(1)

V smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ (4) sa vykonalo niekoľko podstatných zmien. S cieľom zabezpečiť harmonizáciu a väčšiu mieru zblíženia rozhodnutí o azyle a obsahu medzinárodnej ochrany, aby sa obmedzila motivácia na pohyb v rámci Únie, s cieľom podporiť zotrvanie osôb s udelenou medzinárodnou ochranou v členskom štáte, ktorý im ochranu udelil, a s cieľom zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie s osobami s udelenou medzinárodnou ochranou by sa uvedená smernica mala zrušiť a nahradiť nariadením.

(2)

Spoločná azylová politika vrátane spoločného európskeho azylového systému (CEAS), ktorá je založená na plnom a všestrannom uplatňovaní Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z 28. júla 1951 doplneného Newyorským protokolom z 31. januára 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“), je neoddeliteľnou súčasťou cieľa Únie postupne vytvoriť priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti otvorený pre tých, ktorí z donútenia okolnosťami oprávnene hľadajú ochranu v Únii. Takáto politika by sa mala riadiť zásadou solidarity a spravodlivého rozdelenia zodpovednosti, vrátane z toho plynúcich finančných dôsledkov, medzi členské štáty. Ženevský dohovor je základným kameňom medzinárodného právneho režimu na ochranu utečencov.

(3)

Spoločný európsky azylový systém je založený na spoločných normách pre konania o azyle, uznávanie a ochranu poskytované na úrovni Únie, prijímacie podmienky a systém na určenie členského štátu, ktorý je zodpovedný za posudzovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu. Napriek pokroku, ktorý sa doteraz dosiahol v postupnom vytváraní spoločného európskeho azylového systému, stále existujú značné rozdiely medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o používané postupy, mieru uznávania, druh udelenej ochrany, úroveň materiálnych prijímacích podmienok a dávky poskytované žiadateľom o medzinárodnú ochranu a osobám s udelenou medzinárodnou ochranou. Tieto rozdiely by mohli viesť k sekundárnemu pohybu a mariť dosiahnutie cieľa, ktorým je zabezpečiť, aby sa so všetkými žiadateľmi zaobchádzalo rovnako, bez ohľadu na to, kde v Únii podajú svoju žiadosť.

(4)

Komisia vo svojom oznámení zo 6. apríla 2016 s názvom Smerom k reforme spoločného európskeho azylového systému a zlepšeniu možností legálnej migrácie do Európy uvádza možnosti zlepšenia spoločného európskeho azylového systému, a to vytvorenie udržateľného a spravodlivého systému na určenie členského štátu zodpovedného za posudzovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, posilnenie systému Eurodac, dosiahnutie väčšej miery konvergencie v rámci azylového systému Únie, predchádzanie sekundárnym pohybom v rámci Únie a transformáciu Európskeho podporného úradu pre azyl na agentúru. Uvedené oznámenie je v súlade s výzvami, ktoré Európska rada vzniesla v dňoch 18. až 19. februára 2016, aby sa pokročilo v reforme existujúceho rámca Únie v záujme zabezpečenia humánnej a účinnej azylovej politiky.

(5)

Keďže v článku 78 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) sa požaduje jednotný štatút azylu a dobre fungujúci spoločný európsky azylový systém, mal by sa zabezpečiť výrazný pokrok v zbližovaní vnútroštátnych azylových systémov, s osobitným zreteľom na odlišné miery uznaných žiadostí o azyl a druh postavenia osôb s ochranou v členských štátoch. Navyše by sa mali lepšie objasniť a harmonizovať práva udeľované osobám s udelenou medzinárodnou ochranou.

(6)

Aby sa zabezpečila konzistentnejšia úroveň harmonizácie v celej Únii a poskytol vyšší stupeň právnej istoty a transparentnosti, je teda potrebné nariadenie.

(7)

Hlavným cieľom tohto nariadenia je na jednej strane zaistiť, aby členské štáty uplatňovali spoločné kritériá na identifikáciu osôb, ktoré skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu, a na druhej strane zaistiť, aby bol osobám s udelenou medzinárodnou ochranou vo všetkých členských štátoch k dispozícii spoločný súbor práv.

(8)

Ďalšia aproximácia pravidiel o uznávaní a obsahu postavenia utečenca a postavenia osoby s doplnkovou ochranou by navyše mala pomôcť obmedziť sekundárne pohyby žiadateľov o medzinárodnú ochranu a osôb s udelenou medzinárodnou ochranou medzi členskými štátmi.

(9)

Medzinárodná ochrana by sa mala udeliť štátnym príslušníkom tretích krajín a osobám bez štátnej príslušnosti, ktorí patria do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia a ktorí spĺňajú podmienky na medzinárodnú ochranu. Medzinárodná ochrana by sa nemala udeliť tým štátnym príslušníkom tretích krajín a osobám bez štátnej príslušnosti, ktorí nepatria do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia. Pri udelení vnútroštátnych humanitárnych statusov, ak sa udeľujú, by nemalo vznikať riziko ich zámeny s medzinárodnou ochranou.

(10)

Ustanovenia tohto nariadenia týkajúce sa obsahu medzinárodnej ochrany vrátane pravidiel zameraných na odradenie od sekundárneho pohybu by sa mali uplatňovať na tých, ktorým bola udelená medzinárodná ochrana po úspešnom uzatvorení postupu presídlenia alebo prijatia osôb z humanitárnych dôvodov v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1350 (5).

(11)

Týmto nariadením sa rešpektujú základné práva a dodržiavajú zásady uznané najmä Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a Európskym dohovorom o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“). Cieľom tohto nariadenia je predovšetkým zabezpečiť úplné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a práva na azyl žiadateľov o azyl a ich rodinných príslušníkov, ktorí ich sprevádzajú, ako aj podporiť uplatňovanie ustanovení charty týkajúcich sa ľudskej dôstojnosti, rešpektovania súkromného a rodinného života, slobody prejavu a práva na informácie, práva na vzdelanie, slobodnej voľby povolania a práva na prácu, slobody podnikania, práva na azyl, ochrany v prípade vysťahovania, vyhostenia alebo extradície, rovnosti pred zákonom, nediskriminácie, práv detí, sociálneho zabezpečenia, sociálnej pomoci a zdravotnej starostlivosti. Tieto ustanovenia by sa preto mali vykonávať zodpovedajúcim spôsobom.

(12)

Pokiaľ ide zaobchádzanie s osobami, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, členské štáty sú viazané záväzkami na základe nástrojov medzinárodného práva, ktorých sú zmluvnou stranou, a to aj predovšetkým tých, ktoré zakazujú diskrimináciu.

(13)

Na poskytnutie primeranej podpory úsiliu členských štátov, ktoré vynakladajú pri zavádzaní noriem stanovených týmto nariadením, a to najmä tých členských štátov, ktoré predovšetkým z dôvodu svojej geografickej alebo demografickej situácie čelia osobitnému a neúmernému tlaku na ich azylové systémy, by sa mali použiť zdroje Fondu pre azyl, migráciu a integráciu zriadeného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/1147 (6). Bez toho, aby bolo dotknuté dodržiavanie všeobecnej zásady zákazu dvojitého financovania, by členské štáty mali na všetkých úrovniach správy vecí verejných naplno využívať možnosti fondov, ktoré s azylovou a migračnou politikou priamo nesúvisia, ale ktoré by bolo možné použiť na financovanie opatrení v tejto oblasti.

(14)

Agentúra Európskej únie pre azyl zriadená nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/2303 (7) (ďalej len „agentúra pre azyl“) by mala poskytovať primeranú podporu pri uplatňovaní tohto nariadenia, najmä poskytovaním expertov, ktorí budú pomáhať orgánom tohto členského štátu pri príjme, registrácii a posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu, na požiadanie dotknutého členského štátu alebo po dohode s ním a poskytovaním aktualizovaných informácií o tretích krajinách vrátane informácií o krajine pôvodu a príslušných usmernení a nástrojov. Pri uplatňovaní tohto nariadenia by orgány členských štátov mali zohľadniť operačné normy, ukazovatele, usmernenia a najlepšie postupy vypracované agentúrou pre azyl. Pri posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu a bez toho, aby bola dotknutá individuálna povaha tohto posudzovania, by orgány členských štátov mali zohľadňovať informácie, správy, spoločnú analýzu situácie v krajinách pôvodu a usmernenia, ktoré vypracúva na úrovni Únie agentúra pre azyl a európske siete pre informácie o tretích krajinách v súlade s nariadením (EÚ) 2021/2303.

(15)

Pri vykonávaní tohto nariadenia by sa mal v prvom rade zohľadňovať „najlepší záujem dieťaťa“ v súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989. Pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa by orgány členských štátov mali náležite zohľadňovať najmä zásadu celistvosti rodiny, a blaho a sociálny rozvoj maloletej osoby, jej jazykové schopnosti, ochranu a bezpečnosť a názory tejto maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť.

(16)

V záujme ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa a všeobecného blaha maloletej osoby a s cieľom podporiť kontinuitu poskytovania pomoci pre maloleté osoby bez sprievodu a ich zastupovania by sa členské štáty mali v rámci možností snažiť zabezpečiť, aby bola za maloletú osobu bez sprievodu stále zodpovedná tá istá fyzická osoba, a to aj počas konania o azyle a po udelení medzinárodnej ochrany.

(17)

Plnoleté dieťa by sa malo považovať za nezaopatrené dieťa na základe individuálneho posúdenia len vtedy, keď toto dieťa nie je schopné postarať sa o seba samo v dôsledku fyzického alebo duševného stavu súvisiaceho s vážnym dlhodobým ochorením alebo ťažkým zdravotným postihnutím.

(18)

Ustanoveniami o celistvosti rodiny v tomto nariadení nie sú dotknuté hodnoty a zásady uznávané členskými štátmi. V prípade polygamického manželstva je na každom členskom štáte, aby rozhodol, či chce uplatňovať ustanovenia o celistvosti rodiny na polygamné domácnosti vrátane maloletých detí ďalšieho manžela (manželky) a osoby s udelenou medzinárodnou ochranou.

(19)

Uplatňovanie ustanovení o celistvosti rodiny by malo byť vždy založené na skutočných rodinných vzťahoch a nemalo by sa vzťahovať na nútené manželstvá ani na manželstvá alebo partnerstvá uzavreté výlučne s cieľom umožniť dotknutej osobe vstup do členských štátov alebo pobyt v nich. S cieľom nediskriminovať rodinných príslušníkov na základe miesta založenia rodiny by pojem rodiny mal zahŕňať aj tie rodiny, ktoré vznikli mimo krajiny pôvodu, avšak pred príchodom na územie Únie.

(20)

Ak členský štát v záujme celistvosti rodiny rozhodne, že je v najlepšom záujme zosobášenej maloletej osoby, aby žila so svojimi rodičmi, jej manžel (manželka) by nemal mať na základe daného manželstva žiadne právo na pobyt podľa tohto nariadenia.

(21)

Týmto nariadením nie je dotknutý Protokol č. 24 o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie pripojený k Zmluve o Európskej únii (ďalej len „Zmluva o EÚ“) a ZFEÚ.

(22)

Priznanie postavenia utečenca je deklaratórnym aktom.

(23)

Konzultácie s Vysokým komisárom Organizácie Spojených národov pre utečencov (ďalej len „UNHCR“) by mohli orgánom členských štátov poskytnúť cenné usmernenie pri určovaní toho, že je žiadateľ utečenec v zmysle článku 1 Ženevského dohovoru.

(24)

Pri skúmaní toho, či majú žiadatelia opodstatnenú obavu z prenasledovania alebo čelia reálnej hrozbe vážneho bezprávia a či stabilné, etablované neštátne orgány, vrátane medzinárodných organizácií, kontrolujú štát alebo podstatnú časť jeho územia a poskytujú ochranu, a pri posudzovaní toho, či žiadatelia majú prístup k ochrane pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím v inej časti krajiny pôvodu, než je ich domovská oblasť (ďalej len „alternatíva vnútroštátnej ochrany“), by mal rozhodujúci orgán zohľadniť okrem iného príslušné všeobecné informácie a odporúčania UNHCR.

(25)

Mali by sa stanoviť normy pre vymedzenie postavenia utečenca a jeho obsah s cieľom usmerniť príslušné vnútroštátne orgány členských štátov pri uplatňovaní Ženevského dohovoru.

(26)

Je potrebné zaviesť spoločné kritériá pre uznávanie žiadateľov o azyl za utečencov v zmysle článku 1 Ženevského dohovoru.

(27)

V prípade, že jeden alebo viac konkrétnych aspektov vyhlásení žiadateľa nie je doložených listinnými alebo inými dôkazmi, malo by sa v prípade pochybností rozhodnúť v jeho prospech, ak žiadateľ vynaložil skutočné úsilie o odôvodnenie potreby medzinárodnej ochrany, boli predložené všetky príslušné náležitosti, ktoré mal k dispozícii a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie toho, prečo nemá k dispozícií ostatné príslušné náležitosti, jeho vyhlásenia sa považujú za logické a prijateľné a bola preukázaná jeho všeobecná dôveryhodnosť, pričom sa prihliadlo na moment podania žiadosti o medzinárodnú ochranu a v náležitých prípadoch dôvody, pre ktoré žiadosť nepodal skôr.

(28)

Rozhodujúci orgán by nemal dospieť k záveru, že žiadateľ je nedôveryhodný iba preto, že pri prvej príležitosti, ktorú žiadateľ dostal, aby uviedol dôvod svojho prenasledovania, nepoukázal na svoju sexuálnu orientáciu, pokiaľ nie je zrejmé, že žiadateľ chce iba oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o jeho návrate.

(29)

Presvedčenie, viera alebo orientácia žiadateľa, ktoré vedú k činnostiam, ktoré by mohli byť základom pre opodstatnenú obavu z prenasledovania alebo reálnu hrozbu vážneho bezprávia, by sa mali vziať do úvahy, aj keď ich žiadateľ počas svojho pobytu v krajine pôvodu úplne alebo čiastočne utajoval.

(30)

Ak žiadateľ nie je počas konania k dispozícii v dôsledku okolností, ktoré nemôže ovplyvniť, uplatnia sa príslušné ustanovenia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1351 (8), nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1348 (9) a smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1346 (10) a príslušné záruky v nich stanovené.

(31)

Osobitne je potrebné zaviesť spoločné koncepty potreby ochrany vznikajúcej na mieste, zdrojov bezprávia a ochrany, vnútroštátnej ochrany a prenasledovania vrátane dôvodov pre prenasledovanie.

(32)

Ochranu môže poskytovať buď štát, alebo stabilné, etablované neštátne orgány, vrátane medzinárodných organizácií, ktoré kontrolujú štát alebo podstatnú časť územia štátu, ak spĺňajú podmienky stanovené v tomto nariadení, pokiaľ sú schopné a ochotné poskytnúť ochranu. Takáto ochrana by mala byť účinná a nemala by byť dočasná.

(33)

Keď aktérmi prenasledovania alebo vážneho bezprávia nie sú štát ani zástupcovia štátu, rozhodujúci orgán by mal v rámci posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu preskúmať, či neexistuje alternatíva vnútroštátnej ochrany, po tom, ako stanoví, že inak by sa na žiadateľa uplatňovali kvalifikačné kritériá stanovené v tomto nariadení. Alternatíva vnútroštátnej ochrany pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím by mala byť žiadateľom účinne dostupná v časti krajiny pôvodu, kam môžu bezpečne a legálne odcestovať, získať možnosť prijatia a kde môžu reálne očakávať, že sa usadia. Bremeno preukázania toho, že alternatíva vnútroštátnej ochrany je dostupná, by malo spočívať na rozhodujúcom orgáne. Keď rozhodujúci orgán preukáže, že je dostupná alternatíva vnútroštátnej ochrany, žiadatelia by mali byť oprávnení predložiť dôkazy a náležitosti, ktoré majú k dispozícii.

(34)

Pri posudzovaní toho, či od žiadateľov možno reálne očakávať, že sa usadia v inej časti krajiny pôvodu, by rozhodujúci orgán mal zohľadniť aj to, či by žiadatelia boli schopní uspokojiť svoje základné potreby, čo sa týka prístupu k potravinám, hygiene a bývaniu, vzhľadom na miestne okolnosti v ich krajine pôvodu.

(35)

Keď sú aktérmi prenasledovania alebo vážneho bezprávia štát alebo zástupcovia štátu, malo by sa predpokladať, že účinná ochrana nie je žiadateľovi dostupná, a rozhodujúci orgán nepotrebuje skúmať, či existuje alternatíva vnútroštátnej ochrany. Rozhodujúci orgán by mal mať možnosť preskúmať, či existuje alternatíva vnútroštátnej ochrany, len vtedy, keď je jasne stanovené, že riziko prenasledovania alebo vážneho bezprávia hrozí zo strany aktéra, ktorého právomoci sú jasne obmedzené na určitú zemepisnú oblasť, alebo ak má samotný štát kontrolu len nad určitými časťami dotknutej krajiny.

(36)

Ak je riziko prenasledovania alebo vážneho bezprávia založené na okolnostiach, ktoré nepredstavujú vyjadrenie určitého presvedčenia alebo orientácie alebo zotrvanie na takomto presvedčení alebo orientácii, ktoré mal žiadateľ už v krajine pôvodu, možno pri posudzovaní žiadosti na mieste z tejto skutočnosti usúdiť, že jediným alebo hlavným účelom žiadateľa bolo vytvoriť podmienky potrebné na podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

(37)

V závislosti od okolností môžu činy prenasledovania osobitne zamerané na určité pohlavie alebo na deti zahŕňať okrem iného nábor neplnoletých osôb, mrzačenie pohlavných orgánov, nútené manželstvá, obchodovanie s deťmi a detskú prácu a obchodovanie s ľuďmi na účely sexuálneho vykorisťovania.

(38)

Činy prenasledovania môžu mať formu neprimeraného alebo diskriminačného trestného stíhania alebo trestania. Takéto neprimerané alebo diskriminačné trestné stíhanie alebo trestanie môže nastať okrem iného v situáciách, keď žiadateľ odmietne vykonávať vojenskú službu z morálnych, náboženských alebo politických dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej etnickej skupine alebo konkrétneho občianstva.

(39)

Jednou z podmienok, ktoré treba splniť na priznanie postavenia utečenca v zmysle článku 1 bodu A Ženevského dohovoru je existencia príčinnej súvislosti medzi dôvodmi prenasledovania, a to rasa, náboženstvo alebo viera, národnosť, politické názory alebo príslušnosť k určitej sociálnej skupine, a aktmi prenasledovania alebo chýbajúcou ochranou pred takýmito aktmi.

(40)

Rovnako je potrebné zaviesť spoločný koncept prenasledovania z dôvodu „príslušnosti k určitej sociálnej skupine“. Na účel vymedzenia pojmu určitej sociálnej skupiny je potrebné náležite zohľadniť skutočnosti vyplývajúce zo sexuálnej orientácie alebo z rodovej príslušnosti žiadateľa vrátane rodovej identity a rodového vyjadrenia, ktoré by mohli súvisieť s určitými právnymi tradíciami a zvykmi a ktorých dôsledkom môže byť napríklad mrzačenie pohlavných orgánov, nútená sterilizácia či nútené umelé prerušenie tehotenstva, a to do tej miery, do akej súvisia s opodstatnenou obavou žiadateľa z prenasledovania. V závislosti od okolností môže na účel vymedzenia určitej sociálnej skupiny ako charakteristický znak slúžiť zdravotné postihnutie.

(41)

Okolnosti v krajine pôvodu, ako je napríklad existencia a uplatňovanie trestnoprávnych predpisov, ktoré sú namierené osobitne proti lesbám, gejom, bisexuálnym, transrodovým a intersexuálnym osobám, môžu znamenať, že tieto osoby treba považovať za určitú sociálnu skupinu.

(42)

Pri posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu by príslušné orgány členských štátov mali používať metódy na posúdenie dôveryhodnosti žiadateľa spôsobom, ktorý rešpektuje práva jednotlivca zaručené chartou a EDĽP, najmä právo na ľudskú dôstojnosť a rešpektovanie súkromného a rodinného života. Najmä pokiaľ ide o sexuálnu orientáciu a rodovú identitu, žiadatelia by nemali byť vystavení podrobným otázkam ani vyšetreniam v súvislosti so svojimi sexuálnymi praktikami.

(43)

Ciele a zásady Organizácie Spojených národov sú uvedené v preambule a v článkoch 1 a 2 Charty Organizácie Spojených národov a sú zakotvené v jej rezolúciách týkajúcich sa opatrení na boj proti terorizmu. V týchto rezolúciách sa okrem iného uvádza, že „činy, metódy a praktiky terorizmu sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov“ a že „vedomé financovanie, plánovanie a podnecovanie teroristických činov je takisto v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov.“

(44)

Ak existujú opodstatnené dôvody domnievať sa, že žiadateľ spáchal čin alebo činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami stanovenými v článkoch 1 a 2 Charty Organizácie Spojených národov, uplatnenie ustanovení tohto nariadenia týkajúcich sa vylúčenia z medzinárodnej ochrany nie je podmienené preukázaním toho, že takýto žiadateľ bol odsúdený za niektorý z teroristických trestných činov uvedených v článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/541 (11).

(45)

Na účel uplatňovania ustanovení tohto nariadenia o vylúčení z medzinárodnej ochrany v prípade žiadateľa z dôvodu spáchania činov, ktoré predstavujú účasť na aktivitách teroristickej skupiny, skutočnosť, že sa nepreukázalo, že takýto žiadateľ spáchal teroristický čin v zmysle vymedzení v rezolúciách Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, pokúsil sa ho spáchať alebo hrozil jeho spáchaním, nebráni orgánom členského štátu v tom, aby konanie žiadateľa považovali za konanie v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov.

(46)

Na účely individuálneho posúdenia skutočností, ktoré by mohli predstavovať závažné dôvody domnievať sa, že žiadateľ je vinným zo spáchania činov, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov, podnecovania takýchto činov alebo z inej formy účasti na takýchto činoch, je mimoriadne dôležitá skutočnosť, že žiadateľ bol odsúdený súdmi členského štátu za účasť na aktivitách teroristickej skupiny, rovnako ako zistenie súdu alebo tribunálu, že žiadateľ je členom vedenia takejto skupiny, pričom by nemalo byť povinné preukázať, že tento žiadateľ podnecoval k spáchaniu teroristického činu alebo sa na ňom inak zúčastnil.

(47)

Spáchanie politického trestného činu nie je v zásade dôvod na vylúčenie z postavenia utečenca. Najmä neľudské činy, ak je predmetný čin neprimeraný vo vzťahu k údajnému politickému cieľu, a teroristické činy, ktoré sa vyznačujú násilím, hoci sú spáchané s údajne politickým cieľom, by sa však mali považovať za závažné nepolitické trestné činy, a preto môžu viesť k vylúčeniu z postavenia utečenca.

(48)

Mali by sa stanoviť aj normy pre vymedzenie pojmu postavenie osoby s doplnkovou ochranou a jeho obsah. Doplnková ochrana by mala byť doplnková a dodatočná k ochrane utečenca zakotvenej v Ženevskom dohovore. Hoci dôvod ochrany je odlišný v prípade postavenia utečenca ako v prípade postavenia osoby s doplnkovou ochranou, pretrvávajúca potreba ochrany môže mať podobnú dĺžku trvania. Obsah ochrany poskytovanej na základe postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou sa môže líšiť len vtedy, ak je to výslovne stanovené v tomto nariadení. Toto nariadenie však umožňuje členským štátom udeliť rovnaké práva a výhody na základe oboch postavení.

(49)

Je potrebné zaviesť spoločné kritériá, na základe ktorých majú byť žiadatelia o medzinárodnú ochranu uznaní za osoby s poskytnutou doplnkovou ochranou. Tieto kritériá by sa mali odvodzovať z medzinárodných záväzkov podľa nástrojov a postupov týkajúcich sa ľudských práv existujúcich v členských štátoch.

(50)

Na účely posúdenia vážneho bezprávia, na základe ktorého by mohli byť žiadatelia považovaní za osoby oprávnené na doplnkovú ochranu, by mal pojem neselektívne násilie zahŕňať násilie, ktoré by mohlo zasiahnuť osoby bez ohľadu na ich osobnú situáciu.

(51)

Na účely posúdenia vážneho bezprávia by sa mali situácie, v ktorých ozbrojené sily tretej krajiny čelia jednej alebo viacerým ozbrojeným skupinám alebo v ktorých proti sebe stoja dve alebo viaceré ozbrojené skupiny, považovať za vnútroštátny ozbrojený konflikt. Nie je potrebné, aby sa tento konflikt klasifikoval ako „ozbrojený konflikt, ktorý nemá medzinárodný charakter“ v zmysle medzinárodného humanitárneho práva a ani nie je potrebné, aby sa okrem posúdenia úrovne násilia na dotknutom území vykonalo samostatné posúdenie intenzity ozbrojených stretov, stupňa organizácie prítomných ozbrojených síl alebo trvania konfliktu.

(52)

Pokiaľ ide o požadovaný dôkaz o existencii vážneho a individuálneho ohrozenia života civilnej osoby alebo osoby, rozhodujúce orgány by nemali vyžadovať, aby žiadatelia predložili dôkaz o tom, že sa ich špecificky týkajú skutočnosti súvisiace s ich osobnou situáciou. Avšak miera neselektívneho násilia vyžadovaná na zdôvodnenie žiadosti je nižšia, ak sú žiadatelia schopní preukázať, že sú špecificky dotknutí z dôvodu skutočností súvisiacich s ich osobnou situáciou. Okrem toho by sa existencia vážneho a individuálneho ohrozenia mala výnimočne považovať za stanovenú rozhodujúcim orgánom v prípade, že miera neselektívneho násilia charakterizujúca ozbrojený konflikt dosiahne takú vysokú úroveň, že existujú opodstatnené dôvody domnievať sa, že civilné osoby vrátené do krajiny pôvodu alebo príslušnej časti krajiny pôvodu by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na jej území čelili reálnemu riziku, že budú vystavené takémuto vážnemu bezpráviu.

(53)

V závislosti od okolností vrátane dĺžky a účelu pobytu by vycestovanie do krajiny pôvodu mohlo nasvedčovať tomu, že osoby, ktorým bolo priznané postavenie utečenca, opätovne získali ochranu od svojej krajiny pôvodu alebo sa opätovne usadili vo svojej krajine pôvodu, alebo že v prípade osôb, ktorým bolo priznané postavenie osoby s doplnkovou ochranou, zanikli dôvody na udelenie tohto postavenia.

(54)

V súlade s nariadením (EÚ) 2024/1348 by členské štáty mali zabezpečiť, aby žiadatelia mali možnosť uplatniť účinný opravný prostriedok pred súdom alebo tribunálom proti rozhodnutiam rozhodujúcich orgánov, ktorými sa zamietajú žiadosti o medzinárodnú ochranu ako neopodstatnené, alebo proti rozhodnutiam o odňatí medzinárodnej ochrany. V tejto súvislosti by dôvody, ktoré viedli rozhodujúci orgán k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo o odňatí medzinárodnej ochrany, mal dôkladne preskúmať príslušný súd alebo tribunál v rámci akejkoľvek žaloby podanej proti tomuto rozhodnutiu o zamietnutí alebo odňatí.

(55)

Cestovné doklady vydané osobám s udelenou medzinárodnou ochranou po prvý raz alebo obnovené po nadobudnutí účinnosti tohto nariadenia by mali byť v súlade s nariadením Rady (ES) č. 2252/2004 (12) alebo s rovnocennými minimálnymi ochrannými prvkami a biometriou.

(56)

Povolenia na pobyt vydané osobám s udelenou medzinárodnou ochranou po prvý raz alebo obnovené po nadobudnutí účinnosti tohto nariadenia by mali byť v súlade s nariadením Rady (ES) č. 1030/2002 (13).

(57)

V období medzi udelením medzinárodnej ochrany a vydaním povolenia na pobyt by členské štáty mali zabezpečiť, aby osoby s udelenou medzinárodnou ochranou mali účinný prístup ku všetkým právam stanoveným v tomto nariadení, s výnimkou slobody pohybu v rámci Únie a vydávania cestovného dokladu.

(58)

Rodinní príslušníci budú z dôvodu blízkeho vzťahu k osobám s udelenou medzinárodnou ochranou obvykle zraniteľní, pokiaľ ide o vystavenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, čo by mohlo predstavovať dôvod na udelenie medzinárodnej ochrany. Ak rodinní príslušníci, ktorí sa nachádzajú na území toho istého členského štátu, nespĺňajú podmienky na priznanie medzinárodnej ochrany, na účel zachovania celistvosti rodiny by mali byť oprávnení požiadať o povolenie na pobyt. Takéto povolenia na pobyt by sa mali udeliť, pokiaľ sa na rodinných príslušníkov nevzťahujú dôvody vylúčenia alebo pokiaľ si to inak nevyžadujú dôvody národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku. Rodinní príslušníci by mali mať tiež nárok na práva priznané osobe s udelenou medzinárodnou ochranou, po udelení medzinárodnej ochrany. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia tohto nariadenia týkajúce sa zachovania celistvosti rodiny, ak situácia patrí do rozsahu pôsobnosti smernice Rady 2003/86/ES (14) a podmienky zlúčenia rodiny, ktoré sú v nej stanovené, sú splnené, rodinným príslušníkom osoby s udelenou medzinárodnou ochranou, ktorí jednotlivo nespĺňajú podmienky na takúto ochranu, by sa mali udeliť povolenia na pobyt a priznať práva v súlade s uvedenou smernicou. Toto nariadenie by sa malo uplatňovať bez toho, aby bola dotknutá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES (15).

(59)

Cestovné doklady by sa mali rodinným príslušníkom osôb s udelenou medzinárodnou ochranou vydávať v súlade s vnútroštátnymi postupmi.

(60)

Pri posudzovaní zmeny okolností v tretej krajine by mali príslušné orgány členských štátov so zreteľom na individuálnu situáciu osoby s udelenou medzinárodnou ochranou overiť, že aktér alebo aktéri ochrany v danej krajine prijali primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, že preto majú okrem iného funkčný účinný právny systém na odhaľovanie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie a že osoba s udelenou medzinárodnou ochranou bude mať prístup k takejto ochrane v prípade, že jej bude odňaté postavenie utečenca alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou.

(61)

Rozhodujúci orgán by mal pri posudzovaní toho, či nezanikli dôvody, na základe ktorých bola udelená medzinárodná ochrana, zohľadniť všetky príslušné a dostupné vnútroštátne, únijné a medzinárodné zdroje informácií a usmernení vrátane odporúčaní vydaných UNHCR.

(62)

Ak žiadateľ patrí do rozsahu pôsobnosti článku 1 bodu D Ženevského dohovoru, ktorý sa týka poskytnutia ochrany alebo pomoci od iných orgánov alebo agentúr Organizácie Spojených národov než UNHCR, by rozhodujúci orgán pri posudzovaní toho, či táto ochrana alebo pomoc prestala existovať z dôvodov, ktoré žiadateľ nevie ovplyvniť, a nezávisle od vôle žiadateľa, mal overiť, či žiadateľ bol nútený opustiť oblasť pôsobenia príslušného orgánu alebo agentúry a či jeho osobná bezpečnosť bola vystavená vážnemu riziku a či príslušný orgán alebo agentúra nebola schopná zabezpečiť žiadateľovi podmienky na život v súlade so svojím mandátom.

(63)

Ak postavenie utečenca alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou zanikne, rozhodnutie rozhodujúceho orgánu členského štátu o odňatí postavenia nebráni dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo dotknutej osobe bez štátnej príslušnosti v tom, aby požiadali o povolenie na pobyt na základe iných dôvodov než tých, na základe ktorých bola udelená medzinárodná ochrana, alebo aby sa naďalej legálne zdržiavali na území daného členského štátu z iných dôvodov, najmä ak sú držiteľom platného povolenia Únie na dlhodobý pobyt, v súlade s príslušnými právom Únie a vnútroštátnym právom.

(64)

Rozhodnutie ukončiť medzinárodnú ochranu by nemalo mať retroaktívny účinok. Rozhodnutie zrušiť medzinárodnú ochranu by malo mať retroaktívny účinok. Ak je rozhodnutie prijaté z dôvodu zániku, nemalo by mať retroaktívny účinok. Ak je postavenie utečenca alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou zrušené na základe skutočnosti, že nemalo byť nikdy priznané, nadobudnuté práva sa môžu v súlade s vnútroštátnym právom ponechať alebo odobrať.

(65)

Osoby s udelenou medzinárodnou ochranou by mali mať pobyt v členskom štáte, ktorý im udelil ochranu. Osobám s udelenou medzinárodnou ochranou, ktoré sú držiteľmi platného cestovného dokladu a povolenia na pobyt vydaného v členskom štáte, v ktorom sa uplatňuje schengenské acquis v plnom rozsahu, by sa mal umožniť vstup na územie členských štátov uplatňujúcich schengenské acquis v plnom rozsahu, a to v rámci povolenej dĺžky pobytu, v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 (16) a článkom 21 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda (17). Osoby s udelenou medzinárodnou ochranou môžu rovnako požiadať o povolenie na pobyt v inom členskom štáte, než je členský štát, ktorý im udelil medzinárodnú ochranu, v súlade s príslušnými pravidlami Únie a vnútroštátnymi pravidlami. Neznamená to však žiadny prenos postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou a súvisiacich práv.

(66)

S cieľom zabezpečiť, aby osoby s udelenou medzinárodnou ochranou dodržiavali povolenú dĺžku zdržiavania sa alebo pobytu v súlade s príslušným právom Únie, vnútroštátnym alebo medzinárodným právom, by sa smernica Rady 2003/109/ES (18) mala zmeniť tak, aby stanovovala, že päťročné obdobie, po ktorého uplynutí sú osoby s udelenou medzinárodnou ochranou oprávnené na postavenie osoby s dlhodobým pobytom v Únii, by malo v zásade znovu začať plynúť vždy, keď sa zistí, že osoba s udelenou medzinárodnou ochranou sa nachádza v inom členskom štáte než v členskom štáte, ktorý jej udelil medzinárodnú ochranu, bez toho, aby mala právo zdržiavať sa tam alebo právo na pobyt na danom území.

(67)

Orgány členských štátov si zachovávajú určitú mieru diskrečnej právomoci, pokiaľ ide o verejný poriadok a národnú bezpečnosť, ktoré by sa mali vykladať v súlade s vnútroštátnym právom, právom Únie a medzinárodným právom. V závislosti od individuálneho posúdenia konkrétnych skutočností sa pojmy národnej bezpečnosti a verejného poriadku môžu vzťahovať na prípady, keď štátny príslušník tretej krajiny patrí k združeniu, ktoré podporuje medzinárodný terorizmus, alebo podporuje takéto združenie. Pri posudzovaní toho, či štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti predstavujú riziko pre národnú bezpečnosť členského štátu, sú jeho orgány oprávnené zohľadniť okrem iného informácie získané z iných členských štátov alebo tretích krajín.

(68)

Pri rozhodovaní o nároku na výhody podľa tohto nariadenia by príslušný orgán mal brať náležite do úvahy najlepší záujem dieťaťa a konkrétne okolnosti závislosti od osoby s udelenou medzinárodnou ochranou, pokiaľ ide o blízkych príbuzných, ktorí sú už prítomní v dotknutom členskom štáte a ktorí nie sú rodinnými príslušníkmi. Za výnimočných okolností, keď blízky príbuzný osoby s udelenou medzinárodnou ochranou je zosobášená maloletá osoba, ale nie v sprievode svojho manžela (manželky), môže sa javiť, že v najlepšom záujme tejto maloletej osoby je byť so svojou pôvodnou rodinou.

(69)

Členské štáty by mali mať možnosť obmedziť prístup k zamestnaniu alebo samostatnej zárobkovej činnosti, keď ide o pracovné miesta, ktoré spočívajú vo výkone verejnej moci a zodpovednosti za ochranu všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných orgánov. V kontexte uplatňovania ich práva na rovnaké zaobchádzanie, pokiaľ ide o členstvo v organizácii zastupujúcej pracovníkov alebo výkon určitého povolania, by malo byť možné vylúčiť osoby s udelenou medzinárodnou ochranou z účasti na riadení verejnoprávnych inštitúcií a z vykonávania funkcie, ktorá sa riadi verejným právom.

(70)

Príspevky na bývanie by mali byť jednou zo základných dávok v rozsahu, v akom ich možno považovať za sociálnu pomoc.

(71)

S cieľom zabezpečiť, aby osoby s udelenou medzinárodnou ochranou účinnejšie využívali práva a výhody stanovené v tomto nariadení, je nevyhnutné zohľadniť ich osobitné potreby a konkrétne problémy s integráciou, ktorým čelia, a uľahčiť im prístup k právam súvisiacim s integráciou, najmä pokiaľ ide o možnosti vzdelávania a odbornej prípravy súvisiace so zamestnaním a prístup k postupom uznávania zahraničných diplomov, osvedčení a iných dokladov o formálnych kvalifikáciách, predovšetkým v situáciách, keď chýbajú listinné dôkazy alebo nie sú schopní znášať náklady súvisiace s postupmi uznávania takýchto dokladov.

(72)

Osobám s udelenou medzinárodnou ochranou by malo byť poskytnuté rovnaké zaobchádzanie ako štátnym príslušníkom členského štátu, ktorý im udelil medzinárodnú ochranu, pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie.

(73)

Osobám s udelenou medzinárodnou ochranou by sa mal zaistiť prístup k zdravotnej starostlivosti vrátane starostlivosti o fyzické a duševné zdravie a starostlivosti o sexuálne a reprodukčné zdravie, pokiaľ je zaručený aj štátnym príslušníkom členského štátu, ktorý im udelil medzinárodnú ochranu.

(74)

Aby sa uľahčila integrácia osôb s udelenou medzinárodnou ochranou do spoločnosti, mali by mať prístup k integračným opatreniam na miestnej, regionálnej a vnútroštátnej úrovni za podmienok stanovených členskými štátmi. Členské štáty by mali zvážiť ponechanie prístupu k jazykovým kurzom pre osoby s udelenou medzinárodnou ochranou, ak mali prístup k jazykovým kurzom ako žiadatelia.

(75)

Účinné monitorovanie uplatňovania tohto nariadenia si vyžaduje jeho hodnotenie v pravidelných intervaloch.

(76)

Keďže ciele tohto nariadenia, a to stanovenie noriem pre udelenie medzinárodnej ochrany štátnym príslušníkom tretej krajiny a osobám bez štátnej príslušnosti členskými štátmi, pre jednotné postavenie utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a pre obsah udelenej ochrany, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov, ale z dôvodov rozsahu a účinkov tohto nariadenia ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o EÚ. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku toto nariadenie neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie týchto cieľov.

(77)

V súlade s článkami 1 a 2 a článkom 4a ods. 1 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ, a bez toho, aby bol dotknutý článok 4 uvedeného protokolu, sa Írsko nezúčastňuje na prijatí tohto nariadenia a nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu.

(78)

V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 22 o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ, sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tohto nariadenia, nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu,