Výstupy a výsledky dosiahnuté v rámci priority 3 (Podpora inovačných nástrojov)

Úspechy akcií, ktorými sa vykonávala priorita 3, siahali od rozvoja a/alebo zavedenia nových nástrojov a iniciatív [databázy krajín pôvodu, horúca linka poskytujúca informácie o (asistovanom) dobrovoľnom návrate, webová lokalita v rôznych jazykoch atď.] po odbornú prípravu alebo poskytovanie informácií verejným orgánom a MVO v oblasti nástrojov a iniciatív. Členské štáty takisto vykonali dobrovoľné návraty, poskytli pomoc zraniteľným osobám, poskytli poradenstvo/informovali štátnych príslušníkov tretích krajín a pomohli ďalším s podporou reintegrácie. Nakoniec sa vytvorilo niekoľko partnerstiev v oblasti spolupráce s tretími krajinami, napr. partnerstvá pre projekty reintegrácie (Rakúsko, Malta, Španielsko). Napríklad Španielsko usporiadalo semináre odbornej prípravy o spolupráci a udržateľnosti návratu pre úradníkov tretích krajín. Iné členské štáty (Bulharsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Slovinsko) rozvinuli spoluprácu v konzulárnych a diplomatických službách v oblasti dokumentovania totožnosti navrátilcov.

Hodnotenie týchto úspechov členskými štátmi bolo zmiešané. Trinásť (Belgicko, Bulharsko, Španielsko, Fínsko, Maďarsko, Írsko, Taliansko, Litva, Holandsko, Poľsko, Rumunsko, Slovinsko, Spojené kráľovstvo) považovalo výsledky akcií vykonaných v rámci tejto priority za konzistentné s pôvodne stanovenými cieľmi. V prípadoch, keď sa niektoré štáty (Rakúsko, Nemecko, Grécko, Francúzsko, Luxembursko, Malta, Švédsko, Slovensko) domnievali, že výsledky neboli konzistentné alebo konzistentné len v určitej miere, zapríčinené to bolo tým, že ciele niektorých akcií neboli úplne splnené alebo niektoré projekty sa nerealizovali.

Z hľadiska dlhodobého vplyvu činností sa v 17 členských štátoch[47] výsledky považovali za pozitívne a prispievajúce k udržateľnému riadeniu návratu, zatiaľ čo v iných (Malta, Švédsko) sa domnievali, že sa realizovalo príliš málo akcií, aby mohli mať významný vplyv na riadenie návratu, alebo že hodnotené obdobie bolo príliš krátke na posúdenie vplyvu projektov (Nemecko).

Výstupy a výsledky dosiahnuté v rámci priority 4 (Podpora uplatňovania noriem a osvedčených postupov Spoločenstva)

Najčastejším úspechom akcií vykonaných v rámci priority 4 bolo získanie znalostí o normách a osvedčených postupov Spoločenstva v riadení návratu zo strany zamestnancov verejných orgánov a/alebo zamestnancov MVO alebo iných zapojených subjektov. Štrnásť členských štátov[48] uviedlo odbornú prípravu ľudí v oblasti noriem a najlepšej praxe Spoločenstva v riadení návratu. Taliansko poskytlo odbornú prípravu najväčšiemu počtu ľudí (3 390), nasledovalo Poľsko (2 666) a Grécko (2 234).

Päť členských štátov (Belgicko, Bulharsko, Maďarsko, Litva, Slovensko) vykonalo akcie spojené s vykonaním smernice o návrate, napr. v Slovenskej republike to viedlo k tomu, že sa 273 navrátilcom poskytla právna pomoc a 647 zraniteľným osobám sa zabezpečila pomoc.

Výsledky boli celkovo posúdené veľmi kladne – ako zodpovedajúce pôvodne stanoveným cieľom a zlepšujúce celkové riadenie návratu. V prípadoch, keď boli výsledky posúdené menej kladne, bolo to zvyčajne z dôvodu malého počtu realizovaných akcií (Fínsko).

PRIDANÁ HODNOTA FONDU

Pridaná hodnota fondu

Objemový vplyv (praktický vplyv): rozsah, v ktorom intervencia fondu prispela k celkovému rozsahu činností týkajúcich sa návratu

Všeobecne členské štáty uviedli, že podpora z fondu prispela k zvýšeniu rozsahu, trvania a udržateľnosti vnútroštátnych činností v oblasti návratu.

Podľa správ členských štátov sa zdá, že pridaná hodnota je najväčšia v oblasti dobrovoľného návratu. Podpora dobrovoľného návratu bola uvedená ako hlavná pridaná hodnota v niekoľkých členských štátoch, konkrétne:

podpora z fondu umožnila zavedenie programov dobrovoľného návratu v troch členských štátoch, v ktorých predtým neexistoval (Cyprus, Lotyšsko, Slovinsko),

financovanie z FN podnietilo alebo rozšírilo prístup k programom dobrovoľného návratu (Česká republika, Estónsko, Španielsko, Fínsko, Malta, Poľsko, Portugalsko),

financovanie z FN viedlo k jasnému zvýšeniu ochoty vrátiť sa dobrovoľne vďaka zavedeniu poradenstvu v oblasti návratu a pomoci reintegrácie, poskytnutiu finančných stimulov na návrat (Česká republika, Španielsko, Francúzsko, Malta, Portugalsko, Slovensko), dostupnosti úplných informácií (napr. pomoc na začiatku v krajine návratu) a oboznamovaniu a zvyšovaniu informovanosti o možnostiach dobrovoľného návratu (Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Maďarsko, Írsko, Malta, Portugalsko). V tejto súvislosti Bulharsko napísalo: „Fond významne prispel k zvýšeniu počtu dobrovoľných návratov, nielen poskytnutím vyššej pomoci ale aj… poskytnutím aktuálnych informácií o dobrovoľnom návrate všetkým zapojeným subjektom a nástrojov na informovanie o možnom návrate, čím sa vytvorila zvýšená informovanosť o možnosti dobrovoľného návratu“,

financovanie z FN podporilo zapojenie MVO do činností asistovaného dobrovoľného návratu (Česká republika, Holandsko).

Niektoré členské štáty uviedli, že fond prispel významnou pridanou hodnotou aj v oblasti núteného návratu, konkrétne:

účasťou na spoločných letoch (Belgicko, Grécko),

lepšou spoluprácou medzi členskými štátmi a tretími krajinami (Estónsko, Grécko, Taliansko, Malta, Slovinsko, Švédsko, Poľsko), konkrétnejšie v súvislosti:

– s pomocou identifikácie právnej dokumentácie, čím sa znižuje čas zadržania a urýchľuje postup návratu,

– s nadviazaním kontaktov v tretích krajinách, v neposlednom rade s tými, ktoré nemajú konzulárne zastúpenie v členských štátoch, s vplyvom z hľadiska zlepšenia umožnenia a vykonávania readmisných dohôd,

modernizáciou policajného zariadenia a odbornou prípravou policajných úradníkov v oblasti noriem EÚ, výsledkom čoho boli lepšie policajné služby pre navrátilcov a lepšie pochopenie ich práv, dôvodov ich zaistenia a postupov pre ich návrat (Belgicko, Nemecko, Grécko, Litva, Poľsko, Slovinsko, Slovensko).

Pokiaľ ide o pohľad na pridanú hodnotu programov v porovnaní s existujúcimi vnútroštátnymi programami a politikami v súvislosti s vnútroštátnym rozpočtom, väčšina členských štátov[49] spájala pridanú hodnotu fondu so zvýšením finančných prostriedkov – osobitne v období obmedzení verejných financií – pre nútený, ako aj dobrovoľný návrat. Niektoré členské štáty však zaznamenali nízku pridanú hodnotu fondu z dôvodu pomerne malej veľkosti príspevku fondu k vnútroštátnym rozpočtom prideleným na riadenie návratu (Luxembursko, Francúzsko).

Funkčný vplyv: rozsah, v ktorom fond prispel k príprave členského štátu na správne vykonávanie smernice o návrate

Pokiaľ ide o vykonávanie smernice o návrate, sedemnásť[50] z dvadsiatich štyroch[51] členských štátov sa domnievalo, že fond predstavoval kladný príspevok k vytvoreniu systému núteného návratu, ako aj dobrovoľného návratu v súlade so smernicou o návrate. V Maďarsku fond významne prispel k realizácii programov asistovaného dobrovoľného návratu a k zlepšeniu podmienok zaistenia a kvalite leteckých operácií núteného odsunu. Pre Slovinsko bola najdôležitejším príspevkom fondu podpora spustenia programov dobrovoľného návratu a reintegrácie po prvý raz v krajine. Podpísanie dohody o spolupráci medzi estónskym ministerstvom vnútra a estónskym Červeným krížom, ktorým sa splnila požiadavka smernice o návrate na monitorovanie operácií núteného návratu, predstavovalo jednu z najdôležitejších intervencií fondu v prípade tejto krajiny. Iné členské štáty uviedli, že ich vnútroštátne normy návratu už boli v súlade so smernicou o návrate alebo že vykonávanie smernice o návrate bolo podporené z vnútroštátneho rozpočtu počas obdobia vykazovania a nie prostredníctvom fondu pre návrat, alebo že sa smernica o návrate vykonala po hodnotenom období.

Treba zdôrazniť, že Európsky parlament politicky prepojil fond pre návrat a prijatie smernice o návrate. Filozofiou stojacou za týmto politickým prepojením bolo, že finančné prostriedky EÚ na spolufinancovanie činností členských štátov v oblasti návratu by sa mali uvoľniť len v prípade, ak členské štáty najprv odsúhlasia prijatie spoločných noriem, ktorými sa zaručuje, že navrátilcom bude poskytnuté ľudské a dôstojné zaobchádzanie. Tento prístup prispel k odblokovaniu pozastavených rokovaní s Radou a nakoniec viedol k prijatiu smernice o návrate koncom roka 2008. Skutočnosť, že Spojené kráľovstvo sa zatiaľ ešte nerozhodlo zapojiť sa do vykonávania smernice o návrate, aj keď je najväčším príjemcom fondu pre návrat, je pre Komisiu trvajúcim zdrojom znepokojenia.

Vplyv týkajúci sa rozsahu: rozsah, v ktorom by sa činnosti spolufinancované fondom neuskutočnili bez finančnej podpory EÚ

Väčšina členských štátov (Rakúsko, Belgicko, Cyprus, Česká republika, Nemecko, Grécko, Španielsko, Maďarsko, Taliansko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Švédsko, Slovensko, Spojené kráľovstvo) sa domnievala, že niektoré činnosti spolufinancované fondom by sa bez finančnej podpory EÚ uskutočnili len v obmedzenom rozsahu. Uviedli, že rozsah činností, najmä činností dobrovoľného návratu (informovanie, finančné stimuly návratu, podpora reintegrácie, poradenstvo) by boli obmedzené. Týmto zistením sa znova zdôrazňuje pridaná hodnota fondu v oblasti dobrovoľného návratu. V tejto súvislosti Nemecko napísalo: „Bez… fondu by sa mnohé opatrenia návratu nemohli vykonať, alebo ak áno, len v obmedzenej miere. S európskym financovaním sa uskutočnili intenzívnejšie a časovo náročnejšie schôdzky v oblasti poradenstva o návrate s prístupmi individuálneho riešenia, ktoré mali jednoznačne kladný vplyv na ochotu vrátiť sa. Z toho dôvodu bolo možné ponúkať poradenské schôdzky pre osobitné skupiny, ako sú traumatizované ženy… Na základe rozsiahleho prístupu s poradenstvom a podporou v súčasnosti prebieha presun s opatreniami návratu v oblasti udržateľnej reintegrácie.“

Niektoré členské štáty takisto uviedli, že by boli menej podporovaní aj zraniteľní navrátilci (s osobitnými potrebami alebo rodinami) (Estónsko, Belgicko, Litva).

Niekoľko členských štátov (Belgicko, Bulharsko, Česká republika, Estónsko, Fínsko, Maďarsko, Írsko, Lotyšsko, Holandsko, Portugalsko, Rumunsko, Slovinsko, Slovensko) uviedlo, že niektoré činnosti spolufinancované fondom by sa vôbec nevykonali bez finančnej podpory EÚ, čo by malo vplyv najmä na dobrovoľný návrat a činnosti MVO. Napríklad Estónsko uviedlo, že činnosti reintegrácie by sa s najväčšou pravdepodobnosťou nezačali. Česká republika uviedla, že činnosti súvisiace s finančnými stimulmi pre návrat spolu s činnosťami týkajúcimi sa reintegrácie navrátilcov by sa bez prínosu fondu nemohli vykonať. Grécko takisto vykázalo, že spolupráca s inými členskými štátmi alebo bilaterálne stretnutia s orgánmi tretích krajín by boli veľmi zložité bez pomoci z fondu.

Na druhej strane niekoľko členských štátov (Estónsko, Portugalsko, Rumunsko, Španielsko, Belgicko) uviedlo, že v prípade neexistencie fondu by sa činnosti súvisiace s núteným návratom mohli vykonať v rámci vnútroštátneho rozpočtu. Napríklad Španielsko poznamenalo, že významné ročné vnútroštátne investície sa vykonávali výhradne z vnútroštátneho rozpočtu, z čoho sa podporovala pomoc pre navrátilcov, identifikačné komisie a lety na účel návratu. Niektoré členské štáty (Česká republika, Fínsko, Francúzsko, Luxembursko) uviedli, že niektoré činnosti spolufinancované fondom by sa vo veľkej miere mohli vykonať. Ide väčšinou o odsuny, keďže pre ne existuje právny základ vo väčšine členských štátov.

Osvedčené postupy a získané poznatky

Niektoré členské štáty uviedli, že k účinnému riadeniu návratu významne prispeli nasledujúce administratívne postupy:

nadviazanie dobrých vzťahov s príjemcami, vytvorenie programových opatrení na predchádzanie nadmernému čerpaniu pridelených finančných prostriedkov, realizácia dlhších a viacročných projektov, zabezpečenie vzájomného porozumenia medzi rôznymi zainteresovanými stranami.

Pokiaľ ide o úspešné postupy riadenia návratu, členské štáty uviedli tieto postupy:

mechanizmy dobrovoľného návratu (Spojené kráľovstvo), úzke kontakty s krajinami návratu (Litva, Holandsko, Poľsko, Portugalsko), poskytovanie poradenstva v oblasti mechanizmov návratu potenciálnym navrátilcom (Litva, Holandsko, Poľsko, Portugalsko), vytvorenie integrovaného prístupu k návratu – od príprav pred odchodom po pomoc reintegrácie (Belgicko, Estónsko, Portugalsko), spolupráca MVO vo vykonávaní mechanizmov dobrovoľného návratu a mapovaní spoločenstiev migrantov (Taliansko, Portugalsko), účasť útvarov zaistenia a prijímania na poskytovaní informácií potenciálnym príjemcom režimov dobrovoľného návratu (Fínsko, Rumunsko).

Okrem toho niekoľko členských štátov uviedlo rozvoj týchto osvedčených postupov v oblasti spolupráce s krajinami návratu:

· konferencia na rozvoj vzťahov medzi členskými štátmi a tretími krajinami, po ktorej nasledovalo podpísanie readmisných dohôd,

· kontakty s konzulárnymi orgánmi z tretích krajín zodpovednými za potvrdenie totožnosti navrátilcov,

· spolupráca medzi vnútroštátnymi MVO a sesterskými organizáciami v prijímajúcich krajinách v oblasti operácií dobrovoľného návratu.

Nakoniec niekoľko členských štátov vyzdvihlo získané poznatky v oblasti riadenia a spravovania fondu vrátane:

lepšieho plánovania procesného zjednodušenia, efektívnejších postupov financovania, lepšieho verejného obstarávania, rozvoja posúdení potrieb a postupov na dosiahnutie udržateľnejších výsledkov.

Posledný uvedený bod znamená dôkladné prispôsobenie pomoci reintegrácie individuálnym potrebám štátnych príslušníkov tretích krajín, zabezpečenie prenosu znalostí medzi projektovými manažérmi, prepojenie činností reintegrácie s miestnymi rozvojovými politikami v krajinách návratu, využívanie krajanských poradcov na informovanie potenciálnych navrátilcov o mechanizmoch dobrovoľného návratu a vykonávanie pravidelných monitorovacích návštev v krajinách pôvodu, v ktorých sa tieto mechanizmy vykonávajú.

ZÁVER

Po preskúmaní hodnotiacich správ z členských štátov a so zohľadnením ďalších informácií sa Komisia domnieva, že celkový obraz realizácie programov Európskeho fondu pre návrat na roky 2008 až 2010 je celkom uspokojivý. Organizácie vykonávajúce projekty a vnútroštátne orgány dokázali dosiahnuť dobré výsledky, aj keď v prvom roku bolo vykonávanie fondu pre niektoré členské štáty náročné.

Okrem toho možno dospieť k záveru, že fond napĺňa svoj prísľub posilnenia vykonávania integrovaného riadenia návratu v členských štátoch. Z fondu sa podporilo vykonávanie informačných kampaní a všeobecnejšie šírenie informácií o návrate v rôznych jazykoch a prostredníctvom cielených komunikačných kanálov, zavedenie alebo rozvoj poradenstva pre potenciálnych navrátilcov (napr. rozšírenie na nové kategórie migrantov, ako sú zaistené osoby, rodiny, obete obchodovania s ľuďmi), zavedenie alebo rozvoj pomoci reintegrácie v krajine pôvodu a rozvoj informačných databáz špecifických pre krajinu. Z hľadiska výsledkov členské štáty uviedli, že akcie spolufinancované fondom prispeli – v prípade niektorých členských štátov výrazne – k celkovému rozvoju integrovaného prístupu k riadeniu návratu, k zvýšeniu počtu navrátilcov a k zlepšeniu kvality postupu návratu.

Okrem toho fond prispel k zvýšenému využívaniu dobrovoľného návratu v porovnaní s núteným návratom – a v niektorých členských štátoch dokonca umožnil zavedenie činností dobrovoľného návratu a reintegrácie. Celkovo však členské štáty ešte vracajú viac migrantov nútene ako dobrovoľne. V budúcnosti by sa malo viac zamerať na dobrovoľný návrat v súlade so zásadou prednosti dobrovoľného návratu podľa noriem EÚ.

Aj keď boli vykázané určité úspechy v oblasti spolupráce medzi členskými štátmi (napr. spoločné lety na účel návratu, výmena osvedčených postupov), skutočnosť, že na tento cieľ bola vyčlenená len malá časť pridelených rozpočtových prostriedkov (menej ako 3 % celkovej výšky vyčerpanej členskými štátmi počas posudzovaného obdobia) svedčí o ťažkostiach pri vytváraní sietí spolupráce alebo o uprednostňovaní spoločných letov organizovaných agentúrou Frontex. V budúcnosti by sa väčší dôraz mal klásť na podporu praktickej spolupráce s cieľom znížiť zdvojenie úsilia, napríklad v spolupráci s tretími krajinami, činnosťami odbornej prípravy a získavaní informácií o situácii v krajinách návratu.

Pokiaľ ide o zásadu solidarity, ktorá je základom fondu, Spojené kráľovstvo, Grécko, Francúzsko, Španielsko a Taliansko – ktorých pridelené rozpočtové prostriedky predstavovali spolu 59 % celkového príspevku EÚ, ktorý bol pridelený počas obdobia rokov 2008 až 2010 – dosiahli celkom dobré výsledky pri riadení fondu a vykonávaní programov s priemernou mierou plnenia 83 %. Všetky okrem jedného z nich posúdili celkové výsledky a úspechy fondu veľmi kladne. Grécko ich posúdilo ako kladné z dôvodu legislatívnych a administratívnych ťažkostí, ktorým čelilo pri vykonávaní fondu.

V postupoch a systémoch nových fondov zriadených na obdobie rokov 2014 – 2020 sa reaguje na kritiku vyjadrenú členskými štátmi, v ktorej sa zdôraznila potreba zjednodušenia a zníženia administratívnej záťaže. Prvá generácia financovania Solidarity (fondy SOLID – vrátane Európskeho fondu pre návrat) spája viacročný rámec a ročné programy, preto je tento systém zložitý, časovo náročný a dosť zložito sa riadi. Budúce fondy sa presunú smerom k prístupu viacročného plánovania, ktorého cieľom je poskytnúť väčšiu flexibilitu, významne znížiť pracovné zaťaženie Komisie, členských štátov a príjemcov a umožniť riadenie fondov zameranejšie na výsledky. Okrem toho, zatiaľ čo v súčasnosti existujú štyri rôzne fondy so štyrmi rôznymi základnými aktmi v rámci všeobecného programu Solidarita a riadenie migračných tokov, štruktúra ďalších fondov bude zjednodušená znížením počtu programov na štruktúru dvoch fondov: Fond pre vnútornú bezpečnosť a Fond pre azyl a migráciu (spájajúci súčasný Európsky fond pre návrat, Európsky fond pre utečencov a Európsky fond pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín).

[1]               Návrh tejto správy vypracovala Komisia najmä na základe údajov poskytnutých zúčastnenými členskými štátmi. Napriek preskúmaniu kvality vykonanému Komisiou nemožno vylúčiť existenciu nezrovnalostí alebo nepresností. Komisia sa však domnieva, že by nemali mať takú povahu, ktorá by ovplyvnila zmysluplnosť a spoľahlivosť záverov, ku ktorým sa dospelo v správe.

[2]               Oznámenie Komisie Rade a Európskemu parlamentu, ktorým sa zriaďuje rámcový program „Solidarita a riadenie migračných tokov“ na obdobie rokov 2007 – 2013, KOM(2005) 123 v konečnom znení.

[3]               Ostatné fondy všeobecného programu sú: Fond pre vonkajšie hranice, Európsky fond pre utečencov a Európsky fond pre integráciu príslušníkov tretích krajín.

[4]               V súlade s jeho protokolom sa Dánsko nezúčastňuje na fonde.

[5]               Rozhodnutie Európskeho parlamentu a Rady č. 575/2007/ES z 23. mája 2007, ktorým sa zriaďuje Európsky fond pre návrat na obdobie rokov 2008 až 2013 ako súčasť všeobecného programu Solidarita a riadenie migračných tokov, článok 50 ods. 3.

[6]               Rozhodnutie č. 575/2007/ES, článok 50 ods. 2.

[7]               Rozhodnutie č. 575/2007/ES, článok 49 ods. 2.

[8]               Rozhodnutie č. 575/2007/ES, článok 49 ods. 3.

[9]               Hodnotenie prípravných opatrení sa nachádza na webovej stránke http://ec.europa.eu/home-affairs/funding/2004_2007/solidarity/funding_solidarity_en.htm.

[10]             Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. Smernica sa vzťahuje na všetky členské štáty okrem Dánska, Írska a Spojeného kráľovstva. Lehota na transpozíciu bola 24. decembra 2010.

[11]             Vnútroštátne programy celkovo vrátane fondu pre návrat.

[12]             Rakúsko, Belgicko, Česká republika, Írsko, Luxembursko, Poľsko, Portugalsko, Švédsko, Spojené kráľovstvo.

[13]             Bulharsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Nemecko, Grécko, Maďarsko, Taliansko, Lotyšsko, Litva, Malta, Holandsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko.

[14]             Údaje o dobrovoľných návratoch za Cyprus neboli poskytnuté.

[15]             Vnútroštátne programy celkovo vrátane fondu pre návrat.

[16]             Fond pre vonkajšie hranice, Európsky fond pre utečencov a Európsky fond pre integráciu príslušníkov tretích krajín.

[17]             Mierou plnenia sa meria rozsah, v ktorom členské štáty skutočne použili finančné prostriedky, ktoré im boli pôvodne pridelené.

[18]             Rakúsko, Belgicko, Nemecko, Španielsko, Fínsko, Francúzsko, Maďarsko, Írsko, Taliansko, Lotyšsko, Malta, Poľsko, Portugalsko, Švédsko, Slovensko, Spojené kráľovstvo.

[19]             Rakúsko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Portugalsko.

[20]             Bulharsko, Česká republika, Estónsko, Litva, Luxembursko, Slovinsko.

[21]             Tieto členské štáty nerevidovali žiadny z ich ročných programov na roky 2008 až 2010: Rakúsko, Bulharsko, Česká republika, Luxembursko, Malta, Slovinsko.

[22]             Nemecko, Estónsko, Grécko, Španielsko, Fínsko, Francúzsko, Maďarsko, Taliansko, Lotyšsko, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Švédsko, Slovensko, Spojené kráľovstvo.

[23]             Belgicko, Nemecko, Estónsko, Grécko, Španielsko, Fínsko, Francúzsko, Maďarsko, Taliansko, Litva, Lotyšsko, Holandsko, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Švédsko, Slovensko Spojené kráľovstvo. Cyprus neposkytol hodnotenie revízie svojho programu na rok 2009.

[24]             Rakúsko, Belgicko, Bulharsko, Estónsko, Grécko, Španielsko, Fínsko, Francúzsko, Maďarsko, Írsko, Litva, Lotyšsko, Malta, Holandsko, Poľsko, Portugalsko, Švédsko, Slovinsko, Slovensko, Spojené kráľovstvo.

[25]             Rakúsko, Bulharsko, Česká republika, Nemecko, Grécko, Španielsko, Fínsko, Francúzsko, Maďarsko, Taliansko, Lotyšsko, Litva, Luxembursko, Malta, Holandsko, Poľsko, Portugalsko, Švédsko, Slovinsko, Slovensko, Spojené kráľovstvo.

[26]             Rakúsko, Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Česká republika, Estónsko, Grécko, Španielsko, Fínsko, Taliansko, Litva, Lotyšsko, Malta, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Slovensko.

[27]             Znázornenie výstupov a výsledkov podľa priority odzrkadľuje chápanie týchto priorít členskými štátmi a následnú klasifikáciu ich projektov. Podobné projekty mohli byť naplánované v rámci odlišných priorít v rôznych členských štátoch. Dochádza k určitému prekrývaniu vo výsledkoch a výstupoch každej z priorít – napr. dobrovoľné návraty sa objavili ako výsledok akcií vykonaných v prioritách 1 aj 3, alebo zraniteľným osobám bola poskytnutá pomoc prostredníctvom akcií vykonaných v rámci priorít 1,3 a 4.

[28]             Veľmi pozitívne: Rakúsko, Belgicko, Cyprus, Španielsko, Fínsko, Francúzsko, Taliansko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Portugalsko, Slovensko, Spojené kráľovstvo (13). Pozitívne: Bulharsko, Nemecko, Estónsko, Grécko, Maďarsko, Írsko, Malta, Holandsko, Rumunsko, Slovinsko (10).

[29]             Česká republika, Luxembursko, Švédsko.

[30] V kontexte kategórií akcie 10 a 11 partnerstvo predstavuje novú formu spolupráce na vnútroštátnej úrovni alebo s tretími krajinami, ktorá je iniciovaná prostredníctvom fondu pre návrat, t. j. rozvoj nových iniciatív spolupráce s príslušnými zainteresovanými stranami.

[31]             Bulharsko, Česká republika, Nemecko, Španielsko, Fínsko, Francúzsko, Írsko, Litva, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Slovensko.

[32]             Rakúsko, Bulharsko, Česká republika, Nemecko, Fínsko, Írsko, Lotyšsko, Litva, Holandsko, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko.

[33]             Rakúsko, Belgicko, Bulharsko, Nemecko, Estónsko, Španielsko, Fínsko, Francúzsko, Maďarsko, Taliansko, Litva, Holandsko, Poľsko, Portugalsko, Švédsko.

[34]             Belgicko, Cyprus, Fínsko, Francúzsko, Lotyšsko, Litva, Holandsko, Portugalsko, Rumunsko, Švédsko.

[35]             Nemecko, Fínsko, Írsko, Litva, Malta, Portugalsko, Rumunsko.

[36]             Cyprus, Slovinsko, Lotyšsko.

[37]             Estónsko, Španielsko, Fínsko, Francúzsko, Taliansko, Malta, Švédsko.

[38]             Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Estónsko, Grécko, Španielsko, Fínsko, Francúzsko, Maďarsko, Írsko, Taliansko, Litva, Lotyšsko, Malta, Poľsko, Portugalsko, Švédsko, Slovinsko.

[39]             Belgicko, Cyprus, Fínsko, Francúzsko, Lotyšsko, Litva, Holandsko, Portugalsko, Rumunsko, Švédsko.

[40]             Belgicko, Maďarsko, Litva, Estónsko.

[41]             Nemecko, Írsko, Portugalsko, Švédsko.

[42]             Belgicko, Grécko, Lotyšsko, Malta, Holandsko, Portugalsko.

[43]             Belgicko, Cyprus, Grécko, Írsko, Poľsko, Rumunsko, Spojené kráľovstvo.

[44]             Bulharsko, Česká republika, Nemecko, Estónsko, Grécko, Poľsko, Spojené kráľovstvo.

[45]             Belgicko, Cyprus, Česká republika, Estónsko, Grécko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Lotyšsko, Poľsko, Rumunsko, Spojené kráľovstvo.

[46]             Bulharsko, Estónsko, Luxembursko.

[47]             Rakúsko, Belgicko, Bulharsko, Grécko, Španielsko, Fínsko, Maďarsko, Írsko, Taliansko, Litva, Luxembursko, Holandsko, Poľsko, Slovinsko, Slovensko, Spojené kráľovstvo.

[48]             Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Estónsko, Grécko, Maďarsko, Taliansko Litva, Lotyšsko, Poľsko, Rumunsko, Švédsko, Slovinsko, Slovensko.

[49]             Belgicko, Česká republika, Španielsko, Estónsko, Írsko, Malta, Holandsko, Poľsko, Portugalsko, Švédsko, Spojené kráľovstvo.

[50]             Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Nemecko, Estónsko, Grécko, Španielsko, Fínsko, Maďarsko, Taliansko, Litva, Lotyšsko, Malta, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Slovinsko.

[51]             Spojené kráľovstvo a Írsko sa rozhodlo neprijať (opt out) smernicu o návrate.