52014DC0033

1.           Úvod

Mať možnosť vyjadrovať politickú vôľu výkonom volebného práva, ktoré je jedným zo základných politických práv občianstva, je súčasťou samotnej podstaty demokracie. Európska únia ako taká je založená na hodnotách vyplývajúcich z úcty k demokracii[1]. Každý občan má právo zúčastňovať sa na demokratickom živote Únie[2]. Komisia považuje za prioritu podporovať účasť občanov EÚ na demokratickom živote Únie.[3] Politické práva občanov EÚ hrali významnú úlohu v priebehu Európskeho roka občanov 2013, ktorý bol venovaný podpore diskusie a zvyšovaniu povedomia o právach a povinnostiach, ktoré súvisia s občianstvom EÚ.

Jednou z prekážok, s ktorou sa občania EÚ z niektorých členských štátov stretávajú ako politickí aktéri a ktorá bola odhalená v Správe o občianstve EÚ za rok 2010[4], je strata práva voliť (je im „odobrané volebné právo“) v celoštátnych voľbách svojho domovského štátu, ak sa určitý čas zdržiavajú zahraničí, a to aj v prípade, že ide o iný členský štát. V dôsledku toho sa títo občania nemôžu zúčastniť na žiadnych celoštátnych voľbách, či už vo svojom domovskom členskom štáte, alebo v členskom štáte pobytu.

V súlade s článkom 4 ods. 2 ZEÚ musí Únia rešpektovať národnú identitu členských štátov, ktorá spočíva v ich základných politických a ústavných systémoch. Je teda na každom členskom štáte, aby sám rozhodoval o zložení voličov pre svoje celoštátne voľby, a rešpektoval pritom hodnoty vyplývajúce z úcty k demokracii, ktoré sú spoločné všetkým členským štátom.

Je však potrebné zohľadniť, že vnútroštátne politiky, ktoré vedú k odobratiu volebného práva občanom, možno považovať za obmedzenie využívania práv spojených s občianstvom EÚ, napríklad práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území EÚ, čo je základné právo každého občana EÚ. To je v rozpore so základným predpokladom občianstva EÚ, a to, že dopĺňa občianstvo členského štátu a má občanom EÚ poskytovať ďalšie práva. V tomto prípade však môže výkon práva na voľný pohyb viesť paradoxne ku strate práva na účasť na politickom dianí.

Tieto politiky navyše nie sú v súlade so súčasným celosvetovým trendom, a síce umožniť občanom bez bydliska na území daného štátu, aby hlasovali.[5] Okrem toho občania Únie s bydliskom v inom členskom štáte môžu udržiavať celoživotné a úzke väzby so svojou krajinou pôvodu a môžu byť naďalej priamo ovplyvňovaní zákonmi prijatými na základe legislatívneho postupu danej krajiny (napríklad platba daní, dôchodcovské práva). Predovšetkým vďaka rozšírenému prístupu k televíznemu vysielaniu za hranicami[6] a dostupnosti internetu a ďalších internetových a mobilných komunikačných technológií vrátane sociálnych médií je jednoduchšie ako kedykoľvek predtým zostať aj v zahraničí v kontakte s domácou politikou a zúčastňovať sa na spoločenskom a politickom vývoji v danej krajine.

Opakujúce sa petície, otázky poslancov Európskeho parlamentu a korešpondencia zo strany širokej verejnosti naznačujú, že občania EÚ sú znepokojení tým, čo vnímajú ako medzeru vo svojich politických právach. Všeobecne by podľa názoru Európanov občania EÚ nemali prísť o právo voliť v celoštátnych voľbách vo svojej krajine pôvodu iba preto, že sa presťahovali do inej krajiny EÚ[7].

Z týchto dôvodov Komisia oznámila — v správe o občianstve EÚ za rok 2010 — že začne diskusiu k mapovaniu politických možností, ako predísť tomu, aby boli občania EÚ pripravovaní o svoje politické práva v dôsledku výkonu práva na voľný pohyb (opatrenie 20).

V nadväznosti na to sa Komisia písomne obrátila na niektoré členské štáty a objasnila im svoje stanovisko v súvislosti s negatívnym vplyvom na práva EÚ v dôsledku odobratia volebného práva a vyzvala ich, aby prispeli ku spoločnej úvahe na túto tému. Odpovede ponúkli vysvetlenia týkajúce sa existujúcich právnych predpisov a politík, ako aj diskusií na vnútroštátnej úrovni.

Európsky parlament a Komisia 19. februára 2013 spoločne rokovali o občianstve EÚ. Účastníci, vrátane občanov EÚ, ktorých sa to týka, zástupcovia občianskej spoločnosti, poslanci Európskeho parlamentu a odborníci zdôraznili, že je potrebné prehodnotiť súčasné politiky, ktoré občanom odoberajú volebné právo, ako aj odôvodnenia, na ktorých sú založené, v kontexte súčasného vývoja smerujúceho k inkluzívnej demokratickej účasti v rámci EÚ.

V správe o občianstve EÚ za rok 2013 „Občania EÚ: vaše práva, vaša budúcnosť“[8] Komisia zdôraznila, že plná účasť občanov EÚ na demokratickom živote Únie na všetkých úrovniach predstavuje samotnú podstatu občianstva Únie. V súlade s tým oznámila, že navrhne konštruktívny spôsob, ako umožniť občanom EÚ, ktorí žijú v inom členskom štáte, plne sa zúčastňovať na demokratickom živote EÚ tým, že im bude ponechané právo voliť v celoštátnych voľbách v krajine ich pôvodu (opatrenie 12).

Týmto oznámením sa uvedený záväzok realizuje. Vychádza sa v ňom z výsledkov prebiehajúcich diskusií na vnútroštátnej úrovni a na úrovni EÚ, do ktorých je zapojená občianska spoločnosť, akademická obec a samotní občania EÚ. Cieľom tohto oznámenia je navrhnúť konštruktívne spôsoby, ako posilniť právo občanov EÚ na účasť na demokratickom živote Únie a ich právo na voľný pohyb tým, že sa obmedzia dôsledky vnútroštátnych politík, opatrení a administratívnych postupov vedúcich k odobratiu volebného práva občanom, ktoré by mali byť v spolupráci s členskými štátmi preskúmané. K tomuto oznámeniu je priložené odporúčanie, v ktorom sa na tento účel navrhujú inkluzívne a primerané riešenia.

2.           Súčasný stav v členských štátoch

Väčšina členských štátov zaviedla pravidlá, ktoré odoberajú občanom volebné právo z dôvodu odsúdenia v trestných konaniach za závažné trestné činy alebo z dôvodu straty spôsobilosti na právne úkony v súvislosti s problémami v oblasti duševného zdravia a s duševným postihnutím.

Podľa informácií, ktoré má Komisia k dispozícii, môže podľa momentálne platných právnych režimov v piatich členských štátoch nastať situácia, keď občanom Únie s bydliskom v iných členských štátoch môže byť odobrané volebné právo iba z toho dôvodu, že sa isté obdobie zdržiavali v zahraničí[9]. Hlavné charakteristiky týchto režimov možno zhrnúť takto:

V Dánsku je dánskym občanom, ktorí odišli z krajiny, povolené zostať na zozname voličov, ak oficiálne oznámili svoj zámer vrátiť sa do dvoch rokov[10] — čo je pravidlo, ktoré odráža v ústave zakotvenú požiadavku trvalého bydliska ako predpokladu pre výkon práva voliť v celoštátnych voľbách[11]. V prípade niektorých voličov[12] sa predpokladá, že majú bydlisko v Dánsku bez ohľadu na to, či žijú v zahraničí.

Podobne írskym občanom, ktorí odišli z Írska, je povolené zostať na zozname voličov iba vtedy, ak oficiálne oznámili svoj zámer vrátiť sa do 18 mesiacov[13]. Írsky ústavný konvent v roku 2013 v rámci plánov ústavnej reformy však preskúmal otázku odstránenia tohto obmedzenia a vo svojej správe, ktorú predložil írskej vláde 25. novembra 2013[14], navrhol priznať írskym občanom právo voliť v prezidentských voľbách na írskych veľvyslanectvách bez tohto obmedzenia. Írska vláda by mala na správu reagovať v marci 2014.

Cyperskí občania prichádzajú o svoje právo voliť v celoštátnych voľbách, ak sa na Cypre nezdržiavali aspoň šesť mesiacov bezprostredne pred týmito voľbami, pokiaľ sa v zahraničí nezdržiavajú z dôvodu štúdia alebo dočasnej práce, či zo zdravotných dôvodov[15].

Podľa maltskej ústavy prichádzajú maltskí občania o svoje volebné právo, ak sa na Malte nezdržiavali najmenej šesť mesiacov v priebehu osemnásťmesačného obdobia, ktoré bezprostredne predchádza ich registrácii k celoštátnym voľbám[16].

Britskí občania prichádzajú o svoje právo voliť v parlamentných voľbách v Spojenom kráľovstve, ak v priebehu posledných 15 rokov neuviedli pri zápise k voľbám adresu v Spojenom kráľovstve[17]. V posledných rokoch považovali po sebe nasledujúce vlády a parlamenty toto obmedzenie v zásade za nevyhnutné a odôvodnené. Toto obmedzenie bolo napadnuté pred Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý sa v súlade s predchádzajúcou judikatúrou nedomnieval, že by bolo v rozpore s článkom 3 protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach[18]. Súdny dvor Európskej únie doteraz nestanovil zlučiteľnosť s týmto pravidlom[19].

Niekoľko členských štátov ukladá niektoré iné podmienky na zachovanie práva voliť v celoštátnych voľbách.

Nemeckí občania s bydliskom v zahraničí sú opravení voliť v celoštátnych voľbách, ak spĺňajú jednu z nasledujúcich podmienok: buď i) mali bydlisko v Nemecku nepretržite aspoň tri mesiace po dosiahnutí veku štrnástich rokov a toto obdobie nie je staršie ako 25 rokov; alebo ii) sa osobne a priamo zoznámili s politickou situáciou v Nemecku a sú ňou dotknutí[20].

Rakúske právne predpisy[21] vyžadujú, aby občania pred opustením krajiny požiadali o zotrvanie na zozname voličov a aby túto žiadosť obnovovali každých desať rokov — čo sa môže vykonať elektronickou cestou. Orgány sú povinné občanov žijúcich v zahraničí upovedomiť o tom, že boli odstránení zo zoznamu voličov a informovať ich o práve štátnych príslušníkov v zahraničí zapísať sa na zoznam voličov.

3.           Pohľad Rady Európy

Štáty majú zvrchované právo stanoviť v súlade s medzinárodnými normami, ktorými sú viazané, podmienky výkonu práva svojich štátnych príslušníkov voliť v celoštátnych voľbách. Takisto platí, že majú právo stanoviť také podmienky, ktoré si v tomto kontexte vyžadujú bydlisko v danej krajine. Európsky súd pre ľudské práva posúdil tieto „podmienky bydliska“ so zreteľom na článok 3 protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach[22] a vo všetkých prípadoch, ktoré doteraz skúmal, uznal, že v zásade nie sú svojvoľným obmedzením hlasovacieho práva[23]. Súd uviedol faktory, ktoré môžu tieto podmienky opodstatniť. Ide o:[24]

· predpoklad, že občan, ktorý nemá krajine bydlisko, nie je priamo či nepretržite ovplyvnený každodennými problémami krajiny a má o nich menej znalostí,

· predpoklad, že je neuskutočniteľné, aby kandidáti prezentovali občanom v zahraničí dané problémy, ako aj predpoklad, že títo občania nemajú vplyv na výber kandidátov ani na tvorbu ich volebných programov,

· úzku spojitosť medzi právom voliť v parlamentných voľbách a priamym ovplyvnením zákonmi vytvorenými politickými orgánmi, ktoré v nich boli zvolené, a

· oprávnenú snahu o obmedzenie vplyvu občanov žijúcich v zahraničí vo voľbách, pokiaľ ide o otázky, ktoré majú síce zásadný význam, avšak v prvom rade sa týkajú osôb, ktoré žijú v danej krajine.

Tieto odôvodnenia by sa však mali zvažovať so zreteľom na zásady, na ktorých je účasť na politickom dianí založená. Ako uznal Európsky súd pre ľudské práva, „Právo voliť nie je privilégiom. V dvadsiatom prvom storočí sa teda v demokratickom štáte musí uplatňovať čo najširším spôsobom [...] Každý všeobecný, automatický a nerozlišujúci odklon od zásady všeobecného volebného práva prináša riziko oslabenia demokratickej právoplatnosti takto zvoleného zákonodarného zboru, a tým aj zákonov, ktoré schvaľuje“.[25]

Podľa Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva (tzv. Benátska komisia) platí, že v prípadoch, keď je stanovená lehota, aby sa zachovalo právo voliť po tom, ako štátny príslušník opustil svoju krajinu, je vhodnejšie, aby sa po uplynutí daného obdobia situácia „prehodnotila“, než aby daná osoba proste a jednoducho stratila právo voliť. Štáty by mohli zaviesť určité formálne obmedzenia volebných práv občanov s bydliskom v zahraničí, napríklad požiadavku zápisu na zoznam voličov, ktorý obvykle zostáva v platnosti iba na obmedzený čas. To by umožnilo, aby sa vylúčili osoby bez väzby s krajinou pôvodu a aby sa zároveň dodržiavala zásada proporcionality[26].

Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že v súčasnosti existuje trend, podľa ktorého sa občanom, ktorí v svojej krajine pôvodu nemajú bydlisko, umožňuje v danej krajine voliť. Pri preskúmaní právnych predpisov štátov, ktoré sú členmi Rady Európy, súd zistil, že „vďaka novým technológiám a lacnejšej doprave môžu migranti vo vyššej miere udržiavať styk so štátom, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, ako by to bolo bývalo možné pre väčšinu migrantov pred štyridsiatimi alebo aj tridsiatimi rokmi. To viedlo mnoho štátov […] ku zmene svojich právnych predpisov, ktoré upravili tak, aby prvýkrát umožnili svojim občanom, ktorí vo svojej krajine pôvodu nemajú bydlisko, voliť v celoštátnych voľbách“. Dospel teda k záveru, že existuje jasný trend v prospech toho, aby sa občanom, ktorí vo svojej krajine pôvodu nemajú bydlisko, umožnilo voliť napriek tomu, že spoločný európsky prístup v tejto otázke doposiaľ neexistuje[27].

4.           Kontext EÚ

Ako rozhodol Súdny dvor, v prípade, že určitá záležitosť patrí do právomoci členských štátov – napríklad definícia skladby voličov pre celoštátne voľby – musia členské štáty pri jej výkone dodržiavať právo EÚ, najmä ustanovenia zmluvy týkajúce sa práva každého občana EÚ slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, a teda zdržať sa akejkoľvek zjavnej alebo skrytej diskriminácie založenej na štátnej príslušnosti[28].

V tomto zmysle Súdny dvor napríklad uznal, že pokiaľ ide o voľby do Európskeho parlamentu, kritérium bydliska v zásade nepredstavuje nevhodný spôsob, ako určiť, kto má právo voliť a byť volený, pričom ujasnil, že toto kritérium by nemalo mať za následok porušovanie všeobecných zásad právnych predpisov EÚ, predovšetkým zásady nediskriminácie[29].

Vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa skladby voličov pre celoštátne voľby sa líšia. Keďže v súčasnosti žiadny členský štát nemá všeobecnú politiku, ktorá by občanom Únie z iných členských štátov s bydliskom na ich území poskytovala právo voliť v celoštátnych voľbách[30], zostávajú občania Únie, ktorým je odobrané volebné právo, väčšinou bez práva voliť v celoštátnych voľbách v ktoromkoľvek členskom štáte. No vzhľadom na to, že Únia doposiaľ nevyužila možnosť podľa článku 25 ZFEÚ doplniť zoznam práv, ktoré majú občania Únie, nemôžu právne predpisy EÚ občanom EÚ zaručiť, že premiestnenie ich bydliska do iného členského štátu nebude mať žiaden vplyv, pokiaľ ide o ich právo voliť v celoštátnych voľbách[31].

Táto situácia však môže mať za následok to, že títo občania nebudú môcť v plnej miere využívať práva a výhody, ktoré im v každodennom živote prináša občianstvo EÚ.

Po prvé, súčasnú situáciu možno vnímať ako nesplnenie základného predpokladu občianstva EÚ.

Podľa článku 20 ZFEÚ občianstvo Únie dopĺňa občianstvo členského štátu, nenahrádza ho. Základné práva spojené s občianstvom EÚ majú byť priznané občanom EÚ ako doplňujúce práva, ktoré vyplývajú z ich štátnej príslušnosti. Je ťažké si predstaviť, že by výkon práv spojených s občianstvom Únie mohol viesť ku strate práva voliť v celoštátnych voľbách, ktoré je všeobecne späté so štátnou príslušnosťou.

Po druhé, vnútroštátne politiky, ktoré vedú k odobratiu volebného práva občanom, môžu ovplyvňovať spôsob, akým občania EÚ uplatňujú svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov.

Občania by sa napríklad mohli v snahe nestratiť svoje politické práva v domovskej krajine rozhodnúť, že administratívnym orgánom nenahlásia fakt, že sa zmenili svoje bydlisko.

Po tretie, politiky, ktoré vedú k odobratiu volebného práva občanom, majú za následok medzeru v politických právach dotknutých občanov EÚ, ktorá nie je zlučiteľná s úsilím o podporu účasti občanov na demokratickom živote Únie.

Hoci si občania EÚ, ktorým je odobraté volebné právo, ponechávajú právo voliť poslancov Európskeho parlamentu, nemajú právo zúčastňovať sa na vnútroštátnych procesoch, ktoré vedú k zostaveniu vlád členských štátov, z ktorých členov je zložená Rada, jeden zo spolutvorcov právnych predpisov EÚ, čo je v rozpore so súčasným úsilím o posilnenie podmienok zapojenia občanov do vnútroštátnej a európskej verejnej sféry.

Z týchto dôvodov Komisia navrhuje určité možnosti, ktoré by prispeli ku zníženiu rizika odobratia volebného práva občanom EÚ, ktorí jednoducho využívajú svoje právo na voľný pohyb.

Uvedenými možnosťami nie je podľa výkladu Súdneho dvora dotknutá úloha Komisie ako strážkyne zmlúv ani pravidlá zmluvy týkajúce sa práva na voľný pohyb občanov v EÚ.

5.           Možnosti, ako riešiť dôsledky odobratia volebného práva

5.1.        Nevhodné možnosti z pohľadu EÚ

Jedna z možností, ktoré boli predložené v posledných rokoch, usilujúce sa o riešenie straty politických práv v krajine pôvodu, je naturalizácia v krajine pobytu, čo by viedlo k získaniu politických práv v tejto krajine. Presadzovanie naturalizácie v hostiteľskej krajine ako prostriedku zlepšenia politických práv by bola v rozpore s úlohou občianstva EÚ ako základného nástroja presadzovania úcty k národnej identite a rozmanitosti a zabezpečenia rovnakého zachádzania bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Táto možnosť okrem toho nezohľadňuje zložitosť vnútornej mobility v rámci EÚ. Osoby sa môžu dlhšie alebo kratšie obdobie zdržiavať v niekoľkých krajinách — a dokonca sa nakoniec vrátiť do svojej domovskej krajiny. Nemožno očakávať, že by získali štátnu príslušnosť viacerých krajín (zároveň alebo postupne) iba preto, aby si zachovali politická práva.

Ďalšou možnosťou, ktorú podporuje najmä akademická obec[32], by bolo vytvoriť štruktúrovaný dialóg alebo otvorenú metódu koordinácie s cieľom podporiť členské štáty, aby zabezpečili vzájomné uznávanie — na dvojstrannom alebo mnohostrannom základe — volebných práv svojich občanov žijúcich v iných členských štátoch (obzvlášť v prípade blízkych susedov alebo štátov, s ktorými majú silné väzby). Tento prístup by však mohol mať za následok roztrieštenosť a asymetrické volebné práva pre občanov EÚ v celej EÚ[33].

5.2.        Vhodné riešenia v rámci EÚ

5.2.1.     Krátkodobé primerané riešenia

Pravidlá, ktoré sú v súčasnosti platné v niektorých členských štátoch, sú založené na predpoklade, že pobyt v zahraničí istý čas znamená, že bola pretrhnutá väzba s politickým dianím v krajine pôvodu. Tento predpoklad však nie je v každom jednotlivom prípade správny. Preto by mohlo byť vhodné dať občanom, ktorým hrozí, že by im mohlo byť odobraté volebné právo, možnosť preukázať svoj pretrvávajúci záujem o politický život v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi.

Dnes pre občanov EÚ existujú možnosti zostať v kontakte s politickým dianím v ich krajine pôvodu a súčasné trendy smerujú k inkluzívnej účasti na politickom živote. Táto skutočnosť spolu s právom na voľný pohyb v EÚ, ktorý má prvoradý význam, naznačuje, že v krátkodobom výhľade by mali byť zavedené primerané riešenia. Tie by mali umožniť, aby občania EÚ sami rozhodovali o sile väzieb, ktoré udržujú so svojou domovskou krajinou.

Pokiaľ ide o vhodné kritériá pre poskytnutie dôkazov o týchto väzbách, pozitívne opatrenie zo strany jednotlivcov, napr. žiadosť, aby zostali zapísaní na zozname voličov svojho členského štátu pôvodu, by sa malo považovať za dostatočné na tento účel – a zdá sa, že ide o najjednoduchšie a najmenej zložité riešenie pre samotných občanov.

Členské štáty, ktoré obmedzujú právo svojich štátnych príslušníkov voliť v celoštátnych voľbách výlučne na základe podmienky bydliska, by mali svojim štátnym príslušníkom, ktorí využívajú svoje právo na voľný pohyb a pobyt v Európskej únii, umožniť, aby si zachovali svoje volebné právo, ak preukážu svoj trvalý záujem o politické dianie v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a to aj prostredníctvom žiadosti, aby zostali zapísaní na zozname voličov.

Možnosťou požadovať od občanov podanie žiadosti o zotrvanie na zozname voličov by nemala byť dotknutá možnosť, aby členské štáty od svojich občanov požadovali, aby túto žiadosť v primeraných intervaloch obnovovali, a tak potvrdzovali svoj trvalý záujem.[34]

V prípadoch, keď členské štáty umožňujú svojim štátnym príslušníkom, ktorí sa zdržiavajú v inom členskom štáte, zachovať si právo voliť v celoštátnych voľbách prostredníctvom žiadostí o zotrvanie na zozname voličov, môžu tieto členské štáty zaviesť primerané doplňujúce opatrenia, napríklad obnovenie žiadostí v primeraných intervaloch.

Aby sa znížila záťaž pre občanov v zahraničí na minimum, malo by byť podávanie žiadostí o zápis na zoznam voličov alebo o zotrvanie na ňom možné elektronickou cestou.

Členské štáty, ktoré umožňujú svojim štátnym príslušníkom s bydliskom v inom členskom štáte ponechať si právo voliť v celoštátnych voľbách na základe žiadosti alebo opätovného podania žiadosti o zotrvanie na zozname voličov, by mali zabezpečiť, aby všetky príslušné žiadosti bolo možné podávať elektronicky.

V poslednom rade je dôležité zabezpečiť dostatočné informovanie občanov, ktorí sa sťahujú do iného členského štátu alebo sa v ňom zdržiavajú, o podmienkach, za ktorých si môžu zachovať svoje volebné práva. Tieto informácie by mohli byť poskytované formou letákov, vysielania a cielených informácií veľvyslanectiev, konzulátov a organizácií osôb žijúcich v zahraničí.

Členské štáty, ktoré ustanovujú stratu práva voliť v celoštátnych voľbách v prípade svojich štátnych príslušníkov s bydliskom v inom členskom štáte, by ich mali vhodnými prostriedkami a včasne informovať o podmienkach a praktických opatreniach týkajúcich sa zachovania ich práva voliť v celoštátnych voľbách.

Dlhodobejšia vízia

Tieto úvahy o posilnení politickej účasti občanov EÚ riešením dôsledkov odobratia volebného práva by nemali brániť dlhodobejším úvahám o tom, ako napraviť nedostatok účasti občanov EÚ žijúcich v inom členskom štáte, pokiaľ ide o vnútroštátnu a prípadne regionálnu úroveň. Priznanie volebného práva v hostiteľskej krajine totiž figuruje v súčasných diskusiách aj ako faktor, ktorý prispieva k posilneniu politickej účasti občanov EÚ, ktorým je odobraté právo voliť v celoštátnych voľbách kdekoľvek v EÚ.

Ide jednoznačne o omnoho širšiu problematiku – ktorá by mohla prispieť k uplatňovaniu práva každého občana zúčastňovať sa na demokratickom živote Únie v plnej miere, umožnila mobilným občanom EÚ lepšiu integráciu v hostiteľskej krajine a posilnila občianstvo EÚ.

Ako sa uvádza v správe o občianstve EÚ za rok 2013, je vhodné sa touto otázkou zaoberať v kontexte nadchádzajúcich širších úvah o budúcnosti EÚ.

6.           Záver

So zreteľom na politický dialóg o odobratí volebného práva so všetkými príslušnými zúčastnenými stranami, inštitucionálnymi aktérmi a občianskou spoločnosťou a v reakcii na očakávania samotných občanov EÚ, vyjadrené v priebehu verejných konzultácií a občianskych dialógov o budúcnosti EÚ, Komisia navrhuje vhodné riešenia. Dôvody súčasných politík, ktoré občanom odoberajú volebné právo, by sa mali prehodnotiť so zreteľom na súčasnú sociálnoekonomickú a technologickú realitu, momentálny stav európskej integrácie a súčasný trend smerujúci k širšej účasti na politickom dianí. Dôležitá je v tomto kontexte zásadná úloha, ktorú zohráva občianstvo EÚ v tom, že umožňuje, aby sa s občanmi zachádzalo ako s rovnými a rovnako cenenými členmi spoločenstva, a to tak v ich krajine pôvodu, ako aj v ich krajine pobytu.

V tomto oznámení sa uvádzajú možné konštruktívne riešenia a navrhuje sa, aby ich členské štáty preskúmali. V priloženom odporúčaní Komisia navrhuje inkluzívne a primerané prístupy k politickým právam občanov, ktorí využívajú svoje právo na voľný pohyb, a to na základe predpokladu, že títo občania by mali mať možnosť sami určiť, či majú aj naďalej veľký záujem na politickom dianí svojej domovskej krajiny.

Komisia posúdi pokrok pri riešení dôsledkov odobratia volebných práv občanom EÚ, ktorí využívajú svoje právo na voľný pohyb, keď bude podávať správy o pokroku na ceste ku skutočnému občianstvu EÚ.

[1]               Článok 2 Zmluvy o Európskej únii (ZEÚ).

[2]               Článok 10 ods. 3 ZEÚ.

[3]               Oznámenie Komisie „Príprava na voľby do Európskeho parlamentu v roku 2014: posilnenie ich demokratického a účinného priebehu“ z 12. marca 2013 (COM(2013) 126) a Odporúčanie Komisie z 12.3.2013 o posilnení demokratického a účinného priebehu volieb do Európskeho parlamentu (C(2013) 1303).

[4]               KOM(2010) 603.

[5]               Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo 7. mája 2013 vo veci Shindler v. Spojené kráľovstvo, ods. 110 a 115.

[6]               Uľahčené smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách).

[7]               Takmer dve tretiny (65 %) Európanov považuje za neopodstatnené(návrh), aby občania EU, ktorí sa zdržiavajú v inej krajine EÚ, ako je ich krajina pôvodu, stratili hlasovacie práva v celoštátnych voľbách: Prieskum Eurobarometr 2012 č. 364 o „volebných právach“, http://ec.europa.eu/public_opinion/flash/fl_364_en.pdf. Tento názor zastával aj podobne vysoký podiel respondentov (62 %) verejnej konzultácie on-line týkajúci sa občianstva EÚ: Verejná konzultácia z roku 2012 „Občania EÚ — vaše práva, vaša budúcnosť“, http://ec.europa.eu/justice/citizen/files/report_eucitizenship_consultation_en.pdf.

[8]               COM(2013) 269.

[9]               Dánsko, Írsko, Cyprus, Malta a Spojené kráľovstvo.

[10]             Článok 2 ods. 3 kapitoly I časti I zákona o parlamentných voľbách č. 271 z 13. mája 1987, naposledy zmenený v roku 2009.

[11]             § 29 časti IV ústavného zákona z 5. júna 1953.

[12]             Najmä diplomati, zamestnanci verejnoprávnych subjektov či súkromných spoločností alebo medzinárodných organizácií alebo dánskych dobročinných či pomocných organizácií, študenti študujúci v zahraničí alebo ľudia žijúci v zahraničí zo zdravotných dôvodov.

[13]             Ustanovenie článku 11 ods. 3 písm. a) časti II volebného zákona č. 23 z roku 1992.

[14]             Piata správa predložená írskemu parlamentu (Oireachtas) je k dispozícii na webovej stránke https://www.constitution.ie/Default.aspx.

[15]             Článok 5 zákona 72/1979 a článok 11 zákona 40/1980, naposledy zmenený zákonom 4 (i)/2003).

[16]             § 57 Ústavy, v znení zákona LVIII.1974.23.

[17]             Oddiel 1 ods. 3 písm. c) zákona o zastúpení ľudu z roku 1985, v znení zákona o politických stranách a referendu z roku 2000.

[18]             Vec Shindler, citovaná vyššie.

[19]             Toto pravidlo napadli občania pred vnútroštátnymi súdmi, tieto výzvy však boli neúspešné. Dodnes však nebola Súdnemu dvoru Európske únie adresovaná žiadna predbežná otázka.

[20]             Článok 1 21. zákona, ktorým sa mení zákon o federálnych voľbách z 27. apríla 2013, Spolková zbierka zákonov I, s. 962. Tento zákon bol prijatý po rozhodnutí nemeckého ústavného súdu, ktorý na základe posúdenia kedysi platných vnútroštátnych právnych predpisov rozhodol, že predchádzajúci trojmesačný pobyt v Nemecku kedykoľvek v minulosti ako podmienka pre občanov bez bydliska v tejto krajine pre zachovanie volebného práva je ako jediné kritérium samo osobe nevhodné na preukázanie toho, že dotknuté osoby sú oboznámené s politickou situáciou v Nemecku a sú ňou dotknuté. Miesto toho súd kládol dôraz najmä na to, či sú osoby oboznámené s politickým systémom nielen vďaka informáciám získaným prostredníctvom moderných médií, ale takisto na základe vlastnej skúsenosti, napríklad členstvom v združeniach alebo stranách, a či ich štát môže zdaniť; rozsudok zo 4. júla 2012 (2 BvC 1/11 a 2 BvC 2/11), body 44, 45, 47, 50, 52, 56.

[21]             Článok 2 ods. 3 a článok 2a ods. 1 zákona o volebných zoznamoch z roku 1973.

[22]             Článok 3 protokolu č. 1 priznáva právo slobodnej voľby tým, že ukladá zmluvným stranám povinnosť „zaviazať sa uskutočniť v rozumných intervaloch slobodné voľby s tajným hlasovaním za podmienok, ktoré zaistia slobodné vyjadrenie názorov ľudí pri voľbe zákonodarného zboru“.

[23]             Najnovšie vo veci Shindler, citovanej vyššie.

[24]             Pozri najmä rozsudok zo 7. septembra 1999 vo veci Hilbe v Liechtenstein a vec Shindler, citovanú vyššie, bod 105.

[25]             Vec Shindler, citovaná vyššie, bod 103.

[26]             Správa o výkone volebného práva zo zahraničia, 24. júna 2011 (CDL-AD (2011) 022), body 72 a 76.

[27]             Vec Shindler, citovaná vyššie, body 110, 115.

[28]             Vec C-403/03, Schempp, bod 19.

[29]             Vec C-300/04, Eman a Sevinger, body 55 a 61.

[30]             Jedinou výnimkou je možnosť, aby írski štátni príslušníci a štátni príslušníci Cypru a Malty (považovaní za „Qualifying Commonwealth Citizens“) volili v parlamentných voľbách Spojeného kráľovstva, a možnosť, aby štátni príslušníci Spojeného kráľovstva volili v parlamentných voľbách Írska.

[31]             Podľa článku 25 ods. 2 ZFEÚ môže Rada jednomyseľne v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom po udelení súhlasu Európskeho parlamentu prijať ustanovenia na posilnenie alebo na doplnenie práv vymenovaných v článku 20 ods. 2. Tieto ustanovenia nadobúdajú účinnosť po schválení členskými štátmi v súlade s ich príslušnými ústavnými požiadavkami.

[32]             J. Shaw, E.U. citizenship and political rights in an evolving European Union, Fordham L. Rev., zväzok. 75 2549, 2567 (2007).

[33]             Občania členských štátov, ktoré odoberajú volebné právo, by mohli získať právo voliť v niektorých alebo vo všetkých ostatných členských štátoch, avšak toto právo by nebolo zaručené pre občanov 23 členských štátov, ktoré volebné právo neodoberajú.

[34]             Tento systém funguje Rakúsku, kde sa takéto opätovné podanie žiadosti vyžaduje každých desať rokov.