52012DC0635

SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE

o uplatňovaní smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov

OBSAH

1........... ÚVOD........................................................................................................................... 2

2........... UPLATŇOVANIE SMERNICE OD ROKU 2008....................................................... 3

3........... VPLYV SMERNICE NA SPOTREBITEĽOV.............................................................. 7

4........... PREKÁŽKY BRÁNIACE ÚČINNOSTI SÚDNYCH PRÍKAZOV........................... 10

5........... ĎALŠIE KROKY....................................................................................................... 14

6........... ZÁVER........................................................................................................................ 16

1.           ÚVOD

Smernicou 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch[1] na ochranu spotrebiteľských záujmov bolo zavedené súdne alebo správne konanie umožňujúce spotrebiteľským organizáciám a/alebo verejným orgánom podať žalobu na vydanie súdneho príkazu na zastavenie praktík obchodníka porušujúcich niekoľko pravidiel EÚ o ochrane spotrebiteľov (uvedených v prílohe k smernici) vo všetkých členských štátoch. Smernica 98/27/ES bola niekoľkokrát zmenená a doplnená (nové smernice boli pridané do prílohy). V záujme zrozumiteľnosti bola táto smernica kodifikovaná smernicou 2009/22/ES, ktorá je v súčasnosti účinná.

1.1.        Transpozícia smernice členskými štátmi a jej uplatňovanie do roku 2008.

V prvej správe sa dospelo k záveru, že hlavným prínosom smernice o súdnych príkazoch bola skutočnosť, že smernicou sa zaviedlo konanie umožňujúce subjektu požiadať o vydanie súdneho príkazu na ochranu kolektívnych spotrebiteľských záujmov v každom členskom štáte. Tieto konania boli úspešné v prípade porušení na vnútroštátnej úrovni, ale mali obmedzenejší vplyv na porušenia na cezhraničnej úrovni. Hlavnými dôvodmi, ktoré uviedli členské štáty aj zainteresované strany na vysvetlenie malého počtu súdnych príkazov, o ktorých vydanie bolo požiadané v inom členskom štáte, boli náklady, zložitosť a lehota potrebné na začatie konania v inom členskom štáte.

V správe Komisie bolo takisto zdôraznené, že nadobudnutím účinnosti nariadenia (ES) č. 2006/2004 o spolupráci medzi národnými orgánmi zodpovednými za vynucovanie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa (ďalej len „nariadenie CPC“)[2] sa čiastočne vysvetlilo, prečo sa verejné orgány uchyľujú ku konaniam o súdnom príkaze v prípade cezhraničných porušení v obmedzenej miere, keďže mechanizmy vzájomnej pomoci v rámci nariadenia sú menej nákladné.

1.2.        Metodika a účel tejto správy.

V článku 6 ods. 1 smernice 2009/22/ES o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov (ďalej len „smernica“) sa stanovuje prijatie správy o uplatňovaní tejto smernice každé tri roky. Prvá správa, ktorá bola pôvodne naplánovaná na rok 2003, bola prijatá v novembri 2008.

S cieľom vypracovať túto druhú správu Komisia zaslala v marci 2011 dotazníky o uplatňovaní smernice verejným orgánom a spotrebiteľským organizáciám. Komisii bolo doručených 58 odpovedí, pričom 37 z nich bolo od ministerstiev alebo ďalších verejných orgánov členských štátov a 21 od spotrebiteľských organizácií na vnútroštátnej alebo európskej úrovni.

Komisia okrem toho zadala externú štúdiu[3] určenú na zhromaždenie ďalších údajov o uplatňovaní smernice a poskytnutie prehľadu o vplyve smernice na spotrebiteľov v deviatich členských štátoch, konkrétne v Bulharsku, vo Francúzsku, v Holandsku, Nemecku, Portugalsku, Rakúsku, Spojenom kráľovstve, Španielsku a Švédsku. Tieto členské štáty boli vybrané preto, že okrem konania o súdnom príkaze majú systémy náhrady formou kolektívneho odškodnenia, ktoré fungujú už niekoľko rokov.

2.           UPLATŇOVANIE SMERNICE OD ROKU 2008

2.1.        Odhad počtu súdnych príkazov.

K dispozícii sú iba obmedzené údaje o počte vnútroštátnych a cezhraničných konaniach o súdnych príkazoch, ktoré sa začali na účely ochrany kolektívnych spotrebiteľských záujmov v rôznych členských štátoch. Tento nedostatok komplexných a spoľahlivých štatistických údajov je dôsledkom neexistencie formálnej povinnosti členských štátov uchovávať centrálnu databázu súdnych príkazov, ktoré sa začali na ich území, a oznamovať tieto informácie Komisii. Z tohto dôvodu je odhad počtu súdnych príkazov ťažkou úlohou a s akýmkoľvek odhadom, ktorý robíme, sa musí zaobchádzať opatrne. Je možné oznámiť niekoľko zdokumentovaných prípadov, neznamená to však, že sú to jediné žaloby na vydanie súdnych príkazov, ktoré sa skutočne podali.

V dotazníku zaslanom príslušným zainteresovaným stranám boli respondenti požiadaní o informácie o počte žalôb na vydanie súdnych príkazov, ktoré podali od roku 2008 na vnútroštátnej aj cezhraničnej úrovni. Spolu bolo oznámených 5632 žalôb na vydanie súdnych príkazov. Prevažná väčšina z nich boli vnútroštátne žaloby. Respondenti počas stanoveného obdobia oznámili iba 70 súdnych príkazov s cezhraničným rozmerom. Ak si tieto údaje rozanalyzujeme podľa členských štátov, členskými štátmi s najvyšším počtom oznámených žalôb na vydanie súdneho príkazu od roku 2008 sú: Nemecko: hoci chýbajú centralizované a komplexné štatistické údaje, Spolková republika Nemecko vyhlásila, že iba sedem nemeckých oprávnených subjektov podalo vyše 3 000 žalôb. To je pravdepodobne spojené so skutočnosťou, že dozor nad spotrebiteľskými trhmi v Nemecku tradične podlieha súkromnému presadzovaniu práva. Lotyšsko: orgán na ochranu spotrebiteľa oznámil 956 prípadov. Spojené kráľovstvo: Úrad na ochranu hospodárskej súťaže (Office of Fair Trading, OFT) oznámil 938 žalôb. V rámci externej štúdie v Rakúsku bolo zistených viac ako 500 žalôb a maltská vláda oznámila 267 prípadov.

Pokiaľ ide o súdne príkazy s cezhraničným rozmerom, členskými štátmi s najvyšším počtom žalôb oznámených počas stanoveného obdobia sú: Nemecko: Federácia nemeckých spotrebiteľských organizácií vyhlásila, že iniciovala približne 20 súdnych príkazov v súvislosti s cezhraničnými porušeniami. Rakúsko: Spolková komora práce vyhlásila, že podala 8 cezhraničných príkazných žalôb. Oprávnené subjekty, ako aj právni zástupcovia (advokáti) špecializujúci sa na spotrebiteľské právo obvykle podávajú žalobu iba v prípadoch, keď je jasný postoj rakúskych súdov.

Miera úspešnosti iniciovaných žalôb je obvykle vysoká. Čiastočne je to však preto, že v dôsledku rizík súvisiacich s nákladmi spojenými so súdnym konaním oprávnené subjekty podávajú žalobu na vydanie súdneho príkazu iba vtedy, ak sú si isté, že spor vyhrajú.

2.2.        Najviac ovplyvnené hospodárske odvetvia.

Hoci sa súdne príkazy vyskytli vo veľmi širokom spektre hospodárskych odvetví, väčšina príkazných žalôb sa koncentruje iba v obmedzenom počte odvetví.

Toto sú hospodárske odvetvia, ktoré respondenti najčastejšie uvádzali ako odvetvia najviac ovplyvnené súdnymi príkazmi:

(1) Telekomunikácie

(2) Bankovníctvo a investície

(3) Cestovný ruch a organizované zájazdy

Medzi ďalšie odvetvia, ktoré uviedli niekoľkí respondenti, patrí predaj na diaľku, poisťovníctvo, energetika, nepotravinársky spotrebiteľský tovar a osobná doprava. Niekoľko respondentov uviedlo ako ďalšie ovplyvnené odvetvia nehnuteľnosti a opravy v domácnosti alebo pôžičky poskytované nebankovými inštitúciami (takzvané „rýchle pôžičky“).

2.3.        Najbežnejšie porušenia pravidiel o ochrane spotrebiteľov

Súdne príkazy boli vydané proti širokému spektru porušení právnych predpisov v oblasti ochrany spotrebiteľov. Niektoré členské štáty okrem toho rozšírili rozsah súdnych príkazov nad rámec obmedzeného zoznamu obsiahnutého v prílohe k smernici. Toto rozšírenie je v prospech spotrebiteľov. Je však potrebné uviesť primeraný odkaz na právne predpisy zahrnuté v prílohe k smernici s cieľom zabezpečiť právnu istotu. Nemecko, Rakúsko, Portugalsko, Španielsko, Bulharsko a Holandsko patria medzi niektoré členské štáty, v ktorých je rozsah súdnych príkazov oveľa širší ako zoznam právnych predpisov zahrnutý v prílohe k smernici. Väčšina príkazných žalôb však bola iniciovaná na zastavenie iba obmedzeného počtu nezákonných praktík poškodzujúcich kolektívne spotrebiteľské záujmy.

Usudzujúc podľa odpovedí uvedených v dotazníku mali tieto nezákonné praktiky poškodzujúce kolektívne spotrebiteľské záujmy veľmi často za následok výkon súdnych príkazov v tomto poradí významu:

(1) Nekalé zmluvné podmienky. Je to jasný druh praktiky, ktorý veľmi často spôsobuje podanie žaloby na vydanie súdneho príkazu;

(2) Nekalé obchodné praktiky a zavádzajúca reklama, v rovnakej miere.

V oveľa menšej miere boli ďalšími porušeniami práv spotrebiteľov, ktoré viedli k doručeniu súdneho príkazu, porušenia ustanovení týkajúcich sa pravidiel o zárukách, predpisov o uvádzaní cien alebo zasielania nevyžiadaných e-mailov. Niektoré členské štáty (najmä Španielsko) majú aj skupinu súdnych príkazov týkajúcich sa uplatňovania smernice o spotrebných úveroch. V niektorých členských štátoch, v ktorých majú súdne príkazy širší rozsah pôsobnosti, boli podané žaloby proti prerušeniu poskytovania základných služieb (napríklad dodávka elektrickej energie). V tomto prípade sa v súdnom príkaze môže jasne nariadiť, aby boli splnené spotrebiteľské práva vyžadujúce, aby strana prijala určité opatrenia. Dobrým príkladom tohto druhu súdneho príkazu, ktorým sa nariaďuje prijať opatrenia, sú prerušenie poskytovania služieb alebo verejných služieb v Španielsku.

2.4.        Oprávnené subjekty: právne prostredie v rôznych členských štátoch.

Najnovší zoznam oprávnených subjektov[4] zahŕňa celkove 313 oprávnených subjektov. Počet a charakteristiky týchto subjektov sa medzi jednotlivými členskými štátmi značne líšia. Kým niekoľko členských štátov určilo iba jeden oprávnený subjekt (Írsko, Lotyšsko, Litva, Holandsko, Rumunsko a Švédsko), ďalšie určili viac ako 70 (Nemecko a Grécko). Španielsko, Taliansko a Francúzsko sa nachádzajú v strede s viac ako 15 a menej ako 30 určenými oprávnenými subjektmi. Vo všeobecnosti platí, že keď členské štáty určili jediný oprávnený subjekt, je to obvykle verejný orgán zodpovedný za ochranu spotrebiteľov, hoci existujú výnimky ako napr. Holandsko.

Členské štáty, ktoré určili niekoľko oprávnených subjektov, obvykle využívajú kombináciu verejných orgánov zodpovedných za spotrebiteľské záležitosti na miestnej, regionálnej a celoštátnej úrovni a najreprezentatívnejších spotrebiteľských organizácií. Zoznam oprávnených subjektov obsahuje zoznam subjektov oprávnených podať žalobu na vydanie súdneho príkazu v inom členskom štáte, ale v mnohých členských štátoch majú niektoré právne subjekty, ktoré nie sú zahrnuté do zoznamu, takisto právne postavenie umožňujúce podať žalobu na vydanie súdneho príkazu na vnútroštátnej úrovni. Niektoré spotrebiteľské organizácie kritizujú neprimeranú mieru diskrétnosti pri rozhodovaní, ktoré právne subjekty budú zahrnuté do zoznamu, čo môže viesť k prijatiu nespravodlivých a svojvoľných rozhodnutí. Iné zasa tvrdia, že spotrebiteľské organizácie by mali mať právne postavenie umožňujúce podať žalobu na vydanie súdneho príkazu vo všetkých členských štátoch, a to vo vnútroštátnych aj v cezhraničných prípadoch.

Štúdia takisto ukazuje, že to, či sa súdne príkazy skutočne využívajú, závisí od znalostí a schopností právnikov oprávnených ich uplatniť. Skúsenosti ukazujú aj to, že dokonca aj v členských štátoch, v ktorých má veľký počet subjektov právne postavenie umožňujúce podať žalobu na vydanie súdneho príkazu, využíva túto možnosť iba malá časť z nich.

2.5.        Súdne príkazy s cezhraničným rozmerom: návrh smernice a situácia v praxi.

Aby sa riadne posúdilo využívanie súdnych príkazov v EÚ, je potrebné objasniť pojem cezhraničné súdne konanie. Zdá sa, že cezhraničné súdne príkazy, t. j. konania o súdnom príkaze, ktoré obsahujú cezhraničný prvok, môžu mať rôzne formy.

Smernica bola zostavená tak, aby umožnila oprávneným subjektom členského štátu A stíhať podnikateľské subjekty v členskom štáte B, ak podnikateľské subjekty v členskom štáte B porušili spotrebiteľské právne predpisy pri obchodovaní so spotrebiteľmi v členskom štáte A. Aby to bolo možné, oprávnené subjekty získali právne postavenie na zahraničných súdoch. Súd v členskom štáte B, ktorému bola doručená žiadosť o vydanie súdneho príkazu proti obchodníkovi so sídlom v jeho jurisdikcii, by prerokoval vec a rozhodol o nej bez spochybnenia právneho postavenia oprávneného subjektu členského štátu A.

Jedným z hlavných zistení štúdie je však to, že stanovenie „cezhraničného prípadu“ podľa smernice je iba jednou z dvoch možných foriem konaní o súdnom príkaze s cezhraničným rozmerom a využíva sa zriedkavo.

Druhá, bežnejšia forma „cezhraničného prípadu“ sa objavuje v rovnakom scenári obchodu z členského štátu B do členského štátu A. V rozpore s tým, čo mali navrhovatelia smernice na mysli, však oprávnený subjekt v členskom štáte A podáva žalobu na súde v členskom štáte A. Obchodník, hoci má sídlo v zahraničí, je žalovaný v krajine, do ktorej smeruje svoju obchodnú činnosť. Fungovanie týmto spôsobom má tú výhodu, že oprávnený subjekt môže podať žalobu vo svojej vlastnej známej jurisdikcii, v ktorej sa uplatňuje procesné právo, ktoré pravdepodobne pozná najlepšie. Ak navyše uplatniteľným právom je právo členského štátu A (zásada lex loci damni v článku 6 nariadenia Rím II[5]) a ak je možné vyriešiť problém doručenia právnych dokumentov do cudziny, táto druhá možnosť príkaznej žaloby je najľahšou možnosťou, ktorú možno zvoliť. To takisto umožňuje požiadať o príkaznú úľavu proti obchodníkom v tretích krajinách.

„Cezhraničnú“ žalobu konkrétneho druhu začala v máji 2009 DECO[6] v spolupráci s francúzskym UFC-Que Choisir a belgickým Test-Achats. „Koordinovaný postup“ sa týkal všeobecných prepravných podmienok leteckých spoločností (smernica 93/13/EHS). Rozsudok bol doručený Belgicku a na jeho základe boli tri letecké spoločnosti povinné ukončiť používanie niekoľkých zmluvných podmienok, ktoré boli považované za nekalé. Každý krok spotrebiteľských organizácií bol koordinovaný, vrátane sprievodných propagačných opatrení, napríklad tlačových správ. Táto forma koordinovaného postupu predstavovala osobitný druh cezhraničnej spolupráce, hoci formálne nespĺňala podmienky cezhraničného súdneho konania.

2.6.        Interakcia s nariadením CPC o cezhraničných porušeniach.

V nariadení CPC sa stanovuje rámec vzájomnej pomoci medzi vnútroštátnymi orgánmi presadzovania práva, ktorý umožňuje orgánom vzájomne sa vyzývať k podaniu žiadosti o pomoc pri vyšetrovaní a/alebo presadzovaní práva s cieľom zastaviť praktiky, ktoré nie sú v súlade s právnymi predpismi uvedenými v prílohe k nariadeniu. Cieľom nariadenia CPC je ochrana kolektívnych spotrebiteľských hospodárskych záujmov a nie riešenie jednotlivých podnetov.

V správe o smernici o súdnych príkazoch z roku 2008 bolo uvedené, že nariadenie CPC malo vplyv na využívanie súdnych príkazov; najmä skúsenosti ukázali, že od nadobudnutia účinnosti nariadenia CPC sa väčšina verejných orgánov rozhodla namiesto priameho požiadania o súdny príkaz na súdoch daného členského štátu využívať v boji proti nezákonným praktikám obchodníka v inom členskom štáte svoje mechanizmy vzájomnej pomoci, keďže táto možnosť by mohla byť pre nich menej nákladná. Odpovede uvedené v dotazníku v roku 2011 potvrdzujú tento trend, hoci jeden verejný orgán členského štátu zdôraznil skutočnosť, že súdne príkazy sú pre verejné orgány stále cenným nástrojom, ktorý by mohol byť používaný, ak by sa pomocou mechanizmov CPC nedosiahli očakávané výsledky.

Nakoniec, niekoľko respondentov zdôraznilo, že zoznam právnych predpisov uvedený v prílohe k smernici o súdnych príkazoch by mal byť zosúladený so zoznamom uvedeným v prílohe k nariadeniu CPC.

3.           VPLYV SMERNICE NA SPOTREBITEĽOV.

Odpovede uvedené v dotazníku a zistenia štúdie poukazujú na to, že súdne príkazy sú úspešným nástrojom na kontrolu trhov, najmä na zabezpečenie spravodlivých zmluvných podmienok. Z tohto hľadiska boli pre spotrebiteľov ako celok značným prínosom. Ich vplyv sa však premieta viac do budúcnosti a je menej užitočný pre nápravu minulých škôd a je ho veľmi ťažké určiť vyjadriť v peniazoch.

Hoci súdne príkazy ako také neposkytujú opravný prostriedok na uplatnenie nároku na odškodnenie za minulosť, možnosť využívania súdnych príkazov môže byť sama o sebe hodnotná. Ako nástroj riadenia možno súdne príkazy použiť ako odstrašujúci prostriedok bez toho, aby boli podané na súde.

Ďalším dôležitým záverom je, že súdne príkazy fungujú osobitne dobre v prípade účastníkov trhu, ktorí do určitej miery dodržiavajú právne predpisy. Príkazné žaloby nie sú vždy primeraným mechanizmom proti hrubým obchodníkom a zločincom na zastavenie nezákonných praktík. Niekoľko subjektov, ktoré odpovedali na otázky, uvádza, že v takýchto prípadoch môžu byť nevyhnutné trestné a správne sankcie, medzi ktoré patria pokuty a uloženie osobitných zákazov na vykonávanie obchodných činností, aby sa zabezpečil súlad s právnymi predpismi v oblasti ochrany spotrebiteľa.

3.1.        Zníženie počtu porušení pravidiel v oblasti ochrany spotrebiteľa

Hoci väčšina respondentov a odborníkov, ktorí sa zúčastnili pohovoru, vyhlásila, že účinok súdnych príkazov nemožno merať iba v zmysle počtu prípadov predložených súdu, je to zároveň dôležitý spôsob, ktorý možno použiť na presvedčenie spoločností, aby skončili s porušovaním dobrovoľne. V prípade niekoľkých zainteresovaných strán samotná možnosť, že môžu podať príkazné žaloby, má prirodzený odradzujúci účinok v rokovaniach s tými, ktorí porušujú právne predpisy. Na druhej strane v niektorých prípadoch, keď je príkazná žaloba úspešná a vyhlasuje sa v nej, že praktika obchodníka je nezákonná, ostatní obchodníci majú tendenciu zdržať sa využívania podobných praktík, a to aj vtedy, keď nie sú právne zaviazaní súdnym rozhodnutím.

Ak sa zohľadnia výsledky štúdie a odpovede uvedené v dotazníku, náš záver je taký, že smernica do určitej miery posilnila súlad s právnymi predpismi o ochrane spotrebiteľa medzi hospodárskymi subjektmi v určitých odvetviach hospodárstva, hoci nie je k dispozícii dosť údajov na to, aby bolo možné odhadnúť toto zníženie v percentuálnom vyjadrení.

3.2.        Zníženie ujmy spotrebiteľa

Dôležitým záverom štúdie je, že smernica mala priame kvalitatívne prínosy pre spotrebiteľov, hoci nebolo bezpodmienečne možné vyjadriť tieto prínosy v peniazoch. Je to v dôsledku toho, že v mnohých prípadoch nie je možné stanoviť presný počet spotrebiteľov, ktorí potenciálne utrpia ujmu v dôsledku nezákonnej praktiky. Okrem toho mnohé zmluvné podmienky, ktoré sú po súdnom príkaze vyhlásené za nezákonné, nesúvisia s cenou, ktorú majú zaplatiť spotrebitelia.

Aby sa posúdil možný účinok súdnych príkazov pri znižovaní ujmy spotrebiteľov, osobitná pozornosť by sa mala venovať nekalým zmluvným podmienkam, ktoré môžu mať okamžitý priamy vplyv na povinnosti spotrebiteľa podľa zmluvy.

Ak súd vyhlási konkrétnu zmluvnú podmienku za neplatnú, obchodník už nemôže uplatňovať uvedenú podmienku vo všetkých zmluvách. Z toho má prospech spotrebiteľ, najmä ak podmienka upravuje zvýšenia cien alebo ďalšie finančné dôsledky, a v takom prípade sa prínos pre spotrebiteľa môže hodnotiť z peňažného hľadiska, keďže mnoho spotrebiteľov zníži svoje budúce platby ako priamy dôsledok súdnych príkazov. Napríklad prípady „zaokrúhľovania“ v Španielsku viedli k zákazu nových nezákonných poplatkov v širokom spektre odvetví (bankovníctvo, telekomunikácie, parkovanie).

Napríklad v Rakúsku bola podaná žaloba na vydanie súdneho príkazu proti nekalým podmienkam v bankových zmluvách rakúskej banky. V auguste 2009 banka informovala svojich zákazníkov vo výpisoch z účtov, že ceny za bežné účty budú zvýšené od 1. októbra v súlade so zvýšením indexu spotrebiteľských cien na rok 2008, ktoré predstavovalo zvýšenie o 3,2 %. Banka sa odvolala na ustanovenie o indexe v štandardných zmluvných podmienkach, ktoré umožnilo banke každý rok automaticky zvyšovať ceny v prípade zmlúv na dobu neurčitú podľa pohybov indexu spotrebiteľských cien. Toto príkazné opatrenie malo významný vplyv na spotrebiteľov, pretože na jar 2011 sa väčšina ostatných bánk, ktoré použili podobné podmienky, zdržala automatického zvyšovania ceny a z toho malo prospech niekoľko miliónov klientov rakúskych bánk. Toto je jasný príklad úspešného súdneho príkazu, ktorý má hmatateľný vplyv na dodržiavanie právnych predpisov, nielen pokiaľ ide o obžalovaného, ale aj celé hospodárske odvetvie. Okrem toho bolo ľahké posúdiť prínos pre spotrebiteľov v peňažnom vyjadrení.

Ďalším prípadom, keď bol prínos pre spotrebiteľa vyplývajúci z úspešného konania vypočítaný v peňažnom vyjadrení, je prípad spoločnosti Foxtons v Spojenom kráľovstve[7] (prípad týkajúci sa nekalých podmienok v zmluvách o nájme so spotrebiteľskými nájomcami). Preskúmanie z hľadiska prijateľnosti sa týkalo a) podmienok inkasnej provízie, b) provízie pri predaji majetku a c) inkasnej provízie tretej strany uplatňovaných spoločnosťou Foxtons. Najvyšší súd formálne vyhlásil, že určité podmienky v zmluvách spoločnosti Foxtons boli nekalé a vydal súdny príkaz zakazujúci tejto spoločnosti opierať sa o tieto alebo podobné podmienky alebo vkladať tieto podmienky do budúcich zmlúv. Podľa OFT prínos pre spotrebiteľa predstavuje sumu 4,4 milióna libier, hoci jeden zo subjektov, ktorý sa zúčastnil pohovoru, sa domnieva, že pozitívny vplyv by mohol byť desať až dvadsaťnásobne vyšší.

3.3.        Účinky súdnych príkazov na jednotlivých spotrebiteľov dotknutých porušeniami: možnosti odškodnenia v rôznych členských štátoch.

Konanie o súdnom príkaze zavedené smernicou spravidla neumožňuje spotrebiteľom, ktorí utrpeli škodu v dôsledku nezákonnej praktiky, získať odškodnenie. Možnosti odškodnenia spotrebiteľov dotknutých praktikou obchodníka, ktorá bola po súdnom príkaze vyhlásená za nezákonnú, sa však medzi jednotlivými členskými štátmi líšia. Niektoré členské štáty prenášajú vplyv súdneho príkazu, do určitej miery, na dotknutých spotrebiteľov. Niekoľko subjektov, ktoré poskytli odpovede v dotazníku, a subjektov, ktoré sa zúčastnili na pohovoroch, zdôraznilo význam rozšírenia účinkov príkazných žalôb tak, aby zahŕňali jednotlivých spotrebiteľov a umožnili im získať primerané odškodnenie za utrpenú škodu. Niektoré možnosti odškodnenia, individuálnej aj kolektívnej povahy, ktoré majú spotrebitelia k dispozícii v rôznych členských štátoch, sú opísané ďalej v texte.

a) Individuálne odškodnenie

Vo väčšine členských štátov neexistuje spojenie medzi príkaznou žalobou a poskytnutím odškodnenia spotrebiteľom za škodu, ktorú utrpeli v dôsledku nezákonnej praktiky. Spotrebitelia, ktorých práva boli porušené, musia teda uplatniť svoje práva podaním žaloby na obvyklom súde, buď individuálne alebo kolektívne, v členských štátoch, v ktorých existujú mechanizmy kolektívneho odškodnenia. Okrem toho v mnohých členských štátoch nie sú súdy zaoberajúce sa takýmito konaniami, ktoré iniciovali spotrebitelia, viazané skorším súdnym rozhodnutím o príkaznej žalobe. Spotrebitelia žiadajúci o odškodnenie budú musieť preukázať porušenie, škodu a príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou.

V niektorých členských štátoch je však situácia odlišná. Napríklad podľa bulharskej komisie pre ochranu spotrebiteľa môžu spotrebitelia žiadať o vykonateľné súdne rozhodnutie o žiadosti o súdny príkaz pri podaní žiadosti o odškodnenie, pričom musia preukázať iba výšku utrpenej škody. V Luxembursku môže spotrebiteľ využiť súdne rozhodnutie o súdnom príkaze na vyžiadanie „juge de paix“, aby mu bolo priznané odškodnenie. V Írsku je na súde, aby žiadal od obchodníka, aby zaplatil odškodnenie spotrebiteľovi, ktorý utrpel stratu v dôsledku činov obchodníka. Na Malte môže byť v súvislosti so správnym konaním nariadené vrátenie akýchkoľvek peňazí alebo majetku, ktorý poskytol spotrebiteľ.

V ďalších členských štátoch spotrebitelia dotknutí nezákonnou praktikou môžu získať odškodnenie prostredníctvom výkonu súdneho rozhodnutia a súd môže potom určiť, ako by spotrebitelia dotknutí nezákonnou praktikou mali byť odškodnení, napríklad prinútením obchodníka, aby vrátil neoprávnene zaplatené sumy.

V Holandsku súd uznal, že protiprávnosť správania spoločnosti bola stanovená aj s ohľadom na individuálneho žiadateľa, pokiaľ patril ku skupine uvedenej vo vyhlásení. To znamená, že rozsudok o protiprávnosti správania v kolektívnom konaní môže byť prijatý ako východisko v neskoršej následnej žalobe. Konanie o súdnom príkaze teda pomohlo individuálnemu žiadateľovi stanoviť protiprávnosť správania obžalovaného.

b) Kolektívne odškodnenie

V niektorých členských štátoch, v ktorých existujú systémy kolektívneho odškodnenia, úspešné uskutočnenie súdneho príkazu môže mať okrem obvyklých účinkov úspešného súdneho príkazu uvedených v predchádzajúcom bode určité dôsledky na kolektívnu žalobu iniciovanú dotknutými spotrebiteľmi, ktorej cieľom je žiadať o odškodnenie vyplývajúce z nezákonnej praktiky.

V Španielsku je možné pripojiť k súdnemu príkazu žiadosť o vrátenie súm získaných od spotrebiteľov v dôsledku nezákonnej praktiky a v súdnom rozhodnutí, v ktorom sa praktika vyhlasuje za nezákonnú, bude v tomto prípade takisto stanovené odškodnenie, ktoré má zaplatiť obchodník. Ak boli určení dotknutí spotrebitelia, súd stanoví sumu, ktorú musí dostať každý z nich. Existujú však určité procesné prekážky, ktoré v praxi sťažujú spojenie súdneho príkazu so žiadosťou o odškodnenie.

V Holandsku môžu strany vystupujúce v mene spotrebiteľov, ktorí utrpeli škodu, požiadať o určovací rozsudok, v ktorom sa uvádza, že porušenia sa dopustila strana, ktorá spôsobila škodu. Tento určovací rozsudok sa považuje za stimul, aby strany dosiahli urovnanie sporu a aby sa urovnanie stalo záväzným prostredníctvom využitia holandského zákona o skupinových žalobách (Wcam[8]). Podľa podmienok zákona o kolektívnej úhrade hromadných škôd z roku 2005 môže amsterdamský odvolací súd zabezpečiť, aby hromadné odškodnenie medzi subjektom reprezentujúcim kolektívne záujmy a osobou(osobami), ktorá(-é) spôsobila(-i) škody, bolo záväzné pre všetkých príslušníkov skupiny. Východiskom je dohoda, ktorej snahou je kompenzovať kolektívne škody. Strany, ktoré dosiahli dohodu, podajú spoločnú žiadosť amsterdamskému súdu, aby vyhlásil dohodu za záväznú. Rozhodujúcim prvkom pre Wcam je skutočnosť, že celá skupina obetí je viazaná dohodou o urovnaní sporu po tom, ako súd vyhlási dohodu za záväznú. Existuje však možnosť rozhodnúť sa opačne. Jedným z obmedzení tohto systému je, že funguje iba vtedy, ak strany dosiahnu dohodu, a dokonca ani rozhodnutie stanovujúce protiprávnosť správania nie je vždy dostatočné na zabezpečenie dosiahnutia urovnania sporu.

V Bulharsku možno podať žiadosť o odškodnenie poškodených strán súčasne so žalobou na vydanie súdneho príkazu. Súd stanovuje lehotu, dokedy môžu poškodené strany vyhlásiť, že sa zúčastnia súdneho konania. Súd môže po vydaní svojho rozhodnutia stanoviť, že poškodeným stranám má byť zaplatené odškodnenie. Rozsudok súdu je záväzný pre osobu, ktorá porušila zákon, žalujúce strany a všetky osoby, ktoré utrpeli škodu v dôsledku rovnakého porušenia a ktoré nevyhlásili, že si nárok na odškodnenie uplatnia individuálne. Žaloba na vydanie súdneho príkazu predchádza žalobe o náhrade škody. Ak je žaloba na vydanie súdneho príkazu úspešná, skupina spotrebiteľov môže podať žalobu o náhradu škody. V tejto (novej) súdnej žalobe nemusia preukázať porušenie právnych predpisov (nekalé praktiky alebo nekalé podmienky); budú musieť preukázať iba výšku utrpenej škody. Hoci žaloba v zastúpení môže byť posudzovaná v rámci toho istého konania ako žaloba na vydanie súdneho príkazu alebo v rámci samostatného konania, súdy dosť často rozdeľujú tieto dve žaloby do samostatných konaní.

Ústrednú úlohu v kolektívnom presadzovaní práv spotrebiteľov vo Švédsku zohráva aj spotrebiteľský ombudsman, ktorý môže podať skupinovú žalobu o náhradu škody v mene veľkého počtu spotrebiteľov v konaniach o súdnom príkaze. Táto možnosť sa však využívala iba v obmedzenom počte prípadov.

4.           PREKÁŽKY BRÁNIACE ÚČINNOSTI SÚDNYCH PRÍKAZOV

Prekážky, ktoré bránia účinnosti príkazných žalôb, možno rozdeliť do týchto skupín: finančné riziká, dĺžka konaní, zložitosť konaní, obmedzený právny účinok súdnych rozhodnutí a výkon súdnych rozhodnutí.

4.1.        Finančné riziko spojené s konaním

Náklady na konanie sú uvádzané ako jedna z hlavných prekážok brániacich širšiemu využívaniu súdnych príkazov. Hoci súdne poplatky sú obvykle nízke a advokáti nie sú vo všetkých krajinách príliš drahí, náklady zostávajú hlavným odradzujúcim činiteľom, najmä v dôsledku „zásady platí strana, ktorá prehrá spor“. Aby sa obmedzilo riziko platenia poplatkov a nákladov protistrany, súdu sa predkladajú iba prípady, v ktorých je „istá výhra“. Oprávnené subjekty, ktoré sú lepšie finančne zabezpečené, sú však občas ochotné predložiť vec súdom, pričom prijímajú riziko prehry, keď ide o zásadnú vec. Ale ani výhra v spore nebráni tomu, aby sa oprávnené subjekty vystavili finančnému riziku: zainteresované strany uvádzajú aj riziko, že náklady na konanie nebudú uhradené ani vtedy, ak žalujúca strana vyhrá spor, pretože obžalovaný nie je schopný zaplatiť náklady. Okrem toho v niektorých členských štátoch, napríklad v Rakúsku, má strana podávajúca žalobu na vydanie súdneho príkazu povinnosť žiadať zaplatiť škody, ak sa rozhodnutie, ku ktorému sa dospelo v predbežnom konaní, následne zruší v hlavnom konaní.

Finančné riziko spojené so súdnymi príkazmi je v niektorých členských štátoch zmiernené tým, že organizácie brániace kolektívne záujmy sú oslobodené od súdnych poplatkov a môžu dokonca požiadať o finančnú pomoc v rámci všeobecného systému právnej pomoci. Takto je to napríklad v Španielsku a o tejto možnosti sa uvažuje aj v Holandsku. V Španielsku toto právo na právnu pomoc zahŕňa poplatky na právnych zástupcov a advokátov, uverejnenie oznámení alebo dekrétov, kópií, osvedčení atď. Ale aj v členských štátoch, v ktorých spotrebiteľské organizácie využívajú systémy právnej pomoci, je okrem súdneho príkazu platba za inzeráty v masmédiách, ktoré sú nevyhnutné, keď spotrebiteľské organizácie iniciujú kolektívne žiadosti o odškodnenie, jedným z hlavných problémov, ktorým čelia spotrebiteľské združenia, pretože tieto náklady sa neuhrádzajú.

Spotrebiteľské organizácie v Bulharsku nedostávajú žiadnu finančnú pomoc na súdne žaloby, ale finančné prostriedky sa poskytujú spotrebiteľským organizáciám podľa toho, aké opatrenia prijali v prospech spotrebiteľov v predchádzajúcom roku. Jedným z kritérií používaných na pridelenie štátnej finančnej pomoci poskytovanej spotrebiteľským organizáciám je počet žalôb na vydanie súdneho príkazu predložených súdu počas predchádzajúceho roka. Okrem toho sú v Bulharsku v Občianskom súdnom poriadku stanovené ďalšie kritériá týkajúce sa prípustnosti nárokov na odškodnenie, pomocou ktorých musia „oprávnené subjekty“ preukázať svoju schopnosť prevziať na seba poplatky súvisiace s vedením prípadu, vrátane nákladov.

4.2.        Dĺžka konania

Druhou prekážkou je dĺžka konania. To, aká by bola prijateľná dĺžka konania, sa medzi jednotlivými členskými štátmi líši. Je potrebné uviesť, že dĺžka konania nie je spojená so samotným mechanizmom súdneho príkazu, ale skôr s prirodzenou pomalosťou vnútroštátnych súdnych konaní.

To, že vo Švédsku existuje osobitný súd – obchodný súd, ktorý sa zaoberá najmä konaniami o súdnych príkazoch na ochranu kolektívnych spotrebiteľských záujmov, zaručuje pomerne rýchle konanie v takýchto prípadoch. Priemerná dĺžka konania na obchodnom súde je však stále približne 11 – 12 mesiacov. V ďalších členských štátoch môže dĺžka celého konania prechádzajúceho troma súdnymi prerokovaniami presiahnuť v niektorých zložitých prípadoch dokonca 5 rokov.

Ďalšou prekážkou súvisiacou s dĺžkou konania je možnosť vyžadovania výkonu práva. Napríklad v Španielsku, hoci právo vo všeobecnosti stanovuje predbežný výkon akéhokoľvek rozsudku a neexistujú žiadne osobitné pravidlá pre kolektívne žaloby, ktoré sú v rozpore s týmto všeobecným pravidlom, súdy obvykle rozhodli, že nepovolia výkon rozsudku v dôsledku dočasnej povahy týchto vyjadrení, a oprávnené subjekty sú preto povinné čakať až do prijatia konečného rozhodnutia.

Nadobudnutie platnosti ustanovení nového občianskeho súdneho poriadku v Bulharsku v roku 2008 znamenalo, že súdne rozhodnutia o žalobách na vydanie súdneho príkazu môžu byť v prípade odvolania vykonané až po prijatí rozhodnutia súdom tretieho stupňa.

4.3.        Zložitosť konania

Väčšina zainteresovaných strán a odborníkov sa domnieva, že ďalším významným odradzujúcim činiteľom brániacim širšiemu využívaniu súdnych príkazov je zložitosť konania, či už skutočná alebo vnímaná. Tento stav sa zhoršuje v cezhraničných prípadoch v dôsledku neinformovanosti o vecných a procesných pravidlách v iných členských štátoch.

V súvislosti s tým jednou z ťažkostí v cezhraničných prípadoch, ktoré uviedli zainteresované strany a odborníci, je ťažkosť pri uplatňovaní pravidiel medzinárodného práva súkromného, najmä tých, ktoré sa týkajú súdnej právomoci (nariadenie 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, „Brusel I“[9]) a rozhodného práva (nariadenie 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky, „Rím II“[10]). Z informácií, ktoré poskytli zainteresované strany, je ťažké pochopiť, či je to v dôsledku nedostatku znalostí, nedostatku skúseností alebo slabosti práva. Harmonizácia pravidiel medzinárodného práva súkromného na úrovni Únie nepochybne prispela k zvýšeniu právnej istoty v porovnaní so stavom pred niekoľkými rokmi, keď každý členský štát uplatňoval svoje vlastné pravidlá. Napriek harmonizácii týchto pravidiel však do vydania ďalšieho usmernenia Európskym súdnym dvorom o ich uplatňovaní môžu pretrvávať pochybnosti o ich výklade, najmä pokiaľ ide o nariadenie o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky „Rím II“, ktoré sa v Únii uplatňuje iba od nedávna.

Zložitosť súdnych príkazov v cezhraničných prípadoch zvyšujú ďalšie problémy praktickejšej povahy, medzi ktoré patria jazykové prekážky a takisto ťažkosti s prístupom k údajom spoločnosti v zahraničí. Jedným z problémov je určiť zahraničného obchodníka a zistiť jeho adresu. Tým sa sťažuje zasielanie upozornení alebo podanie žaloby. Aj keď sa určí obchodník, doručenie upozornení zahraničným spoločnostiam môže trvať dlho a môže byť neúspešné, najmä vtedy, keď obchodníci uvádzajú iba poštové schránky alebo falošné adresy[11].

4.4.        Obmedzený účinok súdnych rozhodnutí

V mnohých členských štátoch je súdne rozhodnutie záväzné iba pokiaľ ide o prípad a príslušné strany.

V niektorých členských štátoch sa táto zásada uplatňuje menej prísne, najmä pokiaľ ide o neplatnosť nekalých zmluvných podmienok. Francúzsko je hlavným príkladom prísneho uplatňovania tejto zásady, keďže zrušenie neprimeraných ustanovení má vplyv iba na budúce zmluvy obchodníka, čím sa súdne žaloby proti nekalým podmienkam stávajú zbytočnými, keď obchodník už spotrebiteľom neponúka spornú zmluvnú podmienku.

Keď sa v Španielsku ustanovenie vyhlási za neprimerané, dôsledok je taký, že toto ustanovenie sa stane neplatným s účinkom ex tunc, čo zahŕňa návrat späť k status quo ante a povinnosť vrátiť dotknutým spotrebiteľom nezákonne zaplatené peniaze pri uplatňovaní neprimeraného ustanovenia. Okrem toho v niektorých prípadoch súdy rozhodli, že účinky neplatnosti by mali byť rozšírené na ďalšie spoločnosti využívajúce tú istú zmluvnú podmienku.

Ďalším problémom je skutočnosť, že rozsah pôsobnosti súdneho príkazu nie je paneurópsky, čo znamená, že nepoctivý obchodník sa môže sťahovať z jedného členského štátu do druhého a opakovať svoje činnosti. Jedna zainteresovaná strana takisto uviedla, že v mnohých jurisdikciách nemožno doručiť príkazy proti jednotlivcom. V Spojenom kráľovstve môže OFT podať žalobu za zavádzajúcu reklamu proti „akejkoľvek osobe“ zapojenej do šírenia reklamy (napríklad riaditelia a vrcholoví riadiaci pracovníci spoločnosti).

4.5.        Vykonávanie súdnych rozhodnutí

Ťažkosti zdôraznené v predchádzajúcich častiach sa týkali najmä deklaratórnej fázy konania o súdnom príkaze. Z toho možno predpokladať, že po prekonaní prekážok a po tom, ako oprávnený subjekt získal konečné priaznivé rozhodnutie na súde, je prípad vyriešený. To však nemusí platiť, keďže v mnohých prípadoch prijatie priaznivého rozhodnutia neznamená, že je skutočne vykonané a že sa porušovanie skončilo. Mnoho zainteresovaných strán zdôraznilo ťažkosti so zabezpečením vykonania prijatých rozhodnutí, najmä v prípadoch, keď predávajúci alebo poskytovateľ služby ignoruje rozhodnutie, bez ohľadu na vymáhané pokuty. Skúsenosti ukázali, že porušenia môžu byť náležite napadnuté iba vtedy, ak obchodníci očakávajú sankciu, ktorá je dostatočne odradzujúca a skutočne uplatnená. Ak pokuta nie je dostatočne odradzujúca, mnoho obchodníkov vedome akceptuje náklady na súdne konanie, ktoré sú nízke v porovnaní s dosiahnutými ziskami.

Sankcie uložené za nedodržanie súdnych rozhodnutí o súdnom príkaze sa medzi jednotlivými členskými štátmi líšia, vo všeobecnosti sa však nepovažujú za dostatočne odradzujúce. V Holandsku je možné uložiť zaplatenie jednorazovej sumy za nesplnenie rozhodnutia súdu. Ak nastane tento prípad a je uložená platba jednorazovej sumy, táto suma ide druhej strane. Vo Švédsku sa súdne príkazy vydávajú pod hrozbou pokuty v prípade nedodržania. V Bulharsku sa ukladá finančná pokuta v rozmedzí od 5000 do 23 000 BGN[12] akejkoľvek osobe, ktorá nesplní súdny príkaz. V Španielsku exituje denná pokuta za nedodržanie, ktorá sa pohybuje v rozmedzí od 600 do 60 000 € za deň odkladu vykonania súdneho rozhodnutia. Teoreticky ktokoľvek, kto trvale odmieta splniť súdne rozhodnutie v Španielsku, môže čeliť trestným sankciám, ale podľa našich vedomostí sa to v prípade súvisiacom so súdnymi príkazmi nikdy nestalo.

5.           ĎALŠIE KROKY

5.1.        Úvod

Napriek svojim obmedzeniam väčšina zainteresovaných strán a odborníkov považuje príkazné žaloby za užitočný nástroj s významným potenciálom, ak sa riešia stanovené nedostatky.

V uznesení Európskeho parlamentu z 2. februára 2012 o smerovaní k jednotnému európskemu prístupu v oblasti kolektívneho uplatňovania nárokov na nápravu, Európsky parlament zastáva stanovisko, že „v zabezpečení práv, ktoré občania a spoločnosti využívajú na základe práva EÚ, zohráva dôležitú úlohu aj príkazná úľava, a verí, že mechanizmy zavedené nariadením (ES) č. 2006/2004 o spolupráci v oblasti ochrany spotrebiteľa, ako aj smernica 2009/22/ES o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov sa môžu značne zlepšiť, aby podporovali spoluprácu a príkaznú úľavu v cezhraničných prípadoch“.

Možné opatrenia navrhnuté zainteresovanými stranami na zlepšenie účinnosti súdnych príkazov:

a) Nelegislatívne opatrenia

Existujú opatrenia, ktoré môžu prispieť k zvýšeniu využívania súdnych príkazov a ich účinnosti bez zmeny právneho rámca, buď na európskej alebo vnútroštátnej úrovni. Jedným z takýchto opatrení je organizovanie kampaní zameraných na zvýšenie informovanosti a odbornej prípravy pre oprávnené subjekty v oblasti využívania súdnych príkazov, keďže mnohé z nich nemajú dostatok vedomostí o tom, ako ich využívať. V tom istom duchu niektoré zainteresované strany navrhujú zavedenie mechanizmov (napríklad webová stránka) na spropagovanie prípadov súdnych príkazov v celej Európe. Takáto webová stránka by mohla obsahovať aj informácie o rozsahu pôsobnosti súdnych príkazov a procesných pravidlách v rôznych členských štátoch, ktoré by boli preložené do všetkých úradných jazykov EÚ.

b) Možné zmeny v právnom rámci

Väčšina zainteresovaných strán sa domnieva, že smernica je jasný, dobre zostavený právny predpis. Zdá sa však, že úroveň využívania a účinnosť súdnych príkazov sa medzi jednotlivými členskými štátmi líši viac, ako by bolo želateľné. Smernica obsahuje určité základné pravidlá, ale členským štátom ponecháva značný priestor, aby si navrhli charakteristiky príkazných žalôb, vrátane procesných pravidiel, ako aj ich rozsah a účinky. Nerovnaká účinnosť súdnych príkazov v rôznych členských štátoch v značnej miere vyplýva z rozdielov v spôsobe, akým členské štáty transponovali smernicu do vnútroštátnych právnych predpisov a z rozdielov v ich procesnom a hmotnom práve. Niekoľko respondentov, vrátane verejných orgánov, je za väčšiu mieru harmonizácie (pokiaľ ide o lehoty na podanie žaloby, lehotu na vydanie súdneho rozhodnutia a náklady) v konaniach o súdnom príkaze v rôznych členských štátoch, minimálne v prípade cezhraničných prípadov. V každom prípade by bolo vhodné do ostatných zaviesť ustanovenia, ktoré sú osobitne užitočné na zlepšenie účinnosti súdnych príkazov využívaných v niektorých členských štátoch.

Zainteresované strany navrhli niekoľko možných opatrení, ktoré by zabezpečili, aby súdne príkazy boli častejšie využívané a boli účinnejšie. Bolo navrhnuté, aby na európskej úrovni boli zavedené niektoré z opatrení, ktoré už existujú v niektorých členských štátoch. Najdôležitejšími z nich sú tieto:

1.           Rozšírenie rozsahu uplatňovania smernice na všetky pravidlá týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Niekoľko zainteresovaných strán sú za rozšírenie rozsahu pôsobnosti súdnych príkazov nad rámec zoznamu zahrnutého v prílohe, ako to už platí v niektorých členských štátoch. Napríklad právne predpisy o ochrane súkromia a osobných údajov sú čoraz viac považované za „spotrebiteľské právne predpisy“.

2.           Rozšírenie účinkov rozhodnutí. Väčšina zainteresovaných strán zastáva názor, že spotrebitelia by po úspešnom prípade mali skôr priamo ťažiť z rozsudku, ako mať povinnosť začať nové konanie na presadenie svojich práv. Do smernice by mali byť zavedené jasné ustanovenia o možnosti a spôsobe odškodnenia spotrebiteľov. Počas konania o súdnom príkaze musí byť okrem toho pozastavená premlčacia lehota v prípade žiadostí o odškodnenie zo strany spotrebiteľov dotknutých právnym porušením. Ak je zmluvná podmienka vyhlásená za nezákonnú, účinok tohto rozhodnutia by mal byť rozšírený na všetky podobné súčasné a budúce zmluvy (v niektorých členských štátoch to už platí).

3.           Zrýchlené konanie v prípade dočasných opatrení. Niekoľko zainteresovaných strán bolo za ustanovenie vyžadujúce povinné využívanie zrýchleného konania v prípade všetkých žalôb na vydanie súdneho príkazu a nie iba „podľa potreby“, ako je stanovené v článku 2 smernice. Keďže však odlišné vnútroštátne právne predpisy nevykladajú význam pojmu „zrýchlené konanie“ rovnako, smernica by mala obsahovať určité požiadavky týkajúce sa zrýchleného konania, napríklad týkajúce sa lehôt na vydanie súdneho rozhodnutia o súdnom príkaze.

4.           Právo na informácie. Niekoľko zainteresovaných strán uviedlo, že oprávnené subjekty by mali mať právo na prístup k názvu a oficiálnej adrese podnikov zapojených do nezákonných praktík. Spoločnosti by mali mať povinnosť sprístupniť štandardné zmluvy, ktoré používajú, ako je to v Španielsku, kde štandardné zmluvné podmienky musia byť zahrnuté do „Registro de Condiciones Generales de la Contratación“. Väčšina zainteresovaných strán takisto zastáva názor, že rozhodnutia by mali byť uverejňované s cieľom informovať spotrebiteľov a odradiť obchodníkov. V niektorých členských štátoch to už platí.

5.           Financovanie. Väčšina zainteresovaných strán je toho názoru, že v prípade žalôb na vydanie súdneho príkazu by sa mala naďalej uplatňovať zásada „platí strana, ktorá prehrá spor“. Niektoré však uznali, že táto zásada by sa mala uplatňovať flexibilným spôsobom, ktorý je priaznivý pre oprávnené subjekty, ako je to v niektorých členských štátoch.

6.           Malo by sa zlepšiť vykonávanie rozhodnutí. V tejto súvislosti je niekoľko zainteresovaných strán toho názoru, že od členských štátov by sa malo vyžadovať, aby ukladali odradzujúce tresty za nedodržanie súdnych príkazov, aby sa zabezpečilo, aby nekalé obchodné praktiky boli pre obchodníkov neziskové.

Nakoniec, niektoré zainteresované strany, vrátane verejných orgánov z niektorých členských štátoch, vyhlásili, že okrem možných zlepšení v oblasti súdnych príkazov by mal byť na európskej úrovni zavedený mechanizmus kolektívneho odškodnenia spotrebiteľov.

6.           ZÁVER

Na základe uvedených zistení Komisia dospela k týmto záverom o uplatňovaní smernice:

Napriek svojim obmedzeniam príkazné žaloby predstavujú užitočný nástroj na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Oprávnené subjekty si postupne uvedomujú možnosti, ktoré im poskytuje smernica, a získavajú skúsenosti s jej využívaním.

Medzi členskými štátmi však existujú významné rozdiely v úrovni jej využívania a účinnosti. V každom prípade, dokonca aj v členských štátoch, v ktorých sa súdne príkazy považujú za dosť účinné a využívajú sa v širokej miere, nie je ich potenciál úplne využívaný v dôsledku niekoľkých nedostatkov zistených v tejto správe. Najdôležitejšími sú: vysoké náklady spojené s konaním, dĺžka konaní, zložitosť konaní, pomerne obmedzené účinky súdnych rozhodnutí o súdnych príkazoch a ťažkosti s ich vykonávaním. Tieto ťažkosti sú ešte výraznejšie v prípade súdnych príkazov s cezhraničným rozmerom.

Komisia berie na vedomie problémy, na ktoré upozornili zainteresované strany, a návrhy na ich riešenie. Komisia bude naďalej monitorovať uplatňovanie smernice v členských štátoch. Bude ďalej posudzovať, ako s členskými štátmi najlepšie vyriešiť problémy stanovené v tejto správe a ako dosiahnuť zlepšenie v rámci súčasného právneho rámca. Komisia je toho názoru, že sa zdá, že v tejto fáze neexistujú dostatočne silné dôvody na navrhnutie zmien a doplnení smernice, a preskúma situáciu pri príprave nasledujúcej správy o jej uplatňovaní.

[1]               Znenie smernice (Ú. v. EÚ L 110, 1.5.2009, s. 30 – 36) možno nájsť na webovej stránke: http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32009L0022:EN:NOT.

[2]               (Ú. v. EÚ 364, 9.12.2004, s.1 – 11).

[3]               Štúdia o uplatňovaní smernice 2009/22/ES o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov, ktorú uskutočnila spoločnosť IBF International Consulting.

[4]               Ú. v. EÚ C 97, 31.3.2012.

[5]               Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II), Ú. v. EÚ L 199, 31.7.2007, s. 40 – 49.

[6]               Associação Portuguesa para a Defesa do Consumidor.

[7]               http://www.oft.gov.uk/OFTwork/consumer-enforcement/consumer-enforcement-completed/foxtons

[8]               Wet collectieve afwikkeling massaschade

[9]               Ú. v. ES L 12, 16.1.2001, s. 1 – 23.

[10]             Ú. v. EÚ L 199, 31.7.2007, s. 40 – 49.

[11]             Nariadenia (ES) č. 1393/2007 a č. 1206/2001 prispeli k zvýšeniu rýchlosti a právnej istoty cezhraničného doručovania dokumentov a získavania dôkazov.

[12]             Od 2 556 do 11 759 €, podľa výmenného kurzu z 21. júna 2012.