18.2.2009

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 39/2

---

Podnet Českej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky, Slovenskej republiky a Švédskeho kráľovstva v súvislosti s rámcovým rozhodnutím Rady 2009/…/SVV o predchádzaní konfliktom jurisdikcií v trestných veciach a ich urovnávaní

(2009/C 39/03)

RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,

so zreteľom na Zmluvu o Európskej únii, a najmä na jej článok 31 ods. 1 písm. c) a d) a článok 34 ods. 2 písm. b),

so zreteľom na podnet Českej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky, Slovenskej republiky a Švédskeho kráľovstva,

so zreteľom na stanovisko Európskeho parlamentu (1),

keďže:

(1)	Európska únia si stanovila za cieľ udržiavať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

(2)

Podľa Haagskeho programu na posilnenie slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v Európskej únii (2), ktorý Európska rada prijala na zasadnutí 4. a 5. novembra 2004, s cieľom zvýšiť účinnosť trestných stíhaní pri zaručení riadneho vykonávania spravodlivosti by sa osobitná pozornosť mala venovať možnosti sústredenia trestného stíhania v cezhraničných prípadoch s viacerými stranami v jednom členskom štáte, ako aj ďalším návrhom vrátane otázky konfliktov jurisdikcií s cieľom doplniť komplexný program opatrení na vykonávanie zásady vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí v trestných veciach (pozri Haagsky program, oddiel III body 3.3 a 3.3.1).

(3)

Opatrenia ustanovené v tomto rámcovom rozhodnutí by sa mali zamerať najmä na zabránenie konfliktom jurisdikcií a ich urovnávanie, zabezpečenie toho, aby jurisdikcia, kde sa vedie konanie, bola najvhodnejšia, vnášanie transparentnosti a objektivity do voľby trestnej jurisdikcie v situáciách, kedy skutok spadá do jurisdikcie dvoch alebo viacerých členských štátov.

(4)

V prípadoch, keď skutky spadajú do jurisdikcie niekoľkých členských štátov a môžu mať za následok konflikt jurisdikcie, nie je možné zaručiť, že jurisdikcia zvolená na vedenie trestného konania je najvhodnejšou, alebo že sa zvolila transparentným a objektívnym spôsobom vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu a charakteristiky každej z možných jurisdikcií. V spoločnom európskom priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti je potrebné vykonať kroky na zabezpečenie toho, aby si vnútroštátne orgány už v počiatočnej fáze uvedomovali, že ide o skutky, ktoré môžu viesť ku konfliktu jurisdikcie, ako aj toho, že sa dospeje k dohode o tom, aby sa trestné konanie vo veci týchto skutkov do čo najväčšej možnej miery sústredilo v jednej jurisdikcii s ohľadom na spoločné a objektívne kritériá a transparentnosť.

(5)

Toto rámcové rozhodnutie by sa v podstate malo vzťahovať na dve situácie. V prvej ustanovuje postup výmeny informácií v prípade, keď príslušné orgány jedného členského štátu vedú trestné konanie vo veci konkrétneho skutku a potrebujú zistiť, či vo veci rovnakých skutkov neprebiehajú konania aj v iných členských štátoch. V druhej situácii príslušné orgány jedného členského štátu vedú trestné konanie vo veci konkrétnych skutkov a o tom, že vo veci rovnakých skutkov už vedú trestné konanie iné členské štáty, sa dozvedia iným spôsobom ako postupom oznamovania. V takejto situácii by sa postup oznamovania nemal uplatňovať a príslušný štát by mal začať hneď s priamymi konzultáciami.

(6)

Zámerom tohto rámcového rozhodnutia nie je riešiť negatívne konflikty jurisdikcie, to znamená, že ak v súvislosti so spáchaným trestným činom svoju jurisdikciu nezaložil žiaden členský štát. Situácia, keď členský štát svoju jurisdikciu založil, no nie je ochotný ju vykonávať, by sa na účely tohto rámcového rozhodnutia mala považovať za osobitnú kategóriu pozitívneho konfliktu jurisdikcie.

(7)	Žiaden z dotknutých členských štátov by nemal byť povinný vzdať sa jurisdikcie alebo ju prevziať, ak si to neželá. Ak nie je možné dospieť k dohode, členské štáty si ponechávajú svoje právo začať trestné konanie vo veci akéhokoľvek trestného činu, ktorý spadá do ich vnútroštátnej jurisdikcie.

(8)

Toto rámcové rozhodnutie nemá vplyv na zásadu legality a zásadu oportunity, ako ich upravuje vnútroštátne právo členských štátov. Keďže však samotným cieľom tohto rámcového rozhodnutia je predchádzať nepotrebnému súbehu trestných konaní, jeho uplatňovanie by nemalo viesť ku konfliktu jurisdikcií, ku ktorému by za iných okolností nedošlo.

(9)	Toto rámcové rozhodnutie nemá vplyv na zásadu ne bis in idem, ako sa uznáva v Dohovore, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda (3), a v príslušnej judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ani nie je jeho zámerom upravovať ju, a to ani nepriamym spôsobom.

(10)	Toto rámcové rozhodnutie nemá vplyv na postupy podľa európskeho Dohovoru o prevzatí trestného konania, podpísaného v Štrasburgu 15. mája 1972, ani na iné dohody týkajúce sa prevzatia trestného konania medzi členskými štátmi.

(11)	Ak je obvinená osoba štátnym príslušníkom iného členského štátu, alebo v ňom má pobyt, táto skutočnosť by sa ako taká nemala automaticky považovať za významnú väzbu.

(12)

Oznamujúci orgán by v oznámení do opisu skutkov, ktoré sú predmetom trestného konania, mal najmä presne uviesť to, kde, kedy a ako došlo k spáchaniu skutku, ako aj podrobné informácie o podozrivej alebo obvinenej osobe, aby tak odpovedajúci orgán mohol určiť, či sa trestné konanie v súvislosti s rovnakým skutkom vedie v jeho členskom štáte.

(13)	Priame konzultácie môže iniciovať ktorýkoľvek dotknutý členský štát akýmkoľvek prostriedkom komunikácie.

(14)	V tomto rámcovom rozhodnutí sa ustanovuje, kedy sa príslušným orgánom ukladá povinnosť začať s priamymi konzultáciami. Nič by však orgánom nemalo brániť v tom, aby v iných situáciách dobrovoľne začali s konzultáciami s cieľom dohodnúť sa na najvhodnejšej jurisdikcii.

(15)

Ak príslušné orgány jedného členského štátu zistia, že skutky, ktoré sú predmetom prebiehajúceho alebo očakávaného trestného konania v jednom členskom štáte, boli predmetom konania, ktoré bolo ukončené, v inom členskom štáte, malo by sa nabádať na následnú výmenu informácií. Účelom takejto výmeny informácií by malo byť to, aby sa príslušným orgánom členského štátu, v ktorom sa konanie ukončilo, poskytli informácie o dôkazoch, ktoré by im umožnili opätovne otvoriť konanie v súlade s ich vnútroštátnym právom.

(16)

Toto rámcové rozhodnutie by nemalo viesť k zbytočnej byrokracii, ak v prípade problémov, ktorými sa zaoberá, existujú vhodnejšie možnosti riešenia. V situácii, keď členské štáty majú k dispozícii pružnejšie nástroje alebo dohody, majú tieto nástroje alebo dohody prednosť pred týmto rámcovým rozhodnutím.

(17)	Toto rámcové rozhodnutie je doplnkového charakteru, nemá vplyv na rozhodnutie Rady 2008/…/SVV z … o posilnení Eurojustu a o zmene a doplnení rozhodnutia 2002/187/SVV (4) a malo by využívať mechanizmy, ktoré už v rámci Eurojustu existujú.

(18)	Rámcové rozhodnutie Rady 2008/977/SVV z 27. novembra 2008 o ochrane osobných údajov spracúvaných v rámci policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach (5) by sa malo vzťahovať na ochranu osobných údajov poskytnutých podľa tohto rámcového rozhodnutia.

(19)	Toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané článkom 6 Zmluvy o Európskej únii a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie,

PRIJALA TOTO RÁMCOVÉ ROZHODNUTIE:

KAPITOLA 1

VŠEOBECNÉ ZÁSADY

Článok 1

Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti

1.   Toto rámcové rozhodnutie ustanovuje:

a)

procedurálny rámec, v rámci ktorého si vnútroštátne orgány vymieňajú informácie o prebiehajúcich trestných konaniach vo veci konkrétnych skutkov s cieľom zistiť, či v prípade rovnakých skutkov súbežne neprebiehajú konania v iných členských štátoch, a v rámci ktorého vnútroštátne orgány vedú priame konzultácie s cieľom dosiahnuť dohodu o najvhodnejšej jurisdikcii pre vedenie trestného konania vo veci konkrétnych skutkov, ktoré spadajú do jurisdikcie dvoch alebo viacerých členských štátov;

b)	pravidlá a spoločné kritériá, ktoré vnútroštátne orgány dvoch alebo viacerých členských štátov zohľadňujú pri hľadaní dohody o najvhodnejšej jurisdikcii pre vedenie trestného konania vo veci konkrétnych skutkov.

2.   Toto rámcové rozhodnutie sa vzťahuje na tieto situácie:

a)

príslušné orgány jedného členského štátu vedú trestné konanie a zistia, že skutky, ktoré sú predmetom prebiehajúceho konania, preukazujú významnú väzbu na jeden alebo viacero členských štátov, a že je možné, že príslušné orgány tohto druhého členského štátu vedú trestné konanie vo veci rovnakého skutku; alebo

b)	príslušné orgány jedného členského štátu vedú trestné konanie a dozvedia sa, a to bez ohľadu na spôsob získania informácie, že vo veci rovnakých skutkov už vedú trestné konanie príslušné orgány iných členských štátov.

3.   Toto rámcové rozhodnutie sa nevzťahuje na situácie, kedy vo veci spáchaného trestného činu svoju jurisdikciu nezaložil žiaden členský štát.

4.   Toto rámcové rozhodnutie sa nevzťahuje na konania vedené proti podnikom, ak takéto konania majú za cieľ uplatňovanie práva Európskeho spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže.

5.   Týmto rámcovým rozhodnutím sa neudeľujú osobám žiadne práva, ktorých by sa mohli dovolávať u vnútroštátnych orgánov.

Článok 2

Vymedzenie pojmov

Na účely tohto rámcového rozhodnutia:

a)	„oznamujúci štát“ je členský štát, ktorého príslušné orgány oznamujú príslušným orgánom iného členského štátu alebo vyzývajú príslušné orgány iného členského štátu, aby začali s priamymi konzultáciami;

b)	„odpovedajúci štát“ je členský štát, ktorého príslušným orgánom príslušné orgány iného členského štátu oznámili alebo ich vyzvali, aby začali s priamymi konzultáciami;

c)	„prebiehajúce konanie“ je trestné konanie vrátane predsúdneho konania vedené podľa vnútroštátneho práva príslušnými orgánmi členského štátu vo veci konkrétnych skutkov;

d)

„oznamujúci orgán“ je orgán určený podľa vnútroštátneho práva, aby orgánom iného členského štátu oznamoval, že prebiehajú konania vo veci trestného činu, aby prijímal odpovede na tieto oznámenia a aby rokoval a dosahoval dohodu s príslušným orgánom iného členského štátu o najvhodnejšej jurisdikcii pre vedenie trestného konania vo veci konkrétnych skutkov, ktoré spadajú do jurisdikcie týchto členských štátov;

e)

„odpovedajúci orgán“ je orgán určený podľa vnútroštátneho práva, aby prijímal oznámenia o prebiehajúcich konaniach vo veci trestného činu v inom členskom štáte, aby odpovedal na tieto oznámenia a aby viedol konzultácie a dosahoval dohodu s príslušným orgánom iného členského štátu o najvhodnejšej jurisdikcii pre vedenie trestného konania vo veci konkrétnych skutkov, ktoré spadajú do jurisdikcie týchto členských štátov.

Článok 3

Určenie oznamujúcich a odpovedajúcich orgánov

1.   Každý členský štát informuje Generálny sekretariát Rady o tom, ktorý orgán bol určený, aby konal ako oznamujúci orgán a odpovedajúci orgán. Členský štát môže rozhodnúť o určení jediného orgánu, aby konal ako oznamujúci orgán i odpovedajúci orgán.

2.   Generálny sekretariát Rady sprístupní tieto informácie všetkým členským štátom a Komisii a uverejní ich v Úradnom vestníku Európskej únie.

Článok 4

Možnosť poveriť úlohami určeného orgánu iný vnútroštátny orgán

1.   V akejkoľvek fáze postupu ustanoveného v tomto rámcovom rozhodnutí oznamujúci alebo odpovedajúci orgán môže rozhodnúť, že svojimi úlohami, ktoré sú úlohami orgánu určeného podľa článku 3 ods. 1, poverí iný vnútroštátny orgán, napr. iný orgán so zodpovednosťou za vedenie trestného konania podľa vnútroštátneho práva.

2.   Ak sa prijme rozhodnutie v súlade s odsekom 1, automaticky sa oznámi oznamujúcemu alebo odpovedajúcemu orgánu dotknutého členského štátu spolu s kontaktnými údajmi povereného orgánu.

3.   Toto rozhodnutie uvedené v odseku 1 nadobúda účinnosť doručením oznámenia v súlade s odsekom 2.

KAPITOLA 2

VÝMENA INFORMÁCIÍ

Článok 5

Oznámenie

1.   V prípade, že orgány členského štátu, ktoré majú právomoc podľa vnútroštátneho práva viesť trestné konanie, zistia, že skutky, ktoré sú predmetom prebiehajúceho konania, preukazujú významnú väzbu na jeden alebo viac členský štátov, oznamujúci orgán prvého členského štátu čo najskôr, ako je to prakticky možné, oznámi existenciu tohto konania odpovedajúcemu orgánu členského štátu, s ktorým majú skutky významnú väzbu, s cieľom zistiť, či odpovedajúci členský štát vedie trestné konanie vo veci rovnakých skutkov.

2.   Povinnosť oznamovania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v prípade trestných činov, ktoré sa v oznamujúcom štáte trestajú odňatím slobody alebo opatrením obmedzujúcim osobnú slobodu s hornou hranicou najmenej jeden rok, a ako sú vymedzené v práve oznamujúceho členského štátu.

Článok 6

Významná väzba

1.   Väzba sa vždy považuje za „významnú“, ak sa konanie alebo jeho podstatná časť, ktorá viedla k spáchaniu trestného, činu udiali na území iného členského štátu.

2.   V konaní týkajúcom sa skutkov, ktoré majú väzbu na iný členský štát, ktorý nie je členským štátom uvedeným v odseku 1, sa rozhodnutie, či sa určitá väzba považuje za významnú, prijme na individuálnom základe, najmä odkazom na spoločné kritériá uvedené v článku 15 ods. 2.

Článok 7

Postup oznamovania

1.   Oznamujúci orgán oznamuje skutočnosti odpovedajúcemu orgánu akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje vyhotovenie písomného záznamu, aby odpovedajúci štát mohol overiť pravosť oznámenia.

2.   Ak odpovedajúci orgán nie je známy, oznamujúci orgán urobí všetky potrebné kroky vrátane využitia kontaktných miest Európskej justičnej siete alebo Eurojustu, aby od odpovedajúceho štátu získal informácie o odpovedajúcom orgáne.

3.   Ak orgán v odpovedajúcom štáte, ktorý prijíma oznámenie, nie je príslušným orgánom podľa článku 3, automaticky postúpi oznámenie príslušnému orgánu a informuje o tom oznamujúci orgán.

Článok 8

Formálne a obsahové náležitosti oznámenia

1.   Oznámenie obsahuje tieto informácie:

a)	údaje o vnútroštátnom orgáne alebo orgánoch, ktoré sa zaoberajú prípadom;

b)	popis skutkov, ktoré sú predmetom oznamovaného prebiehajúceho konania, vrátane povahy významnej väzby;

c)	štádium dosiahnuté v prebiehajúcom konaní; a

d)	údaje o podozrivom a/alebo obvinenej osobe, ak sú známe, a prípadne o obetiach.

2.   Oznámenie môže obsahovať akékoľvek ďalšie príslušné dodatočné informácie súvisiace s prebiehajúcim konaním v oznamujúcom štáte, napr. akékoľvek problémy, ktoré sa vyskytli v oznamujúcom štáte.

3.   Oznamujúci orgán používa formulár A, ktorý sa nachádza v prílohe.

Článok 9

Formálne a obsahové náležitosti odpovede

1.   Odpoveď obsahuje tieto informácie:

a)	údaje o vnútroštátnom orgáne alebo orgánoch, ktoré sa prípadom zaoberajú alebo zaoberali, ak existujú;

b)	či v odpovedajúcom štáte prebieha konanie vo veci niektorých alebo všetkých skutkov, ktoré sú predmetom oznámenia, a dosiahnuté štádium;

c)	či v odpovedajúcom štáte prebiehalo konanie vo veci niektorých alebo všetkých skutkov, ktoré sú predmetom oznámenia, vrátane charakteru konečného rozhodnutia;

d)	či orgány odpovedajúceho štátu majú v úmysle iniciovať vlastné trestné konanie vo veci konkrétnych skutkov, ktoré sú predmetom oznámenia, ak je to možné.

2.   Odpoveď môže obsahovať akékoľvek ďalšie dodatočné informácie, najmä o akýchkoľvek vzdialenejších, ale súvisiacich skutkoch, ktoré sú predmetom konania v odpovedajúcom štáte.

3.   Pri odpovedi na oznámenie používa odpovedajúci orgán formulár B, ktorý sa nachádza v prílohe.

Článok 10

Lehoty a dodatočné informácie

1.   Odpovedajúci orgán odpovedá na oznámenie v lehote (15 dní) odo dňa doručenia.

2.   Ak je to potrebné, môže sa táto lehota predĺžiť až o ďalších (15 dní). Odpovedajúci orgán však takéto predĺženie oznámi v lehote uvedenej v odseku 1.

3.   Ak odpovedajúci orgán považuje informácie od oznamujúceho orgánu za nedostatočné na účely odpovede, môže v lehote ustanovenej v odseku 1 požiadať o poskytnutie dodatočných informácií a môže stanoviť primeranú lehotu na ich doručenie.

4.   Lehota ustanovená v odseku 1 plynie odznova od doručenia dodatočných informácií.

Článok 11

Neposkytnutie odpovede

Ak odpovedajúci orgán neodpovie v lehote ustanovenej v článku 10, oznamujúci orgán môže prijať akékoľvek opatrenia, ktoré považuje za vhodné, a to aj vrátane oznámenia Eurojustu, aby na túto skutočnosť upozornil odpovedajúci štát.

KAPITOLA 3

PRIAME KONZULTÁCIE

Článok 12

Priame konzultácie

1.   Pri zasielaní odpovede alebo po jej zaslaní oznamujúci orgán a odpovedajúci orgán začnú s priamymi konzultáciami s cieľom dohodnúť sa na najvhodnejšej jurisdikcii pre vedenie trestného konania vo veci konkrétnych skutkov, ktoré môžu spadať do jurisdikcie obidvoch, ak:

a)	v odpovedajúcom štáte prebieha konanie vo veci niektorých alebo všetkých skutkov, ktoré sú predmetom oznámenia; alebo

b)	orgány odpovedajúceho štátu majú v úmysle iniciovať trestné konanie vo veci niektorých alebo všetkých skutkov, ktoré sú predmetom oznámenia.

2.   Vnútroštátne orgány začnú s priamymi konzultáciami v súlade s odsekom 1, ak sa rovnaké prebiehajúce konanie oznámi odpovedajúcim orgánom viac ako jedného členského štátu. V takom prípade je príslušný oznamujúci orgán zodpovedný za koordinovanie týchto konzultácií.

3.   V prípade nezaslania oznámenia dva alebo viaceré členské štáty začnú s priamymi konzultáciami, a to prostredníctvom svojich príslušných oznamujúcich alebo odpovedajúcich orgánov, s cieľom dohodnúť sa na najvhodnejšej jurisdikcii, ak získajú informácie, bez ohľadu na to, akým spôsobom, o tom, že vo veci rovnakých skutkov súbežne prebiehajú trestné konania, alebo sa takéto trestné konania očakávajú.

Článok 13

Poskytovanie informácií o dôležitých procesných aktoch alebo opatreniach

Oznamujúce a odpovedajúce orgány, ktoré začnú s priamymi konzultáciami, sa navzájom informujú o akýchkoľvek dôležitých procesných opatreniach, ktoré prijímajú po začatí konzultácií.

KAPITOLA 4

URČENIE NAJVHODNEJŠEJ JURISDIKCIE

Článok 14

Cieľ konzultácií

1.   Všeobecným cieľom konzultácií o najvhodnejšej jurisdikcii je dohodnúť sa na tom, že príslušné orgány iba jedného členského štátu budú viesť trestné konanie vo veci všetkých skutkov, ktoré spadajú do jurisdikcie dvoch alebo viacerých členských štátov.

2.   Ak prebieha konanie v akomkoľvek členskom štáte vo veci skutkov, ktoré súvisia so skutkami, ktoré sú predmetom konzultácií o najvhodnejšej jurisdikcii, ale nie sú s nimi totožné, alebo ak nemožno viesť trestné konanie iba v jednom členskom štáte najmä vzhľadom na zložitosť skutkov alebo počet zainteresovaných obvinených osôb, môže byť vhodnejšie viesť trestné konania v dvoch alebo viacerých členských štátoch, ktoré sa budú týkať rôznych skutkov alebo rôznych osôb.

Článok 15

Kritériá na určenie najvhodnejšej jurisdikcie

1.   Všeobecným pravidlom je, že trestné konanie by sa malo viesť v rámci jurisdikcie členského štátu, v ktorom bola spáchaná väčšina trestnej činnosti, čo je miesto, kde bola spáchaná väčšina skutkového konania zo strany zainteresovaných osôb.

2.   Ak všeobecné pravidlo uvedené v odseku 1 nie je možné uplatniť z dôvodu, že existujú ďalšie dostatočne významné faktory na vedenie trestného konania, ktoré jasne poukazujú na potrebu inej jurisdikcie, príslušné orgány členských štátov tieto faktory zvážia s cieľom dosiahnuť dohodu o najvhodnejšej jurisdikcii. Tieto ďalšie faktory zahŕňajú najmä:

—	miesto, kde sa nachádza obvinená osoba alebo osoby po zatknutí, a možnosti zabezpečenia ich odovzdania alebo vydania v iných prípadných jurisdikciách,

—	štátna príslušnosť alebo pobyt obvinených osôb,

—	územie štátu, kde došlo k väčšine škôd,

—	dôležité záujmy obetí,

—	dôležité záujmy obvinených osôb,

—	miesto, kde sa nachádzajú významné dôkazy,

—	ochrana zraniteľných alebo zastrašovaných svedkov, ktorých svedectvo je významné pre predmetné konanie,

—	pobyt najdôležitejších svedkov a ich schopnosť cestovať do členského štátu, v ktorom bola spáchaná väčšina trestnej činnosti,

—	dosiahnuté štádium konania vo veci predmetného skutku,

—	existencia súvisiacich prebiehajúcich konaní,

—	finančná stránka konania.

Článok 16

Spolupráca s Eurojustom

1.   Akýkoľvek vnútroštátny orgán môže v ktoromkoľvek štádiu vnútroštátneho konania:

a)	požiadať Eurojust o radu;

b)	prijať rozhodnutie o tom, že sa konkrétne prípady, ktoré nastoľujú otázku najvhodnejšej jurisdikcie, postúpia Eurojustu.

2.   Ak v prípadoch, ktoré spadajú do jurisdikcie Eurojustu, nebolo možné dosiahnuť dohodu o najvhodnejšej jurisdikcii členského štátu pre vedenie trestného konania vo veci konkrétnych skutkov, nezhody, ako aj situácie, v ktorých nebolo možné dosiahnuť dohodu do (10 mesiacov) po začatí priamych konzultácií, postúpi Eurojustu ktorýkoľvek zúčastnený členský štát.

Článok 17

Prípady, v ktorých sa nedosiahla dohoda

V týchto výnimočných situáciách, ak:

a)	sa nedosiahla dohoda ani po intervencii Eurojustu v súlade s článkom 16; alebo

b)	v prípadoch, ktoré nespadajú do právomoci Eurojustu, sa priame konzultácie ukončili nezhodami alebo v situáciách, keď sa dohoda nedosiahla do šiestich mesiacov po začatí s priamymi konzultáciami,

členské štáty informujú Eurojust o dôvodoch nedosiahnutia dohody.

KAPITOLA 5

RÔZNE

Článok 18

Iná výmena informácií

1.   Ak príslušné orgány jedného členského štátu akýmkoľvek spôsobom zistia, že skutky, ktoré sú predmetom prebiehajúceho alebo očakávaného konania v tomto členskom štáte, boli predmetom konania, ktoré bolo ukončené, v inom členskom štáte, oznamujúci orgán prvého členského štátu môže informovať odpovedajúci orgán druhého členského štátu o tejto situácii a zaslať všetky príslušné informácie.

2.   Ak odpovedajúci orgán prostredníctvom oznámenia alebo akýmkoľvek iným spôsobom zistí, že skutky, ktoré boli predmetom konania, ktoré bolo s konečnou platnosťou ukončené v jeho členskom štáte, sú predmetom prebiehajúceho alebo očakávaného konania alebo boli predmetom prebiehajúceho konania v inom členskom štáte, odpovedajúci orgán môže zvážiť, či požiada o dodatočné informácie, ktoré by mu umožnili náležite posúdiť možnosť opätovného otvorenia konania v rámci vnútroštátneho práva.

KAPITOLA 6

VŠEOBECNÉ A ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA

Článok 19

Jazyky

Každý členský štát vo vyhlásení uloženom na Generálnom sekretariáte Rady uvedie jazyky, v ktorých akceptuje oznámenia uvedené v článku 5, a jazyky, v ktorých na oznámenie odpovedá.

Článok 20

Vzťah k právnym nástrojom a iným dohodám

1.   Pokiaľ iné právne nástroje alebo dohody umožňujú rozšírenie cieľov tohto rámcového rozhodnutia alebo pomáhajú zjednodušovať postup, v rámci ktorého si vnútroštátne orgány vymieňajú informácie o svojich prebiehajúcich konaniach, začínajú s priamymi konzultáciami a snažia sa dosiahnuť dohodu o najvhodnejšej jurisdikcii pre vedenie trestného konania vo veci konkrétnych skutkov, ktoré spadajú do jurisdikcie dvoch alebo viacerých členských štátov, členské štáty môžu:

a)	naďalej uplatňovať také dvojstranné alebo mnohostranné dohody alebo dojednania, ktoré sú platné v čase nadobudnutia účinnosti tohto rámcového rozhodnutia;

b)	uzatvárať dvojstranné alebo mnohostranné dohody alebo dojednania po nadobudnutí účinnosti tohto rámcového rozhodnutia.

2.   Dohody a dojednania podľa odseku 1 nemôžu v žiadnom prípade ovplyvniť vzťahy s členskými štátmi, ktoré nie sú ich zmluvnými stranami.

3.   Členské štáty do troch mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto rámcového rozhodnutia oznámia Generálnemu sekretariátu Rady a Komisii existujúce dohody alebo dojednania podľa odseku 1 písm. a), v uplatňovaní ktorých si želajú pokračovať.

Členské štáty oznámia Generálnemu sekretariátu Rady a Komisii aj každú novú dohodu alebo dojednanie podľa odseku 1 písm. b) do troch mesiacov od ich podpísania.

4.   Týmto rámcovým rozhodnutím nie je dotknuté rozhodnutie 2008/…/SVV.

Článok 21

Vykonávanie

Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia do ….

Do toho istého dátumu členské štáty doručia Generálnemu sekretariátu Rady a Komisii znenie ustanovení, ktorými do svojich vnútroštátnych právnych predpisov transponujú povinnosti uložené podľa tohto rámcového rozhodnutia.

Článok 22

Správa

Komisia do … predloží Európskemu parlamentu a Rade hodnotiacu správu o tom, do akej miery členské štáty prijali opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s týmto rámcovým rozhodnutím, doplnenú prípadne ich legislatívnymi návrhmi.

Článok 23

Nadobudnutie účinnosti

Toto rámcové rozhodnutie nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

---

(1)  Stanovisko z … (zatiaľ neuverejnené v úradnom vestníku).

(2)  Ú. v. EÚ C 53, 3.3.2005, s. 1.

(3)  Ú. v. ES L 239, 22.9.2000, s. 19.

(4)  Ú. v. EÚ … (zatiaľ neuverejnené v úradnom vestníku).

(5)  Ú. v. EÚ L 350, 30.12.2008, s. 60.

---

---